{"guid": "ussr:ac35af07-fa93-43b7-b4a2-43da18e2413c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 384/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 384/2024 z 27. 11. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. novembra 2024, sp. zn. III. ÚS 384/2024, ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Nález", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Civilné sporové konanie o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci", "pravna_veta": "Problematika zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predstavuje veľmi citlivú oblasť vzťahu nositeľa moci a adresáta výkonu moci. Očakávanie kladené na skutočný obsah tohto zodpovednostného vzťahu spočíva predovšetkým v požiadavke, aby štát svojím správaním dokázal na každodennej báze legitimizovať svoju mocenskú autoritu proti jednotlivcovi. Ide o úlohu pre štát veľmi delikátnu, pretože unesenie bremena zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci znamená, že autorita štátu sa musí skloniť pred „slabým“ jednotlivcom, ak došlo k zlyhaniu orgánov verejnej moci. Na strane druhej povinnosť niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štátu nezakazuje brániť sa, ak je požiadavka na náhradu škody neoprávnená či zištná.\nPopísaná povaha inštitútu zodpovednosti štátu za náhradu škody, ktorý má náležitý ústavný základ (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), musí nájsť svoj odraz aj v súdnom procese, ktorého predmetom je uplatnené právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Garantom nastolenia spravodlivosti v uvedených právnych vzťahoch sú totiž súdy ako orgány toho štátu, ktorý je zároveň v súdnom konaní na žalovanej strane. Uvedená charakteristika neústi do požiadavky na narušenie rovnosti sporových strán v prospech žalujúcej a v neprospech žalovanej strany. Ústavný súd však považuje za osobitne dôležité, aby sa súdy v konaniach typických uplatňovaním zásady formálnej pravdy a zásady prejednacej v maximálnej možnej miere vyhýbali formalistickému prístupu k uplatňovaniu zákonných medzí, v ktorých si poškodený môže uplatňovať svoje základné právo na súdnu ochranu.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ac35af07-fa93-43b7-b4a2-43da18e2413c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 384/2024-49\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a zo sudcov\nPetra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, narodeného\n,\n, zastúpeného PESCHLOVÁ PODHORSKÁ advokátska kancelária, s. r. o.,\nŽižkova 1/A, Bratislava, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/192/2019-310\nz 29. októbra 2019 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/80/2021\nz 28. februára 2023 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/80/2021 z 28. februára 2023\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/80/2021 z 28. februára 2023\nz r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n442,38 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 9Cdo/80/2021 z 28. februára 2023 n e v y h o v u j e .\n5. Ústavnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/192/2019-310\nz 29. októbra 2019 o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. mája 2023 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím\nnajvyššieho súdu uvedeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec\n\nvrátiť na ďalšie konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania.\nPre prípad, že ústavný súd ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu\nnevyhovie, navrhuje sťažovateľ vysloviť porušenie jeho rovnakých práv rozsudkom krajského súdu\noznačeným v záhlaví tohto uznesenia s následným vrátením veci na ďalšie konanie, priznaním\nfinančného zadosťučinenia 10 000 eur a náhrady trov konania.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 384/2023-25 z 22. augusta 2024 prijal ústavnú sťažnosť\nna ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nSkutkové východiská\n3. Sťažovateľovi bol 3. augusta 2013 zadržaný vodičský preukaz, o čom prvostupňový správny\norgán formálne rozhodol 7. augusta 2013. Odvolanie sťažovateľa odvolací správny orgán\nrozhodnutím z 1. októbra 2013 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\n4. Sťažnosťou z 15. októbra 2013 sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní o priestupku\na porušenie povinnosti orgánu vydať meritórne rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.\nSťažnostný orgán v oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti z 28. januára 2014 vyhodnotil\nsťažnosť ako opodstatnenú a sťažovateľovi sa ospravedlnil.\n5. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo 6. novembra 2013 priestupkové konanie zastavil,\nkeďže uznal, že pochybnosti v prospech sťažovateľa sa vykonaním dôkazov v celku ani jednotlivo\nodstrániť nedajú. Sťažovateľovi bol vodičský preukaz vrátený.\n6. O správnej žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiam správnych orgánov o zadržaní vodičského\npreukazu rozhodol krajský súd rozsudkom z 1. júla 2016 tak, že obe napadnuté správne rozhodnutia\nz dôvodu nedostatočného odôvodnenia zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.\n7. Po neúspechu žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov podal sťažovateľ žalobu o náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom. Uplatňoval\nsi materiálnu škodu 3 580,05 eur spočívajúcu v zaplatení prepravného za využívanie taxislužby\nv období, keď mal zadržaný vodičský preukaz, ako aj nemateriálnu ujmu 15 000 eur.\n8. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 30. novembra 2018\nsťažovateľovu žalobu zamietol. Uznal existenciu nezákonného rozhodnutia i nesprávneho úradného\npostupu. Zároveň však podľa jeho názoru sťažovateľ nepreukázal, že o uplatnenú sumu sa jeho\nmajetok zmenšil, a to v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými titulmi pre vznik zodpovednosti\nštátu za škodu. Sťažovateľ si vo vzťahu k uplatnenému nároku nesplnil ani len povinnosť tvrdenia,\nkeď jednotlivé cesty, v súvislosti s ktorými si uplatňoval vynaložené náklady, žiadnym spôsobom\nnešpecifikoval, keďže toto sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia ani nepovažoval za relevantné\na dôvodné. Z predložených potvrdeniek o zaplatení prepravného v taxislužbe okresný súd zistil,\nže tieto boli vystavené rôznymi prevádzkovateľmi taxislužieb, v rôznych dňoch v období zadržania\nvodičského preukazu, na rôzne sumy, pričom konkrétna špecifikácia jednotlivých ciest a ich účel\nz predložených potvrdeniek nevyplývali. Nebola teda preukázaná bezprostredná a priama príčinná\nsúvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, prípadne tvrdeným nesprávnym\núradným postupom, keďže okresný súd nemohol identifikovať účel vynaložených nákladov.\nBežnou súčasťou života je totiž využívanie taxi služieb i v prípade držania vodičského oprávnenia.\n2\n\nBez konkretizácie jednotlivých ciest potom nebolo možné posúdiť ani, či uskutočnenie dotknutých\nciest s využitím taxislužieb bolo dôvodné, resp. či nebolo možné využiť iný nákladovo efektívnejší\nspôsob prepravy. Okrem toho v prípade, ak by nebol sťažovateľovi zadržaný vodičský preukaz,\nvšetky dotknuté cesty by realizoval osobným vozidlom, v súvislosti s čím by nepochybne musel\nvynaložiť náklady v podobe ceny pohonných hmôt a taktiež súvisiace s celkovým opotrebením\nvozidla. Tieto skutočnosti však pri vyčíslení uplatnenej škody žiadnym spôsobom nezohľadnil.\n9. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy. Samotná\nexistencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu žalovaného\nnemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na jej náhradu.\n10. O odvolaní sťažovateľa, v ktorom argumentoval každodennou potrebou používania motorového\nvozidla a poukázal na zníženie životného štandardu, rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom\ntak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s jeho skutkovými a právnymi závermi.\nVo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy vysvetlil dôležitosť unesenia dôkazného\nbremena sťažovateľa týkajúceho sa konkrétnych dopadov nezákonného rozhodnutia\nalebo nesprávneho úradného postupu na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a pod.\n11. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1\nCivilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Dôvod zmätočnosti videl v tom, že krajský súd\nsa nezaoberal podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sťažovateľ nad rámec svojej\nzákonnej povinnosti zdôraznil povinnosť súdu postupovať v súlade s § 186 ods. 1 CSP,\nteda že všeobecne známe skutočnosti sa nedokazujú. Namietal i nesprávny postup súdu\npri vyhodnotení skutočností, ktoré sa medzi stranami, ak ich protistrana nepoprela, považujú\nza nesporné.\n12. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP sťažovateľ založil na právnej otázke, či skutočnosti, na ktoré\nvo svojich jednotlivých podaniach odkazoval, ako najmä stres, stresové faktory a iné dôsledky\nzásahu do osobnostných práv z dôvodu nezákonného odobratia vodičského preukazu a jeho rozsah\npre osobu, ktorá používa osobné vozidlo na dennej báze, napĺňajú definíciu skutočností všeobecne\nznámych podľa § 186 ods. 1 CSP, ktoré nie je potrebné osobitne dokazovať. Okrem toho sťažovateľ\ndôvodil, že posúdenie otázky závažnosti zásahu do práv fyzickej osoby má vo svojich dôsledkoch\npriamo a bezprostredne vplyv na právne posúdenie existencie nároku na náhradu majetkovej škody\na nemajetkovej ujmy, ktorá vznikne v dôsledku neoprávneného zadržania vodičského preukazu,\nkeďže existujú súdne rozhodnutia, ktoré závažnosť takéhoto zásahu explicitne deklarujú, a to\nnapr. právny názor krajského súdu vyslovený v rozhodnutí o sťažovateľovej správnej žalobe,\npodľa ktorého zadržanie vodičského preukazu je závažným zásahom do práv žalobcu ako fyzickej\nosoby.\n13. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol. K dovolaniu založenému\nna § 420 písm. f) CSP uviedol, že nižšie súdy neznemožnili sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva, keď postupovali v intenciách zákonných ustanovení, a svoj postup i riadne\nodôvodnili, nevidiac dôvod, aby v sporovom konaní nevyžadovali zákonnú procesnú aktivitu\nsťažovateľa, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno. To, že v jednom vyjadrení žalovaný uznal,\nže odobratie vodičského preukazu môže byť „nepríjemné“, a v rozhodnutí krajského súdu v inom\nkonaní sa takisto súd podobne vyjadril, nemožno považovať za notoriety, skutočnosti súdu známe\nz jeho činnosti, prípadne zhodné tvrdenia strán v spore. Práve skutočnosti, ktoré sťažovateľ\nv dovolaní uvádzal (stres, stresové faktory a iné dôsledky zásahu do osobnostných práv),\n3\n\nmal v sporovom konaní preukázať, pretože tieto skutočnosti nemožno považovať pre ich\nindividualitu (na každý subjekt dopadajú rozdielne) za notoriety.\n14. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ\nnesformuloval právnu otázku, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť, a k námietke definície\nskutočností všeobecne známych odkázal na časť odôvodnenia k dovolaniu pre zmätočnosť.\nAni k posúdeniu závažnosti zásahu zadržania vodičského preukazu do práv fyzickej osoby\npodľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nesformuloval právnu otázku zásadného právneho\nvýznamu. Sťažovateľ len opakovane nesúhlasil so závermi nižších súdov, ktoré však dôvodili,\nže nestačilo len poukázať na rozhodnutie krajského súdu, v ktorom ustálil, že zadržanie vodičského\npreukazu je závažným zásahom do práv sťažovateľa, čo nebolo v abstraktnej rovine spochybnené,\nale bolo potrebné následné preukázanie vzniku škody a nemajetkovej ujmy, ktorých náhrady\nsa sťažovateľ domáhal. Najvyšší súd dodal, že sťažovateľom vymedzené posúdenie otázky\nzávažnosti zásahu zadržania vodičského preukazu do práv fyzickej osoby a nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť okrem iného tým, že musel chodiť mestskou\nhromadnou dopravou, ktorú denne využívajú tisíce ľudí, je až za hranicou uveriteľnosti.\nIII.\nArgumentácia sťažovateľa\n15. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné v časti tvrdenia\no nepreukázaní zásahu do jeho práv, ako aj v časti o nepreukázaní vzniku škody.\n16. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosti všeobecne známe, ktoré sa podľa § 186 ods. 1 CSP\nnedokazujú a ktoré vychádzajú zo skúseností bežných ľudí bez toho, aby patrili len k určitej\nkomunite, a teda ich vedomosť možno predpokladať u každého bežného priemerne vzdelaného\nčloveka žijúceho v danom mieste a čase. Reflektujúc okolnosti jeho prípadu, sťažovateľ\npodčiarkuje, že je úplne obvyklé, že priemerná domácnosť v Bratislave má k dispozícii dve osobné\nvozidlá, že obyvatelia nielen Bratislavy osobné vozidlá reálne každodenne využívajú na svoju\nprepravu a tento spôsob prepravy s ohľadom na komfort, ktorý im poskytuje, preferujú. Sťažovateľ\nupozorňoval, že v danom čase mal súbežne dve zamestnania – jedno v centre mesta a druhé\nna Trnávke, pričom deti navštevovali škôlku v Lamači a spoločne bývali v Karlovej Vsi. Z tohto\ndôvodu najazdil v pracovné dni bežne len v Bratislave takmer 100 km denne, pričom bolo vylúčené\npoužívať MHD nielen z komfortných, praktických, ale najmä časových dôvodov. Táto skutočnosť\nje pritom právne významná na určenie rozsahu zásahu do práv sťažovateľa, ako aj toho,\nči potvrdenia o zaplatení poplatkov taxislužbe, ktorými preukazoval využívanie služieb osobnej\nprepravy, boli alebo neboli účelne vynaložené, keďže sťažovateľ pri nezákonnom zadržaní\nvodičského preukazu nebol obmedzený len na komforte a flexibilite svojej prepravy, ale vzhľadom\nna jeho osobné a pracovné pomery sa stalo využívanie MHD pre neho nereálne. Nad rámec\ntoho sťažovateľ poukázal na aktívnu športovú činnosť, vlastníctvo dvoch psov, čo ďalej\nsťažovalo, resp. v súhrne znemožňovalo využívanie MHD. Je všeobecne známou skutočnosťou,\nže vo vlastnom motorovom vozidle si veci možno zamknúť a uchovať aj na parkovisku, teda v čase,\nkeď sa neprepravujete, ale v MHD takáto možnosť absentuje. Preto samotný zásah do osobnostných\npráv z dôvodu nezákonného zadržania vodičského preukazu a jeho rozsah pre osobu, ktorá používa\nosobné vozidlo na dennej báze, je známy každému, a nie je potrebné tieto skutočnosti preukazovať.\n17. Sťažovateľ dôvodí, že krajský súd sa uvedenou argumentáciou nezaoberal a nevysporiadal\nsa s ňou. Rovnako preskúmateľným spôsobom neodôvodnil, prečo samotný právoplatný rozsudok\n4\n\nkrajského súdu ako správneho súdu o tom, že zadržanie vodičského preukazu bolo závažným\nzásahom do práv sťažovateľa, nestačí ako dôkaz o závažnom zásahu do práv sťažovateľa. Odvolací\nsúd v rámci odôvodnenia v napadnutom rozsudku neuviedol, prečo považuje za nedostatočne\npreukázané, že škoda vznikla, a to dôkazmi vo forme predloženia potvrdení o zaplatení poplatkov\ntaxislužbe v úhrnnej sume zodpovedajúcej uplatnenej škode. Opomenul uviesť, ako si predstavuje\npreukázanie stavu, že náklady, náhrady ktorých z titulu škody sa sťažovateľ domáhal, vznikli\nv priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o zadržaní vodičského\npreukazu.\n18. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uznal, že zadržanie vodičského preukazu mohlo\nbyť sťažovateľovi nepríjemné a predstavovať preň negatívnu skúsenosť. Tvrdenia žalovaného\nboli teda zhodné s tvrdeniami sťažovateľa, preto z nich mali súdy podľa § 186 ods. 1 CSP\nvychádzať. Logickým dôsledkom bolo potom stresové zaťaženie sťažovateľa, čo malo priamy\nvplyv na vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane. Jej samotný vznik sa nemusel preukazovať.\nPožiadavka krajského súdu, aby sťažovateľ preukázal vznik nemajetkovej ujmy, bola\npreto arbitrárna.\n19. K dovolaniu podanému pre nesprávne právne posúdenie veci sťažovateľ upozorňuje, že jeho\nprípustnosť CSP nepodmieňuje zásadným právnym významom dovolacej otázky. Z tohto hľadiska\nje posúdenie prípustnosti dovolania najvyšším súdom formalistické. Argumentácia najvyššieho\nsúdu, podľa ktorej je sťažovateľovo posúdenie závažnosti zásahu spôsobeného zadržaním\nvodičského preukazu za hranicou uveriteľnosti, je podľa sťažovateľa znevažujúca a takýmto\nnázorom meritórnej povahy najvyšší súd sám negoval svoj záver o neprípustnosti dovolania.\nIV.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIV.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n20. Najvyšší súd vo svojom stanovisku uviedol, že sa vo svojom napadnutom rozhodnutí zaoberal\nvšetkými dôvodmi prípustnosti, ktoré označil sťažovateľ, rozhodol v súlade s ustálenou praxou\ndovolacieho súdu a svoje závery v rozhodnutí podrobne odôvodnil. Poukázal na judikatúru\nústavného súdu, podľa ktorej si dovolací súd bez náležitého vymedzenia právnej otázky nemôže\ntúto otázku vyabstrahovať sám (II. ÚS 291/2021). V ústavnej sťažnosti sťažovateľ len opakuje\nnámietky uvedené už v dovolaní a vyjadruje opätovne svoj nesúhlas s rozhodnutím dovolacieho\nsúdu, ako aj súdov nižších stupňov.\nIV.2. Vyjadrenie krajského súdu:\n21. Krajský súd vo svojom stanovisku uviedol, že svoje odvolacie rozhodnutie považuje za vecne\nsprávne a náležite odôvodnené.\nIV.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n22. Zdôrazňujúc prvok neunesenia dôkazného bremena sťažovateľom, sa zúčastnená osoba\ns názormi aj závermi konajúcich všeobecných súdov stotožňuje.\nIV.4. Replika sťažovateľa:\n23. Sťažovateľ v replike uviedol, že krajský súd a najvyšší súd neuviedli vo svojich vyjadreniach\nžiadne konkrétne dôvody vyvracajúce argumenty ústavnej sťažnosti. Právnu otázku v dovolaní\n5\n\nvymedzil dostatočne. Relevantnou bola podľa sťažovateľa otázka, či určité okolnosti spĺňajú\ndefiníciu všeobecne známych skutočností podľa § 186 ods. 1 CSP. Rozhodnutie o tom si vyžaduje\nprávnu interpretáciu, nejde o zhodnotenie samotných faktických okolností. V tejto súvislosti\nsťažovateľ upriamuje pozornosť na stres spôsobený nezákonným odobratím vodičského preukazu.\nV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n24. Podstata ústavnej sťažnosti pramení v skutkovej stránke sporu, v ktorom sťažovateľ žaloval štát\npodľa predpisov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Preto si ústavný\nsúd vyžiadal zodpovedajúci súdny spis, aby sa oboznámil s priebehom dokazovania a ustaľovania\nskutkového stavu, ktorý následne slúžil ako základ pre právne posúdenie veci.\n25. Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v konaní predložil dôkazy\nsmerujúce k preukázaniu existencie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu,\nk preukázaniu výšky (materiálnej) škody, ako aj k preukázaniu splnenia zákonnej podmienky\nneúspešného využitia inštitútu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. V rovine\ntvrdení popisoval spôsob, akým zadržanie jeho vodičského preukazu zasahovalo do jeho\nkaždodenného pracovného i súkromného života.\n26. Obrana žalovaného spočívala v spochybnení podmienky nezákonného rozhodnutia\na nesprávneho úradného postupu. Žalovaný tiež namietal, že pokladničné doklady taxislužieb\npredložené sťažovateľom a majúce za cieľ preukázať výšku skutočnej škody nie sú dostatočné\npreukazné, pretože nepreukazujú účelnosť jednotlivých výdavkov. Namiesto taxislužby\nmal sťažovateľ využívať služby mestskej hromadnej dopravy, ktoré v rámci Bratislavy ponúkajú\nširoké možnosti. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval žalovaný za nepreukázaný,\nkeďže ho sťažovateľ založil len na tvrdeniach bez predloženia dôkazov. U sťažovateľa nedošlo\nk rozkladu rodinných vzťahov, nie sú zrejmé žiadne obmedzenia a postihy v rámci jeho\npracovnoprávnych vzťahov.\n27. V ďalšom priebehu prvoinštančného konania sťažovateľ poukazoval na možnú zaujatosť\npríslušníkov polície voči nemu, tvrdil šikanózny postup žalovaného voči nemu v prípadoch iných\nsprávnych konaní, v ktorých sa mu darí účinne brániť. Vyjadroval sa k zloženiu zasahujúcich\nhliadok pohotovostných motorizovaných jednotiek, ako aj k výhradám žalovaného voči správaniu\nsťažovateľa k príslušníkom polície. Sťažovateľ poukazoval na obdobné medializované prípady\núdajného šikanovania zo strany polície voči iným účastníkom cestnej premávky. Žalovaný na to\nreagoval ponukou poskytnúť okresnému súdu príslušný administratívny spis, ktorý má vyvrátiť\nuvedenú kritiku sťažovateľa.\n28. Následne okresný súd nariadil pojednávanie, na ktorom po prednesoch strán podľa § 181 ods. 2\nCSP určil, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné, a uviedol aj svoje predbežné\nprávne posúdenie veci. Na to sťažovateľ reagoval opätovným popisom obmedzení každodenného\npracovného a súkromného života, okolnosťami objasňovania sporného priestupku. Predložil\nevidenčnú kartu, z ktorej vyplývalo, že nemá žiadne záznamy o priestupkoch a trestných činoch\nna úseku cestnej premávky. Na to žalovaný navrhol osloviť orgány daňovej správy kvôli daňovému\npriznaniu živnostníka prevádzkujúceho taxislužbu, ktorý vystavoval sťažovateľovi pokladničné\ndoklady, a navrhol aj jeho výsluch.\n\n6\n\n29. Okresný súd na pojednávaní odmietol ďalšie dokazovanie, a keďže strany žiadne ďalšie\ndôkazné návrhy nepredniesli, vyhlásil dokazovanie za skončené a po záverečných prednesoch strán\nvyhlásil zamietajúci rozsudok.\nV.1. K namietanému porušeniu uplatnených práv uznesením najvyššieho súdu:\n30. Pokiaľ ide o dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, z disponibilných podkladov ústavný súd\nzistil, že sťažovateľ predmetný dôvod zmätočnosti videl v nedostatočnom odôvodnení rozsudku\nkrajského súdu, ako aj v tom, že krajský súd nevyhodnotil niektoré skutkové okolnosti daného\nsporu ako skutočnosti všeobecne známe podľa § 186 ods. 1 CSP a nevychádzal z niektorých\nskutočností na podklade zhody oboch sporových strán v zmysle § 186 ods. 2 CSP.\n31. Judikatúra ústavného súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, II. ÚS 198/2023),\nako aj rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) (rozsudok vo veci\nHelle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60) zvýrazňujú spätosť\nodôvodnenia prvoinštančného a druhoinštančného rozhodnutia, ktoré tvoria jeden celok. Preto záver\nnajvyššieho súdu o kvalite odôvodnenia rozsudku krajského súdu je potrebné vyhodnocovať\naj so zreteľom na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku.\nV.1.1. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP o náhrade škody:\n32. Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý okresný súd zamietol sťažovateľovu žalobu v časti\npožadujúcej priznanie náhrady (skutočnej) škody, bolo nepreukázanie príčinnej súvislosti\nmedzi nákladmi vynaloženými sťažovateľom na taxislužbu a konštatovaným nezákonným\nrozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Tento záver okresný súd oprel o argument,\npodľa ktorého sťažovateľ nepreukázal účel jednotlivých ciest, na ktoré taxislužbu v kritickom\nobdobí využil, a preto nebolo možné podmienku príčinnej súvislosti vyhodnotiť.\n33. Na uvedený záver okresného súdu reagoval sťažovateľ v odvolaní, keď dôvodil, že „akákoľvek\npovinnosť dokladovať účelnosť jednotlivých ciest, pre ktoré bola využitá zo strany Žalobcu\npríslušná taxi služba nie je žiadnym spôsobom relevantná a dôvodná“. Sťažovateľ k tomu doplnil,\nže „v súčasnej dobe rovnocenná alternatíva k preprave osobným vozidlom neexistuje“. Pritom\nústavný súd upozorňuje, že sťažovateľ svoje odvolanie explicitne založil aj na § 365 ods. 1 písm. f)\nCSP, teda na zákonom aprobovanej vade spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sťažovateľ teda podrobil\nodvolacej kritike hodnotenie dôkazov, ktoré sa týkali využívania taxislužby, okresným súdom\nz hľadiska toho, či preukazovali taký bezprostredný a priamy vzťah vynaložených nákladov\na nezákonného rozhodnutia i nesprávneho úradného postupu, že to následne odôvodní záver\no splnení podmienky príčinnej súvislosti.\n34. Krajský súd na túto odvolaciu námietku vo svojom rozsudku nijako nereagoval, iba v bode 44\nodôvodnenia svojho rozsudku zopakoval, že sťažovateľ „nepreukázal, že by mu bola spôsobená\nškoda príčinným konaním žalovaného“.\n35. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach predmetnej veci bola otázka hodnotenia dôkazov\n(doklady o využití taxi služby) predložených sťažovateľov podstatná pre ústavnoprávne udržateľnú\nkvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\n36. Problematika zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predstavuje\nveľmi citlivú oblasť vzťahu nositeľa moci a adresáta výkonu moci. Očakávanie kladené na skutočný\n7\n\nobsah tohto zodpovednostného vzťahu spočíva predovšetkým v požiadavke, aby štát svojím\nsprávaním dokázal na každodennej báze legitimizovať svoju mocenskú autoritu proti jednotlivcovi.\nIde o úlohu pre štát veľmi delikátnu, pretože unesenie bremena zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone moci znamená, že autorita štátu sa musí skloniť pred „slabým“ jednotlivcom, ak došlo\nk zlyhaniu orgánov verejnej moci. Na strane druhej povinnosť niesť zodpovednosť za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci štátu nezakazuje brániť sa, ak je požiadavka na náhradu škody\nneoprávnená či zištná.\n37. Popísaná povaha inštitútu zodpovednosti štátu za náhradu škody, ktorý má náležitý ústavný\nzáklad (čl. 46 ods. 3 ústavy), musí nájsť svoj odraz aj v súdnom procese, ktorého predmetom\nje uplatnené právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Garantom nastolenia\nspravodlivosti v uvedených právnych vzťahoch sú totiž súdy ako orgány toho štátu, ktorý\nje zároveň v súdnom konaní na žalovanej strane. Uvedená charakteristika neústi do požiadavky\nna narušenie rovnosti sporových strán v prospech žalujúcej a v neprospech žalovanej strany.\nÚstavný súd však považuje za osobitne dôležité, aby sa súdy v konaniach typických uplatňovaním\nzásady formálnej pravdy a zásady prejednacej v maximálnej možnej miere vyhýbali\nformalistickému prístupu k uplatňovaniu zákonných medzí, v ktorých si poškodený môže\nuplatňovať svoje základné právo na súdnu ochranu.\n38. Sťažovateľ ako adresát výkonu verejnej moci najprv „absolvoval“ priestupkové konanie,\no ktorom sa dodatočne ukázalo, že bolo poznačené nesprávnym úradným postupom a rozhodnutie\nv ňom vydané zas vadou nezákonnosti. Následne sťažovateľ, rešpektujúc štátom ako nositeľom\nzodpovednosti za škodu ustanovené pravidlá, podstúpil správne súdne konanie, ktorého predmetom\nbolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia priestupkových správnych orgánov. Potom sťažovateľ\nnaplnil zákonnú požiadavku na predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Napokon\nsi uplatnil svoje právo predpísaným spôsobom ‒ civilnou žalobou, ktorá obsahovala tvrdenia,\na pripojil k nej dôkazy. Bolo preto, prirodzene, dôvodným očakávať, že aj štát ako nositeľ\nzodpovednosti za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup bude rešpektovať požiadavku\nna odstránenie formalistického prístupu pri skúmaní splnenia procesných požiadaviek kladených\nna sťažovateľa ako žalobcu v civilnom spore. Ústavný súd tu znovu prízvukuje, že prezentovaná\npožiadavka neznamená povinnosť civilných súdov poskytnúť sťažovateľovi z plnenia procesných\npovinností úľavy nemajúce potrebnú oporu v zákone. Určite však znamená, že je povinnosťou\nsúdov ako garantov spravodlivosti konajúcich v mene štátu dôkladne preskúmať obsah meritórnych\nprocesných podaní sťažovateľa a neopomenúť námietky a výhrady v nich prednesené, ktoré priamo\ncielia na základné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.\n39. Krajský súd, ako už bolo uvedené, nereagoval na nespokojnosť sťažovateľa s hodnotením\ndôkazov, ktoré predložil na účel preukázania svojho nároku na náhradu (skutočnej) majetkovej\nškody. Nijako sa bližšie nezaoberal spôsobilosťou sťažovateľom predložených dôkazov (doklady\no využití taxislužby) preukázať príčinnú súvislosť ako podmienku vzniku nároku na náhradu škody,\na to napriek tomu, že predmetné dôkazy pochádzali práve z obdobia, počas ktorého\nbol sťažovateľov vodičský preukaz zadržaný. Krajský súd v spojení s okresným súdom spochybnil\npreukázanie účelu všetkých ciest absolvovaných taxislužbou, nijako však nenaznačil,\nako by sťažovateľ mal daný účel preukazovať. V tejto súvislosti sa krajský súd nevenoval otázke\nprimeranosti dôkazného bremena kladeného na sťažovateľa ako osobu, ktorá bola adresátom\nnezákonného výkonu verejnej moci. Nenaznačil, kam až mala siahať opatrnosť a predvídavosť\nsťažovateľa pri zaobstarávaní podkladov v kritickom čase, aby nimi mohol následne účinne\n8\n\npreukázať príčinnú súvislosť v civilnom spore. Súd nemôže na sporovú stranu klásť také dôkazné\nnároky, že napriek jej vlastnej primeranej diligencii nie je v konečnom dôsledku objektívne schopná\nbremeno dokazovania uniesť.\n40. Ústavný súd si je vedomý, že sťažovateľova kritika hodnotenia dôkazov nebola v odvolaní\nodôvodnená v samostatnej systematickej časti, nebola podporená rozsiahlymi citáciami judikatúry\nči odbornej literatúry a v celku odvolania charakterizovanom predovšetkým sťažovateľovými\nargumentmi o notorietach, nemajetkovej ujme, jeho životnom štandarde či o kvalite cestovania\nprostriedkami MHD mohla uniknúť pozornosti krajského súdu, prípadne budiť dojem marginálie\nnehodnej povšimnutia. Avšak súd ako štátom poverený arbiter sporu, v ktorom je na žalovanej\nstrane práve štát, nesmie ignorovať taký odvolací dôvod, akým bola práve kritika hodnotenia\ndôkazov okresným súdom. Hodnotenie dôkazov je aktivita konajúceho sudcu odohrávajúca\nsa na jeho vnútornom myšlienkovom fóre, do ktorého môže sporová strana nahliadnuť len natoľko,\nnakoľko toto internum sudca v odôvodnení svojho rozhodnutia odkryje. Preto je povinnosť\nodôvodniť hodnotenie dôkazov mimoriadne významnou a ak je podľa ustálenej judikatúry\npožiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia obsahom práva na spravodlivý proces,\npotom aj najvyšší súd bol povinný zaoberať sa v rámci rozhodovania o dovolaní sťažovateľa\nzaloženom práve na dôvode podľa § 420 písm. f) CSP kvalitou odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu v časti vyhodnotenia dôkazov náležitým spôsobom a pri plnom zohľadnení už popísanej\njedinečnej povahy zodpovednostného vzťahu medzi štátom a jednotlivcom. K tomu ústavný súd\ndodáva, že sťažovateľ v dovolaní založenom na § 420 písm. f) CSP nedôvodil iba témou notoriet\na nesporných skutočností podľa § 186 ods. 1 a 2 CSP, ale, ako to uvádza aj samotný najvyšší súd\nv bode 2 na strane 9 a v bode 16 na strane 15 napadnutého uznesenia, predniesol i kritiku\nodôvodnenia odvolacieho rozsudku. Krátkym a všeobecným odmietnutím tejto kritiky v bode 16\nnapadnutého uznesenia najvyšší súd nenaplnil svoju zákonom uloženú prieskumnú povinnosť\nspôsobom súladným so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a s jeho právom\nna spravodlivé súdne konanie.\n41. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v dovolaní založenom na § 420 písm. f) CSP\nsťažovateľ taktiež predniesol rovnakú kritiku hodnotenia dôkazov, aká bola obsahom jeho\nodvolania (strana 5 dovolania). Pritom samotný najvyšší súd in abstracto v bode 10 svojho\nnapadnutého uznesenia konštatoval, že v konaní o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP je oprávnený\nkontrolovať postup odvolacieho súdu v procese zisťovania skutkového stavu veci a že môže\nvyhodnotiť a posúdiť, či konane nie je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní\n(napr. deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov). Z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia však už in concreto nemožno zistiť, či a ako sa tohto svojho oprávnenia,\nvyužitia ktorého sa sťažovateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku dovolával, najvyšší súd\nzhostil. Aj v tejto rovine preto považuje ústavný súd sťažnostnú kritiku sťažovateľa\no nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu za dôvodnú.\nV.1.2. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP o náhrade nemajetkovej ujmy:\n42. Opačný postoj ústavný súd zaujíma k časti napadnutého uznesenia, ktorá súvisela s náhradou\nnemajetkovej ujmy uplatnenou sťažovateľom v civilnom spore. Sťažovateľ totiž na účel\npreukázania nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným\npostupom žiadne dôkazy v základnom konaní nepredložil. Od toho sa potom odvíja aj záver\no ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu uvedeného v bode 16 napadnutého uznesenia,\n9\n\nktorým vyhodnotil odôvodnenie rozsudku krajského súdu (v spojení s odôvodnením rozsudku\nokresného súdu) ako dostatočné. Sťažovateľ namieta, že krajský súd nijako nereagoval na odvolaciu\nargumentáciu o notorietach a o zhodných tvrdeniach sporových strán.\n43. K tomu považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že okresný súd zamietavý rozsudok\nzaložil na neunesení dôkazného bremena sťažovateľa týkajúceho sa vzniku nemateriálnej ujmy, ako\naj príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom na jednej\nstrane a nemateriálnou ujmou na strane druhej.\n44. V závere svojho odvolania sťažovateľ v prospech existencie zásahu do svojich osobnostných\npráv v dôsledku zadržania vodičského preukazu argumentoval potrebou použitia § 186 ods. 1 CSP\n(notoriety). Založil ju na počte evidovaných osobných motorových vozidiel v Slovenskej republike,\nz čoho po prepočítaní na počet obyvateľov má podľa jeho názoru vyplývať, že každá priemerná\ndomácnosť má k dispozícii zvyčajne dve osobné vozidlá a že tieto vozidlá sú využívané na vlastnú\nprepravu v čase, ktorý si sami zvolia. Na takto sťažovateľom chápanú podstatu notoriet\npodľa názoru ústavného súdu nebolo povinnosťou krajského súdu odpovedať tak, ako to vyžaduje\njudikatúra ESĽP a ústavného súdu o otázkach podstatných pre poskytovanie súdnej ochrany.\nV sťažovateľovej veci nebolo sporným, že po zadržaní vodičského preukazu nemohol potreby\nsvojho pracovného a súkromného života zabezpečovať osobným motorovým vozidlom, a teda\nv čase, ktorý si sám zvolí. Podľa názoru okresného súdu bolo potrebné, aby sťažovateľ uniesol\ndôkazné bremeno o vzniku nemajetkovej ujmy práve jemu a pri zohľadnení okolností práve jeho\nkaždodenného života. To, že sťažovateľ dokonale pozná okolnosti a rozvrh svojho každodenného\nživota, neznamená, že sa rovnako v jeho pomeroch orientuje aj súd konajúci v jeho spore. Preto\naj okolnosti, ktoré sa sťažovateľovi javia ako samozrejmé, priam nevyžadujúce dokazovanie,\nje potrebné v civilnom sporovom konaní preukazovať, obzvlášť ak je v pozícii žalujúcej strany.\nZ rekapitulácie k jeho žalobe predložených dôkazov obsiahnutej v rozsudku okresného súdu\ni krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ preukazoval iba prvú podmienku nároku na náhradu škody,\nteda nezákonnosť rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu a nesprávnosť úradného postupu\nsprávneho orgánu. V popísaných okolnostiach nebolo na strane sťažovateľa dôvodné očakávať,\nže konajúci súd bude považovať za notorietu miesto bydliska sťažovateľa, miesto, kde vykonáva\nzamestnanie, miesto, kde jeho dieťa navštevuje školu, ako aj vzdialenosti medzi nimi, ďalej\nšportové aktivity sťažovateľa, chov domácich zvierat, prípade ďalšie skutkové okolnosti, a napokon\naj z nich vyplývajúce komplikácie pri náhradnom využívaní mestskej hromadnej dopravy,\nako aj stresové dôsledky obmedzení plynúcich prípadne zo zadržania vodičského preukazu. Ak teda\nvšetky sťažovateľom uvádzané okolnosti krajský súd nepovažoval za potrebné explicitne\nvyhodnocovať z hľadiska toho, či sú alebo nie sú notorietami (zvlášť, keď sám sťažovateľ\npovažoval za notorietu iba celkom všeobecné údaje o počte osobných vozidiel v Slovenskej\nrepublike matematicky prepočítané na počet obyvateľov), ale odkázal na závery okresného súdu\no neunesení dôkazného bremena sťažovateľa a stotožnil sa s nimi, nemožno to posúdiť ako rozpor\ns právom na spravodlivý súdny proces v dôsledku nezrozumiteľnosti odôvodnenia odvolacieho\nrozsudku, prípadne nedostatočnosti odpovedí na otázky podstatné pre poskytnutie súdnej ochrany\nsťažovateľovi v odvolacom konaní.\n45. Nadväzne na uvedené hodnotí ústavný súd nielen ako ústavne udržateľné, ale aj ako správne\nzávery, ktoré najvyšší súd k dovolacej argumentácii sťažovateľa uviedol, keď konštatoval,\nže sťažovateľ ako dovolateľ zjavne účel a zmysel notoriet nepochopil, následne vysvetlil podstatu\nnotoriet a uzavrel, že nižšie súdy postupovali v intenciách zákonných ustanovení, keď nevideli\n10\n\ndôvod, aby v sporovom konaní nevyžadovali zákonnú procesnú aktivitu sťažovateľa, na ktorom\nspočívalo dôkazné bremeno.\n46. V rovine požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje ústavný súd záver najvyššieho súdu\no dostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu za ústavne udržateľný. Krajský súd výstižne\nodkázal na dôvody prvoinštančného rozsudku, podľa ktorých pri posudzovaní intenzity zásahu\nje za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma\nvzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní, a rovnako\ntreba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne\nna zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie\nstarostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života\na zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím\naj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu\n(vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného\nmusí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Už len z uvedeného\ndemonštratívneho výpočtu vyplýva, že vznik, no predovšetkým rozsah nemajetkovej ujmy, nebolo\nmožné v sťažovateľovom konaní preukazovať iba tým, že v zrušujúcom rozsudku správneho súdu\nbolo zadržanie vodičského preukazu bez akýchkoľvek ďalších vysvetlení a konkretizácií\ncharakterizované ako závažný zásah. Takisto vyjadrenie žalovaného, ktorým uznal zadržanie\nvodičského preukazu ako nepríjemné či zaťažujúce, nemožno prostredníctvom § 186 ods. 2 CSP\nvyhodnotiť ako zakladajúce povinnosť konajúceho súdu považovať za preukázanú sťažovateľovom\npožadovanú výšku nemajetkovej ujmy. Krajský súd aj v súvislosti so sťažovateľom tvrdeným\nstresom, ktorý mu mal byť spôsobený zadržaním vodičského preukazu, poukázal na možnosť\nznaleckého dokazovania. Ak najvyšší súd v rovine požadovanej nemajetkovej ujmy vyhodnotil\nodôvodnenie rozsudku krajského súdu ako dostatočné, jeho záver je nearbitrárny a ústavne\nakceptovateľný.\nV.1.3. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP:\n47. Pokiaľ ide o dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP, ústavný súd súhlasí s argumentáciou\nsťažovateľa, podľa ktorej podmienkou prípustnosti dovolania nie je zásadný právny význam otázky,\nna ktorej rozsudok odvolacieho súdu spočíva. Preto ak najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia použil kategóriu zásadného právneho významu, odkázal na inštitút, ktorú účinná právna\núprava prípustnosti dovolania nepozná. Rovnako nezodpovedá zákonnej koncepcii náležitostí\ndovolania podľa § 421 ods. 1 CSP požiadavka, aby dovolateľ uvádzal judikatúru, od ktorej\nsa odvolací súd podľa jeho názoru odchýlil, prípadne, aby dokumentoval odkazom na judikatúru\ndovolacieho súdu jej v rozpor v otázke, od ktorej odvolacie rozhodnutie závisí (I. ÚS 51/2020,\nIII. ÚS 76/2021, 1VObdo/2/2020).\n48. Popísané nedostatky však môžu slúžiť ako základ pre vyhovenie ústavnej sťažnosti\nlen v prípade, ak majú za následok zásah do práv, ktoré sťažovateľ v sťažnostnom petite označil.\nUvedená podmienka je splnená, ak je odmietnutie dovolania založené práve a len na týchto\nnesprávnych požiadavkách. V sťažovateľovom prípade tomu tak ale nebolo.\n49. K úvahe, či stres, stresové faktory a iné dôsledky zásahu do osobnostných práv z dôvodu\nnezákonného odobratia vodičského preukazu a jeho rozsah pre osobu, ktorá používa osobné vozidlo\nna dennej báze, napĺňajú definíciu notoriet, ktoré nie je potrebné osobitne dokazovať, najvyšší súd\nuviedol, že sťažovateľ nesformuloval právnu otázku, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť. Tento\n11\n\nzáver najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za ústavne neudržateľný, pretože krajský súd\nsa skutočne explicitne povahou skutkových okolností uvádzaných v sťažovateľovom odvolaní\nako notoriet nezaoberal (ústavný súd už vysvetlil udržateľnosť záveru najvyššieho súdu,\nže z hľadiska kvality odôvodnenia odvolacieho rozsudku tým nedošlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces). Je preto zjavné, že od tejto otázky rozsudok odvolacieho súdu nezávisel.\n50. K druhej otázke o posúdení závažnosti zásahu do práv fyzickej osoby, ktorá má mať priamo\na bezprostredne vplyv na právne posúdenie existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nvzniknutej v dôsledku neoprávneného zadržania vodičského preukazu, keď existujú súdne\nrozhodnutia, ktoré závažnosť takéhoto zásahu explicitne deklarujú, najvyšší súd okrem nesprávneho\nhodnotenia, že nejde o otázku zásadného právneho významu, tiež uviedol, že v abstraktnej rovine\nkrajský súd nespochybnil závažnosť predmetného zásahu, avšak vyžadoval konkrétnejšie\npreukázanie vzniku a hlavne rozsahu nemajetkovej ujmy z tohto zásahu vyplývajúcej. Ani v tomto\nprípade preto nemožno odmietnutie sťažovateľovho dovolania podľa § 447 písm. f) CSP,\nteda z dôvodu nevymedzenia dovolacích dôvodov spôsobom, ktorý vyžaduje zákon, vyhodnotiť\nako odmietnutie spravodlivosti s priamym negatívnym dopadom na základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu, resp. na jeho právo na spravodlivé súdne konanie.\n51. Odmietnutím dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd\nnevybočil z medzí, ktoré mu pre poskytovanie súdnej ochrany v dovolacom konaní ustanovuje\nzákon. Platí to aj napriek vysloveniu niektorých najvyšším súdom abstraktne formulovaných\nnázorov, ktoré ústavný súd v objektívnej rovine nepovažuje za súladné so zákonnou koncepciou\ndovolania (bod 47). V subjektívnej rovine sťažovateľovej veci však nemali za následok negatívny\ndopad na ním označené práva, preto nemohli slúžiť ako dôvod na prijatie ústavnej sťažnosti v tejto\nčasti na ďalšie konanie s perspektívou vyhovujúceho výroku meritórneho nálezu ústavného súdu.\n52. Z uvedených dôvodov najvyšší súd napadnutým uznesením v časti týkajúcej sa nemajetkovej\nujmy označené práva sťažovateľa neporušil.\nV.2. K napadnutému rozsudku krajského súdu:\n53. Aj napriek tomu, že došlo k prijatiu ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie, rozhodol\nústavný súd o jej odmietnutí. Uvedené vyplýva z dikcie § 56 ods. 2 úvodnej vety zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), podľa ktorej je odmietnutie\nv rámci predbežného prerokovania len možnosťou. Zo znenia zákona o ústavnom súde implicitne\nvyplýva, že aj po prijatí veci na ďalšie konanie je možné návrh z procesných dôvodov odmietnuť,\nkeďže prijatie veci na ďalšie konanie nezakladá prekážku rozhodnutej veci v časti splnenia\nprocesných podmienok (III. ÚS 231/2020, III. ÚS 167/2021).\n54. Z dôvodov ústavnej sťažnosti, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde\nviazaný, vyplýva, že porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu sťažovateľ\nzakladá na rovnakých argumentoch, ako tomu je v prípade kritiky uznesenia najvyššieho súdu\n(výnimkou sú námietky k rozhodnutiu o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, ktoré\nsú však z povahy veci orientované výlučne na uznesenie najvyššieho súdu). Pre ústavný súd to\nznamená, že nemá právomoc na prerokovanie a rozhodnutie o časti ústavnej sťažnosti, ktorou\nsťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, nezohľadnenie notoriet\na zhodných tvrdení sporových strán krajským súdom. Kvalitou rozsudku krajského súdu\n12\n\nz uvedených hľadísk sa totiž najvyšší súd v dovolacom konaní meritórne zaoberal (body 16 ‒ 18\nuznesenia najvyššieho súdu), a to v rámci vysporiadania sa s dovolaním sťažovateľa podľa § 420\npísm. f) CSP. Na tom nič nemení ani odmietajúci výrok jeho uznesenia, pretože dôvod prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP je zároveň relevantným dovolacím dôvodom. Preto ak najvyšší\nsúd nezistí prípustnosť dovolania z tohto dôvodu, znamená to súčasne, že ani prípadné prípustné\ndovolanie by nebolo dôvodné. V tejto časti preto ústavný súd, rešpektujúc ústavný princíp\nsubsidiarity svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, odmietol ústavnú sťažnosť\npodľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nVI.\nFinančné zadosťučinenie a náhrada trov\n55. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti\ntýkajúcej sa dovolania podaného podľa § 420 písm. f) CSP v otázke náhrady majetkovej škody\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby napadnuté\nuznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (výrok\n2). Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný\nprávnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze. Povinnosťou najvyššieho súdu\nbude opätovne sa zaoberať kvalitou odôvodnenia rozsudku krajského súdu v rovine hodnotenia\ndôkazov, ktoré sťažovateľ predložil na účel preukázania svojho nároku na náhradu skutočnej škody.\nZároveň najvyšší súd preskúma, či výsledok hodnotenia dôkazov predložených sťažovateľom\nv základnom konaní predstavuje závažný deficit v dokazovaní zakladajúci vadu zmätočnosti, a svoj\nzáver musí odôvodniť. Pri plnení oboch povinností najvyšší súd neopomenie povahu právnych\nvzťahov, ktoré boli v civilnom sporovom konaní „v hre“ (body 36 a 37 tohto nálezu).\n56. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,\npriznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\n57. Sťažovateľ v prospech priznania finančného zadosťučinenia dôvodil dĺžkou trvania zásahu\ndo jeho práva na spravodlivé súdne konanie (viac ako 10 rokov). K tomu ústavný súd uvádza,\nže predmetom ústavnej sťažnosti nebola dĺžka procesov, v rámci ktorých sa sťažovateľ domáhal\nsvojich práv. Preto tento dôvod na priznanie zadosťučinenia neobstojí. Naopak, podľa názoru\nústavného súdu konštatované porušenie práv sťažovateľa možno v plnej miere kompenzovať\nzrušením uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto ústavnej\nsťažnosti v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku\ntohto nálezu).\n58. V súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznal ústavný súd podľa výsledku konania\nsťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov\nprávneho zastúpenia.\n59. Výška náhrady bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\núčinnom do 31. decembra 2023 (ďalej len „vyhláška“) (§ 20d vyhlášky). Základná sadzba tarifnej\nodmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2023 je jedna šestina priemernej mzdy\nza predchádzajúci polrok (§ 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľ má nárok\nna náhradu za dva úkony právnej služby v roku 2023 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie\n13\n\nsťažnosti ‒ 2 x 208,67 eur), čo spolu s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 12,52 eur)\npredstavuje 442,38 eur. Za repliku ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov nepriznal,\npretože neobsahovala žiadnu podstatnú novú skutkovú alebo právnu argumentáciu. Priznanú\nnáhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto\nnálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. novembra 2024\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna veta", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci"], "pravna_veta": "Problematika zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predstavuje veľmi citlivú oblasť vzťahu nositeľa moci a adresáta výkonu moci. Očakávanie kladené na skutočný obsah tohto zodpovednostného vzťahu spočíva predovšetkým v požiadavke, aby štát svojím správaním dokázal na každodennej báze legitimizovať svoju mocenskú autoritu proti jednotlivcovi. Ide o úlohu pre štát veľmi delikátnu, pretože unesenie bremena zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci znamená, že autorita štátu sa musí skloniť pred „slabým“ jednotlivcom, ak došlo k zlyhaniu orgánov verejnej moci. Na strane druhej povinnosť niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štátu nezakazuje brániť sa, ak je požiadavka na náhradu škody neoprávnená či zištná.\nPopísaná povaha inštitútu zodpovednosti štátu za náhradu škody, ktorý má náležitý ústavný základ (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), musí nájsť svoj odraz aj v súdnom procese, ktorého predmetom je uplatnené právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Garantom nastolenia spravodlivosti v uvedených právnych vzťahoch sú totiž súdy ako orgány toho štátu, ktorý je zároveň v súdnom konaní na žalovanej strane. Uvedená charakteristika neústi do požiadavky na narušenie rovnosti sporových strán v prospech žalujúcej a v neprospech žalovanej strany. Ústavný súd však považuje za osobitne dôležité, aby sa súdy v konaniach typických uplatňovaním zásady formálnej pravdy a zásady prejednacej v maximálnej možnej miere vyhýbali formalistickému prístupu k uplatňovaniu zákonných medzí, v ktorých si poškodený môže uplatňovať svoje základné právo na súdnu ochranu.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "9Cdo/80/2021", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Co/192/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:94706cb7-a487-4830-a638-7efdc9644e53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.384.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 384/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 384/2023 z 18. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.384.2023.1"}, {"guid": "ussr:8294eba6-220c-4c70-a1e3-02ed943fec4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.198.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 198/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 198/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.198.2023.1"}, {"guid": "ussr:ebb49f04-333e-4d00-855e-7af947357ce9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 291/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 291/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2"}, {"guid": "ussr:e6196547-7756-4465-b373-01ae9167ed37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2"}, {"guid": "ussr:23e0d366-a21a-46a6-afc4-7ffd5981811f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 76/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1"}, {"guid": "ussr:ab47777e-acac-42f2-9d18-51da9af44a1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c6eda412-e2a3-46fa-8470-b0032566fb6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.189.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 189/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 189/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.189.2026.1"}, {"guid": "ussr:2ca42623-f006-49f2-855c-2a275ca3c48f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.168.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 168/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2026 z 11. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.168.2026.1"}, {"guid": "ussr:deed94bb-e792-4380-878b-7c549c3da7ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.4.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/2024 z 25. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.4.2024.1"}, {"guid": "db03900b-0591-4630-ab26-5eceacb7c8aa:620e56e9-a4c6-4d29-9a97-a180c04ddab7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2", "spisova_znacka": "1VCdo/3/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2"}, {"guid": "12d93171-506e-4477-be28-89652ae8a70f:8fb49c6a-7c58-495e-aa08-74feca62e179", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106198.1", "spisova_znacka": "2Stk/5/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Stk/5/2025 z 29. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106198.1"}, {"guid": "94b2caa5-1583-428f-a819-1ef2af4400b4:dfa17aa4-8b2d-4ec4-8642-1afb455bde38", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7122209995.1", "spisova_znacka": "2Co/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/6/2025 z 22. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7122209995.1"}]}