{"guid": "ussr:959ce294-ef6a-473c-a86f-c49075002b26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.367.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 367/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 367/2023 z 26. 3. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. marca 2024, sp. zn. III. ÚS 367/2023, ECLI:SK:USSR:2024:3.US.367.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2024-03-26", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/959ce294-ef6a-473c-a86f-c49075002b26", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.367.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.367.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.367.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 367/2023-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek\n,\n,\n, a\n,\n,\n, spoločne\nzastúpených JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, proti rozsudku Krajského súdu v Nitre\nsp. zn. 12Co/84/2019 z 21. apríla 2020 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3Cdo/10/2021 z 24. augusta 2022 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. decembra 2022 (podanou\nna poštovú prepravu 13. decembra 2022) domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12\nods. 1 ústavy rozhodnutiami označenými v záhlaví tohto nálezu. Navrhujú, aby ústavný súd zrušil\nnapadnuté rozhodnutia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Požadujú priznanie\nfinančného zadosťučinenia 2 000 eur (každej zo sťažovateliek po 1 000 eur) a náhrady trov konania.\n2. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 367/2023-15 z 18. augusta 2023 prijal ústavný súd\nústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n3. Právna predchodkyňa sťažovateliek (\n) bola majiteľkou spoluvlastníckeho podielu\nvo veľkosti 5/32 k celku vo vzťahu k nehnuteľnostiam pôvodne evidovaným v pozemkovoknižnej\nvložke\n(ďalej len „\n(a) parcela\n, vinica s výmerou\nštvorcových siah\n), (b) parcela\n, vinica s výmerou\nštvorcových siah\n), (c) parcela\n,\n\nvinica s výmerou\nštvorcových siah (\n\nštvorcových siah (\n(d) parcela\n, záhrada s výmerou\n) a (e) parcela\n, roľa s výmerou\nštvorcových siah (\n).\n\n4. Sťažovateľky tvrdia, že\npôvodne vedených v\npredchodca (\n\nsvoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach\nnikdy nepreviedla na inú osobu, a preto ho nadobudol ich právny\n– manžel a otec sťažovateliek, pozn.) v rámci dedičského konania.\n\n5. Sporným momentom sa stala notárska zápisnica z 22. februára 1996), ktorá osvedčuje, že právni\npredchodcovia žalovaných (\na\n) sa stali bezpodielovými\nspoluvlastníkmi (a) parcely\n, záhrady, s výmerou\na\n, záhrady\ns výmerou\n(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) na základe vydržania. Notárska zápisnica\nbola vypracovaná podľa geometrického plánu z 24. septembra 1991, podľa ktorého bola určená\nnová výmera nehnuteľností pôvodne zapísaných v\na to podľa veľkosti spoluvlastníckych\npodielov jednotlivých spoluvlastníkov (podľa geometrického plánu mala okrem iného vzniknúť\naj parcela\ns výmerou\n, ktorej vlastníkom sa mala stať právna predchodkyňa\nsťažovateliek\n– výmera zodpovedá spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 5/32\nk celku, pozn.).\n6. V súčasnosti sú nehnuteľnosti pôvodne evidované v\nzapísané na dvoch samostatných\nlistoch vlastníctva: (a) na liste vlastníctva\nsú evidované sporné nehnuteľnosti, pričom\nich podielovými spoluvlastníkmi sú žalovaní, každý v podiele 1/3 k celku, a (b) na liste vlastníctva\nsú evidované zostávajúce nehnuteľnosti pôvodne evidované v\n. Výmera jednotlivých\nparciel podľa súčasného stavu zodpovedá rozdeleniu nehnuteľností podľa geometrického plánu.\nSťažovateľka\nje v súčasnosti spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných\nna\nv spoluvlastníckom podiele 5/32 k celku.\n7. Sťažovateľky sa ako žalobkyne domáhali proti žalovaným určenia, že ich právny predchodca\n(\n– manžel a otec sťažovateliek, pozn.) bol ku dňu svojej smrti spoluvlastníkom\nsporných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 5/32 k celku. Tvrdia,\nže nadobudnutie sporných nehnuteľností nebolo právne perfektné, pretože z obsahu notárskej\nzápisnice vyplývajú viaceré nezrovnalosti. V tom čase totiž podľa sťažovateliek žalovaní\nnepreukázali ani nadobudnutie sporných nehnuteľností v plnom rozsahu, ani splnenie všetkých\npodmienok na ich vydržanie. Žalovaní nemohli byť dobromyseľní, pretože vedeli o existencii\naj o tom, že jednou z podielových spoluvlastníkov bola právna predchodkyňa\nsťažovateliek.\n8. Okresný súd žalobu zamietol. Uzavrel, že podľa § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení účinnom\ndo 30. júna 2000 (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“) právni predchodcovia žalovaných nadobudli\npostavenie oprávnených držiteľov predmetných nehnuteľností, ktoré im patrilo od evidencie\nvlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (t. j. od 23. apríla 1996). Vydržanie podľa zákona\nč. 293/1992 Zb. bolo špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka,\npričom vyžadovalo splnenie (i) podmienky zapísania osoby ako vlastníka nehnuteľností do katastra\nnehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o držbe a (ii) neuplatnenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách inou osobou\ndo 10 rokov od zápisu. Uvedené ustanovenia boli s účinnosťou k 30. novembru 2000 (t. j.\npo 8 rokoch a 6 mesiacoch od jeho účinnosti) zrušené, čo malo za následok, že u žiadnej osoby\n2\n\nzapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskej zápisnice nemohlo dôjsť\nk zavŕšeniu podmienok vydržania podľa zákona č. 293/1992 Zb. Tým však nebola dotknutá\nmožnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok podľa § 134 Občianskeho zákonníka\n(spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba a nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu\n10 rokov). Okresný súd konštatoval, že zápisom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam\n(na základe notárskej zápisnice) žalovaní nadobudli postavenie oprávnených držiteľov a neboli\npreto povinní preukazovať nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcej tomuto zápisu.\nZákon č. 293/1992 Zb. umožňoval osobám dotknutým zápisom vlastníckeho práva do katastra\nnehnuteľností uplatniť si na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo v lehote\n10 rokov od zápisu vlastníckeho práva oprávnených držiteľov do katastra nehnuteľností, pričom súd\npovažoval za preukázané, že právna predchodkyňa sťažovateliek tak neurobila.\n9. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že okresný\nsúd na daný prípad správne aplikoval zákon č. 293/1992 Zb., a to s ohľadom na účel tohto zákona,\nktorým bola potreba upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov\nk nehnuteľnostiam na území Slovenskej republiky do evidencie nehnuteľností [§ 1 písm. a) zákona\nč. 293/1992 Zb.]. V zmysle zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 22/1964 Zb.“) bolo vykonávanie zápisov v pozemkových knihách\nodo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona zastavené. Od 1. apríla 1964 sa teda nové vlastnícke\nvzťahy už nezapisovali a prípadné zmeny sa začali zapisovať do tzv. evidencie nehnuteľností.\nPokiaľ boli nehnuteľnosti dovtedy vedené v pozemkovej knihe, avšak v reálnom živote\nsa za ich vlastníkov pokladala iná osoba (napr. z dôvodu reálnej deľby, ku ktorej došlo medzi\nvlastníkmi v minulosti, no zmena sa do pozemkovej knihy nepremietla), takáto zmena sa zapísala\nuž do evidencie nehnuteľností.\n10. Podľa krajského súdu nebolo podstatné, podľa akého právneho predpisu bola notárska zápisnica\nvyhotovená, podstatné bolo, že boli splnené všetky náležitosti uvedené v § 4 ods. 2, 3 a § 5 zákona\nč. 293/1992 Zb. Aplikujúc potom na notársku zápisnicu zákon č. 293/1992 Zb., súd prvej inštancie\npodľa krajského súdu správne posúdil aj dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalovaných.\nS odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/47/2012 a uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 112/2018 argumentoval, že podľa § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. mali osoby\n(v tomto prípade právni predchodcovia žalovaných) zapísané v evidencii nehnuteľností po dobu\n10 rokov postavenie oprávneného držiteľa. Dobromyseľnosť ani podľa krajského súdu nebolo\npotrebné skúmať, pretože táto priamo vyplývala z § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Zároveň\nvšak uviedol, že právni predchodcovia žalovaných mali užívať sporné nehnuteľnosti od roku 1988,\npričom žiadny zo spoluvlastníkov podľa\nich dobromyseľnosť nijako nespochybnil.\nNespochybnila ju ani právna predchodkyňa\n, ktorá zomrela v roku 2007.\n11. Sťažovateľky podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 CSP. Tvrdenú vadu zmätočnosti podľa\nnich založil odvolací súd tým, že nezaujal adresné a patrične odôvodnené stanovisko k odvolacej\nnámietke o nemožnosti vydržania (právnymi predchodcami žalovaných) celých nehnuteľností\npre nadobudnutie nimi iba spoluvlastníckych podielov (iných než patriacich\n),\nako aj k ďalším námietkam týkajúcim sa predovšetkým nemožnosti aplikácie zákona\nč. 293/1992 Zb. na posudzovaný prípad. Za kľúčové považovali nepreukázanie dobromyseľnosti\nprávnych predchodcov žalovaných (ako podmienky ich oprávnenej držby smerujúcej k vydržaniu)\n3\n\na odvolaciemu súdu vyčítali nevysporiadanie sa s nimi preferovanou judikatúrou najvyššieho súdu.\nDovolacou otázkou v tomto prípade bolo, či už samotná notárska zápisnica o vydržaní zakladá\ndobromyseľnosť osôb osvedčujúcich si vlastnícke právo.\n12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateliek odmietol. Uviedol, že odvolací\nsúd sa neobmedzil na skrátenú formu odôvodnenia, ale pomerne dôkladne, zrozumiteľne\na objektívne presvedčivo a uspokojivo zaujal stanovisko k všetkým relevantným odvolacím\nnámietkam sťažovateliek. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP najvyšší súd\nuviedol, že otázka dobromyseľnosti držiteľa (usilujúceho sa o nadobudnutie práva vydržaním)\nnie je otázkou právnou, ale skutkovou (a teda z dovolacieho prieskumu principiálne vylúčená).\nOtázka nutnosti uvedenia do notárskej zápisnice, že má ísť o zápisnicu podľa zákona č. 293/1992\nZb., nebola pre rozhodnutie v prejednávanej veci rozhodujúcou a navyše nemožno konštatovať\nani odklon od ustálenej judikatúry, ani rozdielne rozhodovanie dovolacieho súdu.\nII.\n13. Sťažovateľky dôvodia podanú sťažnosť tým, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nereagoval\nna podstatné námietky uplatnené v dovolaní a krajský súd sa v napadnutom rozsudku uchýlil\nk zásadnému zásahu do práva vlastniť majetok, ktoré je nepremlčateľné. Namietajú, že v prípade,\nak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 243/07).\n14. Právna predchodkyňa sťažovateliek (\n) bola preukázateľne podielovou\nspoluvlastníčkou nehnuteľností a nebolo nijakým spôsobom spochybnené, že počas svojho života\nnepreviedla svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.\n15. Podľa sťažovateliek musia byť podmienky uvedené v § 134 Občianskeho zákonníka splnené\npre prípad akéhokoľvek osvedčenia o vydržaní. Odkazujú pritom na § 2 ods. 2 zákona\nč. 293/1992 Zb., ktorý poukazuje práve na spomínaný § 134 Občianskeho zákonníka. Argumentujú\ntým, že ku dňu, keď mohlo dôjsť k vydaniu osvedčenia, ako aj vo vzťahu k okamihu, keď sa osoba\nzapísaná v evidencii nehnuteľností považuje za vlastníka z titulu vydržania, bolo potrebné skúmať\ndobromyseľnosť. V rozpore s tým krajský súd uviedol, že ju nebolo potrebné skúmať,\npretože priamo vyplýva z § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Súčasťou podkladov na vypracovanie\nnotárskej zápisnice pritom bola aj\n, ktorá preukazuje vlastnícke právo právnej\npredchodkyne sťažovateliek a o ktorej preto právni predchodcovia žalovaných museli mať\nvedomosť.\n16. Podľa sťažovateliek neboli v žiadnom prípade splnené podmienky na konštatovanie vydržania,\npričom ani krajský súd, ani najvyšší súd sa s touto argumentáciou nevysporiadali, resp. sa s ňou\nvysporiadali spôsobom, ktorý odporuje nielen zákonu, ale aj samotnej ústave.\n17. Sťažovateľky poukazujú na to, že súdy sa správne nevysporiadali s aplikáciou zákona\nč. 293/1992 Zb. Tvrdia, že opakovane poukazovali na § 1 písm. a) tohto zákona, podľa ktorého\nsa má zákon č. 293/1992 Zb. venovať úprave podmienok a postupu pri zápise neevidovaných\nvlastníckych vzťahov. Vlastnícky vzťah právnej predchodkyne sťažovateliek však podľa nich\nevidovaný bol a neobstojí ani argumentácia krajského súdu, ktorá poukazovala na § 5 a § 10 zákona\nč. 22/1964 Zb. Opomenutá podľa nich ostala vyhláška Ústrednej správy geodézie a kartografie\n4\n\nč. 23/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 4 ods. 1 písm. b) vyhlášky: „Zápisy právnych\nvzťahov v evidencii nehnuteľností sa budú vykonávať postupne: v druhej etape od roku 1967 budú\npostupne zapísané právne vzťahy v evidencii nehnuteľností ešte nevyznačené.“ Podľa § 4 ods. 2\nvyhlášky: „Pre zápis právnych vzťahov o nehnuteľnostiach podľa odseku 1 písm. b) podporne\nsa použijú zápisy v doterajších pozemkových knihách, železničných knihách v jednotnej evidencii\npôdy a v bývalom pozemkovom katastri.“ Nebolo preto možné, aby sa spôsob osvedčenia vo vzťahu\nk sporným nehnuteľnostiam udial podľa zákona č. 293/1992 Zb. Spôsob, ako sa s touto\nproblematikou vysporiadal krajský súd a najvyšší súd, je podľa sťažovateliek nezákonný, nesprávny\na nedostatočný, a preto je možné vysloviť záver o porušení práv sťažovateliek v zmysle čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nIII.\n18. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu\n19. septembra 2023. Podpredseda krajského súdu sa vo vyjadrení plne stotožnil s výrokom\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj s jeho odôvodnením. Podľa jeho názoru k porušeniu\npráv sťažovateliek nedošlo, a preto navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť.\n19. Dňa 21. septembra 2023 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie Mgr. Dušana Čimu,\npredsedu senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Uviedol, že v napadnutom uznesení\nbolo dostatočne zrozumiteľne a objektívne uspokojivo vysvetlené, prečo rozsudok odvolacieho\nsúdu nemožno považovať za arbitrárny a prečo nebolo na mieste usúdiť ani iný závadný postup\nna ujmu práva sťažovateliek na spravodlivý proces. Rovnako, pokiaľ ide o namietané nesprávne\nprávne posúdenie, podľa jeho názoru napadnuté uznesenie obsahuje objasnenie úvahy,\npre ktoré nebolo prípustné ani dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP. Navrhuje ústavnej sťažnosti\nnevyhovieť.\n20. Sťažovateľky doručili svoju repliku k vyjadreniam oboch súdov ústavnému súdu\n9. októbra 2023. Uvádzajú, že aj naďalej zotrvávajú na uplatnenej argumentácii, ako aj na celom\nobsahu podanej ústavnej sťažnosti (aj s ohľadom na to, že všeobecné súdy vo svojich vyjadreniach\niba poukázali na to, že sa plne stotožňujú s vydanými rozhodnutiami bez akejkoľvek ďalšej\nargumentácie, ku ktorej by sa bolo možné vyjadriť).\nIV.\n21. Podstatou celej ústavnej sťažnosti (a predchádzajúceho súdneho konania) bol de facto spor\no tom, či právni predchodcovia žalovaných mohli vydržať samostatne vyčlenené celé parcely\na nielen spoluvlastnícke podiely. Sťažovateľky v podstate nenamietajú to, že by právni\npredchodcovia žalovaných nevydržali jednotlivé spoluvlastnícke podiely, a rovnako žalovaní\nnetvrdia, že by niekedy nadobudli oni alebo ich právni predchodcovia aj spoluvlastnícky podiel\nprávnej predchodkyne sťažovateliek. Problematické sa javí to, že potom, ako boli v prospech\nžalovaných (ich právnych predchodcov) odčlenené sporné parcely, nezmenili sa veľkosti\nspoluvlastníckych podielov zostávajúcich spoluvlastníkov – to znamená, že právnej predchodkyni\nsťažovateliek zostal spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 5/32 k celku, ale už len na nehnuteľnostiach\nv zostávajúcej výmere\n(namiesto pôvodných\nGeometrický plán síce\npredpokladal, že každý zo spoluvlastníkov získa svoju parcelu s výmerou, ktorá zodpovedá veľkosti\n5\n\nspoluvlastníckeho podielu toho-ktorého spoluvlastníka, avšak zapísaný bol len čiastočne – upravilo\nsa rozdelenie nehnuteľností, ale už nie vlastnícke vzťahy (prečo sa tak stalo, zo spisu zrejmé nie je –\nnevedel to nikto vysvetliť ani v priebehu súdneho konania).\n22. V zásade tak ostávali sťažovateľkám dve možnosti – buď namietať nezákonné vydržanie\nžalovanými (čím by zároveň vedeli vyriešiť aj rozdelenie nehnuteľností geometrickým plánom,\nak nesúhlasili ani s týmto prerozdelením), alebo riešiť len to, ako sú na liste vlastníctva\nevidované zostávajúce nehnuteľnosti (pôvodne evidované v\n). Sťažovateľky si vybrali prvú\nmožnosť.\nIV.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateliek napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu:\n23. Sťažovateľky namietajú, že závery dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí sú zjavne\nneodôvodnené, pretože vôbec nereagujú na uplatnené dovolacie námietky. V podanom dovolaní\npritom argumentovali predovšetkým tým, že bez ohľadu na to, na základe akého zákona bolo\nvydané osvedčenie o vydržaní, v každom prípade museli byť splnené podmienky vydržania (§ 134\nObčianskeho zákonníka). Dobromyseľnosť preto bolo potrebné skúmať ku dňu, kedy mohlo dôjsť\nk vydaniu osvedčenia, ako aj vo vzťahu k okamihu, kedy sa osoba zapísaná v evidencii\nnehnuteľností považuje za vlastníka na základe vydržania (§ 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.).\n24. Najvyšší súd k tejto námietke sťažovateliek uviedol, že v prvom rade otázka dobromyseľnosti\ndržiteľa (usilujúceho o nadobudnutie práva vydržaním) nie je otázkou právnou, ale skutkovou,\na preto z dovolacieho prieskumu principiálne vylúčenou.\n25. Otázka dobromyseľnosti môže byť otázkou skutkovou, aj právnou (v závislosti od kontextu\na formulácie podaného dovolania). Sťažovateľky v podanom dovolaní namietali, že krajský súd\nsa s otázkou dobromyseľnosti žalovaných ku dňu vydania osvedčenia vôbec nevyrovnal,\npretože dobromyseľnosť podľa krajského súdu vyplývala priamo z § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992\nZb. a podľa nich je nesprávny práve tento právny záver (teda, že dobromyseľnosť nebolo potrebné\nskúmať). Taká otázka je otázkou právnou (nie skutkovou), pretože dáva odpoveď na otázku\n„čo má byť“, nie na otázkou „čo je“. V posudzovanej veci išlo pritom otázku skutočne zásadnú,\npretože práve otázka dobromyseľnosti tvorila podstatnú časť argumentácie sťažovateliek.\n26. Najvyšší súd však vo svojich úvahách pokračoval a ďalej uviedol aj to, že nie sú splnené\npodmienky na to, aby mohlo v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu ísť o odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe, a to s ohľadom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/47/2012\nz 30. júna 2013 (ktoré časovo nasleduje po sťažovateľkami uvádzaných rozhodnutiach sp. zn.\n2Cdo/191/2009 z 29. novembra 2010 a sp. zn. 2Cdo/159/2010 z 27. júna 2012). V tomto rozsudku\nsa okrem iného konštatuje, že: „Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri\nnehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho.\nVyplývala zo zákona ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra\nnehnuteľností. Takáto osoba nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu\ndesiatich rokov odo dňa zápisu do katastra.“\n27. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je v súlade s citovanou judikatúrou\nnajvyššieho súdu, a preto skutočne nemožno konštatovať, že by bol daný dovolací dôvod podľa\n\n6\n\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ako konštatoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, „... z rovnakého\ndôvodu pri riešení otázky významu a právnych účinkov zápisu osvedčenia o držbe podľa zákona\nč. 293 v katastri nehnuteľností nemohlo ísť v čase začatia dovolacieho konania v prejednávanej veci\no pretrvávajúci stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu, ktorý by tu bol len vtedy,\nak by obe vyššie priblížené (a významovo celkom protichodné) línie judikatúry mali (v rozhodovacej\nčinnosti najvyššieho súdu) svojich pokračovateľov“.\n28. Mohlo by sa zdať, že v podstatnom boli otázky sťažovateliek zodpovedané a napadnutému\nrozhodnutiu nemožno nič vytknúť. Argumentácia najvyššieho súdu je však položená\nna predpoklade, že sa na notársku zápisnicu, ako aj na vydržanie právnych predchodcov žalovaných\naplikoval zákon č. 293/1992 Zb. (pozri už citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n6Cdo/47/2012). Ak by ale tento zákon nebolo možné aplikovať, potom je bez pochyby zrejmé,\nže dobromyseľnosť bolo potrebné skúmať.\n29. Z podaného dovolania (ktoré má ústavný súd k dispozícii) vyplýva, že sťažovateľky namietali,\nže „... aplikácia zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov\nk nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov je v tomto prípade vylúčená jeho samotným znením,\nv prípade, ak sa rozhodneme hodnotiť túto aplikáciu cez prizmu vecnej pôsobnosti (§ 1 zákona\nč. 293/1992 Zb.), pričom tak ako bolo poukazované v odvolaní, predmetom nášho prípadu\nnie je prejednávanie neevidovaných vlastníckych vzťahov, alebo majetkových krívd. Z tohto dôvodu\nje nutné akcentovať, že vecná pôsobnosť zákona č. 293/1992 Zb. sa viaže len na neevidované\nnehnuteľnosti alebo na zmiernenie majetkových krívd...“. Navyše možno konštatovať,\nže sťažovateľky túto argumentáciu aplikovali v priebehu celého konania – ako jednu zo zásadných\nnámietok (aj s ohľadom na to, že súdy opakovane odmietli skúmať dobromyseľnosť žalovaných\nv momente spisovania notárskej zápisnice).\n30. Sťažovateľky teda tvrdili, že (a) je jedno, či sa aplikuje zákon č. 293/1992 Zb. alebo všeobecná\nprávna úprava § 134 Občianskeho zákonníka, pretože dobromyseľnosť je potrebné skúmať vždy,\nale (b) ak by sa dobromyseľnosť aj nemala skúmať podľa zákona č. 293/1992 Zb.,\naj tak sa v posudzovanom prípade skúmať mala, pretože tento zákon nemožno na vec aplikovať.\n31. Na tomto mieste ústavný súd uvádza, že najvyšší súd pochybil hneď dvakrát. V prvom rade\npreto, keď túto argumentáciu sťažovateliek v podstate úplne odignoroval (v napadnutom uznesení\nsa nenachádza žiadna odpoveď na otázku sťažovateliek, či bolo možné vo veci aplikovať zákon\nč. 293/1992 Zb.), a v druhom rade preto, že aj keby taká námietka nevyplývala z obsahu podaného\ndovolania (čo nie je tento prípad), akékoľvek posúdenie najvyššieho súdu týkajúce sa potreby\nskúmania dobromyseľnosti bolo závislé na zodpovedaní otázky, či sa aplikuje právna úprava § 134\nObčianskeho zákonníka (ako lex generalis) alebo špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone\nč. 293/1992 Zb. (ako lex specialis). Ak takéto posúdenie nevykonal, tak je chybná, resp. predčasná\nakákoľvek ďalšia úvaha najvyššieho súdu a aj s tým súvisiaca aplikácia rozhodnutia sp. zn.\n6Cdo/47/2012.\n32. Tak ako však ústavný súd konštatuje A, je potrebné dodať aj B, a síce poukázať na to,\nže krajský súd sa (napriek vyslovenému právnemu záveru) otázke dobromyseľnosti napokon predsa\nlen venoval (pozri bod 13 a nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu: „... Napriek\ntomu, že odvolací súd zastáva názor, že dobromyseľnosť držby nebolo potrebné v danom prípade\nskúmať, pretože táto vyplývala priamo z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb., považuje\n7\n\nza potrebné k veci uviesť, že s ohľadom na obsah spisu právni predchodcovia žalovaných sporné\nnehnuteľnosti mali užívať od roku 1988...“ Následne v bode 15 rozhodnutia krajského súdu\nsa uvádza: „... Z obsahu spisu je zrejmé, že v roku 1988 došlo k reálnej deľbe nehnuteľností medzi\npodielovými spoluvlastníkmi zapísanými v pozemkovo knižnej vložke č.\nna základe ktorej právni\npredchodcovia žalovaných dobromyseľne užívali sporné nehnuteľnosti, no právna predchodkyňa\nžalobkýň,\n, počas celého svojho života užívanie nehnuteľností manželmi\nnespochybnila...“ Ak tomu tak bolo, potom otázka dobromyseľnosti ako otázka právna\n(v zmysle už uvedeného) nebola vôbec podstatná, pretože vychádzala zo záveru, že sa tejto otázke\nkrajský súd nevenoval – teda zmyslom podaného dovolania bolo prostredníctvom tejto právnej\notázky docieliť to, aby krajský súd dobromyseľnosť žalovaných riešil. Ak sa tak však stalo, právna\notázka sa stáva bezpredmetnou a preskúmanie záverov krajského súdu v otázke dobromyseľnosti\nje otázkou skutkovou, ktorá je z dovolacieho prieskumu principiálne vylúčená (ako správne uviedol\nnajvyšší súd).\n33. Najvyššiemu súdu teda síce možno vytknúť, že odôvodnenie rozhodnutia mohlo byť\ndetailnejšie, avšak v nevyhnutnej miere dáva odpoveď, ktorá bráni záveru o porušení uplatnených\nreferenčných noriem. Ústavný súd s ohľadom na tieto závery ústavnej sťažnosti sťažovateliek\nv časti, v ktorej napádajú uznesenie najvyššieho súdu, nevyhovel.\nIV.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateliek napadnutým rozsudkom krajského súdu:\n34. Ako vyplýva z uvedeného, zásadná sa javí otázka posúdenia dobromyseľnosti právnych\npredchodcov žalovaných krajským súdom. Avšak zásadná je v skutočnosti len za predpokladu,\nže je pre posúdenie veci podstatná – čo bude len v prípade, ak platí, že:\n- vo veci nemožno aplikovať zákon č. 293/1992 Zb. (v takom prípade sa aplikuje všeobecná\núprava obsiahnutá v § 134 Občianskeho zákonníka, kde oprávnenosť držby je vždy potrebné\nskúmať) alebo\n- možno aplikovať zákon č. 293/1992 Zb., ale je nesprávny právny záver krajského súdu o tom,\nže dobromyseľnosť podľa zákona č. 293/1992 Zb. skúmať netreba, pretože vyplýva priamo\nzo zákona č. 293/1992 Zb.\n35. Ak v posudzovanom prípade nejde ani o jednu z možností, potom je v podstate jedno,\nako sa krajský súd k dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných vyjadril, pretože také\npochybenie by celkom zrejme nemalo vplyv na výsledné rozhodnutie, a preto by ani neznamenalo\nporušenie práv sťažovateliek.\nIV.2.1. K aplikácii zákona č. 293/1992 Zb.:\n36. Podľa § 1 zákona č. 293/1992 Zb. je účelom tohto zákona: a) upraviť podmienky a postup\npri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam vyskytujúcich sa na území\nSlovenskej republiky do evidencie nehnuteľností podľa osobitných predpisov, b) zmierniť niektoré\nmajetkové krivdy.\n37. K pojmu „neevidované vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam vyskytujúcim sa na území\nSlovenskej republiky“ zákon č. 293/1992 Zb. odkazuje na § 879 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam vyskytujúcim sa len na území Českej republiky\n8\n\nalebo Slovenskej republiky (najmä napr. tzv. osadnícke vzťahy, urbariáty a komposesoráty) upraví\nzákon národnej rady príslušnej republiky.\n38. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje\nObčiansky zákonník (ktorým bol do Občianskeho zákonníka vložený nový § 879 Občianskeho\nzákonníka, pozn.) „Toto ustanovení pamatuje na potřebu speciální úpravy, která může být aktuální\njen v jedné z republik. Tak například na území Slovenské republiky se vyskytovaly a vyskytují\nzvláštní útvary společného vlastnictví fyzických osob k nemovitostem, které netvořily vlastnictví\nobce, i když třeba byly v pozemkové knize takto zapsány. Tyto útvary vzniklé ještě za účinnosti práva\nplatného na Slovensku před rokem 1950 vyznačovaly se zvláštnostmi v hospodaření, ve správě\ni v nakládání s předmětem vlastnictví. Mezi tyto útvary patřily zejména komposesoráty, bývalé\nurbariáty, nedílné společné pastviny a lesy, majetky užívané osadníky apod. Je proto účelné,\naby právní vztahy dotýkající se těchto útvarů mohly být napříště upraveny zvláštním zákonem\nSlovenské národní rady.“\n39. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 293/1992 Zb.: „Inštitút pozemkových kníh nebol\nna Slovensku známy a zaviedol sa až nariadením rakúskej vlády o pozemkových knihách z roku\n1855. Ich zostavovanie na základe uvedeného nariadenia sa zrealizovalo urýchlene, pričom rôzne\nparcely jedného vlastníka boli často zapisované na jeden vlastnícky list. Takýto jednotný, z viac\nparciel pozostávajúci pozemok tvoril jedno pozemkovoknižné teleso. Pri urýchlenom zostavovaní\npozemkových kníh sa spravidla nevychádzalo z presne zistených výmier, ale len z približne\nvymedzených plôch podľa krokov.\"\n40. V ďalšom vývoji pozemkových kníh sa prejavila aj absencia potrebnej tradície, ktorá viedla\nk tomu, že prevody vlastníctva si zmluvné strany nevyznačovali pozemkovoknižnými vpismi.\nV dôsledku toho sa stále viac rozchádzali pozemkovoknižné údaje o vlastníctve s reálnym\nvlastníckym stavom. Súdnou praxou bol preto zavedený inštitút nadobudnutia vlastníctva pozemkov\nmimo pozemkovej knihy, pričom osoba, ktorá mimo nej nadobudla právny titul a vstúpila do reálnej\ndržby nehnuteľnosti, bola uprednostňovaná pred pozemkovoknižným vlastníkom. Zosúladenie\npozemkovoknižných údajov so stavom reálnej držby bolo úlohou, ktorá sa neukončila\nani do 1. januára 1951, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 141/ 1950 Zb. Občiansky zákonník.\nNaviac neuspokojivý stav evidencie v pozemkových knihách, ktorý pretrváva až dodnes, zhoršili\naj administratívne opatrenia, prijaté a vykonané po roku 1948. Z týchto dôvodov ani v súčasnosti\nevidencia nehnuteľností neodráža skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam.\n41. Zákon č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník /úplné znenie\nvyhlásené pod č. 47/1992 Zb./ svojim ustanovením § 879 ods. 1 prenechal úpravu vlastníckych\nvzťahov k nehnuteľnostiam vyskytujúcim sa len na území niektorej z republík zákonom národných\nrád. Predkladaný návrh preto sleduje usporiadanie neevidovaných právnych vzťahov\nk nehnuteľnostiam v urýchlenom a pokiaľ možno najmenej formálnom konaní.“\n42. Uvedené poukazuje na to, že nemožno prisvedčiť argumentácii sťažovateliek, že by sa zákon č.\n293/1992 Zb. na ich situáciu nemal vecne vzťahovať. Zjavným účelom zákona č. 293/1992 Zb. totiž\nbolo zosúladenie reálneho stavu so stavom právnym. Zápisy v pozemkových knihách nepostačovali\ns ohľadom na obdobie, kedy sa prepisy v pozemkových knihách nevyžadovali, a preto bolo\npotrebné jednoduchým a efektívnym spôsobom „zaevidovať“ skutočných držiteľov nehnuteľností.\nCesta notárskeho osvedčenia sa v tom čase javila ako ideálna. Celá idea bola v skutočnosti veľmi\n9\n\njednoduchá ‒ ak nie je spor o tom, komu nehnuteľnosť patrí, notárske osvedčenie je jednoduchou\na rýchlou cestou, ako možno držiteľa zaevidovať. Tam, kde bol prípad sporný a nedošlo k dohode\nmedzi uchádzačmi o vydanie osvedčenia, prichádzalo do úvahy len súdne rozhodnutie (§ 8 ods. 3\na 4 zákona č. 293/1992 Zb.).\n43. Stále však otázkou zostáva, či v prípade vydržania podľa tohto osobitného predpisu je potrebné\nskúmať dobromyseľnosť osôb, ktoré takýmto spôsobom mali byť zapísané v evidencii\nnehnuteľností.\nIV.2.2. Skúmanie dobromyseľnosti pri vydávaní osvedčenia o vydržaní podľa zákona\nč. 293/1992 Zb.:\n44. Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazuje na to, že podľa § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.\nmali osoby zapísané v evidencii nehnuteľností po dobu desiatich rokov postavenie oprávneného\ndržiteľa. Poukázal pritom na to, že v otázke potreby skúmania dobromyseľnosti pri vydávaní\nosvedčenia podľa zákona č. 293/1992 Zb. existujú dva právne názory reprezentované nasledujúcimi\nsúdnymi rozhodnutiami:\n- najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/191/2009 a 2Cdo/159/2010 uviedol: „Osvedčenie,\nako vyplýva z výslovného znenia § 2 ods. 1 zákona, možno vydať len za podmienok v tomto\nzákone uvedených. Podľa § 3 ods. 2 osvedčenie možno vydať len pre držiteľa nehnuteľnosti\nna jeho návrh, ku ktorému sa pripoja doklady o skutočnostiach vyplývajúcich z ustanovenia\nv § 4 ods. 2 a pripojí sa čestné vyhlásenie a vyjadrenie uvedené v § 5 (a/ čestné vyhlásenie\ndvoch, vo veci nezaujatých osôb, znalých miestnych pomerov k spôsobu získania nehnuteľnosti\nnavrhovateľom a potvrdzujúce, že navrhovateľ je držiteľom nehnuteľnosti, ak je nehnuteľnosť\nv nájme, tiež vyjadrenie nájomcu o tom, že navrhovateľ je prenajímateľom, b/ vyjadrenie obce\no okolnostiach dôležitých pre vydanie osvedčenia ). Pravdivosť obsahu dokladov pripojených\nk návrhu ani náležitosti vôle navrhovateľa a iných osôb notárstvo nepotvrdzuje (§ 6 ods. 1),\nčo však neznamená, že v prípade pochybností nemožno skúmať splnenie uvedených podmienok.“\n(zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.). V týchto rozhodnutiach sa najvyšší súd priklonil\nk názoru, že možno (a dokonca je nutné) skúmať aj dobromyseľnosť ako predpoklad oprávnenej\ndržby. K tomuto názoru sa priklonil aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 477/2015.\n- v neskoršom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/4/2012 (a aj v nasledujúcich rozhodnutiach, pozn.)\nvšak už najvyšší súd rozhodol presne naopak – teda vyslovil názor, že „... podmienka oprávnenej\ndržby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho\nosvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny účinok zápisu\nnotárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba nadobudla totiž\npostavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu\ndo katastra.“. S touto (aktuálnou) rozhodovacou praxou najvyššieho súdu sa pritom stotožnil\nneskôr aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 112/2018.\n45. Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že ani krajský súd nepochybil v právnom závere\ntýkajúcom sa skúmania oprávnenosti držby v prípade vydržania podľa zákona č. 293/1992 Zb.,\nkeďže tieto závery opieral o ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho, ale aj ústavného súdu.\nAni ústavný súd v tomto smere nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od tejto praxe odchýliť,\na navyše to nie je ani jeho úlohou. K porušeniu práv sťažovateliek by totiž mohlo dôjsť\n10\n\nlen v prípade, ak by právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne (svojvoľné),\nčo nie je posudzovaný prípad.\n46. Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,\nže súdne rozhodnutie bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania. Podstatou je,\naby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie\nbolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá\nústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie\nzákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). S ohľadom na uvedené ústavný súd\nnevyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateliek ani v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\n47. V závere ústavný súd považuje za vhodné dodať, že krajský súd neposúdil ani dobromyseľnosť\nprávnych predchodcov žalovaných zjavne svojvoľne – či sú skutkové závery krajského súdu\nsprávne, ústavný súd s ohľadom na už uvedené neskúmal, avšak možno konštatovať,\nže nie sú zjavne nesprávne (rozhodnutie krajského súdu je aj v tejto časti logické a dôkladne\nodôvodnené).\n48. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateliek.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. marca 2024\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vydržanie", "skutkový stav veci-zistenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť", "dovolanie-prípustnosť", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:282d856f-bdfd-4838-b244-58a398261e41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.112.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2018 z 15. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.112.2018.1"}, {"guid": "ussr:08c59646-b541-4a7c-a472-b02e4228e96b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.477.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 477/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 477/2015 z 7. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.477.2015.1"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "d6646102-fa11-4233-b6f5-d3f94549b797:14303a2d-3f0b-4998-9d3f-eaab4e1f9d3b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4115214216.1", "spisova_znacka": "3Cdo/10/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/10/2021 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4115214216.1"}, {"guid": "29099f0a-9479-471a-9bb3-d2fe50ac5055:a16d6876-231f-4bfc-8392-e6354d452da9", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6118384312.1", "spisova_znacka": "12Co/84/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/84/2019 z 27. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6118384312.1"}], "citovane_v": []}