{"guid": "ussr:9c341fad-4940-4b3c-96ac-acf829039bfa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.271.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 271/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/2024 z 6. 11. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. novembra 2024, sp. zn. III. ÚS 271/2024, ECLI:SK:USSR:2024:3.US.271.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2024-11-06", "forma": "Nález", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9c341fad-4940-4b3c-96ac-acf829039bfa", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.271.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.271.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.271.2024.2/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 271/2024-96\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, narodeného\n,\n, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava,\nproti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Sa/29/2020-200 z 19. januára 2022 a rozsudku\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 71/2022 z 31. mája 2023 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd uznesením zo 16. mája 2024 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa\ndoručenú ústavnému súdu 30. júla 2023, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) uvedeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom krajského súdu uvedeným v záhlaví tohto uznesenia.\nTaktiež žiada vyslovenie porušenia svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 12\nods. 1 ústavy. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil\nnajvyššiemu správnemu súdu na konanie. Zároveň žiada zaviazať najvyšší správny súd na úhradu\nprimeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným\nsúdom.\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti Ministerstvu obrany\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) na krajskom súde a následne kasačnom súde\ndomáhal uznania, že v mladistvom veku bol zneužívaný na vojenský výcvik, vojenskú prípravu\na pod. Zároveň sa domáhal priznania I., resp. II. kategórie funkcií už od dovŕšenia 15 rokov,\nčo by kladne ovplyvnilo jeho dôchodok. Konanie súdov, ako aj štátnych orgánov, ktoré tieto\n\nskutočnosti prehliadajú, vníma ako zjavne svojvoľné, nezákonné, podkopávajúce ústavné princípy\nprávnej istoty a garancie vymožiteľnosti práva.\n3. Sťažovateľ bol od 1. septembra 1986 do 31. augusta 1990 žiakom Vojenského gymnázia SNP\nv Banskej Bystrici. Od 3. septembra 1990 do 2. februára 1991 vykonával náhradnú vojenskú službu\na od 3. februára 1991 bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania, kde do 31. decembra\n1992 vykonával funkciu I. kategórie a následne do 6. júla 1995 funkciu II. kategórie, od 7. júla 1995\nznova funkciu I. kategórie. Od 1. januára 1998 bol v služobnom pomere profesionálneho vojaka,\nz ktorého bol prepustený k 31. januáru 2003 personálnym rozkazom náčelníka generálneho štábu\nz 8. novembra 2002 kvôli organizačným zmenám. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia mu\nrozhodnutím z 23. februára 2003 priznal výsluhový príspevok na obdobie do 31. januára 2007\npodľa § 31 a § 123 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2013 (ďalej len „zákon\no sociálnom zabezpečení vojakov“). Vychádzal z toho, že sťažovateľova služba netrvala 15 rokov,\nv dôsledku čoho by mu vznikol nárok na výsluhový dôchodok, ale len 12 rokov. Sťažovateľ\nsa proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, to nadobudlo právoplatnosť a výsluhový príspevok mu\nbol po určitý čas aj vyplácaný.\n4. Sťažovateľ 3. decembra 2019 požiadal vojenský úrad, aby mu do doby služby zarátal aj čas\nstrávený na gymnáziu. Po neúspešnej snahe vojenského úradu vysvetliť sťažovateľovi, že táto doba\nsa do doby služby nezarátava, vydal vojenský úrad rozhodnutie č. 65407027187508/2020 z 29. júna\n2020, ktorým sťažovateľovi výsluhový dôchodok nepriznal.\n5. Sťažovateľ sa proti uvedenému rozhodnutiu vojenského úradu odvolal, no ministerstvo obrany\nrozhodnutím č. SEĽUZ-257-2/2020-OdSP z 3. septembra 2020 potvrdilo rozhodnutie vojenského\núradu a pripomenulo, že keďže žiaci vojenských stredných škôl nevykonávali vojenskú službu,\nnebolo ich štúdium zaraďované do I. či II. kategórie funkcií. Služné žiakov nepodliehalo ani dani\nzo mzdy podľa zákona č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl\nv znení neskorších predpisov. Preto nie je považované za príjem na účely sociálneho zabezpečenia.\n6. Správnu žalobu proti rozhodnutiu ministerstva obrany zamietol krajský súd rozsudkom č. k.\n2Sa/29/2020-200 z 19. januára 2022 s tým, že ani zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení\nvojakov v znení neskorších predpisov, ani zákon o sociálnom zabezpečení vojakov neustanovovali,\nže by bolo štúdium na vojenskej strednej odbornej škole považované za vojenskú službu. Sám\nsťažovateľ neuviedol žiaden právny predpis, ktorý jeho tvrdenia podporil. Štát si v rámci vlastnej\núvahy upraví sociálne zabezpečenie a ak to sťažovateľ vníma nespravodlivo, nemožno to\npovažovať za medzeru v práve a priestor pre sudcovskú tvorbu práva. Aktivity žiakov neboli\nslužbou podľa zákona č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov, ale šlo o štúdium\nv rámci prípravy na povolanie. Status vojenských škôl upravovali školské zákony [č. 186/1960 Zb.\no sústave výchovy a vzdelávania (Časová verzia predpisu účinná od 01.09.1980 do 31.08.1984),\nzákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách (Časová verzia predpisu účinná od 01.01.1971\ndo 31.08.1978), zákon č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave základných a stredných škôl (Časová\nverzia predpisu účinná od 01.09.1978 do 31.08.1984) a zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných\na stredných škôl (školský zákon) (Časová verzia predpisu účinná od 01.09.1984 do 31.12.1988,\nod 01.01.1989 do 31.05.1990, od 01.06.1990 do 04.01.1991)]. Žiaci vojenských gymnázií\nnastupovali na základnú vojenskú službu až v 1. ročníku vojenskej vysokej školy. Preto táto doba\n\n2\n\nnie je ani tzv. inou službou v zmysle § 132 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení\nv znení neskorších predpisov. Tiež nešlo o službu vojakov z povolania, pretože podľa § 24 zákona\nč. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o niektorých služobných pomeroch vojakov“) a § 5 ods. 2 Branného zákona\nsa ním mohol stať len ten, kto absolvoval základnú vojenskú službu. Krajský aj kasačný súd\npovažoval snahu porovnávať štúdium na vojenskej škole s učebným pomerom učňov\nza neprimerané, pretože učňom na pracoviskách hrozili rovnaké riziká ako zamestnancom.\n7. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti krajskému súdu vytkol, že v rozpore s § 5, § 19 a § 23 ods. 2\nSprávneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) neumožnil stranám konfrontáciu názorov\na nezohľadnil názory UNICEF a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\ntýkajúce sa nútenej práce. Sťažovateľ ďalej krajskému súdu vytýkal, že vec nesprávne posúdil\nvzhľadom na všetko, čo bolo od študentov vyžadované, aké mali povinnosti na rozdiel od žiakov\ncivilných škôl a pod.\n8. Kasačný súd poukázal na to, že ide o sociálnu vec podľa § 199 ods. 1 písm. g) SSP, kde\nžalobcom je fyzická osoba. Preto krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi (203 ods. 2 SSP),\nčo podľa § 453 ods. 2 SSP znamená, že ani kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi,\nčiže nie je podstatné, či a ako sťažovateľ sťažnostné body vymedzil.\n9. Sťažovateľ sa domáhal priznania výsluhového dôchodku v zmysle zákona o sociálnom\nzabezpečení vojakov, ktorý upravuje aj sociálne zabezpečenie profesionálnych vojakov, kam patrí\naj výsluhové zabezpečenie. Na vzťahy upravené týmto zákonom sa nevzťahujú všeobecné predpisy\no sociálnom poistení (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov),\nak samotný zákon o sociálnom zabezpečení vojakov neustanovuje inak. Sťažovateľ sa tak neúčelne\nzaoberá tým, ako bola vojenská služba hodnotená v minulosti [zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom\nzabezpečení (Časová verzia predpisu účinná od 01.07.1975 do 31.12.1975), zákon č. 121/1975 Zb.\no sociálnom zabezpečení (Časová verzia predpisu účinná od 01.09.1994 do 31.12.2003)\nalebo zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (Časová verzia\npredpisu účinná od 01.07.2003 do 31.12.2003)]. Navyše, v danej veci je sporným obdobie rokov\n1986 až 1990, ktoré by už vôbec nebolo možné posudzovať podľa v tom čase už neúčinného zákona\nč. 101/1964 Zb.\n10. Zákon o sociálnom zabezpečení vojakov v § 38 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2003)\nurčoval, že profesionálny vojak po skončení služobného pomeru má nárok na výsluhový dôchodok,\nak služobný pomer trval najmenej 15 rokov. Ministerstvo obrany do doby služobného pomeru\nsťažovateľa započítalo len obdobie od 3. septembra 1990 do 31. januára 2003 (cca 12 rokov\na 5 mesiacov). Zo zákona o sociálnom zabezpečení vojakov jasne vyplýva, že pre vznik nároku\nna výsluhový dôchodok nie je vôbec podstatné zaradenie funkcie vojaka do kategórie, ale len doba\ntrvania služby. Preto je irelevantné sťažovateľovo hodnotenie správnosti či nesprávnosti\nzaraďovania do funkcií či kategórií v rámci služby. Branný zákon v § 2 ods. 1 (v znení účinnom\ndo 31. decembra 1997) uvádzal, že ozbrojené sily tvorí predovšetkým vojsko, ktorým sa podľa § 2\nods. 2 rozumie súhrn vojakov, teda osôb, ktoré boli odvedené a majú služobnú povinnosť. Z toho\njasne vyplýva, že osobu nemožno považovať za vojaka skôr, než bola odvedená.\n11. Pojem služobný pomer v ozbrojených silách v zákone o sociálnom zabezpečení vojakov zahŕňal\nvojenskú činnú službu vojakov z povolania, pretože len tí ju vykonávali v služobnom pomere. Iné\n3\n\ndruhy služby sa vykonávali v osobitnom pomere, nie služobnom pomere. V zmysle § 24 ods. 1\nzákona o niektorých služobných pomeroch vojakov bol možný vznik služobného pomeru vojaka\nz povolania až po vykonaní základnej služby, čiže je vylúčené, aby vznikol žiakovi vojenskej\nstrednej školy. Zákon o sociálnom zabezpečení vojakov nikde neustanovuje, že by sa za službu\nmalo považovať aj štúdium na vojenskej strednej škole. Z toho kasačný súd uzavrel, že štúdium\nna vojenskej strednej škole nie je subsumovateľné pod § 58 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení\nvojakov, a tak ani zarátateľné do doby služby v zmysle § 38 ods. 1 tohto zákona.\n12. Je logické, že vzhľadom na cieľ vzdelávania na vojenských stredných školách (príprava\nna službu vojakov z povolania) bol výchovnovzdelávací proces upravený tak, aby sa priblížil\nk pomerom v ozbrojených silách. To však samo osebe nerobilo zo štúdia na vojenskej strednej škole\nvýkon vojenskej služby v zmysle Branného zákona. Federálne ministerstvo obrany vo svojom\nodbornom vykonávacom predpise „Ustanovenia pre vojenské stredné školy ČSĽA“ z 30. júna 1982\noznačovalo žiakov ako „žiaci-nevojaci“. Je irelevantné, či boli žiaci-nevojaci poverovaní úlohami,\nktoré boli vzhľadom na ich vek nevhodné, pretože to nezaložilo ich služobný pomer k ozbrojeným\nsilám ani to z nich neurobilo profesionálnych vojakov predtým, než boli odvedení. Napokon tu\nabsentuje logický dôvod, prečo by takéto prípadné porušovanie práv malo byť odškodnené formou\nzvýhodneného zohľadnenia vo výsluhových nárokoch nad rámec zákona, a nie v rámci\nzodpovednosti štátu za nesprávny výkon verejnej moci.\nII.\n13. Argumentácia sťažovateľa spočíva najmä v nasledovnom:\na) Sťažovateľ sa dožaduje, aby ministerstvo obrany akceptovalo dobu, ktorú strávil na gymnáziu,\nako výkon vojenskej služby vo vzťahu k posúdeniu jeho nároku na výsluhový dôchodok.\nb) Sťažovateľ žiadal o akceptovanie, že bol ako detský vojak zneužívaný na vojenský výcvik\na prípravu.\nc) Sťažovateľ žiadal o zaradenie do I., či II. kategórie funkcií od dovŕšenia 15 roku veku.\nd) Napokon považuje napadnutý rozsudok a rozsudok krajského súdu za arbitrárne.\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu, odpoveď sťažovateľa na výzvu ústavného súdu, vyjadrenie\nkasačného súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n14. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. júna 2024 k ústavnej sťažnosti uviedol, že podľa\nkonštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať\na rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou\n4\n\nmedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity,\nv zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená\nprávomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným\nsúdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,\nak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva\nalebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n15. V dôsledku prechodu vecnej príslušnosti v správnych veciach z krajských súdov\nna novozriadené správne súdy krajský súd od 1. júna 2023 nedisponuje spisovým materiálom\nvo veci. Krajský súd sa dostatočne a zrozumiteľne vyjadril v napadnutom rozsudku krajského súdu,\nktorý bol následne preskúmaný kasačným súdom, ktorý v napadnutom rozsudku nekonštatoval\nporušenie práv sťažovateľa. Dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu sú založené na faktoch,\nlogických úvahách a obsahu spisového materiálu. Dôvody obsahujú skutkové zistenia a právne\nposúdenia, na ktoré krajský súd odkazuje. Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 ústavy nespočíva v nároku na meritórne rozhodnutie, ktoré bude spĺňať predstavy\nsťažovateľa a zaručí mu úspech v konaní. Postup súdu má byť zákonný, ústavne akceptovateľný\na rozhodnutie preskúmateľné a nearbitrárne.\n16. K veci sa vyjadrila aj zákonná sudkyňa, ktorá uviedla, že v danej veci rozhodovala v zmysle\npríslušných zákonných ustanovení, podľa najlepšieho vedomia a svedomia. V napadnutom\nrozsudku krajského súdu sa vyjadrila ku všetkým žalobným dôvodom a viac k veci nemá čo uviesť.\nSpis sa už nenachádza na krajskom súde. K namietaným porušeniam sťažovateľa sa vyjadrila\npodrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.\nIII.2. Odpoveď sťažovateľa na výzvu ústavného súdu:\n17. Sťažovateľ sa podaním z 8. júna 2024 vyjadril k výzve ústavného súdu na doplnenie ústavnej\nsťažnosti o podrobné spresnenie aktivít študijných a pracovných na vojenskom gymnáziu,\nako aj uvedenie predpisov, ktoré ich upravovali. V tejto odpovedi sťažovateľ opísal zoznam\nvýstroja a stravu, ktorá bola rovnaká ako u vojakov základnej služby, aby si tak žiaci na ňu zvykali.\nPri rôznych cvičeniach sa požívali gumené napodobeniny granátov a v poslednom ročníku\naj „ostré“. Pre nácvik streľby boli využité vzduchovky, malokalibrovky a športové jednoranové\npištole.\n18. Denný poriadok mladistvého vo vojenskom gymnáziu vychádzal zo služobného predpisu\n„Škol-2-2 Štatút VG SNP“, ktorý navrhoval a spracovával náčelník organizačného oddelenia,\nschvaľoval ho veliteľ vojenského útvaru alebo veliteľ vojenskej školy. Ministrom národnej obrany\nČSSR bol na celom území ČSSR stanovený budíček na 6.00 h. To platilo, ak nebol mladistvým\nna rote vydaný rozkaz na škrabanie zemiakov a čistenie zeleniny o 2.00 h ráno. Velitelia bojových\nútvarov a vojenských škôl rozpracovávali detailnejšie denný poriadok pre vojakov vojenskej\n5\n\nzákladnej služby a žiakov vojenských gymnázií. Po budíčku nasledovala rozcvička, hygiena, presun\nna raňajky. Dopoludnia prebiehalo vyučovanie, poobede aktivity v záujmových krúžkoch a povinné\nsamoštúdium. O 14.30 h sa denným rozkazom vyhlasoval program na nasledujúci deň, určili\ndozorné služby a až tak bolo osobné voľno. Po večeri povinné sledovanie televíznych správ\na o 22.00 h večierka. Na izbe spalo cca 40 žiakov. Dbalo sa na ustielanie lôžok, uloženie bielizne\na uniforiem v skriniach a niekedy aj opakované upratovanie. Okolie kasární sa upratovalo\nbez ohľadu na počasie. Na evidenciu správania žiakov slúžili záznamy o odmenách a trestoch.\nVychádzky boli možné len na základe záznamu do vychádzkovej knižky na vyhradený čas.\nRovnaké knižky mali vojaci základnej vojenskej služby. Letné prázdniny mali žiaci krátené\nz 2 mesiacov na 6 týždňov kvôli výcviku na rozdiel od žiakov civilných škôl, baníckych učňov\nči fúkačov skla. Žiaci museli dodržiavať vojenskú zdvorilosť, salutovať, zdraviť, vzdávať poctu,\nzúčastňovať sa nástupov, ceremónií a rituálov. Počas štúdia boli zaradení do mužstva, družstva,\nčiat, rôt, práporov, pluku. Velitelia týchto útvarov boli vždy vojaci z povolania. Ako velitelia\ndružstiev sa striedali žiaci a zástupcom veliteľa čaty bol najaktívnejší žiak. Na žiakov sa vzťahovali\nbez výnimky aj všetky základné vojenské poriadky Ozbrojených síl ČSSR vrátane disciplinárneho\nporiadku a vojenských zákonov. Žiaci sa zúčastňovali nácvikov bojových poplachov. V „stálej\nbojovej pohotovosti“ bolo neustále 80 % žiakov. Žiaci a vojaci základnej vojenskej služby dostávali\nrovnaké hygienické potreby a pomôcky osobnej hygieny.\n19. Vo vojenských priestoroch ČSĽA sa tajila vojenská drezúra mladistvých, čo bolo\nmedzinárodnými normami zakázané, no tu dovolené, lebo cieľom bola výchova detských vojakov.\nKontrola vo vojenskom školstve podliehala výlučne Ministerstvu národnej obrany ČSSR v Prahe.\nNeexistoval „vojenský odbor“ na civilnom Ministerstve školstva ČSSR v Prahe, ktorý by odstránil\ntieto praktiky. Lekárska, zdravotnícka a dentálna starostlivosť sa poskytovala žiakom\nvo vojenských nemocniciach alebo lekára školy. O sťažovateľovom pohybe mala ČSĽA neustály\nprehľad. Príprava na budúce vojenské povolanie bola prípravou na celoživotné povolanie vojaka\nz povolania. Ak by sa chcel žiak neskôr vyhnúť vojenskej „budúcnosti“, musel by zaplatiť finančnú\nnáhradu 2 4000 Kčs za školu, čeliť nepripusteniu k maturite a pod. Pri konflikte civilných\na vojenských predpisov by vždy mali mať prednosť tie vojenské, ako lex specialis.\n20. Bývalý minister národnej obrany ČSSR genplk. Ing. Martin Dzúr vydal tajný rozkaz MNO\nČSSR č. 05/1969 z 25. 5. 1969 o založení štyroch vojenských gymnázií v Prahe, Opave,\nMoravskom Třebovom a Banskej Bystrici (všetky nazvané VGJŽ). VGJŽ v Banskej Bystrici\nbolo neskôr premenované na VG SNP. Na každom boli prítomní aj vojaci základnej vojenskej\nslužby, ktorí zabezpečovali chod školy.\n21. V rozhodnom čase MNO ČSSR porušovalo § 14 ods. 1 Branného zákona: „Do vojska\ndobrovoľne vstúpi, kto na seba dobrovoľne vezme služobnú povinnosť, ktorú by inak nemal, ak mu\nto bolo na jeho žiadosť povolené. Kto chce dobrovoľne prevziať túto povinnosť, musí s výhradou\nustanovenia odseku 2 na seba vziať tiež povinnosť podrobiť sa odvodu, ktorej by inak nepodliehal\n(dobrovoľná odvodná povinnosť)...“ Sťažovateľ sa musel podrobiť odvodu ako maloletý žiak ZDŠ,\ninak by ho na prijímacie skúšky na vojenské gymnázium nepozvali. Musel byť zdravý a jeho stav\nsa zaznamenal do „Zdravotní knížky pro vojáky z povolání“. Nedovolene bol voči sťažovateľovi\naplikovaný aj § 10 Branného zákona, keď sa musel podrobiť povinnej lekárskej prehliadke\na vyšetreniu vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku, ktorej závery sa zaznamenali do „lékařského\nvysvědčení“, na základe ktorého sa vydal „Dotazník brance“ o schopnosti či neschopnosti\n6\n\nna vojenskú službu. V ňom stanovili stupeň zdravotnej spôsobilosti na vojenskú službu. Tieto údaje\nsa zaznamenávali do „Zdravotní knížky pro vojáky z povolání“.\n22. Podľa uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 363/2023-37 z 9. augusta 2023, ktoré rieši obdobnú\nsituáciu, vojenskú službu v zmysle Branného zákona mohol vykonávať iba vojak, ktorým v zmysle\n§ 2 ods. 2 bola osoba odvedená (§ 15 ods. 1) a má služobnú povinnosť (§ 20). Sťažovateľ nemohol\nbyť vojakom skôr, než bol odvedený, a vznik brannej (§ 5) či odvodovej povinnosti (§ 10) z neho\nešte nerobil vojaka. Sťažovateľ však tieto branecké odvody absolvoval na jar 1986 pred nástupom\nna vojenské gymnázium, kam bol povolaný. Ako mladistvého „nevojaka“ ho podľa Branného\nzákona zaradili do štruktúr (mužstvo, družstvo, čata, rota, prápor, pluk), kde bol aj veliteľom\ndružstva, zástupcom veliteľa čaty, pomocníkom výkonného práporčíka. Nedobrovoľne musel\nnastupovať do 24-hodinových dozorných služieb. O takýchto povinnostiach pri prihlasovaní\nna štúdium na vojenské gymnázium on ani jeho rodičia netušili. Do zálohy (civilu) odišiel\nsťažovateľ 31. 1. 2003 po skončení vojenskej služby. Nedbalo sa na porušovanie ustanovení\nškolského zákona, pretože na vojenské školy a školy ministerstva vnútra sa len veľmi obmedzene\nvzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 7, § 9, § 11 ods. 1, § 12, § 15 prvej vety, § 19, § 21, § 24 až § 28,\n§ 29 ods. 1, § 31 ods. 5, § 33 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ostatné ustanovenia sa na vojenské školy\na školy ministerstva vnútra nevzťahujú. Porušovaný mal byť aj § 2, § 5, § 83 ods. 1, § 166 ods. 1,\n§ 167 ods. 1 a § 199 Zákonníka práce. Rovnako služobný predpis „Škol-2-2 Štatút VG SNP“,\nako aj žiadosť o štúdium naň. Na žiakov sa aplikoval Trestný zákon ako na „špeciálny subjekt“,\nako aj Disciplinárny poriadok ozbrojených síl ČSSR.\n23. Podľa § 21 ods. 1 Branného zákona, vyhlášky ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb.\nz 2. 5.1958 a vojenského predpisu Kádr-1-1, článok č. 15, mladistvým vo VG SNP vzniká služobná\npovinnosť dňom odvedenia, kedy sa stávajú vojenskými osobami. Pri nástupe do vojenského\ngymnázia bol sťažovateľovi odobraný občiansky preukaz a vydaný vojenský preukaz, aké dostávali\naj ostatné vojenské osoby a branci. Tento vojenský preukaz bol „Vychádzkovou (priepustkovou)\nknižkou“, ktorú mal sťažovateľ pri sebe len v čase vychádzky, ktorá sa značila do „Knihy\nvychádzok“.\n24. Okrem držania stálej (zvýšenej, plnej) bojovej pohotovosti musel sťažovateľ vykonávať\naj funkciu „spojky“, aby podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov mohol\nkedykoľvek privolať veliteľov. Podľa sťažovateľa aj medzinárodné organizácie uvádzajú,\nže regrutovanie detí mladších ako 15 rokov je ťažký vojnový zločin. Za dieťa sa pritom považovala\nkaždá osoba do 18 rokov, čiže aj sťažovateľ.\n25. Dohovor MOP č. 105 o zrušení nútenej práce nadobudol v SR platnosť 29. 9. 1998 v súlade\ns čl. 4 ods. 3 spresnené Dohovorom č. 105/1957. Zákaz nútených prác a nútených vojenských\nslužieb je stanovený hlavne v čl. 9 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon 23/1991 Zb.\nktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho\nzhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) a čl. 4 dohovoru. Podľa Dohovoru\nMOP č. 29 o nútených alebo povinných prácach (vyhlásený pod č. 506/1990 Zb.) je „nútená,\nalebo povinná práca“ každá práca alebo služba, ktorá sa na ktorejkoľvek osobe vymáha\npod pohrozením akéhokoľvek trestu a ku ktorej sa dotknutá osoba neponúkla dobrovoľne.\nPodľa sťažovateľa by bolo trestom zbavenie alebo obmedzenie akéhokoľvek práva alebo slobody\ndotknutej osoby. Článok 2 ods. 2 tohto dohovoru stanovuje výnimky.\n\n7\n\n26. Dohovor z 4. novembra 1950 v znení protokolu č. 11 v čl. 4 uvádza zákaz otroctva a nútenej\npráce a v ods. 3 písm. b) uvádza, že za „nútenú prácu, alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto\nčlánku nepovažuje služba vojenského charakteru. Ak títo žiaci nie sú orgánmi štátnej moci\npovažovaní za detských vojakov, tak muselo ísť o zakázaný výkon nútených prác a naopak.\nV súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci Van der Mussel proti Belgicku č. 8919/80 je potrebné\nposúdiť, či ide o bremeno zanedbateľné, bežné, teda spôsobujúce povinnej osobe nulovú,\nzanedbateľnú, príp. celkom štandardnú a bežnú ujmu, kedy možno s použitím variácie na argument\nde minimis aprobovať i prácu, ktorá by inak spĺňala podmienky zakázanej nútenej práce.\n27. Jednotné vojenské právne predpisy predstavoval Zákl. 1-1 (Poriadok vnútornej služby ČSĽA),\nZákl. 1-2 (Poriadok posádkovej a strážnej služby ČSĽA), Zákl. 1-3 (Disciplinárny poriadok\nozbrojených síl ČSSR), Zákl. 1-4 (Cvičebný poriadok ozbrojených síl ČSSR).\nIII.3. Vyjadrenie kasačného súdu:\n28. Kasačný súd vo svojom vyjadrení z 21. júna 2024 poukazuje na to, že ústavná sťažnosť by mala\nobsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, ktoré mali podľa sťažovateľa viesť k porušeniu\njeho základných práv a slobôd. Mala by obsahovať najmä logickú právnu argumentáciu, ktorá\nby odôvodnila príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom, resp. rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv (II. ÚS 346/2021,\nIV. ÚS 574/2018, IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012).\n29. Ústavná sťažnosť sťažovateľa obsahuje 53 strán textu, z ktorého cca 40 tvorí všeobecný popis\ntvrdenej činnosti žiakov vojenských stredných škôl, medzi ktorými sa sporadicky vyskytujú úvahy\no právnom postavení týchto žiakov. Značnú časť tvoria úvahy o zaradení týchto žiakov\ndo pracovných kategórií na účely sociálneho poistenia a časť výhrady k nesprávnemu\na nekooperatívnemu prístupu ministerstva obrany pri vybavovaní žiadostí. Obsah ústavnej sťažnosti\nnie je prispôsobený skutkovým a právnym okolnostiam prerokúvanej veci a ide o text používaný\nprávnym zástupcom sťažovateľa štandardne vo všetkých veciach, v ktorých zastupuje účastníkov\nkonaní pred kasačným súdom, na čo kasačný súd v napadnutom rozsudku aj upozornil. Približne\n7 strán ústavnej sťažnosti tvoria odkazy na rôzne medzinárodné dokumenty, pričom vlastná\nústavnoprávna argumentácia je zhrnutá na str. 46 až 49 do jedného stručného odseku ku jednému\nprávu či slobode. Kvôli mätúcej štruktúre ústavnej sťažnosti nie je celkom jasné, či tvrdený zásah\ndo základných práv sťažovateľa majú predstavovať nesprávnosti pri posúdení štúdia sťažovateľa\nna vojenskom gymnáziu (prvých 40 strán ústavnej sťažnosti), alebo len závery vyjadrené na str. 46\naž 49, kde však úplne ignoruje obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na druhej strane zastáva\nsvoje právne názory (čiastočne naviazané na prvých 40 strán), no vôbec neuvádza, či a akú\nodpoveď na tieto argumenty dostal od kasačného súdu a či a prečo sa má odpoveď kasačného súdu\npovažovať za ústavne neudržateľnú. Rovnako nepredkladá žiadnu zmysluplnú ústavnoprávnu\nargumentáciu, prečo by z ním označovaných ustanovení ústavy a dohovoru mali vyplývať práve tie\nzávery pre štúdium na vojenských stredných školách, aké uvádza. Predovšetkým však sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti nepredkladá žiadnu zmysluplnú argumentáciu, prečo by ním označené\nporušovania základných práv žiakov mali mať vplyv na výklad zákona o sociálnom zabezpečení\nvojakov.\n\n8\n\n30. Ústava nadobudla účinnosť prevažne 1. októbra 1992 a môže sa tak uplatniť len na udalosti,\nktoré nastali alebo trvali po tomto dni. Dohovor nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu\nRepubliku účinnosť 18. marca 1992, a preto sa taktiež môže uplatňovať len na udalosti, ktoré\nnastali alebo trvali po tomto dni. Z argumentácie sťažovateľa na str. 46 až 49 ústavnej sťažnosti\ntak plynie, že k porušeniu jeho základného práva na slobodu a osobnú bezpečnosť; zachovanie\nľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena; k porušeniu zákazu nútených\nprác a nútených služieb; nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia; nútenej vojenskej službe; porušeniu\npráva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a na osobitné pracovné podmienky\nmladistvých a práva na vzdelanie malo dochádzať počas jeho štúdia na gymnáziu od 1. septembra\n1986 do 2. septembra 1990. Keďže časové obdobie jeho štúdia prebehlo ešte pred účinnosťou\nústavy a dohovoru, je vylúčené aplikovať sťažovateľom označené základné práva na jeho priebeh\n(podobne IV. ÚS 181/2021 a I. ÚS 469/2022).\n31. Kasačný súd v napadnutom rozsudku posudzoval nárok sťažovateľa na výsluhový dôchodok\npodľa § 38 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov. V odseku č. 9 napadnutého rozsudku\nzrozumiteľne vysvetlil, že nárok na tento dôchodok bol v rozhodnom čase (k 31. januáru 2003)\nzávislý len od dosiahnutia 15 rokov služobného pomeru. Pojem „doby trvania služobného pomeru“\nje vymedzený v § 58 daného zákona, ktorý kasačný súd zrozumiteľne a s odkazmi na príslušné\nustanovenia iných právnych predpisov vysvetlil. Z neho jasne vyplýva, že služobný pomer\nakéhokoľvek vojaka mohol vzniknúť najskôr dňom odvodu. Až od toho dňa sa totiž osoba mohla\npovažovať za vojaka, čo jasne vyplývalo z § 15 ods. 1 Branného zákona účinného\naž do 31. decembra 1997 (čiže aj v čase štúdia sťažovateľa na gymnáziu v rokoch 1986 až 1990).\nSlužobný pomer v ozbrojených silách, aký vyplýva z § 58 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom\nzabezpečení vojakov, však mohol vzniknúť najskôr po absolvovaní základnej vojenskej služby,\nktorú sťažovateľ absolvoval podľa prednesu v ústavnej sťažnosti 2. februára 1991 (porov. § 24\nods. 1 zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov). Uvedené otázky jasne vysvetlil kasačný\nsúd v odseku č. 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na základe uvedeného dospel\nk nepochybnému záveru, že štúdium na vojenskom gymnáziu sťažovateľa v rokoch 1986 až 1990\nnemožno považovať za obdobie služby v tomto zmysle.\n32. Ústavný súd pritom odobril tento právny záver ako ústavne udržateľný za podobných\nskutkových okolností [vojakovi pôvodne priznaný výsluhový príspevok, proti ktorému sa neodvolal\na až následne žiadal zohľadnenie obdobia štúdia (IV. ÚS 181/2021)]. Rovnako posúdil ústavný súd\naj obdobie štúdia na vojenskej strednej škole vo veci sp. zn. I. ÚS 346/2020.\n33. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti proti uvedeným záverom nepredložil žiadnu zmysluplnú\nargumentáciu. Na prvých 40 stranách svojej ústavnej sťažnosti ponecháva ustanovenia citované\nkasačným súdom v napadnutom rozsudku nepovšimnuté. Na str. 9 tvrdí, že žiaci vojenských škôl\npodliehali vojenskému disciplinárnemu právu, ignorujúc, že podľa § 13 zákona o niektorých\nslužobných pomeroch vojakov sa vojenská disciplína týkala len vojakov, ktorým sa občan\npodľa § 15 ods. 1 Branného zákona stal až dňom odvodu. Sťažovateľ taktiež nevysvetlil, do ktorej\nkategórie osôb v § 14 zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov mali žiaci vojenských\nškôl patriť, ak neboli vojakmi, neboli povolaní do zvláštnej služby ani na osobné úkony\na jednoznačne neboli ani vojnovými zajatcami. Rovnako absurdné sú sťažovateľove úvahy, že žiaci\nvojenského gymnázia mohli spáchať trestné činy vojenské, keďže páchatelia boli vymedzení v § 90\nods. 1 a 3 Trestného zákona v podstate zhodne ako v citovanom ustanovení. Vedenie záznamov\n9\n\no odmenách a trestoch pre žiakov vojenských gymnázií vylučoval už čl. 33 pomôcky s názvom\n„Postavenie, práva a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl“ z 30. apríla 1970 (Škol-51-11/s)\ns jej neskoršími doplnkami (Časová verzia predpisu účinná do 31. augusta 1979).\n34. Kasačný súd v napadnutom rozsudku (ods. 12 až 14 odôvodnenia) podrobne vysvetlil,\naké predpisy sa vzťahovali na sťažovateľa počas jeho štúdia na vojenskom gymnáziu a akým\nprávnym a služobným predpisom tieto gymnáziá podliehali. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nijako\nnereaguje na toto odôvodnenie, len opakuje svoje už vyvrátené argumenty. Na str. 4 až 7 sťažovateľ\nobsiahlo argumentuje zákonom č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „starý školský zákon“) a štatútom vojenských gymnázií\nz roku 1972, ignorujúc, že jeho štúdium prebiehalo v rokoch 1986 až 1990, teda za účinnosti zákona\nč. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov (školský zákon)\n(ďalej len „školský zákon“) a na to nadväzujúceho odborného vykonávacieho predpisu Federálneho\nministerstva obrany „Ustanovenia pre vojenské stredné školy ČSĽA“ z 30. júna 1982 (Škol-1-2/s)\ns neskoršími doplnkami. V čl. 14 napadnutého rozsudku kasačný súd poukázal na obsah článkov\ntohto predpisu, ktorý jasne stanovil, že žiaci nekonajú vojenskú službu a ustanovenia základných\nporiadkov sa na nich vzťahujú len primerane k veku a v rozsahu potrebnom na prípravu na službu\nv ozbrojených silách, pričom vnútorný poriadok vojenských škôl upravoval len tento predpis,\nnie základné poriadky. Prílohou č. 1 tohto predpisu bol nový štatút vojenských stredných škôl, ktorý\nupravoval život žiakov na vojenskom internáte. V odseku 13 napadnutého rozsudku kasačný súd\nporovnaním s vyhláškou pre civilné stredné školy uviedol, že organizácia života a štúdia upravené\nv týchto vyhláškach sa podobali ustanoveniam citovaného vojenského predpisu. Bez ohľadu na to\nvšak ani organizácia štúdia na vojenskej strednej škole nič nemenila na tom, že toto štúdium žiaden\nvtedajší predpis a ani § 58 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov nepovažoval za vojenskú\nslužbu alebo dobu služobného pomeru v ozbrojených silách.\n35. Sťažovateľ opakovane „expresívne vykresľuje svoje stredoškolské štúdium ako mučenie“\n(citácia z IV. ÚS 181/2021 a I. ÚS 469/2022), resp. ako nútenú službu. Opomína však,\nže na štúdium bol prijatý na základe vlastného prejavu vôle – prihlášky na štúdium, ktoré za neho\nurobili jeho rodičia – zákonní zástupcovia v zmysle § 36 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine\nv znení neskorších predpisov a toto štúdium bolo možné kedykoľvek ukončiť (hoci za náhradu\nposkytnutých materiálnych plnení, ak sa na to zaviazal – porovnaj stanovisko najvyššieho súdu\nsp. zn. Cpj 149/64). Zo žiadneho ustanovenia školského zákona ani príslušných vojenských\npredpisov nevyplývalo, že by bol žiak povinný zotrvať v tomto štúdiu proti svojej vôli. Tvrdenia\no „detských vojakoch“ taktiež nie sú podložené žiadnou právnou argumentáciou, rovnako\nako absentovala aj v kasačnej sťažnosti, o ktorej sa napadnutým rozsudkom rozhodlo. Kasačný súd\nvšak pre priblíženie uvádza, že termín detskí vojaci (child soldiers) sa používa v súvislosti\ns účasťou detí v ozbrojených konfliktoch. Podľa čl. 77 ods. 2 Dodatkového protokolu k Ženevským\ndohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (platného\npre ČSFR od 14. augusta 1990) strany v konflikte urobia všetky možné opatrenia, aby deti, ktoré\nnedosiahli vek 15 rokov, sa priamo nezúčastnili na nepriateľských akciách, a predovšetkým\nsa zdržia toho, aby ich povolávali do svojich ozbrojených síl. Pri povolávaní osôb, ktoré dosiahli\nvek 15 rokov, ale nedosiahli vek 18 rokov, sa budú strany v konflikte snažiť dávať prednosť starším\nosobám. Zhodná úprava bola neskôr obsiahnutá v čl. 38 Dohovoru o právach dieťaťa (platného\npre ČSFR od 6. februára 1991). Napokon v roku 2000 bol dohodnutý Opčný protokol k tomuto\n10\n\ndohovoru o účasti detí v ozbrojených konfliktoch (pre Slovenskú republiku platný od 7. augusta\n2006), ktorý sa však tiež venuje podľa čl. 1 až 3 len účasti osôb mladších ako 18 rokov\nna nepriateľských akciách a zákazu ich povinného povolávania do ozbrojených síl. Uvedené\ndohovory nadobudli platnosť až po tom, keď sťažovateľ dokončil štúdium na vojenskom gymnáziu,\na preto ich nemožno na toto obdobie aplikovať. Navyše sa tieto dohovory týkajú len priamej účasti\nosôb mladších ako 15 rokov, resp. neskôr 18 rokov na nepriateľských akciách, teda v bojoch.\nNezakazujú, aby osoby mladšie ako 18 rokov študovali na vojenských školách a aby sa (primerane\nveku – porov. cit. čl. 18 „Ustanovení pre vojenské školy ČSĽA“) pripravovali na budúcu službu\nv ozbrojených silách.\n36. Sťažovateľova argumentácia vychádza z nesprávnych predpokladov, nenadväzuje na právne\nnormy upravujúce štúdium na vojenskom gymnáziu, prípadne právne pomery vojakov, ba dokonca\npracuje s názormi, ktoré sú s týmito predpismi v priamom rozpore. Argumentácia sťažovateľa\nnijako nepodporuje tvrdenie sťažovateľa o neústavnosti napadnutého rozsudku. Preto kasačný súd\nnavrhuje ústavnej sťažnosti ako nedôvodnej nevyhovieť. Zároveň nárok na finančné zadosťučinenie\npovažuje za absurdný a poukazuje na to, že ak by došlo k vyhoveniu sťažnosti sťažovateľa,\nuž samotným zrušením napadnutého rozsudku by došlo k náprave (rovnako nález sp. zn.\nIV. ÚS 601/2022 z 9. marca 2023, boby 61 a 62). Okrem toho sumy primeraného zadosťučinenia\nv takejto výške ESĽP priznáva pri zásahu do fundamentálnych základných práv (najmä právo\nna život) (napr. Mižigárová vs. Slovensko, bod 129).\nIII.4. Replika sťažovateľa:\n37. Sťažovateľ podaním z 10. júla 2024 poskytol repliku k vyjadreniu kasačného súdu, krajského\nsúdu a predsedníčky senátu krajského súdu. Sťažovateľ tu neustále rekapituluje rovnaké skutkové,\nako aj právne závery ako v ústavnej sťažnosti a svojej odpovedi z 8. júna 2024, preto je ich\nopakovanie neúčelné.\nIV.\n38. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených\nv odôvodnení tohto nálezu, a to napadnutým rozsudkom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n39. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd dáva do pozornosti svoju\nstabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 má charakter ústavného princípu,\nktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto\nustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho\nrozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia označeného ustanovenia ústavy (m. m.\nIV. ÚS 119/07).\n40. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom\nsúdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv\n\n11\n\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať\nspoločne.\nIV.1. Vo vzťahu ku krajskému súdu:\n41. Aj napriek tomu, že došlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v celom rozsahu,\nz dikcie § 56 ods. 2 úvodnej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) je odmietnutie v rámci predbežného prerokovania len možnosťou. Zo znenia\nzákona o ústavnom súde implicitne vyplýva, že aj po prijatí veci na ďalšie konanie je možné návrh\nz procesných dôvodov odmietnuť, keďže prijatie veci na ďalšie konanie nezakladá prekážku\nrozhodnutej veci v časti splnenia procesných podmienok (III. ÚS 231/2020, III. ÚS 167/2021).\n42. Sťažovateľ bol oprávnený proti napadnutému rozsudku krajského súdu podať opravný\nprostriedok v podobe kasačnej sťažnosti, čo aj využil. Kasačná sťažnosť predstavovala účinný\nprostriedok, prostredníctvom ktorého následne kasačný súd poskytoval súdnu ochranu jeho\nzákladným právam i právam zaručeným dohovorom, ktorých porušenie sťažovateľ namieta\nv ústavnej sťažnosti. Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá\nústavnému súdu odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv\ni práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56\nods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nIV.2. Vo vzťahu ku kasačnému súdu:\n43. Ústavný súd nepatrí do systému všeobecných súdov, ale v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým\nsúdnym orgánom ochrany ústavnosti. V dôsledku toho nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkového stavu. Ústavný súd nezastupuje\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu\niba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nIII. ÚS 697/2021).\n44. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo\núčastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument\núčastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie\npodstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Rovnako ESĽP\n12\n\nvo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je nutné dávať odpoveď na každý argument strany\nkonania vrátane tých, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné. Ak však ide o kľúčový argument,\nvyžaduje sa práve naň špecifická odpoveď (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, Higgins\nproti Francúzsku z 19. 2. 1998...).\n45. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok kasačného súdu, treba poukázať na špecifickú povahu\nsprávneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy,\nale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali\npríslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z toho vyplýva, že správny súd nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje len právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu\norgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (podobne IV. ÚS 127/2012).\nNapadnutý rozsudok kasačného súdu tak nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte\ns rozsudkom krajského súdu a rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali.\n46. K námietke sťažovateľa, že bol ako detský vojak zneužívaný na vojenský výcvik a prípravu,\nmožno uviesť len to, že vzhľadom na to, že vzdelávanie na vojenských stredných školách bolo\nzamerané na prípravu žiakov na službu vojakov z povolania, bol logicky výchovnovzdelávací\nproces upravený tak, aby čo najviac simuloval pomery v ozbrojených silách. To však samo osebe\nnerobilo zo štúdia na vojenskej strednej škole výkon vojenskej služby. Nikto nespochybňuje prísne\nvymáhanie dodržiavania disciplíny a praktiky, ktoré by boli v súčasných podmienkach\nneaplikovateľné. Sťažovateľ si však musí súčasne uvedomiť, že v rozhodnom čase študoval stále\nv totalitnom štáte, v ktorého záujme nebolo priznať občanom taký rozsah základných práv, ako im\nboli neskôr priznané ústavou. Rovnako nebolo v „predrevolučnom“ období v záujme štátu\npristupovať k dohovorom a akýmkoľvek formám medzinárodných záväzkov, ktoré by občanom\npriznávali viac práv, než im bol totalitný štát ochotný priznať. Sťažovateľ si základné práva a práva\nnemôže uplatňovať retroaktívne. Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 363/2023-37 z 9. augusta 2023\nuviedol: „V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nedodržiavania viacerých medzinárodných zmlúv\nústavný súd uvádza, že niektoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát nimi nebol viazaný\nalebo ich jednoducho nedodržiaval. V danej súvislosti poznamenáva, že právnym prostriedkom\nna riešenie uvedených námietok sťažovateľa boli reštitučné zákony, ktorých účelom bolo naprávať\nkrivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990. Vzhľadom na charakter námietok uplatňovaných\nsťažovateľom môže ako príklad poslúžiť zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách\nv znení neskorších predpisov (m. m. II. ÚS 246/2020).“\n47. K námietke sťažovateľa, ktorou žiadal o zaradenie do I. či II. kategórie funkcií od dovŕšenia\n15 roku veku, mu už ministerstvo obrany uviedlo, že keďže žiaci vojenských stredných škôl\nnevykonávali vojenskú službu, nebolo ich štúdium zaraďované do I. či II. kategórie funkcií. Služné\nžiakov tak nepodliehalo ani dani zo mzdy podľa zákona č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení\npríslušníkov ozbrojených síl v znení neskorších predpisov, a tak nie je považované za príjem\nna účely sociálneho zabezpečenia. Zároveň zo zákona o sociálnom zabezpečení vojakov jasne\nvyplýva, že pre vznik nároku na výsluhový dôchodok nie je vôbec podstatné zaradenie funkcie\nvojaka do kategórie, ale len doba trvania služby. Preto je sťažovateľovo namietanie zaraďovania\ndo funkcií či kategórií v rámci služby irelevantné.\n\n13\n\n48. Ministerstvo obrany vo svojom vyjadrení z 15. októbra 2013 JUDr. Mariánovi Ďurinovi –\ngenerálnemu sekretárovi Českej a Slovenskej obci delostreleckej uviedlo, že „Služba vojakov\nz povolania, vojenská základná služba, ako aj ďalšia služba na vojenských školách, vykonávaná\ndo 31. decembra 1999, sa na účely výpočtu starobného a invalidného dôchodku zo všeobecného\nsystému sociálneho poistenia zhodnocuje v I. a II. kategórii funkcií, a bude sa takto zhodnocovať\naž do 31. decembra 2023. To platí aj pre obdobie štúdia na VSOŠ, pokiaľ bolo súčasne výkonom\nzákladnej vojenskej služby.“. Na sťažovateľa sa nič z uvedeného nevzťahuje. Podľa Branného\nzákona mohol vyť občan vojakom najskôr od prvého dňa kalendárneho roka, v ktorom\ndosiahol 17 rokov. „Z toho vyplýva, že činnosť ktorú vykonával pred nástupom na základnú\nvojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby aj keď mohla v rôznom rozsahu a intenzite\nvykazovať znaky vojenskej služby alebo znaky zamestnania, ktoré odôvodňujú zaradenie do I.\nalebo II. pracovnej kategórie... vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia sa u občanov, ktorí\nneboli vojakmi z povolania, výkon základnej vojenskej služby nezhodnocuje v I. alebo II. kategórii,\nale iba v III. pracovnej kategórii... sa nejaví ako reálne, aby občanom, ktorí boli vojakmi\nz povolania, sa na účely priznania starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového\npoistenia zhodnocovala v I. alebo II. pracovnej kategórii nielen doba výkonu základnej vojenskej\nslužby počas 3. a 4. ročníka štúdia na VSOŠ, ale aj doba štúdia v 1. a 2. ročníku, ktorá\npredchádzala nástupu na základnú vojenskú službu.“. Takýto prístup by len prehĺbil nerovnaké\nhodnotenie kategorizácie zamestnaní na účely dôchodkového poistenia u bývalých vojakov\nz povolania a ostatných občanov.\n49. K námietke sťažovateľa, že sa kasačný súd nevysporiadal so všetkými relevantnými dôkazmi,\nústavný súd dodáva, že už správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý\nposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy\n(IV. ÚS 596/2012, I. ÚS 178/2014, III. ÚS 502/2015, II. ÚS 588/2016). Sťažovateľ, ktorý\nje v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, stavia ústavný súd práve\ndo pozície súdu vyššej (ďalšej) inštancie, ktorý by mal nanovo prehodnocovať skutkový stav\na z neho vyplývajúce právne závery. Takýto postup však s odkazom na už citovanú judikatúru\nnie je v konaní podľa čl. 127 ústavy možný.\n50. K nosnej námietke sťažovateľa, ktorou sa dožaduje, aby ministerstvo obrany akceptovalo dobu,\nktorú strávil na gymnáziu, ako výkon vojenskej služby vo vzťahu k posúdeniu jeho nároku\nna výsluhový dôchodok, bolo sťažovateľovi vysvetlené, že ani zákon č. 114/1998 Z. z., ani zákon\no sociálnom zabezpečení vojakov neustanovovali, že by bolo štúdium na VSOŠ považované\nza vojenskú službu, pričom sám sťažovateľ neuviedol žiaden právny predpis, ktorý by jeho tvrdenia\npodporil. Činnosť žiakov gymnázia nepredstavovala povinnosti v rámci Branného zákona.\nV zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. bol možný vznik služobného pomeru vojaka\nz povolania až po vykonaní základnej služby, čiže nemohol vzniknúť žiakovi vojenskej strednej\nškoly. Branný zákon v § 2 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 1997) uvádzal, že ozbrojené\nsily tvorí predovšetkým vojsko, ktorým sa podľa § 2 ods. 2 rozumie súhrn vojakov, teda osôb, ktoré\nboli odvedené a majú služobnú povinnosť. Z toho jasne vyplýva, že osobu nemožno považovať\nza vojaka skôr, než bola odvedená. Čiže štúdium na vojenskej strednej škole nie je subsumovateľné\npod § 58 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov, a tak ho nemožno ani zarátať do doby\nslužby v zmysle § 38 ods. 1 tohto zákona. Navyše, kasačný súd sa vo svojej judikatúre\n\n14\n\nuž opakovane a podrobne zaoberal povahou štúdia na vojenských stredných školách (porov.\nnapríklad rozsudky sp. zn. 7 Sk 23/2020 alebo sp. zn. 7 Sk 14/2021).\n51. K porušovaniu základných práv a práv, ktoré sťažovateľ označil, malo dochádzať počas jeho\nštúdia na vojenskom gymnáziu v čase od 1. 9. 1986 do 2. 9. 1990, čiže ešte pred účinnosťou ústavy\naj dohovoru, preto sú tieto základné práva a práva na priebeh jeho štúdia neaplikovateľné. (sp. zn.\nIV. ÚS 181/2021 a I. ÚS 469/2022).\n52. Obdobne rozhodoval ústavný súd aj v minulosti za veľmi podobných skutkových okolností,\nkeď vojakovi bol pôvodne priznaný výsluhový príspevok, proti ktorému sa neodvolal, a až následne\nžiadal zohľadnenie obdobia štúdia (napr. uvedené sp. zn. IV. ÚS 181/2021 alebo sp. zn.\nI. ÚS 356/2020)).\n53. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. 65407027187508/2-VÚSZ/DO\nz 23. 2. 2023 priznal sťažovateľovi výsluhový príspevok vo výške 4 162 Sk za obdobie\ndo 31. januára 2003 podľa § 31 a § 123 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov (v znení\ndo 30. apríla 2013) na obdobie od 1. februára 2003 do 31. januára 2007. Následným rozhodnutím\nz 23. februára 2003 podľa § 123 ods. 1 a § 33 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov priznal\nsťažovateľovi odchodné 130 063 Sk. Jeho žiadosti o výsluhový dôchodok však už nebolo\nvyhovené, keďže sťažovateľ neabsolvoval 15 rokov vojenskej služby, v dôsledku čoho mu\nnevznikol nárok na výsluhový dôchodok. Sťažovateľ sa neodvolal, rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť a príspevok mu bol počas určeného obdobia aj vyplácaný. Vzhľadom na už uvedené\nsa sťažovateľ nemôže považovať za sociálne opomenutého.\n54. Ústavný súd poukazuje na svoje nedávne uznesenie v obdobnej veci sp. zn. II. ÚS 243/2024\nzo 14. mája 2024, kde ústavný súd dospel k rovnakým právnym záverom a odobril závery rozsudku\nkasačného súdu sp. zn. 6Ssk/17/2022 z 27. júla 2023.\n55. Napokon k tvrdenej arbitrárnosti napadnutého rozsudku ústavný súd dodáva, že z práva\nna spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,\nale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n56. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku dospel\nk presvedčeniu, že nevybočuje z aplikačnej praxe kasačného súdu v súvislosti s posudzovaním\nžiadosti sťažovateľa o prepočítanie starobného dôchodku, nemožno mu pripísať charakter excesu,\nktorý by v sebe zahŕňal črty svojvôle, a je preto potrebné ho považovať za výraz autonómneho\nsúdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.\n57. Závery, ku ktorým kasačný súd dospel, tak nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne).\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nestačí\nna prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť\nústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno\nprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom.\n58. Napadnutý rozsudok je zároveň akceptovateľným spôsobom odôvodnený a dáva jasnú odpoveď\nna všetky relevantné námietky a argumenty, ktoré uplatnil sťažovateľ. Napadnutý rozsudok nebol\n15\n\nspôsobilý porušiť základné práva a práva sťažovateľa, ktoré označil v ústavnej sťažnosti. Ústavný\nsúd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovuje.\n59. Keďže ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel, bolo už bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. novembra 2024\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "preskúmanie rozhodnutia iných org.", "dôchodok-výsluhový", "dôchodok-starobný", "služobný pomer-vojaka", "vojenská služba", "služobný pomer-vojaka", "dôchodok-výsluhový"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b3351160-5e0c-4c1b-b94a-393338a91bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.243.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 243/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 243/2024 z 14. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.243.2024.1"}, {"guid": "ussr:ac6c1217-83b5-4f22-bb70-cca3977219a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.363.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 363/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 363/2023 z 9. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.363.2023.1"}, {"guid": "ussr:b4076f31-0f26-4005-aaad-d9bae73db6d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.601.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 601/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 601/2022 z 9. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-09", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.601.2022.1"}, {"guid": "ussr:a74740a2-ae3d-4271-ab01-1177cd07eca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.469.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 469/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.469.2022.1"}, {"guid": "ussr:df9fb26e-251b-47ec-abc2-2dfb7e6fe252", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.697.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 697/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 697/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.697.2021.1"}, {"guid": "ussr:0e6a658d-59aa-4af1-8e7b-c0d4c86c183d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.346.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 346/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 346/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.346.2021.1"}, {"guid": "ussr:e6196547-7756-4465-b373-01ae9167ed37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2"}, {"guid": "ussr:fe132f92-0419-4b99-aeb6-61e4915e665c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.181.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 181/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 181/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.181.2021.1"}, {"guid": "ussr:ab47777e-acac-42f2-9d18-51da9af44a1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2"}, {"guid": "ussr:6a925641-3015-4aa7-835f-9057445e5c2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.356.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 356/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 356/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.356.2020.2"}, {"guid": "ussr:c475bc96-03c1-4b44-a7f1-633be1adfe7a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.346.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 346/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 346/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.346.2020.1"}, {"guid": "ussr:5c39a6ee-93cd-4f48-b795-43667637c0d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.246.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 246/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 246/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.246.2020.1"}, {"guid": "ussr:02b550e1-14fb-4f58-95cb-f9a9d516d5b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.574.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 574/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 574/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.574.2018.1"}, {"guid": "ussr:99617963-8518-4458-bdff-dcae415f1b4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 588/2016 z 21. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-21", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:c3630c53-6cc0-48c8-8dd6-7bd6e2b8bca5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 198/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 198/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3630c53-6cc0-48c8-8dd6-7bd6e2b8bca5"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:df33ff14-cd91-4fda-899e-990de560ebcb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 359/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 359/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 221, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df33ff14-cd91-4fda-899e-990de560ebcb"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4c4697a0-150c-47b4-96db-efeb006a0610", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.536.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 536/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 536/2026 z 22. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.536.2026.1"}, {"guid": "ussr:4f7bc8c8-c556-417a-8f64-547982b67257", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.147.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 147/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/2026 z 26. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.147.2026.1"}, {"guid": "ussr:1357dcfa-34bd-49da-9374-983a0b3ad84e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.682.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 682/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 682/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.682.2025.1"}, {"guid": "ussr:4c0d58cf-aa18-473f-8556-29f22bbd2fc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.60.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 60/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.60.2025.1"}, {"guid": "ussr:f2d8d774-8bf6-4d27-8dc0-fca88648d463", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.579.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 579/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 579/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.579.2024.1"}, {"guid": "475f10e4-9f62-4640-a471-378f445ebcc2:ed281a4a-5952-4bbd-aaab-3400e327c24b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100649.1", "spisova_znacka": "7Ssk/7/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/7/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100649.1"}, {"guid": "d9645ab7-002b-4127-9a89-f67dfc236e6f:5114f9aa-6f9a-4284-8384-5f187ee1eeac", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824101041.1", "spisova_znacka": "30Sas/31/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 30Sas/31/2024 z 24. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824101041.1"}]}