{"guid": "ussr:11f75fe3-0bfc-43c4-8cbb-b4ace4c1e439", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.264.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 264/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/2024 z 11. 7. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. júla 2024, sp. zn. III. ÚS 264/2024, ECLI:SK:USSR:2024:3.US.264.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2024-07-11", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/11f75fe3-0bfc-43c4-8cbb-b4ace4c1e439", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.264.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.264.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.264.2024.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 264/2024-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca\nspravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Poľnohospodárske družstvo Mlynica,\nMlynica 78, zastúpeného JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie svätého Egídia 11/6,\nPoprad, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/11/2023\nz 27. februára 2024 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/11/2023 z 27. februára 2024\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/11/2023 z 27. februára 2024\nz r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n713,96 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. apríla 2024 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením o odmietnutí jeho\ndovolania v civilnom spore, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n\nII.\n2. O žalobe zamestnanca sťažovateľa z 10. marca 2022 proti žalovanému sťažovateľovi rozhodol\nokresný súd rozsudkom z 19. septembra 2022. Určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru\nsťažovateľa žalobcovi z 3. augusta 2021 je neplatné. Vychádzal z toho, že okamžité skončenie\nadresované žalobcovi do vlastných rúk neprevzal žalobca, ale jeho syn, ktorého údaje boli uvedené\npri nečitateľnom podpise na doručenke. To má za následok jeho neplatnosť podľa § 70 Zákonníka\npráce (zamestnávateľ musí okamžité skončenie doručiť zamestnancovi) a § 38 ods. 1 Zákonníka\npráce (písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa skončenia pracovného pomeru musia byť doručené\nzamestnancovi do vlastných rúk). K námietke sťažovateľa, že žaloba bola podaná po lehote podľa\n§ 77 Zákonníka práce (neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže zamestnanec uplatniť\nna súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť), okresný\nsúd uviedol, že plynutie tejto lehoty je viazané na doručenie okamžitého skončenia do vlastných\nrúk, a ak k tomu nedošlo, môže zamestnanec podať žalobu kedykoľvek po tom, ako sa dozvie\no okamžitom skončení.\n3. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Namietol neúplné a nesprávne zistenie\nskutkového stavu a nesprávnosť právneho posúdenia. Namietol, že nebol vypočutý syn žalobcu\na doručovateľ, keďže syn mohol byť splnomocnený na preberanie zásielok. Okrem toho prevzatie\nzásielky synom možno považovať za zmarenie doručenia písomnosti žalobcom. Okresný súd vec\nnesprávne právne posúdil, keď neprihliadol na to, že žalobca prostredníctvom advokáta\nuž 9. augusta 2021 na okamžité skončenie reagoval, a preto jeho ďalšie doručovanie bolo nelogické.\nKrajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, keďže nedoručenie okamžitého skončenia\nspôsobuje jeho neplatnosť a žalobu o neplatnosť môže zamestnanec podať kedykoľvek po tom, keď\nsa dozvie o okamžitom skončení.\n4. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Na jeho začiatku uviedol, že „proti\npredmetnému rozsudku podáva žalovaný v zmysle ust. § 420 CSP DOVOLANIE, ktoré v zmysle\n§ 428 citovaného zákona odôvodňuje tým, že: f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné\nďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli\nuplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.\n5. Následne uviedol, že so žalobcom skončil pracovný pomer, keďže neprišiel do práce, a žalobca\nneplatnosť skončenia vyvodil z toho, že jeho neprítomnosť mala byť ospravedlnená. Žalobca sa tak\nneplatnosti okamžitého skončenia domáhal z iného dôvodu ako toho, pre ktorý bola vyslovená\nneplatnosť. Okrem toho sám žalobca v žalobe tvrdil, že okamžité skončenie mu bolo doručené\n6. augusta 2021, a toto tvrdenie nezmenil ani po tom, ako vo vyjadrení k žalobe uviedol, že lehota\nna podanie žaloby uplynula 6. októbra 2021. Sťažovateľ zvýraznil, že nedoručenie okamžitého\nskončenia žalobca namietol až vo vyjadrení 20. júla 2022, no nezmenil pôvodné tvrdenia\no neplatnosti okamžitého skončenia a ani netvrdil, že nedoručenie okamžitého skončenia spôsobuje\njeho neplatnosť, a preto sa podľa sťažovateľa súdy mali zaoberať žalobcom pôvodne tvrdeným\ndôvodom neplatnosti. Sťažovateľ ďalej namietol, že súd považoval za preukázané, že okamžité\nskončenie bolo doručené synovi žalobcu, hoci túto skutočnosť namietol, a preto mal okresný súd\nbez návrhu zistiť správnosť tohto tvrdenia. Tým, že to neurobil, bola podľa sťažovateľa narušená\nrovnosť strán konania.\n\n2\n\n6. Sťažovateľ okrem toho rozsiahlou argumentáciou namietol, že súdy zmenili zákonnú objektívnu\nlehotu podľa § 77 Zákonníka práce a bez zákonného podkladu vyvodili subjektívnu lehotu, ktorá by\nmala za následok to, že žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru by bolo možné podať\nkedykoľvek. Nesprávne rozhodnutie opreli o judikatúru českých súdov.\n7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. Podľa\nnajvyššieho súdu sťažovateľ prípustnosť dovolania vyvodil z § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj ,,CSP“), no následne, a nie celkom zrozumiteľne, uviedol niektoré odvolacie\ndôvody podľa § 365 ods. 1 CSP. Následne v snahe porozumieť textu najvyšší súd uviedol,\nže sťažovateľ krajskému súdu vytýka nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nevykonanie\ndôkazov, porušenie zásady rovnosti strán a nesprávne posúdenie začiatku plynutia prekluzívnej\nlehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.\n8. Najvyšší súd uviedol, že nedostatočné odôvodnenie môže zakladať dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP, no obsah spisu v ničom toto tvrdenie sťažovateľa neopodstatňuje, keďže rozhodnutie\nkrajského súdu spĺňa náležitosti podľa § 393 ods. 2 CSP a krajský súd sa vysporiadal s podstatnými\nodvolacími námietkami. Najvyšší súd doplnil, že nezistil nedostatky v postupe krajského súdu,\nktoré by odôvodňovali záver, že jeho výklad a záver sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\nOkrem toho z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva aplikácia zákonov, ktorá by bola popretím ich\npodstaty a zmyslu. To, že sa s tým sťažovateľ nestotožňuje, nepostačuje na záver o zjavnej\nneodôvodnenosti. Najvyšší súd pripomenul, že iba súd rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná.\n9. Podľa najvyššieho súdu ak sťažovateľ v spojení s § 420 písm. f) CSP namieta aj nesprávne\nprávne posúdenie veci, ide o neprípustnú námietku z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Skutočnosť,\nže sťažovateľ sa s právnym názorom nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu. Ani odkaz na české rozhodnutia\nnezakladá porušenie procesných práv podľa § 420 písm. f) CSP, keďže vychádzali z takmer\ntotožnej právnej úpravy. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ procesne prípustne nenamietol,\nže došlo k odklonu od rozhodnutí najvyššieho súdu, ako to predpokladá § 421 ods. l písm. a) CSP.\nIII.\n10. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevyporiadal s jeho zásadnými argumentmi a akceptoval\nzáver, ktorý odporuje zneniu Zákonníka práce. Rozsiahlo reprodukuje svoje odvolacie námietky\na následne interpretuje odôvodnenia krajského a najvyššieho súdu, v ktorých identifikuje viaceré\nlogické rozpory súvisiace s doručením okamžitého skončenia a plynutím prekluzívnej lehoty.\nSťažovateľ je toho názoru, že pracovný pomer skončil 3. augusta 2021, a preto súdy nesprávne\nuvádzajú, že nebolo možné ustáliť začiatok plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka\npráce. Zdôrazňuje, že krajský súd porušil jeho práva, keď pre koncentráciu konania nepripustil\nďalšie prostriedky procesnej obrany a rovnako ako okresný súd si jednostranne osvojil tvrdenia\nžalobcu bez toho, aby vykonal navrhnuté dôkazy a vypočul ho.\n11. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že v rozhodnutí sa zaoberal všetkými dôvodmi\nprípustnosti, ktoré označil sťažovateľ. Zhodnotil, že rozhodol v súlade s ustálenou praxou a svoje\nzávery podrobne odôvodnil. Dôvody uvádzané sťažovateľom sú opakovaním námietok, ktoré\nsťažovateľ uvádzal v priebehu celého konania a s ktorými sa konajúce súdy vysporiadali. Zastáva\n\n3\n\nnázor, že sťažovateľ len vyjadruje nesúhlas s rozhodnutím bez právne relevantných argumentov\nz hľadiska prípustnosti dovolania podľa Civilného sporového poriadku.\n12. Žalobca, v konaní o ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba, k ústavnej sťažnosti uviedol, že\nrozhodnutie najvyššieho súdu považuje za správne, náležite odôvodnené, keďže poskytuje logické\nodpovede na všetky nastolené a podstatné otázky. Zastáva názor, že ani postupmi a rozhodnutiami\nokresného a krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, keďže v rozhodnutí\nnajvyššieho súdu neabsentujú odpovede na namietané porušenie zákona.\nIV.\n13. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne\nkonformným spôsobom vymedzovať prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv\na slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná,\nale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu\n(II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).\n14. Sťažovateľ v dovolaní namietal, že okresný súd našiel pre žalobcu iný ako ním v žalobe tvrdený\ndôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru a následne nevykonal ním navrhnuté dôkazy, keď\nrozhodnutie oprel len o doručenku, ktorej správnosť spochybnil. Sťažovateľ namietal porušenie\nzásady rovnosti strán, keď mu nebola daná možnosť vykonať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení\no tom, že žalobca o okamžitom skončení vedel, a preto začala plynúť lehota na podanie žaloby\npodľa § 77 Zákonníka práce. Hoci jeho argumentácia bola poznamenaná nesprávnym zvýraznením\nnie dovolacích, ale odvolacích dôvodov, bolo aj najvyššiemu súdu zrejmé, že sťažovateľ nenamieta\niba nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí okresného a krajského súdu, ale predovšetkým\nto, že okresný súd žalobe vyhovel na základe skutočnosti, ktorú žalobca netvrdil (nedoručenie\nokamžitého skončenia), a následne ani nevykonal sťažovateľom navrhnuté dôkazy, z ktorých mal\nvyplynúť opak (doručenie okamžitého skončenia žalobcovi), alebo také skutočnosti, z ktorých\nby bolo možné vyvodiť začatie plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Z dovolania\nsťažovateľa tak bolo zrejmé, v čom sťažovateľ videl porušenie svojho práva na spravodlivý proces.\n15. Najvyšší súd sa k týmto jasne formulovaným dovolacím námietkam nevyjadril a dovolací\ndôvod podľa § 420 písm. f) CSP redukoval len na otázku dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu. K námietke sťažovateľa o tom, že okresný a krajský súd v spore rozhodli\nna základe žalobcom netvrdených skutočností o nedoručení okamžitého skončenia a nevykonali\nním navrhované dokazovanie k okolnostiam doručenia okamžitého skončenia, najvyšší súd stroho,\nvšeobecne a neadresne uviedol, že v postupe krajského súdu nezistil nedostatky, ktoré by\nodôvodňovali záver, že jeho výklad a záver je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. K námietke\nnevykonania navrhnutých dôkazov najvyšší súd pripomenul, že iba súd rozhoduje, ktoré dôkazy\nvykoná, no neformuloval žiadny záver k tomu, či rozhodnutie na základe netvrdených skutočností\na následné nevykonanie dôkazov týkajúcich sa doručenia okamžitého skončenia je alebo nie je\nporušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces.\n16. Čo sa týka posúdenia dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, je zrejmé,\nže okresný a krajský súd dospeli k záveru, že nedoručenie okamžitého skončenia pracovného\n4\n\npomeru do vlastných rúk vedie k tomu, že vôbec nezačne plynúť lehota podľa § 77 Zákonníka\npráce, podľa ktorého neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením môže\nzamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný\npomer skončiť. Sťažovateľ namietal, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa dostalo\ndo dispozičnej sféry žalobcu, pričom tvrdil skutočnosti, z ktorých bol tento skutkový záver zrejmý.\nZ toho vyvodzoval aj nesprávnosť právneho záveru okresného a krajského súdu o nezačatí plynutia\nlehoty podľa § 77 Zákonníka práce. K takto jasne nastolenej právnej otázke najvyšší súd uviedol,\nže nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom okresného a krajského súdu nie je porušením\nprocesných práv podľa § 420 písm. f) CSP a nie je procesne prípustným dôvodom dovolania podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP (odklon od záverov rozhodnutí najvyššieho súdu).\n17. Z toho je zrejmé, že najvyšší súd sa na rozdiel od okresného a krajského súdu vyhol odpovedi\nna sťažovateľom v dovolaní formulovanú otázku, ktorá sa týka začatia plynutia lehoty podľa § 77\nZákonníka práce. Okresný, ako aj krajský súd rozhodli, že lehota v tomto prípade bez ohľadu na to,\nže Zákonník práce jasne formuluje jej začiatok dňom, keď malo dôjsť ku skončeniu pracovného\npomeru, ani nezačala plynúť. Argumentácia sťažovateľa však bola o tom, že táto lehota začala\nplynúť dňom, keď mal skončiť pracovný pomer tak, ako to výslovne predpokladá § 77 Zákonníka\npráce, alebo najneskôr dňom, keď sa žalobca o okamžitom skončení pracovného pomeru\nnepochybne dozvedel. Na túto argumentáciu najvyšší súd odpovedal celkom všeobecne,\nkeď uviedol, že krajský súd sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami a že nezistil,\nže by výklad a záver krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd jasne\nvyjadrenú námietku sťažovateľa smerujúcu k nesprávnosti hmotnoprávneho záveru krajského súdu\nvybavil tvrdením o tom, že sťažovateľ procesne prípustne nenamietol, že došlo k odklonu\nod rozhodnutí najvyššieho súdu, ako to predpokladá § 421 ods. l písm. a) CSP.\n18. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa vyhýba odpovedi na sťažovateľom\njasne nastolené právne otázky, ktoré boli rozhodujúce pre to, ako bude o proti nemu podanej žalobe\nrozhodnuté. Na strane jednej ide o otázky procesnoprávneho charakteru, ktoré možno podriadiť\npod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, a na strane druhej o otázku hmotnoprávneho\nposúdenia začatia plynutia lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Takýto prístup v rozhodovaní\nnajvyššieho súdu je formalistický, keďže nerieši podstatu sporu, ktorá spočívala na strane jednej\nv tom, ako okresný súd viedol konanie, keď vychádzal zo žalobcom netvrdenej skutočnosti\na následne odmietol vykonať dôkazy na preukázanie tvrdení sťažovateľa, ktoré bolo možné posúdiť\nv osobitnej a Zákonníkom práce výslovne neriešenej situácii začiatku plynutia lehoty podľa § 77\nZákonníka práce. Osobitosť tejto situácie vyplývala z toho, že doručenie okamžitého skončenia\ndo vlastných rúk žalobcu nevyplývalo z doručenky, no všetky ostatné skutočnosti nasvedčovali\ntomu, že o tomto úkone žalujúci zamestnanec vedel. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo ústavnej sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené a uznesenie najvyššieho súdu bolo zrušené s tým, že vec sa mu\nvracia na ďalšie konanie.\nV.\n19. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu najvyšší súd podľa § 73\nods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\n5\n\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov úplne nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli\nzastúpením advokátom. Ich výška bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov, čo za dva úkony právnej služby (prevzatie\na príprava zastúpenia, podanie sťažnosti – 2 x 343,25 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 uvedenej\nvyhlášky (2 x 13,73 eur) predstavuje sumu 713,96 eur.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júla 2024\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-výpoveď", "práca, pracovný pomer-skončenie", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práca, pracovný pomer-skončenie", "zamestnanec"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "9CdoPr/11/2023", "guid": "5026be26-0e8b-4ea7-b2a7-999a4c0d0da2:b8614287-58ed-408d-b679-93478b1758cb", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "5026be26-0e8b-4ea7-b2a7-999a4c0d0da2:b8614287-58ed-408d-b679-93478b1758cb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8722200683.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/11/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/11/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8722200683.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:13b5a84a-d4ef-43d6-812f-7d66fe41f22a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.599.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 599/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 599/2025 z 30. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.599.2025.1"}, {"guid": "f601a9fa-c237-44ae-992d-8c7a3a2410e2:97f425bf-f098-48f0-be1e-8fbf726b5e18", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/12/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1"}]}