{"guid": "ussr:956c0d7e-4f9e-435d-95e4-3604cb7a1977", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.59.2024.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2024 z 25. 6. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. júna 2024, sp. zn. II. ÚS 59/2024, ECLI:SK:USSR:2024:2.US.59.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2024-06-25", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/956c0d7e-4f9e-435d-95e4-3604cb7a1977", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.59.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.59.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.59.2024.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 59/2024-38\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nIvana Fiačana a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n, t. č. v Ústave\nna výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby\n, zastúpeného Advokátska\nkancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/48/2021 zo 14. septembra 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/48/2021 zo 14. septembra 2022\nb o l i p o r u š e n é základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu, na zákonného sudcu\na na prezumpciu neviny podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 Charty základných práv\nEurópskej únie.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/48/2021 zo 14. septembra 2022\nv časti týkajúcej sa sťažovateľa z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 493,10 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. decembra 2022 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práva na rešpektovanie prezumpcie neviny\npodľa čl. 48 ods. 1 charty, čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na obhajobu podľa\nčl. 50 ods. 2 (správne má byť čl. 50 ods. 3, pozn.) ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d)\ndohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva\nna primeraný trest podľa čl. 49 ods. 3 charty uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo/48/2021\nzo 14. septembra 2022. Sťažovateľ navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nzrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež priznania finančného\nzadosťučinenia od najvyššieho súdu v sume 50 000 eur a náhrady trov konania.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 526/2023-27 z 22. novembra 2023 spojil na spoločné konanie\nústavnú sťažnosť sťažovateľa\na sťažovateľa\n. Následne\nústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 59/2024-16 z 29. februára 2024 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v celom\nrozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľa\na zároveň ústavnú sťažnosť\nodmietol.\n3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.\n3T/15/2019 z 27. februára 2020 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/27/2020 z 24. júna 2020 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi\npodľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) v spojení s § 138 písm. b) a i)\nTrestného zákona a spoluobžalovaný\nz obzvlášť závažného zločinu nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. c) v spojení s § 138 písm. b) a i) Trestného\nzákona. Spolu so sťažovateľom a spoluobžalovaným\nbol uznaný vinným\nz obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c)\na ods. 3 písm. c) v spojení s § 138 písm. b) a i) Trestného zákona aj spoluobžalovaný\nSťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, spoluobžalovanému\nbol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a spoluobžalovanému\nuložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ, ako aj spoluobžalovaní\na\ndovolania, ktoré boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. septembra 2022\nodmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže najvyšší súd sa s ich dovolacou\nargumentáciou nestotožnil.\n\n2\n\n5. Na základe ústavnej sťažnosti spoluobžalovaného\nbolo nálezom ústavného súdu č. k.\nII. ÚS 36/2023-63 z 9. augusta 2023 vyslovené porušenie základného práva spoluobžalovaného\nna súdnu ochranu, na zákonného sudcu a na prezumpciu neviny podľa čl. 46, čl. 48\nods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny\npodľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu\nneviny podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\npričom uznesenie najvyššieho súdu vo vzťahu k spoluobžalovanému\nbolo zrušené\na vec bola v rozsahu zrušenia vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Následne najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 1Tdo/51/2023 z 11. októbra 2023 podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku\nz dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol, že predmetným rozsudkom\nkrajského súdu z 24. júna 2020 a predmetným rozsudkom okresného súdu z 27. februára 2020 bol\nporušený zákon v § 31 ods. 1 a § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku v neprospech\nspoluobžalovaného\n. Predmetné rozsudky krajského súdu a okresného súdu boli v časti\nvšetkých výrokov týkajúcich sa spoluobžalovaného\nzrušené (rovnako ako ďalšie\nrozhodnutia, ktoré na zrušené výroky obsahovo nadväzujú, a vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo\nzrušením, stratili podklad). Mestskému súdu Bratislava I bolo podľa § 388 ods. 1 Trestného\nporiadku prikázané vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a rozhodnúť. Podľa § 380 ods. 2\nTrestného poriadku spoluobžalovaný\nnebol vzatý do väzby. Najvyšší súd sa riadil\nzáväzným právnym názorom vysloveným v predmetnom náleze ústavného súdu z 9. augusta 2023.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n6. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie práva na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v dvoch rovinách. Ide jednak o porušenie práva\nna nestranného sudcu z dôvodu, že na najvyššom súde v rámci dovolacieho konania rozhodovali\nzaujatí sudcovia JUDr. Klemanič a JUDr. Bargel, ale tiež o porušenie tohto práva v dôsledku\nskutočnosti, že na okresnom súde bola členkou senátu prísediaca sudkyňa\n.\n7. Podľa názoru sťažovateľa v prípade sudcov najvyššieho súdu JUDr. Klemaniča a JUDr. Bargela\nnešlo o nestranných sudcov z dôvodu nedostatku objektívnej nestrannosti.\n8. Sťažovateľ v dovolaní namietal, že na okresnom súde sa zúčastnila rozhodovania prísediaca\nsudkyňa\nktorá mala byť vylúčená pre zaujatosť z dôvodu porušenia prezumpcie neviny,\na to s poukazom na čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V doplnení dovolania poukázal na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Mucha proti Slovensku. JUDr.\nKlemanič bol predsedom senátu vo veci Mucha na Špecializovanom trestnom súde Pezinok.\nPod jeho vedením bol prijatý rozsudok sp. zn. PK 1T/2/2013 zo 7. augusta 2013, v súvislosti\ns ktorým ESĽP vo veci Mucha proti Slovensku skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nRelevantné je aj to, že tento rozsudok bol podrobený aj dovolaciemu prieskumu, avšak neúspešne\n(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV/5/2017 z 5. novembra 2018). Členom dovolacieho\nsenátu bol i JUDr. Bargel. Svoju participáciu na rozhodnutiach namietaní sudcovia najvyššieho\nsúdu potvrdili. Keďže namietaní sudcovia sa vo veci Mucha podieľali na prijímaní rozhodnutí,\nza ktoré Slovenská republika niesla zodpovednosť na medzinárodnej úrovni, bola tým evidentne\n\n3\n\ndaná ich zaujatosť. Je to tak preto, lebo aplikácia právnych názorov vyplývajúcich z rozsudku ESĽP\nMucha proti Slovensku bola relevantná i pre dovolacie konanie vo veci sťažovateľa (a to\nv súvislosti s posúdením zaujatosti sudkyne\n). Sťažovateľ je preto toho názoru, že\nexistuje nedostatok objektívnej nestrannosti u JUDr. Klemaniča a JUDr. Bargela, keďže posúdením\nvšetkých individuálnych okolností predmetnej trestnej veci sa dá dôjsť k jednoznačnému záveru, že\nobjektívny pozorovateľ môže mať jasné pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov najvyššieho súdu.\n9. Podľa názoru sťažovateľa nedostatok objektívnej nestrannosti sudcov najvyššieho súdu JUDr.\nKlemaniča a JUDr. Bargela spôsobuje navyše ich ďalší procesný postup, a to skutočnosť, že vôbec\nnekonali o námietke zaujatosti. Ide o zjavne arbitrárny postup, pretože išlo o spôsobilé námietky.\nI keď rozhodnutie o tom, že o námietke zaujatosti sa nebude konať a rozhodovať, prijal len JUDr.\nBargel ako predseda senátu, v skutočnosti je nepochybné, že o veci mal rozhodnúť senát\nuznesením, proti ktorému by sťažovateľ mohol podať sťažnosť. Sťažovateľ bol teda pozbavený aj\npráva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.\nZnamená to zároveň aj porušenie práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 47 charty (dôsledkom nekonania o námietke zaujatosti bol sťažovateľ pozbavený práva\nna to, aby najprv rozhodol senát a potom na základe opravného prostriedku päťčlenný senát\nnajvyššieho súdu). Rovnako nebolo naplnené ani právo sťažovateľa na starostlivé odôvodnenie\nrozhodnutia o námietke zaujatosti. Posúdenie otázky, či námietka zaujatosti sa zakladá\nna procesných dôvodoch alebo nie, vykonal iba JUDr. Bargel ako predseda senátu, a to v rozpore\ns Trestným poriadkom. Aj keď § 32 ods. 6 Trestného poriadku umožňuje posúdiť námietku\nzaujatosti ako námietku založenú na procesných dôvodoch (o ktorej by sa nemalo z tohto dôvodu\nkonať), toto posúdenie je prejavom rozhodovacej činnosti súdu. Pritom z Trestného poriadku\nnevyplýva žiadne oprávnenie predsedu senátu vykonať takéto posúdenie námietky zaujatosti ako\nnámietky založenej na procesných dôvodoch (o ktorej by sa z tohto dôvodu nemalo konať). Treba\npritom poukázať na § 2 ods. 16 Trestného poriadku, podľa ktorého v trestnom konaní pred súdom\nrozhoduje senát, samosudca alebo sudca pre prípravné konanie, pričom predseda senátu, samosudca\nalebo sudca pre prípravné konanie rozhodujú sami, ak to zákon výslovne ustanovuje, a preto\nsťažovateľ zastáva názor, že posúdenie námietky zaujatosti ako námietky založenej len\nna procesných dôvodoch (o ktorej by sa preto nemalo konať) prináležalo celému dovolaciemu\nsenátu.\n10. Zaujatosť JUDr. Bargela a JUDr. Klemaniča sa podľa názoru sťažovateľa napokon prejavila\nv tom, že títo sudcovia opätovne nerešpektovali judikatúru ESĽP v otázke prezumpcie neviny (čím\nsa priamo potvrdili predpoklady obhajoby), a preto rozhodovanie týchto sudcov možno skôr\nhodnotiť ako obhajobu ich predchádzajúcich rozhodnutí (v súvislosti s ktorými ESĽP konštatoval\nporušenie ľudských práv).\n11. Zaujatosť prísediacej sudkyne okresného súdu\nnamietal sťažovateľ z dôvodu, že táto\nsúčasne rozhodovala aj vo veci\n(pôvodne spoluobvineného za ten istý skutok), a to\nv rámci rozhodovania o schválení dohody o vine a treste (vec okresného súdu sp. zn. 6T/4/2019).\nSudkyňa\nmala byť preto z dôvodu porušenia práva na prezumpciu neviny, ale i porušenia\npráva na nestranný súd z konania vo veci sťažovateľa vylúčená. V zmysle judikatúry ESĽP\nv zásade platí, že sudcovia sa môžu zúčastňovať i na rozhodovaní o odsúdení páchateľa, hoci sa už\npredtým zúčastňovali rozhodovania vo vzťahu k tomu istému skutku v prípade iného\nspolupáchateľa (resp. účastníka alebo člena organizovanej skupiny). Judikatúra ESĽP ďalej\n4\n\nvygenerovala viaceré kritériá, ktoré diskvalifikujú týchto sudcov z ďalšieho rozhodovania. Prvým\nzákladným kritériom je to, či ide o sudcu – profesionála alebo prísediaceho. Prísediaci je vždy\ndiskvalifikovaný z ďalšieho rozhodovania. Je pritom bezvýznamné, či prísediaci (alebo senát,\nktorého bol súčasťou) porušil prezumpciu neviny alebo nie. Sudca – profesionál je vzhľadom\nna svoj profesionálny status oveľa schopnejší odosobniť sa od predchádzajúceho rozhodnutia (napr.\nrozsudok ESĽP Meng proti Nemecku zo 16. 2. 2021, § 51). S poukazom na judikatúru ESĽP\nje nepochybné, že prísediaca sudkyňa\nmala byť automaticky vylúčená z rozhodovania\nvo veci sťažovateľa, keďže sa ako prísediaca podieľala na odsúdení\nza ten istý skutok.\nZloženie senátu okresného súdu bolo síce formálne v súlade s rozvrhom práce, avšak rozvrh práce\nsamotný nebol v súlade s judikatúrou ESĽP bezpodmienečne vylučujúcou prísediaceho\nz rozhodovania, ak sa zúčastnil na rozhodovaní o tom istom skutku v prípade iných\nspolupáchateľov, účastníkov či členov organizovanej skupiny. I rozvrh práce bolo totiž potrebné\nvykladať v rámci judikatúry ESĽP, keďže je formálnym prameňom práva. Samostatným dôvodom\nna vylúčenie sudkyne\nbolo aj porušenie prezumpcie neviny, čo vyplýva z judikatúry\nESĽP napr. vo veci Mucha proti Slovensku. Ak totiž sudca vo vzťahu k obvinenému porušil právo\nna prezumpciu neviny, potom je vždy poznačený zaujatosťou a chýba mu atribút nestrannosti.\nNajvyšší súd dospel k záveru o neporušení prezumpcie neviny jednoduchým odkazom\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia, a to s poukazom na to, že z formulácie rozsudku okresného\nsúdu vo veci sp. zn. 6T/4/2019 (na ktorom sa podieľala i sudkyňa\n) vyplýva, že\nsťažovateľ je stíhaný v inom trestnom konaní. Tento názor je však v príkrom rozpore s judikatúrou\nESĽP a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Požiadavky vyplývajúce\nz formulácie skutkovej vety judikoval Súdny dvor napríklad v uznesení sp. zn. C-709/18 z 28. mája\n2020 takto: „Článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343\nz 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní\npred súdom v trestnom konaní v spojení s odôvodnením tejto smernice, ako aj článok 47 druhý\nodsek a článok 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že\nnebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv\nuznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne\nspáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne\nrozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine,\npod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných\ntrestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie\no vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené\nuznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom\npreukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.“.\nZ konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výrok súdu má spĺňať dve podmienky, a to, že\nstíhané osoby sú v rámci samostatného trestného konania, ale aj to, že ich vina nebola preukázaná\nzákonným spôsobom. V danom prípade je splnená len prvá podmienka, čo však pre rešpektovanie\nprezumpcie neviny nepostačuje, keďže neobsahuje druhú podmienku (jasný údaj o tom, že vina\nsťažovateľa ešte nebola preukázaná).\n12. Porušenie práva na zákonného sudcu namieta sťažovateľ aj v súvislosti s rozhodovaním\nnajvyššieho súdu, keď členom senátu bol JUDr. Klemanič. JUDr. Klemanič bol ustanovený\nza člena senátu najvyššieho súdu už po pridelení veci sťažovateľa a stalo sa tak bez náhodného\n\n5\n\nvýberu alebo vopred stanoveného algoritmu. Pritom podľa § 51 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“) „V konaní na Špecializovanom trestnom súde, krajskom súde podľa osobitného zákona\nalebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému\nbola v súlade s rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce\nprerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov.“. I napriek tomuto zákonnému\nustanoveniu nie je možné pripustiť ustanovenie sudcu bez náhodného výberu alebo iného vopred\nstanoveného algoritmu. V tomto smere sťažovateľ zdôrazňuje závery vyplývajúce z nálezu\nústavného súdu č. k. III. ÚS 287/2020-37 z 28. januára 2021, podľa ktorých „Ústavný súd teda\nprijal záver, že právo na zákonného sudcu je garanciou nielen pred svojvôľou v podobe účelovej\nmanipulácie s prideľovaním sudcov, ale aj ochranou pred ľubovôľou pri prideľovaní vecí\nkonkrétnym sudcom (m. m. nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2769/15). Za každých okolností musia platiť\nprincípy transparentnosti, zrozumiteľnosti a verejnej prístupnosti. V posudzovanom prípade rozvrh\npráce bol prístupný verejne a spĺňal aj podmienku zrozumiteľnosti, no nebol transparentný... Nie je\nústavnoprávne akceptovateľné, keď je obsadenie senátu prenechané na rozhodnutí súdneho\nfunkcionára, ktoré sa deje za zatvorenými dverami. Uvedené neposilňuje dôveru verejnosti\nv justíciu a vyvoláva len otázniky.“.\n13. Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie namieta sťažovateľ vo viacerých rovinách.\nIde najprv o poskytnutie nezákonných výhod spolupracujúcim obvineným. Sťažovateľ má na mysli\nnajmä výpoveď kľúčového spolupracujúceho obvineného\n, ktorý sa podľa vlastnej\nvýpovede dopúšťal rozsiahlej drogovej trestnej činnosti napĺňajúcej právnu kvalifikáciu podľa\n§ 172 ods. 4 písm. c) Trestného zákona. Krajský súd ho označil za člena organizovanej skupiny,\nz čoho by malo vyplývať, že by mal byť stíhaný za trestný čin podľa § 172 ods. 3 (správne má byť\nasi § 172 ods. 4, pozn.) Trestného zákona. Zo stanoviska prokurátora oznámeného na hlavnom\npojednávaní však vyplýva, že\nnie je za túto trestnú činnosť dosiaľ stíhaný a je otázne,\nči bude vôbec niekedy stíhaný, čo podľa názoru sťažovateľa nemá podklad v Trestnom poriadku.\nNie je teda akceptovateľný záver krajského súdu uvedený v skutkovej vete jeho rozsudku, podľa\nktorého\nako člen organizovanej skupiny je stíhaný v inom trestnom konaní. V skutočnosti\nza skutky, ktoré mal podľa skutkovej vety spáchať, dosiaľ trestne stíhaný nie je. Je stíhaný za inú\ndrogovú trestnú činnosť len vo svojej veci. Práve poskytnutie nezákonnej výhody\nv podobe faktického nestíhania za obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 4 Trestného zákona je\npodľa sťažovateľa tou skutočnosťou, ktorá spôsobuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a zakladá\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Relevantná je aj skutočnosť, že\nišlo o poskytnutie nezákonnej výhody bez akejkoľvek súdnej kontroly. Pritom platí, že posúdenie\ndôveryhodnosti výpovedí spolupracujúceho svedka je priamo úmerné výhode, ktorú tento svedok\nzískal. Okolnosti prípadu jednoznačne nasvedčujú tomu, že\nvypovedal nepravdivo a svoju\nvýpoveď sa učil. Vyplýva to z rozhodnutí týkajúcich sa trestnej veci\n, ktorý mal byť účastný\nna skutku v zmysle skutkovej vety rozsudku, hoci vo svojej veci (vylúčenej na samostatné konanie)\nbol oslobodený, a to práve s poukazom na nedôveryhodnosť\n. I keď ide o relevantný\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd sa ním vôbec\nnezaoberal.\n14. Ďalej ide o nesprístupnenie dôkazov z tajného sledovania sťažovateľa a z odposluchov.\nSťažovateľ namietal nesprístupnenie všetkých dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, najmä\n6\n\ndôkazov získaných odpočúvaním telefonických rozhovorov a dôkazov z tajného sledovania.\nDožadoval sa preto sprístupnenia týchto dôkazov s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci\nMatanovič proti Chorvátsku. K tejto námietke sa však najvyšší súd vôbec nevyjadril a už len z tohto\ndôvodu nemôže jeho uznesenie obstáť.\n15. Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu jeho práva na vypočutie svedkov (znalcov),\nkeďže všeobecné súdy obhajobe neumožnili vypočuť znalcov a zabezpečiť vlastný relevantný\nznalecký posudok. Nevykonali ani opatrenia pre účely umožnenia výsluchu svedka\n.\nNamietané porušenie označených práv vidí i v tom, že všeobecné súdy nevykonali opatrenia\npotrebné na vypočutie svedka\na jeho výpoveď bola iba prečítaná postupom podľa § 263\nods. 4 Trestného poriadku z dôvodu, že využil právo nevypovedať podľa § 130 Trestného poriadku\nna hlavnom pojednávaní 13. augusta 2019. Pritom v tom čase bol už právoplatne odsúdený\nza trestnú činnosť, ku ktorej využil právo nevypovedať, čo vylučuje legitimitu využitia práva\nnevypovedať vo veci sťažovateľa. Mal byť preto okresným súdom poučený o povinnosti vypovedať\ns následkami podľa § 70 Trestného poriadku. Takýto postup obhajoba aj navrhovala a odvolávala sa\npritom na rozhodnutie ESĽP vo veci Dieter Wanner proti Nemecku z 22. novembra 2018.\n16. Namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 47 charty vidí sťažovateľ aj v tom, že vzhľadom na čl. 49 ods. 3 charty\nvnútroštátny súd sa môže odkloniť od vnútroštátnej úpravy z dôvodu jej neprimeranej prísnosti.\nV tejto súvislosti sa navrhovalo predloženie veci na posúdenie Súdnemu dvoru, čo sa však nestalo.\nS touto námietkou sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal, čo bez ďalšieho znamená porušenie\noznačených práv. Článok 49 ods. 3 charty garantuje právo na primeraný trest („prísnosť trestov\nnesmie byť neprimeraná trestnému činu“). Otázka prísnosti trestu sa týka výkladu základného práva\naktu Európskej únie, ktorým je nepochybne charta, a preto posudzovanie prísnosti trestov patrí\ndo pôsobnosti Súdneho dvora.\n17. Namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 47 charty v spojení s právom na obhajobu (právom byť oboznámený\ns obvinením) podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že\nsúd nijako nereagoval na jeho námietky uplatnené v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku. Vzhľadom na referenčné obdobie spáchaného skutku (t. j. obdobie viac\nako jedného roka) by skutok vymedzený v obžalobe či rozsudku okresného súdu, resp. rozsudku\nkrajského súdu mohol predstavovať maximálne pokračujúci trestný čin. Z tohto dôvodu sťažovateľ\npožadoval vymedziť túto skutočnosť, a to najmä s dôrazom na ustálenie čiastkových útokov\npokračovacieho trestného činu. Pri každom čiastkovom útoku by mali byť identifikovaní obvinení,\nktorí sa tohto skutku mali dopustiť tak, aby bolo jasné, ktoré čiastkové útoky sa im kladú za vinu.\nTakéto vysvetlenie však všeobecné súdy neposkytli a nápravu nezabezpečil ani najvyšší súd.\nSťažovateľ rovnako namietal i nenaplnenie kvalifikačných znakov, a to „po dlhší čas“ podľa § 138\npísm. b) Trestného zákona, „spáchaný organizovanou skupinou“ podľa § 138 písm. i) Trestného\nzákona a „omamná látka v značnom rozsahu“ podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona.\nNa tieto námietky nedostal žiadnu relevantnú odpoveď.\n18. Porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu namietal\nsťažovateľ pred všeobecnými súdmi v súvislosti s uložením trestu prepadnutia majetku. Slovenská\nprávna úprava ukladania trestu prepadnutia majetku a s tým spojeného zaisťovania majetku nie je\n\n7\n\nzlučiteľná s právom Európskej únie, podľa ktorého čiastočná alebo úplná konfiškácia majetku\nje možná, ak to vyplýva z okolností prípadu vrátane konkrétnych skutočností a dostupných dôkazov\n(napr. o tom, že hodnota majetku je neprimeraná k zákonnému príjmu odsúdenej osoby).\nSťažovateľ pritom akcentuje, že nadobudol byt zjavne nepochádzajúci z drogovej trestnej činnosti.\nPorušenie práva na pokojné užívanie majetku namieta i s poukazom na to, že ťažisko porušenia\ntohto práva spočíva v uložení trestu prepadnutia majetku. Uloženie trestu prepadnutia majetku\nje preto závislé od rozhodnutia všeobecných súdov o uznaní viny. Keďže sťažovateľ napáda\nprimárne aj rozhodnutia všeobecných súdov o uznaní viny, ústavná sťažnosť smeruje aj proti\nporušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, replika sťažovateľa a ústne pojednávanie\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n19. Podpredsedníčka najvyššieho súdu k svojmu vyjadreniu z 18. marca 2024 (doručenému\nústavnému súdu 26. marca 2024) priložila vyjadrenie sudcu spravodajcu v predmetnej trestnej veci\nJUDr. Klemaniča, ktorý v tomto vyjadrení v podstatnom uviedol, že v prípade ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa ide o identickú vec ako v prípade ústavnej sťažnosti spoluobžalovaného\npričom vzhľadom na doterajší právny vývoj v predmetnom konaní najvyššieho súdu nepovažoval\nsa potrebnú doplňujúcu právnu argumentáciu k ústavnej sťažnosti sťažovateľa.\n20. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, ktorými spochybnil nezaujatosť\nJUDr. Bargela a JUDr. Klemaniča, podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla,\nže zákonného sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov v trestnom konaní len z taxatívne\nvymedzených dôvodov, ktoré sú založené na štyroch druhoch vzťahov, ktoré sú spôsobilé vyvolať\npochybnosti o jeho nezaujatosti: konkrétne pre jeho pomer (i) k prejednávanej veci, (ii) k osobám,\nktorých sa úkon priamo týka, (iii) k ich zástupcom alebo (iv) k inému orgánu činnému v tomto\nkonaní. Do prvej skupiny pritom patria aj dôvody uvedené v § 31 ods. 2 a 4 Trestného poriadku,\nktoré predstavujú osobitné prípady pomeru k prejednávanej veci, ktorý je daný tým, že sudca v nej\nbol činný v inom procesnom postavení, resp. na súde iného stupňa. Zo znenia týchto zákonných\nustanovení zároveň vyplýva, že vždy musí ísť o vzťah medzi zákonným sudcom a konkrétnou\nvecou, ktorú má prejednať a z ktorej má byť na základe námietky strany alebo vlastného oznámenia\nvylúčený, resp. vzťah medzi ním a konkrétnymi osobami, ktoré v takejto veci vystupujú, či už ako\nosoby, ktorých sa vec priamo týka, alebo ako ich zástupcovia, prípadne ako iný orgán činný\nv danom konaní. V tejto súvislosti podpredsedníčka najvyššieho súdu poukázala na to, že\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že pomerom k prejednávanej veci sa\nrozumie najmä situácia, v ktorej uvedený orgán alebo jemu blízka osoba boli poškodení\nprejednávanou trestnou činnosťou, resp. boli jej svedkami. Pomerom k osobám, ktorých sa úkon\npriamo dotýka, a k ďalším osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa zasa rozumie, že\nsudca je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha a družky,\nprípadne vo vzťahu úzko priateľskom alebo nepriateľskom. Naopak, za dôvod vylúčenia sa\nnepovažuje napr. rozdielnosť právnych názorov orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nna prejednávanú vec na jednej strane a procesných strán na strane druhej, pokiaľ ide o právne\n\n8\n\notázky, ktoré sa majú vo veci riešiť, alebo len to, že sa obvinený nestotožňuje so skoršími, pre neho\nnepriaznivými procesnými rozhodnutiami namietaného sudcu, hoci aj v prejednávanej veci, resp.\niba skutočnosť, že sudca už rozhodoval v inej trestnej veci, ktorá nesúvisí s prejednávaným\nprípadom. Uvedené z pohľadu § 32 ods. 6 vety za bodkočiarkou Trestného poriadku znamená, že\nprocesne účinnou, t. j. spôsobilou vyvolať konanie, je len taká námietka zaujatosti, ktorá je založená\nna skutočnostiach týkajúcich sa vzťahu sudcu k prejednávanej veci, teda k veci, z ktorej má byť\nvylúčený, alebo ku konkrétnym osobám, ktoré v nej vystupujú. Procesne úspešnou bude takáto\nnámietka vtedy, ak v nej uvedené skutočnosti, posudzujúc ich zo subjektívneho i z objektívneho\nhľadiska, preukážu taký pomer sudcu k prejednávanej veci alebo k už uvedeným osobám, ktorý\nvyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Inak povedané, subjektívny a objektívny test nezaujatosti\nsudcu sa uplatní (aktivuje) iba pri posudzovaní dôvodov vylúčenia, ktoré sa týkajú prejednávanej\nveci a v nej vystupujúcich osôb. Vychádzajúc z uvedeného, podpredsedníčka najvyššieho súdu\nuzavrela, že námietka zaujatosti opierajúca sa o skutočnosť, že ESĽP rozhodol o porušení čl. 6\nods. 1 dohovoru v inej trestnej veci, v ktorej síce boli činní aj JUDr. Bargel a JUDr. Klemanič,\nnenapĺňa žiadny z taxatívne vymedzených dôvodov vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov\ntrestného konania v trestnej veci sťažovateľa, a teda v súlade s § 32 ods. 6 Trestného poriadku o nej\nnajvyšší súd nekonal. V tejto súvislosti doplnila, že takto odôvodnená námietka by nebola procesne\núčinná, t. j. spôsobilá vyvolať konanie o nej, ani vo veci, v ktorej by takéto porušenie bolo\nkonštatované. Ide pritom o bežnú procesnú situáciu, keď po zrušení rozhodnutia a vrátení veci\nna nové konanie, či už rozhodnutím nadriadeného súdu, alebo ústavného súdu vo vzťahu\nk všeobecným súdom, alebo na podklade rozhodnutia ESĽP, pokračuje všeobecný súd v zásade\n(ak je to objektívne možné) v konaní v pôvodnom zložení (§ 328 ods. 2 Trestného poriadku),\nak nebolo nariadené prejednanie veci v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu\na stupňa (§ 325, § 388 ods. 2 Trestného poriadku). Na tom podľa názoru podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu nemení nič ani fakt, že sa dovolací súd v posudzovanej veci napokon s námietkou\nsťažovateľa o vylúčení prísediacej\nvecne nestotožnil. V tejto súvislosti podpredsedníčka\nnajvyššieho súdu tiež uviedla, že ak Trestný poriadok výslovne ustanovuje, že o námietkach\nzaujatosti uvedených v § 32 ods. 6 Trestného poriadku sa nekoná, a zároveň nepredpisuje procesnú\nformu posúdenia tejto otázky, tak fakt, že upovedomenia o tom, že o predmetnej námietke nebude\ndovolací súd konať, podpísal iba predseda senátu, porušenie práva na nestranného sudcu a ďalších\nv tejto súvislosti sťažovateľom označených práv nezakladá.\n21. Pokiaľ ide o námietku, že JUDr. Klemanič bol ustanovený za člena dovolacieho senátu až\npo pridelení veci, podpredsedníčka najvyššieho súdu poukázala na čl. XXVII ods. 2 posledné dve\nvety Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 v znení opatrenia č. 18, t. j.\nv znení účinnom v čase predloženia veci (ďalej len „rozvrh práce na rok 2021“), podľa ktorého ak\nsa v dôsledku zmeny v personálnom obsadení trestnoprávneho kolégia doplní neúplný senát,\ndovtedy nerozhodnuté veci prejedná a rozhodne senát v novom (doplnenom) zložení. Toto\nustanovenie sa primerane použije i na každú zmenu v zložení senátu počas obdobia, na ktoré sa\ntento rozvrh práce zostavuje. Citované ustanovenie rozvrhu práce na rok 2021 má svoj základ\nv § 51 ods. 4 písm. b) časti za bodkočiarkou zákona o súdoch, podľa ktorého pri zmene v zložení\nsenátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje\nsudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov\nna súde. A hoci je podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu toto ustanovenie systematicky\n\n9\n\nnesprávne začlenené do § 51 ods. 4 zákona o súdoch, ktorý sa primárne vzťahuje\nna samosudcovskú agendu, z jeho znenia (ktoré je v prípade senátneho rozhodovania v pomere\nšpeciality aj vo vzťahu k § 51 ods. 6 zákona súdoch) jednoznačne vyplýva, že pre prípady, keď\nv dôsledku zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia,\ndôjde k zmene v zložení senátu, vytvoril zákonodarca alternatívu k prerozdeleniu už pridelených\nvecí náhodným výberom, a to tak, že v záujme zabezpečenia rovnomernej zaťaženosti senátov\nna súde sa pri zmene v zložení senátu vec buď ponechá v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí\ndo iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca. Za nesporné pritom podpredsedníčka\nnajvyššieho súdu považuje, že pri posúdení, či ide o pôvodný senát alebo iný senát, nie je\nrozhodujúce jeho číselné označenie, ale zloženie. Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu\npredstavuje § 51 ods. 4 písm. b) veta za bodkočiarkou zákona o súdoch osobitný/autonómny spôsob\nprerozdelenia už pridelenej veci, ktorým zákonodarca umožnil reagovať na personálne zmeny\nv obsadení súdu tak, aby bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť jeho jednotlivých senátov,\na teda v konečnom dôsledku naplnené právo každého na prerokovanie jeho veci bez zbytočných\nprieťahov. Vychádzajúc z uvedeného, podpredsedníčka najvyššieho súdu vo vzťahu k predmetnej\nveci poukázala na to, že v čase jej nápadu (15. októbra 2021) bol senát 1T dlhodobo (takmer rok)\nneúplný, keď ho tvorili JUDr. Bargel ako riadiaci predseda senátu a JUDr. Príbelský, PhD., ako\npredseda senátu. V súlade s čl. XVI ods. 4 rozvrhu práce na rok 2021 bol chýbajúci člen tohto\nsenátu aj v danej veci doplnený sudcom zastupujúceho senátu 2T (konkrétne JUDr. Danou\nWänkeovou), pričom sudcom spravodajcom bol JUDr. Bargel. Následne 15. decembra 2021 bol\nna najvyšší súd preložený JUDr. Klemanič, ktorý bol súčasne zaradený do senátu 1T. Z pohľadu\n§ 51 ods. 4 písm. b) vety za bodkočiarkou zákona o súdoch tak bol v dôsledku zmeny v obsadení\nnajvyššieho súdu sudcami vytvorený nový/iný senát v zložení JUDr. Bargel, JUDr. Príbelský, PhD.,\na JUDr. Klemanič a podľa čl. XXVII ods. 2 posledných dvoch viet rozvrhu práce na rok 2021 boli\nvšetky nerozhodnuté veci z pôvodne neúplného senátu, ktoré boli pridelené JUDr. Bargelovi\na JUDr. Príbelskému, PhD., ako sudcom spravodajcom [s výnimkou vecí, v ktorých už bol určený\ntermín verejného alebo neverejného zasadnutia (čl. XXVIIa rozvrhu práce na rok 2021 v znení\nopatrenia č. 22)], v súlade s uvedeným zákonným ustanovením prerozdelené do iného/nového\nsenátu, do ktorého boli títo sudcovia od 15. decembra 2021 zaradení, t. j. do senátu v zložení JUDr.\nBargel, JUDr. Príbelský, PhD., a JUDr. Klemanič. Tým sa zároveň zabezpečila rovnomerná\nzaťaženosť jednotlivých senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, keďže v prípade\nponechania nerozhodnutých vecí v pôvodnom senáte [ktorého tretím členom (podľa čl. XVI ods. 4\nrozvrhu práce na rok 2021 nikdy nie však sudcom spravodajcom) bol vždy sudca zastupujúceho\nsenátu 2T] by nastala situácia, keď sudcovia zastupujúceho senátu by okrem vybavovania vlastného\nnápadu museli naďalej vybavovať aj nápad v ďalšom (pôvodne neúplnom) senáte, hoci v dôsledku\nzmeny v obsadení súdu sudcami by žiadny zo senátov už nebol neúplný. V tejto súvislosti\npodpredsedníčka najvyššieho súdu zdôraznila, že nešlo o ad hoc zmenu zloženia senátu iba\nv predmetnej veci, ale o rozvrhom práce [v súlade s § 51 ods. 4 písm. b) vetou za bodkočiarkou\nzákona o súdoch] vopred stanovené všeobecné pravidlo. Na už uvedenej argumentácii nemení nič\nani následná zmena sudcu spravodajcu (ktorým sa stal JUDr. Klemanič), keďže podľa § 3 ods. 3\npredposlednej vety zákona o súdoch účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje\nsúd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu.\n\n10\n\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n22. Právny zástupca sťažovateľa v replike doručenej ústavnému súdu 27. marca 2024 oznámil, že\nnevyužíva právo vyjadriť sa k vyjadreniu najvyššieho súdu.\nIII.3. Ústne pojednávanie:\n23. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho\npojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov\nkonania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n24. Ústavný súd na úvod konštatuje, že pri posúdení dôvodnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nvychádzal zo záverov, ku ktorým dospel už v náleze č. k. II. ÚS 36/2023-63 z 9. augusta 2023,\nktorým vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva\nspoluobžalovaného\nna súdnu ochranu, na zákonného sudcu a na prezumpciu neviny\npodľa čl. 46, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie\na na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 charty, pričom napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu vo vzťahu k spoluobžalovanému\nzrušil a vec bola\nv rozsahu zrušenia vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Totiž, ako vo svojom vyjadrení\naj sudca spravodajca v predmetnej trestnej veci JUDr. Klemanič správne poukázal, v prípade\nústavnej sťažnosti sťažovateľa ide o identickú vec ako v prípade ústavnej sťažnosti\nspoluobžalovaného\n.\nIV.1. K namietanému porušeniu základného práva na nestranného sudcu, na zákonného\nsudcu a na prezumpciu neviny:\n25. Za najzávažnejšiu námietku sťažovateľa (vzhľadom na jej potenciálne následky) treba\npovažovať námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu, v ktorom zasadala a o veci\nrozhodovala aj prísediaca sudkyňa\n, hoci vzhľadom na judikatúru ESĽP, ako aj Súdneho\ndvora mala byť podľa názoru sťažovateľa z konania a rozhodovania vylúčená pre zaujatosť, keďže\npredtým už (tiež ako prísediaca sudkyňa) rozhodovala vo veci\n(pôvodne obvineného\nza ten istý skutok), a to v rámci rozhodovania o schválení dohody o vine a treste (vec okresného\nsúdu sp. zn. 6 T 4/2019). Malo tým dôjsť aj k porušeniu práva na prezumpciu neviny.\n26. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zaujal v súvislosti s nevylúčením prísediacej\nsudkyne okresného súdu\nstanovisko, podľa ktorého vzhľadom na § 31 ods. 3 Trestného\nporiadku dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu\no obvinenom, spoluobvinenom alebo iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.\nPrísediaca sudkyňa\nrozhodovala vo veci\n,\na\nvedenej\nokresným súdom pod sp. zn. 6 T 4/2019, a to 1. marca 2019 v rámci rozsudku o schválení dohody\no vine a treste. Pokiaľ v tejto súvislosti malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť aj k porušeniu zásady\n11\n\nprezumpcie neviny, najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na výhradu v rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste\na v ktorom je uvedené, že „... obvinení\na\nspolu s\n,\n,\n,\n, ktorí sú\nstíhaní v iných trestných konaniach, ako aj s ďalšími doposiaľ nestotožnenými osobami...“. Z čoho\npodľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že prezumpcia neviny bola zachovaná.\n27. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd v úvode zdôrazňuje, že v demokratickej\nspoločnosti má zásadný význam, aby súdy vzbudzovali dôveru verejnosti a predovšetkým, pokiaľ\nide o trestné konanie, u obvinených. Na tento účel čl. 6 dohovoru vyžaduje, aby tribunál spadajúci\ndo jeho pôsobnosti bol nestranný (Padovani v. Taliansko). Nestrannosť znamená absenciu\npredsudkov alebo zaujatosti. Existencia nestrannosti na účely čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť určená\nsubjektívnym testom, teda na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu\nv danom prípade, ako aj objektívnym testom, teda zisťovaním, či sudca ponúkol záruky dostatočné\nna vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností v tomto ohľade (Ferrantelli a Santangelo\nv. Taliansko). Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá až do preukázania opaku (Morel\nv. Francúzsko). Objektívny test znamená zistenie, či okrem osobného správania sudcu existujú\nzistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti, pričom v tomto ohľade\nmôže byť do určitej miery dôležité aj zdanie (Wettstein v. Švajčiarsko).\n28. Samotná skutočnosť, že sudca prvého stupňa už urobil predchádzajúce rozhodnutia týkajúce\nsa toho istého trestného činu, nemôže byť považovaná za takú, ktorá odôvodňuje obavy z jeho\nnestrannosti (Dragojević v. Chorvátsko). Rovnako samotná skutočnosť, že sudca už rozhodol\no podobných, ale nesúvisiacich trestných obvineniach alebo že už súdil spoluobvineného\nv samostatnom trestnom konaní, sama osebe nepostačuje na spochybnenie nezaujatosti tohto sudcu\nv nasledujúcom konaní (Chodorkovskij a Lebedev v. Rusko). Pri skúmaní nestrannosti\nvnútroštátneho súdu treba zohľadniť, či sudca, ktorý sa zúčastnil oboch konaní, bol profesionálnym\nsudcom, ktorého možno považovať v porovnaní s laickým sudcom alebo porotcom\nza pripravenejšieho zbaviť sa skúseností a zistení z predchádzajúceho procesu (Chodorkovskij\na Lebedev v. Rusko, Meng v. Nemecko). V rámci trestného konania začatého proti dvom osobám je\nprípustné, aby vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné\nčiny uvedené v obžalobe a údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila\nvyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky\nvyčítané tejto druhej osobe o jej vine pod podmienkou, že na jednej strane uvedenie druhej osoby\nako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej\nzodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a že na druhej strane v tom istom uznesení\na/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej\nosoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania\ndokazovania a rozhodnutia (uznesenie Súdneho dvora sp. zn. C-709/18 z 28. mája 2020).\n29. Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa\nsmerujúca proti zloženiu senátu okresného súdu v súvislosti s osobou prísediacej sudkyne\nje dôvodná. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ v podanom dovolaní\nv súvislosti s námietkou nesprávneho zloženia senátu okresného súdu výslovne poukazoval\nna stanovisko ESĽP vyplývajúce z jeho rozhodnutia vo veci Meng proti Nemecku, ako aj\nna stanovisko Súdneho dvora sp. zn. C-709/18 z 28. mája 2020. Najvyšší súd však napriek tomu sa\n12\n\ntouto konkrétne označenou argumentáciou nezaoberal, ba dokonca v podrobnom zhrnutí dôvodov\npodaného dovolania sa o nej ani nezmienil. Nereflektoval na ňu ani vo vyjadreniach podaných\nústavnému súdu. Už len táto skutočnosť sama osebe budí vážne pochybnosti o správnosti záverov\nnajvyššieho súdu týkajúcich sa námietky nesprávneho zloženia senátu okresného súdu.\n30. Ústavný súd pri bližšom hodnotení tejto námietky sťažovateľa konštatuje, že prísediaca sudkyňa\n, ktorá nebola sudcom profesionálom a ktorá pred rozhodovaním vo veci sťažovateľa\nrozhodovala ako prísediaca sudkyňa aj vo veci\n,\na\no trestných\nčinoch spolu súvisiacich, a to v rámci rozsudku o schválení dohody o vine a treste, v zmysle\njudikatúry ESĽP mala byť bez ďalšieho vylúčená z konania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.\nAko sa zdá, zároveň jej účasť v senáte okresného súdu vo veci sťažovateľa mohla byť aj porušením\nzásady prezumpcie neviny za podmienky, že v rozsudku okresného súdu o schválení dohody o vine\na treste sp. zn. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019 neboli uvedené konštatovania, na ktoré pre takéto\nprípady poukazuje Súdny dvor.\n31. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6\nods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty aj v súvislosti s tým, že na najvyššom súde v rámci\ndovolacieho konania rozhodovali zaujatí sudcovia JUDr. Klemanič a JUDr. Bargel, hoci títo trpeli\nnedostatkom objektívnej nestrannosti. Táto námietka je založená na skutočnosti, že v minulosti\nsa obaja sudcovia zúčastnili rozhodovania v inej veci, v ktorej napokon ESĽP vyslovil záver\no porušení práva sťažujúcej sa osoby (Mucha proti Slovensku). Pritom i tu išlo o problematiku\nposúdenia otázky obdobnej, akou bola otázka zaujatosti sudkyne\nj. Objektívny\npozorovateľ môže mať o nezaujatosti sudcov jasné pochybnosti. Podľa názoru sťažovateľa je otázka\nobjektívnej nestrannosti sudcov zvýraznená aj ich ďalším procesným postupom spočívajúcim\nv tom, že o námietke zaujatosti podanej proti nim vôbec nekonali, pričom takéto rozhodnutie prijal\niba JUDr. Bargel ako predseda senátu, hoci mal o tom rozhodovať celý senát uznesením. Vo vzťahu\nk sudcovi najvyššieho súdu JUDr. Klemaničovi malo byť právo sťažovateľa na zákonného sudcu\nporušené aj tým, že JUDr. Klemanič bol ustanovený za člena senátu najvyššieho súdu až\npo pridelení veci sťažovateľa, pričom sa tak stalo bez náhodného výberu alebo vopred stanoveného\nalgoritmu, a to zmenou rozvrhu práce.\n32. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že\npodľa jej názoru rozdielnosť právnych názorov orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nna prejednávanú vec na jednej strane a procesných strán na strane druhej sa za dôvod vylúčenia\nsudcu nepovažuje. Námietka zaujatosti opierajúca sa o skutočnosť, že ESĽP rozhodol o porušení\nčl. 6 ods. 1 dohovoru v inej trestnej veci, v ktorej boli činní JUDr. Bargel a JUDr. Klemanič,\nnenapĺňa žiadny z taxatívne vymedzených dôvodov vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov\ntrestného konania v trestnej veci sťažovateľa. Čo sa týka námietky, že JUDr. Klemanič bol\nustanovený za člena dovolacieho senátu až po pridelení veci, poukázala na čl. 27 ods. 2 posledné\ndve vety rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2021, podľa ktorého ak sa v dôsledku zmeny\nv personálnom obsadení trestnoprávneho kolégia doplní neúplný senát, dovtedy nerozhodnuté veci\nprejedná a rozhodne senát v novom (doplnenom) zložení. V čase nápadu danej veci (15. októbra\n2021) bol senát 1 T dlhodobo (takmer rok) neúplný, keď ho tvorili JUDr. Bargel a JUDr. Príbelský.\nDňa 15. decembra 2021 bol na najvyšší súd preložený JUDr. Klemanič a bol zaradený\ndo senátu 1 T.\n\n13\n\n33. V súvislosti s námietkou objektívneho nedostatku nestrannosti JUDr. Bargela a JUDr.\nKlemaniča z dôvodu, že v rámci iného trestného konania rozhodovali a rozhodli v rozpore\ns právnym názorom ESĽP v otázke obdobnej, akou je posúdenie otázky nestrannosti a nezaujatosti\nsudkyne okresného súdu\n, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd je vlastne toho názoru,\nže o takejto námietke nebolo potrebné rozhodovať, keďže išlo o námietku smerujúcu proti\nprocesnému postupu. Z pohľadu ústavného súdu je v tejto súvislosti významné, že sťažovateľ\nneatakuje samotný záver najvyššieho súdu o tom, že námietka zaujatosti bola založená\nna procesnom postupe členov senátu.\n34. Pokiaľ ide o námietku, že uvedený záver prijal iba predseda senátu JUDr. Bargel, ústavný súd\nv postupe predsedu senátu nevidí pochybenie, ktoré by mohlo byť z ústavnoprávneho pohľadu\nrelevantné. Z § 32 ods. 6 Trestného poriadku možno vyvodiť, že k záveru o tom, že o námietke\nzaujatosti sa nebude konať z niektorého z dôvodov tu uvedených, sa nedospieva formalizovaným\npostupom (teda prijatím uznesenia), ale tak, že stanovisko konajúceho súdu k námietke zaujatosti sa\noznámi strane, ktorá námietku zaujatosti podala. Nemožno považovať pritom za pochybenie, keď\ntakéto oznámenie sa realizuje prípisom predsedu senátu.\n35. Sťažovateľ ďalej namieta, že JUDr. Klemanič sa nestal členom senátu 1 T náhodným výberom,\nale administratívnym rozhodnutím spočívajúcim v zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok\n2021, ktorá bola prijatá až po tom, čo bola vec sťažovateľa náhodným výberom pridelená senátu,\nktorý v tom čase mal podľa rozvrhu práce iné zloženie (JUDr. Klemanič jeho členom nebol, keďže\nv tom čase ešte ani nebol sudcom najvyššieho súdu). Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje\nprincíp, podľa ktorého príslušný sudca má byť určený náhodným výberom, ktorý nemožno nahradiť\nadministratívnym rozhodnutím vzťahujúcim sa na veci napadnuté pred jeho vydaním, teda\nso spätnou účinnosťou, pretože v takomto prípade o náhodný výber nejde. Z pohľadu sťažovateľa\nprincíp náhodného výberu vyplývajúci zo zákona je nadradený rozvrhu práce ako norme nižšej\nprávnej sily.\n36. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že ide o identickú námietku, ktorá bola\nvznesená spoluobžalovaným sťažovateľa\nv ústavnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd\nrozhodol nálezom č. k. II. ÚS 36/2023-63 z 9. augusta 2023 tak, že argumentácia najvyššieho súdu\nv napadnutom uznesení sa vo vzťahu k tejto potenciálne relevantnej námietke nejaví ako\ndostačujúca, resp. úplná. Ústavný súd i v tomto prípade zisťuje, že najvyšší súd sa s touto\nnámietkou sťažovateľa v napadnutom uznesení náležite nevysporiadal, keďže nezaujal k jej\npodstate vecné stanovisko a nevysvetlil, prečo by malo byť možné realizovať zmenu v osobe\nzákonného sudcu (v osobe člena senátu) inak ako náhodným výberom, konkrétne novelizáciou\nrozvrhu práce. Tento nedostatok napadnutého uznesenia nemôže konvalidovať ani písomné\nvyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu na ústavnú sťažnosť sťažovateľa (pozri bod 21 tohto\nnálezu), v ktorom podrobne a jasne argumentuje, na základe akých skutočností a v súlade s akými\nprávnymi predpismi nastala zmena v zložení senátu.\n37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru (rovnako ako vo veci\nsúvisiacej ústavnej sťažnosti spoluobžalovaného\n), že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľa na nestranného sudcu, na zákonného\nsudcu a na prezumpciu neviny podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. podľa\n\n14\n\nčl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, resp. podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 charty (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\nIV.2. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie:\n38. Ústavný súd v úvode pripomína, že z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (napr. Kraska v. Švajčiarsko).\n39. K námietke porušenia práva na spravodlivé súdne konanie poskytnutím nezákonných výhod\nkľúčovému spolupracujúcemu obvinenému\n, ktorý v skutočnosti (v rozpore s tvrdením\nprokurátora) nie je v danej veci trestne stíhaný, preukázateľne sa svoju výpoveď učil, pričom\nv trestnej veci\ndošlo k oslobodzujúcemu verdiktu práve s poukazom na nedôveryhodnosť\n, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia, ale ani\nvo vyjadrení adresovanom ústavnému súdu sa touto námietkou sťažovateľa nijako nezaoberá, hoci\n(najmä v rámci záverov, ku ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa malo dospieť vo veci proti\n) námietka sa javí ako potenciálne relevantná. I v tejto súvislosti preto je potrebné\nkonštatovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.\n40. Obdobná je situácia v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej mu neboli sprístupnené\nvšetky dôkazy z jeho tajného sledovania a z odposluchov, hoci sa ich sprístupnenia s poukazom\nna judikatúru ESĽP dožadoval. Najvyšší súd nezaujal k tejto námietke žiadne stanovisko. I tu preto\nplatí, že nevysporiadaním sa s námietkou došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1\ndohovoru a čl. 47 druhej vety charty.\n41. Najvyšší súd sa v dovolacom uznesení, ale ani v podaní ústavnému súdu nevyjadril k námietke\nsťažovateľa, že hoci predložil v priebehu konania odborné vyjadrenie znalca Selka na účely\npreukázania nedôveryhodnosti kľúčových svedkov (najmä\n) a navrhol znalecké skúmanie\ndôveryhodnosti spolupracujúcich obvinených, všeobecné súdy neposkytli obhajobe súčinnosť\npotrebnú na realizáciu znaleckého skúmania. Keďže otázka práva svedka\nodmietnuť\nvypovedať postupom podľa § 130 Trestného poriadku, resp. postup v prípade prečítania odborného\nvyjadrenia znalca Selka sa javia ako potenciálne relevantné, aj tu preto došlo k porušeniu čl. 46\nods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.\n42. Ďalšia námietka sťažovateľa poukazujúca na čl. 49 ods. 3 charty, podľa ktorého prísnosť trestov\nnesmie byť neprimeraná trestnému činu, čo podľa sťažovateľa má znamenať, že vnútroštátny súd sa\nmôže odkloniť od vnútroštátnej úpravy z dôvodu jej neprimeranej prísnosti, pričom v tejto\nsúvislosti sťažovateľ navrhoval krajskému súdu predloženie veci na posúdenie Súdnemu dvoru,\nzostala takisto bez akejkoľvek odpovede najvyššieho súdu. Vzhľadom na potenciálnu relevantnosť\ntejto otázky ústavný súd dospel aj v tomto prípade k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6\nods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.\n43. Napokon sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nijako nereagoval na jeho námietky uplatnené\nv rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Skutok vymedzený\nv obžalobe, resp. v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu by mohol byť maximálne\npokračujúcim trestným činom, v dôsledku čoho bolo potrebné túto skutočnosť vymedziť najmä\n15\n\ns dôrazom na ustálenie čiastkových skutkov pokračovacieho trestného činu, pričom pri každom\nčiastkovom útoku by mali byť identifikovaní obvinení, ktorí sa čiastkového skutku mali dopustiť,\ntak, aby bolo jasné, ktoré čiastkové útoky sa im kladú za vinu. Takéto vysvetlenie však všeobecné\nsúdy sťažovateľovi neposkytli. Sťažovateľ namietal i nenaplnenie kvalifikačných znakov „po dlhší\nčas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, „spáchaný organizovanou skupinou“ podľa § 138\npísm. i) Trestného zákona a „omamná látka v značnom rozsahu“ podľa § 172 ods. 3 písm. c)\nTrestného zákona, avšak žiadnu relevantnú odpoveď nedostal. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší\nsúd sa ani k týmto námietkam nijako nevyjadril, a preto aj v tomto prípade dospel k záveru\no porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.\n44. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd (rovnako ako už skôr v náleze č. k.\nII. ÚS 36/2023-63 z 9. augusta 2023, ktorým rozhodol o súvisiacej ústavnej sťažnosti\nspoluobžalovaného\n, pozn.) dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu boli porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 47 druhej vety charty (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.3. K namietanému porušeniu ostatných označených práv:\n45. Vo zvyšnej časti nebolo možné ústavnej sťažnosti vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).\n46. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy\nv spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) dohovoru, ústavný súd konštatuje, že namietané porušenie\ntohto práva podľa sťažovateľa súvisí s námietkou, podľa ktorej v priebehu trestného konania nebolo\ndostatočne zrejmé, ktorých čiastkových útokov a akým spôsobom sa mal sťažovateľ zúčastniť.\nPodľa názoru ústavného súdu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej\nvety charty konštatované vo výroku 1 nálezu plne vystihuje právnu kvalifikáciu pochybenia,\nktorého sa najvyšší súd dopustil, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť aj porušenie\ntohto práva.\n47. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 49 ods. 3 charty (podľa ktorého prísnosť\ntrestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu), ústavný súd konštatuje, že táto námietka\nsťažovateľa vychádza z toho, že napriek žiadosti sťažovateľa nedošlo zo strany krajského súdu\nk prerušeniu konania a podaniu návrhu na rozhodnutie Súdnemu dvoru, či aplikácia čl. 49 ods. 3\ncharty prichádza v danom prípade do úvahy. Ako to ústavný súd už konštatoval (pozri body 42\nodôvodnenia tohto nálezu, pozn.), najvyšší súd ponechal túto námietku nepovšimnutú a nezaujal\nk nej žiadne stanovisko, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47\ndruhej vety charty. To ale neznamená, že by bez ďalšieho už v tomto štádiu konania bolo zo strany\nústavného súdu možné dospieť k záveru, že došlo k porušeniu čl. 49 ods. 3 charty. V rámci\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné, aby sa k tejto námietke vyjadril najprv najvyšší\nsúd, a preto nie je možné v tomto štádiu konania porušenie čl. 49 ods. 3 charty vysloviť.\n48. Napokon pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu (v súvislosti s uložením trestu prepadnutia majetku\nsťažovateľovi), ústavný súd konštatuje, že pri ukladaní tohto trestu postupovali konajúce súdy\nv zmysle vtedy platných a účinných zákonných ustanovení. Ani sám sťažovateľ pritom v ústavnej\n\n16\n\nsťažnosti nekonkretizoval ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného poriadku, ktoré by\nkonajúce súdy pri jeho ukladaní zjavne porušili alebo neprípustne „obišli“, ale poukazuje\nna nezlučiteľnosť samotnej právnej úpravy trestu prepadnutia majetku s právom Európskej únie.\nÚstavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o otázku ústavnej konformity samotnej právnej\núpravy trestu prepadnutia majetku, na takúto otázku ústavný súd nemôže odpovedať v rámci\nkonania o ústavnej sťažnosti, ale iba v konaní o súlade právnych predpisov. Vychádzajúc\nz uvedených úvah, nebolo možné dospieť k záveru o porušení práv sťažovateľa na pokojné užívanie\nmajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti\nnevyhovel.\n49. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pre úplnosť poukazuje na to, že nálezom č. k.\nPL. ÚS 1/2021-164 z 27. septembra 2023 vyslovil nesúlad § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona s čl. 1\nods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi\nbol uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona, vo vzťahu ku ktorému\nústavný súd predmetným nálezom z 27. septembra 2023 dospel k záveru o jeho ústavnej\nnekonformite, prichádza v prípade sťažovateľa do úvahy aplikácia § 93 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, v zmysle ktorého v prípade, ak súd v trestnom konaní vydal rozsudok na základe právneho\npredpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125\nods. 3 ústavy, a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti\ntakého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom na obnovu konania\npodľa Trestného poriadku.\nV.\nZrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci najvyššiemu súdu\n50. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd\npodľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo\nslobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n51. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,\nv náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného\nzákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo\nopatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n52. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže\nvrátiť vec na ďalšie konanie.\n53. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní\nalebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n17\n\n54. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, je viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto rozhodnutie ústavného súdu je\nvykonateľné doručením.\n55. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nzrušil toto uznesenie najvyššieho súdu v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd\nzároveň podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde vrátil vec na ďalšie konanie najvyššiemu súdu,\nktorý je v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní predmetného rozsudku krajského súdu\nviazaný právnym názorom ústavného súdu rovnako (bod 2 výroku tohto nálezu). Bude tak úlohou\nnajvyššieho súdu aplikovať právne závery ústavného súdu na danú vec.\nVI.\nK ostatným požiadavkám sťažovateľa\n56. Sťažovateľ taktiež požaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 50 000 eur.\n57. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia, keďže v okolnostiach danej veci považoval za dostačujúcu satisfakciu vyslovenie\nporušenia práv sťažovateľa, zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení s vrátením\nveci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu (bod 4 výroku tohto nálezu).\nVII.\nTrovy konania\n58. V súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznal ústavný súd podľa výsledku konania\nsťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.\n59. Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej\nodmeny v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky (1/6 výpočtového základu) za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2022 predstavuje sumu 193,83 eur. Náhrada hotových výdavkov za každý úkon\nprávnej služby podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (1/100 výpočtového základu) v roku 2022 predstavuje\nsumu 11,63 eur.\n60. Za dva úkony právnej služby v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia a ústavná sťažnosť)\nprináleží odmena vo výške dvakrát po 193,83 eur, ako aj dva režijné paušály po 11,63 eur. Celková\nsuma odmeny a režijných paušálov je vo výške 410,92 eur, k čomu patrí ešte aj daň z pridanej\nhodnoty vo výške 82,18 eur. Úhrnom ide preto o náhradu trov konania v sume 493,10 eur (bod 3\nvýroku nálezu).\n61. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového\nporiadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\n18\n\n62. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. júna 2024\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "súd-prísediaci", "súd-nestrannosť", "súd-senát", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-dovolacie dôvody", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Tdo/48/2021", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5ebf0c09-6b3b-4cff-803f-10d034cb6066", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.526.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 526/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 526/2023 z 22. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.526.2023.1"}, {"guid": "ussr:eef1218d-7eb2-47b7-adce-28bad673bd5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2"}, {"guid": "ussr:f11f3b38-77bf-4122-956e-ebbf76f9dbf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.36.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2023 z 9. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.36.2023.2"}, {"guid": "ussr:022c4c47-07b8-46cd-b358-a924af38b27a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.287.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 287/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 287/2020 z 28. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.287.2020.1"}, {"guid": "86cedd78-bf06-48b6-b4d7-3ea4b2019655:7b063303-64a8-4966-8ccc-1d7aa3f9c185", "ecli": null, "spisova_znacka": "2To/27/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/27/2020 z 22. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/86cedd78-bf06-48b6-b4d7-3ea4b2019655:7b063303-64a8-4966-8ccc-1d7aa3f9c185"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fde3862c-47bd-4d2a-b57f-00653bcc9f0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.640.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2025 z 6. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.640.2025.1"}, {"guid": "ussr:20baf8c7-dab5-4654-b77e-6a1bdb31e385", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.276.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 276/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 276/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.276.2024.1"}]}