{"guid": "ussr:90a0e277-cd2c-4892-a4fd-e65b871b38e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.295.2024.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 295/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 295/2024 z 24. 9. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. septembra 2024, sp. zn. II. ÚS 295/2024, ECLI:SK:USSR:2024:2.US.295.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/90a0e277-cd2c-4892-a4fd-e65b871b38e7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.295.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.295.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.295.2024.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 295/2024-33\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného JUDr. Ivanom Čurillom, advokátom, Fabiniho 11,\nSpišská Nová Ves, proti postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.\n6Tpo/16/2024 a jeho uzneseniu z 27. marca 2024 takto\nrozhodol:\n1. Postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením z 27. marca 2024 v konaní vedenom\npod sp. zn. 6Tpo/16/2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tpo/16/2024 z 27. marca\n2024 z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 285,13 eur\na zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. mája 2024 domáha vyslovenia\nporušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 6Tpo/16/2024 a jeho uznesením z 27. marca 2024 (ďalej len „namietané\nuznesenie“), formulovania príkazu pre všeobecný súd konať vo veci sťažovateľa a prepustiť ho\nz väzby na slobodu (alternatívne prepustenia samotným ústavným súdom). Takisto navrhuje\nústavnému súdu priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia a primerané finančné zadosťučinenie\n3 000 eur.\n\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné\nstíhanie pre trestný čin vraždy spáchaný v štádiu pokusu a iné trestné činy, v rámci ktorého\nsťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Mestský súd Košice uznesením sp. zn.\n44Tp/46/2023 z 19. februára 2024 (ďalej len „prvostupňové uznesenie“) jeho žiadosti nevyhovel,\npričom sťažnosť sťažovateľa uplatnená proti uvedenému rozhodnutiu bola zamietnutá namietaným\nuznesením krajského súdu. Z obsahu ústavnej sťažnosti takisto vyplýva, že v trestnej veci\nsťažovateľa bola medzičasom podaná obžaloba a konanie je vedené pred mestským súdom\npod sp. zn. 1Tk/1/2024.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že jeden z členov senátu krajského súdu (JUDr. Ján\nSlovinský), ktorý namietané uznesenie vydal, je otcom splnomocnenca (advokát JUDr. Ján\nSlovinský), ktorý v dotknutom trestnom konaní zastupuje poškodeného. V uvedenej okolnosti vidí\nsťažovateľ porušenie jemu prináležiacej záruky nestranného rozhodovania. Sťažovateľ tiež\nv ústavnej sťažnosti argumentuje, že jeho práva boli porušené aj „pre nedodržanie zákonných lehôt\nna rozhodnutie o väzbe“. Vo všetkých uvedených skutočnostiach sťažovateľ vidí porušenie svojich\noznačených práv.\nIII.\nVyjadrenia krajského súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n4. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 295/2024-21 z 28. mája 2024 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu uplatneného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy postupom\na namietaným uznesením krajského súdu, vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. V súvislosti\ns vecným prerokovaním ústavnej sťažnosti ústavný súd 25. júna 2024 vyzval predsedníčku\nkrajského súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke ústavnej sťažnosti. Na výzvu ústavného súdu\nreagovala predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. 1SprV/640/2024 z 2. júla 2024, v ktorom\nv úvode prezentovala svoje všeobecné stanovisko, že sa so žiadnym zo sťažovateľom\nprezentovaných dôvodov porušenia označeného základného práva nestotožňuje. Rekapitulujúc\nchronologický priebeh dotknutého väzobného rozhodovania, dôvodila, že toto konanie\npred krajským súdom trvalo celkovo osemnásť dní a táto doba nepresahuje akceptovateľnú dobu\njedného mesiaca. K relevantnej otázke nestrannosti člena konajúceho senátu krajského súdu\ndôvodila, že predmetom dotknutého rozhodovania nebolo posudzovanie otázky viny a trestu\nobvineného, ale otázka trvania väzby, ku ktorej podľa jej názoru nemá poškodený žiadne procesné\nkorelácie, a preto namietané uznesenie podľa nej nemožno považovať za úkon, ktorý by sa\npoškodeného priamo dotýkal, ako to na vylúčenie sudcu pre pomer k osobám explicitne\npredpokladá § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Výrazom tejto okolnosti je podľa názoru predsedníčky\nkrajského súdu aj tá skutočnosť, že sa prvostupňové uznesenie mestského súdu a ani namietané\nuznesenie krajského súdu poškodenému, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi nedoručuje, keďže\ntíto nemajú zákonné oprávnenie napadnúť ho opravným prostriedkom. Vzhľadom na uvedené\n\n2\n\nskutočnosti vyhodnotila predsedníčka krajského súdu ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú\na navrhla jej nevyhovieť.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n5. Sťažovateľ sa k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 23. júla\n2024, pričom v ňom zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ v podaní uviedol,\nže podľa jeho názoru stanovisko krajského súdu nereflektuje na obsah porušenia označeného\nzákladného práva sťažovateľa, keďže z neho vyplýva tvrdenie, že sú obavy sťažovateľa\nneopodstatnené. Sťažovateľ uvádza, že disponuje informáciou, ktorá sa má šíriť v obci Nálepkovo,\nže splnomocnený zástupca poškodeného prostredníctvom svojho otca (spomínaný člen senátu\nkrajského súdu, pozn.) má „vybaviť“ v uvedenej trestnej veci spoluobžalovanému bratovi\nsťažovateľa uloženie trestu odňatia slobody v rozsahu dvadsiatich rokov. Sťažovateľ argumentáciu\nkrajského súdu prezentovanú v jeho stanovisku, že v rámci väzobného rozhodovania nešlo\no rozhodovanie o vine a treste, hodnotí ako neprípustné bagatelizovanie. Podľa jeho vyjadrenia už\nlen „samotná existencia šírenia zaručených správ o vybavených 20 rokoch trestu odňatia slobody“\nzvyšuje nedôveru sťažovateľa. K otázke požiadavky urýchlenosti prejednávania väzobných vecí\ndôvodí, že lehotu na rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby je potrebné posudzovať\nz ústavného hľadiska ako celok. V tomto kontexte uvádza, že žiadosť bola podaná 9. februára 2024\na konečné rozhodnutie mu bolo doručené 14. mája 2024, čo predstavuje dobu viac ako troch\nmesiacov.\n6. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe\nobsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n7. Podstatou argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa je uplatnená námietka porušenia jeho\noznačeného základného práva, ku ktorému malo dôjsť pred krajským súdom pri rozhodovaní o jeho\nosobnej slobode, konkrétne pri posúdení jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Namietané\nporušenie dotknutého práva vidí sťažovateľ v porušení požiadavky urýchlenosti prejednávania\nväzobných vecí a tiež v porušení požiadavky nestrannosti konajúceho súdu.\n8. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou\nurýchlenosti rozhodovania o väzbe, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek\nneodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však\npožiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzbe v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá\nlehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota\nkonania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03,\nIII. ÚS 636/2017, II. ÚS 127/2020, II. ÚS 11/2022).\n\n3\n\n9. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil a zrekapituloval tieto informácie\nrelevantné pre posúdenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa:\nMestský súd 19. februára 2024 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením,\nktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou uplatnenou ihneď po vyhlásení tohto rozhodnutia. Potom, keď\nbolo písomné vyhotovenie prvostupňového uznesenia mestského súdu 29. februára 2024 doručené\nsťažovateľovi a 4. marca 2024 jeho obhajcovi, sťažovateľ svoju sťažnosť písomne odôvodnil\n11. marca 2024, keď toto odôvodnenie v uvedený deň doručil mestskému súdu. Potom, ako mestský\nsúd doručil písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa príslušnej prokuratúre, predložil vec\nna rozhodnutie 25. marca 2024 krajskému súdu. Krajský súd namietané uznesenie prijal 27. marca\n2024 a prostredníctvom mestského súdu ho doručil obhajcovi sťažovateľa 15. apríla 2024\na samotnému sťažovateľovi 17. apríla 2024.\n10. Ústavný súd poznamenáva, že je síce pravdou, tak ako to uvádza sťažovateľ vo svojom\nvyjadrení k stanovisku krajského súdu, že prieskumu väzobného rozhodovania ústavným súdom\npodlieha toto rozhodovanie ako celok, no za obdobie prvostupňového väzobného rozhodovania\nvedeného pred mestským súdom nemôže niesť zodpovednosť krajský súd, ktorého zodpovednosť\nzačína a je vymedzená obdobím od predloženia opravného prostriedku (sťažnosti) na rozhodnutie\nzo strany prvostupňového súdu. V prípade potenciálneho porušenia požiadavky urýchlenosti\nprejednávania väzobných vecí v rámci prvostupňového väzobného konania je takéto porušenie\npričítateľné na vrub mestskému súdu. Keďže sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym\nzástupcom, mestský súd ako porušovateľa svojich práv v petite (a dokonca ani v odôvodnení)\nústavnej sťažnosti neoznačil, nemohol ústavný súd (súc viazaný petitom ústavnej sťažnosti – pozri\nnapr. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05 a I. ÚS 683/2022) dodržanie\ncitovanej požiadavky urýchlenosti prejednávania väzobných vecí v danom úseku väzobného\nrozhodovania (prvostupňové rozhodovanie) preskúmať.\n11. Z informácií uvedených v bode 9 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že momentom\nvymedzujúcim začiatok celkovej doby väzobného rozhodovania pred krajským súdom je 25. marec\n2024, keď bola písomne zdôvodnená sťažnosť sťažovateľa spolu so spisovým materiálom\npredložená na rozhodnutie krajskému súdu. Čistá dĺžka konania pred krajským súdom, ktorému\nbola sťažnosť na rozhodnutie predložená 25. marca 2024 a ktorý namietané uznesenie doručil\nobhajcovi sťažovateľa 15. apríla 2024, resp. samotnému sťažovateľovi 17. apríla 2024, predstavuje\ndvadsaťtri dní.\n12. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného\nkalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy štandardne\nakceptovateľná. Ako vyplýva zo záverov uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia,\nv posudzovanom prípade sťažovateľa skutočná dĺžka konania pred krajským súdom neprekročila\nodporúčanú lehotu, keďže konanie v tejto fáze trvalo celkovo dvadsaťtri dní. Celkovú dobu\ndruhostupňového väzobného rozhodovania krajského súdu tak hodnotí ústavný súd ako na prvý\npohľad akceptovateľnú, neporušujúcu požiadavku urýchleného prejednávania väzobných vecí.\nVzhľadom na uvedenú skutočnosť sa javí námietka sťažovateľa o porušení požiadavky urýchlenosti\nrozhodovania o jeho väzobnej veci v rámci väzobného konania pred krajským súdom ako zjavne\nneopodstatnená.\n\n4\n\n13. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva vidí aj v porušení požiadavky nestrannosti\nkonajúceho krajského súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka\nsamej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či\npredsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania. Rozhodovať\nnestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť sudcov,\no štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania (pozri sp. zn. IV. ÚS 310/2020).\n14. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd pri svojom\nrozhodovaní už tradične zohľadňuje, nestrannosť definoval vo veci Piersack v. Belgicko, rozsudok\nz 1. októbra 1982, č. 8692/79, ako absenciu predsudku alebo zaujatosti, pričom pri posudzovaní\nnestrannosti sa rozlišuje subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si\nsudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma,\nči sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti.\nV prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia\ndôkazu opaku [už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicku]. Objektívny prístup\nspočíva v otázke, či, nezávisle na osobnom správaní sudcu, určité overiteľné skutočnosti\nneumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti, pričom i vonkajšie zdanie môže byť dôležité. Mal by\nbyť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť, v hre\nje totiž dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti v očiach verejnosti vzbudzovať\n(rozsudok ESĽP vo veci Morel v. Francúzsko zo 6. 6. 2000, č. 34130/96).\n15. Ako už bolo uvedené, nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale\ntreba skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna\nnestrannosť sa teda neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších\nobjektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je\nsubjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. ESĽP v tejto\nsúvislosti často pripomína anglické príslovie: „justice must not only by done, it must also be seen to\nbe done“, teda „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná“\n(Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, č. 2689/65). Sudca sa má objektívne javiť\nv očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená\npochybnosť o jeho nestrannosti. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti\nzákonného sudcu je, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Existencia oprávnených\npochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu (Hauschildt v. Dánsko, rozsudok\nESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83). Tzv. objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa objektívnych\nsymptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho\nnestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré\npostupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich\nprávnym zástupcom, svedkom a pod. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha\na stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo\n– rozsudok ESĽP z 10. 6. 1996, č. 22399/93). Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je\npotrebné skúmať charakter vzťahu medzi špecifikovanými osobami, či ide napr. o príbuzenský\nvzťah, o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti, prípadne vzťah nadriadenosti\na podriadenosti (pozri rozsudok ESĽP vo veci Steck – Risch v. Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).\n16. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený\nsudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny\n5\n\núradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť\no nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,\nk obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému\nv tomto konaní. Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že vymedzené druhy\nvzťahov môžu vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu konajúceho súdu – jeho pomer k veci,\nk účastníkom konania, k ich zástupcom a tiež k inému orgánu činnému v trestnom konaní. Hoci to\nz právnej úpravy explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú\ntendenciu, pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu konajúceho súdu\ns následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom vyvolať\npochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude nepochybne\npomer k zástupcom účastníkov konania (pozri sp. zn. IV . ÚS 310/2020 a uznesenia Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 2127/2014\nz 22. októbra 2014). Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal\nv zásade vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer\nk účastníkom konania nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu. Pomer k zástupcovi účastníka\nkonania by spravidla mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne, a to v závislosti od konkrétnych\nokolností danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (pozri sp. zn.\nIV. ÚS 310/2020, tiež NEMEŠKALOVÁ ROSINOVÁ, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch\nvzťahu sudcu k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence 6/2017, s. 35 – 36; tiež tam\nuvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014).\n17. V posudzovanej veci v rámci aplikácie objektívneho testu nestrannosti bolo teda potrebné\nv prvom rade vymedziť postavenie označeného člena konajúceho senátu krajského súdu a osoby,\nkvôli ktorej je sťažovateľom zaujatosť v označenej väzobnej veci namietaná. V ďalšom kroku\nnasledovala kvalifikácia povahy vzťahu špecifikovaného člena senátu a uvedenej osoby a napokon\nposúdenie intenzity tohto vzťahu.\n18. V posudzovanej väzobnej veci ide z procesného hľadiska o vzťah sudcu (člen konajúceho\nsenátu krajského súdu) rozhodujúceho o väzbe k splnomocnencovi poškodeného v dotknutom\ntrestnom konaní, ktorý má povahu príbuzenského vzťahu, pričom tento vzťah vzhľadom\nna skutočnosť, že ide o blízkych príbuzných (otec a syn), možno kvalifikovať ako vzťah intenzívny\n(vo vyjadrení krajského súdu nebola vo všeobecnosti vnímaná vysoká intenzita takéhoto blízkeho\npríbuzenského vzťahu nijako spochybnená, pozn.).\n19. Ústavný súd podotýka, že v rámci väzobného rozhodovania sa krajský súd oboznámil\ns obsahom spisového materiálu týkajúceho sa meritórneho trestného konania (strana sedem, odsek\ndruhý namietaného uznesenia), kde obsah tohto spisového materiálu poskytuje aj informáciu\no zastupujúcom splnomocnencovi poškodeného. Z vyjadrenia krajského súdu, z obsahu\npredloženého väzobného spisového materiálu krajského súdu a ani z obsahu namietaného uznesenia\nkrajského súdu nevyplýva, že by dotknutý člen konajúceho senátu krajského súdu svoj\nkvalifikovaný vzťah k splnomocnencovi poškodeného v rámci väzobného rozhodovania nejakým\nspôsobom deklaroval, resp. naňho upozornil a napr. v rámci subjektívneho testu nestrannosti sa\ns ním vysporiadal, čo by bolo možné vnímať ako korektný prístup z hľadiska snahy o zachovanie\ndôveryhodnosti súdneho rozhodovania. V zmysle judikatúry ESĽP totiž vzhľadom na dôležitosť\nteórie zdania by sa v prípade, že nastane situácia, keď je sudca pokrvne prepojený so zamestnancom\nadvokátskej kancelárie, zastupujúcej účastníka v dotknutom konaní, a situácia môže vyvolať\n6\n\npodozrenie alebo zdanie zaujatosti, mala takáto situácia oznámiť na začiatku konania a malo by sa\npristúpiť k jej posúdeniu, pričom by sa mali zohľadniť rôzne dotknuté aspekty, aby sa určilo, či je\nv danom prípade vylúčenie sudcu skutočne potrebné. Ide totiž o dôležitú procesnú záruku, ktorá je\nnevyhnutná na poskytnutie primeraných záruk v súvislosti s objektívnou aj subjektívnou\nnestrannosťou (pozri rozsudok ESĽP vo veci Koulias v. Cyperská republika z 26. 5. 2020,\nč. 48781/12).\n20. V situácii, v ktorých je sudca pokrvne spojený so zamestnancom advokátskej kancelárie,\nzastupujúcej účastníka v dotknutom konaní, ESĽP predovšetkým judikuje, že táto skutočnosť sama\nosebe neznamená, že je sudca diskvalifikovaný. Automatické vylúčenie na základe príbuzenského\nvzťahu sa nevyhnutne nevyžaduje. Ide však o situáciu alebo prepojenie, ktoré by mohlo vyvolať\npochybnosti o nestrannosti sudcu. To, či sú takéto pochybnosti objektívne odôvodnené, by\ndo veľkej miery záviselo od okolností konkrétneho prípadu a v tejto súvislosti by sa malo zohľadniť\nviacero faktorov. Medzi nich by malo patriť okrem iného, či sa príbuzný sudcu podieľal na danom\nprípade, postavenie príbuzného sudcu v advokátskej kancelárii, veľkosť kancelárie, jej vnútorná\norganizačná štruktúra, finančný význam prípadu pre advokátsku kanceláriu a prípadný finančný\nzáujem alebo potencionálny prospech (a jeho rozsah) zo strany príbuzného (pozri rozsudok ESĽP\nvo veci Nicholas v. Cyprus z 9. 1. 2018, č. 63246/10).\n21. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade ide, ako už bolo uvedené, o intenzívny\npríbuzenský vzťah medzi sudcom (členom konajúceho senátu krajského súdu rozhodujúceho\no väzbe sťažovateľa) a splnomocnencom poškodenej osoby v prípade vyšetrovania trestného činu\nvraždy v štádiu pokusu. Príbuzný sudcu sa ako splnomocnenec poškodeného v dotknutej trestnej\nveci osobne, teda priamo podieľa na zastupovaní poškodenej osoby ako advokát, ktorý vykonáva\nadvokáciu samostatne v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene\na doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov.\n22. Sťažovateľ v označenej trestnej veci bol vzatý do tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku, kde sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby v prvostupňovom uznesení ustálil dôvodnosť trvania tejto väzby\nopodstatnenou obavou, že by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, resp. že by\nmohol dokonať vyšetrovaný skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu\npokusu. Za okolností, keď sa ustálený dôvod väzby opiera o dôvodnú obavu z dokonania\nvyšetrovaného skutku, kde poškodený mal byť objektom špecifikovaného útoku napĺňajúceho\nprávnu kvalifikáciu trestného činu vraždy, je z hľadiska jednoduchej logiky tvrdenie krajského\nsúdu, že poškodený nemá žiaden vzťah k väzobnému rozhodovaniu, teda teoreticky nemôže mať\nžiaden potencionálny záujem na výsledku väzobného rozhodnutia, celkom iracionálne.\n23. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že pri riešení otázky možnej zaujatosti sudcu je\nu osobnosti sudcu potrebné vychádzať z premisy, že „sa jedná o profesionála, ktorý dokáže oddeliť\nsvoje súkromné záujmy od rozhodovacej činnosti, na ktorej sa podieľa a u ktorého je vždy na prvom\nmieste rešpektovanie profesijnej a osobnej cti“ (pozri uznesenie Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky z 11. júna 2010, č. k. Nao 46/2010-78). Na druhej strane však považuje ústavný\nsúd za nevyhnutné zohľadniť, že ku konštatovaniu zaujatosti postačujú pochybnosti o nezaujatosti\n\n7\n\nsudcu založené na objektívnych skutočnostiach konkrétneho prípadu, pričom takéto relevantné\nobjektívne skutočnosti ústavný súd v posudzovanom prípade zistil.\n24. Z čiastkových záverov, ku ktorým ústavný súd pri aplikovaní objektívneho testu nestrannosti\ndospel, vyplýva, že vzťah dotknutého člena senátu konajúceho krajského súdu k právnemu\nzástupcovi poškodeného v posudzovanej väzobnej veci má povahu a intenzitu, ktorá pri existencii\nostatných špecifikovaných okolností (pozri body 19, 21 a 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia)\nvzhľadom na tzv. teóriu zdania vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Inými slovami, vzhľadom\nna existenciu blízkeho príbuzenského vzťahu dotknutého člena senátu krajského súdu\nk splnomocnencovi poškodeného s prihliadnutím na charakter zastupovania poškodeného týmto\nblízkym príbuzným (osobné zastupovanie), s ohľadom na skutočnosť, že sudca kvalifikovaný\npomer k splnomocnencovi poškodeného vopred nijako nedeklaroval a táto situácia nebola už\nna začiatku nijako riešená, v neposlednom rade s ohľadom na popísaný potenciálny\n(predpokladaný) vzťah poškodeného k výsledku väzobného rozhodovania sú pochybnosti\no nestrannosti tohto sudcu objektívne odôvodnené. Takto bola nepochybne v posudzovanom konaní\npožiadavka nestrannosti rozhodovania spolutvoriaca koncept spravodlivého rozhodovania, ktorá\nmusí byť garantovaná aj v rámci rozhodovania o osobnej slobode (väzbe) obvinenej či obžalovanej\nosoby, porušená.\n25. Spôsob uplatnenia právomoci krajského súdu, ktorý nedodržal vymedzenú požiadavku\nnestrannosti rozhodovania, nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na osobnú slobodu\nzaručeným čl. 17 ods. 1 ústavy. Preto dospel ústavný súd k záveru o porušení označeného\nzákladného práva sťažovateľa postupom a namietaným uznesením krajského súdu (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\nV.\nZrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie\n26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že\nprávoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že došlo ku konštatovaniu porušenia práva sťažovateľa, bolo\nv zmysle právnej úpravy nevyhnutné namietané uznesenie krajského súdu zrušiť a následne vec\nkrajskému súdu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom je krajský súd\nviazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona\no ústavnom súde).\nVI.\n27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie ústavnej\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to\npožiadal. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov\n\n8\n\nsa ho domáha. Vzhľadom na možnosť korekcie nedostatkov postupu krajského súdu po zrušení jeho\nrozhodnutia a po vrátení veci na nové konanie a tiež s prihliadnutím na okrajový aspekt\nprimeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevidel dôvod na navyšovanie satisfakcie aj\nfinančným zadosťučinením, preto v uvedenej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\nVII.\nTrovy konania\n28. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania\npred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol\no náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním\nv konaní pred ústavným súdom, a priznal mu náhradu 1 285,13 eur. Ústavným súdom priznaná\nsuma náhrady trov konania pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava\nzastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) podľa § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“) pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby v roku 2024\nv sume 343,25 eur (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a režijnom paušále ku každému z nich po 13,73 eur (§ 16\nods. 3 vyhlášky) so zohľadnením skutočnosti, že právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH\n(bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).\n29. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. septembra 2024\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "sťažnosť", "väzba-preventívna", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "zaujatosť / predpojatosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "zastúpenie, zastupovanie", "zaujatosť / predpojatosť", "väzba-žiadosť o prepustenie", "sťažnosť-odmietnutie", "poškodený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Tpo/16/2024", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c9e862f1-38f8-4182-bea2-a85d0210a17b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.683.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 683/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 683/2022 z 8. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.683.2022.1"}, {"guid": "ussr:96b473ce-ce86-404e-8a2a-4318b00c17df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.11.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 11/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 11/2022 z 20. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.11.2022.1"}, {"guid": "ussr:04e88b99-8454-41ea-acf9-b333dedbab1f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.310.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 310/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 310/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.310.2020.1"}, {"guid": "ussr:9eae8ae1-3b51-4d34-9927-eaac963df2e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 127/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1"}, {"guid": "ussr:a92f8453-d6b9-4ff6-a108-e15998ca02d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 636/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 636/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:935de0c4-5b99-4b6e-a7b7-8ddd503b206a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.275.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 275/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 275/2024 z 1. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.275.2024.2"}]}