{"guid": "ussr:4bf09bcd-81df-4281-b5d6-714c7adab5e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.285.2024.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2024 z 9. 10. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. októbra 2024, sp. zn. II. ÚS 285/2024, ECLI:SK:USSR:2024:2.US.285.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2024-10-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4bf09bcd-81df-4281-b5d6-714c7adab5e9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.285.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.285.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.285.2024.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 285/2024-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nPetra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky DB Slovakia s.r.o., Haanova 46A, Bratislava,\nIČO 46 140 689, zastúpenej Nechala and partners s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, proti\nuzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 34Cb/23/2015-1605 zo 14. marca 2024 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 34Cb/23/2015-1605 zo 14. marca 2024 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 34Cb/23/2015-1605 zo 14. marca 2024 z r u š u j e\na v e c v r a c i a Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 856,75 eur, ktorú\nj e p o v i n n ý Okresný súd Pezinok zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka DB Slovakia s.r.o., ktorej pôvodné obchodné meno bolo Panorama Pezinok, s. r. o.,\nsa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. apríla 2024 domáha vyslovenia porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu\nč. k. 34Cb/23/2015-1605 zo 14. marca 2024. Ďalej požaduje, aby bolo uznesenie okresného súdu\nzrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady trov konania.\n\n2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplýva nasledujúci skutkový stav veci:\n3. Sťažovateľka bola žalovanou v konaní vedenom obchodnou spoločnosťou Eiffage Construction\nSlovenská republika, s. r. o. (ďalej aj „žalobkyňa“).\n4. Rozsudkom okresného súdu č. k. 34Cb/23/2015-1314 z 11. októbra 2021 bolo nároku žalobkyne\nna zaplatenie ceny diela vyhovené v celom rozsahu a vzájomná žaloba sťažovateľky požadujúca\npriznanie zľavy z ceny diela z titulu chýb bola zamietnutá v celom rozsahu.\n5. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4Cob/76/2022-1460 z 23. novembra 2023 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\n6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie v spojení s návrhom na odklad\nvykonateľnosti právoplatného rozsudku a so žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku\nza dovolanie. Požiadavku na oslobodenie od súdneho poplatku odôvodnila majetkovými\nmožnosťami, keďže disponuje hotovosťou len v hodnote 1 029,42 eur, čo by zaplatenie súdneho\npoplatku neumožňovalo. Z pripojeného vyplneného „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka\nkonania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, vyplývalo,\nže sťažovateľka má peňažné záväzky v súhrnnej výške 2 134 876,25 eur voči žalobkyni\na spriaznenej osobe, s ktorých plnením bola v deň podania žiadosti o oslobodenie od súdneho\npoplatku v 30-dňovom omeškaní. Mala aj pohľadávky, pri ktorých bolo možné s odbornou\nstarostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do 30 dní od podania žiadosti, pričom ide\no pohľadávky voči 5 subjektom v súhrnnej výške 16 697,50 eur. Uviedla aj nehnuteľný majetok,\nktorý vlastní. Jej vlastné imanie bolo pasívne, a to vo výške - 1 643 332 eur. Záväzky voči\nspriazneným osobám boli vo výške 887 528,89 eur.\n7. Uznesením vyššieho súdneho úradníka (ďalej aj „VSÚ“) okresného súdu č. k.\n34Cb/23/2015-1523 z 2. februára 2024 sťažovateľke oslobodenie od súdneho poplatku z podaného\ndovolania priznané nebolo.\n7.1. Podľa konštatovania VSÚ súdny poplatok z dovolania v konaní s predmetom sporu vo výške\n632 761,21 eur je v sume 33 193,50 eur.\n7.2. Podľa názoru VSÚ oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 254 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku je možné priznať iba vtedy, ak to odôvodňujú pomery strany. Pod pojmom pomery\nsa chápu majetkové pomery žiadateľa a v prípade fyzickej osoby aj rodinné, sociálne a zdravotné\npomery majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy,\npričom odôvodňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť\nalebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo požadovať. Sťažovateľka má významné\nzáväzky jednak voči žalobkyni, ale aj voči spriaznenej osobe, ako aj voči iným osobám. Je možné\npredpokladať, že pri odbornej starostlivosti budú záväzky uhradené najneskôr do 30 dní od podania\nžiadosti, teda ku koncu januára 2024. Sťažovateľka nemá žiadne úvery či pôžičky, ktoré by mala\nsplácať. Všetky uvedené záväzky nezakladajú prezumpciu objektívnej neschopnosti sťažovateľky\nuhradiť súdny poplatok za dovolanie. Pritom bolo potrebné vziať do úvahy aj nehnuteľný majetok\nsťažovateľky. Ide o nebytové priestory, teda o disponibilný majetok. V spojení s aktuálnym stavom\nhotovosti sa dá predpokladať, že sťažovateľka je majetná a nie je objektívne neschopná uhradiť\n\n2\n\nsúdny poplatok. Pri zohľadnení majetku sťažovateľky a jej záväzkov možno ustáliť, že je schopná\nsúdny poplatok vo vyčíslenej maximálnej výške uhradiť.\n8. Proti uzneseniu VSÚ sťažovateľka podala sťažnosť.\n8.1. Podľa názoru sťažovateľky nesprávne bolo posúdené naplnenie predpokladov na priznanie\noslobodenia od súdneho poplatku, keďže sa a) nezohľadnil sťažovateľke uložený zákaz nakladania\ns nehnuteľnosťami, b) požiadavka predaja nehnuteľností na účely zabezpečenia prostriedkov\nna úhradu súdneho poplatku je neústavná a c) bol narušený princíp rovnosti zbraní tým, že zákaz\nnakladania s nehnuteľnosťami uložený sťažovateľke je dôsledkom konania žalobkyne. Hoci\nsťažovateľka je vlastníčkou nebytových priestorov a s nimi spojených podielov na pozemku,\nnemôže týmito nehnuteľnosťami voľne disponovať a použiť ich na zabezpečenie finančnej\nhotovosti na úhradu súdneho poplatku. Žalobkyňa totiž ešte pred podaním dovolania a žiadosti\no oslobodenie od súdneho poplatku podala proti sťažovateľke návrh na vykonanie exekúcie,\nna základe ktorého došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne\nsťažovateľke zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, čo dal zapísať aj do poznámky na príslušnom\nliste vlastníctva. Zároveň v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné\nod sťažovateľky spravodlivo požadovať, aby na účely zaplatenia súdneho poplatku nehnuteľnosti\npredala alebo prenajala, keďže takáto požiadavka by zasahovala do jej základného práva na ochranu\nvlastníctva, ktoré má prednosť pred povinnosťou zaplatiť súdny poplatok. Judikatúra poukazuje\naj na objektívnu časovú nemožnosť nehnuteľnosť v krátkom časovom momente predať\nalebo prenajať za cenu primeranú reálnej hodnote. Pokiaľ ide o ostatný majetok sťažovateľky\n(hotovosť a pohľadávky), aj keby sa jej podarilo získať úhradu všetkých pohľadávok,\njej disponibilné peňažné prostriedky by dosahovali zhruba len polovicu celkovej výšky súdneho\npoplatku. Aj keby sťažovateľka nehnuteľnosti predala, jej celková majetková situácia by sa výrazne\nnezmenila. Jej vlastné imanie je aktuálne záporné (- 1 643 332 eur). Znamená to, že keby k predaju\nnehnuteľností došlo, celkové vlastné imanie sťažovateľky by pravdepodobne zostalo záporné\na jej majetková situácia by bola i naďalej natoľko nepriaznivá, že by znemožňovala úhradu súdneho\npoplatku. Pokiaľ vyšší súdny úradník okresného súdu vychádzal z premisy, že oslobodením\nod súdneho poplatku nemožno prenášať podnikateľské riziko na štát, treba uviesť, že táto premisa\nnemá oporu v platnom právnom poriadku a je v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,\npodľa ktorej túto premisu nemožno zohľadňovať pri posudzovaní žiadosti o oslobodenie\nod súdneho poplatku.\n9. Uznesením sudcu okresného súdu č. k. 34Cb/23/2015-1605 zo 14. marca 2024 bola sťažnosť\npodaná sťažovateľkou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu zamietnutá.\n9.1. Podľa názoru sudcu okresného súdu VSÚ správne vyhodnotil tlačivo vyplnené sťažovateľkou,\npričom vychádzal zo skutočností, ktoré táto uviedla a o ktorých čestne vyhlásila, že sú pravdivé.\nPri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov v civilnom sporovom konaní je využívaný\nprincíp formálnej pravdy, ktorý zaťažuje žiadajúcu stranu dôkazným bremenom na preukázanie\nskutočností tvrdených v tlačive. Vyšší súdny úradník podľa súdu správne poukázal na existenciu\npohľadávok, ktoré bolo možné okamžite vymáhať, a v spojení s dispozíciou sťažovateľky\nnehnuteľnosťami, resp. s výťažkom z exekúcie získať peňažné prostriedky na úhradu súdneho\npoplatku, a to obzvlášť s poukazom na skutočnosť, že súdny poplatok za podané dovolanie dosiaľ\n\n3\n\nnebol vyrubený, čo umožňuje sťažovateľke akumulovať dostatok peňažných prostriedkov\nna úhradu súdneho poplatku. K jej tvrdeniu, že VSÚ vychádzal aj z premisy, podľa ktorej\noslobodením od súdneho poplatku nie je možné prenášať podnikateľské riziko sťažovateľky na štát,\nsúd uviedol, že išlo iba o podporný argument nad rámec skôr uvedeného, pričom jednoznačným\nzáverom bolo, že sťažovateľka nepreukázala objektívnu neschopnosť súdny poplatok uhradiť.\nSudca okresného súdu sa preto v plnom rozsahu pridŕža odôvodnenia VSÚ a považuje\nho za súladné so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s ustálenou rozhodovacou praxou\nnajvyšších autorít.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n10. Podľa sťažovateľky k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo predovšetkým\nv dôsledku posudzovania jej majetkových pomerov na základe hypotetických predstáv,\na nie skutočného stavu. S tým súvisela aj požiadavka na nemožný predaj nelikvidného majetku\nsťažovateľky na účely zabezpečenia prostriedkov na úhradu súdneho poplatku.\n10.1. Okresný súd založil záver o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku na hypotetickej\núvahe, že sťažovateľka bude môcť zaplatiť súdny poplatok, ak predá nehnuteľnosti, resp.\nak vymôže existujúce pohľadávky. Úvaha vychádza z hypotetickej predstavy o tom, ako by mohol\nvyzerať budúci stav majetku sťažovateľky, nie teda z jej reálnych majetkových pomerov\n(ako to požaduje § 254 Civilného sporového poriadku). Záver okresného súdu je preto v zjavnom\nrozpore s podmienkami, ktoré na oslobodenie od súdneho poplatku kladie zákon,\nako aj s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v tejto súvislosti považuje za rozporné s právom\nna spravodlivý proces, ak je zamietnutie oslobodenia od súdneho poplatku založené výlučne\nna hypotetickej možnosti strany zaplatiť súdny poplatok, nie teda na jej reálnej schopnosti uhradiť\nho, pričom tieto závery akceptuje aj ústavný súd (Jedamski a Jedamska vs. Poľsko, bod 63,\nI. ÚS 695/2023, II. ÚS 218/2022).\n10.2. Zo sťažovateľkou predloženého tlačiva jednoznačne vyplýva, že disponuje finančnou\nhotovosťou vo výške 1 029,42 eur. V danej majetkovej situácii sťažovateľka objektívne\nnie je schopná zaplatiť súdny poplatok v maximálnej výške.\n10.3. Pokiaľ by sa aj sťažovateľke v čase splatnosti súdneho poplatku podarilo získať úhradu\nvšetkých pohľadávok uvedených v tlačive, tak jej disponibilné peňažné prostriedky by dosahovali\nzhruba len polovicu celkovej výšky súdneho poplatku za dovolanie a nič by sa preto nezmenilo\nna jej objektívnej neschopnosti zaplatiť súdny poplatok v celej výške. Zároveň uspokojenie týchto\npohľadávok nezávisí výlučne od vôle sťažovateľky, ale primárne od vôle dlžníkov uhradiť\npohľadávky dobrovoľne, resp. od možnosti včas získať vykonateľný exekučný titul umožňujúci\nvymôcť pohľadávky v exekučnom konaní. Argument okresného súdu o možnosti zabezpečiť\nprostriedky na úhradu súdneho poplatku vymáhaním pohľadávok je o to absurdnejší, že aj samotný\nokresný súd (ako súd prvej inštancie) v dotknutom súdnom konaní rozhodoval takmer 7 rokov.\n10.4. Argument okresného súdu o možnosti uhradiť súdny poplatok z výťažku predaja\nnehnuteľností podľa sťažovateľky predstavuje neprípustný zásah do jej práva na prístup k súdu\n\n4\n\na je v zjavnom rozpore s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ale nemá ani oporu v skutkovom\nstave. Ústavný súd opakovane rozhodol, že strana konania nemôže byť na účely úhrady súdneho\npoplatku nútená vykonať nie bežnú dispozíciu so svojím majetkom. Výslovne pritom uviedol,\nže nemožno očakávať, aby strana predala nehnuteľnosť, ktorá je nevyhnutná pre výkon\njej podnikateľskej činnosti (II. ÚS 218/2022). Rovnaké závery formuloval ústavný súd aj vo vzťahu\nk požiadavke na predaj obchodného podielu (I. ÚS 695/2023), ale tiež k požiadavke na predaj bytu\nna účely zabezpečenia prostriedkov na úhradu súdneho poplatku (II. ÚS 218/2022). Takáto\npožiadavka je neprípustná, lebo vedie k popretiu práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva\na na podnikanie. Tento názor zastáva aj najvyšší súd (8Sžo/45/2012), na čo sťažovateľka upozornila\nv sťažnosti proti uzneseniu VSÚ, avšak sudca okresného súdu na tento argument nijako\nnereflektoval.\n10.5. Navyše zabezpečenie prostriedkov predajom nehnuteľností je v danom prípade objektívne\nnemožné. Žalobkyňa totiž iniciovala proti sťažovateľke exekučné konanie, v rámci ktorého súdny\nexekútor zakázal sťažovateľke nakladať s nehnuteľnosťami. Žalobkyňa takto získava pre seba\nnenáležitú výhodu v rámci civilného súdneho konania založeného na princípe rovnosti zbraní.\nJediným prostriedkom, ktorý mohol tento stav zhojiť, bolo práve oslobodenie od súdneho poplatku.\n10.6. Nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku je za tohto stavu v zjavnom rozpore\nso samotným účelom inštitútu oslobodenia od súdneho poplatku, ktorým je zachovanie práva strany\nkonania na prístup k súdu a na spravodlivý súdny proces. Sudca okresného súdu nijako\nnereflektoval ani na tento argument sťažovateľky.\n11. Okresný súd zamietnutie oslobodenia od súdneho poplatku odôvodnil (bez ohľadu na to, či ide\no hlavný alebo podporný argument) tým, že oslobodením od súdneho poplatku nemožno prenášať\npodnikateľské riziko na štát. Táto premisa však nemá oporu v právnom poriadku a je v rozpore\ns ustálenou judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS289/2017), ale aj najvyššieho súdu\n(5Obdo/127/2008). Okresný súd teda nesprávne vyhodnotil majetkovú situáciu sťažovateľky\na zároveň nezohľadnil jej podstatné právne argumenty, pričom sa s nimi nijako nevysporiadal.\nUznesenie sudcu okresného súdu je z týchto dôvodov arbitrárne a možno ho hodnotiť\nako formalistické bez zohľadnenia všetkých relevantných okolností. Popiera účel a zmysel inštitútu\noslobodenia od súdnych poplatkov.\n12. Napokon je toho názoru, že došlo k porušeniu označených práv tým, že o sťažnosti\nproti uzneseniu VSÚ rozhodoval sudca okresného súdu, ktorý bol zaujatý vzhľadom na jeho pomer\nk veci, keďže ako sudca vo veci samej mal potenciálne záujem na výsledku dovolacieho konania.\n12.1. Podanie dovolania bolo jediným prostriedkom, ako by mohla sťažovateľka uplatniť svoje\npráva a brániť sa proti nezákonnému rozsudku okresného súdu. Ako sťažovateľka už uviedla,\nnepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku v situácii, keď nemôže disponovať svojím\nblokovaným majetkom, má fatálny dosah na jej schopnosť hájiť svoje práva v dovolacom konaní.\nRozhodovanie vo veci oslobodenia od súdneho poplatku pritom musí spĺňať všetky atribúty\nspravodlivého procesu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ich súčasťou\nje aj to, aby o veci rozhodoval nestranný a nezaujatý sudca. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu\nje pritom potrebné skúmať nielen na základe subjektívnych okolností, ale aj na základe\nobjektívnych okolností spôsobilých vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu (IV. ÚS 209/2021).\n\n5\n\n12.2. Podstatou objektívneho testu nezaujatosti je, že sudca sa musí ako nestranný a nezaujatý javiť\naj v očiach strán a verejnosti, resp. či existujú dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek\noprávnených pochybností v tomto ohľade (teória zdania). Vyplýva to napríklad z rozhodnutia ESĽP\nvo veci Piersack vs. Belgicko.\n12.3. Pri rozhodovaní okresného súdu o sťažnosti proti uzneseniu VSÚ na strane sudcu okresného\nsúdu takéto dostatočné záruky neexistujú. Sudca okresného súdu, ktorý rozhodoval o samotnej veci\n(v neprospech sťažovateľky), nie je nestranným arbitrom pri posudzovaní oslobodenia od súdneho\npoplatku za dovolanie, keďže sám má záujem na výsledku dovolacieho konania. Ak by najvyšší súd\ndovolaniu sťažovateľky vyhovel, musel by rozsudok okresného súdu zrušiť, čo by malo zákonite\nnegatívny dopad na dáta o rozhodovacej činnosti sudcu v jeho štatistickom výkaze a nadväzných\nhodnoteniach. Za stavu, keď nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku vedie k faktickej\nnemožnosti sťažovateľky domáhať sa svojich práv v dovolacom konaní, faktickým arbitrom\nprípustnosti jej dovolania sa stáva namiesto najvyššieho súdu sudca okresného súdu majúci záujem\nna výsledku konania. Tento systémový nedostatok zásadne podkopáva zdanie nestrannosti\na nezaujatosti sudcu okresného súdu a nevyhovuje požiadavkám objektívneho testu nezaujatosti.\n13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 285/2024\nz 10. mája 2022 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie okresného súdu:\n14. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. Spr 135/24 zo 7. augusta 2024,\nv ktorom v podstatnom uviedol, že súd v napadnutom konaní riadne preskúmal majetkové pomery\nsťažovateľky. Vzal do úvahy výšku poplatku, záväzky sťažovateľky, ktoré má voči žalobkyni\na spriaznenej osobe, pohľadávky sťažovateľky voči tretím subjektom, ktoré pri odbornej\nstarostlivosti mali byť ku dňu rozhodovania o oslobodení splatené, ako aj skutočnosť, že nemá\nžiadne úvery. Poukázal aj na to, že sťažovateľka je vlastníčkou 4 nehnuteľností, nebytových\npriestorov a z výnosov z nich je schopná získať finančné prostriedky na úhradu poplatku.\nSťažovateľka teda nepreukázala objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n15. Zúčastnenou osobou v konaní pred ústavným súdom je obchodná spoločnosť Eiffage\nConstruction Slovenská republika, s.r.o., ktorá bola sporovou stranou v napadnutom konaní.\nZúčastnená osoba sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti podaním zo 16. mája 2024 a na výzvu súdu\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podaním zo 17. júna 2024. V podstatnom uviedla,\nže sťažovateľka tesne po oboznámení sa s odvolacím rozsudkom, ktorý potvrdil jej povinnosť\nuhradiť zúčastnenej osobe značnú sumu, predala takmer celý svoj nehnuteľný majetok osobám,\ns ktorými je priamo alebo podnikateľsky prepojená, a namiesto inkasovania kúpnej ceny došlo\nk jej započítaniu k pohľadávkam, ktorých existencia je prinajmenšom pochybná. Uvedený postup\npovažuje zúčastnená osoba za špekulatívne zbavovanie sa majetku a tvrdí, že ide o zneužitie práva,\nktoré nepožíva súdnu ochranu. Zúčastnená osoba poukázala na to, že nepriaznivá hospodárska\n\n6\n\nsituácia podnikateľa nemôže byť sama osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od poplatku.\nMajetkové pomery je potrebné posudzovať komplexne a vlastníctvo 4 nehnuteľností vziať do úvahy\nako možnosť získania výnosu z neho. Zúčastnená osoba poukázala aj na relevanciu fázy konania,\nktorej sa oslobodenie týka, čo je v zmysle judikatúry ESĽP tiež jedno z kritérií posudzovania práva\nna prístup k súdu. K zaujatosti sudcu sťažovateľka podľa názoru zúčastnenej osoby nepredložila\ndostatočné argumenty ani dôkazy. V závere zopakovala, že priznanie oslobodenia sťažovateľke\nby bolo „odmenou“ za zneužitie práva.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n16. Sťažovateľka v podaní z 12. septembra 2024 reagovala na stanovisko okresného súdu\nv podstatnom poukazom na svoju skoršiu sťažnostnú argumentáciu. K stanovisku zúčastnenej\nosoby uviedla, že údajné zneužitie práva nie je ničím preukázané. Prevody nehnuteľností, na ktoré\nodkazuje zúčastnená osoba, boli bežnými obchodnými transakciami, keď sťažovateľka\nako spoločnosť založená na účely výstavby polyfunkčného domu a následného predaja bytových\na nebytových jednotiek predala dotknuté jednotky za trhovú cenu. Úhrada kúpnej ceny zápočtom\nje pritom legitímnym spôsobom plnenia záväzku, ktorý je rovnocenný k plateniu kúpnej ceny\nv peniazoch. V dôsledku nedošlo ani k zmenšeniu majetku sťažovateľky, ale len k zmene jeho\nštruktúry (zánik pohľadávky a záväzku). Prekážkou na uplatnenie procesného práva sťažovateľky\npodať dovolanie je exekúcia iniciovaná zúčastnenou osobou, v rámci ktorej bolo sťažovateľke\nzakázané nakladať s nehnuteľnosťami. Žiadosť o oslobodenie od poplatku sťažovateľka nepovažuje\nza prenášanie podnikateľského rizika na štát a tento argument použitý okresným súdom\nnie je možné zohľadňovať pri posudzovaní splnenia podmienok na oslobodenie. Sťažovateľka\nzastáva názor, že ani štádium konania nie je pre rozhodovanie v tejto veci významné,\na preto námietka právoplatného prejednania veci odvolacím súdom nie je relevantná. V závere\nzopakovala svoju námietku o systémových nedostatkoch právnej úpravy rozhodovania toho istého\nsudcu o oslobodení a v merite v prvom stupni, ktoré narúšajú zdanie nezaujatosti sudcu.\n17. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,\npretože na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n18. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či nedošlo v napadnutom\nkonaní k takému arbitrárnemu hodnoteniu majetkových pomerov právnickej osoby a jej schopnosti\nuhradiť poplatok za dovolacie konanie, ktoré by viedlo k odopretiu prístupu k dovolaciemu súdu,\nteda k ústavne neakceptovateľnému stavu.\n19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý\nsa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu\nnezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\n\n7\n\nvykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). K porušeniu práva na spravodlivý proces\ndochádza aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale nevysporiada sa so skutočnosťou,\nktorej zohľadnenie je podstatné alebo nevyhnutné na právne posúdenie veci. Rozhodnutie\nobsahujúce takéto odôvodnenie je svojou povahou arbitrárne.\n20. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n21. Z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok z 19. 6. 2001 vo veci Kreuz proti Poľsku, bod 60; obdobne\naj II. ÚS 281/2017) vyplýva, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním civilnej\nžaloby nemôže byť považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe\nnezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane, výška poplatku posudzovaná v rámci\nosobitných okolností daného prípadu vrátane povinnosti dotknutej osoby poplatok v takejto výške\nzaplatiť, ako aj fáza konania, v ktorej bolo takéto obmedzenie prístupu aplikované, sú faktory,\nktoré zohrávajú svoju úlohu pri rozhodovaní, či tejto osobe bolo alebo nebolo zachované právo\nna prístup k súdu (napr. rozsudok z 28. 10. 1998 vo veci Aït-Mouhoub proti Francúzsku, bod 57;\nrozsudok z 13. 7. 1995 vo veci Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, bod 63).\n22. Objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti\nzaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní\n(I. ÚS 295/2020). Zároveň nesmie byť výška poplatkovej povinnosti pre poplatníka likvidačná,\nv takom prípade nemožno trvať na úhrade súdneho poplatku, resp. na jej úhrade v celom rozsahu.\nInak by ustanovenie o priznaní oslobodenia nemalo zmysel a neplnilo by zamýšľaný účel. O také\nprípady ide napr. vtedy, ak by z dôvodu úhrady poplatku bolo nevyhnutné predať nehnuteľnosť,\nna bývanie v ktorej je poplatník odkázaný. Primerane aplikované na podnikateľský subjekt,\nak by bol odkázaný na predaj jedinej prevádzkarne, bez ktorej svoju podnikateľskú činnosť nemôže\nrealizovať. Zároveň je vždy potrebné zohľadniť aj výšku súdneho poplatku v korelácii\ns majetkovými možnosťami poplatníka (II. ÚS 218/2022). Na druhej strane, ESĽP sa celkovou\nmajetkovou situáciou žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov zaoberal napr. v konaní\nč. 6134/03 Gospodarczyk proti Poľsku. V uvedenom konaní ESĽP skonštatoval, že sťažovateľa\nnemožno považovať za nemajetného, aj keď mal malý príjem, a to vzhľadom na skutočnosť,\nže vlastní dom, družstevný byt, pozemok, maloobchodnú predajňu a auto, a preto súd skonštatoval,\nže rozhodnutia národných súdov, ktoré sťažovateľa neoslobodili od súdnych poplatkov, neboli\narbitrárne ani diskriminačné.\n23. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, je možné pri rozhodovaní\no oslobodení od súdnych poplatkov podľa názoru ústavného súdu vziať do úvahy tiež povahu\nich podnikateľskej alebo inej činnosti, stav a štruktúru majetku, platobnú (ne)schopnosť;\nje však tiež nutné prihliadať na to, či sa špekulatívne nezbavili majetku či iných výhod\n(IV. ÚS 748/2013).\n24. Sťažovateľka v sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému VSÚ namietala, že nakladanie\ns nehnuteľným majetkom jej bolo zakázané súdnym exekútorom v rámci exekučného konania,\n\n8\n\nčo jej bráni v dispozícii s nebytovými priestormi v jej vlastníctve. S touto námietkou, ktorú\nje možné považovať v konaní o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku za relevantnú,\nsa okresný súd vôbec nevysporiadal a nijako na ňu nereagoval. V tejto súvislosti ústavný súd videl\nnedostatok dôvodov napadnutého uznesenia, ktorý dosahuje ústavnú relevanciu, pretože ide\no opomenutú kľúčovú námietku.\n25. Ústavný súd preto hodnotí odôvodnenie napadnutého uznesenia ako arbitrárne vo vzťahu\nk právnej úvahe o tvrdenej nemožnosti disponovať nehnuteľnosťami, a preto napadnuté uznesenie\nmožno vyhodnotiť ako neakceptovateľne zasahujúce do základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu a práva na spravodlivý proces. Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv\nsťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku nálezu).\n26. K ďalším námietkam sťažovateľky ústavný súd dodáva, že ich nepovažuje za dôvodné.\nPredchádzajúce rozhodnutie, na ktoré sťažovateľka poukazuje (sp. zn. II. ÚS 218/2022),\nnie je na vec sťažovateľky aplikovateľné z dôvodu, že v ňom išlo o právnickú osobu, ktorej náplňou\nčinnosti bola prevádzka práčovne a vlastnila jedinú nehnuteľnosť, v ktorej túto činnosť vykonávala,\na preto nebolo v súlade s princípom spravodlivosti požadovať, aby túto jedinú nehnuteľnosť\nspeňažila na účely získania prostriedkov na úhradu súdneho poplatku. Sťažovateľka v tejto veci\nvšak vlastní 4 nebytové priestory a spoluvlastní pozemok. Vlastníctvo viacerých nehnuteľností\njednoznačne má potenciál indikovať, že ich vlastník má možnosť z nich získavať určitý výnos.\nSťažovateľka v tejto veci okrem spomenutých nehnuteľností vlastní aj pohľadávky voči tretím\nosobám, ktoré tiež môžu byť toho času už monetarizované. Uvedené aspekty oba prípady skutkovo\nodlišujú.\n27. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení s poukazom na časové súvislosti nahliadnutia\ndo súdneho spisu a bezprostredne nasledujúceho prevodu nehnuteľností sťažovateľky na spriaznenú\nosobu vyjadrila presvedčenie, že sa sťažovateľka špekulatívne zbavovala majetku pred podaním\ndovolania a po právoplatnom rozhodnutí o jej povinnosti uhradiť vysokú žalovanú sumu (približne\n1 milión eur). Poukázala aj na prebiehajúce konanie o vyslovenie neúčinnosti prevodov\nnehnuteľností. Prílohou ústavnej sťažnosti je aj výpis z listu vlastníctva č.\ns údajmi platnými\nk 20. februáru 2024, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka (pod pôvodným názvom, pozn.) je naďalej\nvlastníčkou 4 nebytových priestorov, s poznámkou o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho\nopatrenia (konanie sp. zn. 62Cb/78/2023 vedené na Mestskom súde Bratislava III) a s poznámkou\no začatí exekučného konania so zákazom nakladať s nehnuteľnosťami. Ústavný súd nie je súdom\nskutkovým ani vyhľadávacím a riadi sa zásadou minimalizácie svojich zásahov do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov, preto prípadnú relevanciu argumentácie zúčastnenej osoby\npre posudzovanie splnenia podmienok na priznanie oslobodenia (či nedošlo k špekulatívnemu\nzbavovaniu sa majetku na účely privodenia finančnej situácie, ktorá by priznanie oslobodenia inak\nmohla odôvodňovať, pozn.) ponecháva na úvahe okresného súdu v ďalšom konaní.\n28. K námietke sťažovateľky o systémovej záťaži, ktorá má spočívať v tom, že o neoslobodení\nod súdneho poplatku za dovolanie rozhodoval sudca, ktorý už skôr rozhodol v merite veci na prvom\nstupni, z čoho sťažovateľka odvodzuje nedostatok zdania nestrannosti sudcu v konaní o oslobodení,\nústavný súd dodáva, že túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Vylúčenie sudcu z konania\na rozhodovania (hoci aj o parciálnej otázke oslobodenia od poplatku) z dôvodu jeho zaujatosti\n\n9\n\nnie je možné odvodzovať od jeho skoršej rozhodovacej činnosti alebo postupu v súdnom konaní.\nRozhodnutie v merite veci na súde prvej inštancie nespôsobuje vznik takého druhu pomeru sudcu\nk veci, ktorý by ho mohol vylučovať z ďalších riadnych procesných úkonov v súdnom konaní,\nna ktoré ho procesné právo výslovne oprávňuje po meritórnom rozhodnutí. S argumentáciou\no osobnom záujme konajúceho sudcu na nerealizovaní dovolacieho konania z dôvodu\n„vylepšovania štatistiky“ sa ústavný súd nestotožňuje. Zároveň neuniklo pozornosti ústavného\nsúdu, že ide o námietku všeobecnú, smerujúcu proti nevhodnosti procesno-právnej (normatívnej)\núpravy de lege lata, čo nie je predmet prieskumu ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti\nprávnickej osoby, ale len v konaní o súlade právnych predpisov a na iniciovanie tohto typu konania\nsťažovateľka nie je oprávnená. Vo vzťahu ku konkrétnemu zákonnému sudcovi sťažovateľka\nneuviedla žiadne skutkové okolnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktorými\nby odôvodňovala individuálnu zaujatosť.\n29. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd\npodľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva\nalebo slobody porušil, vo veci konal.\n30. Napadnutým uznesením okresného súdu o nepriznaní oslobodenia došlo k porušeniu\noznačených práv sťažovateľky, preto ústavný súd toto uznesenie okresného súdu podľa čl. 127\nods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil\na vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).\n31. Úlohou okresného súdu bude opätovne konať a rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky\nproti rozhodnutiu VSÚ a vysporiadať sa s uplatnenou argumentáciou o zákaze nakladania\ns nehnuteľnosťami.\nV.\nTrovy konania\n32. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania.\n33. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)\na c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie\nzastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) vrátane režijného paušálu k nim podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.\nTakto určená suma predstavuje celkom spolu s daňou z pridanej hodnoty sumu 856,75 eur (bod 3\nvýroku nálezu).\n34. Tretí úkon právnej služby (podanie vyjadrenia) nepovažuje ústavný súd z hľadiska jeho obsahu\nza potrebný a účelný, pretože nepriniesol také nové ústavne relevantné argumenty, ktoré by neboli\nuplatnené už v samotnej ústavnej sťažnosti, a preto náhradu trov za tento úkon právnej služby\nsťažovateľke nepriznal.\n\n10\n\n35. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne\nsťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde\nv spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n36. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. októbra 2024\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "poplatok-oslobodenie", "podnikateľská činnosť-podnikateľ", "poplatok-súdny", "poplatok-oslobodenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "34Cb/23/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:031e7b95-09cd-4a04-bbeb-551399dc478b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.695.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 695/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 695/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.695.2023.1"}, {"guid": "ussr:04218da7-bf77-46e2-928a-45d1454aaacb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.218.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.218.2022.2"}, {"guid": "ussr:efed4cf0-8f6b-4c4e-a612-6ebd28e277d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.209.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2021 z 6. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-06", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.209.2021.2"}, {"guid": "ussr:bc8fa2e4-32f9-4f42-a5e1-8ed1bc7507ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.295.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 295/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 295/2020 z 8. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-08", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.295.2020.1"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:b8ed4ede-6a9f-46be-a3c3-f1e101f271db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 748/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 748/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8ed4ede-6a9f-46be-a3c3-f1e101f271db"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ba8f0519-99a9-411b-957b-7009d2b12a4e:2311c386-cf68-42a6-add8-a82bf929d849", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cob/76/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/76/2022 z 1. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-08-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ba8f0519-99a9-411b-957b-7009d2b12a4e:2311c386-cf68-42a6-add8-a82bf929d849"}], "citovane_v": []}