{"guid": "ussr:b8fedd2e-23e5-4068-b4bb-8447961a6289", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 119/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. 9. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 3. septembra 2024, sp. zn. II. ÚS 119/2024, ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2024-09-03", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b8fedd2e-23e5-4068-b4bb-8447961a6289", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 119/2024-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n, narodenej\n, zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom,\nMlynská 28, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/186/2022\nz 31. augusta 2023 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/186/2022 z 31. augusta 2023\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/186/2022 z 31. augusta 2023\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\n959,24 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu bola 24. novembra 2023 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Napadnuté uznesenie žiada\nzrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej trovy konania.\n\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky bol žalobcom o náhradu\nškody (náhrada za bolesť v sume 15 630 eur, náhrada za sťaženie spoločného uplatnenia v sume\n93 952 eur, zvýšenie náhrady za sťaženie spoločného uplatnenia v sume 46 976 eur, náhrada\nza stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 683,38 eur) spolu s príslušenstvom. Zároveň\nsi žalobou uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. O žalobe právneho predchodcu sťažovateľky\nrozhodol Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 11C/141/2016-372 z 21. októbra 2021 (ďalej\nlen „rozsudok súdu prvej inštancie“), ktorým žalobu v časti o náhradu za bolesť v sume\n12 972,90 eur zastavil (výrok I), konanie o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume\n77 980,16 eur zastavil (výrok II), konanie o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nv sume 38 990,08 eur zastavil (výrok III), konanie o náhradu za stratu na zárobku počas\npráceneschopnosti v sume 567,21 eur zastavil (výrok IV), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu\nzamietol (výrok V), žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške\n74,63 % (výrok VI), žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške\n25,37 % (výrok VII) a štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %\n(výrok VIII). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že došlo k dopravnej nehode a poškodeniu\nzdravia žalobcu, a preto si žalobca uplatnil žalobou svoje nároky voči žalovanej poisťovni. Právny\npredchodca sťažovateľky počas konania zobral písomným podaním z 20. februára 2017 žalobu späť\nv rozsahu 33 % z každého uplatneného nároku. Ďalšie späťvzatie žaloby bolo po čiastočnej úhrade\nuplatnenej sumy žalovaným, čo právny predchodca sťažovateľky oznámil súdu písomným podaním\n(náhrada za bolesť v sume 7 815 eur, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane jeho\nnavýšenia v sume 70 464 eur). Žalovaný ďalej poukázal na účet právneho predchodcu sťažovateľky\nnáhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 341,69 eur. Z dôvodu poukázania\nuž uvedených súm žalobca zobral žalobu v adekvátnom rozsahu späť. Súd po čiastočnom späťvzatí\nžaloby posudzoval nároky právneho predchodcu sťažovateľky (celkom v sume 26 731,03 eur)\na dospel k záveru o zodpovednosti žalovaného, ale aj spoluvine právneho predchodcu sťažovateľky.\nBol toho názoru, že plnenie, ktoré v priebehu konania žalovaný zrealizoval vo vzťahu k právnemu\npredchodcovi sťažovateľky (z uplatnených nárokov 105 351,72 eur mu poukázal po prvom\nčiastočnom späťvzatí sumu 78 620,69 eur), je dostatočné plnenie s prihliadnutím na všetky dôkazy,\nktoré súd vykonal v priebehu konania a ktoré vyšli najavo. Na základe už uvedeného v prevyšujúcej\nčasti žalobu zamietol.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (v časti výrokov V o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby\na výrokov VI, VII a VIII o náhrade trov konania strán sporu a štátu, pozn.) podal odvolanie právny\npredchodca sťažovateľky. O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn.\n5Co/83/2021 z 23. marca 2022 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že (I.) rozsudok\nvo výroku V o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby právneho predchodcu sťažovateľky\na vo výrokoch VI a VII o náhrade trov konania strán sporu potvrdil, (II.) v časti výroku VIII\no náhrade trov konania štátu zmenil tak, že štát má nárok v rozsahu 50 % od každej zo strán sporu\na (III.) žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho\nrozhodnutia k jeho zamietavej časti uviedol, že poskytnuté plnenie bolo dostačujúce, nejde o prípad\nhodný osobitného zreteľa, a zohľadnil aj skutočnosť, že právny predchodca sťažovateľky nebol\npripútaný na lôžko a v čase nehody bol pod vplyvom alkoholu. Pokiaľ ide o omeškanie žalovaného,\ndospel k záveru, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania s plnením, ktoré je predmetom tohto\nsporu, pretože k ustáleniu výšky spôsobenej škody, ktorej určenie vzhľadom na povahu žalovaného\n\n2\n\nnároku bude závisieť aj od úvahy súdu, dôjde až právoplatnosťou rozhodnutia súdu (uvedené\nsa však netýka nárokov, ktoré žalovaná považovala za opodstatnené na základe svojho šetrenia\na tie aj zaplatila). K omeškaniu dlžníka môže dôjsť až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti\nžalovaného, pretože pohľadávka právneho predchodcu sťažovateľky vznikne až právoplatnosťou\nrozhodnutia súdu (body 31 až 34 rozsudku odvolacieho súdu). K výrokom o trovách konania\nodvolací súd uviedol, že hoci výroky o náhrade trov konania sú nesprávne (vzhľadom na pomer\núspechu a neúspechu sporových strán nemala byť náhrada trov konania priznaná žiadnej z nich),\nnáprava nesprávneho rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania odvolacím súdom\nby viedla k porušeniu zákazu zmeny rozhodnutia k horšiemu v neprospech odvolateľa (bod 37\nrozsudku).\n4. Právny predchodca sťažovateľky nespokojný s výsledkom konania podal dovolanie proti\nvýrokom I a III rozsudku odvolacieho súdu. Počas dovolacieho konania došlo k úmrtiu právneho\npredchodcu sťažovateľky. Najvyšší súd reflektoval na túto skutočnosť, keď uviedol, že v rámci\ndedičského konania bolo ustálené postavenie sťažovateľky ako dedičky v I. dedičskej skupine\n(dcéra). V nadväznosti na túto skutočnosť v napadnutom uznesení dospel k záveru, že predmetom\nkonania boli nároky právneho predchodcu sťažovateľky (bolestné a sťaženie spoločenského\nuplatnenia), ktoré sú obmedzené na osobu poškodeného a tvoria výnimku zo zásady, že práva\na povinnosti zo záväzkových vzťahov smrťou veriteľa alebo dlžníka nezanikajú. Preto dovolacie\nkonanie pre nedostatok procesnej podmienky konania (spôsobilosť mať práva a povinnosti) zastavil\n(body 7 až 11 napadnutého uznesenia).\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že predmetom dovolania jej právneho predchodcu\nboli aj zamietavé výroky o nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a nároku na náhradu trov\nkonania. Vychádzajúc z uvedeného, tvrdí, že predmetom dovolania neboli len nároky osobnej\npovahy, ale aj majetkové nároky, ktoré sú predmetom dedenia podľa § 460 Občianskeho zákonníka.\nV tejto súvislosti uvádza, že nárok na náhradu trov konania predstavuje príslušenstvo pohľadávky\nuplatnenej v konaní, poukazujúc na účel inštitútu náhrady trov konania. Ďalej tiež tvrdí, že uvedené\nrovnako platí aj pre úroky z omeškania z nároku na náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského\nuplatnenia a jeho zvýšenia. Podľa jej názoru úrok z omeškania a rovnako aj náklady spojené\ns uplatnením pohľadávky sú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom\nsamotnej pohľadávky. Hľadiac na samotný účel týchto nárokov (úroku z omeškania ako sankčnej\npovinnosti a nároku na náhradu nákladov konania), je potrebné konštatovať, že sú to odlišné\nnároky, majú odlišný charakter a účel než samotné nároky osobnej povahy. Vychádzajúc zo svojej\nargumentácie, dospieva k záveru, že najvyšší súd nesprávne posúdil charakter nárokov napadnutých\nv dovolaní, čím v konečnom dôsledku nesprávne právne posúdil časť dovolania.\n6. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 119/2024-15 z 20. marca 2024 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n7. Následne ústavný súd 23. apríla 2024 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke\nprijatej ústavnej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. V rovnaký\n\n3\n\ndeň upovedomil aj zúčastnenú osobu UNIQA pojišťovna, a.s. (ďalej len „zúčastnená osoba“), o jej\npráve vyjadriť sa k prijatej ústavnej sťažnosti.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n8. Vyjadrenie najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2024-189, CpJ 114/2024 z 30. apríla 2024 bolo\nústavnému súdu doručené 9. mája 2024 s dotknutým zberným súdnym spisom. Najvyšší súd\nvo svojom vyjadrení v podstatnom odkázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá k veci uviedla:\n„Žaloba žalobcu\n(otec sťažovateľky) bola právoplatne zamietnutá aj v časti,\nktorou sa domáhal priznania úrokov z omeškania so zaplatením náhrady bolestného\na so zaplatením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia od poisťovne, v ktorej bolo povinne\nzmluvne poistené motorové vozidlo, (aj) prevádzkou ktorého utrpel škodu na zdraví. Úroky\nz omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (§121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú viazané\nna pohľadávku, ich vzťah k pohľadávke je vzťahom vedľajším. Právna povaha nároku žalobcu\n(bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) určuje aj právnu povahu jej príslušenstva, ktoré\nsa preto nemôže riadiť iným právnym režimom a nie je dôvod podraďovať ho pod iné ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, a to ani pokiaľ ide o zánik pohľadávky smrťou oprávnenej osoby.\nAk je plnenie hlavného záväzku viazané a obmedzené len na osobu poškodeného (bolestné\nje odškodnením za bolesť, ktorú cítil iba a jedine on) a náhrada za sťaženie spoločenského\nuplatnenia predstavuje odškodnenie za nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia na životné úkony\npoškodeného, na uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb (nie niekoho iného, koho\nzdravie poškodené nebolo), potom ani sankcia za omeškanie veriteľa s plnením tohto hlavného\nzáväzku v podobe úrokov z omeškania ako vedľajšia pohľadávka nemôže patriť inej osobe\n(oneskorene bola plnená pohľadávka patriaca výsostne osobe, ktorá utrpela poškodenie zdravia).\nAk by aj iná osoba utrpela v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia žalobcu vlastnú ujmu, môže\nsa ochrany svojho práva (aj s príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania v prípade peňažného\nplnenia) domáhať samostatne.\nPokiaľ ide o náhradu trov konania, hoci dovolateľ v úvode dovolania explicitne tvrdil, že napáda\nI. a III. výrok rozsudku odvolacieho súdu, v texte dovolania neuviedol jediný dôvod, pre ktorý\nby malo byť rozhodnutie o trovách konania zmätočné (§ 420 písm. f) CSP), alebo došlo\nk pochybeniu pri riešení právnej otázky týkajúcej sa náhrady trov konania (§ 421 ods. 1 CSP). Jeho\nargumentácia sa týka ustálenia miery spoluzodpovednosti poškodeného za vzniknutú škodu\na nesúhlasu s rozhodnutím o úrokoch z omeškania. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. zo 6. marca 2014, sp. zn. 3ECdo/278/2013 publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 2/2015, na ktoré poukazuje\nsťažovateľka, bolo vydané v exekučnom konaní; dovolací súd posudzoval zánik práva na náhradu\ntrov konania priznaných exekučným titulom poškodenému, ktorý zomrel po podaní návrhu\nna vykonanie exekúcie, vychádzajúc z § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo väzbe na § 37 ods. 3\nExekučného poriadku a na § 107 ods. 1 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku. Predmetom\nposudzovania dovolacieho súdu teda nebolo procesné nástupníctvo v dovolacom konaní o náhradu\n\n4\n\nškody z titulu bolestného a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, v ktorom dovolateľ podal\n(bez vymedzenia relevantných dôvodov) dovolanie vo vzťahu k náhrade trov konania.\nDomnievam sa, že na základe uvedeného postupom dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu\nsťažovateľkou označeného ústavného práva a jej ústavnej sťažnosti nie je možné vyhovieť.“\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n9. Zúčastnená osoba svoje právo vyjadriť sa k prijatej ústavnej sťažnosti využila podaním\ndoručeným 10. mája 2024. V podstatnom sa nestotožnila s klasifikovaním príslušenstva pohľadávky\n(nároku na úroky z omeškania a na náhradu trov konania) ako svojou povahou majetkových práv\nodlišných od povahy osobnostných nárokov uplatnených v konaní, čo malo byť dôvodom toho,\nže nároky na príslušenstvo smrťou žalobcu nezanikajú, stávajú sa predmetom dedičstva. Vyjadruje\nnázor, že vzhľadom na to, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nčasti vo výroku V o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby právneho predchodcu sťažovateľky\na vo výrokoch VI a VII o náhrade trov konania strán sporu, nie je možné ani prostredníctvom\nústavnej sťažnosti dosiahnuť v merite veci iné rozhodnutie, ktoré by odôvodňovalo iné rozhodnutie\no trovách odvolacieho konania. V tejto súvislosti tiež argumentuje uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 3ECdo/278/2013 zo 6. marca 2014 (na ktoré sa odvoláva aj sťažovateľka, pozn.), v zmysle\nktorého „... nezaniká ale právo na zaplatenie sumy prisúdenej poškodenému ako náhrada trov\nkonania“, k tomu zúčastnená osoba dodáva, že k zániku tohto práva na zaplatenie priznanej\nnáhrady trov nedôjde len v tom prípade, ak táto suma bola priznaná poškodenému (právnemu\npredchodcovi sťažovateľky) rozhodnutím súdu ešte počas jeho života. Keďže dovolateľ\npo právoplatnom priznaní nároku na náhradu trov počas dovolacieho konania zomrel, nemôže mu\nbyť priznaný nárok na náhradu trov konania v inom rozsahu, pretože mu v takom rozsahu nebol\npriznaný počas jeho života, teda mu nevznikol.\n10. Zároveň zúčastnená osoba tvrdí, že rovnaký záver je možné prijať aj vo vzťahu k nároku\nna úroky z omeškania. V súvislosti s týmto nárokom argumentuje a akcentuje, že ak sa dlžník dostal\ndo omeškania s plnením práva, ktoré má osobnostnú povahu, potom musí byť rovnaký postup\nuplatnený aj vo vzťahu k jej príslušenstvu, pretože jeho vznik a existencia sú veľmi úzko naviazané\nna danú pohľadávku a jej povahu a na tomto závere podľa jej názoru nemení nič ani skutočnosť,\nže ide svojou povahou o sankčný nárok, keďže jeho účelom je odškodnenie alebo kompenzovanie\nujmy poškodeného, že dlžník svoju povinnosť (ktorej plnenie bolo obmedzené len na osobu\nveriteľa) nesplnil včas.\n11. Zúčastnená osoba dáva do pozornosti skutočnosť, že ak by ústavnej sťažnosti bolo vyhovené,\nviedlo by to k tomu, že predmetom dovolacieho konania by bol nárok na úroky z omeškania a nárok\nna náhradu trov konania, a teda by neboli splnené základné procesné podmienky na dovolacie\nkonanie, pretože podľa § 422 ods. 1 písm. a) a b) dovolanie podľa § 421 ods. CSP nie je prípustné,\nak peňažné plnenie nepresahuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp. jej dvojnásobok\n(pri spotrebiteľských sporoch), pričom sa na príslušenstvo neprihliada. V súvislosti s nárokom\nna náhradu trov konania dáva do pozornosti § 357 písm. m) CSP, podľa ktorého je dovolanie podľa\n§ 421 ods. 1 CSP, čo sa týka rozhodnutia o trovách konania, neprípustné.\n12. Vychádzajúc zo svojej argumentácie, zúčastnená osoba navrhla, aby ústavný súd ústavnej\nsťažnosti nevyhovel.\n5\n\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n13. Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby vyjadril\npodaním doručeným 7. júna 2024. V podstatnom artikuloval nesúhlas s tým, že príslušenstvo\npohľadávky v prípade osobnostných nárokov sa nemôže riadiť iným režimom ako samotná\npohľadávka, ktorá je nesporne osobnostným nárokom s poukazom na znenie § 517 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, z ktorého vyvodzuje, že ak splnenie pohľadávky nastalo po tom,\nčo sa dlžník dostal do omeškania, vzniklo do zániku pohľadávky (splnením) aj jej príslušenstvo.\nPreto ak dlžník splní veriteľovi po vzniku omeškania len istinu pohľadávky, evidentne dôjde\nk zániku len samotnej pohľadávky, a nie jej príslušenstva. Vychádza pritom zo znenia § 579 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že smrťou veriteľa zaniká len právo obmedzené na jeho\nosobu a právo na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa názoru\nsťažovateľky zánikom pohľadávky nie je možné analogicky dôjsť ani k záveru o zániku jej\npríslušenstva, je potrebné skúmať ich povahu a účel samostatne, tak ako to bližšie uviedla v rámci\nargumentácie použitej v ústavnej sťažnosti s poukazom na závery uvedené v rozhodnutí sp. zn.\n3ECdo/278/2013 zo 6. marca 2014.\n14. Vo vzťahu k nárokom na náhradu trov konania je sťažovateľka toho názoru, že trovy konania\nje potrebné považovať za príslušenstvo pohľadávky, ktorej existencia nie je priamo viazaná\nna existenciu pohľadávky, obdobne ako je to aj v prípade úrokov z omeškania.\n15. K splneniu procesných podmienok prípustnosti dovolania sťažovateľka poukázala\nna skutočnosť, že dovolanie jej právneho predchodcu nebolo založené len na dôvode podľa § 421\nCSP, ale rovnako bolo založené aj na tvrdenej existencii dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá\nnie je závislá na podmienke majetkového cenzu pre dovolacie konanie.\n16. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel\nk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n17. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09).\nÚstavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či orgán verejnej moci\nten-ktorý zákon nevyložil spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný\npre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav\n(II. ÚS 348/08).\n18. Zároveň ústavný súd pripomína, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí\nvšeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových\n6\n\nokolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04).\n19. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá\npovinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa tvrdí,\nposkytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu\nochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n20. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,\nktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej\nveci. Z týchto hľadísk preto ústavný súd posudzoval aj sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu.\n21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že paušálny záver\nnajvyššieho súdu (na základe ktorého dovolací súd dovolacie konanie zastavil) o tom,\nže predmetom dovolacieho konania boli len osobnostné nároky, resp. rozhodnutie o nich,\nnezodpovedá skutočnosti. Predmetom dovolacieho konania bol aj potvrdzujúci výrok odvolacieho\nsúdu o zamietnutí žaloby v časti nároku na úrok z omeškania a implicitne aj od neho závislý výrok\no trovách konania.\n22. Je možno prisvedčiť argumentácii, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky. Jeho\nvznik, trvanie a zánik však nevyhnutne nemusí splývať so vznikom a zánikom samotnej\npohľadávky. Nárok na úrok z omeškania vzniká omeškaním dlžníka so splatením splatnej\npohľadávky a nie je spätý so vznikom samotnej pohľadávky. Rovnako zánikom pohľadávky formou\nsplatenia nezaniká nárok na úrok z omeškania, ak k splateniu pohľadávky došlo v čase omeškania\ndlžníka.\n23. Argumentácia najvyššieho súdu a nakoniec aj zúčastnenej osoby je založená na premise,\nže so zánikom osobnostnej pohľadávky v dôsledku smrti veriteľa zaniká aj nárok na jej\npríslušenstvo, ak nebolo dovtedy o ňom právoplatne rozhodnuté a takéto plnenie nebolo\naj vyplatené. Vychádza pritom z toho, že ide o osobnostné nároky, ktoré sú výlučne späté s osobou\nveriteľa ako poškodeného. Uvedené má platiť aj na jej príslušenstvo.\n24. Tento paušálny záver najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach veci\nneobstojí, pretože, ako správne argumentovala sťažovateľka, povaha nároku na úrok z omeškania\nnie je výlučne spätá s osobou veriteľa, tak ako je to v prípade nároku na bolestné a sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ktorých existencia je viazaná ex lege na život veriteľa (§ 579 ods. 2\nObčianskeho zákonníka). Aj keď ide o príslušenstvo osobnostnej pohľadávky, uvedené ešte\nneznamená, že smrťou veriteľa zaniká aj jej príslušenstvo, ktoré v okolnostiach veci nepochybne\nvzniklo (dlžník sa dostal do omeškania a plnil až v priebehu konania na súde prvej inštancie, pozn.).\nTotiž funkciou a účelom zákonného nároku na úrok z omeškania v posudzovanom prípade\nnie je primárne odškodniť ujmu, ktorú utrpela osoba v súvislosti so škodovou udalosťou\nako poistným rizikom, ale sankcionovať dlžníka za omeškanie s plnením svojej povinnosti.\nJe možné konštatovať, že tento nárok nevzniká spolu s osobnostnou pohľadávkou, ale na to, aby\n\n7\n\ntento nárok vznikol, musí pristúpiť aj ďalšia skutočnosť, a to omeškanie dlžníka. Z hľadiska funkcie\nteda úrok z omeškania nemá súvis s druhom pohľadávky, ale so skutočnosťou, že dlžník neplní\nsvoju povinnosť. Preto nemožno ani rozumne v súlade s namietanými právami tvrdiť, že existencia\ntohto nároku a jeho trvanie je obmedzené na život veriteľa, ako je to v prípade hlavnej osobnostnej\npohľadávky, ktorej zánik je ex lege explicitne vyjadrený v §579 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno na škodu oprávneného analogicky rozširovať výkladom\nobsah tohto ustanovenia tak, že sa vzťahuje aj na príslušenstvo pohľadávok vymenovaných\nv označenom ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedený názor totiž nemá zákonný podklad\na vzhľadom na rozdielnu funkciu týchto nárokov nezodpovedá ani princípom spravodlivosti.\n25. V tejto súvislosti je podľa názoru ústavného súdu potrebné sa vyjadriť aj k momentu vzniku\nnároku na úrok z omeškania v obdobných prípadoch vo všeobecnosti.\n26. Súd prvej inštancie v súvislosti s týmto nárokom dospel k záveru, že ak sa poistné plnenie stane\npredmetom súdneho sporu, je žalovaný povinný plniť až po doručení právoplatného rozhodnutia\nsúdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, preto sa žalovaná nemohla dostať do omeškania\ns plnením, ktoré je predmetom sporu (bod 85 rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd\nv súvislosti s týmto nárokom a argumentáciou sťažovateľky, ktorá poukazovala na závery skoršieho\nnálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 214/2020-29 zo 14. októbra 2021, podporené judikatúrou\nNajvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 895/2008 zo 17. decembra 2009\n(bod 9 rozsudku odvolacieho súdu), konštatoval správnosť záveru súdu prvej inštancie v duchu,\nže ak poisťovateľ rozporuje nárok poškodeného, ktorý na základe vlastného prešetrenia nemá\nza preukázaný, tak sa nemôže dostať do omeškania pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu o ňom\n(bod 33 rozsudku odvolacieho súdu), pričom na závery ústavného súdu vôbec nereflektoval\nani sa nimi osobitne nezaoberal.\n27. Ústavný súd sa problematikou vzniku nároku na úrok z omeškania v obdobnom prípade,\nako je tento, už zaoberal, keď v náleze č. k. II. ÚS 263/2022-47 zo 7. septembra 2022 konštatoval,\nže takýto výklad spornej právnej otázky (okamih vzniku nároku na úrok z omeškania, ktorý\nje prakticky identický s názorom odvolacieho súdu v tejto veci, pozn.) vyhodnotil ako „neprípustne\nformalistickú interpretáciu právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu a právnych\nsúvislostí, na základe ktorej dospel krajský súd k záverom, ktoré vybočujú z ústavných medzí\na opomínajú skutočný účel a zmysel právnej úpravy úrokov z omeškania. Zároveň pri viacerých\ndo úvahy prichádzajúcich výkladoch došlo k uprednostneniu takého z nich, ktorý je v neprospech\npoškodeného (spotrebiteľa) a oproti iným subjektom povinným na náhradu škody neprimerane\nzvýhodňuje poisťovateľa, ktorého predmetom podnikania je práve na základe poistných zmlúv\nposkytovať poistné plnenie. Preto súčasťou jeho podnikateľského rizika, ktoré je poisťovateľ\npovinný znášať, je aj prípadné nesprávne ohodnotenie rozsahu vzniknutej škody jej odborným\naparátom. Sporný výklad preto nezohľadňuje ani korektív materiálnej spravodlivosti. Z uvedených\ndôvodov krajským súdom poskytnutý výklad ústavne neakceptovateľne zasahuje do základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, najmä v časti garancie\naplikácie ústavne súladne interpretovanej účinnej právnej normy. Za rovnako závažné však ústavný\nsúd považuje, že ide o výklad nezodpovedajúci požiadavke eurokonformného výkladu smernice,\nnapriek tomu, že všeobecný súd je tým štátnym orgánom, ktorého úlohou je pri aplikovaní\ntransponovanej právnej normy zohľadniť účel a zmysel smernice a vyložiť vnútroštátne právo\n\n8\n\ntak, aby sa smernicou zamýšľané účinky dosiahli aj v prípade nejednoznačnosti transponovaného\nznenia.“.\n28. Ústavný súd ani v tejto veci nemá dôvod sa odchýliť už od skoršieho vyčerpávajúco\nzdôvodneného názoru na danú problematiku a v podrobnostiach naň odkazuje. Zároveň konštatuje,\nže záver odvolacieho súdu v posudzovanej veci týkajúci sa vzniku nároku na úrok z omeškania\nje v kontexte námietok sťažovateľky uvedených v jej odvolaní (poukaz na závery v č. k.\nIII. ÚS 214/2020-29 zo 14. októbra 2021) prejavom arbitrárnosti a arogancie, keď odvolací súd\naj napriek existencii rozhodnutia vyššej súdnej autority, na ktorú bolo poukazované, vôbec\nnereflektoval a vôbec nezdôvodnil, prečo tieto závery považoval za neaplikovateľné na vec\nsťažovateľky, čím zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. Toto pochybenie odvolacieho súdu\npri odôvodňovaní svojho rozhodnutia možno jednoznačne podradiť pod dovolací dôvod podľa\n§ 420 písm. f) CSP.\n29. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, predmetom dovolania bol výrok I rozsudku\nodvolacieho súdu (tu v časti potvrdenia výrokov rozsudku prvej inštancie o práve a povinnosti\nžalobcu na náhradu trov konania na okresnom súde) a výrok III rozsudku odvolacieho súdu, ktorým\nbola právnemu predchodcovi sťažovateľky uložená povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho\nkonania. Ku dňu smrti dovolateľa (teda v priebehu dovolacieho konania) toto právoplatne\njudikované právo a povinnosti nadobudla sťažovateľka. Aj v tomto smere bol účastníkom\ndovolacieho konania nositeľ práv a povinností priznaných a uložených napadnutým rozhodnutím\nodvolacieho súdu.\n30. Vychádzajúc z uvedených zistení a úvah, ústavný súd už len na tomto základe dospel k záveru,\nže najvyšší súd arbitrárne posúdil predmet dovolacieho konania, na základe čoho potom dospel\nk neudržateľnému právnemu záveru o potrebe zastavenia dovolacieho konania v celom rozsahu,\nv dôsledku čoho došlo k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky v parciálnom\naspekte práva na prístup k súdu.\n31. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(body 1 výroku nálezu).\n32. V nadväznosti na konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky ústavný súd\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2\nvýroku nálezu).\n33. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný\nrozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 134 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\nV.\nTrovy konania\n34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa\nvýsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil\n\n9\n\ninému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu\ntrov konania v súhrne 959,24 eur.\n35. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom\npodľa § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov pozostávajúcu z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby. Za dva\núkony uskutočnené v roku 2023 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) patrí\nodmena v sume dvakrát po 208,67 eur a režijný paušál v sume dvakrát po 12,52 eur. Za úkon\nvo veci samej (stanovisko) vykonaný v roku 2024 patrí odmena v sume 343,26 a režijný paušál\nv sume dvakrát po 13,73 eur.\n36. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v sume 799,37 eur, ktorá sa vzhľadom na skutočnosť,\nže právny zástupca je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje o 20 %. Trovy právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu\n959,24 eur (bod 3 výroku nálezu).\n37. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov\nkonania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2024\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "podmienky konania", "spôsobilosť-procesná", "osoba-fyzická", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "pohľadávka", "dovolanie-prípustnosť", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "pohľadávka", "poistenie, poistné", "príslušenstvo-pohľadávky", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/186/2022", "guid": "f4e5142b-5ea3-47ab-8690-5f46fe8b62f3:9382effc-5a66-47f1-8f48-7c8ad2a3d4f0", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dd8f8c24-d508-45b7-a42a-407c50470aee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.263.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 263/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 263/2022 z 7. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-07", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.263.2022.2"}, {"guid": "ussr:092deaf3-5816-4697-afae-3e262adf851a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2020 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2020.1"}, {"guid": "ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 391/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/09 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e"}, {"guid": "ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/08 z 6. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-06", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "f4e5142b-5ea3-47ab-8690-5f46fe8b62f3:9382effc-5a66-47f1-8f48-7c8ad2a3d4f0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3816211014.1", "spisova_znacka": "5Cdo/186/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/186/2022 z 31. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3816211014.1"}, {"guid": "6f926732-4f52-43de-baf5-dd6c8fea97d3:f05aa1e0-2c72-479e-904f-4126bde10c49", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/83/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/83/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6f926732-4f52-43de-baf5-dd6c8fea97d3:f05aa1e0-2c72-479e-904f-4126bde10c49"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4a28d18-0844-4fbb-b7f7-1e8943d61a28", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.401.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 401/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 401/2026 z 1. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.401.2026.1"}, {"guid": "ussr:44d67e67-79a2-4469-aa97-312247f27830", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.266.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 266/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.266.2025.1"}, {"guid": "ussr:e88d5c0a-78d7-42c3-bba0-8bc13d923ac9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2"}, {"guid": "f6098b10-eaeb-4342-b8fd-fb4ab45e4435:a57a89dc-aef4-472f-9505-69e53a654167", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3816211014.3", "spisova_znacka": "8Co/92/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/92/2025 z 28. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3816211014.3"}]}