{"guid": "ussr:532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 24. 5. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. mája 2023, sp. zn. PL. ÚS 6/2022, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2023-05-24", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2022-63\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca)\na sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,\nJany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených\nadvokátskou kanceláriou KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia čl. 8 v časti slovného\nspojenia ,,spôsobom ustanoveným“ a ustanovení § 61 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej\nslužbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 453/2021 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej\nrepubliky, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2022-25 z 30. marca 2022 prijal na ďalšie konanie návrh\nskupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“) na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade\nustanovenia čl. 8 v časti slovného spojenia ,,spôsobom ustanoveným“ a ustanovení § 61 ods. 5, 6\na 7 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 453/2021 Z. z. (ďalej aj „novela“), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z.\no štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o štátnej službe“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4\nústavy, v ktorom namietajú nesúlad voľnej diskrécie pri odvolávaní vedúcich zamestnancov štátnej\nsprávy.\n\n2. Podstatou veci je posúdenie ústavnej súladnosti podmienok a spôsobu odvolávania vedúcich\nzamestnancov v štátnej službe zavedeného novelou zákona o štátnej službe ‒ zákonom č. 453/2021\nZ. z., konkrétne, či kompetencia generálneho tajomníka služobného úradu odvolať z funkcie\nvedúceho zamestnanca je v súlade so základným právom na rovnosť prístupu k verejným funkciám\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy a s princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity podľa čl. 1 ods. 1\nústavy.\n3. Zákon o štátnej službe č. 55/2017 Z. z. upravuje odvolávanie vedúcich zamestnancov v § 61.\nV čase pred citovanou novelou (zákon č. 453/2021 Z. z.) zákon o štátnej službe ako dôvod\nodvolania vedúceho zamestnanca generálnym tajomníkom ustanovoval (i) stratu bezúhonnosti,\n(ii) dosiahnutie len uspokojivých, alebo dokonca neuspokojivých výsledkov podľa služobného\nhodnotenia a (iii) zdravotné dôvody.\n4. Novela zákona o štátnej službe, ktorá obsahuje návrhom napadnuté ustanovenia, pridala k týmto\ndôvodom novú kompetenciu (i) generálneho tajomníka, ktorý nie je štatutárnym orgánom, odvolať\nvedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu, a to so súhlasom štatutárneho orgánu, (ii) generálneho\ntajomníka odvolať na návrh štatutárneho orgánu vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu, (iii)\ngenerálneho tajomníka odvolať na návrh štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii vedúceho\nzamestnanca bez uvedenia dôvodu a (iv) kompetenciu generálneho tajomníka, ktorý je zároveň\nštatutárnym orgánom, odvolať bez uvedenia dôvodu vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi.\n5. Napadnuté ustanovenia § 61 ods. 5, 6 a 7 zákona o štátnej službe v znení novely ‒ zákona\nč. 453/2021 Z. z. znejú takto:\n(5) Generálny tajomník môže odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi, aj bez\nuvedenia dôvodu, so súhlasom štatutárneho orgánu, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\n(6) Generálny tajomník odvolá z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi štatutárny\norgán, aj bez uvedenia dôvodu, na návrh štatutárneho orgánu, ak osobitný predpis neustanovuje\ninak. Generálny tajomník odvolá z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi štátny\nzamestnanec vo verejnej funkcii, aj bez uvedenia dôvodu, na návrh štátneho zamestnanca\nvo verejnej funkcii, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Generálny tajomník odvolá vedúceho\nzamestnanca podľa prvej vety alebo podľa druhej vety do 10 dní od doručenia návrhu.\n(7) Generálny tajomník, ktorý je štatutárny orgán, môže odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca,\nktorého priamo riadi, aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\n6. Už v čase podania návrhu na ústavný súd (18. januára 2022) bola od 31. decembra 2020 účinná\nnovela, zákon č. 485/2021 Z. z., ktorá zmenila napadnuté ustanovenia nasledujúcim spôsobom:\nV § 61 ods. 5 sa za slovo „orgánu,“ vkladajú slová „do 10 dní odo dňa doručenia písomného\nsúhlasu“. V § 61 ods. 6 prvej vete sa za slovo „ak“ vkladajú slová „tento zákon alebo“. V § 61\nods. 6 sa na konci pripája táto veta: „Generálny tajomník môže na návrh štatutárneho orgánu podľa\n§ 7 ods. 7 druhej vety odvolať do 10 dní odo dňa doručenia písomného návrhu aj bez uvedenia\ndôvodu vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi štatutárny orgán podľa § 7 ods. 7 druhej\nvety.“\n7. V súvislosti s vymedzením predmetu konania je potrebné uviesť, že navrhovatelia v návrhu\nna rozhodnutie explicitne stanovili, že žiadajú preskúmanie napadnutých ustanovení zákona\no štátnej službe v znení skoršej novely č. 453/2021 Z. z. Ústavný súd z tohto dôvodu v uznesení\n2\n\no prijatí veci stanovil (PL. ÚS 6/2022-25, bod 2), že je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu\nna začatie konania [§ 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)]\na z tohto dôvodu nepovažuje za predmet konania zmeny napadnutých ustanovení prijaté ďalšou\nnovelou, zákonom č. 485/2021 Z. z. K tomu je potrebné uviesť, že novela preskúmavané normy\nnemenila ako celok, nemenila ich podstatu, ale ich len upresnila. Vo všeobecnosti možno\npripomenúť, že ústavný súd by mohol zahrnúť do prieskumu aj tieto normy, ak by boli splnené\npodmienky ustanovené v § 89 zákona o ústavnom súde.\n8. Predmetnou novelou (zákon č. 453/2021 Z. z.) bol zmenený aj čl. 8 zákona o štátnej službe\nupravujúci princíp stability štátnej správy. Podľa čl. 8 zákona o štátnej službe v aktuálnom znení\nslužobný úrad vytvára pre štátnych zamestnancov stabilné prostredie pre vykonávanie štátnej\nslužby. Štátny zamestnanec je chránený pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru z iných ako\nzákonom ustanovených dôvodov. Princíp stability sa uplatňuje najmä prostredníctvom stálej štátnej\nslužby, odvolania z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca len spôsobom ustanoveným zákonom\na prostredníctvom inštitútu nadbytočného štátneho zamestnanca. K jednostrannej zmene\nštátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť len v prípadoch ustanovených zákonom. Časť definície\nprincípu stability týkajúca sa odvolávania vedúcich štátnych zamestnancov bola zmenená tak,\nže vedúci zamestnanci môžu byť odvolávaní nie z dôvodov ustanovených zákonom, ale spôsobom\nustanoveným zákonom. Tým sa v podstate otvorila možnosť odvolávania vedúcich zamestnancov\nna základe voľnej úvahy štatutárneho orgánu.\n9. Navrhovatelia argumentujú, že zákon zasahuje do stability štátnej služby a štátnu službu\npolitizuje, pretože odvolanie je možné aj bez uvedenia dôvodu, resp. bez racionálneho\na objektívneho dôvodu. Nová právna úprava tak znamená stratu odbornosti, nezávislosti a zásah\ndo právnej istoty osôb v služobnom pomere. Rozhodnutia generálneho tajomníka budú z povahy\nveci nepreskúmateľné. Navrhovatelia tiež odkazujú na veto prezidentky, ktoré bolo rovnako\nodôvodnené zásahom do princípu stability štátnej služby.\n10. Navrhovatelia uvádzajú, že dôvodová správa žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo\nje posilnenie právomoci generálneho tajomníka služobného úradu potrebné, a ani nevysvetľuje,\naký pozitívny cieľ sa má novou právnou úpravou dosiahnuť. Úprava sa podľa navrhovateľov týka\nširokého spektra vedúcich zamestnancov v priamej riadiacej línii generálneho tajomníka služobného\núradu.\n11. Právna úprava podľa navrhovateľov ďalej ohrozuje princíp profesionality štátnej správy,\npretože v zmysle čl. 6 zákona o štátnej službe sa princíp profesionality uplatňuje najmä dlhodobým\nprofesionálnym rozvojom štátneho zamestnanca a podporou kariérneho rastu. Pokiaľ štátny\nzamestnanec, ktorý sa dlhodobo (aj z prostriedkov štátneho rozpočtu) rozvíjal a vypracoval\nsa do vedúcej funkcie, môže byť kedykoľvek a bezdôvodne odvolaný, princíp profesionality sa tým\nznehodnocuje, a tým vzniká ujma jednak odvolanému funkcionárovi aj spoločnosti vo všeobecnosti.\n12. Napadnutá právna úprava neobsahuje prechodné ustanovenie. Účinnosť nadobudla dňom\nvyhlásenia (2. decembra 2021) a vzťahuje sa aj na vedúcich zamestnancov, ktorí vykonávali túto\nfunkciu aj pred nadobudnutím účinnosti schválenej právnej úpravy a ktorí podľa doterajšej úpravy\nmohli byť odvolaní len na základe zákonom ustanoveného dôvodu. Podľa navrhovateľov tak\nporušuje aj zákaz retroaktivity ako jeden z nosných princípov právneho štátu.\n3\n\n13. Navrhovatelia na podporu svojej argumentácie odkazujú na nález ústavného súdu č. k.\nI. ÚS 540/2012, podľa ktorého rozhodnutie ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej\nrepubliky o odvolaní z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje\nautoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy,\npričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem\nštátu“ bez toho, aby bol tento konkretizovaný.\n14. Na základe uvedenej argumentácie navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol,\nže napadnutá právna úprava nie je v súlade s označenými referenčnými normami. Navrhovatelia\nnavrhujú, aby ústavný súd rozhodol nasledujúcim výrokom: „Zákon č. 453/2021, ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v časti\nčlánku 8 a § 61 ods. 5, ods. 6, ods. 7, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\nII.\nStanoviská účastníka konania, vyzvaných a iných subjektov\na ďalší priebeh konania\n15. K návrhu navrhovateľov sa vyjadril účastník konania ‒ Národná rada Slovenskej republiky\n(ďalej aj „národná rada“). Ústavný súd navyše vyzval na vyjadrenie sa k návrhu Úrad vlády\nSlovenskej republiky (ďalej aj „úrad vlády“), ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre\nštátnozamestnanecké vzťahy [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti\nvlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov]. Ústavnému súdu\nje taktiež známe stanovisko Rady pre štátnu službu, nezávislého koordinačného a monitorovacieho\norgánu na ochranu princípov štátnej služby zriadeného § 12 zákona o štátnej službe. Piatich členov\ntejto rady volí a odvoláva národná rada nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných poslancov\n(po jednom členovi rady navrhuje výbor národnej rady, verejný ochranca práv, predseda\nNajvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, poradný orgán vlády v oblasti mimovládnych\norganizácií a rozvoja občianskej spoločnosti a Konfederácia odborových zväzov Slovenskej\nrepubliky).\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n16. Národná rada argumentuje, že má právo nielen prijať koncepciu štátnej služby, ale ju aj\nzákonom meniť.\n17. K namietanému narušeniu princípu stability v súvislosti so zmenami v odvolávaní vedúcich\nzamestnancov je potrebné uviesť, že princíp stability spočíva aj v iných aspektoch, nesúvisiacich\nso spôsobom odvolávania vedúcich zamestnancov. V zmysle čl. 8 zákona o štátnej službe ide\npredovšetkým o inštitút stálej štátnej služby, inštitút nadbytočného štátneho zamestnanca\na o možnosť jednostrannej zmeny štátnozamestnaneckého pomeru len v prípadoch ustanovených\nzákonom. Obdobne ako v napadnutej právnej úprave je odvolávanie vedúcich zamestnancov\nupravené vo viacerých platných zákonoch (napr. v § 105 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej\nspráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 50 ods. 2 zákona\nč. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Osobitnú\nochranu vedúcim zamestnancom vo forme možnosti odvolania z ich vedúcej funkcie iba\nz vymedzených dôvodov nepriznáva ani Zákonník práce.\n4\n\n18. Národná rada zdôrazňuje, rovnako ako to zdôraznil ústavný súd v uznesení o prijatí veci,\nže napadnutá úprava sa netýka samotného štátnozamestnaneckého pomeru, resp. jeho skončenia\na zániku, ale výlučne skončenia funkcie vedúceho zamestnanca.\n19. K navrhovateľmi uvádzanému údajnému porušeniu zákazu retroaktivity v dôsledku personálnej\npôsobnosti napadnutej zákonnej úpravy aj na vedúcich štátnych zamestnancov, ktorí vykonávali\ntúto funkciu aj pred nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy, možno uviesť, že ak by sa\nnapadnutý nový spôsob odvolávania z funkcie mal vzťahovať iba na vedúcich zamestnancov, ktorí\nboli do tejto funkcie ustanovení až po nadobudnutí účinnosti napádanej právnej úpravy, boli by tým\nvytvorené dve skupiny vedúcich štátnych zamestnancov, voči ktorým by sa postupovalo\ndiametrálne odlišne vo vzťahu k odvolávaniu z ich funkcie vedúceho zamestnanca. Práve taká\nzákonná úprava by mohla viesť k diskriminácii „nových“ vedúcich zamestnancov, a preto by mohla\nbyť v rozpore okrem iných práve aj s rozporovanými čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy.\n20. Národná rada k nálezu ústavného súdu I. ÚS 540/2012 uviedla, že v danom prípade ústavný súd\nrozhodol o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Žiadne z ústavných práv, ktorých\nporušenie navrhovatelia aktuálne namietajú, nebolo v konaní I. ÚS 540/2012 pred ústavným súdom\nnamietnuté.\nII.2. Stanovisko Úradu vlády Slovenskej republiky ako ústredného orgánu štátnej správy pre\nštátnozamestnanecké vzťahy:\n21. Úrad vlády vo svojom vyjadrení najprv predstavil vývoj právnej úpravy (porov. tiež bod 38).\nOdvolanie z riadiacej pozície bez uvedenia dôvodu bolo prvýkrát zavedené zákonom\nč. 231/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. Úprava\nsa vzťahovala na ministerstvá a na služobné úrady, v ktorých funkciu vedúceho služobného úradu\n(dnes generálny tajomník služobného úradu) vykonával štatutárny orgán. Podľa § 31 ods. 2 zákona\nč. 312/2001 Z. z. v znení zákona č. 231/2006 Z. z. bolo možné odvolať bez uvedenia dôvodu\npredstaveného v priamej riadiacej pôsobnosti ministra, v priamej riadiacej pôsobnosti\npredstaveného v politickej funkcii (štátny tajomník) alebo v priamej riadiacej pôsobnosti vedúceho\nslužobného úradu, ktorý bol súčasne štatutárnym orgánom (tzv. personálna únia). Išlo o vládny\nnávrh zákona. Dôvodová správa neobsahuje bližšie vysvetlenie potreby úpravy odvolania bez\nuvedenia dôvodu.\n22. Zákonom č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe,\nbola možnosť odvolania z funkcie bez uvedenia dôvodu obdobným spôsobom (teda ako\nna ministerstvách podľa zákona č. 231/2006 Z. z.) rozšírená na ostatné ústredné orgány štátnej\nsprávy. Súčasne bola v ústrednej štátnej správe ustanovená možnosť odvolať bez uvedenia dôvodu\npredstaveného (vedúceho zamestnanca) v priamej riadiacej pôsobnosti vedúceho služobného úradu.\nIšlo o poslanecký návrh zákona (parlamentná tlač 98, 4. volebné obdobie národnej rady).\n23. S účinnosťou od 1. júla 2007 na základe úpravy podľa zákona č. 253/2007 Z. z. bola možnosť\nodvolania z funkcie bez uvedenia dôvodu rozšírená na každého predstaveného v každom služobnom\núrade.\n24. Ani jeden z uvedených zákonov (zákon č. 231/2006 Z. z., zákon č. 664/2006 Z. z. a zákon\nč. 253/2007 Z. z.) neobsahoval osobitnú úpravu prechodných ustanovení vo vzťahu\n\n5\n\nk uplatniteľnosti, resp. neuplatniteľnosti úpravy odvolania bez uvedenia dôvodu na predstaveného\nvymenovaného do funkcie pred účinnosťou novej úpravy.\n25. Úrad vlády z hľadiska ústavnoprávneho tvrdí, že napadnutá zákonná úprava sa netýka volených\nani verejných funkcií, preto sa nemôže týkať ani ústavného práva na volené ani iné verejné funkcie\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a preto s týmto ústavným právom nemôže byť ani v rozpore.\n26. Právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy patrí medzi politické (základné) práva. Podľa § 1 ods. 1 zákona\nč. 55/2017 Z. z. tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním\nštátnej služby štátnymi zamestnancami. Na štátnozamestnanecké vzťahy sa v podstatnej miere\naplikuje Zákonník práce (delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce je taxatívnym spôsobom\nustanovená v § 171 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z.). Napriek určitým zrejmým špecifickým prvkom\nštátnozamestnaneckých vzťahov (existencii osobitných inštitútov, verejnoprávnej povahe\nniektorých štátnozamestnaneckých vzťahov, povahe činností vykonávaných v štátnej službe)\nsúčasný zákon č. 55/2017 Z. z. považuje úrad vlády prioritne za pracovnoprávny predpis. Tento\nzáver je možné prijať napriek skutočnosti, že štátni zamestnanci sa pri vykonávaní štátnej služby\npodieľajú alebo môžu podieľať na výkone verejnej moci v štáte.\n27. Štátna služba v prípade bežného štátneho zamestnanca je závislou prácou v zmysle jej definície\npodľa § 1 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, podľa ktorej závislá práca môže byť vykonávaná\nvýlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok\nustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Štátnozamestnanecký pomer\nzaložený služobnou zmluvou treba v kontexte citovanej definície považovať za obdobný pracovný\nvzťah. Do skupiny tzv. bežných štátnych zamestnancov patrí nielen dotknutá skupina vedúcich\nzamestnancov (odvolateľných podľa platného právneho stavu aj bez uvedenia dôvodu), patria sem\naj ostatní vedúci zamestnanci, ako aj všetci štátni zamestnanci na tzv. referentských (radových)\npozíciách.\n28. Zákon č. 55/2017 Z. z. zreteľne rozlišuje medzi tzv. profesionálnou časťou ľudských zdrojov,\nktorú tvoria bežní štátni zamestnanci podľa § 7 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., a tzv. politickou\nčasťou (štátny zamestnanec vo verejnej funkcii podľa § 7 ods. 2 a 5, štátny zamestnanec podľa § 7\nods. 7 ‒ štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu).\nŠtátnozamestnanecký pomer sa v prípade bežného štátneho zamestnanca zakladá služobnou\nzmluvou [§ 48 ods. 1 písm. a) zákona], v prípade politickej línie sa vzťah zakladá spravidla\nvymenovaním alebo voľbou podľa osobitného predpisu [§ 48 ods. 1 písm. b) alebo písm. c)\nzákona].\n29. Bežné štátnozamestnanecké miesta (riadiace i referentské pozície) v systéme štátnej služby\ntvoria tzv. profesionálnu časť personálneho substrátu v štátnej službe. Podmienkou vzniku vzťahu\nnie je voľba (nejde o „inú volenú funkciu“ podľa čl. 30 ods. 4 ústavy). Ide o pozície odlíšené od tzv.\npolitickej časti, teda od verejnej funkcie na účely zákona o štátnej službe. Bežný štátny zamestnanec\n(vrátane vedúceho zamestnanca odvolateľného podľa § 61 ods. 5 až 7 zákona č. 55/2017 Z. z. bez\nuvedenia dôvodu) nie je verejným funkcionárom na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.\no ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších\npredpisov. Bežný štátny zamestnanec môže byť za určitých podmienok verejným činiteľom podľa\nosobitného predpisu, napríklad podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona. Rovnako môže byť bežný\nštátny zamestnanec verejným činiteľom na účely Dohovoru OSN proti korupcii (oznámenie\n6\n\nMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.). Podľa názoru úradu vlády\nuvedenú úpravu nemožno bez ďalšieho paušalizovať a konštatovať, že každý štátny zamestnanec\nje alebo môže byť verejným činiteľom, resp. verejným funkcionárom na účely čl. 30 ods. 4 ústavy.\n30. Úrad vlády považuje zákon č. 55/2017 Z. z. prioritne za pracovnoprávny predpis. Pokiaľ ide\no práva bežného štátneho zamestnanca, predmet právnej úpravy podľa tohto zákona v prvom rade\nsúvisí s hospodárskymi a sociálnymi právami (najmä čl. 35 a čl. 36 ústavy), nie s politickým\nprávom v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy.\n31. Úrad vlády v závere zdôrazňuje skutočnosť, že samotným odvolaním z funkcie vedúceho\nzamestnanca nedochádza automaticky k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa § 63\nods. 1 zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe alebo odborníka, ktorý\nje dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho\nzamestnanca podľa § 61 zákona o štátnej službe, služobný úrad trvalé preloží s jeho súhlasom\nna vhodné štátnozamestnanecké miesto, ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom\ninak. Ak služobný úrad vhodné štátnozamestnanecké miesto nemá alebo sa so štátnym\nzamestnancom nedohodne inak, postupuje pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 75\nods. 1 písm. c) alebo písm. d) zákona o štátnej službe. Prípadné skončenie vzťahu (výpoveďou\nalebo dohodou) môže byť spojené so vznikom nároku štátneho zamestnanca na odstupné podľa § 83\nzákona o štátnej službe.\nII.3. Vyjadrenie Rady pre štátnu službu:\n32. Ústavný súd sa oboznámil aj s vyjadrením Rady pre štátnu službu (ďalej aj „rada“)\nuverejneným z jej vlastnej iniciatívy. Rada zásadne nesúhlasí s danou zmenou zákona o štátnej\nslužbe. Nová úprava priamo zasahuje do princípu stability a tým, že zavádza možnosť odvolania\nz funkcie vedúceho zamestnanca bez existencie zákonného dôvodu na odvolanie, spochybňuje\nprávnu istotu vedúceho štátneho zamestnanca.\n33. Princípy štátnej služby tvoria nosné piliere zákona o štátnej službe, sú vzájomne prepojené,\na preto nie je možné ktorýkoľvek z nich meniť bez toho, aby to malo dopad aj na tie ďalšie. Princíp\nstability je jedným z princípov zákona o štátnej službe, ktorého účelom je poskytnúť štátnym\nzamestnancom stabilné prostredie pre vykonávanie štátnej služby, ochranu pred skončením\nštátnozamestnaneckého pomeru z iných ako zákonom ustanovených dôvodov, a tým právnu istotu\npostavenia štátneho zamestnanca. Bezdôvodné odvolanie vedúceho štátneho zamestnanca je podľa\nnázoru rady v príkrom rozpore s princípom stability zákona o štátnej službe.\n34. Uvedená zmena zhoršuje postavenie vedúcich štátnych zamestnancov aj v tom, že v prípade ich\nbezdôvodného odvolania bude následne možné s nimi skončiť štátnozamestnanecký pomer,\nak služobný úrad usúdi, že pre takéhoto štátneho zamestnanca nemá vhodné štátnozamestnanecké\nmiesto.\n35. Odvolávanie vedúcich štátnych zamestnancov bez uvedenia dôvodu rada považuje za rozporné\naj s ustanovením § 4 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je služobný úrad povinný zaobchádzať\nso štátnym zamestnancom v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou\nantidiskriminačným zákonom, najmä ak ide o podmienky vykonávania štátnej služby,\nodmeňovanie, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a taktiež o skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru\n7\n\n36. Rada sa nemôže stotožniť s tvrdením predkladateľov návrhu, že súčasný zákon o štátnej službe\nneposkytuje žiadny nástroj na odvolanie vedúcich štátnych zamestnancov v prípade ich\nneprofesionálneho výkonu štátnej službe. Rada, naopak, je toho názoru, že zákon poskytuje\nniekoľko takýchto nástrojov, a to (i) služobné hodnotenie, (ii) disciplinárna zodpovednosť, (iii)\nzaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej služby.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n37. Pre štátnu moc je kľúčový princíp vlády na vopred stanovený čas (PL. ÚS 16/2019, bod 30).\nPrincíp vlády na vopred určený čas sa nachádza v samom jadre previazania demokracie a právneho\nštátu, pretože zabezpečuje bezpečný priebeh odovzdania moci, resp. istotu, že každá autorita\nje jedného dňa vymeniteľná. Pre vec demokratického a právneho štátu je nemenej dôležitá stabilná\nfunkčná štátna správa realizovaná osobami v štátnoslužobnom pomere. Úradník môže profesionálne\na s rešpektom voči účastníkom konania a iným osobám vykonávať nedokonalý zákon a, naopak,\núradník môže dobrú právnu úpravu znehodnotiť jej neprofesionálnou aplikáciou. Občiansky vzťah\nvoči štátu sa formuje a demokracia sa umocňuje práve pri osobnej praktickej skúsenosti s výkonom\nštátnej správy.\n38. Základné právo na rovný prístup k verejným funkciám bolo zakotvené už v čl. 6 francúzskej\nDeklarácie práv človeka a občana. V tom čase znamenalo revolučný odklon od aristokratického\nzákladu štátnej moci smerom k rovnému ‒ občianskemu výkonu moci a byrokracie. Neskôr\nsa s racionalizáciou štátu tento občiansky výkon moci profesionalizoval. Profesionalizácia výkonu\nmoci vyžadovala stabilitu a expertnosť, čo si vynútilo tesnejší právny vzťah medzi štátnymi\núradníkmi a štátom v porovnaní so súkromnými právnymi pomermi. Tento vývoj vyústil\ndo prijímania služobných zákonov. V Československu bol v roku 1918 prevzatý moderný rakúsky\nzákon č. 15/1914 r. z. – o služebním poměru státních úředníků a státního služebnictva (služební\npragmatika) s tým, že neskôr bol zákonom č. 269/1920 Sb., kterým se upravují poměry úředníků\na zřízenců u státních úřadů a ústavů bývalého státu uherského, rozšírený aj na územie Slovenska.\nUvedený užší vzťah, resp. splývanie štátu a jeho úradníkov sa prejavoval tým, že režim\nzamestnancov štátnej služby bol súčasťou práva verejného, úradníci sa ujímali funkcie\nindividuálnym správnym aktom, pričom služobná hierarchia, povinnosti a vôbec disciplína boli\nvyvážené služobným postupom, platovými a obdobnými štandardmi. Zákonom č. 66/1950 Zb.\no pracovných a platových pomeroch štátnych zamestnancov bol samostatný systém štátnej služby\nv podstate zrušený a začlenený ako osobitný druh do jednotného pracovného pomeru, pretože medzi\nsúkromným a verejným priestorom sa v dobe neslobody stratil rozdiel. Zákonníkom práce bol\nuvedený proces ešte umocnený. Vzhľadom na prerušenú kontinuitu prebieha od roku 2001 obnova\na, prirodzene, zložité hľadanie koncepcie štátnej služby (porov. bod 21).\n39. Ústavný súd poznamenáva, že aktuálny zákon o štátnej službe je už tretím úplne novým\nzákonom od roku 2001 (zákony č. 312/2001 Z. z., č. 400/2009 Z. z. a č. 55/2017 Z. z.). Tento vývoj\nnaznačuje zložité hľadanie koncepcie štátnej služby vrátane hľadania samotnej podoby postavenia\nvedúcich zamestnancov (porov. body 21 ‒ 25, vyjadrenie úradu vlády).\n\n8\n\n40. Ústavný súd pre prehľadnosť vývoja uvádza, že už v roku 2008 prijal obdobnú vec v konaní\nsp. zn. PL. ÚS 13/08, ale vzhľadom na novelu zákonom č. 664/2006 Z. z., ktorá už pred doručením\nnávrhu zmenila napadnutý zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, ústavný súd konanie zastavil.\n41. Navrhovatelia tvrdia, že čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy bráni zákonnej\núprave, ktorá umožňuje odvolanie vedúcich zamestnancov v štátnej službe bez uvedenia dôvodov,\npretože je v rozpore s právnou istotou vedúcich zamestnancov vo všeobecnosti a zvlášť vedúcich\nzamestnancov, na ktorých sa môže nová úprava okamžite uplatniť, a taktiež je v rozpore\ns princípom stability štátnej správy.\n42. Úrad vlády tvrdí, že právne postavenie vedúcich zamestnancov v štátnej službe má viac prvkov\nzamestnaneckého právneho vzťahu, zvlášť v porovnaní so štátnymi zamestnancami vo verejnej\nfunkcii podľa § 7 ods. 2 a 5 zákona o štátnej službe (body 28 a 29), a preto pozícia vedúcich\nzamestnancov nie je chránená označenou referenčnou normou. Z vyjadrenia úradu vlády vyplýva,\nže pod čl. 30 ods. 4 ústavy spadajú len funkcie v štátnej službe vzniknuté voľbou alebo menovaním,\na nie štátnoslužobnou zmluvou.\n43. Z týchto argumentov vyplýva, že ústavný súd musí v prvom rade ustáliť, či (i) vedúci\nzamestnanec podľa § 20 zákona o štátnej službe je chránený čl. 30 ods. 4 ústavy, a (ii) ak vedúci\nzamestnanec spadá do rámca daného práva, akým spôsobom je chránený, resp. aký je obsah práva\nna rovný prístup k verejnej funkcii vo vzťahu k vedúcim zamestnancom. Na základe týchto\nskutočností ústavný súd následne posúdi, či možnosť odvolania vedúcich zamestnancov na základe\nvoľnej úvahy je ústavne súladná s označenými referenčnými normami.\n44. Ustanovenie § 20 zákona o štátnej službe (vedúci zamestnanec) znie: (1) Vedúcim\nzamestnancom na účely tohto zákona je priamy nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je podľa\ntohto zákona alebo podľa osobitného predpisu oprávnený\na) určovať a ukladať podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonávanie štátnej služby\na dávať mu na tento účel pokyny,\nb) organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť vykonávanie štátnej služby podriadeného štátneho\nzamestnanca.\nUstanovenie § 113 zákona o štátnej službe znie:\n(1) Vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v § 111 a obmedzení uvedených v § 112\n(povinnosti všetkých štátnych zamestnancov, pozn.) ďalej povinný\na) organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť vykonávanie štátnej služby podriadenými štátnymi\nzamestnancami,\nb) ukladať podriadeným štátnym zamestnancom služobné úlohy a dávať im na tento účel pokyny\nv súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so služobnými predpismi,\nc) vytvárať podmienky na riadne vykonávanie štátnej služby štátnymi zamestnancami,\nd) pristupovať k podriadeným zamestnancom v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania\na zdržať sa konania, ktoré by mohlo byť považované za diskriminačné,\ne) viesť štátnych zamestnancov k dodržiavaniu služobnej disciplíny,\n\n9\n\nf) plniť voči podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy služobného úradu v rozsahu určenom\ntýmto zákonom a služobnými predpismi,\ng) písomne poveriť podriadeného štátneho zamestnanca alebo štátneho zamestnanca v služobnom\npomere na zastupovanie v určenom rozsahu v čase svojej neprítomnosti nepresahujúcej dva týždne,\nh) absolvovať do šiestich mesiacov od začatia vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca\nmanažérske vzdelávanie podľa § 164 ods. 2 písm. c),\ni) plniť ďalšie povinnosti podľa tohto zákona.\n(3) Vedúci zamestnanec nesmie ukladať podriadenému štátnemu zamestnancovi služobné úlohy,\nktoré má podľa všeobecne záväzných právnych predpisov alebo služobných predpisov vykonať\nosobne.\n45. Ustanovenie § 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe znie: Služobný úrad môže dať štátnemu\nzamestnancovi výpoveď, ak štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho\nzamestnanca podľa § 61 ods. 1 až 7, nie je možné trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby na\nvhodné štátnozamestnanecké miesto, pretože ho služobný úrad nemá, alebo štátny zamestnanec\nnesúhlasí s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodne sa so\nslužobným úradom inak.\n46. Ústavné orgány, ústavné autority vykonávajú svoju moc na základe ústavy a nesú za jej výkon\nústavnú zodpovednosť. Ústava samotná a zákon o štátnej službe (§ 1 ods. 8) vylučujú preto ústavné\nautority z režimu štátnej služby. Ústavné autority volia alebo menujú (§ 7 ods. 2 zákona o štátnej\nslužbe) štátnych zamestnancov vo verejnej funkcii (napr. predseda protimonopolného úradu,\nprednosta okresného úradu). Tu sa nachádza pomyselná hranica, resp. prienik medzi ústavným\na správnym právom (kategória štátni zamestnanci vo verejnej funkcii je legálnou definíciou na účely\nzákona o štátnej službe, nie všeobecným pojmom). Ústavné autority a štátni zamestnanci\nvo verejnej funkcii sú nadriadení vedúcim štátnym zamestnancom. Ostatní štátni zamestnanci\nsú podriadení vedúcim zamestnancom.\n47. Pre porozumenie vzťahov v štátnej službe je potrebné ďalej vysvetliť jej štruktúru vyplývajúcu\nzo zákona o štátnej službe. Rozmanitosť, resp. komplexnosť orgánov štátnej správy určujúcim\nspôsobom ovplyvňuje jednotlivé kategórie štátnych zamestnancov.\n48. Zákon o štátnej službe v § 7 rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami, ktorí (i) nie sú vo verejnej\nfunkcii, a (ii) štátnymi zamestnancami vo verejnej funkcii. V ustanovení § 7 ods. 2 sa pojmom\nštátny zamestnanec vo verejnej funkcii označuje kategória štátnych zamestnancov, ktorí sú na čele\nsprávnych orgánov alebo sa priamo podieľajú na vedení správnych orgánov. Z týchto dôvodov\ndochádza u týchto zamestnancov k priamemu prenosu moci z ústavných autorít na štátnych\nzamestnancov vo verejnej funkcii, a to voľbou alebo menovaním. V niektorých iných než\nústredných správnych orgánoch sa autorita, vedúci zamestnanec, ktorá je na čele všetkých štátnych\nzamestnancov, nazýva generálny tajomník (§ 17 ods. 1 zákona o štátnej službe), pričom táto pozícia\ntu splýva s pozíciou osoby, ktorá je na čele daného správneho orgánu. Tento vedúci zamestnanec\nje nadriadený všetkým ostatným vedúcim zamestnancom, ak sú súčasťou organizačnej štruktúry,\na výlučne títo vedúci zamestnanci môžu byť odvolaní na základe napadnutého § 61 ods. 7 zákona\no štátnej službe.\n\n10\n\n49. Ministerstvá (a ostatné ústredné orgány) majú v zákone o štátnej službe k dispozícii osobitnú\núpravu, ktorá súvisí s rozsiahlosťou úloh, ktoré tieto ústavné a správne orgány musia zabezpečovať.\nGenerálny tajomník je a musí byť podriadený ministrovi, ako aj štátnym zamestnancom vo verejnej\nfunkcii – štátnym tajomníkom. (i) Generálny tajomník môže zo súhlasom štatutárneho orgánu\n(ministra) odvolať vedúcich štátnych zamestnancov, ktorých priamo riadi tento generálny tajomník\n(§ 61 ods. 5 zákona o štátnej službe). (ii) Generálny tajomník môže na návrh štatutárneho orgánu\n(ministra) odvolať vedúcich štátnych zamestnancov, ktorých priamo riadi štatutár – minister (§ 61\nods. 6 zákona o štátnej službe). (iii) Generálny tajomník môže na návrh štátneho zamestnanca\nvo verejnej funkcii (štátny tajomník) odvolať vedúcich štátnych zamestnancov, ktorých priamo riadi\n(§ 61 ods. 6 zákona o štátnej službe; porov. tiež Fíba, J., Gálisová, Z. Zákon o štátnej službe,\nkomentár, Wolters Kluwer, Bratislava 2023).\n50. Z uvedeného popisu možno odvodiť hierarchickú konštrukciu štátnej služby previazanú\nna ústavné orgány. V súvislosti s tým ústavný súd upozorňuje na dve dôležité črty napadnutých\nnoriem: (i) Napadnutá úprava sa týka len vedúcich zamestnancov v priamej podriadenosti vedení\núradov, pričom štatutárny orgán alebo štátny zamestnanec vo verejnej funkcii (štátny tajomník)\nmusí s odvolaním vyjadriť súhlas. Úprava sa tak týka tých vedúcich zamestnancov, ktorí sú mostom\nmedzi koncepčným riadením a úradníctvom štátnej služby. (ii) Za výmenu týchto vedúcich\nzamestnancov preberá ústavnú zodpovednosť štatutárny orgán, teda osoba, ktorá je na čele\njednotlivého správneho orgánu (predseda, prednosta).\n51. Základné právo na rovný prístup k verejným funkciám je zvláštnym politickým, participačným\nzákladným právom, pretože premosťuje občiansku spoločnosť a verejnú moc. Jeho zvláštnosť\nspočíva v tom, že je ochranou pred mocou, aby nebránila riadnemu prístupu k moci, k sebe samej\n(III. ÚS 427/2012, bod 60).\n52. Ústava používa v čl. 30 ods. 4 autonómny pojem verejná funkcia. Verejnou funkciou\nje nepochybne taká funkcia, resp. pozícia, v ktorej je subjekt vrchnostenským vykonávateľom moci,\nprípadne subjekt realizuje s mocou súvisiace verejné, a nie súkromné záujmy. Možno na tomto\nmieste spomenúť už klasické federálne rozhodnutie I. ÚS 191/92, podľa ktorého je verejnou mocou\ntaká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo\nsprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci,\nnie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí\nod vôle subjektu (porov. tiež II. ÚS 152/2016, bod 13 – obvodná poľovnícka komora).\n53. Za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy možno okrem funkcií\nv ústavou predpokladaných orgánoch považovať len funkcie v takých orgánoch, ktoré vykonávajú\naspoň minimum štátnej (verejnej) moci v rozsahu právomoci, ktorá im je zverená zákonom\n(imperium). Použitie slova ,,funkcia“ pritom naznačuje, že nemôže ísť o každého zamestnanca\nv takom orgáne, ale len o také miesto, s ktorým je aj skutočne spätá rozhodovacia právomoc\n(externá právomoc vyjadrená verejnomocenskou pôsobnosťou dotknutého orgánu alebo interná\nriadiaca, najmä personálna právomoc v rámci jeho štruktúry), teda možnosť účinne výkon takej\nmoci ovplyvňovať. Okrem vedúcich predstaviteľov ústredných a miestnych orgánov štátnej správy\na územnej samosprávy môže ísť najmä o predstaviteľov verejnoprávnych korporácií alebo inštitúcií,\nktoré vykonávajú moc nad svojimi členmi alebo inými osobami.\n\n11\n\n54. Ústavný súd k rozsahu (scope) čl. 30 ods. 4 ústavy vo vzťahu k štátnej službe ďalej konštatoval\nv obiter dicte nálezu III. ÚS 427/2012 (nemenovanie generálneho prokurátora, bod 60), že ten\nzahŕňa hlavne prístup k takpovediac úradníckym, byrokratickým pozíciám (porov. čl. 33 nemeckého\nzákladného zákona).\n55. Úrad vlády za nositeľov verejnej funkcie považuje len štátnych zamestnancov vo verejnej\nfunkcii (porov. body 28 a 29), pretože sú ustanovovaní priamo ústavnými autoritami voľbou alebo\nmenovaním na rozdiel od vedúcich zamestnancov, u ktorých je základom štátnoslužobného pomeru\nslužobná zmluva. U vedúcich štátnych zamestnancov akcentuje úrad vlády zamestnanecký prvok\nobdobný pomerom podľa Zákonníka práce v štátnoslužobnom vzťahu. Ústavný súd rozumie, ako\nuvažuje úrad vlády: Samotný zákon o štátnej službe zveruje v § 176 rozhodovanie o sporoch medzi\nštátnym zamestnancom a služobným úradom týkajúci sa štátnozamestnaneckého vzťahu civilnému,\na nie správnemu súdnictvu (spory podľa služobných predpisov vojakov a policajtov sú, naopak,\npodľa daných služobných zákonov zverené správnemu súdnictvu). Obdobne aj teória vníma\nniektoré podobnosti týchto vzťahov (porov. Kadlubiec, V. Služební poměr – veřejnoprávní nebo\nsoukromoprávní vztah? In: Časopis pro právní vědu a praxi č. 4/2015, s. 407 a nasl.). Napriek tomu\nostáva rozhodujúcim kritériom pre začlenenie subjektov pod rozsah čl. 30 ods. 4 ústavy prvok\nvýkonu moci. Aj keby boli vedúci štátni zamestnanci regulovaní Zákonníkom práce a takto\nby vykonávali verejnú moc, patrili by do rozsahu čl. 30 ods. 4 ústavy. Termín verejná funkcia\nv kategórii štátnych zamestnancov vo verejnej funkcii má užší význam ako pojem verejná funkcia\nv čl. 30 ods. 4 ústavy. Plní rolu zákonnej legálnej definície v zákone o štátnej službe. Pojem verejná\nfunkcia vyjadruje daný typ pozície v kontraste s ostatnými štátnymi zamestnancami a osobitný\nrežim týchto štátnych zamestnancov spočívajúci tiež v odlišnosti ich práv a povinností. Pojem\nverejná funkcia tu teda neznamená, že štátni zamestnanci bez tohto označenia nie sú nositeľmi\nverejnej moci. Je ešte potrebné dodať, že ani rôzne kategorizácie verejných funkcionárov na účely\nšpecifických zákonov (ústavný zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone\nfunkcií verejných funkcionárov) nemajú vplyv na skutočnosť, že kritérium výkonu moci\nje rozhodujúce pre začlenenie pod rozsah čl. 30 ods. 4 ústavy.\n56. Obdobný prístup nepriamo vyplýva aj z práva Európskej únie, ktoré tu možno zmieniť\nna podporu argumentácie ústavného súdu. Zmluva o fungovaní Európskej únie v čl. 45 zabezpečuje\nvoľný pohyb pracovníkov v rámci Únie s výnimkou stanovenou v odseku 4, podľa ktorého\nustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.\nIdeou výnimky je chrániť výkon činností, ktoré musia ostať pod kontrolou členského štátu. Na túto\nnormu nadväzuje čl. 8 nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011\no slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie, podľa ktorého (cudzí) pracovník môže byť vylúčený\nz účasti na riadení inštitúcií upravených verejným právom a z vykonávania funkcie upravenej\nverejným právom.\n57. Podľa § 6 ods. 1 zákona o štátnej službe štátna služba na účely tohto zákona je činnosť, ktorou\nštátny zamestnanec v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným predpisom plní úlohy\nštátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo plní úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí\nv služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby alebo bez určenia odboru štátnej služby\na ktorá zahŕňa a) riadenie, b) rozhodovanie, c) odbornú prípravu návrhov zákonov, ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov vrátane odborných činností súvisiacich s ich\nprerokúvaním, schvaľovaním a podpisovaním, ako aj odborných činností súvisiacich s vrátením\n12\n\nzákonov prezidentom, d) odbornú prípravu koncepčných dokumentov a strategických dokumentov,\ne) odbornú prípravu podkladov na vykonávanie štátnych záležitostí, f) právne zastupovanie, g)\nkontrolu, dozor alebo inšpekciu, h) vnútorný audit alebo vládny audit alebo i) odbornú prípravu\nrozhodnutí. Ústavný súd upresňuje, že rozhodovanie je právne najtypickejším výkonom štátnej\nsprávy, pretože sa prejavuje vo vrchnostenskom pôsobení voči súkromným subjektom. Správny\nporiadok v § 47 ods. 5 vyžaduje, aby každé rozhodnutie vydala oprávnená osoba. Takouto je osoba\nv štátnej službe stanovená vnútorným predpisom štátneho orgánu. V širšom zmysle však aj ostatné\nčinnosti uvedené v § 6 ods. 1 zákona o štátnej službe súvisia s výkonom moci.\n58. Vedúci zamestnanec tým, že dáva podľa § 20 zákona o štátnej službe podriadeným štátnym\nzamestnancom úlohy a pokyny na vykonávanie štátnej služby (§ 6 zákona o štátnej službe), resp.\nštátnej moci, je s jeho činnosťou spätá rozhodovacia právomoc, resp. možnosť účinne výkon takej\nmoci ovplyvňovať (porov. bod 53). Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sa na\nvedúceho zamestnanca vzťahuje čl. 30 ods. 4 ústavy. Nemožno tak súhlasiť s úradom vlády, podľa\nktorého len štátni zamestnanci vo verejnej funkcii, resp. len politická zložka štátnej služby spadajú\npod čl. 30 ods. 4 ústavy, a nemožno súhlasiť s úradom vlády, že vedúci štátni zamestnanci nie sú\nchránení čl. 30 ods. 4 ústavy, aj keď aj úrad vlády uznáva, že sa pri vykonávaní štátnej služby\npodieľajú alebo môžu podieľať na výkone verejnej moci (bod 26). Nezodpovedá tomu text („iná\nverejná funkcia“) ani účel čl. 30 ods. 4 ústavy. Ak teda ide o vedúceho zamestnanca, pod rozsah\npráva na rovný prístup tak spadá politická aj profesionálna zložka štátnej služby.\n59. Ústavný súd musí po ustálení, že vedúci zamestnanci štátnej služby spadajú do rozsahu čl. 30\nods. 4 ústavy, ozrejmiť, akú ochranu poskytuje týmto dotknutým subjektom právo na rovný prístup\nk verejnej funkcii. Ústavný súd konštatuje, že z textu daného ustanovenia vyplýva, že hlavným\nhmotnoprávnym komponentom daného práva je zákaz diskriminácie (porov. PL. ÚS 18/2014 neústavnosť priameho rozlišovacieho kritéria vzdelania starostov, PL. ÚS 46/03). Právo\nna nediskriminačný prístup nesie v sebe aj zákaz diskriminácie pri pozbavení verejnej funkcie, inak\nby bol nediskriminačný prístup iluzórny.\n60. Ústava tak zakazuje takú zákonnú úpravu, ktorá by pri pozbavení funkcie diskriminačne\nrozlišovala medzi verejnými funkcionármi (porov. rozhodnutie č. 29/2022 (Zbierka stanovísk\na rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), rozsudok Najvyššieho správneho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžk 8/2020 z 30. 11. 2021).\n61. Ústavný súd preto uzatvára, že napadnutá právna úprava tým, že neustanovuje explicitne priamy\nalebo nepriamy kvalifikovaný diskriminačný dôvod, nerozlišuje diskriminačne medzi vedúcimi\nzamestnancami, a preto nie je v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy.\n62. Uvedenú argumentáciu je nutné podporiť aj tým, že v ústavnom texte, ako aj v európskych\nľudskoprávnych štandardoch týkajúcich sa ukončenia zamestnania možno nájsť oporu pre\npožiadavku zákonnej úpravy nesvojvoľnej výpovede [porov. čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy ‒\nZamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon\nim zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii\nv zamestnaní, č. 30 Charty základných práv Európskej únie, čl. 24 Európskej sociálnej charty].\nNie je vylúčený výklad, že tieto štandardy sa týkajú rovnako pracovnoprávnych vzťahov, ako\naj štátnozamestnaneckých vzťahov (možno dodať, že v čase prijímania ústavy boli aj právne vzťahy\n\n13\n\nv štátnej správe regulované Zákonníkom práce, a preto ústavný text mieril aj na výkon štátnej\nsprávy prostredníctvom vtedajšieho Zákonníka práce).\n63. Uvedené štandardy ukončenia zamestnania sa však môžu týkať samotného\nštátnozamestnaneckého pomeru, a nie hierarchickej pozície vedúceho štátneho zamestnanca.\nSamotný čl. 30 ods. 4 ústavy chráni vedúcich štátnych zamestnancov pred stanovením\ndiskriminačného dôvodu prepustenia, ale neustanovuje povinnosť stanoviť konkrétne dôvody\nodvolania z funkcie vedúceho zamestnanca.\n64. Argument úradu vlády o zamestnaneckom charaktere štátnej služby teda neznamená, že sa na\nvedúcich zamestnancov neaplikuje čl. 30 ods. 4 ústavy, ale podobnosť služobného\na zamestnaneckého pomeru práve môže smerovať k požiadavke na pozitívnu zákonnú úpravu\nobsahujúcu povinnosť stanoviť konkrétne nesvojvoľné zákonne dôvody na výpoveď zo štátnej\nslužby ako takej, avšak nie z pozície vedúceho štátneho zamestnanca.\n65. Z hľadiska namietaného porušenia komponentu právnej istoty má relevanciu, že odvolaný\nvedúci zamestnanec ostáva vo zväzku štátnej služby (porov. bod 31). Je potrebné však dodať, že na\nzáklade § 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe je možné odvolanému vedúcemu\nzamestnancovi dať výpoveď zo samotnej štátnej služby. Ide stále o možnosť dať výpoveď\nza podmienky, že služobný úrad nemá miesto pre odvolaného alebo ten neprijme ponúknuté miesto.\nJe však pravdou, že odvolanie vedúceho zamestnanca ho môže priblížiť k výpovedi. Ustanovenie\n§ 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe má však samostatné normatívne postavenie\na neovplyvňuje ústavnosť napadnutých noriem.\n66. Podľa vyjadrenia Rady pre štátnu službu, ktoré si ústavný súd vyžiadal, v čase\nod 1. januára 2022 do 31. decembra 2022 služobné úrady inštitút odvolania vedúceho zamestnanca\nbez uvedenia dôvodu využili 52-krát, z toho 6 odvolaných sa v tej veci obrátilo na všeobecný súd.\n67. Navrhovatelia najväčšmi zdôrazňovali vo svojej argumentácii skutočnosť, že napadnutá norma\nje v rozpore s princípom stability štátnej služby, ktorý je previazaný s princípom neutrality\na profesionality. Princíp stability štátnej služby akcentovala vo svojom vete aj prezidentka\nrepubliky, Rada pre štátnu službu a samotné orgány štátnej správy v medzirezortnom\npripomienkovom konaní (https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2021/464). Ústavný\nsúd uvádza, že princíp stability má právnu silu zákona, nie ústavného zákona, a je koordinačnou\nnormou rovnakej právnej sily so zákonom o štátnej službe ako celkom vrátane napadnutých\nustanovení.\n68. Ústavný súd si je vedomý, že samotné prijatie nového zákona o štátnej službe v roku 2017\nsúviselo s posilnením stability štátnej správy. Dôvodová správa odkazuje na Stratégiu riadenia\nľudských zdrojov v štátnej službe na roky 2015 ‒ 2020 schválenú uznesením vlády Slovenskej\nrepubliky č. 548 zo 7. októbra 2015 a Partnerskú dohodu s EÚ na roky 2014 ‒ 2020. Stratégia\nriadenia ľudských zdrojov v štátnej službe na roky 2015 ‒ 2020 odkazuje aj na pramene OECD.\nV MPK orgány štátnej správy často citovali odporúčanie Rady EÚ z 8. júla 2014, ktoré sa týka\nNárodného programu reforiem Slovenska na rok 2014.\n69. Z obsahu uvedených dokumentov vyplýva tlak na zvýšenie stability a profesionality štátnej\nsprávy. Ústavný súd k citovaným dokumentom týkajúcich sa princípu stability štátnej správy však\nmusí konštatovať, že sú koncepčného charakteru a nemajú právnu záväznosť (porov. čl. 288\n14\n\nZFEÚ). Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť\nprávnej úpravy (PL. ÚS 95/2011 ‒ ústavnosť tajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 13/2012 ‒ platy sestier,\nbod 80, PL. ÚS 11/2016 – ochrana spotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26, PL. ÚS 10/2018 –\nzrušenie anestéziologických ambulancií, PL. ÚS 15/2018 – nájom pôdy), ale výlučne ústavnosť\nnapadnutých noriem. Keďže princíp stability má skôr mimo-ústavnoprávny význam, možno len nad\nrámec veci uznať argumenty národnej rady (bod 17), že aj iné ustanovenia zákona o štátnej službe\ngarantujú daný princíp.\n70. K vzťahu medzi koncepciou štátnej služby a ústavnosťou možno ďalej uviesť, že ústava\nv podstate predpokladá hierarchickosť štátnej správy. Podporne to vyplýva z čl. 119 písm. m)\nústavy (vláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov\nv prípadoch ustanovených zákonom) a nepriamo aj z čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý výslovne stanovuje\nnezávislosť sudcov, čo je v kontraste s exekutívou presne opačný princíp (porov. explicitnejšie\nstanovenú viazanosť príkazmi v štátnej správe v čl. 20 ods. 1 Ústavy Rakúska ‒ Pod vedením\nnajvyšších orgánov Spolku a krajín vykonávajú správu podľa ustanovení zákonov orgány volené\nna určitý čas, vymenované orgány z povolania alebo zmluvne ustanovené orgány. Svojim\nnadriadeným orgánom sú zodpovedné za svoju úradnú činnosť a, pokiaľ zákony podľa odseku\n2 neustanovia inak, sú aj viazané ich pokynmi. Podriadený orgán môže odmietnuť vykonať pokyn,\nak ho vydal nepríslušný orgán alebo ak by vykonanie odporovalo trestným zákonom). Štátna správa,\nktorej zložkou je štátna služba, je súčasťou výkonnej moci, ktorá nesie za riadny výkon štátnej\nsprávy demokratickú zodpovednosť (čl. 114 ústavy). Ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 8/2021\n(body 63 a 64) k tomu uviedol, že ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie\n,,ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých\nostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80 ods. 1 (právo poslanca interpelovať člena vlády alebo\nvedúceho ústredného orgánu štátnej správy) a čl. 85 (právo žiadať účasť vedúceho ústredného\norgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady) možno vyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy\nsú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti voči volenému parlamentu práve preto, že stoja\nna čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60 ods. 2 písm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť\nnajvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej\nrepubliky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány\nim podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány štátnej správy sú spravidla podriadené\nniektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu alebo inému takému orgánu) a ostatné,\nktoré sú týmto orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako „miestne“,\na na iné orgány štátnej správy, ktoré sa osobitným prívlastkom neoznačujú. Z ústavy vyplýva,\nže jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu\ns demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti\nv rámci exekutívnej moci.\n71. Výkon štátnej správy (§ 6 ods. 1 zákona o štátnej službe), jej hierarchickosť, sa môže realizovať\npodľa konkrétnej zákonnej koncepcie štátnej služby buď pokynmi podriadeným (§ 20 zákona\no štátnej službe), alebo priamo ich menovaním a odvolávaním [porov. čl. 119 písm. m) ústavy –\nVláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch\nustanovených zákonom.]. Je vecou koncepcie štátnej správy určovanou zákonodarcom, a nie\nústavnosti, či zákon stanoví odvolanie vedúcich zamestnancov na základe konkrétnych dôvodov\nalebo bez nich, ak nejde o kritérium diskriminačné. Z hľadiska demokratickej zodpovednosti\n15\n\nza výkon štátnej správy možno uviesť, že s odvolaním vedúceho zamestnanca musí súhlasiť štatutár\ndaného štátneho orgánu alebo iný vedúci zamestnanec vo verejnej funkcii podľa zákona o štátnej\nslužbe, čo vyplýva priamo z napadnutých ustanovení.\n72. Doterajší prieskum ústavnosti napadnutých ustanovení (body 52 ‒ 61) možno vyjadriť\naj jazykom testu proporcionality, ktorý bol v danom prieskume implicitne vykonaný. Základné\nprávo na rovný prístup k verejnej funkcii je obmedziteľné právo testovateľné prostredníctvom\nprincípu proporcionality (čl. 13 ods. 4 ústavy). Vzhľadom na skutočnosť, že právo na prístup\nk verejnej funkcii zamedzuje len diskriminačnému odvolaniu, tak k zásahu vôbec nedošlo, pričom\nzákonodarca má priestor pre tvorbu koncepcie štátnej služby. Z testu proporcionality teda vyplýva\nústavná súladnosť napadnutých noriem (na základe odlišného pohľadu možno s rovnakým\nvýsledkom konštatovať, že k zásahu došlo, pretože čl. 30 ods. 4 ústavy chráni pokojný výkon\nfunkcie, ale vzhľadom na skutočnosť, že zásah nebol diskriminačný, a vzhľadom na legitímny cieľ\nzákonodarcu určovať hierarchické vzťahy v štátnej službe je tento zásah zjavne proporciálny).\n73. Navrhovatelia naznačujú (bod 10), že nevyjadrenie cieľa v dôvodovej správe prezrádza\nneústavnosť namietanej novely. Ústavný súd k tomu uvádza, že z dôvodovej správy možno\nvyvodiť, že cieľom zmeny bolo zmeniť koncepciu hierarchického vzťahu štatutára k vedúcim\nzamestnancom.\n74. Navrhovatelia argumentujú (bod 13) nálezom I. ÚS 540/2012, ktorý stanovil, že odvolanie\nz funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície ministrom dopravy musí byť odôvodnené,\ninak porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tomu uvádza, že právna úprava podmieňovala\nodvolanie dôležitým záujmom štátu. Ústavný súd tak v rámci individuálnej ochrany, ktorá\nvychádzala z konkrétnych skutkových okolností, stanovil na základe čl. 46 ods. 1 ústavy povinnosť,\naby bol daný neurčitý právny pojem konkretizovaný, čo danú vec odlišuje od prerokúvaného\nsúladu. V konaní o ústavnej sťažnosti išlo o ústavne súladný výklad zákonného pojmu, z čoho\nnemožno vyvodiť nemožnosť voľnejšej diskrécie pri posudzovaní abstraktnej súladnosti zákona.\n75. Ústavný súd sa napokon musí vysporiadať s námietkou retroaktivity (bod 12), teda s právnou\npozíciu vedúcich zamestnancov, ktorých sa dotkla právny úprava počas výkonu ich funkcie. K tomu\nje potrebné, aby ústavný súd sumarizoval judikatúru k časovým účinkom noriem. (i) Ústavný súd\nuviedol (PL. ÚS 10/06), že právna norma môže byť charakterizovaná ako „pravo-retroaktívna“,\nak dnes stanoví právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím\núčinnosti tejto normy, tak, akoby tieto právne následky platili už včera. Inými slovami,\nak v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto minulému\nokamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú retroaktivitu (porov. Krejčí,\nJ. Zpětná působnost zákonů z hlediska práva ústavního. Praha 1933, s. 71 a nasl.). Pravá\nretroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo, zákon\nfinguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal iné. Je nutné rozlišovať medzi zmenou\npravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti. (ii) Ústavný súd zároveň\nkonštantne pripomína (PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 38/2015), že ústavná ochrana právnej istoty\nvyžaduje komplikovanejší prístup, než je tradičné rozlíšenie na pravú a nepravú retroaktivitu.\nVýnimočne môže byť ústavne akceptovateľná aj trestnoprávna retroaktivita (čl. 7 ods. 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd) a niekedy nemôže byť akceptovateľná ani procesná\nnepravá retroaktivita. Tieto pojmy sú však len „prezlečenou“ proporcionalitou, ktorú je vždy\n\n16\n\npotrebné aktuálne testovať (porov. Sobek, T. Právní myšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň :\nÚstav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.). Z uvedeného vyplýva, že pri skúmaní\nzásahov do jestvujúcej právnej pozície je potrebné skúmať typ zásahu z časového hľadiska a typ\nprávneho vzťahu, do ktorého je zasahované. V predmetnej veci ide o vzťah funkcionára štátnej\nslužby so štátom, kde ma štát veľkú diskréciu, teda nejde o zraniteľnú osobu. Zároveň ide\no takzvaný okamžitý účinok zákona (presnejší názov pre nepravú retroaktivitu, porov. Petrlík, D.\nRetroaktivita právních předpisů v komunitárním právu. Linde, Praha 2005, s. 37), teda zásah nie na\nudalosti „DO“ minulosti, ale na udalosti „Z“ minulosti. Inými slovami, v posudzovanom prípade\nide len o nepravú retroaktivitu, ktorá retroaktivitou v pravom zmysle tohto pojmu nie je – ide\no zmenu pravidiel z minulosti, nie zmenu pravidiel do minulosti na už uzavreté skutkové deje\n(odvolanie z funkcie bez uvedenia dôvodu prichádza do úvahy len pro futuro, po prijatí takého\npravidla napadnutou novelou). Preto sa ani predmetný účinok neodrazil v prechodnom ustanovení\nzákonnej zmeny, k čomu by v prípade (pravej ) retroaktivity muselo dôjsť, resp. bez takéhoto\nustanovenia by zmena nepôsobila spätne.\n76. Z argumentácie uvedenej k čl. 30 ods. 4 ústavy ďalej vyplýva, že referenčná norma nechráni\nvedúcich zamestnancov pred iným než diskriminačným pozbavením danej funkcie, a to sa týka\naj tých, ktorí sú aktuálne vo funkcii, takže v zásade nedošlo k zásahu do pozície, ktorá by bola\nústavne chránená referenčnou normou. Záujem štátu na konkrétnej podobe štátnej správy tu preto\nvyvažuje právnu istotu vedúcich zamestnancov. Argument národnej rady (bod 17) o nutnosti znížiť\nv záujme ústavného princípu rovnosti právny štandard aj aktuálnym vedúcim zamestnancom tak,\naby boli súčasní aj budúci zamestnanci v rovnom postavení, nemožno uznať. Vo všeobecnosti\nby mohol viesť k vylúčeniu šetrnejších intertemporálnych úprav spočívajúcich v zachovaní, resp.\n„dobehu“ právnej pozície, ktorú dotknuté subjekty získali pred legislatívnou zmenou.\n77. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá úprava neobsahuje explicitné diskriminačné kritériá\npozbavenia funkcie vedúcich zamestnancov, a preto nie je v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 1\nods. 1 ústavy, s tým, že spôsob stanovenia odvolávania vedúcich zamestnancov je koncepčnou\nvecou demokraticky zvoleného zákonodarcu. Z týchto dôvodov návrhu nevyhovel, tak ako to je\nuvedené vo výroku nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. mája 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n17", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "služobný pomer", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "retroaktivita", "orgán-štátny", "prístup k voleným a iným verejným funkciám", "služobný pomer", "orgán-štátny", "retroaktivita", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "prístup k voleným a iným verejným funkciám"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:38d2980c-233a-4c1e-8d09-b149d0043597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1"}, {"guid": "ussr:2058cdfa-6adc-43cd-9793-3f686ebdd11c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "ussr:92e162ac-b8ad-435e-9c0b-5ef4e873c050", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 427/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2012 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9"}, {"guid": "ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/08 z 9. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-09", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b"}, {"guid": "ussr:f8dd949e-bb02-43fd-8940-4f0570e54564", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 46/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 46/03 z 6. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f8dd949e-bb02-43fd-8940-4f0570e54564"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:47fd4a07-4084-4110-9333-50bd6f2510e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2022 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1"}, {"guid": "fbba33fd-7f56-4601-a781-3a8f8486271e:2a18be5e-5bc7-4a97-b3e0-2d951ced6a7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200011.1", "spisova_znacka": "4Svk/25/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/25/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200011.1"}, {"guid": "8a71fa99-4ceb-4707-b16c-13928cf4d2f0:e352630a-6798-4833-b622-2be169218e88", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0724101225.1", "spisova_znacka": "7Ssk/95/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/95/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0724101225.1"}, {"guid": "a1f4838c-446e-4310-9c56-5cccaa931b40:ebf3c56d-05f6-4d39-a9d5-f9c9b7895572", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100175.2", "spisova_znacka": "4S/14/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4S/14/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100175.2"}, {"guid": "fd7f5ae2-d1dc-4229-8d8f-413ae5f87640:08bd9edf-fda3-4c25-9935-fe44e028dad3", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101225.1", "spisova_znacka": "4S/106/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4S/106/2024 z 11. 6. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101225.1"}, {"guid": "3ed5db10-3a52-41ef-8747-25802b672388:62b75ab2-a678-45e7-8d65-3b1195ec3e1f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:2520201724.2", "spisova_znacka": "4CoPr/3/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/3/2025 z 26. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:2520201724.2"}, {"guid": "94a177d0-7883-4931-be58-e655a561a3cb:62783c1d-eaab-49d7-95d1-d80bf96a51e1", "ecli": "ECLI:SK:OSHE:2024:8324200861.4", "spisova_znacka": "10C/1/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 10C/1/2024 z 11. 10. 2024", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2024-10-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSHE:2024:8324200861.4"}]}