{"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 8. novembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 18/2022, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2023-11-08", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Ústavnoprávne konzekvencie porušenia § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky", "pravna_veta": "Nerešpektovanie šesťmesačnej lehoty zákazu predkladania obsahovo totožných návrhov zákonov v zmysle § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemá bez ďalšieho ústavnoprávne konzekvencie.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 18/2022-86\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Straku, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu skupiny 30\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou KALLAN\nlegal s. r. o., v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 150/2022\nZ. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov\ns Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nza účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta 2022 doručený\nnávrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len ,,navrhovatelia“)\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade zákona č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými\nsídlami a obvodmi súdov (ďalej len „napádaný predpis“) s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a,\nčl. 144 ods. 1, čl. 148 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n2. Podaním z 5. októbra 2022 navrhovatelia doplnili návrh na začatie konania o skutočnosti,\nktoré podľa ich názoru odôvodňujú postup ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 2 ústavy, t. j.\npozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení,\nak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska\nškoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Navrhli pozastaviť účinnosť alternatívne, a to buď\n\nvo vzťahu k napádanému predpisu ako celku (prvá alternatíva), alebo k jeho vybraným častiam\n(druhá alternatíva).\n3. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 18/2022-35 z 13. decembra 2022 prijal návrh na ďalšie\nkonanie. Uznesením č. k. PL. ÚS 18/2022-74 z 24. mája 2023 nevyhovel návrhu na pozastavenie\núčinnosti napádaného predpisu.\n4. Námietky navrhovateľov k sporným právnym predpisom možno rozdeliť do nasledujúcich\noblastí:\nI.1. Nedostatky legislatívneho procesu:\n5. Navrhovatelia kritizujú predovšetkým to, že v druhom čítaní zákonodarného procesu, t. j.\nv neskorej fáze zákonodarného procesu, prostredníctvom rozsiahleho poslaneckého pozmeňujúceho\nnávrhu sa do textu vládneho návrhu zákona (parlamentná tlač č. 849) dostali podstatné pasáže\nz už odmietnutých návrhov zákonov (t. j. z parlamentných tlačí č. 847, 848, 850). Pri tomto\nposlaneckom pozmeňujúcom návrhu súčasne kritizujú „minimalistické, iba formálne odôvodnenie\njednotlivých zmien a absencia akejkoľvek reálnej diskusie k nim“. Podľa nich takýto postup\n„indikuje mimoriadny dešpekt k základným pravidlám legislatívneho procesu“. Navrhovatelia\nuvádzajú, že si uvedomujú, že nie každé porušenie pravidiel legislatívneho procesu má ústavnú\nrelevanciu. V tomto prípade však podľa ich názoru porušenia pravidiel legislatívneho procesu\ndosiahli ústavnú intenzitu. Zdôrazňujú porušenie § 96 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“). Podľa neho ak národná rada návrh zákona\nneschválila, nový návrh zákona v tej istej veci možno podať najskôr o šesť mesiacov odo dňa\nneschválenia takéhoto návrhu zákona. V tomto smere akcentuje materiálne chápanie tohto pravidla.\nTo nemôže byť obídené predložením poslaneckého pozmeňujúceho návrhu, ktorý je de facto\ntotožný s už raz odmietnutým návrhom zákona. Podľa názoru navrhovateľov postup národnej rady\nv tomto prípade „zahŕňal kombináciu viacerých porušení základných pravidiel legislatívneho\nprocesu, pričom táto kombinácia dosiahla intenzitu hrubej svojvôle, keď úplne zbavila akéhokoľvek\npraktického účinku nielen konkrétnu právomoc súdnej rady, ale aj konkrétne pravidlá upravené\nzákonom o rokovacom poriadku“.\n6. Navrhovatelia taktiež namietajú nezohľadnenie Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej\nlen „súdna rada“) v legislatívnom procese. Vychádzajú pri tom z jej osobitného postavenia\nvo vzťahu k výkonu súdnej moci. Odvolávajú sa pri tom aj na čl. 141 ods. 6 písm. k) ústavy,\npodľa ktorého sa pôsobnosť súdnej rady ďalej rozvíja najmä prostredníctvom zákona č. 185/2002\nZ. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“). V tomto zákone sa v § 4 ods. 1 uvádza,\nže do pôsobnosti súdnej rady patrí aj zaujímanie stanovísk k návrhom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov upravujúcich organizáciu súdnictva, konanie pred súdmi a postavenie sudcov,\nako aj zaujímanie stanovísk k návrhom koncepčných dokumentov týkajúcich sa súdnictva, ktoré\nsa predkladajú na rokovanie národnej rady a vlády. Podľa názoru navrhovateľov je tým zvýraznená\núloha súdnej rady v legislatívnom procese vo vzťahu k návrhom právnych predpisov, ktoré\nsa dotýkajú organizácie súdnictva a postavenia sudcov.\n\n2\n\nI.2. Nesúlad s ústavnou zásadou nepreložiteľnosti sudcu:\n7. Navrhovatelia tvrdia, že právnym účinkom napádaného zákona bude zrušenie viacerých\nokresných súdov, transformácia iných okresných súdov na tzv. sídelné súdy, čo v určitých\nsituáciách stotožňujú s možnosťou preloženia sudcov okresných súdov bez ich súhlasu na iné\nmiesto výkonu práce. Namietajú absenciu zákonnej úpravy podrobností, ktorá by vytvorila\ndostatočné záruky pred uplatnením vplyvu nesúdnych orgánov a zároveň dotknutým sudcom\npriznala primerané záruky ich ochrany. Takýto postup nie je podľa názoru navrhovateľov prípustný,\nkeďže môže ponechať rozhodnutie o faktickom preložení sudcu na voľnú úvahu predsedu súdu,\na to bez náležitej procesnej ochrany individuálneho sudcu.\n8. Navrhovatelia preto uzavreli, že napádaný predpis je v rozpore čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1,\nčl. 141a, čl. 144 ods. 1, čl. 148 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n9. Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napádaný predpis nie je v súlade\ns príslušnými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n10. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) vo svojom stanovisku z 13. júna\n2023 uviedla, že k návrhu navrhovateľa na začatie konania o súlade napádaného predpisu\nzasiela návrh napadnutého predpisu s dôvodovou správou (tlač 849), pozmeňujúci a doplňujúci\nnávrh poslanca národnej rady\na prepis rozpravy zo 65. schôdze národnej rady\nz 26. a 27. apríla 2022.\n11. Predseda národnej rady súčasne vyhlásil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\nII.2. Stanovisko vlády:\n12. Vláda, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“),\nvo svojom stanovisku zo 16. februára uviedla, že sa s podaným návrhom na začatie konania\nnestotožňuje. Odvoláva sa pri tom na samoreguláciu parlamentných procedúr, ktorá je prejavom\nparlamentnej autonómie. Pri tom zvýrazňuje viaceré rozhodnutia ústavného súdu zdôrazňujúce\ntento aspekt (najmä PL. ÚS 48/03 a PL. ÚS 6/2017). Vláda pri tom však odkazuje aj na formulácie\nústavného súdu, podľa ktorých môže v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel\nzákonodarného zboru vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.\n13. V stanovisku vláda zdôrazňuje, že v zákonodarnom procese je jedným zo subjektov\nzákonodarnej iniciatívy. Po predložení vládneho návrhu zákona je úlohou národnej rady zvážiť,\nči takýto návrh zákona prijme alebo odmietne. Vláda namieta argumenty navrhovateľov,\nktoré sa týkajú rozsahu predmetného pozmeňovacieho návrhu. Predovšetkým tvrdí, že zákonodarný\nproces prebehol rokovacím poriadkom predpokladaným spôsobom. V tomto smere tvrdí aj to,\nže žiadna právna norma neurčuje rozsah pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Uvádza aj to,\nže tieto návrhy sú často rozsiahle a niekedy presiahnu aj samotný návrh zákona. Podľa jej názoru\n\n3\n\nnemožno podanie a schválenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu k vládnemu návrhu zákona\npovažovať za dôvod, ktorý by mohol spôsobiť neústavnosť zákona ako celku.\n14. Vláda uvádza, že na schôdzi národnej rady bol poslancom daný priestor, aby sa zapojili\ndo diskusie. „V rámci rozpravy v druhom čítaní boli zo strany poslancov národnej rady predložené\nštyri pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k zákonu, o ktorých následne národná rada hlasovala s tým,\nže jeden z uvedených návrhov schválila a tri neschválila. Po hlasovaní o pozmeňujúcich\na doplňujúcich návrhoch národná rada pristúpila k tretiemu čítaniu návrhu zákona. Do otvorenej\nrozpravy o návrhu zákona sa v treťom čítaní prihlásil jeden poslanec. Po vystúpení v rozprave\na po hlasovaní o návrhu poslanca pristúpilo plénum zákonodarného zboru k hlasovaniu o návrhu\nzákona ako celku. Národná rada následne schválila návrh zákona v pomere (i) za 91 poslancov,\n(ii) proti 50 poslancov a (iii) zdržal sa jeden poslanec.“ Ďalej tvrdí, že navrhovateľom\nspochybňovaný pozmeňovací poslanecký návrh obsahovo súvisel s návrhom zákona („obsahom\nnapadnutého zákona, ktorý prešiel prvým čítaním boli aj ustanovenia o mestských a krajských\nsúdoch. Poslanci schválili mestské súdy ako také, neschválili však detailnú právnu úpravu.\nAk by poslanci nechceli zriadiť Mestský súd Bratislava a Mestský súd Košice, museli\nby prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu vyňať tieto druhy súdov z reformy súdnej mapy.“).\nTým bola zachovaná požiadavka tzv. pravidla úzkeho vzťahu, podľa ktorého sa pozmeňujúci návrh\nmusí týkať toho istého predmetu návrhu, ktorý je v legislatívnom procese práve prejednávaný.\nPodľa vlády teda pozmeňovací návrh nebol tzv. „prílepkom“. Vláda je súčasne toho názoru,\nže šesťmesačná lehota, počas ktorej nemožno zaradiť do programu schôdze národnej rady nový\nnávrh zákona v tej istej veci, ako bol návrh, ktorý nebol prijatý v prvom čítaní (§ 96 ods. 4\nrokovacieho poriadku), sa netýka pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Na základe uvedeného\npreto tvrdí, že nedošlo k porušeniu zákona o rokovacom poriadku.\n15. K pozícii súdnej rady v legislatívnom procese vláda dodáva, že súdna rada rokovala o reforme\nsúdnej mapy a po jej prerokovaní prijala uznesenie č. 327/2020, v ktorom podporila novú súdnu\nmapu. Jej súčasťou bol aj napadnutý zákon. Súdnej rade bolo predložené pomerne veľké množstvo\nvyjadrení, stanovísk a pripomienok z justičného prostredia a niektorých miest a obcí, ktoré mali byť\npodľa navrhovaných zmien dotknuté novou súdnou mapou. Vláda preto nesúhlasí s tvrdením\nnavrhovateľov o nerešpektovaní ústavnej a zákonnej pôsobnosti súdnej rady.\n16. Vláda tvrdí, že napadnutý zákon prešiel celým riadnym legislatívnym procesom, ktorý vláda\npovažuje za zákonný. Vláda poukazuje v tejto súvislosti na sériu intenzívnych odborných diskusií\nnajmä s predsedami dotknutých súdov, správou súdov, stavovskými organizáciami sudcov\na napokon aj samotnou súdnou radou, ktoré viedol predkladateľ napadnutého zákona v priebehu\ncelého legislatívneho procesu napadnutého zákona. Podľa stanoviska vlády, všetci aktéri vstupujúci\ndo legislatívneho procesu pristupovali k reforme súdnej mapy cez prizmu záujmov, ktoré\nreprezentujú. Z uvedeného vyplýva, že reforma sa postupne v celom legislatívnom procese vyvíjala\na neskoršie verzie návrhov zákonov sa môžu líšiť od tých skorších. Definitívne rozhodnutie\nna usporiadaní sídiel a obvodov súdov padlo na pôde národnej rady.\n17. Vláda taktiež odmieta tvrdenie navrhovateľov, podľa ktorého by napadnutým predpisom došlo\nk porušeniu zásady nepreložiteľnosti sudcu. Pri tom odkazuje na rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 12/04,\nktoré v minulosti riešilo otázku ústavnosti reorganizácie súdnej mapy. Vláda tvrdí, že z princípov,\nktoré boli v uvedenom judikáte formulované, sa vychádzalo aj pri tvorbe napadnutého predpisu.\n\n4\n\nUvádza pri tom, že miesto výkonu funkcie sudcu možno zmeniť v rozvrhu práce zo sídla súdu\nna pracovisko (alebo naopak) len s predchádzajúcim súhlasom dotknutého sudcu. Bez takéhoto\nmožno zmeniť miesto jeho výkonu funkcie len s predchádzajúcim súhlasom súdnej rady,\nak je to potrebné pre riadny chod súdu. Návrh súdnej rade podáva predseda súdu. Vláda\nargumentuje, že táto právna úprava poskytuje sudcovi ochranu prostredníctvom súdnej rady. Súdna\nrada zhodnotí dôvodnosť zmeny a posúdi, či nemožno dosiahnuť účel zmeny aj iným spôsobom.\nNásledne môže byť rozvrh v tejto časti prijatý až na základe súhlasu súdnej rady.\n18. Na základe uvedených dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil,\nže sa návrhu poslancov a návrhu na pozastavenie účinnosti nevyhovuje.\nII.3. Stanovisko súdnej rady:\n19. Súdna rada listom z 21. apríla 2023 uviedla, že po prerokovaní žiadosti ústavného súdu\no vyjadrenie k napádaným právnym predpisom, ktoré sú predmetom návrhu na začatie,\nna 4. zasadnutí 19. apríla 2023 neschválila prijatie stanoviska. Na základe uvedeného sa teda\nk návrhu na začatie konania nevyjadrila.\nII.4. Replika navrhovateľov:\n20. Navrhovatelia v replike z 12. júla 2023 uviedli, že zotrvávajú na právnej argumentácii\nformulovanej v návrhu na začatie konania.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n21. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, stanoviskami národnej rady, vlády\na súdnej rady dospel k nasledujúcim záverom:\nIII.1. K ústavnej relevancii pravidiel legislatívneho procesu:\n22. Ústavy tradične stanovujú pravidlá legislatívneho procesu v parlamente iba v hrubých obrysoch,\nnapr. právo zákonodarnej iniciatívy či kvórum potrebné pre prijatie návrhu zákona. Úpravu ďalších\npodrobností zákonodarného procesu prenecháva ústavný text obvykle na osobitné predpisy,\nktoré parlamenty prijímajú zväčša vo forme rokovacích poriadkov. Právo pripraviť, zostaviť a prijať\nrokovací poriadok, t. j. špecifikovať samoreguláciu parlamentných procedúr, je tradičným prejavom\nautonómie parlamentu. Parlamentná autonómia slúži najmä na to, aby parlament mohol svoje\nprávomoci a funkcie vykonávať riadne a efektívne. Rozumie sa tým najmä právo riadiť\na organizovať svoju prácu, právomoc schvaľovať rozpočet, vyberať si zamestnancov a stanoviť\npodmienky ich zamestnania, výkonu práce, odmeňovania a prepúšťania zo zamestnania,\nale tiež právomoc vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas rokovania (PL. ÚS 6/2017).\n23. K postaveniu národnej rady pri parlamentných procedúrach pristupuje obdobne aj slovenská\nústava. Zákonodarný proces upravuje len v jeho základných črtách. V čl. 92 ods. 2 ústavy\nsa uvádza, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Prijatím zákona o rokovacom\nporiadku sa v praktických kontúrach realizuje naznačená parlamentná autonómia národnej rady.\nTo však neznamená, že parlament si môže svoje interné procesy upraviť akokoľvek. Pri prijímaní\n5\n\nzákona o rokovacom poriadku, rovnako ako pri prijímaní každého zákona, musí národná rada\nrešpektovať ústavou stanovené limity.\n24. Slovenská republika je demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy). Tieto dva princípy\nsa prelínajú aj v zákonodarnom procese. Volení poslanci (demokracia) totiž prerokúvajú, diskutujú\na hlasujú (demokracia) v ústavou a zákonom stanovenom procese (právny štát) o návrhoch\nprávnych noriem, ktoré sa stanú zákonmi (právny štát). S ohľadom na potrebu podporovať\ndemokratické procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou národnej rady pri výkone\njej kompetencií na strane druhej ústavný súd vníma určité napätie (PL. ÚS 13/2022). Pravidlá\nrokovania parlamentu sú totiž osobitnými súbormi noriem a ich dodržiavanie nie je preskúmateľné\nbežnými kontrolnými mechanizmami (PL. ÚS 6/2017, k tomu aj PL. ÚS 48/03). V súlade\ns princípom materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) je však národná rada ústavne\nsúladným zákonom o rokovacom poriadku sama viazaná (PL. ÚS 26/2019).\n25. V doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd pristupoval ku skúmaniu ústavnosti\nzákonodarného procesu zdržanlivo, zvýrazňujúc procedurálnu autonómiu parlamentu. Ústavný súd\nvšak už opakovane judikoval, že procesné pravidlá, hoc aj len zákonnej povahy, môžu mať ústavný\nvýznam. Nie každé porušenie ustanovení rokovacieho poriadku si však zasluhuje ingerenciu\nústavného súdu. Tá nastupuje jedine v situácii, keď porušenie pravidiel zákonodarného procesu\ndosiahne ústavnú intenzitu. Ústavný súd pri tom už opakovane deklaroval, že hrubé a svojvoľné\nnerešpektovanie pravidiel zákonodarného postupu môže mať za následok rozpor prijatého zákona\ns ústavou (PL. ÚS 48/03, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 26/2019). Ústavná intenzita porušení zákona\no rokovacom poriadku tak môže ústavný súd prinútiť, aby v prospech ochrany ústavnosti zasiahol\na vynútil normy tohto zákona. Parlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly ústavného\nsúdu (PL. ÚS 11/2012, PL. ÚS 6/2017) a v záujme ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) tento\ndisponuje oprávnením preskúmať ústavnosť parlamentnej procedúry. V uvedenom prípade možno\nhovoriť o tzv. formálnom (procesnom) prieskume ústavnosti. Ten má svoje špecifiká,\nktoré ho odlišujú od materiálneho prieskumu súladu právnych predpisov. Pri materiálnom\nprieskume ústavnej súladnosti ústavný súd posudzuje obsahovú konformitu normy nižšej právnej\nsily s normou vyššej právnej sily. Pri formálnom prieskume ústavnosti sa zameriava predovšetkým\nna ústavnú konformitu zákonodarného procesu, ktorý viedol k prijímaniu napadnutej právnej\nnormy. Účinky derogačného nálezu pri formálnom a materiálnom prieskume ústavnosti sú v zásade\nodlišné (PL. ÚS 13/2020). Deklarácia neústavnosti vo formálnom prieskume ústavnosti vedie\nk derogácii právneho predpisu (zákona) ako celku, t. j v celej časti, ktorá bola ústavne nesúladným\nzákonodarným procesom dotknutá. To má zásadný dopad na právny poriadok a právnu istotu jeho\nsubjektov (PL. ÚS 13/2022). Na druhej strane však právny predpis, ktorý bol vo formálnom\nprieskume ústavnosti posúdený ako ústavne nesúladný, môže byť opätovne prijatý v ústavne\nsúladnom procese. Inými slovami, v takomto prípade ústavný súd negatívne nezhodnotil obsah,\nale „len“ proces prijímania napadnutého predpisu. Na rozdiel od deklarácie obsahového ústavného\nnesúladu by deklarácia formálneho ústavného nesúladu zákona mala pre národnú radu predstavovať\nimpulz, aby totožné znenie zákona, ak tak opätovne uváži, prijala ústavne súladným postupom.\n26. Porušenie ústavnosti pri zákonodarnom procese môže nastať v troch odlišných situáciách.\n27. Prvým a najzávažnejším problémom je, ak národná rada poruší ústavné pravidlá výslovne\nsa týkajúce zákonodarného procesu (napr. čl. 84 ods. 1 a 2, čl. 87 ods. 1 ústavy). Porušenie ústavou\n\n6\n\nstanovených pravidiel je samozrejme ústavne relevantné a musí viesť k deklarácii neústavnosti\nnapadnutého zákona vo formálnom prieskume ústavnosti (PL. ÚS 13/2020, bod 25).\n28. V druhej situácii by ústavnú intenzitu mohlo dosiahnuť porušenie pravidiel vyplývajúcich\nzo zákona o rokovacom poriadku. V PL. ÚS 13/2020 (bod 28) ústavný súd konštatoval,\nže porušenie ústavných článkov môže byť zapríčinené aj (i) porušením ustanovenia zákona\no rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu\nrelevantných ústavných článkov. Nesúlad zákona s ústavou teda nemôže byť odvodený\niba z nepodstatného porušenia procedurálnych pravidiel pri prerokovaní návrhu zákona. Iba hrubé\na svojvoľné nerešpektovanie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré nespĺňa ústavné garancie\nlegitímneho a legálneho zákonodarného procesu, by bolo spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého\nzákona s ústavou (PL. ÚS 48/03). V PL. ÚS 29/05 rovnako konštatoval, že „nerešpektovanie\nzákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade\nv konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona,\nale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku“. Porušenie pravidiel\nlegislatívneho procesu nadobudne ústavnú intenzitu, ak týmto konaním dôjde k vážnemu porušeniu\nústavných práv alebo princípov (PL. ÚS 4/2018). Pre deklaráciu neústavnosti napadnutého zákona\nje tak potrebné, aby nezákonný postup národnej rady pri zákonodarnom procese zasiahol ústavou\nchránený princíp (PL. ÚS 13/2022). Môže ísť napríklad o porušenie ústavných práv poslancov\nnárodnej rady pri výkone ich mandátu, princípu slobodnej súťaže politických strán, princípu\nväčšinového rozhodovania a ochrany parlamentnej menšiny, princípu pluralizmu tvorby vôle\nposlancov, princípu verejnosti pri prerokovaní návrhu zákona či princípu dlhodobej udržateľnosti\nhospodárenia Slovenskej republiky vrátane efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov,\ntak ako ich ústavný súd definoval najmä v PL. ÚS 13/2020 a PL. ÚS 13/2022.\n29. Napokon treťou rovinou potenciálnych ústavných porušení, pri ktorej by ústavný súd musel\nv prospech ochrany ústavnosti zasiahnuť do parlamentných procedúr, môže nastať aj v prípade,\nak parlament formálne dodrží ustanovenia zákona o rokovacom poriadku, no napriek tomu dôjde\nk porušeniu ústavou chránených práv alebo princípov. Ústavný súd k porušeniam ústavnosti\npristupuje materiálne, t. j. nielen v optike súladu procesných postupov činnosti národnej rady\nso zákonom o rokovacom poriadku. Formálnym dodržaním litery zákona o rokovacom poriadku\nsa totiž v parlamentnej praxi môže zasiahnuť do ústavou chráneného záujmu. Takáto situácia\nje najmenej pravdepodobná, avšak napriek tomu ju nie je možné vylúčiť. Ak by sa aplikáciou\nustanovenia zákona o rokovacom poriadku zasiahlo do ústavou garantovaných práv alebo princípov\n(napr. do princípu ochrany parlamentných menšín), mohlo by to signalizovať neústavnosť takéhoto\nustanovenia zákona o rokovacom poriadku (porovnaj deklaráciu neústavnosti niektorých ustanovení\nzákona o rokovacom poriadku PL. ÚS 4/97).\n30. Na základe už uvedeného možno uzatvoriť, že aktívny zásah ústavného súdu do autonómie\nparlamentných procesov, osobitne pri rokovaní o návrhu zákona, nie je typický, no za istých\nokolností môže byť odôvodnený. Parlamentná autonómia nie je bezbrehá a neznamená absolútne\nvylúčenie možnosti kontroly parlamentu zo strany iných štátnych orgánov. Opačný názor\nby sa nevyhnutne dostal do konfliktu s princípom právneho štátu, ktorý predpokladá súdnu kontrolu\na podriadenie každého štátneho orgánu (vrátane parlamentu) ústave. V prípade potreby môže\nústavný súd svojím rozhodovaním nastoliť rovnováhu medzi parlamentnou autonómiou a princípom\nprávneho štátu (PL. ÚS 6/2017). Pritom musí postupovať zdržanlivo a voliť triezvy prístup\n7\n\nk posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných\norgánov (k tomu najmä PL. ÚS 48/03, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 4/2018, PL. ÚS 26/2019,\nPL. ÚS 25/2020, PL. ÚS 2/2020). Zdržanlivosť ústavného súdu sa v tejto otázke prejavuje tým,\nže ústavný súd rešpektuje pomerne širokú mieru úvahy národnej rady pri regulácii svojich\nvnútorných pomerov a zasahuje do nej len v nevyhnutných prípadoch (PL. ÚS 4/2018).\nIII.1.1. Namietané porušenie § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku:\n31. Navrhovatelia namietajú skutočnosť, že 17. februára 2022 v prvom čítaní odmietnuté návrhy\nzákonov (parlamentné tlače č. 847, 848, 850) sa stali takmer v úplnosti predmetom pozmeňujúceho\nposlaneckého návrhu z 27. apríla 2022 k návrhu napadnutého zákona (parlamentná tlač č. 849).\nTým namietajú porušenie § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku, ktorý v lehote šiestich\nmesiacov odo dňa neschválenia návrhu zákona zakazuje subjektom zákonodarnej iniciatívy\nopätovne podať rovnaký návrh zákona.\n32. Toto ustanovenie zákona o rokovacom poriadku je interpretované a aplikované prostredníctvom\nrozhodnutí orgánov národnej rady v jednotlivých fázach legislatívneho procesu. Pri striktne\njazykovom výklade, ktoré vo svojom stanovisku presadzuje vláda, by sa pravidlo zakotvené v § 96\nods. 3 o rokovacom poriadku malo vzťahovať výlučne na nové návrhy zákonov,\na nie na pozmeňujúce a doplňujúce návrhy poslancov v neskorších fázach zákonodarného procesu.\nTakýto prístup by sa však nepochybne míňal hlavnému účelu, pre ktorý bolo toto pravidlo\ndo zákona o rokovacom poriadku zavedené. Ak by ho totiž bolo možné obísť doplňujúcim alebo\npozmeňujúcim poslaneckým návrhom v druhom alebo treťom čítaní, vytvárala by sa tým\nlen formálna, no ľahko prekonateľná prekážka opätovného predkladania materiálne totožných\nnávrhov zákonov. Účelom tejto normy je snaha o nezahlcovanie parlamentných schôdzi tými istými\nnávrhmi zákonov, ktoré už boli v nedávnej minulosti poslancami odmietnuté. Ide o racionálne\npravidlo, ktoré neporušuje ústavné právo poslanca na zákonodarnú iniciatívu. Snaží sa zefektívniť\nčinnosť parlamentu. Inými slovami, toto pravidlo má materiálny zmysel, ktorý nemôže byť popretý\nstriktným gramatickým výkladom, ktorým jeho obídenie odôvodňuje vláda.\n33. Je preto očividné, že ak sa národná rada v prvom čítaní uznesie, že nebude pokračovať\nv rokovaní o návrhu zákona, neprijme k návrhu zákona žiadne uznesenie alebo ho neprijme\nv ďalších fázach zákonodarného procesu, možno návrh považovať za odmietnutý. Na takto\nodmietnutý návrh zákona sa potom vzťahuje § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku. Obsahovo\ntotožný návrh (bez ohľadu na jeho označenie) by sa preto nemal opätovne „objaviť“\nv zákonodarnom procese v lehote, ktorú stanovuje § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku.\nAk by tomu tak nebolo a pravidlo by sa vnímalo formálne, a nie materiálne, paralyzovalo by to jeho\núčel.\n34. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že procedurálny postup, ktorým sa doplnil\npredložený návrh dotýkajúci sa napadnutého predpisu, porušil § 96 ods. 3 zákona o rokovacom\nporiadku. V tomto smere je však potrebné odkázať na konanie sp. zn. PL. ÚS 6/2017, v ktorom\nústavný súd uviedol, že „pri posudzovaní ústavnosti parlamentnej procedúry preto treba rozlišovať\nmedzi tzv. poriadkovými predpismi (normami), ktorých účelom je len zabezpečenie účelnosti,\nhospodárnosti a vhodnosti postupu, prípadne inštruktívneho návodu na postup v určitej situácii,\na normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov) danej parlamentnej procedúry“.\n8\n\nÚstavný súd konštatuje, že pravidlo § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemá ústavnú\nrelevanciu. Bez ďalších legislatívnych pochybení preto nemá jeho nerešpektovanie ústavnoprávne\nkonzekvencie. Šesťmesačná lehota zákazu predkladania obsahovo totožných návrhov zákonov\nje lehotou procesnou, na ktorú dohliada národná rada. Jej nerešpektovaním sa môžu schôdze\nparlamentu zaplaviť obsahovo totožnými návrhmi a efektivita činnosti národnej rady môže takýmto\npostupom utrpieť. Ideálny stav prerokovania návrhov zákonov však nie je oblasť, do ktorej by mal\nústavný súd zasahovať. Dodržiavanie tohto pravidla, ktoré vedie primárne k procesnej efektívnosti\nčinnosti národnej rady v zákonodarnom procese, spadá do procesnej autonómie národnej rady.\nPorušenie tejto procesnej lehoty v tomto prípade svojou intenzitou nezasahuje žiaden z ústavných\nprincípov či pravidiel zákonodarného procesu upravených v ústave. Na základe uvedeného\npreto porušenie pravidla stanoveného v § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku ústavný súd\nnehodnotí ako ústavne relevantné.\nIII.1.2. Pozmeňovací návrh poslanca v druhom čítaní:\n35. Ďalšia námietka navrhovateľov sa opätovne vzťahuje na skutočnosť, že už odmietnuté návrhy\nzákonov v prvom čítaní (parlamentné tlače č. 847, 848, 850) boli takmer v úplnosti predmetom\nrozsiahleho pozmeňujúceho poslaneckého návrhu k návrhu napadnutého zákona (parlamentná tlač\nč. 849) v neskorej fáze zákonodarného procesu. Týmto postupom sa podľa ich názoru právo\nzákonodarnej iniciatívy poslancov „skrylo“ do práva poslancov na podávanie pozmeňujúcich\na doplňujúcich návrhov. Podľa nich sa tým obišlo pripomienkové konanie, t. j. fáza, ktorou vládny\nnávrh zákona prechádza pred podaním do parlamentu. Súčasne tvrdia, že týmto postupom\nsa redukovala, resp. obmedzila možnosť náležitej parlamentnej deliberácie. Pri spochybňovanom\nposlaneckom pozmeňujúcom návrhu kritizujú „minimalistické, iba formálne odôvodnenie\njednotlivých zmien a absencia akejkoľvek reálnej diskusie k nim“. Týmito výhradami sa snažia\nprepojiť prerokovanie návrhu napadnutého zákona podľa zákona o rokovacom poriadku\ns porušením ústavných pravidiel. Nespochybňuje sa pri tom porušenie žiadneho konkrétneho\nustanovenia zákona o rokovacom poriadku.\n36. V bode 29 tohto rozhodnutia bolo uvedené, že za určitých, pomerne výnimočných okolností\nmôže aj bez porušenia ustanovení zákona o rokovacom poriadku ústavný súd konštatovať\nneústavnosť zákonodarného procesu, ktorý viedol k prijatiu napádaného predpisu. Takáto situácia\nby mohla nastať, ak zákonodarný proces síce formálne prebehol v zmysle ustanovení zákona\no rokovacom poriadku, no materiálne by sa týmto postupom ústavnou intenzitou negatívne zasiahlo\ndo ústavou garantovaného práva alebo princípu. Aj keď navrhovatelia priamo neoznačili ústavné\npráva alebo princípy, ktoré mohli byť pri prerokovaní napadnutého predpisu negatívnym spôsobom\nzasiahnuté, možno konštatovať, že sa domáhajú predovšetkým negatívneho dopadu takéhoto\npostupu na politickú diskusiu, ktorej rozvinutie je pri zákonodarnom procese nevyhnutné. Absencia\nnáležitej politickej diskusie je prepojiteľná najmä so slobodnou súťažou politických síl\nv demokratickej spoločnosti, a to predovšetkým s právom politickej opozície zapojiť\nsa do zákonodarného procesu. Toto právo patrí všetkým poslancom a je prepojiteľné so zásadou\nnáležitého parlamentného prerokovania návrhu zákona vyplývajúceho primárne z čl. 31 ústavy.\n37. Zákonodarný proces v národnej rade má predovšetkým vytvoriť priestor pre náležitú deliberáciu\na „obrusovanie hrán“ predloženého návrhu zákona. Návrh zákona by preto mal prejsť všetkými\n\n9\n\nfázami zákonodarného procesu. Pôvodne tri vládne návrhy zákonov (parlamentná tlač č. 847, 848,\n850) absolvovali fázu tzv. prípravy v orgánoch výkonnej moci. Následne boli do parlamentu\npredložené ako vládne návrhy zákonov. Národná rada ich v zákonodarnom procese odmietla\nuž v prvom čítaní. Počas prvého čítania sa zisťujú základné predpoklady na to, či je zákon formálne\nv poriadku a či je z obsahového hľadiska „zrelý“ pre ďalšie fázy zákonodarného procesu.\nPredmetné tri návrhy zákonov, ktoré sa dotýkali napadnutej právnej úpravy (parlamentná tlač\nč. 849), boli postupom podľa § 73 zákona o rokovacom poriadku vylúčené z ďalšieho\nzákonodarného procesu. Následne však boli cestou poslaneckého návrhu „vzkriesené“ v záverečnej\nfáze druhého čítania.\n38. Naznačený postup nemusí byť v zákonodarnom procese neobvyklý. Rozhodnutia národnej rady\npri prerokovaní návrhov zákonov môžu byť nielen odborné, ale aj politické. Môže sa preto stať,\nže aj návrhy zákonov, ktoré spĺňajú všetky predpoklady na ďalší postup zákonodarným procesom,\nbudú z politických dôvodov zamietnuté. Spôsob a metódy prerokovania návrhov zákonov môžu byť\ntotiž výsledkom politickej taktiky pri zákonodarnom procese, keďže politické metódy pri tomto\npostupe patria do konceptu parlamentnej autonómie. Ústavný súd nehodnotí ich vhodnosť, resp.\nideálny stav zákonodarného procesu. Poslanci národnej rady sa za prípadné pochybenia,\na to aj pri zákonodarnej činnosti, politicky zodpovedajú občanom v pravidelne sa opakujúcich\nvoľbách. Napriek tomu však ústavný súd nemôže rezignovať na dohľad nad ústavnosťou, ktorá\nsa dotýka konceptu parlamentnej autonómie. Pri tom je však primerane zdržanlivý\na do parlamentných procedúr zasiahne výlučne v situáciách, keď ústavnou intenzitou dôjde\nk negatívnemu zásahu do výkonu ústavných práv alebo princípov.\n39. Na základe podkladov, ktoré ústavnému súdu doručili navrhovatelia, vláda, národná rada,\nako aj na základe informácií, ktoré si ústavný súd zabezpečil vlastnou činnosťou, mal ústavný súd\nza preukázané, že pri prijatí napadnutého zákona (v tom čase parlamentná tlač č. 849) sa rozvinul\nriadny zákonodarný proces, v ktorom sa zúčastnili všetky relevantné subjekty. Navrhovatelia\nneuviedli nič relevantné, čím by z obsahového hľadiska podporili svoje tvrdenia o neústavnosti\nprocesu prijímania napadnutého právneho predpisu. V podstatnom rámci boli dodržané všetky\nzákladné záruky riadneho legislatívneho procesu v právnom štáte.\n40. Navrhovatelia tvrdia, že pozmeňovací návrh, ktorý vo veľkých častiach konzumoval pôvodné\nparlamentné tlače č. 847, 848, 850, bol neprimerane dlhý. Ústavný súd ale nemôže posudzovať\nrozsah pozmeňovacieho návrhu ako dôvod na deklaráciu neústavnosti právneho predpisu.\nStanovením ideálnej, primeranej či neprimeranej dĺžky pozmeňujúceho či doplňujúceho návrhu\nbez prepojenia na porušenie ústavných práv alebo princípov by ústavný súd neprimeraným\nspôsobom zasiahol do parlamentnej autonómie.\n41. Navrhovatelia tvrdia aj to, že diskusia k pozmeňovaciemu návrhu bola nedostatočná. Ústavný\nsúd však zistil, že počas druhého čítania k parlamentnej tlači č. 849 mali všetci poslanci možnosť\nsa k predmetnému doplňujúcemu návrhu vyjadriť. Niektorí z nich túto možnosť počas schôdze\nnárodnej rady 26. a 27. apríla 2022 aj využili. Nedošlo teda k obmedzeniu parlamentnej deliberácie,\nhoc sa táto uskutočnila bez účasti výborov. Táto výhrada by sa však vzťahovala na každý\npozmeňujúci a doplňujúci návrhu poslancov, ak sa rozhodnutím národnej rady neuplatní postup\npodľa § 29 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku. Okrem toho predkladateľ podľa § 94 ods. 2\nzákona o rokovacom poriadku vyslovil súhlas s predmetným doplňujúcim poslaneckým návrhom,\n\n10\n\nktorý návrh zákona rozšíril. Národná rada rozhodla aj o skrátení 48-hodinovej lehoty na hlasovanie\no návrhoch zo spoločnej správy výborov a o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch podaných\nna schôdzi národnej rady (§ 83 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku). Pri prerokovaní parlamentnej\ntlače č. 849 sa pristúpilo aj k postupu podľa § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku,\npodľa ktorého sa tretie čítanie uskutočnilo okamžite po skončení druhého čítania. Aj v treťom čítaní\nsa uskutočnila diskusia, hoc len krátka.\n42. Ústavný súd v zákonodarnom postupe pri prerokovaní parlamentnej tlače č. 849 nespozoroval\nporušenia, ktoré by bránili otvorenej diskusii zástancov konkurenčného názoru či narušovali právo\nparlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu vládnucej\nväčšiny. Neschvaľuje konštantné skracovanie lehôt, ktoré je pri zákonodarnom procese v národnej\nrade čoraz častejšie, rešpektuje však parlamentnú autonómiu, do ktorej môže s ohľadom na princíp\ndeľby moci vstúpiť len výnimočne, pri ústavne relevantnom nerešpektovaní ústavných práv\nalebo princípov.\n43. Na základe uvedeného možno konštatovať, že v procese prijímania napadnutého zákona\nnekonala národná rada svojvoľne. Parlamentná diskusia a ústavná požiadavka, aby zákony\nvyjadrovali vôľu poslancov, sú navzájom previazané. Obmedzenie diskusie ovplyvňuje tvorbu vôle\nposlancov. Diskusia je jedným zo zmyslov parlamentnej procedúry. Všetky strany zúčastnené\nna parlamentnej procedúre majú dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň\nsa k nej vyjadriť (PL. ÚS 26/2019). Niektorí poslanci tento priestor čiastočne využili, prípadne\nčiastočne dobrovoľne nevyužili. Ochrana parlamentnej menšiny nemá za cieľ chrániť menšinu\npred rozhodnutiami väčšiny, ale umožniť menšine prezentovať svoj názor v rozhodovacom procese\nparlamentu (PL. ÚS 13/2022). Preto nemožno ako zásadnú brať výhradu navrhovateľov,\npodľa ktorej sa pripomienky odbornej verejnosti, stanoviská stavovských organizácií\nani pripomienky súdnej rady nezohľadnili. Konečné rozhodnutie parlamentu v zákonodarnom\nprocese je výsledkom väčšinového rozhodovania, ktoré, aj keď nebude podporené všetkými\nposlancami parlamentu (a ani to v zásade nie je potrebné očakávať), musí byť výsledkom procesu,\nv ktorom mal každý poslanec rovnakú možnosť na konečnú podobu rozhodnutia parlamentu\nvplývať (PL. ÚS 6/2017). Ústavný súd preto ani pri tejto výhrade navrhovateľov nemôže\nkonštatovať ústavne relevantné dôvody na deklaráciu neústavnosti napadnutého predpisu.\nIII.1.3. Súdna rada v legislatívnom procese:\n44. Navrhovatelia ďalej tvrdia, že súdna rada nemá v legislatívnom procese bežné postavenie,\nak sa návrh právneho predpisu dotýka organizácie súdnej moci. Vychádzajú pritom z postavenia\nsúdnej rady v rámci organizácie súdnej moci a súčasne § 4 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rade.\nZákon o súdnej rade vychádza z ústavnej blankety čl. 141a ods. 6 písm. k), a preto\nmu navrhovatelia pripisujú ústavnú relevanciu. Domnievajú sa, že súdna rada z povahy svojho\nústavného postavenia patrí k nezastupiteľnému a neopomenuteľnému pripomienkujúcemu subjektu\npri rozhodovaní o organizácii súdov. Tvrdia, že súdna rada bola činnosťou národnej rady pri výkone\nsvojich právomocí obmedzená.\n45. Osobitné postavenie súdnej rady v legislatívnom procese vyplýva z koncepcie čl. 141a ods. 1\nústavy, ktorý ju definuje ako ústavný orgán sudcovskej legitimity. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona\no súdnej rade patrí do pôsobnosti súdnej rady aj zaujímanie stanovísk „k návrhom všeobecne\n11\n\nzáväzných právnych predpisov upravujúcich organizáciu súdnictva, konanie pred súdmi\na postavenie sudcov“. Práve preto sa v priebehu legislatívneho procesu k takýmto návrhom\nvšeobecne záväzných právnych predpisov očakáva diskusia predkladateľov takýchto zmien\ns predstaviteľmi súdnej rady. Na druhej strane je ale potrebné dodať, že toto zákonné ustanovenie\nsamo osebe nemá ústavnú relevanciu. Pri prípadnom negatívnom stanovisku súdnej rady k takýmto\nnávrhom všeobecne záväzných právnych predpisov či v prípade, ak sa súdna rada vôbec nevyjadrí,\nnie je legislatívny proces možné považovať za ústavne nekonformný. Uvedené zákonné ustanovenie\nvyjadruje možnosť súdnej rady sa k takýmto návrhom vyjadrovať a nerobí z nej ústavne\nprivilegovaný subjekt legislatívneho procesu. S takýmto postavením súdnej rady nepočítajú\nani právne predpisy upravujúce legislatívny, zákonodarný či ústavodarný proces, t. j. ústava, zákon\nč. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon o rokovacom poriadku,\nLegislatívne pravidlá tvorby zákonov (schválené uznesením národnej rady č. 19/1997 Z. z.)\nči Legislatívne pravidla vlády Slovenskej republiky (schválené uznesením vlády Slovenskej\nrepubliky zo 4. mája 2016 č. 164).\n46. Uvedené ale neznamená, že úloha súdnej rady je pri legislatívnych návrhoch dotýkajúcich\nsa výkonu súdnictva irelevantná. Stanoviská súdnej rady k takýmto zákonom majú\npre predkladateľa dôležitú výpovednú hodnotu. Nie sú však preňho pri postupe v legislatívnom\nprocese záväzné. Úloha súdnej rady je na ústavnej úrovni predovšetkým zdôraznená pri následnej\nkontrole ústavnosti prostredníctvom oprávnenia predsedu súdnej rady podať návrh na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov, ak ide o právne predpisy týkajúce sa výkonu súdnictva.\nPráve pre toto oprávnenie, ktorým môže predseda súdnej rady aktivovať súdny prieskum ústavnosti\nrelevantných ustanovení, by predkladateľ mal už v priebehu legislatívneho procesu zásadným\nspôsobom brať do úvahy vyjadrenia súdnej rady k predkladaným návrhom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov.\n47. Ústavný súd má navyše preukázané, že v legislatívnom procese, ktorý viedol k prijatiu\nnapádaného predpisu, sa súdna rada ku koncepcii tzv. „súdnej mapy“ (t. j. k pôvodným vládnym\nnávrhom zákonov) od roku 2020 vyjadrovala opakovane v štádiu tzv. medzirezortného\npripomienkového konania. Jednotliví členovia súdnej rady sa k predmetným vládnym návrhom\nvyjadrovali aj verejne. Súdna rada oficiálne zaujala stanoviská a navrhla pripomienky k viacerým\naspektom reformy „súdnej mapy“, a to najmä uznesením č. 327/2020 zo 4. decembra 2020,\nuznesením č. 32/2021 zo 16. februára 2021, ako aj uznesením č. 247/2021 zo 14. októbra 2021.\nVyužila tým svoju právomoc vyplývajúcu zo zákona. V rámci legislatívneho procesu uplatnila\naj viaceré zásadné pripomienky, ktoré boli prerokované počas rozporového konania k predmetným\nvládnym návrhom zákonov. Z nesúhlasu niektorých členov súdnej rady, resp. ani prípadného\nnesúhlasu súdnej rady ako celku s návrhmi zákonov, ktoré sa dotýkajú organizácie súdnictva a ktoré\nčlenovia súdnej rady mali možnosť prerokovať, nemožno bez ďalšieho vyvodiť neústavnosť\nnárodnou radou prijatého zákona.\n48. Práve už uvedené skutočnosti odlišujú postavenie a význam súdnej rady od iných ústavných\norgánov, ktorých úlohu v rámci legislatívneho procesu ústavný súd doteraz posudzoval.\nAk napríklad vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2022 ústavný súd v okolnostiach prejednávanej veci\nartikuloval, že pri legislatívnom procese nebol zabezpečený prístup poslancov k vyjadreniam Rady\npre rozpočtovú zodpovednosť, učinil tak v súvislosti s ústavnou hodnotou dlhodobej udržateľnosti\n12\n\nhospodárenia Slovenskej republiky (ktorá má nielen hmotnoprávny, ale aj procesný rozmer),\nktorej nositeľom sa s účinnosťou od 1. januára 2021 stal čl. 55a ústavy. Ústavné a zákonné\npostavenie súdnej rady v legislatívnom procese je v porovnaní s Radou pre rozpočtovú\nzodpovednosť ale nepochybne odlišné. Podľa zákonnej úpravy môže súdna rada zaujímať\nstanoviská k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich organizáciu\nsúdnictva, konanie pred súdmi a postavenie sudcov. Na rozdiel od čl. 55a ústavy sa takýmito\nstanoviskami nechráni žiaden procesný rozmer ústavou chránených hodnôt. To znamená,\nže ak by sa aj súdna rada nevyjadrila k prebiehajúcemu legislatívnemu procesu, ktorý smeruje\nk úprave pomerov v organizácii súdnictva, nedošlo by k porušeniu ústavou chránených záujmov\nprocesnej povahy porovnateľných s ústavnou hodnotou manifestovanou v čl. 55a ústavy.\nInak povedané, úlohu súdnej rady ústavný súd vníma ako kľúčovú najmä s ohľadom na obsahový\nústavný súlad už platných právnych predpisov, nie pri posudzovaní ústavného presahu opatrení\nv rámci legislatívneho procesu. Ďalšie odlíšenie predstavujú už konštatované zásadne iné skutkové\nokolnosti prejednávanej veci (bod 47), z ktorých vyplýva, že členovia súdnej rady mali príležitosť\nsa k dotknutým vládnym návrhom vyjadriť a súdna rada taktiež opakovane oficiálne zaujímala\nstanoviská a navrhovala pripomienky k viacerým aspektom reformy „súdnej mapy“. Uvedené\nznamená, že v tomto prípade nedošlo k obídeniu úlohy súdnej rady v legislatívnom procese tak,\nako to tvrdia navrhovatelia.\nIII.2. K namietanému nesúladu s ústavnou zásadou nepreložiteľnosti sudcu:\n49. Ústavný súd sa už v sp. zn. PL. ÚS 12/04 zaoberal otázkou ústavnej zásady nepreložiteľnosti\nsudcov pri preložení sudcov zaniknutých súdov na iné súdy, ktoré nastalo z dôvodu reorganizácie\nsúdnictva. V tom čase platná a účinná úprava čl. 148 ods. 1 ústavy explicitne nerátala s možnosťou\npreloženia sudcu na základe novej súdnej organizácie. Ústavný súd však toto ustanovenie\nneinterpretoval izolovane, ale systematicky, v spojitosti s čl. 143 ods. 2 ústavy. Ústavná úprava\ntotiž aj v tom čase umožňovala zákonom regulovať sústavu súdov vrátane ich pôsobnosti,\norganizácie a konaní pred nimi. Úprava ustanovenia súdov a súdnych obvodov teda už implicitne\nrátala aj s potenciálnym presunom pracovného výkonu dotknutých sudcov. V sp. zn. PL. ÚS 12/04\nbola organizácia súdnej moci zaradená do oblasti plnenia pozitívneho záväzku štátu reálne\nuplatňovať základné právo na súdnu ochranu, ktoré môže mať teda za následok aj (nedobrovoľný)\nprechod sudcu na iný súd. Podľa vtedy účinnej ústavnej úpravy preto ústavný súd nepovažoval\ntakéto preloženie sudcov na nové miesto výkonu sudcovskej činnosti za zásah do ústavného\nprincípu nepreložiteľnosti sudcu, ako ani za zásah do osobnej nezávislosti preloženého sudcu.\n50. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorý menil a doplnil ústavu, inter alia v novelizovanom\nčl. 148 ods. 1 nadviazal na v sp. zn. PL. ÚS 12/04 načrtnutú ústavnú súladnosť preloženia sudcov\nbez ich súhlasu pri zmene sídel súdov. Do uvedeného článku bolo v tomto smere pridané znenie,\npodľa ktorého „súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov,\nak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon“.\nDôvodová správa k tomuto ustanoveniu okrem iného uvádza aj to, že «Sústava súdov nie je\nstatická, ale podlieha zmenám v súvislosti so zriadením súdov alebo ich rušením. Z čl. 143 ods. 2\nústavy vyplýva, že sústavu súdov dotvára zákonná úprava, resp. súdy, okrem najvyšších súdov,\nsú zriaďované a rušené zákonom. (...) Z povahy veci je zrejmé, že pri zmene v sústave súdov\ndochádza k tomu, že sudca prestáva pôsobiť na jednom súde (zrušovaný súd) a pokračuje vo výkone\n13\n\nfunkcie na inom súde (nástupnícky súd). Tento následok doteraz vždy reguloval zákon v súlade\ns čl. 143 ods. 2 ústavy. Navrhovaná ústavná zmena tento mechanizmus potvrdzuje, ale naviac\nmu dáva materiálny rozmer, pretože jeho využitie umožňuje len v nevyhnutnej miere s cieľom\nzabezpečiť výkon súdnictva. (...) Cieľ „zabezpečiť výkon súdnictva“ treba posudzovať s ohľadom\nna naplnenie poslania súdov, ktorým je poskytnutie súdnej ochrany, t. j. konať a rozhodovať\no právach a právom chránených záujmoch osôb v konkrétnom prípade...» Z uvedeného zámeru\nústavodarcu možno odvodiť, že ústavná súladnosť napadnutého predpisu bude zachovaná,\nak zákonom reorganizovaná sústava súdov bude aj naďalej garantovať zabezpečenie riadneho\nvýkonu súdnictva.\n51. Navrhovatelia v návrhu na začatie konania spochybňujú ústavnú súladnosť preloženia sudcu\npri reorganizácii sídel súdov, predovšetkým z dôvodu, že napadnutý predpis umožňuje, aby určitý\nokruh sudcov bol bez súhlasu preložený na iné miesto výkonu práce v rámci obvodov okresných\nsúdov, a to iba na základe rozvrhu práce ako aktu riadenia predsedu súdu. Napádaný predpis\ntotiž zaviedol reorganizáciu okresných súdov na súdne obvody [novelizované znenie § 2 zákona\nč. 371/2004 o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z.\na č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov]. V rámci súdnych obvodov okresných súdov\nsa niektoré súdy rozdelili na tzv. sídelné súdy a súdne pracoviská. Podľa novelizovaného znenia\n§ 51b ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) „Rozvrh práce okresného súdu môže byť\nzaložený na obvodovom systéme, ktorým sa vytvára obvod pracoviska zriadeného zákonom v rámci\nobvodu okresného súdu pre určenú hlavnú súdnu agendu, ak sú na vybavovanie výlučne\ntejto agendy rozvrhom práce určené aspoň tri senáty alebo aspoň traja samosudcovia; obvod\npracoviska musí rešpektovať územné a správne usporiadanie Slovenskej republiky a v prípade\ntrestnoprávnej agendy aj obvod okresnej prokuratúry, ak majú v obvode okresného súdu sídlo\ndve alebo viaceré okresné prokuratúry.“\n52. Navrhovatelia tvrdia, že predseda súdu, ktorý rozvrhom práce určí miesto výkonu funkcie sudcu\nv rámci súdneho obvodu, nie je povinný akceptovať prípadné pripomienky a výhrady dotknutých\n(preložených) sudcov a ani stanovisko sudcovskej rady. Podľa navrhovateľov tým napadnutá\nprávna úprava umožňuje predsedovi súdu svojvoľnú manipuláciu pri rozhodovaní o faktickom\npreložení sudcu bez jeho súhlasu (nejde teda o preloženie sudcu stricto sensu). Namietajú absenciu\nzákonnej úpravy podrobností, ktorá by vytvorila dostatočné záruky pred uplatnením vplyvu\nnesúdnych orgánov a zároveň dotknutým sudcom priznala primerané záruky ich ochrany.\nV dôsledku napadnutých zákonných a podzákonných ustanovení môže podľa navrhovateľov dôjsť\nk situácii, že zákonní sudcovia na tzv. sídelných okresných súdoch a ich pracoviskách budú\nbez súhlasu presunutí na iné miesto výkonu práce, a to na základe rozvrhu práce ako aktu riadenia\npredsedu súdu.\n53. Podľa § 51b ods. 4 zákona o súdoch platí, že „zmeniť miesto výkonu funkcie sudcu v rozvrhu\npráce zo sídla súdu na pracovisko alebo naopak možno len s predchádzajúcim súhlasom dotknutého\nsudcu; tým nie sú dotknuté ustanovenia predpisov o konaní pred súdmi o mieste vykonávania\núkonov súdu. Bez súhlasu podľa prvej vety možno zmeniť miesto jeho výkonu funkcie\nlen s predchádzajúcim súhlasom súdnej rady, ak je to potrebné pre riadny chod súdu; návrh súdnej\nrade podáva predseda súdu. V § 52 ods. 1 zákona o súdoch sa uvádza, že Rozvrh práce zostavuje\n14\n\npredseda súdu tak, aby bol zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný\nrešpektovať zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov, ako aj zásadu\nšpecializácie sudcov na hlavné súdne agendy s cieľom efektívneho výkonu súdnictva. Na Mestskom\nsúde Košice zodpovedá za prípravu návrhu rozvrhu práce podpredseda súdu v ním riadenej oblasti\nvýkonu súdnictva.“. Ustanovenie § 52 ods. 1 zákona o súdoch uvádza, že „Predseda súdu\nje povinný návrh rozvrhu práce, predtým než ho predloží sudcovskej rade podľa odseku 3,\nprerokovať so sudcami.“.\n54. S ohľadom na citované zákonné ustanovenia možno uviesť, že predseda súdu ako orgán správy\nsúdov síce rozvrhom práce riadi činnosť súdu, no pri jeho príprave nerozhoduje svojvoľne.\nPredseda súdu, rovnako ako do prijatia napádaného predpisu, musí rozvrh práce prerokovať\nso sudcami a následne aj so sudcovskou radou príslušného súdu. Navyše, napadnutý predpis\nzaviedol pravidlo, podľa ktorého zmeniť miesto výkonu funkcie sudcu v rozvrhu práce zo sídla\nsúdu na pracovisko alebo naopak možno len s predchádzajúcim súhlasom dotknutého sudcu.\nBez súhlasu sudcu možno zmeniť miesto jeho výkonu funkcie len s predchádzajúcim súhlasom\nsúdnej rady, ak je to potrebné pre riadny chod príslušného súdu. Tieto garancie vyplývajú explicitne\nz citovaných ustanovení napádaného predpisu. Poistka proti zneužitiu právomoci predsedu súdu,\nktorá by mohla mať manipulatívne či šikanózne tendencie zo strany predsedu súdu pri tvorbe\nrozvrhu práce, je naplnená v potrebe prerokovať návrh rozvrhu práce so sudcami a sudcovskou\nradou príslušného súdu, no aj potrebným schválením prípadného takéhoto rozhodnutia na rokovaní\nsúdnej rady, ak je to potrebné pre riadny chod súdu. Zloženie súdnej rady, ako aj jej ústavné\nvymedzenie, ktoré ju definuje ako ústavný orgán sudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy),\nvytvára dostatočné záruky pred prípadnou svojvôľou zo strany predsedu súdu. Súdna rada posúdi,\nči zmena výkonu sudcu bola pre riadny chod súdu nevyhnutná, teda či tento cieľ nebolo možné\ndosiahnuť iným, menej invazívnym spôsobom. Napokon, ak aj napriek uvedeným postupom\nsa bude preradený sudca domnievať, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho ústavných práv,\nmôže sa obrátiť na ústavný súd postupom podľa čl. 127 ústavy. Na základe toho možno uzavrieť,\nže platný právny poriadok vytvára dostatočné záruky proti prípadným tendenciám zneužitia\nprávomoci predsedu súdu pri tvorbe rozvrhu práce, ktorý by navrhoval zmenu výkonu práce sudcu\nv rámci konkrétneho súdneho obvodu.\n55. Argumentácia v návrhu vychádza aj z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské\npráva, ktoré riešili otázky zásahu do nezávislosti sudcov pri ich nedobrovoľnom preložení. V oboch\nuvádzaných prípadoch však išlo o skutkovo veľmi odlišné situácie bez náležitých záruk\nproti zásahom do nezávislosti súdnej moci. Navrhovatelia citujú pasáže rozhodnutí Európskeho\nsúdu pre ľudské práva bez adekvátneho zdôvodnenia a previazania s namietanou právnou úpravou.\nV rozhodnutí vo veci Gumenyuk proti Ukrajine, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 22. novembra 2021, č. 11423/19, išlo o skutkovo iný prípad s odlišnými právnymi dôsledkami\n(zákonom vykonaná reorganizácia súdnej moci, pri ktorej boli niektorí sudcovia Najvyššieho súdu\nUkrajiny vylúčení z výkonu súdnej moci na novozriadenom Najvyššom súde, hoc im bol zachovaný\nsudcovský plat). V rozhodnutí vo veci Bilgen proti Turecku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva z 9. júna 2021, č. 1571/07, bolo konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nkeďže v tureckej legislatíve chýbala efektívna možnosť jednotlivca (sudcu) odvolať sa proti\nrozhodnutiu o nedobrovoľnom preložení sudcu na nezávislom súde. Návrh taktiež spomína\nrozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie W. Ź., rozsudok zo 6. októbra 2021, C-487/19.\n15\n\nV tomto prípade sa skutkovo riešilo preradenie sudcu medzi dvomi oddeleniami toho istého súdu,\nčo za určitých okolností môže porušovať zásadu neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov.\nV rozhodnutí sa však neriešila zmena miesta výkonu práce sudcu, ktorá je pre návrh na začatie\nkonania podstatná. Z dôvodu zásadných rozdielov v skutkových okolnostiach medzi citovanými\nrozhodnutiami uvedených súdnych inštancií a na ústavnom súde posudzovaného návrhu na začatie\nkonania ústavný súd nepovažoval citované argumenty navrhovateľov za relevantné pre konečné\nrozhodnutie v tejto veci.\nIII.3. Záver:\n56. Z dôvodov už uvedených tak možno konštatovať, že ustanovenia napádaného právneho\npredpisu, ktorými sa vykonala reorganizácia súdnictva, nie sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1,\nčl. 141a, čl. 144 ods. 1, čl. 148 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPreto ústavný súd návrhu nevyhovel, tak ako je to uvedené vo výroku nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. novembra 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n16", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny predpis", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súd", "sudca", "súlad-súlad právnych predpisov", "Súdna rada Slovenskej republiky", "návrh", "právna veta", "sudca", "rokovací poriadok", "súlad-súlad právnych predpisov", "Národná rada Slovenskej republiky", "súd"], "pravna_veta": "Nerešpektovanie šesťmesačnej lehoty zákazu predkladania obsahovo totožných návrhov zákonov v zmysle § 96 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemá bez ďalšieho ústavnoprávne konzekvencie.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:3baf97cc-106c-4e31-bb86-31de7dc6593f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1"}, {"guid": "ussr:09f54b96-ec66-4094-bf09-0b37aeabb07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa"}, {"guid": "ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2012 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117"}, {"guid": "ussr:19e3523f-75cf-4e7c-8487-7683ffd9b474", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:19e3523f-75cf-4e7c-8487-7683ffd9b474"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/97 z 24. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-24", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5"}, {"guid": "ussr:70585076-7f28-4ce0-8dd7-e8bc05da44ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1"}, {"guid": "ussr:fa748a4d-9c73-4236-9997-195780844094", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.11.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.11.2025.1"}, {"guid": "ussr:a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1"}, {"guid": "ussr:46cb22bb-5497-47ee-a48a-71164c6db9c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.4.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2025 z 12. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.4.2025.1"}, {"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "a9aad953-daf0-4f46-be3d-6d794aee8a51:4d186210-4038-4c6d-a514-346c96bb24dd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1118210249.1", "spisova_znacka": "5Co/49/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/49/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1118210249.1"}]}