{"guid": "ussr:19422bfd-69da-45c0-be60-061552b05734", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15. 3. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. marca 2023, sp. zn. PL. ÚS 15/2020, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2023-03-15", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Ústavnokonformný prístup k ochrane bezpečnosti štátu v zmysle zákona o azyle", "pravna_veta": "I. Kým špecializovaný a koncentrovaný model ústavného súdnictva charakterizujúci slovenský ústavný systém nedovoľuje všeobecným súdom bez súčinnosti s ústavným súdom presadiť a uplatniť decízny záver o nesúlade právneho predpisu, ktorý sa má v súdenej veci použiť, s právnym predpisom vyššej právnej sily (čl. 144 ods. 2 ústavy), zásada prednosti práva Európskej únie zavádza do procesu kontroly súladu vnútroštátneho práva s Chartou základných práv Európskej únie difúzne prvky, keď od súdu členského štátu nevyžaduje potvrdenie jeho presvedčenia o takomto nesúlade inou kompetentnou autoritou. Ak sa teda všeobecný súd domnieva, že ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu kolidujú s chartou, potom ako súd členského štátu Európskej únie poverený v rámci svojej právomoci uplatňovať právo Európskej únie je povinný zabezpečiť plný účinok požiadaviek plynúcich z ustanovení práva Európskej únie. V prípade pochybností sa navrhovateľ môže podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obrátiť na Súdny dvor v rámci konania o tzv. prejudiciálnej otázke. Účinnú pomoc mu teda v takom prípade poskytuje Súdny dvor Európskej únie, a nie ústavný súd.\n\nII. Obmedzenie základného práva nemôže sledovať maximalizáciu jednej ústavnej hodnoty na úplný úkor inej relevantnej ústavnej hodnoty a zbaviť jej esenciálneho významu. Je nevyhnutné, aby sa žiadateľovi o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany aspoň v nevyhnutnom rozsahu sprístupnili relevantné skutočnosti stanovísk Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Bezpečnosť štátu nesmie vytvárať neprekonateľnú prekážku k prístupu k základnej podstate týchto informácií, čomu musí vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedať obsah zákonnej úpravy.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/19422bfd-69da-45c0-be60-061552b05734", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 15/2020-63\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Jany Laššákovej, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (pôvodne Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky o súlade § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody\nna jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky\na Chartou základných práv Európskej únie takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas\nalebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z.\no azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade\ns čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 11. októbra 2019 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“), zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD.,\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej\nposkytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona č. 480/2002 Z. z.\no azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no azyle“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3\na s čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).\n\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 15/2020-21 z 27. mája 2020 prijal na ďalšie konanie návrh\nnajvyššieho súdu [ktorého výkon súdnictva podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prešiel od 1. augusta 2021\nna Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) vo všetkých veciach,\nv ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc navrhovateľa] v celom rozsahu.\n3. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že ako správny súd rozhoduje o opravnom prostriedku, kasačnej\nsťažnosti,\n(ďalej len „žalobca“) proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 4SaZ/8/2018-41 z 20. marca 2019 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“). Krajský súd rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj\n„žalovaný“ alebo „ministerstvo“) ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo 7. novembra 2018, ktorý podľa\n§ 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) a podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle rozhodol\no nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi.\n4. Žalobca podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu predovšetkým z dôvodu\nnesprávneho procesného postupu, ktorým mu krajský súd znemožnil uplatniť jeho procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namieta, že nemal možnosť\nvyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom na rozhodnutie vo veci samej.\nPri tomto postupe podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho ústavných práv, a to predovšetkým\npráv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy. Je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je porušením\nústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov a zásady materiálneho\nprávneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonností vrátane\nprincípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti\npráva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany\nlegitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť z bezprávia a nespravodlivosti.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd zmenil napádaný rozsudok\nkrajského súdu tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Podľa krajského súdu nebolo rozhodnutie žalovaného svojvoľné, zákonne neudržateľné\na ani nesignalizuje porušenia čl. 46, 47 a 48 ústavy či charty. Zastáva názor, že rozhodovacia\nčinnosť v tejto veci je v kompetencii správneho orgánu (správneho súdu) a stanovisko Slovenskej\ninformačnej služby a Vojenského spravodajstva, na základe ktorého žalovaný dospel k záveru,\nže žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, je zo zákona podkladom\nna rozhodnutie. Z preskúmavaného spisu zistil, že stanovisko SIS je zaradené v osobitnej evidencii\nutajovaných skutočností na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia preto žalovaný uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný\nzáujem Slovenskej republiky [§ 23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)] a nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré\nho viedli k výroku o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi. Krajský súd uviedol, že keďže\nzákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS, je aj vylúčená možnosť vyjadrenia\nsa k nim. Vyjadrenie SIS možno podľa krajského súdu dokonca vnímať ako zákonnú podmienku,\nktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda mimo režimu čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd\npreto uzavrel, že napadnutým rozhodnutím nebolo porušené základné právo žalobcu garantované\nústavou a postup žalovaného bol správny a zákonný a dôvody uvedené v správnej žalobe\nsú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného. Preto správnu\nžalobu zamietol podľa § 219 Správneho súdneho poriadku.\n2\n\n6. Počas konania o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ zistil\nskutočnosti, ktoré u neho vyvolali pochybnosti o súladnosti § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9\na § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.)\npodľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona o azyle s niektorými ustanoveniami ústavy a čl. 47 charty.\nPreto najvyšší súd pred prechodom výkonu súdnictva na navrhovateľa uznesením č. k.\n10Sžak/11/2019 z 21. augusta 2019 konanie o kasačnej sťažnosti prerušil a po právoplatnosti\ntohto uznesenia podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa č. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy.\n7. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľ v podstatnom odôvodnil tým,\nže napadnuté ustanovenia zákona o azyle popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania,\nktorý je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), čo je podporované\naj zákazom diskriminácie obsiahnutým v čl. 12 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Podľa jeho názoru\nuvedené ustanovenia odopierajú procesné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy a v čl. 47 charty. Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov\nsúdneho konania pritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov\nsúdneho konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov. Tieto tvrdenia\nnavrhovateľ opiera o viaceré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa týkali bezvýhradného\nzabezpečovania rovného postavenia účastníkov súdneho konania (napr. PL ÚS 49/01, PL ÚS 15/03,\nPL ÚS 9/96). Princíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa podľa neho musí\nvzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v Správnom súdnom\nporiadku.\n8. Podľa navrhovateľa môže byť zákonným postupom, v ktorom má správny orgán „k dispozícii\ndôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s týmito\ndôkazmi oboznámiť, zásadným spôsobom porušená zásada rovnosti účastníkov konaní. Rovnaké\nzávery možno podľa navrhovateľa skonštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť\nrozhodnutia správneho orgánu, vydaného podľa napadnutých ustanovení zákona o azyle. Krajský\nsúd totiž účastníkovi konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody\nrozhodnutia (utajovanú skutočnosť). Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej\nsprávy rozhodol, podľa názoru navrhovateľa odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania a rovnako aj konania\nna základe správnej žaloby a kasačnej sťažnosti uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne\nnevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník\nkonania (orgán verejnej správy). Podľa navrhovateľa tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť\nsa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale ide aj o porušenie princípu\nkontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva\nna spravodlivé súdne konanie.“.\n9. Podľa navrhovateľa má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť účinne sa brániť\n(§ 33 ods. 2 správneho poriadku) už v konaní pred správnym orgánom, ak napr. má dôkazy,\nktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia, alebo ak z iného dôvodu\nnesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou skutočnosťou). Napadnuté ustanovenia zákona\no azyle podľa názoru navrhovateľa odnímajú dotknutému cudzincovi možnosť uplatniť svoje\nzákladné právo na prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2\nústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu je po novele zákona o azyle, účinnej od 20. júla 2018,\nprávna úprava, ktorá „rozhodovanie o udelení azylu, doplnkovej ochrany a o nepredĺžení\n3\n\ndoplnkovej ochrany založí výhradne na stanovisku SIS a Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje\nsúhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany, keď dotknutý\nžiadateľ sa nedozvie žiadne dôvody stanoviska, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené,\nv podmienkach právneho štátu neprijateľná. Za neprijateľné je potrebné považovať predovšetkým\nto, že akékoľvek zneužitie tejto procedúry je nie len účastníkom konania, keďže s utajenou\nskutočnosťou sa nemôže oboznámiť, ale aj pre správny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti vnímajúc\nstanovisko ako záväzné, ale napokon aj pre súd, ktorý rozhodnutie preskúmava neznáma, pretože\ndôvody stanoviska SIS neuvádza a tým je aj neoveriteľná a neverifikovateľná.“.\n10. Na podporu svojich tvrdení cituje navrhovateľ judikatúru ústavného súdu (s ohľadom\nna základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj vo vzťahu k princípu\nproporcionality pri obmedzovaní základných práv) a súčasne aj rozhodnutia Európskeho súdu\npre ľudské práva [ďalej aj ESĽP“); s ohľadom na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)]. Taktiež\npodporuje svoje názory aj pomocou judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“), ktorá sa vzťahuje k čl. 47 charty. Poukazuje pri tom na to, že základné právo na účinný\nprostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené\nv čl. 47 charty. Konštatuje, že ako Súdny dvor, tak aj Európsky súd pre ľudské práva „zdôrazňujú\nzásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania a nepriznávajú štátom\nprávom rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak je ohrozená ich bezpečnosť. Podľa oboch súdov\nv konkrétnom konaní platí pravidlo sprístupnenia všetkých dôvodov a dôkazov, ale výnimočne\nje možné utajiť dôvody a dôkazy, na ktorých je prijaté opatrenie (rozhodnutie) založené. Dotknutá\nosoba musí mať prístup k poznaniu minimálne podstaty dôvodov verejnej bezpečnosti, na základe\nktorých boli predmetné opatrenie prijaté. To je minimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť.\nAj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j.\nsprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré\nzabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.“.\n11. Na základe uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá\nprávna úprava nie je v súlade s príslušnými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n12. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa v stanovisku z 11. júla 2020\nk návrhu navrhovateľa na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona o azyle vyjadrila\ntak, že k predmetnej veci nebude zaujímať stanovisko. K vyjadreniu predseda národnej rady priložil\nnávrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 940) a prepis rozpravy z 33. schôdze\nnárodnej rady z 12. a 13. júna 2018, počas ktorej sa prerokoval návrh novely zákona o azyle (zákon\nč. 198/2018 Z. z.).\n\n4\n\nII.2. Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu:\n13. Predseda najvyššieho súdu sa v stanovisku zo 17. júna 2020 v plnom rozsahu stotožnil\ns návrhom navrhovateľa na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona o azyle.\nII.3. Stanovisko vlády:\n14. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“), vo svojom stanovisku z 8. júla 2020 uviedla, že sa s návrhom navrhovateľa\nnestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu nevyhovuje.\n14.1. Vláda spochybňuje potrebu ústavného prieskumu § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody\nna jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona o azyle, keďže\ntoto ustanovenie nijako nenadväzuje na § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 9, ktoré boli do zákona\no azyle včlenené prostredníctvom novely zákonom č. 198/2018 Z. z. Podľa vyjadrenia vlády\nje toto ustanovenie navyše len vnútorným odkazom na iné ustanovenie zákona o azyle, a preto nemá\nprečo len samo osebe spôsobiť neústavnosť právneho predpisu. Obdobne vláda argumentuje\naj s ohľadom na § 19a ods. 9 zákona o azyle, pre ktorého aplikáciu je podľa stanoviska vlády\nnevyhnutná aplikácia § 13c ods. 4 zákona o azyle.\n14.2. Vláda nesúhlasí s ústavnými obavami navrhovateľa, ktoré vyslovil s ohľadom na napádané\nustanovenia. Podľa nej totiž prvotným účelom/cieľom ochrany utajovaných skutočností je a vždy\nmusí byť ochrana bezpečnosti Slovenskej republiky. Prostredníctvom ochrany takýchto\núdajov/informácií pred ich sprístupnením nepovolaným osobám sa podľa vlády zabezpečuje\naj ochrana života, zdravia alebo slobody osôb, ktoré poskytli takéto údaje. Nazdáva sa,\nže prostriedky, ktoré boli uvedenou novelou do zákona o azyle zavedené, možno považovať\nza primerané. Vláda tvrdí, že pre správny orgán nie sú podstatné dôvody, na základe ktorých\nspravodajská služba nesúhlasí s poskytnutím, resp. predĺžením doplnkovej ochrany, podstatná\nje len existencia stanoviska obsahujúceho nesúhlas s poskytnutím, resp. predĺžením doplnkovej\nochrany. Vláda však zdôrazňuje, že súd má vždy právo oboznámiť sa s dôvodmi stanoviska\nspravodajskej služby. Nesúhlasí preto s narušením princípu deľby moci výkonnou mocou\npri súdnom rozhodovaní, ktorým argumentuje navrhovateľ. Vláda súčasne potvrdzuje, že\n„napadnutá právna úprava je založená na dôvere v spravodajské služby, ale táto dôvera nie je\nv žiadnom prípade bezbrehá. Okrem súdnej kontroly, ktorá je v rámci preskúmavania zákonnosti\nrozhodnutí vydaných správnym orgánom (orgánom verejnej správy) podľa zákona o azyle\nnenahraditeľná, nemožno opomenúť ani politickú kontrolu spravodajských služieb, ako aj vnútorné\nkontrolné mechanizmy v rámci príslušných spravodajských služieb. Napokon samotná činnosť\nspravodajských služieb je limitovaná, resp. sa riadi osobitnými predpismi, ktoré stanovujú\nich postavenie, úlohy, organizáciu a kontrolu v medziach, ktorých svoju činnosť vykonávajú.\nPri posudzovaní postupu pri plnení ich úloh nie je možné vychádzať z toho, že postupujú v rozpore\ns čl. 2 ods. 2 ústavy.“. Taktiež uvádza, že «v určitých prípadoch absolútna kontradiktórnosť\nkonania, právo dotknutej osoby poznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné dôvody)\nproti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom nie je možné vzhľadom na osobitosti konania\n(použitie utajovaných skutočností) v plnej miere zabezpečiť. Tak navrhovateľ, ako aj ústavný súd\npripúšťajú, že v prípadoch, ak je v stávke otázka verejnej bezpečnosti, je možné prístup ku všetkým\ndôkazom obmedziť, ale dotknutá osoba musí mať podľa ústavného súdu „možnosť vyžadovať\nod príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty\n5\n\ndôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej\nprávnej úpravy“, resp. podľa najvyššieho súdu „správny orgán rozhodujúci o verejných\nsubjektívnych právach účastníkovi konania oznámi len pre konanie relevantný obsah takej\nskutočnosti, a to v primeranej forme (napr. anonymizované či súhrnné údaje, a pod.)“.». Vláda\nargumentuje, že podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností je úlohou\nsúdu, ktorý má možnosť požiadať o sprístupnenie utajovaných skutočností, vo vzťahu k dotknutej\nosobe, ktorej sa oznámili „zovšeobecnené údaje“, vyvážiť svojou činnosťou zdanlivú nerovnosť\nstrán v konaní pre súdom. Podľa názoru vlády je to teda predovšetkým nezávislý a nestranný súd,\nktorý musí zohrávať kľúčovú úlohu pri uplatnení práva na účinný opravný prostriedok\naj v prípadoch, ak sú dôvody na neposkytnutie, resp. na nepredĺženie doplnkovej ochrany,\npodložené utajovanými skutočnosťami.\nII.4. Replika navrhovateľa:\n15. Navrhovateľ vo svojom liste z 12. októbra 2020 deklaruje, že so stanoviskom vlády nesúhlasí.\nUviedol pri tom, že všetky napadnuté ustanovenia boli pri rozhodovaní navrhovateľa zásadné.\nV ďalších bodoch zotrval na argumentačnej línii, ktorú formuloval v pôvodnom návrhu na začatie\nkonania o súlade niektorých ustanovení zákona o azyle.\nII.5. Ústne pojednávanie:\n16. Navrhovateľ listom z 12. októbra 2020, predseda najvyššieho súdu listom zo 17. júna 2020\na národná rada listom z 11. júla 2020 oznámili ústavnému súdu, že súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania vo veci. Pretože žiadny z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní\nvo veci o nariadenie ústneho pojednávania a podľa názoru ústavného súdu na základe podaní\núčastníkov je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,\nústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) od ústneho pojednávania upustil.\nII.6. Zmena relevantnej právnej úpravy:\n17. Počas priebehu tohto konania zákon č. 124/2022 Z. z. s účinnosťou k 1. júnu 2022 novelizoval\nzákon o azyle v časti napadnutého § 19a ods. 9. Táto novelizácia sa však nedotkla obsahového\nznenia napadnutého ustanovenia, ale len jeho označenia. Z materiálneho hľadiska tým nedošlo\nk zmene predmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto § 19a\nods. 9 stáva § 19a ods. 10 zákona o azyle.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII. Právo EÚ ako referenčný rámec konania\nIII.1. Charta ako priamo aplikovateľná norma v konaní pred všeobecnými súdmi:\n18. Vzhľadom na to, že navrhovateľ namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o azyle\naj s čl. 47 charty, ústavný súd považoval najskôr potrebu vyjadriť sa k problematike posudzovania\n6\n\nnávrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov zo strany všeobecných súdov, v ktorých\nje charta navrhovanou referenčnou normou prieskumu.\n19. Na úvod je vhodné zdôrazniť špecifickú povahu práva EÚ vyjadrenú v ustálenej judikatúre\nSúdneho dvora týkajúcej sa pôvodnej Zmluvy o EHS, podľa ktorej „Zmluvy Spoločenstva,\nna rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv, ustanovili nový vlastný právny poriadok, ktorý\nje začlenený do právneho systému členských štátov v čase nadobudnutia účinnosti Zmlúv a ktorý\nje pre ich súdy záväzný. V oblastiach definovaných Zmluvami obmedzili členské štáty svoje\nzvrchované práva v prospech tohto nového právneho poriadku s vlastnými inštitúciami a ktorého\nsubjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci“ (rozsudok z 5. 2. 1963, van Gend\n& Loos, 26/62, EU:C:1963:1, s. 23; rozsudok z 15. 7. 1964, Costa, 6/64, EU:C:1964:66, s. 1158\na 1159). Citovaný koncept potvrdzuje aj aktuálna judikatúra (rozsudok z 21. 12. 2021, Euro Box\nPromotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 245).\n20. Z povahy práva EÚ vyplýva aj to, že v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu\nv súlade s požiadavkami práva EÚ zásada prednosti práva EÚ vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý\nje v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva EÚ, zabezpečil plný účinok\npožiadaviek tohto práva v prípade, o ktorom rozhoduje. Naznačenú osobitnosť práva EÚ\nuž opakovane vyzdvihol aj ústavný súd. V sp. zn. PL. ÚS 3/09 vyslovil, že „Z rozsudku Súdneho\ndvora Európskych spoločenstiev vo veci Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal,\n106/77, Zb. s. 629, bod 17) vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Európskeho spoločenstva\nje dôsledkom účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu\nk vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho\nustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi rozpore, ale – vzhľadom na to, že tieto\nustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého\nčlenského štátu, pred ktorým majú prednosť – aj vylúčenie prijímania takého vnútroštátneho práva,\nktoré je nezlučiteľné s právom Európskeho spoločenstva.“.\n21. S ohľadom na úlohu všeobecných súdov ústavný súd dodal, že všeobecný súd «konanie o súlade\nvnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika preniesla\nvýkon časti svojich práv na Európsku úniu, pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\niniciovať zásadne nemôže, pretože v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva\nEurópskej únie a je... povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní\nkaždé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom\nSpoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou\nalebo iným „ústavným postupom“ (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629,\nbod 24). K takýmto „ústavným postupom“ totiž možno považovať aj konanie o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy» (PL. ÚS 3/09, časť 3.4). Touto deklaráciou sa ústavný súd\npriklonil k stabilizovanej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora. Pritom uviedol, že „vychádzajúc\nzo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci, t. j. nielen všeobecné súdy,\nsú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu\nEurópskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor\npredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy\no fungovaní EÚ. Z toho vyplýva, že do rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade napadnutého\nprávneho predpisu (alebo odloženia jeho účinnosti podľa čl. 125 ods. 2 ústavy), jeho časti alebo\njednotlivého ustanovenia sú všeobecné súdy, ako aj iné orgány verejnej moci povinné vylúčiť\npoužitie takého vnútroštátneho práva ex offo a po rozhodnutí ústavného súdu o ich nesúlade\n7\n\ns ústavou alebo ústavným zákonom je odstránený jeho nesúlad nielen s ústavou alebo ústavným\nzákonom, ale aj možný nesúlad napadnutého vnútroštátneho práva s právom Európskej únie.“\n(PL. ÚS 3/09, časť 3.4).\n22. Kým špecializovaný a koncentrovaný model ústavného súdnictva charakterizujúci slovenský\nústavný systém nedovoľuje všeobecným súdom bez súčinnosti s ústavným súdom presadiť\na uplatniť decízny záver o nesúlade právneho predpisu, ktorý sa má v súdenej veci použiť,\ns právnym predpisom vyššej právnej sily (čl. 144 ods. 2 ústavy), zásada prednosti práva EÚ zavádza\ndo procesu kontroly súladu vnútroštátneho práva s chartou difúzne prvky, keď od súdu členského\nštátu nevyžaduje potvrdenie jeho presvedčenia o takomto nesúlade inou kompetentnou autoritou.\nAk sa teda všeobecný súd domnieva, že ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu kolidujú\ns chartou, potom ako súd členského štátu EÚ poverený v rámci svojej právomoci uplatňovať právo\nEÚ je povinný zabezpečiť plný účinok požiadaviek plynúcich z ustanovení práva EÚ.\nIII.1.2. Aplikovateľnosť charty v posudzovanom prípade:\n23. Súdny dvor vo vzťahu k vnútroštátnej aplikácii charty vyvinul a stále rozvíja niekoľko\nzákladných situácií, v ktorých je možné preskúmať súladnosť národnej legislatívy s požiadavkami\nochrany základných práv a slobôd stanovenými chartou. Vzhľadom na chartu teda Súdny dvor\nmôže posúdiť výlučne vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá patrí do rámca práva EÚ. V prvom rade\nje charta aplikovateľná pri národnej implementácii záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (Hubert\nWachauf proti Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, rozsudok z 13. 7. 1989, 5/88,\nEU:C:1989:321), a to vrátane situácií, pri ktorých členské štáty prijali prísnejšie normy ako tie,\nktoré určuje právo EÚ, pokiaľ by tieto národné normy limitovali efektívnu aplikáciu práva EÚ\nv harmonizovanej oblasti [Terveys- ja sosiaalialan neuvottelujärjestö (TSN) ry proti\nHyvinvointialan liitto ry and Auto- ja Kuljetusalan Työntekijäliitto AKT ry v Satamaoperaattorit ry,\nrozsudok z 19. 11. 2019, C-609/17 a C-610/17, EU:C:2019:981, bod 48]. V druhom rade charta\naplikačne pokrýva aj národnú právnu úpravu, ktorá spadá pod derogačné výnimky vymedzené\nsamotným právom Únie [Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon\nProssopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní\n(„ERT“), rozsudok z 18. 6. 1991, C-260/89, EU:C:1991:254]. Napokon, po tretie, je Charta\naplikovateľná aj v prípadoch, ak v konkrétnej situácii medzi vnútroštátnym aktom a právom\nEurópskej únie existuje dostatočná spojitosť, ktorá presahuje podobnosť dotknutých oblastí\nalebo nepriame vplyvy jednej z oblastí na inú (Siragusa, rozsudok zo 6. 3. 2014, C-206/13,\nEU:C:2014:126).\n24. Na základe ustanovení primárneho a sekundárneho práva EÚ vrátane kritérií aplikovaných\nSúdnym dvorom ústavný súd posúdil aplikovateľnosť charty v tomto prípade.\n25. Podľa čl. 4 ods. 2 písm. j) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) patrí\n„priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ do kategórie zdieľaných právomocí, ktoré EÚ\nvykonáva spoločne s členskými štátmi. V zmysle čl. 78 ods. 1 ZFEÚ sa ďalej precizuje, že EÚ\n„tvorí spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť\nzodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje\nmedzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non-refoulement. Táto politika musí byť\nv súlade so Zenevským dohovorom z 28. júla 1951 a Protokolom z 31. januára 1967 týkajúcimi\nsa právneho postavenia utečencov, ako aj inými príslušnými zmluvami.“. V zmysle čl. 78 ods. 2\n8\n\nZFEÚ Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú opatrenia\ntýkajúce sa spoločného európskeho azylového systému, ktorý (okrem iného) zahrňa aj „a) jednotný\nštatút azylu pre štátnych príslušníkov tretích krajín platný v celej Únii; b) jednotný štatút\ndoplnkovej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí bez toho, aby získali európsky\nazyl, potrebujú medzinárodnú ochranu; d) spoločné postupy udeľovania a odnímania jednotného\nštatútu azylu alebo doplnkovej ochrany“.\n26. Na splnenie uvedených účelov v nadväznosti na naznačené povinnosti upraviť azylové postupy\norgány EÚ prijali viaceré (sekundárne) právne akty. Ide predovšetkým o smernice [Smernica EP\na Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej\nkrajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom\npostavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej\nochrany (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 337, 20. 12. 2011) a Smernica Európskeho parlamentu\na Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní\nmedzinárodnej ochrany (ďalej len „prepracovaná procedurálna smernica“)]. Tieto právne akty\npredstavujú základ (t. j. minimálny štandard) azylovej ochrany pre celý priestor Európskej únie.\nKaždý členský štát má povinnosť transponovať znenie uvedených smerníc do národných právnych\nporiadkov. Zjednodušene povedané, na základe explicitnej delegácie od členských štátov, ktorá\nje zakotvená v primárnom práve EÚ, určuje Európska únia sekundárnymi právnymi aktmi základné\nkontúry azylovej politiky všetkých svojich členských štátov. Otázka týkajúca sa konania o azyle\nje na Slovensku upravená azylovým zákonom. Ten je výsledkom transpozície viacerých\nsekundárnych aktov EÚ (detailne „Príloha č. 5 k zákonu č. 480/2002 Z. z. – Zoznam preberaných\nprávne záväzných aktov Európskej únie“ v zákone o azyle).\n27. Podľa dôvodovej správy zákona č. 198/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002\nZ. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „novela zákona o azyle“) sa základ napadnutých ustanovení (t. j. § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a\nods. 10) týka doplnenia nového dôvodu na neudelenie azylu na účel zlúčenia rodiny a nového\ndôvodu na neposkytnutie doplnkovej ochrany v prípade, ak stanovisko Slovenskej informačnej\nslužby alebo stanovisko Vojenského spravodajstva obsahuje nesúhlas s udelením azylu alebo\ns poskytnutím doplnkovej ochrany. Dôvodová správa k novele zákona o azyle uvádza, že\n„Spravodajské služby budú pri spracovaní predmetného stanoviska (obsahujúceho súhlas alebo\nnesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany) posudzovať nebezpečnosť\nžiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí\ndo pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva.“.\n28. Stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva tým vytvára dodatočný\ndôvod na neudelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany, v Slovenskej republike. S týmto dôvodom\nna neudelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany, prepracovaná procedurálna smernica explicitne\nneráta. Je však nepochybné, že tento sekundárny akt EÚ nemôže prekročiť rámec primárnej\ndelegácie, ktorý je v čl. 72 ZFEÚ výslovne limitovaný. Podľa tohto ustanovenia totiž s ohľadom\nna „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ nemôže byť „dotknutý výkon právomocí\nčlenských štátov vo veci udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti“.\nVýnimka národnej bezpečnosti je aj v prepracovanej procedurálnej smernici na viacerých miestach\nreflektovaná (napr. v čl. 23 ods. 1, čl. 26 ods. 6, čl. 31 ods. 8). Členské štáty sa teda môžu\nod ustanovení smernice odchýliť a upraviť prísnejšie podmienky na udeľovanie azylu,\nresp. doplnkovej ochrany. S ohľadom na výnimku národnej bezpečnosti je však nevyhnutné\n9\n\ndodržiavať podmienky, ktoré stanovuje právo EÚ. Prísnejšia národná úprava totiž nesmie brániť\nefektívnemu výkonu práva EÚ na národnej úrovni. Právo EÚ je teda rozhodné pre posúdenie\nprísnejšieho národného režimu týkajúceho sa minimálneho rámca azylovej politiky. Práve preto\nje v intenciách čl. 51 ods. 1 charty možné skonštatovať aplikovateľnosť charty s ohľadom\nna napadnuté ustanovenia zákona o azyle.\n29. Na základe uvedeného je preto navrhovateľ ako súd členského štátu EÚ poverený v rámci svojej\nprávomoci uplatňovať právo EÚ. Svojou činnosťou je povinný zabezpečiť plný účinok požiadaviek\nplynúcich z čl. 47 charty v predmetnom konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu. V prípade\npochybností sa navrhovateľ môže podľa čl. 267 ZFEÚ obrátiť na Súdny dvor v rámci konania\no tzv. prejudiciálnej otázke, podobne ako to napríklad v obdobnej veci urobil svojím návrhom\nz 27. januára 2021 Súd hlavného mesta Budapešť (Fővárosi Törvényszék) vo veci C-159/21\n(rozsudok z 22. 9. 2022; ECLI:EU:C:2022:708), ktorým inicioval prejudiciálne konanie týkajúce\nsa výkladu čl. 14 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011\no normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva\nmať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených\nna doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), čl. 4, 10, 11,\n12, 23 a 45 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných\nkonaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60)\na čl. 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie. Práve Súdny dvor má totiž výlučnú právomoc\nposkytnúť konečný výklad práva EÚ (rozsudok z 2. 9. 2021, Moldavská republika, C‑741/19,\nEU:C:2021:655, bod 45). Účinnú pomoc mu teda v takom prípade poskytuje Súdny dvor,\na nie ústavný súd.\n30. Návrh na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s chartou preto nenapĺňa podstatu\nnávrhového oprávnenia všeobecného súdu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej činnosti\nústavného súdu, ako aj rozhodovacej činnosti Súdneho dvora zostáva aplikácia charty v dispozícii\nvšeobecných súdov. Na základe uvedeného ústavný súd nevyhovuje návrhu na začatie konania\nv časti týkajúcej sa súladnosti napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 47 charty.\nIII.2. Ústavné posúdenie\nIII.2.1. Posúdenie ústavného referenčného rámca:\n31. Základom návrhu na začatie tohto konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy\nje nekompatibilita napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 a súčasne s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.\n32. Obmedzenie akékoľvek základného práva je možné výlučne pri rešpektovaní ústavných zásad,\nktoré sú vo vzťahu ku všetkým základným právam všeobecne vymedzené v čl. 12 a 13 ústavy.\nReferenčné ústavné články, ktorých nesúlad sa v tomto prípade primárne namieta, sú predovšetkým\npráva patriace do katalógu základných procesných princípov výkonu súdnictva (tzv. justičné práva).\nTie garantujú najmä právo na spravodlivý proces, či už pred nezávislými a nestrannými súdmi,\nalebo inými štátnymi orgánmi. Sú teda predovšetkým prostriedkom ochrany iných ústavou\ngarantovaných práv. Justičné práva upravené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy\nsú diverzifikovanou skupinou, ktorú je s ohľadom na ich možné limitácie potrebné rozdeliť\ndo troch kategórií.\n10\n\n33. V prvej z nich sa nachádzajú tzv. absolútne práva. Ich existenciu nie je možné obmedziť\nza žiadnych okolností. V druhej kategórii sa nachádzajú tzv. relatívne práva, ktoré je možné\nobmedziť na základe zákonom stanovených podmienok. Ústavná súladnosť ich prípadných\nobmedzení sa posudzuje pomocou tzv. menej prísnej verzie testu proporcionality. Vyplýva\nto zo skutočnosti, že ústavná úprava priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv alebo\nich súčastí [ (napr. v čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 (vo vzťahu k vylúčeniu verejnosti),\nčl. 49 ústavy]. V týchto prípadoch môže zákonodarca pomerne voľne pri zohľadnení predpokladu\nlegitímnosti sledovaného cieľa upraviť rozsah ústavnej ochrany vyplývajúci z predmetných\njustičných práv. Napokon tretiu kategóriu základných práv vymedzenú v tomto oddiele predstavujú\nrelatívne práva, na ktoré nepostačuje limitácia pomocou akejkoľvek racionálnej zákonnej úpravy.\nTieto práva sa totiž realizujú priamo z ústavného textu. Prípadné obmedzenie takýchto práv preto\nmusí okrem predpokladov legality a legitimity spĺňať aj kritérium nevyhnutnosti a primeranosti\n(proporcionality v užšom význame). Ústavne súladné naplnenie týchto predpokladov\npri obmedzovaní takýchto práv ústavný súd overuje v tzv. prísnej verzii testu proporcionality.\n34. V hlavnom ústavnom referenčnom rámci, ktorým navrhovateľ napáda ústavnú súladnosť\nnapadnutých ustanovení zákona o azyle, sa nachádzajú základné práva spadajúce do už spomenutej\ndruhej a tretej kategórie. Za určitých podmienok, či už striktnejších, alebo menej striktných,\nje teda možné tieto referenčné základné práva obmedziť.\n35. Na záver tejto kategorizácie je vhodné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd štandardne vykladá\nústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo. Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy,\npodľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,\nmedzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (PL. ÚS 8/2016,\nbod 100). Ústavný súd konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné\nvykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných\nslobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný\nsúd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu\nzákladných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru\nk nim sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).\n36. Medzinárodný rozmer dotknutých základných práv sa premieta aj v tom, že ak ústava\nsplnomocňuje vykonanie základného práva pomocou zákona (napr. čl. 51 ods. 1), potom po splnení\nústavou stanovených podmienok (najmä čl. 7 ods. 5, čl. 153 a čl. 154c ods. 1) musí zákonná úprava\nvymedzujúca rámec ústavného práva ustúpiť jej prípadnému medzinárodnoprávnemu dojednaniu.\nV situácii, keď ústavná úprava ustanoveniam ratifikovanej a riadne vyhlásenej medzinárodnej\nzmluvy pripisuje prednosť pred zákonom, je predmetné základné právo realizované prednostne\npomocou medzinárodnoprávnej úpravy. Ústavný súd už uviedol, že ústavná úroveň úpravy verne\n„prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských\nprávach a základných slobodách. Ústavná úprava tým slúži ako základňa praktickej aplikácie týchto\nzáväzkov v právnej praxi Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 91/99, I. ÚS 28/01).\n37. S ohľadom na medzinárodnú ochranu ľudských práv a základných slobôd má najzásadnejší\nvýznam nepochybne dohovor a naň nadväzujúca rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské\npráva. Podľa sp. zn. I. ÚS 49/01 výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom\npre ľudské práva je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje\nnormatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou. Ústavný súd taktiež uviedol, že\n11\n\n«v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach\nzákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť\nvýklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych\npredpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné\nmedzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah\nústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor\na judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné\nvýkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva\nna súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú\nrámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov\n„práva na spravodlivý proces“.» (I. ÚS 49/2001).\n38. Referenčný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej a inej\nprávnej ochrany. Toto ustanovenie predstavuje primárnu ústavnú bázu pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránu“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu\n(IV. ÚS 39/2020). Podstatou základného práva na právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy)\nje umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať\ntak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v druhej hlave siedmom\noddiele ústavy (I. ÚS 84/97). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\ntak nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahrňa taktiež\nprávo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho\nkonania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti zbraní či právo\núčastníka konanie na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky práve a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nktorá ma byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu\núčastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci\nviazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy\n(III. ÚS 305/08). Relevancia čl. 46 ods. 1 však v nadväznosti na čl. 51 ods. 1 a čl. 46 ods. 4 zostáva\nna prvý pohľad v zákonnej rovine. Ústavný súd však v tomto smere zvýrazňuje medzinárodný\npresah uvedeného práva, keď stabilizovane deklaruje, že medzi obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 71/97,\nIV. ÚS 195/2007, III. ÚS 236/2014). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je s ohľadom\nna právo na spravodlivý súdny proces veľmi bohatá.\n39. Referenčný čl. 46 ods. 2 ústavy, obdobne ako tomu bolo v prípade čl. 46 ods. 1 ústavy,\nsa uplatňuje len v medziach zákonov (čl. 51 ods. 1 a čl. 46 ods. 4). Opätovne je však potrebné\nzdôrazniť medzinárodný aspekt tohto ustanovenia skrz dohovor a rozhodovaciu činnosť\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy však aj rozširuje prístup\nk súdom nad rámec garantovaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý aj napriek extenzívnemu výkladu\npojmov „trestné obvinenie“ a „občianske právo“ alebo „záväzok“ vecne nepokrýva celý rozsah\nsprávneho súdnictva (OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok\nI. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2021. s. 618). Záruky čl. 6 dohovoru sa prostredníctvom čl. 46\nods. 2 ústavy stávajú aplikovateľnými aj na oblasť správneho súdneho konania podľa Správneho\nsúdneho poriadku.\n12\n\n40. Referenčné základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sú aplikovateľné na všetky\ntypy konaní, ak sú kontradiktórne. Sú teda nepochybne aplikovateľné v správnom súdnom konaní\na v konkrétnych prípadoch môžu byť aplikovateľné aj pre niektoré typy správneho konania podľa\nsprávneho poriadku. V rozsahu relevantnom pre aktuálne posúdenie sa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nústavy podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle vzťahuje aj na azylové konanie.\n41. Povinnosťou všeobecných súdov je interpretovať procesné ustanovenia a princípy\nspravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou\n(resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných základných práv a slobôd.\nV namietanom porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.\nTúto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť\nzoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne\nvyjadriť. Ústavné práva čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy je preto potrebné chápať vo vzájomnej\nnadväznosti. Obe základné práva spadajú do konceptu všeobecného práva na spravodlivý súdny\nproces, ako aj práva na kontradiktórne konanie. Ústavný súd tieto základné práva vo svojej\nrozhodovacej činnosti vzájomne prepája. Koncepcia spravodlivého procesu teda zahrňa aj práv o\núčastníkov súdneho konania poznať a vyjadrovať sa ku všetkým predloženým dôkazom alebo\npripomienkam. Ústavný súd uviedol, že «jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo\nna určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz\naj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou\nsúvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje\nprocesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany...Osobitne to platí\no sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu\nuplatňuje kontradiktórnosť konania.» (III. ÚS 4/2018, bod 82). Zásada rovnosti zbraní\npri tom vyžaduje, aby každá strana dostala primeranú príležitosť na prednesenie svojho prípadu\nza podmienok, ktoré ju nestavajú do značnej nevýhody voči oponentovi. V tomto smere teda nie je\ndôležitý obsah dokumentu alebo iného dôkazného prostriedku, ale forma dokumentujúca,\nči bol s týmito dôkazmi účastník konania oboznámený a či tak mal možnosť sa k nim aj vyjadriť\n(Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997, č. 18990/91, bod 23, obdobne\naj v Milatová a ostatní proti Českej republike, rozhodnutie ESĽP z 21. 6. 2005, č. 61811/00, bod 59;\npodobne aj napr. IV. ÚS 259/2011). Povinnosťou subjektu, ktorý vedie konanie, je pre účastníkov\nkonania zabezpečiť podmienky založené na „rovnosti zbraní“. Ústavný súd je toho názoru,\nže aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav\nrovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka\nkonania. Z toho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty\npovažovať za podstatné, a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane (III. ÚS 402/08).\n42. Ako už bolo spomenuté, všetky referenčné základné práva nepochybne nie sú absolútne\na za určitých okolností je ich obmedzenie ústavne prípustné. Pre zachovanie podmienok ústavne\nsúladnej limitácie predmetných ústavných práv je zákonodarca povinný reflektovať nielen národný\nprávny poriadok, ale predovšetkým aj interpretáciu kompatibilných práv dohovoru v rámci\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Pri obmedzení dotknutých ústavných práv (čl. 46\nods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2) je preto nevyhnutné skúmať nielen racionalitu obmedzujúcej\nzákonnej úpravy, ale aj podmienky dodržania zásady primeranosti (t. j. proporcionality).\nTieto predpoklady ústavný súd overí pomocou testu proporcionality v jeho striktnejšej podobe.\n13\n\n43. Okrem toho navrhovateľ namieta aj nesúlad napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 1\nods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy. S ohľadom na tieto práva sa však v návrhu špecificky\nneargumentuje, a preto majú vo vzťahu k obmedzeniu spomenutých justičných práv predovšetkým\npodporný (sekundárny) význam.\nIII.2.2. Posúdenie relevancie napadnutej zákonnej úpravy:\n44. Navrhovateľ podopiera svoj návrh centrálnou domnienkou neústavnosti vylúčenia možnosti\núčastníka konania účinne sa brániť v konaní pred správnym orgánom (§ 33 ods. 2 správneho\nporiadku), ako aj v konaní pred správnymi súdmi (§ 5 ods. 9 Správneho súdneho poriadku),\nak napr. účastník disponuje dôkazmi, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad\nrozhodnutia, alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou\nskutočnosťou). Napadnuté ustanovenia zákona o azyle podľa jeho názoru odnímajú v konkrétne\nprejednávanom prípade žiadateľovi o doplnkovú ochranu možnosť uplatniť svoje základné právo\nna prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\n45. Je vhodné uviesť, že procesné ústavné garancie v prípade správneho konania podľa správneho\nporiadku a postupu, ktorým sa podľa čl. 46 ods. 2 v správnom súdnictve podľa Správneho súdneho\nporiadku realizuje prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorým sa zasiahlo do práv\na oprávnených záujmov, sú na prvý pohľad kvalitatívne odlišné. Správne konanie je konaním,\nv ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených\nzáujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Na rozdiel od toho správne\nsúdnictvo predstavuje prostriedok ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených záujmov\nfyzických a právnických osôb, o ktorých sa už rozhodovalo v správnom konaní (PL. ÚS 14/98).\nSprávne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu (čl. 1\nods. 1 ústavy) vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené\njednak na kontrole verejnej správy, či táto neprekračuje jej zverené právomoci, a jednak poskytuje\nochranu subjektívnych práv osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok.\n1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017. s. 19).\n46. Ak ale zákon konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy umožňuje preskúmať pomocou\nsprávnej žaloby alebo žaloby v správnom súdnictve, implicitne tým zvyšuje úroveň ochrany, ktorú\nmusí orgán verejnej správy poskytnúť jednotlivcovi aj v správnom konaní podľa správneho\nporiadku. Ak by totiž orgány verejnej správy nezohľadnili zvýšenú úroveň ochrany základných práv\ngarantovanú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, ktorú poskytujú správne súdy, potom\nby správne orgány riskovali negatívne rozhodnutie správnych súdov, ktorými sú následne viazané.\nTáto skutočnosť pravdepodobne zapríčinila to, že navrhovateľ na viacerých miestach návrhu\nna začatie konania prepája procesné garancie poskytované v správnom procese podľa správneho\nporiadku a správneho súdneho konania poskytovaného podľa Správneho súdneho poriadku. Zákon\no azyle totiž v § 21 ods. 1 umožňuje podať správnu žalobu proti rozhodnutiu ministerstva\no neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany\npodľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e) zákona o azyle,\nak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, a nepredĺžení doplnkovej ochrany\npodľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e) zákona o azyle.\n\n14\n\n47. Pri materiálnom chápaní správneho súdnictva sa tak medzi správnym konaním podľa zákona\no azyle a prieskumom pomocou správnej žaloby v správnom súdnictve zotiera rozdiel ústavnej\nlimitácie viacerých ústavných práv vo vzťahu k správnemu konaniu. Súčasne sa v zmysle čl. 46\nods. 2 ústavy odstraňuje aj prekážka medzinárodnej ochrany, ktorá na základe rozhodovacej\nčinnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (Maaouia proti Francúzsku, rozsudok ESĽP z 5. 10.\n2000, č. 39652/98, body 33 – 41) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru na otázky týkajúce\nsa migračných záležitostí nevzťahuje. Možnosť posúdenia rozhodnutia orgánu verejnej správy\ncestou správneho súdnictva tak dáva relevanciu viacerým procesným garanciám týkajúcim sa práva\nna spravodlivý proces poskytovaným dohovorom.\n48. Základná ústavnoprávna dilema tohto prípadu, ktorá má presah do všetkých ústavných\nreferenčných ustanovení, vyplýva z neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle,\nak Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo neudelia súhlas s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany z dôvodu nebezpečnosti žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky\nz hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby\nalebo Vojenského spravodajstva. Takéto vyjadrenie je v konaní pred správnymi orgánmi a následne\npred súdmi v správnom súdnictve pre meritórne rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany\nzásadné. Žiadateľovi však dôvody, pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské\nspravodajstvo neudelili súhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, a to práve z dôvodu ochrany\nbezpečnosti Slovenskej republiky, nie sú sprístupnené (§ 19a ods. 10 zákona o azyle). V § 13c\nods. 4 písm. d) zákona o azyle je nesúhlasné stanovisko podľa § 19a ods. 10 dôvodom\nna neposkytnutie doplnkovej ochrany. Napokon v napadnutých častiach § 20 ods. 3 zákona o azyle\nsa zavádzajú časové lehoty poskytnutia doplnkovej ochrany, pokiaľ nie sú naplnené predpoklady\npodľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.\n49. Pred samotným posudzovaním ústavnosti obmedzenia základných práv je nevyhnutné stanoviť,\nči aplikáciou napadnutých ustanovení vôbec dochádza k zásahu do výkonu referenčných\nzákladných práv a slobôd. Ústavný súd preto v tejto fáze zisťuje, aké práva sú pri aplikovaní\nnapadnutých ustanovení zasiahnuté. Opätovne je možné konštatovať, že aplikovaním napadnutého\n§ 13c ods. 4 písm. d) v spojitosti s § 19a ods. 10 zákona o azyle správny orgán rozhoduje\no neposkytnutí doplnkovej ochrany na základe stanoviska Slovenskej informačnej služby,\nresp. Vojenského spravodajstva o nebezpečnosti žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky\nz hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby\nalebo Vojenského spravodajstva. Špecifikom tejto úpravy je, že na základe stanoviska podľa § 19a\nods. 10 zákona o azyle ministerstvo ako správny orgán podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle\nneposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 10 obsahuje nesúhlas s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany.\n50. Ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil (I. ÚS 49/01, PL. ÚS 15/03),\nže postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd\nvykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému\núčastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými\ndisponuje druhý účastník konania, môže byť porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 od. 2 ústavy, ale aj porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní\nako základných definičných prvkov základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (PL. ÚS 8/2016, bod 106).\n15\n\n51. Napokon je v tomto smere potrebné dodať, že § 20 ods. 3 zákona o azyle bol navrhovateľom\nnamietnutý oprávnene v nadväznosti na požiadavku „v súvislosti s prejednávanou vecou“ podľa\n§ 74 písm. d) zákona o ústavnom súde. Toto ustanovenie sa však netýka obmedzenia žiadneho\nústavou chráneného práva, keďže slúži na určenie postupu pri predlžovaní doplnkovej ochrany\nžiadateľa. Nadväzuje však na § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10 zákona o azyle, ktorými\nsa ustanovuje postup posúdenia žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov, ktorý\nspočíva v stanovisku Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva s ohľadom\nna nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu,\nktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského\nspravodajstva.\n52. S ohľadom na posudzovaný ústavný referenčný rámec je v tomto prípade kľúčovým posúdenie\nústavnej súladnosti stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva,\nktorého obsahom je nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany podľa\n§ 19a ods. 10 zákona o azyle. Takéto negatívne stanovisko je následne podľa § 13c ods. 4 písm. d)\nrozhodné pre ministerstvo pre neposkytnutie doplnkovej ochrany. Aplikáciou týchto ustanovení\ntak môže dôjsť k obmedzeniu základného práva účastníka správneho konania a následne\npotenciálne aj súdneho konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2\nústavy), čo súčasne implikuje možnú nerovnosť postavenia účastníka v konaní pred správnymi\norgánmi a pred správnymi súdmi (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktoré v zmysle zákona o azyle môžu\npreskúmať rozhodnutie ministerstva o neudelení doplnkovej ochrany. Účastníkovi azylového\nkonania nie je napadnutým ustanovením odňatá možnosť svoje práva uplatňovať pred správnymi\norgánmi, t. j. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne\nSlovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy). Súčasne platí, že rozhodnutie orgánu verejnej správy\nnebolo nepochybne vyňaté z právomoci súdu, keďže rozhodnutie správneho orgánu môže byť\npodľa § 21 ods. 2 zákona o azyle posudzované postupom v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2\nústavy). Napriek tomu je však nutné zopakovať, že ústavný súd chápe ochranu základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 v širších garanciách ďalších procesných práv vyplývajúcich zo siedmeho\noddielu druhej hlavy ústavy (napr. I. ÚS 49/2001). Skúmanie ústavnosti zásahu do práva podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 je teda relevantné aj s ohľadom na procesné záruky, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1\ndohovoru v správnom súdnictve, a teda aj v logickej nadväznosti na postupy v správnom konaní\npodľa ustanovení zákona o azyle.\n53. Na základe uvedeného sú v správnom súdnictve, ako aj správnom konaní hlavným referenčným\nrámcom prieskumu ústavnej súladnosti § 19a ods. 10 a § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle\nvo vzájomnej súvislosti čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.\nIII.2.3. Skúmanie proporcionality obmedzenia základných práv:\n54. Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične\nzdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j.\nproporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva\nalebo slobody (PL. ÚS 3/00).\n55. Pred aplikovaním jednotlivých subtestov testu proporcionality je potrebné zistiť predpoklad\nlegality, ktorý vyplýva z požiadavky čl. 13 ods. 2 ústavy. Tá upravuje materiálne, ako aj formálne\npredpoklady, pri ktorých splnení možno upraviť medze základných práv. Materiálnym\n16\n\npredpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným\nzákladným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava\nje vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty\na princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom\nobmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov\npráva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä\no širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu\nmedzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži\npredovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd\npodrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 10/2013). V skratke\ntak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze základných práv a slobôd môže\nupraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami,\nktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava\n(PL. ÚS 4/2021, bod 71).\n56. Obmedzenie dotknutých justičných práv sa v tomto prípade nespochybniteľne uskutočňuje\npomocou napádaných ustanovení zákona o azyle. Tým sa naplnil predpoklad legality požadovaný\nv čl. 13 ods. 2 ústavy.\n57. Každé obmedzenie základných práv a slobôd sa musí uskutočniť v súlade s princípom\nproporcionality. Preukázanie proporcionality pri obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný\nsúd overuje pomocou testu proporcionality. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného\nprieskumu napadnutej právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým\nkrokom je jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of\nlegitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou\nsledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým\nkrokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej drastických,\nresp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least\nintrusiveness), k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím\nkrokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality\nin the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery\nzásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy\n(PL. ÚS 8/2016, bod 104).\n58. Subtestom racionality, t. j. vhodnosti právnej úpravy sa v teste proporcionality preukazuje,\nči právna úprava, ktorá obmedzuje základné právo, sleduje ústavne významný cieľ. Tým môže byť\nbuď iné základné právo a sloboda, alebo iný ústavne relevantný záujem.\n59. Napadnuté ustanovenia (§ 19a ods. 10 a § 13c ods. 4) boli do zákona o azyle doplnené zákonom\nč. 198/2018 Z. z. s účinnosťou od 20. júla 2018. Negatívne stanovisko Slovenskej informačnej\nslužby, resp. Vojenského spravodajstva sa tým stalo dôvodom na neposkytnutie doplnkovej\nochrany. Podľa dôvodovej správy k uvedenej novele zákona o azyle sa spravodajské služby stali\noprávnené posúdiť nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska\nohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo\nVojenského spravodajstva. Nepochybným zámerom posudzovania žiadateľa o vydanie doplnkovej\nochrany Slovenskou informačnou službou, príp. Vojenským spravodajstvom a následným\nobmedzením rozsahu sprístupnenia dôkazov vo vymedzených prípadoch je ochrana verejnej\n17\n\nbezpečnosti, a to prostredníctvom ochrany utajovaných skutočností. Podľa § 2 písm. a) zákona\nč. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) je utajovanou\nskutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom\nna záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením,\nneoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením a ktorá môže vznikať\nlen v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. Ochranou\nutajovaných skutočností sa bráni vzniku ujmy, ktorú v § 2 písm. d) zákona o ochrane utajovaných\nskutočností definuje ako ohrozenie alebo poškodenie záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu,\nku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť alebo\nmožno ich zmierniť iba následným opatrením. Podľa významu záujmu a závažnosti spôsobenej\nujmy sa ujma člení na mimoriadne vážnu ujmu, vážnu ujmu, jednoduchú ujmu a nevýhodnosť\npre záujmy Slovenskej republiky. Ochrana pred takou ujmou je verejným záujmom, ktorý umožňuje\nosobitnú úpravu medzi týmto verejným záujmom a individuálnym záujmom preverovaných osôb,\nnajmä tých, ktoré sa v dôsledku postupu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností stanú\nnepovolanými osobami, t. j. osobami, ktoré nie sú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými\nskutočnosťami alebo ktoré nie sú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami\nnad rozsah, ktorý im bol určený [§ 2 písm. g) zákona o ochrane utajovaných skutočností].\n60. Podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu,\nak, okrem iného, stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle obsahuje nesúhlas s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany. Z uvedeného vyplýva, že Slovenská informačná služba, resp. Vojenské\nspravodajstvo poskytne stanovisko, v ktorom sa výlučne uvedie súhlas alebo nesúhlas\ns poskytnutím doplnkovej ochrany. Dôvodom na nesprístupnenie odôvodnenia takéhoto stanoviska\nje práve ochrana utajovaných skutočností pred nepovolanými osobami.\n61. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že ochrana verejnej bezpečnosti prostredníctvom\nochrany utajovaných skutočností pred nepovolanými osobami nepochybne spadá do legitímnych\ncieľov, ktorých naplnenie môže byť dôvodom na obmedzenie ústavou garantovaných justičných\npráv, ktoré tvoria referenčný rámec tohto návrhu na začatie konania. Aj bez explicitného prepojenia\ncieľa obmedzenia základného práva zákonodarcom v dôvodovej správe možno skonštatovať,\nže nezverejnenie utajovaných informácií v odôvodnení negatívneho stanoviska Slovenskej\ninformačnej služby alebo Vojenského spravodajstva podľa napadnutých ustanovení môže smerovať\nk posilneniu ochrany bezpečnosti štátu, ktorá by inak mohla byť ohrozená sprístupnením\nutajovaných skutočností podľa zákona o utajovaných skutočnostiach nepovolaným osobám.\nMedzi napadnutou právnou úpravou a cieľom, ktorý táto sleduje, existuje racionálna väzba.\n62. V subteste nevyhnutnosti testu proporcionality ústavný súd skúma, či prostriedky stanovené\nv napadnutých zákonných opatreniach (t. j. nesprístupnenie utajovaných skutočností v stanovisku\nSlovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva) predstavujú najmenej\nobmedzujúce opatrenie, t. j. nevyhnutný nástroj na dosiahnutie legitímneho cieľa (ochrana\nbezpečnosti Slovenskej republiky). Akékoľvek obmedzenia základných práv a slobôd by totiž mali\nbyť v demokratickom a právnom štáte formulované čo najužšie, inak nesplnia požiadavku\nnevyhnutnosti, a tým ani zásadu proporcionálneho obmedzenia základných práv a slobôd.\nNapadnuté zákonné opatrenia spĺňajú ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu požiadavku\nnevyhnutnosti pre dosiahnutie sledovaného cieľa v prípade, ak neexistuje iné opatrenie, ktoré\nby vôbec alebo v menšom rozsahu obmedzovalo v návrhoch označené základné procesné práva\n18\n\ndotknutých osôb a zároveň aspoň tak ako napadnutá právna úprava by bolo vhodným prostriedkom\npre dosiahnutie sledovaného cieľa. Iba ak alternatívne hypotetické legislatívne opatrenie je menej\nreštriktívne (v menšom rozsahu obmedzuje dotknuté základné procesné práva dotknutých osôb)\na zároveň je aspoň tak vhodným prostriedkom pre dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. aspoň\nv takom rozsahu (v takej miere) je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ ako opatrenie zvolené\nzákonodarcom, možno opatrenie zvolené zákonodarcom považovať za nie nevyhnutné\npre dosiahnutie sledovaného cieľa (PL. ÚS 8/2016, bod 110).\n63. Napriek tomu, že pri aplikácii sa na právne predpisy vzťahuje domnienka ústavnosti,\npri legislatívnom zásahu do ústavnej sféry základných práv leží dôkazne bremeno na preukázaní\nsplnení ústavných predpokladov na pleciach normotvorcu, v zmysle čl. 13 ods. 2 predovšetkým\nna zákonodarnom orgáne. Práve preto by sa národná rada mala pri každom zásahu do sféry ústavou\ngarantovaných práv snažiť čo najdetailnejšie vysvetliť predovšetkým nevyhnutnosť takéhoto\nzásahu. V tomto smere je adekvátne čo najpresvedčivejšie objasniť (najmä v dôvodovej správe,\npríp. v stanovisku podľa § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde) neexistenciu iných, menej\ninvazívnych legislatívnych zásahov do základných práv na účel dosiahnutia sledovaného\nlegitímneho cieľa.\n64. Informácie, na základe ktorých Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo\n(ďalej aj „spravodajské služby“) vykonávajú bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík\na ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou spravodajskou\nčinnosťou Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva alebo v rámci\nmedzinárodnej spravodajskej spolupráce. V mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú\naj utajovanými spôsobmi a prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie,\nako aj samotný spôsob ich získania, utajovanú skutočnosť, na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú\nosobitné právne režimy ustanovené vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia\nspravodajských služieb k bezpečnostnej spoľahlivosti žiadateľa o doplnkovú ochranu utajovanou\nskutočnosťou označenou príslušným stupňom utajenia. Sprístupnením utajovaných skutočností\nnepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou\nosobou a zároveň aj k odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov vyšetrovania\n(PL. ÚS 8/2016, bod 111).\n65. Napadnuté ustanovenia zákona o azyle výrazným spôsobom limitujú možnosť oboznámiť\nžiadateľa o doplnkovú ochranu s dôvodmi týkajúcimi sa ich verejnej nebezpečnosti v stanovisku\nspravodajských služieb. Toto stanovisko následne tvorí základ pre rozhodnutie ministerstva\no udelení doplnkovej ochrany. Obmedzená možnosť oboznámiť sa s odôvodnením stanoviska\nspravodajských služieb sa v správnom konaní vzťahuje aj na samotné ministerstvo, resp. jeho\nzamestnancov, na ktorých sa podľa § 34 a § 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností\nnevzťahuje osobitný režim prístupu k utajovaným informáciám (t. j. oprávnené osoby s osobitným\npostavením a iné oprávnené osoby). Podľa § 19a ods. 11 zákona o azyle posúdenie žiadosti\no udelenie azylu vykoná poverený zamestnanec ministerstva s primeranými vedomosťami v oblasti\nazylu; v prípade maloletého bez sprievodu aj s primeranými vedomosťami o jeho osobitných\npotrebách. Od príslušného zamestnanca ministerstva sa teda nevyžaduje status oprávnenej osoby\npodľa § 2 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností. Navyše, stanovisko podľa § 19a\nods. 10 obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany je obligatórnym dôvodom\nna jej neposkytnutie. Bez ohľadu na to, či príslušný zamestnanec ministerstva má alebo nemá právo\noboznámiť sa s dôvodmi stanoviska, musí negatívne stanovisko spravodajských služieb nasledovať\n19\n\na žiadosť zamietnuť bez ďalšieho posudzovania. Až ak by proti rozhodnutiu ministerstva\no neudelení doplnkovej ochrany bol uplatnený postup podľa § 21 ods. 1 zákona o azyle (podanie\nsprávnej žaloby v správnom súdnictve), v zmysle § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných\nskutočností by konajúci súd získal možnosť oboznámiť sa s dôvodmi negatívneho stanoviska\nbezpečnostných služieb podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle.\n66. Podľa § 35 ods. 3 zákona o azyle sa v konaní pred štátnym orgánom môže za zákonom\nstanovených podmienok oboznámiť s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie\naj advokát osoby, ktorá požiadala o udelenie doplnkovej ochrany. Avšak táto možnosť je viazaná\nna súhlas vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. To znamená, že zákonne\nsúladná je aj situácia, v ktorej by osoba žiadajúca o doplnkovú ochranu či jej advokát, nedostali\nvôbec žiadne informácie, ktoré spravodajské služby viedli k vydaniu negatívneho stanoviska podľa\n§ 19a ods. 10 zákona o azyle. Prístup k utajovaným skutočnostiam sa vo vzťahu k žiadateľovi\no doplnkovú ochranu výrazne nemení ani pri podaní správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva\no nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 21 zákona o azyle. Žiadateľ sa ani v konaní\npred správnym súdom nemusí dozvedieť čo i len podstatu dôvodov, pre ktoré bol v stanovisku\nspravodajských služieb podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle posúdený ako nebezpečný\npre bezpečnosť Slovenskej republiky.\n67. Ako už bolo uvedené, legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská\ninformačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona\no azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej\nrepubliky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny\nproces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť\nrovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom\nna zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná,\na záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd\nuž v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom\npre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96).\nZákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu medzi\nústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb a efektívnym\ndosahovaním účelu špecifického zákona, ktorý reprezentuje verejný záujem.\n68. V tomto prípade sú účelom ochrany bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, ktoré majú\ntak materiálny, ako aj procesný charakter. Preto je legitímne a vo verejnom záujme chrániť\nutajované skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by mohol ohroziť životné\nzáujmy nielen nášho štátu, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú mimo procesu takého\nutajovania. Na druhej strane sa však musí zabrániť neprimerane voľnej, ba až svojvoľnej úprave\nochrany utajovaných skutočností vo vzťahu k posudzovaným žiadateľom o doplnkovú ochranu.\nVyvažovanie limitov ochrany základných práv a slobôd preverovaného žiadateľa a verejného\nzáujmu spočívajúceho v bezpečnostných, a teda existenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen\ninterný, ale aj externý, zahraničný rozmer, si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny\nštandard ochrany základných práv a slobôd. Možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí\nvyjadrovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom takého\nzákona, akým je zákon o ochrane utajovaných skutočností, avšak nemožno akceptovať stav,\nak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie ochrany základných práv a slobôd\npreverovaných osôb (mutatis mutandis PL. ÚS 15/03).\n20\n\n69. Právo na kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim\nverejným záujmom na ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených\nprocesných práv však nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré\ntakéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia byť vyvážené. Ak účastník konania nemal\nprístup k určitým dôkazným prostriedkom, potom najmä súdna moc musí preskúmať\npredchádzajúci rozhodovací postup a zabezpečiť, že v najvyššej možnej miere sa uplatnia\npožiadavky na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní (Regner proti Českej republike, rozsudok\nESĽP č. 35289/11, body 147 – 149). Európsky súd pre ľudské práva taktiež konštatoval,\nže aj v konaní možno rešpektovať určité procedurálne obmedzenia predchádzajúce úniku informácií\nškodlivých pre národnú bezpečnosť. To však neospravedlňuje absenciu účinných opravných\nprostriedkov vždy, keď sa exekutíva rozhodne použiť termín „národná bezpečnosť“.\nAj pri potenciálnom ohrození národnej bezpečnosti sa vyžaduje aspoň to, že príslušný nezávislý\nodvolací orgán musí byť informovaný o dôvodoch rozhodnutia. To platí aj v prípadoch, že takéto\ndôvody nie sú verejne dostupné. Odvolací orgán súčasne musí disponovať právomocou odmietnuť\ntvrdenie výkonnej moci o existencii ohrozenia národnej bezpečnosti, ak takéto konštatovanie\npovažuje za svojvoľné alebo neopodstatnené. Okrem toho musí byť zabezpečená určitá forma\nkontradiktórneho konania, hoc aj prostredníctvom osobitného zástupcu po bezpečnostnej previerke\n(Al-Nashif proti Bulharsku, rozhodnutie ESĽP z 20. 9. 2002, č. 50963/99, bod 137).\n70. Na základe uvedeného sa s tvrdením vlády, podľa ktorej to má byť súd, kto vyvažuje\nnesprístupnenie utajovaných skutočností žiadateľovi o vydanie dodatkovej ochrany, možno\nčiastočne stotožniť. V zmysle § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností\nmá súd v rámci prieskumu rozhodnutia ministerstva možnosť oboznámiť sa s dôvodmi negatívneho\nstanoviska spravodajských služieb podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle. Akceptácia ústavne súladnej\nmiery kontradiktórnosti si však vyžaduje aj zvýšenú aktivitu súdu v porovnaní s postupom orgánu\nverejnej správy v správnom konaní.\n71. Vo výnimočných prípadoch taktiež neoznámenie písomných pripomienok alebo dokumentov\nv konaní a nemožnosť sťažovateľa vyjadriť sa k nim nemusí predstavovať porušenie práva\nna spravodlivé konanie. To by však bolo možné napríklad v situácii, keď by priznanie práv\nsťažovateľovi, o ktoré bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený, nemalo žiadny vplyv na výsledok\nkonania. Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru by nenastalo ani v prípade, ak by neoznámenie skutočností\nnepredstavovalo dôvod, ktorý by skutočne alebo aspoň potenciálne mohol mať relevantný vplyv\nna výsledok konania (Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2016,\nč. 65302/11, bod 60).\n72. Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti\nod osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách,\nkeď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie.\nAk sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby\nvydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť\nlen o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda.\nNesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a\nods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu\nazylového konania.\n\n21\n\n73. Menej invazívnu alternatívu k úplnému nesprístupneniu dôvodov, pre ktoré vydala Slovenská\ninformačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo predmetné negatívne stanovisko, by mohla\npredstavovať možnosť sa s odôvodnením oboznámiť aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu.\nTáto možnosť by mala zahŕňať ako dotknutého žiadateľa, tak aj ministerstvo, ktoré o udelení\ndoplnkovej ochrany rozhoduje v azylovom konaní. Žiadateľovi by to so znalosťou aspoň\nzákladných dôvodov, pre ktoré im bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby alebo\nVojenského spravodajstva vyslovený nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, umožnilo\nposúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa postupom podľa § 21 ods. 2 zákona o azyle\nna správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen\nformálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude\nznamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí\nod mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy\nza najlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá\nosoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov\njeho rozhodnutia, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným\nnávrhom na súd. Príslušný súd môže zabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom\nchránených záujmov tejto osoby len vtedy, keď predmetom jeho kontroly (prieskumu)\nbude zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže\nvylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup pri napĺňaní účelu zákona o ochrane\nutajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe (mutatis mutandis PL. ÚS 15/03).\nV sp. zn. PL. ÚS 8/2016 (bod 124) sa v tomto smere konštatovalo, že ak sa dotknutá osoba\n„nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto\nrozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné\ndôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany\npráv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou\nproti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné\nprávo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.\n74. Pre zachovanie ústavnej súladnosti § 19a ods. 10 by sa relevantné skutočnosti mali\nv nevyhnutnom rozsahu sprístupniť aj žiadateľovi prostredníctvom predmetného stanoviska\nSlovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, t. j. aspoň s podstatou dôvodov\ntýkajúcej sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy,\na to spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter spravodajských\na operatívnych informácií (porovnaj s PL. ÚS 8/2016, bod 112). Stanovisko Slovenskej informačnej\nslužby a Vojenského spravodajstva by teda už nemohlo obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas\ns poskytnutím doplnkovej ochrany. Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť\nsa k vykonávaným dôkazom, ktoré viedli k negatívnemu stanovisku spravodajských služieb\ntýkajúceho sa ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky. Takéto opatrenie by zabezpečilo\nochranu časti utajovaných skutočností a súčasne by sa tým splnil nevyhnutný rámec uplatňovania\nústavou garantovaných práv. To by umožnilo dotknutým osobám brániť svoje záujmy za podstatne\nlepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava.\n75. Pri načrtnutom postupe oboznamovania sa so skutočnosťami nevyhnutnými pre garanciu\nústavného čl. 46 ods. 1 a 2 samozrejme nie je možné úplne vylúčiť, že sa za určitých okolností\nskutočne ohrozí alebo aspoň zníži úroveň bezpečnosti Slovenskej republiky. Obmedzenie\n22\n\nzákladného práva však nemôže sledovať maximalizáciu jednej ústavnej hodnoty na úplný úkor inej\nrelevantnej ústavnej hodnoty. Inými slovami, zákonné obmedzenie nemôže zbaviť ústavného práva\njeho esenciálneho významu, čoho vyjadrením je prvá veta čl. 13 ods. 4 ústavy. Napádané\nustanovenie zákona o azyle však výhrade národnej bezpečnosti bez adekvátnych procesných záruk\nposkytuje neobmedzenú možnosť popierania základných práv, ktoré sú referenčnými normami\ntohto návrhu na začatie konania. Princíp ochrany národnej bezpečnosti je v tomto prípade zásadne\nnadradený nad princíp ochrany základných práv jednotlivca. Bezpečnosť štátu, ktorú zabezpečujú\npredovšetkým zložky výkonnej moci, nesmie vytvárať neprekonateľnú prekážku pri uplatňovaní\npráva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Za takýchto okolností by ani následný\nsúdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu nemusel zabezpečiť materiálny, ale len formálny\npredpoklad ochrany tohto práva. Jeden dôležitý ústavný záujem v demokratickom a právnom štáte\ntotiž nemôže byť podústavným predpisom nadriadený inému ústavnému záujmu. Konflikty\nústavných princípov sa neriešia hierarchicky, ale sú príkazmi k optimalizácii (ALEXY, R.\nBalancing, constitutional review, and representation. In: International Journal of Constitutional\nLaw. 2005, roč. 3, č. 4, s. 572 – 581). Absolútna ochrana jedného ústavného záujmu (bezpečnosť\nštátu), ktorou sa poprie iný ústavne relevantný záujem (právo na spravodlivý súdny proces),\nje v demokratickom a právnom štáte neprípustná. Práve ochrana bezpečnosti štátu však\nbola v rôznych historických okamihoch, v rôznych štátoch, rôznymi spôsobmi zneužívaná práve\nna popieranie základných práv a slobôd jednotlivcov. Slovami Aharona Baraka nie sú ľudské práva\nakousi arénou skazy národa, ktoré nemôžu odôvodňovať podrývanie národnej bezpečnosti\nv každom prípade a za každých okolností. Na druhej strane je však potrebné brať do úvahy hodnoty\na princípy, ktoré sa týkajú ľudskej dôstojnosti a slobody. Národná bezpečnosť nemôže\nodôvodňovať podkopávanie ľudských práv v každom prípade a za každých okolností. Národná\nbezpečnosť nezaručuje neobmedzené oprávnenie poškodzovať jednotlivca (BARAK, A. Sudca\nv demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016. s. 388).\n76. Keďže § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle od správneho orgánu požaduje bezvýhradnú\nakceptáciu negatívneho stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva,\ntoto ustanovenie nespĺňa predpoklady najmenej invazívneho prostriedku na ochranu bezpečnosti\nSlovenskej republiky, a tým nevyhnutnosti pri obmedzovaní predovšetkým základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, tak ako ich v rámci čl. 6 ods. 1 dohovoru\nstabilizovane interpretuje ústavný súd. Súčasne pri tom nebol splnený ani základný predpoklad\npodľa čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv a slobôd vyžaduje dbať\nna ich podstatu a zmysel.\n77. Napádané znenie § 19a ods. 10 zákona o azyle v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas\ns udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ taktiež nespĺňa predpoklady najmenej\ninvazívnych prostriedkov na ochranu bezpečnosti Slovenskej republiky. Problémom tohto\nustanovenia je, že stanovisko Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva\nobsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany\núčastníkovi konania o získanie doplnkovej ochrany, neposkytuje dostatočné záruky možnosti\npreskúmania rozhodnutia ministerstva. V prípade podania správnej žaloby aktuálny právny stav\nneposkytuje ani záruku spravodlivého súdneho procesu na správnych súdoch. Ustanovenie\nv dotknutej časti preto nespĺňa predpoklady nevyhnutnosti pri obmedzovaní základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, tak ako ich v rámci čl. 6 ods. 1 dohovoru\nstabilizovane interpretuje ústavný súd. Súčasne pri tom nebol splnený ani základný predpoklad\n23\n\npodľa čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv a slobôd vyžaduje dbať\nna ich podstatu a zmysel.\n78. Keďže pri posudzovaní jednotlivých subtestov testu proporcionality ústavný súd postupuje\ngradáciou, nebolo potrebné pristúpiť k zhodnoteniu záverečnému subtestu (primeranosti,\nresp. proporcionality v užšom slova zmysle). Na základe uvedeného je obe napadnuté ustanovenia\nmožné označiť ako ústavne nesúladné.\nIV.\nKonštatácia porušenia\n79. Z už uvedenej konštatácie neústavnosti § 19a ods. 10 zákona o azyle vo vzťahu k neposkytnutiu\ndoplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle je možné uviesť, že totožný postup,\nktorým ministerstvo zohľadňuje negatívne stanovisko spravodajských služieb podľa § 19a ods. 10,\nsa v zákone o azyle uplatňuje aj pri neudelení azylu na účel zlúčenia rodiny. Práve z toho dôvodu\nje ústavný súd vo vzťahu k § 13 ods. 5 písm. c) zákona o azyle povinný uplatniť postup podľa § 89\nzákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí\nnesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého\njeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,\na pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\ns tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou,\nktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom\nnesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.\n80. Z dôvodu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy tak ústavný súd v tomto náleze ultra petitium\ndeklaruje ústavný nesúlad § 13 ods. 5 písm. c) zákona o azyle s rovnakým referenčným rámcom\na na základe rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.\nV.\nÚčinky nálezu a právny názor ústavného súdu vo vzťahu k uvedeniu právnych predpisov\ndo súladu\n81. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.\nAk tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n82. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odseku 1 vyhlasuje\nspôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu\nje všeobecne záväzné.\n83. V zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy je právny názor ústavného súdu obsiahnutý v tomto náleze\npre navrhovateľa záväzný.\n\n24\n\n84. Pokiaľ ide o právny názor, ktorým je zákonodarca v dôsledku vyhlásenia tohto nálezu viazaný\npri plnení svojej povinnosti uviesť zákon do súladu s ústavou (čl. 125 ods. 3 veta druhá ústavy, § 91\nods. 2 zákona o ústavnom súde), tento je na základe skôr prezentovaných záverov ústavným súdom\nvyjadrený (jednak) v zmysle potreby redukcie zákonného textu v rozsahu ústavného nesúladu\nkonštatovaného prvou častou (bod 1) výroku tohto nálezu. Taký účinok je primárne vyvolaný\nuž stratou účinnosti ústavným nesúladom zasiahnutých ustanovení (formulačnej pasáže v jednom\nz nich), a to dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov. V tomto prípade (oproti povinnosti\nzákonodarcu legislatívne reagovať na derogačný nález ústavného súdu v kontexte predmetného\nprávneho záveru) zástupne platí, že aj v prípade nevypustenia dotknutých ustanovení (časti jedného\nz nich) zo zákonného textu prostredníctvom legislatívneho procesu stratia po šiestich mesiacoch\nplatnosť. V prípade normatívneho zásahu zákonodarcu v súlade s čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 2\nzákona o ústavnom súde) stratia platnosť už nadobudnutím účinnosti „redukčnej“ zmeny zákona.\nZo strany zákonodarcu je totiž navyše potrebné reflektovať a do právnej úpravy premietnuť\naj požiadavku vyjadrenú v bode 74 (v obsahovom kontexte bodu 77) tohto odôvodnenia\nreflektujúcu relevantnú judikatúru ústavného súdu, z ktorej možno rovnako vychádzať\n(PL. ÚS 8/2016). Pokiaľ bude zákonodarca považovať za potrebné rozšíriť zákonnú úpravu\nz dôvodu ochrany utajovaných skutočností, je to vecou jeho zváženia nad rámec nevyhnutnej\ningerencie ústavného súdu týmto nálezom pri viazanosti ústavného súdu rozsahom a dôvodmi\npodaného návrhu podľa § 45 zákona o ústavnom súde (s poukazom na možné riešenie, resp.\njeho obsahový prvok napr. v bode 69 in fine tohto odôvodnenia).\n85. K záveru uvedenému v predchádzajúcom bode je pre objasnenie právneho názoru ústavného\nsúdu v jeho nevyhnutných súvislostiach potrebné uviesť, že bezpečnostné záujmy Slovenskej\nrepubliky budú naďalej pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane zabezpečené obligatórnym\nvyžiadaním si stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva (§ 19a ods. 9\nzákona o azyle v redukovanom znení). Rozdiel oproti skoršej (ústavne nesúladnej) zákonnej úprave\nspočíva v tom, že meritórne rozhodujúci orgán (Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky) bude zvažovať relevantné aplikačné kritérium [„nebezpečného pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky“ na základe týmto nálezom nedotknutej úpravy § 13 ods. 5 písm. a),\nresp. § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle] autonómne, teda bez viazanosti stanoviskom Slovenskej\ninformačnej služby a Vojenského spravodajstva. To umožní nielen reálny presun rozhodovania\nvo veci samej na orgán verejnej správy, ktorému je v správnom konaní zákonom kompetenčne\nzverený, ale aj naplnenie materiálnej možnosti súdnosprávneho prieskumu takého rozhodnutia,\naktuálne eliminovanej kogentným znením § 13 ods. 5 písm. c) a § 13c ods. 4 písm. a) zákona\no azyle (absolutizujúcim pre rozhodovanie v azylovom konaní stanoviska Slovenskej informačnej\nslužby a Vojenského spravodajstva ako fakticky meritórne rozhodujúceho orgánu). Prieskum\nsprávneho súdu získa svoj reálny podklad doplnením zákonnej úpravy popísaným\nv predchádzajúcom bode v obligatórnej časti (vo väzbe na bod 74 tohto odôvodnenia), prípadne\naj v ďalších ústavným súdom skôr naznačených súvislostiach.\n\n25\n\n86. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudkyňa\nJana Baricová a sudcovia Libor Duľa a Miloš Maďar, ktoré sa týkajú odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2023\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n26", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "azyl", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "správne konanie", "test proporcionality", "Slovenská informačná služba", "odlišné stanovisko", "azyl", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "správne súdnictvo", "právna veta"], "pravna_veta": "I. Kým špecializovaný a koncentrovaný model ústavného súdnictva charakterizujúci slovenský ústavný systém nedovoľuje všeobecným súdom bez súčinnosti s ústavným súdom presadiť a uplatniť decízny záver o nesúlade právneho predpisu, ktorý sa má v súdenej veci použiť, s právnym predpisom vyššej právnej sily (čl. 144 ods. 2 ústavy), zásada prednosti práva Európskej únie zavádza do procesu kontroly súladu vnútroštátneho práva s Chartou základných práv Európskej únie difúzne prvky, keď od súdu členského štátu nevyžaduje potvrdenie jeho presvedčenia o takomto nesúlade inou kompetentnou autoritou. Ak sa teda všeobecný súd domnieva, že ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu kolidujú s chartou, potom ako súd členského štátu Európskej únie poverený v rámci svojej právomoci uplatňovať právo Európskej únie je povinný zabezpečiť plný účinok požiadaviek plynúcich z ustanovení práva Európskej únie. V prípade pochybností sa navrhovateľ môže podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obrátiť na Súdny dvor v rámci konania o tzv. prejudiciálnej otázke. Účinnú pomoc mu teda v takom prípade poskytuje Súdny dvor Európskej únie, a nie ústavný súd.\n\nII. Obmedzenie základného práva nemôže sledovať maximalizáciu jednej ústavnej hodnoty na úplný úkor inej relevantnej ústavnej hodnoty a zbaviť jej esenciálneho významu. Je nevyhnutné, aby sa žiadateľovi o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany aspoň v nevyhnutnom rozsahu sprístupnili relevantné skutočnosti stanovísk Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Bezpečnosť štátu nesmie vytvárať neprekonateľnú prekážku k prístupu k základnej podstate týchto informácií, čomu musí vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedať obsah zákonnej úpravy.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:06f014c1-aee3-4206-98e9-eacb6e49eb7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.39.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 39/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 39/2020 z 17. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.39.2020.2"}, {"guid": "ussr:73bef4d7-dc6e-4480-abeb-60c284735e4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-01", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2010 z 9. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/01 z 13. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-13", "citacie_n": 964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:18909c6c-6ea9-4d23-8a58-4985f25ff15b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.91.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 91/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/99 z 16. 12. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-12-16", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.91.1999.1"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:71747d0f-e48f-4dd5-84e5-e9a313ba5c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/97 z 20. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1"}, {"guid": "ussr:6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/96 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}, {"guid": "18dffbb1-0d46-41eb-bb6d-fceb5a099922:c92bcee4-2134-453d-b389-cd5de6330cb3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201716.2", "spisova_znacka": "4SaZ/8/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4SaZ/8/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201716.2"}], "citovane_v": []}