{"guid": "ussr:1df1cc2f-9c9d-4f38-9416-d8b8d8286438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2018 z 1. 3. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. marca 2023, sp. zn. PL. ÚS 15/2018, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2023-03-01", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1df1cc2f-9c9d-4f38-9416-d8b8d8286438", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 15/2018-47\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Straku\n(sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu skupiny\n34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovení § 12 ods. 4 a § 13 ods. 2 zákona\nč. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných\npozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej\nrepubliky, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 15/2018-14 zo 14. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie\nnávrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“)\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade ustanovení § 12 ods. 4 a § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych\npozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o NPP“) s čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, v ktorom\nnamietajú, že vznik, prípadne predĺženie nájomnej zmluvy ex lege voči vlastníkom\npoľnohospodárskych pozemkov bez ich explicitného súhlasu nie je podľa navrhovateľov v súlade\ns ochranou vlastníckeho práva.\n2. Pre porozumenie argumentácie navrhovateľov považuje ústavný súd za potrebné predostrieť\nkontext posudzovanej právnej úpravy:\n3. Efektívne poľnohospodárstvo je založené na obrábaní väčších plôch poľnohospodárskej pôdy, čo\nje previazané tiež s krajinotvorbou a potravinovou bezpečnosťou. Vzhľadom na osobitný historický\n\nvývoj Slovenskej republiky je tunajšie vlastníctvo pôdy rozdrobené fyzicky aj právne, čím zároveň\ndochádza k oslabeniu osobného vzťahu mnohých vlastníkov k ich pôde. Slovenský pôdny fond je\ntak charakteristický neucelenosťou, ktorá je umocnená tým, že sa v realite neprekrývajú právne,\nhospodárske a kultúrne celky pôdy. Uvedený stav je priam fyzickou a právnou reflexiou našich\ndejín.\n4. V stave pozemkového vlastníctva a jeho správy sa prelína vývoj súkromnoprávny,\naj verejnoprávny. Uhorské dedičské právo bolo založené na rovných dieloch dedičov. Počas\nobdobia 1. Československej republiky sa pozemkovou reformou rozdelili veľké celky pôdy.\nPo roku 1948 sa zásadne zmenila koncepcia právnej úpravy právnych vzťahov k pôde, a to núteným\nvkladaním pozemkov do družstiev a zoštátňovaním pôdy (porov. § 157, § 159 Ústavy\nČeskoslovenské republiky č. 150/1948 Zb.). V záujme nápravy krívd a návratu k trhovému\na slobodnému nakladaniu s pôdou bol prijatý zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov\nk pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no pôde“), ktorý jednak umožňoval vrátenie pozemkov represívne prevzatých štátom a taktiež\numožňoval ujať sa vlastníctva pozemkov, ku ktorým mali užívacie práva družstvá a štát. Nájom\npôdy je z týchto dôvodov základným právnym titulom, ktorý umožňuje efektívne využívanie pôdy.\nPrirodzene, východiskovým spôsobom je uzatváranie nájomných zmlúv na základe vzájomnej\ndohody vlastníka a nájomcu podľa Občianskeho zákonníka a zákona o NPP, ktorý je vlastne\nlex specialis úpravou inštitútu, ktorý sa v tradičnom názvosloví označoval ako árenda.\n5. Podľa údajov sa v čase prijímania zákona o NPP v roku 2003 (dôvodová správa) pri evidovaných\n2,4 mil. ha poľnohospodárskej pôdy odhadoval počet pôvodných pozemkov na približne 5,5 mil. pri\npriemernej výmere jedného pozemku 0,45 ha a s priemerným počtom 12 až 15 spoluvlastníkov.\nNa zlúčených pozemkoch hospodárilo v tom čase asi 2 800 právnických osôb (ktorí\nobhospodarovali celkom 1,8 mil. ha poľnohospodárskej pôdy) a 20 tis. jednotlivo hospodáriacich\nroľníkov. Slovenský pozemkový fond prenajímal vyše 500 tis. ha poľnohospodárskej pôdy\nvo vlastníctve štátu a neznámych osôb na základe vyše 2 500 uzatvorených nájomných zmlúv.\nDôvodová správa tiež uvádzala, že všeobecná evidencia uzavretých nájomných zmlúv neexistuje.\n6. Podľa\naktuálnych\núdajov\nza\nrok\n2021\n(zelená\nspráva\n2022:\nhttps://www.mpsr.sk/polnohospodarstvo-a-potravinarstvo/122) je úplná výmera pozemkov\ns druhom poľnohospodársky pozemok približne 2,3 mil. ha. Skutočné poľnohospodársky\nobhospodarované a v systéme platieb podporované plochy s poľnohospodárskymi kultúrami sú\nvo výmere takmer 1,9 mil. ha s medziročným poklesom. Priemerná výmera jednej parcely\npoľnohospodárskeho pozemku je 0,34 ha. Priemerný počet spoluvlastníkov na jednej parcele je 11\naž 12. Jeden vlastník je priemerne spoluvlastníkom na 20 parcelách (Zelená správa 2022, str. 87\na 88).\n7. Počet subjektov podporovaných v systéme podpôr v poľnohospodárstve ako užívateľov\npoľnohospodárskych pozemkov je podľa údajov za rok 2021 približne 19 632. Z toho samostatne\nhospodáriacich roľníkov je 992. Fyzických osôb – nepodnikateľov je okolo 10 500. Zvyšok pripadá\nna právnické osoby (Zelená správa 2022, str. 83 a 84, s rozdielmi medzi údajmi v texte a údajmi\nv tabuľke, pozn.).\n8. Počet potenciálnych nájomných a iných užívacích vzťahov sa odhaduje na 100 mil. Slovenský\npozemkový fond podľa aktuálneho prehľadu (Výročné správy ‒ Slovenský pozemkový fond,\n2\n\nwww. pozfond.sk) prenajíma pozemky prostredníctvom 5200 nájomných zmlúv, v čom je približne\n113 500 ha štátnych pozemkov a približne 201 000 ha pozemkov nezistených vlastníkov.\n9. V praktickom hospodárskom živote je častou situácia, keď je súčasťou obrábaného celku taká\nčasť pôdy, ktorá má odlišného vlastníka, alebo podielových vlastníkov, ktorí nie sú kontaktní,\npričom celok pôdy nemožno obrábať bez zásahu do „nevysporiadanej“ časti.\n10. V roku 2003 bol prijatý zákon o NPP, ktorého účelom bolo upraviť osobitosti nájmu\npoľnohospodárskych pozemkov (predchádzajúcu úpravu tvorilo nariadenie vlády Slovenskej\nrepubliky č. 208/1994 Z. z. o nájme poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností a o nájme\npoľnohospodárskeho podniku). Súčasťou tohto zákona sa z uvedených dôvodov postupne stali\ninštitúty umožňujúce (i) vznik (§ 12 ods. 4) alebo (ii) predĺženie nájomného vzťahu (§ 13 ods. 3)\nmedzi prenajímateľom a vlastníkom, ktorý nereaguje na výzvy na uzavretie nájomnej zmluvy,\na to všetko v záujme možnosti riadneho využívania poľnohospodárskej pôdy.\n11. Podľa § 12 ods. 4 zákona o NPP (v znení účinnom v čase podania návrhu navrhovateľov):\n„Ak užívateľ, ktorý pozemok užíva bez nájomnej zmluvy, preukáže, že vlastníkovi jej uzatvorenie\nnavrhol a ten uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu\nneodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, pričom užívateľ\nvlastníka pri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy upozornil na právne dôsledky jeho nekonania,\npredpokladá sa, že uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu nájomnej zmluvy\nmedzi nimi vznikol nájomný vzťah na neurčitý čas podľa § 6; to neplatí, ak vlastník pred doručením\nnávrhu na uzatvorenie nájomnej zmluvy uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ\npozemku.“\n12. Podľa § 13 ods. 3 zákona o NPP (opäť v znení účinnom v čase podania návrhu navrhovateľov):\n„Ak nájomca najskôr rok a najneskôr dva mesiace pred uplynutím času, na ktorý bol nájom\ndohodnutý, doručí preukázateľným spôsobom prenajímateľovi návrh novej nájomnej zmluvy,\na ak prenajímateľ do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietne tento návrh nájomnej\nzmluvy z niektorého z dôvodov uvedených v odseku 2 alebo z dôvodu, že navrhnutá výška\nnájomného nie je v obvyklej výške, vznikne nájomný vzťah za podmienok uvedených v návrhu\nzmluvy.“\n13. Neprítomnosť výslovného súhlasu vlastníka so zásahom do jeho vlastníctva vzbudila\nústavnoprávne pochybnosti u navrhovateľov, ktoré vyjadrili vo svojom návrhu a zároveň navrhli,\naby ústavný súd vyslovil nesúlad § 12 ods. 4 a § 13 ods. 3 zákona o NPP s čl. 20 ods. 1, 4 a 5\nústavy.\n14. Navrhovatelia argumentujú, že napadnuté ustanovenia vytvárajú (a) dve kategórie vlastníkov ‒\ntých, ktorí na ponuku zmluvy zareagujú, a tých, ktorí na ponuku nezareagujú. Uvádzajú, že podľa\nich názoru porušujú civilistické štandardy chrániace vlastníkov, a to (b) ich právo disponovať\nsvojou vecou a (c) zásadu, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí. (d) Namietajú tiež absenciu\npovinnosti preukázať skutočnosť, že prejav vôle (ponuka) sa dostal do dispozičnej sféry adresáta\n(vlastníka pôdy), a (e) absenciu písomnej formy nájomnej zmluvy a z toho plynúcu absolútnu\nneplatnosť inak uzavretej nájomnej zmluvy. (f) Napokon navrhovatelia tvrdia, že podnikanie\nna pôde nie je takým záujmom, ktorý by napĺňal kritérium núteného obmedzenia vlastníctva\npredpokladaného v čl. 20 ods. 4 ústavy [v rekapitulácii a v stanoviskách sú jednotlivé zhodné\n\n3\n\nargumenty členené a označené písmenami a) ‒ f) na začiatku príslušných nasledujúcich odsekov,\npozn.].\n15. (a) K rovnosti vlastníkov navrhovatelia uvádzajú, že podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ústavný súd v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti vyslovil, že „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva\nrôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať\nrovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95).“.\nZnamená to, že vlastníci rovnakej veci (rovnakej vo význame druhovo rovnakej) musia mať\naj rovnaký obsah svojho práva. Napadnuté ustanovenia zákona o NPP však vytvárajú dve kategórie\nvlastníkov ‒ tých, ktorí na ponuku zmluvy zareagujú (kladne alebo záporne), a tých, ktorí\nna ponuku nezareagujú. Zatiaľ čo prvej skupine je zachovaná možnosť ponuku odmietnuť, druhej\nskupine toto právo upiera, preto sú navrhovatelia toho názoru, že napadnutá právna úprava narúša\nrovnosť subjektov z nelegitímneho a ústavne neudržateľného dôvodu.\n16. (b) Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že prenechanie veci do prenájmu je subjektívnym\noprávnením, ktoré prináleží iba vlastníkovi. Dispozičné právo iných subjektov (v danom prípade\nnájomcov) je podmienené výslovnou dohodou s vlastníkom a je zúžené prakticky iba na možnosť\nprenechať vec inému do podnájmu. Dispozičné oprávnenie prenechania majetku do prenájmu\nv sebe z povahy veci zahŕňa aj možnosť voľby, komu chce vlastník svoj majetok prenajať. Rovnako\nplatí, že dispozičnému oprávneniu prenechania majetku do prenájmu zrkadlovo zodpovedá aj\noprávnenie majetok neprenajať. Z toho možno abstrahovať, že obmedzenie ius disponendi, ktoré je\nimanentným atribútom vlastníckeho práva, je explicitným obmedzením vlastníckeho práva.\nZákonodarca obmedzil ius disponendi hneď dvakrát ‒ prvý raz, keď v § 13 ods. 4 zákona o NPP\nzaviedol prednostné právo na uzatvorenie zmluvy (bola novela, pozn.), a druhýkrát, keď zakotvil\ndo zákona fikciu súhlasu s nájomnou zmluvou.\n17. (c) Slovenská civilistika sa riadi zásadou „qui tacet, consentire non videtur“ (kto mlčí,\nnemožno predpokladať, že súhlasí). Tento základný civilistický imperatív je obsiahnutý v právnych\nporiadkoch viacerých európskych štátoch riadiacich sa kontinentálnym (písaným) právom.\nV slovenskom právnom poriadku je tento imperatív zakotvený v § 44 Občianskeho zákonníka,\nktorý rozpracúva základnú ochranu vlastníctva zakotvenú ústavou. Ustanovenie § 44 Občianskeho\nzákonníka znie: „Zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda\núčinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.“ Treba zdôrazniť,\nže citované ustanovenie neobsahuje žiaden dôvetok v podobe napríklad: „... ak osobitný predpis\nneustanovuje inak.“ Všeobecná norma teda nepripúšťa stanovenie odchýlky v predpise\nlex specialis.\n18. Zákon o NPP tejto kogentnej dikcii podľa navrhovateľov priamo protirečí a stavia vlastníka\ndo evidentne neúmerne nevýhodného postavenia tým, že zakladá fikciu súhlasu len na mlčaní,\nresp. na nečinnosti samej. Zmluva je dvojstranný právny úkon spočívajúci v strete dvoch\njednostranných úkonov (oferty a akceptácie). Zákon o NPP však tieto základné piliere záväzkového\npráva popiera a vytvára konštrukciu zmluvy ako jednostranného úkonu kombinovaného s fikciou\n(prezumpciou) súhlasu.\n19. (d) Navrhovatelia taktiež namietajú absenciu preukázania skutočnosti, že prejav vôle (ponuka)\ndošiel do dispozičnej sféry adresáta (vlastníka pôdy). Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka\n4\n\n„Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.“. Vykonanie prejavu vôle\nodovzdaného na poštovú prepravu sa spravuje „zásadou dôjdenia prejavu vôle do dispozičnej sféry\nvplyvu“. Môže ísť o vhodený list do schránky alebo vhodené oznámenie o uložení zásielky\nna pošte. Je irelevantné, či bola zásielka vyzdvihnutá alebo obálka otvorená.\n20. Navrhovatelia na podporu tohto argumentu zdôrazňujú, že musí ísť o aktuálnu adresu.\nDo katastra nehnuteľností sa zapisuje adresa vlastníka, ktorú má v čase vykonania vkladu, záznamu\nalebo poznámky do listu vlastníctva. Ako nezameniteľný identifikátor slúži rodné číslo,\nktoré jednoznačne určuje osobu vlastníka na rozdiel od minulosti, keď sa v starých pozemkových\nknihách uvádzalo iba meno a priezvisko. V súčasnej dobe, pre ktorú je príznačné časté striedanie\nvlastníctva nehnuteľností a časté sťahovanie sa, drobní vlastníci ornej pôdy (najčastejšie zdedenej\nalebo darovanej) neoznamujú každú zmenu adresy príslušnému katastru. Drvivá väčšina drobných\nvlastníkov ornej pôdy považuje tento svoj majetok vzhľadom na jeho nízku cenu za majetok\ndruhoradého významu. Svoju identitu majú identifikovanú rodným číslom a opakované prepisy\nadries vlastníkov oprávnene považujú za neúčelnú administratívnu záťaž jednak pre seba a jednak\npre kataster, a to najmä ak byt, v ktorom bývajú, nepovažujú za konečné riešenie. Ide pritom\no hromadný problém. K právne účinnému doručeniu by došlo len v prípade, ak by potenciálny\nnájomca zasielal návrhy zmlúv nie na adresy uvedené v liste vlastníctva, ale na aktuálnu adresu,\nktorú by si overil na Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Túto povinnosť\nmu však zákonodarca neuložil. Avšak ani právne účinné doručenie by nezakladalo zákonodarcovi\nprávo vytvoriť konštrukciu (resp. fikciu) uzatvorenia na základe písomného návrhu a pasivite\nadresáta tohto návrhu.\n21. (e) Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Ak právny úkon nebol urobený vo forme,\nktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.“. Keďže zmluva o nájme pozemku\nna poľnohospodárske účely musí mať písomnú formu, prejav vôle urobený inak ako písomne\nzakladá neplatnosť takto uzatvorenej zmluvy.\n22. Konštrukcia fikcie uzavretej zmluvy založenej na písomnom návrhu a pasivite druhej zmluvnej\nstrany odporuje jednak všeobecnej zásade Občianskeho zákonníka (§ 44 ods. 1), jednak\nvšeobecným princípom európskej civilistiky, ale v širšom kontexte aj princípom právnej istoty\na legitímnych očakávaní, ktoré sú imanentným atribútom právneho štátu. Ak by ústavný súd\npripustil opak, tzn. ak by legitimizoval fikciu prijatia návrhu pasivitou druhej zmluvnej strany\nv občianskoprávnych veciach (lebo prenájom poľnohospodárskej pôdy je občianskoprávny vzťah),\nvytvoril by tým nebezpečný precedens, na základe ktorého by zákonodarca v budúcnosti mohol\nzasiahnuť do majetkových práv občanov aj závažnejším spôsobom, resp. v závažnejších oblastiach,\nnež je oblasť prenájmu poľnohospodárskej pôdy.\n23. (f) Navrhovatelia uzatvárajú argumentáciu tvrdením, že zákonodarca prekročil rámec legitímnej\núvahy pri aplikácii pojmu verejný záujem pri nájme poľnohospodárskej pôdy, čím bol porušený\nčl. 20 ods. 4 ústavy. Spravidla ide o podnikateľský subjekt pôsobiaci v oblasti poľnohospodárskej\nprvovýroby, ktorého cieľom z povahy veci je dosahovanie zisku, ako to napokon vyplýva\naj z Obchodného zákonníka. Podnikanie v oblasti poľnohospodárskej prvovýroby je vo svojej\npodstate podnikaním ako každé iné. Záujem podnikateľského subjektu nie je verejným záujmom\na tvrdenie opaku by viedlo k absurdnému precedensu, na základe ktorého by bolo možné záujem\n\n5\n\nakejkoľvek obchodnej spoločnosti označiť za verejný záujem a legitimizovať ním obmedzovanie\nvlastníckych práv.\n24. Navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto výrokom: „Ustanovenie § 12 ods. 4\na § 13 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,\npoľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“\nII.\nStanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka konania\na ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n25. (a) K porušeniu zásady rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva Národná rada\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) považuje za potrebné bližšie špecifikovať, čo sa\npod rovnakým zákonným obsahom rozumie, respektíve čo sa považuje za jeho porušenie.\nInterpretácia zásady obsahovej rovnosti vlastníckeho práva navrhovateľmi je prinajmenšom značne\nzužujúca a v konečnom dôsledku znemožňujúca zákonným spôsobom ustanoviť akékoľvek práva\na povinnosti vlastníkom v závislosti od konkrétneho charakteru predmetu vlastníctva. V prípade\npoužitia argumentácie navrhovateľov ad absurdum by bola protiústavná napríklad rôzna sadzba\ndane z príjmov v závislosti od ich výšky, rôzna sadzba povinného zmluvného poistenia v závislosti\nod výkonu motorového vozidla, rôzna sadzba dane z nehnuteľností v závislosti od jej polohy\nči veľkosti a pod. Právna úprava pozná nespočetné množstvo príkladov, kde vlastníci druhovo\nrovnakej veci majú rôzne práva a povinnosti v závislosti od konkrétnych (zákonom určených)\nvlastností, čŕt daného predmetu vlastníctva. Napríklad rôzny obsah práv a povinností vlastníka\n„obyčajnej“ nehnuteľnosti v porovnaní s vlastníkom nehnuteľnosti vyhlásenej za kultúrnu\npamiatku.\n26. (b) Obmedzenie práva nakladať s vecou je zakotvené v slovenskom právnom poriadku\nna viacerých miestach. Ide napríklad o predkupné právo spoluvlastníka alebo predkupné právo štátu\nvoči vlastníkovi kultúrnej pamiatky, kde je vlastník zákonom obmedzený v absolútnej voľnosti\nv nakladaní s predmetom svojho vlastníctva. V napadnutých ustanoveniach však nejde\no obmedzenie vlastníckeho práva zákonom, ale obmedzenie práva nakladať s vecou na základe\ndohody (zmluvy) medzi nájomcom/užívateľom a vlastníkom/prenajímateľom. K obmedzeniu práva\nius disponendi dochádza vždy za vopred známych podmienok, ktoré sú uvedené v zákone. Zároveň\nmožno uviesť, že dôkazné bremeno je vždy na nájomcovi, resp. užívateľovi pôdy, ktorý je povinný\npreukázať v prípadnom súdnom spore, že návrh zmluvy sa preukázateľne dostal do dispozičnej\nsféry prenajímateľa, resp. vlastníka pôdy („doručí preukázateľným spôsobom“). Ďalšou poistkou\nokrem toho je aj povinnosť v návrhu zmluvy upozorniť na zákonné následky spojené pasivitou\nprenajímateľa alebo vlastníka pôdy.\n27. K problematike existencie alebo neexistencie verejného záujmu je potrebné poukázať\nna skutočnosť, že táto by bola relevantná len v prípade, ak by dochádzalo k obmedzovaniu\nvlastníckeho práva (konkrétne ius disponendi) vo forme individuálneho správneho aktu.\nAko už bolo spomínané, k „obmedzeniu“ vlastníckeho práva však nedochádza autoritatívnym\n6\n\nrozhodnutím orgánu verejnej moci, ale dobrovoľne na základe zmluvy, ktorej uzatvorenie zákon\npredikuje pri splnení určitých podmienok. Otázka verejného záujmu však nie je dôležitá\nlen pri vyvlastnení alebo obmedzení vlastníckeho práva v konkrétnom rozhodnutí. Jej význam\nje dôležitý aj pri normotvorbe ako takej, pretože každá normotvorba je „odrazom verejného\nzáujmu“, reflektuje potreby spoločnosti ako celku a je obrazom záujmu verejnosti na regulácii\nurčitej spoločenskej situácie alebo aktivity. Ani v tomto prípade nemožno súhlasiť s argumentáciou\nnavrhovateľov, že výkon vlastníckeho práva vo forme „neprenajatia svojej poľnohospodárskej\npôdy obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poľnohospodárskej prvovýroby nie je na ujmu\npráva iných (ak niečo poškodzuje, tak nanajvýš niekoho podnikateľské záujmy...)“. Vzhľadom\nna charakter poľnohospodárskej výroby, jej špecifiká, dlhodobú návratnosť investícií, obmedzené\na neustále klesajúce zdroje poľnohospodárskej pôdy, záujem na zabezpečovaní základných\npotravinových zdrojov pre obyvateľstvo vo vzťahu k zvyšovaniu potravinovej sebestačnosti krajiny\nje potrebné pripustiť a legitimizovať potrebu povinného obhospodarovania poľnohospodárskej\npôdy, a to aj spôsobom uvedeným v napadnutých ustanoveniach. K uvedenému problému sa\nvyjadril ústavný súd, podľa ktorého „Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať\n(vlastniť), ale s ním právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý.“\n(PL. ÚS 37/1997). V súvislosti s „reštrikciami“ vlastníckeho práva k poľnohospodárskym\npozemkom je potrebné pripomenúť, že obdobný cieľ sleduje aj zákaz drobenia poľnohospodárskych\na lesných pozemkov pod určitú hranicu zakotvený v zákone Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení\nneskorších predpisov. Rozvíjajúc argumentáciu navrhovateľov ad absurdum, je potrebné si položiť\notázku, či spoločnosť ‒ verejnosť by bola ochotná rešpektovať vlastnícke právo všetkých (väčšiny)\nvlastníkov poľnohospodárskej pôdy spočívajúce v jej neobhospodarovaní.\n28. (c) K argumentu navrhovateľov, že úprava je v rozpore so zásadou civilného práva „kto mlčí,\nnemožno predpokladať, že súhlasí“ (qui tacet, consentire non videtur), národná rada uvádza,\nže takáto zásada má opodstatnenie v dvojstranných zmluvných vzťahoch a je úplne logické,\nže strana, ktorá mlčí, nevyjadruje svojím mlčaním súhlas s návrhom zmluvy, ktorý sa dostal\ndo jej dispozičnej sféry. Navrhovatelia však opomínajú skutočnosť, že v tomto prípade následky\nkonania/nekonania nie sú určené v návrhu zmluvy, ale sú určené v zákone a je potrebné aplikovať\nvšeobecne platnú zásadu „Ignorantia iuris non excusat“, čiže neznalosť zákona neospravedlňuje.\nV tejto súvislosti možno uviesť, že je nespochybniteľné, že zákon môže spájať s nekonaním,\nči už vedomým alebo nevedomým, určité následky. Napríklad vo forme sankcie za nesplnenie\nzákonnej povinnosti pri nepodaní daňového priznania. Napadnutá právna konštrukcia je na základe\nuž uvedeného preto plne v súlade s právnym pravidlom, podľa ktorého mlčanie/nekonanie môže\nbyť právnym konaním len vtedy, ak z neho možno vyvodiť, že ide o skutočný prejav vôle a čo je\njeho obsahom.\n29. (e) K absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre nedodržanie predpísanej formy v zmysle § 40\nods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý znie: „Ak právny úkon nebol urobený vo forme,\nktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný“, poukazuje národná rada na znenie § 1\nods. 1 zákona o NPP, podľa ktorého: „Nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske\núčely sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, ak tento zákon\nneustanovuje inak; rovnako sa postupuje pri podnájme pozemku na poľnohospodárske účely.“,\n\n7\n\nz čoho vyplýva, že zákon o NPP má explicitne vysporiadaný vzťah k Občianskemu zákonníku,\na tak civilistickým štandardom.\nII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n30. (a) Novela zákona o NPP vôbec nemá podľa stanoviska vlády záujem kategorizovať vlastníkov\npôdy, tak ako uvádzajú navrhovatelia v návrhu, keď tvrdia, že ide vo väčšine prípadov o tzv.\n„druhoradý majetok“ (akýsi „itinový“ podiel na pozemku), a to len z titulu, že o tento je „nezáujem\nz dôvodu nízkej ceny“. Vláda zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenia platia rovnako pre všetkých\nvlastníkov druhovo rovnakej veci, a teda nevytvárajú dve kategórie vlastníkov druhovo rovnakej\nveci. Na základe napadnutých ustanovení možno „kategorizovať“ vlastníkov len na tých, ktorí svoje\npráva využijú, a tých, ktorí svoje práva nevyužijú, čo však nie je úpravou, ktorú možno považovať\nza ústavne spochybniteľnú. Ústavne spochybniteľným by bolo, ak by zákon niektorých vlastníkov\npozbavil ich práv, či už de iure alebo de facto, pričom o uvedené nejde v prípade napadnutých\nustanovení zákona o NPP.\n31. (b) V súvislosti s napadnutým ustanovením § 12 ods. 4 zákona o NPP z hľadiska systematiky\nzákona o NPP vláda zastáva názor, že nie je žiaduce uvedené vykladať ako samostatné ustanovenie,\nale je potrebné ho vykladať spolu s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o NPP. Tieto ustanovenia\nv záujme korektnosti a zároveň rovnosti zúčastnených osôb umožňujú jednak vlastníkovi pozemku,\nako aj užívateľovi pozemku usporiadať si svoje vzájomné vzťahy. Zákon o NPP prostredníctvom\n§ 12 ods. 3 umožňuje vlastníkovi uplatniť iniciatívu voči užívateľovi jeho pozemku v podobe\npredloženia návrhu nájomnej zmluvy alebo výzvy na vrátenie a prevzatie pozemku. Vláda\njednoznačne konštatuje, že zákon týmto ustanovením jasne dáva vlastníkovi právo výsostne\nsa rozhodnúť o ďalšom právnom osude jeho pozemku a vlastníkovi nie je upierané nakladanie\ns jeho vecou ‒ vecou v jeho vlastníctve (ius disponendi), tak ako to tvrdia navrhovatelia v návrhu.\nVlastník svojím prejavom, na ktorý ho zákon oprávňuje, zabezpečuje výkon svojho vlastníckeho\npráva, a to v podobe uskutočňovania jednotlivých vlastníckych oprávnení, t. j. faktickým konaním\nalebo jeho nekonaním, pričom ústava neustanovuje povinnosť vlastníkovi svoje vlastnícke právo\nvyužívať.\n32. Na účely zabezpečenia toho, aby nedochádzalo k akémusi „nadŕžaniu“ len vlastníkovi,\na s prihliadnutím na to, aby bol zároveň naplnený aj princíp právnej rovnosti účastníkov, na druhej\nstrane rovnako takúto aktivitu zákon priznáva aj užívateľovi pozemku v podobe predloženia návrhu\nnájomnej zmluvy vlastníkovi pozemku, pričom vlastník sa môže sám slobodne rozhodnúť, či návrh\nzmluvy prijme, odmietne alebo adresuje užívateľovi výzvu na vrátenie a prevzatie pozemku.\nV konečnom dôsledku tak sám vlastník rozhodne, ako s vecou naloží, a teda či bude na svojom\npozemku sám hospodáriť alebo bude hospodáriť niekto iný, resp. môže sa rozhodnúť svoj pozemok,\nresp. podiel na pozemku, predať. Zákon v tomto smere vlastníka nijako neobmedzuje. Tento postup\na jeho právna úprava obsiahnutá v napadnutom ustanovení § 12 ods. 4 zákona o NPP nie je novým\nustanovením, ale bol doplnený novelou ‒ zákonom č. 396/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť\n1. novembra 2009 (bývalý § 12 ods. 5) a ktorý riešil práve prípady pozemkov užívaných\nbez dohody ich vlastníka s užívateľom. Spomínaná novela predovšetkým sledovala záujem\nspočívajúci v doriešení prípadov, keď vlastník neprejavuje o užívanie pozemku záujem a pozemok\nzostáva neobrobený. Novelou, ktorú predstavuje zákon č. 291/2017 Z. z., účinnou od 1. mája 2018\n\n8\n\ndošlo len k precizovaniu procesného postupu v podobe stanovenia lehôt, či už pre samotného\nvlastníka alebo užívateľa pozemkov, v prípadoch doručovania návrhov nájomných zmlúv, výziev\nna vrátenie a prevzatie pozemku, plynutia stanovených lehôt a vzniku nájomného vzťahu\nna neurčitý čas zo zákona.\n33. Vláda dáva do pozornosti skutočnosť, že poľnohospodárstvo je odvetvie nášho hospodárstva,\nktorého hlavnou úlohou je zabezpečovanie výživy obyvateľstva, a zákon o NPP ako lex specialis\nupravuje jednotlivé špecifiká pozemkového práva, pričom jedným z nich je aj samotný predmet\nužívania/nájmu so zohľadnením konfigurácie terénu, veľkosti, tvaru parciel a ďalšieho\nneopomenuteľného faktoru, ktorým je rozdrobenosť. Špecifickosť tohto právneho odvetvia\nsa prejavila aj v historicky formulovaných pravidlách, ktoré sa v dnešných pomeroch pretavili\ndo zásady racionality v tom zmysle, aby sa pôda obrábala v celosti, pričom uvedené sa prejavuje\ntak, aby nedochádzalo k tzv. zbytočným voľným „hluchým“ a neobhospodarovaným miestam.\nVzhľadom na odlišnosti ‒ špecifiká pozemkového práva, na ktoré vláda poukazuje\nv predchádzajúcej vete, bol nastavený mechanizmus ustanovení zákona o NPP doplnený o úpravu\nkoncepcie zákonnej úpravy nájmu pozemkov so zohľadnením potreby prihliadať na dlhodobé, často\nvýrazne viac ako 5-ročné biologické, investičné a s nimi spojené ekonomické cykly najmä\nv súvislosti so živočíšnou výrobou a špeciálnou rastlinnou výrobou. Práve ustanovenie § 12 ods. 4\nzákona o NPP uvedené rieši tým spôsobom, že vlastník svojím aktívnym konaním môže návrh\nnájomnej zmluvy, ktorý je mu doručený užívateľom, odmietnuť, resp. môže vyzvať užívateľa\nna vrátenie pozemku. Ak ani k jednému z týchto úkonov nepríde napriek tomu, že návrh sa riadne\ndoručí vlastníkovi pozemku (čiže je riadne preukázané doručenie), za splnenia ďalšej zákonnej\npodmienky, že vlastník je upozornený aj na následky svojho nekonania, vznikne nájomný vzťah\nna neurčitý čas, ktorý je však možné vypovedať v rámci jednoročnej výpovednej lehoty\nk 1. novembru. Je zrejmé, že napadnuté ustanovenie je koncipované na samotnej proaktivite\nvlastníka pozemku. Z uvedeného vyplýva, že vlastník pozemku sa (po riadnom preukázaní\ndoručenia návrhu nájomnej zmluvy) nemôže postaviť do pozície, že nevie/nevedel o svojom\nmajetku, resp. nemal možnosť reagovať, lebo zákon o NPP mu to umožňuje, a možno konštatovať,\nže svojím nekonaním prispel k vzniku nájomného vzťahu na dobu neurčitú ex lege.\n34. Vláda poukazuje na skutočnosť, že vlastník pozemku má okrem práv aj zákonnú povinnosť\nstarať sa o svoj majetok (ignorantia iuris non excusat). Ak ide o poľnohospodársku pôdu, vlastník\nje povinný zabezpečiť jej starostlivosť podľa § 3 ods. 1 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane\na využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii\na kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z. z.“). Ďalším zákonom, ktorý ustanovuje\nvlastníkovi pozemku povinnosti in concreto uhrádzať daň za pozemok, je zákon č. 582/2004 Z. z.\no miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení\nneskorších predpisov.\n35. Vláda ďalej poukazuje na zákonné povinnosti v súvislosti so zmenou adresy, pričom § 19\npísm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z o katastri nehnuteľností\na o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších\npredpisov ustanovuje: „vlastníci a iné oprávnené osoby sú povinní dbať aby všetky údaje katastra\ntýkajúce sa nehnuteľností alebo vlastníka nehnuteľností, ako aj zmeny týchto údajov mohli byť\nv katastri riadne evidovania ohlásiť každú zmenu okresnému úradu do 30 dní odo dňa vzniku,\n9\n\nzmeny alebo zániku rozhodujúcej skutočnosti a na vyzvanie okresnému úradu predložiť v určenej\nlehote doklady na zápis týchto údajov do katastra; na fyzické osoby sa nevzťahuje povinnosť\nohlasovať údaje o nehnuteľnostiach uvedené vo verejných listinách a v iných listinách.“\nMinisterstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zároveň umožnilo\nvlastníkom pozemkov už v minulom roku prostredníctvom tzv. programu ZBGIS (www.zbgis.sk)\nzískať prostredníctvom internetu aj informáciu, kto na ich pôde hospodári a poberá dotácie.\n36. V súvislosti s nekonaním vláda poukazuje aj na skutočnosť, že v zásade taktiež ide o konanie\nv právnom slova zmysle, pričom ide o konanie omisívne. Per analogiam vláda uvádza, že napr.\nv prípade nečinnosti orgánov verejnej správy v niektorých prípadoch takáto nečinnosť príslušného\norgánu verejnej správy po určitý čas zakladá nasledujúci deň po lehote nevyvrátiteľnú domnienku\nrozhodnutia vyjadrenú formuláciou: „Ak nerozhodne do..., platí, že...“. V súkromnom práve tiež\nplatí zásada právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt), čo je zásada plne aplikovateľná aj\nna napadnuté ustanovenia. Vlastník si jednoducho bude musieť niektoré lehoty ustrážiť, čo nie je\nv súkromnom práve možné pokladať za niečo výnimočné či neštandardné, alebo protiústavné.\nVláda môže konštatovať, že takáto právna úprava nie je ojedinelá, napr. aj samotný Občiansky\nzákonník ako lex generalis rieši vznik nájmu obdobným spôsobom v § 676 ods. 2: „Ak nájomca\nužíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo\nna vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých\npodmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa\nobnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.“ Teda už aj\ncitované ustanovenie umožňuje obdobný vznik nájomného vzťahu pri pasivite vlastníka. V danej\nsúvislosti je potrebné ďalej uviesť, že Občiansky zákonník charakterizuje právny úkon ako prejav\nvôle, ktorý je možné urobiť výslovne, t. j. slovným vyjadrením (ústne, písomne, technickým\nzáznamom) alebo konaním, ako aj opomenutím konania (za opomenutie sa považuje\nneuskutočnenie určitej činnosti, ktorá mala byť uskutočnená), alebo iným spôsobom, najčastejšie\ntzv. konkludentným konaním (napr. súhlasné či odmietavé gesto, zámerné premeškanie lehoty\na pod.). Vláda poukazuje na konštitutívny základ každého právneho úkonu, ktorý tvorí vôľa a jej\nprejav. Vôľa je jav psychického vnútra človeka a preto sama osebe nie je navonok zrejmá. Môže\nmať význam len vtedy, ak je vyjadrená navonok (objektivizovaná) prostredníctvom jej prejavu tak,\naby bola spoznateľná iným subjektom, t. j spravidla tými fyzickými osobami a právnickými\nosobami, ktorým je adresovaná. Podľa vyjadrovacích prostriedkov je preto okrem výslovného\nprejavu právom aprobovaný i prejav urobený mlčky (konkludentne), t. j. akýkoľvek nevýslovný\nprejav, ktorý s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vylučuje pochybnosti o tom, ako je vôľa\ntýmto spôsobom prejavená. Právne úkony vyjadrené konkludentne sú interpretované predovšetkým\npodľa toho, čo konkrétny spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Z hľadiska záveru o obsahu\nprejavenej vôle nie je podstatná ani tzv. mentálna rezervácia konajúceho účastníka, teda či účastník\npri prejavení vôle sledoval iný cieľ, než ktorý v skutočnosti prejavil, významný nie je ani motív\nalebo pohnútka, t. j. vzdialenejšie predpoklady a predstavy, z ktorých konajúci vychádza. Podstatné\nje len to, čo možno objektívnymi hľadiskami hodnotiť, teda akú vôľu účastník v skutočnosti\nprejavil.\n37. Vo vzťahu k obom napádaným ustanoveniam zákon o NPP vyžaduje riadne preukázané\ndoručenie, pričom vláda v tejto súvislosti upozorňuje, že toto nie je predsa možné považovať\nza ústavný problém. V prípade, ak by došlo k sporu, išlo by o štandardnú sporovú otázku,\n10\n\nkde v konaní pred príslušným súdom má dôkazné bremeno ten, čo niečo tvrdí, pričom štandardne\nprebehne dokazovanie ako v každom podobnom či obdobnom spore.\n38. Vláda je presvedčená, že napádané ustanovenia nie sú v rozpore s ústavou a sú koncipované tak,\naby bola zachovaná ústavná garancia vlastníctva, pričom nositeľovi subjektívneho práva sa zaručuje\noprávnenie brániť sa v prípade odnímania alebo ničenia predmetu vlastníctva, čo ale nie je situácia\nvyplývajúca z napádaných ustanovení. Vlastníkovi je v plnej miere poskytnutá možnosť slobodného\nvytvorenia nezávislého priestoru existencie so svojou vlastnou zodpovednosťou, v ktorom môže\nako osoba rozhodovať na základe svojich prianí a preferencií.\nIII.\nProcesné podmienky na meritórne prerokovanie veci\n39. Ústavný súd konštatuje, že preskúmavané predpisy sa počas konania na ústavnom súde zmenili.\nPrávne predpisy (písané právo) sú nosičmi právnych noriem, nosičmi informácie, čo má byť –\naké sú práva a povinnosti, čo je záväzné („Právní předpis je hmotným médiem, jímž je\nkomunikovaná nehmotná právní norma svým recipientům“ In: Knapp, V. Teorie práva. Vyd. 1.\nPraha : C.H. Beck, 1995, ISBN 80-7179-028-1, s. 131; Kelsen, Hans, Walter, Robert, ed.\nA Ringhofer, Kurt, ed. Všeobecná teorie norem. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2000,\nISBN 3-214-06882-2, s. 162). Ústavný súd interpretuje čl. 125 ústavy a § 87 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tým spôsobom, že predmetom prieskumu\nv konaní o súlade sú právne normy, ktoré sú obsahom označených právnych predpisov, a to aj\nvtedy, keď by sa v priebehu konania stali obsahom inak označených právnych predpisov (porov.\nPL. ÚS 1/01 vo vzťahu k referenčným normám, PL. ÚS 22/06 časť V vo vzťahu k preskúmavaným\nnormám).\n40. Ústavný súd musí ustáliť, či sa zmenou právnych predpisov zmenili aj preskúmavané právne\nnormy. V čase podania návrhu navrhovateľov (26. septembra 2018) stanovoval § 12 ods. 4 zákona\no NPP: „Ak užívateľ, ktorý pozemok užíva bez nájomnej zmluvy, preukáže, že vlastníkovi\njej uzatvorenie navrhol a ten uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia\nnávrhu neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, pričom užívateľ\nvlastníka pri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy upozornil na právne dôsledky jeho nekonania,\npredpokladá sa, že uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu nájomnej zmluvy\nmedzi nimi vznikol nájomný vzťah na neurčitý čas podľa § 6; to neplatí, ak vlastník pred doručením\nnávrhu na uzatvorenie nájomnej zmluvy uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ\npozemku.“\n41. V čase rozhodovania ústavného súdu po novelách zákonom č. 2/2019 Z. z. a zákonom\nč. 151/2021 Z. z. § 12 ods. 4 zákona o NPP znie: „Ak oprávnený užívateľ, ktorý pozemok užíva\npodľa osobitného predpisu,12aa) vlastníkovi preukázateľne navrhol uzatvorenie nájomnej zmluvy\na vlastník uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietol\nalebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie alebo neuzatvoril nájomnú zmluvu\ns inou osobou, ako je oprávnený užívateľ pozemku, predpokladá sa, že uplynutím dvoch mesiacov\nodo dňa doručenia návrhu nájomnej zmluvy medzi nimi vznikol nájomný vzťah na neurčitý čas,\nktorý možno vypovedať k 1. novembru s výpovednou lehotou jeden rok. Návrh na uzatvorenie\n11\n\nnájomnej zmluvy podľa prvej vety možno odmietnuť v celom rozsahu alebo v časti. Užívateľ\nje povinný pri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy podľa prvej vety poučiť vlastníka o forme\na spôsobe odmietnutia návrhu a upozorniť ho, že ak návrh neodmietne alebo nevyzve užívateľa\npozemku na jeho vrátenie a prevzatie, vznikne nájomný vzťah podľa prvej vety, inak tento nájomný\nvzťah nevznikne. Ak vlastník pred uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu\nna uzatvorenie nájomnej zmluvy uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ pozemku\npodľa prvej vety, oznámi túto skutočnosť užívateľovi do šiestich mesiacov odo dňa doručenia\nnávrhu.“\n42. Norma, ktorá je preskúmavaná, ostala v ustanovení § 12 ods. 4 zákona o NPP. Navrhovatelia\nnamietali, že napadnutá norma umožňujúca vznik nájomného vzťahu (i) na základe mlčania, resp.\nnečinnosti (ii) bez nutnosti preukázania, že návrh bol v dispozičnej sfére vlastníka,\na (iii) bez písomnej formy, je v nesúlade s ústavnou ochranou vlastníctva, ktorá je konkretizovaná\nuvedenými civilistickými štandardmi. Z porovnania textu vyplýva, že podstata normy a jej črty\nnamietané navrhovateľmi ostali nezmenené. V aktuálnej podobe normy sa zúžil rozsah\noprávnených osôb a detailnejšie sa upravil spôsob komunikácie voči vlastníkov. Ústavný súd\nkonštatuje, že aktuálnu normu obsiahnutú v § 12 ods. 4 zákona o NPP môže preskúmať.\n43. V čase podania návrhu (26. septembra 2018) § 13 ods. 3 zákona o NPP stanovoval:\n„Ak nájomca najskôr rok a najneskôr dva mesiace pred uplynutím času, na ktorý bol nájom\ndohodnutý, doručí preukázateľným spôsobom prenajímateľovi návrh novej nájomnej zmluvy,\na ak prenajímateľ do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietne tento návrh nájomnej\nzmluvy z niektorého z dôvodov uvedených v odseku 2 alebo z dôvodu, že navrhnutá výška\nnájomného nie je v obvyklej výške, vznikne nájomný vzťah za podmienok uvedených v návrhu\nzmluvy.“\n44. V čase rozhodovania ústavného súdu po novelách zákonom č. 2/2019 Z. z. a zákonom\nč. 151/2021 Z. z. bol obsah pôvodného § 13 ods. 3 zákona o NPP presunutý do § 13 ods. 2 zákona\no NPP a znie: „Ak nájomca najskôr rok a najneskôr dva mesiace pred uplynutím času, na ktorý\nje nájom dohodnutý, preukázateľne doručil prenajímateľovi návrh novej nájomnej zmluvy\na prenajímateľ do uplynutia času, na ktorý bol nájom dohodnutý, tento návrh neodmietol\nalebo neoznámil nájomcovi, že uzavrel nájomnú zmluvu s inou osobou, predpokladá sa,\nže uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, vznikol medzi nimi nájomný vzťah na neurčitý\nčas, ktorý možno vypovedať k 1. novembru s výpovednou lehotou jeden rok; § 12 ods. 4 druhá\naž štvrtá veta sa použijú primerane.“\n45. Aj pri tomto ustanovení vyplýva z porovnania textu, že podstata normy a jej črty namietané\nnavrhovateľmi ostali nezmenené. V aktuálnej podobe normy sa detailnejšie upravil obsah\nnájomného vzťahu. Ústavný súd konštatuje, že aktuálnu normu obsiahnutú v § 13 ods. 2 zákona\no NPP môže preskúmať. Ústavný súd v uvedenom smere upravil záhlavie nálezu.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n46. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov a stanoviskom vedľajšieho účastníka\ndospel k nasledovným záverom. Ústavný súd rozumie, že preskúmavaná právna úprava umožňujúca\nužívanie cudzej veci (pôdy) aj bez vedomia vlastníka vzbudila v navrhovateľoch obavy, ktoré ich\n12\n\nviedli k tomu, aby iniciovali prieskum v konaní o súlade právnych predpisov. Vzhľadom na význam\nústavnej ochrany vlastníckeho práva a náš historický vývoj (PL. ÚS 19/09) posudzuje ústavný súd\nzásahy do vlastníckeho práva konštantne podozrievavo. Konanie o súlade umožňuje dôkladne\npreskúmať všetky detaily a súvislosti predmetnej právnej úpravy.\nIV.1. K námietke nesúladu namietaných ustanovení s čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy:\n47. Navrhovatelia tvrdia (bod 23), že namietaná úprava je porušením čl. 20 ods. 4 ústavy, pretože\nnie je naplnený verejný záujem na (nútenom) obmedzení vlastníckeho práva, keďže agropodnikanie\nje súkromným záujmom nájomcov. Pokiaľ ide o nesúlad namietaných ustanovení zákona o NPP\na čl. 20 ods. 4 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými ustanoveniami a čl. 20 ods. 4\nústavy neexistuje relevantná príčinná súvislosť. Ústavný súd musí objasniť, že rozsah (scope) čl. 20\nods. 4 ústavy sa týka situácií, keď štát mocensky, pre verejný účel (bezpečnosť, infraštruktúra)\nrozhodne o prechode vlastníctva veci z jedného subjektu na iný subjekt, ktorý plní verejné úlohy\n(napr. NDS, a. s.). Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je osobitnou formou vyvlastnenia,\nnapríklad pre účel umiestnenia (menšej) verejnoprospešnej stavby. V prerokúvanej veci tak nejde\no nútené obmedzenie vlastníctva. V náleze PL. ÚS 23/06 k tomu ústavný súd uviedol „Označený\nčlánok ústavy sa týka nielen takéhoto úplného vyvlastnenia, ale tiež núteného obmedzenia\nvlastníckeho práva. Klasicky ide o formálne vyvlastnenie len určitého komponentu vlastníckeho\npráva k veci (napr. vecné bremeno). V minulosti sa tento druh núteného obmedzenia vlastníckeho\npráva označoval aj ako čiastočné vyvlastnenie (Knapp, V. a kol.: Občanské právo hmotné. Sv. I.,\nCodex: Praha 1997, s. 215).“ Namietané normy tak nestoja v rozsahu čl. 20 ods. 4 ústavy, nemôžu\nbyť v nesúlade s touto referenčnou normou, a preto musí ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovieť.\n48. Navrhovatelia namietajú taktiež nesúlad s čl. 20 ods. 5 ústavy, ktorý sa však týka hlavne\npreukazovania pôvodu majetku, a preto namietané normy nespadajú pod jej rozsah. Návrhu\nv tejto časti ústavný súd taktiež nevyhovuje.\nIV.2. K námietke nesúladu namietaných ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy:\n49. Ústavnému súdu však nič nebráni meritórne preskúmať súlad sporných noriem s čl. 20 ods. 1\nústavy, ktorý chráni vlastnícke právo pre neústavnými zásahmi. Z ústavného textu a na základe\nkonštantnej judikatúry (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 25/2019)\nvyplýva ustálený algoritmus testu proporcionality:\n(1)\n\nposúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit) základného\npráva, s ktorým je namietaný jej nesúlad;\n\n(2)\n\nposúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference) do daného\nzákladného práva;\n\n(3)\n\nposúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) ‒ test legality.\n\n(4)\n\nak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie princípom\nproporcionality, ktorý je klasicky založený na troch krokoch (zjednodušene ‒ vhodnosť,\nnevyhnutnosť a vyvažovanie/pomerovanie základného práva a hodnoty cieľa).\n\n50. Navrhovatelia tvrdia, že namietané normy znevýhodňujú vlastníkov pôdy, čo je v nesúlade\ns čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má vlastnícke právo všetkých vlastníkov rovnaký zákonný\n\n13\n\nobsah a ochranu (bod 15). Ústavný súd musí v prvom rade uviesť, že táto referenčná norma\nznamená ústavný zákaz štrukturálnej preferencie určitého typu vlastníka, tak ako boli\nhierarchizovaní v dobe neslobody (čl. 7 Ústavy ČSSR, č. 100/1960 Zb.). Preskúmavané normy\npodľa názoru ústavného súdu takouto štrukturálnou preferenciou nie sú. Sú úpravou špecifík\nvlastníctva určitého typu vecí (poľnohospodárskej pôdy a jej nájmu), ktorej ústavnosť posúdi\nústavný súd.\n51. Navrhovatelia v podstate tvrdia, že tradičné civilistické štandardy sú konkretizáciou ústavnej\nochrany majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a upustenie od nich je jej porušením. Ústavný súd\npreto preskúmal, či takéto modifikácie sú vyvážené verejným záujmom na riadnom hospodárení\ns pôdou.\n52. Zákonodarca vyvážil preskúmavanými normami vzťah medzi (i) vlastníckym právom vlastníkov\npôdy na jednej strane a (ii) pozíciou nájomcov, resp. hodnoty riadneho hospodárenia s pôdou.\nSkutočnosť, že zákon o NPP umožňuje nájomcovi bez klasického kontraktu užívať a požívať pôdu,\nje fyzickým a právnym ZÁSAHOM do vlastníckeho práva vlastníka pôdy. Ústavný súd preto ďalej\nskúmal, či toto vyváženie zákonodarcom zodpovedá ústavným štandardom. Ústavný súd pripomína,\nže jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011 ‒\nústavnosť tajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 13/2012 ‒ platy sestier, bod 80, PL. ÚS 11/2016 – ochrana\nspotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26, PL. ÚS 10/2018 – zrušenie anesteziologických\nambulancií), ale výlučne ústavnosť napadnutých noriem. Zákonodarca tak má svoj priestor\nna tvorbu poľnohospodárskej, resp. pozemkovej koncepcie štátu. Z čl. 20 ods. 1 ústavy (... zákonný\nobsah a OCHRANU...) v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy vyplýva, že zásah do vlastníckeho práva\nmusí mať ZÁKONNÝ základ, resp. že takýto zásah musí byť legálny. Z čl. 20 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy vyplýva, že zásah do vlastníckeho práva nesmie byť neprimeraný.\n53. Požiadavka legality zásahu má viacero zložiek, ktoré zahŕňajú právnu silu aktu, aj jeho kvalitu\n(PL. ÚS 5/2017, bod 98). Norma obmedzujúca základné práva musí mať v prvom rade právnu silu\nzákona, musí byť prijatá národnou radou, pretože ľudské práva nemôžu byť prvotne limitované\nnormami nevolenej exekutívy. Napadnutá právna úprava uvedené kritérium nepochybne spĺňa.\nZ hľadiska formálnej zákonnej opory je potrebné zmieniť, že zákon o NPP v § 1 ods. 1 explicitne\nuvádza, že je voči Občianskemu zákonníku lex specialis.\n54. Súčasťou princípu legality je istý štandard ne-lakonickosti normy, resp. precíznosti. Ústavný\nsúd uvedenú požiadavku viackrát vyjadril vo svojej judikatúre takto: „Čím intenzívnejšie zákon,\nresp. určité ustanovenie zákona zasahuje do oblasti základných práv alebo slobôd, tým väčšie\nnároky treba klásť na precíznosť jeho úpravy, resp. na úpravu jeho jednotlivých ustanovení.“\nPL. ÚS 29/05 (preukazovanie pôvodu majetku).\n55. Napokon, súčasťou požiadaviek legality je pri vznikoch a zánikoch horizontálnych právnych\nvzťahov aj nutnosť, aby mal jednotlivec voči inému jednotlivcovi udržateľný právny titul na vstup\ndo jeho právnej sféry, v predmetnej veci na užívanie vlastníctva (PL. 19/09 – diaľnice I).\n56. V prerokúvanej veci sú uvedené zložky princípu legality špecificky previazané s testom\nnevyhnutnosti zásahu a užším testom proporcionality, pretože ak by sa aj preukázalo, že vlastnícke\nprávo možno vyvážiť inými ústavne akceptovateľnými hodnotami, ústavný súd by mohol takéto\n\n14\n\nvyváženie akceptovať len v tom prípade, ak by právny poriadok obsahoval riadne ochranné právne\nmechanizmy, ktoré zaručujú, že vlastník je subjektom, a nie len objektom právnej úpravy.\n57. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že cieľ právnej úpravy, ktorým\nje umožnenie riadneho systematického hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou, je v súlade\ns ústavou. Ústavnosť cieľa je umocnená čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy. Podľa dôvodovej správy\nk ústavným zmenám týkajúcich sa ochrany pôdy (ústavný zákon č. 137/2017 Z. z.):\n„... zakomponovanie ochrany pôdy do článku 44 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z premisy,\nže pôdu nemožno vnímať len cez optiku vlastníctva alebo výrobných prostriedkov, ale je potrebné\nju vnímať ako súčasť životného prostredia, ako jednu zo zložiek potrebných na zabezpečenie\nekologickej rovnováhy.“ Podľa nálezu PL. ÚS 20/2014: „... ochrana poľnohospodárskej pôdy\na jej produkčného potenciálu je verejným záujmom, ktorého povaha legitimizuje štátne regulatívne\nzásahy do prostredia trhu s poľnohospodárskymi pozemkami. Poľnohospodárska pôda je súčasťou\npozemkov, teda nehnuteľností, ktoré tvoria predmet vlastníckeho práva aj iných vecných práv\na záväzkovo-právnych vzťahov. Z načrtnutých dvoch charakteristík logicky vyplýva potreba ústavne\nsúladného skĺbenia požiadavky ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy (verejný\nzáujem) a základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky osôb,\nktoré sú vlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov.“\n58. Ústavný súd ďalej z hľadiska testu vhodnosti a testu nevyhnutnosti konštatuje, že vzhľadom\nna stav pozemkového vlastníctva v Slovenskej republike (porov. body 6 ‒ 8) nie je k dispozícii\nšetrnejší spôsob vyváženia vzťahu medzi užívateľom pôdy a jej vlastníkom. Trvanie na úplnej\nochrane vlastníckeho práva by znamenalo nielen zastavenie hospodárenia na plochách pasívnych\nvlastníkov, ale aj ohrozenie hospodárenia na ostatných plochách. Dôležitým kontextom je\nskutočnosť, že agropodnikatelia môžu prijímať platby z fondov Európskej únie, len ak majú\nk dispozícii riadne využiteľné plochy (porov. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 436/2022\nZ. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych\nplatieb; porov. tiež register LPIS).\n59. Tretí krok testu proporcionality, t. j. vyvažovanie/pomerovanie základného práva a hodnoty\ncieľa, nemožno realizovať bez vysvetlenia vývoja a súvislosti právnych vzťahov k pôde.\nZákladným transformačným predpisom, ktorý premosťoval právne vzťahy k pôde medzi dobou\nneslobody a dobou obnovy vlastníckych práv, je stále účinný zákon o pôde. Tento zákon\nkonštruoval zmenu právnej ex lege koncepcie tým spôsobom, že v § 22 k 24. júnu 1991 zrušil\ndovtedajšie tzv. užívacie práva k pôde a vytvoril nájomný vzťah medzi dovtedajšími užívateľmi\n(typicky poľnohospodárske družstvá) a vlastníkmi, ak sa nedohodli inak. V dôvodovej správe\nk zákonu o pôde sa uvádza, že „... jde o velice závažné ustanovení, které má zajistit právní stav\na řádné využívání půdy při zrušení dosavadních užívacích práv zemědělských a lesních organizací,\nvzniklých v době násilné kolektivizace venkova. Aby nedošlo k poškození ani vlastníků, z nichž velká\nčást nebude mít možnost správy svých pozemků se okamžitě ujmout, ani zemědělských a lesních\norganizací a aby byla zajištěna nutná výživa lidu, navrhuje se, aby od účinnosti zákona byla\nuvedená užívací práva nahrazena nájemním vztahem vzniklým ze zákona; výše nájemného se\nstanoví dohodou vlastníka s uživatelem, pokud k ní nedojde, je upravena příslušnými předpisy\no cenách staveb, pozemků, trvalých porostů, úhradách za zřízení práva osobního užívání pozemků\na o náhradách za dočasné užívání pozemků. Současně se stanoví výpovědní lhůta stejná\n\n15\n\npro organizaci i pro vlastníky, kteří se budou chtít ujmout užívání svých pozemků, ačkoli o ně\ndo účinnosti zákona nepožádají podle dosavadních předpisů, a zkrácená lhůta\npro samostatně hospodařící\nrolníky,\nkteří\nbudou\nna\npůdě\nhospodařit.“\n(https://www.nrsr.sk/dl/Browser/DsDocument?documentId=284798).\n60. Nájomný vzťah bol v zákone o pôde vytvorený ex lege, pretože bolo technicky nemožné,\naby sa tieto zmluvy dojednávali individuálne. Z uvedeného vyplýva, že jedným aktom došlo\nku konkrétnemu dňu k vzniku množstva nájomných zmlúv, ktoré môžu byť dodnes titulom\nnájomcov k pôde. Zároveň táto právna úprava svedčí o tom, že konštrukcia nájomných zmlúv\nzo zákona má u nás dlhoročné trvanie/tradíciu a bola základom neľahkého hľadania koncepčného\nriešenia vzťahu k pôde, resp. reštitučného, teda aj privatizačného procesu. Zákon o NPP\nmal upraviť všeobecné špecifiká árendy, ale aj špecifiká týkajúce sa tranzície a vyplniť\ntak legislatívny priestor medzi zákonom o pôde a Občianskym zákonníkom. V treťom kroku\nprincípu proporcionality je po vysvetlení vývoja a kontextu potrebné posúdiť, či má prevládnuť\nochrana vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, alebo je vlastnícke právo vlastníka pôdy vyvážené\ns pozíciou nájomníka a súvisiacimi verejnými záujmami. Z hľadiska ochrany vlastníctva je\nz izolovaného pohľadu stále znepokojujúce, že je užívaná bez súhlasu vlastníka, ktorý však často\no svojom vlastníctve nemá vedomosť.\n61. V úvode pomeriavania je dôležité uviesť, že predmet vlastníctva ‒ obrábaná pôda,\nnie je nijakým nezvratným spôsobom zmenený. Naopak, nájomník je povinný zaobchádzať\ns ňou v súlade s predpismi na ochranu pôdy (zákon č. 220/2004 Z. z.). Ide o odlišnú situáciu\nv porovnaní s nálezom PL. ÚS 19/09 (diaľnice I), v ktorej ústavný súd považoval za ústavne\nnesúladný právny stav, ktorý umožňoval nezvratnú výstavbu na pozemku bez riadneho právneho\ntitulu. Vlastník pôdy sa kedykoľvek môže prihlásiť ku svojej pôde a kontrahovať s nájomcom\n(... vlastník uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietol\nalebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie alebo neuzatvoril nájomnú zmluvu\ns inou osobou, ako je oprávnený užívateľ pozemku- § 12 ods. 4 zákona o NPP).\n62. Napriek, takpovediac, „pasivite“ vlastníka ostáva aj nájomná zmluva vzniknutá ex lege\nbez výslovného súhlasu vlastníka odplatnou zmluvou, čo je relevantné zvlášť z hľadiska\nštrasburských kritérií vyslovených v rozhodnutí Urbárska obec Trenčianske Biskupice\nproti Slovenskej republike, sťažnosť č. 74258, rozsudok z 27. novembra 2007.\n63. Ústavný súd už posudzoval súlad vzniku nájomného vzťahu ex lege s ústavnou ochranou\nvlastníctva v náleze PL. ÚS 17/00 týkajúceho sa zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov\nv zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov.\nPodľa § 3 ods. 1 tohto zákona: „ak medzi vlastníkom a užívateľom nebola uzavretá nájomná zmluva\npodľa osobitného predpisu, vznikne medzi nimi dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nájomný\nvzťah.“ V dotknutom náleze ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na dočasný charakter nájmu\nho možno akceptovať z hľadiska čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd uviedol, že zabezpečenie právnej\nistoty užívateľov pozemkov v zriadených záhradkových osadách, ako aj vytvorenie predpokladu\nna uskutočnenie jedného z konaní o pozemkových úpravách, ktorých cieľom je usporiadanie\npozemkov a majetku pre účely ich optimálneho využívania, a so zohľadnením požiadaviek ochrany\na tvorby krajiny a životného prostredia možno považovať za legitímne dôvody verejného záujmu.\n\n16\n\n64. Individuálne účinky zákona č. 64/1997 Z. z. boli neskôr predmetom konania pred štrasburským\nsúdom. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodol, že aplikáciou zákona došlo\nk porušeniu práva na pokojné užívanie majetku. Z rozsudku Urbárska obec Trenčianske Biskupice\nproti Slovenskej republike vyplýva, že ESĽP akceptoval „povinný nájom“ – compulsory letting\n(bod 140), avšak dôvodom porušenia čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd bola príliš nízka zákonná výška nájmu, ktorá znevýhodňovala vlastníkov\nzáhradkárskej pôdy (bod 144; porov. tiež Lindheim a ostatní v. Nórsko, sťažnosť č. 13221/08,\nrozsudok z 12. 6. 2012).\n65. Namietané ustanovenia sú jednými z najexponovanejších zo zákona o pôde, o čom svedčia aj\nnámietky počas legislatívneho procesu [LP/2021/79 Návrh skupiny poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme\npoľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 393) ‒ https://www.slov-lex.sk/legislativneprocesy/-/SK/LP/2021/79]. Vzťah medzi prenajímateľmi a nájomcami je problematický z hľadiska\npostavenia obidvoch zmluvných strán: (i) u prenajímateľov je problematická ich dostupnosť,\nnapríklad aktuálnosť adresy v katastri nehnuteľností, (ii) u nájomcov je koncepčným problémom,\nkomu vlastne umožniť, aby sa uchádzal o zmluvu, ktorá bude pravdepodobne uzavretá zo zákona.\nAk ide o subjekt, ktorý má k pôde titul, tak je otázkou, prečo by ho mal transformovať na nájomný\nvzťah. Na druhej strane ak k pôde nemá titul, tak vzniká obava, aby zákon nepodporoval\nakési agresívne zaberanie pôdy, pričom by zároveň bolo rozumné umožniť aktívnemu hospodárovi,\naby si zabezpečil riadny titul pre rozvoj svojej činnosti.\n66. Napadnutá aktuálna právna úprava § 12 ods. 4 zákona o NPP je výsledkom legislatívneho\nvývoja, ktorý smeroval k precizácii úpravy a zvyšovaniu úrovne ochrany zvlášť vlastníka. Zmeny\nsa dotkli v prvom rade vymedzenia subjektu, ktorý sa môže stať nájomcom poľnohospodárskej\npôdy. V čase podania návrhu bol takýmto subjektom „užívateľ, ktorý pozemok užíva bez nájomnej\nzmluvy“. Predchádzajúca právna úprava, tak ako bolo uvedené, prirodzene, vzbudzovala výkladové\notázky.\n67. Po novele zákonom č. 151/2021 Z. z. (pozmeňovací návrh) sa subjekt zúžil na „oprávneného\nužívateľa, ktorý pozemok užíva podľa § 22 ods. 2 zákona o pôde“. Došlo tak k previazaniu\npôvodného ex lege nájmu podľa zákona o pôde s novým ex lege nájmom podľa zákona o NPP.\nÚstavný súd konštatuje, že z hľadiska ústavnosti je takto vymedzený subjekt zaiste bezpečnejší,\nale zároveň už ide o priestor koncepčného riešenia vzťahov k pôde, ktorý určuje demokratický\nzákonodarca (ústavný súd upozorňuje, že sa nijak nevyjadruje k ústavnosti vymedzenia subjektu\npred novelou).\n68. Ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o NPP obsahuje komponenty, ktoré chránia vlastníka\na ich lehoty sú nastavené na produkčný cyklus pôdy:\n(i)\n\nOprávnený užívateľ je povinný vlastníkovi preukázateľne navrhnúť uzatvorenie nájomnej\nzmluvy, a to zaslaním na adresu uvedenú v katastri nehnuteľností. Ako uvádza vláda, vlastník\nje povinný aktualizovať údaje v katastri (bod 35).\n\n17\n\n(ii)\n\nPri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy je oprávnený užívateľ povinný poučiť vlastníka\no forme a spôsobe odmietnutia návrhu a upozorniť ho, že ak návrh neodmietne alebo nevyzve\nužívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, vznikne nájomný vzťah na základe zákona.\n\n(iii) Nájomný vzťah síce vzniká na neurčitý čas, ale možno ho vypovedať k 1. novembru\ns výpovednou lehotou jeden rok (nájom poľnohospodárskych pozemkov sa však\nvo všeobecnosti vyznačuje dlhodobosťou, pričom podľa zákona o NPP v zásade platí, že\nnájom pri prevádzke poľnohospodárskeho podniku má trvať minimálne dobu 5 rokov).\n(iv) Pre účely zabezpečenia rovnováhy z hľadiska ústavného, ale aj civilistického je dôležité, že aj\nnájomný vzťah vzniknutý zo zákona je vzťahom odplatným, riadiacim sa tiež Občianskym\nzákonníkom. Aj nekontaktný vlastník má nárok na nájomné, ktoré mu nájomca môže zasielať\nna adresu. Niektorí nájomcovia ukladajú nekontaktným vlastníkom nájom do úschovy.\nAk nájomné nemožno doručiť, vlastníkovi nárok ostáva a je vymáhateľný s tým, že jednotlivé\nsplátky sa premlčujú v zákonnej trojročnej lehote.\n(v)\n\nPre ústavnú rovnováhu daného vzťahu je veľmi dôležitá výška nájmu. Zákon stanovuje v §10\nods. 1 výšku nájomného najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa\nosobitného predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky\nč. 38/2005 Z. z. z 21. januára 2005 o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely\npozemkových úprav. Uvedená vyhláška obsahuje zložitý vzorec výpočtu ceny podľa polohy\na bonity pôdy. Podľa praktických skúseností býva vyhlášková cena polovicou, resp. tretinou\nceny trhovej. Takto určenú výška nájmu možno považovať za nesvojvoľnú s tým, že nie je\nzjavne podhodnotená. Možno dodať, že niektorí nájomcovia ponúkajú v návrhoch zmlúv\nsumu rovnakú, akú majú dohodnutú s kontaktnými vlastníkmi, pričom týmto návrhom sú\nviazaní aj v nájomných zmluvách vzniknutých ex lege (§ 10 ods. 1 zákona).\n\n69. Na tomto mieste možno neutrálne na základe vývoja noviel uviesť, že zákonodarca má\ntendenciu postupne upevňovať ochranu vlastníctva. S ochranou vlastníctva, resp. angažovanosťou\nvlastníkov súvisí možnosť si jednoducho a bezplatne prostredníctvom systému ZBGIS overiť\nna internete svoje pozemkové vlastnícke pomery (https://zbgis.skgeodesy.sk).\n70. Podporne ústavný súd môže zohľadniť aj výslovne civilistický pohľad na preskúmavané normy.\nZ hľadiska vzniku zmlúv ex lege možno uviesť, že v zahraničnej civilistike sa presadil názor, že\nprejav vôle nemôžeme vnímať psychologicky, teda ako prejav vnútornej vôle. Prejav vôle treba\nvnímať\nsociálne,\nteda\ntak,\nako\nprejav\nvníma\nz\nvonkajšieho\nspoločnosť\n(https://www.researchgate.net/publication/362780761_Pravny_ukon_v_ere_internetu_veci). Z tohto\npohľadu ak niekto nereaguje na návrh zmluvy v situácii, keď sa s ňou spája zo zákona vznik\nnájomného vzťahu, možno naozaj predpokladať, že s návrhom súhlasí, pretože tak sa toto jeho\nopomenutie javí navonok. Z tohto pohľadu by civilisticky striktne vzaté mohol takýto vznik nájmu\nobstáť.\n71. Zároveň sa v civilistike prijíma teória gradácie súkromnej autonómie. Vznik „zmluvy“\nzo zákona tak stále môže byť v súlade so zásadou súkromnej autonómie. Limitom je prípad,\nkeď ani jasne prejavený nesúhlas so vznikom zmluvy nezabráni jej vzniku (Bydlinski, F.:\nPrivatautonomie und Objektive Grundlagen Des Verpflichtenden Rechtsgeschäftes, 1967, s. 123;\nRadwanski, Z.: Teoria umów, 1977, s. 85).\n\n18\n\n72. Účelom namietaného § 13 ods. 2 zákona o NPP je uľahčenie kontinuity, a tak riadneho\nhospodárenia so zachovaním ochranného mechanizmu ‒ nutnosti preukázateľne doručiť návrh\nnovej nájomnej zmluvy v stanovenom čase. Na uvedené ustanovenie sa vzťahujú všetky argumenty\nuvedené pri § 12 ods. 4 zákona o NPP. Je potrebné dodať, že aktuálna úprava po novele zákonom\nč. 151/2021 Z. z. umožňuje v stanovenej lehote vlastníkovi odmietnuť návrh na predĺženie nájmu\nbez uvedenia dôvodov, čo umocňuje právo disponovať s vlastníctvom. Predchádzajúca\nkomplikovanejšia úprava umožňovala odmietnutie návrhu len vtedy, ak nájomca neplnil svoje\npovinnosti, resp. navrhol nižšie než obvyklé nájomné. Ďalej mohol vlastník návrh odmietnuť iba\nv prípadoch, ak mal vlastník k dispozícii nájomcu s lepšími podmienkami, alebo sám, resp. blízke\nosoby mali záujem hospodáriť alebo ak išlo o pozemok, ktorý bol určený na iné ako\npoľnohospodárske účely, alebo ak došlo k prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva k pozemku.\nNa druhej strane mal vlastník nárok na obvyklú výšku nájmu.\n73. Na základe tretieho kroku proporcionality nemožno považovať napadnuté normy, ktoré\nmodifikujú civilistické štandardy (body 16-22) chrániace a konkretizujúce ústavné vlastnícke právo,\nza nevyvážené, a preto sú súladné s čl. 20 ods. 1 ústavy a z uvedených dôvodov ústavný súd ani\nv tejto časti návrhu nevyhovuje.\n74. Ústavný súd považuje za potrebné dodať k veci ešte dve skutočnosti. (i) Zákon o NPP je v istom\nzmysle norma súvisiaca s tranzíciou a je prechodnou právnou reakciou na naliehavú spoločenskú\npotrebu regulovať zložitú situáciu právnych vzťahov k poľnohospodárskej pôde. Ústavný súd\npredpokladá, že inštitút pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových\núpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde\na o pozemkových spoločenstvách, ich riadna realizácia by napomohli ústavne menej otáznym\nriešeniam v hospodárení s poľnohospodárskou pôdou. Aktuálne prešlo úpravami 10 ‒ 15 %\nkatastrálnych území. (ii) Okrem toho ústavný súd musí dodať, že navrhovatelia v prerokúvanej veci\nuchopili argumentáciu striktne abstraktne, takpovediac, teoreticky, bez zmienky o dôvodoch prijatia\nzákona a o praktickom spôsobe jeho aplikácie. Ústavný súd môže opätovne poskytnúť súdnu\nochranu vlastníckemu právu, ak by sa procesne riadnym spôsobom dozvedel, že zákon nie je\naplikovaný ústavne súladným spôsobom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. marca 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n19", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "predbežné opatrenie", "vlastníctvo-obmedzenie", "pôda, pôdny fond", "vlastníctvo-obmedzenie", "nájom a podnájom-zákonný nájom", "nehnuteľnosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "zmena právnej úpravy", "test proporcionality", "družstvo-poľnohospodárske", "pôda, pôdny fond"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/01 z 18. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2024 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1"}, {"guid": "ussr:85d6b46b-f027-4d35-a994-5f93b7916680", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2024 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85d6b46b-f027-4d35-a994-5f93b7916680"}, {"guid": "beaabae1-474f-4973-ab99-d33cfd58d4e3:c55be2d2-28c1-470b-a691-8b5c8434a79e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3720203390.3", "spisova_znacka": "5Co/74/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/74/2024 z 4. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3720203390.3"}]}