{"guid": "ussr:26fd3087-94ee-49f0-9027-4c2491e2b351", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 21. 6. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. júna 2023, sp. zn. PL. ÚS 1/2022, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2023-06-21", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom (§ 363 až § 367 Trestného poriadku)", "pravna_veta": "I. Možnosť generálneho prokurátora v prípravnom konaní zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta aj bez návrhu síce predstavuje odlišnosť od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní, ale napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie spĺňajúce požiadavky zákonnosti, a tak aj obsah čl. 149 ústavy.\n\nII. Ak sa prokurátor rozhodne nepodať obžalobu, z dôvodov uvedených v zákone zastaví trestné stíhanie alebo postúpi vec inému orgánu. Ani proti takýmto rozhodnutiam prokurátora nie je možné podať opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval súd, pričom aj v tomto prípade by bolo možné hovoriť v prípade akceptácie názoru navrhovateľov o zásahu do súdnej moci v tom, že by sa jej upieralo konečné rozhodnutie vo veci. \nZ deľby moci premietnutej do rozdelenia pôsobnosti orgánov, ktoré ju vykonávajú v trestnom konaní, vyplýva, že súd nevznáša obvinenie ani nepodáva obžalobu (čím je eliminovaný charakter súdneho konania ako inkvizičného, resp. konania, v ktorom je žalobca aj sudcom), preto nerozhoduje o vine zo spáchania trestného činu negatívne (o nevine), ak obvinený nie je prokurátorom ako žalobcom postavený pred súd. Pozitívne rozhodnutie o vine je však už len v rukách súdu, rovnako negatívne rozhodnutie o predmetnej otázke (v podobe oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku), avšak len v súdnom konaní iniciovanom prokurátorom podaním obžaloby. Pre popísaný aspekt trestného súdneho konania na báze obžalovacej zásady (ako kontradiktórneho a spravodlivého) je nepodstatné, či je prokurátor orgánom s osobitným ústavným vymedzením sústavy orgánov prokuratúry mimo trojdelenia moci alebo či je orgánom výkonnej moci (napríklad a typicky) štátneho zastupiteľstva.\n\nIII. V reakcii na argumentáciu týkajúcu sa výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá „môže zapríčiniť“, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí, čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím iného orgánu než súdu, je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku (jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) by potom bolo možné použiť aj pri rozhodovaní iného príslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy Trestného poriadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení obvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda „zapríčiní“, že obžaloba nebude podaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než generálny prokurátor postavený prokurátor zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých pochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora. Obe skôr popísané alternatívy podľa návrhového predpokladu by už na základe bazálnej procesnej úpravy zákona viedli v dôsledku nezákonnosti k rovnakému negatívnemu účinku. \nZ uvedeného vyplýva, že ak je ústavne nekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora, a minori ad maius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (čl. 150 ústavy). A naopak, ak by sa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora, a maiori ad minus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však znamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako celku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady.\n\nI", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/26fd3087-94ee-49f0-9027-4c2491e2b351", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 1/2022-270\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Jany\nLaššákovej, Miloša Maďara, Roberta Šorla, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho\na Martina Vernarského o návrhu skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 363\naž § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou\nSlovenskej republiky a o návrhu prezidentky Slovenskej republiky na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 363 až § 367 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky\na Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti vlády Slovenskej republiky\nako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\nNávrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov\nI.1. Návrh skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“):\n1. Ústavnému súdu bol 14. decembra 2021 doručený návrh navrhovateľov zastúpených povereným\nzástupcom JUDr. Alojzom Baránikom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„národná rada“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) o súlade § 363 až § 367 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.\n\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2022-35 z 2. februára 2022 prijal na ďalšie konanie návrh\nnavrhovateľov v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením nevyhovel návrhu na pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení, pretože z návrhu v jeho konkrétnej podobe nevyplývajú\ndostatočne konkretizované skutočnosti v zmysle tvrdeného ohrozenia základných práv a slobôd\nfyzických osôb a právnických osôb dotknutých rozhodovaním generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“), z ktorých by vyplývali, či už reálne, priame,\nbezprostredné a konkrétne ohrozenie základných práv a slobôd, alebo hrozba značnej hospodárskej\nškody ani reálna, priama, bezprostredná a konkrétna hrozba iného nenapraviteľného následku, ktoré\nby opodstatňovali zásah ústavného súdu vo forme pozastavenia účinnosti napadnutých ustanovení.\n3. Navrhovatelia vo svojom návrhu napádajú § 363 až § 367 Trestného poriadku, ktoré upravujú\nzrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.\n4. Navrhovatelia poukazujú o. i. na to, že právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí\nv prípravnom konaní v sebe skrýva závažné riziká, ktoré sa prejavili v nedávnom období najmä\nv súvislosti s vyšetrovaním a stíhaním viacerých verejne exponovaných korupčných káuz. Podľa\nnavrhovateľov však nie je možné úplne vylúčiť protiústavné uplatnenie napadnutých ustanovení už\nv minulosti v prípadoch, kde nedošlo k ich širokej medializácii.\n5. Navrhovatelia uvádzajú, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku oprávňuje generálneho prokurátora\nuznesením rozhodnúť o zrušení právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak takým\nzrušovaným rozhodnutím samotným alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon,\npričom proti uzneseniu, ktorým generálny prokurátor takto rozhodne, nie je prípustný opravný\nprostriedok.\n6. Podľa navrhovateľov je podstatnou skutočnosťou to, že rozhodnutie generálneho prokurátora je\nkonečné, nepreskúmateľné a jeho právny názor je pre orgány činné v trestnom konaní záväzný.\nTo z rozhodnutí podľa napadnutých ustanovení činí ľahko zneužiteľný, a teda v demokratickej\nspoločnosti ústavne spochybniteľný inštitút.\n7. Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva podľa navrhovateľov o. i.\nz nejednoznačnosti napadnutých ustanovení v spojení s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí\ngenerálneho prokurátora, keďže tieto sa prijímajú na základe právneho posúdenia (právneho\nnázoru) len jedinej osoby – generálneho prokurátora. Je pritom neisté, či by také rozhodnutie\ngenerálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení bolo v súdnom konaní vyhodnotené ako\nzákonné.\n8. Pochybnosti nad mieru prípustnú v právnom štáte o rozhodnutiach generálneho prokurátora\npodľa napadnutých ustanovení, ktoré sú v prospech obvineného, zdôrazňuje podľa navrhovateľov\nskutočnosť, že pri nich absentuje potrebná miera účasti osôb, ktoré majú na veci právny záujem\nodlišný od obvineného (napr. poškodeného, resp. obete trestného činu).\n9. Podľa navrhovateľov ak následne po tom, čo súd vydá (a nadriadený súd preskúma) uznesenie\no vzatí obvineného do väzby, pristúpi generálny prokurátor k zrušeniu uznesenia o vznesení\nobvinenia (čo napadnuté ustanovenia umožňujú), dochádza nielen k popretiu právneho názoru\nnezávislých a nestranných súdov, ktoré boli príslušné vo veci rozhodnúť, ale aj k neoprávnenému\nzásahu generálneho prokurátora do výkonu súdnej moci.\n\n2\n\n10. Navrhovatelia k nejednoznačnosti napadnutých ustanovení uzavreli, že keďže oprávnenie\ngenerálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané v prípravnom konaní nie je\nvýslovne časovo limitované, nemožno vylúčiť ani takú extrémnu situáciu, že by generálny\nprokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia až po podaní obžaloby na súde. Prípad, keď by\ngenerálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia aj po podaní obžaloby na súde, by síce\nbol popretím zásad trestného konania, avšak taký postup generálneho prokurátora za platnosti\nsúčasnej právnej úpravy nemožno teoreticky vylúčiť.\n11. Právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých\nustanovení je v Trestnom poriadku podľa navrhovateľov koncipovaná natoľko široko, že dáva\ngenerálnemu prokurátorovi oprávnenie zrušiť prakticky akékoľvek právoplatné uznesenie vydané\nv prípravnom konaní policajtom alebo prokurátorom. Rozhodnutie generálneho prokurátora pritom\nnie je preskúmateľné súdom; je vlastne privilégiom, výsadou obdobnou tým, ktoré sa viažu\nk obdobiu feudalizmu, a teda takou, ktorá je v zásadnom nesúlade so základnou koncepciou\nakéhokoľvek demokratického a právneho štátu.\n12. Koncepcia právnej úpravy napadnutých ustanovení tak popiera nielen podstatu mimoriadnosti\npredmetného opravného prostriedku, ale je podľa názoru navrhovateľov aj v rozpore s označenými\nčlánkami ústavy, pretože neprípustne zasahuje do súdnej moci. Napadnuté ustanovenia zároveň\nposkytujú neprimerane širokú ochranu obvineným, avšak vôbec nechránia záujmy poškodených či\nsvedkov a už vôbec nie celospoločenský záujem na ochrane pred páchaním trestných činov,\nna odhaľovaní a spravodlivom potrestaní páchateľov, a to výlučne na základe rozhodnutia súdu\no vine či nevine.\n13. Navrhovatelia sú presvedčení, že oprávnenie generálneho prokurátora, ktorého dôsledkom je\nokrem iného viazanosť policajta alebo podriadeného prokurátora, ktorí takto zrušené rozhodnutie\nvydali, právnym názorom generálneho prokurátora, je neproporcionálne. Deklarovaný cieľ\nnapadnutých ustanovení označovaný ako „ochrana zákonnosti“ je totiž možné (a z hľadiska\nústavnosti potrebné) dosiahnuť v súdnom konaní po podaní obžaloby, keďže nezávislý a nestranný\nsúd, ktorý o obžalobe rozhoduje, má povinnosť preveriť, či prípravné konanie bolo vykonané\nv súlade so zákonom.\n14. Svoju argumentáciu navrhovatelia opierajú o zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej\nmoci. Argumentujú pritom tým, že súvisiace pochybnosti o mieste generálneho prokurátora\nv ústavnom systéme Slovenskej republiky boli údajne odstránené v náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95:\n„Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci...“ Tento záver nebol podľa navrhovateľov\ndosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný ani revokovaný a podľa nich ho dokonca akceptuje aj\nrozhodujúca časť teoretického frontu.\n15. Podľa navrhovateľov je pritom zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci\nrozhodujúcim východiskom pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou.\n16. K porušeniu princípu právnej istoty navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia narušujú\nstabilitu a záväznosť rozhodovania súdov (a to nielen v prípravnom trestnom konaní) a umožňujú\nvytvárať paralelne existujúce právne názory na tú istú vec. Osobitne napadnuté ustanovenia\numožňujú, aby existovali popri sebe dva rozporné právne názory na zákonnosť začatia trestného\nstíhania a uznesenia o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe\n\n3\n\n17. Princíp právnej istoty je však narušený aj v prípade, že generálny prokurátor rozhoduje\nv prípravnom konaní vo veci, v ktorej dosiaľ nerozhodoval súd. Je to tak preto, lebo § 363 ods. 1\nTrestného poriadku prakticky umožňuje generálnemu prokurátorovi vytvárať nepreskúmateľné\nzáväzné právne názory (výklad práva) popri záväzných právnych názoroch najvyšších súdnych\nautorít [Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ústavného súdu], ktorým\ntáto právomoc vyplýva z ich postavenia súdnych orgánov. Oprávnenie používať § 363\na nasledujúce Trestného poriadku (napadnuté ustanovenia) ako mimoriadny opravný prostriedok\ngenerálneho prokurátora proti rozhodnutiam súdov je neprípustné, a to aj ak sú vydané\nv prípravnom konaní.\n18. Uvedené platí o to viac, že existuje obava, že takéto rozhodovanie generálneho prokurátora\nmôže byť interpretované aj ako výsada zasahovať do legitímnej práce orgánov činných v trestnom\nkonaní (policajtov a prokurátorov) aj v situácii, keď za využitia analógie je generálny prokurátor\noprávnený zrušiť aj tie právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú\nvydané len vo veci, teda kde niet osoby obvineného.\n19. K porušeniu princípu zákazu svojvôle navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia\numožňujú generálnemu prokurátorovi, aby rozhodoval nad rámec svojej pôsobnosti aj v prípadoch,\nv ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia konkrétnej osoby právoplatne rozhodoval súd\nv prípravnom konaní. Navyše mu umožňujú, aby hodnotil dôkazné prostriedky, ktoré boli\nzadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj súdom.\n20. Také rozhodovanie generálneho prokurátora zasahuje podľa navrhovateľov do podstaty\na zmyslu deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému výkonnej moci (a nepatriaci\ndo moci súdnej) odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza ich vlastným rozhodnutím. Také\nkonanie je v rozpore aj s verejným záujmom, ktorý uprednostňuje súdnu moc pri rozhodovaní\no zákonnosti v prípravnom trestnom konaní.\n21. Vo vzťahu k odňatiu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnavrhovatelia uvádzajú, že v právnom štáte je vylúčené, aby orgán verejnej moci, v tomto prípade\ngenerálny prokurátor, rozhodoval o zákonnosti všetkých rozhodnutí vyšetrovateľov a prokurátorov\ns vylúčením akéhokoľvek opravného prostriedku. V právnom štáte je ústavne neprípustné, aby také\nzávažné rozhodnutia, akými sú rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného\nporiadku, nepodliehali súdnemu prieskumu ich zákonnosti.\n22. Vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že\njediným orgánom oprávneným rozhodovať o trestnej zodpovednosti je súd. Napadnuté ustanovenia\nvšak umožňujú narušenie princípu deľby moci, keď pripúšťajú, aby generálny prokurátor ako orgán\nvýkonnej moci (a nie orgán súdnej moci) mohol nielen spochybniť rozhodnutia súdov v prípravnom\ntrestnom konaní, ale mohol nerešpektovať ich právne názory a rozhodnutia. Takýto zásah\ngenerálneho prokurátora do výkonu súdnej moci narušuje legitimitu súdnictva, t. j. jeho výlučné\noprávnenie rozhodovať v každom type konania bez intervencie akéhokoľvek orgánu výkonnej moci\nči iného orgánu, ktorý nie je súčasťou súdnej moci.\n23. Vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy napokon navrhovatelia\nuvádzajú, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje generálnemu prokurátorovi de facto\nrozhodnúť o tom, že obvinená osoba je nevinná. Ak generálny prokurátor zruší uznesenie\n\n4\n\no vznesení obvinenia a vyjadrí právny názor, ktorý je záväzný pre podriadeného prokurátora\na policajta v tom smere, že konanie obvinených osôb nie je trestným činom, neostáva orgánom\nčinným v trestnom konaní iné, ako konanie zastaviť. Takým rozhodnutím generálneho prokurátora,\nktorý nie je súdom, de facto dochádza k rozhodnutiu o nevine, ktoré však podľa ústavy patrí\nvýlučne súdu, navyše bez akejkoľvek ďalšej možnosti preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia\nz dôvodu vylúčenia opravných prostriedkov proti rozhodnutiu generálneho prokurátora.\nI.2. Návrh prezidentky Slovenskej republiky (ďalej aj „prezidentka“ alebo „navrhovateľka“):\n24. Ústavnému súdu bol 30. januára 2023 doručený návrh navrhovateľky (prezidentky) na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 19\nods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 ústavy,\nako aj s čl. 3, 8 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n25. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2023-23 z 8. februára 2023 prijal na ďalšie konanie\nnávrh navrhovateľky v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením konanie vedené pod sp. zn.\nRvp 240/2023 spojil s konaním vedeným pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022 na spoločné konanie, ktoré sa\nďalej vedie pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022.\n26. Navrhovateľka k napadnutým ustanoveniam všeobecne uvádza, že štát si odhaľovaním,\nstíhaním a spravodlivým trestaním útokov na záujmy a hodnoty spoločné civilizovanej a modernej\nspoločnosti plní pozitívny záväzok v oblasti ochrany života a zdravia ľudí, ich majetku alebo\nochrany verejnej bezpečnosti. Napĺňanie trestnej politiky štátu však v poslednej dobe čelí odbornej\na spoločenskej diskusii pre častú aplikáciu napadnutých ustanovení Trestného poriadku zo strany\ngenerálneho prokurátora, ktorého moc v rámci riadenia prokuratúry a v rámci trestného konania je\nveľká, de facto neobmedzená. Prokuratúra je monokratickou a prísne hierarchicky usporiadanou\ninštitúciou. Takáto právna úprava v spojení s právnou úpravou Trestného poriadku umožňujú podľa\nnavrhovateľky v jednotlivom konaní negovanie predchádzajúceho postupu iných zložiek\nprokuratúry alebo orgánov činných v trestnom konaní rozhodnutím jednej osoby ‒ generálneho\nprokurátora, ktoré už nepodlieha žiadnej ďalšej objektívnej kontrole. Prihliadajúc na doterajšiu\naplikačnú prax a judikatúru súdov vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam, dospela navrhovateľka\nk záveru, že vágnosť, nejednoznačnosť, nelimitovanosť a nekontrolovateľnosť aplikácie\nnapadnutých ustanovení narážajú na ústavné princípy a ústavou chránené hodnoty pretavené\ndo jednotlivých referenčných noriem, ktoré v predloženom návrhu na začatie konania označila.\n27. Napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi fakticky zastaviť trestné konanie,\npričom proti jeho rozhodnutiu nie je dostupný žiadny opravný prostriedok. Obete trestného činu,\nako aj príbuzní (napr. pozostalí) obete môžu mať aplikáciou napadnutých ustanovení odopreté\nprávo na účinné vyšetrenie trestného činu, ktorý zasiahol (a vždy zasahuje) do ich základných práv\na slobôd, predovšetkým do ich súkromného života, a proti tomuto zásahu sa nemôžu brániť\núčinným právnym prostriedkom nápravy.\n28. K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 142\nods. 1 ústavy z hľadiska zasahovania do nezávislosti súdu a do práva na preskúmavanie rozhodnutia\ntýkajúceho sa základných práv a slobôd súdom navrhovateľka uvádza, že napadnuté ustanovenia\numožňujú generálnemu prokurátorovi zasiahnuť do nezávislosti súdu v prípadoch, keď ten\nv určitom štádiu trestného konania rozhodol v prospech obvineného (napr. nevzal obvineného\n5\n\ndo väzby, nedal súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, konštatoval nezákonnosť\ntrestného stíhania a pod.) a ochránil tak práva obvineného, na základe čoho príslušný prokurátor\nzastavil trestné stíhanie alebo zrušil obvinenie. Generálny prokurátor je však v zmysle napadnutých\nustanovení Trestného poriadku oprávnený zrušiť také rozhodnutie prokurátora aj napriek tomu, že\nreflektuje právny názor vyplývajúci z rozhodnutia súdu. Uvedené platí aj naopak. Hoci súd\nv určitom štádiu rozhodol v neprospech obvineného (napr. v rámci rozhodovania o väzbe potvrdil\nzákonnosť a dôvodnosť vedeného trestného stíhania a vzneseného obvinenia), generálny prokurátor\nje napriek tomu formálne oprávnený zrušiť takéto obvinenie pre nezákonnosť. Napadnuté\nustanovenia podľa navrhovateľky umožňujú generálnemu prokurátorovi zrušiť akékoľvek\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta, ktoré sa opiera o rozhodnutie súdu vydané v danej veci,\nčím mu umožňujú negovať rozhodovanie nezávislého súdu ako takého.\n29. Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľky umožňujú generálnemu prokurátorovi\nnerešpektovať a zabrániť vykonateľnosti rozhodnutí nezávislých súdov rozhodujúcich v konkrétnej\nveci, umožňujú vytváranie paralelného súboru právnych názorov na konkrétnu vec a prakticky\numožňujú jednému človeku – generálnemu prokurátorovi torpédovať rozhodovaciu činnosť súdov\nz pozície orgánu verejnej moci stojaceho mimo súdnej moci a mimo dosahu jej kontroly.\nRešpektovanie právoplatných rozhodnutí súdnej moci a zabezpečenie ich efektívnej vykonateľnosti\n(resp. zabezpečenie toho, že túto ich vykonateľnosť nebude možné zmariť) je pritom jednou\nzo základných súčastí ústavného princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy) a základného práva\nkaždého na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).\n30. Podľa navrhovateľky neexistuje ústavou uznaný alebo predpokladaný záujem alebo hodnota,\nktoré by sa prostredníctvom takto naširoko a neobmedzene nastavených právomocí generálneho\nprokurátora podľa napadnutých ustanovení chránili a odôvodňovali nevyhnutnosť takýchto\nprávomocí generálneho prokurátora na podklade napadnutých ustanovení (princíp proporcionality).\nNapadnuté ustanovenia zverujú generálnemu prokurátorovi právomoc zrušiť právoplatné\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, bol porušený zákon. Dôvod „porušenie zákona“ je podľa zákonodarcu jediným\nlegitímnym dôvodom, pre ktorý je generálny prokurátor oprávnený svojím rozhodovaním\nzasahovať a relativizovať napr. aj rozhodovanie nezávislých súdov v konkrétnej veci\na nerešpektovať ochranu základných práv a slobôd obvinených, pokiaľ v ich prospech v prípravnom\nkonaní už rozhodoval nezávislý súd.\n31. Takto postavený zákonný dôvod na využitie napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom\nje podľa mienky navrhovateľky príliš vágny, neurčitý, umožňujúci svojvoľný výklad, a preto\nneproporcionálny vo vzťahu ku garanciám nezávislého súdnictva a nezávislého rozhodovania\na ochrany základných práv a slobôd občanov v konkrétnom trestnom konaní. Neústavnosť je\numocnená skutočnosťou, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je\nkonečné a nie je preskúmateľné ani všeobecným súdom.\n32. K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 149 ústavy z hľadiska\nporušenia princípu deľby moci navrhovateľka argumentuje, že nie je ústavnou úlohou a ani\nústavným právom generálneho prokurátora vyvažovať súdnu moc pri výkone jej právomocí\nv oblasti trestného konania. Napadnuté ustanovenia však v praxi zavádzajú hierarchizáciu vzťahu\nmedzi nezávislou súdnou mocou na jednej strane a ústavným orgánom ochrany zákonnosti stojacim\n\n6\n\nmimo trojdelenia moci bez garancií nezávislosti na strane druhej, a to práve v neprospech moci\nsúdnej. Napadnuté ustanovenia umožňujú vznik takých procesných situácií, v ktorých je generálny\nprokurátor fakticky nadradený nad súdnu moc vrátane najvyšších súdnych autorít.\n33. Pokiaľ napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi fakticky prelomiť\nrozhodnutie nezávislého súdu vydané v konkrétnej veci v predchádzajúcich etapách konania a toto\njeho rozhodnutie nie je pod dohľadom nezávislého súdu (je súdmi nepreskúmateľné), hoci ním\ngenerálny prokurátor rozhodne o právach jednotlivca v jeho neprospech alebo prospech, a to aj po\nrozhodnutí súdu v danej veci, dostávajú sa napadnuté ustanovenia podľa názoru navrhovateľky do\nrozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 149 ústavy pre nerešpektovanie garancií z nich\nvyplývajúcich a pre porušenie princípu deľby moci, trojdelenia štátnej moci a systému vzájomných\nbŕzd a protiváh pri výkone právomocí ústavnými orgánmi verejnej moci.\n34. K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ústavy\na s čl. 3, 8 a 13 dohovoru z hľadiska porušenia práva na účinné vyšetrenie trestného činu, zásahu\ndo práva na súkromie a práva na súdnu ochranu navrhovateľka uvádza, že napadnuté ustanovenia\numožňujú generálnemu prokurátorovi de facto zastaviť trestné stíhanie, a to aj začaté trestné\nstíhanie vo veci, pričom napadnuté ustanovenia tak umožňujú činiť vo vzťahu k akémukoľvek\nz katalógu trestných činov upravených v Trestnom zákone v akomkoľvek čase, a to aj v prípadoch\nnajzávažnejších trestných činov. Zákonodarca sa ani len nepokúsil limitovať uplatnenie právomoci\ngenerálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení na vybrané spoločensky menej závažné\ndelikty a hľadať tak primeranú rovnováhu medzi stretom viacerých princípov a hodnôt, ku ktorému\nv trestnom práve nepochybne dochádza.\n35. Napadnuté ustanovenia v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 3 dohovoru v spojení s čl. 13\ndohovoru a z čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným, obetiam trestného\nčinu a príbuzným obetí neumožňujú sa brániť proti rozhodnutiu generálneho prokurátora podľa\nnapadnutých ustanovení, ktoré môže znamenať alebo znamená faktické zastavenie trestného\nstíhania skutku spáchaného na dotknutých osobách alebo zasahujúceho do ich práv, a nechať\nnezávislým a nestranným súdom preskúmať toto rozhodnutie, ktoré, ako prezidentka uviedla,\nnapríklad zastavuje začaté trestné stíhanie, a to aj vedené „len“ vo veci, nie proti obvinenému.\n36. Zákonodarca tak napadnutými ustanoveniami podľa mienky navrhovateľky neprimerane\na nedôvodne preferoval domnelú ochranu formálnej zákonnosti zaručovanú generálnym\nprokurátorom pred reálnou ochranou ústavnosti a v rámci nej aj ochranou zákonnosti garantovanou\nústavou, dohovorom a súdmi. Inak povedané, napadnuté ustanovenia neprimerane a nedôvodne\npreferujú nepreskúmateľný právny názor jedinej osoby v reťazci oprávnených orgánov verejnej\nmoci na otázku, čo je zákonné, pred ochranou práv občanov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 3 a 8\ndohovoru a pred efektívnym ukončením trestného stíhania najmä tam, kde sú v stávke\nnajzraniteľnejšie ľudské práva a slobody.\n\n7\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\nII.1. Stanoviská národnej rady:\n37. Národná rada k návrhu navrhovateľov stanovisko nepredložila.\n38. Národná rada nepredložila stanovisko ani k návrhu navrhovateľky.\nII.2. Stanoviská vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“):\n39. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky k návrhu navrhovateľov\nv stanovisku č. 22670/2022/130 z 13. januára 2023 uviedla, že «nevníma argumenty navrhovateľov\nako spôsobilé prima facie založiť neústavnosť napadnutej právnej úpravy. Vláda však vníma\nproblémy aplikačnej praxe týkajúce sa aplikácie ustanovenia § 363 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a prístupu\nk spravodlivosti jej „nadužívaním“, ktoré vyvolávajú otázky ohľadne možného pnutia s princípmi,\nna ktorých je založený pozitívny záväzok štátu stíhať trestné činy a zabezpečovať spravodlivosť.\nAj preto má vláda v Programovom vyhlásení vlády na roky 2021 - 2024 zakotvenú jeho zmenu\na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pripravuje a predstaví už čoskoro návrh novely\nTrestného poriadku, ktorý by mal opísané záťaže z praxe reflektovať. Každopádne, vláda necháva\nna posúdení Ústavného súdu ústavnosť napadnutých ustanovení a akékoľvek rozhodnutie\nÚstavného súdu bude vláda rešpektovať. S ohľadom na delikátnosť veci (návrh podali koaliční\nposlanci s parlamentnou väčšinou, táto si sama zvolila generálneho prokurátora, pre činnosť\nktorého sa navrhovatelia obrátili na Ústavný súd, vláda má zmenu ustanovenia § 363 Trestného\nporiadku v programovom vyhlásení vlády a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\naktuálne pripravuje novelu Trestného poriadku, v rámci ktorej sa navrhuje aj zmena § 363\nTrestného poriadku) si vláda dovoľuje pre tentokrát nerozširovať svoje vyjadrenie k napadnutej\nprávnej úprave nad rámec tu uvedeného.».\n40. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky k návrhu navrhovateľky\nvo svojom stanovisku č. 11392/2023/130 z 13. apríla 2023 uviedla, že napadnuté ustanovenia sa\nstali v poslednom období najznámejšími a najdiskutovanejšími ustanoveniami naprieč právnym\nporiadkom Slovenskej republiky prevažne kvôli medializovaným kauzám známych a vplyvných\nosobností. Podľa vlády sa inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní uplatňuje\nproti právoplatným rozhodnutiam, ktoré obsahujú také chyby, že ponechanie takéhoto rozhodnutia\nby znamenalo vážne ohrozenie správneho a spravodlivého rozhodnutia. Vláda zastáva názor, že\ninštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je dostatočne upravený, pretože\ntrestnoprávne normy musia obsahovať inštitúty, na základe ktorých je možné vykonať nápravu\nnezákonných rozhodnutí štátnych orgánov. Inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní je účinným prostriedkom na zabezpečenie práv fyzických osôb a právnických osôb. Podľa\nvlády je vo verejnom záujme, aby bolo vecne a objektívne poukazované na porušovanie zákonnosti.\n41. Podľa stanoviska vlády pri aplikácii inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní musí prevažovať záujem zákonnosti rozhodnutia a postupu konania nad záujmom\n\n8\n\nna nemeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Záujem na právnej istote bude prevažovať, ak zásah\ndo právoplatného rozhodnutia veci bol závažnejší ako povaha chyby takéhoto rozhodnutia. Postup\npodľa § 363 Trestného poriadku má zabrániť tomu, aby osoba nebola obvinená nedôvodne, resp.\nnezákonne stíhaná. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k zaťaženiu konania nezákonnosťou,\nna základe ktorej by súd musel oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. Pri rešpektovaní zásady\nne bis in idem (nikto nemôže byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní podliehajúcom\nprávomoci rovnakého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným\nrozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto štátu) by táto osoba nemohla byť znovu\npostavená pred súd. Do úvahy by prichádzalo iba uplatnenie mimoriadnych opravných\nprostriedkov. Ústava v čl. 50 ods. 5 ustanovuje, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už\nbol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.\n42. Vo vzťahu k zásahu do súdnej moci v prípravnom konaní vláda uvádza, že pri rozhodnutí\no väzbe skúma sudca pre prípravné konanie zákonnosť a dôvodnosť uznesenia o vznesení obvinenia\nv rozsahu splnenia zákonných podmienok na rozhodnutie o väzbe obvineného. Právny názor sudcu\nmá v tomto štádiu trestného konania pre orgány činné v trestnom konaní len procesné dôsledky, a to\nlen vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe. Z uvedeného vyplýva, že sudca pre prípravné konanie\nnerozhoduje o zastavení trestného stíhania obvineného či zrušení uznesenia o vznesení obvinenia.\nPrípadné prepustenie obvineného z väzby v prípravnom konaní v dôsledku vývoja dôkaznej situácie\nmôže oslabovať dôvodnosť trestného stíhania obvineného. Takáto skutočnosť však nemá vplyv na\nvedenie trestného stíhania obvineného. Orgány činné v trestnom konaní nie sú z hľadiska ďalšieho\nvedenia trestného konania názorom súdu viazané.\n43. Vláda poukazuje na to, že trestné konanie je konaním, v ktorom o všetkom nerozhodujú výlučne\nsúdy. Rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré vydávajú orgány činné v trestnom konaní, sú\nzmyslom ich práce, pretože práve prostredníctvom nich sa uskutočňuje cieľ trestného konania,\nktorým je podľa § 1 Trestného poriadku náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie\npáchateľov trestných činov. V prípade zrušenia akéhokoľvek rozhodnutia prokurátorom či\ngenerálnym prokurátorom nedochádza k negovaniu rozhodnutia súdu, keďže nie sú záväzné pre\nprokurátora. Rozhodnutia súdu v prípravnom konaní sú len predbežné a môžu sa meniť\nv závislosti od vývoja dokazovania. O tom, či obvinená osoba skončí alebo neskončí pred súdom,\nmusí výlučne rozhodovať prokurátor, pretože je nositeľom dôkazného bremena.\n44. K tvrdeniu navrhovateľky, že generálny prokurátor môže zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia\nproti konkrétnej osobe pre ten istý skutok znovu, vláda konštatuje, že cez § 363 Trestného poriadku\nnie je možné oslobodiť obvineného. Generálny prokurátor musí svoj právny názor v konaní podľa\n§ 363 Trestného poriadku dostatočne odôvodniť bez ohľadu na to, či ním vydané rozhodnutie bude\nv prospech alebo neprospech obvineného. Závery, ku ktorým generálny prokurátor dospeje, nemôžu\nbyť svojvoľné. Jediným záujmom generálneho prokurátora je napraviť nezákonnosť tam, kde ju\nodhalí. Vláda uvádza, že prípadné prekročenie právomocí orgánu aplikácie práva, resp. hrozba\ntakéhoto zlyhania, v tomto prípade konkrétne generálneho prokurátora, nezakladá automaticky\nprotiústavnosť napadnutých ustanovení. Riešenie tohto typu excesov zo strany generálneho\nprokurátora nachádza svoje vyjadrenie v podobe právnej zodpovednosti konajúceho štátneho\norgánu, či už má trestnoprávny, alebo disciplinárny charakter.\n\n9\n\n45. Vláda je presvedčená, že napadnuté ustanovenia sú v súlade s ústavou a ustanoveniami\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho návrh\nnavrhovateľky vláda považuje za nedôvodný a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že mu\nnevyhovie.\nII.3. Stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:\n46. Najvyšší súd k návrhu navrhovateľov vo svojom stanovisku z 10. marca 2022 uviedol, že\nnemožno bezvýhradne akceptovať základný argument navrhovateľov, o ktorý sa opiera ich tvrdenie\no porušení princípu deľby moci, a to že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci.\nNavrhovatelia síce citujú konkrétny nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95, ale podľa\nnajvyššieho súdu prehliadajú ďalší vývoj jeho judikatúry.\n47. Najvyšší súd vo svojom stanovisku uvádza, že zodpovednosť za dodržiavanie zákonnosti pred\nzačatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku), a teda aj\nzodpovednosť za ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\na štátu v tejto fáze trestného konania, zveruje zákon primárne prokurátorovi. Súd v tomto štádiu\nkonania rozhoduje len o zásahoch do základných práv a slobôd, ak Trestný poriadok neustanovuje\ninak (§ 2 ods. 3 Trestného poriadku), a až na výnimky uvedené v § 191 Trestného poriadku\nnepodliehajú rozhodnutia prokurátora vydané pred začatím trestného stíhania a v prípravnom\nkonaní vrátane tých meritórnych súdnemu prieskumu. Z tohto pohľadu tak rozhodnutia generálneho\nprokurátora v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nepredstavujú výnimku.\n48. Podľa stanoviska najvyššieho súdu si orgány činné v trestnom konaní vrátane generálneho\nprokurátora na jednej strane a súdy na strane druhej pri výkone ich pôsobnosti v trestnom konaní\nnavzájom nekonkurujú, a preto fakt, že pri rozhodovaní v konkrétnej veci dospejú tieto orgány pri\nposudzovaní tej istej čiastkovej otázky k rozdielnym záverom, nemožno interpretovať ako zásah do\nvýlučnej pôsobnosti súdov (dokonca spochybňujúci legitimitu súdnej moci), ktorý by mal mať až\nústavnoprávnu relevanciu, ako to s poukazom na konkrétne rozhodnutia tvrdia navrhovatelia.\n49. Najvyšší súd vo svojom stanovisku odmietol tézu navrhovateľov, že jediným orgánom\noprávneným rozhodovať o trestnej zodpovednosti je súd. Z čl. 50 ods. 1 ústavy vyplývajúci\nmonopol súdu rozhodovať o vine a treste znamená, že len súd môže rozhodnúť o uznaní viny\n(so všetkými s tým spojenými dôsledkami) a uložení trestu. Nemožno ho však podľa najvyššieho\nsúdu vykladať tak, že bráni takej zákonnej úprave, ktorá dovoľuje (ukladá) prokurátorovi vrátane\ngenerálneho prokurátora pri rozhodovaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku rozhodnúť o tom,\nči je trestné stíhanie obvineného a jeho prípadné postavenie pred súd zákonné. Dôsledné uplatnenie\nnavrhovateľmi prezentovaného názoru by v konečnom dôsledku znamenalo, že v každej veci,\nv ktorej bolo vznesené obvinenie policajtom, by „na konci dňa“ musel rozhodnúť vždy súd, čo\npodľa najvyššieho súdu nielenže nemá oporu v čl. 50 ods. 1 ústavy, ale zároveň by to paralyzovalo\ntrestné súdnictvo.\n50. Najvyšší súd zastáva názor, že napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.\n51. Najvyšší súd v stanovisku zo 14. marca 2023 k návrhu navrhovateľky uvádza, že považuje\nza potrebné zdôrazniť, že súdy pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 10 ods. 14\n\n10\n\nTrestného poriadku) nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť\nrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci v zmysle čl. 142 ods. l vety\nza bodkočiarkou ústavy, ale v súlade s týmto ústavným článkom (časť pred bodkočiarkou)\nrozhodujú v trestnoprávnych veciach tým, že v rozsahu zverenom zákonom (§ 2 ods. 3 Trestného\nporiadku) rozhodujú o zásahoch do základných práv a slobôd a tiež v iných prípadoch ustanovených\nTrestným poriadkom (pozri napr. § 35 ods. 2, § 40, § 43, § 45, § 47, § 48 a § 191 Trestného\nporiadku). Toto rozhodovanie pritom nemá s výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu\nprokurátora o zaistení majetku podľa § 191 Trestného poriadku charakter (priameho) súdneho\nprieskumu rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku)\nvydaných pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ale sa obmedzuje „iba“ na\nposúdenie splnenia podmienok konkrétneho zásahu do základných práv a slobôd, resp. na vydanie\niného rozhodnutia (napr. ustanovenie opatrovníka, obhajcu a pod.). A hoci súčasťou tohto\nrozhodovania môže byť (a spravidla je) aj posúdenie dôvodnosti a zákonnosti prebiehajúceho\ntrestného stíhania, závery súdu o týchto otázkach nemajú v danej fáze trestného konania priamy\n(zaväzujúci) vplyv na rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, resp. na ich ďalší postup.\nV praxi je preto bežnou situácia, keď napriek tomu, že sudca pre prípravné konanie neakceptuje, či\nuž návrh na vzatie do väzby, prípadne na vykonanie iného zaisťovacieho úkonu, alebo návrh na\npoužitie informačno-technického prostriedku alebo prostriedku operatívno-pátracej činnosti (a to aj\npre pochybnosti o dôvodnosti alebo zákonnosti trestného stíhania), orgány činné v trestnom konaní\npokračujú v trestnom stíhaní obvineného a napokon ho aj postavia pred súd.\n52. Z pohľadu navrhovateľkou uplatnenej argumentácie pritom niet rozdielu medzi situáciou, keď\nprokurátor postaví obvineného pred súd preto, lebo je na rozdiel od súdu presvedčený o dôvodnosti\na zákonnosti prebiehajúceho trestného stíhania a k zastaveniu trestného stíhania preto vôbec\nnepristúpi, resp. preto, lebo k zrušeniu jeho skoršieho zastavujúceho uznesenia došlo rozhodnutím\nnadriadeného prokurátora v konaní o riadnom opravnom prostriedku, na strane jednej (čo\nnavrhovateľka nijako nespochybňuje) a situáciou, keď k postaveniu obvineného pred súd dôjde\npreto, lebo právoplatné uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania zrušil generálny\nprokurátor v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,\nna strane druhej (čo už ale považuje navrhovateľka za ústavne nesúladné).\n53. Podľa najvyššieho súdu sú v praxi bežnými taktiež prípady, v ktorých napriek rozhodnutiu súdu\nv prípravnom konaní, ktoré je „v neprospech obvineného“ vrátane rozhodnutia o vzatí do väzby,\nk postaveniu obvineného pred súd napokon nedôjde. Výnimočnou pritom nie je ani situácia, že\nk zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia dôjde v konaní o riadnom opravnom prostriedku až po\nrozhodnutí o vzatí obvineného do väzby. Z pohľadu navrhovateľkou uplatnenej argumentácie tak\nnie je ani v tejto procesnej situácii daný rozumný dôvod rozlišovať prípady, v ktorých k postaveniu\nobvineného pred súd nedôjde preto, lebo uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené v konaní\no riadnom opravnom prostriedku, alebo preto, lebo prípravné konanie skončilo inak než podaním\nobžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste (najmä zastavením trestného stíhania),\nčo nepovažuje navrhovateľka za ústavne problematické, a prípady, v ktorých k postaveniu\nobvineného pred súd nedôjde v dôsledku rozhodnutia generálneho prokurátora o zrušení uznesenia\no vznesení obvinenia na základe napadnutých ustanovení. Vo všetkých týchto prípadoch ide totiž\no rozhodnutie prokurátora, pričom žiadne z nich nepodlieha kontrole zo strany všeobecných súdov,\nhoci každým z nich môže dôjsť k porušeniu práva na účinné vyšetrovanie, ktorého ochrany sa však\n11\n\nmôžu dotknuté osoby domáhať ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to aj pokiaľ ide\no rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa navrhovateľkou napadnutých ustanovení\nTrestného poriadku. Len to, že zákon nezveruje rozhodovanie o ochrane tohto ľudského práva\nvšeobecným súdom, nemôže podľa názoru najvyššieho súdu založiť protiústavnosť napadnutých\nustanovení Trestného poriadku.\n54. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd naďalej zastáva názor formulovaný už v stanovisku\nz 10. marca 2022, že orgány činné v trestnom konaní vrátane generálneho prokurátora na jednej\nstrane a súdy na strane druhej si pri výkone ich pôsobnosti v trestnom konaní vzájomne\nnekonkurujú, a preto fakt, že pri rozhodovaní v konkrétnej veci dospejú tieto orgány pri\nposudzovaní tej istej čiastkovej otázky k rozdielnym záverom, nemožno interpretovať ako zásah do\nprincípu deľby moci a nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorý by mal dosiahnuť\nústavnoprávny rozmer. Ustanovenia § 363 až § 367 Trestného poriadku tak nie sú podľa právneho\nnázoru najvyššieho súdu v nesúlade s ustanoveniami ústavy a dohovoru.\nII.4. Stanoviská Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna\nprokuratúra“):\n55. Generálna prokuratúra k návrhu navrhovateľov v stanovisku z 23. marca 2022 uviedla, že\nrekodifikáciou trestného práva procesného sa zodpovednosť prokurátora za priebeh a výsledok\nprípravného konania mimoriadne zvýšila. Z tohto dôvodu sa posilnili aj jeho oprávnenia\nv prípravnom konaní rešpektujúce jeho autoritatívne vystupovanie voči obvinenému i ostatným\nosobám zúčastneným na konaní a jeho rozhodovanie v podstate o všetkých zásadných otázkach\nprípravného konania s výnimkou rozhodnutí zverených sudcovi pre prípravné konanie. Je to\nvyjadrením postavenia prokurátora ako dominus litis, pána prípravného konania.\n56. To sa prejavuje najmä výkonom dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní.\nDozor prokurátora vrátane jeho funkcie návrhovej a rozhodovacej predstavuje sústavnú,\nsystematickú a cieľavedomú kontrolnú činnosť vykonávanú priebežne v celom prípravnom konaní\na zameranú na stav a priebeh vyšetrovania vrátane preverenia postupu policajta z hľadiska jeho\nzákonnosti, rýchlosti a plynulosti a v prípade zistení nedostatkov na prijatie opatrení na ich\nokamžité odstránenie. Dozor prokurátora smeruje i k tomu, aby nebol nikto bezdôvodne trestne\nstíhaný a ani nad mieru ustanovenú zákonom obmedzovaný vo svojich právach a slobodách\nv prípravnom konaní. Okrem toho prokurátor plní v prípravnom konaní funkciu inštančného\norgánu, čiže rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam policajta.\n57. Vo vzťahu k zásade stíhania len zo zákonných dôvodov, a to aj v kontexte rozhodovania súdov\no vzatí obvineného do väzby a názoru súdu na dôvodnosť trestného stíhania, generálna prokuratúra\nuvádza, že pri plnom rešpektovaní zásady voľného hodnotenia dôkazov môže generálny prokurátor\nv konaní o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia legitímne dospieť k odlišným právnym záverom,\nnež ku ktorým dospeli súdy v konaní o väzbe. Platí to o to viac, že generálny prokurátor rozhoduje\nv inom časovom horizonte a za doplneného skutkového a dôkazného stavu. Názor súdu\nna dôvodnosť trestného stíhania je len podkladom na jeho rozhodnutie o dôvodnosti vzatia\nobvineného do väzby. Nie je súčasťou výroku súdu o vine, nenadobúda právoplatnosť a všeobecnú\nzáväznosť, je len súčasťou odôvodnenia rozhodnutia o väzbe, pričom toto odôvodnenie nemá\nvšeobecnú záväznosť. Súdy ani nemajú právomoc posudzovať dôvodnosť vznesenia obvinenia ako\n12\n\nsamostatnú otázku. Obvinená osoba sa totiž nemôže obrátiť na súd, aby preskúmal dôvodnosť jej\nobvinenia.\n58. Generálny prokurátor svojím rozhodnutím v nijakom prípade nezasahuje do rozhodovania\nsúdov o vine a treste. Na druhej strane v prípravnom konaní súd o vine a treste ani nerozhoduje.\nGenerálna prokuratúra konštatuje, že hoci rozhodnutia generálneho prokurátora sú pre orgány činné\nv trestnom konaní záväzné, rozhodnutia generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení\nobvinenia nie sú konštatovaním neviny obvineného a nevedú automaticky k zastaveniu jeho\ntrestného stíhania. Rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení vznesenia obvinenia je\nrozhodnutím procesným. Znamená to, že také rozhodnutie nebráni opätovnému vzneseniu\nobvinenia tej istej osobe.\n59. K zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálna prokuratúra uvádza, že\nzákonodarca naviazaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku na určité relatívne striktné\npodmienky (definícia pochybenia, stanovenie lehoty a okruh oprávnených osôb) naznačuje, že\nzmena právoplatného rozhodnutia je prípustná len vo výnimočných prípadoch. Znamená to, že sa\nuplatňuje len vtedy, ak nemožno urobiť nápravu podľa iných ustanovení Trestného poriadku,\na zároveň pri jeho aplikácii musí vždy prevažovať záujem na zákonnosti rozhodnutia a postupu\nkonania nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti takéhoto právoplatného rozhodnutia. Záujem\nna právnej istote prevažuje vtedy, ak chyby, ktorými je rozhodnutie zaťažené, nie sú takého\ncharakteru, aby odôvodnili vydanie nového rozhodnutia vo veci, t. j. kde by zásah do už\nprávoplatného rozhodnutia veci bol omnoho závažnejší než povaha chyby takéhoto rozhodnutia.\nNaopak, zrušenie rozhodnutia, a teda aj zásah do právoplatnosti, je na mieste tam, kde sa\nrozhodnutie vyznačuje takými zásadnými chybami, že by trvanie na právoplatnosti rozhodnutia\npredstavovalo ohrozenie zákonného a spravodlivého rozhodnutia.\n60. Aj napriek tomu, že zákonodarca vypustil z § 363 ods. 2 Trestného poriadku druhú vetu,\nzaradenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní medzi mimoriadne\nopravné prostriedky ho nedovoľuje aplikovať pri bežných pochybeniach z hľadiska zákona.\nNaopak, nezákonnosť napádaného rozhodnutia musí byť taká závažná, že ponechanie takéhoto\nrozhodnutia v platnosti by bolo popretím elementárnej spravodlivosti a zákonnosti, čo by\nv konečnom dôsledku znamenalo voľný priechod neprípustnému svojvoľnému rozhodovaniu\norgánov činných v trestnom konaní.\n61. Trestný poriadok neobsahuje výpočet konkrétnych rozhodnutí, ktoré môže generálny prokurátor\nzrušiť. V dôsledku toho môže generálny prokurátor neobmedzene pristúpiť ku kasácii takmer\nakéhokoľvek nezákonného právoplatného rozhodnutia vydaného policajtom alebo prokurátorom\nv prípravnom konaní, uznesenie o vznesení obvinenia nevynímajúc. Samozrejme, za predpokladu,\nže nápravu nezákonného rozhodnutia nie je možné vykonať iným spôsobom a rozhodnutie nebolo\nvydané v štádiu pred začatím trestného stíhania.\n62. Generálny prokurátor disponuje aj právomocou preskúmať a zrušiť právoplatné uznesenie\no vznesení obvinenia, čo je v súhrne podstatou spochybňovania celého inštitútu zrušenia\nprávoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo strany navrhovateľov.\n63. Vzhľadom na skutočnosť, že zmyslom uznesenia o vznesení obvinenia je oznámiť obvinenému,\nže je stíhaný pre určitý skutok, má toto rozhodnutie vo svojej podstate len predbežný charakter.\n\n13\n\nKasačná intervencia generálneho prokurátora do úvodného štádia prípravného konania je na mieste\nlen v prípadoch porušenia zákonných ustanovení, keď sa uznesenie o vznesení obvinenia vymyká\nzákonnému procesnoprávnemu rámcu a chyby ním založené, prípadne ich dôsledky, nemožno\nv sústave orgánov činných v trestnom konaní a súdu už nijako odstrániť.\n64. Napriek tomu, že rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je\novládané kombináciou kasačného princípu a apelačného princípu, v jeho rozhodovaní zreteľne\ndominuje kasačný princíp. Generálny prokurátor rozhodne o mimoriadnom opravnom prostriedku\ns konečnou platnosťou (napr. zrušením právoplatného uznesenia o uložení poriadkovej pokuty)\nv podstate len výnimočne. Uplatnenie apelačného princípu zo strany generálneho prokurátora je\ntotiž veľmi obmedzené, čo vyplýva zo samotnej povahy prípravného konania. Naopak, v podstatnej\nčasti rozhodnutí generálny prokurátor prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby o veci znova\nkonal a rozhodol. Tento mechanizmus nápravy zistenej nezákonnosti sa uplatňuje v plnom rozsahu\naj pri rozhodovaní generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia.\n65. K námietke porušenia princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra\nuvádza, že aj mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora je zásahom do princípu\nprávnej istoty, pretože umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutia policajta alebo prokurátora\nv prípravnom konaní. Legitímnym cieľom je však v danom prípade náprava nezákonného\nrozhodnutia vydaného v prípravnom konaní. Zverenie právomoci zrušovať nezákonné právoplatné\nrozhodnutia v prípravnom konaní osobe generálneho prokurátora je vyjadrením hierarchicky\nusporiadanej sústavy orgánov prokuratúry a zodpovednosti prokuratúry za dodržiavanie zákonnosti\nv prípravnom konaní. Tento mimoriadny opravný prostriedok v neposlednom rade napomáha aj\nrýchlosti prípravného konania a zníženiu zaťaženosti súdov.\n66. Zakotvením zákonnej lehoty použitia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní, obmedzením rozhodovania generálneho prokurátora len na štádium prípravného konania\na subsidiárnou povahou rozhodovania generálneho prokurátora (ak nemožno nápravu nezákonného\nrozhodnutia zabezpečiť iným spôsobom) zákonodarca podľa generálnej prokuratúry dostatočným\nspôsobom vymedzil limity využitia mimoriadneho opravného prostriedku tak, že vstup do princípu\nprávnej istoty, t. j. do právoplatnosti rozhodnutí policajtov a prokurátorov, možno považovať za\nústavne udržateľný. Inými slovami, zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa\nnapadnutých ustanovení Trestného poriadku je legálnym inštitútom, ktorý sleduje legitímny cieľ\na súčasne je aj proporcionálny.\n67. K námietke porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 141 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra zdôrazňuje, že rozhodnutie generálneho prokurátora\npatrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, hoci atypickej povahy. Ide o konanie, ktoré nadväzuje\nna vydané právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Proti rozhodnutiam\no mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je štandardne v slovenskom právnom poriadku\n(a možno dôvodne predpokladať, že ani v zahraničných právnych úpravách) prípustný ďalší\nopravný prostriedok. V opačnom prípade by bol hrubo narušený princíp právnej istoty na zachovaní\nstability a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí štátnych orgánov.\n68. Faktorom nasvedčujúcim ústavnosti právnej úpravy napadnutých ustanovení je podľa\ngenerálnej prokuratúry skutočnosť, že rozhodnutie generálneho prokurátora má výlučne kasačný\ncharakter, netvorí prekážku res iudicatea a neuplatňuje sa tu ani princíp reformatio in peius.\n14\n\nV podstatnej väčšine sa vec vracia pôvodnému orgánu na nové konanie a vydanie zákonného\nrozhodnutia. Napadnuté ustanovenia slúžia predovšetkým na nápravu takých porušení zákona, ktoré\nuž následne nie je možné v ďalšom konaní odstrániť, resp. ich konvalidovať iným spôsobom.\nIch neodstránenie rozhodnutím generálneho prokurátora by mohlo viesť i k zmareniu odsúdenia\nobvineného súdom.\n69. Generálna prokuratúra zastáva názor, že zákonné obmedzenie prístupu k súdu vo vzťahu\nk rozhodnutiam generálneho prokurátora má oprávnený cieľ, je primerané a nie je ním ohrozená\nsamotná podstata práva na súdnu a inú právnu ochranu. Vzhľadom na to napadnuté ustanovenia\npodľa generálnej prokuratúry neporušujú čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy.\n70. K námietke porušenia čl. 50 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra uvádza, že generálny\nprokurátor uplatnením svojho mimoriadneho prostriedku v žiadnom prípade nezasahuje\ndo rozhodovacej činnosti súdov, ktorej predmetom je rozhodovanie o vine a treste za trestné činy.\nGenerálny prokurátor svojím rozhodnutím nezasahuje do súdnych rozhodnutí, nemôže ich zrušiť\na ani nijakým spôsobom revidovať.\n71. S poukazom na všetky aspekty inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní generálnym prokurátorom je generálna prokuratúra toho názoru, že jeho právna úprava plne\nrešpektuje čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje\nnávrhu nevyhovieť.\n72. Generálna prokuratúra k návrhu navrhovateľky v stanovisku z 20. marca 2023 uviedla, že\nv celom rozsahu zotrváva na stanovisku predloženom k návrhu navrhovateľov, pretože na jeho\nprávnych záveroch nič nemenia ani ďalšie argumenty navrhovateľky o nesúlade § 363 až § 367\nTrestného poriadku s ústavou a dohovorom. Stanovisko generálna prokuratúra doplnila podaním\nzo 16. mája 2023.\n73. Podľa stanoviska generálnej prokuratúry podstatu návrhu zhrnula navrhovateľka\nna strane 6 návrhu do troch aspektov, t. j. že rozhodovaním generálneho prokurátora podľa § 363 až\n§ 367 Trestného poriadku dochádza k a) narušeniu systému deľby moci v štáte, b) zásahu\ndo nezávislosti súdu a c) odopretiu práva obetiam trestného činu na účinné vyšetrovanie.\n74. Uvedeným aspektom návrhu navrhovateľky zodpovedajú aj argumentačné línie stanoviska\ngenerálnej prokuratúry členené na\na) teoretické východiská k\n- deľbe štátnej moci,\n- nezávislosti súdnej moci a zásahom do jej rozhodovacej činnosti v trestnom konaní,\n- ochrane práv poškodeného v trestnom konaní, osobitne práva na účinné vyšetrovanie,\nb) aplikáciu teoretických východísk v rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora podľa § 363\naž § 367 Trestného poriadku.\n75. Generálna prokuratúra zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú ústavno-konformné\na v nijakom prípade nezasahujú do deľby moci v štáte a ani do nezávislosti súdov a ich\nrozhodovacej činnosti. Polemiky o obsahu napadnutých ustanovení možno podľa generálnej\nprokuratúry riešiť prostredníctvom štandardného legislatívneho procesu. Napadnuté ustanovenia\nreálne chránia práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu tak,\n\n15\n\nako to ukladá generálnemu prokurátorovi čl. 149 ústavy. Uplatnenie napadnutých ustanovení je\nrealizované nielen v prospech či neprospech obvineného, ale aj v prospech poškodeného. Inštitút\nzrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom, osobitne\nuznesení o vznesení obvinenia, predstavuje podľa generálnej prokuratúry dôležitý trestnoprocesný\nnástroj, prostredníctvom ktorého sa znovu nastoľuje v desiatkach trestných vecí v štádiu\nprípravného konania stav zákonnosti a v neposlednom rade zabezpečuje jednotná trestná politika\nv predsúdnom konaní. Empirické skúsenosti z celého spektra trestných vecí podľa generálnej\nprokuratúry potvrdzujú jeho význam pre každodennú aplikačnú prax orgánov prípravného konania.\nPodľa doplneného stanoviska vo vzťahu k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní\npred vznesením obvinenia konkrétnej osobe generálna prokuratúra zastáva názor, že Trestný\nporiadok to výslovne nezakazuje a pre taký zákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty,\na tým za ústavne konformný treba pokladať taký výklad, ktorý prikazuje generálnemu\nprokurátorovi poskytnúť účinnú ochranu subjektom trestného konania pred nezákonným zásahom\norgánov činných v trestnom konaní do ich základných práv a slobôd.\n76. Zrušením napadnutých ustanovení ústavným súdom hrozí podľa generálnej prokuratúry zánik\nmimoriadneho inštitútu generálneho prokurátora bez náhrady, obmedzenie riadiacej a metodickej\nčinnosti generálneho prokurátora, ktorej cieľom je jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, a v konečnom dôsledku by náprava nezákonných\nrozhodnutí v prípravnom konaní bola ponechaná iným inštitúciám – napríklad samotnému\nústavnému súdu a na medzinárodnej úrovni Európskemu súdu pre ľudské práva.\nII.5. Replika navrhovateľov:\n77. Navrhovatelia v replike z 29. júla 2022 k stanovisku najvyššieho súdu uviedli, že skutočnosti\nuvádzané vo vyjadrení najvyššieho súdu samy osebe nevyvracajú nimi vznesené argumenty\no protiústavnosti napadnutých ustanovení. Skutočnosť, že slovenská právna úprava trestného\nprocesu je postavená na akuzačnom princípe, ešte nevylučuje protiústavnosť napadnutých\nustanovení, a to práve vzhľadom na argumenty vznesené v návrhu. Prostredníctvom zrušenia\nprávoplatných rozhodnutí v trestnom konaní nemusí dôjsť totiž len k náprave zjavnej nezákonnosti\ntrestného konania pred podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ale aj\nk spornému posúdeniu trestnej zodpovednosti obvinenej osoby, ktoré môže viesť k zmareniu jej\nďalšieho trestného stíhania a prípadného odsúdenia pod rúškom zdanlivej zákonnosti, prípadne až\nk zneužitiu práva.\n78. Navrhovatelia v replike k stanovisku generálnej prokuratúry ďalej uviedli, že postavenie\nprokurátorov v trestnom konaní ako takom nespochybňujú. Vo všeobecnosti nenamietajú ani\npozíciu prokurátora v prípravnom konaní ako pána konania, rozdelenie základných procesných\nfunkcií v prípravnom konaní, uplatnenie základných zásad trestného konania a ani subjekty\noprávnené vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Podľa repliky navrhovateľov súdy síce nemajú\nv prípravnom konaní právomoc samostatne posudzovať dôvodnosť vznesenia obvinenia, avšak\nv rámci rozhodovania o väzbe dôvodnosť vznesenia obvinenia skúmajú a posudzujú ako materiálnu\npodmienku rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby. Bez vznesenia obvinenia a existencie\ndôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin, z ktorého je obvinená, totiž nemôže\nbyť vzatá do väzby. To, že dôvodnosť trestného stíhania nie je súčasťou výroku o vzatí obvineného\n\n16\n\ndo väzby, na tejto skutočnosti nič nemení. Podľa navrhovateľov je zrejmé, že aj súdy rozhodujúce\no väzobných veciach berú do úvahy predložené dôkazy, tieto hodnotia, a to aj z hľadiska ich\nprípustnosti (zákonnosti), hoci nie s konečnou platnosťou (keďže ešte nerozhodujú o nevine alebo\nvine a treste obžalovaného po podaní obžaloby). Rovnako súdy skúmajú aj zákonnosť vznesenia\nobvinenia. Z pohľadu navrhovateľov nie je preto akceptovateľné stanovisko generálnej prokuratúry,\nktorým sa snaží navodiť dojem, že súdy pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní skúmajú len\ndôvodnosť trestného stíhania a vznesenia obvinenia a vôbec neskúmajú zákonnosť trestného\nstíhania, vznesenia obvinenia a predložených dôkazov.\n79. Protiústavný sa však podľa navrhovateľov javí ten postup, keď za nezmeneného dôkazného\nstavu posúdi generálny prokurátor otázku zákonnosti trestného stíhania protichodne ako súdy\nkonajúce o väzbe. V tomto kontexte navrhovatelia opätovne pripomínajú, že súčasťou skúmania\ndôvodnosti trestného stíhania a vznesenia obvinenia je podľa ich názoru aj posúdenie zákonnosti,\nhoci k tomu nedochádza samostatným rozhodnutím a s konečnou platnosťou. Napokon\nnavrhovatelia zdôrazňujú, že nimi vznesené argumenty rovnako nemajú za cieľ uprednostniť\nprezumpciu viny pred prezumpciou neviny, ale len poukázať na to, že v demokratickom právnom\nštáte je nežiaduce, aby ku skončeniu trestného stíhania došlo de facto na podklade právneho názoru\ngenerálneho prokurátora, ktorého správnosť nie je preskúmateľná v súdnom konaní (keďže\nsťažnostné konanie a ani iné konanie na všeobecnom súde neprichádza do úvahy).\n80. Hoci zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia generálnym prokurátorom netvorí formálnu\nprekážku res iudicatae, nevylučuje sa tým práve tá situácia, na ktorú poukázali navrhovatelia\nvo svojom návrhu, keď v dôsledku záväzného právneho názoru generálneho prokurátora\no nezákonnosti dovtedy obstaraných dôkazov v prípade nemožnosti obstarať ďalšie dôkazy alebo\ndôkazy zopakovať reálne vzniká dôkazná núdza, ktorá de facto vyústi k následnému zastaveniu\ntrestného stíhania, čo je obzvlášť rizikové v prípade korupčnej trestnej činnosti. To umožňuje\ngenerálnemu prokurátorovi nielen jednoducho obísť zákonný zákaz negatívnych pokynov, ale\nspôsobuje aj veľmi ľahkú zneužiteľnosť inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní.\n81. To, že dosiaľ nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní po\npodaní obžaloby, resp. návrhu na schválenie dohody o vine a trestne, ešte podľa navrhovateľov\nnevylučuje takýto postup v budúcnosti, keďže príslušné ustanovenia Trestného poriadku výslovne\nčasový rámec na rozhodnutie o zrušení právoplatného rozhodnutia nestanovujú (samozrejme,\ns výnimkou šesťmesačnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia). To, že je táto úvaha navrhovateľov\nnateraz len teoretická, ešte nevylučuje, aby ju ústavný súd nevzal do úvahy pri posudzovaní súladu\nnapadnutých ustanovení s ústavou.\n82. Navrhovatelia svoju repliku uzatvárajú tým, že naďalej zotrvávajú na svojom návrhu\na na všetkých nimi dosiaľ uvedených argumentoch a žiadajú, aby ústavný súd ich návrhu vyhovel.\nII.6. Replika navrhovateľky:\n83. Navrhovateľka v replike doručenej ústavnému súdu 31. mája 2023 uviedla, že cieľom jej návrhu\nnie je nevyhnutne úplné odstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní z Trestného poriadku. Rovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek\n\n17\n\ngenerálneho prokurátora pri aplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných\nveciach.\n83.1. Ako problematickú z ústavnoprávneho hľadiska navrhovateľka vníma aktuálne platnú\na účinnú formuláciu napadnutých ustanovení, ktorá umožňuje generálnemu prokurátorovi\nneprimeraným spôsobom zasahovať do princípov a hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré\nchráni. Z dôvodu široko a vo viacerých ohľadoch vágne formulovaného normatívneho vyjadrenia\ninštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní môže podľa navrhovateľky\ngenerálny prokurátor neprimeraným spôsobom zasahovať predovšetkým do princípu nezávislosti\nsúdnictva, do princípu deľby moci a do práv obetí a pozostalých trestných činov a môže tak urobiť\nbez akejkoľvek kontroly a bez toho, aby jeho odôvodnenie muselo spĺňať nároky štandardne\nkladené na rozhodnutia orgánov verejnej moci. V týchto súvislostiach navrhovateľka poukazuje\nna uznesenie generálneho prokurátora č. k. IV/3 Pz 43/21/1000-6 z 23. júla 2021, ktorým generálny\nprokurátor zrušil uznesenie krajskej prokuratúry o uložení poriadkovej pokuty vo výške 1 000 eur\nsvedkovi v trestnom konaní s konštatovaním, že ním bol porušený zákon v § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku v neprospech svedka, ktorý aj v kontexte znenia nálezu ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 230/2021 z 9. septembra 2021 nepatrí medzi taxatívne vymedzené subjekty (obvinený,\nzúčastnená osoba), proti ktorým umožňujú generálnemu prokurátorovi dotknuté ustanovenia\nTrestného poriadku uvedený postup využiť\n83.2. K názoru generálneho prokurátora, že náš právny poriadok priznáva prokurátorovi právomoc\nvydávať viaceré druhy rozhodnutí, ktorými sa právoplatné končí prípravné konanie, a to autonómne\nbez ingerencie súdu, navrhovateľka argumentuje, že tieto druhy rozhodovacích procesov sú\nna rozdiel od právomoci generálneho prokurátora zrušovať právoplatné rozhodnutia vydané\nv prípravnom konaní v Trestnom poriadku upravené oveľa dôslednejšie, za súčasnej existencie\nzáruk proti ich zneužitiu a mechanizmov určených na ich nápravu v prípade možnej nezákonnosti\na nie je možné ich porovnávať s rozhodovaním generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl.\nTrestného poriadku. Rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení právoplatného rozhodnutia\npolicajta alebo prokurátora vydaného v prípravnom konaní totiž v zmysle § 363 ods. 3 Trestného\nporiadku nie je možné napadnúť opravným prostriedkom. Zároveň podľa § 367 ods. 1 písm. a)\nTrestného poriadku má generálny prokurátor po zrušení právoplatného rozhodnutia policajta alebo\nprokurátora okrem možnosti vrátiť vec na ďalšie konanie orgánu, ktorý ho vydal, prípadne inému\norgánu aj zákonné oprávnenie rozhodnúť v predmetnej veci sám. Zákon však bližšie nešpecifikuje,\nv ktorých prípadoch tak môže urobiť, a teda generálny prokurátor de facto môže uvedený postup\nuplatniť, kedykoľvek chce. Na rozdiel od názoru generálneho prokurátora navrhovateľka zastáva\nprávny názor, že v tomto zmysle má rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa § 363\na nasl. Trestného poriadku konečnú povahu, čo potvrdzuje aj nález ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 311/2010 z 9. septembra 2010, pričom konečnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí\ngenerálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku spolu s postavením generálneho\nprokurátora v právnom systéme umožňujú generálnemu prokurátorovi vyhnúť sa akejkoľvek\nvonkajšej kontrole jeho rozhodovacej činnosti podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.\n83.3. Navrhovateľka uviedla, že podľa čl. 101 ods. 1 ústavy v spojení s oprávneniami prezidenta\nSlovenskej republiky vo vzťahu k verejným funkcionárom v zmysle súvisiacich zákonov listom\nz 23. marca 2023 vyžiadala od generálneho prokurátora zaslanie všetkých rozhodnutí generálneho\nprokurátora, resp. prvého námestníka generálneho prokurátora konajúceho v jeho zastúpení\n18\n\nvydaných podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Odpoveďou bol list generálneho prokurátora\nz 24. apríla 2023, ktorým navrhovateľke odmietol tieto rozhodnutia sprístupniť o. i. s odôvodnením,\nže „kontrolovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného\nporiadku smie výlučne ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.“.\nUvedený postup považuje navrhovateľka za neadekvátny z dôvodu, že ústavný súd neposudzuje\nvšetky rozhodnutia generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,\npretože z povahy veci sa nedá uvažovať o ústavnej sťažnosti tam, kde rozhodnutie generálneho\nprokurátora bolo v prospech obvineného, hoci by aj bolo protizákonné. Navrhovateľka dopĺňa, že\n„... toto je jeden z nosných argumentov, pre ktorý považujem § 363 a nasl. Trestného poriadku v ich\naktuálnej podobe za protiústavné. Keby totiž generálny prokurátor rozhodol v prospech obvineného\nprotizákonne, neexistuje žiadny procesný prostriedok na preskúmanie a nápravu takéhoto jeho\nrozhodnutia napriek tomu. že jeho protiústavné dopady, či už na práva poškodených alebo\nna princípy právneho štátu, by boli nepochybné.“. Kontrola jednotlivých rozhodnutí generálneho\nprokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku prostredníctvom ústavného súdu a kontroly\nústavnosti teda nie je komplexnou kontrolou, ktorá by umožňovala systematicky preskúmavať, či\ngenerálny prokurátor svojím rozhodovaním neporušuje ústavnosť. Túto kontrolu nemožno\nzamieňať alebo stotožňovať s verejnou kontrolou, kontrolou zákonnosti a kontrolou postupu\ngenerálneho prokurátora vzhľadom na skutkový a právny stav v jednotlivých trestných veciach,\nktorú by mal v právnom štáte vykonávať nezávislý trestný súd. Súčasná právna úprava bráni\nvšeobecným súdom a iným orgánom verejnej moci v systéme bŕzd a protiváh (princíp deľby moci\nv zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy) kontrolovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora\nrealizovanú na základe nej.\n83.4. Súčasný normatívny obsah ustanovení upravujúcich inštitút zrušenia právoplatných\nrozhodnutí v prípravnom konaní podľa navrhovateľky nie je ústavne konformný a „... ak má tento\ninštitút i naďalej jestvovať v našom právnom poriadku, je nevyhnutné zvoliť také normatívne\nvyjadrenie, ktoré nastaví primerané mantinely rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora\na ktoré bude spravodlivo vyvažovať medzi záujmom na zachovaní zákonnosti v prípravnom konaní\na ďalšími ústavnými princípmi a právami, ktoré sú súčasnou právnou úpravou ignorované.\nV prípade, ak sa ústavný súd stotožní s mojou argumentáciou, vyhovie môjmu návrhu a konštatuje\nnesúlad namietaných ustanovení s ústavou, vytvorí zákonodarcovi priestor na ich zosúladenie\na také nastavenie, ktoré bude korešpondovať všetkým požiadavkám a zásadám právneho štátu.“.\n83.5. K stanovisku generálnej prokuratúry č. k. 1 GÚp 11/23/1000-17 zo 16. mája 2023\nnavrhovateľka reaguje na argumentáciu generálneho prokurátora, že z previerky vecných spisov\ngenerálnej prokuratúry vyplynulo, že k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní,\nv ktorom nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe, došlo v desiatkach trestných vecí.\nGenerálny prokurátor následne cituje 26 spisov, z ktorých je podľa jeho slov nesporný konzistentný\nprístup generálneho prokurátora k výkladu § 363 a nasl. Trestného poriadku. Citovanie spisových\nznačiek spisov pritom neprezrádza nič o obsahu a dôvodoch vydania takýchto rozhodnutí o zrušení\nprávoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a generálny prokurátor ani ústavnému súdu\nnepredložil fyzicky tieto spisy, preto na základe takéhoto stanoviska nie je objektívne možné\nvyhodnotiť relevantnosť jeho tvrdení. Práve tvrdenie generálneho prokurátora o konzistentnosti\nprístupu k aplikovaniu § 363 a nasl. Trestného poriadku v desiatkach vecí, v ktorých nebolo\nvznesené obvinenie konkrétnej osobe, dokazuje ústavnú neudržateľnosť a protiústavnosť existencie\n19\n\n§ 363 a nasl. Trestného poriadku v súčasnom znení, pretože umožňuje bez možnosti ich\npreskúmania súdom vydávanie konečných rozhodnutí monokratického štátneho orgánu proti\nsubjektom (v prospech alebo neprospech), ktoré samy osebe zasahujú do základných práv a slobôd\na do praxe nezávislých súdov.\n83.6. Navrhovateľka následne argumentuje: „Stanoviská generálneho prokurátora, ktoré odkazujú\nnajmä na doterajšiu aplikačnú prax samotnej generálnej prokuratúry, nie sú podľa môjho názoru\nspôsobilé zdôvodniť ústavnú súladnosť napadnutých ustanovení § 363 a nasl. Trestného poriadku.“\nAk sa generálny prokurátor, citujúc rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, odvoláva na potrebu\nprihliadať pri výklade a aplikácii právnych noriem okrem ich textu aj na ich účel a zmysel, robí tak\núčelovo v snahe „obhájiť si postup, ktorý nemá potrebnú oporu v texte zákona, odkazom na jeho\núčel.“.\nV kontexte vyjadrenia generálneho prokurátora navrhovateľka poukazuje na potrebu hľadania účelu\na zmyslu právnej normy s tým, že relevantná judikatúra ústavného súdu potvrdzuje, že nemožno\nakceptovať taký prístup, ktorého výsledkom bude popretie účelu právnej normy z dôvodu\nformalistického výkladu jej textu, čo ale nemožno vytrhávať z kontextu a prezentovať tak, že\n„každý orgán verejnej moci môže bez ohľadu na text právnej normy vždy robiť, čo uzná za vhodné,\npokiaľ sa odvolá na účel právnej normy.“.\nZ argumentov generálneho prokurátora a jeho citácie z pasáže rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.\nI. US 155/2017 v bode 11 doplňujúceho stanoviska generálneho prokurátora podľa navrhovateľky\nskôr vyplýva, že apel ústavného súdu je určený predovšetkým súdnym orgánom, pretože práve súdy\nsú tými orgánmi, ktorým v právnom štáte prislúcha úloha záväzným a konečným spôsobom\nrozhodovať spory, a pritom interpretáciou určovať obsah právnych noriem. Navrhovateľka uvádza:\n„Súdy sú tými, komu prislúcha záväzne realizovať spravodlivosť. Majú na to potrebnú formálnu\ni materiálnu autoritu podporenú mnohými zárukami vyplývajúcimi z princípov právneho štátu.\nNie je teda nič nezvyčajné na tom, ak súd v aplikačnej praxi výraznejšie akcentuje účel konkrétnej\nprávnej normy a menej jej text. Vo výrazne inej situácii sú však ostatné orgány verejnej moci,\npokiaľ by mali zámer odkláňať sa od textu právnej normy v mene jej účelu. Postavenie a autorita\nnapríklad správneho orgánu alebo prokurátora sú neporovnateľné so súdom; naopak, ich aktivita\npráveže podlieha a má podliehať kontrole zo strany súdov. Preto musia ostatné orgány verejnej\nmoci, generálneho prokurátora nevynímajúc, voliť maximálne opatrný a striedmy prístup v situácii,\nkeď uvažujú o odchýlení sa od textu zákona z dôvodu, že to považujú za jediný možný spôsob, ako\ndosiahnuť jeho účel.“ Odkláňanie sa od textu zákona v mene jeho účelu, ktoré výnimočne pripúšťa\naj ústavný súd, nemožno aplikovať paušálne a rovnakým spôsobom vo všetkých sférach aplikácie\npráva. Väčší dôraz na účel a menší akcent na text právnej normy je celkom dobre predstaviteľný\nv súkromnoprávnych vzťahoch, ale aj vo vzťahoch medzi najvyššími ústavnými orgánmi, ktorých\núprava je v ústavnom texte často veľmi stručná a rámcová. Celkom inak však funguje oblasť\ntrestného práva, kde sa rozhoduje o vine a nevine, oslobodení či potrestaní jednotlivca. Podľa\nnavrhovateľky trestné právo patrí logicky a správne medzi tie oblasti práva, kde sa kladie najväčší\ndôraz na texty právnych noriem, ktoré sú aj v porovnaní s inými odvetviami formulované oveľa\npodrobnejšie: «Je to tak práve z dôvodu, aby sa neposkytoval príliš široký priestor pre voľnú úvahu\norgánov verejnej moci, ktorá by ľahko mohla skĺznuť ku svojvôli. Tak, ako je predstaviteľné\nnapríklad pri realizácii vzťahov medzi najvyššími ústavnými orgánmi odvolať sa v určitých\nprípadoch aj na „ducha“ (účel) ústavy, tak je nepredstaviteľné v trestnoprávnej oblasti napríklad\n\n20\n\nrozšíriť podmienky trestnosti nad rámec textu Trestného zákona s odkazom na jeho „ducha“ (účel).\nA rovnako tak je v oblasti trestného procesu nepredstaviteľné, aby orgán verejnej moci uplatňoval\njemu zverený mocenský nástroj v iných situáciách než v tých, v ktorých mu to zákon výslovne\ndovoľuje. Ak tak koná, potom jednoznačne vybočuje z rámca čl. 2 ods. 2 ústavy aj z jej čl. 1 ods. 1.»\n83.7. Navrhovateľka akcentuje, že § 363 a § 364 Trestného poriadku tvoria neoddeliteľný celok.\nĎalej uvádza, že „Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku\nnemožno vnímať izolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky\na vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup\npoužiť. Nie je preto prijateľný taký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone\nsvojej právomoci uspokojí s tým, že Trestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje\nuplatniť určitý postup (ako to sám generálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho\nstanoviska). Takýto postup podľa môjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2\nods. 2 ústavy“, podľa ktorého orgány verejnej moci môžu konať len na základe zákona a v jeho\nmedziach. Nie je preto dôvod na to, aby generálny prokurátor extenzívnym prístupom k svojim\nvlastným právomociam vstupoval do procesov aj v prípadoch, keď už rozhodnutie prináleží\nvykonať inému orgánu ochrany práva.\nSamotná deklarácia zámeru ochraňovať základné práva nepostačuje na to, aby si orgán verejnej\nmoci mohol vykladať svoje vlastné právomoci extenzívne a už vôbec nie vo sfére trestného\nprocesu. Nesmieme totiž zabudnúť na jeden dôležitý fakt: to, že bolo určité rozhodnutie vydané\nv prospech obvineného (či inej osoby), predsa automaticky neznamená, že tejto osobe bola\nposkytnutá ochrana jej základných práv v tom význame, v akom to predpokladá ústavný princíp\nochrany základných práv: «Keby teoreticky bolo zrušené obvinenie, ktoré bolo dôvodné a zákonné\n(a prípadne to už aj konštatoval súd), prípadne zrušená pokuta, ktorá bola udelená v súlade\nso zákonom, tak síce nie je pochybnosť o tom, že dotknutá osoba bola „ochránená“, no takto\nposkytnutá „ochrana\" by nebola ochranou jej základných práv tak, ako to dobromyseľne\npredpokladá ústavná úprava. V skutočnosti by taká osoba bola protiústavné „ochránená“ pred\nnásledkami svojho vlastného protiprávneho konania, a to na úkor spoločnosti a za cenu porušenia\ndôležitých ústavných princípov. Ak by sa to stalo rozhodnutím generálneho prokurátora podľa\n§ 363 a nasl. Trestného poriadku, neexistovala by žiadna možnosť nápravy.»\n83.8. Navrhovateľka uzatvára, že už samotný fakt, že sa o tomto vedie spor, však jasne ukazuje, že\nnapadnutá právna úprava vo svojej súčasnej podobe nevyhovuje ústavným požiadavkám právneho\nštátu. Ide o zákonnú úpravu, ktorá umožňuje jednému monokratickému orgánu prakticky rozhodnúť\nnapríklad aj o tom, že určitá osoba nebude nikdy postavená pred súd, hoci by aj súdne orgány už\nkonštatovali dôvodnosť a zákonnosť jej obvinenia. Navrhovateľka k tomu uvádza:\n„Neakceptovateľné je to tým viac, ak tento monokratický orgán je vyberaný parlamentom, teda tým\nnajpolitickejším orgánom, so spolupôsobením prezidenta, ktorý je tiež politickým orgánom a ktorý\nmá určité, aj keď prísnym podmienkam podriadené, právo kandidáta parlamentu odmietnuť.\nPraktické možnosti volať na zodpovednosť už vymenovaného generálneho prokurátora sú viacmenej hypotetické. Táto konštrukcia sama osebe, a bez ohľadu na aplikačnú prax, ktorá môže byť\nlepšia alebo horšia, podľa mňa zakladá protiústavnosť napadnutej zákonnej úpravy.“\n83.9. Podľa názoru navrhovateľky generálny prokurátor nie je oprávnený použiť postup podľa\n§ 363 ods. 1 Trestného poriadku proti iným osobám než tým, ktoré sú taxatívne uvedené v § 364\nods. 1 a 2 Trestného poriadku: „Generálny prokurátor zastáva opačný názor, pričom na účel jeho\n21\n\nobhajoby sa musel uchýliť až ku konštrukcii, ktorú veľmi výnimočne a predovšetkým vo vzťahu\nk súdnym orgánom pripúšťa aj ústavný súd – odchýlenie sa od textu zákona v záujme dosiahnutia\njeho účelu. Tým vlastne generálny prokurátor priznáva, že pri rozhodovaní podľa § 363 a nasl.\nTrestného poriadku niekedy koná aj odchylne od textu zákona. Nepovažujem za udržateľné ani\nosožné právnemu štátu ani právnej istote, ak sa má rozhodovanie generálneho prokurátora\nv trestnom konaní odchyľovať od textu zákona a odôvodňovať jeho účelom. Považujem to dokonca\nza potenciálne nebezpečné. Už len to, že tu existuje takýto zásadný výkladový spor o obsah\nnapadnutej zákonnej úpravy, podľa môjho názoru tiež samo osebe zakladá jej protiústavnosť. Platí\nto tým viac, že ani v právomoci ústavného súdu nie je podávať výklad zákonnej úpravy, ak je vec\nsporná; je mu zverené len podávanie výkladu ústavy alebo ústavného zákona.“\nNa podklade svojho pôvodného návrhu a záverov a návrhov akcentovaných vo svojej replike\nnavrhovateľka zotrváva na všetkých tvrdeniach a návrhoch.\nII.7. Amicus curiae:\n84. V priebehu prípravy veci na predbežné prerokovanie boli ústavnému súdu doručené dve\npodania fyzických osôb – občanov\n(z 21. decembra 2021) a\n(z 29. decembra 2021 a 3. februára 2023), ktoré vzhľadom na ich obsah možno považovať\nza stanoviská amicus curiae, v ktorých, vyhodnocujúc situáciu a záujem občanov na výsledku\nrozhodnutia ústavného súdu, tento bez relevantnej právnej argumentácie v zásade žiadajú, aby\nnávrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou nevyhovel.\n85. Ústavnému súdu bolo 2. mája 2023 doručené stanovisko amicus curiae poslancov národnej rady\nJuraja Šeligu a Milana Vetráka k návrhu navrhovateľov, v ktorom sa po podrobnom zdôvodnení\nprikláňajú k argumentácií navrhovateľov a konštatujú, že § 363 až § 367 Trestného poriadku nie sú\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.\n86. Ústavnému súdu bolo 15. mája 2023 doručené amicus curiae, a to „Stanovisko Právnickej\nfakulty Univerzity Komenského v Bratislave ku konaniu o súlade ustanovení § 363 až 367 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších právnych predpisov s Ústavou Slovenskej\nrepubliky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ z 12. mája 2023 (ďalej len\n„stanovisko“). Stanovisko bolo vypracované kolektívom autorov doc. JUDr. Eduarda Burdu, PhD.,\n(dekan právnickej fakulty), Dr. h. c. prof. JUDr. Lucie Kurilovskej, PhD., prof. JUDr. Tomáša\nStrémyho, PhD., doc. JUDr. Milana Hodása, PhD., JUDr. Lukáša Turaya, PhD., JUDr. Stanislava\nMihálika, PhD., „... s cieľom predniesť argumenty a informácie, ktoré by mohli napomôcť\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky v rozhodovacom procese pri plnom rešpektovaní jeho\nnezávislosti a odbornosti.“. Vzhľadom na predloženú rozsiahlu právnu argumentáciu v stanovisku\nsa jeho autori domnievajú, že „Ústavný súd SR by mal o návrhu prezidentky a skupiny poslancov\nv konaní o súlade ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozhodnúť tak, že mu nevyhovuje.“.\n\n22\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n87. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, so stanoviskami najvyššieho súdu\na generálnej prokuratúry, zoberúc do úvahy aj relevantné a pre vec rozhodujúce časti doručených\npodaní amicus curiae, dospel k nasledujúcim záverom:\nIII.1. K napadnutým ustanoveniam, ich legislatívnemu vývoju a komparácii:\n88. Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo\npolicajta. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol do Trestného poriadku zaradený v rámci\nrekodifikácie trestného práva s účinnosťou od 1. januára 2006.\n89. Zaradenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku do Trestného poriadku v rámci\nrekodifikácie trestného práva bolo o. i. odôvodnené aj tým, že „treba umožniť vo veciach v ktorých\nsúd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo\nktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu\nspočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde\njednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové\nformy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude\nprocesne náročnejšie“ (dôvodová správa, III. volebné obdobie národnej rady, číslo parlamentnej\ntlače 720).\n90. Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v znení napadnutých ustanovení je\núčinné od 1. januára 2016, nejde teda o právnu úpravu, ktorá by bezprostredne prešla zmenami,\na ústavný súd tak aspoň rámcovo uvádza jej legislatívny vývoj. Právna úprava zrušenia\nprávoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní prešla po 1. januári 2006 dvomi zmenami.\n91. K prvej zmene došlo zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony, a to s účinnosťou od 1. septembra 2011. V § 364 ods. 1 Trestného\nporiadku bola možnosť oprávnenej osoby podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného\nporiadku naviazaná na lehotu najviac troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia\na v § 364 ods. 3 Trestného poriadku bola možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie\npodľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozčlenená tak, že ak rozhodoval bez návrhu, mohol tak\nurobiť do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a ak rozhodoval na základe\nnávrhu, mohol tak urobiť do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.\n92. K druhej, z hľadiska ústavného prieskumu napadnutých ustanovení významnejšej zmene\ndošlo zákonom č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre\nv znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára\n2016. Súčasťou schváleného znenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku bola pôvodne aj (druhá) veta,\npodľa ktorej „Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť\nrozhodnutie vo veci.“. S účinnosťou od 1. januára 2016, teda 10 rokov od účinnosti právnej úpravy\nzrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, došlo k vypusteniu tejto vety.\nZákonodarca to odôvodnil tým, že je „potrebné, aby mal generálny prokurátor možnosť zrušiť\n23\n\nakékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora alebo policajta\nv prípravnom konaní, samozrejme, za podmienky, že ide o rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon,\nresp. jeho vydaniu predchádzal nezákonný postup“ (dôvodová správa, VI. volebné obdobie\nnárodnej rady, číslo parlamentnej tlače 1728). Súčasne v § 364 ods. 3 Trestného poriadku došlo\nk zrušeniu odlišovania lehoty na rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení napadnutého\nrozhodnutia podľa toho, či koná na návrh alebo bez návrhu, a na zrušenie rozhodnutia podľa § 363\nods. 1 Trestného poriadku bola schválená lehota šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia.\n93. Napadnuté ustanovenia v súčasnosti upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom\nkonaní takto:\n„§ 363\n(1) Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým\nrozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.\n(2) Ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže\ngenerálny prokurátor zrušiť len tú časť rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto\nosôb alebo skutkov.\n(3) Generálny prokurátor v konaní podľa odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je\nprípustný opravný prostriedok.\n§ 364\n(1) Návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia\na) obvinený vo svoj prospech,\nb) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,\nc) poškodený v neprospech obvineného,\nd) zúčastnená osoba.\n(2) Generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 aj bez návrhu podľa odseku 1, a to\nv prospech alebo v neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa\nodseku 1.\n(3) Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov\nod právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.\n§ 365\n(1) Ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej\nv § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota\nuvedená v § 364 ods. 1 alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.\n(2) Ak návrh bol podaný neoprávnenou osobou, generálny prokurátor nie je povinný konať; o tom\ntakú osobu upovedomí.\n\n24\n\n§ 366\n(1) Ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým\nrozhodnutím alebo jeho časťou, alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený\nzákon v prospech alebo v neprospech obvineného.\n(2) Ak bol zákon porušený, generálny prokurátor súčasne s výrokom podľa odseku 1 zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo. Ak je\nnezákonný len niektorý výrok rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento\nvýrok. Zruší aj ďalšie rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo\nnadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\n§ 367\n(1) Po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo jeho časti generálny prokurátor\na) rozhodne vo veci sám alebo\nb) prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol.\n(2) Ak porušenie zákona spočíva len v tom, že v napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba\nalebo je neúplný, môže generálny prokurátor bez toho, aby rozhodnutie zrušil, prikázať orgánu,\no ktorého rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.\n(3) Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny\nprokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili\nskutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.“\n94. Z komparácie, do ktorej bolo zahrnutých osem štátov, a to Francúzsko, Taliansko, Španielsko,\nNemecko, Rakúsko, Česko, Slovinsko a Chorvátsko, ktorá o. i. zahŕňala aj otázku, či môže najvyšší\nprokurátor zrušiť rozhodnutie nižšie postaveného prokurátora, vyplynulo, že v skúmaných štátoch\nnie je daná právomoc najvyššie postaveného prokurátora rušiť rozhodnutia nižších prokurátorov.\nJediným prípadom je Česká republika, kde najvyšší štátny zástupca môže zrušiť nezákonné\nrozhodnutie nižšieho štátneho zástupcu o nestíhaní podozrivého, zastavení trestného stíhania alebo\npostúpení veci. Rozsah a účel tejto právomoci sa však značne líši od napadnutých ustanovení.\nNapadnuté ustanovenia tak upravujú nie bežný právny inštitút, čo ale z neho len z tohto dôvodu ešte\nnerobí aj právny inštitút neústavný.\n95. Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky k nesúladu napadnutých ustanovení\ns jednotlivými referenčnými ustanoveniami ústavy a dohovoru sa síce na niektorých miestach týka\njednotlivých či konkrétnych ustanovení Trestného poriadku, ktoré sú súčasťou napadnutých\nustanovení, ale v konečnom dôsledku u navrhovateľov a rovnako aj u navrhovateľky vyúsťuje\ndo petitu, ktorý sa týka napadnutých ustanovení ako celku. Navrhovatelia a navrhovateľka rovnako\nkomplexne spochybňujú mimoriadny opravný prostriedok upravený napadnutými ustanoveniami\nako taký.\nIII.2. K postaveniu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci:\n96. Vlastnej argumentácii navrhovateľov k nesúladu napadnutých ustanovení s označenými\nčlánkami ústavy či ako určitý vstup do nej slúži názor o zaradení prokurátora do výkonnej moci\n(bod 42 návrhu). Navrhovateľka sa rovnako vyjadruje ku generálnemu prokurátorovi, resp.\n\n25\n\nprokuratúre ako celku, aj keď nie s takou intenzitou ako navrhovatelia. Podľa navrhovateľky síce\nprokuratúra stojí mimo trojdelenia moci, ale z materiálneho hľadiska jej kompetencie a úlohy\nv oblasti trestného konania zodpovedajú zaradeniu do výkonnej moci. Podľa navrhovateľky to\nvyplýva z toho, že prokuratúra nie je ústavne vybavená nezávislosťou a práve tento aspekt jej\nkompetencie a úlohy v oblasti trestného konania materiálne radí do výkonnej moci.\n97. Zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci nie je pre navrhovateľov bezúčelné\na predstavuje pre nich základné argumentačné východisko k tvrdenému zásahu napadnutých\nustanovení do princípu deľby moci, pretože uplatňovaním napadnutých ustanovení orgán patriaci\ndo výkonnej moci zasahuje do moci súdnej (bod 66 návrhu navrhovateľov), pričom takýto zásah\ngenerálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci narušuje legitimitu súdnictva\nchápanú navrhovateľmi ako výlučné oprávnenie súdov rozhodovať v každom type konania bez\nintervencie akéhokoľvek orgánu výkonnej moci či iného orgánu, ktorý nie je súčasťou súdnej moci\n(bod 75 návrhu navrhovateľov).\n97.1. Navrhovatelia síce pri úvahe o postavení generálneho prokurátora v deľbe moci v Slovenskej\nrepublike vychádzajú z toho, že prokuratúra je v samostatnej hlave ústavy a postavenie prokuratúry\nnie je jednoznačné a je jej možné priznávať aj kvázi súdne postavenie (bod 40 návrhu\nnavrhovateľov), napokon však uzatvárajú, že pochybnosti o postavení prokuratúry boli odstránené.\nK odstráneniu pochybností podľa navrhovateľov došlo nálezom sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorom\nústavný súd o. i. vyslovil, že „Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci...“. Z tejto\nformulácie tvoriacej časť vety navrhovatelia vyvodili, že ústavný súd presne určil miesto\ngenerálneho prokurátora v inštitucionálnom rámci orgánov verejnej (štátnej) moci, a to vo výkonnej\nmoci. Navrhovatelia rovnako uvádzajú, že tento názor ústavného súdu z roku 1996 nebol dosiaľ\nv judikatúre ústavného súdu prekonaný (bod 41 návrhu navrhovateľov).\n98. Ústavný súd v rozsahu potrebnom pre aktuálne konanie pripomína, že v konaní sp. zn.\nPL. ÚS 43/95 išlo o posúdenie tvrdeného nesúladu čl. I bodu 6, a to § 35 ods. 2 písm. f), ako aj\nčl. I bodu 49, t. j. § 241a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.\no notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady\nč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších\npredpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2, čl. 141\nods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\n98.1. Názor o tom že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, sa objavuje v tej časti\nodôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorej ústavný súd podrobil prieskumu napadnutú\nprávnu úpravu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z., ktorá opäť\numožnila podať mimoriadny opravný prostriedok inej osobe ako účastníkovi konania, t. j.\npredsedovi najvyššieho súdu, ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi.\n98.2. Pri skúmaní súladu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z.\ns ústavou považoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa právnou charakteristikou ústavných\nčiniteľov, ktorým sa zverila procesná legitimácia na podanie dovolania, dôvodmi, na základe\nktorých môžu tieto subjekty dovolanie podať, ako aj stanovenou dĺžkou lehoty na podanie\ndovolania (sp. zn. PL. ÚS 43/95). Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval postavenie každého\nzo subjektov, ktorým právna úprava umožnila podanie mimoriadneho opravného prostriedku.\n26\n\n98.3. Vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi ústavný súd uviedol, že generálny prokurátor patrí\ndo sústavy výkonnej moci a jeho ústavná a zákonná pozícia je definovaná v ústave (čl. 149)\na v zákone č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Z tejto pozície vyplýva, že\noprávnenie podať dovolanie v občianskom súdnom konaní vykonáva generálny prokurátor v zmysle\njeho účasti v súdnom konaní podľa § 20 ods. 2 citovaného zákona, kde je ustanovený predpoklad\nna návrhy na začatie konania (vrátane konania o mimoriadnom opravnom prostriedku v civilnom\nsúdnom konaní) a vstupu do konania – záujem spoločnosti alebo ochrana práv občanov.\n98.4. Názor ústavného súdu o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, je tak\npotrebné vnímať v celom kontexte, v ktorom ho ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95 vyslovil.\nAj keď ústavný súd tento svoj názor nijako ďalej nerozvádzal, z kontextu časti B odôvodnenia\nnálezu k § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z. je zrejmé, že\nústavný súd skúmal charakter funkcie generálneho prokurátora vo vzťahu k oprávneniu podať\nmimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom konaní podľa v tom konaní napadnutého\n§ 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z.\n99. Ústavný súd musel argumentáciu navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy\nvýkonnej moci, ale aj komplementárny argument o tom, že tento názor nebol dosiaľ v judikatúre\nústavného súdu prekonaný, podrobiť preskúmaniu, pričom jeho pozícia by bola iná v situácii, ak by\npo roku 1996 už nemal možnosť sa k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej\nrepubliky vysloviť a nález sp. zn. PL. ÚS 43/95 by predstavoval jeho jediné rozhodnutie k tejto\notázke, a iná v situácii, ak ďalší ústavný vývoj a jeho kontexty v Slovenskej republike po roku 1996\npriniesli potrebu a možnosť ústavného súdu vyjadriť sa k miestu a postaveniu prokuratúry\nv ústavnom systéme, a to či už v konaní o súlade právnych predpisov, alebo v konaní o výklade\nústavy alebo ústavného zákona. Ak by išlo o túto situáciu a judikatúra ústavného súdu po roku 1996\nk postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme by nielenže bola, ale mala by charakter konštantnosti,\npozícia ústavného súdu vo vzťahu k argumentu navrhovateľov o generálnom prokurátorovi ako\nsúčasti sústavy výkonnej moci by bola jednoduchá. Postačuje preto tento argument vyhodnotiť\nna základe judikatúry ústavného súdu aj po náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95, resp. po roku 1996.\n100. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom navrhovateľov, že prokuratúra je upravená v samostatnej\nhlave ústavy, aj keď pripomína, že po rozšírení štruktúry ústavných orgánov o verejného ochrancu\npráv nejde o hlavu ústavy venovanú len prokuratúre, resp. nejde o samostatnú hlavu pre\nprokuratúru. Ak ale navrhovatelia chápu skutočnosť, že prokuratúra je upravená v samostatnej\nhlave ústavy tak, že nie je upravená v piatej hlave (zákonodarná moc), šiestej hlave (výkonná moc)\na ani siedmej hlave (súdna moc) ústavy, tak z tohto pohľadu je možné jej zaradenie v ústave chápať\ntak, že je upravená v samostatnej hlave ústavy. Ďalej sa ale názor ústavného súdu so zvyšnou\nčasťou argumentácie navrhovateľov k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme s poukazom\nna ďalšiu judikatúru ústavného súdu po roku 1996 začína rozchádzať.\n101. Nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95 totiž nebol jediný, v ktorom sa ústavný súd vyjadroval\nk postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, pričom z jeho judikatúry je\nzrejmé aj formovanie názoru ústavného súdu až do podoby, ktorú je možné dnes považovať za\nustálenú a jasnú.\n102. Ústavný súd znalý svojej judikatúry k miestu prokuratúry v ústavnom systéme v uvedených\nsúvislostiach pre objasnenie odkazuje v ďalšom na niektoré svoje rozhodnutia k tejto otázke.\n27\n\n103. Už v roku 1998 v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 ústavný súd vyslovil, že prokuratúra ako orgán\npresadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych\norgánov a súčasne jej charakter vo vzťahu k legislatívnej právomoci generálneho prokurátora\nnegatívne vymedzil tak, že prokuratúra nie je orgánom štátnej správy. Taktiež konštatoval, že\ngenerálny prokurátor rovnako nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy.\n104. Ústavný súd si je vedomý toho, že orgánom výkonnej moci môže byť aj orgán, ktorý nie je\norgánom štátnej správy, typicky ide napr. o obidva ústavné orgány výkonnej moci (vláda\na prezident). Štátny orgán preto môže byť orgánom výkonnej moci a súčasne nemusí byť orgánom\nštátnej správy, resp. ústredným orgánom štátnej správy. Ak by ústavný súd takto postavenie\ngenerálneho prokurátora chápal, teda ako orgánu výkonnej moci, ktorý nie je orgánom štátnej\nsprávy, čo je ústavne možné, nič mu nebránilo v tom, aby to pri posudzovaní jeho legislatívnej\nprávomoci aj vyslovil. Ústavný súd ale s názorom, že generálny prokurátor je orgánom výkonnej\nmoci, pri posudzovaní návrhu vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/96 vôbec nepracoval.\n105. V náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ústavný súd ponúkol aj širší pohľad na postavenie\nprokuratúry ako takej. Právne postavenie prokuratúry v právnom systéme jednotlivých štátov môže\nbyť relatívne rôzne. Od modelov, kde je prokuratúra súčasťou výkonnej moci a je podriadená\nvýkonnej moci, resp. výrazný vplyv na jej činnosť má minister spravodlivosti, až po modely, kde\nmá prokuratúra samostatné postavenie. Vo vzťahu k prokuratúre Slovenskej republiky vyslovil, že\nústava neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy), ale priznáva jej\npostavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv\n(ôsma hlava ústavy), keď uviedol „... Možno konštatovať, že prokuratúra je orgánom štátnej moci\nnesúcim znaky ako orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti\norgánmi verejnej správy), tak aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom\nkonaní)“. Z uvedených skutočností vyplýva, že prokuratúra je štátnym orgánom s relatívne\nsamostatným postavením v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavný súd tu postavenie\nprokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky dal dokonca výslovne do kontrastu\ns koncepciou prokuratúry ako súčasti výkonnej moci.\n106. Postavenie prokuratúry ako osobitnej ústavou reflektovanej sústavy orgánov, ktorý nie je\nsúčasťou výkonnej moci, súčasne nevylučuje, ale, práve naopak, vyžaduje právnu reguláciu\numožňujúcu verejnú kontrolu činnosti prokuratúry, ako aj adekvátnu mieru vplyvu najmä tých\nzložiek štátnej moci, ktorých legitimita je obnovovaná na základe priamych volieb občanmi,\nod ktorých štátna moc v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy pochádza. Znamená to, že ide o koncepciu\nrelatívne samostatného osobitného ústavného orgánu, ktorý podlieha verejnej kontrole náležitého\nvýkonu jej poslania spočívajúceho v iniciatívnom, spravodlivom a nestrannom postupe pri ochrane\nverejného záujmu, ochrane základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv a právom chránených\nzáujmov. Verejnú kontrolu činnosti prokuratúry vykonáva národná rada tým, že každoročne rokuje\no správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry a poznatkoch prokuratúry o stave\nzákonnosti v Slovenskej republike a o správe špeciálneho prokurátora o činnosti Úradu špeciálnej\nprokuratúry a poznatkoch Úradu špeciálnej prokuratúry o stave zákonnosti. Adekvátna miera\nvplyvu na prokuratúru sa prejavuje aj v pôsobení národnej rady a prezidenta pri vymenovaní\na odvolávaní generálneho prokurátora a v pôsobení národnej rady pri voľbe a odvolávaní\nšpeciálneho prokurátora.\n\n28\n\n107. Ústavný súd sa vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 v konaní o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t)\na čl. 150 ústavy musel nevyhnutne vyjadriť aj k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme\nSlovenskej republiky, a to ako takej, ale aj v širšom kontexte deľby moci. Ústavný súd pod deľbou\nmoci nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým\nsa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány,\npretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu\nSlovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.\nV kontexte deľby moci ústavný súd zaradil prokuratúru medzi tie ústavou zriadené štátne orgány\n(ich sústavy), ktoré nie sú formálne zaradené do moci zákonodarnej, výkonnej a ani súdnej.\nVo vzťahu k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme výklad o oprávnení prezidenta odmietnuť\nnávrh národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora nielen z dôvodu jeho nesúladu\ns právnymi predpismi, ale i z iných dôvodov podľa ústavného súdu plne reflektuje i postavenie\nprokuratúry v našom ústavnom systéme. Tá je totiž koncipovaná ako samostatná sústava štátnych\norgánov, ktorej funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb\na právnických osôb a štátu a ktorá nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci.\n108. Z recentnej judikatúry dáva napokon ústavný súd do pozornosti nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020,\nv ktorom tento zrekapituloval a potvrdil svoj názor na miesto a postavenie prokuratúry v ústavnom\nsystéme Slovenskej republiky. Ústava priznáva orgánom prokuratúry postavenie osobitného\nústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy).\nNeupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy). Pôsobnosť prokuratúry\nsa podľa čl. 149 ústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní, ale\nzahŕňa aj ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.\nProkuratúra je štátnym orgánom nesúcim znaky orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad\nzachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), ako aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu\nk oprávneniam v trestnom konaní). Z uvedených skutočností vyplýva relatívne samostatné\npostavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky v kontraste s koncepciou, ktorá\nchápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci podriadených vláde. Zodpovedá tomu aj\nspôsob kreácie konkrétneho nositeľa funkcie generálneho prokurátora, ktorého podľa čl. 150 ústavy\nvymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.\n109. Na základe už uvedenej judikatúry ústavného súdu nie je možné prijať názor, že generálny\nprokurátor patrí do sústavy výkonnej moci tak, ako to uvádzajú navrhovatelia.\nÚstava nezaraďuje prokuratúru medzi orgány výkonnej moci v šiestej hlave ani medzi orgány\nsúdnej moci v siedmej hlave. Ústava zákonite a nevyhnutne nezaraďuje prokuratúru ani\ndo zákonodarnej moci v piatej hlave. Takéto (ne)zaradenie prokuratúry vyplýva z toho, že\nprokuratúra nemá zákonodarnú právomoc, nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene\nštátu), ale nemá ani výkonnú právomoc (neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili\nporušenia právnych predpisov a nedozerá na účelnosť a efektívnosť výkonu rozhodnutí).\nProkuratúra má znaky ako orgán výkonnej moci pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi\nverejnej správy, čo z nej samej ale orgán verejnej správy a ani orgán výkonnej moci nerobí.\n110. Ak tvrdenie, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, predstavuje podľa\nnavrhovateľov rozhodujúce východisko pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou\n(bod 42 návrhu), ústavný súd pokladá toto tvrdenie na základe už uvedeného za neopodstatnené.\n\n29\n\n111. K argumentácii navrhovateľky o tom, že právomoci generálneho prokurátora v oblasti\ntrestného konania, a tým aj jeho rozhodovanie podľa napadnutých ustanovení, materiálne patria\ndo výkonnej moci a predstavujú tak neústavnú hierarchizáciu vzťahu medzi nezávislou súdnou\nmocou na jednej strane a generálnym prokurátorom na strane druhej v neprospech súdnej moci, sa\nústavný súd vyjadrí ďalej pri preskúmaní súladu napadnutých ustanovení s referenčnými\nustanoveniami ústavy označenými v návrhu navrhovateľky.\nIII.3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n112. Argument o generálnom prokurátorovi ako orgáne výkonnej moci nie je pre navrhovateľov\nsamoúčelný. Skutočnosť, či generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, nie je z hľadiska\nnapadnutých ustanovení sama osebe ústavne relevantná. Argument generálnym prokurátorom ako\norgánom výkonnej moci má pre navrhovateľov význam až jeho prepojením s tou časťou\nargumentácie, ktorá sa týka zásahu do deľby moci. Podľa navrhovateľov rozhodovanie generálneho\nprokurátora zasahuje do podstaty deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému\nexekutívnej moci (a nepatriaci do moci súdnej) odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza\nich vlastnými rozhodnutiami (bod 66 návrhu navrhovateľov). Takéto rozhodovanie generálneho\nprokurátora súčasne podľa navrhovateľov porušuje princíp zákazu svojvôle.\nIII.3.1. K namietanému zasahovaniu do princípu deľby moci:\n113. Navrhovatelia najprv uvádzajú deľbu moci (body 43 a 44 návrhu navrhovateľov) a následne do\njej rámca zasadzujú rozhodnutia generálneho prokurátora, pričom podľa nich na základe\nnapadnutých ustanovení došlo k rozhodnutiam generálneho prokurátora v rozpore s tým, ako sa\nv právnom štáte delí moc (bod 45 návrhu navrhovateľov). Oprávnenie generálneho prokurátora na\nzáklade napadnutých ustanovení predstavuje podľa navrhovateľov neprípustné popretie rozdelenia\núloh medzi štátne orgány, pričom toto popretie rozdelenia úloh či porušenie deľby moci spočíva\nv neoprávnenom zásahu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci.\n114. K porušeniu deľby moci dochádza podľa navrhovateľov tým, že ak generálny prokurátor zruší\nuznesenie o vznesení obvinenia po tom, čo súd rozhodne o vzatí obvineného do väzby, dochádza\ntým k zásahu do výkonu súdnej moci (bod 35 návrhu navrhovateľov). Napadnuté ustanovenia podľa\nnavrhovateľov neprípustne zasahujú do súdnej moci (bod 38 návrhu navrhovateľov) ďalej tým, že\numožňujú faktické preskúmanie a vyhodnotenie správnosti záverov súdu konajúceho o väzbe\nv prípravnom konaní, ako keby išlo o opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu, o ktorom však\nrozhoduje orgán, ktorý nie je súčasťou súdnej moci (bod 51 návrhu navrhovateľov), čím sa\nrozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení dostáva mimo zákonom\nurčeného postavenia prokuratúry v prípravnom konaní (bod 53 návrhu navrhovateľov). Výsledkom\nje podľa navrhovateľov stav, keď generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení rozhoduje\nnad rámec svojej pôsobnosti v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia\nprávoplatne rozhodol súd (bod 65 návrhu navrhovateľov).\n115. Podľa navrhovateľky dochádza k zásahu do deľby moci tým, že napadnuté ustanovenia\numožňujú generálnemu prokurátorovi zasiahnuť nepriamo do nezávislosti súdov v prípadoch, keď\nsúd už podľa čl. 142 ods. 1 ústavy preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci\na zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci vydaných vo veci\n30\n\nobvineného v prípravnom konaní, avšak generálny prokurátor je oprávnený na podklade\nnapadnutých ustanovení toto preskúmanie negovať. Z dôvodu široko a vo viacerých ohľadoch\nvágne formulovaného normatívneho vyjadrenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí\nv prípravnom konaní môže podľa navrhovateľky generálny prokurátor neprimeraným spôsobom\nzasahovať predovšetkým do princípu nezávislosti súdnictva, do princípu deľby moci a do práv obetí\na pozostalých trestných činov a môže tak urobiť bez akejkoľvek kontroly a bez toho, aby jeho\nodôvodnenie muselo spĺňať nároky štandardne kladené na rozhodnutia orgánov verejnej moci.\n116. To súčasne podľa navrhovateľov a tiež navrhovateľky porušuje princíp právnej istoty.\nV argumentácii k porušeniu tohto princípu navrhovatelia uvádzajú najmä narušenie stability\na záväznosti rozhodovania súdov, možnosť vytvárať paralelne existujúce názory na tú istú vec\n(bod 57 návrhu). Dualitu právnych názorov ako nebezpečenstvo pre právny štát vidia navrhovatelia\nna jednej strane v právnych názoroch generálneho prokurátora v rozhodnutiach vydaných\nna základe napadnutých ustanovení a na druhej strane vo výklade práva najvyšších súdnych autorít,\na to ústavného súdu a najvyššieho súdu (bod 57 návrhu). Napadnuté ustanovenia podľa\nnavrhovateľov umožňujú, aby popri sebe existovali dva rozporné právne názory na zákonnosť\nzačatia trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe, čo narúša\nprincíp právnej istoty (bod 60 návrhu). K zásahu do tohto princípu dochádza ďalej tým, že\nnapadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi, aby rozhodoval nad rámec svojej\npôsobnosti aj v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia konkrétnej osoby\nprávoplatne rozhodoval súd v prípravnom trestnom konaní. Navyše mu umožňujú, aby hodnotil\ndôkazy, ktoré boli zadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj\nsúdom.\n117. Podľa navrhovateľky je jednou zo základných súčastí princípu právnej istoty rešpektovanie\nprávoplatných rozhodnutí súdnej moci a zabezpečenie ich efektívnej vykonateľnosti, resp.\nzabezpečenie toho, že ich vykonateľnosť nebude možné zmariť.\n118. Aj keď ústavný súd argument navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor je orgán výkonnej\nmoci, nepovažoval za správny, preskúmal napadnuté ustanovenia v kontexte deľby moci.\nArgumentácia porušením deľby moci sa v podstate týka zásahu napadnutých ustanovení do súdnej\nmoci. Podľa ústavného súdu je preto potrebné preskúmať napadnuté ustanovenia z hľadiska\nporušenia deľby moci v rozsahu zásahu do súdnej moci, a to nezávisle od toho, či do nej zasahuje\ngenerálny prokurátor, bez ohľadu na to, či je alebo nie je orgánom výkonnej moci.\n119. Deľba moci totiž, ako ústavný súd už judikoval, nie je obmedzená iba na orgány moci\nzákonodarnej, výkonnej a súdnej, ale zahŕňa aj ústavné orgány stojace mimo piatej až siedmej hlavy\nústavy vrátane prokuratúry. Ak má dochádzať k porušovaniu deľby moci, je to možné rovnako\norgánom výkonnej moci, ako aj prokuratúrou, resp. generálnym prokurátorom, ktorých postavenie\nje upravené v ôsmej hlave ústavy, pričom ústavná relevancia takéhoto porušenia je rovnaká, resp.\nnie je ústavne významnejšia alebo relevantnejšia iba z titulu orgánu výkonnej moci ako narušiteľa.\n120. Ústavný súd k deľbe moci ako kľúčovému organizačnému princípu organizácie verejnej moci\nv demokratickom a právnom štáte odkazuje na svoju rozsiahlu judikatúru (PL. ÚS 16/95,\nPL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2017,\nPL. ÚS 7/2021). Už v roku 1995 ústavný súd vymedzil organizáciu verejnej moci v demokratickom\na právnom štáte tak, že kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov\n31\n\nštátu, ako aj právnických osôb a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad na ústavnú\nrovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú\nv parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly\na spolupráce (sp. zn. PL. ÚS 16/95). Deľbu moci nie je možné redukovať iba na mechanické, resp.\nformálne horizontálne rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc a ich oddelenie,\npretože tým by bola deľba moci popretá v jej funkčnom význame pri ochrane ústavnej rovnováhy\nv demokratickom a právnom štáte. Naopak, funkčné chápanie deľby moci je nepredstaviteľné bez\nvzájomného prepojenia jednotlivých zložiek horizontálne rozdelenej moci. Pod deľbou moci\nústavný súd nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu,\nktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne\norgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného\núradu Slovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú\nzodpovednosť. Podstatou tejto deľby je, naopak, rozdelenie jednotlivých právomocí v rámci\nústavného systému medzi viac orgánov za súčasnej existencie účinných mechanizmov, ktoré\nprostredníctvom vzájomnej účasti na výkone týchto právomocí alebo možnosti následnej kontroly\nbránia ich zneužitiu (sp. zn. PL. ÚS 4/2012). Funkčná deľba moci predpokladá nástroje\na mechanizmy prepájajúce jednotlivé zložky moci, pretože iba tak je možné dosiahnuť, aby\nv prípade, ak niektorá zo zložiek moci prekročí ústavný rámec svojho vymedzenia, svoju právomoc\nalebo, naopak, neplní svoje úlohy, a tým bráni v riadnom fungovaní inej zložky moci, nastúpil\nkontrolný mechanizmus bŕzd a vyvažovania, ktorý je do systému deľby moci zabudovaný (nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 20/05). Takéto prepojenie slúži na vyvažovanie\nverejnej moci či udržiavanie jej rovnováhy a vyvažovacie nástroje možno používať iba do tej miery,\nkým je to nevyhnutné na udržanie rovnováhy verejnej moci či obnovenie tejto rovnováhy, ak došlo\nk jej narušeniu. Vzájomné prepojenie jednotlivých zložiek moci nemôže viesť k jej ústavnej alebo\nfaktickej negácii. V ústavnom systéme deľby moci, ktorá patrí medzi základné princípy\ndemokratického a právneho štátu, nemôže dôjsť k jej negácii prekrývaním osobitných druhov\nprávomoci ani k výkonu právomoci mimo medzí ústavy (sp. zn. PL. ÚS 7/2021).\n121. Deľba moci neznamená bez ďalšieho, že jednotlivé zložky moci sú alebo by mali byť oddelené\nabsolútnym spôsobom. Deľba moci, práve naopak, predpokladá, že medzi nimi existujú vzájomné\nvzťahy. Tieto musia slúžiť na vyvažovanie ústavného systému a boli by neústavné, ak by bránili\nv riadnom fungovaní niektorej zložky moci tým, že by umožňovali prekračovanie právomocí,\nbránili by ich vykonávaniu alebo by spôsobovali prekrývanie právomocí, a tým by deľbu moci\nnegovali.\n122. Skôr, ako ústavný súd pristúpi k preskúmaniu napadnutých ustanovení z hľadiska zásahu\ndo deľby moci, pokladá za dôležité vysporiadať sa s tou časťou argumentácie navrhovateľov, ktorá\nsa týka neurčitosti času, resp. momentu, keď môže generálny prokurátor postupovať podľa\nnapadnutých ustanovení. Schopnosť určiť tento moment je totiž jedným z prvkov limitácie\ngenerálneho prokurátora pri využívaní napadnutých ustanovení, a tým v širších súvislostiach aj\nsúčasťou deľby moci v trestnom konaní.\n123. Tvrdenie navrhovateľov, že oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné\nrozhodnutia vydané v prípravnom konaní nie je výslovne časovo limitované, čím nemožno podľa\nnavrhovateľov vylúčiť ani takú extrémnu situáciu, že by generálny prokurátor zrušil uznesenie\no vznesení obvinenia až po podaní obžaloby na súde, pokladá ústavný súd za neopodstatnené.\n32\n\n124. Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, čo\nvyplýva už aj zo samotného názvu ôsmej hlavy, prvého dielu Trestného poriadku, ktorý znie\n„Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“. Výslovné vymedzenie štádia trestného\nkonania, počas ktorého je možné postupom podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta v spojení s vymedzením prípravného konania v § 10 ods. 14\nTrestného poriadku ustanovujúcom začiatok a koniec prípravného konania, vylučuje pochybnosť\no tom, ako je časovo určené (a tým aj limitované) oprávnenie generálneho prokurátora podľa\nnapadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta.\n125. Napokon aj ústavný súd sa už viackrát vyjadril k nemožnosti použiť napadnuté ustanovenia\npred začatím prípravného konania tým, že «Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ako aj\nz názvu prvého dielu ôsmej hlavy Trestného poriadku „Zrušenie právoplatných rozhodnutí\nv prípravnom konaní“ je zrejmé, že právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1\nTrestného poriadku sa viaže len na tie právoplatné rozhodnutia, ktoré boli vydané v prípravnom\nkonaní» (III. ÚS 244/2012). Ústavný súd tiež uviedol: „... Zároveň to znamená, že v danom prípade\nneprichádza do úvahy, aby špecializovaný súd sám konal a rozhodol o návrhu sťažovateľa\nna postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (ako to naznačuje sťažovateľ), pretože v tejto fáze\nkonania je jeho úlohou posúdiť dôvodnosť podania obžaloby vrátane tej nespornej skutočnosti, že\nk podaniu obžaloby došlo bez toho, aby predtým generálny prokurátor písomne rozhodol o návrhu\nsťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“ (II. ÚS 604/2021). Z pohľadu\nústavného súdu tak nie je pochybnosť o tom, že zákonodarca použitie napadnutých ustanovení viaže\niba na prípravné konanie, ktorého začiatok a koniec je zo znenia § 10 ods. 14 Trestného poriadku\nbezpečne zistiteľný. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že generálny prokurátor nemôže na základe\nnapadnutých ustanovení rozhodovať počas už prebiehajúceho súdneho konania.\n126. K poznámke navrhovateľov o tom, že nemožno teoreticky vylúčiť prípad, keď by generálny\nprokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia po podaní obžaloby, ústavný súd uvádza, že\nnapadnuté ustanovenia preskúmava v konaní o súlade právnych predpisov, v ktorom posudzuje, či\nnormotvorca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ústavou ustanoveným spôsobom\nnezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny\nštandard balansu v rámci deľby moci (sp. zn. PL. ÚS 102/2011). V konaní o súlade právnych\npredpisov ústavný súd vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť\nústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je\nmožné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom\n(sp. zn. PL. ÚS 20/2018). Ústavný súd tak v konaní o súlade právnych predpisov neposudzuje rôzne\nteoretické prípady možnej aplikácie napadnutých ustanovení, ktoré by navyše predstavovali\nporušenie ústavnosti (čl. 2 ods. 2) a zákonnosti (Trestný poriadok) v konkrétnom prípade.\n127. Rámcovanie napadnutých ustanovení prípravným konaním vytvára pre ústavný súd z hľadiska\ntrestného konania a jeho štádií časový úsek trestného konania, v ktorom napadnuté ustanovenia\nz hľadiska zásahu do deľby moci preskúmava.\n128. Prokurátor má v prípravnom konaní postavenie dominus litis. Rozhoduje o všetkých zásadných\notázkach prípravného konania s výnimkou rozhodnutí zverených sudcovi pre prípravné konanie.\nProkurátor má najmä rozhodujúce slovo v otázke, či bude určitý skutok posúdený ako trestný čin\nalebo či bude prijatý dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, ktorá\n\n33\n\nbude obvinená. V širšom kontexte vykonáva dozor nad zákonnosťou prípravného konania\na disponuje oprávneniami podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku. Iba prokurátor je oprávnený\nv prípravnom konaní vykonať úkony a rozhodnutia podľa § 231 Trestného poriadku, teda podať\nobžalobu, uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste a podať návrh súdu na jej schválenie,\npostúpiť vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku, prerušiť trestné stíhanie podľa § 228 ods. 4\nTrestného poriadku, zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. c), e), f) a g) a ods. 2 a 3\nTrestného poriadku alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie podľa § 216 ods. 1 Trestného\nporiadku, alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218\nods. 1 Trestného poriadku, schváliť zmier a zastaviť trestné stíhanie podľa § 220 ods. 1 Trestného\nporiadku, nariadiť zaistenie majetku obvineného a určiť, na ktoré prostriedky a veci sa toto zaistenie\nnevzťahuje, alebo zrušiť také zaistenie, vykonať zaistenie nároku poškodeného na náhradu škody,\nzrušiť toto zaistenie, a to aj čiastočne, alebo vec z neho vyňať, nariadiť exhumáciu mŕtvoly,\nvyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby, v ktorej\nprípade je na taký úkon potrebný súhlas národnej rady, Súdnej rady Slovenskej republiky,\nústavného súdu alebo Európskeho parlamentu, navrhnúť súdu vzatie obvineného do väzby\na predĺženie doby trvania väzby, navrhnúť vyžiadanie obvineného z cudziny, vykonať predbežné\nvyšetrenie v konaní o vydanie do cudziny, ak tento zákon neustanovuje inak, navrhnúť súdu\nna základe žiadosti príslušného cudzieho orgánu predbežné zaistenie majetku patriaceho osobe,\nproti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie, alebo časti tohto majetku nachádzajúceho sa\nna území Slovenskej republiky.\n129. V prípravnom konaní sa prejavujú aj prvky akuzačného konania, a to v rozdelení procesných\nfunkcií medzi rozličné procesné subjekty pri rozhodovaní o väzbe obvineného. O väzbe obvineného\nv prípravnom konaní rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. V tejto súvislosti\ntreba poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 17/96, podľa ktorého prokurátor nie je voči súdu v postavení\nnadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona. Nezasahuje teda do nezávislosti\nsúdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99). Generálny prokurátor alebo prokurátor ako taký o väzbe nerozhoduje,\na to ani v prípravnom konaní, ktorého je dominus litis. O väzbe rozhoduje sudca pre prípravné\nkonanie na návrh prokurátora, týmto návrhom ale nie je viazaný.\n130. Rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie nepreberá na seba\nzodpovednosť prokurátora za zákonnosť prípravného konania. Ústavný súd zastáva názor, že nie je\nakceptovateľné vyžadovať od súdu rozhodujúceho v rámci prípravného konania o väzbe\nobvineného, aby v prípravnom konaní preberal právomoc dozor vykonávajúceho prokurátora\na detailne skúmal zákonnosť postupu vyšetrovateľa v rámci prípravného konania a konania pred\nzačatím trestného stíhania, pretože nie je zákonom zmocnený, aby v tomto štádiu trestného konania\n„naprával“ prípadné pochybenia vyšetrovateľa (sp. zn. I. ÚS 278/2021).\n131. Sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe posudzuje formálne podmienky väzby\na materiálne podmienky väzby. Na ich základe rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného\ndo väzby. Účelom väzby je zabrániť obvinenému marenie a sťažovanie vyšetrovania alebo\nskráteného vyšetrovania, teda aby obvinený nepokračoval v trestnej činnosti, neutiekol alebo sa\nneskrýval, alebo nemaril objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Účelom konania\no väzbe je tak posúdenie splnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby ako predpokladu na\nzásah do osobnej slobody obvineného. Sudca pre prípravné konanie rozhoduje o dôvodnosti\ntrestného stíhania (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku v návetí), avšak len v kompetenčnom rozsahu\n34\n\npozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o väzbe bez možnosti procesne disponovať predmetom\nkonania (skutkom), jeho právnou kvalifikáciou v prípravnom konaní a určením/negáciou určenia\nosoby, ktorá je pre spáchanie dotknutého činu stíhaná ako obvinený. Zákonodarca zaradil\ndôvodnosť trestného stíhania konkrétnej osoby zákonom č. 308/2021 Z. z., ktorým došlo\nod 15. augusta 2021 k novelizácii Trestného poriadku, aj medzi obsahové náležitosti odôvodnenia\nrozhodnutia o väzbe (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku), neprekročiac však pôsobnosť popísanú\nv predchádzajúcej vete, pričom dôvodnosť trestného stíhania nie je súčasťou výroku rozhodnutia\no väzbe. Aj napriek posudzovaniu dôvodnosti vedenia trestného stíhania proti obvinenému\nv rozsahu vymedzenom v návetí § 71 ods. 1 Trestného poriadku sudcom pre prípravné konanie\na zároveň aj prokurátorom rozhodujúcim o vznesení obvinenia alebo o sťažnosti proti takému\nuzneseniu policajta, k prekrývaniu, resp. duplicite právomoci tu nedochádza, keďže samotným\ntrestným stíhaním v prípravnom konaní disponuje (meritórne v ňom rozhoduje) prokurátor, aj keď\n„pánom väzby“ je v celom rozsahu už v tomto štádiu konania súd. Inými slovami, sudca pre\nprípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe v danom štádiu trestného konania skúma (okrem iného),\nči má spisbou a prípadnými tvrdenými skutočnosťami minimálne pri dostatočne rozumnej miere\npravdepodobnosti bez zjavných omylov a nesprávností osvedčenú skutočnosť, že existujú dôvody\nna podozrenie, že stíhaný skutok spáchal obvinený. Túto okolnosť zisťuje na účely rozhodnutia\no osobnej slobode obvineného v ústavou, prípadne Trestným poriadkom predpísanej lehote. Nie je\npreto jeho úlohou nachádzať ultimatívne závery týkajúce sa dôvodnosti trestného stíhania\nobvineného (napríklad s výnimkou už spomenutých zjavných omylov) alebo uzatvárať, resp.\nodstraňovať otvorené kolízie či konflikty dôkaznej hodnoty jednotlivých dôkazov.\n132. Posudzovanie materiálnych podmienok väzby a uvedenie skutkových okolností, ktoré\npreukazujú dôvodnosť trestného stíhania v odôvodnení rozhodnutia o väzbe, nie je možné zamieňať\ns rozhodnutím o vznesení obvinenia, jeho preskúmavaním a prípadným zrušením. Takúto právomoc\nsúd, resp. sudca pre prípravné konanie podľa Trestného poriadku nemá.\n133. Záver sudcu pre prípravné konanie o dôvodnosti vedeného trestného stíhania sa premietne\nv jeho rozhodnutí o väzbe. Procesným dôsledkom skutočnosti, že sudca pre prípravné konanie\nnezistí dôvodnosť trestného stíhania, je to, že obvinený bude prepustený z väzby na slobodu. Sudca\npre prípravné konanie po takomto zistení však nie je oprávnený zrušiť uznesenie o vznesení\nobvinenia, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania alebo dávať záväzné pokyny orgánom činným\nv trestnom konaní na ďalší priebeh dokazovania. Tým by, naopak, zasahoval do ich právomoci.\n134. Generálny prokurátor v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení zrušuje právoplatné\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, bol porušený zákon, a to vrátane uznesenia o vznesení obvinenia\n(m. m. II. ÚS 494/2014, I. ÚS 288/2019, IV. ÚS 212/2022). O mimoriadnom opravnom prostriedku\npodľa napadnutých ustanovení rozhoduje generálny prokurátor a jeho rozhodnutie (alebo\nnerozhodnutie) nie je možné nahradiť ani rozhodnutím iného orgánu činného v trestnom konaní\na ani rozhodnutím súdu (m. m. sp. zn. II. ÚS 604/2021).\n135. Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa v trestnom konaní\nsleduje iný účel ako väzbou. Väzba je zaisťovací inštitút, ktorým sa prostredníctvom zásahu\ndo osobnej slobody obvineného v súlade s čl. 17 ústavy sleduje zaistenie osoby na účel\nuskutočnenia a skončenia trestného stíhania. Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa\n\n35\n\nnapadnutých ustanovení sa sleduje náprava porušenia zákona právoplatným rozhodnutím\nprokurátora alebo policajta v prípravnom konaní. Ide tak o súčasť ochrany zákonnosti prípravného\nkonania, ktorá je zverená prokuratúre a napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie, ktoré\nspĺňa požiadavky zákonnosti. Taká ochrana (generálnym prokurátorom) sa však nevzťahuje\nna prieskum rozhodovania súdu o väzbe (mimo podávania riadneho opravného prostriedku\nv rozsahu zákonnej úpravy).\n136. Je potrebné podotknúť, že príslušný prokurátor v prípravnom konaní podľa § 79 ods. 1\nTrestného poriadku rozhodne (sám bez súdu) aj o prepustení obvineného na slobodu, ak pominie\ndôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota podľa § 76 ods. 6 a 7 a § 78\nTrestného poriadku. Rozhodnutie o prepustení z väzby na slobodu ktorýmkoľvek príslušným\nprokurátorom) tiež zároveň neznamená zrušenie rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie, ktorým\nvzal obvineného do väzby, pričom ad absurdum v kontexte argumentácie navrhovateľov by aj\nzmienené ustanovenia Trestného poriadku potom mohli tiež predstavovať „zásah prokuratúry\ndo rozhodovacej činnosti súdov“. Rovnako to je v prípade, ak na základe podanej sťažnosti ako\nriadneho opravného prostriedku prokurátor zruší (predbežne vykonateľné) uznesenie o vznesení\nobvinenia (policajta alebo podriadeného prokurátora) až po právoplatnom rozhodnutí súdu o vzatí\ndo väzby v prípravnom konaní, čo automaticky generuje rozhodnutie prokurátora o prepustení\ndotknutej osoby z väzby na slobodu.\n137. Ako už bolo popísané, generálny prokurátor rozhodovaním podľa napadnutých ustanovení\nnenahrádza rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vlastnými rozhodnutiami. Trestný poriadok\ntakúto situáciu neumožňuje v žiadnom prípade. Súčasne sa právomoci generálneho prokurátora pri\nrozhodovaní podľa napadnutých ustanovení s rozhodovaním sudcu pre prípravné konanie ani\nneprekrývajú a v rámci deľby moci v prípravnom konaní pôsobí každý z nich v rámci jemu\nzverených právomocí.\n138. Obmedzovanie osobnej slobody väzbou v prípravnom konaní je možné iba u obvineného.\nAk sa jeho procesné postavenie zmení a už nie je obvinený, musí byť z väzby ihneď prepustený\nna slobodu. Ak sa jeho procesné postavenie zmení na základe rozhodnutia generálneho prokurátora\ntým, že podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, neznamená to, že\ngenerálny prokurátor odníma účinky súdnym rozhodnutiam. Generálny prokurátor nerozhoduje\no dôvodoch alebo trvaní väzby, ale o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade zistenia\njeho nezákonnosti je povinný ho zrušiť, a tým obnoviť zákonnosť. To má za následok prepustenie\nosoby na slobodu. Prepustenie na slobodu ale nie je vyhradené iba pre prípady rozhodnutia\ngenerálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení o tom, že zruší uznesenie o vznesení\nobvinenia. Prepustenie dotknutej osoby na slobodu je aj zákonným dôsledkom niektorej zo situácií\npodľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku a sleduje sa ním bezodkladné ukončenie obmedzovania\nosobnej slobody, ktoré nie je v súlade s čl. 17 ústavy. Prepustenie na slobodu súčasne ešte\nneznamená skončenie trestného konania, ak je však trestné stíhanie právoplatne zastavené\nv prípravnom konaní, obvinený (strácajúci túto procesnú pozíciu) musí byť príslušným\nprokurátorom rovnako prepustený na slobodu. S tým súvisí okolnosť, že rozhodnutie generálneho\nprokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia nemá konkurovať meritórnemu rozhodnutiu\nv prípravnom konaní (pri zohľadnení kasačnej záväznosti podľa § 367 ods. 3 Trestného poriadku\ns konotáciou konfliktu rozhodnutia generálneho prokurátora so zákonným inštitútom tzv. zákazu\nnegatívnych pokynov), táto okolnosť sa však týka časového momentu posudzovania okolností\n36\n\nrelevantných pre rozhodovanie generálneho prokurátora. Ústavný súd v predmetnej súvislosti\nzdôrazňuje, že v konaní o súlade právnych predpisov nerieši potenciálne indikované chyby\naplikácie napadnutých ustanovení, keď vo viacerých významných súvislostiach túto okolnosť\npodané návrhy nereflektujú, teda nerozlišujú tvrdené chyby zákona a tvrdenie o chybách jeho\naplikácie.\n138.1. Napriek prezentovanej snahe vyhnúť sa komentovaniu aplikačnej praxe v tomto konaní\nústavný súd považuje za potrebné reagovať vzhľadom na argumentačnú líniu generálneho\nprokurátora prednesenú v jeho doplnenom podaní vo vzťahu k zrušeniu právoplatných rozhodnutí\nv prípravnom konaní pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe. Generálny prokurátor\no. i. v doplnenom podaní argumentuje, „... že Trestný poriadok to výslovne nezakazuje a pre taký\nzákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty a tým za ústavne konformný treba pokladať taký\nvýklad, ktorý prikazuje generálnemu prokurátorovi poskytnúť účinnú ochranu subjektom trestného\nkonania pred nezákonným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do ich základných práv\na slobôd.“. Uvedené vyjadrenie a postup vo vzťahu k princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy\npodrobila kritike aj navrhovateľka, ktorá vo svojom vyjadrení k doplnenému návrhu o. i. uvádza:\n„Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nemožno vnímať\nizolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom\nurčujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť. Nie je preto prijateľný\ntaký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone svojej právomoci uspokojí s tým, že\nTrestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje uplatniť určitý postup (ako to sám\ngenerálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho stanoviska). Takýto postup podľa\nmôjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy“ (pozri bod 83.7 tohto\nodôvodnenia). S uvedeným vyjadrením navrhovateľky vrátane poznámky o účele a zmysle právnej\nnormy (bod 83.6 tohto odôvodnenia) sa ústavný súd v zásade stotožňuje a na doplnenie uvádza, že\nuvedená argumentácia generálneho prokurátora, že Trestný poriadok také rozhodnutie nezakazuje,\nje zásadne nesprávna. Generálny prokurátor totiž nie je v pozícii občana (čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa\nktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá), ale v pozícii štátneho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány\nmôžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).\nNavyše relevancia vznesenia obvinenia pre jeho rozhodovanie vyplýva práve zo zákona (§ 364\nods. 1 a 2 Trestného poriadku), podľa ktorého generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363\nods. 1 Trestného poriadku aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo neprospech\nobvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1. Ústavný súd poznamenáva,\nže proti uzneseniu o začatí trestného stíhania (vo veci) nie je prípustná ani sťažnosť ako riadny\nopravný prostriedok (§ 185 ods. 2 Trestného poriadku). Ide tu však znova o otázku aplikácie, ktorá\nna závery ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov nemá žiaden vplyv tak, ako nemajú\nvplyv na posúdenie súladu napadnutých ustanovení s ústavou ani námietky navrhovateľky\no súčasnom spôsobe (politickej) voľby generálneho prokurátora a jeho menovania do funkcie (pozri\ntiež body 83.1 ‒ 83.8, 138, 208 a 209 tohto odôvodnenia).\n139. V demokratickom a právnom štáte, ktorého trestný proces má akuzačný charakter, nie je\nmožné súdnu moc z prípravného konania vylúčiť v dôsledku ochrany osobnej slobody\nobmedzovanej väzbou aj bez právoplatného odsúdenia. To nerobia ani napadnuté ustanovenia.\nAk by aj generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení zrušil uznesenie o vznesení obvinenia\n37\n\na dotknutá osoba by bola prepustená z väzby na slobodu, to nevylučuje, že jej bude opäť môcť byť\nvznesené obvinenie (nie je prítomná prekážka res iudicata a ňou vyvolaná neprípustnosť trestného\nstíhania) vrátane návrhu na jej opätovné vzatie do väzby, o ktorom bude opäť rozhodovať sudca pre\nprípravné konanie.\n140. Ústavný súd s poukazom na už uvedené skutočnosti v napadnutých ustanoveniach nezistil\nzásah do deľby moci či osobitne zásah do súdnej moci, ktorým by došlo k popretiu alebo\nodstráneniu účinkov súdnych rozhodnutí v prípravnom konaní. Ústavný súd tak neidentifikoval\nzásah do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu deľby moci.\nIII.3.2. K namietanému zasahovaniu do princípu právnej istoty:\n141. Ústavný súd v kontexte návrhovej argumentácie preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska\nzásahu do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu právnej istoty. Princíp právnej istoty je rovnako ako princíp\ndeľby moci predmetom rozsiahlej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Ústavný\nsúd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom\nštáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého\nobsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné\nprávnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov.\n142. Napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ako taký už zo svojej\npodstaty zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie,\nktoré je právoplatné, je ním možné napadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných\nprostriedkov limitované, pričom tradičným spôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie\nnezákonnosti právoplatného rozhodnutia, pričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové\nzistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu, ale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate\ndotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti rozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite\nzaloženej právoplatnosťou nezákonného rozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná\ntomu, či v kontexte celého príslušného konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok\nposlednú ultimatívnu možnosť nápravy nezákonnosti alebo nie.\n143. Trestný poriadok viaže použitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých\nustanovení na splnenie niekoľkých podmienok, a to na (i) existenciu právoplatného rozhodnutia\nprokurátora alebo policajta, (ii) porušenie zákona týmto rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu\npredchádzalo, (iii) možnosť podania návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku\nosobami podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku len do troch mesiacov od právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia a (iv) možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie podľa § 363\nods. 1 Trestného poriadku len do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.\nUplynutím tejto lehoty definitívne záujem na stabilite založenej právoplatným rozhodnutím\nprokurátora alebo policajta prevyšuje nad požiadavkou odstránenia ich možnej nezákonnosti\nv prípravnom konaní.\n144. Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení má osobitý charakter v tom,\nže o ňom môže generálny prokurátor rozhodnúť aj bez návrhu, čím sa odlišuje od ostatných\nmimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.\n\n38\n\n145. Odhliadnuc od toho, tento mimoriadny opravný prostriedok spĺňa znak mimoriadnosti v tom,\nže ide o zásah do právoplatných rozhodnutí, a tiež znak devolúcie (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022, bod 21).\nRovnako tak je naplnený znak mimoriadnosti opravného prostriedku v tom, že smeruje proti\nrozhodnutiam prokurátora alebo policajta, ak bol nimi porušený zákon alebo ak bol porušený zákon\nkonaním, ktoré im predchádzalo. Ide tak o odstránenie nezákonnosti, ktorej sa konaním alebo\nrozhodnutím dopustil prokurátor alebo policajt a kontaminoval tým trestné konanie. Napĺňa sa tým\npožiadavka, aby rozhodnutie bolo nielen právoplatné, ale aj zákonné.\n146. Vo vzťahu k podmienke porušenia zákona rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu\npredchádzalo, už ústavný súd uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2016 došlo k takej úprave\nnapadnutých ustanovení, ktorou bola z § 363 ods. 1 Trestného poriadku vypustená veta\nvymedzujúca porušenie zákona ako podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie\nvo veci. Rovnako ústavný súd poukázal aj na odôvodnenie tejto zmeny, a to aby „mal generálny\nprokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora\nalebo policajta v prípravnom konaní“. Z odôvodnenia tejto zmeny vyplýva, že táto zjavne\nnesmerovala k tomu, aby bola odstránená alebo zmiernená požiadavka na intenzitu pochybenia, ale\nk rozšíreniu možnosti generálneho prokurátora zasiahnuť proti rozhodnutiam v prípravnom konaní.\nAj keď zákonodarca zvolil takú legislatívnu techniku, že vypustil zo zákonného textu celú vetu,\ntento mimoriadny opravný prostriedok vo zvyšku zachoval, a preto je podľa ústavného súdu\npotrebné aj naďalej pri jeho aplikácii požadovať naplnenie znaku mimoriadnosti v tom, že\nporušenie zákona rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo konaním, ktoré mu predchádzalo,\nmusí mať podstatnú intenzitu znamenajúcu možný podstatný vplyv na výsledok konania.\n147. Podľa ústavného súdu je aj v tomto rozsahu naďalej aktuálny jeho názor, že podľa ustálenej\npraxe sa za porušenie zákona prijatým rozhodnutím považuje podstatný nesúlad medzi rozhodnutím\na použitím všeobecne záväzného právneho predpisu a za konanie porušujúce zákon spravidla\nzávažné a neakceptovateľné porušenie procesnoprávnych predpisov (sp. zn. III. ÚS 48/2014).\n148. Rozhodovanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení je\nzaložené na prezumpcii správnosti právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu\npredchádzalo. Generálny prokurátor môže vysloviť porušenie zákona iba vtedy, ak zistí taký rozpor\nnapadnutého rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, že nemožno trvať na vlastnostiach\nvyplývajúcich z právoplatnosti rozhodnutia. Právna istota založená právoplatným nezákonným\nrozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo nezákonným konaním, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo, má prednosť pred zásadou zákonnosti trestného konania, ak zistenú nezákonnosť je\nmožné odstrániť v ďalších štádiách trestného konania tak, aby takáto nezákonnosť nepredstavovala\nnarušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu. Pri podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie alebo konanie,\nktoré mu predchádzalo, obstáť, nie je podľa ústavného súdu z hľadiska efektívnosti konania\nvylúčené, aby bola zistená nezákonnosť odstránená už v prípravnom konaní a neprenášala sa do\nďalšieho štádia trestného konania. To môže mať výsledkovo omnoho závažnejšie následky ako\nv jeho počiatočných štádiách, najmä pri chybách postupu v prípravnom konaní podstatných pre\nmeritórne rozhodnutie, ktoré sú odstrániteľné, a to vzhľadom na obmedzenie (oproti úprave účinnej\npred 1. januárom 2006) možnosti vrátiť vec zo štádia po nariadení hlavného pojednávania do\nprípravného konania (len § 279 ods. 1, § 323, § 389 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), teda ak nedôjde\nk „záložnému“ odstráneniu chyby prípravného konania prostredníctvom oficiózneho rozhodovania\n39\n\nsúdu pri preskúmaní alebo predbežnom prejednaní obžaloby (s takto vyvolaným benefitom pre\nobvineného, resp. obžalovaného). V tomto prípade záujem na zákonnosti rozhodnutia alebo\nkonania, ktoré mu predchádzalo, zjavne prevyšuje nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti\nprávoplatného rozhodnutia.\n149. Zákonnou podmienkou zrušenia právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta\nv prípravnom konaní generálnym prokurátorom je porušenie zákona zrušovaným rozhodnutím\nalebo konaním, ktoré mu predchádzalo. Účelom je teda ochrana zákonnosti v prípravnom konaní.\nZásada zákonnosti vyjadrená v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako zásada stíhania iba zo zákonných\ndôvodov, ktorej aspektom je zákonnosť začatia trestného stíhania, ako aj zákonnosť vedenia\ntrestného stíhania, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Nejde pritom iba o trestnoprocesnú zásadu, ale aj o naplnenie ústavného princípu legality, pretože trestné stíhanie možno\nviesť len v súlade so zákonom a len samotné dosiahnutie jeho cieľa nemôže posväcovať prípadné\nnezákonné prostriedky.\n150. Trestný poriadok v § 367 ods. 2 vymedzuje porušenia zákona, pri ktorých nevyžaduje zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia, ale pri náprave uprednostňuje príkaz generálneho prokurátora tomu\nprokurátorovi alebo policajtovi, o ktorého rozhodnutie ide, aby porušenie zákona (keď\nv napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný) svojím rozhodnutím alebo jeho\ndoplnením odstránil. Aj to je súčasťou a vyjadrením zákonných limitov použitia napadnutých\nustanovení.\n151. Ďalšie obmedzenia použitia napadnutých ustanovení vyplývajú z rozhodovacej činnosti\nsamotného ústavného súdu, ktorý vo veci zjednotenia právnych názorov II. senátu a IV. senátu\nrozhodol: 1. Ak generálny prokurátor, aj keď v zastúpení iným prokurátorom generálnej\nprokuratúry, rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom\nopravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený\nprieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého\ndielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) Trestného poriadku. 2. Procesná situácia\ntotožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia (generálny\nprokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia generálneho\nprokurátora iným prokurátorom generálnej prokuratúry pri rozhodovaní, nie je zlučiteľná\ns výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 Trestného poriadku na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Týmto osobám, najmä obvinenému pritom Trestný poriadok\nposkytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom\nnajmä v súdnom konaní (PLz. ÚS 2/2022), čím ústavný súd jednoznačne použitie mimoriadneho\nopravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení podmienil dosiahnutím devolutívneho účinku\nako esenciálneho znaku mimoriadneho opravného konania.\n152. Ústavný súd už k mimoriadnym opravným prostriedkom vyslovil, že výnimočnosť ich použitia\nneznačí ojedinelosť ich využívania. Príliš zúžené chápanie dosahu mimoriadneho opravného\nprostriedku, keď sa kladie dôraz na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, by mohlo\nmať veľmi významné a negatívne dôsledky (m. m. PL. ÚS 57/99).\n153. Aj v posudzovanej veci by záujem na stabilite právoplatného nezákonného rozhodnutia\nprokurátora alebo policajta mohol mať negatívne dôsledky na dosiahnutie účelu trestného konania,\nteda najmä náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov a uskutočnenie\n40\n\nspravodlivého procesu. Odstránenie nezákonnosti mimoriadnym opravným prostriedkom podľa\nnapadnutých ustanovení preto v rozsahu limitov ich použitia, ktoré ústavný súd už uviedol,\npredstavujú ústavne akceptovateľný zásah do právnej istoty.\nIII.3.3. K porušovaniu princípov zákazu svojvôle a zákazu zneužitia moci:\n154. Napokon ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do čl. 1 ods. 1\nústavy v rozsahu zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci, ktoré ako princípy demokratického\na právneho štátu sú rovnako predmetom judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015,\nPL. ÚS 7/2017). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj názor na zákaz svojvôle a zneužitie\nprávomoci, ktorý vyslovil pri prieskume uznesenia národnej rady, ktorým táto zrušila niektoré\nrozhodnutia o amnestii. Zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív,\nktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa\nna výkone verejnej moci. Svojvôľa ako „bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle“, resp.\n„uprednostnenie vlastnej vôle... namiesto práva a spravodlivosti“ je vo sfére verejného práva\nintegrálne spojená so zneužitím právomoci. Za zneužitie právomoci nemožno chápať len výkon\nprávomoci v rozpore s platným právom alebo nad rámec (ultra vires) zverenej pôsobnosti, či nad\nrámec uváženia (diskrécie) poskytnutého právnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie\nverejného činiteľa v rozpore s ústavou chránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými\nprostredníctvom ústavných princípov, resp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť\nvtedy, ak je očividné, že ide o konanie v rozpore s verejným záujmom uprednostňujúce osobný\nzáujem či skupinové záujmy. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nie náhodou sú\nnajvýznamnejšie prejavy zneužívania právomoci verejných činiteľov premietnuté do skutkovej\npodstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa – pozri § 326 Trestného zákona (sp. zn.\nPL. ÚS 7/2017).\n155. Z už uvedeného je možné a contrario vyvodiť, kedy k svojvoľnému konaniu verejných\nčiniteľov nedochádza. Ide najmä o konanie v súlade s platným právom v rámci zverenej pôsobnosti\na v medziach uváženia poskytnutého právnymi normami. Musí ísť o také konanie, ktoré\nnepredstavuje bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle uprednostňovaním osobného záujmu nad\nzáujmom verejným. Ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého\nvšeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (v zásade) nemôže svojím postupom, resp.\nrozhodnutím porušiť ústavou alebo dohovorom zaručené právo, ak koná a rozhoduje v súlade\ns platným a účinným zákonom pri jeho ústavne konformnom výklade (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014, II. ÚS 46/2017, III. ÚS175/2018, I. ÚS 454/2020,\nIV. ÚS 110/2022), s čím súvisí aj prezumpcia súladu právnych predpisov prekonateľná pri\nkoncentrovanej kontrole ústavnosti derogačným nálezom ústavného súdu vydaným v konaní\no súlade právnych predpisov (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022).\n156. Ústavný súd už vymedzil svoje chápanie mimoriadneho opravného prostriedku upraveného\nnapadnutými ustanoveniami, osobitne ich vzťah k rozhodovaniu sudcu pre prípravné konanie\no väzbe obvineného. V prípravnom konaní, v ktorom jedinom môže generálny prokurátor zrušiť\npodľa napadnutých ustanovení právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, súd, resp. sudca\npre prípravné konanie formálne o zákonnosti vznesenia obvinenia nikdy nerozhoduje. Súčasne platí,\n\n41\n\nže zásah generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení smeruje „len“ proti právoplatnému\nrozhodnutiu prokurátora alebo policajta, a nikdy nie proti rozhodnutiam sudcu pre prípravné\nkonanie. Ako ústavný súd už uviedol, postavenie prokurátora ako dominus litis prípravného konania\nje dopĺňané akuzačnými prvkami v podobe rozhodnutí, ktoré sú výlučne zverené sudcovi pre\nprípravné konanie. Generálny prokurátor nie je oprávnený zrušiť rozhodnutia vydané sudcom pre\nprípravné konanie.\n157. Súčasne ústavný súd poukázal aj na to, že napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny\nopravný prostriedok s prvkom sui generis, a to možnosťou generálneho prokurátora zrušiť\nprávoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní aj bez návrhu. Takáto\nmožnosť je daná samotným Trestným poriadkom. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto\nformálne možné takéto konanie generálneho prokurátora kvalifikovať ako prekročenie právomoci či\nkonanie nad rámec jeho právomoci. V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti, že § 363\nods. 1 Trestného poriadku umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, iba\nak bol porušený zákon, čo platí rovnako, ak generálny prokurátor koná na návrh (§ 364 ods. 1\nTrestného poriadku) alebo bez návrhu (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). V oboch situáciách\npredpokladaných Trestným poriadkom tak platia rovnaké limity na použitie napadnutých\nustanovení, ktoré už ústavný súd vymedzil.\n158. K zákazu svojvôle a zneužitia právomoci a možnosti generálneho prokurátora zrušiť\nprávoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta napokon ústavný súd uvádza, že ak by\ngenerálny prokurátor z vlastnej činnosti zistil skutočnosti nasvedčujúce porušeniu zákonnosti alebo\nby mu bol daný návrh v súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku (oprávneným subjektom\na v lehote) a generálny prokurátor by na ich základe nekonal (v situácii, ak by ponechanie\nnezákonného rozhodnutia v platnosti znamenalo porušenie princípov spravodlivého procesu\nohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu), práve to by predstavovalo\nvýkon právomoci spôsobom odporujúcim zákonu či nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z jeho\nprávomoci, a to ochrany zákonnosti trestného konania.\n159. Ústavný súd aj s ohľadom na charakter mimoriadneho opravného prostriedku podľa\nnapadnutých ustanovení a jeho limitov nezistil zákonom vytvorený priestor na svojvôľu v konaní\ngenerálneho prokurátora. Samozrejme, z povahy veci v konečnom dôsledku platí, že akákoľvek\núprava zakladajúca právomoc môže byť aplikovaná svojvoľne, oproti čomu však stojí prezumpcia\nsprávnosti individuálnych právnych aktov a konania orgánov verejnej moci bona fidae, ktorá môže\nbyť vyvrátená, ale len v príslušnom zákonom ustanovenom konaní revidujúcom dotknuté\nrozhodnutie alebo postup, ktorý mu predchádzal. Takým konaním je práve konanie podľa\nnapadnutých ustanovení, pričom jedinou zmysluplnou alternatívou inštančnosti je prieskum vyšším\n(nadriadeným) orgánom rozhodovania nižšieho (podriadeného) orgánu, nie naopak, keď vrchol\npyramidálneho usporiadania sústavy prokuratúry je určený priamo v čl. 150 ústavy.\n160. Na tomto mieste je potrebné opätovne pripomenúť, že prieskum napadnutých ustanovení\nv konaní o súlade právnych predpisov má abstraktný charakter. Nejde o konanie o sťažnosti podľa\nčl. 127 ústavy, ktorá by smerovala proti konkrétnemu rozhodnutiu generálneho prokurátora\nv konkrétnej veci. Predmetom posudzovania ústavným súdom v tomto konaní teda nie sú konkrétne\nrozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré navrhovatelia a tiež navrhovateľka v návrhoch a replike\nuvádzajú a z ktorých vyvodzujú svoj vnútorný vzťah k napadnutým ustanoveniam.\n\n42\n\n161. Trestné konanie je ústavným súdom chápané ako celok, v ktorom dochádza k náležitému\nzisteniu trestného činu a spravodlivému potrestaniu páchateľa a súčasne k ochrane základných práv\na slobôd fyzických osôb a právnických osôb, a tým zabezpečeniu spravodlivého procesu. V každom\nštádiu trestného konania musí byť zabezpečená jeho zákonnosť, na čo v prípravnom konaní slúži aj\nzrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení ako jeden\nz mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní a súčasne jediný mimoriadny opravný\nprostriedok v prípravnom konaní na nápravu nezákonnosti rozhodnutia prokurátora alebo policajta\nalebo konania, ktoré mu predchádzalo. Jednota trestného konania, resp. jeho celistvosť umožňujú\n(v prípadoch, v ktorých je to možné) odstránenie nezákonnosti z prípravného konania aj\nv neskorších štádiách trestného konania. Ústavný súd k tomu vyslovil, že trestné konanie je\nod svojho začiatku až do konca procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov\nmôžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich\nvšeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo\nv predchádzajúcich štádiách trestného konania (II. ÚS 425/2017, I. ÚS 77/2019). Možnosť\nultimatívneho odstránenia nezákonnosti už v prípravnom konaní postupom podľa napadnutých\nustanovení síce prináša zásah do stability nezákonného rozhodnutia prokurátora alebo policajta\nvyjadrenej ich právoplatnosťou, ale je to v záujme dôvery v zákonné a spravodlivé rozhodovanie,\nčím sa zabezpečuje účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného poriadku už v štádiu\nprípravného konania bez následnej zbytočnej kontaminácie ďalších štádií trestného konania.\n162. Ústavný súd identifikoval zákonné pravidlá vytvárajúce limity použitia napadnutých\nustanovení, a to najmä ochranu zákonnosti pred jej hrubým porušením, obmedzenú aktívnu\nlegitimáciu a obmedzený čas použitia, a tiež sám stanovil ďalšie týkajúce sa schopnosti vyvolať\ndevolutívny účinok. Možnosť generálneho prokurátora aj bez návrhu zrušiť právoplatné\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta je výnimkou sui generis či znakom mimoriadneho\nopravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení, ktorá je z pohľadu ústavného súdu\nopodstatnená ústavnou úlohou prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom chrániť práva\na zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb.\n163. Ústavný súd tak v právnej úprave napadnutých ustanovení ako celku, ako boli vymedzené\nnavrhovateľmi a navrhovateľkou v návrhoch, nezistil takú excesívnosť vo vzťahu k deľbe moci,\nprávnej istote a zákazu svojvôle ako princípom demokratického a právneho štátu, ktorá by viedla\nk záveru o nesúlade napadnutých ustanovení ako celku s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nIII.4. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141\nods. 1 ústavy:\n164. V časti XII návrhu navrhovatelia uvádzajú dôvody na nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 46\nods. 1 ústavy, a to odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa navrhovateľov „V právnom\nštáte je vylúčené, aby orgán verejnej moci, v tomto prípade generálny prokurátor, rozhodoval\no zákonnosti všetkých rozhodnutí vyšetrovateľov a prokurátorov s vylúčením akéhokoľvek\nopravného prostriedku. Opravný prostriedok je však podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku\nvylúčený v celom rozsahu a pre všetky dotknuté osoby.“ (bod 70 návrhu), ale súčasne pokračujú\nv argumentácii aj tým, že „V právnom štáte je ústavne neprípustné, aby také závažné rozhodnutia,\nakými sú rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nepodliehali\n\n43\n\nsúdnemu prieskumu ich zákonnosti.“ (bod 73 návrhu). V bode 32 návrhu navrhovatelia namietajú\nnepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora, pričom je možné vyvodiť, že majú\nna mysli nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora súdom. Rovnako aj podľa\nnavrhovateľky je neústavnosť napadnutých ustanovení umocnená skutočnosťou, že rozhodnutie\ngenerálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je konečné a nie je preskúmateľné ani\nvšeobecným súdom a ani ústavný súd neposudzuje komplexne všetky jeho rozhodnutia vydané\npodľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom konečnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí\ngenerálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku spolu s postavením generálneho\nprokurátora v právnom systéme umožňujú generálnemu prokurátorovi vyhnúť sa akejkoľvek\nvonkajšej kontrole jeho rozhodovacej činnosti podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.\n165. Podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor v konaní podľa § 363 ods. 1\nTrestného poriadku rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.\nTrestný poriadok výslovne vylučuje opravný prostriedok, čo znamená, že uznesenie generálneho\nprokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nie je možné napadnúť riadnym a ani\nmimoriadnym opravným prostriedkom. To predstavuje prvú rovinu prieskumu napadnutých\nustanovení vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Druhú rovinu prieskumu napadnutých ustanovení\nvo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje to, či možno neprípustnosť opravného prostriedku bez\nďalšieho stotožniť s nepreskúmateľnosťou súdom a či to vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam\npredstavuje porušenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n166. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou\ngarantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).\n167. V tomto prípade ide o konanie generálneho prokurátora, ktorý nie je súdom, dôležitá je tak\nprávna ochrana iným orgánom Slovenskej republiky. Podstatou základného práva na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytovanú iným orgánom Slovenskej republiky je umožniť\nkaždému reálny prístup k príslušnému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak,\naby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy. Obsahom základného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky nie\nje však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu účastníka konania (m. m. I. ÚS 84/97,\nII. ÚS 265/2018, II. ÚS 185/2020).\n168. V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj\nčl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp.\nčl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy\nlen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01, IV. ÚS 58/2019).\nSúčasne ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že\nk úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie\na ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na\nuplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred\norgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú\ndostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia\ntýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto\nich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd (sp. zn. IV. ÚS 58/2019).\n\n44\n\nIII.4.1. K zásahu do práva na inú právnu ochranu vylúčením opravného prostriedku proti\nuzneseniu generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku:\n169. Ústavný súd v prvej rovine preskúmal napadnuté ustanovenia vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy\nv kontexte § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučujúceho opravný prostriedok proti uzneseniu\ngenerálneho prokurátora vydanému v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.\n170. Napadnutým ustanoveniam, ktoré upravujú mimoriadny opravný prostriedok, bola už\nvenovaná pozornosť, pričom jeho podstata je v tom, že v záujme zákonnosti rozhodnutí prokurátora\nalebo policajta v prípravnom konaní prelamuje ich stabilitu danú právoplatnosťou, a tým zasahuje\ndo právnej istoty. Ústavný súd súčasne poukázal na to, že právna istota je zabezpečená\nobmedzeniami, ktoré sú s použitím mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých\nustanovení spojené.\n171. Ak by zákonodarca právnou úpravou mimoriadneho opravného prostriedku pripustil\npreskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania ďalším opravným prostriedkom,\ndošlo by k iterácii či reťazeniu opravných prostriedkov, čím by nebolo možné ad absurdum nikdy\ndosiahnuť stabilitu a nezmeniteľnosť rozhodnutí, a tým by bola hrubo porušená právna istota, ktorej\nochranu napokon svojím návrhom sledujú aj navrhovatelia. Právna úprava trestného konania preto\nnepripúšťa preskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania, a to nielen v § 363 ods. 3\nTrestného poriadku, ale ani v § 392 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu\no dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.\n172. Neprípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu z mimoriadneho opravného konania\npritom nepredstavuje zásah do práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\npráve naopak. Mimoriadnym opravným konaním sa sleduje náprava porušenia zákonnosti, čím sa\nposkytuje iná právna ochrana.\n173. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\ndotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom\npodľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných\norgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom zaoberať a o jeho\nvybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby\npríslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06,\nI. ÚS 15/2017).\n174. Rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení má procesný charakter\na jeho účinky uvádza Trestný poriadok v § 367. Tým je nové rozhodnutie generálneho prokurátora\nvo veci alebo orgánu, ktorému to generálny prokurátor prikázal, o veci. Za podmienok § 185\nTrestného poriadku tak tieto nové rozhodnutia opäť podliehajú sťažnosti, čím je daná iná právna\nochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n175. V tejto rovine prieskumu napadnutých ustanovení ústavný súd neidentifikoval zásah do práva\nna inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n45\n\nIII.4.2. K zásahu do práva na inú právnu ochranu pre nepreskúmateľnosť rozhodnutí\ngenerálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom:\n176. V druhej rovine ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska porušenia čl. 46\nods. 1 ústavy v kontexte argumentácie navrhovateľov a navrhovateľky o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom. V tejto súvislosti\nústavný súd v prvom rade pripomína, že § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučuje, resp. nepripúšťa\nopravný prostriedok. Trestný poriadok v napadnutých ustanoveniach a ani na inom mieste\nneupravuje výslovne preskúmavanie uznesení generálneho prokurátora vydaných podľa\nnapadnutých ustanovení súdom. Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky z hľadiska nesúladu\ns čl. 46 ods. 1 ústavy nesmeruje k tomu, že k nesúladu dochádza práve takouto absenciou právnej\núpravy, ale z návrhov sa dá vyvodiť, že nepreskúmateľnosť uznesení generálneho prokurátora\nvydaných podľa napadnutých ustanovení vyvodzujú navrhovatelia z § 363 ods. 3 Trestného\nporiadku. Preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu na základe opravného prostriedku\na preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby je potrebné odlišovať. Takéto\nodlíšenie v oblasti verejnej správy vyplýva najmä z § 6 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Podľa § 6\nods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov\nverejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú\nv ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym poriadkom, ale v spojení s § 7 ods. 1 písm. a)\nSSP nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej\nsprávy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné\nprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Zákonodarca odlišuje preskúmanie\nrozhodnutia orgánu verejnej správy riadnym opravným prostriedkom a preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy súdom v správnom súdnictve. Zákonodarca skôr výnimočne\nkonštruuje preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby ako opravný\nprostriedok. Právna úprava, ktorá by výslovne priamo alebo nepriamo vylučovala alebo zužovala\npriestor na súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov, by narazila na ústavnosť\n(m. m. sp. zn. PL. ÚS 12/97) a tiež na čl. 6 dohovoru (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre\nľudské práva z 2. 9. 1998 vo veciach Lauko proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 26138/95\na Kadubec proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95).\n177. Generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení koná ako orgán činný v trestnom konaní,\na nie ako orgán verejnej správy v správnom konaní. Už uvedeným chcel ústavný súd poukázať\nna to, že žaloba na súde štandardne nie je opravným prostriedkom. Vo vzťahu k mimoriadnemu\nopravnému prostriedku podľa napadnutých ustanovení je potrebné zodpovedať otázku, či absencia\nprávnej úpravy preskúmavania rozhodnutí generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých\nustanovení predstavuje v kontexte trestného konania porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n178. Ústavný súd už uviedol, že trestné konanie predstavuje celok, ktorý pozostáva z niekoľkých\nlogicky procesne na seba nadväzujúcich štádií, a to predsúdneho konania ako úseku trestného\nkonania zahŕňajúceho postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie, súdneho konania\na napokon pre dosiahnutie účelu trestného konania aj vykonávacieho konania. Procesné záruky\n\n46\n\nzabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov\n(prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy\nprvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie\na predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej\nhlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (sp. zn. I. ÚS 15/2017).\n178.1. Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení upravuje zrušenie\nprávoplatných rozhodnutí prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, teda v predsúdnom\nštádiu trestného konania, a výsledkom je uznesenie generálneho prokurátora ako procesné\nrozhodnutie s dôsledkami podľa § 367 Trestného poriadku [resp. upovedomenie o nezistení dôvodu\nna zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 Trestného poriadku)]. Právna úprava trestného\nkonania umožňuje v ďalšom štádiu trestného konania, a to v súdnom konaní po podaní obžaloby,\nprávne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou,\nku ktorého porušeniu by došlo v prípravnom konaní, a tým naplniť právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade postavenia obvineného pred súd sú postup a rozhodnutia orgánov\nčinných v trestnom konaní vrátane prípadného rozhodnutia generálneho prokurátora podľa\nnapadnutých ustanovení súčasťou podania obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine\na treste, ktoré už ale preskúmaniu (kontrole) zo strany súdu, a to z hľadiska jeho dôvodnosti, ako\ni zákonnosti, vecne podlieha. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením, že za takejto procesnej\nsituácie nie je rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa napadnutých ustanovení\nTrestného poriadku preskúmateľné súdom a narúša tak systém deľby moci, ako aj princíp\nnezávislosti a nestrannosti súdnej moci.\n179. V tomto kontexte možno analogicky poukázať na situáciu, ak sa prokurátor, vychádzajúc\nz výsledkov prípravného konania, v prípade, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného\nvyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného pred súd, rozhodne nepodať\nobžalobu, a teda z dôvodov uvedených v zákone zastaví trestné stíhanie [s autoritatívnou\nkonštatáciou nepochybnej situácie zodpovedajúcej skutkovej alebo právnej nevine podľa § 215\nods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku a tvoriacej prekážku právoplatne rozhodnutej veci], postúpi\nvec inému orgánu, ak vyhodnotí, že nejde o trestný čin, ale o priestupok alebo o správny delikt. Ani\nproti takýmto rozhodnutiam prokurátora nie je možné podať opravný prostriedok, o ktorom by\nrozhodoval súd, resp. nie sú preskúmateľné súdom, pričom aj v tomto prípade by bolo možné\nhovoriť v prípade akceptácie názoru navrhovateľov o zásahu do súdnej moci v tom, že by sa jej\nupieralo konečné rozhodnutie vo veci. Z deľby moci premietnutej do rozdelenia pôsobnosti\norgánov, ktoré ju vykonávajú v trestnom konaní, vyplýva, že súd nevznáša obvinenie ani nepodáva\nobžalobu (čím je eliminovaný charakter súdneho konania ako inkvizičného, resp. konania, v ktorom\nje žalobca aj sudcom), preto nerozhoduje o vine zo spáchania trestného činu negatívne (o nevine),\nak obvinený nie je prokurátorom ako žalobcom postavený pred súd. Pozitívne rozhodnutie o vine je\nvšak už len v rukách súdu, rovnako negatívne rozhodnutie o predmetnej otázke (v podobe\noslobodenia spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku), avšak len v súdnom konaní\niniciovanom prokurátorom podaním obžaloby alebo návrhom na schválenie dohody o vine a treste.\nÚstavný súd podotýka, že pre popísaný aspekt trestného súdneho konania na báze obžalovacej\nzásady (ako kontradiktórneho a spravodlivého) je nepodstatné, či je prokurátor orgánom\ns osobitným ústavným vymedzením sústavy orgánov prokuratúry mimo trojdelenia moci alebo či je\norgánom výkonnej moci, v oboch prípadoch s väčšou alebo menšou mierou autonómie dotknutej\n47\n\nosoby v pozícii orgánu činného v trestnom (prípravnom) konaní a žalobcu ako strany v súdnom\nkonaní oproti vyšším zložkám sústavy buď prokuratúry, alebo (napríklad a typicky) štátneho\nzastupiteľstva.\n180. Ústavný súd vzhľadom na uvedené zistenia ani v tejto rovine nezistil nesúlad napadnutých\nustanovení s čl. 46 ods. 1 ústavy.\n181. Navrhovatelia v petite v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy uvádzajú aj čl. 141 ods. 1 ústavy,\nv samotnom texte návrhu však už k tomu neuvádzajú žiadnu argumentáciu.\nIII.5. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 142 ods. 1 ústavy:\n182. Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zasahujú aj do čl. 142 ods. 1 ústavy, a to tak, že\ntoto ustanovenie umenšujú. K tomuto by malo dochádzať tým, že generálny prokurátor je podľa\nnapadnutých ustanovení oprávnený negovať preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej\nmoci súdom.\n183. Dá sa predpokladať, že navrhovateľka namieta umenšovanie čl. 142 ods. 1 ústavy v rozsahu,\npodľa ktorého súdy rozhodujú v trestnoprávnych veciach. Rozhodovanie v trestnoprávnych veciach\npredstavuje jednu z troch oblastí výkonu súdnictva v rámci všeobecných súdov v čl. 142 ods. 1\nústavy, a to trestné súdnictvo.\n184. Ústavný súd opakovane uvádza, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých\nustanovení má procesný charakter a po zrušení napadnutého rozhodnutia sa postupuje podľa § 367\nods. 1 Trestného poriadku, čo nepredstavuje prekážku pokračovania v trestnom konaní a podania\nobžaloby na súde prokurátorom, čím sa vytvorí priestor na naplnenie čl. 142 ods. 1 ústavy\nv rozhodnutí súdu o vine a treste či podaní návrhu na schválenie dohody o vine a treste\na v následnom rozhodnutí súdu o jej schválení. Pre prípad negatívneho rozhodnutia prokurátora\no iniciovaní súdneho konania nepodaním obžaloby platia závery uvedené v bode 179 tohto\nodôvodnenia. V prípravnom konaní, kde patria aj napadnuté ustanovenia, rovnako teda podľa\nústavného súdu nedochádza k umenšovaniu rozhodovania súdov v trestnoprávnych veciach podľa\nčl. 142 ods. 1 ústavy.\n185. V kontexte doterajšej argumentácie ústavný súd dopĺňa, že ak by vôbec malo dochádzať\nk zásahu do súdnej moci spôsobom, ktorý navrhovateľka označuje ako umenšovanie, tak faktický\npotenciál preň v sebe skrýva obžalovacia zásada vyjadrená v § 2 ods. 15 Trestného poriadku, podľa\nktorej je trestné stíhanie pred súdom možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej\nprokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje. Obžalovacia zásada\nnapĺňa akuzačný charakter trestného konania, v ktorom sú jednotlivé procesné funkcie rozdelené\nmedzi rôzne subjekty, a vo vzťahu ku konaniu a k rozhodovaniu súdu vyjadruje, že to možno\nuskutočniť len na základe obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podaných\nvýlučne prokurátorom. Trestné stíhanie pred súdom sa tak koná len na základe obžaloby alebo\nnávrhu na dohodu o vine a treste (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku), pričom podanie obžaloby je\nvýlučným oprávnením prokurátora [§ 231 písm. a) Trestného poriadku], ktoré je však v prípade\nnaplnenia zákonných podmienok aj jeho povinnosťou. Súd nie je oprávnený nútiť prokurátora\npodať obžalobu ani mu jej podanie uložiť alebo nariadiť, a to ani v záujme naplnenia čl. 142 ods. 1\nústavy. Rovnako tak v ústave ani v Trestnom poriadku nie je upravené právo jednotlivca, aby na\n\n48\n\nzáklade jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným\nosobám (I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09, II. ÚS 298/2021). Do tohto\nrámca (aj vo význame právo/povinnosť) významne zapadá aj možnosť prokurátora vziať obžalobu\nspäť (§ 239 ods. 1 Trestného poriadku) a najmä po začatí hlavného pojednávania ustúpiť\nod obžaloby (§ 239 os. 2 Trestného poriadku), keď druhý z uvedených prípadov automaticky\nvyvoláva povinnosť súdu rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby s účinkami\nres iudicata [§ 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] bez akejkoľvek zákonnej možnosti súdu\nzvrátiť také rozhodnutie prokurátora, prípadne jeho procesné dôsledky. Primerane sa tieto závery\npoužijú aj vo vzťahu k podávaniu opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu v súdnom\nkonaní, keď len prokurátor môže takto postupovať, s výnimkou odvolania v otázke povinnosti\nna náhradu škody v neprospech obžalovaného.\n186. Ústavnému súdu nie je známe, že by už uvedené ustanovenia Trestného poriadku upravujúce\nobžalovaciu zásadu trestného konania a jej procesné deriváty boli predmetom spochybňovania\nz hľadiska ich ústavnosti z dôvodu umenšovania čl. 142 ods. 1 ústavy.\n187. Nemožno teda prisvedčiť argumentácii, že k zásahu do čl. 142 ods. 1 ústavy v zmysle jeho\numenšenia dôjde postupom podľa napadnutých ustanovení, keď generálny prokurátor svojím\nrozhodnutím vracia vec prokurátorovi alebo policajtovi, aby o nej znovu konal, teda nemá, ako to\nuž bolo opakovane uvedené, povahu konečného rozhodnutia. Ak by aj v prípravnom konaní neboli\npoužité napadnuté ustanovenia, to nezakladá povinnosť príslušného prokurátora podať obžalobu len\npreto, aby súd mohol podľa čl. 142 ods. 1 ústavy konať a rozhodnúť. Práve naopak, použitie\nnapadnutých ustanovení môže vnútorné presvedčenie prokurátora o obžalobe posilniť, keď si je\nvedomý toho, že z prípravného konania sa neprenáša nezákonnosť, ktorá by mu sťažila alebo\nzmarila unesenie dôkazného bremena na základe podanej obžaloby.\nIII.6. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 149 ústavy:\n188. Navrhovateľka vidí v napadnutých ustanoveniach zásah do čl. 149 ústavy, a to v tom, že\nprokuratúra je povolaná chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických\nosôb a štátu, avšak jej rozhodovacia činnosť nesmie byť nadradená nad činnosťou nezávislého\nsúdnictva, ku ktorému nevykonáva kontrolnú a ani inú vyvažovaciu činnosť v systéme bŕzd\na protiváh.\n189. Generálny prokurátor je podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený preskúmavať iba\nrozhodnutia prokurátora a policajta. Napadnuté ustanovenia neobsahujú žiadne nástroje, právne\ninštitúty alebo mechanizmy, ktorými by generálny prokurátor v prípravnom konaní kontroloval\nalebo vyvažoval rozhodovanie súdu. Proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe je\nprípustná sťažnosť (§ 83 ods. 1 Trestného poriadku), o ktorej ale rozhoduje opätovne súd, nie\ngenerálny prokurátor a už vôbec nie podľa napadnutých ustanovení.\n190. Napadnutými ustanoveniami sa napĺňa zásada zákonnosti trestného konania v štádiu\nprípravného konania, a tým sa poskytuje ochrana práv a zákonom chránených záujmov tých, proti\nktorým sa vedie trestné konanie, poškodeného a zúčastnenej osoby, ale aj štátu z hľadiska jeho\nzáujmu na náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov podľa zákona\npri rešpekte k základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Tým je\nnapadnutými ustanoveniami napĺňaný obsah čl. 149 ústavy.\n49\n\n191. V súvislosti s čl. 149 ústavy a úlohami prokuratúry je potrebné uviesť dve poznámky\nv komplexnej argumentačnej relevancii. Prvá sa týka ochrany práv. Právo na vznesenie obvinenia\na trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom súde prokurátorom\nnemožno samo osebe považovať za súčasť základných práv podľa druhej hlavy ústavy a ani práv\npodľa dohovoru (sp. zn. II. ÚS 298/2021). Ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických\nosôb a právnických osôb nezahŕňa povinnosť prokuratúry (orgánov činných v trestnom konaní)\nvzniesť obvinenie, začať trestné stíhanie alebo podať obžalobu na súde podľa predstáv alebo\nnávrhov konkrétnych osôb. Druhá poznámka podčiarkuje tézu v základe prezentovanú aj\nv stanovisku najvyššieho súdu k podaným návrhom v reakcii na argumentáciu navrhovateľky, ktorá\nsa týka výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá, zjednodušene povedané, môže\nzapríčiniť, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí (v dôsledku eliminácie účinkov\nvznesenia obvinenia zrušením dotknutého uznesenia, keď taká situácia je evidentne iniciačným\nfaktorom podania oboch návrhov ústavnému súdu), čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím\niného orgánu než súdu. Tu je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku\n(jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) možno použiť aj pri rozhodovaní iného\npríslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy Trestného\nporiadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení\nobvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne\nsťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda zapríčiní, že obžaloba nebude\npodaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než\ngenerálny prokurátor postavený prokurátor neeliminuje svojím rozhodnutím podľa bazálnej právnej\núpravy (v sťažnostnom konaní) nezákonne vznesené obvinenie alebo trestné stíhanie nezastaví,\na tak zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých\npochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora, ku\nktorému však nemusí dôjsť, ak návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nebude\npodaný [podľa povahy kvalifikácie trestného činu môže ísť aj o prípad absencie na tento účel podľa\n§ 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použiteľného poškodeného] alebo generálny prokurátor\nnezareaguje ex officio (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). Obe skôr popísané alternatívy vedúce\nk rovnakému (podľa návrhového predpokladu v dôsledku nezákonnosti negatívnemu) účinku, a to\nuž podľa bazálnej procesnej úpravy zákona, návrhmi pokryté nie sú. Potom platí, že ak je ústavne\nnekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora, a minori ad\nmaius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho\nprokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (čl. 150 ústavy). A naopak, ak by\nsa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora, a maiori ad\nminus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však\nznamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako\ncelku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady (s prenosom bremena obžaloby na súd\nv kontexte splynutia pozícií „žalobcu“ a sudcu v konaní nezlučiteľnom so spravodlivým procesom).\nTieto úvahy prekračujúce na báze komparácie rámec napadnutých ustanovení dokumentujú\nneopodstatnenosť návrhovej argumentácie.\n\n50\n\nIII.7. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy:\n192. V časti XIII návrhu navrhovatelia uvádzajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1\nústavy.\n193. Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv\na slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť\no jeho vine a treste za spáchaný skutok, je príslušný všeobecný súd, ktorý spravidla, čo sa týka\notázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto\nobmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone,\nsamozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania (III. ÚS 107/08, III. ÚS 247/08).\nPredpokladom rozhodovania súdu o oboch dotknutých meritórnych otázkach však, ako už bolo\nvysvetlené, je podanie obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, čo limituje\nrozhodovanie súdu vylúčením jeho negatívnej alternatívy v prípade, ak niektorý z oboch naostatok\noznačených návrhov prokurátora (obžalobný alebo schvaľovací) nebol podaný.\n194. Navrhovatelia v argumentácii k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy\nneuvádzajú, že by napadnuté ustanovenia porušovali čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, teda že by\numožňovali generálnemu prokurátorovi postupom podľa nich rozhodovať o vine a treste za trestné\nčiny. To, že napadnuté ustanovenia neporušujú čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, považuje ústavný súd\nza nepochybné.\n195. Argumentácia navrhovateľov sa týka faktického porušenia čl. 50 ods. 1 ústavy v tom, že ak\ngenerálny prokurátor postupom podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení\nobvinenia, de facto podľa ich názoru rozhodol o nevine.\n196. Konanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je reakciou na právoplatné\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta. Ani možnosť generálneho prokurátora zrušiť ich aj bez\nnávrhu neprekoná fakt ich primárnej existencie. Inak povedané, konanie generálneho prokurátora\npodľa napadnutých ustanovení je stále iba reakciou na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie\nprokurátora alebo policajta. Ak by preto ústavný súd sledoval argumentáciu navrhovateľov\no faktickom rozhodnutí o vine zrušením uznesenia o vznesení obvinenia, nevyhnutne by musel\ndôjsť k záveru, že právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia policajtom podľa § 206 ods. 1\nTrestného poriadku by potom bolo faktickým rozhodnutím o vine (pretože podanie sťažnosti proti\ntakémuto uzneseniu nemá odkladný účinok, pozn.). Tým by došlo k faktickému stotožneniu\nobvineného (§ 33 Trestného poriadku) s odsúdeným, teda tým, proti ktorému bol vydaný\nprávoplatný odsudzujúci rozsudok. O vine by pri relevantnosti uvedeného názoru ad absurdum\nnerozhodoval súd, dokonca ani generálny prokurátor, ale policajt, a to už obvinením podozrivého.\nTakýto záver je však potrebné už z jeho podstaty považovať za nesprávny.\n197. V trestnom konaní v dôsledku bezvýnimočnosti obžalovacej zásady dochádza k negatívnemu\nrozhodovaniu o vine, a to rozhodnutiami prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215\nTrestného poriadku, o podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku,\no podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 218 Trestného\nporiadku či o zastavení trestného stíhania po schválení zmieru podľa § 220 Trestného poriadku.\nTáto úprava ale nepredstavuje zásah do čl. 50 ods. 1 ústavy, pretože nejde o rozhodnutie, ktorým by\nbolo pozitívne rozhodnuté o vine a už vôbec nie o treste, ide o zavŕšenie trestného stíhania\n51\n\nv prípade, že nedôjde k iniciovaniu súdneho konania podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie\ndohody o vine a treste. O zásahu do čl. 50 ods. 1 ústavy by bolo možné hovoriť vtedy, ak by iný\norgán Slovenskej republiky ako súd mal právomoc odsudzujúcim spôsobom pozitívne rozhodnúť\no vine, ako aj o treste za trestné činy. To nie je prípad konania a rozhodovania prokurátora podľa\n§ 215, § 216, § 218 alebo § 220 Trestného poriadku a o to menej konania podľa napadnutých\nustanovení, ktorých výsledkom je procesné rozhodnutie generálneho prokurátora v prípravnom\nkonaní.\n198. Postup po zrušení rozhodnutia prokurátora alebo policajta generálnym prokurátorom upravuje\n§ 367 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodne buď generálny prokurátor vo veci sám,\nalebo prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znova konal a rozhodol.\nIde teda o procesné rozhodnutie generálneho prokurátora, ktoré, ak pri priamom rozhodnutí vo veci\nnejde o použiteľnú alternatívu podraditeľnú pod § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, nezakladá\nprekážku res iudicata, ktorú ale zakladá meritórne rozhodnutie o vine a treste za trestné činy.\nVo vzťahu k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia to znamená neexistenciu prekážky\nopätovnému vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia. Zrušenie rozhodnutia prokurátora alebo\npolicajta generálnym prokurátorom podľa napadnutých ustanovení tak nepredstavuje ani faktický\nnegatívny pokyn, pretože toto nesmeruje k zákazu konať a rozhodnúť o veci, ale, naopak, smeruje\nk príkazu konať a rozhodnúť o veci zákonne (ak nejde o nahrádzanie zastavenia trestného stíhania,\nktoré by však bolo aplikačnou chybou, nie chybou právnej úpravy, teda bez zvažovania\nnadväzujúcej otázky ústavného nesúladu dotknutej úpravy – k tomu pozri bod 138 tohto\nodôvodnenia in fine).\n199. Ústavná požiadavka, že o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd, neznamená iba\njednoznačné ústavné vymedzenie orgánu oprávneného rozhodovať o vine a treste za trestné činy,\nteda autoritatívne konštatovať spáchanie trestného činu s účinkami prekonania prezumpcie neviny\nalebo negovať v otázke viny prokurátorom podanú obžalobu, ale súčasne aj vylučuje, aby\nv Slovenskej republike mohol o takom závere rozhodnúť iný orgán, a to ani formálne a ani fakticky.\nTakýto stav rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení nenavodzuje,\npretože generálny prokurátor ním rozhoduje negatívne v tom, že právoplatné rozhodnutia\nprokurátora alebo policajta iba zrušuje, ale tým o vine a treste za trestné činy nerozhoduje (teda\nneodsudzuje a netrestá ani neoslobodzuje spod obžaloby), a preto ústavný súd ani v tejto časti\nnávrhu nevyhovel.\nIII.8. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru:\n200. Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru z dôvodu porušenia práva na účinné vyšetrovanie\ntrestného činu, a tým zásahu do práva na súkromie a práva na súdnu ochranu. Napadnuté\nustanovenia sú podľa navrhovateľky v rozpore s pozitívnym procedurálnym záväzkom štátu\nvyplývajúcim z čl. 3 dohovoru viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov v súlade s požiadavkou\nefektívnosti a rýchlosti konania v trestných veciach.\n201. Ústavný súd sa stotožňuje s chápaním a výkladom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho\nz čl. 3 dohovoru, ako ho uvádza navrhovateľka. Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 3 dohovoru\n52\n\nnebude dodržaný, ak ochrana poskytovaná vnútroštátnym právom existuje len teoreticky.\nPredovšetkým musí účinne fungovať v praxi, čo si vyžaduje rýchle preskúmanie prípadu bez\nzbytočných prieťahov (sp. zn. IV. ÚS 9/2021). Ústavný súd už v minulosti vyzdvihol pozitívny\nzáväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby (čl. 19\nods. 2 ústavy) implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov\ndotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych\naspektov súkromného života (III. ÚS 194/06, III. ÚS 759/2017, IV. ÚS 9/2021). Zlyhanie štátu pri\nvyšetrovaní niektorých trestných činov môže výnimočne viesť aj k porušeniu práva\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu\nviesť účinné vyšetrovanie sa však vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty\npráva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými sú predovšetkým vážne zásahy\ndo fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci\nM. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012, č. 59968/07, § 58 a § 64), sexuálneho násilia (pohlavné\nzneužívanie či znásilnenie, pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985,\nč. 8978/80, § 27) či fyzického násilia proti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr.\ndeti (rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, § 91;\nII. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018, III. ÚS 71/2020, IV. ÚS 9/2021). Pozitívny záväzok štátu\nzabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy\na čl. 8 dohovoru tak môže implikovať požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany najmä v prípade\naktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt\na esenciálnych aspektov súkromného života. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať\naj požiadavku efektivity trestného vyšetrovania (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nzo 4. 12. 2003 vo veci M. C. proti Bulharsku, sťažnosť č. 39272/98).\n202. Generálny prokurátor podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zruší právoplatné rozhodnutie\nprokurátora alebo policajta, ak týmto rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol\nporušený zákon. Ústavný súd už uviedol, že vníma toto ustanovenie ako súčasť ochrany zákonnosti\ntrestného konania v štádiu prípravného konania. Požiadavka zákonnosti trestného konania\nvyjadrená pozitívne v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako základná zásada stíhania len zo zákonných\ndôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok, je primárnou zásadou trestného konania,\npričom tejto zásade nemôže odporovať ani účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného\nzákona. Rovnako v trestnom konaní nie je prípustná snaha zistiť pravdu za každú cenu bez ohľadu\nna dodržanie zákona. Na túto zásadu nadväzuje plynulo aj zásada zistenia skutkového stavu veci\nv § 2 ods. 10 Trestného poriadku, pretože len zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné\npochybnosti, je predpokladom na spravodlivé rozhodnutie.\n203. Ústavný súd už uvedené neuvádza preto, lebo by chcel postaviť požiadavku na efektívne,\nrýchle a účinné konanie v trestných veciach do protikladu k požiadavke zákonnosti trestného\nkonania. V demokratickom a právnom štáte to napokon ani nie je možné. Požiadavka\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) neodporuje ústavnému\npríkazu pre štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon, práve naopak. Požiadavka na zákonnosť trestného konania nie je vyjadrením\nprepiateho formalizmu voči efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania. Tieto sa dosiahnu\npráve tým, že trestné konanie bude zákonné a uskutoční sa iba spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\nEfektívne, rýchle a účinné konanie v rozpore so zákonom nepožíva ochranu čl. 48 ods. 2 ústavy,\n53\n\npretože nepredstavuje spravodlivý proces. Požiadavka efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného\nkonania je vo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení vyjadrená v § 364 Trestného poriadku\ndvomi zárukami, a to: a) podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku možno návrh na postup\npodľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku podať len do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia, b) podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku možno zrušiť rozhodnutia podľa § 363\nods. 1 Trestného poriadku iba do šiestich mesiacov od ich právoplatnosti; po uplynutí tejto lehoty\nuž rozhodnutie zrušiť nemožno. Záruku efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania\nvo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení predstavuje aj § 367 upravujúci postup po zrušení\nrozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku vrátane povinností orgánu, ktorému bola vec\nprikázaná.\n204. K postaveniu obete trestného činu a poškodeného ústavný súd judikoval, že majú v rámci\nochrany práv a hodnôt garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy právo na účinné\na efektívne vyšetrovanie (sp. zn. I. ÚS 431/2019), pričom právo na účinné vyšetrovanie je\nspôsobom ich participácie na trestnom konaní. Súčasne ale platí, že oznamovateľ vo všeobecnosti,\nale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou ani dohovorom\nzaručené právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako\ntrestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného\nstíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci\norgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011). Vymedzenie trestného\nčinu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného\nčinu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania, či bol\ntrestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu\nmedzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná\nochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu\n(sp. zn. II. ÚS 298/2021).\n205. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju\ndoterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby\nprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným\norgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05,\nII. ÚS 99/2011). Ústavný súd pripomína, že predstavuje v Slovenskej republike posledný\ninštitucionálny mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných\nslobôd, ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov\nverejnej moci, a sťažnosť predstavuje účinný prostriedok nápravy (III. ÚS 759/2017,\nI. ÚS 431/2019).\n206. Napadnuté ustanovenia dávajú osobitne poškodenému možnosť podať návrh na postup podľa\n§ 363 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného. Práve tým sa poškodený (okrem iných\ndostupných prostriedkov v rámci trestného procesu) môže domáhať vyvodenia trestnej\nzodpovednosti proti konkrétnej osobe, a to tak, že vyvolá prieskum právoplatného rozhodnutia\nprokurátora alebo policajta, ak ho nepovažuje za vydané v súlade so zákonom, resp. za také\nnepovažuje konanie, ktoré mu predchádzalo. Je evidentné, že navrhovateľom a aj navrhovateľke\nprekáža možné rozhodnutie generálneho prokurátora vyznievajúce v prospech obvineného,\nna druhej miske váh je však odstránenie nezákonnosti s opačným vyznením, napríklad a typicky pri\nnapadnutí predmetným návrhom neoprávneného zastavenia trestného stíhania, keď pri vyhovení\n54\n\nnávrhu (alebo takom oficióznom postupe) pôjde o rozhodnutie generálneho prokurátora revidujúce\ndotknuté rozhodnutie v neprospech obvineného, a teda v prospech poškodeného, ak je poškodený\nsubjektom trestného konania.\n207. Ústavný súd uzatvára, že nezistil zásah napadnutých ustanovení do čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1\na 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru tak, ako to uvádza navrhovateľka.\n208. V závere ústavný súd uvádza, že pozorne vníma spoločenskú a odbornú diskusiu\no napadnutých ustanoveniach. Táto diskusia je dôsledkom aplikácie napadnutých ustanovení\nv niektorých verejnosťou sledovaných prípadoch vrátane tých, ktoré ako príklad uvádzajú aj\nnavrhovatelia. Aplikácia napadnutých ustanovení v týchto prípadoch môže vyvolávať pochybnosti\no vhodnosti napadnutých ustanovení, ale sama osebe nie je ústavne relevantná a nepredstavuje ani\nústavne relevantný predmet prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov. Konanie o súlade\nprávnych predpisov na návrh skupiny poslancov národnej rady alebo na návrh prezidenta je\ntypickou abstraktnou kontrolou noriem, pri ktorej sú napadnutý predpis, resp. jeho ustanovenie\npreskúmavané bez priamej súvislosti s konkrétnymi prípadmi aplikácie tohto predpisu. Ústavný súd\nv tejto súvislosti prisviedča navrhovateľke, keď táto hovorí, že činnosť orgánov činných v trestnom\nkonaní v jednotlivých veciach by nemala podliehať aktuálnym premenlivým spoločenským\na politickým náladám alebo ad hoc vzniknutým vypätým situáciám. Navrhovateľka síce uvádza, že\nnapadnuté ustanovenia „kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže\ngenerálny prokurátor tento postup použiť“, na druhej strane však namieta (aj v replike) ich\nprotiústavnosť, ale opäť cez prizmu nesprávnej aplikácie generálnym prokurátorom (napr. okruh\nosôb, ktorých sa použitie tohto prostriedku týka a u ktorých je možné tento použiť). Samotná\nnavrhovateľka vo svojej replike zároveň uviedla, že cieľom jej návrhu nie je nevyhnutne úplné\nodstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní z Trestného poriadku.\nRovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek generálneho prokurátora pri\naplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných veciach. Toto vyjadrenie však\nnekorešponduje s obsahom podaného návrhu a tiež repliky navrhovateľky, v ktorých sa zaoberá\nnajmä neprimeranou aplikáciou napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom. Ústavný súd\nk uvedenému dodáva, že ak by cieľom návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nústavy bolo „len“ posúdenie ústavnosti napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí\n[eventuálne posúdenie, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne\nkonformným spôsobom] bez akéhokoľvek očakávaného výsledku účinku prijatého rozhodnutia,\nktorým je v prípade vyslovenia nesúladu derogácia protiústavného predpisu (jeho časti) a vyradenie\nz právneho poriadku ústavným súdom, boli by takýto návrh a konanie o ňom zrejme len\nakademickým počinom. Na druhej strane ústavný súd je tiež viazaný princípom legality podľa čl. 2\nods. 2 ústavy, ktorý mu neumožňuje v postavení negatívneho zákonodarcu nahradiť po derogácii čo\ni len časť napadnutého predpisu svojou vlastnou preferovanou zákonnou úpravou, ktorá by bola\nzohľadnením jeho pomyselných aplikačných predstáv, čím nie je dotknutá povinnosť zákonodarcu\npostupovať podľa čl. 125 ods. 3 ústavy a § 91 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n209. Právna úprava trestného konania je primárne záležitosťou parlamentu a prekračuje možnosti\nnegatívneho zákonodarcu a nepochybne aj pri napadnutých ustanoveniach umožňuje rôzne riešenia.\nÚstavný súd je viazaný návrhom, ktorým navrhovatelia napadli § 363 až § 367 Trestného poriadku,\nteda všetky ustanovenia Trestného poriadku tvoriace obsah prvého oddielu ôsmej hlavy jeho tretej\n55\n\nčasti. Ústavný súd vzhľadom na znenie návrhu teda rozhoduje o tomto mimoriadnom opravnom\nprostriedku podľa napadnutých ustanovení ako o celku. Podľa ústavného súdu je to ale práve\notvorený a deliberatívny legislatívny proces, ktorý vytvára v demokratickom a právnom štáte\nnajlepší priestor na riešenie diskusie o koncepčnej legislatívnej úprave inštitútu podľa napadnutých\nustanovení či o trestnom konaní v iných jeho aspektoch.\n210. Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že konanie o súlade právnych predpisov slúži\nna ochranu ústavnosti odstránením s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho\npredpisu z právneho poriadku. Konanie pred ústavným súdom môže predstavovať pokračovanie\nlegislatívneho procesu v situácii, ak procesne legitimovaný subjekt napáda ústavnú konformitu\nzákona schváleného parlamentnou väčšinou. Konanie pred ústavným súdom by preto nemalo byť\npokračovaním takého zákonodarného procesu, v ktorom sa subjekt zákonodarnej iniciatívy nota\nbene ako súčasť parlamentnej väčšiny neúspešne snažil presadiť svoju predstavu o právnej úprave\npríslušných spoločenských vzťahov. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný proces\nnahradiť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. júna 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n56", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "opravný prostriedok-mimoriadny", "generálny prokurátor", "prokurátor, prokuratúra", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania", "právna istota", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny štát", "opravný prostriedok-mimoriadny", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "účinný prostriedok nápravy (ESĽP)", "trestné konanie-prípravné", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci – v prítomnosti účastníkov", "opravný prostriedok-v trestnom práve", "prokurátor, prokuratúra", "súd-právomoc všeobecného súdu", "právna veta"], "pravna_veta": "I. Možnosť generálneho prokurátora v prípravnom konaní zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta aj bez návrhu síce predstavuje odlišnosť od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní, ale napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie spĺňajúce požiadavky zákonnosti, a tak aj obsah čl. 149 ústavy.\n\nII. Ak sa prokurátor rozhodne nepodať obžalobu, z dôvodov uvedených v zákone zastaví trestné stíhanie alebo postúpi vec inému orgánu. Ani proti takýmto rozhodnutiam prokurátora nie je možné podať opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval súd, pričom aj v tomto prípade by bolo možné hovoriť v prípade akceptácie názoru navrhovateľov o zásahu do súdnej moci v tom, že by sa jej upieralo konečné rozhodnutie vo veci. \nZ deľby moci premietnutej do rozdelenia pôsobnosti orgánov, ktoré ju vykonávajú v trestnom konaní, vyplýva, že súd nevznáša obvinenie ani nepodáva obžalobu (čím je eliminovaný charakter súdneho konania ako inkvizičného, resp. konania, v ktorom je žalobca aj sudcom), preto nerozhoduje o vine zo spáchania trestného činu negatívne (o nevine), ak obvinený nie je prokurátorom ako žalobcom postavený pred súd. Pozitívne rozhodnutie o vine je však už len v rukách súdu, rovnako negatívne rozhodnutie o predmetnej otázke (v podobe oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku), avšak len v súdnom konaní iniciovanom prokurátorom podaním obžaloby. Pre popísaný aspekt trestného súdneho konania na báze obžalovacej zásady (ako kontradiktórneho a spravodlivého) je nepodstatné, či je prokurátor orgánom s osobitným ústavným vymedzením sústavy orgánov prokuratúry mimo trojdelenia moci alebo či je orgánom výkonnej moci (napríklad a typicky) štátneho zastupiteľstva.\n\nIII. V reakcii na argumentáciu týkajúcu sa výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá „môže zapríčiniť“, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí, čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím iného orgánu než súdu, je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku (jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) by potom bolo možné použiť aj pri rozhodovaní iného príslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy Trestného poriadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení obvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda „zapríčiní“, že obžaloba nebude podaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než generálny prokurátor postavený prokurátor zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých pochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora. Obe skôr popísané alternatívy podľa návrhového predpokladu by už na základe bazálnej procesnej úpravy zákona viedli v dôsledku nezákonnosti k rovnakému negatívnemu účinku. \nZ uvedeného vyplýva, že ak je ústavne nekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora, a minori ad maius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (čl. 150 ústavy). A naopak, ak by sa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora, a maiori ad minus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však znamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako celku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady.\n\nI", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c92bec87-fed8-47c6-a536-697180d46a92", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.3.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2023 z 8. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.3.2023.1"}, {"guid": "ussr:d6d8768f-8e70-4ef9-9309-cdfb1e225a89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 212/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2"}, {"guid": "ussr:1d8466a7-1b13-4d0e-8b34-1e8097efd158", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2022 z 15. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1"}, {"guid": "ussr:8d4516fb-5bd4-4dd4-8b9f-f2ee7fdc776c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.110.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/2022 z 1. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-01", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.110.2022.1"}, {"guid": "ussr:42fcbfa4-93e8-400e-a1a4-5a8c2e8b80c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.604.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 604/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 604/2021 z 16. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.604.2021.1"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:6a1c64c9-d419-4e21-8387-7cf643c94154", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.230.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 230/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 230/2021 z 9. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.230.2021.2"}, {"guid": "ussr:0a0abcee-c05a-4a91-be01-9f85fb49960a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.278.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 278/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 278/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.278.2021.1"}, {"guid": "ussr:cefc489b-61bc-4248-9734-361e6181ec9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.298.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.298.2021.1"}, {"guid": "ussr:e353383b-39f4-4ff3-8dc6-75fa8984bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.9.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 9/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 9/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.9.2021.2"}, {"guid": "ussr:cdba28c9-aa21-4407-ad46-8d985f9c73e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.454.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.454.2020.1"}, {"guid": "ussr:0eb0a859-d626-452e-89fc-e35ccb906f35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.185.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 185/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.185.2020.2"}, {"guid": "ussr:c3c9434f-f8a7-4b89-a06b-a94306c3ada5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.431.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 431/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 431/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.431.2019.2"}, {"guid": "ussr:ebe45fca-7c76-41bb-aba7-30398c07aef8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.71.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 71/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 71/2020 z 18. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.71.2020.1"}, {"guid": "ussr:98ca18f8-f074-42f7-a172-5adf14ca280f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.288.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 288/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 288/2019 z 2. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-02", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.288.2019.1"}, {"guid": "ussr:2d204f35-98e2-4657-a6b6-88359594421e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.77.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 77/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/2019 z 13. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.77.2019.1"}, {"guid": "ussr:a744471b-b248-4ea0-bd6f-cb1017d70864", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 759/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 759/2017 z 5. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-05", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1"}, {"guid": "ussr:96e7709a-095a-40e1-8280-6781bb7278da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 58/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2019 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2019.1"}, {"guid": "ussr:a0d291dd-7939-433b-bc87-c7cb96581da6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 265/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 265/2018 z 10. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2018.1"}, {"guid": "ussr:9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1"}, {"guid": "ussr:554feb3d-2670-412e-bb01-fd5a8e9c9d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 175/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 175/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1"}, {"guid": "ussr:9b68fbe0-574f-4618-ae42-614bd1fc8653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.173.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 173/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 173/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.173.2018.1"}, {"guid": "ussr:7b7f1520-cbef-498a-bddf-d865c9d1a3d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.425.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 425/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 425/2017 z 29. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-29", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.425.2017.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:9b233e70-cd1f-4cf7-bf34-109180a02adf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.182.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 182/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/2017 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.182.2017.1"}, {"guid": "ussr:b357a673-98d2-4329-912c-177aa4b3ea21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 46/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/2017 z 19. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-19", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1"}, {"guid": "ussr:96a05a38-939c-483d-bc42-fa3e644b742e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.15.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 15/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/2017 z 11. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.15.2017.1"}, {"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}], "citovane_v": []}