{"guid": "ussr:d32a1caf-ba5d-4849-9fc8-e921cddf6a7f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 27. 9. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. septembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 1/2021, ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2023-09-27", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Primeranosť trestov. Trest prepadnutia majetku", "pravna_veta": "I. Zákonodarca pri koncipovaní nástrojov, prostredníctvom ktorých do trestných kódexov premieta princíp, že zločin sa nesmie vyplácať, disponuje širokou mierou úvahy. Ústavný súd nemá dôvod ani právomoc tieto nástroje spochybňovať, pokiaľ spĺňajú základné ústavné parametre. Škála, v rozsahu ktorej možno princíp proporcionality, zákaz krutého trestu či požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi súkromnými právami a verejným záujmom považovať za zachovaný, je relatívne široká. Nesmie však ísť o spôsob, ktorý sa požiadavkám primeranosti celkom zjavne vymyká.\nII. Povinnosť súdu uložiť v taxatívne vymedzených prípadoch trest prepadnutia majetku odporuje princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, ktorý je v konkrétnych okolnostiach veci primeraný a spravodlivý, nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku. \nIII. Ústavný súd zároveň generálne nevylučuje,  že Trestný zákon na základe mandátu na taký postup podľa čl. 49 ods. 1 ústavy spojí obligatórne s určitým trestným činom určitý trest, a to aj taký, ktorý nemá kvantitatívne rozhraničenie (ako to je dokonca pri treste odňatia slobody na doživotie). Vo vzťahu k trestu prepadnutia majetku ukladanému podľa derogovaného ustanovenia výlučne ako sankčná kumulácia trestu odňatia slobody však ústavný súd nepovažuje taký postup, keďže je ustanovený ako obligatórny, za primeraný pri úprave zásahu do základného práva na vlastníctvo majetku.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d32a1caf-ba5d-4849-9fc8-e921cddf6a7f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 1/2021-164\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov\nJany Baricovej, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených\nadvokátskou kanceláriou KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 58 ods. 2 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, Dodatkovým protokolom\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej\núnie takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1, čl. 13\nods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\n1. Ústavnému súdu bol 10. februára 2021 doručený návrh navrhovateľov na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 58 ods. 2\na 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nzákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy, čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dodatkový protokol“) a čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)\nv spojení s čl. 52 ods. 1 charty.\n2. Dňa 26. februára 2021 bolo ústavnému súdu doručené podanie označené ako „Rozšírenie návrhu\nna začatie konania Ústavného súdu o súlade právnych predpisov“, ktorým navrhovatelia rozšírili\npetit predmetného návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov tak, že namietli nesúlad\nnapadnutých ustanovení aj s čl. 49 ods. 3 charty.\n3. Návrh na začatie konania bol zaevidovaný pod sp. zn. Rvp 282/2021 a v súlade s čl. V a čl. X\nRozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021\ndo 31. decembra 2021 v spojení s § 46 a § 243 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bol náhodným výberom pomocou technických\na programových prostriedkov pridelený sudkyni Jane Laššákovej ako sudkyni spravodajkyni.\nSudkyňa spravodajkyňa listom zo 17. februára 2021 v zmysle § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde\npredsedovi ústavného súdu oznámila možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania\nv danej veci.\n3.1. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2021-53 zo 17. marca 2021 rozhodol, že sudkyňa\nústavného súdu Jana Laššáková nie je vylúčená z konania a rozhodovania vo veci vedenej\nna ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 282/2021.\n4. Ústavný súd 12. mája 2021 na neverejnom zasadnutí pléna predbežne prerokoval návrh\nna začatie konania a uznesením č. k. PL. ÚS 1/2021-61 ho v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie\na návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení nevyhovel.\n5. Navrhovatelia svojím návrhom napádajú ustanovenia § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona, ktoré boli\ndo Trestného zákona doplnené s účinnosťou od 1. septembra 2011 zákonom č. 262/2011 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Pôvodné znenie § 58 ods. 2 Trestného zákona bolo\nnahradené novým znením § 58 ods. 2 Trestného zákona a zároveň bol § 58 Trestného zákona\ndoplnený o nový odsek 3.\n5.1. Navrhovatelia argumentujú, že zatiaľ čo pri fakultatívnom ukladaní trestu prepadnutia majetku\npodľa § 58 ods. 1 Trestného zákona všeobecný súd uplatňuje zásady ukladania trestov určené § 34\nTrestného zákona, v prípadoch upravených napadnutými ustanoveniami sa trest prepadnutia\nmajetku ukladá obligatórne a uplatnenie zásad podľa § 34 Trestného zákona je vo vzťahu k trestu\nprepadnutia majetku vylúčené. Účinky napadnutých ustanovení teda spočívajú v tom, že konajúci\nsúd uloží trest prepadnutia majetku bez ohľadu na to, či zodpovedá relevantným ústavným\nprincípom a zásadám ukladania trestov podľa § 34 Trestného zákona, a zároveň trest prepadnutia\nmajetku postihuje celý majetok páchateľa bez ohľadu na čas a spôsob jeho nadobudnutia.\nI.1. Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 16 ods. 2\nústavy:\n6. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 16\nods. 2 ústavy, navrhovatelia v podstatnom uvádzajú, že napadnuté ustanovenia činia uložený trest\nprepadnutia majetku potenciálne krutým, resp. neprimeraným a nespravodlivým. Podľa názoru\n2\n\nnavrhovateľov z čl. 16 ods. 2 ústavy vyplýva povinnosť zákonodarcu zabezpečiť primeranosť\ntrestnej represie vo vzťahu k závažnosti trestného činu, pričom nevyhnutným definičným\npredpokladom primeranosti je princíp individualizácie trestu. Neprimeraný trest je negáciou práva,\nktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ,\nktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej\nnegácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. Trest má byť úmerný škode, ktorú\npáchateľ trestným činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako\nnajzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný\nmechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. V rozpore\ns uvedeným napadnuté ustanovenia ukladajú súdu povinnosť uložiť trest prepadnutia majetku\nbez ohľadu na čas a spôsob jeho nadobudnutia, a teda ex lege ukladajú konfiškáciu aj takého\nmajetku, ktorý nepochádza z trestnej činnosti, nebol na jej spáchanie použitý či určený a jeho\nnadobudnutie s trestnou činnosťou nijako nesúvisí, čím bezprostredne odporujú princípu\nproporcionality.\nI.2. Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy:\n7. Podľa navrhovateľov dostatočným dôvodom nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1\nústavy je vylúčenie právomoci súdu o uložení takéhoto trestu vôbec rozhodovať, keďže napadnuté\nustanovenia túto právomoc nahrádzajú obligatórnou povinnosťou súdu uložiť trest prepadnutia\nmajetku bez zohľadnenia zásad ukladania trestov, bez zohľadnenia tzv. sudcovskej individualizácie\ntrestu ako základného predpokladu jeho primeranosti.\nI.3. Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4\nústavy, s čl. 1 dodatkového protokolu a s čl. 17 ods. 1 charty v spojení s čl. 52 ods. 1 charty:\n8. Navrhovatelia k namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 1 dodatkového protokolu a s čl. 17 ods. 1 charty v spojení s čl. 52 ods. 1\ncharty uvádzajú, že trest prepadnutia majetku uložený na základe napadnutých ustanovení môže\nv konkrétnych okolnostiach veci predstavovať neprimeraný zásah do vlastníckych práv.\n8.1. V tejto súvislosti poukazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“), podľa ktorej je konfiškácia majetku v trestnom konaní prípustná pri splnení troch\npodmienok: zákonnosti, nevyhnutnosti a primeranosti. Za základné kritérium pri posudzovaní\nprimeranosti konfiškácie ESĽP považuje rozumný vzťah primeranosti medzi prostriedkom ochrany\nverejného záujmu na jednej strane a ochranou práva na pokojné užívanie majetku, t. j. či sťažovateľ\nnebol podrobený neprimeranému bremenu (Ismailov v. Ruská federácia, § 34, podobne tiež\nGrifhorst v. Francúzsko, Paulet v. Spojené kráľovstvo a ďalšie). Európsky súd pre ľudské práva\nzároveň žiada primeranosť rozsahu konfiškácie vo vzťahu k závažnosti toho trestného činu, za ktorý\nbol páchateľ odsúdený, a nie vo vzťahu k tej trestnej činnosti, ktorá mu preukázaná nebola (Gyrlyan\nv. Ruská federácia, § 28). Konfiškáciu majetku, ktorý nebol výnosom z trestnej činnosti a ani na jej\nspáchanie nebol použitý, ESĽP opakovane označil za odporujúcu čl. 1 dodatkového protokolu,\na to práve z dôvodu jej rozporu s princípom proporcionality.\n8.2. Nadväzujúc na uvedené, navrhovatelia uviedli, že obdobné závery potvrdzuje aj Súdny dvor\nEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorý k otázke konfiškácie majetku uvádza, že jej výkon\npodlieha čl. 17 charty, ktorý o. i. stanovuje, že každý má právo vlastniť svoj oprávnene\n3\n\nnadobudnutý majetok, užívať ho a nakladať s ním. V súlade s čl. 52 ods. 1 charty možno toto právo\nobmedziť, keď to skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané\nEurópskou úniou, a nepredstavuje vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah,\nktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručeného práva (rozsudok Súdneho dvora\nzo 16. 7. 2020 vo veci C-686/18, EU:C:2020:567, bod 85; rozsudok Súdneho dvora zo 14. 1. 2021\nvo veci C-319/19, body 52 – 53).\n9. V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutých ustanovení s chartou navrhovatelia vo vzťahu\nk čl. 51 ods. 1 charty zdôraznili, že § 58 Trestného zákona vykonáva právne záväzné akty\nEurópskej únie [smernicu Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie č. 2014/42/EÚ o zaistení\na konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (ďalej len „smernica\n2014/42“) a viaceré rámcové rozhodnutia Rady Európskej únie, napríklad 2001/500/JHA,\n2003/577/JHA, 2005/212/JHA, 2006/783/JHA a 2007/845/JHA], ktoré na rozdiel od napadnutých\nustanovení Trestného zákona predpokladajú kauzálnu súvislosť medzi majetkom podliehajúcim\nkonfiškácii a trestnou činnosťou, za ktorú bol páchateľ právoplatne odsúdený.\nI.4. Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 49 ods. 3 charty:\n10. Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 49 ods. 3 charty navrhovatelia odôvodňujú tým, že\nnapadnuté ustanovenia odporujú zásade proporcionality a znemožňujú súdu posúdiť primeranosť\nobligatórne uloženého trestu prepadnutia majetku vo vzťahu k závažnosti konania, za ktoré sa tento\ntrest ukladá.\n10.1. Navrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú na rozsudok Súdneho dvora z 11. februára 2021,\nv ktorom podal aj výklad čl. 49 ods. 3 charty, pričom o. i. uviedol, že podľa ustálenej judikatúry\npri neexistencii zosúladenia právnej úpravy Európskej únie v oblasti sankcií, ktoré možno uložiť,\nzostáva členským štátom právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie. Pri výkone\nsvojej právomoci sú však členské štáty povinné dodržiavať právo Európskej únie a jeho všeobecné\nzásady, a teda aj zásadu proporcionality (rozsudok zo 16. 7. 2015, Chmielewski, C-255/14,\nEU:C:20l5:475, bod 21 a citovaná judikatúra). Konkrétne správne alebo donucovacie opatrenia,\nktoré umožňuje vnútroštátna právna úprava, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné\nna uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou (rozsudok zo 16. 7. 2015,\nChmielewski, C-255/14, EU:C:2015:475, bod 22 a citovaná judikatúra). Podľa citovaného rozsudku\nprísnosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením\nskutočne odstrašujúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality\n(rozsudok zo 16. 7. 2015, Chmielewski, C-255/14, EU:C:2015:475, bod 23 a citovaná judikatúra;\nC-77/20, body 36 – 38).\n11. Na základe uvedených dôvodov navrhovatelia uzatvárajú, že napadnuté ustanovenia sú\nv rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy, čl. 1\ndodatkového protokolu, čl. 17 charty v spojení s čl. 52 ods. 1 charty a čl. 49 ods. 3 charty.\nNavrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s príslušnými\nreferenčnými normami.\n\n4\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania a ďalší priebeh konania\n12. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nvyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľov od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej\nlen „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko predkladá\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a Slovenskej advokátskej komory\n(ďalej aj „SAK“). Ústavný súd zároveň podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde účastníkov\nkonania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávania o prijatom\nnávrhu.\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n13. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-138-1/2021 z 21. októbra 2021 (doručenom\n25. októbra 2021) uviedla, že ústavnému súdu zasiela „návrh napadnutého zákona s dôvodovou\nsprávou (tlač 342), prepis rozpravy z 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky\nz 12. a 13. júla 2011 (V. volebné obdobie).“. K návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých\nustanovení sa národná rada meritórne nevyjadrila.\n13.1 Národná rada zároveň vo vyjadrení uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\nII.2. Stanovisko vlády:\n14. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení č. 25356/2021/100\nz 30. júla 2021 doručenom ústavnému súdu 2. augusta 2021 návrhu navrhovateľov odporúčala\nnevyhovieť, pretože napadnuté ustanovenia „spĺňajú všetky atribúty ústavne súladnej právnej\nnormy“.\n14.1. K jednotlivým námietkam navrhovateľov vláda uviedla, že „napadnuté ustanovenia sú\nvýrazom trestnej politiky štátu, kde štát disponuje širokou mierou uváženia. Ide o zákonnú právnu\núpravu, ktorá taxatívne a jasne stanovuje, za aké trestné činy je nutné ich páchateľom súdom uložiť\ntrest prepadnutia majetku. Napadnuté ustanovenia sa tak nedostávajú do rozporu s čl. 49 Ústavy\nalebo čl. 7 ods. 1 dohovoru (nullum crimen, nulla poena sine lege). Napadnuté ustanovenia ďalej\nv ich znení sú dostatočne jasné a precízne, nenabádajú ani neumožňujú použitie analógie, ani iným\nspôsobom neumožňujú pochybovať o ich aplikovaní na konkrétny prípad (uznanie viny za spáchanie\ntam vymenovaných trestných činov). Nemožno teda ani tvrdiť, že by napadnuté ustanovenia boli\nv akomkoľvek smere nesúladné s princípom jasnosti a vnútornej bezrozpornosti právnych noriem\nvyplývajúcim z princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy.“.\n14.2. Vláda zároveň uviedla, že pokiaľ ide o „dodržanie princípu proporcionality zákonnej úpravy\nukladania trestov za páchanie trestnej činnosti, vláda uznáva, že napadnuté ustanovenia\npredstavujú jednej z najzávažnejších zásahov do majetku v dispozícii dotknutej osoby.“.\n14.3. Tento zákonný zásah však je plne odôvodnený ústavnou kautelou, podľa ktorej „majetok\nnadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva“ (čl. 20 ods. 1 tretia veta ústavy)\n\n5\n\na kde „zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý\nnezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov“ (čl. 20 ods. 5 ústavy).\n14.4. Napadnuté ustanovenia sú zákonným vykonaním týchto ústavných predpokladov, príkazov\na požiadaviek, spĺňajú tak princíp legality a predvídateľnosti právnej úpravy.\n14.5. Vláda tiež akcentuje, že páchateľ trestnej činnosti nemôže legitímne očakávať, že majetok,\nktorý nadobudol trestnou činnosťou alebo z výnosu z trestnej činnosti, alebo ktorý použil\nna páchanie trestnej činnosti a pod., bude požívať ochranu a nebude naň pri ukladaní trestu\npáchateľovi za takúto trestnú činnosť súdom siahnuté. V tomto napadnuté ustanovenia nie sú\nv rozpore s legitímnymi očakávaniami ako komponentom princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1\na čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n14.6. Vláda zároveň uviedla, že „napadnuté ustanovenie v § 58 ods. 2 Trestného zákona prikazuje\nsúdu uložiť trest prepadnutia majetku bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1, ak páchateľ\nnadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z výnosu z trestnej činnosti.\nInak povedané, súd nie zbavený povinnosti v individuálnej veci konkrétneho páchateľa\npri obligatórnom ukladaní tohto druhu trestu skúmať (a v zmysle dôkaznej situácie vyhodnotiť),\nči páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z výnosu\nz trestnej činnosti. Rovnako páchateľ, ktorému v prípade dokázania viny hrozí pri konkrétnom\ntrestnom čine obligatórne uloženie trestu prepadnutia majetku vie a má právo počas hlavného\npojednávania uvádzať skutočnosti na svoju obranu, ktoré preukazujú, že majetok páchateľa nie je\nnadobudnutý (vôbec alebo do výšky značného rozsahu) trestnou činnosťou alebo z výnosu z trestnej\nčinnosti, ale legálnou cestou. Napadnuté ustanovenie nijak nezasahuje do nezávislosti súdu\na princípu individualizácie trestu. Čo sa týka napadnutého ustanovenia § 58 ods. 3 Trestného\nzákona, ani toto napadnuté ustanovenie nijak nezasahuje do nezávislosť súdu a princípu\nindividualizácie trestu. Napadnuté ustanovenie totiž neupravuje (i) aký konkrétny majetok, (ii)\nv akom rozsahu, (iii) pri akej konkrétnej skutkovej a právnej situácii, súd uloží v rámci\nobligatórne ukladaného trestu prepadnutia majetku pri konkrétnych trestných činoch. Ustanovenia\n§ 58 ods. 2 a 3 a § 59 Trestného zákona neupravujú výslovnú limitáciu, podľa ktorej by súd\nnemohol vo výroku o treste prepadnutia majetku uviesť napr. v akej hodnote alebo v akom rozsahu\nmá majetok páchateľa prepadnúť resp. limitovať prepadnutie majetku časom, v rámci ktorého\npáchateľ majetok nadobúdal alebo inými konkrétnymi okolnosťami. Priestor pre takýto postup súdu\nvláda nachádza aj s ohľadom na § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého súd aj pri treste\nprepadnutia majetku môže podľa mienky vlády určiť jeho výmeru, a to s prihliadnutím na okolnosti\ntam vymenované (t. j. individuálne vyvažovať).“.\n14.7. Vláda tak vo svojom stanovisku vychádza z predpokladu, že napadnuté ustanovenia umožňujú\nuložiť trest prepadnutia majetku tak, že postihuje len majetok priamo súvisiaci s trestnou činnosťou.\nNa podporu tohto tvrdenia vláda odkazuje na dva rozsudky, konkrétne rozsudok senátu Okresného\nsúdu Banská Bystrica č. k. 1 Tk 1/2016 z 29. júna 2016 (potvrdený uznesením Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 4 To 49/2016) a rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 3 Tk 2/2018\nz 19. februára 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 22/2019.\n14.8. Z uvedených dôvodov vláda poukazuje na to, že napadnuté ustanovenia sú spôsobilé byť\npredmetom ústavne konformného výkladu.\n\n6\n\nII.3. Stanovisko najvyššieho súdu:\n15. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení č. KP3/2021-318 z 19. júla 2021 uviedol, že pri úprave\njednotlivých druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania «je nevyhnutné, aby takáto právna\núprava dodržiavala aj vyššie zmienené princípy: v okolnostiach posudzovanej veci najmä princíp\ndeľby moci, rešpektu k základným právam a slobodám a princíp primeranosti. K rešpektovaniu\npožiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu pritom musí dochádzať v dvoch\nrovinách: (i) individuálnej - v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu\npáchateľovi za spáchanie konkrétneho trestného činu. a (ii) všeobecnej - v rámci normotvornej\nčinnosti zákonodarcu pri stanovovaní všeobecných podmienok ukladania a výkonu trestov.\nJe zrejmé, že nevyhnutným predpokladom rešpektovania požiadavky primeranosti trestu súdom\nv individuálnej rovine je rešpektovanie tejto požiadavky zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže\nv zmysle zásady nulla poena sine lege je súd pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto\nv prípade, ak je povinnosť súdu ukladať neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo\nv zákone, nemá súd v konkrétom prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.\nV rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,\nktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia\ntrestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom\nv každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam daného prípadu\n(PL. ÚS 106/2011).».\n15.1. Podľa najvyššieho súdu zákonodarca právnou úpravou obligatórneho ukladania trestu\nprepadnutia majetku zároveň „v rozpore s čl. 50 ods. 1 ústavy odňal súdom možnosť\nindividualizácie trestu, ktorá je nevyhnutným predpokladom jeho primeranosti, a v konečnom\ndôsledku tak neprípustným spôsobom zasiahol do pôsobnosti, ktorá je v rámci deľby moci zverená\nmoci súdnej.“. Z týchto dôvodov najvyšší súd zastáva názor, že „ustanovenia § 58 ods. 2 a ods. 3\nTrestného zákona nie sú v súlade primárne s čl. 1 ods. 1. čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 1 ústavy\na v nadväznosti na to tiež s čl. 20 ods. 1. ods. 5 ústavy a čl. 1 protokolu a v prípade aplikácie práva\nEurópskej únie aj v rozpore s čl. 49 ods. 3 a čl. 17 ods. 1 charty“, a navrhuje, aby ústavný súd\nnávrhu navrhovateľov vyhovel.\nII.4. Stanovisko generálnej prokuratúry:\n16. Stanovisko generálnej prokuratúry č. k. 1GUp 42/21/1000-17 z 12. augusta 2021 má analytickodeskripitívnu povahu; generálna prokuratúra v ňom uvádza popis „relevantných článkov ústavy,\nmedzinárodných dohovorov a ustanovení Trestného zákona a histórie právnej úpravy trestu\nprepadnutia majetku“, popis relevantných článkov smernice 2014/42 a stručnú analýzu právnej\núpravy zhabania časti majetku, popis zahraničných právnych úprav upravujúcich prepadnutie\nmajetku a zhabanie časti majetku (Česká republika, Bulharsko, Francúzsko, Nemecko) a popis\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu, najvyššieho súdu, Súdneho dvora a ESĽP.\n16.1. V závere stanoviska generálna prokuratúra upozorňuje na nejednotný výklad a aplikáciu\nnapadnutých ustanovení všeobecnými súdmi: „Slovenské súdy pristupujú k aplikácii napadnutého\nustanovenia rozdielnym spôsobom. V prevažnej miere striktne ukladajú trest prepadnutia majetku\nv intenciách ustanovenia § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona (napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tdo 52/2020 z 27. augusta 2020). V iných prípadoch negujú (obchádzajú) obligatórne\nukladanie trestu prepadnutia majetku, pretože s využitím teleologického a logického výkladu tohto\n7\n\nustanovenia ho nepovažujú za primeraný a spravodlivý (napríklad rozhodnutie Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 23 To 174/2014 z 8. januára 2015). Bol zistený aj prípad, kedy súd napriek tomu,\nže splnil príkaz zákonodarcu uložiť trest prepadnutia majetku, v odôvodnení svojho rozhodnutia\nvšak vyslovil vážne pochybnosti o ústavnosti obligatórneho ukladania trestu prepadnutia majetku\n(napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 59/2019 z 25, marca 2020).“\n16.2. K návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení generálna prokuratúra nezaujala\nmeritórne stanovisko.\nII.5. Stanovisko Slovenskej advokátskej komory:\n17. Slovenská advokátska komora vo svojom stanovisku z 19. júla 2021 uvádza dve skutočnosti,\nktoré podľa nej „sú vo vzájomnej súvislosti, ale aj každá z nich samostatne spôsobilé odôvodniť\nzáver, že predmetné ustanovenia Trestného zákona nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky.“. Jednou z takýchto skutočností je podľa SAK „znemožnenie oprávnenia a povinnosti\nsúdu dostatočne individualizovať trest páchateľovi trestného činu, či doslova odňatie právomoci\nsúdu rozhodovať o individuálnom treste... Ak však zákon v prípade konkrétneho trestného činu\nstanovuje súdu presný postup a povinnosť uložiť určitý trest (čo je aj v prípade napadnutých\nustanovení) je takéto ustanovenie zákona zjavne protiústavné. V načrtnutej situácii je totiž súd\npovinný ex lege uložiť páchateľovi určitého trestného činu konkrétny trest, a teda na jednej strane\nje tento páchateľ de facto zbavený svojho základného práva na uloženie primeraného,\nspravodlivého a v súlade so zásadami na ukladanie trestov individualizovaného trestu súdom,\na na strane druhej je de facto zbavený svojej právomoci rozhodovať o individuálnom treste aj súd,\npretože o otázke trestu za neho rozhodol priamo zákonodarca.“.\nII.6. Zhrnutie doručených stanovísk:\n18. Z už oboznámených stanovísk vyplýva, že i) najvyšší súd a SAK odporúčajú ústavnému súdu\nnávrhu vyhovieť, ii) národná rada a generálna prokuratúra meritórny postoj k návrhu nezaujali,\na iii) vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti odporúča návrhu nevyhovieť.\n18.1. Najvyšší súd a SAK namietajú, že obligatórna povaha trestu prepadnutia majetku v rozsahu,\nv akom je konajúci súd povinný ho v prípadoch podľa § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona uložiť,\nznemožňuje súdom ukladať individualizované tresty, a teda tresty, ktoré sú v individuálnych\nokolnostiach primerané a spravodlivé. Podľa najvyššieho súdu «v prípade, ak je povinnosť súdu\nukladať neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá súd\nv konkrétom prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest». Podľa SAK napadnuté\nustanovenia odnímajú súdom právomoc rozhodovať o individuálnom treste.\n18.2. Vláda, naopak, uvádza, že aj v prípadoch podľa § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona majú\nkonajúce súdy oprávnenie skúmať primeranosť ukladaného trestu, pretože aj v týchto prípadoch\nvždy pôjde „o majetok, ktorý priamo súvisí s páchaním trestnej činnosti, z ktorej bol páchateľ\nuznaný vinným.“.\n18.3. Zatiaľ čo najvyšší súd a SAK vychádzajú z predpokladu, že znenie napadnutých ustanovení\nbez ohľadu na individuálne okolnosti veci neumožňuje uložiť trest prepadnutia majetku v inom ako\nabsolútnom rozsahu, vláda sa domnieva, že napadnuté ustanovenia priznávajú súdom právomoc\n\n8\n\nuložiť trest prepadnutia majetku práve a len v časti, v ktorej tento majetok priamo súvisí s páchaním\ntrestnej činnosti, z ktorej bol páchateľ uznaný vinným.\n18.4. Generálna prokuratúra v tejto súvislosti konštatuje isté odlišnosti v aplikačnej praxi\njednotlivých súdov a uvádza príklady rozhodnutí, v ktorých sa konajúce súdy buď odklonili\nod znenia napadnutých ustanovení, alebo ich aplikovali s výhradou, že ich uplatnenie považujú\nza neprimerané, alebo ich aplikovali v striktnom súlade s ich znením.\nII.7. Replika navrhovateľov:\n19. Právny zástupca navrhovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2021\nk stanoviskám národnej rady, vlády, najvyššieho súdu, generálnej prokuratúry a SAK v podstatnom\nuviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so stanoviskami SAK, najvyššieho súdu a generálnej\nprokuratúry a súčasne zásadne odmieta stanovisko vlády.\nII.8. K ústnemu pojednávaniu:\n20. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde vec prejednal a rozhodol bez nariadenia\nústneho pojednávania, pretože o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr\nvo svojom prvom podaní vo veci, pričom ústavný súd na základe obsahu podaní dospel k záveru, že\nod ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nVýchodiská na posúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Základné pojmové východiská:\n21. Základná nomenklatúra konfiškačných trestov a ochranných opatrení v podmienkach súčasného\ntrestného zákonodarstva Slovenskej republiky rozoznáva trest prepadnutia majetku (§ 58 Trestného\nzákona), trest prepadnutia veci (§ 60 Trestného zákona), ochranné opatrenie zhabanie veci (§ 83\nTrestného zákona) a ochranné opatrenie zhabanie časti majetku (§ 83a Trestného zákona).\n22. Vo všeobecnosti predstavuje trest prepadnutia majetku tzv. generálnu konfiškáciu, ktorá sa\nvzťahuje buď na celý majetok páchateľa, alebo na jeho časť a má punitívnu povahu. Ide o trest\nukladaný spolu s iným trestom za spáchanie trestného činu. Generálnou je táto podoba konfiškácie\npreto, lebo postihuje majetok bez ohľadu na jeho pôvod, okolnosti nadobudnutia či účely použitia.\nGenerálnu konfiškáciu Trestný zákon buď nepozná (stanovisko vlády), alebo ju predstavuje § 58\nv spojení s § 59 ods. 1 Trestného zákona (stanoviská najvyššieho súdu a SAK).\n23. Takzvanou špeciálnou konfiškáciou je prepadnutie, resp. zhabanie takého majetku, pri ktorom je\nbuď preukázaná, alebo sa prezumuje vecná súvislosť s trestnou činnosťou. Vzťahuje sa teda\nna veci, ktoré sú buď všeobecne nebezpečné, alebo je protiprávnou ich súkromná držba, ktoré\nslúžili alebo mali slúžiť na páchanie trestnej činnosti, ktoré boli trestnou činnosťou získané a ktoré\nz takýchto vecí priamo alebo nepriamo pochádzajú. Špeciálnu konfiškáciu predstavujú § 60, § 83\na § 83a Trestného zákona.\n\n9\n\n24. Tradičná, resp. klasická podoba špeciálnej konfiškácie predpokladá preukázanie vecnej\nsúvislosti s trestnou činnosťou. Na tieto účely § 60 Trestného zákona ustanovuje, že príslušný súd\nuloží trest prepadnutia veci, a) ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu, b) ktorá bola určená\nna spáchanie trestného činu alebo c) ktorá je výnosom z trestnej činnosti.\nModernou podobou je tzv. rozšírená konfiškácia, pri ktorej sa nevyžaduje odsúdenie za trestný čin,\nale postačuje rozumne odôvodnený predpoklad, že postihovaný majetok pochádza z trestnej\nčinnosti, napríklad z dôvodu zjavného nepomeru medzi legálnymi príjmami páchateľa a jeho\nskutočným majetkom. Túto podobu rozšírenej konfiškácie ustanovuje § 83a Trestného zákona,\nktorý umožňuje zhabať časť majetku páchateľa, ak súd zastáva názor, že „určitá časť jeho majetku\nje výnosom z trestnej činnosti na základe preukázania, že hodnota majetku, ktorú páchateľ\nnadobudol alebo previedol na inú osobu v čase najviac päť rokov pred páchaním takéhoto\ntrestného činu, v čase jeho páchania alebo po jeho spáchaní, je v hrubom nepomere k príjmom\npáchateľa nadobudnutým v súlade so zákonom alebo na základe iných skutočností odôvodňujúcich\ntakýto záver.“.\n25. Bez prihliadnutia na konkrétne pojmoslovie a systematiku právnej úpravy (trest vs. ochranné\nopatrenie) platí, že strešným pojmom pre tie nástroje trestného práva, ktorými sa postihuje majetok\npáchateľa, je pojem konfiškácie.\nIII.2. Vývoj právnej úpravy konfiškácie v Trestnom zákone:\nIII.2.1. Rekodifikácia:\n26. V rekodifikovanom Trestnom zákone z roku 2005 sa úprava trestu prepadnutia majetku\npresunula do všeobecnej časti § 58 a § 59. Trest prepadnutia veci sa presunul do § 60 a zhabanie\nveci do § 83. Úprava prepadnutia veci a zhabania veci je v takmer nezmenenej podobe prevzatá\nz predchádzajúcej úpravy.\n27. Úprava trestu prepadnutia majetku prešla v rekodifikácii významnými zmenami. Ustanovenie\n§ 58 ods. 1 Trestného zákona odvtedy znie: „Trest prepadnutia majetku môže súd uložiť vzhľadom\nna okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa odsudzuje na trest\nodňatia slobody na doživotie alebo ak ho odsudzuje na nepodmienečný trest odňatia slobody\nza obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech\nveľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu.“\n27.1. Predmetné ustanovenie teda upravuje fakultatívnu podobu trestu prepadnutia majetku,\npri ktorej zostáva zachovaná všeobecná podmienka posúdenia okolností trestného činu a pomerov\npáchateľa. Podmienka zištného motívu však bola modifikovaná tak, že sa vyžaduje majetkový\nprospech veľkého rozsahu, a pribudla nová alternatívna podmienka následku v podobe škody\nveľkého rozsahu.\n28. Po takmer päťdesiatich rokoch sa rekodifikáciou opätovne zaviedla aj obligatórna podoba trestu\nprepadnutia majetku (§ 58 ods. 2 Trestného zákona). Konajúci súd bol povinný ho uložiť vždy,\nak páchateľa odsudzoval za niektorý z taxatívne vymenovaných trestných činov a ak sa zároveň\npreukázalo, že „páchateľ nadobudol majetok alebo jeho časť z nelegálnych príjmov“. Dôvodová\nspráva pritom neponúkala jednoznačnú interpretáciu, či možno konfiškovať iba ten majetok,\no ktorom sa preukázalo, že bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov.\n\n10\n\n28.1. Taxatívny zoznam trestných činov obsahoval závažnejšie formy nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi,\nlegalizáciu príjmov z trestnej činnosti, založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny,\nzaloženie, zosnovanie a podporovanie teroristickej skupiny a závažnejšie formy prijímania úplatku.\nZákon č. 576/2009 Z. z. doplnil trestný čin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme.\n29. Aj pri obligatórne ukladanom treste prepadnutia majetku naďalej platilo, že príslušnému súdu\nzostala zachovaná právomoc určiť, že prepadnutiu podlieha iba časť majetku, pričom\nvýslovne vylúčená bola možnosť postihnúť životne dôležité veci páchateľa a jeho blízkej rodiny\n(§ 59 ods. 1 Trestného zákona).\nIII.2.2. Vývoj právnej úpravy od roku 2010:\n30. Zákon č. 224/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2010 novelizoval Trestný zákon tak, že\nvýrazne rozšíril katalóg trestných činov, za ktorých spáchanie sa povinne ukladá trest prepadnutia\nmajetku, a zároveň úpravou § 59 ods. 1 odňal príslušným súdom právomoc rozhodovať, či sa\nuložený trest bude vzťahovať na celý majetok alebo iba na jeho časť.\n30.1. Ustanovenie § 58 ods. 2 tak ukladá súdom povinnosť uložiť trest prepadnutia majetku\nv prípade konkrétnych trestných činov, ak je zároveň preukázané, že páchateľ „nadobudol majetok\naspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti“.\nDôvodová správa k tomu uvádza, že „druhou podmienkou konfiškácie je preukázanie, že\nkonfiškovateľný majetok pochádza z trestných činností osoby z obdobia pred odsúdením... Rámcové\nrozhodnutie Rady 2005/212/SVV formuluje záväzok členského štátu EÚ tak, aby majetok pochádzal\nz trestnej činnosti.“.\n30.2. Pri splnení týchto podmienok sa trest prepadnutia majetku ukladá ex lege v rozsahu\na spôsobom podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona, t. j. bez možnosti súdu rozhodnúť o prepadnutí len\nčasti majetku alebo o vylúčení životne dôležitých vecí (pre páchateľa a na neho odkázané osoby)\nz rozsahu majetku podliehajúcemu konfiškácii.\n30.3. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Keďže trest prepadnutia majetku u fyzickej osoby\na ochranné opatrenie zhabanie majetku u právnickej osoby sú vo svojej podstate rovnaké z hľadiska\núčinkov na majetkovú sféru dotknutej osoby, navrhuje sa zjednotiť právnu úpravu okruhu majetku,\nktorý možno týmito trestnými sankciami postihnúť. Keďže aj v jednom aj v druhom prípade bude\npo uložení sankcie nasledovať konkurzné konanie, navrhuje sa odvíjať okruh majetku, ktorý tieto\nsankcie postihnú, od právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Majetok, ktorý ako taký\nvo všeobecnosti nepodlieha konkurzu, nebude postihovaný ani trestnoprávnou sankciou. Právna\nkonštrukcia je postavená na pozitívnej enumerácii majetku, ktorý bude postihovaný trestom\nprepadnutia majetku (konštrukcia je rovnaká aj v prípade ochranného opatrenia zhabania\nmajetku). V prvom rade pôjde o výťažok zo speňaženia majetku v rozsahu, ktorý patrí odsúdenému\npo skončení konkurzu. Ďalej pôjde o majetok, ktorý je vylúčený zo súpisu majetku podstát (§ 81\nzákona č. 7/2005 Z. z.) za splnenia podmienky, že ide o majetok, ktorý patrí odsúdenému\npo skončení konkurzu. Súčasne pôjde o majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k jeho\nspeňaženiu (k dôvodom pozri zákon č. 7/2005 Z. z.), za splnenia rovnakej podmienky, že ide\no majetok, ktorý patrí odsúdenému po skončení konkurzu.“\n\n11\n\n31. Novelou Trestného zákona v podobe zákona č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou\nod 1. septembra 2011 bola úprava konfiškačných trestov rozšírená o § 58 ods. 3, ktorý zaviedol\npovinnosť príslušného súdu uložiť páchateľovi trest prepadnutia majetku pri odsúdení za niektorý\nz taxatívne vymenovaných trestných činov bez skúmania akejkoľvek ďalšej podmienky.\n31.1. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Novonavrhované ustanovenie ods. 3 reaguje v kontexte\nostatnej novelizácie Ústavy Slovenskej republiky na potrebu dôslednejšieho majetkového postihu\npáchateľov spoločensky obzvlášť nebezpečných trestných činov. V súlade s medzinárodnoprávnymi\nzáväzkami Slovenskej republiky k Rade Európy je normatívnou motiváciu zavedenia citovaného\nustanovenia predovšetkým naplnenie ratio legis Dohovoru Rady Európy o praní špinavých peňazí,\nvyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu\n(ozn. MZV SR č. 91/2009 Z. z.), ktorý sleduje zamedzenie kumulovania ziskov a ďalšieho používania\nprostriedkov získaných zo závažnej trestnej činnosti. V tomto zmysle možno poukázať aj na výrazný\nnielen výchovný, ale aj prevenčný rozmer novonavrhovaného ustanovenia. Koncepčne obdobné\nustanovenie pozná v podobe § 73d v spojení s § 76a aj Trestný zákon Nemeckej spolkovej republiky.\nRovnako možno poukázať aj na ustanovenia trestných kódexov iných európskych krajín, ktoré\nreagovali na potrebu dôslednejšieho postihu ziskov a majetku páchateľa získaných zo závažnej\ntrestnej činnosti (napr. § 36e Trestného zákona Holandského kráľovstva).“\nIII.3. Komparatívny prehľad úpravy konfiškačných nástrojov v rámci Európskej únie:\n32. Ústavný súd na účely posúdenia dôvodnosti návrhu vykonal komparatívnu analýzu právnej\núpravy konfiškačných trestov a opatrení, a to v rozsahu dvanástich členských štátov Európskej únie:\nBelgicko, Česká republika, Chorvátsko, Francúzsko, Litva, Lotyšsko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko,\nSlovinsko, Španielsko a Taliansko. Súčasťou analýzy bolo aj preskúmanie relevantnej judikatúry\nnajvyšších súdnych autorít.\n32.1. Z analýzy vyplývajú tieto závery: i) väčšina skúmaných štátov nepozná trest tzv. generálnej\nkonfiškácie a, naopak, nasleduje celoeurópsky trend presadzovania tzv. rozšírenej konfiškácie\n(v právnom poriadku Slovenskej republiky § 83a Trestného zákona); ii) v tých štátoch, v ktorých sa\nuplatňuje trest prepadnutia majetku, je ustanovený ako fakultatívny (§ 58 ods. 1 Trestného zákona);\niii) žiadny zo skúmaných štátov neustanovuje obligatórny trest prepadnutia majetku v jeho celom\nrozsahu.\n33. Trest prepadnutia majetku absentuje v trestnom zákonodarstve týchto štátov: Belgicko,\nChorvátsko, Litva, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Slovinsko, Španielsko a Taliansko. V týchto\nčlenských štátoch Európskej únie slúžia na postihovanie tzv. kriminálneho bohatstva rôzne verzie\nrozšírenej konfiškácie, ktoré sa v podrobnostiach rozsahu a spôsobu uplatnenia líšia, ale\nzodpovedajú relevantným právne záväzným aktom Európskej únie (časť III.6 nálezu).\n34. V Českej republike, vo Francúzsku a v Lotyšsku pôsobia popri nástrojoch rozšírenej konfiškácie\naj nástroje generálnej konfiškácie. K prípustnosti tohto trestu a podmienkam jeho uplatnenia zaujali\nforenzné postoje aj vnútroštátne súdy, resp. ESĽP.\n34.1. V Českej republike má trest prepadnutia majetku vždy iba fakultatívnu povahu, pričom\nkonajúci súd ho môže uložiť buď v absolútnom, alebo v čiastočnom rozsahu. V zmysle judikatúry\nNajvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky je konajúci súd povinný\npri ukladaní trestu prepadnutia majetku rešpektovať všeobecné zásady ukladania trestov a aj\n12\n\n„rozsah a hodnotu majetku, ktorý patrí páchateľovi, aby mal aspoň rámcovú predstavu o dopade\ntohto trestu na majetkové pomery páchateľa a ďalších osôb, ktorých oprávnených záujmov sa\nuložený trest týka.“ (II. ÚS 1454/20).\n34.2. Francúzske trestné zákonodarstvo umožňuje konfiškáciu v rozsahu od vecí slúžiacich\nna spáchanie trestného činu až po celý majetok páchateľa.\n34.3. V Lotyšsku bola generálna konfiškácia ustanovená v podobe, v akej je namietaná v tomto\nkonaní, t. j. v podobe obligatórneho trestu prepadnutia celého majetku páchateľa. V dôsledku\nrozsudku ESĽP vo veci Markus proti Lotyšsku, ktorý takúto úpravu označil za nesúladnú\ns Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), došlo k jej\nzmene do podoby fakultatívne ukladaného trestu prepadnutia majetku s právomocou súdu\nmoderovať rozsah postihovaného majetku.\n35. Nad rámec uvedených záverov považuje ústavný súd za účelné spomenúť aj judikatúru\nSpolkového ústavného súdu Nemecka, ktorý rozhodoval o § 43a Trestného zákonníka prijatom\nv roku 1992. Toto ustanovenie umožňovalo v taxatívne uvedených prípadoch uloženie\ntzv. majetkového trestu (Vermögensstrafe), a to v podobe peňažnej sankcie v maximálnej výške\nzodpovedajúcej celému majetku páchateľa.\n35.1. Spolkový ústavný súd vyhlásil v roku 2002 v konaní o ústavnej sťažnosti § 43a\nTrestného zákonníka za protiústavný z dôvodu jeho neurčitosti (Bundesverfassungsgericht,\nUrteil des Zweiten Senats vom 20. März 2002, 2 BvR 794/95). Podľa Spolkového ústavného súdu\nsa na majetkový trest vzťahuje požiadavka určitosti, teda zákonná definícia trestného činu a trestu,\nktorý možno uložiť, musí byť dostatočne konkrétna. Iba tak môže byť hroziaca sankcia pre občana\npredvídateľná. Trest musí byť zároveň primeraný zavineniu a závažnosti skutku. V zákone\nmusí byť špecifikovaný najmä druh sankcií za príslušnú skutkovú podstatu, ako aj horná a dolná\nhranica hroziaceho trestu. Napokon zákonodarca je ústavne povinný špecifikovať hodnotiace\nkritériá, ktorými sa musí súdne rozhodnutie riadiť pri výbere druhu trestu a aplikovaní\nkonkrétneho sankčného rámca. Iba pomocou zákonom určených a súdmi konkretizovaných\npravidiel na výmeru trestov možno v jednotlivých prípadoch docieliť, že široko nastavené trestné\nsadzby budú aplikované v súlade s princípmi právneho štátu. Chýbajú totiž zákonné požiadavky\nna to, ktoré hodnotiace kritériá by mali byť rozhodujúce pre výšku majetkového trestu.\nSpolkový ústavný súd v tejto súvislosti vyčítal zákonodarcovi, že neurčil hornú hranicu trestu\nkonkrétne, ale iba s odkazom na celý majetok odsúdeného.\nIII.4. Dohovor a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva:\n36. V otázke súladu konfiškačných nástrojov s dohovorom sú vecne relevantné najmä čl. 6 ods. 1\n(súdna ochrana), čl. 1 dodatkového protokolu (vlastnícke právo) a prípadne aj čl. 8 dohovoru\n(ochrana súkromia a rodinného života).\n37. V tejto súvislosti kladie ESĽP osobitný dôraz na právo dotknutej osoby efektívne namietať\nprípadnú neprimeranosť sankcie spočívajúcej v zásahu do jej vlastníckeho práva. Toto právo sa\nvzťahuje na páchateľa, ako aj na tretie osoby, ktoré môžu byť uložením trestu dotknuté. Efektivita\ntohto práva predpokladá možnosť súdu sa vznesenou argumentáciou zaoberať, posúdiť jej\nopodstatnenosť a na tomto posúdení založiť svoje rozhodnutie.\n\n13\n\n37.1. Právo na efektívnu námietku, ktorému zodpovedá povinnosť konajúceho súdu sa ňou reálne\nzaoberať a ukladanú sankciu individualizovať do podoby primeraného a spravodlivého trestu, je\nrelevantné vo vzťahu k obligatórnej povahe konfiškačného trestu, ako aj vo vzťahu k jeho rozsahu.\n37.2. V rozsudku Markus proti Lotyššsku k tomu ESĽP uviedol: «Zatiaľ čo sa zdá, že znenie\nvnútroštátneho práva umožňuje, aby sa konfiškáciou majetku postihla iba časť majetku odsúdeného\n(pozri odsek 33), Súd poukazuje na nálezy ústavného súdu, ktorý dospel k záveru, že existuje\nneistota a rozdielnosť v judikatúre týkajúca sa možnosti súdu prvého stupňa určiť rozsah\nkonfiškácie majetku. Predovšetkým sa súdy prvého stupňa často domnievali, že ich právomoc bola\nobmedzená na nariadenie konfiškácie celého majetku danej osoby a pristúpili k tomu aj vtedy, keď\nby sa výsledok mohol považovať za neprimeraný (pozri odsek 20).\nSúd sa domnieva, že ak právna úprava ponecháva takúto neistotu v súvislosti s rozsahom právomoci\nsúdu prvého stupňa, nemožno ju považovať za predvídateľnú a neposkytuje ochranu proti svojvôli.\nMôže tiež vážne narušiť schopnosť dotknutej osoby účinne predložiť svoje argumenty súdu. Pokiaľ\nide o obligatórnu povahu trestu, Súd už predtým rozhodol, že povinná konfiškácia majetku zbavila\ndotknutých sťažovateľov akejkoľvek možnosti účinne predložiť svoje argumenty a akýchkoľvek\nvyhliadok na úspech (pozri Andonoski, § 37 – § 38 a G.I.E.M. S.R.L. a iní, § 303, oba už citované\na porovnaj Denisova a Moiseyeva proti Rusku z 1. apríla 2010, č. 16903/03, § 61 – § 64). Okrem\ntoho určenie presného rozsahu trestu v predsúdnom konaní rozhodnutím, ktoré má slúžiť na iný\núčel, ako argumentuje vláda (pozri odsek 58), nemožno považovať za poskytnutie primeranej\npríležitosti jednotlivcovi účinne predložiť svoje argumenty príslušným orgánom.\nVo vzťahu k rozsahu preskúmania vykonaného vnútroštátnymi súdmi v prípade sťažovateľa Súd\npoznamenáva, že neexistovalo žiadne individuálne posúdenie trestu prepadnutia majetku, ktorý mu\nbol uložený. V rozsudkoch odsudzujúcich sťažovateľa sa analýza proporcionality týkala len\npozbavenia osobnej slobody a nezaoberala sa vedľajším trestom prepadnutia majetku (pozri\nodseky 7 – 8). Súdy nikdy nešpecifikovali konkrétny majetok, ktorý mal byť skonfiškovaný, a preto\nrozsah trestu nebol vo vnútroštátnych rozsudkoch určený. Nikdy nebola analyzovaná otázka,\nči výška majetku, ktorý sa má zhabať, zodpovedala závažnosti trestného činu, ani to, či to\npre sťažovateľa nebolo nadmerne zaťažujúce. V súlade s tým sa Súd domnieva, že už uvedené\nlegislatívne nedostatky obmedzili rozsah preskúmania vykonávaného vnútroštátnymi súdmi do tej\nmiery, že toto preskúmavanie bolo príliš úzke na splnenie požiadavky „spravodlivej rovnováhy“\nobsiahnutej v článku 1 dodatkového protokolu, a preto sťažovateľovi neposkytol primeranú\nmožnosť predložiť svoje argumenty príslušným orgánom (porovnaj Paulet proti Spojenému\nkráľovstvu, č. 6219/08, § 67 – § 68, 13. mája 2014).» (body 72 – 74).\n38. V rozsudku Todorov a ďalší proti Bulharsku z 13. júla 2021 ESĽP pripomenul svoju doterajšiu\njudikatúru (napríklad Rummi proti Estónsku), v zmysle ktorej „považoval Súd konfiškáciu\nza neprimeranú, keď nebolo možné nájsť žiadnu súvislosť medzi skonfiškovaným majetkom\na akoukoľvek trestnou činnosťou“, resp. „sa nevykonalo žiadne individuálne posúdenie toho, ktoré\nkusy majetku majú byť skonfiškované“.\n39. Vo vzťahu k ochrane vlastníckeho práva je podľa ESĽP podstatné, aby konfiškácia vzhľadom\nna konkrétne okolnosti veci predstavovala primeranú a spravodlivú sankciu, t. j. aby bol daný\n„rozumný vzťah primeranosti medzi prostriedkom ochrany verejného záujmu na jednej strane\n\n14\n\na ochranou práva na pokojné užívanie majetku, t. j. inými slovami, či sťažovateľ nebol podrobený\nneprimeranému bremenu“ (napríklad Ismailov v. Ruská federácia, Paulet v. Spojené kráľovstvo).\nIII.5. Právo Európskej únie a judikatúra Súdneho dvora:\n40. Vo vzťahu k predmetu konania je vecne relevantnou predovšetkým smernica 2014/42\na označené ustanovenia charty.\n40.1. Účelom smernice 2014/42 je postihovať príjmy z trestnej činnosti, a to tak, aby sa týkali\nnielen priamych príjmov z trestnej činnosti, ale aj všetkých nepriamych výnosov vrátane\nnásledných opätovných investícií alebo premeny priamych príjmov: „Príjmy tak môžu zahŕňať\nakýkoľvek majetok vrátane majetku, ktorý bol úplne alebo čiastočne premenený na iný majetok\na ktorý bol zmiešaný s majetkom získaným z legitímnych zdrojov, a to až do určenej hodnoty\nzmiešaných príjmov. Môžu tiež zahŕňať príjem alebo iné výhody plynúce z príjmov z trestnej\nčinnosti alebo z majetku, na ktorý boli takéto príjmy premenené alebo s ktorým boli takého príjmy\nzmiešané.“ (recitál 11 preambuly).\n40.2. Konfiškácia sa má vzťahovať na „prostriedky a príjmy z trestnej činnosti alebo majetok\nv hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo príjmom.“ (recitál 15 preambuly).\n41. Smernica 2014/42 rozlišuje medzi konfiškáciou a rozšírenou konfiškáciou. Podľa čl. 4 ods. 1\n„členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu\nprostriedkov a príjmov alebo majetku v hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo\npríjmom, a to za predpokladu konečného odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci, ktorý môže byť\ntiež výsledkom konania v neprítomnosti.“ (konfiškácia).\n41.1. Podľa čl. 5 ods. 1 „členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo\nčiastočnú konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby odsúdenej za trestný čin, ktorý môže viesť\npriamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu, ak je súd na základe okolností prípadu\nvrátane konkrétnych skutočností a dostupných dôkazov, ako napríklad, že hodnota majetku je\nneprimeraná k zákonnému príjmu odsúdenej osoby, presvedčený, že dotknutý majetok je získaný\nz trestnej činnosti.“ (rozšírená konfiškácia).\n42. Bez ohľadu na to, či sa nelegálny pôvod majetku preukazuje (konfiškácia) alebo dôvodne\nprezumuje (rozšírená konfiškácia), smernica 2014/42 upravuje formy tzv. špeciálnej konfiškácie,\nčiže tých represívnych nástrojov, ktoré predpokladajú nejakú podobu a intenzitu vzťahu medzi\npostihovaným majetkom a trestnou činnosťou. Neupravuje a členským štátom teda ani neukladá\nprijatie sankcií majúcich povahu tzv. generálnej konfiškácie.\n42.1. Bezprostredný právny význam smernice 2014/42 pre posúdenie dôvodnosti návrhu je\nredukovaný skutočnosťou, že ide o tzv. minimálne pravidlá, ktoré členskému štátu nebránia prijať\nprísnejšiu vnútroštátnu úpravu (recitály 5, 19 a 22 preambuly a čl. 1 ods. 1).\n42.2. Zákonodarca teda disponuje širšou mierou normotvornej úvahy, než aká bezprostredne\nvyplýva zo smernice 2014/42 a iných aktov sekundárneho práva Európskej únie.\n42.3. Zároveň sú ale hranice tejto úvahy vytýčené chartou a jej výkladom zo strany Súdneho dvora\na tiež dohovorom a judikatúrou ESĽP. Národná rada je teda plne spôsobilá prijať aj prísnejšiu\núpravu, než akú ustanovuje smernica, takáto úprava však musí byť zlučiteľná s referenčnými\nprávami a princípmi.\n15\n\n42.4. Za osobitne relevantné považuje Súdny dvor najmä čl. 17 (vlastnícke právo) a čl. 47 charty\n(súdna ochrana). V rozsudku C-319/19 zo 14. januára 2021 Súdny dvor uvádza, že výkon\nkonfiškácie „podlieha čl. 17 Charty, ktorý okrem iného stanovuje, že každý má právo vlastniť svoj\noprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho a nakladať s ním“, toto právo možno „obmedziť vtedy,\nkeď to skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, a nepredstavuje to\nvo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná\npodstata takto zaručeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020,\nAdusbef a Federconsumatori, C-686/18, EU:C:2020:567, bod 85, ako aj citovanú judikatúru).“\n(body 52 – 53). Vo výroku citovaného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že „1. Článok 2 ods. 1\nrámcového rozhodnutia Rady 2005/212/SVV z 24. februára 2005 o konfiškácii príjmov, nástrojov\na majetku z trestnej činnosti v spojení s článkom 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie\nsa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje konfiškáciu\nnástroja použitého na spáchanie trestného činu pašovania vo veľkom rozsahu, ak tento nástroj patrí\ntretej osobe konajúcej v dobrej viere. Článok 4 rámcového rozhodnutia 2005/212 v spojení\ns článkom 47 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej\núprave, ktorá umožňuje konfiškáciu majetku patriaceho inej osobe, než je osoba, ktorá spáchala\ntrestný čin, v rámci trestného konania bez toho, aby táto prvá osoba disponovala účinným\nprostriedkom nápravy.“.\nIII.6. Zhrnutie východísk pre posúdenie dôvodnosti návrhu:\n43. Z dvanástich členských štátov Európskej únie, ktorých úpravu ústavný súd analyzoval\nv komparatívnej perspektíve, nemá kombináciu obligatórnej a absolútnej povahy trestu prepadnutia\nmajetku zakotvenú žiadny z nich, pričom Lotyšsko, ktoré takúto úpravu v obsahu aj v účinkoch\npodobnú tej, ktorá je predmetom tohto konania, zakotvenú malo, ju zmenilo.\n44. Najzjavnejším trendom v európskom priestore je legislatívna aj aplikačná špecifikácia\npodmienok rozšírenej konfiškácie, pri ktorej sa buď preukazuje, alebo dôvodne predpokladá\nnelegálny spôsob nadobudnutia postihovaného majetku, napríklad cez inštitút zjavného nepomeru\nmedzi legálnymi príjmami a disponibilnými majetkovými hodnotami.\n45. Relevantné právne záväzné akty Európskej únie upravujú nástroje tzv. špeciálnej konfiškácie\n(vrátane rozšírenej konfiškácie), pri ktorej sa preukazuje alebo predpokladá súvislosť\npostihovaného majetku s trestnou činnosťou. Táto úprava ustanovuje tzv. minimálne pravidlá, takže\nčlenský štát sa od nej smie odchýliť k prísnejším pravidlám, ak pritom dodrží referenčné normy\na princípy. Tie sú predmetom rozsiahleho výkladu v judikatúre Súdneho dvora a predovšetkým\nv judikatúre ESĽP.\n46. Z rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že jedným zo základných predpokladov súladu\nvnútroštátnej úpravy, resp. jej aplikácie s dohovorom je efektívna možnosť dotknutej osoby\nnamietať nezákonnosť a/alebo neprimeranosť konfiškačného trestu či opatrenia.\n47. Z hľadiska podmienky zákonnosti je dôležitou premennou predvídateľnosť a určitosť právnej\núpravy. Z hľadiska primeranosti je kľúčovým faktorom právomoc vnútroštátneho súdu prispôsobiť\nrozsah ukladanej sankcie konkrétnym okolnostiam prípadu.\n\n16\n\n48. Judikatúra Súdneho dvora kladie dôraz jednak na procesné práva tretích osôb, ktorých práva\nmôžu byť konfiškáciou dotknuté (súdna ochrana), a jednak na požiadavku primeranosti uloženej\nsankcie (vlastnícke právo).\n49. Judikatúra najvyšších súdnych autorít viacerých členských štátov Európskej únie sa vyznačuje\nzdržanlivosťou pri posudzovaní legitimity tých legislatívnych nástrojov konfiškácie, ktorých\nuplatnenie je viazané na preukázanú alebo dôvodne predpokladanú nelegálnu povahu majetku\npáchateľa, a tiež aj trvaním na požiadavkách určitosti a predvídateľnosti úpravy konfiškácie\na primeranosti výsledku uplatnenia takejto úpravy v konkrétnych prípadoch.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIV.1. Vymedzenie predmetu kontroly:\n50. Navrhovatelia vo vzťahu k obom napadnutým ustanoveniam namietajú predovšetkým nesúlad\ns princípom proporcionality vo väzbe na ochranu vlastníckych práv a s ústavne zakotvenou\nprávomocou súdov rozhodovať okrem viny aj o treste. Bez rozlišovania medzi odsekmi 2 a 3 § 58\nTrestného zákona považujú obe ustanovenia za odporujúce zákazu krutého trestu, princípu\nindividualizácie trestu a princípu primeranosti pri zásahu do základných práv a slobôd.\n51. Úlohou ústavného súdu je v prvom rade posúdiť, či sú obe napadnuté ustanovenia rovnako\nzaťažené namietanými vadami alebo či, naopak, rozdiely medzi nimi vyžadujú odlišné závery.\n52. Podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona súd môže uložiť trest prepadnutia majetku, ak páchateľa\nodsudzuje na doživotný trest odňatia slobody alebo na nepodmienečný trest odňatia slobody\nza obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech\nveľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu.\n52.1. Podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona trest prepadnutia majetku konajúci súd uloží bez splnenia\npodmienok uvedených v odseku 1, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného činu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie\na obchodovanie s nimi podľa § 173 ods. 3, trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179,\ntrestného činu zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo § 181, trestného\nčinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. c), trestného činu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, 3, 4\nalebo 5 alebo § 191 ods. 3 alebo 4, trestného činu nátlaku podľa § 192 ods. 3 alebo 4, trestného činu\nnepovolenej prevádzky lotérií a iných podobných hier podľa § 230 ods. 2, 3 alebo 4, trestného činu\nlegalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 234, trestného činu falšovania, pozmeňovania\na neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270, trestného činu uvádzania\nfalšovaných, pozmenených a neoprávnene vyrobených peňazí a cenných papierov podľa § 271\nods. 1, trestného činu výroby a držby falšovateľského náčinia podľa § 272 ods. 3, trestného činu\nskrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 3 alebo ods. 4, trestného činu neodvedenia dane\na poistného podľa § 277 ods. 3 alebo ods. 4, trestného činu daňového podvodu podľa § 277a ods. 2\nalebo ods. 3, trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 2 alebo 3, trestného\nčinu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279\nods. 2 alebo 3, trestného činu teroru podľa § 313 alebo § 314, trestného činu prijímania úplatku\n17\n\npodľa § 328 ods. 2, trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate,\núradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 6, trestného činu prevádzačstva\npodľa § 355 alebo § 356, trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 3, trestného činu výroby\ndetskej pornografie podľa § 368, trestného činu rozširovania detskej pornografie podľa § 369,\ntrestného činu ohrozovania mravnosti podľa § 372 ods. 2 alebo 3, trestného činu teroristického\nútoku podľa § 419, trestného činu niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419b, trestného\nčinu financovania terorizmu podľa § 419c alebo trestného činu cestovania na účel terorizmu\npodľa § 419d a páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo\nz výnosu z trestnej činnosti.\n52.2. Podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona trest prepadnutia majetku súd uloží bez splnenia\npodmienok uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného činu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie\na obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3 alebo 4 alebo § 173 ods. 4, trestného činu legalizácie\nvýnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 3 alebo 4, trestného činu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296, trestného činu založenia, zosnovania\na podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, trestného činu prijímania úplatku podľa § 328\nods. 3 alebo § 329 ods. 3 alebo trestného činu podplácania podľa § 334 ods. 2.\n53. Z argumentácie vlády vyplýva, že podľa jej mienky napadnuté ustanovenia nie sú nástrojmi,\ntzv. generálnej konfiškácie, pri ktorej sa neskúma vzťah medzi postihovaným majetkom páchateľa\na trestnou činnosťou, z ktorej je uznaný vinným, ale sú nástrojmi tzv. špeciálnej konfiškácie,\npri ktorej je podmienkou uloženia trestu či ochranného opatrenia buď preukázaná, alebo rozumne\npredpokladaná súvislosť medzi trestnou činnosťou a postihovaným majetkom.\n54. Tvrdenie vlády, že pri ukladaní trestu prepadnutia majetku v prípadoch podľa napadnutých\nustanovení pôjde „vždy o majetok, ktorý priamo súvisí s páchaním trestnej činnosti, z ktorej bol\npáchateľ uznaný vinným“, je v bezprostrednom rozpore s faktom, že pri § 58 ods. 3 nie je uloženie\ndaného trestu nijako podmienené nadobudnutím akéhokoľvek majetku trestnou činnosťou. Je\npojmovo vylúčené, aby sa prepadnutie majetku vzťahovalo výlučne na majetok súvisiaci s trestnou\nčinnosťou v tých prípadoch, v ktorých jeho nelegálne nadobudnutie či použitie na spáchanie\ntrestného činu vôbec nie je podmienkou uloženia daného trestu. V prípade, že by sa téza vlády mala\nuplatniť aj vo vzťahu k § 58 ods. 3 Trestného zákona, by tak uloženie trestu prepadnutia majetku\nnielenže nemohlo byť obligatórne, ale by dokonca objektívne nebolo možné.\n55. Pokiaľ ide o rozdiely v obsahu a normatívnych účinkov § 58 ods. 2 Trestného zákona a § 58\nods. 3 Trestného zákona, ústavný súd konštatuje, že je nesporné, že zatiaľ čo uloženie trestu\nprepadnutia majetku podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona predpokladá aj splnenie materiálnej\npodmienky spočívajúcej v okolnosti, že „páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu\ntrestnou činnosťou alebo z výnosu z trestnej činnosti“, v prípadoch podľa § 58 ods. 3 Trestného\nzákona sa takáto podmienka nevyžaduje.\n55.1. Rozdiel medzi napadnutými ustanoveniami je tak rozdielom medzi i) konfiškáciou, ktorá je\nobligatórnou iba v prípade, ak sa preukáže, že páchateľ aspoň časť majetku zodpovedajúcu\nznačnému rozsahu, nadobudol trestnou činnosťou alebo z výnosov z nej (ods. 2), a ii) konfiškáciou,\nktorá je obligatórnou vždy, ak súd odsudzuje páchateľa za konkrétny trestný čin v príslušnej\nkvalifikácii bez podmienky tzv. kriminálneho zisku (ods. 3).\n18\n\nIV.2. Referenčné normy:\n56. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát.\n56.1. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n56.2. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či\nponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\n56.3. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých\nvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym\nporiadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n56.4. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n57. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu\na za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n58. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať\nho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného\nzáujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená\nspravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade\nso všeobecným záujmom.\n58.1. Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.\n58.2. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto\ncharte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu\ndodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to\nnevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak\nje to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.\nIV.3. Súlad s princípmi právneho štátu vrátane princípu primeranosti (čl. 1 ods. 1 ústavy,\nčl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 16 ods. 2 ústavy):\n59. Ústavný súd si je vedomý spoločensko-právnej relevancie pojmu „kriminálne bohatstvo“\na vníma potrebu predchádzať jeho tvorbe či užívaniu aj nástrojmi trestného práva. Princíp, že zločin\nsa nesmie vyplácať, je legitímny a dôležitý.\n60. Ústavný súd tiež považuje za dôležité pripomenúť, že jeho úlohou nie je nahrádzať rozhodnutie\nzákonodarcu o katalógu trestných činov a katalógu trestov, ktoré sa za ustanovené trestné činy majú\nukladať, ani tieto katalógy nálezom modifikovať. V tejto polohe by sa ústavný súd dostával\ndo konfliktu s povinnosťou zdržanlivosti a prinajmenšom nepriamo by sa štylizoval do úlohy\ntzv. pozitívneho zákonodarcu. Tým je výlučne národná rada (prípadne za istých podmienok občania\nSlovenskej republiky). Tá však práve preto nesie zodpovednosť za súlad vlastnej normotvornej\núvahy s ústavou a dohovorom.\n\n19\n\n61. Zákonodarca zároveň pri koncipovaní nástrojov, prostredníctvom ktorých do trestných kódexov\npremieta princíp, že zločin sa nesmie vyplácať, disponuje širokou mierou úvahy. Ústavný súd nemá\ndôvod ani právomoc tieto nástroje spochybňovať, pokiaľ spĺňajú základné ústavné parametre.\nV tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je hľadať ten najmenej invazívny\nspôsob realizácie legitímnych cieľov verejného záujmu ani takýto spôsob ukladať zákonodarcovi\nako jediný možný. Škála, v ktorej rozsahu možno princíp proporcionality, zákaz krutého trestu či\npožiadavku spravodlivej rovnováhy medzi súkromnými právami a verejným záujmom považovať\nza zachované, je relatívne široká.\n61.1. Nesmie však ísť o spôsob, ktorý sa požiadavkám primeranosti celkom zjavne vymyká,\nresp. z ktorého vyplýva, že zákonodarca tieto požiadavky v konkrétnom právnom kontexte považuje\nza bezpredmetné.\n62. Nie je vylúčené, že za istých okolností môže byť primeraným a spravodlivým trest prepadnutia\nmajetku páchateľa. Rovnako je však zrejmé, že za istých okolností môže byť takýto trest\nneprimeraným a nespravodlivým. Apriórne vylúčenie možnosti príslušného súdu tieto okolnosti\nposúdiť a následne odôvodniť taký záver, aký z nich vyplýva vo vzťahu k primeranosti trestu\nprepadnutia majetku, tak zakladá právny stav, v ktorom sú súdy ako orgány aplikácie práva zbavené\nprávomoci skúmať primeranosť ukladaného trestu, a teda právomoci ukladať iba taký trest, aký\nza daných okolností považujú za primeraný a spravodlivý.\n63. Zákonodarca jednoducho ustanovuje nevyvrátiteľnú domnienku, že pri spáchaní ktoréhokoľvek\ntrestného činu v kvalifikácii podľa § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona je spravodlivým a primeraným\npráve a len taký trest, ktorého súčasťou je aj prepadnutie majetku páchateľa.\n64. Ústavný súd nenachádza dôvod ani možnosť aplikovať štandardný test proporcionality\nna normu, ktorá pojmovo vylučuje skúmanie primeranosti. Apriórne vylúčenie proporcionality\nz procesu ukladania trestu prepadnutia majetku, jej vylúčenie ako princípu, ktorým sa ukladanie\ntrestov má spravovať, zakladá ďalšie úvahy o ne/primeranosti ako takej nadbytočnými.\n65. V kontexte tohto záveru ústavný súd odkazuje na svoju plenárnu judikatúru k otázke\nprimeranosti trestných sankcií: „Vychádzajúc zo zásady humanity, treba dodržať princíp\númernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu trestu... Teoretické\nvýchodiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš\nmierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú\npred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje\nhľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane\nprísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Obsahom\nvykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách páchateľa\n(napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným\nprostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám\nosebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin... Z uvedeného vyplýva, že v prípade,\nak budú trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšie ako bezprávie spôsobené trestným činom,\nnedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie –\nbezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda\nnegáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom\npáchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom\n20\n\nspôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V zmysle tejto požiadavky\nmá byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť\nzbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa\nnesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov\npáchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek\nexemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere.“\n(PL. ÚS 106/2011).\n65.1. Zákaz mučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu zakotvený\nv čl. 16 ods. 2 ústavy sa síce primárne týka najmä telesných trestov, no tento zákaz má obmedzujúci\nvplyv aj na ostatné druhy trestov a zabezpečujúcich (ochranných) opatrení, ktoré síce samy osebe\nnemožno považovať za neľudské alebo ponižujúce, ktoré sa však nesmú ukladať alebo vykonávať\nspôsobom, ktorým by sa stali neľudskými alebo ponižujúcimi. K trestom porušujúcim tento zákaz\nsa nikdy nie je prípustné uchýliť, a to hoci by ich odstrašujúci účinok mal byť akýkoľvek. Totiž\ntrest nestráca charakter neľudského trestu, prípadne ponižujúceho trestu iba na základe skutočnosti,\nže ho v súvislosti s regulovaním zločinnosti možno pokladať za efektívny zastrašujúci prostriedok\nalebo že v skutočnosti takým prostriedkom aj je (PL. ÚS 6/09). Vo väčšine prípadov súdom\nnariadeného potrestania pritom potrestaný môže prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či\nfyzické nepohodlie, ktoré subjektívne môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“, avšak aby došlo\nk porušeniu tejto zásady, musí ísť o zaobchádzanie alebo trest spôsobujúce psychické alebo fyzické\nutrpenie dosahujúce určitý stupeň (závažnosť). Podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna\núprava, ktorá prikazuje uloženie trestu prepadnutia majetku popri obligatórne uloženom treste\nodňatia slobody (bod 76), má potenciál spôsobiť utrpenie odsúdeného dosahujúce stupeň\n(závažnosť) takej intenzity, ktorá porušuje zákaz mučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho\ntrestu zakotvený v čl. 16 ods. 2 ústavy.\n66. Účinky právnej normy, ktorá ex lege vylučuje aplikáciu princípu primeranosti pri ukladaní\ntrestu, sú s požiadavkami obsiahnutými v čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 16 ods. 2 ústavy\nnezlučiteľné, a preto ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutej právnej úpravy s týmito referenčnými\nnormami (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.4. Súlad s ochranou vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1 ústavy):\n67. Princíp proporcionality má osobitnú relevanciu aj vo väzbe na tie materiálne práva dotknutej\nosoby, ktorých sa trest prepadnutia majetku bezprostredne týka, ergo práva na ochranu vlastníctva.\n68. Jedným zo základných východísk je v tejto súvislosti princíp ochrany legálne nadobudnutého\nmajetku. V zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy ochranu nepožíva majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom. A contrario teda platí, že majetok nadobudnutý v súlade s právnym\nporiadkom ochranu požíva a je možné doň zasiahnuť len ústavne prípustným spôsobom.\n68.1. Ústavne prípustným je taký spôsob, ktorý okrem iných princípov (napríklad princípu\nprávnej istoty) rešpektuje aj princíp proporcionality. Jeho dodržanie je v kontexte uplatňovania\ntrestno-právnych noriem súdmi vždy vecou konkrétnych skutkových a právnych okolností veci.\n69. Relevantná judikatúra ESĽP a Súdneho dvora, majúc primárne kazuistickú povahu, práve preto\nskúma a vyslovuje závery ku konkrétnym prípadom uloženia konfiškačného trestu alebo opatrenia.\nV tom type kontroly ústavnosti, ktorú ústavný súd realizuje v tomto konaní, je zohľadnenie\n21\n\nindividuálnych okolností z povahy veci nemožné, keďže napadnuté ustanovenia sa skúmajú\nin abstracto. Napriek tomu je z vecne súvisiacej judikatúry európskych súdov možné vyabstrahovať\na účelne odkázať na nasledujúce úvahy všeobecnej povahy.\n69.1. Podľa ESĽP zásah do vlastníckeho práva sa musí opierať o zákonný základ, musí sledovať\njeden alebo viacero legitímnych cieľov a medzi zvolenými nástrojmi a cieľmi, ktoré sa nimi majú\nrealizovať, musí existovať rozumný vzťah primeranosti: „Súd musí posúdiť, či medzi požiadavkami\nverejného záujmu a záujmom dotknutej osoby bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha. Takáto\nrovnováha nie je daná v prípade, ak dotknutá osoba či osoby museli znášať individuálne\na neprimerané bremeno.“ (Markus proti Lotyšsku).\n69.2. Vo vzťahu k požiadavke, aby zásah spĺňal podmienku zákonnosti, podľa ESĽP „samotná\nexistencia zákonného základu nepostačuje na naplnenie tejto podmienky. Takýto zákonný základ\nmusí disponovať istou kvalitou, konkrétne musí byť zlučiteľný s princípmi právneho štátu a musí\nposkytovať záruky proti svojvôli... Na to, aby zásah bolo možné považovať za primeraný, musí\nzodpovedať závažnosti previnenia a sankcia teda musí zodpovedať závažnosti činu, ktorý sa ňou má\ntrestať. Okrem toho čl. 1 dodatkového protokolu vyžaduje, aby súdne konanie priznalo dotknutej\nosobe primeranú príležitosť predniesť svoje argumenty pred príslušnými orgánmi na účely\nefektívnej obrany proti opatreniam, ktoré zasahujú do jej práv.“.\n69.3. Z viacerých ďalších rozhodnutí ESĽP vyplýva, že nie každá obligatórne ukladaná konfiškačná\nsankcia je vždy a zásadne v rozpore s dohovorom. Naopak, pri dodržaní troch podmienok\n(zákonnosť, legitimita cieľa a primeranosť jeho realizácie) sú konfiškačné opatrenia súčasťou\ndostupných nástrojov trestnej politiky. Z judikatúry ESĽP a zároveň aj z toho, ako túto judikatúru\nchápu a vykladajú viaceré ústavné súdy v priestore Európskej únie, však vyplýva, že ak sú\nvnútroštátne súdy povinné za spáchanie konkrétnych trestných činov vždy uložiť trest prepadnutia\nmajetku, je takáto úprava nesúladná s dohovorom, keďže i) dotknutej osobe nepriznáva reálnu\na účinnú možnosť predostrieť súdu také argumenty proti uloženiu sankcie, aké by vôbec mohol\nvziať do úvahy, a ii) súdu odníma právomoc uložiť primeraný a individualizovaný trest.\n69.4. Analogické závery vyplývajú aj z relevantnej judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa osobitne\ntýka práv tretích osôb, avšak aj vo vzťahu k páchateľom trvá na tom, že do ich majetkových práv\npodľa čl. 17 charty je možné trestnou sankciou zasiahnuť iba v prípade, „keď to skutočne\nzodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, a nepredstavuje to vo vzťahu\nk sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata\ntakto zaručeného práva.“ (C-319/19).\n70. Tým, že napadnuté ustanovenia zakotvujú nevyvrátiteľnú domnienku primeranosti\nobligatórneho trestu prepadnutia majetku, resp. že otázku primeranosti tohto trestu v individuálnych\nprípadoch úplne zbavujú právneho významu, znemožňujú dodržanie podmienky primeranosti\na únosnosti zásahu do vlastníckych práv, a preto sú nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi\nz čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutej právnej\núpravy aj s čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\n\n22\n\nIV.5. Súlad s požiadavkou súdneho rozhodovania o treste (čl. 50 ods. 1 ústavy):\n71. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n71.1. Navrhovatelia vo vzťahu k tejto referenčnej norme namietajú, že napadnuté ustanovenia\nvylučujú právomoc súdu o uložení trestu prepadnutia majetku vôbec reálne rozhodovať, keďže túto\nprávomoc nahrádzajú obligatórnou povinnosťou súdu uložiť trest prepadnutia majetku\nbez zohľadnenia zásad ukladania trestov, bez zohľadnenia tzv. sudcovskej individualizácie trestu\nako základného predpokladu jeho primeranosti.\n71.2. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke navrhovateľov v prvom rade pripomína požiadavku\nsystematického výkladu ústavy. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil\n(I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010, PL. ÚS 21/2014), že k výkladu právnych predpisov a ich\ninštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text\nmôže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj\nv záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad\nmôže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa\nk obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti\nči nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné\nprístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad\nvrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie\npredstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej normy.\n71.3. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 49 ústavy, v zmysle ktorého len zákon\nustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku\nmožno uložiť za jeho spáchanie. Ústavný princíp vyžadujúci, aby len zákon, t. j. zákonodarca,\ndefinoval tresty za spáchanie trestných činov, je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru\nvyjadrujúcim hmotnoprávnu zásadu nulla poena sine lege (t. j. žiadny trest bez zákona). Z tohto\nprincípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby za konanie, ktoré zákonodarca ustanovil ako trestný\nčin, mohla byť trestne postihnutá výhradne spôsobom ustanoveným zákonodarcom. Táto zásada\npredstavuje požiadavku, aby zákonodarca vymedzil hranice, v ktorých medziach súd rozhodne\no uložení ustanoveného druhu trestu a o výmere tohto trestu za konkrétny trestný čin. Porušením\ntejto zásady by bolo, ak by zákonodarca ustanovil tresty absolútne neurčité (napr. „bude potrestaný\nprimerane“).\n71.4. Vychádzajúc z uvedeného, možno uzavrieť, že z čl. 50 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy\nvyplýva, že kým do výhradnej právomoci zákonodarcu patrí stanovovanie druhov trestov a ich\nvýmery, do výhradnej právomoci súdov patrí rozhodovanie o treste v konkrétnom prípade.\n71.5. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca prijatím napadnutej právnej úpravy, ktorou realizoval\nsvoju právomoc priznanú mu čl. 49 ústavy, síce zásadne zasiahol do možnosti súdu\nindividualizovať trest (pozri časť IV.3 odôvodnenia tohto nálezu), avšak realizáciou tejto svojej\nprávomoci zákonodarca nezasiahol aj do samotnej podstaty výlučnej právomoci súdu rozhodovať\no treste, keďže toto rozhodovanie súdu neodňal.\n\n23\n\n71.6. Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo systematického výkladu čl. 50 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 49 ústavy, konštatuje, že napadnutá právna úprava nie je v rozpore\ns požiadavkami obsiahnutými v čl. 50 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd tejto časti návrhu\nnavrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).\nIV.6. Zhrnutie a úvahy de lege ferenda:\n72. Vychádzajúc z vývoja právnej úpravy konfiškácie v Trestnom zákone, z prehľadu úprav\nvo viacerých členských štátoch Európskej únie vrátane rozhodovacej činnosti tamojších súdov\na z judikatúry ESĽP a Súdneho dvora, dospel ústavný súd k záveru, že povinnosť súdu uložiť\nv taxatívne vymedzených prípadoch trest prepadnutia majetku je výnimočnou úpravou.\n73. V podobe, v akej je posudzovaná zákonná úprava ustanovená a v akej sa až na niekoľko\nsporných a nepreukazných výnimiek uplatňuje, nie je spôsobilá učiniť zadosť referenčným normám,\nprincípom ústavy a relevantnej judikatúre ESĽP a Súdneho dvora, a to z týchto dôvodov:\na) odporuje princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, ktorý je v konkrétnych\nokolnostiach veci primeraný a spravodlivý nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne\nurčených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku (čl. 1 ods. 1\nústavy, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 16 ods. 2 ústavy);\nb) vytvára priestor na také zásahy do vlastníckeho práva dotknutých osôb, ktoré sú, resp. môžu byť\nv konkrétnom prípade neprimerané a odporujúce zásade ochrany legálne nadobudnutého majetku\n(čl. 20 ods. 1 ústavy).\n74. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýroku tohto nálezu.\n75. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona\nnie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, nepovažoval už\nza potrebné preskúmavať súlad týchto ustanovení s čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 17 charty\nv spojení s čl. 52 ods. 1 charty a čl. 49 ods. 3 charty (m. m. PL. ÚS 10/2014), a preto ústavný súd\ntejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).\n76. Ústavný súd pritom nepovažuje za opodstatnené akokoľvek vylučovať trest prepadnutia majetku\nz katalógu dostupných represívnych nástrojov. Ústavný súd zároveň generálne nevylučuje\n(bez podrobnejšieho prieskumu a rezultátu pre konkrétnu úpravu), že Trestný zákon na základe\nmandátu na taký postup podľa čl. 49 ods. 1 ústavy spojí obligatórne s určitým trestným činom\nurčitý trest, a to aj taký, ktorý nemá kvantitatívne rozhraničenie (ako to je v niektorých prípadoch,\npočnúc § 144 ods. 3 Trestného zákona aj/dokonca pri treste odňatia slobody na doživotie).\nVo vzťahu k trestu prepadnutia majetku ukladanému podľa derogovaného ustanovenia výlučne ako\nsankčná kumulácia trestu odňatia slobody však ústavný súd nepovažuje taký postup, keďže je\nustanovený ako obligatórny, za súladný s ustanoveniami ústavy označenými vo výroku 1 tohto\nnálezu, teda predovšetkým za primeraný pri úprave zásahu do základného práva na vlastníctvo\nmajetku.\n\n24\n\n76.1. Vo vzťahu k prípadnej normotvornej reakcii zákonodarcu tak ústavný súd považuje za účelné\nzdôrazniť, že náprava nedostatkov, ktoré ho viedli k výroku tohto nálezu, môže mať buď podobu\nzosúladenia aktuálnej verzie generálnej konfiškácie s podrobne diskutovanými požiadavkami\nústavy, dohovoru a charty, alebo prípadnú špecifikáciu aktuálnej verzie rozšírenej konfiškácie\ndo podoby, v ktorej táto bude plne spôsobilá realizovať legitímny cieľ verejného záujmu vrátane\nvyslania jasného signálu, že zločin sa nesmie vyplácať.\n76.2. V tejto súvislosti ústavný súd vnímal aj návrhy legislatívnych zmien [vládny návrh novely\nTrestného zákona (8. volebné obdobie národnej rady, parlamentná tlač č. 1528), poslanecký návrh\nnovely Trestného zákona (8. volebné obdobie národnej rady, parlamentná tlač č. 1322)], ktoré\nnovelizovali právnu úpravu trestu prepadnutia majetku, avšak vzhľadom na konanie predčasných\nvolieb v septembri 2023 sa o nich už v národnej rade nehlasovalo. V zmysle týchto návrhov mal\nbyť § 58 Trestného zákona doplnený odsekom 4 v znení: „Súd trest prepadnutia majetku\npodľa odseku 2 alebo odseku 3 neuloží, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa\npovažuje jeho uloženie za neprimerane prísne.“ Zároveň v § 59 Trestného zákona mal byť\nza odsek 1 vložený nový odsek 2 v znení: „Súd môže vylúčiť z trestu prepadnutia majetku vec,\nktorej prepadnutie považuje vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa\nza neprimerane prísne.“\nIV.7. Účinky nálezu:\n77. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n77.1. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n78. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n78.1. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť\nza podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n78.2. Podľa § 93 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal rozsudok\nna základe právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktorý neskôr stratil\núčinnosť podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol\n25\n\nvykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je\ndôvodom na obnovu konania podľa Trestného poriadku, ak ústavný súd nerozhodne inak.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. septembra 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n26", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti", "trest-rozhodnutie o treste", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "trest-účel trestu", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "majetok-prepadnutie majetku", "právna veta", "trest-ukladanie trestov", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestné konanie-rozhodnutie o treste", "rozhodnutie-opravné"], "pravna_veta": "I. Zákonodarca pri koncipovaní nástrojov, prostredníctvom ktorých do trestných kódexov premieta princíp, že zločin sa nesmie vyplácať, disponuje širokou mierou úvahy. Ústavný súd nemá dôvod ani právomoc tieto nástroje spochybňovať, pokiaľ spĺňajú základné ústavné parametre. Škála, v rozsahu ktorej možno princíp proporcionality, zákaz krutého trestu či požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi súkromnými právami a verejným záujmom považovať za zachovaný, je relatívne široká. Nesmie však ísť o spôsob, ktorý sa požiadavkám primeranosti celkom zjavne vymyká.\nII. Povinnosť súdu uložiť v taxatívne vymedzených prípadoch trest prepadnutia majetku odporuje princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, ktorý je v konkrétnych okolnostiach veci primeraný a spravodlivý, nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku. \nIII. Ústavný súd zároveň generálne nevylučuje,  že Trestný zákon na základe mandátu na taký postup podľa čl. 49 ods. 1 ústavy spojí obligatórne s určitým trestným činom určitý trest, a to aj taký, ktorý nemá kvantitatívne rozhraničenie (ako to je dokonca pri treste odňatia slobody na doživotie). Vo vzťahu k trestu prepadnutia majetku ukladanému podľa derogovaného ustanovenia výlučne ako sankčná kumulácia trestu odňatia slobody však ústavný súd nepovažuje taký postup, keďže je ustanovený ako obligatórny, za primeraný pri úprave zásahu do základného práva na vlastníctvo majetku.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "bed7f6d9-6733-45ed-9a17-5b6d25e2de96:e84a8b53-313d-4c17-834c-aca01b7e1138", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2318011188.2", "spisova_znacka": "3To/22/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/22/2019 z 27. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2318011188.2"}, {"guid": "8336bc77-6f18-4c61-991b-3fab0624d331:89943706-6169-4471-bb7c-8f439df9e8f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1316010029.1", "spisova_znacka": "4To/49/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/49/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1316010029.1"}, {"guid": "e32ca143-1548-4f98-beb3-eb6e6165b153:c27afe41-66a5-483c-868d-270bad25defc", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3514010250.2", "spisova_znacka": "23To/174/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/174/2014 z 7. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-01-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3514010250.2"}, {"guid": "84a907f9-e6b2-4f14-be12-216e1a3b8ef8:042a1965-f6e4-42cf-b194-bc0ace9d2a9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Tk/2/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 3Tk/2/2018 z 15. 10. 2018", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2018-10-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/84a907f9-e6b2-4f14-be12-216e1a3b8ef8:042a1965-f6e4-42cf-b194-bc0ace9d2a9c"}, {"guid": "794ee84e-9ea7-44eb-b46b-7b52fa96c24b:bb66a019-f52c-4d5f-89ce-a4e62a9d0afb", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Tk/1/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 1Tk/1/2016 z 23. 2. 2016", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/794ee84e-9ea7-44eb-b46b-7b52fa96c24b:bb66a019-f52c-4d5f-89ce-a4e62a9d0afb"}], "citovane_v": []}