{"guid": "ussr:6096e622-2a19-400f-81ca-097002e8c5e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.668.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 668/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 668/2022 z 12. 4. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2023, sp. zn. IV. ÚS 668/2022, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.668.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2023-04-12", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6096e622-2a19-400f-81ca-097002e8c5e0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.668.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.668.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.668.2022.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 668/2022-58\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholzom, advokátom, Krmanova 16,\nKošice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 136/2020\nz 24. augusta 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 136/2020 z 24. augusta 2022\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 136/2020 z 24. augusta 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nvo výške 492,31 eur a zaplatiť ich advokátovi\ndo dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. decembra 2022 domáhal\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 32/2017\nz 27. februára 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Cdo 136/2020 z 24. augusta 2022 (ďalej aj „uznesenie\nnajvyššieho súdu“). Sťažovateľ navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť príslušnému súdu\nna ďalšie konanie.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 668/2022-22 z 19. decembra 2022 ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 136/2020\nz 24. augusta 2022 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol\npre nedostatok právomoci.\n3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou o určenie vlastníckeho práva\npodanou na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ proti žalovanému\n(ďalej aj „žalovaný“), domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom\ns veľkosťou spoluvlastníckeho podielu\nplynovodu realizovaného v rámci projektu\na\n, a to na základe skutočností, že jeho právny\npredchodca – obchodná spoločnosť\nsa ako investor spolu s právnym predchodcom žalovaného\na s pomocou finančného príspevku\npodieľal na realizácii projektu\na\n. Sťažovateľ sa stal\nprávnym nástupcom obchodnej spoločnosti\nna základe viacerých zmlúv o prevzatí dlhu a na nich nadväzujúcich zmlúv o prevode majetkových\npráv.\n4. Po realizácii projektu\na\nbola medzi právnym\npredchodcom sťažovateľa ako investorom a odovzdávajúcim právnym predchodcom žalovaného\nako preberajúcim uzatvorená zmluva o prevode hmotného investičného majetku, na základe\nktorej došlo k bezplatnému prevodu hmotného investičného majetku do správy preberajúceho\n(nie do vlastníctva). Investícia právneho predchodcu sťažovateľa na predmetnom projekte\nbola v zmysle predmetnej zmluvy vo výške 5 572 024 Sk.\n5. Na základe inominátnej zmluvy uzatvorenej medzi\nako združovateľom, obchodnou spoločnosťou\nako investorom a obchodnou spoločnosťou\nako dodávateľom stavby bola\nuzatvorená zmluva, ktorej predmetom bolo združenie finančných prostriedkov na úhradu\npohľadávok proti dodávateľovi stavby projektu\na\nZmluvné strany dohodli, že „časť stavby, na ktorú združovateľ poskytne príspevok\nbude po ukončení majetkom združovateľa, t. j.\n. Zostávajúce časti stavby,\nzrealizované z prostriedkov investora prejdú bezplatným prevodom do správy plynárenského\n\n2\n\npodniku – združovateľa, v zmysle zák. č. 67/1960 Zb. t. j. plynárenského zákona a súvisiacich\nprávnych predpisov“.\n6. Z už uvedeného je nepochybné, že zmluvným stranám bolo od počiatku realizácie projektu\nzrejmé, že sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca bude ako investor po realizácii plynovodu\nvlastníkom časti plynovodu realizovaného z jeho finančných prostriedkov, ktorý prejde výlučne\ndo správy, a nie do vlastníctva\n.\n7. Žalovaný v konaní tvrdil, že predmetný plynovod, resp. spoluvlastnícky podiel sťažovateľa\nprešiel na žalovaného, avšak nie do jeho správy, ale do jeho výlučného vlastníctva,\nčo je však v rozpore s už uvedeným obsahom zmlúv, na ktoré sťažovateľ v súdnom konaní\npoukázal a ktoré predložil, predmetné tvrdenie žalovaného nemá žiadnu oporu vo vykonanom\ndokazovaní a ani vo vtedy platnej právnej úprave, na ktorú opakovane žalovaný poukazoval,\na nemalo oporu ani v platnej právnej úprave v čase podania žaloby o určenie vlastníckeho práva.\n8. Jedinými právnymi predpismi, ktoré v danom období upravovali otázku prechodu správy\nplynárenských zariadení, boli výlučne § 25 zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití\nvyhrievacích plynov (Plynárenský zákon) v znení účinnom do 1. júla 1998 (ďalej len „plynárenský\nzákon“) a § 13 vyhlášky Federálneho ministerstva palív a energetiky č. 175/1975 Zb.,\nktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia plynárenského zákona, v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška č. 175/1975 Zb.“). Zo znenia predmetného zákona vyplýva, že upravoval\nvýlučne prechod správy a vlastníctva z organizácie štátneho socialistického sektora,\nktorou v žiadnom prípade nebol právny predchodca sťažovateľa, a to obchodná spoločnosť\nako subjekt súkromného práva.\n9. Okresný súd rozsudkom č. k. 52 C 37/2015 z 21. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) zamietol žalobu sťažovateľa. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie\nz dôvodov, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n10. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 32/2017 z 27. februára 2019 potvrdil rozsudok okresného\nsúdu. Odvolací súd sa však s právne relevantnými skutočnosťami, ako aj právnou argumentáciou\nsťažovateľa uvádzanou v odvolaní žiadnym právne relevantným spôsobom nevysporiadal,\nale len konštatoval, že sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu, a preto v tejto časti\npovažuje sťažovateľ jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce právo\nna spravodlivý súdny proces.\n11. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), tvrdiac, že rozsudok krajského súdu je postihnutý\nvadou zmätočnosti, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to vzťahu k právnej otázke,\nči v zmysle platných právnych predpisov, najmä s poukazom na § 25 plynárenského zákona a § 13\nvyhlášky č. 175/1975 Zb., mohli byť plynárenské zariadenia, vo vzťahu ku ktorým bola podaná\nžaloba o určenie vlastníckeho práva, výlučne vo vlastníctve štátu alebo mohli byť vo vlastníctve\naj iných osôb.\n12. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 136/2020 z 24. augusta 2022 bolo dovolanie\nsťažovateľa odmietnuté.\n3\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n13. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že dovolanie nie je prípustné,\npretože nezistil, že sťažovateľovi boli upierané jeho procesné práva, ktoré by svojou povahou\npopreli princíp rovnosti takou intenzitou, ktorá by zakladala porušenie práva na spravodlivý súdny\nproces, a preto sťažovateľom podané dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odmietol\nako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Sťažovateľ uvedené rozhodnutie považuje za nesprávne,\npretože vo svojom dovolaní podrobne uviedol, akým spôsobom bolo v konaní pred súdom prvej\ninštancie, ako aj v odvolacom konaní porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces v intenzite\nzakladajúcej dôvodnosť dovolania. Dovolací súd sa podľa názoru sťažovateľa žiadnym relevantným\nspôsobom nevysporiadal s namietanými porušeniami práva sťažovateľa na spravodlivý súdny\nproces, a preto je predmetné rozhodnutie arbitrárne.\n14. Sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, namietajúc\nnesprávne právne závery súdov nižšej inštancie a argumentujúc, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. Dovolací súd však konštatoval, že sťažovateľ prípustnosť dovolania riadne\nnekonkretizoval, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval právnu otázku\nriešenú odvolacím súdom, neuviedol, ako ju riešil odvolací súd, a taktiež neuviedol, ako mala byť\n(konkrétna) právna otázka správne riešená.\n15. S uvedeným posúdením sa sťažovateľ nestotožňuje a uznesenie najvyššieho súdu považuje\nza nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne, tvrdiac, že riadne špecifikoval právnu otázku riešenú\nodvolacím súdom, čo vyplýva aj zo samotného obsahu dovolania. Najvyšší súd na záver riadneho\ninštančného konania odmietol poskytnúť právnu ochranu sťažovateľovi z procesných dôvodov.\n16. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu, prekvapivo\nodôvodnil tým, že v danom prípade nebol udelený súhlas veriteľa k zmluvám o prevzatí dlhu\na z týchto dôvodov sú predmetné zmluvy neplatné, a preto s poukazom na § 275 Obchodného\nzákonníka považoval aj všetky zmluvy o prevode majetkových práv za neplatné. Tieto skutkové\nzistenia podľa názoru sťažovateľa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní pred súdom prvej\ninštancie, pretože vo vzťahu k predmetnej otázke nebolo pred súdom prvej inštancie vykonané\nžiadne dokazovanie. Rovnako žalovaný nikdy nenamietal neudelenie súhlasu veriteľa k zmluvám\no prevzatí dlhu a zároveň ani nikdy nežiadal preukázať udelenie predmetného súhlasu, k predmetnej\notázke sa žalovaný nikdy ani nevyjadroval a z týchto dôvodov predmetná otázka udelenia súhlasu\nmedzi sporovými stranami nebola nikdy sporná ani nebola predmetom akéhokoľvek dokazovania\npred súdom prvej inštancie. Okresný súd, ako aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach uviedli,\nže predmetnú skutočnosť boli povinné skúmať z úradnej povinnosti, čo je podľa názoru sťažovateľa\nv rozpore so zásadou kontradiktórnosti súdneho konania. Okresný súd sťažovateľa o preukázanie\nexistencie predmetného súhlasu nepožiadal, a preto v dôsledku jeho nesprávneho procesného\npostupu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.\n17. Vo vzťahu ku konštatovaniu okresného súdu, že zmluvy o prevode majetkových práv,\nna základe ktorých malo dôjsť okrem iného aj k prevodu spoluvlastníckeho podielu k plynovodu,\nsú z dôvodu ich neurčitosti neplatné, s ktorým sa následne bez ďalšieho stotožnil aj odvolací súd,\n\n4\n\nsťažovateľ uviedol, že uvedený záver vychádza z nesprávnych skutkových zistení a zároveň\nvychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci aj z dôvodu, že pred vôľou zmluvných strán\nuprednostňuje prísne formalistický výklad daných zmlúv, čo je aj s poukazom na judikatúru\nústavného súdu v rozpore s princípom spravodlivosti. Predmetné zmluvy dostatočne určite\nvymedzujú, že ide o prevod všetkých hnuteľných vecí, teda aj spoluvlastníckeho podielu\nk hnuteľnej veci – plynovodu, ako aj prevod všetkých majetkových práv a pohľadávok. Zároveň\nsťažovateľ poukázal na skutočnosť, že až na jediný prípad bol vždy štatutárnym orgánom\nkonajúcim za prevádzajúceho, ako aj štatutárnym orgánom konajúcim za nadobúdateľa,\na aj z týchto dôvodov nebolo medzi zmluvnými stranami nikdy sporné, čo je predmetom prevodu\nna základe predmetných zmlúv. S poukazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka predmetné\nzmluvy o prevodoch majetkových práv predkladané v tomto súdnom konaní považuje sťažovateľ\nbez akýchkoľvek pochybností za dostatočne určité a platné.\n18. Súd prvej inštancie ani odvolací súd sa s právne relevantnými skutočnosťami a argumentáciou\nsťažovateľa dostatočne nevysporiadali, a preto sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné, arbitrárne\na porušujúce právo na spravodlivý súdny proces.\n19. Rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia, pokiaľ uvádzajú, že plynárenské zariadenia, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania,\nmohli byť výlučne vo vlastníctve štátu. Súdy v predmetnej právnej veci nerozhodovali\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky,\na zároveň nevykonali ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy v čase vzniku posudzovaného\nnároku.\n20. Právne posúdenie predmetnej právnej otázky uvádzané súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím\nsúdom nemá oporu ani v plynárenskom zákone, ani vo vyhláške č. 175/1975 Zb. a je v rozpore\naj s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Vtedy platná právna úprava bola vzhľadom na spoločenské\na ekonomické zmeny v spoločnosti už obsolentná. Právny predchodca sťažovateľa nadobudol svoj\nspoluvlastnícky podiel originárnym spôsobom, t. j. v zmysle uzatvorenej zmluvy podieľaním\nsa na výstavbe plynárenských zariadení, ktoré sú predmetom súdneho konania,\npričom konštatovanie súdu prvej inštancie vo vzťahu ku skutočnosti, že predmetné plynárenské\nzariadenia nemohli byť vo vlastníctve právneho predchodcu pre rozpor s ústavou garantovanou\nochranou vlastníckeho práva, považuje sťažovateľ za nesprávne a arbitrárne. Originárne\nnadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľovho právneho predchodcu k predmetným\nplynárenským zariadeniam nespochybňoval pôvodne ani žalovaný, sporná bola medzi sporovými\nstranami výlučne skutočnosť, či na základe zmluvy o prevode hmotného investičného majetku\ndošlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným plynárenským zariadeniam na žalovaného alebo\ntak, ako to tvrdí sťažovateľ a vyplýva to aj z obsahu predmetnej zmluvy, došlo len k prevodu správy\nna žalovaného.\n21. Žalovaný v súdnom konaní uvádzal, že nadobudol vlastnícke právo zo zákona\nbez toho, aby špecifikoval, na základe akého zákona, avšak ani ústava, ani vtedy platné právne\npredpisy a ani aktuálne platné právne predpisy takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva\nbez ďalšieho nepoznali a nepoznajú. S predmetnou skutočnosťou sa súd prvej inštancie ani odvolací\n\n5\n\nsúd vo svojich rozhodnutiach žiadnym spôsobom nevysporiadali, a preto sú ich rozhodnutia\npodľa sťažovateľa nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce právo na spravodlivý súdny proces.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n22. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že ponecháva rozhodnutie o nej na úvahe ústavného\nsúdu, a konštatoval, že prípustnosť dovolania sťažovateľ riadne nešpecifikoval, pretože jasným,\nurčitým a zrozumiteľným spôsobom neformuloval (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím\nsúdom, neuviedol, ako ju riešil odvolací súd, a taktiež neuviedol, ako mala byť (konkrétne) právna\notázka správne riešená. V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom len vo všeobecnosti namietal\n„vady právneho posúdenia veci odvolacím súdom“, čo nemožno považovať za riadne uplatnenie\n(zdôvodnenie) prípustnosti dovolania.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n23. Zúčastnená osoba, ktorou je\nza správne a zákonné.\n\n, uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje\n\n24. Za primárny a najdôležitejší dôvod zamietnutia žaloby zúčastnená osoba považuje súdom prvej\ninštancie konštatovanú absolútnu neplatnosť štyroch „Zmlúv o prevode majetkových práv“,\nktorými sťažovateľ odôvodňuje ním tvrdené hmotnoprávne postavenie, na základe ktorého\nsa domáha žalobou požadovaného určenia vlastníckeho práva. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní,\nrovnako ako aj v odvolacom konaní napáda posúdenie „Zmlúv o prevode majetkových práv“\nako neplatných pre ich neurčitosť s odôvodnením, že medzi zmluvnými stranami\ntýchto dvojstranných právnych úkonov nebol nikdy sporný ich obsah, zúčastnená osoba zastáva\nnázor, že takýto pohľad nemá v právnom poriadku oporu.\n25. Dovolaním napadnuté rozhodnutia svojou kvalitou napĺňajú požadovaný rámec, keď dôvod\nzamietnutia žaloby je právne jednoznačný, vyplývajúci z preukázaného skutkového stavu\na toto je v predmetných rozhodnutiach formulované jednoznačne – sťažovateľ ako žalobca\nnemá v konaní aktívnu legitimáciu pre absolútnu neplatnosť zmlúv o prevode majetkových práv\npre ich neurčitosť a žiadne ďalšie ním uvádzané dôvody či argumentácia smerujúce k ním tvrdeným\nnedostatkom postupu súdov nižšej inštancie nie sú spôsobilé zvrátiť tento stav. Vzhľadom\nna uvedené možno uzavrieť, že postup dovolacieho súdu, ktorý dovolanie podané aj z dôvodu § 420\npísm. f) CSP odmietol, bol správny.\n26. Pokiaľ ide o postup dovolacieho súdu v otázke prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, podľa zúčastnenej osoby dovolací súd postupoval správne a k zásahu do práv\nsťažovateľa nedošlo, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval konkrétnu\nprávnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol, ako ju riešil odvolací súd, a taktiež neuviedol,\nako mala byť uvedená otázka riešená, a v dovolaní len všeobecne namietal vady právneho\nposúdenia odvolacím súdom.\n\n6\n\n27. Podľa názoru zúčastnenej osoby samostatným dôvodom postačujúcim na zamietnutie žaloby\no určenie vlastníckeho práva je nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľa ako žalobcu\npre absolútnu neplatnosť „Zmlúv o prevode majetkových práv“, o ktoré sťažovateľ opiera\nsvoju aktívnu legitimáciu, a to pre ich neurčitosť, ktorá bola konštatovaná zhodne okresným súdom\naj krajským súdom.\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n28. Sťažovateľ po odvolaní plnomocenstva na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom\nadvokátovi\na udelení plnej moci na zastupovanie advokátovi\nvo svojej replike k stanovisku najvyššieho súdu uviedol, že zotrváva\nna svojich doterajších stanoviskách. Trovy konania si neuplatnil.\n29. K stanovisku zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)\nCSP je daný, pretože stanovisko súdu ku skutkovým tvrdeniam sporových strán je nevyhnutným\nzákladom na ustálenie predmetu dokazovania. Splnenie povinnosti zo strany súdu určiť,\nktoré skutkové tvrdenia sú sporné a ktoré sporné nie sú, má zásadný význam pre ďalší procesný\npostup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Riadne splnenie tejto povinnosti zo strany súdu\nmá zabezpečiť predvídateľnosť a transparentnosť postupu súdu v konaní. Ak súd riadne neustáli,\nčo je predmetom sporu, ktoré sporné skutkové tvrdenia je potrebné dokazovať, pričom\nsvoje rozhodnutie vo veci oprie o skutočnosť, o ktorej súd konštatoval, že nie je sporná, v dôsledku\nčoho k nej nebolo vedené dokazovanie, je takéto konanie súdu, ako aj rozhodnutie,\nktoré je na tejto skutočnosti postavené, hrubo porušujúce procesné práva strany, ktorej je nedostatok\nprocesnej aktivity vo vzťahu k dokazovaniu takejto skutočnosti kladený na ťarchu. V danej veci súd\nprvej inštancie vytkol sťažovateľovi, že v konaní nepreukázal existenciu súhlasu veriteľa,\npredmetná otázka však nebola v konaní sporná; netvorila teda predmet sporu, nebolo vo vzťahu\nk nej potrebné vykonať dokazovanie. Nebol preto správny postup súdu prvej inštancie, ktorý oprel\nsvoje rozhodnutie o to, že v konaní nebola preukázaná existencia súhlasu veriteľa,\npretože týmto postupom zabránil sťažovateľovi uplatniť adekvátnu ochranu svojich subjektívnych\npráv a oprávnených záujmov v konaní. To, že súhlas veriteľa bol považovaný za sporné skutkové\ntvrdenie, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom k náprave nedošlo\nani v konaní pred odvolacím súdom.\n30. Prihliadnuc na uvedené, je konanie súdu prvej inštancie v rozpore so zákonom\na ako také zasahujúce do práva sťažovateľa na spravodlivý proces. K náprave nedošlo ani v konaní\npred súdom druhej inštancie; jedinou cestou bolo dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.\n31. Vo vzťahu k otázke určitosti právnych úkonov, zmluvy o prevode majetkových práv sťažovateľ\npoukazuje na to, že z nich jasne vyplýva odkaz na konkrétne právne úkony predchádzajúce\nprevodu, ktoré nezameniteľne identifikujú pôvod dlhu; jasne a zreteľne sú identifikované\naj zmluvné strany. Keďže zmluvami dochádzalo k prevodu celého majetkového podielu,\nt. j. neprevádzali sa len niektoré práva, na zachovanie určitosti právneho úkonu nebolo potrebné\ndo detailu identifikovať prevádzané práva.\n\n7\n\n32. Právne závery všeobecných súdov o absolútnej neplatnosti právnych úkonov odporujú\nvýkladovým pravidlám právnych úkonov, nereflektujú individuálne okolnosti tejto právnej veci\na zároveň stoja na porušení procesných práv sťažovateľa, v dôsledku čoho sťažovateľ zastáva\nnázor, že tieto závery nie sú ústavne udržateľné.\n33. Zúčastnená osoba, poukazujúc na absolútnu neplatnosť zmlúv o prevode majetkových práv,\nčo malo mať dopad na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa, vo vzťahu k existencii\ndovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že tento dôvod nebol daný.\n34. Podľa sťažovateľa bolo povinnosťou dovolacieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP posudzovať text dovolania ako celok a porozumieť sťažovateľovi;\ndovolací súd tak ale nekonal. Sťažovateľ právnu otázku v dovolaní riadne zadefinoval; dovolací súd\nsa teda nemusel ani pokúšať právnu otázku vyabstrahovať z textu dovolania, keďže bola jasným,\nurčitým a zrozumiteľným (konkrétnym) spôsobom špecifikovaná v bode 6 dovolania, jej riešenie\nsťažovateľ rozpísal v bodoch 6 a 7 dovolania.\n35. Nie je preto dôvodný záver dovolacieho súdu, že „žalovaný de facto len vo všeobecnosti\nnamietal vady právneho posúdenia veci odvolacím súdom, čo nemožno považovať za riadne\nuplatnenie (zdôvodnenie) prípustnosti dovolania.“. Citovaný záver je v priamom rozpore\ns obsahom dovolania.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n36. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je námietka, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na v tejto súvislosti aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie\nje podľa sťažovateľa arbitrárne a bez riadneho odôvodnenia záverov o odmietnutí ním podaného\ndovolania, ktoré najvyšší súd posúdil neprimerane formalisticky a evidentne v rozpore\ns jeho obsahom.\n37. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa musí brať do úvahy,\nže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (resp. práva\nna spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované,\nže pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad\na ani také formálne interpretačné postupy, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené\n(svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).\n38. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\n\n8\n\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).\n39. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam\nzo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré vymedzujú prípady,\nkeď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok (I. ÚS 51/2020).\n40. Sťažovateľ podané dovolanie odôvodnil dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP a aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že jednak krajský súd mu nesprávnym procesným\npostupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci\nodvolacím súdom vo vzťahu k právnej otázke, či v zmysle platných právnych predpisov, najmä\ns poukazom na § 25 plynárenského zákona v znení účinnom do 1. júla 1998 a § 13 vyhlášky\nč. 175/1975 Zb., mohli byť plynárenské zariadenia, vo vzťahu ku ktorým bola podaná žaloba\no určenie vlastníckeho práva, výlučne vo vlastníctve štátu alebo mohli byť aj vo vlastníctve\niných osôb.\n41. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcemu v tvrdení o nedostatočnom odôvodnení rozsudku\nkrajského súdu, ako aj rozsudku okresného súdu a tiež námietkou, že rozhodovali na základe\nv konaní nespochybnených právne relevantných skutočností (otázka existencie súhlasu veriteľa\nk zmluvám o prevzatí dlhu ako dôvod ich neplatnosti), ktoré neboli predmetom dokazovania,\nčím sú ich rozhodnutia prekvapivé, vysporiadal tak, že po všeobecnej charakteristike\ntohto dovolacieho dôvodu a konštatovaní, že išlo o potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie (body 7\naž 16 odôvodnenia), v bode 16, všeobecne poukazujúc na skutočnosť, že na zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy nižšej inštancie, jednou vetou uviedol, že nezistil, že by sťažovateľovi\n„boli upierané jeho procesné práva, ktoré by svojou povahou popreli princíp rovnosti\ntakou intenzitou, ktorá by zakladala porušenie práva na spravodlivý proces“. Z tohto dôvodu\nbolo dovolanie odmietnuté podľa § 447 písm. c) CSP, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n42. K druhému dôvodu zakladajúcemu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nnajvyšší súd v bode 21 odôvodnenia uviedol, že sťažovateľ prípustnosť dovolania riadne\nnešpecifikoval, pretože „jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval (konkrétnu)\nprávnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol ako ju riešil odvolací súd, a tiež neuviedol,\nako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená,“ a tiež konštatoval, že sťažovateľ\nv dovolaní len vo všeobecnosti namietal vady právneho posúdenia odvolacím súdom. V tejto časti\nbolo preto podané dovolanie odmietnuté podľa § 447 písm. c) CSP [správne § 447 písm. f) CSP,\npozn.], t. j. dovolanie nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie\ndôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n43. Ústavný súd považuje za potrebné skonštatovať, že vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania\npatrí do výlučnej sféry sťažovateľa. Podstatnou náležitosťou dovolania je vymedzenie dovolacích\ndôvodov, pričom de lege lata je prípustná aj kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania\n(PLz. ÚS 1/2018). Úlohou najvyššieho súdu je podané dovolanie posúdiť individuálne\na, vychádzajúc z uplatnených dovolacích dôvodov, vyhodnotiť, či niektorý z uplatnených\n9\n\ndovolacích dôvodov je daný a ak áno, tak v súvislosti s prípustnými dovolacími dôvodmi posúdiť,\nči sú závery odvolacieho súdu, ktoré dovolateľ namieta, udržateľné.\n44. Dovolanie je v systéme opravných prostriedkov v civilnom procese zaradené medzi mimoriadne\nopravné prostriedky a jeho úlohou nemá byť naplnenie funkcie všeobecnej tretej súdnej inštancie,\na preto sú podmienky prípustnosti dovolania taxatívne vymedzené. Je preto namieste vyžadovať,\naby dovolateľ sám náležitým spôsobom vymedzil dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania.\nNa druhej strane dovolací súd nemôže rezignovať na svoju povinnosť vykladať podmienky\nprípustnosti dovolania tak, aby bola naplnená ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať\njednotlivcom ochranu základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 186/08, I. ÚS 164/2012).\n45. Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z toho pohľadu,\nči závery v ňom uvedené zodpovedajú požiadavkám obsiahnutým v základnom práve na súdnu\nochranu a práve na spravodlivé súdne konanie, a teda či sú ústavne udržateľné.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP:\n46. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď\nna každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,\naby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka\nkonania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne\nnapr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/00, III. ÚS 200/09). Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06, Georgiadis c.\nGrécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n47. Sťažovateľom tvrdenú arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd riadne nepreskúmal\na nedal sťažovateľovi na jeho podstatnú argumentáciu odpoveď. Najvyšší súd mal v prvom rade\nustáliť, či tvrdená arbitrárnosť môže odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\nV hierarchii postupu dovolacieho prieskumu potom platí, že ak dovolací súd zistí, že dovolanie\nje prípustné z dôvodov zmätočnosti (teda v prípade konštatácie takej okolnosti je dovolanie\nneoddeliteľne zároveň aj dôvodné), nemusí už skúmať uplatnený dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a napadnuté rozhodnutie musí zrušiť (arbitrárne,\nresp. zmätočné odôvodnenie neumožňuje oponovať mu vecne na báze nesprávneho právneho\nposúdenia v kontexte § 421 ods. 1 CSP). Na druhej strane ak namietaný dôvod zmätočnosti\npreukázaný nie je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci, pretože je logicky možné, že bude naplnený\n(m. m. II. ÚS 89/2018).\n48. Ústavný súd je toho názoru, že ak dovolací súd dospeje v rámci posudzovania dovolacieho\ndôvodu zmätočnosti k záveru, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia je dostatočné,\nmal by na konkrétne argumenty súdu nižšej inštancie minimálne poukázať (poukazom na konkrétne\nbody odôvodnenia) a vysvetliť ich súvis s konečným rozhodnutím, pričom jeho závery musia\nbyť logické a konzistentné, čo v právnej veci sťažovateľa naplnené nebolo. Nestačí, ak základom\nargumentácie dovolacieho súdu sú len všeobecné právne teórie o obsahu práva na spravodlivý\nproces a charakteristika dovolacieho dôvodu zmätočnosti rozhodnutia, hoci aj s poukázaním\nna relevantnú judikatúru, s jediným záverom, že ide o potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie.\nBez uvedenia konkrétnej a presvedčivej argumentácie či konfrontácie dovolacích námietok\n\n10\n\nso závermi konajúcich všeobecných súdov v rozsahu, ktorý zásadným spôsobom vysvetlí podstatné\ndôvody rozhodnutia, je také odôvodnenie neúplné a nedostatočné. Požiadavky kladené\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia napokon vyplývajú z obsahu práva na súdnu ochranu,\nk čomu existuje bohatá judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.\n49. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho hodnotenia skutkových okolností veci a zisťovania\nskutkového stavu súdmi nižšieho stupňa, najvyšší súd konštatoval, že dovolanie nemá slúžiť\nna odstránenie nedostatkov v skutkových zisteniach, ktorých úplnosť a správnosť nie je oprávnený\nv dovolacom konaní preskúmavať. Súčasne najvyšší súd poukázal aj na právny názor,\nv zmysle ktorého dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces. Uvedené právne názory ústavný súd nijako nespochybňuje a dodáva,\nže ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby,\nktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením\nniektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou\ndovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Pritom je potrebné v prvom rade vychádzať z obsahu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (pozri IV. ÚS 557/2020). V konfrontácii s námietkami sťažovateľa (body 16 a 17 nálezu)\nnajvyšší súd na preskúmanie namietaných vád v procese dokazovania (vrátane procesného aspektu\npotreby\nuniesť\ndôkazné\nbremeno\nvo\nvzťahu\nku skutkovým\nokolnostiam,\nktoré nie sú medzi stranami sporné) rezignoval a okrem konštatovania zachovania princípu rovnosti\nv konaní neuviedol žiadne konkrétne argumenty.\n50. Súdna ochrana nebola sťažovateľovi najvyšším súdom poskytnutá v zákonom – Civilným\nsporovým poriadkom predpokladanej kvalite, čo viedlo k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahovo zhodného práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP:\n51. Napriek tomu, že ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý\nproces už pri posudzovaní prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, v záujme\nzamedzenia ďalším ústavnoprávnym sporom, ako aj možnosti, že najvyšší súd po opakovanom\npreskúmaní namietanej zmätočnosti dospeje k záveru o nedôvodnosti dovolania podaného\nz tohto dôvodu, pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom uplatneného dovolacieho\ndôvodu nesprávneho právneho posúdenia a jeho vyhodnoteniu najvyšším súdom.\n52. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že „dovolateľ uvedie právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia“.\nÚstavný súd teda posudzoval, či právna otázka bola vymedzená v súlade s týmto ustanovením.\nPri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší\nsúd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku. Nie je úlohou najvyššieho\nsúdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky\n(pozri I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020). Pri posudzovaní vymedzenia právnej otázky ústavný súd\n11\n\nzdôrazňuje, že ,,prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu\nzákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu“ (IV. ÚS 1/02).\n53. V súvislosti s posudzovaním právnej otázky formulovanej v zmysle § 421 CSP ústavný súd\npoukazuje na nález č. k. I. ÚS 336/2019-42 z 9. júna 2020, v ktorého odôvodnení okrem iného\nvyslovil, že «... najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe\ntoho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania.\nJe užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP\na až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide\no otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky\nporozumieť dovolateľovi a textu dovolania ako celku, ale na druhej strane nie dotvárať vec na úkor\nprocesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu\n„hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.».\n54. Najvyšší súd nesmie vykladať splnenie podmienky prípustnosti dovolania reštriktívne\ntak, že k meritórnemu prieskumu ani nedôjde. Najvyšší súd totiž najskôr skúma, o akú právnu\notázku má ísť, a až následne sa zaoberá tým, či od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej\na o aký predpoklad prípustnosti ide [§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP].\n55. Vztiahnuc uvedené závery na prípad sťažovateľa, ústavný súd preskúmal jeho dovolanie a zistil,\nže v ňom výslovne uviedol (už na strane 2 dovolania), že dovolanie proti rozsudku odvolacieho\nsúdu podáva aj z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom jasne a určito zadefinoval právnu\notázku, ktorá podľa jeho názoru nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená,\nako otázku, či s poukazom na § 25 plynárenského zákona v znení účinnom do 1. júla 1998 a § 13\nvyhlášky č. 175/1975 Zb. mohli byť plynárenské zariadenia, vo vzťahu ku ktorým bola podaná\nurčovacia žaloba, výlučne vo vlastníctve štátu alebo mohli byť aj vo vlastníctve iných osôb.\nSťažovateľ v dovolaní následne zdôraznil (bod 6 dovolania), že okresný súd, ako aj krajský súd\nvychádzali z právneho názoru, že sporné plynárenské zariadenia mohli byť výlučne vo vlastníctve\nštátu, avšak uvedené závery sú podľa sťažovateľa v rozpore s konkrétnou právnou úpravou\n(čo sťažovateľ podrobne analyzoval v bodoch 6 a 7 dovolania), ako aj s predloženými listinnými\ndôkazmi. Sťažovateľ teda namietal, že predmetnú právnu otázku súdy nižšej inštancie síce riešili,\navšak dopustili sa chybnej aplikácie práva na zistený skutkový stav, čo bolo sťažovateľom\naj dostatočne vysvetlené.\n56. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú výsledkom zjavne nesprávneho\nposúdenia procesnej otázky prípustnosti dovolania z toho dôvodu. Aj pri rešpektovaní právomoci\nnajvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania,\ntáto interpretácia nemôže byť formalistická, nepresvedčivá a zjavne nedostatočne odôvodnená,\nako to bolo pri dovolaní sťažovateľa, keď najvyšší súd len stroho konštatoval (bod 21),\nže sťažovateľ prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia ani samotnú\ndovolaciu otázku dostatočne nešpecifikoval, teda nepostupoval v intenciách § 432 CSP. Z podaného\ndovolania, naopak, vyplýva, že dovolací súd nemusel vynakladať žiadne zvýšené úsilie,\naby z podaného dovolania zistil, či abstrahoval spornú právnu otázku, ktorá bola formulovaná jasne\na zrozumiteľne, rovnako tak dôvody, pre ktoré sťažovateľ považuje predmetné právne posúdenie\n\n12\n\nodvolacím súdom za nesprávne. Takýto formalistický prístup najvyššieho súdu znemožnil\njej meritórne posúdenie.\n57. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v posudzovanej veci napadnuté rozhodnutie najvyššieho\nsúdu nedáva dostačujúcu odpoveď na sťažovateľom jednoznačne formulované námietky tvoriace\nobsah jeho dovolania. Závery najvyššieho súdu nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia\nsúdov v zmysle základného práva na súdnu ochranu, a preto je potrebné vysloviť porušenie\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1) a ako následok\nvysloveného porušenia zrušiť napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu (výrok 2), ktorému sa vec\nvráti na ďalšie konanie a rozhodovanie.\n58. Úlohou najvyššieho súdu bude opätovne posúdiť námietky sťažovateľa, ktoré smerovali\nk nespokojnosti s rozhodnutím krajského súdu, a vyhodnotiť, či uvedené námietky sú spôsobilé\nzaložiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) a subsidiárne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nNajvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom\nsúde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými\nv tomto náleze.\n59. K namietanému porušeniu majetkových práv podľa čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového\nprotokolu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu založené na nesprávnom posúdení prípustnosti dovolania najvyšším súdom, teda na vade\nrýdzo procesnej povahy, ústavný súd nezistil existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi\ntýmito právami a napadnutým uznesením najvyššieho súdu v nadväznosti na rozsah prieskumu\nnapadnutého uznesenia. Vzhľadom na vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\nsa pre najvyšší súd vytvára priestor, aby sa sám vyrovnal s ochranou označených majetkových práv,\na to prostredníctvom nového rozhodnutia vo veci. Tejto časti ústavnej sťažnosti preto ústavný súd\nnevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nV.\nTrovy konania\n60. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 492,31 eur.\n61. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom\npodľa § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky pozostávajúcu z odmeny advokáta za dva\núkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti). Za tieto úkony\nuskutočnené v roku 2022 patrí odmena advokátovi\nv sume dvakrát\npo 193,50 eur a režijný paušál v sume dvakrát po 11,63 eur. Tieto trovy právneho zastúpenia\npredstavujú sumu 410,26 eur. Keďže advokát je aj platcom dane z pridanej hodnoty, celková suma\ntrov konania predstavuje sumu 492,31 eur (bod 3 výroku nálezu).\n\n13\n\n62. Ústavný súd nepriznal trovy konania v poradí druhému sťažovateľom zvolenému advokátovi\nza vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu, ktoré si neuplatnil.\n63. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného vo výroku\n3 tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2023\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "dovolacie dôvody-zmätočnosť", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie dôvody", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/136/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bac074cf-1ee0-43c0-aae2-3dcea63a7396", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.557.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 557/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 557/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.557.2020.1"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:9049eecf-052c-4501-bfee-a8a8e105f4ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 89/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 89/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e1927ab0-bd20-40b2-abef-a745f0900205", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 164/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1927ab0-bd20-40b2-abef-a745f0900205"}, {"guid": "ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 186/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08 z 4. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-04", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e"}, {"guid": "ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 200/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad"}, {"guid": "ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/08 z 7. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-07", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "41d434d4-11e5-45b4-acdc-ed3700dab3dc:06bc7de8-5c96-4e0e-97f2-941c1d4a48f3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5416203949.1", "spisova_znacka": "7Co/32/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/32/2017 z 27. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-02-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5416203949.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f72791d8-8f81-4ded-b2e0-0bc2605c5d92", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.381.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 381/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 381/2024 z 30. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.381.2024.1"}, {"guid": "ussr:a6c50c87-01ab-465b-a7a5-c0b68ab6fe6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.299.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 299/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 299/2023 z 7. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.299.2023.1"}]}