{"guid": "ussr:7e4dd13e-0a87-4096-a861-77e8a158c63b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 44/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 44/2023 z 30. 3. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. marca 2023, sp. zn. IV. ÚS 44/2023, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2023-03-30", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Vylúčenie sudcu z rozhodovania v konaní v prípade delegácie trestnej veci", "pravna_veta": "V prípade existencie dôvodov na vylúčenie sudcu z rozhodovania a konania vo veci právna úprava nerozlišuje, či sa daná vec týka rozhodovania v merite, alebo ide o procesné rozhodnutie. Trestný poriadok v § 31 nevymedzuje, pri ktorých typoch konania je potrebné vzniesť námietku zaujatosti pre pomer k účastníkovi konania alebo k prejednávanej veci. Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozhodnutím o odňatí a prikázaní veci sa rieši „technicko-procesná“ otázka miestnej príslušnosti konajúceho súdu, ktorá by mohla v porovnaní s rozhodovaním o meritórnych otázkach vyznievať menej významne. Delegácia trestnej veci však znamená zásah do základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a je opatrením výnimočným, pre ktoré, ak má byť daný zásah ústavne akceptovateľný, musia existovať vážne dôvody.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e4dd13e-0a87-4096-a861-77e8a158c63b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 44/2023-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov\nLadislava Duditša a Ivana Fiačana (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubík, Staré Grunty 162, Bratislava, proti\npostupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Ndt/31/2021 z 29. septembra\n2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Ndt/31/2021 z 29. septembra 2021\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Ndt/31/2021 z 29. septembra 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\n758,56 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. septembra 2022 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva nebyť odňatá svojmu zákonnému sudcovi podľa\n\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Ndt/31/2021\nz 29. septembra 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a priznal jej náhradu trov konania a náhradu trov\nprávneho zastúpenia. Ďalej navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého\nrozhodnutia do doby rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti.\n2. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 44/2023-28 z 25. januára 2023 bola ústavná sťažnosť\nsťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu a zároveň ústavný súd uložil Okresnému\nsúdu Trnava, aby sa v konaní sp. zn. 10T/3/2021 dočasne zdržal vykonávania úkonov,\nnajmä vydania rozsudku vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\na to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti.\n3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 18. augusta 2021 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na Okresnom súde Trenčín\nobžalobu na sťažovateľku pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2) písm. b) a c) Trestného\nzákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona a § 140 písm. c) Trestného zákona\nspáchaný účastníctvom vo forme organizovania podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona\nvedenú na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3T/74/2021.\n4. Následne podal prokurátor 2. septembra 2021 na Okresnom súde Trenčín návrh na odňatie tejto\ntrestnej veci a jej prikázanie inému trestnému súdu podľa § 23 Trestného poriadku.\n5. Najvyšší súd napadnutým uznesením prokurátorovi vyhovel, trestnú vec odňal Okresnému súdu\nTrenčín a prikázal ju na rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, kde je vedená pod sp. zn.\n10T/3/2021. Najvyšší súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci budú základné zásady trestného\nkonania lepšie zabezpečené práve prostredníctvom Okresného súdu Trnava.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n6. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť,\nv ktorej argumentuje, že dôvody, na základe ktorých najvyšší súd rozhodol o odňatí a prikázaní veci\nOkresnému súdu Trnava, sčasti neexistujú a sčasti nie sú dôležité pre taký významný zásah\ndo jej ústavného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi garantovaného čl. 48 ods. 1\nústavy.\n7. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené,\npretože najvyšší súd dôvody uvádzané prokurátorom neskúmal, posúdil ich len mimoriadne\npovrchne, stotožnil sa s nimi a prisvedčil im. Argumentácia najvyššieho súdu je podľa\njej názoru vnútorne rozporná, napadnuté uznesenie je ako celok svojvoľné a nepresvedčivé\na dôvody, ktoré viedli k prikázaniu veci inému súdu, nie sú dostatočne závažné, aby mohlo byť\nprelomené právo na prejednanie veci zákonným sudcom.\n8. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd rozhodol na základe dôvodov uvádzaných prokurátorom,\nktorého hlavným argumentom pre odňatie trestnej veci bolo, aby trestnú činnosť posudzoval sudca,\n\n2\n\nktorý nie je nijakým spôsobom dotknutý vzťahmi medzi sťažovateľkou a poškodenými\na\n, prípadne s obvinenou advokátkou\npôsobiacou\nv regióne Trenčín, ktorej manžel je prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín. Najvyšší súd\nsa podľa sťažovateľky nepozastavil nad zrejmým rozporom a neprejavil ani žiadnu ambíciu\nho vysvetliť, keď na jednej strane konštatuje, že „na Okresnom súde Trenčín prebieha viacero\ntrestných konaní, v rámci ktorých v rôznych postaveniach vystupujú menované osoby“ , pričom\nzjavne v iných konaniach týkajúcich sa daných osôb dôvody vylúčenia sudcov Okresného súdu\nTrenčín neexistujú, ale v tomto konaní áno. Sťažovateľka upozorňuje na to, že v napadnutom\nuznesení je\noznačený ako poškodený, aj keď v skutočnosti v predmetnom konaní\nvystupuje ako svedok.\n9. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že k otázke svojej prípadnej zaujatosti alebo vylúčenia\nsa väčšina sudcov Okresného súdu Trenčín vôbec nevyjadrovala. Medzi tými, ktorí sa vyjadrili, boli\naj takí sudcovia, ktorí uviedli, že sa proti sťažovateľke necítia zaujatí. Najvyšší súd sa podľa\nsťažovateľky týmito rozpornými skutočnosťami nezaoberal ani ich nijako nevysvetlil.\n10. Sťažovateľka ďalej uvádza, že tvrdenie prokurátora, že obvinená sťažovateľka\nmá na Okresnom súde Trenčín aj v súčasnosti vytvorené pracovné a zrejme i priateľské\nvzťahy, je nepravdivé a je iba všeobecnou domnienkou, keďže tam 11 rokov nepracovala,\na z faktu, že niekto pred viac ako 10 rokmi pôsobil na Okresnom súde Trenčín, nemožno tento\nzáver vyvodzovať. Navyše, je všeobecne považovaná za „toxickú“ osobu, a preto s ňou nikto\nzo sudcov nemá záujem udržiavať akékoľvek priateľské vzťahy, čo konštatoval aj ústavný súd\nv náleze sp. zn. III. ÚS 347/2021.\n11. Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky vôbec nepozastavil nad faktom, že s takmer\npolovicou sudcov daného súdu žiadne kolegiálne či priateľské vzťahy vytvorené mať nemohla,\nkeďže neboli kolegovia. Z 27 súčasných sudcov Okresného súdu Trenčín trinásti vôbec na danom\nsúde v čase pôsobenia sťažovateľky neboli, z čoho má vyplývať, že na Okresnom súde Trenčín\nje dostatok sudcov, ktorí žiadne kolegiálne či priateľské vzťahy so sťažovateľkou, prípadne\ns ostatnými obvinenými nemali a nemajú.\n12. Sťažovateľka poukazuje na to, že v napadnutom uznesení najvyšší súd neodôvodnil,\nprečo je na prikázanie veci vhodný práve Okresný súd Trnava, a nie iný súd, ktorý by bol vzhľadom\nna bydliská väčšiny obvinených geograficky nepochybne vhodnejší. V tejto súvislosti ďalej uvádza,\nže nie je bez významu, že najvyšší súd prikázal vec práve Okresnému súdu Trnava, ktorý\nje vo funkčnej sfére Krajského súdu v Trnave ako prípadného odvolacieho súdu. Podľa jej názoru\nmajú sudcovia Krajského súdu v Trnave osobný záujem na tom, aby bola sťažovateľka odsúdená,\npretože v v opačnom prípade by čelili nárokom na regresnú náhradu v zmysle zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov. Túto námietku sťažovateľka odôvodňuje s poukazom na nález sp. zn.\nIII. ÚS 347/2021, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie jej základného práva na osobnú\nslobodu uznesením, ktoré vydal v súvislosti s jej vzatím do väzby práve Krajský súd v Trnave.\n13. Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenie vydal senát najvyššieho súdu, ktorého\nčlenkou bola aj sudkyňa Ivetta Macejková, ktorá bola na základe vlastného oznámenia o zaujatosti\nuznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Ndt 10/2020 zo 17. marca 2020 vylúčená pre pomer\nk sťažovateľke z konania týkajúceho sa inej trestnej veci. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené\n\n3\n\njej právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, pretože voči sudkyni Ivette Macejkovej existovali a existujú dôvody vylúčenia,\nkeďže nie je objektívne možné, aby sa sudkyňa Macejková považovala za subjektívne zaujatú\nproti sťažovateľke v jednom konaní, ale nie v inom.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu\n14. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu\na predsedníčka senátu a zároveň sudkyňa spravodajkyňa v danej veci, pričom zdôraznili,\nže predmetná vec bola senátu 3T pridelená náhodným výberom pomocou technických\na programových prostriedkov pod sp. zn. 3 Ndt/31/2021. Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu\npre rok 2021 v znení opatrenia č. 17, t. j. v čase nápadu posudzovanej veci (22. septembra 2022),\npracoval senát 3T v zložení Jana Serbová, Ivetta Macejková a Peter Kaňa. Sudkyňa Ivetta\nMacejková neoznámila zaujatosť proti sťažovateľke a ani procesné strany nevzniesli námietku\nzaujatosti proti žiadnemu členovi senátu. Senát rozhodoval na neverejnom zasadnutí 29. septembra\n2021.\n15. Čo sa týka vylúčenia sudkyne Ivetty Macejkovej pre pomer k sťažovateľke v jej inej trestnej\nveci vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 5Tp/2/2020 uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Ndt 10/2020, najvyšší súd uviedol, že v tomto prípade išlo o rozhodovanie o väzbe\nsťažovateľky, teda o jednom z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody, a z tohto dôvodu\nsudkyňa Ivetta Macejková oznámila svoju zaujatosť. V súčasnej veci išlo o rozhodovanie o návrhu\nna delegáciu veci, teda nie o rozhodovanie vo veci samej, preto sudkyňa Ivetta Macejková\nneoznámila svoju zaujatosť. Senát sa riadil stanoviskom, že vylúčenie z vykonávania úkonov\ntrestného konania je potrebné vyhodnocovať osobitne v každej trestnej veci a vylúčenie sudcu\nv predchádzajúcej veci neznamená automaticky jeho vylúčenie aj v ďalších trestných veciach\ntoho istého obvineného. Ďalej najvyšší súd zdôraznil, že napadnuté uznesenie bolo prijaté\njednomyseľne, teda hlas sudkyne Ivetty Macejkovej bol len jeden z troch rovnocenných.\n16. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie č. k. III. ÚS 592/2022-22, v ktorom\nústavný súd v podobnom prípade, t. j. v tzv. živej veci, odmietol ústavnú sťažnosť\npre jej neprípustnosť s odvolaním sa na možnosť prieskumu takej procesnej otázky v prebiehajúcom\ntrestnom stíhaní na základe mu priznaných opravných prostriedkov v rámci odvolacieho\na dovolacieho konania. Tieto závery sú podľa najvyššieho súdu aplikovateľné aj pri posudzovaní\nústavnej sťažnosti sťažovateľky.\n17. Vo vzťahu k samotnej delegácii trestnej veci sťažovateľky a ňou tvrdenému zásahu\ndo základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi najvyšší súd argumentuje, podobne\nako v napadnutom uznesení, že v danom prípade sa uplatnila tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí,\nže sudca je objektívne nestranný, ale musí sa taký javiť aj v očiach strán. Sťažnostná námietka\nsťažovateľky, že aj na Okresnom súde Trenčín sú sudcovia, ktorí sa necítia byť proti nej zaujatí,\nprípadne sa nevyjadrili, je irelevantná. Rozhodovanie sudcov Okresného súdu Trenčín sa nemusí\njaviť ako nestranné a objektívne s ohľadom na fakt, že sťažovateľka pôsobila na tomto súde nielen\nako sudkyňa, ale aj ako predsedníčka súdu, resp. niektorí sudcovia boli na tento súd pridelení\n\n4\n\nv čase, keď sťažovateľka zastávala vysokú funkciu štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).\n18. Výhradu sťažovateľky, že jej trestná vec bola prikázaná práve Okresnému súdu Trnava\nako funkčne podriadenému Krajskému súdu v Trnave, ktorý už rozhodol o väzbe sťažovateľky\nuznesením, ktoré ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 247/2021 zrušil a z tohto dôvodu majú\nsudcovia Krajského súdu Trnave osobný záujem na odsúdení sťažovateľky, považuje najvyšší súd\nza neprípustnú fabuláciu. Týmto názorom sťažovateľka hypoteticky prejudikuje ďalší priebeh\nkonania, teda že sa v jej veci bude konať odvolacie konanie pred Krajským súdom v Trnave.\nPodľa najvyššieho súdu sťažovateľka predčasne namieta príslušnosť Krajského súdu v Trnave,\npričom ide o jej neprípustný predpoklad, že všetci sudcovia tohto krajského súdu s ohľadom\nna závery nálezu sp. zn. III. ÚS 247/2021 budú v prípadnom odvolacom konaní zaujatí a budú\nporušovať zákon v neprospech sťažovateľky.\nIII.2. Replika sťažovateľky\n19. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu\ndoručila 1. marca 2023 repliku, ktorú doplnila podaním zo 6. marca 2023.\n20. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nepoprel žiadne z jej skutkových tvrdení, ktoré sa týkali\nokolností, že v predmetnom konaní konala a rozhodovala vylúčená sudkyňa Ivetta Macejková,\na to pre pomer k účastníčke. Odvolávajúc sa na subsidiárne použitie § 151 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku na konanie pred ústavným súdom vyplývajúce z § 62 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľka považuje za nesporné\njej skutkové tvrdenia vo vzťahu k nevylúčeniu sudkyne Ivetty Macejkovej, pretože ich najvyšší súd\nvýslovne nepoprel.\n21. Sťažovateľka poukazuje na to, že Trestný poriadok nepozná v prípade dôvodov vylúčenia sudcu\npre pomer k účastníkovi rozlišovacie kritérium, či ide o procesné, alebo meritórne rozhodnutie,\na nemožno prisvedčiť najvyššiemu súdu, že v prípade rozhodnutia o odňatí veci zákonnému sudcovi\nide o menej dôležitý a vlastne bezvýznamný typ rozhodovania, pri ktorom nie je potrebné\ndodržiavať § 31 Trestného poriadku. Ďalej zdôrazňuje, že skutočnosť, že sudkyňa Ivetta Macejková\nsvoju zaujatosť neoznámila a senát najvyššieho súdu ju autonómne nevyhodnocoval, je pochybením\nna strane najvyššieho súdu.\n22. Vo vzťahu k argumentu najvyššieho súdu, že hlas sudkyne Ivetty Macejkovej bol v rámci\nsenátu len jeden z troch rovnocenných, sťažovateľka poznamenala, že zákon neobsahuje žiadne\nkvantitatívne kritérium, koľkých členov senátu sa musí vylúčenie týkať, aby súd aplikoval § 31\nTrestného poriadku. Podľa tohto názoru by sudkyňa Ivetta Macejková nemusela svoju zaujatosť\noznamovať ani v predchádzajúcom konaní, v ktorom bola vylúčená.\n23. Najvyšším súdom uvádzané uznesenie sp. zn. III. ÚS 592/2022 sa podľa názoru sťažovateľky\ntýka inej procesnej situácie. V sťažovateľkinej veci ide o otázku zásahu do základného práva\nna zákonného sudcu v dôsledku postúpenia veci inému súdu, kde je podanie dovolania podľa § 368\nods. 2 Trestného poriadku vylúčené. Sťažovateľka sa preto ani teoreticky nemôže brániť\nv prebiehajúcom živom konaní či v prípadnom budúcom dovolacom konaní a dodáva,\n\n5\n\nže v odvolacom konaní nemá krajský súd právomoc preskúmavať zákonnosť rozhodnutia\nnadriadeného súdu o postúpení veci.\n24. Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd svojím vyjadrením len potvrdil, že delegácia\nnebola riadne zdôvodnená, pretože sa obmedzil na paušalizujúce tvrdenia o vylúčení sudcov\nOkresného súdu Trenčín, ktorých zaujatosť nepreskúmal, a navyše neprípustne doplnil nové dôvody\nvylúčenia týchto sudcov spočívajúce v ich vymenovaní do funkcie na Okresný súd Trenčín v čase\npôsobenia sťažovateľky na pozícii štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti. Najvyšší súd\nsa podľa sťažovateľky, naopak, venuje sekundárnej otázke možného vylúčenia sudcov Krajského\nsúdu v Trnave a uvádza, že v tomto prípade nejde z jej strany o žiadnu fabuláciu, keďže v prípade,\nže by bola oslobodená, zodpovednosť štátu za jej nezákonnú väzbu a následná regresná\nzodpovednosť krajských sudcov je právnou úpravou daný fakt.\n25. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde vec prejednal a rozhodol bez nariadenia\nústneho pojednávania, keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaného spisu dospel k záveru,\nže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie ústavnej sťažnosti\n26. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených základných práv,\nku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením tým, že najvyšší súd založil záver o odňatí\na prikázaní sťažovateľkinej trestnej veci inému súdu na dôvodoch, ktoré nie sú natoľko závažné,\naby mohlo byť prelomené právo na prejednanie veci zákonným sudcom, pričom napadnuté\nuznesenie považuje sťažovateľka za svojvoľné a nepresvedčivé.\n27. Druhá argumentačná línia sťažovateľky sa týka porušenia jej základného práva na prejednanie\nveci nezávislým a nestranným súdom z dôvodu, že napadnuté uznesenie vydal senát najvyššieho\nsúdu, ktorého členka mala byť podľa názoru sťažovateľky vylúčená pre pomer k sťažovateľke tak,\nako tomu bolo v inej, predchádzajúcej trestnej veci sťažovateľky.\n28. Vzhľadom na charakter, konkrétne „nemeritórnosť“ napadnutého uznesenia, musí ústavný súd\nnajprv priblížiť (II. ÚS 50/2015, II. ÚS 356/2016) poznatok, že ústavná sťažnosť je na rozdiel\nod tradičných opravných prostriedkov budovaných „zdola“ skonštruovaná dodatočne, teda „zhora“,\naby pokryla rozhodnutia a zásahy verejnej moci v ich celej šírke a rozmanitosti. Táto, v porovnaní\ns opravnými prostriedkami unikátna univerzálnosť ústavnej sťažnosti umožňuje prieskum rôznych\nparalelných konaní vrátane konaní, v ktorých je namietaná nestrannosť. Z uvedeného tiež vyplýva,\nže ústavný súd prispôsobuje intenzitu prieskumu typu napadnutého rozhodnutia a musí vnímať\naj stav veci v čase rozhodovania a vyvažovať medzi právnou pozíciou sťažovateľov na jednej strane\na ochranou právnej istoty na strane druhej (II. ÚS 116/2018).\n29. Ústavný súd sa na prvom mieste vysporiadal s jeho právomocou pre posúdenie ústavnej\nsťažnosti s ohľadom na argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení okrem iného\nuvádza, že pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky sú uplatniteľné závery uznesenia\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 592/2022, ktorým v podobnom prípade ústavnú sťažnosť odmietol\npre jej neprípustnosť s odôvodnením, že sťažovateľ má možnosť domôcť sa preskúmania posúdenia\notázky zaujatosti sudcu v dovolacom konaní. V označenej veci sťažovateľ v rámci odvolacieho\n\n6\n\nkonania pred najvyšším súdom podal námietku zaujatosti proti konkrétnemu sudcovi, o ktorej iný\nsenát najvyššieho súdu rozhodol tak, že sudcu z konania a rozhodovania nevylúčil. Sťažnosť\nproti tomuto uzneseniu najvyšší súd zamietol ako nedôvodnú.\n30. Odhliadnuc od skutočnosti, že prípadné dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľky\npre niektorý z dôvodov podľa § 56 zákona o ústavnom súde boli predmetom posúdenia\nuž pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že si je vedomý svojej\njudikatúry, podľa ktorej spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania a vyčerpaní\nvšetkých dostupných a účinných opravných prostriedkov (riadnych aj mimoriadnych,\nak ich v okolnostiach daného prípadu možno považovať za dostupné a účinné) možno na ústavnom\nsúde namietať také pochybenia verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu\na ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd. V prebiehajúcom trestnom\nkonaní možno i prípadné protiústavné procesné vady napraviť v rámci celého konania obvyklým\na zákonom predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým samotnými všeobecnými súdmi.\nIngerenciu ústavného súdu do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov v priebehu\ntrestného konania je preto potrebné považovať, azda s výnimkou úplne mimoriadnej situácie,\nza neprípustnú (m. m. IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, II. ÚS 356/2016, I. ÚS 59/2022).\n31. Vzhľadom na relevantnú úpravu Trestného poriadku a judikatúru všeobecných súdov, v zmysle\nktorej je rozhodnutie vo veci vylúčeným sudcom dôvodom na využitie mimoriadneho opravného\nprostriedku podľa § 371 ods. 1 písm. e) v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd\nv prípadoch, ak má byť predmetom ústavného prieskumu rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo\no námietke zaujatosti sťažovateľa, vyslovuje nedostatok svojej právomoci na preskúmanie takého\nrozhodnutia, prípadne neprípustnosť ústavnej sťažnosti z dôvodu nevyčerpania dostupných\nprostriedkov nápravy (podanie dovolania, ktorému predchádza odvolacie konanie).\n32. Ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach aktuálne prejednávanej veci však existuje relevantná\nodlišnosť v procesnej situácii v porovnaní s najvyšším súdom zmienenou vecou vedenou pod sp. zn.\nIII. ÚS 592/2022.\n33. V aktuálne prerokúvanej veci nemala sťažovateľka možnosť aktívne namietať zaujatosť\nsudkyne Ivetty Macejkovej, a to vzhľadom na neverejné zasadnutie najvyššieho súdu, na ktorom\nbolo napadnuté uznesenie vydané, a okolnosti, z ktorých vyplývalo, že sťažovateľka nemala\nani nemohla mať vedomosť o zložení senátu (pozri bod 75). Napadnuté uznesenie o odňatí\na prikázaní sťažovateľkinej trestnej veci, ktoré je svojou povahou rýdzo procesným rozhodnutím\na ktoré už stihlo vyvolať účinky v podobe zahájenia hlavného pojednávania na Okresnom súde\nTrnava, pritom vydal najvyšší súd. Nejde o rozhodnutie, ktoré by v rámci svojho procesného\npostupu vydal súd prvého stupňa alebo odvolací súd. Ide o rozhodnutie, ktoré vytvára právny základ\npre záver, že zákonným sudcom sťažovateľky v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy je príslušný sudca\nOkresného súdu Trnava. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nie je rozhodnutím obsahovo\nnadväzujúcim na prvostupňové rozhodnutie, ktoré Okresný súd Trnava v sťažovateľkinej veci\nv budúcnosti vydá a ktoré by zrušením prvostupňového rozhodnutia Okresného súdu Trnava\nalebo zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu v sťažovateľkinej veci v dovolacom konaní stratilo\npodklad, preto ho nie je možné zrušiť dovolacím súdom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku.\nRovnako ho nemôžu zrušiť ani odvolací súd v odvolacom konaní, ani samotný Okresný súd Trnava,\npretože ho vydal inštančne nadriadený najvyšší súd. Právna existencia napadnutého uznesenia\n\n7\n\nnajvyššieho súdu o odňatí a prikázaní sťažovateľkinej trestnej veci a jeho právne účinky zároveň\nčinia (bez predchádzajúceho zrušenia uvedeného rozhodnutia) sporným aj prípadné použitie príkazu\ndovolacieho súdu podľa druhej vety § 388 ods. 2 Trestného poriadku.\n34. Vzhľadom na špecifické okolnosti prejednávanej veci uvádzané v predchádzajúcich bodoch\ntohto nálezu ústavný súd uzatvára, že v posudzovanom prípade je daná jeho právomoc posúdiť\nústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorú je potrebné kvalifikovať ako prípustnú, pričom z ústavného\nprincípu materiálnej ochrany ústavnosti vrátane základných práv a slobôd vyplýva požiadavka\nnezaťažovať trestné stíhanie akýmikoľvek procesnými vadami týkajúcimi sa rozhodovacej formácie\na jej personálneho obsadenia na najvyššom súde pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o delegácii\nsťažovateľkinej veci. Ústavný súd preto považoval za potrebné podrobiť napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu ústavnej kontrole a odstrániť jeho prípadný nepriaznivý dopad na základné práva\nsťažovateľky. Ochrana ústavnosti musí byť rýchla, účinná a hospodárna. Preto je žiaduce,\naby sa otázky nestrannosti členov senátu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o odňatí a prikázaní\nsťažovateľkinej veci vyriešili už v tomto štádiu konania, o to viac, že ide o tzv. „živú“ vec a vo veci\nprebieha trestné konanie vo fáze hlavného pojednávania.\n35. V rámci posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti sa ústavný súd najskôr vysporiadal\ns argumentáciou sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, v rámci\nktorej sťažovateľka namieta porušenie práva na nestranného sudcu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy,\nku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci ako členka senátu 3T rozhodovala sudkyňa Ivetta\nMacejková (druhá argumentačná línia – bod 27). Ústavný súd poukazuje na to, že splnenie\nprocesnej podmienky spočívajúcej v správnom a zákonnom zložení senátu najvyššieho súdu tvorí\nzákladný predpoklad na rozhodovanie o návrhu prokurátora na odňatie a prikázanie trestnej veci\nsťažovateľky.\n36. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že sudkyňa Ivetta Macejková mala byť vylúčená\nz konania a rozhodovania o delegácii jej trestnej veci s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutie\nnajvyššieho súdu č. k. 2 Ndt 10/2020 zo 17. marca 2020, na základe ktorého bola vylúčená\npre pomer k sťažovateľke z konania týkajúceho sa inej trestnej veci a nie je objektívne možné,\naby sa považovala za subjektívne zaujatú proti sťažovateľke v predchádzajúcom konaní,\nale nie v tomto.\n37. Článkom 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru priznané právo domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde v sebe zahŕňa aj právo na nestranného sudcu. Obsahom\nzákladného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu(ov)\nz ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva\nna prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej\nosoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť\no ňom (m. m. I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03, I. ÚS 462/2011, I. ÚS 130/2016,\nI. ÚS 410/2016).\n38. Vylúčenie sudcu v trestnom konaní upravuje § 31 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého\nz vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca\n(ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník,\nsúdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti\n\n8\n\npre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi,\nzákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto\nkonaní.\n39. Z dikcie § 31 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dôvodom na vylúčenie sudcu môže byť len\npochybnosť o jeho nezaujatosti, a to pre pomer k veci alebo pre pomer k účastníkovi konania.\nVšeobecný súd je teda pri úvahách o možnom vylúčení povinný riadne zhodnotiť možnú zaujatosť\nsudcu (sudcov) zo všetkých hľadísk tak, aby bolo v konaní a rozhodovaní danej veci zaručené právo\núčastníka súdneho konania na nestranný súd. Tomuto právu, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať\na rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom (stranám) postupovali nezaujato a neutrálne,\nžiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky závažné skutočnosti pre rozhodnutie\nvo veci.\n40. Nestrannosť sudcu, ktorý rozhoduje spor, je kľúčovou hodnotou súdnej moci. Len nestranné\nrozhodnutie môže byť spravodlivé. Nezávislosť súdov a sudcov ako dôležitá hodnota právneho\nštátu, ktorú ústavný súd intenzívne chráni, má v zmysle judikatúry tohto súdu len inštrumentálny\nvýznam (porovnaj PL. ÚS 52/99). Cieľ, ktorému nezávislosť slúži, je práve nestrannosť.\nNestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov,\nktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti\n(subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť nemá význam len z hľadiska\nvysluhovanej spravodlivosti pre konkrétny prípad, ale má aj širšie súvislosti. Prostredníctvom\nnestrannosti sudcov sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania,\nprávna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť. Rozhodovanie veci zaujatým sudcom\nje popretím zmyslu súdnictva a práva (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 44/2013, III. ÚS 39/2021).\n41. Ako mnoho inštitútov v ústavnom práve aj nestrannosť sa testuje – overuje sa, či na základe\nstabilizovanej metodológie bol, alebo nebol sudca nestranný. Ústavný súd v tomto nasleduje\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho testovaciu metodológiu.\nPodľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska,\nčo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť sudcu prejednávajúceho prípad,\na z objektívneho hľadiska, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie\nakejkoľvek legitímnej pochybnosti v danom smere.\n42. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu posudzuje podľa jeho\nosobného presvedčenia a správania. Skúma sa, či sudca prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom\nprípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že osobná nestrannosť sudcu je prezumovaná, pokiaľ\nsa tento predpoklad nevyvráti. Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje ten subjekt, ktorý tvrdí,\nže sudca je zaujatý. Domnienku subjektívnej nestrannosti je možné vyvrátiť len objektívnym\nspôsobom (PL. ÚS 6/2013).\n43. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv.\nteória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký\nobjektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii\ndostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.\n\n9\n\n44. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti\no nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej, než ako sa vec javí“ (looking behind\nappearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná\n(justice must not only be done, it must also be seen to be done) – pozri rozsudky ESĽP Delcourt\np. Belgicku zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku z roku 1994.\n45. Z uvedenej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti\nsa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno\npovažovať, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale či reálne existujú okolnosti\nobjektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má určitý\n(nie nezaujatý) vzťah k veci. V zmysle judikatúry ESĽP neexistuje nepriepustná hranica medzi\nsubjektívnou a objektívnou nestrannosťou, keďže správanie sudcu môže nielen vyvolať pochybnosti\nu nezainteresovaného pozorovateľa o zaujatosti sudcu (objektívne hľadisko), ale môže spochybniť\naj osobnú nestrannosť sudcu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Kyprianou c. Cyprus,\nsťažnosť č. 73797/01, bod 119). V niektorých prípadoch preto môže byť zložité vyvrátiť\nprezumpciu subjektívnej nestrannosti. A práve z toho dôvodu objektívny test ponúka ďalšie\ngarancie (rozsudok ESĽP vo veci Pullar c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22399/93, bod 32).\nPokiaľ ide o objektívne hodnotenie nestrannosti sudcov, je potrebné sa zaoberať otázkou, či existujú\noveriteľné skutočnosti, ktoré môžu ich nestrannosť spochybňovať, pričom význam môže mať\naj samotné zdanie. Pri skúmaní, či existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti\nsudcu, je možné zobrať do úvahy i stanovisko obžalovaného či inej strany v trestnom konaní.\nUrčujúcim prvkom je to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne\nospravedlniteľné (Chmelíř c. Česká republika, 2005, Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko, 1996).\nAkýkoľvek sudca, proti ktorému existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmie\nvec prejednávať (porovnaj rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť\nč. 29369/10, bod 78).\n46. Objektívny test sa vo väčšine prípadov týka určitých vzťahov alebo prepojení sudcu a iných\núčastníkov konania. Ústavný súd musí v každom jednotlivom prípade zistiť, či konkrétny vzťah\nje takej povahy a takého stupňa, ktorý by indikoval nedostatok nestrannosti (porovnaj rozsudok\nESĽP vo veci Otagi Mondragon a ostatní c. Španielsko, sťažnosť č. 4184/15, bod 56). Ústavný súd\njudikoval, že z pohľadu objektívneho nemožno nevziať do úvahy, že sudca síce môže byť\nsubjektívne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným\npochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie alebo vzhľadom na jeho pomer k veci,\núčastníkom konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, nemožno\nneprihliadnuť na tzv. teóriu zdania, podľa ktorej, ako už ústavný súd uviedol, nestačí, že sudca\nje subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania (č. k.\nII. ÚS 285/2015 z 3. septembra 2015).\n47. V posudzovanej veci je nesporným faktom, že jedným z členov senátu 3T najvyššieho súdu,\nktorý rozhodoval o návrhu prokurátora na odňatie a prikázanie veci inému súdu, bola sudkyňa\nIvetta Macejková. Vec sťažovateľky bola senátu 3T pridelená náhodným výberom pomocou\ntechnických a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti pod sp. zn.\n3Ndt 31/2021, pričom v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu pre rok 2021 v znení opatrenia\nč. 17 boli ďalšími členmi senátu sudca Peter Kaňa a sudkyňa Jana Serbová ako predsedníčka\nsenátu.\n\n10\n\n48. Zo spisového materiálu, ako aj z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že sudkyňa Ivetta\nMacejková sama nepodala v zmysle § 32 ods. 1 Trestného poriadku oznámenie o zaujatosti proti\nsťažovateľke, aj keď v minulosti pri rozhodovaní v inej trestnej veci tak učinila. Konkrétne\nv oznámení o zaujatosti z marca 2020 sudkyňa Ivetta Macejková uviedla, že sťažovateľku pozná\nniekoľko rokov, počas ktorých sa v rámci plnenia pracovných povinností veľmi často stretávali\nna oficiálnych i polooficiálnych príležitostiach, tykajú si. Ďalej uviedla, že „subjektívne sa cítim\nzaujatá a teda nie som schopná vo veci rozhodovať nestranne. S poukazom na hore uvedené,\nz hľadiska objektívneho, sa navyše môžu uvedené skutočnosti javiť v očiach verejnosti\nako okolnosti spochybňujúce moju nestrannosť. Som presvedčená, že bolo mojou povinnosťou\noznámiť vyššie uvedené skutočnosti.“. Na základe tohto oznámenia najvyšší súd uznesením sp. zn.\n2 Ndt 10/2020 vylúčil sudkyňu Ivettu Macejkovú z vykonávania úkonov v trestnej veci\nsťažovateľky ako obvinenej, pričom konštatoval „existenciu oprávnených pochybností\nv súvislosti s objektívnou, ako aj subjektívnou kvalitou nestrannosti a nezaujatosti “ a práve\nexistencia ústretového, aj keď výlučne intenzívneho pracovného vzťahu k sťažovateľke založila\ndôvody, ktoré jednoznačne vzbudzovali pochybnosti o jej nezaujatosti.\n49. Vo vzťahu k tejto argumentácii ústavný súd konštatuje, že ak existuje alebo existoval medzi\nsudkyňou Ivettou Macejkovou a obvinenou blízky pracovný alebo kolegiálny vzťah, je potrebné\nna túto skutočnosť upozorniť pred začatím konania a vyhodnotiť ju zo všetkých hľadísk,\nktoré by mohli nestrannosť spochybniť (III. ÚS 39/2021, II. ÚS 300/2021).\n50. Pokiaľ najvyšší súd tvrdí, že ak bol sudca vylúčený z vykonávania úkonov v jednej trestnej\nveci, neznamená to automaticky jeho vylúčenie v ďalších trestných veciach toho istého obvineného\n(obžalovaného), ústavný súd uvádza, že sa týmto stanoviskom stotožňuje. Zároveň však ústavný\nsúd pripomína, že takémuto záveru musí predchádzať proaktívny prístup sudcu spočívajúci\nv podaní oznámenia zaujatosti tak, ako to ostatne predvída Trestný poriadok v jeho § 32 ods. 1.\n51. V okolnostiach prípadu je nepochybné, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu s ohľadom\nna zásadu iura novit curia musela sudkyňa Ivetta Macejková disponovať znalosťou, že v zmysle\n§ 31 ods. 1 Trestného poriadku je sudca vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania\npre pomer k sťažovateľke ako obvinenej. Túto skutočnosť umocňuje fakt, že len rok a pol\npred rozhodovaním o návrhu prokurátora na delegáciu veci sudkyňa Ivetta Macejková v konaní\no inej trestnej veci sťažovateľky sama oznámila vlastnú zaujatosť a následne aj bola vylúčená\nz vykonávania úkonov.\n52. Ústavný súd v tomto smere prisviedča názoru najvyššieho súdu, že vylúčenie z vykonávania\núkonov trestného konania je potrebné vyhodnocovať autonómne a osobitne v každej veci. Tomuto\npostupu však v prejednávanej veci mala pristúpiť podmienka, aby sudkyňa Ivetta Macejková sama\npodala oznámenie o zaujatosti pre pomer k sťažovateľke alebo by bola sťažovateľka vopred včas\noboznámená so zložením senátu, ktorý bude o návrhu na odňatie a prikázanie veci rozhodovať.\nAk by k opomenutiu, čo sa týka oznámenia dôvodov možnej zaujatosti, nedošlo, mohol najvyšší\nsúd posúdiť a vyhodnotiť možnú zaujatosť sudkyne a rozhodnúť o jej (ne)vylúčení v prípade\njej účasti na prejednávaní návrhu prokurátora o delegácii.\n53. Podľa názoru ústavného súdu sa v právnom štáte oprávnene očakáva, že v každej veci bude\nrozhodovať nestranný sudca tak zo subjektívneho, ako aj z objektívneho hľadiska. Ústavný súd\nvšak konštatuje, že v prípade, keď sťažovateľka nebola oboznámená so zložením senátu\n\n11\n\nnajvyššieho súdu a nemohla namietať zaujatosť členov senátu, ako aj v dôsledku absencie\noznámenia zaujatosti zo strany sudkyne Ivetty Macejkovej, aj napriek tomu, že v minulosti sama\nvyhlásila, že sa proti sťažovateľke cíti subjektívne zaujatá, ani nemohlo dôjsť k reálnemu posúdeniu\njej možnej zaujatosti z hľadiska subjektívneho i objektívneho, a teda k vyhodnoteniu spôsobilosti\nsudkyne Ivetty Macejkovej rozhodovať v danej veci nestranne a nezávisle.\n54. Na už uvedené nemá podľa ústavného súdu vplyv ani argument najvyššieho súdu o tom,\nže sťažovateľka nenamietala už skôr, že členkou senátu 3T, ktorý vydal napadnuté uznesenie,\nbola aj sudkyňa Ivetta Macejková, ale až v ústavnej sťažnosti. K tejto námietke ústavný súd uvádza,\nže o návrhu prokurátora na odňatie a prikázanie veci, ktorý bol najvyššiemu súdu predložený\n22. septembra 2021, rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí v zmysle § 301 a nasl.\nTrestného poriadku 29. septembra 2021. Sťažovateľka sa vzhľadom na túto skutočnosť a rýchle\nvydanie napadnutého uznesenia nemala možnosť dozvedieť zloženie senátu (s výnimkou\nprípadného získania informácií z verejne prístupných zdrojov), a teda jej nemôže byť na ťarchu,\nže nevzniesla námietku zaujatosti už pred rozhodovaním o delegácii jej trestnej veci. Iný záver\nby mohol viesť k tomu, že by sa od účastníkov konania očakávalo podávanie tzv. preventívnych\nnámietok zaujatosti. Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa dožiadaných informácií sťažovateľke\nbolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručované Okresným súdom Trnava až s obžalobou\na výzvou na vykonanie dôkazov a predvolaním na termín hlavného pojednávania 2. augusta 2022.\n55. Najvyšší súd navyše vo svojom vyjadrení poukazuje na rozdielnosť trestných vecí\nsťažovateľky, teda že v prvom prípade išlo o rozhodovanie o merite veci (väzba), zatiaľ\nčo v posudzovanej veci išlo o návrh na delegáciu veci. Z tohto dôvodu sudkyňa Ivetta Macejková\nneoznámila svoju zaujatosť.\n56. K tomuto argumentu ústavný súd uvádza, že v prípade existencie dôvodov na vylúčenie sudcu\nz rozhodovania a konania vo veci právna úprava nerozlišuje, či sa daná vec týka rozhodovania\nv merite alebo ide o procesné rozhodnutie. Trestný poriadok v jeho § 31 nevymedzuje, pri ktorých\ntypoch konania je potrebné vzniesť námietku zaujatosti pre pomer k účastníkovi konania\nalebo k prejednávanej veci. Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozhodnutím o odňatí a prikázaní veci\nsa rieši „technicko-procesná“ otázka miestnej príslušnosti konajúceho súdu, ktorá by mohla\nv porovnaní s rozhodovaním o meritórnych otázkach vyznievať menej významne. Vo svetle\nuž predostrenej argumentácie však ústavný súd pripomína, že delegácia trestnej veci znamená zásah\ndo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a je opatrením\nvýnimočným, pre ktoré, ak má byť daný zásah ústavne akceptovateľný, musia existovať vážne\ndôvody, čo ostatne potvrdzuje aj sám najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď hovorí\no výnimočnosti takého opatrenia (s. 4, tretí odsek). V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,\nže základné práva a slobody nemožno porovnávať z hľadiska dôležitosti alebo významnosti,\nkde by jedno právo malo prednosť pred druhým. Naopak, základné práva a slobody sú navzájom\nrovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných\npráv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam,\nnež aký má iné základné právo alebo sloboda (PL. ÚS 22/06). Z tohto pohľadu teda názor\nnajvyššieho súdu nemôže považovať ústavný súd za relevantný.\n57. Ústavný súd uvádza, že už uvedené skutočnosti môžu v rámci aplikácie testu nestrannosti\nz objektívneho hľadiska vzbudiť legitímne pochybnosti o nestrannosti sudkyne Ivetty Macejkovej,\n\n12\n\nnajmä vzhľadom na predchádzajúce oznámenie uvedenej sudkyne o vlastnej zaujatosti\nproti sťažovateľke v inej trestnej veci sťažovateľky a naň nadväzujúce vylúčenie sudkyne z konania\na rozhodovania.\n58. Proaktívne neoznámenie možného vylúčenia sudkyne Ivetty Macejkovej z vykonávania úkonov\ntrestného konania pre možnú zaujatosť, právne významný možný pomer sudkyne k sťažovateľke\nako obvinenej v prejednávanej veci, ako aj objektívna nemožnosť sťažovateľky namietať prípadnú\nzaujatosť sudkyne Ivetty Macejkovej v konaní o odňatí a prikázaní jej trestnej veci pred najvyšším\nsúdom majú podľa ústavného súdu značnú relevanciu. Popísané skutočnosti sú takej povahy\na intenzity, že objektívne vyvolávajú pochybnosti o nestrannosti sudkyne Ivetty Macejkovej nielen\nu sťažovateľky, ale aj u akéhokoľvek nestranného pozorovateľa, čo môže viesť až k strate dôvery\nobčanov v spravodlivosť. Toto zdanie je z ústavného hľadiska neprípustné a je v rozpore\ns už spomínanou zásadou obsiahnutou v judikatúre ESĽP, podľa ktorej spravodlivosť musí byť\nnielen vykonaná, ale musí byť vidieť, že je vykonaná.\n59. S ohľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že ak vo veci sťažovateľky rozhodovala sudkyňa,\nu ktorej možno mať pochybnosti o jej nestrannosti, takýmto uznesením najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n60. Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, bolo potrebné pre dovŕšenie ochrany porušených práv sťažovateľky využiť\naj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde,\na preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil (bod 2 výroku tohto nálezu).\nNajvyšší súd bude v ďalšom konaní opätovne rozhodovať o návrhu prokurátora o odňatí a prikázaní\ntrestnej veci sťažovateľky v senáte, ktorého zloženie nebude vyvolávať žiadne pochybnosti\no nezaujatosti pre pomer k sťažovateľke a/alebo k prejednávanej veci.\n61. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa meritórneho preskúmania napadnutého\nuznesenia o odňatí jej trestnej veci Okresnému súdu Trenčín a prikázanie Okresnému súdu Trnava,\nktorým malo byť podľa jej názoru porušené právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi\nv zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy (prvá argumentačná línia – bod 26), ústavný súd dospel k záveru,\nže akékoľvek vyjadrenia ústavného súdu v tomto smere by boli predčasné. Vzhľadom na to,\nže ústavný súd zrušil sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z dôvodu porušenia\npráva sťažovateľky na nestranného sudcu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že senát najvyššieho\nsúdu bude o návrhu prokurátora na delegáciu sťažovateľkinej veci rozhodovať opätovne v novom\nzložení, ktoré bude rešpektovať závery ústavného súdu obsiahnuté v tomto náleze, je predčasné,\naby ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu posudzoval aj námietku\nsťažovateľky smerujúcu k spochybneniu dôvodnosti delegácie trestnej veci sťažovateľky.\nZ tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4\nvýrokovej časti nálezu).\n62. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd uznesením č. k.\nIV. ÚS 44/2023-28 z 25. januára 2023 rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým uložil Okresnému\nsúdu Trnava, aby sa v konaní sp. zn. 10T/3/2021 dočasne zdržal vykonávania úkonov,\nnajmä vydania rozsudku vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie v sťažovateľkinej veci\nkončí, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v tomto konaní. Podľa § 131 ods. 1\nzákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskôr právoplatnosťou rozhodnutia\n\n13\n\nústavného súdu vo veci samej, ak nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Okamihom nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu teda dočasné opatrenie vydané vo vzťahu k Okresnému\nsúdu Trnava zanikne. S ohľadom na zrušenie napadnutého uznesenia bude účelné, ak Okresný súd\nTrnava vyčká na nové rozhodnutie o návrhu prokurátora na delegáciu sťažovateľkinej veci,\no ktorom najvyšší súd rozhodne v intenciách tohto nálezu.\nV.\nTrovy konania\n63. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 758,56 eur.\n64. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3, § 16\nods. 3). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je vo výške\n193,83 eur a náhrada výdavkov je vo výške 11,63 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej\nslužby uskutočnený v roku 2023 je vo výške 208,67 eur a náhrada výdavkov je vo výške 12,52 eur.\nSťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené\nv roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu) a jeden\nprávny úkon v roku 2023 (vyjadrenie), čo spolu predstavuje sumu 632,11 eur. Keďže právny\nzástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), priznanú náhradu\ntrov konania ústavný súd zvýšil o DPH vo výške 20 %, t. j. o sumu 126, 42 eur.\n65. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového\nporiadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. marca 2023\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zaujatosť / predpojatosť", "sudca-nestrannosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "delegácia", "sudca-nezávislosť", "delegácia", "sudca-nezávislosť", "sudca-vyhlásenie o predpojatosti", "sudca-nestrannosť", "právna veta"], "pravna_veta": "V prípade existencie dôvodov na vylúčenie sudcu z rozhodovania a konania vo veci právna úprava nerozlišuje, či sa daná vec týka rozhodovania v merite, alebo ide o procesné rozhodnutie. Trestný poriadok v § 31 nevymedzuje, pri ktorých typoch konania je potrebné vzniesť námietku zaujatosti pre pomer k účastníkovi konania alebo k prejednávanej veci. Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozhodnutím o odňatí a prikázaní veci sa rieši „technicko-procesná“ otázka miestnej príslušnosti konajúceho súdu, ktorá by mohla v porovnaní s rozhodovaním o meritórnych otázkach vyznievať menej významne. Delegácia trestnej veci však znamená zásah do základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a je opatrením výnimočným, pre ktoré, ak má byť daný zásah ústavne akceptovateľný, musia existovať vážne dôvody.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Ndt/31/2021", "guid": "6612f76d-9ca1-4c3b-95ba-e7b9282055f4:ec86b1eb-5975-4735-adcb-92b31dabf4d8", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c3fe8fca-bac1-4280-964d-17bbf901e1d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.592.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 592/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 592/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.592.2022.1"}, {"guid": "ussr:cd6da671-e971-4c69-b447-2a97840d6d31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.59.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2022 z 1. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.59.2022.1"}, {"guid": "ussr:b0aeffd7-5133-4d55-bc33-c499829c8384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.300.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2021 z 9. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.300.2021.1"}, {"guid": "ussr:e968bd1c-b227-4ac7-9a5c-e7423d878a59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.347.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.347.2021.2"}, {"guid": "ussr:9ce4ac55-0d93-43b7-aeb1-2083263572b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 39/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2"}, {"guid": "ussr:0227e552-eb21-4120-bee3-3eb7f18af821", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.247.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 247/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.247.2021.1"}, {"guid": "ussr:cb70e18d-e2f5-48b8-9fb8-aca303a62ebf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.116.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 116/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 116/2018 z 15. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-15", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.116.2018.1"}, {"guid": "ussr:41a6ee1a-0d21-460d-a21b-1979a6d0e6f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 410/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:354a60f8-8f65-4ae0-8110-ea1ec680b905", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1"}, {"guid": "ussr:29bfa993-4005-41d9-92a7-2223bd45995f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.130.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 130/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 130/2016 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.130.2016.1"}, {"guid": "ussr:89394539-c8e6-4617-804f-bfe0a49a279f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.285.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2015 z 3. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-03", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.285.2015.2"}, {"guid": "ussr:f16dd63c-6532-48cd-8b33-20233efd7d84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2015 z 22. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-22", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:8c22d03b-5479-4f8c-bd16-7593f7a3730a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c22d03b-5479-4f8c-bd16-7593f7a3730a"}, {"guid": "ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}, {"guid": "ussr:c13513b7-1c8f-48b3-bf5b-a6245bc6000d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 462/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2011 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c13513b7-1c8f-48b3-bf5b-a6245bc6000d"}, {"guid": "ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/07 z 19. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-19", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:1d11da8e-40b5-4bea-bd98-e32e4f56d174", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/03 z 24. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-24", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d11da8e-40b5-4bea-bd98-e32e4f56d174"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:70a18969-316e-4c82-981b-aa63a8bd4265", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.27.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 27/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/98 z 25. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-25", "citacie_n": 691, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.27.1998.1"}, {"guid": "ussr:3efee3ec-fd93-46f3-954e-d13184abe5b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.73.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 73/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 73/97 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 304, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.73.1997.1"}, {"guid": "6612f76d-9ca1-4c3b-95ba-e7b9282055f4:3c3c7aac-c74c-47a3-9317-92a16567635a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:3121010933.1", "spisova_znacka": "3Ndt/31/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ndt/31/2021 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:3121010933.1"}], "citovane_v": []}