{"guid": "ussr:d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/2020 z 15. 3. 2023", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2023, sp. zn. IV. ÚS 415/2020, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2023-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "nevyhovuje žiadosti o ustanovenie PZ", "Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "nazov": "čl. 16 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "nazov": "čl. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 415/2020-94\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov\nLadislava Duditša a Petra Straku (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1/\n,\n,\n, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom,\nDukelská 927/7-3, Považská Bystrica, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Žilina\nč. k. 36T/29/2010 z 28. júna 2012, proti postupu a rozsudku Krajského súdu v Žiline\nč. k. 1To/68/2012 z 28. augusta 2012, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 2Tdo/19/2016 z 27. marca 2018, proti postupu Okresného súdu Žilina a Okresného\nsúdu Trnava v súvislosti s nahliadnutím do spisu vedeného pod sp. zn. 36T/29/2010 a o ústavnej\nsťažnosti sťažovateľov 2/\n,\n,\n3/\n,\n,\na 4/\n,\n,\nproti postupu a rozsudku Krajského súdu v Žiline\nč. k. 1To/68/2012 z 28. augusta 2012 a proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 2Tdo/19/2016 z 27. marca 2018 takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov o d m i e t a .\n2. Žiadosti\n,\nzástupcu n e v y h o v u j e .\n\na\n\no ustanovenie právneho\n\n3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy ustanoveného\nprávneho zástupcu v sume 375,24 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu bola 2. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa\n(ďalej len „sťažovateľ 1“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 3,\n\nčl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b), c) a d), čl. 7 ods. 1, čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 13 ods. 4, čl. 16\nods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský\nsúd“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\noznačenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ 1 tiež namieta porušenie práva mať primeraný\nčas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom\nOkresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a Okresného súdu Trnava v súvislosti\ns jeho žiadosťou o nahliadnutie do súdneho spisu. Sťažovateľ 1 žiada zrušiť napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vec vrátiť na ďalšie konanie\na ustanoviť právneho zástupcu.\n2. Sťažovatelia\n\n‒ otec sťažovateľa 1 (ďalej len „sťažovateľ 2“),\n‒ matka sťažovateľa 1 (ďalej len „sťažovateľka 3“) a\n‒ sestra\nsťažovateľa 1 (ďalej len „sťažovateľka 4“) namietajú v podanej ústavnej sťažnosti násilný vstup\ndo domu a nezákonné zaobchádzanie s nimi policajtmi Krajského riaditeľstva Policajného zboru\nv Žiline (ďalej aj „policajti“), a z tohto dôvodu namietajú porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 3 a čl. 5 ods. 1\npísm. c) dohovoru zo strany orgánov činných v trestnom konaní, krajského súdu a najvyššieho\nsúdu. Ďalej sťažovatelia 2 až 4 namietajú porušenie svojho práva nebyť podrobený neľudskému\nzaobchádzaniu a trestu podľa čl. 3 dohovoru a podľa čl. 16 ods. 2 ústavy tým, že krajský súd\na ani najvyšší súd sa nezaoberali vplyvom výšky trestu odňatia slobody na nich ako blízkych\npríbuzných odsúdeného sťažovateľa 1.\n3. Uznesením č. k. I. ÚS 461/2019-6 z 26. novembra 2019 bol z výkonu sudcovskej funkcie vo veci\nvedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1954/2018 vylúčený sudca IV. senátu ústavného súdu\nLibor Duľa, pretože na najvyššom súde rozhodoval ako člen dovolacieho senátu v trestnej veci,\nktorej sa predmetná ústavná sťažnosť týka. V súlade s čl. III bodom 1 Rozvrhu práce Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku\nč. 1 vylúčeného člena štvrtého senátu zastupuje člen tretieho senátu. Vo veci preto rozhodoval\nústavný súd v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Peter Straka\n(sudca spravodajca).\n4. Uznesením č. k. IV. ÚS 415/2020-68 z 26. augusta 2020 rozhodol ústavný súd tak, že žiadosti\nsťažovateľa 1 o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a za advokáta mu ustanovil JUDr. Tibora\nBicka.\n5. Ustanovený advokát na výzvu ústavného súdu podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 doplnil\ntak, že v doplnenom petite ústavnej sťažnosti namietol aj rozsudok okresného súdu\nč. k. 36T/29/2010 z 28. júna 2012, okrem zrušenia napadnutých rozsudkov požaduje,\naby sťažovateľa 1 ihneď prepustili na slobodu a aby okresný súd vo veci znova konal a rozhodol.\nZároveň navrhol priznať sťažovateľovi 1 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 eur,\nako aj náhradu trov konania.\n6. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 1 bol napadnutým rozsudkom okresného súdu\nv spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný vinným zo spáchania obzvlášť\nzávažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a), b), d) a e) Trestného zákona s poukazom\n2\n\nna § 138 písm. c) a § 140 písm. c) Trestného zákona, ktorý spáchal tak, že v nočných hodinách\nz 28. na 29. novembra 2009 v rodinnom dome č.\nvo\nokres\nv úmysle usmrtiť\nnezisteným tupým predmetom a nožom z dôvodu získania majetkového prospechu silnou intenzitou\na prudkosťou fyzicky napadol majiteľku\n, nar.\n, mnohonásobnými údermi\ndo hlavy a tváre, čím jej spôsobil vpáčené zlomeniny kosti tváre a spodiny lebečnej, prekrvácanie\nmäkkých pokrývok lebečných a pleny mozgu a hlboko prenikajúce bodné rany tváre, krku\na 11 bodných rán hrudníka, spôsobiac prebodnutie s poranením srdca a pľúc a hrudnej srdcovnice\ns následným zakrvácaním do pohrudničných dutín a osrdcovníka, pričom na následky poúrazového\nšoku bezprostredne po čine zomrela, následne telo poškodenej premiestnil do osobného motorového\nvozidla zn.\n, ev. č.\n, ktoré ponoril do vodného kanála rieky\nv katastri obce\n; po príchode jej dcéry domov z práce 29. novembra 2009 v čase\nokolo 2.45 h v rodinnom dome č.\nv obci\nv úmysle usmrtiť a v úmysle zakryť trestný\nčin vraždy\n,\n, nar.\n, rukami silnou intenzitou stláčal krk,\nhrdúsením jej spôsobil prekrvácanie svalstva krku, hrtana a hornej časti pažeráka, zlomeninu\njazylky na pravej strane krku, prekrvácanie jazyka a v stave bezvedomia ju naložil do zadnej časti\nosobného motorového vozidla zn.\n,\n, ev. č.\n, ktoré ponoril\nna rovnakom mieste vodného kanála, poškodená zomrela na následky opuchu mozgu a pľúc\nv dôsledku udusenia utopením, na čo obom odcudzil kabelky s nezisteným obsahom a zakryl stopy\nčinu.\n7. Za tento obzvlášť závažný zločin bol sťažovateľ 1 odsúdený na trest odňatia slobody\nna doživotie, pričom na výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody\ns maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola\nuložená povinnosť nahradiť škodu poškodenému\nvo výške 19 474,72 eur\na poškodenému\nškodu vo výške 12 721,68 eur, pričom poškodený\nbol podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku so zvyškom nároku odkázaný na občianske\nsúdne konanie.\n8. Po odvolaní sťažovateľa 1 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti ‒ vo výroku\no náhrade škody, ktorý sa týka poškodeného\na na základe § 322 ods. 3 Trestného\nporiadku sám rozhodol tak, že sťažovateľovi 1 uložil povinnosť podľa § 287 ods. 1 Trestného\nporiadku nahradiť menovanému škodu vo výške 12 719,68 eur.\n9. Proti rozsudku krajského súdu (doručeného sťažovateľovi 1 dňa 10. októbra 2012\na jeho obhajcovi 9. októbra 2012) podal najskôr sťažovateľ 1 dňa 28. septembra 2015 dovolanie.\nV tomto dovolaní (bez toho, aby uviedol konkrétny dôvod dovolania podľa § 371 Trestného\nporiadku) argumentoval tým, že rozsudok krajského súdu nie je právoplatný ani vykonateľný,\npretože senát odvolacieho súdu nerozhodol samostatným výrokom o zamietnutí odvolania.\nNásledne 9. októbra 2015 sťažovateľ 1 podané dovolanie doplnil jednak prostredníctvom obhajcu\na tiež priamo podaniami spísanými 20. septembra 2015 a 7. októbra 2015 (všetko dané na poštovú\nprepravu 9. októbra 2015).\n10. Najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol dovolanie podané sťažovateľom 1 v zmysle\n§ 392 ods. 1 Trestného poriadku, pretože dospel k záveru, že sťažovateľom 1 uvedené dovolacie\ndôvody nie sú preukázané.\n\n3\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľov\n11. Obsahom ústavnej sťažnosti sú nasledovné námietky:\na)\n\nzaujatosť orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa a prokurátorky), zaujatosť\nsudkyne pre prípravné konanie a členov senátu rozhodujúceho na okresnom i krajskom súde,\nnezákonné pridelenie vecí vyšetrovateľovi a nezákonné zloženie senátu okresného súdu;\n\nb) nezákonnosť a násilný vstup do domu rodičov sťažovateľa 1 dňa 7. decembra 2009\na nezákonnosť a násilné zaobchádzanie policajtov KR PZ ZA so sťažovateľmi;\nc)\n\nsťažovateľovi 1 nebolo umožnené podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadne\nodôvodnenú sťažnosť;\n\nd)\n\npodaná obžaloba mala účelovo a nezákonne zmenenú skutkovú časť oproti vznesenému\nobvineniu a proti tomu nebolo možné podať opravný prostriedok;\n\ne)\n\nsťažovateľ\n1\nnebol\ninformovaný\no\nkonaní\ntlačovej\nbesedy\npolicajtov,\nna ktorej sa preto nemohol brániť. Medializácia vedená počas celého trestného konania\norgánmi činnými v trestnom konaní a médiami bola účelová a nezákonná, ovplyvňovala\nproti sťažovateľovi 1 verejnosť, sudcov, znalcov a svedkov a bola aj dôsledkom nevyhovenia\nžiadosti o vylúčenie médií;\n\nf)\n\nobhajcovi sťažovateľa 1 zabránili v účasti na zasadnutí krajského súdu,\nna ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti proti vzatiu do väzby, obhajca bol oneskorene\ninformovaný o niektorých úkonoch trestného konania, resp. v niektorých prípadoch nebol\nupovedomený vôbec;\n\ng)\n\nv rámci dokazovania bola obhajoba znemožnená nevyhovením žiadosti o osobné vypočúvanie\nsvedkov a znalcov, dôkazy boli obstarávané nezákonným spôsobom (preto boli absolútne\nneúčinné), po skončení vyšetrovania nebol sťažovateľovi 1 predložený celý vyšetrovací spis\nna preštudovanie a v trestnom konaní boli vykonané nezákonné dôkazy nezákonným\nspôsobom;\n\nh)\n\nfalšovanie spisového materiálu, pre ktoré mala byť vec odňatá okresnému súdu\n(k čomu nedošlo). Podnet a trestné oznámenie za falšovanie spisového materiálu neboli\nzákonne vyšetrené;\n\ni)\n\nsenát okresného súdu odmietol zabezpečiť zvukový záznam zo zasadnutí a pojednávaní\na neumožnil sťažovateľovi 1 pripraviť si záverečnú reč;\n\nj)\n\nustanovení obhajcovia (\na\n) neposkytovali účinnú\nobhajobu, a preto mali byť zbavení povinnosti obhajovať sťažovateľa 1;\n\nk)\n\nnebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu, lebo dôkazy nepreukázali úmysel\nsťažovateľa 1 spáchať trestný čin. Nebola preukázaná ani objektívna stránka trestného činu,\nlebo dôkazy neboli zákonné a nepreukazovali vinu sťažovateľa 1 bez dôvodných pochybností;\n\nl)\n\nustálený skutkový stav nebol zákonne kvalifikovaný ako trestný čin úkladnej vraždy,\na preto vo veci rozhodoval nepríslušný súd a nebol zákonne kvalifikovaný ako trestný čin\n\n4\n\nporušovania domovej slobody, používania cudzieho motorového vozidla, poškodzovania\ncudzej veci a krádeže;\nm)\n\ntrestné konanie a dovolacie konanie trvalo viac ako 2 a pol roka, čo je vzhľadom na okolnosti\nprípadu neospravedlniteľné;\n\nn)\n\nuložený trest odňatia slobody považujú sťažovatelia za nezákonný a nespravodlivý.\nSťažovateľ 1 uvádza, že v čase jeho uloženia bol vo veku blízkom mladistvému (19 rokov),\nnespáchal predtým žiadny násilný trestný čin a bol len podmienečne trestaný za krádež.\nNamieta, že doživotný trest odňatia slobody nemá prevýchovný účel, a môže byť\npreto uložený iba tomu, kto je neprevychovateľný. Podľa sťažovateľa 1 nebola splnená\nani jedna z podmienok uvedených v § 47 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ 1 uvádza,\nže v znaleckom posudku o jeho duševnom stave a vo výpovediach znalkýň nebol vyslovený\nzáver o tom, že nie je nádej ho napraviť. Navyše, psychologické vyšetrenie vykonané\nodborníčkou na resocializáciu vo väznici vyslovilo záver, že resocializácia\nešte len bude závisieť od vplyvu prizonizácie, hodnotovej orientácie a od procesu dozrievania\nosobnosti;\n\no)\n\nkrajský súd napadnutým rozsudkom podané odvolanie výrokom nezamietol ako nedôvodné,\na preto rozsudok dodnes nie je právoplatný. Sťažovateľ 1 argumentuje nálezom ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 315/2006 a č. k. II. ÚS 177/2012 a v prípade, ak by rozhodujúci senát\nústavného súdu dospel k odchylnému právnemu názoru, upozorňuje na povinnosť predložiť\nplénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov;\n\np)\n\npodané dovolanie obsahovalo dva návrhy na vykonanie dôkazov, o ktorých najvyšší súd\nnerozhodol a ani sa k nim nevyjadril.\n\n12. Napokon sťažovateľ 1 uvádza, že po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu žiadal\no nahliadnutie do spisu pre potreby napísania a podania ústavnej sťažnosti. Listom\nzo 17. augusta 2018 sťažovateľovi 1 oznámili, že spis bude predložený príslušnému súdu. Do dňa\nnapísania ústavnej sťažnosti mu to však umožnené nebolo.\n13. Podanú ústavnú sťažnosť ustanovený právny zástupca sťažovateľa 1 doplnil o argumentáciu,\nktorá vytýkala neprimeranosť uloženého trestu, nezákonné zloženie senátu okresného súdu (\npodľa sťažovateľa 1 nebol Obecným zastupiteľstvom obce\nnikdy zvolený\nza prísediaceho). Namieta tiež nedostatky pri znaleckom posudzovaní (kde nemal súd umožniť\nsťažovateľovi 1 napriek rozporom vypracovanie kontrolného znaleckého posudku), ale aj konkrétne\ndôkazy (výtery spod nechtov poškodenej\na daktyloskopickú stopu na špalete\notvoru dverí).\n14. Sťažovatelia 2 až 4 namietajú, že súd sa pri ukladaní trestu nezaoberal vplyvom výšky trestu\nna nich ako blízkych príbuzných (keďže sa návratu syna ani nemusia dožiť).\nIII.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov 2 až 4 a ich žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu\n15. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nmusí byť navrhovateľ v celom konaní zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje\n5\n\ninak. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie\nprávneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu,\nak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie\nnároku na ochranu ústavnosti.\n16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia 2 až 4 neboli v konaní pred ústavným súdom právne\nzastúpení, avšak v doručenej ústavnej sťažnosti požiadali o ustanovenie právneho zástupcu.\nÚstavný súd preto skúmal, či sú kumulatívne splnené tri podmienky na ustanovenie právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu,\n(ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie\nnároku na ochranu ústavnosti.\n17. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku\nna ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu\nna prerokovanie ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná\nani zjavne neopodstatnená. Ústavný súd sa teda zaoberal týmito atribútmi ústavnej sťažnosti a zistil,\nže ústavnú sťažnosť sťažovateľov 2 až 4 je potrebné odmietnuť.\nIII.1. K námietke neprimeraného vplyvu výšky trestu\nna sťažovateľov 2 až 4 (námietka č. 40):\n\nuloženého sťažovateľovi\n\n1\n\n18. V bode 40 podanej ústavnej sťažnosti sťažovatelia 2 až 4 namietajú: „nezaoberaním sa vplyvom\nvýšky trestu odňatia slobody na nás blízkych príbuzných, ktorí sme jeho rodina a v dôsledku\ntoho uložením mu doživotného trestu odňatia slobody porušenie nášho základného práva nebyť\npodrobený neľudskému zaobchádzaniu a trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ktorých sa dopustil svojim rozsudkom senát Krajského súdu v Žiline a svojim\nuznesením senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“\n19. Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona má trest postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený\nčo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trestom uloženým páchateľovi trestného\nčinu sa vždy nepriamo postihne aj jeho rodina a jemu blízke osoby a nie je možné zabezpečiť,\naby sa ich trest uložený odsúdenému nedotkol.\n20. Ústavný súd ľudsky rozumie strachu i obavám sťažovateľov (najmä matky a otca),\nže svojho príbuzného (syna a brata) možno už na slobode neuvidia (ako uvádzajú, kým bude môcť\nsťažovateľ 1 požiadať o podmienečné prepustenie, jeho otec bude mať 79 rokov a matka 77 rokov,\nčoho sa nemusia dožiť). Nemožno však prihliadať len na pocity blízkych príbuzných, a to o to viac,\nak ide o úmyselný trestný čin – v tomto prípade vraždu. Sloboda bola sťažovateľovi 1\nako odsúdenému odňatá ako dôsledok jeho protiprávneho a spoločensky neprípustného\na nebezpečného konania. Záujem blízkych príbuzných preto nemôže prevážiť nad záujmom\nspoločnosti na spravodlivom potrestaní páchateľov trestných činov (II. ÚS 248/2021).\n21. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde môže ústavnú sťažnosť podať osoba, ktorá tvrdí,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva\na slobody. Ústavný súd konštatuje, že takou osobou v tomto prípade môže byť len ten subjekt,\nktorý bol účastníkom konania, pričom sťažovatelia 2 až 4 účastníkmi dotknutého trestného konania\nneboli, a to ani v pozícii obvineného/obžalovaného ani v pozícii poškodeného. Preto napadnutým\n\n6\n\nrozsudkom krajského súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k zásahu\ndo ich práv.\n22. V nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov 2 až 4 v tejto časti ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2\npísm. e) zákona o ústavnom súde.\nIII.2. K namietanému násilnému vstupu do domu sťažovateľov 7. decembra 2009\na k námietke násilného zaobchádzania so sťažovateľmi policajtmi (námietka č. 2):\n23. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti namietajú, že „násilný vstup dňa 7.12.2009 do domu\nmojich rodičov a zaobchádzanie s nami policajtami Krajského riaditeľstva PZ v Žiline počas\npredvádzania a na polícii bolo nezákonné a protiľudskoprávne, preto mali byť všetci jeho policajti\nvylúčení z trestného konania, k čomu nedošlo“. V podanej sťažnosti podrobne a rozsiahlo opisujú\nudalosti, ku ktorým malo dôjsť 7. decembra 2009 pri predvádzaní sťažovateľov „k podaniu\nvysvetlenia“ na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline. Popis sa týkal najmä postupu\na konania príslušníkov Pohotovostného policajného útvaru odboru poriadkovej polície Krajského\nriaditeľstva Policajného zboru v Žiline a následne príslušníkov krajského riaditeľstva (vyšetrovateľa\na iných policajtov), ako aj ďalších okolností pri zaobchádzaní s ich osobami, ktoré považovali\nza absolútne neprimerané fyzické a psychické násilie, resp. za mučenie a týranie. Sťažovatelia\nnavyše vyslovili podozrenie, že s dôkazmi, ktoré svedčili o použití násilia voči nim,\nbolo zaobchádzané svojvoľne.\n24. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie č. k. III. ÚS 773/2016-28\nz 8. novembra 2016, ktorým rozhodol o namietanom porušení práv sťažovateľov postupom\npolicajtov v konaní vedenom pod ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009 v súvislosti s úkonom\npredvedenia 7. decembra 2009 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. IV/3 Gn 1266/15/1000 a jej prípisom z 21. októbra 2015.\n25. Obsahovo ide o zhodnú námietku s tou, ktorá je popísaná v posudzovanej ústavnej sťažnosti.\nPodľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde je návrh na začatie konania neprípustný, ak sa týka\nveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo\nlen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Ústavný súd\npreto posudzoval, či v danom prípade nejde o takú sťažnosť, ktorú je potrebné z tohto dôvodu\nodmietnuť.\n26. V prvom rade bolo potrebné uzavrieť, aký postup/rozhodnutie sťažovatelia touto námietkou\nnamietajú. Sťažovatelia v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádzajú, že porušenia ich práv sa mal\ndopustiť „orgán činný v trestnom konaní a Krajský súd v Žiline s Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky, lebo ich porušenie zamietnutím Dovolania nenapravil...“.\n27. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke sťažovatelia v petite neoznačili\nkonkrétny orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutie napádajú. Podľa § 45 zákona\no ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania\nokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom\nna začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania,\nteda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje,\n\n7\n\nakého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 43 zákona o ústavnom súde), čím zároveň\nvymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej\nochrany (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Takto vymedzený\nrozsah prieskumu ústavného súdu môže byť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne\nrozšírený) dôvodmi ústavnej sťažnosti, z ktorých ale musí zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný\nzáujem sťažovateľa podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu konkrétne a adresne vymedzené\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (vymedzený predmetom, subjektom a inými,\nnajmä časovými súvislosťami), na čo musí nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná\nústavnoprávna argumentácia sťažovateľa (I. ÚS 514/2020).\n28. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že namietaný je postup policajtov pri prehliadke domu\nsťažovateľov 2 a 3 a pri predvedení sťažovateľov pre účely výpovede, ktoré boli vykonané\n7. decembra 2009.\n29. Postup policajtov bol pritom predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý rozhodol\nuž spomínaným uznesením č. k. III. ÚS 773/2016-28 z 8. novembra 2016, pričom ústavný súd\nvtedy ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol pre neprípustnosť (v čase vydania tohto rozhodnutia\nústavný súd konštatoval, že sťažovatelia nevyužili dostupný prostriedok ochrany svojich práv –\na to opakovaný podnet podľa vtedy platného ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.\no prokuratúre), a zároveň ju vyhodnotil ako oneskorene podanú (keďže namietaný postup policajtov\nsúvisel s úkonom predvedenia sťažovateľov 7. decembra 2009 a ústavná sťažnosť bola podaná\n18. decembra 2015).\n30. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmieta ako neprípustnú\npodľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 ods. 1 písm. a) zákona\no ústavnom súde.\n31. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že porušenia ich práv sa mal v súvislosti s týmto konaním dopustiť\naj krajský súd a najvyšší súd, pretože tieto porušenia nenapravili. Tu ústavný súd opätovne\npoukazuje na to, že sťažovatelia 2 až 4 neboli účastníkmi posudzovaného trestného konania,\na preto napadnutým rozsudkom krajského súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nnemohlo dôjsť k zásahu do ich práv.\n32. Pokiaľ ide o ostatné námietky obsiahnuté v ústavnej sťažnosti, z ich formulácie a obsahu\nvyplýva, že ich podáva sťažovateľ 1. Aj v prípade, ak by však bolo možné dospieť k opačnému\nzáveru, ústavný súd zdôrazňuje, že ide výlučne o námietky, ktoré poukazujú na postup orgánov\nčinných v trestnom konaní a/alebo všeobecných súdov v trestnom konaní vedenom\nvoči sťažovateľovi 1.\n33. V nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov 2 až 4 aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ako podanú zjavne neoprávnenou osobou\npodľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde.\n34. Pretože v tomto prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov sťažovateľov 2 až 4\nna ochranu ústavnosti, ústavný súd konštatuje, že nebol splnený jeden z troch predpokladov\nustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Žiadosti sťažovateľov 2 až 4\no ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd preto nevyhovel (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).\n\n8\n\nIV.\nK námietke chýbajúceho výroku v napadnutom rozsudku krajského súdu o zamietnutí\nodvolania sťažovateľa 1 (námietka č. 41)\n35. Sťažovateľ 1 v doručenej ústavnej sťažnosti namieta, že senát odvolacieho súdu nezamietol\nodvolanie sťažovateľa 1 proti výrokom o vine a treste, a napriek tomu predseda senátu nariadil\nvýkon trestu. Výkon trestu podľa sťažovateľa 1 nemal byť nariadený, pretože rozsudok krajského\nsúdu nie je právoplatný ani vykonateľný.\n36. Podľa odvolacieho súdu bolo odvolanie podané sťažovateľom 1 čiastočne dôvodné,\na preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade škody,\nktorý sa týka poškodeného\nzrušil a sám postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného\nporiadku tento výrok zmenil. V ostatnej časti bolo podľa krajského súdu odvolanie nedôvodné,\navšak vzhľadom na „povahu odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu,\npokiaľ ide o toho istého odvolateľa, nedeliteľné, už neprichádzalo do úvahy zamietnutie odvolania\npostupom podľa § 319 Trestného poriadku“.\n37. Najvyšší súd na túto svoju ustálenú súdnu prax nadviazal a konštatoval, že čiastočné\nzamietnutie odvolania neprichádza do úvahy. Poukázal na rozsudok najvyššieho súdu\nč. k. 2Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009 (publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka stanovísk“) pod č. 54/2009) (obdobne\npozri uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2Tdo/6/2015 z 3. februára 2015 publikované v zbierke\nstanovísk pod č. 7/2015), ktorého právne vety znejú:\n„I. Ak obvinený podá odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, ktoré sa ho týkajú a odvolací súd\npri plnení revíznej povinnosti, vymedzenej v § 317 ods. 1 Trestného poriadku, zistí,\nže v napadnutom rozsudku je chybný len výrok o zaradení obvineného na výkon trestu odňatia\nslobody, ide o oddeliteľnú časť rozsudku v zmysle § 321 ods. 3 Trestného poriadku, ktorú musí\nzrušiť a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku nahradiť novým výrokom o zaradení\nobvineného na výkon trestu odňatia slobody. V takom prípade nerozhoduje žiadnym ďalším\nvýrokom o správnosti nedotknutých výrokov prvostupňového rozsudku, a preto v tomto rozsahu\nani odvolanie obvineného nezamieta.\nII. Vzhľadom na povahu odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu,\npokiaľ ide o toho istého odvolateľa nedeliteľné, neprichádza do úvahy čiastočné zamietnutie\nodvolania. Postup podľa § 319 Trestného poriadku prichádza do úvahy iba vtedy, ak je odvolanie\nnedôvodné v celom rozsahu.\nIII. V prípade, že vo veci rozhodne odvolací súd sám rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Trestného\nporiadku nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku podľa eventuality uvedenej v § 183\nods. 1 písm. a) Trestného poriadku s prihliadnutím na ustanovenie § 306 ods. 1 Trestného poriadku\na contrario.\nIV. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu nemožno úspešne napadnúť dovolaním z dôvodu,\nže napadnutý rozsudok je chybný, lebo neobsahuje výrok, ktorý sa ho priamo týka [arg. § 369 ods. 2\npísm. b), ods. 3 Trestného poriadku – „že taký výrok nebol urobený“].“\n\n9\n\n38. Sťažovateľ 1 sa odvoláva predovšetkým na nálezy ústavného súdu č. k. II. ÚS 315/2006\na č. k. II. ÚS 177/2012, ako aj na rozhodovaciu činnosť niektorých krajských súdov.\n39. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 315/2006 dopadá\nna skutkovo i právne odlišnú situáciu, keďže predmetom ústavného prieskumu bolo rozhodnutie\no sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o dvoch samostatných otázkach,\no ktorých sa rozhodlo jedným uznesením, a síce o predĺžení trvania väzby a o žiadosti obvineného\no prepustenie na slobodu. V okolnostiach posudzovanej veci preto nie je aplikovateľné.\n40. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 177/2012, ústavný súd v prvom rade poukazuje\nna skutočnosť, že nález č. k. II. ÚS 177/2012 je skôr ojedinelým odklonom od inak konštantnej\njudikatúry ústavného súdu, ktorá v otázke výroku o čiastočnom zamietnutí podaného odvolania\nnadväzuje na už uvedenú judikatúru najvyššieho súdu (I. ÚS 284/2020, I. ÚS 18/2018,\nII. ÚS 108/2017), a túto judikatúru rešpektoval aj ústavný súd pri posudzovaní prípadu\nsťažovateľov. Navyše je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľom 1 citovaný nález ústavného\nsúdu nemožno aplikovať tiež z dôvodu, že aj v tomto prípade išlo o skutkovo aj právne odlišnú\nsituáciu.\n41. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu,\npodľa ktorej absencia výroku o zamietnutí čiastočne dôvodného odvolania sama osebe nemôže mať\nz hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúci význam\n(m. m. IV. ÚS 138/2013). Uvedené vyplýva napokon aj z konštrukcie § 369 ods. 3 Trestného\nporiadku, podľa ktorého osoba oprávnená podať dovolanie proti niektorému výroku napadnutého\nrozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený. Absencia výroku\nv napadnutom rozhodnutí súdu teda nie je samostatným dovolacím dôvodom. Dôvody dovolania\nsú výlučne uvedené v § 371 Trestného poriadku. Túto chybu rozhodnutia je teda potrebné priradiť\nk niektorému z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 až 3 Trestného poriadku (Čentéš, J.,\nKurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. Trestný poriadok II. § 196 – 569. Bratislava : C. H.\nBeck, 2021, s. 748 ‒ 751).\n42. Tento názor ústavného súdu podporuje aj sťažovateľom 1 citovaný nález č. k. II. ÚS 177/2012,\nv ktorom ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa nie z dôvodu absentujúceho výroku,\nale (ako zhrnul v bode 26 tohto nálezu) preto, že odvolací súd mal o odvolaní sťažovateľa\nrozhodnúť na verejnom zasadnutí. Konštatoval teda porušenie práva sťažovateľa na verejné\nprerokovanie veci a vyjadrenie sa k prerokúvaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy),\nako aj tomu zodpovedajúceho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práva na obhajobu\npodľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.\n43. V prípade sťažovateľa 1 však odvolací súd rozhodoval na verejnom zasadnutí,\na preto k porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj tomu zodpovedajúcemu\nporušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru nemohlo dôjsť.\n44. Ďalšie porušenie videl ústavný súd v konaní vedenom pod č. k. II. ÚS 177/2012\nv tom, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné a podané dovolanie meritórne\nnepreskúmal. Dovolanie sťažovateľa 1 však nebolo odmietnuté podľa § 382 písm. f) Trestného\nporiadku (odmietnutie dovolania podaného proti neprípustnému rozhodnutiu), ale bolo zamietnuté\npodľa § 392 Trestného poriadku, keď najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody neboli\n\n10\n\npreukázané. V prípade sťažovateľa 1 preto nemožno hovoriť o odňatí možnosti konať, ako to bolo\nvo veci označeného nálezu ústavného súdu. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa odvolaním sťažovateľa 1 uplatneným vo vzťahu\nk výrokom o vine a treste riadne zaoberal a posúdil ho ako nedôvodné.\n45. V závere poukazuje ústavný súd na svoje uznesenie č. k. IV. ÚS 138/2013-78 z 8. marca 2013,\nktorým rozhodol o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1, ktorý namietal porušenie svojich\npráv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1To/68/2012 a jeho rozsudkom\nz 28. augusta 2012. V podanej ústavnej sťažnosti okrem iného uplatnil aj námietku neprávoplatného\nrozhodnutia práve z dôvodu chýbajúceho výroku o zamietnutí odvolania sťažovateľa 1. V tom čase\nústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa 1 je podaná predčasne (a preto neprípustná),\navšak zároveň uviedol, že krajský súd „poskytol dostačujúcu ochranu základným právam\na slobodám sťažovateľa 1/ a z výroku napadnutého rozsudku spolu s relevantnou časťou\njeho odôvodnenia v kontexte výrokov rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012 je znenie\nodsudzujúceho rozhodnutia všeobecných súdov jednoznačne zrejmé“.\n46. Vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam krajských súdov ústavný súd uvádza,\nže mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie,\nktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov zveruje najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať\nstanoviská k zjednocovaniu výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Vzhľadom na to, že ústavný\nsúd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,\nkeď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery,\nže to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. V prípade napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ústavný súd prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil.\n47. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1\nv tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde.\nV.\nK namietanému porušeniu práv sťažovateľa 1 napadnutým rozsudkom okresného súdu\n48. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc\nrozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata\na účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci\nnemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci\nim zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,\nktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,\nI. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz\npre každú osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí\nrešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,\n11\n\nmusí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci\nústavného súdu (IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).\n49. Sťažovateľ 1 mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie\nochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa 1 okresným súdom bol v konaní o odvolaní\nsťažovateľa 1 krajský súd.\n50. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa 1 v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto ústavnú sťažnosť\nv tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nVI.\nK namietanému porušeniu práv sťažovateľa 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu\n51. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd\nochranu základným právam za podmienky, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ 1 mohol podať dovolanie, čo aj využil\na o podanom dovolaní rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd. Existencia dovolacieho\nkonania nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského súdu,\nkeďže dovolanie predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa 1\n(II. ÚS 345/2020).\n52. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 v tejto časti odmietol pre nedostatok\nprávomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nVII.\nK námietke nezákonného zloženia senátu – prísediaci okresného súdu\nzákonne zvolený za prísediaceho (námietka č. 22)\n\nnebol\n\n53. V ustanoveným obhajcom doplnenej ústavnej sťažnosti sťažovateľ 1 namieta okrem iného\ntiež nezákonné zloženie okresného súdu.\n54. Konanie pred okresným súdom viedol senát zložený z predsedkyne\n,\nnáhradnej sudkyne\na prísediacich\na\n.\nSťažovateľ 1 uvádza, že podľa správy okresného súdu č. k. 1Srp/291/15 z 20. januára 2016 bol\nzvolený za prísediaceho okresného súdu na volebné obdobie 2008 až 2012 obecným\nzastupiteľstvom. Predložil však zároveň rozhodnutie obce\nč. k. 4/2016 z 29. januára 2016,\nz ktorého vyplýva, že „... Obec\nneeviduje zápisnicu obecného zastupiteľstva z roku 2008,\nna ktorej bolo prijaté uznesenie o zvolení pána\nza prísediaceho Okresného súdu\nŽilina.“.\n55. Z obsahu trestného spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nvyplýva, že táto námietka sťažovateľa 1 ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku bola obhajcom prvýkrát uplatnená (vecne špecifikovaná) až v doplnení odôvodnenia\ndovolania zaslaného okresnému súdu 1. marca 2016, a teda po lehote na podanie dovolania,\nktorá uplynula 10. októbra 2015. Dovolací súd teda na túto námietku nemohol prihliadať.\n\n12\n\n56. Sťažovateľ 1 v doplnení ústavnej sťažnosti namieta, že tento dovolací dôvod uplatnil na str. 3,\nštvrtý odsek písm. b) dovolania (podaného obhajcom sťažovateľa 1), kde uvádza: „Vec\nobžalovaného\nnapadla okresnému súdu a bola pridelená zákonnej sudkyni\n. Ako náhradného sudcu menoval predseda okresného súdu sudkyňu\n.\nrozhodovala vo veci ako sudkyňa pre prípravné konanie\no väzbe obžalovaného\nNapriek tomu, že v zmysle zásady, že vo veci samej nemôže\nkonať sudca, ktorý vo veci konal v prípravnom konaní, sudkyňa\nsa zúčastňovala hlavného pojednávania, ako náhradná sudkyňa, predsedkyňa senátu\nsa s ňou v priebehu hlavného pojednávania aktívne radila a\nbola\nprítomná aj pri záverečnej porade senátu. Podľa môjho názoru súd rozhodol v nezákonnom\nzložení.“\n57. Z citovanej časti dovolania (doplneného obhajcom sťažovateľa 1) je zrejmé, že sťažovateľ 1\nnamietal síce nezákonné zloženie senátu okresného súdu ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku, avšak len v súvislosti s postavením\nako náhradnej sudkyne. Je preto potrebné prisvedčiť najvyššiemu súdu, že táto námietka bola\nv časti týkajúcej sa prísediaceho\ndoplnená až po uplynutí lehoty na podanie\ndovolania.\n58. Vzhľadom na uvedené nebolo možné túto námietku preskúmať meritórne v dovolacom konaní.\nUvedenú námietku (v podanej ústavnej sťažnosti č. 22) však rovnako nemôže preskúmať meritórne\nani ústavný súd, čo je jedným z prejavov už spomenutého princípu subsidiarity. Zmysel\ntohto princípu totiž nie je iba v tom, aby bola vec posúdená tým orgánom, ktorý je na posúdenie\ndanej veci príslušný, ale aj v tom, aby prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia\nv opravnom konaní pred správnymi orgánmi alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným\nzákonom. Z toho taktiež vyplýva, že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným\nsúdom, hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní\no ústavnej sťažnosti a ústavný súd na tieto námietky nemôže prihliadať (pozri IV. ÚS 495/2012,\nIV. ÚS 226/2022).\n59. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.\nÚstavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 v tejto časti ako neprípustnú odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre nevyčerpanie dostupných právnych prostriedkov\nnápravy.\nVIII.\nK námietke falšovania spisového materiálu a neodňatiu veci okresnému súdu (námietka č. 19\na námietka č. 20):\n60. Vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa 1 ústavný súd poukazuje na uznesenie\nč. k. IV. ÚS 30/2012-10 z 19. januára 2012, ktorým ústavný súd rozhodol o ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa 1, kde namietal porušenie svojich práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011.\n\n13\n\n61. Najvyšší súd v tomto prípade rozhodoval o návrhu sťažovateľa 1 na odňatie veci okresnému\nsúdu a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa. Dôvodom mala byť nezákonná\nmanipulácia s vyšetrovacím spisom. Obsahovo ide celkom jednoznačne o rovnakú námietku,\nako sťažovateľ 1 uvádza pod č. 19 podanej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd o ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa 1 v tom čase rozhodol tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n62. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde je návrh na začatie konania neprípustný, ak sa týka\nveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo\nlen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.\nPretože sa ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti námietok týkajúcich sa neodňatia veci okresnému\nsúdu a falšovania spisového materiálu týka veci, o ktorej ústavný súd už právoplatne rozhodol,\nústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 v tejto časti odmietol pre neprípustnosť podľa § 56\nods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.\n63. Pokiaľ ide o súvisiacu námietku sťažovateľa 1, že podnet a trestné oznámenie za falšovanie\nspisového materiálu neboli účelovo vyšetrené, ústavný súd uvádza, že išlo o samostatné trestné\nkonanie, ktoré sťažovateľ 1 podanou ústavnou sťažnosťou nenamieta, a preto v tejto časti ústavný\nsúd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 pre nedostatok právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a)\nzákona o ústavnom súde.\nIX.\nK namietanému porušeniu práva sťažovateľa 1 okresným súdom a Okresným súdom Trnava\nnesprístupnením spisu na účely prípravy ústavnej sťažnosti (námietka č. 45)\n64. Pokiaľ ide o sťažovateľom 1 tvrdené nesprístupnenie spisového materiálu pre účely podania\nústavnej sťažnosti, ústavný súd k veci vlastnou činnosťou zistil, že okresný súd oznámením\nzo 17. augusta 2018 informoval sťažovateľa 1, že spis bude postúpený príslušnému súdu pre účely\nnahliadnutia. Následne listom z 27. augusta 2018 dožiadal Okresný súd Trnava, aby zabezpečil\nsťažovateľovi 1 nahliadnutie do spisu sp. zn. 36T/29/2010 od č. listu 3656 a vyhotovenie fotokópií\nlistín zo spisu v digitálnej forme na CD nosiči. Na ten účel zaslal Okresnému súdu Trnava uvedený\nspis v rozsahu zväzkov 13 až 18 vrátane CD nosiča s dožiadanými dátami. Následne Okresný súd\nTrnava oznámením z 12. novembra 2018 uviedol okresnému súdu, že dožiadanie realizoval.\n65. Sťažovateľ 1 si preštudoval spis 8. októbra 2018 (po uplynutí lehoty na podanie ústavnej\nsťažnosti, pozn.) a CD nosič bol odovzdaný pedagógovi.\n66. Napriek tomu, že sa spis k sťažovateľovi 1 nedostal včas, ústavný súd konštatuje, že zo strany\npríslušných okresných súdov nebola v tomto smere preukázaná nečinnosť alebo prieťahy.\nSťažovateľ 1 navyše argumentačne nijako neodôvodnil údajné porušenie jeho práv. V tomto smere\nchýba akékoľvek odôvodnenie toho, prečo bol spis nevyhnutne potrebný na účely podania ústavnej\nsťažnosti. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ 1 mal právo nahliadnuť do spisu v priebehu celého\ntrestného konania (pričom toto právo aj viackrát využil). Ústavná sťažnosť bola napokon\nsťažovateľom 1 podaná včas, pričom z jeho strany nebola neskôr doplnená, čo len poukazuje\nna fakt, že po preštudovaní spisového materiálu nedospel k žiadnym ďalším zisteniam,\nktoré považoval za potrebné doplniť.\n\n14\n\n67. Okrem uvedeného ústavný súd opätovne poukazuje na zásadu subsidiarity a skutočnosť,\nže ústavný súd v tomto prípade nie je tým orgánom, ktorý má zabezpečovať ochranu práv\nuvedených sťažovateľom 1 v súvislosti s údajným nepredložením spisového materiálu.\nAj keby bola totiž sťažnosť sťažovateľa 1 v tejto časti opodstatnená, nie je to ústavný súd,\nkto disponuje právomocou na jej prešetrenie. Sťažovateľ 1 má k dispozícii iný prostriedok nápravy\n– predovšetkým má možnosť využiť podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach\nv znení neskorších predpisov.\n68. S ohľadom na uvedené skutočnosť ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1\nzamietol pre nedostatok právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nX.\nK namietanému porušeniu práv sťažovateľa 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n69. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy. Vo svojej stabilizovanej\njudikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,\nale jeho úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený\nslobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách (I. ÚS 165/02).\n70. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť jednotlivé námietky sťažovateľa 1 vo vzťahu\nk najvyššiemu súdu v tom zmysle, či sa s nimi najvyšší súd v napadnutom uznesení vysporiadal\nústavne akceptovateľným spôsobom. Pre lepšiu orientáciu s ohľadom na rozsah námietok\nsťažovateľa 1 sú tieto námietky usporiadané podľa jednotlivých dovolacích dôvodov uplatnených\nsťažovateľom 1 v dovolacom konaní. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ 1 podané\ndovolanie odôvodnil:\n- podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda tým, že súd rozhodol v nezákonnom\nzložení;\n- podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda tým, že bolo zásadným spôsobom porušené\njeho právo na obhajobu;\n- podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, teda tým, že vo veci konal alebo rozhodoval\norgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania;\n- podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda tým, že rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom;\n- podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda tým, že rozhodnutie je založené\nna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu alebo na nesprávnom použití\niného hmotnoprávneho ustanovenia.\n\n15\n\n71. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že mimo akýkoľvek uplatniteľný\ndôvod dovolania stoja nasledovné námietky sťažovateľa 1 (ústavný súd uvádza\nlen tie, ktoré sťažovateľ 1 namieta aj v podanej ústavnej sťažnosti):\na)\n\nsťažovateľovi 1 bolo účelovo a nezákonne znemožnené vyvodiť zodpovednosť\nvoči policajtom, ktorí pri domovej prehliadke v dome rodičov sťažovateľa 1 dňa\n7. decembra 2009 postupovali nezákonne (námietka č. 11) – v tomto prípade konkrétne\nsťažovateľ 1 namieta, že bola ako oneskorene podaná zamietnutá jeho sťažnosť\nproti uzneseniu o odmietnutí veci týkajúcej sa trestného stíhania policajta vykonávajúceho\ndomovú prehliadku. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vyhodnotil správne,\nže „táto námietka\nnijako\nnesúvisí\ns napadnutým\nrozsudkom\nani\nkonaním\nmu predchádzajúcim“ (str. 10 napadnutého uznesenia). Ide o samostatné konanie,\na preto aj prípadné porušenie práv sťažovateľa 1 bolo potrebné namietať vo vzťahu\nk rozhodnutiam vydaným v dotknutom trestnom konaní;\n\nb)\n\nsťažovateľovi 1 bolo znemožnené zúčastniť sa tlačovej besedy vykonanej policajtmi,\na zároveň sa na nej obhajovať tým, že o tejto tlačovej besede nebol obhajca sťažovateľa 1\nriadne upovedomený (námietka č. 4). V prvom rade je potrebné podotknúť, že slovenský\nprávny poriadok neupravuje povinnosť kohokoľvek (a tým skôr orgánov činných v trestnom\nkonaní) upovedomovať o plánovanej tlačovej besede, a táto povinnosť preto nevplýva\nzo žiadneho právneho predpisu ani orgánom činným v trestnom konaní. Kde nie je stanovená\npovinnosť, potom nemôže dôjsť k jej porušeniu, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv\nsťažovateľa 1 tak, ako to v podanej ústavnej sťažnosti namieta. Tým skôr nie je ústavnému\nsúdu zrejmé, akým spôsobom by mal krajský súd či najvyšší súd toto porušenie napraviť.\nTlačová beseda nie je vyšetrovacím úkonom, a preto neupovedomením o jej konaní nemohlo\ndôjsť k porušeniu práva sťažovateľa 1 na obhajobu ani iného práva sťažovateľa 1.\nV tomto smere síce Trestný poriadok priamo nedefinuje, čo možno rozumieť pod pojmom\n„vyšetrovací úkon“, avšak možno si v tomto smere pomôcť analogicky inými právnymi\npredpismi, napríklad zákonom č. 236/2017 Z. z. o európskom vyšetrovacom príkaze\nv trestných veciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\nkde podľa § 3 písm. g) tohto zákona sa vyšetrovacím úkonom rozumie úkon,\nktorý je potrebné vykonať vo vykonávajúcom štáte na účely získania dôkazu v trestnom\nkonaní okrem vytvorenia spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovania dôkazu v rámci\ntakého tímu. Tlačovú besedu nemožno považovať za taký úkon, ktorým orgány činné\nv trestnom konaní zaobstarávajú dôkazy, a preto je aj táto námietka sťažovateľa 1\nneopodstatnená.\n\n72. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že neopodstatnená je aj námietka sťažovateľa 1 č. 38,\nže medializácia vedená počas trestného konania orgánmi činnými v trestnom konaní a médiami bola\núčelová a nezákonná. Pokiaľ ide o médiá, ústavný súd nepopiera, že majú v súčasnosti v rukách\nobrovskú moc a v pomerne krátkej dobe môže v podstate ktokoľvek čeliť mediálnemu tlaku,\npričom následky pre ďalší osobný a spoločenský život tohto jednotlivca môžu byť dlhotrvajúce,\nčastokrát aj celoživotné. Na strane druhej však akýkoľvek postup alebo rozhodnutie orgánov\nčinných v trestnom konaní môže byť (a býva) predmetom verejného záujmu a orgány činné\nv trestnom konaní sú povinné verejnosť o svojej činnosti primerane informovať. Sloboda prejavu\ntu totiž slúži ako prostriedok verejnej kontroly činnosti týchto orgánov. Je však nevyhnutné\n16\n\nza každých okolností trvať na požiadavke, aby informovanie o trestnom konaní rešpektovalo\nprezumpciu neviny (k tomu pozri nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. II. ÚS 577/13\nz 23. júna 2015). V tomto smere sťažovateľ 1 nepreukázal, že by orgány činné v trestnom konaní\nprezumpciu neviny nerešpektovali a to, či prezumpciu neviny rešpektovali samotné médiá, ústavný\nsúd nie je oprávnený preskúmať v tomto konaní.\n73. V časti námietok č. 4, 11 a 38 ústavnej sťažnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1\nodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nX.1. K námietke nezákonného zloženia súdu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku]:\n74. V bode 17 podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ 1 uvádza, že trestné konanie bolo „účelovo\na nezákonne pridelené\n, ktorá účelovo a nezákonne vybrala do senátu\nprísediacich“.\n75. Sťažovateľ 1 namieta spôsob pridelenia veci senátu 36T, ktorý považuje za „účelový\na veľmi rafinovaný“, lebo môže spočiatku vzbudzovať dojem, že je transparentný. Dôkazmi\npodporujúcimi pochybnosti o spontánnom pridelení veci sudkyni okresného súdu\nsú podľa sťažovateľa 1 zaujatosť samotného predsedu okresného súdu voči prokurátorke\n(v jej prospech), pridelenie\nna trestnoprávny úsek mesiac pred uzavretím\nvyšetrovania, námietky sudcov proti tomuto prideleniu a chýbajúce zdôvodnenie predsedu\nokresného súdu, ako sa s nimi vysporiadal, ako aj neposkytnutie zoznamu spisových značiek,\nktoré boli\npridelené do 16. augusta 2010 (keď bola podaná obžaloba).\nSťažovateľ 1 namieta porušenie práv, pretože súd rozhodujúci o jeho trestnom obvinení nebol\nzriadený zákonom, ale ad hoc tak, že zo siedmich prísediacich vyberala prísediacich daného senátu\npriamo predsedníčka senátu.\n76. V tejto súvislosti nemožno inak než konštatovať to, čo konštatoval aj najvyšší súd: „predmetná\nvec bola pridelená senátu 36T, ktorého predsedníčkou bola v tom čase\n,\nnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, keďže zohľadniac aj obvineným namietaný\npomer nápadu, bola prideľovaná medzi 9 senátov (§ 51 ods. 1, ods. 2 zákona o súdoch). Následne\npredsedníčka senátu v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010 výberom zo zoznamu\nprísediacich pre tento senát určila ako členov senátu\na\n.“\n77. V bode 23 podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ 1 namieta, že sudkyňa okresného súdu\nbola aj naďalej činná, potom ako náhradná sudkyňa\nnastúpila za predsedníčku senátu vo veci rozhodovania o jeho žiadosti o zmene dôvodov väzby.\nNapriek pravidlám uvedeným v § 246 ods. 2 tretej vete Trestného poriadku sa podľa sťažovateľa 1\nzúčastnila nielen rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,\nale aj hlavného pojednávania, na ktorom 28. júna 2012 vyniesla rozsudok.\n78. Z trestného spisu vyplýva (a takto to konštatoval aj najvyšší súd), že\nreálne nenastúpila ako náhradná sudkyňa za\n. Pri rozhodovaní o väzbe\nju zastúpila ako zastupujúca sudkyňa podľa rozvrhu práce a ako náhradná sudkyňa sa nezúčastnila\nani na hlasovaní o prvostupňovom rozsudku. Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že podľa § 170 ods. 1\n\n17\n\ndruhej vety Trestného poriadku sa na porade o hlasovaní so súhlasom predsedu senátu\nmôže zúčastniť aj náhradný sudca, náhradný prísediaci a vyšší súdny úradník, ktorí však nehlasujú.\n79. V uvedených záveroch najvyššieho súdu nemožno badať svojvoľnosť ani nezákonnosť.\nNajvyšší súd sa s týmito námietkami sťažovateľa 1 vysporiadal riadnym a ústavne akceptovateľným\nspôsobom, a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 odmieta ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nX.2. K námietke porušenia práva sťažovateľa 1 na obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku]:\n80. Právo na obhajobu v zmysle 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zahŕňa vytvorenie\npodmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup\npri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.\nO zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní\nobhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť\naj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení\nzásadným spôsobom (I. ÚS 263/2019).\n81. Nie každé porušenie zákonných ustanovení upravujúcich právo obvineného na obhajobu napĺňa\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže k porušeniu tohto práva\nmusí dôjsť zásadným spôsobom a toto porušenie sa musí zároveň týkať pre rozhodnutie\npodstatného dôkazu (rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v zbierke stanovísk pod č. 6/2010).\n82. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno\nhovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98). Za iné dôvody zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,\npredovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého\norgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo\nalebo nepriamo k pochybeniam, či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu\nverejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva,\nktorého porušenie sa namieta. Tam, kde teda intenzita pochybenia/nedostatkov v činnosti orgánov\nčinných v trestnom konaní/súdu nedosahuje potrebný ústavnoprávny rozmer, nepôjde zrejme\no zásadné porušenie práva na obhajobu a naopak.\n83. Tak pre dovolací súd, ako aj pre ústavný súd je teda z hľadiska posúdenia porušenia práva\nsťažovateľa 1 na obhajobu podstatné\n- či sťažovateľom 1 namietanými postupmi a konaniami jednotlivých orgánov činných v trestnom\nkonaní/všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu;\n- či toto porušenie bolo zásadné – t. j. v zásade, či zistené porušenie zákona mohlo viesť ku zmene\nnapadnutého rozhodnutia (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v zbierke\nstanovísk pod č. 52/2013).\n\n18\n\n84. V nadväznosti na túto svoju úvahu najvyšší súd konštatoval, že z napadnutého rozsudku\nokresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že pre záver o vine sťažovateľa 1 a o uloženom\ntreste boli pre súdy oboch stupňov rozhodujúce výsledky znaleckého skúmania (a) z odvetvia\nmolekulárnej biológie a analýzy DNA, (b) z odboru daktyloskopie, (c) z odvetvia súdneho\nlekárstva, (d) z odvetvia psychiatrie, (e ) z odboru psychológie, (f) z odvetvia traumatológie\na chirurgie, (g) výpovede svedkov\n,\n,\n,\n,\n,\n,\n,\n,\na\n(ktorí boli okrem poslednej menovanej vypočutí na hlavnom pojednávaní)\na (h) videozáznam z obhliadky miesta činu a zo zápisnice z obhliadky miesta činu\ns fotodokumentáciou.\n85. Najvyšší súd pri posudzovaní dovolania sťažovateľa 1 vo svojej podstate povedal,\nže tam, kde výsledok vykonaného dokazovania nebol podstatný pre rozhodnutie vo veci samej\n(t. j. tam, kde súd sám zrejme vyhodnotil, že tento dôkaz nebol podstatný, prípade ho nevzal\ndo úvahy), tam ani v prípade, ak by došlo k porušeniu práva sťažovateľa 1 na obhajobu,\ntakéto porušenie nemožno vyhodnotiť ako zásadné. Aj prípadné porušenie práv sťažovateľa 1\nby totiž nemalo žiadny vplyv na výsledné rozhodnutie súdu a zákonnosť celého trestného konania\nako celku. Táto argumentácia najvyššieho súdu je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná\na navyše logická.\n86. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že charakter zásadného porušenia práva\nna obhajobu nemajú nasledovné námietky sťažovateľa 1:\n- spochybňujúce zákonnosť získania plynového paralyzačného spreja, ktorý bol zaistený\npri obhliadke altánku na pozemku domu\n26. apríla 2010 preto, že obhajca nebol\no tomto úkone vôbec upovedomený;\n- obhajca podľa slov sťažovateľa 1 nebol upovedomený ani o obhliadke sporáku v dome svedka\n10. decembra 2009, v priebehu ktorej boli zaistené obhorené veci – je pravda,\nže v rámci tejto obhliadky boli zaistené rôzne veci, ktoré boli podrobené znaleckému skúmaniu,\navšak ani výsledky tohto znaleckého skúmania rovnako neboli podstatné pre rozhodnutie súdu;\n- v priebehu trestného konania bol obhajca neskoro upovedomený o obhliadke domu jeho rodičov\n7. decembra 2009 o 18.00 h a tiež 14. decembra 2009 o 10.43 h – z vykonanej obhliadky\nnevyplynul žiadny pre trestné konanie podstatný dôkaz;\n- obhajcovi nebola umožnená účasť pri všetkých úkonoch prehliadky matky sťažovateľa 1 ‒ matka\nsťažovateľa 1 využila svoje právo nevypovedať, a to tak v prípravnom konaní,\nako aj na hlavnom pojednávaní.\n87. Namietané porušenie práva na obhajobu ďalej sťažovateľ 1 odôvodňuje nasledovnými\nnámietkami:\nA) Sťažovateľ 1 tvrdí, že mu bolo zabránené podať prostredníctvom obhajcu riadne\nodôvodnenú sťažnosť proti vznesenému obvineniu (námietka č. 3):\n\n19\n\n88. Zo spisu vyplýva, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline vzniesol\nsťažovateľovi 1 obvinenie uznesením zo 7. decembra 2009. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi 1\ndoručené 7. decembra 2009, pričom pri výsluchu v ten istý deň sťažovateľ 1 zahlásil do zápisnice\nvyšetrovateľovi sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil.\n89. Krajská prokurátorka rozhodla o podanej sťažnosti už na druhý deň (8. decembra 2009)\ntak, že sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľ 1 namieta, že mu nebolo umožnené podať\nproti vzneseniu obvinenia riadne odôvodnenú sťažnosť, keďže krajská prokurátorka rozhodla\nešte pred tým, ako sťažovateľovi 1 uplynula lehota na podanie sťažnosti, v rámci\nktorej sťažovateľ 1 tvrdí, že mal v úmysle podanú sťažnosť odôvodniť.\n90. Konštantná judikatúra ústavného súdu uvádza, že trestné konanie je od svojho začiatku\naž po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie\ngarancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať,\nresp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (III. ÚS 75/05). Uznesením o vznesení obvinenia\nsa vo vzťahu k obvinenému začína trestného stíhanie a obvinený nadobúda ako strana trestného\nkonania práva podľa Trestného poriadku, ktoré zabezpečujú možnosť realizácie základných práv,\nči už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. Samotné vznesenie obvinenia však nevedie\nk zásahu do základných práv (III. ÚS 477/2021).\n91. Pokiaľ podmienkou pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia je „na podklade trestného\noznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver,\nže trestný čin spáchala určitá osoba“, potom odôvodnenie sťažovateľa 1 k podanej sťažnosti mohlo\nsmerovať len k tomu, či v tomto štádiu trestného konania vyšetrovateľ disponoval takými dôkazmi,\nktoré by tento záver odôvodňovali. Napriek chýbajúcemu odôvodneniu podanej sťažnosti krajská\nprokurátorka v plnom rozsahu preskúmala napadnuté uznesenie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal, a súvisiaci spisový materiál. Vyhodnotila, že je „zrejmé, že vyšetrovateľ\nmá zabezpečený dostatok dôkazov na dôvodné podozrenie, že pokračujúce skutky citovaného\ntrestného činu spáchal obvinený“.\n92. Napokon s ohľadom na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecných súdov je potrebné\nuviesť, že aj keby bolo možné polemizovať o tom, v ktorom momente orgány činné v trestnom\nkonaní disponovali dostatkom dôkazov pre konštatovanie „dostatočne odôvodneného záveru“,\nže trestný čin spáchal sťažovateľ 1, je zrejmé, že tento moment v určitom čase nastal.\n93. Napriek skutočnosti, že orgány činné v trestnom konaní mali s vydaním rozhodnutia,\nktorým rozhodli o sťažnosti sťažovateľa 1 voči uzneseniu o vznesení obvinenia, počkať\naž do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že toto porušenie nedosiahlo\ntakú intenzitu, ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo by bola spôsobilá relevantným\nspôsobom zasiahnuť do základných práv sťažovateľa 1, ktorých porušenie namieta v podanej\nústavnej sťažnosti. Navyše je potrebné uviesť, že sťažovateľ 1 túto skutočnosť nenamietal\nv odvolacom konaní, ale až v podanom dovolaní. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1\nv tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 2 zákona\no ústavnom súde pre neprípustnosť z dôvodu nevyčerpania právnych prostriedkov, ktoré\nmu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, a to v reťazci subsidiarity námietok.\n\n20\n\nB) Pod č. 5 sťažovateľ 1/ namieta, že obhajca nemal možnosť zúčastniť sa na neverejnom\nzasadnutí krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa 1 do väzby:\n94. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa 1 najvyšší súd odkázal na § 302 ods. 2 Trestného\nporiadku, podľa ktorého pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda\nsenátu umožniť účasť aj prokurátorovi, obvinenému a jeho obhajcovi.\n95. Ako už zo samotného pojmu „neverejné zasadnutie“ vyplýva, všeobecným pravidlom o účasti\nna neverejnom zasadnutí je to, že iné osoby (ako sú členovia senátu a zapisovateľ) sú z účasti\nna neverejnom zasadnutí vylúčené. Z tohto pravidla Trestný poriadok stanovuje výnimky.\nTakýmito výnimkami sú, ak sa o nich rozhoduje na neverejnom zasadnutí, rozhodovanie o väzbe\na rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Kým v prípade rozhodovania o väzbe\nmá právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca\n(hoci to nie je ich povinnosť, ale právo), v prípade rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu\no väzbe platí režim opačný, a to, že predseda senátu môže účasť na neverejnom zasadnutí\ntýmto osobám umožniť. Nejde však o povinnosť predsedu senátu, ale o možnosť,\nktorá bude spravidla využívaná najmä tam, kde si rozhodnutie o sťažnosti vyžaduje doplnenie,\nprípadne ozrejmenie nejasností. Najvyšší súd preto správne vyhodnotil, že ani neúčasťou obhajcu\nsťažovateľa 1 na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa 1\nproti rozhodnutiu o vzatí do väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa 1 na obhajobu.\nC) Právo na obhajobu malo byť porušené aj tým, že nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa 1\no osobné vypočúvanie svedkov a znalcov (námietka č. 9):\n96. Zo spisu je zrejmé, že 26. apríla 2010 doručil sťažovateľ 1 vyšetrovateľovi žiadosť,\nktorou požaduje, aby sa výsluchy svedkov konali za jeho prítomnosti. Na túto žiadosť reagoval\nvyšetrovateľ listom zo 6. mája 2010, v ktorom poukázal na § 213 ods. 1 Trestného poriadku,\npodľa ktorého policajt môže povoliť účasť obvineného na vyšetrovacích úkonoch a umožniť\nmu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu\na úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je dôvodný predpoklad, že ho nebude\nmožné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by zabezpečovanie jeho prítomnosti alebo jeho\nprítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto úkonu. Účasť sťažovateľa 1 na zostávajúcich úkonoch\nsťažovateľovi 1 nepovolil.\n97. Najvyšší súd k tejto námietke naviac skonštatoval, že jednotliví svedkovia (okrem\n, ktorá však bola vypočutá ešte pred doručením žiadosti sťažovateľa 1) boli vypočúvaní\nna hlavnom pojednávaní, kde ich sťažovateľ 1 mohol konfrontovať a rovnako mohol otázky klásť\nsvedkom aj obhajca, ktorého mal sťažovateľ 1 k dispozícii od momentu, keď mu bolo vznesené\nobvinenie. Aj táto námietka sťažovateľa 1 je s ohľadom na uvedené zjavne neopodstatnená.\nD) Neupovedomovanie alebo neskoré/neúplné upovedomovanie obhajcu sťažovateľa 1\no niektorých úkonoch trestného konania (námietka č. 10):\n98. Sťažovateľ 1 ďalej namieta, že:\n- 7. decembra 2009 o 19.40 h bol vykonaný výsluch svedka\n(JUDr. Tibora Bicka) upovedomili neskoro;\n\n21\n\n, o ktorom obhajcu\n\n- obhajcu JUDr. Tibora Bicka neupovedomili ani o obhliadke pozemku domu\nktorá bola vykonaná 14. decembra 2009 o 9.35 h.\n\n,\n\n99. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že obhajca bol o vykonaní týchto procesných úkonov\nriadne vyrozumený a nebolo preukázané, že by vyvinul iniciatívu o preloženie termínu\njeho vykonania, prípadne že by tieto skutočnosti v čase vykonávania jednotlivých úkonov\nakokoľvek namietal. K tomu argumentu najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že z priloženého\ntrestného spisu vyplýva, že túto možnosť obhajca sťažovateľa 1 v iných prípadoch viackrát využil.\nRovnako zo spisu vyplýva aj skutočnosť, že pri niektorých úkonoch sa JUDr. Tibor Bicko nechal\nzastúpiť advokátskou koncipientkou\n.\n100. V súvislosti s výsluchom svedka\nzároveň najvyšší súd (na strane 31 ‒ 32)\nkonštatoval, že „obvinený mal v konaní pred súdom (priamo aj prostredníctvom obhajcu) klásť\ntomuto svedkovi otázky i vo vzťahu k jeho skoršej výpovedi, ktorá bola na hlavnom pojednávaní\nprečítaná a spochybniť tak jeho hodnovernosť“. Ústavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje,\nže trestné konanie je proces, v rámci ktorého aj prípadné pochybenia orgánov činných v trestnom\nkonaní ešte môžu byť v rámci neskorších úkonov korigované. Aj prípadné oneskorené\nupovedomenie obhajcu o výsluchu svedka, ktorý bol neskôr vypočutý na hlavnom pojednávaní,\ntak neporušilo právo sťažovateľa 1 na obhajobu, pretože ten mal možnosť sám,\nale aj prostredníctvom obhajcu, neskôr toto právo v plnom rozsahu realizovať.\n101. Zákon nevyžaduje na vykonanie úkonov dohodu orgánov činných v trestnom konaní\ns obvinenými, prípadne ich obhajcami o tom, či miesto a čas vykonávaného úkonu vyhovuje\npotrebám obhajoby. Napriek tomu zo spisu vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní v prípade,\nkeď to bolo možné, žiadosti obhajcu o preloženie termínu vyhoveli. Z povahy niektorých úkonov\nje však zrejmé, že to nie je možné v každom prípade.\n102. Sťažovateľ okrem toho namietal aj skutočnosť, že jeho obhajca JUDr. Tibor Bicko nebol\nupovedomený o vyšetrení duševného stavu sťažovateľa 1 znalcami.\n103. Medzi práva obvineného uvedené v § 34 ods. 1 Trestného poriadku patrí aj právo obvineného\nžiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných\núkonoch prípravného konania. Úkonmi trestného konania sa rozumejú všetky úkony, ktoré orgány\nčinné v trestnom konaní a súdy vykonávajú na základe Trestného poriadku. Sú to úkony vykonané\npred začatím trestného stíhania, úkony počas prípravného konania, úkony prokurátora vykonávané\nv rámci dozoru prokurátora, úkony vykonávané súdom v rámci súdneho konania, úkony\nvykonávacieho konania a vyplývajúce z právnej úpravy o právnom styku s cudzinou a úkony\nsúvisiace s vymáhaním trov konania (Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.\nTrestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 302 ‒ 305). V tomto smere\nvšak je potrebné konštatovať, že samotné znalecké dokazovanie nie je úkonom trestného konania\n(GŘIVNA, T. První zkušenosti s aplikací zákona o obětech trestných činů. In: KURUC, P. (ed.):\nObete kriminality a ich práva. 1. vydanie. Žilina : Spoločnosť pre trestné právo a kriminológiu,\n2015, s. 22). Navyše, prítomnosť akejkoľvek tretej osoby môže mať výrazný negatívny vplyv\nna objektívnosť vyšetrenia. Aj túto námietku sťažovateľa 1 preto ústavný súd vyhodnotil\nako neopodstatnenú.\n\n22\n\nE) Pod č. 13 sťažovateľ 1 namieta, že po skončení vyšetrovania mu nebol predložený celý\nvyšetrovací spis na preštudovanie:\n104. Podľa záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, ktoré sa uskutočnilo 28. júla 2010,\nbol sťažovateľ 1 na možnosť preštudovania spisu písomne upozornený vyrozumením\nz 21. júla 2010 (čo potvrdzuje obsah spisu) a ustanovený obhajca\nrovnako\nvyrozumením z 21. júla 2010.\n105. Podľa § 208 Trestného poriadku ak policajt považuje vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie\nza skončené a jeho výsledky za postačujúce na podanie návrhu na obžalobu alebo na iné\nrozhodnutie, umožní obvinenému, obhajcovi, poškodenému, jeho splnomocnencovi\nalebo opatrovníkovi, zúčastnenej osobe a jej splnomocnencovi v primeranej lehote preštudovať spis\na podať návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania; týchto práv sa môžu\ntieto osoby výslovne vzdať, o čom musia byť poučené. Ak nejde o konanie podľa § 204 ods. 1,\nobvineného a obhajcu upozorní policajt na práva podľa prvej vety najmenej tri dni vopred.\nTúto lehotu možno s ich súhlasom skrátiť. Návrh na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného\nvyšetrovania môže policajt odmietnuť, ak ho nepovažuje za potrebný.\n106. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená minimálna lehota troch dní bola dodržaná.\nZo záznamu tiež vyplýva, že na základe písomnej žiadosti sťažovateľa 1 mu boli priamo ešte\nv máji 2010 zaslané jednotlivé časti vyšetrovacieho spisu a rovnako jeho obhajca\nvyužil určené lehoty na nazretie do spisu.\n107. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodal, že aj keby bolo tvrdenie sťažovateľa 1 o porušení\njeho práv v tomto smere preukázané (čo nebolo), mal možnosť uplatniť návrhy na doplnenie\ndokazovania počas celého konania pred súdom, čím bolo jeho právo na obhajobu v plnej miere\nzachované.\nF) K námietke č. 15, že podaná obžaloba mala nezákonne zmenenú skutkovú časť oproti\nvznesenému obvineniu:\n108. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľ 1 neuviedol žiadnu (nielen ústavnoprávnu)\nargumentáciu, ktorá by umožnila ústavnoprávny prieskum. Ústavnému súdu nie je zrejmé,\nv čom mala namietaná nezákonnosť spočívať, a ani to, ako tým mohlo dôjsť k porušeniu práv\nsťažovateľa 1. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 odmietol\npre nesplnenie zákonom stanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom\nsúde.\nG) K námietke č. 25, že senát okresného súdu účelovo a nezákonne odmietol zvukovo\nzaznamenávať priebeh zasadnutí a pojednávaní:\n109. K tejto námietke najvyšší súd uviedol, že povinnosť zaznamenávať priebeh hlavného\npojednávania aj s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku\nbola do Trestného poriadku zavedená od 1. marca 2015. Dovtedy bolo na rozhodnutí predsedu\nsenátu, či sa o hlavnom pojednávaní vyhotoví zápisnica diktovaním predsedom senátu,\nrýchlopisným záznamom alebo sa na vyhotovenie zápisnice použije iné vhodné záznamové\nzariadenie. Spôsob vyhotovenia zápisnice bol podmienený nielen technickými, ale i personálnymi\nkapacitami toho-ktorého súdu potrebnými na následný prepis, či už rýchlopisných\nalebo iných záznamov.\n23\n\n110. Najvyšší súd sa aj k tejto dovolacej námietke sťažovateľa 1 zrozumiteľne a ústavne súlade\nvyjadril a ústavný súd aj túto námietku považuje s ohľadom na uvedené za zjavne neopodstatnenú.\nH) K námietke, že sťažovateľovi 1 bolo znemožnené pripraviť si záverečnú reč (námietka\nč. 26):\n111. Dňa 28. júna 2012 bol na pojednávaní okresného súdu vyhlásený rozsudok po tom,\nako bol pôvodný rozsudok okresného súdu zrušený a vrátený zo strany krajského súdu.\nSám sťažovateľ 1 v podanom odvolaní uvádza, že „v podstate jediným dôvodom zrušenia rozsudku\nbolo, že v priebehu verejného zasadnutia na Krajskom súde v Žiline pri rozhodovaní o mojom\nodvolaní vznikli pochybnosti o zhode rovnopisov rozsudkov, ktoré boli doručené stranám\nv konaní...“.\n112. Už v podanom dovolaní sťažovateľ 1 namietal, že nemal dostatočný čas na prípravu obhajoby.\nNajvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa 1 uviedol, že sťažovateľ 1 aj s ohľadom\nna to, že bol právne zastúpený, mohol a mal predpokladať, že okresný súd rozhodne po vrátení veci\nhneď na prvom pojednávaní, osobitne keď išlo o väzobnú vec, kde sú súdy povinné vybavovať veci\nprednostne a urýchlene. Zákonná lehota na prípravu na hlavné pojednávanie bola zachovaná\naj vo vzťahu k sťažovateľovi 1, aj vo vzťahu k jeho obhajcovi. Dokazovanie bolo doplnené\nlen prečítaním aktuálneho hodnotenia (v tom čase) obvineného, správ o jeho povesti, odpisu\nz registra trestov a lustrácie z informačného systému Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky.\n113. Navyše k tejto námietke krajský súd správne uviedol, že povinnosť upozorňovať strany\nkonania na to, že budú prednášané záverečné reči, by bola v praxi s ohľadom na nepredvídateľnosť\npriebehu hlavného pojednávania len ťažko realizovateľná (strana 45 rozsudku krajského súdu).\n114. Najvyšší súd sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa 1\na ústavný súd rovnako konštatuje, že zo strany okresného súdu nedošlo k žiadnemu porušeniu\nani zásahu do práv sťažovateľa 1 a rovnako ani zo strany najvyššieho súdu, ktorý túto námietku\nvyhodnotil ústavne súladným spôsobom.\nI) K námietke neposkytovania účinnej obhajoby ustanoveným obhajcom\n(námietka č. 29):\n115. Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obhajca právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť\naj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Ustanovenie § 37\nTrestného poriadku potom spresňuje, v ktorých prípadoch musí mať obvinený obhajcu\nuž v prípravnom konaní (tzv. povinná obhajoba).\n116. Povinnú obhajobu možno realizovať jednak vlastnou voľbou obhajcu zo strany obvineného\n(ktorá má prednosť), ako aj ustanovením obhajcu zo strany všeobecného súdu (ktoré prichádza\ndo úvahy potom, ako si obvinený obhajcu sám nezvolí). Nemôžu byť pochybnosti v tom smere,\nže v oboch týchto prípadoch musí byť obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe zabezpečené plné\nvyužitie práva na obhajobu (II. ÚS 266/2013).\n117. Zodpovednosť štátu za právneho zástupcu, ktorého štátny orgán ustanoví účastníkovi konania,\nje súčasťou ochrany, ktorá sa zaručuje podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. Európsky súd\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil právny názor, podľa ktorého „Dohovor nemá\n\n24\n\nza zámer zaručiť práva, ktoré sú teoretické alebo iluzórne, ale slúži na ochranu práv,\nktoré sú praktické a účinné... Púhe ustanovenie právneho zástupcu nezabezpečuje účinnú pomoc,\npretože ustanovený právnik môže zomrieť, vážne ochorieť, môže byť dlhodobo zbavený možnosti\nvo veci konať alebo vyhýbať sa svojim povinnostiam. Ak sa o tom dozvedia, štátne orgány\nsú povinné vymeniť ho alebo donútiť ho, aby si plnil povinnosti“ (Artico proti Taliansku, rozsudok\nESĽP z 13. 5. 1980, č. 6694/74, s. 16). Na druhej strane, štát nemožno brať na zodpovednosť\nza každý nedostatok na strane právnika ustanoveného s cieľom poskytnutia právnej pomoci\n(tamtiež, s. 18). „Z nezávislosti právnickej profesie od štátu vyplýva, že konanie obhajcu svojou\npodstatou je záležitosťou obhajovaného a obhajcu bez ohľadu na to, či bol ustanovený v režime\nprávnej pomoci poskytovanej štátom, alebo či pomoc poskytuje na súkromné náklady. Od štátnych\norgánov možno vyžadovať zásah do tohto vzťahu len ak zlyhanie zástupcu ustanoveného\nna poskytnutie právnej pomoci je očividné, alebo ak ich na to dostatočne upozornili\niným spôsobom.“ (Kamasinski proti Rakúsku, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1989, č. A-168, s. 33).\n118. Tak v prípade zvoleného, ako aj v prípade ustanoveného obhajcu štát zásadne nenesie\nzodpovednosť za zlý výkon obhajoby. Vyplýva to zo skutočnosti, že advokácia je nezávislá od štátu\na výkon obhajoby je predovšetkým otázkou vzťahu medzi obvineným a obhajcom. V prípade\nustanoveného obhajcu má však obvinený právo nie na ustanovenie, ale na pomoc obhajcu. Dohovor\nzaručuje nie teoretické práva, ale práva konkrétne a účinné. Ustanovenie obhajcu ešte samo osebe\nnezabezpečuje účinnú obhajobu. Ak ustanovený obhajca prima facie neplní svoje povinnosti,\npríslušné orgány musia ustanoviť iného obhajcu alebo urobiť vhodné opatrenia, aby obhajoba\nnebola iluzórna. Nečinnosť príslušných orgánov v takej situácii treba kvalifikovať ako porušenie\nčl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (II. ÚS 452/2010). Zároveň je však ústavný súd toho názoru,\nže námietka obvineného smerujúca k spôsobu vedenia obhajoby ustanoveným advokátom musí byť\nopodstatnená, a to najmä s ohľadom na možnú účelovosť podaných námietok voči ustanovenému\nadvokátovi. Z tohto pohľadu sa preto ústavný súd zaoberal argumentáciou sťažovateľa 1,\nktorú predložil všeobecným súdom vo vzťahu k ustanovenému advokátovi\n.\n119. Z trestného spisu vyplýva, že 7. júla 2010 bol vyšetrovateľovi prostredníctvom JUDr. Tibora\nBicka doručený list sťažovateľa 1 z 29. júna 2010, z ktorého vyplýva vypovedanie plnej moci\npre obhajcu JUDr. Tibora Bicka. Opatrením z 8. júla 2010 bol sťažovateľovi 1 ustanovený obhajca\nex offo\n. Podľa záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu sťažovateľ 1\n28. júla 2010 predložil vyšetrovateľovi list týkajúci sa námietky voči osobe obhajcu,\nv ktorom sťažovateľ 1 uvádza: „... nesúhlasím s tým, aby ma naďalej obhajoval pre stratu dôvery.\nObhajca nerešpektuje moje pokyny na obhajobu – jeho obhajoba je v zjavnom rozpore\ns mojou predstavou.“ Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že údajný blízky vzťah k osobe\na poškodenému\n(na ktorý poukazuje v podanom\ndovolaní) v tejto námietke neuvádza. Je teda potrebné konštatovať minimálne to, že údajnú\npozitívnu zaujatosť advokáta sťažovateľ 1 prvýkrát namietal až v podanom dovolaní, čo vylučuje\nmožné porušenie zo strany všeobecných súdov.\n120. Od momentu ustanovenia obhajcu\nsťažovateľovi 1 neuplynul\nani jeden mesiac, pričom jediným úkonom, ktorý ustanovený obhajca mal možnosť vykonať\ndo času podania námietky voči jeho osobe sťažovateľom 1, bolo štúdium spisu. Námietku vzniesol\nsťažovateľ 1 až priamo pri úkone záverečného preštudovania spisu. Z viacerých vyjadrení\n25\n\nobsiahnutých v súdnom spise priamo vyplýva, že očakával prerušenie úkonu – preštudovanie\nvyšetrovacieho spisu, k čom však nedošlo, a to s ohľadom na § 43 ods. 3 Trestného poriadku\n(na ktorý poukázal ustanovený obhajca, pozn.), podľa ktorého je ustanovený obhajca povinný plniť\nsvoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným\nobhajcom. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zmena v osobe obhajcu nie je dôvodom\nna prerušenie či odloženie úkonu, pretože obvinený má po celú dobu práve s ohľadom\nna toto ustanovenie zabezpečený reálny výkon jeho práva na obhajobu v plnom rozsahu.\n121. Rovnako zo súdneho spisu vyplýva skutočnosť, že už 17. augusta 2022 si sťažovateľ 1\nopätovne za svojho obhajcu zvolil JUDr. Tibora Bicka. Medzičasom pritom nebol vykonaný žiadny\núkon trestného konania.\n122. Vychádzajúc zo znenia § 43 ods. 3 Trestného poriadku je zrejmé, že ani v prípade,\nak by námietke sťažovateľa 1 voči ustanovenému obhajcovi bolo vyhovené, táto skutočnosť\nby nemala žiadny vplyv na trestné konanie, keďže preštudovania spisu sa ešte\nzúčastniť musel a žiadny iný úkon sa následne nekonal.\n123. Ústavný súd zároveň poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k. Otp/638/2009\nz 9. augusta 2010, ktorým bolo rozhodnuté tak, že súd neoslobodil\nod povinnosti obhajovania sťažovateľa 1. Súd v tomto uznesení konštatuje, že pre oslobodenie\nustanoveného obhajcu nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku\na súčasne nebolo preukázané ani to, že ustanovený obhajca by si dlhodobo neplnil povinnosti\nv rámci obhajoby sťažovateľa 1. Konštatuje, že „...\nbezodkladne\npo jeho ustanovení za obhajcu sa dôkladne oboznámil s trestnou vecou, doteraz zabezpečenými\ndôkazmi, a to opakovaným štúdium vyšetrovacieho spisu, zabezpečením fotokópií, ako to vyplýva\nzo záznamu vo vyšetrovacom spise, opakovane vykonal poradu s obvineným a prebral\ns ním výsledky dokazovania a spôsob obhajoby v tomto trestnom konaní, riadne sa zúčastňuje\núkonov trestného konania, na ktoré je predvolaný. Pokiaľ obvinený tvrdí, že obhajca nemá\njeho dôveru, pretože nerešpektuje jeho pokyny na obhajobu a obhajcom realizovaná obhajoba\nje v zjavnom rozpore s predstavou obvineného, súd poznamenáva, že pre oslobodenie obhajcu\nod povinnosti obhajovania nepostačuje iba samotné tvrdenie obvineného o nedostatku dôvery,\nale nedostatok dôvery tu musí byť preukázaný určitými reálne existujúcimi, objektívnymi\nskutočnosťami závažnej povahy, a len za takýchto okolností môže byť považovaný za vážny dôvod\nv zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Tr. Por. pre oslobodenie ustanoveného obhajcu od povinnosti\nobhajovania...“.\n124. Listom z 3. októbra 2010 sťažovateľ 1 požiadal o ustanovenie obhajcu opätovne,\npretože, ako uviedol, JUDr. Tibor Bicko stratil jeho dôveru. Zároveň výslovne žiadal,\naby mu opätovne neustanovili ako ustanoveného obhajcu\n. Opatrením\nzo 6. októbra 2010 bol sťažovateľovi 1 opätovne ustanovený za obhajcu\n.\n125. Ako ustanovený obhajca sťažovateľa 1 sa\nnásledne zúčastnil\nneverejného zasadnutia 8. októbra 2010 a hlavného pojednávania 28. októbra 2010,\nna ktorom žiadal, aby bol zbavený povinnosti naďalej sťažovateľa 1 obhajovať. Okresný súd\ntejto žiadosti\nvyhovel. Na uvedenom hlavnom pojednávaní bol vykonaný\niba výsluch sťažovateľa 1 (ktorý v podstate odmietol vypovedať) a výsluch poškodeného\n\n26\n\n(ako vyplýva z rozhodnutia okresného súdu – pre rozhodnutie o vine a treste nepodstatné\ndôkazy).\n126. Ústavný súd zároveň uvádza, že z trestného spisu nevyplýva žiadosť sťažovateľa 1\no ustanovenie iného obhajcu (t. j. od jeho druhého ustanovenia tohto obhajcu nenamietal),\nčo najvyšší súd považoval za podstatné z hľadiska zachovania práva sťažovateľa 1 na obhajobu\na k oslobodeniu\nod povinnosti obhajovať sťažovateľa 1 došlo až na základe\noznámenia\no neprekonateľne rozdielnych názoroch na spôsob vedenia\nobhajoby.\n127. Ústavný súd považuje za dôležité uviesť, že v argumentácii sťažovateľa 1 vo vzťahu\nk tvrdenému porušeniu jeho práv v tejto časti ústavnej sťažnosti chýbajú právne významné\nelementy. V sťažnosti neuviedol, v čom konkrétne malo spočívať porušenie jeho práv\na z akých dôvodov je toho názoru, že mu\nneposkytoval účinnú obhajobu.\nJ) K námietke neposkytovania účinnej obhajoby náhradným obhajcom\n(námietka č. 30):\n128. V námietke č. 30 sťažovateľ 1 poukazuje na to, že „ustanovený náhradný obhajca\n... neposkytoval účinnú obhajobu v dôsledku neplnenia si svojich povinností,\npreto mal byť zbavený povinnosti obhajovať ma k čomu nedošlo“.\n129. V podanom dovolaní sťažovateľ 1 uvádza, že\nnebol za ním ani jedinýkrát,\nv rámci obhajoby nepodal žiadne podanie a nerešpektoval jeho nesúhlas s tým, aby ho obhajoval,\nna piatich úkonoch nebol prítomný vôbec, na siedmich sa nechal (proti jeho vôli) zastúpiť.\n130. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto dovolacej námietke sťažovateľa 1 uviedol, že hoci má náhradný\nobhajca rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca, na hlavnom\npojednávaní a verejnom zasadnutí ich môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného\nalebo ustanoveného obhajcu (§ 42 ods. 2 Trestného poriadku). Pokiaľ ide o účasť substitúta\nnáhradného obhajcu na neverejných zasadnutiach, ich predmetom bolo rozhodovanie o väzbe,\nktoré stojí mimo dovolací prieskum v tejto veci. K účasti substitúta náhradného obhajcu\nna verejnom zasadnutí najvyšší súd uviedol, že podľa zápisnice jednak sťažovateľ 1 nežiadal,\naby sa konalo zasadnutie v prítomnosti jeho zvoleného obhajcu (ktorý sa ospravedlnil), a neuplatnil\nžiadne námietky voči prítomnému obhajcovi.\n131. Ustanovenie náhradného obhajcu je odôvodnené najmä v trestných veciach,\nv ktorých je predpoklad dlhšieho trvania súdneho konania. Náhradný obhajca sa ustanovuje\npopri ustanovenom obhajcovi alebo zvolenom obhajcovi opatrením, pričom má rovnaké práva\na povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. To znamená, že náhradný\nobhajca musí\nbyť\npripravený\nna\nhlavné\npojednávanie\na\nverejné\nzasadnutie,\nna ktorom sa aj zúčastňuje. Na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí však aktívne vystupuje\nlen vtedy, keď sa na ňom nezúčastní zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca (II. ÚS 211/2013).\n132. Sťažovateľ 1 ďalej uviedol, že sa náhradný obhajca nezúčastnil piatich úkonov (pozn. uvádza\nlen štyri):\n-\n\nhlavné pojednávanie 10. februára 2012\n\n-\n\nhlavné pojednávanie 14. februára 2012\n27\n\n-\n\nverejné zasadnutie 17. februára 2012\n\n-\n\nverejné zasadnutie 29. mája 2012.\n\n133. Vo všetkých týchto prípadoch náhradný obhajca svoju účasť riadne ospravedlnil\ns tým, že mu JUDr. Tibor Bicko potvrdil, že sa týchto úkonov zúčastní, a preto jeho účasť nebude\npotrebná. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že náhrady obhajca si v priebehu trestného konania riadne\nplnil všetky svoje povinnosti a zúčastňoval sa jednotlivých úkonov trestného konania.\n134. Sťažovateľ 1 ďalej namietal substitučné zastúpenie náhradného obhajcu, pričom\nargumentoval uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 To/11/2007 zo 16. januára 2008 (v zbierke\nstanovísk pod č. R 24/2008), podľa ktorého ak u advokáta, ktorý bol v trestnom konaní ustanovený\nobvinenému za obhajcu, vznikne akákoľvek prekážka, ktorá mu bráni vo vykonávaní advokácie,\nje tento povinný túto skutočnosť bezodkladne oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní,\nresp. súdu a rovnako aj obvinenému. Nejde však o prípad, keď advokát substitučne splnomocní\nzástupcu z dôvodu nemožnosti zúčastniť sa konkrétneho úkonu, ale o prípad, keď ustanovený\nadvokát nie je viac spôsobilý prideleného obvineného/obžalovaného ďalej zastupovať\n(pre prerušenie výkonu advokácie a pod.). Toto rozhodnutie preto v danej veci nemožno aplikovať.\n135. Z obsahu trestného spisu navyše vyplýva len námietka zvoleného obhajcu JUDr. Tibora Bicka\nz 29. júla 2011, kde požadoval odročenie hlavného pojednávania, ktoré sa malo konať (a aj konalo)\n9. augusta 2011, a to z dôvodu, že klient (sťažovateľ 1) nesúhlasí so substitúciou ani s náhradným\nobhajcom a trvá na osobnej účasti JUDr. Tibora Bicka na pojednávaní. Hlavného pojednávania\nsa zúčastnil náhradný obhajca\n, pričom v zápisnici je konštatované,\nže sú splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania napriek neprítomnosti zvoleného\nobhajcu JUDr. Tibora Bicka. Je potrebné dodať, že zo žiadneho iného podkladu či vyjadrenia\nsťažovateľa 1 a/alebo obhajcu sťažovateľa 1 nevyplýva, že by sťažovateľ 1 vyslovil svoj nesúhlas\nso substitučným zastúpením. Pokiaľ ide o prítomnosť samotného náhradného obhajcu\na jeho zastupovanie namiesto zvoleného obhajcu, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že inštitút\nnáhradného obhajcu je určený práve na prípady, keď zvolený/ustanovený obhajca nemôže byť\núčastný úkonov trestného konania a hrozilo by tým neprimerané predlžovanie vedeného trestného\nkonania. V tomto smere nemožno namietať, že po ustanovení náhradného obhajcu sa tento riadne\núkon zúčastnil a zabezpečoval obhajobu zvereného klienta.\n136. Napokon ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 3Tdo/18/2020\nzo 7. októbra 2020, podľa ktorého by prijatie výkladu spočívajúceho v tom, že všetkých do úvahy\nspadajúcich úkonov trestného konania sa musí zúčastniť práve jeden a ten istý ustanovený náhradný\nobhajca, pričom v prípade nemožnosti jeho účasti na tom-ktorom úkone by tento nebolo možné\nv dôsledku jeho neprítomnosti vykonať, čo by pre prax znamenalo taký precedens, ktorý by de facto\nznemožnil rýchly a hospodárny priebeh realizácie úkonov trestného konania. Uvedený dôsledok\nby bol navyše v úplnom rozpore s účelom procesného prostriedku ustanovenia náhradného obhajcu.\n137. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa riadne argumentačne vysporiadal\naj s touto námietkou sťažovateľa 1, pričom ani v tomto prípade nemožno hovoriť o svojvoľnom\nči arbitrárnom výklade právnych predpisov, a preto je aj v tejto časti ústavná sťažnosť sťažovateľa 1\nzjavne neopodstatnená.\n\n28\n\nK) K námietke sťažovateľa 1 č. 32, že všetky návrhy na vykonanie dôkazov preukazujúcich\nnevinu sťažovateľa 1 boli účelovo a nezákonne zamietnuté:\n138. Najvyšší súd v tejto v súvislosti v prvom rade uviedol, že ak súd konkrétnu (pre rozhodnutie\npodstatnú) skutočnosť považuje za spoľahlivo dokázanú použitím určitého dôkazného prostriedku\na nepovažuje za potrebné v uvedenom smere vykonať ďalšie dokazovanie, nemôže byť táto úvaha\nsúdu skúmaná v jej dôkazno-hodnotiacej podstate, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho\nsúdu správnosťou a úplnosťou zisteného skutkového stavu (primerane uznesenie najvyššieho súdu\nč. k. 2Tdo/49/2011 z 29. novembra 2011).\n139. Za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno\npovažovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe\npoužitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,\nresp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku (rozhodnutia najvyššieho súdu\nzverejnené v zbierke stanovísk pod č. 7/2011 a č. 14/2015). V rámci tohto ale ani žiadneho iného\ndovolacieho dôvodu preto nemožno úspešne napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob\nhodnotenia dôkazu súdom, t. j. jeho vecnosť, obsahovú správnosť a dôkaznú silu. Z pohľadu\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je dôležité, či okresný súd\npodrobne a presvedčivo odôvodnil, prečo nevyhovel jednotlivým dôkazným návrhom. Len samotné\nneakceptovanie dôkazného návrhu tento (a ani iný) dovolací dôvod nenapĺňa (str. 19 napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu).\n140. Ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka\nkonania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne\nsa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Do práva\nna spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi\nnázormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo\nna to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade\ns jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí\nňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).\n141. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva\n(sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),\nako aj ESĽP, v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom\nprípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd\nhodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené\ntým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\n142. Argumentáciu najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa 1, že súdy nezákonne\nodmietli vykonať dôkazy v jeho prospech, považuje ústavný súd za právne správnu. V tomto bode\npreto aj ústavný súd posudzoval len to, či najvyšší súd správne posúdil túto námietku sťažovateľa 1\nz pohľadu práva na obhajobu.\n29\n\n143. Najvyšší súd vyslovil v napadnutom uznesení názor, že okresný súd v odôvodnení rozsudku\npodrobne a presvedčivo odôvodnil, prečo nevyhovel jednotlivým dôkazným návrhom obvineného\n(str. 81 a nasl. rozsudku okresného súdu) a ústavný súd s týmto názorom v plnom rozsahu súhlasí.\nOkresný súd sa dôsledne vyjadril ku každému dôkazu navrhovanému sťažovateľom 1,\nktorý zamietol, pričom dôvody zamietnutia nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné.\nAj v tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 považuje za zjavne\nneopodstatnenú.\nL) K námietke nevyhovenia žiadosti sťažovateľa 1 o vylúčenie médií (námietka č. 38):\n144. Sťažovateľ 1 v podanej ústavnej sťažnosti uviedol, že nezákonná a účelová medializácia bola\nokrem iného aj dôsledkom nevyhovenia jeho žiadosti o vylúčenie z médií zo súdneho procesu.\nPodľa názoru sťažovateľa 1 boli splnené podmienky pre ich vylúčenie podľa § 249 ods. 3 Trestného\nporiadku, ako uviedol v dovolaní: „pretože to vyžadoval dôležitý záujem obžalovaného,\nktorým bolo zachovanie stavu súladného so spravodlivosťou...“\n145. Podľa § 249 ods. 1 Trestného poriadku hlavné pojednávanie koná súd zásadne verejne,\naby verejnosti bola poskytnutá v čo najširšej miere možnosť sledovať prejednanie veci\na aby sa tak čo najúčinnejšie prejavilo výchovné pôsobenie trestného stíhania na verejnosť. Hlavné\npojednávanie je teda spravidla vždy verejné a len výnimočne môže byť verejnosť z hlavného\npojednávania vylúčená. V tomto smere sťažovateľ 1 žiadny z dôvodov uvedených v § 249 ods. 3\nTrestného poriadku nepreukázal.\n146. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu vo vzťahu k údajnému porušeniu práva\nsťažovateľa 1 na obhajobu nie sú svojvoľné ani arbitrárne, sú riadne odôvodnené a ústavne\nakceptovateľné. V časti týchto námietok preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 odmietol\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nX.3. K námietke, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca\nalebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania [dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku]:\n147. Z obsahu priloženého trestného spisu je zrejmé, že sťažovateľ 1 bol pomerne aktívny,\npokiaľ ide o námietky zaujatosti. V doručenej ústavnej sťažnosti namieta, že v trestnom konaní\nnedošlo k vylúčeniu týchto osôb, pričom ani krajský súd a ani najvyšší súd tieto porušenia\nnenapravil.\n148. Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy,\nako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku\n(zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu,\nsa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe\nosobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho\nhľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska\nvylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).\n149. Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavného princípu, že nikto nesmie byť\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi (IV. ÚS 345/09). Sudcu teda možno vylúčiť z prejednávania\na rozhodovania pridelenej veci len výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia\nrozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. ktoré vzbudzujú\n30\n\ndôvodné pochybnosti, že jeho rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude (str. 22 odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\n150. Nestrannosť určitej osoby nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu tejto osoby,\nči sa cíti, resp. necíti byť zaujatá, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by takáto\nosoba zaujatá mohla byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného\nsudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom\njednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti\nsúdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10. 6. 1996, č. 22399/93).\n151. Námietka zaujatosti uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje\nvec, sa nemôže zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka,\npretože potom by sa mohlo stať, že účastník by účelovo podával trestné oznámenie na konajúceho\nsudcu (resp. sudcov) s cieľom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci\ns kalkuláciou, že týmto postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná a rozhodne iný sudca\n(resp. sudcovia), ktorý podľa jeho subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší“. Práve osobnosť\nsudcu musí byť zárukou spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania (rozhodnutie\nnajvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 39/2010 zo 4. augusta 2010).\n152. Najvyšší súd v prvom rade zdôraznil, že otázku zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní,\nsudcov alebo prísediacich posudzuje autonómne, t. j. bez ohľadu na to, či o uplatnených námietkach\nbolo v pôvodnom konaní rozhodnuté alebo nie a s akým výsledkom. Konštatoval, že dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku nebude naplnený, ak ide o námietky,\nktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter.\nA) Zaujatosť vyšetrovateľa\n\n(námietka č. 1 a 14):\n\n153. Vo vzťahu k vyšetrovateľovi sťažovateľ 1 namieta nezákonné pridelenie vyšetrovateľa\n(námietka č. 1) a negatívnu zaujatosť vyšetrovateľa voči nemu, pričom o námietke zaujatosti malo\nbyť nezákonne rozhodnuté (námietka č. 14).\n154. Pokiaľ ide o prideľovanie veci jednotlivým vyšetrovateľom, ústavný súd zdôrazňuje,\nže sa na uvedené nevzťahujú pravidlá, aké sa týkajú prideľovania jednotlivých prípadov sudcom\n(§ 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov). O pridelení prípadu vyšetrovateľovi rozhoduje nadriadený daného\nvyšetrovateľa. Aj v prípade, ak by vyšetrovateľ vyšetroval prípad sťažovateľa 1 v rozpore\ns pokynmi nadriadeného (čo si najmä v prípade medializovaného prípadu možno len ťažko\npredstaviť), uvedené by nanajvýš mohlo spôsobiť disciplinárny postih voči vyšetrovateľovi.\nNámietka nezákonného pridelenia veci vyšetrovateľovi\nje preto zjavne neopodstatnená.\n155. Dôvody údajnej zaujatosti z podanej ústavnej sťažnosti nevyplývajú, možno ich vyčítať\nlen z podaného dovolania. V bode XI sťažovateľ 1 namieta, že vyšetrovateľ koordinovane\ns inými orgánmi v trestnom konaní vytváral prekážky v účinnom obhajovaní napr. tým, že určoval\ntermíny úkonov na dni, keď boli určené termíny iných úkonov. Ďalej poukazuje na zápisnicu\nz jeho výsluchu zo 17. júna 2010 a argumentuje tým, že vyšetrovateľ vykonal výsluch\nbez prítomnosti obhajcu, pričom sa mal dožadovať od sťažovateľa 1 priznania.\n\n31\n\n156. Zo spisu ďalej vyplýva, že námietku zaujatosti podal sťažovateľ 1 dňa 27. júla 2010\na vyšetrovateľovi bola oznámená pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 28. júla 2010. Vyšetrovateľ\no podanej námietke zaujatosti nekonal s ohľadom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku,\npodľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá nebola vznesená bezodkladne, podľa § 31 ods. 5\nsa nekoná.\n157. Najvyšší súd k tejto dovolacej námietke sťažovateľa 1 uviedol, že nepredstavuje dostatočne\nkonkrétny, preukázateľný a závažný dôvod na vylúčenie vyšetrovateľa z trestného konania.\n158. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa 1 zo 17. júna 2010 vyplýva, že výsluch sa skutočne\nuskutočnil bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa 1. Zároveň z nej však rovnako vyplýva\naj to, že právny zástupca bol o úkone riadne upovedomený listom z 31. mája 2010 a 10. júna 2010\nsa zúčastnil úkonov pred vyšetrovateľom, kde uviedol, že výsluchu sa pravdepodobne osobne\nnezúčastní, avšak zabezpečí prítomnosť obhajcu v zastúpení.\n159. Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že „Vyšetrovateľ PZ obvinenému\nuviedol, že má informáciu..., že sa JUDr. Tibor Bicko Váš obhajca dožadoval návrhu\ndohody o vine a treste. Predpokladom tohto dohodovacieho konania o vine a treste je priznať\nsa a skutok oľutovať. Pán obvinený dávam Vám poslednú možnosť priznať sa ku skutkom,\nktoré sú predmetom trestného stíhania, popísať všetky skutočnosti, okolnosti prípadu,\nprečo, z akého dôvodu ku skutkom došlo, čo bolo bezprostrednou príčinou...“.\n160. Napokon zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľ 1 odmietol vypovedať a odmietol aj podpísať\nzápisnicu. V tomto smere je potrebné rovnako prisvedčiť, že námietka zaujatosti nebola podaná\nbezodkladné. Z popisu priebehu výsluch 17. júna 2010 a rovnako z faktu, že sťažovateľ 1 odmietol\npodpísať zápisnicu, vyplýva, že sťažovateľ 1 si musel byť vedomý svojich výhrad už priamo počas\nvýsluchu (ak to prebiehalo tak, ako tvrdí). V takom prípade mal možnosť namietať zaujatosť\nvyšetrovateľa priamo počas úkonu, resp. bezodkladne po jeho skončení (prípadne po porade\ns obhajcom).\n161. Z uvedeného napokon nevyplýva žiadne také konanie, ktoré by mohlo svedčiť o zaujatosti\nvyšetrovateľa voči sťažovateľovi 1. Tvrdenia sťažovateľa 1 nie sú ničím podložené. Závery\nnajvyššieho súdu nie sú v tomto smere ani svojvoľné ani neakceptovateľné, a preto aj v tejto časti\nje ústavná sťažnosť sťažovateľa 1 zjavne neopodstatnená, a preto bola ústavným súdom odmietnutá\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nB) Zaujatosť krajskej prokurátorky\n\n(námietka č. 6):\n\n162. V trestnom konaní bola činná prokurátorka\n, ktorá mala byť\npodľa sťažovateľa 1 negatívne zaujatá po tom, ako jej sťažovateľ 1 poslal list, ktorý bol\nvyhodnotený ako urážajúci a ironický, za čo bol (na základe jej podnetu) disciplinárne potrestaný.\nAk preto prokurátorka\nneskôr vyhodnotila námietky sťažovateľa 1 ako nedôvodné,\npodľa názoru sťažovateľa 1 mala byť zaujatá, a preto z trestného konania vylúčená.\n163. Prokurátorka\nuznesením č. k. Kv 38/09-99 z 8. júna 2010 rozhodla\ntak, že sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylúčila. O sťažnosti proti tomuto uzneseniu\nrozhodol krajský prokurátor uznesením č. k. Kv 38/09-113 z 23. júna 2010 tak, že ju zamietol\nako nedôvodnú.\n\n32\n\n164. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (str. 23),\nktorý vyhodnotil: „Ak totiž prokurátorka potom, čo jej obvinený adresoval nesporne urážlivý list,\ntohto v súlade s § 70 ods. 1, ods. 2 Tr. por. prenechala na disciplinárne potrestanie riaditeľovi\npríslušného ústavu na výkon väzby, samo o sebe to nevyvoláva dôvodné pochybnosti\no jej nezaujatosti pre pomer k obvinenému. V opačnom prípade by totiž každé uplatnenie\nporiadkového opatrenia podľa § 70 Tr. Por. viedlo k vylúčeniu orgánov činných v trestnom konaní\nalebo sudcu.“\n165. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 v tejto časti odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nC) Zaujatosť sudcu okresného súdu\n(námietka č. 24):\n\n(námietka č. 7) a sudcu\n\n166. Námietku zaujatosti sťažovateľa 1 voči\nvyhodnotil najvyšší súd\nrovnako ako neopodstatnenú. Sťažovateľ 1 namieta, že\nbol ustanovený za zákonného\nsudcu v prípade žaloby o ochranu osobnosti, ktorú podal sťažovateľ 1 voči prokurátorke\na sudkyni\n. V tomto civilnom spore vyhlásil svoju zaujatosť\npre pomer k odporcom. Podľa sťažovateľa 1 tým zároveň preukázal svoju zaujatosť\naj v posudzovanom trestnom konaní.\n167.\nrozhodoval ako sudca pre prípravné konanie o niekoľkých návrhoch\nprokurátorky\n. Zaujatosť sudcu\npodľa sťažovateľa 1 spôsobila\nabsolútnu nepoužiteľnosť dôkazov vyplývajúcich z príkazov ním vydaných. V tomto smere ústavný\nsúd poukazuje na to, že išlo o päť príkazov na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej\nprevádzke a príkaz na domovú prehliadku v dome sťažovateľa 1 ‒ teda úkony, ktorých výsledky\nneboli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ani v prípade, keď by bolo možné dospieť k záveru,\nže uvedené dôkazy nebolo možné použiť, k porušeniu práv sťažovateľa 1 nemohlo dôjsť,\npretože vo výsledku by aj bez nich rozhodol súd rovnako.\n168. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Je totiž potrebné dôsledne rozlišovať\nmedzi tým, keď sudca rozhoduje v trestnom konaní o návrhu prokurátora, ktorý v tomto konaní\nzastupuje štát (§ 2 ods. 5 tr. Por.), kedy tzv. profesijné priateľstvo samo o sebe vylúčenie sudcu\nneodôvodňuje a situáciou, v ktorej rozhoduje o civilnej žalobe proti osobe prokurátora,\nkedy má priamo rozhodnúť o jeho individuálnych právach a povinnostiach ako účastníka konania.“\n169. Ako konštatoval ústavný súd vo svojom uznesení č. k. I. ÚS 178/2020, v niektorých oblastiach\nprávnickej praxe je celkom bežné, že sa ľudia pôsobiaci v právnickej profesii spolu stretávajú\nopakovane v obdobných procesných roliach (napr. sudca – prokurátor, sudca – advokát, sudca –\nexekútor, sudca – vysokoškolský pedagóg a pod.). V celom rade prípadov nie je vzťah sudcu\na ďalšieho právneho profesionála vzťahom založeným prevažne na procesnom konflikte,\nale naopak, vzťahom predpokladajúcim určitú súčinnosť a vysokú mieru formálnej aj neformálnej\nspolupráce. Skutočnosť, že z opísaných, ale aj z iných dôvodov (stretávanie sa na školeniach,\nkonferenciách, spoločná publikačná činnosť) môžu medzi sudcami a inými osobami vznikať\nprofesijné priateľstvá, nemožno samu osebe považovať za spôsobilú narušiť nestrannosť sudcu.\n\n33\n\n170. Možno sa plne prikloniť k názoru, ktorý vyslovil disciplinárny senát Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky vo veci sp. zn. 16 Kss 1/2017, kde uviedol, že ani „profesijné priateľstvo\nza normálnych okolností nie je dôvodom k pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Po sudcovi nemožno\npožadovať, aby samotný fakt, že sudca určitého procesného aktéra (advokáta, prokurátora,\nkonkurzného správcu, osobu opakovane zastupujúcu procesnú stranu, napr. určitý úrad) dlhodobo\npozná, niekedy si s ním aj tyká, vedie s ním neformálne hovory a aj inak sa s ním stretáva v rámci\nvyššie popísaných mantinelov profesijného priateľstva, znamenal dôvod pre vylúčenie sudcu.\nTakým dôvodom by boli až ďalšie, zvláštne okolnosti, z ktorých by bolo nutné usudzovať, že sudca\nnemusí byť schopný udržať si voči dotyčnému procesnému aktérovi dostatočný odstup a posudzovať\njeho konanie (procesné úkony, právnu argumentáciu, všeobecne postup v rámci výkonu\njeho procesnej roli apod.) bez zaujatia.“.\n171. Je potrebné prisvedčiť najvyššiemu súdu, že z hľadiska rozhodovania je pre sudcu zásadne\nodlišné, ak má rozhodovať o právach osoby, s ktorou je vo vzťahu profesijného priateľstva,\nalebo rozhoduje v prípade, kde táto osoba zastupuje štát (ale nerozhoduje sa priamo o nej).\nV prostredí Slovenskej republiky, v ktorej pôsobí, ako je v právnickej sfére všeobecne známe,\nv tzv. kvalifikovaných právnických profesiách 13 sudcov ústavného súdu, niečo okolo 1 400 sudcov\nvšeobecných súdov, 970 prokurátorov, 6 200 advokátov, 400 notárov a 300 súdnych exekútorov,\nje celkom bežné, osobitne v rámci určitých špecializovaných agend a v určitých miestach\nči regiónoch, že sa príslušníci právnickej komunity roky poznajú a udržujú spolu viac či menej úzke\npriateľské či profesijne priateľské vzťahy (I. ÚS 178/2020). Tak ako nie je a nesmie byť úlohou\nprokurátora v trestnom konaní brať prípady „osobne“, tak súd rovnako vníma postavenie\nprokurátora v tomto konaní. Ak však má rozhodovať o právach takej osoby v konaní o ochranu\nosobnosti, tento personálny aspekt tam jednoznačne je.\n172. S ohľadom na citované rozhodnutie disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade chýbajú „zvláštne okolnosti,\nz ktorých by bolo nutné usudzovať, že sudca nemusí byť schopný udržať si voči dotyčnému\nprocesnému aktérovi dostatočný odstup a posudzovať jeho konanie.. bez zaujatia“.\n173. Ani v tomto posúdení najvyššieho súdu ústavný súd nevzhliadol svojvoľnosť ani arbitrárnosť,\nktorá by mohla spôsobiť zásah do práv sťažovateľa 1, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n174. Už uvedené sa v celom rozsahu vzťahuje aj na námietku zaujatosti voči sudcovi\n(námietka č. 24), ktorý rozhodoval len o väzbe sťažovateľa 1,\nktorá nie je predmetom prieskumu ústavného súdu.\nD) Zaujatosť sudkyne okresného súdu\n\n(námietka č. 8):\n\n175. Sťažovateľ 1 pod námietkou č. 8 uvádza, že v trestnom konaní rozhodovala sudkyňa\nokresného súdu\n, ktorá mala porušiť prezumpciu neviny, a preto mala\nbyť z trestného konania vylúčená.\n176. Najvyšší súd prisvedčil sťažovateľovi 1, že «v odôvodnení opakujúce sa vyjadrenia, že „...\nobvinený v snahe získať finančné prostriedky sa neštítil ani v krátkom čase po sebe brutálnym\nspôsobom zavraždiť dve osoby, ktoré boli jeho blízkymi príbuznými... v prípade tohto trestného\nkonania sa v snahe získať majetkový prospech neštítil ani usmrtiť dve blízke príbuzné...“,\n34\n\nboli aj podľa najvyššieho súdu spôsobilé vzbudiť dojem, že obvinený je vinný, hoci jeho vina nebola\nv tom čase ešte preukázaná, a teda aj vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne pre prípravné\nkonanie a to osobitne so zreteľom na použité výrazy vyjadrujúce nepriaznivý, resp. záporný postoj\n(neštítil sa a pod)». Rozhodujúce podľa najvyššieho súdu však bolo zistenie, že\nsa na dovolaním napadnutom rozsudku okresného súdu nepodieľala (bola len náhradnou\nsudkyňou, pričom nenastala žiadna zo situácií predpokladaných § 246 ods. 2 a 3 Trestného\nporiadku).\n177. Najvyšší súd skonštatoval, že:\n- príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa 1 bol vydaný skôr ako uznesenie o vzatí\ndo väzby, ktorým mala byť porušená prezumpcia neviny;\n- odôvodnenie tohto príkazu prezumpciu neviny dôsledne rešpektovalo: „... obvinený je dôvodne\npodozrivý z brutálnej, chladnokrvnej vraždy dvoch blízkych príbuzných osôb, žijúcich\nv jeho susedstve, pri ktorých motívom konania mala byť snaha získať finančné prostriedky....“;\n- podmienky na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa 1 boli v preskúmavanej veci splnené\na samotný príkaz nemal žiadny vplyv na obsah znaleckého posudku o duševnom stave\nsťažovateľa 1 (ako podkladu pre dovolaním napadnuté rozhodnutia);\n- pokiaľ ide o príkaz na domovú prehliadku, najvyšší súd konštatoval, že počas tejto prehliadky\nnebol zaistený žiadny dôkaz;\n- rozhodnutia o väzbe sťažovateľa 1 netvoria podklad pre rozhodnutia vo veci samej.\n178. Ústavný súd považoval za zásadné vyriešenie otázky, či najvyšší súd správne vyhodnotil,\nže aj v prípade, ak by bolo možné konštatovať zaujatosť sudkyne\n,\ntáto zaujatosť nemala vplyv na zákonnosť vedeného trestného konania a najmä na jeho výsledok.\n179. Z tohto pohľadu z vedeného trestného spisu v každom prípade vyplýva, že namietaná sudkyňa\nnebola zákonným sudcom, ktorý v posudzovanom trestnom konaní rozhodoval meritórne,\nt. j. o vine a treste sťažovateľa 1. V dotknutom trestnom konaní nenastala ani jedna zo situácií\nuvedených v § 246 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, a\nsa preto ako náhradná sudkyňa\nna rozsudku okresného súdu nepodieľala.\n180. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že sudkyňa\n-\n\nrozhodovala o väzbe sťažovateľa 1;\n\n-\n\nvydala príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa 1;\n\n-\n\nvydala príkaz na domovú prehliadku rodinného domu rodičov sťažovateľa 1;\n\n-\n\nrozhodovala o ustanovení/oslobodení od povinnej obhajoby.\n\n181. Pokiaľ ide o väzbu, možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, že rozhodnutia o väzbe\nsťažovateľa 1 netvoria podklad pre rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ ide o vydaný príkaz\nna domovú prehliadku, aj tu najvyšší súd správne konštatoval, že počas nej neboli získané žiadne\ndôkazy podstatné pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o rozhodnutia o ustanovení/oslobodení\nod povinnej obhajoby, sudkyňa\nrozhodovala len o prvotnom ustanovení\nza obhajcu a o tom, že na základe návrhu sťažovateľa 1/ neoslobodila\n\n35\n\nže sudkyňa\nnedošlo.\n\nod povinnosti obhajovať ho. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval,\npostupovala v súlade so zákonom a že k žiadnemu porušeniu\n\n182. Pokiaľ ide o príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa 1, tu považuje ústavný súd\nza potrebné poukázať na to, že vyšetrenie duševného stavu je v tomto prípade obvyklé\naž nevyhnutné, a sťažovateľ 1 nijakým spôsobom voči vyšetreniu duševného stavu nenamietal.\nSamotná sudkyňa pre prípravné konanie pritom nemala vplyv na to, kto bude za znalca ustanovený,\nani na to, aké otázky boli znalcom položené – nemožno preto namietať ani prípadnú zaujatosť\nznalcov z tohto dôvodu.\n183. Navyše, zo spisu ďalej vyplýva, že:\n-\n\nv námietke zaujatosti z 19. augusta 2010 porušenie prezumpcie neviny ako dôvod zaujatosti\nsudkyne pre prípravné konanie\nneuvádza;\n\n-\n\nv odvolaní síce sťažovateľ 1 namietal zaujatosť sudkyne\n,\navšak len veľmi všeobecne bez toho, aby poukazoval na konkrétne dôvody či porušenia\nprezumpcie neviny (ako to urobil až v podanom dovolaní).\n\n184. Pokiaľ sťažovateľ 1 uvádza, že porušenie prezumpcie neviny zo strany sudkyne\nnamietal v sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení väzby (z 9. júna 2010),\nje potrebné dodať, že ak sťažovateľ 1 nesúhlasil so závermi krajského súdu (ako súdu,\nktorý rozhodoval o podanej sťažnosti), nevyužil možnosť podať voči takému rozhodnutiu ústavnú\nsťažnosť. Ak mal pritom sťažovateľ 1 dôvodné pochybnosti o zaujatosti sudkyne pre prípravné\nkonanie a tie podľa neho mali vplyv na jej rozhodovanie, potom treba konštatovať, že prípadné\nporušenie práv mohol a mal namietať vo vzťahu k týmto rozhodnutiu o väzbe.\n185. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že ani tieto namietané závery najvyššieho\nsúdu nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Ani v prípade, že by s ohľadom na porušenie\nprezumpcie neviny (ktoré však, ako sa zdá, z jej strany bolo ojedinelé) bolo možné uvažovať\no zaujatosti sudkyne pre prípravné konanie\n, je potrebné rovnako\nkonštatovať, že táto zaujatosť nemala žiadny vplyv na rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa 1.\nE) Zaujatosť sudkyne\n(námietka č. 21):\n\na prísediacich\n\na\n\n186. Sťažovateľ 1 namieta, že senát okresného súdu v zložení\n,\na\npri rozhodovaní o väzbe 3. septembra 2010 porušili prezumpciu\nneviny nasledovným výrokom (str. 11): „Je tiež nutné poukázať na konanie obvineného\npo spáchaní skutku, keď obvinený veľmi dômyselne a premyslene sa snažil zahladiť stopy spáchanej\ntrestnej činnosti.“ Porušenie prezumpcie neviny pritom podľa sťažovateľa 1 poukazuje na zaujatosť\ntýchto sudcov.\n187. Ako konštatoval aj najvyšší súd, v tomto prípade je citovaná veta vytrhnutá z kontextu.\nHneď za ňou nasleduje veta: „Obvinený spáchanie trestnej činnosti popiera...“ a konštatovanie\nsúdu „... z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obvinený sa trestnej činnosti mal dopustiť...“\nPredmetné rozhodnutie ako celok nevzbudzuje dojem, že je sťažovateľ 1 vinný, teda neporušuje\n\n36\n\nprezumpciu neviny a nevyvoláva takú\nktorá by odôvodňovala ich vylúčenie.\n\npochybnosť\n\no nezaujatosti\n\nmenovaných\n\nsudcov,\n\n188. Pri hodnotení, či rozhodnutia súdov porušujú prezumpciu neviny, majú byť tieto posudzované\nv kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto rozhodnutia vydané (m. m. Daktaras v. Litva,\nbod 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, bod 36, bod 41). Je síce\nopodstatnené trvať na tom, aby príslušné úradné osoby pristupovali vo svojich rozhodnutiach\nosobitne uvážlivo a opatrne k prejavovaniu rešpektu vo vzťahu k prezumpcii neviny konkrétneho\nobvineného, avšak až kontext namietaného rozhodnutia, resp. postupu umožní v okolnostiach\nprejednávaných vecí učiniť holistický záver o eventuálnom zásahu do zásady prezumpcie neviny\n(I. ÚS 364/2021).\n189. Ústavný súd aj v tejto časti považuje ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,\na preto ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nF) Námietka zaujatosti voči sudcovi odvolacieho súdu\n\n(námietka č. 27):\n\n190. Pod č. 27 sťažovateľ 1 uvádza, že v trestnom konaní rozhodoval sudca krajského súdu,\nktorého bezúhonnosť\nbola\nspochybnená\na jeho\nnegatívna\nzaujatosť\npreukázaná,\na preto mal byť vylúčený, k čomu nedošlo.\n191. V dovolaní pod č. XXVIIB uvádza, že dotknutý sudca má byť údajne v blízkom vzťahu\ns\n, ktorý mal byť podľa sťažovateľa 1 právoplatne odsúdený v Českej\nrepublike za pokus podplatiť sudcu tamojšieho súdu.\n192. Tento sudca má byť podľa sťažovateľa 1 verejne považovaný za kontroverzného a spájaného\ns mafiou a tiež s tým, že keď bol sudcom okresného súdu a jeho predsedom, dochádzalo\nk porušovaniu zákonov, a preto bol ministrom odvolaný. Rovnako má byť podľa neho známe,\nže disponuje majetkom, o ktorom sú dôvodné pochybnosti. Navyše mal byť\nkamarátom s nebohou\naj s jej exmanželom\n.\n193. Pokiaľ ide o namietanú zaujatosť, je potrebné konštatovať, že aj v tomto prípade\nide len o dohady a konšpirácie, ktoré v žiadnom smere neboli podložené dôkazmi, a z objektívneho\nhľadiska preto nevznikli pochybnosti o zaujatosti dotknutého sudcu odvolacieho súdu (čo rovnako\nkonštatoval aj najvyšší súd). Ústavná sťažnosť sťažovateľa 1 je aj v tejto časti neopodstatnená,\na preto ju ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nG) Nezákonné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti na všetkých sudcov krajského\nsúdu (námietka č. 28):\n194. Sťažovateľ 1 argumentuje ďalej tým, že bolo nezákonne rozhodnuté o vznesenej námietke\nzaujatosti na všetkých sudcov krajského súdu, ktorá bola podľa jeho názoru zároveň návrhom\nna odňatie veci.\n195. V podanom dovolaní sťažovateľ 1 uviedol, že krajský súd zrušil rozsudok,\nktorým bol spoluväzeň\n, ktorý chcel svedčiť. Následne ho však odsúdili na sedem\nrokov, a preto súdu napísal znova s tým, že svedčiť nebude, ale ak by bol na slobode, tak by svedčil.\nPodľa sťažovateľa 1 nebola náhoda, že toto rozhodnutie okresného súdu bolo potom veľmi rýchlo\nzrušené (údajne preto, aby presvedčili svedka, že svedčiť sa oplatí). Z uvedeného dôvodu vzniesol\nsťažovateľ 1 námietku zaujatosti na všetkých sudcov krajského súdu.\n37\n\n196. V prvom rade považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že sťažovateľ 1 nenamieta, že bola\nzaujatosť sudcov nesprávne posúdená, ale nezákonná, keď o nej rozhodoval senát odvolacieho súdu\npodľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, pričom mal o nej rozhodovať najvyšší súd, pretože námietka\nbola zároveň návrhom na odňatie veci súdu.\n197. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku posudzuje, či vo veci konal alebo rozhodoval sudca, ktorý mal byť\nvylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a to autonómne, bez ohľadu na to, ako a či bolo\no uplatnených námietkach zaujatosti rozhodnuté v pôvodnom konaní. Je potrebné súhlasiť\ns najvyšším súdom, že ani v tomto prípade neboli dôvody údajnej zaujatosti opodstatnené\nani preukázané – námietka zaujatosti neobsahovala skutočnosti odôvodňujúce vylúčenie vo veci\nčinných sudcov (strana 28 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). V závere ústavný súd dodáva,\nže tým, že najvyšší súd konštatoval, že neboli preukázané dôvody zaujatosti u sudcov krajského\nsúdu, aj v prípade, ak by bolo možné konštatovať, že o tejto námietke mal rozhodovať najvyšší súd,\ntýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa 1 ‒ a to preto, pretože aj ten by zjavne\nrozhodol o neodňatí veci súdu. Aj táto námietka sťažovateľa 1 je zjavne neopodstatnená,\na preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nH) Námietka rozhodovania vo veci sudcom najvyššieho súdu\n(námietka č. 43):\n198. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ 1 pod č. 43 uvádza, že došlo l porušeniu jeho práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru zo strany\nsudcu najvyššieho súdu\n. Sťažovateľ 1 v tomto smere vyjadril svoje obavy,\nže tento sudca nebol podrobne oboznámený zo spisom a s jeho doplnením 77 dôvodov dovolania\na dôkazov k nim, ktoré mali váhu 2 kg a boli doručené najvyššiemu súdu 20. marca 2018.\nTúto námietku považoval ústavný súd za nepreukázanú, vyjadruje len obavy sťažovateľa 1,\nktoré však nie sú nijakým spôsobom opodstatnené. Ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne\nneopodstatnená, a preto bola odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nX.4. Rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku]:\n199. Pod č. 12 sťažovateľ 1 namieta, že v trestnom konaní boli obstarané nezákonné dôkazy,\nktoré boli preto absolútne neúčinné. Pod námietkou č. 31 uvádza, že „všetky dôkazy, ktoré orgány\nčinné v trestnom konaní zatajili, zničili a ktoré mi odmietli poskytnúť, preukazovali moju nevinu,\npreto ich zatajenie, zničenie a neposkytnutie bolo účelové a nezákonné“. A napokon pod č. 18\nargumentuje tým, že na hlavných pojednávaniach boli vykonané nezákonné dôkazy nezákonným\nspôsobom.\n200. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že dovolací dôvod nenapĺňa\nakákoľvek chyba v procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Musí ísť\no také porušenie zákona pri vykonaní pre rozhodnutie podstatného dôkazu, v dôsledku\nktorého sa takýto dôkaz stane procesne nepoužiteľným. Zároveň bude dovolanie dôvodné\nlen vtedy, ak by zistené porušenie zákona mohlo viesť k zmene napadnutého rozhodnutia,\npričom ani v takom prípade nemožno napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob\n\n38\n\njeho hodnotenia súdom (t. j. vecnosť, obsahovú správnosť a dôkaznú silu) (strana 30 napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu).\n201. Z podaného dovolania vyplýva, že za najzávažnejšie pochybenie sťažovateľ 1 považoval\nvykonanie dôkazu – skúmania výsledkov analýzy DNA získanej spod nechtov\nnapriek tomu, že tento dôkaz podľa neho nebol získaný zákonným spôsobom. Nezákonnosť mala\nspočívať len v tom, že absentuje vyslovený písomný záznam o tom, kto a kedy presne urobil výtery\nspod nechtov nebohej\n. V tomto smere nielen najvyšší súd, ale aj okresný súd\na odvolací súd dôkladne vysvetlili zákonnosť získania tohto dôkazu, najmä s odkazom na výpoveď\nspracovateľky posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odvetvia\nkriminalistickej biológie a genetickej analýzy.\n202. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa logickým, právne správnym a ústavne\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s touto dovolacou námietkou sťažovateľa 1,\nkeď vyhodnotil:\n-\n\nktoré jeho námietky sa týkajú dôkazov nepodstatných pre rozhodnutie o vine a treste\nsťažovateľa 1 ‒ ide o námietky týkajúce sa zákonnosti získania kaseru, zaistenia obhorených\nvecí u\n, zákonnosti získania lístka zaisteného ako stopa č. 1 a predloženia\n(údajne) falšovaného dôkazu (fotografie hodiniek nebohej\n);\n\n-\n\nktoré jeho námietky mali charakter polemiky (na základe ničím nepodložených tvrdení)\ns tým, ako súdy vyhodnotili vykonané dôkazy, a to v snahe spochybniť ich dôkaznú silu –\nvo vzťahu k svedectvu\n, znaleckému posudku z odvetvia chirurgie\na traumatológie, psychiatrie, daktyloskopie a analýzy DNA a vo vzťahu k svedectvu\n.\n\n203. Nielen najvyšší súd, ale aj okresný súd a krajský súd sa veľmi dôsledne a dôkladne\nvysporiadali s každou námietkou sťažovateľa 1 týkajúcou sa údajnej nezákonnosti vykonaného\ndokazovania, pričom ich závery sú v plnom rozsahu akceptovateľné a nebadať\nv nich ani svojvoľnosť či arbitrárnosť. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1\naj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde.\nX.5. Rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku]:\n204. Konštrukcia dovolania v trestnom procese v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spojením\n„správnosť a úplnosť zisteného skutku“ stanovuje, že dovolací súd nemôže skúmať a meniť\nskutkový stav, čo vylučuje kontrolu zjavne mylných a arbitrárnych skutkových záverov odvolacieho\nsúdu (III. ÚS 505/2022). Uvedené správne konštatoval aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia (str. 36), pričom správne poukázal aj na to, že predmetom dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku,\nktorý v skutkovej vete rozhodnutia ustálili súdy prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné\nskutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať meniť\n(pozri k tomu aj stanovisko najvyššieho súdu zverejnené v zbierke stanovísk pod č. 3/2011).\n\n39\n\nZ uvedeného dôvodu preto nemožno akceptovať námietku sťažovateľa 1 č. 42 o tom, že sa najvyšší\nsúd nevyjadril k návrhom na vykonanie dôkazov, ktoré predložil v dovolacom konaní.\n205. Vo vzťahu k námietke č. 33, že nebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu,\nlebo dôkazy nepreukázali úmysel sťažovateľa 1 spáchať trestný čin, poukazuje ústavný súd\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. Tpj 39/2010 zo 14. júna 2010\n(uverejnené v zbierke stanovísk 3/2011), z ktorého okrem iného vyplýva, že subjektívna stránka\ntrestného činu predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu,\nktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje\nv jeho konaní, ktoré je obsahom skutkovej vety rozhodnutia.\n206. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 51) uvádza: „Skutkové zistenia\nprvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné,\nlebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Súd prvého\nstupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové\nzistenia.“\n207. Skutočnosť, že\na\nusmrtil sťažovateľ 1, vyplýva\npodľa okresného a krajského súdu z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z nasledovných\ndôkazov:\n-\n\nkrvné stopy patriace nebohej\n\nvo viacerých priestoroch rodinného domu;\n\n-\n\nvideozáznam z obhliadky miesta činu v rodinnom dome nebohej\nako aj zápisnica z obhliadky miesta činu s fotodokumentáciou;\n\n-\n\ndaktylostopická stopa zaistená v krvnej stope nebohej\nzhodná s kontrolným odtlačkom ľavého prostredníka sťažovateľa 1;\n\n-\n\nkrvné stopy patriace sťažovateľovi 1 ‒ na lamele žalúzie okna chodby, na parapetnej doske\nokna chodby, na posteľnej plachte;\n\n,\n\n, ktorá je jednoznačne\n\npričom závery, o ktoré sa súdy opierali vyplývali z vykonaného znaleckého dokazovania,\npredovšetkým zo znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom\nPolicajného zboru Slovenská Ľupča (ďalej len „KEÚ PZ Slovenská Ľupča“), a to znalcom\nz odvetvia molekulárnej biológie a analýzy DNA, ako aj znalcom z odboru daktyloskopie\n-\n\nstopy sťažovateľa 1, ktoré zanechal na tele poškodenej\n(biologický materiál,\nktorý bol zaistený vo výtere spod nechta malíčka ľavej ruky, biologický materiál zaistený\nna ostatných prstoch ľavej ruky\n), pričom závery oboch súdov nižšieho stupňa\nboli potvrdené znaleckým posudkom KEÚ PZ Slovenská Ľupča vypracovaným znalkyňou\nz odvetvia kriminalistickej biológie a genetickej analýzy;\n\n-\n\ns týmito stopami na tele nebohej\npritom korešpondujú poranenia\nsťažovateľa 1, k vzniku ktorých došlo v čase spáchania skutku. Aj tieto závery boli potvrdené\nznalcom, a to z odboru zdravotníctva, odvetvia chirurgie a traumatológie;\n\n-\n\nvýpovede svedkov, ktoré dopĺňajú zistený skutkový stav.\n\n40\n\n208. Úmysel sťažovateľa 1 spôsobiť inému smrť [konkrétne priamy úmysel podľa § 15 písm. a)\nTrestného poriadku] možno (podľa záverov všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o jeho vine)\nvyvodiť „z objektívne zistených skutočností, a to najmä:\n-\n\nz povahy použitého predmetu\n\n-\n\nzo spôsobu jeho použitia\n\n-\n\nz intenzity vedenia útoku týmto predmetom\n\n-\n\nz lokalizácie miesta zásahu na tele poškodeného\n\n-\n\nz toho, či páchateľ viedol útok proti častiam tela, kde sú uložené životne dôležité orgány.“\n\n209. „... Ak teda obžalovaný útočil na telo nebohej takýmto predmetom, ktorým útočil s vyššie\nuvedenou intenzitou a prudkosťou, pričom sa jednalo o viac takýchto úderov, ktoré smerovali\nna oblasť hlavy, kde je uložený životne dôležitý orgán mozog, na oblasť krku, kde sa nachádzajú\nživotne dôležité cievy a nervy, ako aj na oblasť hrudníka, kde sa nachádzajú ďalšie životne dôležité\norgány, srdce a pľúca, z uvedeného možno bez akýchkoľvek vážnejších pochybností dovodiť úmysel\nobžalovaného nebohú\nusmrtiť.“\n210. Súdy tiež poukazovali na to, že po útoku nebohú\ndo osobného motorového vozidla, ktorý potopil v kanáli rieky\nmať istotu, aby nebohá útok v žiadnom prípade neprežila.\n\nsťažovateľ 1 naložil\n, čo poukazuje na to, že chcel\n\n211. Bezprostrednou príčinou smrti\nbolo udusenie utopením, pričom utopeniu\npredchádzalo hrdúsenie poškodenej, čomu svedčil jednak nález typického akvózneho emfyzému\npľúc a nález známok dusenia, pričom je však potrebné uviesť, že tieto známky dusenia sa vyvinuli\naj v dôsledku hrdúsenia poškodenej. Znalci zistili viacpočetné poranenia v oblasti krku, v okolí\nhrtana, hlasiviek, zlomeninu jazylky a prekrvácanie v jej okolí, prekrvácanie na sliznici hltana,\npažeráka, štítnej žľazy. Znalci usúdili, že poranenia na pravom predlaktí by mohli byť obranného\ncharakteru, čomu svedčí aj skutočnosť, že pod nechtami ľavej ruky nebohej sa našla DNA\nsťažovateľa 1 a taktiež aj škrabance na rukách a tvári sťažovateľa 1. Hrdúsenie predchádzalo\nutopeniu, pričom s veľkou pravdepodobnosťou v dôsledku hrdúsenia došlo k bezvedomiu,\nv dôsledku čoho sa nebohá nedokázala (a ani sa nesnažila) z auta vyslobodiť. Aj pri nebohej\nznalci vylúčili, že by si tieto bola spôsobila nebohá sama. Ide o smrť násilnú, udusenie\nutopením, po predchádzajúcom hrdúsení.\n212. Úmysel sťažovateľa 1 usmrtiť nebohú\nvyplýval z toho, že útočil na telo\nnebohej na oblasť krku, kde sú uložené životne dôležité cievy, ktoré zásobujú mozog kyslíkom,\npričom nebohá sa útoku jednoznačne bránila. Po útoku nebohú naložil do osobného motorového\nvozidla, ktorý potopil v kanáli rieky\n, čo poukazuje na to, že chcel mať istotu, aby nebohá\nv žiadnom prípade útok neprežila.\n213. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 60) uvádza, že z jednotlivých dôkazov\nprodukovaných v tomto konaní vyplýva: „Obžalovaný plánoval zaobstaranie finančných\nprostriedkov nelegálnym spôsobom, ktorý zámer spomenul tesne pred spáchaním skutku\npred kamarátmi. Na mieste činu sa našli jeho otlačky, v krvnej stope\nzaistenej\nna mieste činu sa nachádzala daktylostopická stopa obžalovaného, za nechtami obete\n– jeho DNA, sám obžalovaný mal po skutku na tvári, šiji a rukách zranenia, ktoré večer\n41\n\npred spáchaním skutku nemal. V snahe odvrátiť podozrenie zo spáchania skutku od svojej rodiny\nobžalovaný napísal lístok s textom citovaným na strane 72 napadnutého rozsudku,\nktorý bol zaistený pri vykonávaní domovej prehliadky jeho rodičovského domu v kuchyni (chňapke).\nV peci u\n, ku ktorému obžalovaný po spáchaní skutku nadránom prišiel\na u ktorého občas prespával, boli nájdené ohorené zvyšky, u ktorých nie je vylúčené, že by mohli\nbyť zvyškom kabelky, tašky (čo bolo vyslovené v znaleckom posudku č. p. PPZ-5856-4/KEU-SKEXP-2009 zo 16. 2. 2010 – odvetvie kriminalistická chémia), t. j. zvyškami osobných vecí nebohých,\nktoré sa nikdy nenašli. Svedkyňa\nv prípravnom konaní 10. 6. 2010 (čl. 248)\nopoznala obhorenú sponu a bola na 100% presvedčená, že ide o pracku z kabelky nebohej\n. Z uvedených skutočností možno aj podľa názoru okresného súdu vyvodiť záver,\nže kabelky odcudzil nebohým práve obžalovaný...“\n214. Súd prvého stupňa podľa ústavného súdu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh\nskutkového deja zodpovedajúci vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania\naj podľa ústavného súdu tvoria úplne ucelenú reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť\nbezpečný záver, že sťažovateľ 1 spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku\nokresného súdu. Závery súdov sa podľa názoru ústavného súdu nejavia ako svojvoľné, ústavne\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu aplikovaných\nprávnych noriem.\n215. Pod č. 35 sťažovateľ 1 namieta, že ustálený skutkový stav nebol zákonne kvalifikovaný\nako trestný čin úkladnej vraždy, a preto mal rozhodovať Špecializovaný trestný súd.\n216. K tejto námietke sťažovateľa 1, ktorú v podanom dovolaní uviedol ako dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, najvyšší súd uviedol, že z popisu skutku\n(ktorým bol dovolací súd viazaný) nevyplýva, že by sťažovateľ 1 konal s vopred uváženou\npohnútkou. Podľa najvyššieho súdu nemožno „... prisvedčiť jeho námietke, že vzhľadom na spôsob\nspáchania trestného činu vo vzťahu k\n, ktorého sa podľa neho nedopustil, je zrejmé,\nže sa jednalo o plánovaný a pripravovaný skutok a teda mal byť právne posúdený ako trestný čin\núkladnej vraždy...“. Ako tiež doplnil, dovolanie bolo podané iba v prospech obvineného\na takto uplatnený dovolací dôvod by bol v jeho neprospech.\n217. Pokiaľ ide o najvyšší súd, s ohľadom na § 385 ods. 2 Trestného poriadku ústavný súd\nkonštatuje správnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že týmto dovolacím dôvodom nebol\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa 1 viazaný.\n218. Ústavný súd rovnako konštatuje, že argumentácia ústavnej sťažnosti má smerovať k záveru,\nže došlo k porušeniu základných práv a ľudských slobôd. Túto základnú logiku nespĺňa námietka\nsťažovateľa 1, podľa ktorej ho všeobecné súdy posudzovali menej prísne ako (podľa neho mali).\nAni ak by bolo zrejmé, že krajský súd nesprávne kvalifikoval ustálený skutkový stav,\nani v takom prípade by nebolo možné dospieť k záveru, že krajský súd porušil práva sťažovateľa 1\ntým, že ho odsúdil za menej závažný trestný čin.\n219. Uvedené sa vzťahuje aj na námietku sťažovateľa 1 pod č. 36, podľa ktorej ustálený skutkový\nstav nebol zákonne kvalifikovaný aj ako trestný čin porušovania domovej slobody, používania\ncudzieho motorového vozidla, poškodzovania cudzej veci a krádeže. Ako zároveň konštatoval\n\n42\n\nnajvyšší súd (str. 38), súbeh trestných činov s trestným činom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2\npísm. a), b), d) a e) Trestného poriadku je zároveň vylúčený z dôvodu tzv. faktickej konzumpcie.\n220. Aj v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nX.6. K námietke neprimeranosti uloženého trestu (námietka č. 39):\n221. Sťažovateľ 1 v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že pre uloženie trestu odňatia slobody\nna doživotie neboli splnené nielen zákonné podmienky – sťažovateľ 1 bol vo veku blízkom veku\nmladistvých, dovtedy nebol vo výkone trestu odňatia slobody, súd neskúmal splnenie podmienok\npodľa § 47 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľa 1 okresný súd\npodľa sťažovateľa 1 uložil trest odňatia slobody na doživotie s „neskrývaným zámerom uložiť\nmi trest exemplárny“. Trest však nemá byť exemplárny či odstrašujúci, ale odstrašujúco má pôsobiť\nlen jeho neodvratnosť. Má sa ukladať za to, čoho sa páchateľ dopustil,\na nie preto, kto sa protiprávneho konania dopustil, respektíve preto, že sa bráni svojím spôsobom.\nSúdy podľa neho nebrali do úvahy úzkosť a útrapy, ktoré mu takýto trest spôsobí, doživotné\nodlúčenie od rodiny ani nezvratnosť a nemennosť trestu či intenzitu absolútnej izolácie, ktorá môže\nzničiť osobnosť sťažovateľa 1. Podľa názoru sťažovateľa 1 je naplnená skutková podstata mučenia\n(rozsudok ESĽP vo veci A. P. proti Slovensku z 28. 1. 2020, č. 10465/17 a rozsudok ESĽP vo veci\nRzakhanov proti Azerbajdžanu zo 4. 10. 2013, č. 4242/07).\n222. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa 1 odkázal na vyčerpávajúce odôvodnenie\nprvostupňového rozsudku (doplnené odvolacím súdom).\n223. Z § 47 ods. 1 Trestného zákona vyplývajú tri podmienky, ktoré musia byť kumulatívne\nsplnené na to, aby mohol byť páchateľovi uložený trest odňatia slobody na doživotie:\na)\n\ntento trest možno uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje;\n\nb)\n\nuloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti;\n\nc)\n\nnie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu\ndo dvadsaťpäť rokov.\n\n224. Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť\nrokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený\nv odseku 1 a) na dvoch osobách, b) závažnejším spôsobom konania, c) na chránenej osobe,\nd) z osobitného motívu alebo e) v úmysle získať majetkový prospech. Možno jednoznačne\nkonštatovať, že za trestný čin, pre ktorý bol sťažovateľ 1 odsúdený, trest odňatia slobody\nna doživotie možno uložiť.\n225. Podmienky uvedené v § 47 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona vyjadrujú zásadu, že trest\nodňatia slobody na doživotie možno uložiť len vtedy, keď účel trestu z hľadiska generálnej\na individuálnej prevencie nie je možné zabezpečiť inými miernejšími prostriedkami. Podmienka\nuvedená pod písmenom a) pritom vyjadruje najmä požiadavku generálnej prevencie a podmienka\nuvedená pod písmenom b) požiadavku individuálnej prevencie (pozri Burda, E., Čentéš, J., Kolesár,\nJ., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H.\nBeck, 2010).\n\n43\n\n226. Z hľadiska generálnej prevencie ide o požiadavku uloženia trestu odňatia slobody na doživotie\nv záujme účinnej ochrany spoločnosti. Chrániť spoločnosť prostredníctvom uloženia trestu odňatia\nslobody bude potrebné predovšetkým v prípadoch trestných činov, ktoré sa vyznačujú mimoriadne\nvysokým stupňom závažnosti. O mimoriadne vysoký stupeň závažnosti ide predovšetkým\npri trestných činoch, ktorých stupeň závažnosti pre spoločnosť je so zreteľom na obzvlášť\nzavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku, alebo obzvlášť\nťažký a ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoký. Stupeň závažnosti činu pre spoločnosť\nje určovaný nielen spôsobom jeho spáchania, pohnútkou a následkom, ale aj ďalšími okolnosťami,\nnajmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, okolnosťami, za ktorých bol čin\nspáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a pod. (pozri kritériá uvedené v § 34 ods. 4\nTrestného zákona). Záver o tom, že ide o trestný čin mimoriadne závažný pre spoločnosť,\nsa preto musí opierať o zhodnotenie všetkých kritérií vo vzájomnej súvislosti (NR Tsf 6/1971-III).\n227. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd pri ukladaní trestu vzal\ndo úvahy nasledovné skutočnosti:\n-\n\nsťažovateľ 1 sa konania dopustil voči svojim najbližším príbuzným – matkinej sestre\n(teda jeho tete) a jej dcére (sesternici), ktoré ho mali rady, ako malého chlapca ho brávali\nna spoločné dovolenky, starali sa o neho;\n\n-\n\ntrestný čin bol spáchaný v rodinnom dome poškodených – na mieste požívajúcom osobitnú\nochranu;\n\n-\n\nv danom prípade nešlo o útok, ktorému predchádzala konfliktná situácia – postačovala vidina\nzískania finančnej hotovosti;\n\n-\n\nišlo o surový útok veľkou intenzitou a prudkosťou, keď „poškodenú\ndobil\nna smrť najmenej 29 útokmi tupo a ostrou zbraňou, čiže použil viaceré nástroje\na mechanizmy, pri ktorých musela prežívať veľké fyzické a psychické útrapy počas istého\ndlhšieho času, keď ju obžalovaný prenasledoval v priestoroch celého rodinného domu.“;\n\n-\n\nv konaní pred súdom nielenže neprejavil žiadnu známku ľútosti nad svojim činom,\nale usmieval sa („uškŕňal“);\n\n-\n\ntrestný čin bol spáchaný zavrhnutiahodným spôsobom, pretože išlo o opakovaný vražedný\nútok voči bezbranným ženám s extrémne vysokou mierou surovosti a brutality a následným,\naž profesionálnym zakrývaním tiel v autách vo vodnom kanáli. Ako uvádza okresný súd:\n«Takéto okolnosti sa vymykajú z rady všetkých činov vrážd, aké pozná slovenská\nkriminalistika. Jeho čin vyvoláva veľmi silné negatívne emócie a odpor voči takej brutalite\na bezcitnosti, dokonca aj v radoch spoluväzňov, ktorí sami nežijú vzorovo, s akou\nsa ani dlhoroční odborníci v oblasti trestného práva počas desaťročia trvajúcej praxe\nnestretávajú a ktoré viacnásobne presahuje závažnosť a charakter tzv. „mafiánskych praktík“\npri násilnej trestnej činnosti.»;\n\n-\n\nvzhľadom na disociálny charakter sťažovateľa 1, ako ho popisujú znalci z odboru\nzdravotníctva, psychiatrie a psychológie, nemožno vylúčiť, že v budúcnosti nebude\nzabezpečovať svoje materiálne potreby podobným spôsobom;\n\n44\n\n-\n\ncharakter je celoživotný, jadro osobnosti sa nemení a nedá sa liečiť v pravom slova zmysle –\nporucha osobnosti je trvalá.\n\n228. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zároveň vyplýva aj to, že súd pri rozhodovaní o treste\nsťažovateľa 1 prihliadal aj na skutočnosť, že predtým nebol súdom potrestaný pre spáchanie\ntrestného činu. Zároveň však uviedol, že z odpisu z registra trestov vyplýva, že rozhodnutím\nOkresnej prokuratúry Žilina z 19. júla 2007 bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre prečin\nkrádeže, pričom sťažovateľ 1 sa v skúšobnej dobe osvedčil. Okrem uvedeného nebolo vedené\nvoči sťažovateľovi žiadne iné trestné stíhanie a nebolo zistené ani to, že by obžalovaný bol\nprejednávaný za spáchanie priestupku.\n229. Odvolací súd dospel k záveru, že nepochybne boli splnené všetky predpoklady na uloženie\nnajprísnejšieho trestu; je rovnako toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody na doživotie\nsi vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť\ntrestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov.\n230. Najvyšší súd podľa ústavného súdu nepochybil, keď v odôvodnení rozhodnutia odkázal\nna odôvodnenie okresného súdu doplnené krajským súdom, pretože všeobecné súdy v tomto smere\nuloženie trestu odňatia slobody na doživotie veľmi dôkladne, dôsledne a zrozumiteľne odôvodnili.\n231. V súvislosti so sťažovateľom 1 deklarovaným prejavom nespokojnosti s uloženým trestom\nústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu\nbude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať\nako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne\nnapr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Z hľadiska uvedeného je potrebné konštatovať, že všeobecné\nsúdy uloženie trestu dôkladne odôvodnili, pričom správne prihliadali na spôsob spáchania trestného\nčinu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce aj poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa,\njeho pomery aj možnosť nápravy.\n232. Vo veci Maričák proti Slovenskej republike (rozhodnutie ESĽP z 7. 6. 2011, č. 26621/10)\nESĽP zdôraznil, že otázka neprimeranosti trestu nespadá pod ustanovenia dohovoru a nie je jeho\núlohou rozhodnúť o tom, aká je primeraná doba trestu odňatia slobody v konkrétnom prípade\n(Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie ESĽP z 29. 5. 2001, č. 63716/00).\n233. Je pochopiteľné, že vo väčšine (ak nie vo všetkých prípadoch) súdom nariadeného potrestania\nmôže potrestaný prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či fyzické nepohodlie,\nktoré môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“. Pre účely čl. 3 dohovoru však musí ísť\no zaobchádzanie alebo trest spôsobujúci psychické alebo fyzické utrpenie dosahujúce určitý stupeň\n(závažnosť), aby ho bolo možné kvalifikovať ako mučenie alebo neľudské zaobchádzanie či trest.\nPodobne aj v prípade ponižujúceho trestu musí pokorenie alebo poníženie dosiahnuť určitý stupeň\na charakter, ktorý je odlišný od prvku poníženia obsiahnutého v treste vo všeobecnosti (Tyrer\nproti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 15. 3. 1978, č. 5856/72, ods. 29 a 30). Uvedené\npritom závisí od všetkých okolností konkrétneho prípadu vrátane trvania takého zaobchádzania,\nfyzických a psychických dôsledkov, v niektorých prípadoch aj od pohlavia, veku a zdravotného\n\n45\n\nstavu. Pre účely zabezpečenia práv v zmysle čl. 3 dohovoru je štát povinný zabezpečiť,\naby pozbavenie osobnej slobody vždy bolo vykonávané za takých podmienok, ktoré rešpektujú\nľudskú dôstojnosť, a takým spôsobom, ktorý osobe, ktorej bol trest uložený, nespôsobí ťažkosti,\nktoré by presahovali nevyhnutnú mieru utrpenia, ktorá je spojená s pozbavením osobnej slobody.\n234. V tomto smere je potrebné uzavrieť, že sťažovateľ 1 nijakým spôsobom nepreukázal,\nže by s ním bolo zaobchádzané spôsobom, ktorý je v rozpore s čl. 3 dohovoru. Namietané odlúčenie\nod rodiny či absolútna izolácia sú nepochybne späté s trestom odňatia slobody\nako takým, avšak v uvedenom nemožno badať porušenie práv sťažovateľa 1.\n235. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol\npre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nXI.\nK námietke prieťahov v trestnom konaní\n236. Sťažovateľ 1 napokon namieta prieťahy v súdnom konaní, konkrétne pod námietkou č. 37\nskutočnosť, že trestné konanie trvalo viac ako dva a pol roka (v tejto súvislosti sťažovateľ 1\nza porušiteľov označil okresný súd a krajský súd, pozn.), a pod námietkou č. 44 skutočnosť,\nže dovolacie konanie trvalo dva roky.\n237. Ústavný súd už stabilne rozhoduje (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,\nI. ÚS 16/04, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje\nv konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie\nzákladného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)\nešte trvá. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému\nporušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosti zásadne nevyhovie.\n238. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v nadväznosti\nna vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí\nsmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv\nsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú\npreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,\na v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej\nnepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,\nuž k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na nevyhovenie takejto sťažnosti pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť (I. ÚS 410/2017).\n239. Vzhľadom na skutočnosť, že trestné konanie (vrátane dovolacieho konania) bolo právoplatne\nukončené, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta trvanie\ntrestného/dovolacieho konania, odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\n\n46\n\nXII.\nZáver\n240. Najvyšší súd preskúmal procesný postup, ako aj rozhodnutia súdov nižšieho stupňa,\npričom nezistil opodstatnenosť dovolacích námietok sťažovateľa 1. Každú jednotlivú námietku\nsťažovateľa 1 dovolací súd podrobil adekvátnemu preskúmaniu, avšak nevyhodnotil\nich ako dôvodné – spôsobilé naplniť dovolacie dôvody. Napriek rozsahu podaných dovolacích\nnámietok sa najvyšší súd dôkladne vysporiadal s každou z nich a ich neopodstatnenosť riadne\nzdôvodnil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je jasné, zrozumiteľné, logické a postavené\nna racionálnych a právne správnych úvahách.\n241. Trestné konanie je zložitým právnym procesom, ktoré je samo osebe založené na množstve\nprocesných úkonov, ktoré sú v konečnom dôsledku viac či menej dôležité pre samotné výsledné\nrozhodnutie o vine a treste obvineného/obžalovaného. S ohľadom na často zásadný zásah do práv\na slobôd obvinenej osoby je procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov\nupravený prísnymi pravidlami obsiahnutými najmä v Trestnom poriadku. Prípadné procesné\npochybenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní a/alebo súdu však môžu byť rôznej\nintenzity a vo výsledku môžu, ale aj nemusia mať vplyv na konečné rozhodnutie o vine a treste\nobvinenej osoby. Preto je trestné konanie považované za organický celok, v ktorom sa môžu\na aj majú naprávať resp. korigovať prípadné pochybenia týkajúce sa porušenia základných práv\na slobôd (I. ÚS 21/200, I. ÚS 74/2001).\n242. Z hľadiska ochrany základných práv a slobôd sú zásadné len tie pochybenia, ktoré neboli\nodstránené v priebehu trestného konania a ktoré zároveň mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť\nporušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,\nm. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 220/07). Ak preto aj najvyšší súd v priebehu\ndovolacieho konania zistil procesné pochybenie v postupe orgánov činných v trestnom konaní\nalebo súdov nižších stupňov, skúmal zároveň, či takéto pochybenie mohlo mať vplyv na konečné\nrozhodnutie o vine a treste sťažovateľa 1. V tomto smere je potrebné konštatovať, že najvyšší súd\nzrozumiteľne a hodnoverne tieto svoje právne závery zdôvodnil, a v prípade, ak pochybenie zistil,\nvysvetlil, prečo nemohlo a nemalo vplyv na meritórne rozhodnutie v dotknutej trestnej veci.\n243. Skutočnosť, že sťažovateľ 1 sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže\nsama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá\nani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným\n(m. m. I. ÚS 429/2014). Ústavný súd je oprávnený nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho\nsúdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\nV posudzovanom prípade však o právnych záveroch najvyššieho súdu v napadnutom uznesení\ntakýto záver spraviť nemožno. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto uznesenia.\n244. Pretože sťažnosť sťažovateľa 1 bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite ústavnej sťažnosti, rozhodovanie\no ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia\nzákladných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.\n\n47\n\nXIII.\nTrovy konania\n245. Ústavný súd uznesením z 26. augusta 2020 č. k. IV. ÚS 415/2020-68 ustanovil sťažovateľovi 1\nadvokáta JUDr. Tibora Bicka, Dukelská 972/7, Považská Bystrica.\n246. Podľa § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy ustanoveného právneho zástupcu znáša štát\n(Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky), a to vo výške určenej podľa vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n247. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020\npredstavuje v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sumu 177 eur a náhrada hotových výdavkov za každý\núkon právnej služby podľa § 16 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 10,62 eur. Trovy ustanoveného\nprávneho zástupcu pozostávajú z tarifnej odmeny právneho zástupcu sťažovateľa 1 za dva úkony\nprávnej služby uskutočnené v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a doplnenie ústavnej\nsťažnosti) spolu vo výške 354 eur (2 x 177 eur) a z nároku na náhradu hotových výdavkov\nprávneho zástupcu v sume 21,24 eur (2 x 10,62 eur). Celková hodnota trov ustanoveného právneho\nzástupcu sťažovateľa 1 predstavuje spolu 375,24 eur.\n248. Priznané trovy právneho zastúpenia je Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky\npovinná uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa 1 označeného v záhlaví tohto uznesenia\nv lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 15. marca 2023\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n48", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na právnu pomoc v konaní", "advokát, advokácia-zastúpenie advokátom", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "trest-odňatia slobody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:000e0279-c88a-4924-88ed-78580a02f7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2022 z 3. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-03", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1"}, {"guid": "ussr:35fce422-a201-434b-9c96-1508bb202a04", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.364.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2021 z 6. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-06", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.364.2021.1"}, {"guid": "ussr:4d7daf29-6b25-4e92-90cb-f9435607fb55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.477.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 477/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 477/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.477.2021.1"}, {"guid": "ussr:2fb34ba1-1be1-450d-9ea4-efef15733f64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.248.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 248/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 248/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.248.2021.1"}, {"guid": "ussr:205e5d99-51a2-4a4f-a4f9-c2fe85d93a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.514.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 514/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 514/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.514.2020.1"}, {"guid": "ussr:31271c20-13f2-47f5-ac61-3dff772b1df2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.345.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 345/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 345/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.345.2020.1"}, {"guid": "ussr:b2f0036f-fe81-4e48-bd77-b38d59e4e255", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.284.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 284/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 284/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.284.2020.1"}, {"guid": "ussr:a1f6594e-6ba5-4965-bcf8-61376bbb8eb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.178.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 178/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.178.2020.1"}, {"guid": "ussr:fd063907-0faf-4619-9085-c5a61f7c75e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.461.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 461/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 461/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.461.2019.1"}, {"guid": "ussr:2289c83d-9373-4075-8aaa-606a131d0d54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 263/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1"}, {"guid": "ussr:d0d8672d-f07d-4f76-9a11-ce964119c6c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 18/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1"}, {"guid": "ussr:51a32b11-7f93-494f-860f-f4c329d47d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.410.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 410/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 410/2017 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.410.2017.1"}, {"guid": "ussr:c9d30f86-ff1d-48a7-80d9-8f6fdd8ce432", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 734/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1"}, {"guid": "ussr:97caaeae-48ed-4623-b70d-f8f4609b5e16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.108.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 108/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 108/2017 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.108.2017.1"}, {"guid": "ussr:dedf0378-7eec-4e44-85db-6999229d2bac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.773.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 773/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 773/2016 z 8. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.773.2016.1"}, {"guid": "ussr:99e108de-cb40-4286-b40a-2cbcb0e2b13c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.562.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 562/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 562/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.562.2015.1"}, {"guid": "ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 429/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 429/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581"}, {"guid": "ussr:8cc53c52-c14d-4fc4-bc8b-68f11782bf18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 177/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 177/2012 z 28. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8cc53c52-c14d-4fc4-bc8b-68f11782bf18"}, {"guid": "ussr:460651e6-8609-4956-95e1-5fe3fbd89440", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:460651e6-8609-4956-95e1-5fe3fbd89440"}, {"guid": "ussr:bf714197-755b-44ad-967b-6540e36e0897", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 266/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 266/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf714197-755b-44ad-967b-6540e36e0897"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 138/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 138/2013 z 8. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-08", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71"}, {"guid": "ussr:ec773065-fda0-473b-b530-6aa76e931353", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 495/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 495/2012 z 9. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec773065-fda0-473b-b530-6aa76e931353"}, {"guid": "ussr:101c3fb1-a600-41b2-9f70-5f5f844d32d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 30/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:101c3fb1-a600-41b2-9f70-5f5f844d32d9"}, {"guid": "ussr:ad48d878-331d-414d-96e5-36d1b59b4f18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 452/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 452/2010 z 8. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-08", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad48d878-331d-414d-96e5-36d1b59b4f18"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:39b33430-9a8e-45d5-9639-ed43812abc75", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39b33430-9a8e-45d5-9639-ed43812abc75"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:86c40ead-a704-4dae-9121-e12881217ab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2023 z 11. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1"}, {"guid": "ussr:b113ae24-ccfc-4794-9f9f-1dfa3a27fc53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.91.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 91/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 91/2025 z 13. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.91.2025.1"}, {"guid": "ussr:1e05a075-3446-461a-8e52-01bf897b37ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1"}, {"guid": "ussr:54db822b-2a67-439f-ae97-ee4ae07194c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.222.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 222/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 222/2024 z 18. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.222.2024.1"}, {"guid": "ussr:ef320503-5700-4a82-ba50-78730c887182", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.74.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 74/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/2024 z 8. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.74.2024.1"}, {"guid": "9589a504-1859-4761-b020-4cb826e9db5d:c9e7a5b9-eb63-47f0-8af8-54aa0c6b41bf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6220010075.1", "spisova_znacka": "5Tdo/73/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/73/2023 z 17. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6220010075.1"}]}