{"guid": "ussr:3e84fca0-236b-418a-8173-7c13125f4632", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.271.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 271/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 271/2023 z 21. 11. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. novembra 2023, sp. zn. IV. ÚS 271/2023, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.271.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2023-11-21", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Zavinenie pri disciplinárnej zodpovednosti za rozhodnutie pri výkone verejnej moci", "pravna_veta": "I. Pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami inštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej, prípadne trestnej zodpovednosti proti osobe disponujúcej predmetnou, pri rozhodovaní použitou právomocou, keď má zodpovednosť personálny sankčný charakter. \nII. Ak má disciplinárne previnenie exekútora podľa § 220 Exekučného poriadku spočívať v rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazaný na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone funkčnej činnosti.\nIII. Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona] a nepriameho úmyslu [§ 15 písm. b) Trestného zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú.\nIV. Disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona a § 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e84fca0-236b-418a-8173-7c13125f4632", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.271.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.271.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.271.2023.2/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 271/2023-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, IČO 47 232 765, v mene ktorej koná\nkonateľ a advokát JUDr. Ivan Syrový, PhD., proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 31 D 22/2022 zo 7. marca 2023 takto\nrozhodol:\n1. Rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. 31 D 22/2022\nzo 7. marca 2023 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. 31 D 22/2022\nzo 7. marca 2023 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý sťažovateľke nahradiť trovy\nkonania vo výške 796,28 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto nálezu sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému\nsúdu 5. mája 2023 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nnapadnutým rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsprávny súd“) označeným v záhlaví tohto nálezu. Domáha sa zrušenia napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho správneho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že minister spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „zúčastnená osoba“) podal na sťažovateľku\n29. septembra 2022 disciplinárny návrh z dôvodu, že ako súdna exekútorka v exekučnom konaní\nvedenom pod sp. zn. 340EX 140/2019 na jej exekútorskom úrade v prospech oprávnených\n(maloleté osoby) o vymoženie exekučným titulom uloženej peňažnej povinnosti zaplatiť\nzameškané, ako aj bežné výživné vydala 9. decembra 2020 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie\nzrážkami zo mzdy povinného, ktorým nariadila zamestnávateľovi v období od 9. decembra 2020\ndo 28. februára 2021 prerušiť vykonávanie zrážok zo mzdy povinného aj napriek tomu, že\nna základe vykonateľného rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4 P 48/2019\nz 23. septembra 2020 bola v tomto období povinná zabezpečiť vykonanie exekúcie na vymoženie\nzníženého výživného pre maloleté oprávnené mesačne spolu v sume 500 eur, t. j. vykonala\nexekúciu v menšom rozsahu, ako vyplýval z judikovaného nároku uvedeného v poverení\nna vykonanie exekúcie, čím porušila svoju povinnosť podľa § 61r zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný\nporiadok“), čím sa dopustila disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku.\nNavrhovateľ navrhol uloženie disciplinárneho opatrenia podľa § 221 ods. 1 písm. b) Exekučného\nporiadku, a to peňažnú pokutu v sume 330 eur.\n3. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho správneho súdu bola sťažovateľka uznaná vinnou, že ako\nsúdna exekútorka v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 340Ex 140/2019 na jej exekútorskom\núrade v prospech oprávnených o vymoženie exekučným titulom uloženej peňažnej povinnosti\nzaplatiť výživné vydala 9. decembra 2020 exekučný príkaz – doplnenie V, ktorým nariadila\nprerušenie vykonávania zrážok zo mzdy v tejto exekúcii a pokračovanie až od 1. marca 2020\n(správne 2021) aj napriek tomu, že na základe poverenia na vykonanie exekúcie a vykonateľného\nrozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4 P 48/2019 z 23. septembra 2020 bola v tomto období\npovinná zabezpečiť vykonanie exekúcie na vymoženie zníženého výživného pre maloleté\noprávnené mesačne spolu v sume 500 eur, čím zavinene porušila povinnosť zabezpečiť vykonanie\nexekúcie ustanovenú v § 59 ods. 1 prvej vete Exekučného poriadku, čím sa dopustila\ndisciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, za čo sa jej podľa § 221 ods. 1\npísm. c) Exekučného poriadku účinného do 30. novembra 2021 uložilo disciplinárne opatrenie –\npeňažná pokuta v sume 300 eur.\n4. Z vykonaného dokazovania bolo najvyšším správnym súdom ku skutku zistené, že disciplinárne\nobvinená bola poverená Okresným súdom Prievidza vykonaním exekúcie na základe rozsudku\nč. k. 12 P 44/2018 z 5. novembra 2018, pričom exekučný nárok predstavoval zameškané výživné\na bežné výživné. Bežné výživné mal povinný uhrádzať mesačne oprávnenej 1 v sume 450 eur\na oprávnenej 2 v sume 400 eur mesačne. Sťažovateľka vykonávala na tento účel zrážky zo mzdy\npovinného a týmto spôsobom povinnému do 30. novembra 2020 zrazila sumu 15 578 eur, ktorú\noprávneným aj poukázala. Tým uspokojila každé jednotlivé mesačné výživné až do novembra 2020.\nRozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 4 P 48/2019 z 23. septembra 2020 bola schválená\n2\n\nrodičovská dohoda, na základe ktorej došlo s účinnosťou od 1. novembra 2019 k zníženiu\nmesačného výživného. Nové výživné bolo stanovené pre oprávnenú 1 v sume 280 eur\na oprávnenú 2 v sume 220 eur. Výživné mal povinný uhrádzať najneskôr do 15. dňa v mesiaci, vždy\nmesiac vopred. O tejto skutočnosti sťažovateľku informovali matka oprávnených\n30. novembra 2020 a povinný 3. decembra 2020. Dňa 9. decembra 2020 vydala sťažovateľka príkaz\nna vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy – doplnenie V, v ktorom uviedla: „Nakoľko má povinný\nuhradené zameškané výživné aj bežné výživné s trovami exekúcie vopred do 28. februára 2020,\npreto nariaďujem prerušenie vykonávania zrážok zo mzdy v predmetnej exekúcii a pokračovať\nv zrážkach od 1. marca 2020 už len na bežné výživné v sume 500 € a pomernú časť trov exekúcie\n24 % z 500 eur, t. j. 120 €, spolu zrážať pravidelne mesačne 620 € od 1. marca 2020 a nasledujúce\nmesiace a sumy zrazené zo mzdy povinného poukazovať na základe dohody s oprávneným na účet\nsúdneho exekútora.“\n5. Sťažovateľka k exekučnému príkazu uviedla, že vznikol preplatok na výživnom v sume 1 607 eur\nuhradený povinným z dôvodu zníženia sumy výživného. Z uvedeného dôvodu urobila prepočet,\npodľa ktorého neposielala výživné za tri mesiace, a to december 2020, január 2021 a február 2021.\n6. K osobe sťažovateľky najvyšší správny súd zistil, že v disciplinárnom konaní sp. zn. DK 23/2020\nbola sťažovateľka uznaná rozhodnutím č. k. DK 23/2020 z 29. septembra 2021 vinnou\nz disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku a bolo jej uložené\ndisciplinárne opatrenie – písomné napomenutie podľa § 221 ods. 1 Exekučného poriadku.\nV disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. DK 8/2021 bola sťažovateľka uznaná rozhodnutím\nč. k. D 8/2021 z 31. januára 2021 vinnou zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 220\nods. 2 Exekučného poriadku a bola jej uložená peňažná pokuta v sume 500 eur podľa § 221 ods. 2\npísm. b) Exekučného poriadku. V disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. DK 24/2021 bola\nsťažovateľka uznaná rozhodnutím č. k. DK 4/2021 z 13. marca 2021 nevinnou zo závažného\ndisciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku.\n7. V napadnutom rozhodnutí najvyšší správny súd pri posudzovaní viny konštatoval, že s ohľadom\nna vykonané dokazovanie sa skutok stal spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia a spáchala\nho sťažovateľka. Nesporným bolo, že sťažovateľka v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.\n340X 140/2019 exekučným príkazom – doplnením V z 9. decembra 2020 nariadila prerušenie\nvykonávania zrážok zo mzdy v tejto exekúcii a pokračovanie až od 1. marca 2021. Nesporným bolo\naj to, že v danom čase bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie a vykonateľný rozsudok\nOkresného súdu Prievidza č. k. 4 P 48/2019 z 23. septembra 2020, na základe ktorých mala\nsťažovateľka zabezpečiť vykonanie exekúcie na vymoženie zníženého výživného spolu\nv sume 500 eur pre obe maloleté oprávnené.\n8. Pri posúdení, či predmetný skutok je disciplinárnym previnením, sa disciplinárny senát zaoberal\nskúmaním, či zo strany sťažovateľky došlo k porušeniu zákonných povinností. Podradením konania\nsťažovateľky pod konkrétne právne normy je zrejmé, že sťažovateľka konala v rozpore s § 59 ods. 1\nprvou vetou Exekučného poriadku, keďže predmetné ustanovenie zakotvuje povinnosť súdneho\nexekútora zabezpečiť vykonanie exekúcie. Sťažovateľka mala v exekučnom konaní vedenom\npod sp. zn. 340X 140/2019 zabezpečiť vykonanie exekúcie v prospech maloletých oprávnených.\n9. Najvyšší správny súd poukázal na zákon č. 36/2005 Z. z. rodine a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý v § 76 ods. 1 stanovuje,\n3\n\nže výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.\nKaždý mesiac tak vznikala povinnému nová povinnosť zaplatiť výživné v exekučným titulom\nstanovenej sume. Neobstojí názor sťažovateľky, že nárok na výživné je jednotný, že každý mesiac\nnarastá a, naopak, že sa úhradou zmenšuje. Pohľadávka na výživnom za každý mesiac je\nsamostatnou pohľadávkou, ktorá má samostatný právny osud. Pokiaľ sťažovateľka povinnému\nzrazila z jeho príjmu sumu na úhradu výživného na daný kalendárny mesiac a zrazené sumy\npoukázala maloletým oprávneným, týmto poukázaním zanikla pohľadávka na príslušné bežné\nvýživné jej splnením. V ďalších mesiacoch sa mohli vymáhať len nové pohľadávky na nové bežné\nvýživné za daný mesiac.\n10. V priebehu exekúcie došlo k spätnému zníženiu výživného od 1. novembra 2019, pričom\npríslušný exekučný titul bol sťažovateľke predložený až v decembri 2020, t. j. v období, keď už boli\npohľadávky na bežné výživné za november 2019 až november 2020 pre maloleté oprávnené\nvymožené a podľa § 559 Občianskeho zákonníka zanikli. Pokiaľ na predošlých nárokoch vznikol\npreplatok na výživnom, nešlo o preplatok (nad vymoženú sumu) v exekúcii, ale nanajvýš\no dodatočné odpadnutie právneho dôvodu už vymoženej a splnenej pohľadávky. Sťažovateľke\nchýbal zákonný podklad na započítanie tohto preplatku do nových nárokov a uspokojovanie nových\nnárokov z týchto preplatkov. Najvyšší správny súd poukázal na judikatúru, ktorá tento záver\npodporila (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky č. k. 2Cz 99/73\nz 28. novembra 1973) a podľa ktorej rodič, ktorého vyživovacia povinnosť pre maloleté deti bola\nza minulé obdobie znížená, sa nemôže s úspechom domáhať zúčtovania preplatku na výživnom\nvôbec, a teda na bežnom výživnom. Sťažovateľka tak nezabezpečila vykonanie bežného výživného\nv mesiacoch december 2020 až február 2021. Exekučným príkazom z 9. decembra 2020 tak\nnevykonala exekúciu nárokov z bežného výživného, ktoré maloletým oprávneným patrili v danom\nobdobí.\n11. K obrane sťažovateľky najvyšší správny súd uviedol, že táto nemôže mať úspech, keďže podľa\n§ 3 Exekučného poriadku je povinná rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy vrátane\nhmotnoprávnych. Sťažovateľka bola povinná riadiť sa aj obmedzeniami zákona o rodine.\nVymáhaním celého bežného výživného od decembra 2020 by neporušila § 61r Exekučného\nporiadku, keďže z neho vyplýva, že v danom mesiaci nemohla vymôcť viac než stanovenú sumu\n500 eur (bod 7 tohto nálezu). Nevyplýva z neho, že by sťažovateľka mohla spočítať celkovú už\nvymoženú sumu od počiatku exekúcie a vykonávať nejaké vyrovnávanie či započítanie na ešte\nnevymožené bežné mesačné výživné. Neobstojí preto obrana sťažovateľky o rozpore § 61r\nExekučného poriadku so zákonom o rodine.\n12. Sťažovateľka tak porušila povinnosť podľa § 59 ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku.\nJej konanie možno označiť za zavinené minimálne v rovine nevedomej nedbanlivosti, keďže\nsťažovateľka vzhľadom na svoje okolnosti a pomery mala vedieť, ako v danej situácii postupovať\n[porovnaj § 16 písm. b) Trestného zákona]. Najvyšší správny súd sa preto nestotožnil s názorom\nnavrhovateľa, že sťažovateľka porušila § 61r Exekučného poriadku, ktorý stanovuje pravidlo, podľa\nktorého súdny exekútor nemôže vykonať exekúciu nad rozsah uvedený v poverení na vykonanie\nexekúcie a trov exekúcie. V konaní bolo preukázané, že sťažovateľka vykonávala v dôsledku\nprerušenia vykonávania zrážok zo mzdy exekúciu v nižšom rozsahu.\n\n4\n\n13. Pri ukladaní disciplinárneho opatrenia najvyšší správny súd prihliadol na skutočnosť, že\nsťažovateľka svojím konaním nesledovala zlý úmysel. Jej cieľom nebolo obohatiť sa, ale len\nvyriešiť vzniknutú situáciu. V jej neprospech boli skutočnosti, že oprávnenými boli maloleté osoby,\nako aj to, že sťažovateľka už v minulosti bola uznaná vinnou za dve disciplinárne previnenia,\npričom tieto nie sú zahladené. Za primerané preto považoval uloženie disciplinárneho opatrenia\nv hornej sadzbe najprísnejšieho disciplinárneho opatrenia.\n14. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 271/2023 z 23. mája 2023 bola ústavná sťažnosť\nsťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n15. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že využila svoje oprávnenie a k disciplinárnemu návrhu\nsa vyjadrila písomne 27. októbra 2022, pričom v podstatnom predniesla argumenty k § 61r\nExekučného poriadku zdôraznením skutočnosti, že predmetné ustanovenie upravuje maximálny\nmožný rozsah exekúcie, ktorý vyplýva z poverenia na vykonanie exekúcie. Na podklade uvedeného\nkonštatovala, že sa nemohla v rámci exekučného konania dopustiť disciplinárneho previnenia\nporušením § 61r Exekučného poriadku, keďže neprekročila rozsah vykonania exekúcie podľa\nexekučných titulov. Predostrela aj argumentáciu týkajúcu sa spotrebovania výživného za uplynulý\nčas, pričom podaním z 21. novembra 2022 predmetnú argumentáciu doplnila.\n16. Najvyšší správny súd 7. marca 2023 po vykonaní dokazovania na ústnom pojednávaní\nnapadnutým rozhodnutím uznal sťažovateľku vinnou na skutkovom základe, ktorý bol uvedený\nv návrhu, ale na podklade zmenenej právnej kvalifikácie, keď zastával názor, že došlo\nk zavinenému porušeniu povinnosti zabezpečiť vykonanie exekúcie podľa § 59 ods. 1 prvej vety\nExekučného poriadku.\n17. Sťažovateľka namieta, že zo strany najvyššieho správneho súdu došlo k vydaniu prekvapivého\nrozhodnutia, keď prekvalifikoval konanie sťažovateľky bez toho, aby jej dal možnosť sa k takejto\nzmene právnej kvalifikácie vyjadriť. O zmene právnej kvalifikácie sa sťažovateľka dozvedela až\nz odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, čím došlo k odňatiu možnosti\nna súdnu ochranu a účinne sa brániť pred súdom. Poukazuje v tomto smere na judikatúru ústavného\nsúdu (I. ÚS 736/2016, II. ÚS 444/2022, III. ÚS 52/2019), ako aj právnu úpravu obsiahnutú v § 382\nCivilného sporového poriadku a § 241 ods. 2 Trestného poriadku. Zdôrazňuje, že v trestnom konaní\nje obligatórny postup, podľa ktorého súd musí obvineného oboznámiť vždy v prípade, ak mieni\nskutok posudzovať podľa iného ustanovenia zákona. Za logické považuje aplikovať uvedené\nanalogicky aj na disciplinárne konania, pričom poukazuje na § 4 zákona č. 432/2021 Z. z.\no disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) o primeranom použití ustanovení Trestného\nporiadku. Poskytnutie možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k odlišnej právnej kvalifikácii je o to viac\nnaliehavejšie z dôvodu, že proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie bolo natoľko kvalitné, aby\nboli zachované všetky práva dotknutého subjektu.\n18. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho správneho súdu považuje za arbitrárne, keďže nedáva\nnáležite odpoveď k záveru o zavinenom konaní a ani k tomu, ako sa najvyšší správny súd\n5\n\nvysporiadal s aplikáciou § 34 ods. 4 Trestného zákona, keďže podľa § 222c ods. 1 Exekučného\nporiadku pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora sa primerane použije\nprvá časť Trestného zákona. Konštatovanie najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k zavineniu nie\nje dostatočne odôvodnené, keďže z neho nie je zrejmé, na základe akých skutočností sťažovateľka\nvzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery mala a mohla vedieť, že jej konaním môže nastať\nporušenie zákona. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že išlo o zložitú právnu otázku. Poukazuje\npredovšetkým na to, že samotný navrhovateľ zastával názor, že išlo o porušenie § 61r Exekučného\nporiadku. Zavinenie preto nie je vôbec zrejmé, keď aj samotný navrhovateľ nesprávne označil\nprávne posúdenie skutku. Poukazuje na nedokonalosť právnej úpravy a zdôrazňuje, že na jednu\nprávnu situáciu môže existovať viacero možných riešení. Poukazuje na to, že v prípade postupu\nsťažovateľky, ako aj v prípade navrhovaného postupu najvyššieho správneho súdu by v konečnom\ndôsledku nedošlo na strane maloletých oprávnených k vzniku žiadnej ujmy. V prípade postupu\nsťažovateľky bol preplatok zohľadnený dopredu a v prípade najvyšším správnym súdom\nnavrhovaného postupu ex post. Sťažovateľka trvá na názore, že bola uznaná vinnou len na podklade\nodlišného právneho názoru. Odkazuje v tomto smere na komentár k Exekučnému poriadku, podľa\nktorého výklad opretý o rozpoznané interpretačné metódy, ktorý je objektívne hodný odbornej\ndiskusie, vylučuje, aby bol súdny exekútor zodpovedný za to, že nejasnú právnu otázku\ninterpretoval inak ako ostatní.\n19. Najvyšší správny súd rovnako nedostatočne odôvodnil aplikáciu § 34 ods. 4 Trestného zákona,\npričom pri ukladaní trestu mal prihliadať na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,\npohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť\nnápravy.\nIII.\nVyjadrenia najvyššieho správneho súdu a zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu:\n20. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho správneho súdu,\nktorý v prípise č. k. KPr 122/2023 z 19. júna 2023 navrhol, aby ústavnej sťažnosti nebolo\nvyhovené.\n21. K námietke prekvapivého rozhodnutia v podstatnom konštatoval, že z disciplinárneho súdneho\nporiadku nevyplýva viazanosť disciplinárneho senátu právnou kvalifikáciou uvedenou\nv disciplinárnom návrhu. Oponuje argumentu sťažovateľky o primeranom použití ustanovení celého\nTrestného poriadku v disciplinárnom konaní, a to s poukazom na § 4 disciplinárneho súdneho\nporiadku. Zdôrazňuje v tomto smere, že takýto výklad predmetné ustanovenia neumožňuje, keďže\nje kogentnou právnou normou, ktorá exaktne stanovuje, ktoré ustanovenia Trestného poriadku sa\npoužijú na disciplinárne konanie. Ustanovenia § 241 ods. 2 a § 244 ods. 2 Trestného poriadku sú\nzaradené v druhej hlave tretej časti Trestného poriadku, na ktorej použitie § 4 disciplinárneho\nsúdneho poriadku neodkazuje. Ustanovenia Trestného poriadku sa preto na predmetnú vec\nnevzťahujú. Na prípad nemožno použiť ani § 382 Civilného sporového poriadku, keďže ten\nupravuje úplne iné právne vzťahy. Relevantné ustanovenie § 4 disciplinárneho súdneho poriadku\nodkazuje na primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní, ku ktorým patrí aj § 284 ods. 2\n\n6\n\nTrestného poriadku, podľa ktorého má súd povinnosť upozorniť disciplinárne obvinenú len\nv prípade, že by ju uznal za vinnú podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako je ustanovenie, podľa\nktorého posudzoval skutok navrhovateľ. Toto však nenastalo.\n22. Navrhovateľ navrhol uznať disciplinárne obvinenú vinnou z disciplinárneho previnenia podľa\n§ 220 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom disciplinárny senát ju z disciplinárneho previnenia\npodľa citovaného ustanovenia uznal vinnou. Jej konanie nebolo posúdené ako závažné disciplinárne\nprevinenie, a preto nevznikla povinnosť upozorniť na zmenu kvalifikácie podľa § 284 ods. 2\nTrestného poriadku. Najvyšší správny súd uvádza, že konania podľa disciplinárneho súdneho\nporiadku nie sú trestnými konaniami. Trestný poriadok sa použije subsidiárne, ale len v rozsahu\núpravy niektorých inštitútov podľa § 4 disciplinárneho súdneho poriadku, a to primerane a ak to\npovaha veci nevylučuje.\n23. O prekvapivom rozhodnutí nie je možné hovoriť, pokiaľ zostala zachovaná identita skutku\na tento skutok bol právne posúdený a vyhodnotený.\n24. K námietke arbitrárnosti rozhodnutia z dôvodu nedostatočnosti odôvodnenia zavinenia\ndisciplinárne obvinenej najvyšší správny súd uvádza, že podľa § 29 ods. 2 Exekučného poriadku je\nsúdny exekútor povinný vykonávať činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou\na využitím odborných vedomostí. Pre výkon svojich činností musí pritom každý súdny exekútor\npoznať svoje zákonné povinnosti. Konanie sťažovateľky preto bolo minimálne v rovine nevedomej\nnedbanlivosti, keďže mala vedieť, akým spôsobom má exekúciu vykonávať, ako osoba znalá práva.\nSťažovateľka ako právny profesionál má vo vzťahu k poznaniu práva a jeho výkladu podávanému\nsúdmi osobitné postavenie odlišné od iných osôb. Sťažovateľka má povinnosť vždy vedieť, aké je\npri vedení exekúcie uplatniteľné právo a ako ho vykladá súd.\n25. Činnosť súdneho exekútora ako vykonávateľa verejnej moci je striktne upravená kogentnými\nprávnymi normami. Súdna exekútorka mala vedieť, ako má postupovať, a preto subjektívna stránka\njej disciplinárneho deliktu je naplnená minimálne v rovine nevedomej nedbanlivosti.\n26. Najvyšší správny súd poukázal na judikatúru datujúcu sa od roku 1973 a uverejnenú v súdnej\nzbierke vo zväzku IV ročníka 1973 na strane 663 Zborníka Najvyššieho súdu ČSSR, ktorá vyvracia\nsprávnosť právneho názoru sťažovateľky k možnosti zúčtovania preplatku na výživnom, ktoré bolo\nspätne znížené. Sťažovateľka sa preto mýli, ak tvrdí, že výklad noriem týkajúcich sa výživného je\nv tejto veci sporný; práve naopak, bol ustálený pred rokmi. Výklad zvolený najvyšším správnym\nsúdom nebol nečakaný, ale podporený judikatúrou, ktorá predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax.\n27. Pri posudzovaní výšky trestu bola upriamená pozornosť na skutočnosti, ktoré boli\nnajzásadnejšie, a to vymáhanie výživného k dvom maloletým deťom, čo je zraniteľná skupina\noprávnených, ako aj to, že sťažovateľka bola uznaná vinnou v dvoch disciplinárnych konaniach,\nktoré v danom čase neboli zahladené, a preto bolo pristúpené k disciplinárnemu opatreniu v hornej\nhranici sadzby.\n28. Výber správnej sankcie je na úvahe disciplinárneho senátu na účely dosiahnutia cieľa, ktorým je\nrepresívna a preventívna funkcia.\n29. Vo vzťahu k spornosti skutočnosti, či sťažovateľka postupovala správne, najvyšší správny súd\nkonštatoval, že konanie je disciplinárnym previnením a že skutkom došlo k porušeniu § 59 ods. 1\nExekučného poriadku. Pre tento záver neboli významné výsledky iných konaní a názory iných\n7\n\nosôb. Disciplinárny senát nie je viazaný výsledkami sťažnostných konaní a skutočnosťou, že postup\ndisciplinárne obvinenej schválili aj iní súdni exekútori.\n30. Najvyšší správny súd poukazuje v kontexte arbitrárnosti odôvodnenia na judikatúru ústavného\nsúdu, podľa ktorej nie je povinnosťou reagovať v rozhodnutí na všetko, ale len na nosné\nskutočnosti. V napadnutom rozhodnutí sú pritom uvedené nosné dôvody, ktoré viedli disciplinárny\nsenát k výroku vo vzťahu k vine a trestu.\n31. Navyše sťažovateľka nenamieta, že by sa nestotožnila s posúdením veci disciplinárnym\nsenátom. Ústavná sťažnosť je založená na procesných dôvodoch.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n32. Na výzvu ústavného súdu z 24. mája 2023 zúčastnená osoba (navrhovateľ) v stanovenej lehote\na ani do dňa prerokovania veci samej nereagovala.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n33. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu na predloženie repliky k vyjadreniam najvyššieho súdu\nreagovala podaním doručeným 21. júla 2023.\n34. K námietke prekvapivého rozhodnutia sťažovateľka zdôraznila, že sa nestotožňuje s výkladom\naplikovateľnosti ustanovení § 241 ods. 2 a § 244 ods. 2 Trestného poriadku na prejednávaný prípad.\nVýklad, ktorý predostrel najvyšší správny súd za situácie, že skutok je v disciplinárnom návrhu\nposudzovaný inak ako v rozhodnutí vo veci samej, totiž odníma možnosť disciplinárne obvinenej\nosobe riadne brániť svoje práva a právom chránené záujmy, keďže svoju stratégiu obrany by\nzamerala v nesprávnom smere a nemohla sa relevantne vyjadriť k finálnemu právnemu posúdeniu.\nV takomto prípade jednoznačne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj práva\nna obhajobu. Upovedomenie o zmene právnej kvalifikácie je o to viac naliehavejšie v prípade, že\nkonanie je jednostupňové. Podľa § 4 disciplinárneho súdneho poriadku sa na disciplinárne konanie\npoužijú ustanovenia Trestného poriadku o základných zásadách trestného konania, pričom v tejto\nsúvislosti poukázala na § 2 ods. 7 a 9 Trestného poriadku.\n35. Ak sa disciplinárne stíhaná osoba neupovedomí o zmene právnej kvalifikácie v priebehu\ndisciplinárneho konania, potom nemožno hovoriť o tom, že je jej vec prejednaná spravodlivo a že\nbolo dodržané právo na obhajobu. Právo na obhajobu je nutné vnímať nielen z formálneho\nhľadiska, ale aj z materiálneho hľadiska. Jedným z práv spadajúcich pod právo na obhajobu\nz materiálneho hľadiska je aj právo na oboznámenie sa so skutkom a jeho právnou kvalifikáciou.\nBez tohto práva by obvinený nevedel, proti čomu sa ma brániť a čo mu je kladené za vinu.\nUstanovenia § 241 ods. 2 a § 244 ods. 2 Trestného poriadku teda len vyplývajú práve zo zásady\nzakotvenej v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Povinnosť upovedomiť o zmene právnej kvalifikácie\nv priebehu konania je plne aplikovateľná aj v disciplinárnej veci sťažovateľky. V širšom kontexte\ntak možno uvažovať aj o rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu (§ 2 ods. 10\nTrestného poriadku), keďže po zmene právnej kvalifikácie nebolo umožnené disciplinárne\nobvinenej uvádzať argumentáciu vo svoj prospech. Taktiež došlo k porušeniu zásady rovnosti strán\n(§ 2 ods. 14 Trestného poriadku) práve kvôli odňatej možnosti formulovať svoju obhajobu cielene.\n\n8\n\n36. Sťažovateľka sa nestotožnila ani s odôvodnením najvyššieho správneho súdu k námietke\narbitrárnosti. V podstatnom zdôraznila, že najvyšší správny súd sa nevyjadril k argumentácii, podľa\nktorej môže ísť o zložitú právnu otázku, ktorá nie je vôbec jednoznačná (predmetná otázka postupu\nexekútora pri znížení výživného nie je zákonom riešená, preto otázka vyvoláva polemiku\nv odborných kruhoch, pričom samotný najvyšší správny súd vo svojom vyjadrení pripúšťa, že toto\nkonanie obvinenej odobrili aj iní exekútori). V tejto súvislosti konštatuje, že pri nejednoznačnosti\nprávnej úpravy nie je nevyhnutné za postup, ktorý je podľa názoru súdneho exekútora vhodný,\nuložiť disciplinárnu sankciu. V opačnom prípade by bolo nevyhnutné ad absurdum disciplinárne\nstíhať každého sudcu, ktorého rozhodnutie je zrušené odvolacím súdom, keď vec nesprávne právne\nposúdil. Poukazuje tiež na skutočnosť, že súdny exekútor nemá Exekučným poriadkom a ani iným\nprávnym predpisom stanovenú kogentnú povinnosť pri znížení výživného, keďže Exekučný\nporiadok upravuje len povinnosti exekútora pri zvýšení výživného, a preto nie je zrejmé, akú\npovinnosť mala sťažovateľka porušiť. Najvyšší správny súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal\nso základnou otázkou porušenia povinnosti súdneho exekútora, iba konštatoval v bode 16\nnapadnutého rozhodnutia, že sťažovateľka ,,mala vedieť, akým spôsobom má postupovať“.\n37. Rovnako si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že zo zvukového záznamu z disciplinárneho\npojednávania je zrejmé, že do zápisnice a ani do rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sa\nnedostalo vyjadrenie sťažovateľky, že exekúciu vykonávala viacerými spôsobmi naraz a aj ich\nvymenovala. Napadnuté rozhodnutie vyvoláva dojem, že exekúciu vykonávala sťažovateľka len\nzrážkami zo mzdy a zamedzila výkon exekúcie usmernením zamestnávateľa v exekučnom príkaze,\nčo však nie je pravda, keďže pohľadávka maloletých oprávnených bola zabezpečená zablokovaním\núčtov povinného, ako aj motorového vozidla a nehnuteľnosti.\n38. Právna otázka pritom nebola vôbec jednoznačná. Slovenská komora exekútorov vyhodnotila\nsťažnosť pani\nproti sťažovateľke ako nedôvodnú. Rovnako tak navrhovateľ ako\ndominus litis zastával názor, že išlo o porušenie § 61r Exekučného poriadku, a nie § 59 ods. 1 prvej\nvety Exekučného poriadku. Z týchto skutočností je zrejmé, že zavinenie v tomto prípade nie je\nvôbec jednoznačné a najvyšší správny súd sa týmito skutočnosťami v rozhodnutí vôbec\nnezapodieval a nedal na ne náležitú odpoveď.\n39. Na podporu argumentu, podľa ktorého nie každý právny názor spočívajúci v určitom zákonnom\npostupe, aj keď sa časom ukáže ako nesprávny, je zavineným konaním, uviedla sťažovateľka závery\nobsiahnuté v náleze Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 3296/21 z 2. mája 2023, podľa\nktorých „Stejné tak je nutno přísvědčit městskému soudu, že nelze připustit, aby de facto jakýkoliv\njiný právní názor, který by se posléze ukázal nesprávnym, zakladal trestní odpovědnost osoby, která\njej v určité době učinila, a to bez ohledu na východiska, která ji k němu vedla, neboť po nikom, byť\nvybaveném rozhodovací právomocí, není možno vyžadovat absolútní neomylnost, pokud není při\nchybném rozhodnutí prokázán záměr či neakceptovatelný nedbalý, excesivní či svévolný přístup.“.\n40. Sťažovateľka akcentuje, že § 34 ods. 4 Trestného zákona jednoznačne definuje, aké skutočnosti\nmusí súd pri rozhodovaní vziať do úvahy a tieto skutočnosti je nutné v odôvodnení rozhodnutia\njednoznačne identifikovať, popísať a zhodnotiť. V opačnom prípade sťažovateľka nemôže zistiť, či\nsúd vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky relevantné skutočnosti. Najvyšší správny súd tak mal pri\nukladaní disciplinárneho opatrenia prihliadnuť na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie\n(súd teoreticky čiastočne prihliadol na zavinenie tým, že uviedol, že sťažovateľka nemala zlý\n\n9\n\númysel), pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho\npomery a možnosť nápravy. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho správneho súdu\npritom vyplýva, že tento sa pri rozhodovaní s viacerými skutočnosťami vôbec nevysporiadal, čím\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu.\n41. Judikatúru ústavného súdu (bod 30 tohto nálezu) si najvyšší správny súd nesprávne vyložil. Súd\ntotiž nie je oslobodený od povinnosti uvedenia toho, ako vyhodnotil jednotlivé skutočnosti v zmysle\n§ 34 ods. 4 Trestného zákona. Priamo zákon súdu ustanovuje, čo všetko je nutné pri rozhodovaní\nvziať do úvahy, a súd tieto skutočnosti musí v odôvodnení rozhodnutia náležite zohľadniť\na identifikovať. V opačnom prípade sa obvinená osoba reálne nedozvie, či došlo k zohľadneniu\nvšetkých relevantných skutočností, čo, samozrejme, zakladá nepreskúmateľnosť súdneho\nrozhodnutia.\n42. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje náhradu trov konania za tri právne úkony v sume 796,28 eur.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n43. Sťažovateľka prezentuje v ústavnej sťažnosti dve námietky, a to námietku prekvapivého\nrozhodnutia a námietku arbitrárnosti rozhodnutia, ktorými odôvodňuje porušenie práv zaručených\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nIV.1. K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru:\n44. V úvode tejto časti nálezu považoval ústavný súd za podstatné vyjadriť sa k otázke\naplikovateľnosti záruk obsiahnutých v práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v súvislosti so skutočnosťou, že predmetom ústavného posúdenia je rozhodnutie vydané\nv disciplinárnom konaní vedenom proti súdnemu exekútorovi. Súčasná judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) jednoznačne prezumuje v prípadoch, ako je aj tento,\naplikovateľnosť záruk uplatňovaných v jeho civilnej vetve (Bayer proti Nemecku, č. 8453/04,\nrozsudok zo 16. 7. 2009, § 37 – § 39 a Grosam proti Českej republike, č. 19750/13, rozsudok\nVeľkej komory z 1. 6. 2023, § 109 – § 110). Aj keď rozhodnutia ESĽP nevylučujú vzájomnú\nexistenciu civilnej vety a trestnej vetvy (aj) pri prieskume rozhodnutí vydaných v disciplinárnom\nkonaní (Grosam proti Českej republike, už citovaný, § 112), aplikovateľnosť trestnej vetvy\nv prípade podobnom tu prejednávanému bola uplatnením tzv. Engelových kritérií (Engel a ostatní\nproti Holandsku, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok z 8. 6. 1976, § 82)\nodmietnutá (Grosam proti Českej republike, už citovaný, § 120 – § 123). Aj v tu prejednávanom\nprípade je nutné konanie, za ktoré bola uložená sankcia peňažnej pokuty, kvalifikovať ako\ndisciplinárne previnenie majúce jednoznačne disciplinárnu povahu, a nie trestný čin. Zohľadňujúc\nuvedené, ako aj sumu, ktorá mohla byť v konkrétnych okolnostiach veci v disciplinárnom konaní\nuložená (suma 660 eur za disciplinárne previnenie alebo suma 6 600 eur za závažné disciplinárne\nprevinenie), je v konkrétnych okolnostiach veci namieste uplatniť výlučne záruky čl. 6 ods. 1\ndohovoru v jeho civilnej vetve. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť subsidiárneho\npoužitia ustanovení Trestného poriadku na disciplinárne konanie vychádzajúca z vnútroštátnej\nprávnej úpravy (obdobne Olujić proti Chorvátsku, č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2009, § 41).\n\n10\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje v prerokovávanom prípade aplikovateľnosť záruk\nobsiahnutých v civilnej vetve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nIV.2. K námietke prekvapivého rozhodnutia:\n45. V rámci námietky prekvapivého rozhodnutia sťažovateľka akcentuje zmenu právnej kvalifikácie\nskutku, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie najvyššieho správneho súdu (§ 59 ods. 1 prvá\nveta Exekučného poriadku), oproti právnej kvalifikácii obsiahnutej v samotnom návrhu (§ 61r\nExekučného poriadku). Sťažovateľka namieta, že jej najvyšší správny súd nedal možnosť sa\nk zmene právnej kvalifikácie vyjadriť a o zmene sa dozvedela až z napadnutého rozhodnutia (body\n15 až 17 tohto nálezu).\n46. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky (bod 17 tohto nálezu), na ktorú reaguje aj najvyšší\nsprávny súd (bod 21 tohto nálezu), k nevyhnutnosti aplikácie ustanovení Trestného poriadku,\nprípadne Civilného sporového poriadku ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že jeho úlohou\nv konaní o ústavnej sťažnosti nie je rozhodovať o aplikovateľnosti ustanovení právnych predpisov\nči podávať výklad už aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, keďže uvedené je\nsúčasťou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu\nsťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju\nstabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie\nje alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie\nje zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov\nmôže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n47. Rozhodnutie o tom, či mal byť v konkrétnych podmienkach subsidiárne aplikovaný právny\npredpis, či už Trestný poriadok, alebo Civilný sporový poriadok, resp. určité konkrétne ustanovenie\ntýchto právnych predpisov, je v plnej a výlučnej dispozícii všeobecného súdu. Argumenty\nsťažovateľky, ako aj najvyššieho správneho súdu v tomto smere prezentované predovšetkým\nv bodoch 17 a 21 tohto nálezu preto nemajú pre posúdenie veci ústavným súdom svoju relevanciu.\nÚlohou ústavného súdu je v tomto konkrétnom prípade posúdiť, či postup najvyššieho správneho\nsúdu v kontexte právneho posúdenia skutku v konfrontácii s požiadavkami dodržania zásady\nkontradiktórnosti vyplývajúcimi z ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP obstojí.\n48. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento\nčlánok ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej\núpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1\nústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie\n11\n\nvykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných\nzákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou\na súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru\nprednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03,\nI. ÚS 247/2019).\n49. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy\nvyplýva, že dohovor a judikatúra ESĽP, ktorá sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu,\npredstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad\na uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu\nzakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito\norgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne\nkonanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).\n50. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý sa uplatňuje v jeho civilnej vetve je\nokrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo\nna určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj\nna zachovanie kontradiktórnosti konania (obdobne III. ÚS 402/08). Európsky súd pre ľudské práva\nvo svojej judikatúre rovnako k právu na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý\nproces zdôrazňuje, že z neho vyplýva právo strany sporu oboznámiť sa s každým dôkazom alebo\nvyjadrením, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a právo vyjadriť sa k nim (Lobo\nMachado proti Portugalsku, č. 15764/89, rozsudok z 20. 2. 1996, § 31; Vermeulen proti Belgicku,\nč. 19075/01, rozsudok 20. 2. 1996, § 33). Táto zásada platí pre dôkazy a vyjadrenia predložené\nnielen druhou stranou v spore, ale rovnako aj súdom, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (NideröstHuber proti Švajčiarsku, č. 18990/91, rozsudok z 18. 2. 1997, § 27).\n51. Zásada kontradiktórnosti vyžaduje, aby súdy nezakladali svoje rozhodnutia na skutkových alebo\nprávnych otázkach, ktoré neboli prejednané v priebehu súdneho konania a spôsobili taký obrat, že\nho strana sporu nemohla predpokladať ani pri náležitej bdelosti (Čepek proti Českej republike,\nsťažnosť č. 9815/10, rozsudok z 5. 4. 2013, § 48). V konkrétnych okolnostiach veci je\nnespochybniteľné, že navrhovateľ podal disciplinárny návrh pretože sťažovateľka vydala exekučný\npríkaz, ktorým nariadila prerušiť vykonávanie zrážok zo mzdy povinného. V uvedenom skutku\nnavrhovateľ videl porušenie zákonnej povinnosti podľa § 61r Exekučného poriadku, podľa ktorého\nexekúciu možno vykonať len v rozsahu nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie a trov\nexekúcie, keďže podľa jeho názoru vykonala exekúciu v menšom rozsahu, ako vyplýval\nz judikovaného nároku, t. j. nevykonala exekúciu v stanovenom rozsahu. V napadnutom rozhodnutí\nsa najvyšší správny súd stotožnil so skutkom tak, ako ho vymedzil navrhovateľ, no videl v ňom\nporušenie povinnosti podľa § 59 ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku zabezpečiť vykonanie\nexekúcie. Navrhovateľ, ako aj najvyšší správny súd vychádzali z totožného skutku, v ktorom videli\nporušenie zákonnej povinnosti sťažovateľky z dôvodu, že nariadila nevykonávať exekúciu počas\nobdobia troch mesiacov, pričom porušenie tejto zákonnej povinnosti viedlo k zhodnému záveru\no disciplinárnom previnení. Aj keď najvyšší správny súd založil napadnuté rozhodnutie\nna odlišnom právnom posúdení v porovnaní s tým, ktoré predložil v návrhu navrhovateľ, túto\nodlišnosť právneho posúdenia spočívajúcu v kvalifikovaní skutku ako nevykonaní exekúcie oproti\nkvalifikácii, ktorú ponúkal navrhovateľ o nevykonaní exekúcie v stanovenom rozsahu, nemožno\nprima facie označiť za takú podstatnú, žeby bol dôvodný záver o odňatí možnosti sťažovateľky\n12\n\núčinne sa brániť a v príslušnom konaní prezentovať všetky pre správne posúdenie veci relevantné\nargumenty. Navrhovateľ, ako aj najvyšší správny súd vychádzali z totožného záveru o tom, že\nsťažovateľka ako súdna exekútorka nevykonala exekúciu, čo je pre posúdenie prekvapivosti\nnapadnutého rozhodnutia v kontexte možnosti sťažovateľky účinne sa v disciplinárnom konaní\nbrániť rozhodujúce. Námietka o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho správneho\nsúdu preto v tomto prípade nie je dôvodná.\n52. Táto námietka by bola dôvodná, ak by pri zachovaní totožnosti skutku došlo zo strany\nnajvyššieho správneho súdu k takej zmene jeho právnej kvalifikácie, ktorá by vychádzala\nz prísnejšej miery zavinenia, ako bolo uvedené v návrhu, čo by zakladalo závažné disciplinárne\nprevinenie podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku, a sťažovateľka by nemala možnosť sa k tomu\nvyjadriť. O takúto situáciu ale v posudzovanej veci nejde.\nIV.3. K námietke arbitrárnosti:\n53. Sťažovateľka videla arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k odôvodneniu zavinenia,\nako aj v súvislosti s aplikáciou § 34 ods. 4 Trestného zákona, keďže podľa § 222c ods. 1\nExekučného poriadku sa pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora\nprimerane použije prvá časť Trestného zákona.\n54. Posudzujúc dôvody uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd, rešpektujúc judikatúru ESĽP,\nvo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého\nsúdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo\nna náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania, resp.\nsporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre\nsvoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,\nIII. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,\npretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že\nrozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n55. Pre ústavnú akceptovateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia je nevyhnutné aj to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým všeobecný súd na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,\nže práve tieto súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola\nzabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán v konaní (m. m. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\n56. Vo vyjadrení z 27. októbra 2022 k návrhu sťažovateľka k subjektívnej stránke disciplinárneho\nprevinenia poukázala na argumentáciu k posúdeniu, či nesprávny právny výklad je možné podrobiť\npod nedbanlivostné zavinenie. Akcentovala, že jej konanie nemožno hodnotiť ako zavinené, keďže\npostupovala v dobrej viere s cieľom rešpektovania súdnych rozhodnutí. Prezentovala v tomto smere\núvahy podporené odbornou verejnosťou o tom, že v prípade, ak súdny exekútor poruší povinnosť\nz dôvodu, že právny predpis nesprávne interpretoval, musí pre naplnenie disciplinárnej\nzodpovednosti existovať aspoň nevedomá nedbanlivosť vo vzťahu k interpretácii práva. Výklad\n13\n\nopretý o rozpoznané interpretačné metódy, ktorý je objektívne hodný odbornej diskusie, vylučuje,\naby bol súdny exekútor zodpovedný za to, že nejasnú právnu otázku interpretoval inak ako ostatní\n(k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A., TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol.\nExekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 911.).\n57. Ústavný súd pri posudzovaní otázky zavinenia pri disciplinárnom previnení vychádza\nz jednoznačnej premisy založenej už v minulosti prezentovaným názorom ústavného súdu\ndeklarovaným pri výkone jeho právomoci v disciplinárnych veciach, podľa ktorého disciplinárnym\npostihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z odlišných právnych názorov (PL. ÚS 97/07,\nPL. ÚS 2/2023).\n58. Najvyšší správny súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že konanie sťažovateľky možno\noznačiť za zavinené minimálne v rovine nevedomej nedbanlivosti, keďže sťažovateľka vzhľadom\nna svoje okolnosti a pomery mala vedieť, ako v danej situácii postupovať. Tento záver je následkom\nargumentácie, ktorú najvyšší správny súd uviedol predovšetkým v bodoch 22 a 23 napadnutého\nrozhodnutia, v ktorých zdôraznil povinnosť súdnej exekútorky rešpektovať všetky všeobecne\nzáväzné právne predpisy vrátane hmotnoprávnych noriem, ktoré upravujú pohľadávky\nna výživnom, ktoré sú predmetom vymáhania. Pri konštatovaní uvedeného záveru pritom zjavne\nvychádzal z argumentácie, v rámci ktorej posudzoval príslušné hmotnoprávne ustanovenia (§ 76\na § 110 zákona o rodine a § 559 Občianskeho zákonníka) upravujúce vyživovacie povinnosti\na subsidiárne použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj zánik dlhu, ktorých aplikáciou\ndospel k záveru, že zrazením určitej sumy z príjmu povinného za príslušné mesiace a poukázaním\ntejto sumy oprávneným došlo k zániku pohľadávky na príslušné bežné výživné jej splnením, a preto\nv ďalších mesiacoch sa už mohli vymáhať len nové pohľadávky na nové bežné výživné za daný\nmesiac.\n59. Z podstatných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podstatnou pre\nposúdenie zavinenia najvyšším správnym súdom bola u súdnej exekútorky prezumovaná povinnosť\nrešpektovať ustanovenia zákona o rodine a Občianskeho zákonníka, ktoré nepripúšťajú záver\no vyrovnávaní či započítavaní pohľadávok na výživnom na maloleté.\n60. Sťažovateľka v tomto kontexte namietla, že išlo o zložitú právnu otázku, pričom poukázala\nna nedokonalosť právnej úpravy akcentovaním viazanosti (vo vzťahu k spätnému zníženiu\nvýživného) predovšetkým § 61r Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno vykonať len\nv rozsahu nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie a trov exekúcie. Túto obranu\nnajvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď oproti nej postavil svoj výklad, že\nna započítanie „preplatku“ súdna exekútorka nebola oprávnená, keďže naň nemala žiadny zákonný\npodklad, zohľadnil však (aj kvalifikačne, a to práve pri zavinení), že postup súdnej exekútorky sa\nprima facie javil predovšetkým vo vzťahu k povinnému ako spravodlivý.\n61. V čase vydania doplnenia exekučného príkazu o prerušení vykonávania zrážok zo mzdy\npovinného bol vykonateľný rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 4 P 48/2019\nz 23. septembra 2020, ktorým bola schválená rodičovská dohoda o povinnosti otca (povinného)\nprispievať na výživu maloletých zníženým výživným v sume 280 eur mesačne na maloletú 1\na v sume 220 eur mesačne na maloletú 2, a to u oboch maloletých počnúc 1. novembrom 2019\n(výrok I), a ktorým bola konštatovaná zmena pôvodného exekučného titulu – rozsudku Okresného\nsúdu Prievidza č. k. 12 P 44/2018 z 5. novembra 2018 v časti výživného, a to vo výrokoch II.2, II.3,\n14\n\nktorými bola určená vyživovacia povinnosť otca (povinného) k maloletej 1 v sume 450 eur\nmesačne, z toho výživné určené na tvorbu úspor v sume 100 eur mesačne a maloletej 2\nv sume 400 eur mesačne, z toho výživné určené na tvorbu úspor v sume 100 eur mesačne (výrok II).\nPráve skutočnosť existencie vykonateľného exekučného titulu, ktorého predmetom bolo zníženie\nvýživného so spätnou účinnosťou, t. j. nielen výživného, ktoré sa stalo splatným až po vydaní\nexekučného titulu, ale aj výživného, vo vzťahu ku ktorému bola pohľadávka zrazená a zaplatená, je\ntou podstatnou skutočnosťou, ktorá mala pre posúdenie zavinenia sťažovateľky najvyšším\nsprávnym súdom podstatný význam.\n62. Najvyšší správny súd uznal sťažovateľku vinnou za porušenie povinnosti ustanovenej v § 59\nods. 1 Exekučného poriadku, pričom subjektívna stránka jej disciplinárneho skutku spočíva podľa\nneho v nevedomej nedbanlivosti, keďže sťažovateľka vzhľadom na svoje okolnosti a pomery mala\nvedieť, ako v danej situácii postupovať. Najvyšší správny súd súčasne uznal, že riešenie\nsťažovateľky sa v danom momente mohlo javiť ako spravodlivé, ale nemalo podľa najvyššieho\nsprávneho súdu oporu v účinnej právnej úprave. Rovnako tak najvyšší správny súd uznal, že\nsťažovateľka svojím konaním nesledovala zlý úmysel, jej cieľom nebolo obohatiť sa alebo získať\nnejaký majetkový prospech, jej úmysel nebol negatívny.\n63. Sťažovateľka sa riadila § 61r Exekučného poriadku a jeho inštrukciou, aby nevykonala\nexekúciu nad rámec exekučného titulu. To, že vec bolo možné subsumovať pod § 61r Exekučného\nporiadku, potvrdzuje aj skutočnosť, že aj podľa navrhovateľa v disciplinárnom konaní išlo\no porušenie § 61r Exekučného poriadku. Sťažovateľka, a rovnako aj navrhovateľ vyložili Exekučný\nporiadok spôsobom, s ktorým sa najvyšší správny súd nestotožnil a subsumoval skutok pod § 59\nods. 1 prvú vetu Exekučného poriadku. Ide teda o iný názor na právnu kvalifikáciu skutku, ktorý\nspočíval vo vydaní sťažovateľkou ako exekútorkou rozhodnutia, a to exekučného príkazu –\ndoplnenia V z 9. decembra 2020 (bod 3 tohto odôvodnenia).\n64. Podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku je disciplinárnym previnením exekútora zavinené\nporušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa Exekučného\nporiadku, porušenie sľubu, správanie, ktorým exekútor narúša dôstojnosť svojej funkcie,\na pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou\nexekútora. Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok\nprieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní. Na túto legálnu definíciu, ktorá je pri\nposudzovaní dotknutej veci (zároveň oproti námietke sťažovateľky prezentovanej v bodoch 18 a 36)\nrelevantná v jej prvej alternatíve (zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora),\nnazerá ústavný súd v rámci premisy prezentovanej v bode 57, teda že disciplinárnym postihom\nnemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z odlišných právnych názorov.\n65. Pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje\nprincipiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho\ns možnými dôsledkami inštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi\nuplatnením disciplinárnej, prípadne trestnej zodpovednosti voči osobe disponujúcej predmetnou, pri\nrozhodovaní použitou právomocou, ktorá má personálny sankčný charakter.\n66. Ak má disciplinárne previnenie exekútora podľa § 220 Exekučného poriadku spočívať\nv rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je\nz dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné\n15\n\nna posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis\npoužiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazané na „svojvoľné“ rozhodnutie),\npričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak\nvýlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku.\nTo primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká\nzodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone\nfunkčnej činnosti.\n67. Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri\númyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona]\na nepriameho úmyslu [§ 15 písm. b) Trestného zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením)\nk porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom\nzavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri\nhodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú.\n68. Záver uvedený v predchádzajúcom bode zodpovedá premise, že disciplinárnym postihom\nnemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07,\nPL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom\nza úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona\na 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak by\nnesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť\ndôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti\ns úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi\nnezvládnuteľné.\n69. Najvyšší správny súd sa popísanými závermi (ako už východiskovo podstatnými) pri\nposudzovaní subjektívnej stránky skutku sťažovateľky v kontexte jeho finálnej právnej kvalifikácie\nako disciplinárneho previnenia neriadil, keďže pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti z jeho\nstrany ide o zrejmé riešenie konfliktu právnych názorov, a to bez ohľadu na to, že sa z pozície\nnajvyššieho správneho súdu javí právny názor sťažovateľky oproti jeho právnemu názoru ako\n„porazený oproti víťaznému“, zároveň však ako interpretačne podfarbený snahou exekútorky\no dosiahnutie aplikačnej spravodlivosti. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho správneho súdu tak\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho správneho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133\nods. 2 a 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nzrušil a vec vrátil najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie (výroky 1 a 2).\n70. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní\nje viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n16\n\nV.\nTrovy konania\n71. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Ústavný súd priznal sťažovateľke\n(§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 796,28 eur\nv súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné\npodanie ústavnej sťažnosti a replika k vyjadreniu najvyššieho správneho súdu) podľa § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon\nprávnej služby za rok 2023 v sume 208,67 eur (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3\nvyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej\nslužby za rok 2023 v sume 12,52 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo\nspolu predstavuje sumu 663,57 eur. Právny zástupca sťažovateľky je subjektom registrovaným pre\ndaň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) ako jej platiteľ, preto bola uvedená suma zvýšená\no príslušnú sadzbu DPH.\n72. Priznanú náhradu trov konania vo výške 796,28 eur je najvyšší správny súd povinný zaplatiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nCivilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nVI.\n73. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný\nopravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. novembra 2023\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "podmienky konania", "konanie-disciplinárne", "vyživovacia povinnosť-výživné", "exekúcia-exekútor", "opatrenie-disciplinárne", "právna veta"], "pravna_veta": "I. Pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami inštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej, prípadne trestnej zodpovednosti proti osobe disponujúcej predmetnou, pri rozhodovaní použitou právomocou, keď má zodpovednosť personálny sankčný charakter. \nII. Ak má disciplinárne previnenie exekútora podľa § 220 Exekučného poriadku spočívať v rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazaný na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone funkčnej činnosti.\nIII. Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona] a nepriameho úmyslu [§ 15 písm. b) Trestného zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú.\nIV. Disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona a § 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "31D/22/2022", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0526683f-ea37-45fb-919d-7566f8a0901c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.444.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 444/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 444/2022 z 11. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.444.2022.1"}, {"guid": "ussr:908fa61e-aedb-426a-82da-c00bb7c42365", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 52/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-01", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1"}, {"guid": "ussr:24500bc6-d677-4526-b207-5a8014d85647", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.247.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 247/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 247/2019 z 10. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-10", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.247.2019.2"}, {"guid": "ussr:d051049b-fd62-47f6-97d2-fba35c1eb2bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 736/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:63ee7d6a-4559-4361-a10f-91b463a44750", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 97/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 97/07 z 26. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63ee7d6a-4559-4361-a10f-91b463a44750"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:11bfece2-600e-42a6-bbba-1953f3327115", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.237.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 237/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.237.2026.1"}, {"guid": "ussr:ecd7e5eb-5ecb-407c-880a-8a570e4a32c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.118.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 118/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2025 z 25. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.118.2025.1"}, {"guid": "ussr:caf06e5d-b102-4b51-becb-ba88a4b7e272", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caf06e5d-b102-4b51-becb-ba88a4b7e272"}, {"guid": "ussr:125a3f5d-80ad-43bd-89fb-02bcbefceb94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.218.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2024 z 24. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.218.2024.2"}, {"guid": "ussr:9225424e-a3c3-4658-bbe2-de85e8254b69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.86.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 86/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/2024 z 25. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.86.2024.2"}, {"guid": "ussr:058f5898-8730-41cc-b972-f125a0b239da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.218.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2024 z 25. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.218.2024.1"}, {"guid": "61e1cccf-009f-4c04-a254-b7dda52f6816:de6f60b9-ae2c-4819-b9cd-8cc0cef3f5ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200156.1", "spisova_znacka": "31D/3/2025", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/3/2025 z 17. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200156.1"}, {"guid": "0cafa99d-2c0e-4496-89e6-11ffef79cd8f:ef082b6a-2127-4702-83fe-157ade6bbba8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200153.1", "spisova_znacka": "33D/1/2025", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/1/2025 z 16. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200153.1"}, {"guid": "6811e808-7da7-46bc-be4a-3240f906b41a:6d68e79e-cece-4f19-9e69-f77616811b50", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1", "spisova_znacka": "33D/6/2024", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/6/2024 z 28. 5. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1"}, {"guid": "69893428-247a-48bd-a910-312bcf138174:58dcf43d-f41a-4a0c-b627-68a8acf589cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200961.1", "spisova_znacka": "8Stk/10/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/10/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200961.1"}, {"guid": "1c6fc64f-a464-46ec-a662-a5dae04487e6:2acb270b-c087-4046-b641-97e63c0e8b3b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:9622200165.1", "spisova_znacka": "42Do/4/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 42Do/4/2023 z 17. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:9622200165.1"}, {"guid": "8e2e6b2b-3e0a-4431-9814-a99061cc5de0:4c2d47c7-c17a-4dca-847c-888f1ba7027a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:9624200025.2", "spisova_znacka": "31D/3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/3/2024 z 11. 6. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:9624200025.2"}, {"guid": "b2e94900-d4d9-4fa9-8713-1a8bf29f7a94:29ccc650-b3ee-4ffa-bfc1-de3b6b1db56f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:9623200479.2", "spisova_znacka": "31D/16/2023", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/16/2023 z 6. 2. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:9623200479.2"}, {"guid": "18f7f49c-8b63-450d-839e-cd8d90f3c96f:d8bc5b8d-21e4-42a4-a3ad-9254e8aa19bb", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2025:9522100358.10", "spisova_znacka": "9T/12/2022", "nazov": "Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9T/12/2022 z 6. 6. 2025", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2025-06-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2025:9522100358.10"}, {"guid": "be9ce711-cbbd-4a74-bd05-acd34999c7f8:6462d0c4-19e7-425f-9509-304d13bd9a5b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:6022200037.3", "spisova_znacka": "BA-6S/121/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/121/2022 z 4. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:6022200037.3"}, {"guid": "80bce635-7a37-46c8-ab91-3dde3d45ce3d:c1515c64-2548-4555-b370-e4609f203af2", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:6022200300.3", "spisova_znacka": "BA-6S/119/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/119/2022 z 4. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:6022200300.3"}, {"guid": "ac3606bd-71ee-4534-bf9b-7172b7b196fe:e6c20511-6088-4f2e-8a7d-c3dad4373fb8", "ecli": "ECLI:SK:MSBA1:2024:1124011079.1", "spisova_znacka": "42T/20/2024", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 42T/20/2024 z 1. 10. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA1:2024:1124011079.1"}, {"guid": "04fbc459-502c-460f-b5ac-89f0a747c126:2512f546-3c0d-4f50-b85e-6984ae8d9e34", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1424205594.1", "spisova_znacka": "1C/36/2024", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 1C/36/2024 z 28. 6. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1424205594.1"}, {"guid": "f16b0bc4-43b1-46fb-ac6a-6dc1ec06347f:89ad552c-bcc5-4c48-9c33-0023ac72f19e", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6121263397.5", "spisova_znacka": "15Ek/768/2021", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Ek/768/2021 z 10. 9. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6121263397.5"}, {"guid": "cf6eef24-330f-47dd-9690-9f5afa3ca6d2:bd833b89-19e5-4ee9-9b5c-0a9807a319df", "ecli": "ECLI:SK:OSTN:2024:3522201842.3", "spisova_znacka": "NM-9C/12/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-9C/12/2022 z 23. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTN:2024:3522201842.3"}]}