{"guid": "ussr:d747c824-20b8-4ebb-9e90-4104c09fd2e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 2/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2/2023 z 10. 1. 2023", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2023, sp. zn. IV. ÚS 2/2023, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2023-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Hranice slobody prejavu prokurátora", "pravna_veta": "I. Osoba spojená s výkonom spravodlivosti nemôže byť vylúčená z možnosti realizovať svoje právo na slobodu prejavu, ale jeho výkon u nej nie je neobmedzený, pretože podlieha limitom uvedeným v čl. 10 ods. 2 dohovoru. Od predstaviteľov súdnej moci vo všeobecnosti, t. j. od sudcov, ako aj od prokurátorov, možno vyžadovať zdržanlivosť pri uplatňovaní slobody prejavu, pričom určenie jej mantinelov je ponechané na voľnom uvážení štátu. Ak sa však dotknutý prejav týka základných otázok fungovania súdneho systému, povinnosť zdržanlivosti v konkrétnom prípade môže ustúpiť diskusii o otázkach verejného záujmu (diskusii o riadnom fungovaní justície), keď sloboda prejavu požíva širšiu mieru ochrany.\nII. Je potrebné rozlišovať hranice slobody prejavu sudcov a prokurátorov. Rozdiel nespočíva len v tom, že sudca je primárne činný počas fázy trestného stíhania, ktoré je spravidla verejné, a prokurátor vykonáva dozor nad prípravným konaním ako neverejnou časťou trestného stíhania. Podstatným rozdielom je odlišná systémová charakteristika súdnej moci a jej ústavou garantované vlastnosti a postavenie (nezávislosť a nestrannosť, oddelenosť od ostatných zložiek štátnej moci a pod.). Na druhej strane prokuratúra má v ústave vlastné miesto a v zmysle čl. 149 ústavy chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu. Z jej ústavného postavenia vyplýva väčšia miera previazanosti so štátom, v trestnom konaní je zástupcom štátu, je preto namieste, aby štát od prokurátorov vyžadoval lojálnosť na účely riadneho výkonu štátnej moci.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d747c824-20b8-4ebb-9e90-4104c09fd2e9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 2/2023-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša\na zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Bottova 2A,\nBratislava, proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. 32 D 20/2021271 z 20. mája 2022 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. júla 2022 domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozhodnutím\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) č. k.\n32 D 20/2021-271 z 20. mája 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Sťažovateľ navrhuje\nnapadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie.\n2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozhodnutia a pripojených príloh vyplýva nasledujúci stav\nveci: Sťažovateľ vykonáva funkciu špeciálneho prokurátora v zmysle § 24a zákona č. 154/2001\nZ. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o prokurátoroch“).\n3. Na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) bolo\nna najvyššom správnom súde proti sťažovateľovi vedené disciplinárne konanie, v ktorom bol\nsťažovateľ napadnutým rozhodnutím uznaným za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia\npodľa § 188 ods. 1 písm. a) zákona o prokurátoroch z dôvodu, že v rozpore so zákonnou\n\npovinnosťou prokurátora zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú\nprávoplatne skončené, vyplývajúcou z § 26 ods. 1 písm. i) zákona o prokurátoroch poskytol\nDenníku N svoje stanovisko, ktoré 28. júla 2021 Denník N uverejnil v plnom znení takto:\n„Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) so znepokojením vníma sústavné snahy spomaliť a zabrzdiť\nvyšetrovanie mimoriadnej závažnej trestnej činnosti, ktorú vyšetrujú vyšetrovatelia NAKA\npracovnej skupiny\npod dozorom prokurátorov ÚŠP. Sme presvedčení, že relevantné\npodozrenia týkajúce sa integrity vedených trestných stíhaní je potrebné preveriť. Malo by sa tak\nvšak diať len zákonným spôsobom a bez toho, aby bola verejnosť zavádzaná nepravdivými\ninformáciami. Vyšetrovatelia pracovnej skupiny\nboli žiadaní o vyhotovenie fotokópie\nvyšetrovacieho spisu zo strany Úradu inšpekčnej služby (ÚIS) len v jednej trestnej veci, a to dňa\n23. 3. 2021. Táto žiadosť bola urgovaná dňa 3. 5. 2021, a dňa 4. 5. 2021 bola žiadosť vybavená\na overený spisový materiál bol zaslaný na ÚIS. Stalo sa tak ešte pred zaistením vyšetrovacích\nspisov zo strany ÚIS dňa 11. 6. 2021. Ani táto žiadosť však nebola zaslaná špecializovaným tímom\nÚIS, ale odborom boja proti korupcii a organizovanej kriminalite ÚIS. Žiadna iná žiadosť\no poskytnutie vyšetrovacieho spisu zo strany ÚIS nebola nikdy pracovnej skupine\nzaslaná,\nčo vyplýva aj z evidencie v denníku vyšetrovacích spisov. Je preto pre nás zarážajúce, že sa\ndo médií opakovane posúvajú informácie, ktoré sú v rozpore s objektívne verifikovateľným\nskutkovým stavom.\nBez toho, aby sme mali ambíciu zasahovať do vyšetrovania, v ktorom vykonáva dozor iná súčasť\nprokuratúry, musíme stručne reagovať na zverejnené uznesenie o vznesení obvinenia\nšpecializovaným tímom ÚIS.\nZo zverejneného uznesenia je zrejmé, že kľúčovým svedkom v danej veci je bývalý vedúci jedného\nz operatívnych oddelení NAKA\n. Tento vypovedá, že známa SMS medzi ním\na vyšetrovateľom NAKA\nzo dňa 22. 8. 2020 bola zaslaná ešte pred výsluchom\nsvedka\n, a teda zápisnica z výsluchu tohto svedka zo dňa 20. 8. 2020 bola\nantedatovaná. Samotné uznesenie však z evidencie vstupu osoby\nkonštatuje, že táto\nosoba bola v budove NAKA len dňa 18. 8. 2020 a dňa 20. 8. 2020 (teda v deň vykonania výsluchu).\nRovnako sa dá objektívne z dátového súboru ustáliť presný čas, kedy bol výsluch tohto svedka\nuskutočnený. Je preto zrejmé, že výpoveď kľúčového svedok\nje v rozpore\ns objektívnymi zabezpečenými dôkazmi. Uznesenie síce konštatuje, že nie je zrejmé, z akého dôvodu\nbol\nv budove NAKA aj dňa 18. 8. 2020, keďže sa nezúčastnil žiadneho úkonu, avšak ani\ntoto konštatovanie nie je v súlade s realitou. V spise (ktorého fotokópiu má špecializovaný tím ÚIS\nk dispozícii) sa totiž nachádza úradný záznam o nazretí do spisu touto osobou práve dňa\n18. 8. 2020 (v trestnej veci\n).\nNa výpovedi a spolupráci\nje pritom založená značná časť dôkazov (vrátane\nprepisov zabezpečených ITP), ktoré viedli k vzneseniu obvinenia. Rovnako nie je z uznesenia\nzrejmé, z akého dôvodu sa\nrozhodol vypovedať až na jar 2021, keď sa skutky,\no ktorých vypovedá, mali stať v lete 2020. Takisto nie je zrejmé jeho procesné postavenie v danej\nveci, keďže pri danej právnej kvalifikácii neprichádza postup podľa § 205 Trestného poriadku\n(dočasné odloženie vznesenia obvinenia) do úvahy.\n\n2\n\nZ daného uznesenia zároveň nevyplýva, či ku skutku pod bodom 3) bol vypočutý ako svedok\ndozorový prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorý bol v danej veci činný, a opakovane sa\nv tomto uznesení jeho osoba zmieňuje. Ak bol vypočutý, ale jeho výsluch nie je uvedený v uznesení\no vznesení obvinenia, tak to vytvára pochybnosť o selektívnosti dôkazov, na ktorých je obvinenie\nvznesené.\nÚrad špeciálnej prokuratúry zdôrazňuje, že každý svedok musí niesť trestnoprávnu zodpovednosť,\nak vo svojej výpovedi uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie.\nUrčite bude pre transparentnosť trestného stíhania vedeného ÚIS dôležité (aj v prípade konania\no dohode o vine a treste), aby sa verejnosť, v prípade právoplatného skončenia veci, dozvedela,\nv čom konkrétne\nkrivo vypovedal. Zo zverejneného uznesenia o vznesení obvinenia\nnavyše vyplýva, že údajná krivá výpoveď sa netýkala žiadnej z medializovaných trestných vecí,\na týkala sa trestnej veci, v ktorej v súčasnosti nie je nikto trestne stíhaný (predaj pozemkov\nna\n).“\n4. Za uvedené disciplinárne previnenie bolo sťažovateľovi uložené v zmysle § 189 ods. 1 písm. a)\nzákona o prokurátoroch disciplinárne opatrenie – písomné pokarhanie. Zároveň bola sťažovateľovi\nuložená povinnosť nahradiť trovy disciplinárneho konania vo výške 120 eur.\n5. Päťčlenný disciplinárny senát zložený v zmysle § 5 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom\nporiadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov [disciplinárny súdny poriadok (ďalej len „disciplinárny súdny poriadok“)] z predsedu\ndisciplinárneho senátu, dvoch sudcov disciplinárneho senátu a dvoch prísediacich sudcov\ndisciplinárneho senátu vybraných z databázy prísediacich z radov prokurátorov zvolených Radou\nprokurátorov Slovenskej republiky považoval za preukázané, že sťažovateľ bol autorom stanoviska\nzverejneného 28. júla 2021, ktoré podal ako špeciálny prokurátor v mene Úradu špeciálnej\nprokuratúry (ďalej len „ÚŠP“). Stanovisko nemalo povahu právneho aktu uskutočneného pri\nvýkone verejnej moci, ale išlo o vyjadrenie názoru sťažovateľa prostredníctvom\nmasovokomunikačného prostriedku.\n6. Najvyšší správny súd oprel svoje právne posúdenie veci o zákonom uloženú povinnosť\nprokurátora zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne\nskončené podľa § 26 ods. 1 písm. i) zákona o prokurátoroch a v tejto súvislosti poukázal aj\nna interne záväzný pokyn generálneho prokurátora č. 12/2006 z 22. mája 2006 v znení pokynu\nč. 14/2012 o spôsobe informovania verejnosti prostredníctvom tlače a iných hromadných\ninformačných prostriedkov (ďalej len „pokyn č. 12/2006“), ktorým sa určuje príslušnosť\nprokurátora oprávneného poskytovať informácie.\n7. Disciplinárny senát uviedol, že v neprávoplatne skončených veciach smie prokurátor podávať iba\nobjektívne informácie, t. j. vecne informovať o stave konania a ďalšom postupe vo veci, avšak má\nsa strániť vyslovovania svojho názoru, teda poskytovania subjektívnych vyjadrení či hodnotiacich\nsúdov, napr. na dôkaznú situáciu, resp. jednotlivé dôkazy. Uvedené obmedzenie sleduje jednak\nzachovanie princípu prezumpcie neviny, ako aj záujem na nesťažení, resp. nezmarení objasnenia\na vyšetrenia veci majúci svoj normatívny základ v prvej vete § 6 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov. Na informovanie je preto v zmysle pokynu č. 12/2006\npríslušný dozorový prokurátor, resp. jeho nadriadený, ktorí disponujú náležitou znalosťou veci.\n\n3\n\nPokyn č. 12/2006 má za cieľ aj zabrániť vzniku verejných názorových polemík medzi jednotlivými\nprokuratúrami, resp. prokurátormi týchto prokuratúr.\n8. Relevantnosť povinnosti zdržanlivého vyjadrovania príslušnej prokuratúry možno obhajovať\nneverejnosťou trestného prípravného konania, kde najvyšší správny súd komparoval už zrušenú\npovinnosť zdržanlivého vyjadrovania vo vzťahu k sudcom, ktorí rovnako musia dbať na princíp\nprezumpcie neviny, avšak hlavné pojednávanie, ktoré sudcovia vykonávajú, je v trestných veciach\nverejné, preto aj vyjadrovací priestor je tu širší. Povinnosť zdržanlivého vyjadrovania uložená\nprokurátorom preto podľa disciplinárneho senátu nezasahuje do práva na slobodu prejavu a šírenia\ninformácií nad rozsah daný čl. 26 ods. 4 ústavy. Prokuratúra je svojou povahou hierarchicky\nusporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej\npôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti, pričom pri prípadnej názorovej\npolemike sa uplatní záver nadriadeného. Z materiálneho chápania právneho štátu vyplýva\npovinnosť prokurátora konať len v medziach zákona v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, nie je preto\nprípustné, aby prokurátor verejne ovplyvňoval verejnú mienku týkajúcu sa vedenia trestného\nprocesu, kde vystupuje ako štátny orgán.\n9. V súvislosti s možným spochybnením verejného vnímania nestrannosti pri medializácii\nsubjektívnych stanovísk prokurátorov poukázal disciplinárny senát aj na stanovisko osobitného\nspravodajcu Organizácie spojených národov pre nezávislosť sudcov a právnikov z 29. apríla 2019,\nv zmysle ktorého pri uplatňovaní slobody prejavu by sudcovia a prokurátori mali mať na pamäti\nsvoju zodpovednosť a povinnosti štátnych zamestnancov a mali by byť zdržanliví pri vyjadrovaní\nsvojich stanovísk a názorov za akýchkoľvek okolností, keď by ich vyhlásenie mohlo v očiach\nrozumného pozorovateľa objektívne ohroziť ich funkciu alebo ich nezávislosť či nestrannosť.\nSudcovia a prokurátori by mali byť vo vzťahoch s tlačou opatrní. Vždy by sa mali zdržať\nkomentárov k prípadom, ktorými sa zaoberajú, a vyhýbať sa akýmkoľvek neopodstatneným\npripomienkam, ktoré by mohli spochybniť ich nestrannosť.\n10. Disciplinárny senát uznal, že aj prokurátor je adresátom čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, má právo\nvyjadrovať sa k právnym problémom, kritizovať svojho nadriadeného, avšak vyjadrenie jeho názoru\nmá mať svoje náležité miesto, formu a spôsob. Primárne by sa tak malo diať na odbornej úrovni,\npracovných stretnutiach, resp. na stránkach odborných periodík vecnou, nie osobnou formou.\n11. Disciplinárny senát sa venoval aj posudzovaniu otázky, či jeho výklad povinnosti zdržanlivosti\nprokurátora môže spôsobiť neprimeraný odradzujúci účinok, tzv. „chilling effect“ na slobodu\nprejavu v kontexte rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), t. j.\nči pod vplyvom rozhodnutia disciplinárneho senátu v tejto veci nemôže nastať negatívny efekt, keď\nby z dôvodu hrozby postihu (hoci aj symbolického) došlo k nežiaducemu tlmeniu diskusie na témy\nverejného záujmu. Disciplinárny senát poukázal na rozhodnutia ESĽP vo veciach Wille proti\nLichtenštajnsku, Kayasu proti Turecku, Di Giovanni proti Taliansku, v zmysle ktorých od osôb\npôsobiacich v rámci justičnej sféry je a priori možné očakávať zdržanlivosť pri výkone ich slobody\nprejavu, a to najmä v prípadoch, keď by takýmito prejavmi mohla byť dotknutá autorita alebo\nnestrannosť výkonu súdnej moci. Európsky súd pre ľudské práva uznáva zdržanlivosť pri\ninformovaní verejnosti o neskončených prípadoch s dôrazom na rešpektovanie princípu prezumpcie\nneviny, prípadné obmedzenia musia sledovať legitímny cieľ, akceptované sú informatívne\nvyjadrenia nezverejňujúce žiadne dôverné informácie (Brisc proti Rumunsku). Povinnosť\n\n4\n\nzdržanlivosti možno chápať aj ako povinnosť lojálnosti a jej podstata má napomáhať štátu v plnení\njeho funkcií. Tieto povinnosti majú viesť primárne k odstráneniu protiprávneho konania v rámci\npríslušného orgánu prostredníctvom inštančného postupu, resp. iného orgánu. Len v prípade zjavnej\nneuskutočniteľnosti takéhoto postupu je prípustnou možnosťou medializácia veci (Guja proti\nMoldavsku).\n12. Zužujúci výklad povinnosti zachovávať zdržanlivosť je podľa judikatúry ESĽP na mieste, ak\nide o základné otázky fungovania súdneho systému ako inštitúcie nevyhnutnej pre riadne\nfungovanie demokratickej spoločnosti, keď je otázka verejnej diskusie vecou verejného záujmu\n(Morice proti Francúzsku, Todorova proti Bulharsku). Podľa názoru disciplinárneho senátu ale\nv prejednávanej veci nešlo o tieto prípady, pričom aktuálna právna úprava sa nejaví ako\nneprimerane reštriktívna, ale sleduje legitímny cieľ, ktorým je primeraná spoločenská a právna\nrovnováha medzi jednotlivými záujmami, ktoré by neobmedzeným výkonom slobody prejavu\nkonkrétnym prokurátorom, resp. protiprávnym výkonom tohto práva mohli byť dotknuté.\n13. Disciplinárny senát rozdelil podľa obsahu celé stanovisko zverejnené sťažovateľom na tri časti,\npričom jeho druhá časť (začínajúca textom „Bez toho, aby sme mali ambíciu zasahovať do\nvyšetrovania...“, končiaca textom „... vytvára pochybnosť o selektívnosti dôkazov, na ktorých je\nobvinenie vznesené.“, pozn.) má podľa disciplinárneho senátu povahu polemiky s konkrétnym\nuznesením o vznesení obvinenia, ktorá obsahuje viaceré subjektívne názory a hodnotiace úsudky\ndisciplinárne obvineného na vec, ktorá nebola právoplatne skončená. Disciplinárny senát túto časť\nstanoviska podrobil testu, či požíva ochranu podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa slobody prejavu,\na to z pohľadu, či\n- zverejnené stanovisko sa vzťahovalo na základné otázky fungovania súdneho systému ako\ninštitúcie nevyhnutnej pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti,\n- informácie poskytnuté v stanovisku mali povahu hodnoverných a spoľahlivých informácií,\n- postup disciplinárne obvineného pri medializácii stanoviska bol v súlade so zásadou lojality.\n14. K otázke, či sporná časť vyjadrenia sťažovateľa reaguje na základné otázky fungovania súdneho\nsystému ako inštitúcie nevyhnutnej pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, disciplinárny\nsenát zohľadnil jeho nosnú (druhú) časť, ktorej obsahom je polemika s konkrétnym uznesením\no vznesení obvinenia, ktoré ako také bolo predmetom záujmu verejnosti, avšak nejde o vec\nverejného záujmu riešiacu základné otázky fungovania súdnictva či prokuratúry. O uvedenom\nsvedčí aj tvrdená motivácia sťažovateľa k podaniu predmetného vyjadrenia, ktorou bolo zastanie sa\nprokurátorov ÚŠP, ako i spolupracujúcich policajtov pred medializovanými útokmi. Za vec\nverejného záujmu možno považovať otázky týkajúce sa na jednej strane vyvodzovania\ntrestnoprávnej zodpovednosti u osôb pôsobiacich vo verejných funkciách, resp. na strane druhej\notázky zákonnosti takto vedených trestných konaní. Bezprostredný presah na tieto otázky však\nzo zverejneného stanoviska podľa disciplinárneho senátu nevyplýval. O prítomnosti verejného\nzáujmu nesvedčila ani povaha komentovaného uznesenia o vznesení obvinenia, keďže išlo\no prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému bolo prípustné podanie opravného prostriedku, v čase\nrozhodovania disciplinárneho senátu bolo trestné konanie prerušené. Zverejnené stanovisko malo\npovahu mediálneho vyhodnocovania dôkaznej a procesnej situácie v konkrétnej trestnej veci,\npričom presne takýto postup spochybňuje autoritu a nestrannosť súdnej moci, resp. prokuratúry.\n\n5\n\n15. Ďalej disciplinárny senát hodnotil bez toho, aby posudzoval vecnú správnosť dotknutého\nvyjadrenia, či mal sťažovateľ k dispozícii relevantný zdroj informácií z hľadiska hodnovernosti\nsvojich tvrdení. Sťažovateľ nemal v danej dobe k dispozícii vyšetrovací spis, nebol v danej trestnej\nveci dozorovým prokurátorom, pričom verejne spochybnil uznesenie o vznesení obvinenia, hoci\nzákonnosť tohto uznesenia v inštančnom postupe nebol oprávnený relevantne posudzovať, čo malo\nza následok znepokojenie verejnosti nad zákonnosťou postupu a rozhodovania orgánov činných\nv trestnom konaní.\n16. Disciplinárny senát posudzoval vyjadrenie sťažovateľa aj v kontexte zásady lojality, čo\nv prípade prokurátorov znamená, že prípadná zistená nezákonnosť by mala byť napravená primárne\nv rámci výkonu ich právomocí. Konkrétne v prípade sťažovateľa nebolo preukázané, že by sa sám\nzo svojej pozície formálne domáhal preskúmania zákonnosti komentovaného uznesenia, namiesto\ntoho zvolil priamo cestu medializácie, ktorá ale vo svojich dôsledkoch nemala žiadnu právnu\nrelevanciu. Disciplinárny senát konštatoval, že pri podávaní sporného stanoviska došlo k určitej\nvýmene rolí, keď sťažovateľ na jednej strane podal stanovisko ako špeciálny prokurátor a súčasne\nv stanovisku fakticky vystupoval ako obhajca v predmetnej trestnej veci. Takéto angažovanie\nsťažovateľa v trestnej veci, v ktorej nie je dozorovým prokurátorom, pritom bolo spôsobilé vyvolať\npochybnosti o jeho nestrannosti.\n17. Disciplinárny senát nepovažoval za relevantné námietky sťažovateľa o tvrdenom\nneštandardnom postupe vedenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna\nprokuratúra“) ani jeho poukazovanie na výroky iných prokurátorov, ktorí neboli disciplinárne\npostihnutí. Disciplinárny senát sa na druhej strane nestotožnil ani s tvrdeniami navrhovateľa, že\nsťažovateľ dehonestoval prácu vyšetrovateľa, dozorového prokurátora Krajskej prokuratúry\nv Bratislave, ako aj sudkyne Okresného súdu Bratislava III, keďže polemika nemala znevažujúci či\nurážlivý charakter a nebola vo vyslovenom smere ani adresovaná.\n18. Sťažovateľ zverejnením svojho vyjadrenia porušil aj pokyn č. 12/2006, ktorý sa na neho\nbezpochyby vzťahoval a v zmysle ktorého sa k neukončeným trestným veciam vyjadruje dozorový\nprokurátor, ktorým v tomto prípade nebol sťažovateľ ani ÚŠP, ale bola ním Krajská prokuratúra\nv Bratislave, v mene ktorej bol oprávnený podávať vyjadrenia jej hovorca.\n19. Vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu opatreniu disciplinárny senát vzal do úvahy, že táto\nvec predstavuje do istej miery nóvum vo vzťahu k otázke zdržanlivosti vyjadrovania sa prokurátora,\nktorá v judikatúrnej podobe disciplinárneho konania dosiaľ nebola riešená, a základným\nvýchodiskom disciplinárneho senátu pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bola snaha byť súdom\n„ukazujúcim cestu“ než byť súdom trestajúcim (Todorova proti Bulharsku) a meritum\nrozhodovania videl disciplinárny senát skôr v načrtnutí mantinelov vyjadrovania sa prokurátorov\npro futuro než v samotnom trestaní disciplinárne obvineného.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n20. Proti napadnutému rozhodnutiu disciplinárneho senátu podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť,\nv ktorej argumentuje v dvoch základných líniách:\n\n6\n\na) Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie nedodržaním záruky nezávislosti disciplinárneho senátu v zmysle\nzáruk formulovaných judikatúrou ESĽP a týkajúcich sa (i) spôsobu vymenovania/výberu jeho\nčlenov, (ii) trvania ich funkčného obdobia, (iii) existencie záruk proti vonkajším tlakom a (iv)\nexistencie zdania nezávislosti.\nSpôsob vymenovania členov disciplinárneho senátu považuje sťažovateľ za problematický v tom,\nže jeho členmi sú dvaja prísediaci z radov prokurátorov, ktorí sú služobne podriadení\nnavrhovateľovi generálnemu prokurátorovi, a v prípade, ak nebudú rozhodovať v súlade s názorom\nnavrhovateľa, môžu byť z jeho strany nepriaznivo postihnutí.\nZ hľadiska trvania ich funkčného obdobia sa sťažovateľovi javí problematickým, že k zániku\nfunkcie prísediaceho dochádza zo zákona momentom, keď sa proti nemu začne disciplinárne\nkonanie, ktoré je oprávnený iniciovať na základe vlastného uváženia generálny prokurátor, ktorý\ntýmto spôsobom môže ovplyvňovať zloženie disciplinárneho senátu.\nAni pri skúmaní existencie záruk proti vonkajším tlakom sťažovateľ nie je presvedčený\no nezávislosti disciplinárneho senátu. Problematickým je už spomenutá podriadenosť dvoch\nprísediacich z radov prokurátorov generálnemu prokurátorovi. V tejto súvislosti sťažovateľ\npoukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Oleksandr Volkov proti Ukrajine z 9. 4. 2013, sťažnosť\nč. 21722/11. V prípade Grosam proti Českej republike (rozhodnutie z 23. 6. 2022, sťažnosť\nč. 19750/13) ESĽP formuloval, že za nezávislý súd nemôže byť považovaný disciplinárny senát\nrozhodujúci o disciplinárnom previnení súdneho exekútora, ktorého členovia sú súdni exekútori\npodriadení výkonnej moci (ministerstvu spravodlivosti) a navyše aj v konkurenčnom postavení\nk disciplinárne stíhanému. Títo členovia sú materiálne, administratívne aj finančne závislí\nod externých faktorov – v konkrétnostiach od ministerstva spravodlivosti, ktoré podávalo návrh\nna disciplinárne konanie sťažovateľa, dozorovalo súdnych exekútorov, rozhodovalo o ich\nodmeňovaní a aj o podaní návrhu na začatie disciplinárneho konania. Tieto závery aplikuje\nsťažovateľ aj na zloženie disciplinárneho senátu vo svojej veci, nezávislosť a nestrannosť\ndisciplinárneho senátu je ohrozená monokratickým a hierarchickým nastavením prokuratúry,\npričom aj tu existuje podriadenosť medzi členmi senátu a navrhovateľom disciplinárneho konania –\ngenerálnym prokurátorom.\nRovnako aj zdanie nezávislosti členov disciplinárneho senátu je narušené už uvedenými dôvodmi.\nNedostatok nezávislosti súdu je umocnený aj tým, že proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu\nneexistuje opravný prostriedok, iba podanie ústavnej sťažnosti, ktorá ale podľa sťažovateľa\nneposkytuje úplný prieskum napadnutého rozhodnutia.\nSťažovateľ načrtnutý problém považuje za systémový, spôsobený priamo znením disciplinárneho\nsúdneho poriadku, preto tieto námietky ani neformuloval v rámci disciplinárneho konania. Ak je\nsťažovateľ priamo zasiahnutý touto právnou úpravou, dochádza k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavný súd má právomoc mu\nposkytnúť ochranu.\nb) Druhá línia argumentácie sťažovateľa sa týka tvrdeného porušenia jeho práva na slobodu prejavu\npodľa čl. 26 ods. 1, 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ rozsiahlo poukazuje\nna rozhodovaciu činnosť ESĽP vo vzťahu k čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom tvrdí, že disciplinárny\nsenát v napadnutom rozhodnutí nesprávne posudzoval zásah do práva na slobodu prejavu, pretože\nsa obmedzil len na test, či sa sporné stanovisko sťažovateľa vzťahovalo na základné otázky súdneho\n\n7\n\nsystému ako inštitúcie nevyhnutne potrebnej na fungovanie demokratickej spoločnosti, či\ninformácie mali povahu hodnoverných a spoľahlivých informácií a či postup sťažovateľa pri\nmedializácii bol v súlade so zásadou lojality, čo sú okolnosti, ktoré sa vyhodnocujú pri posudzovaní\nprejavov whistle-blowerov, čo však prípad sťažovateľa nie je.\nPodľa názoru sťažovateľa bolo potrebné vykonať test proporcionality, v ktorom sa zohľadnia aj (i)\ncelkový kontext stanoviska, (ii) motív sťažovateľa, (iii) sila výrokov sťažovateľa, (iv) či existovala\nnaliehavá sociálna potreba na disciplinárnom potrestaní, (v) či existovali miernejšie opatrenia proti\nsťažovateľovi a (vi) či boli dostatočné a relevantné dôvody na taký zásah do slobody prejavu\n(s odkazom na vec Amihalachioaie proti Moldavsku, rozhodnutie z 20. 4. 2004 o sťažnosti\nč. 60115/00).\nZ hľadiska kontextu sťažovateľ poukazuje na vtedajšiu situáciu, keď médiá podávali rozsiahle\ninformácie o tom, ako prebiehajú procesy, ktoré označili ako „vojna v polícii“. Neštandardná\nsituácia spočívala vo vznesení obvinenia osobám za zločin marenia spravodlivosti, zločin krivej\nvýpovede a krivej prísahy v čase prebiehajúceho trestného stíhania, v ktorom mali postavenie\nsvedkov, pričom bolo úlohou príslušného súdu konajúceho v danej trestnej veci posúdiť\nvierohodnosť týchto svedkov. Vyjadrenie sťažovateľa sa obmedzilo na vecné hodnotenie právnych\notázok tak, aby diskusia o otázkach práce polície a prokurátorov, ktorá prebiehala v médiách,\nnebola skreslená či zavádzaná z dôvodu poskytnutia priestoru len jednému názoru, ktorý obviňoval\nvyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „NAKA“) a prokurátorov ÚŠP\nz nezákonnej činnosti, pričom proti týmto vyjadreniam sa zo strany generálnej prokuratúry neozvala\nžiadna kritika.\nMotívom sťažovateľa nebolo brániť svoju osobu, ale išlo o obranu vyšetrovateľov NAKA\na dozorujúcich prokurátorov ÚŠP v situácii, keď podľa sťažovateľa štát zlyhal pri obrane\npríslušníkov súdnej moci pred nepodloženou kritikou.\nObsah stanoviska sťažovateľa podľa jeho názoru zodpovedal aj požiadavke primeranosti, keďže\ntento len reagoval na už vyslovenú verejnú kritiku činnosti vyšetrovateľov NAKA a prokurátorov\nÚŠP, teda aj obrana ich práce by mala požívať ochranu. V konečnom dôsledku bez plurality\nnázorov nemôžeme hovoriť o demokracii a ani o právnom štáte.\nSťažovateľ pripustil existenciu naliehavej sociálnej potreby na kontrole dodržiavania povinnosti\nzdržanlivosti, avšak je toho názoru, že v jeho prípade neboli dané dostatočné dôvody na zásah\ndo slobody prejavu. Sťažovateľ neporušil princíp prezumpcie neviny (čo konštatoval aj\ndisciplinárny senát) a nezasiahol ani do osobnostných práv iných osôb. Je preto potrebné\nvyvažovať, či záujem na obmedzení slobody prejavu sťažovateľa skutočne v danom prípade\na kontexte prevyšoval záujem na slobode jeho prejavu. Opätovne sťažovateľ poukazuje na odlišný\nprístup generálneho prokurátora pri posudzovaní výrokov iného prokurátora, ktorý nebol\ndisciplinárne postihnutý. Zásah do jeho slobody prejavu nemožno ospravedlňovať ani záujmom\nna zachovaní dôvernosti informácií z trestného stíhania ani záujmom na riadnom vyšetrení danej\ntrestnej veci.\nSťažovateľ nesúhlasí s názorom disciplinárneho senátu, že jeho výroky sa nedotýkali otázky\ncelospoločenského záujmu. V kontexte celého jeho vyjadrenia je jasné, že sťažovateľ iba prispel\ndo už prebiehajúcej verejnej debaty o práci vyšetrovateľov NAKA a prokurátorov ÚŠP, ktorú\notvorili už iní prokurátori Krajskej prokuratúry v Bratislave (medializovaním informácií o ich\n\n8\n\nnespolupráci a navádzaní svedkov na krivé výpovede). Išlo o otázku verejného záujmu týkajúcu sa\nriadneho fungovania polície a prokuratúry.\nZ hľadiska existencie menej reštriktívnych opatrení mal navrhovateľ k dispozícii aj miernejšie\nopatrenia, ktoré v prípadoch iných prokurátorov aj použil. Na informácie podané prokurátorom\nKrajskej prokuratúry v Bratislave reagoval na operatívnej porade s tým, aby si prokurátori dôsledne\noverili správnosť všetkých poskytovaných informácií. Nemožno rozumne vysvetliť, prečo v prípade\nsťažovateľa bolo potrebné uložiť disciplinárne opatrenie, keď uvádzal pravdivé informácie s cieľom\nobrany práce NAKA a prokurátorov ÚŠP, nie na účely diskreditácie iných.\nNapriek miernosti uloženej sankcie je samotné disciplinárne stíhanie vnímané veľmi citlivo\na neprispieva k verejnej diskusii o práci prokuratúry, naopak, má za následok oslabenie autority\nprokuratúry, napadnuté rozhodnutie rozdeľuje aj spoločnosť, ktorá konflikt medzi trestnými\nstíhaniami dozorovanými ÚŠP a trestnými stíhaniami dozorovanými Krajskou prokuratúrou\nv Bratislave vníma veľmi citlivo.\nc) Sťažovateľ v závere zhrnul, že pre uloženie disciplinárneho opatrenia neboli dané dostatočné\na relevantné dôvody, existoval tu aj miernejší postih neohrozujúci autoritu a nestrannosť\nprokuratúry, nebol daný ani záujem na ochrane dôverných informácií, keďže komentované\nuznesenie o vznesení obvinenia bolo už skôr medializované inými osobami, čím malo dôjsť\nk zásahu do základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu v rozpore s podmienkami podľa\nčl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n21. Podstatou ústavnej sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho správneho súdu, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného\nz disciplinárneho previnenia spočívajúceho v porušení povinnosti prokurátora zdržať sa verejného\nvyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené, vyplývajúcej z § 26\nods. 1 písm. i) zákona o prokurátoroch, za čo mu bolo uložené disciplinárne opatrenie – písomné\npokarhanie a uložená povinnosť nahradiť trovy disciplinárneho konania vo výške 120 eur.\nIII.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie:\n22. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv z dôvodu porušenia princípu nezávislosti súdu,\nkonkrétne disciplinárneho senátu rozhodujúceho o jeho disciplinárnom previnení. Dôvody\nporušenia princípu nezávislosti súdu vidí sťažovateľ v právnej úprave v disciplinárnom súdnom\nporiadku, v zmysle ktorej sa disciplinárny senát skladá z piatich členov, traja z nich sú sudcovia\nnajvyššieho správneho súdu a zvyšní dvaja sú prísediaci z radov prokurátorov, ktorí v rámci\nhierarchického usporiadania prokuratúry podliehajú priamo navrhovateľovi disciplinárneho stíhania\n– generálnemu prokurátorovi.\n23. Sťažovateľ teda vyvodzuje porušenie svojho základného práva z existencie a obsahu konkrétnej\nprávnej úpravy, ktorá však požíva tzv. prezumpciu ústavnosti a súladu s medzinárodnou zmluvou\n9\n\npodľa čl. 124 ods. 1 ústavy. To znamená, že platnú a účinnú právnu úpravu je potrebné rešpektovať,\nkým ústavný súd v rámci konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy nerozhodne inak (porov.\nI. ÚS 259/07). V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade\ns platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 74/2019). Nápravu sťažovateľom namietaného\nsystémového nedostatku právnej úpravy nie je možné dosiahnuť pred ústavným súdom v konaní\no ústavnej sťažnosti.\n24. V konkrétnom disciplinárnom konaní proti sťažovateľovi nebolo sporné, že kreovanie členov\ndisciplinárneho senátu prebehlo v súlade s dikciou § 5 a § 6 disciplinárneho súdneho poriadku,\ndisciplinárny senát bol teda ustanovený v súlade so zákonom. O disciplinárnom previnení\nsťažovateľa rozhodovali zákonní sudcovia, preto ústavný súd nemôže v tomto konaní akceptovať\ntvrdenie o porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska inštitucionálnych garancií\nnezávislosti disciplinárneho súdu. Nezávislosť súdu sa týka predovšetkým postavenia a štruktúry\nsúdneho orgánu v systéme orgánov verejnej moci a spočíva v existencii garancií neutrality súdu\na sudcov a ich ochrany pred vonkajšími vplyvmi. Nie je však vylúčené aj posudzovanie nezávislosti\nvo vzťahu k vnútro-systémovým vplyvom, napríklad vo vzťahu ku kolegom či k nadriadeným\nplniacim úlohy správy súdnictva (porov. Parlov-Tkalčič v. Chorvátsko, rozsudok z 22. 12. 2009,\nsťažnosť č. 24810/06, bod 86). Tieto pochybnosti je však potrebné a možné odstrániť vo vzťahu\nku konkrétnym sudcom (ibid., bod 67). V okolnostiach posudzovanej veci mal sťažovateľ možnosť\nv prípade existencie konkrétnych pochybností o nezávislosti (alebo nestrannosti) jednotlivých\nčlenov disciplinárneho senátu vzniesť námietku zaujatosti v zmysle § 24 disciplinárneho súdneho\nporiadku, čo ústavný súd považuje za účinný právny mechanizmus preskúmania otázky potenciálnej\nnezávislosti a nestrannosti jednotlivých členov disciplinárneho senátu. Sťažovateľ v rámci\ndisciplinárneho konania žiadnu takúto námietku nevzniesol.\n25. Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd k otázke zloženia disciplinárneho senátu dodáva, že\nzmiešané zloženie disciplinárnych senátov je praxou aj v iných krajinách Rady Európy bez toho,\naby to vyvolalo pochybnosti o ich nestrannosti: „Súd nemôže poprieť výhodu, že kolegiálne súdy\nso zmiešaným zložením, odbornými a laickými sudcami prejednávajú spory v oblastiach, kde sú\nskúsenosti týchto sudcov potrebné na urovnanie konkrétnych otázok, ktoré môžu vzniknúť.“ (pozri\nmutatis mutandis Langborger proti Švédsku, rozsudok z 22. 6. 1989, séria A číslo 155, § 34, Luka\nproti Rumunsku, rozsudok z 21. 6. 2009, sťažnosť č. 34197/02, § 42).\n26. V posudzovanom prípade bol disciplinárny senát päťčlenný, traja členovia sú sudcami\nnajvyššieho správneho súdu, dvaja sú prísediacimi z radov prokurátorov, teda o disciplinárne\nobvinenom nerozhodujú iba prokurátori, ale rozhodovacia právomoc prináleží rozhodovacej\nformácii senátu ako celku, pričom väčšinové postavenie patrí profesionálnym sudcom [na rozdiel\nod skutkových okolností v sťažovateľom argumentovanom rozhodnutí Grosam v. Česká republika,\nkde sudcovia tvorili menšinu 2 zo 6 členov senátu (rozhodnutie z 23. 6. 2022, sťažnosť\nč. 19750/13,§ 117); porovnaj aj III. ÚS 350/2020, ods. 49]. Hlasovanie disciplinárneho senátu je\ntajné. Okrem toho ak by aj došlo k sťažovateľom modelovanej situácii, že navrhovateľ ako\ngenerálny prokurátor by podal návrh na disciplinárne stíhanie jedného z členov disciplinárneho\nsenátu, čím by zanikla jeho funkcia prísediaceho v konkrétnej veci, na jeho miesto by bol vybraný\niný prísediaci z databázy prísediacich prokurátorov, a to náhodným spôsobom, teda je tu vylúčený\n\n10\n\npriamy vplyv navrhovateľa na výber konkrétnych členov disciplinárneho senátu. Navrhovateľ ako\ngenerálny prokurátor rovnako nemá priamy vplyv na výber prokurátorov do databázy prokurátorov,\nktorí sú volení Radou prokurátorov Slovenskej republiky, ktorú tvoria predsedovia prokurátorských\nrád, pričom funkcia generálneho prokurátora je nezlučiteľná s členstvom v prokurátorskej rade.\n27. Ústavný súd tiež dáva do pozornosti, že v prípade, ak by v databáze prísediacich neboli aspoň\ntri osoby, v zmysle § 9 ods. 4 disciplinárneho súdneho poriadku, prísediaci by sa vyberali\nnáhodným výberom zo všetkých databáz prísediacich (t. j. súdnych exekútorov, notárov a iných\nosôb zvolených súdnou radou). Ak by ani v jednej databáze prísediacich neboli aspoň traja\nprísediaci, disciplinárne konanie vykoná disciplinárny senát, ktorý sa skladá z predsedu\ndisciplinárneho senátu a dvoch sudcov disciplinárneho senátu.\n28. Sťažovateľom formulovanú obavu o prípadnom postihu členov disciplinárneho senátu z radov\nprokurátorov zo strany generálneho prokurátora ústavný súd nepovažuje za relevantnú, keďže\no disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov rozhoduje najvyšší správny súd v päťčlennom\ndisciplinárnom senáte, a nie disciplinárny navrhovateľ.\n29. Neexistenciu možnosti podania opravného prostriedku vo veci sťažovateľa nepovažuje ústavný\nsúd za ústavnoprávne problematickú, a to aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP. Podľa § 37 ods. 1\ndisciplinárneho súdneho poriadku proti disciplinárnemu rozhodnutiu môže podať odvolanie\na) disciplinárne obvinený, ak mu ukladá disciplinárne opatrenie spočívajúce v odvolaní z funkcie,\nzbavení funkcie, zbavení výkonu funkcie alebo zbavení úradu,\nb) navrhovateľ, ak navrhol uloženie disciplinárneho opatrenia podľa písmena a) a disciplinárny\nsenát toto disciplinárne opatrenie neuložil.\n30. Opravný prostriedok je teda pre disciplinárne obvineného dostupný, ak mu bolo uložené\ndisciplinárne opatrenie spočívajúce v odvolaní z funkcie, zbavení funkcie, zbavení výkonu funkcie\nalebo zbavení úradu, t. j. ukončenie výkonu jeho funkcie. Tento prístup zákonodarca zvolil\nz dôvodu, že ukončenie výkonu funkcie je závažnou sankciou a toto disciplinárne stíhanie môže\nnapĺňať tzv. Engelovské kritériá ustálené primárne pre účely interpretácie pojmu „trestné\nobvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (porov. Zolotukhin v. Rusko, č. 14939/03, rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP z 10. 2. 2009, bod 53; Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP z 12. 12. 2013,\nbod 59), keď v zmysle čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine\nalebo treste súdom vyššieho stupňa.\n31. Keďže sťažovateľovi bolo uložené disciplinárne opatrenie – písomné napomenutie, nemal\nk dispozícii právo na podanie odvolania, ktoré v tomto prípade nie je dohovorom garantované.\nV jeho dispozícii však bolo podanie ústavnej sťažnosti, čo aj využil, pričom ústavný súd sa\ndôvodmi jeho ústavnej sťažnosti bude zaoberať a posúdi udržateľnosť záverov rozhodnutia\ndisciplinárneho senátu v kontexte základných práv, ktorých porušenie je namietané.\n32. V časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n\n11\n\no ústavnom súde“), pretože nebola preukázaná vecná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa\na tvrdeným porušením jeho práv.\nIII.2. K namietanému porušeniu práva na slobodu prejavu:\n33. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie disciplinárneho senátu zasahuje do jeho práva\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom povaha tohto zásahu\nsa nezhoduje s požiadavkami v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.\nIII.2.1. Všeobecné východiská:\n34. V zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n35. V zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno\nobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n36. Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu\nzastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych\norgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení\nrozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n37. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť,\nmôže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje\nzákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej\ncelistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu\nzdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií\nalebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n38. S ohľadom na námietky sťažovateľa ústavný súd pri hodnotení správnosti záverov odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia disciplinárneho senátu skúmal, či jeho závery zodpovedajú prípustnému\nobmedzeniu slobody prejavu v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, pričom\nnamietané porušenie skúmal spoločne, vychádzajúc z judikatúry ESĽP k načrtnutej problematike,\nna ktorú sa odvoláva aj sťažovateľ a z ktorej koniec koncov vychádzal aj disciplinárny senát.\n39. Disciplinárny senát považoval za spornú nasledujúcu časť zverejneného vyjadrenia sťažovateľa:\n„Bez toho, aby sme mali ambíciu zasahovať do vyšetrovania, v ktorom vykonáva dozor iná súčasť\nprokuratúry, musíme stručne reagovať na zverejnené uznesenie o vznesení obvinenia\nšpecializovaným tímom ÚIS.\nZo zverejneného uznesenia je zrejmé, že kľúčovým svedkom v danej veci je bývalý vedúci jedného\nz operatívnych oddelení NAKA\n. Tento vypovedá, že známa SMS medzi ním\na vyšetrovateľom NAKA\nzo dňa 22. 8. 2020 bola zaslaná ešte pred výsluchom\nsvedka\n, a teda zápisnica z výsluchu tohto svedka zo dňa 20. 8. 2020 bola\nantedatovaná. Samotné uznesenie však z evidencie vstupu osoby\nkonštatuje, že táto\nosoba bola v budove NAKA len dňa 18. 8. 2020 a dňa 20. 8. 2020 (teda v deň vykonania výsluchu).\nRovnako sa dá objektívne z dátového súboru ustáliť presný čas, kedy bol výsluch tohto svedka\nuskutočnený. Je preto zrejmé, že výpoveď kľúčového svedok\nje v rozpore\n12\n\ns objektívnymi zabezpečenými dôkazmi. Uznesenie síce konštatuje, že nie je zrejmé, z akého dôvodu\nbol\nv budove NAKA aj dňa 18. 8. 2020, keďže sa nezúčastnil žiadneho úkonu, avšak ani\ntoto konštatovanie nie je v súlade s realitou. V spise (ktorého fotokópiu má špecializovaný tím ÚIS\nk dispozícii) sa totiž nachádza úradný záznam o nazretí do spisu touto osobou práve dňa\n18. 8. 2020 (v trestnej veci Takáčovci).\nNa výpovedi a spolupráci\nje pritom založená značná časť dôkazov (vrátane\nprepisov zabezpečených ITP), ktoré viedli k vzneseniu obvinenia. Rovnako nie je z uznesenia\nzrejmé, z akého dôvodu sa\nrozhodol vypovedať až na jar 2021, keď sa skutky,\no ktorých vypovedá, mali stať v lete 2020. Takisto nie je zrejmé jeho procesné postavenie v danej\nveci, keďže pri danej právnej kvalifikácii neprichádza postup podľa § 205 Trestného poriadku\n(dočasné odloženie vznesenia obvinenia) do úvahy.\nZ daného uznesenia zároveň nevyplýva, či ku skutku pod bodom 3) bol vypočutý ako svedok\ndozorový prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorý bol v danej veci činný, a opakovane sa\nv tomto uznesení jeho osoba zmieňuje. Ak bol vypočutý, ale jeho výsluch nie je uvedený v uznesení\no vznesení obvinenia, tak to vytvára pochybnosť o selektívnosti dôkazov, na ktorých je obvinenie\nvznesené.“\n40. Z hľadiska posúdenia, či obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa podlieha kritériám\nustanoveným v čl. 10 ods. 2 dohovoru, je potrebné posúdiť, (i) či tu existoval zásah a (ii) či išlo\no zásah odôvodnený v tom zmysle, či išlo o zásah predpísaný zákonom (ii-1), či sa ním sledoval\nlegitímny cieľ (ii-2) a či šlo o zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti [ii-3 (porov. Brisc\nproti Rumunsku, rozsudok z 11. 12. 2018, sťažnosť č. 26238/10)].\n41. Z hľadiska existencie zásahu je nepochybné, že sťažovateľ bol disciplinárne postihnutý za svoje\nvyjadrenie, ktoré bolo uverejnené v denníku s celoštátnou pôsobnosťou.\n42. Odôvodnenosť zásahu, ako to z dôvodov napadnutého rozhodnutia vyplýva, bola daná zákonom\no prokurátoroch, ktorý prokurátorom ustanovuje povinnosť zdržať sa verejného vyslovovania\nsvojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené, za legitímny cieľ možno všeobecne\noznačiť potrebu regulovania poskytovania informácií o prebiehajúcich trestných veciach s cieľom,\naby nedošlo k sťaženiu vyšetrovania, prezradeniu tajných informácií a aby sa zabránilo narušeniu\nspoločenskej a právnej rovnováhy medzi jednotlivými záujmami, ktoré by neobmedzeným\nvýkonom slobody prejavu konkrétnym prokurátorom, resp. protiprávnym výkonom tohto práva\nmohli byť dotknuté (ods. 65 napadnutého rozhodnutia), ako aj zachovanie autority a nezávislosti\nsúdnictva a prokuratúry ako aparátu podieľajúceho sa na výkone súdnej moci (porov. Baka proti\nMaďarsku, sťažnosť č. 20261/12; z 27. 5. 2014, ods. 156; Di Giovanni proti Taliansku, sťažnosť\nč. 51160/06, rozhodnutie z 9. 7. 2013, ods. 74).\nIII.2.2. K povinnosti zdržanlivosti predstaviteľov súdnej moci v judikatúre ESĽP:\n43. Z hľadiska nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti ESĽP vo svojej judikatúre\nosobitne formuloval všeobecné princípy slobody prejavu týkajúce sa osôb spojených s výkonom\nspravodlivosti, za ktoré považuje okrem sudcov aj prokurátorov (Guide to Article 10 – Freedom of\nexpression, s. 81 a nasl. Dostupné na internete: https://www.echr.coe.int/documents/guide_art_10_e\nng.pdf). Podľa jeho názoru tieto osoby sú adresátmi čl. 10 ods. 1 dohovoru, ich sloboda prejavu je\n\n13\n\nvšak užšia oproti iným profesiám. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že kedykoľvek „je v hre“\nsloboda prejavu štátnych zamestnancov, osobitný význam predstavujú aj povinnosti\na zodpovednosť podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorý umožňuje ponechanie miery voľnej úvahy\n(margin of appreciation) vnútroštátnym orgánom pre posúdenie, či je napadnutý zásah primeraný\ncieľu, ktorým je zachovanie autority a nestrannosti súdnictva (Baka proti Maďarsku, sťažnosť\nč. 20261/12; rozsudok z 27. 5. 2014, ods. 162; Vogt proti Nemecku, sťažnosť č. 17851/91, rozsudok\nz 26. 9. 1995, ods. 53; Guja proti Moldavsku, sťažnosť č. 14277/04, rozsudok z 12. 2. 2008,\nods. 70; Albayrak proti Turecku, sťažnosť č. 38406/97, rozsudok z 31. 1. 2008, ods. 41). Postavenie\nprokurátorov, ktorí majú zákonom priamo delegovanú právomoc predchádzať a stíhať trestnú\nčinnosť a chrániť občanov, im ukladá aj povinnosť garantovať individuálne slobody a dodržiavať\nprincípy právneho štátu, prostredníctvom ich podielu na riadnom výkone spravodlivosti sa posilňuje\naj dôvera verejnosti v spravodlivosť (Kayasu proti Turecku, sťažnosti č. 64119/00 a č. 76292/01,\nrozsudok z 13. 11. 2008, ods. 91). Súdne orgány sú pri výkone svojej rozhodovacej funkcie povinné\npostupovať maximálne zdržanlivo vo vzťahu k prípadom, ktorými sa zaoberajú, aby zachovali\nobraz nestranných sudcov (Olujić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2009,\nods. 59), ale aj pri vyjadrovaní kritiky na adresu iných štátnych úradníkov a najmä iných sudcov\n(Di Giovanni proti Taliansku, sťažnosť č. 51160/06, rozhodnutie z 9. 7. 2013, ods. 75 – 86).\nEurópsky súd pre ľudské práva popri dôležitosti zachovania autority súdnictva tiež zdôrazňuje, že\nriadne fungovanie súdov by nebolo možné bez vzťahov založených na ohľaduplnosti a vzájomnom\nrešpekte medzi rôznymi predstaviteľmi justičného systému na čele so sudcami a s právnikmi\n(Morice proti Francúzsku, sťažnosť č. 29369/10, rozsudok z 23. 4. 2015, ods. 170).\n44. Z judikatúry ESĽP teda vyplýva, že sudca, resp. iná osoba spojená s výkonom spravodlivosti\nnemôžu byť vylúčení z možnosti realizovať svoje právo na slobodu prejavu, na strane druhej u takej\nosoby nie je výkon tohto práva neobmedzený, pretože podlieha limitom uvedeným v čl. 10 ods. 2\ndohovoru. Ako z (už aj citovanej) judikatúry ESĽP k tejto otázke (napr. Baka proti Maďarsku,\nKudeshkina proti Rusku, rozsudok zo 14. 9. 2009, sťažnosť č. 29492/05; Buscemi proti Taliansku,\nrozsudok zo 16. 9. 1999, sťažnosť č. 29569/95, ods. 67 alebo rozsudok veľkého senátu\nz 28. 9. 1999, Wille proti Lichtenštajnsku, sťažnosť č. 28396/95, ods. 61) vyplýva, sudca alebo iná\nosoba spojená s výkonom spravodlivosti majú právo vyjadrovať a šíriť, a to aj verejne, svoje\nobčianske a politické postoje vrátane názorov otvorene kritických, pričom predmetom kritiky môžu\nbyť aj pomery v samotnej justícii či dokonca na konkrétnom súde. Zmluvné strany však sú\nna druhej strane oprávnené v nevyhnutne potrebnej miere požadovať, aby výkon práva na slobodu\nprejavu zo strany sudcov a ďalších predstaviteľov justície bol vykonávaný s istou zdržanlivosťou,\nteda tak, aby neohrozoval neprijateľným spôsobom autoritu a nestrannosť súdnej moci\na nezasahoval do práva konkrétnych účastníkov konania na spravodlivý proces.\n45. Z rozhodnutia Baka proti Maďarsku (bod 164) je potrebné vyvodiť, že od verejných činiteľov\npôsobiacich v súdnictve možno očakávať, že by mali prejaviť zdržanlivosť pri uplatňovaní svojej\nslobody prejavu vo všetkých prípadoch, kde je pravdepodobné, že bude spochybnená autorita\na nestrannosť súdnictva. Rozširovanie aj presných informácií sa musí vykonávať rozvážne\na korektne. Ďalej ESĽP formuluje, že otázky týkajúce sa fungovania súdneho systému spadajú\ndo oblasti verejného záujmu a požívajú vysoký stupeň ochrany podľa čl. 10 dohovoru (pozri\nKudeshkina, ods. 86 a Morice, ods. 128), a preto musia byť skúmané obzvlášť starostlivo.\nV kontexte čl. 10 dohovoru ESĽP berie do úvahy okolnosti a celkové pozadie, za ktorých boli dané\n14\n\nvyhlásenia urobené (pozri mutatis mutandis, Morice, ods. 162). Na napadnutý zásah je potrebné\nnazerať v rámci prípadu ako celku (pozri Wille, ods. 63, Albayrak, ods. 40), pričom osobitný\nvýznam má funkcia, ktorú zastáva sťažovateľ, jeho vyhlásenia a kontext, v ktorom boli učinené.\nNapokon ESĽP posudzuje aj tzv. „chilling effect“, ktorý v sebe zahŕňa obavu z možnej sankcie\na pôsobí najmä na ostatných sudcov, ktorí sa chcú zúčastniť verejnej diskusie o otázkach týkajúcich\nsa výkonu spravodlivosti a súdnictva (pozri Kudeshkina, ods. 99 – 100). Tento efekt, ktorý pôsobí\nv neprospech spoločnosti ako celku, je tiež faktorom, ktorý sa týka primeranosti uloženej sankcie\nalebo trestného opatrenia (porov. Baka proti Maďarsku, ods. 162 – 167).\n46. Z citovaných záverov ESĽP ústavný súd sumarizuje, že od predstaviteľov súdnej moci\nvo všeobecnosti, t. j. od sudcov, ako aj od prokurátorov, možno vyžadovať zachovanie povinnosti\nzdržanlivosti pri uplatňovaní slobody prejavu, pričom určenie presných mantinelov je ponechané\nna voľnom uvážení štátu. Ak sa dotknutý prejav týka základných otázok fungovania súdneho\nsystému, povinnosť zdržanlivosti v konkrétnom prípade môže ustúpiť diskusii o otázkach verejného\nzáujmu (diskusii o riadnom fungovaní justície), keď sloboda prejavu požíva širšiu mieru ochrany.\nIII.2.3. Posúdenie povinnosti zdržanlivosti v disciplinárnej veci sťažovateľa:\n47. V podmienkach slovenskej právnej úpravy je obmedzenie slobody prejavu prokurátorov\nexplicitne zakotvené v zákone o prokurátoroch, a to v § 26 ods. 1 písm. i), pričom úlohou\ndisciplinárneho senátu je aplikovať toto ustanovenie na konkrétne skutkové okolnosti, a tak\nrozhodovacou činnosťou načrtávať hranice slobody prejavu prokurátorov a limity akceptovateľného\nobmedzenia tejto slobody v praxi.\n48. Podľa ústavného súdu (PL. ÚS 25/2020) má prokuratúra postavenie osobitného ústavného\norgánu právnej ochrany (obdobne ako verejný ochranca práv). Prokuratúra je orgánom štátnej moci\nnesúcim znaky orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti\norgánmi verejnej správy), ako aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom\nkonaní).\n49. V disciplinárnom konaní proti sťažovateľovi disciplinárny senát posudzoval, či v konkrétnej\nskutkovej situácii mohol sťažovateľ uplatniť právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom dospel\nk záverom zhodným s už citovanou judikatúrou ESĽP, že prokurátori ako predstavitelia verejnej\nmoci spätej s výkonom spravodlivosti majú možnosť uplatniť slobodu prejavu, avšak táto je\nlimitovaná s ohľadom na ich postavenie, pričom pri výkone slobody prejavu sa od nich očakáva\nzdržanlivosť, a to najmä v prípadoch, keď by takýmito prejavmi mohla byť dotknutá autorita alebo\nnestrannosť výkonu spravodlivosti. Povinnosť zdržanlivosti je i povinnosťou lojálnosti a ich\npodstata má napomáhať štátu v plnení jeho funkcií. Tieto povinnosti majú viesť primárne\nk odstráneniu protiprávneho konania v rámci príslušného orgánu prostredníctvom inštančného\npostupu, resp. iného orgánu. Len v prípade zjavnej neuskutočniteľnosti takéhoto postupu je\nprípustnou možnosťou medializácia veci (Guja proti Moldavsku). Výnimku v tomto smere\npredstavujú základné otázky fungovania justičného systému ako inštitúcie nevyhnutnej pre riadne\nfungovanie demokratickej spoločnosti, keď je otázka verejnej diskusie vecou verejného záujmu\na keď má byť aj vo vzťahu k obmedzeniu verejných prejavov uplatnený národnými orgánmi\n„zužujúci výklad“ príslušných zákonných obmedzení (Morice proti Francúzsku, Todorova proti\nBulharsku).\n15\n\n50. Z hľadiska vnútroštátnej úpravy disciplinárny senát zhodnotil, že sloboda prejavu prokurátorov\nje limitovaná § 26 ods. 1 písm. i) zákona o prokurátoroch, v zmysle ktorého prokurátor je povinný\nzdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené,\npričom takto formulovaná povinnosť zdržanlivosti nie je neprimerane reštriktívnou a sleduje\nlegitímny cieľ – zachovanie princípu prezumpcie neviny, ako aj záujem na nesťažení, resp.\nnezmarení objasnenia a vyšetrenia veci. Tiež zdôraznil, že v zmysle pokynu č. 12/2006, ktorým sa\nrealizuje právo verejnosti na informácie o činnosti prokuratúry, je na podávanie informácií (aj\nv neskončených veciach, pozn.) príslušný dozorový prokurátor prostredníctvom svojho hovorcu.\n51. V prípade sťažovateľa nepovažoval disciplinárny senát za problematické celé jeho verejné\nvyjadrenie, ale len jeho časť týkajúcu sa konkrétneho uznesenia o vznesení obvinenia, keď\nkomentovaním rozhodnutia v ešte neskončenej veci sťažovateľ priamo porušil § 26 ods. 1 písm. i)\nzákona o prokurátoroch.\n52. Je potrebné osobitne vziať do úvahy, že disciplinárny senát nekonštatoval bez ďalšieho\nporušenie uvedeného ustanovenia zákona o prokurátoroch, ale v prvom rade skúmal, či sa sporná\nčasť vyjadrenia sťažovateľa týkala základných otázok fungovania súdneho systému v širšom slova\nzmysle zahŕňajúcom aj riadne fungovanie prokuratúry. Disciplinárny senát teda vychádzal prioritne\nz tých záverov judikatúry ESĽP, podľa ktorých otázky týkajúce sa fungovania súdneho systému\n(v kontexte veci fungovania prokuratúry) spadajú do oblasti verejného záujmu, preto aj verejné\nprejavy o týchto otázkach vo všeobecnosti požívajú vysoký stupeň ochrany podľa čl. 10 dohovoru.\n53. Pri hodnotení, či vyjadrenie sťažovateľa v jeho spornej časti spadá do oblasti širšej ochrany\nv zmysle čl. 10 dohovoru, najvyšší správny súd posudzoval celkový kontext vyjadrenia, ako aj\nsúvisiacej spoločenskej situácie a uzavrel, že časť zverejneného názoru sa netýkala otázky\nfungovania súdneho systému (resp. systému prokuratúry) ako takého. Disciplinárny senát uznal, že\n„... Za vec verejného záujmu síce možno považovať súvisiace otázky týkajúce sa na jednej strane\nvyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti u osôb pôsobiacich vo verejných funkciách, resp.\nna strane druhej zákonnosti takto vedených trestných konaní. Bezprostredný presah na tieto otázky\nvšak zo zverejneného stanoviska nevyplýval.“, keďže „... polemika s komentovaným uznesením\nvo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam týkajúcim sa vyhodnotenia dôkaznej situácie, resp.\nprocesnému postupu nemala povahu otázky celospoločenského verejného záujmu týkajúceho sa\nvýkonu súdnej moci.“. Z pohľadu disciplinárneho senátu išlo o mediálne prezentované\nvyhodnocovanie dôkaznej a procesnej situácie v konkrétnej právoplatne neskončenej trestnej veci,\nkomentované uznesenie bolo napadnuteľné opravným prostriedkom, pričom komentár sťažovateľa\nv tejto časti mal spôsobilosť spochybniť autoritu a nestrannosť súdnej moci, resp. prokuratúry.\n54. Pri posudzovaní, či sa prejav sťažovateľa týkal základných otázok fungovania justície, je nutné\npodotknúť, že v sťažovateľovom prípade bol zohľadnený celkový kontext jeho stanoviska, ako aj\njeho motív a sila výrokov. Disciplinárny senát rozlíšil, že problematickou je práve sporná časť\nstanoviska týkajúca sa komentovania neprávoplatne skončenej veci. V tomto ohľade prihliadal aj\nna silu výrokov, uviedol, že nešlo ani o difamačné či útočné vyjadrenia (ods. 77 napadnutého\nrozhodnutia). Rovnako nebolo indikované, že by svojím výrokom narušil princíp prezumpcie\nneviny, resp. by zasiahol do osobnostných práv iných osôb, nedošlo ani k zmareniu či sťaženiu\nobjasňovania alebo vyšetrovania predmetnej trestnej veci (ods. 88 napadnutého uznesenia).\nNegatívny následok spočíval v ohrození autority orgánov prokuratúry, čo neprispelo\n\n16\n\nk dôveryhodnosti prokuratúry ako takej, pričom prihliadal na postavenie sťažovateľa, ktorý nie je\nradovým prokurátorom, ale ide o prokurátora vo vedúcej funkcii. Disciplinárny senát v ods. 89\nnapadnutého rozhodnutia uviedol, že „rešpektuje právo (nie povinnosť) vedúcich predstaviteľov\nprokuratúry zastať sa svojich kolegov, avšak takéto vyjadrenie podpory má mať všeobecný\ncharakter a nie povahu konkrétnej polemiky s dôkaznou alebo procesnou situáciou určitého\nrozhodnutia alebo postupu.“.\n55. Ďalej disciplinárny senát zdôraznil, že sťažovateľ komentoval trestnú vec, v ktorej sám\nnepôsobil ako dozorový prokurátor, teda nemal k dispozícii vyšetrovací spis, preto bola\nspochybnená aj hodnovernosť a spoľahlivosť poskytnutej informácie. Sťažovateľ navyše\nspochybnil neprávoplatné rozhodnutie, hoci posúdenie jeho zákonnosti nebolo v medziach jeho\nprávomoci. Disciplinárny senát zastával názor, že ani z hľadiska zachovania povinnosti lojality\nsťažovateľ nevyužil jemu dostupné prostriedky vnútri prokuratúry na nápravu prípadnej\nnezákonnosti komentovaného uznesenia. Jeho angažovanie sa v takejto trestnej veci bolo spôsobilé\nvyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti.\n56. Sťažovateľ v sťažnostných námietkach spochybňuje tieto závery disciplinárneho senátu, tvrdiac,\nže ním vyslovený názor sa týkal otázky fungovania súdneho systému, keďže v kontexte celkovej\nprebiehajúcej spoločenskej debaty iba reagoval na už vyslovenú kritiku o údajnej nespolupráci\nvyšetrovateľov NAKA a ÚŠP.\n57. Nemožno opomenúť, že disciplinárny senát sám uznal, že otázka riadneho fungovania\nprokuratúry a polície spadá do oblasti verejného záujmu. Ústavný súd však považuje za právne\nvýznamné rozlíšenie, či v danom prípade šlo o otázku verejného záujmu alebo „len“ o záujem\nverejnosti na informovaní o konkrétnej trestnej veci, pričom disciplinárny senát načrtol hranicu\nmedzi týmito aspektmi správnym spôsobom (bod 74 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).\nPrítomnosť verejného záujmu v spornej časti stanoviska sťažovateľa disciplinárny senát\nneidentifikoval, pričom jeho závery v tomto smere ústavný súd považuje za logické a zrozumiteľné.\n58. Za ústavne konformné považuje ústavný súd hodnotenie disciplinárneho senátu, že iniciatíva\nsťažovateľa verejne komentovať dôkaznú situáciu opísanú v neprávoplatnom uznesení o vznesení\nobvinenia presahuje v okolnostiach veci limity slobody prejavu sťažovateľa ako vrcholného\npredstaviteľa prokuratúry, ktorá je spôsobilá narušiť obraz o nestrannosti samotnej jeho osoby, ako\naj spochybnenie nestrannosti prokuratúry ako takej, čo sú hodnoty, ktoré sú esenciálne pre riadne\nfungovanie demokratického štátu a v zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru sú predpokladanými\nlegitímnymi obmedzeniami slobody prejavu, a preto v okolnostiach prípadu nebol dôvod ustupovať\nz požiadavky na zachovaní povinnosti zdržanlivosti, ale, naopak, bolo legitímne trvať\nna dodržiavaní dikcie § 26 ods. 1 písm. i) zákona o prokurátoroch.\n59. Len na porovnanie ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Brisc proti Rumunsku\n(rozsudok z 11. 12. 2018, sťažnosť č. 26238/10), kde posudzoval správanie prokurátora, ktorý pri\nvýkone svojej funkcie ako poverená osoba poskytovať informácie verejnosti o činnosti prokuratúry\nzverejnil objektívne informácie o začatí vyšetrovania korupčnej kauzy týkajúcej sa prokuratúry\na súdov, pričom týmto prejavom mal zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti aj konkrétnej\nsudkyne. Za uvedené konanie bol zbavený funkcie vedúceho prokurátora, ktorú opustil kvôli\nnátlaku ešte pred právoplatnosťou disciplinárneho rozhodnutia. V tomto prípade ESĽP zhodnotil, že\n\n17\n\nobsah prejavu sa dotýkal základných otázok fungovania justície, išlo teda o vec verejného záujmu,\na uzavrel, že vnútroštátne orgány nepreukázali existenciu relevantných a dostatočných dôvodov,\nktoré by preukazovali, že zásah do práv sťažovateľa chránených čl. 10 dohovoru bol nevyhnutný\nv demokratickej spoločnosti na ochranu povesti a práv iných a zachovanie autority a nestrannosti\nsúdnej moci. Vzhľadom na obmedzený priestor na obmedzovanie debát týkajúcich sa otázok\nverejného záujmu, ktorý dohovor podľa druhého odseku čl. 10 pripúšťa, ESĽP zistil, že zásah nebol\nprimeraný k sledovaným cieľom a došlo k porušeniu čl. 10. V tomto prípade sa posudzovala\nsloboda prejavu prokurátora, ktorý ale poskytoval objektívne informácie ako poverený zástupca\nna informovanie verejnosti, pričom jeho prejav spadal do oblasti otázok verejného záujmu, a tým\npožíval vyššiu mieru ochrany. Európsky súd pre ľudské práva ani tu neaplikoval test\nproporcionality v rozsahu, v akom sa ho sťažovateľ domáha, ale konštatoval, že zásah bol\nneprimeraný sledovanému cieľu, a teda nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, čo\nnasvedčuje správnosti postupu najvyššieho správneho súdu z hľadiska metódy, ako posudzovať\nhranice slobody prejavu prokurátorov.\n60. K názoru sťažovateľa, že jeho prejav zodpovedal aj požiadavke primeranosti, keďže len\nreagoval na už vyslovenú verejnú kritiku činnosti vyšetrovateľov NAKA a prokurátorov ÚŠP, teda\nvystúpil na ich obranu, ústavný súd uvádza, že má pochopenie pre takto subjektívne mienený motív\nsťažovateľa, na druhej strane však musí opakovane odkázať na už citovaný názor ESĽP, že justičné\norgány vrátane orgánov prokuratúry sú pri výkone svojej rozhodovacej funkcie povinné jednať\nzdržanlivo, a to pokiaľ ide o prípady, ktorými sa zaoberajú, aby zachovali obraz nestrannosti\n(porovnaj Olujić proti Chorvátsku), ale aj pri vyjadrovaní kritiky na adresu iných štátnych\núradníkov a najmä iných kolegov (porovnaj Di Giovanni proti Taliansku).\n61. Sťažovateľ ani nespochybňuje disciplinárnym senátom pomenovaný negatívny následok\n(spochybnenie nestrannosti ÚŠP a zníženie autority prokuratúry ako takej), ale argumentuje, že\npráve jeho disciplinárnym potrestaním došlo k zníženiu autority prokuratúry a rozdeleniu verejnosti,\njeho postih má odradzujúci účinok na verejnú diskusiu.\n62. Keďže disciplinárny senát neakceptoval, že sporná časť vyjadrenia by spadala do oblasti otázok\nfungovania justičného systému a nebol dôvod ustupovať z dodržiavania povinnosti zdržanlivosti,\nbolo na mieste konštatovať porušenie konkrétnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona a pristúpiť\nk uloženiu sankcie. Samotný fakt, že v konkrétnom konaní sťažovateľa nebol prítomný tento aspekt\nverejného záujmu (fungovanie justičného systému), zároveň znamená, že disciplinárny súd\nnepochybil, ak nevykonal test proporcionality. Aj keď sa tu uplatnil princíp zdržanlivosti\nprokurátora, uvedené automaticky neznamená, že by sa nemala skúmať povaha uloženej sankcie\na následok jej uloženia nielen na osobu sťažovateľa, ale aj v širšom kontexte (tzv. „chilling effect“).\nIII.2.4. Posúdenie povahy sankcie v užšom a širšom zmysle (tzv. „chilling effect“):\n63. Ústavný súd pri hodnotení sankcie v užšom zmysle, t. j. z hľadiska sťažovateľa, uvádza, že pri\nukladaní sankcie disciplinárny senát posudzoval závažnosť spáchaného previnenia, prihliadal\nna pomerne v našich právnych podmienkach nejasnú konštrukciu hraníc slobody prejavu týkajúcu\nsa verejných prejavov prokurátorov, pričom zvýraznil, že nemá ambíciu byť súdom trestajúcim, ale\nsúdom načrtávajúcim hranice slobody prejavu v tejto právnickej profesii. Disciplinárny senát\npristúpil k uloženiu najmiernejšej sankcie, ktorú možno za disciplinárne previnenie uložiť, a to\n18\n\npísomného pokarhania, pričom zvažoval aj prípadné upustenie od potrestania (ods. 93 napadnutého\nrozhodnutia), ktoré ale podľa jeho názoru zákon o prokurátoroch neumožňuje aplikovať.\n64. Možno preto uzavrieť, že sankcia (písomné pokarhanie) je tou najmiernejšou, s ktorou zákon\no prokurátoroch počíta, a jej následok nepôsobí na sťažovateľa neprimerane obmedzujúco, resp.\nrepresívne. Ďalej nemožno opomenúť, že na operatívnych poradách generálneho prokurátora bol\nsťažovateľ opakovane vyzvaný, aby zachoval princíp zdržanlivosti vo vyjadrovaní, konanie\nsťažovateľa v tomto smere vyústilo až do podania návrhu na začatie disciplinárneho konania\n(ods. 91 napadnutého rozhodnutia). Neobstojí preto námietka sťažovateľa o potrebe použitia\nmiernejších opatrení.\n65. Konkrétne posúdenie, či uložená sankcia môže pôsobiť odstrašujúco na ostatných príslušníkov\nprokurátorského stavu, sa odvíja najmä od závažnosti uloženej sankcie. V tomto prípade mal\ndisciplinárny senát ambíciu byť súdom „ukazujúcim cestu“, a nie súdom trestajúcim, odkazujúc\nna rozsudok ESĽP vo veci Todorova proti Bulharsku z 19. 10. 2021, sťažnosť č. 40072/13.\nEurópsky súd pre ľudské práva sa v tomto prípade zaoberal prípadom sudkyne, ktorá bola pre svoje\nkritické výroky zbavená funkcie na jeden rok, pričom „pozbavenie funkcie bolo okamžite\nvykonateľné a uplatňovalo sa jeden rok, počas ktorého sťažovateľka svoju funkciu nevykonávala.\nSúd zastával názor, že pozbavenie funkcie nariadené súdnou radou a okamžitý výkon tejto sankcie\nmalo nevyvrátiteľne zmrazujúci účinok na sťažovateľku a tiež ostatných sudcov, odrádzajúc ich\nod vyjadrovania kritických názorov na činnosť súdnej rady alebo všeobecnejšie na otázky súvisiace\ns nezávislosťou súdnictva.“. Naproti tomu disciplinárny senát v tomto prípade uviedol, že aj\nprokurátor má právo vyslovovať kritické názory, hranice jeho slobody prejavu sú však užšie a musí\nbrať na zreteľ aj svoje postavenie, svoje právomoci a nutnosť, aby sa v očiach verejnosti javil ako\nnestranný strážca nad dodržiavaním zákonnosti.\n66. Napadnuté rozhodnutie disciplinárneho senátu podľa názoru ústavného súdu naplnilo ním\nzvolenú ambíciu a načrtlo pomyselnú líniu hraníc slobody prejavu prokurátorov, nebolo\nneprimerane kritické ani represívne, preto nebolo indikované, že by bolo spôsobilé vyvolať tzv.\nchilling effect v rámci profesijnej diskusie, resp. že by odradzovalo prokurátorov od vyslovovania\nsvojich názorov, majúc pritom na zreteli, že ich sloboda prejavu podlieha povinnosti zdržanlivosti\na svojimi prejavmi by nemali ohrozovať práva subjektov trestných konaní garantované dohovorom,\ntiež by nemali znižovať dôveryhodnosť svojho stavu a vyvolávať pochybnosti o vlastnej\nnestrannosti, namietaný zásah teda možno označiť za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\n67. Sťažovateľ pritom sám nekritizuje sankciu uloženú disciplinárnym senátom, ale spochybňuje\nnávrh na svoje disciplinárne stíhanie, ktorý podľa jeho názoru ani nemal byť zo strany generálneho\nprokurátora podaný s ohľadom na postup generálneho prokurátora proti iným prokurátorom.\nUvedená námietka ale presahuje predmet prieskumu ústavného súdu, ktorý hodnotí konkrétne\nrozhodnutie disciplinárneho senátu, nie postup disciplinárneho navrhovateľa, pričom aj prípadné\nvyslovenie porušenia označeného práva musí byť v príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím,\nnie s konaním a postupom navrhovateľa.\n68. Z uvedeného vyplýva, že podstatnou okolnosťou bolo, že disciplinárny senát ústavne\nkonformným spôsobom interpretoval a aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu, pritom primerane\nprihliadol na judikatúru ESĽP týkajúcu sa slobody prejavu verejných činiteľov pôsobiacich\n\n19\n\nv justičnom systéme a posúdil kľúčové kritériá, na ktorých táto judikatúra stavia. Závery\ndisciplinárneho senátu nie sú arbitrárne, nelogické ani nedostatočne odôvodnené, ale, naopak, sú\npresvedčivé a určujúce hranice výkonu slobody prejavu prokurátorov aj do budúcna. Na druhej\nstrane je nutné pripomenúť, že v prípadoch týkajúcich sa slobody prejavu je akékoľvek\nzovšeobecňovanie problematické a konkrétny záver závisí vždy od individuálnych okolností,\npričom práve v týchto prípadoch je podstatným celkový kontext vyjadrenia, ktorý sa bude líšiť\nod prípadu k prípadu a ktorý bol aj v tomto prípade zohľadnený.\n69. Najvyšší správny súd, ako už bolo zdôraznené, mal v prvom rade za cieľ stanoviť medze práva\nna slobodu prejavu prokurátorov ako reprezentantov štátu a justičného systému. Prokurátor musí\nvystupovať zdržanlivo a v rámci dodržiavania zákonných povinností by mal byť príkladom, čím\nsám prispieva k zvýšeniu dôveryhodnosti ÚŠP. Ak sa teda dopustí konania, ktoré je príslušným\norgánom posúdené ako disciplinárne previnenie, je na mieste, aby za neho bol sankcionovaný\nprimeraným spôsobom, čo je aj prípad sťažovateľa.\nIII.2.5. K povinnosti lojality:\n70. Na podporu záveru o spochybnení nestrannosti a autority úradu prokuratúry ako takej\ndisciplinárny senát použil niektoré z kritérií, ktoré sa aplikujú na whistle-blowerov, udialo sa tak\nv rámci argumentácie k potrebe zachovania povinnosti zdržanlivosti a lojálnosti.\n71. Disciplinárny senát tak zahrnul do svojho posudzovania aj povinnosť lojálnosti predstaviteľov\nprokuratúry, ktorá sa v rovnakom rozsahu nevzťahuje na sudcov. Tu možno vyjadriť súhlas\ns názorom disciplinárneho senátu o potrebe rozlíšenia medzi hranicami slobody prejavu sudcov\na prokurátorov. Ústavný súd však považuje za potrebné zdôrazniť, že tento rozdiel nespočíva len\nv tom, že sudca je primárne činný počas fázy trestného stíhania, ktoré je spravidla verejné,\na prokurátor vykonáva dozor nad prípravným konaním ako neverejnou časťou trestného stíhania.\nZa podstatný rozdiel považuje ústavný súd odlišnú systémovú charakteristiku súdnej moci a jej\nústavou garantované vlastnosti a postavenie (nezávislosť a nestrannosť, oddelenosť od ostatných\nzložiek štátnej moci a pod.). Na druhej strane prokuratúra má v ústave vlastné miesto a v zmysle\nčl. 149 ústavy chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu.\nZ jej ústavného postavenia vyplýva väčšia miera previazanosti so štátom, v trestnom konaní je\nzástupcom štátu, je preto namieste, aby štát od prokurátorov vyžadoval lojálnosť na účely riadneho\nvýkonu štátnej moci (k postaveniu prokuratúry pozri PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 25/2020). Z tohto\npohľadu nemožno považovať za excesívny prístup disciplinárneho senátu, ktorý sa zaoberal aj touto\nčiastkovou otázkou, aj keď povinnosť lojality bola v judikatúre ESĽP formulovaná vo vzťahu\nk štátnym zamestnancom vystupujúcim ako whistle-blowerom.\n72. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Guja proti Moldavsku, sťažnosť č. 14277/04,\nrozsudok z 12. 2. 2008, rozvinul kritériá na posúdenie proporcionality zásahu do práva na slobodu\nprejavu v prípade whistle-blowerov, ktorými sú zohľadnenie, že zverejnenie predmetných\ninformácií by sa malo uskutočniť v prvom rade nadriadenému alebo inému príslušnému orgánu,\nposúdenie verejného záujmu, ktorý obsahuje zverejnená informácia, autenticita zverejnenej\ninformácie, zváženie škody, ktorú verejná autorita utrpela v dôsledku zverejnenia tejto informácie,\nposúdenie motívu, ktorý zamestnanca viedol k zverejneniu určitej informácie, pričom je dôležité\npreukázať, že jednotlivec pri zverejnení konal v dobrej viere a presvedčení, že informácie sú\n20\n\npravdivé a že je vo verejnom záujme ich zverejniť, v súvislosti s preskúmaním proporcionality\nzásahu vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu je potrebné posúdiť uloženú sankciu a jej\nnásledky.\n73. Argumentácia najvyššieho správneho súdu o potrebe zachovávania lojality prokurátorov ako\nreprezentantov štátu dohliadajúcich na dodržiavanie zákonnosti (ods. 76 napadnutého rozhodnutia)\npreto z pohľadu ústavného súdu vhodne doplnila a len podčiarkla nosné závery rozhodnutia\nnajvyššieho správneho súdu o tom, že porušením povinnosti zdržanlivosti došlo k narušeniu\nnestrannosti a ohrozeniu autority prokuratúry.\n74. Sťažovateľ sa v podanej ústavnej sťažnosti domáha aplikácie testu proporcionality, v ktorom sa\nzohľadní aj (i) celkový kontext stanoviska, (ii) motív sťažovateľa, (iii) sila výrokov sťažovateľa,\n(iv) či existovala naliehavá sociálna potreba na disciplinárnom potrestaní, (v) či existovali\nmiernejšie opatrenia proti sťažovateľovi a (vi) či boli dostatočné a relevantné dôvody na taký zásah\ndo slobody prejavu s odkazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amihalachioaie proti Moldavsku\nz 20. 4. 2004, sťažnosť č. 60115/00. V tomto prípade bol sťažovateľom predseda Moldavskej rady\nadvokátov, ktorý poskytol rozhovor médiám, v ktorom kritizoval určité rozhodnutie Moldavského\nústavného súdu. Za tento rozhovor mu ústavný súd uložil pokutu vo výške 36 eur s odôvodením, že\nnepreukázal dostatok rešpektu voči ústavnému súdu a jeho rozhodnutiu. V tomto prípade ESĽP\nkonštatoval porušenie čl. 10 dohovoru a uviedol, že «neexistovala žiadna „naliehavá spoločenská\npotreba“ obmedziť slobodu prejavu sťažovateľa a že vnútroštátne orgány neposkytli „relevantné\na dostatočné“ dôvody na odôvodnenie takéhoto obmedzenia. Keďže sťažovateľ neprekročil hranice\nprijateľnej kritiky podľa článku 10 dohovoru, predmetný zásah nemožno považovať\nza „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“.».\n75. Uvedené rozhodnutie nie je aplikovateľné na prípad sťažovateľa, keďže jeho postavenie\na okolnosti argumentovaného rozhodnutia sú podstatne odlišné. Hoci aj právnik, resp. advokát sa\npodieľa na výkone spravodlivosti, jeho pozícia, ktorá sa nachádza medzi verejnosťou a súdom, je\nodlišná. Podstatné je, že ide o slobodné povolanie, preto aj nazeranie na výkon jeho slobody prejavu\nbude odlišné od sudcov a prokurátorov. Od advokáta nemožno vyžadovať povinnosť lojality, ako to\nje pri štátnych zamestnancoch, advokát nevystupuje na strane štátu, nedisponuje rozhodovacou\nprávomocou. Rovnako aj obsah jeho vyjadrení opísaných ako kritizovanie rozhodnutia súdu\nnemožno stotožniť s komentovaním neskončenej veci prokurátorom ako zástupcom štátu v trestnom\nstíhaní. Z uvedeného vyplýva, že požiadavka sťažovateľa, aby ústavný súd v jeho prípade vykonal\ntest proporcionality v širšom zmysle nie je oprávnenou, pretože osoba sťažovateľa ako špeciálneho\nprokurátora je viazaná povinnosťou zdržanlivosti, lojality a jeho konanie a správanie je spôsobilé\nvýrazne ovplyvniť dôveryhodnosť a nestrannosť úradu, ktorého je súčasťou.\nIII.3. Záver:\n76. V závere je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ nebol disciplinárne stíhaný za vyslovenie kritiky\nna adresu iných príslušných orgánov činných v trestnom konaní, resp. prokurátorov, ale\nza komentovanie konkrétnej neskončenej trestnej veci, ktorá sa svojou povahou a významom\nnedotýkala základných otázok fungovania justičného systému ako predmetu verejného záujmu, čo\nbolo disciplinárnym senátom vyhodnotené ako porušenie priamo formulovanej zákonnej povinnosti,\npričom nie je relevantné, že toto uznesenie už bolo medializované. Problematickým totiž nebolo\n21\n\nsamotné zverejnenie stanoviska, čo disciplinárny súd sťažovateľovi ani nevyčítal, ale spôsob\nkomentovania konkrétneho rozhodnutia v neskončenej veci vrátane polemiky s hodnotením\nkonkrétnych dôkazov. Zásah, ktorý sťažovateľ napáda, sa preto týka len porušenia tejto zákonnej\npovinnosti, išlo o zásah súladný so zákonom, sledoval sa ním legitímny cieľ na zachovaní autority\na nestrannosti prokuratúry, čím bola založená relevantnosť, ako aj nevyhnutnosť tohto zásahu.\nS ohľadom na kompetenčný exces sťažovateľa vo vzťahu k dotknutej trestnej veci a na miernosť\nuloženej sankcie nemožno prijať ani tvrdenia sťažovateľa o oslabení autority prokuratúry\na rozdeľovaní spoločnosti. Sťažovateľ je naďalej činným špeciálnym prokurátorom, pričom\nzo širšieho hľadiska napadnuté rozhodnutie nepôsobí ako zákaz, resp. neprimerané obmedzenie\nkritického vyjadrovania sa aj k otázkam fungovania prokuratúry a polície zo strany prokurátorov.\n77. Ústavný súd sumarizuje, že disciplinárne previnenie sťažovateľa spočívalo vo svojej podstate\nv tom, že sa nad rámec svojho postavenia a právomoci nezdržal verejného prezentovania názoru\nspočívajúceho v posudzovaní činnosti iného (oprávneného) subjektu konania v neskončenej trestnej\nveci, čo v okolnostiach veci mohlo vyvolať aj otázku existencie excesu z legality konania orgánov\nverejnej moci v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, hoci len mediálnou cestou. V konkrétnom prípade toto\nkonanie bolo posúdené ako zavinené porušenie zákonnej povinnosti prokurátora, ktoré bolo\ndisciplinárnym súdom posúdené ako disciplinárne previnenie podľa § 188 ods. 1 písm. a) zákona\no prokurátoroch.\n78. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že závery, ku ktorým najvyšší správny súd dospel,\nnemožno označiť za také, ktoré by zasahovali do slobody prejavu sťažovateľa mimo mantinelov\nstanovených čl. 10 ods. 2 dohovoru, ako aj čl. 26 ods. 4 ústavy, zohľadňujúc osobu sťažovateľa ako\nautora posudzovaných výrokov, ktoré uskutočnil pri výkone funkcie špeciálneho prokurátora, ktorý\nje pri realizovaní slobody prejavu v zásade obmedzovaný povinnosťou zdržanlivosti, ako aj\nlojálnosti.\n79. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho správneho súdu a obsahom napadnutých základných práv sťažovateľa\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru\no ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto\nčasti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n80. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2023\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "tlač", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "prokurátor, prokuratúra"], "pravna_veta": "I. Osoba spojená s výkonom spravodlivosti nemôže byť vylúčená z možnosti realizovať svoje právo na slobodu prejavu, ale jeho výkon u nej nie je neobmedzený, pretože podlieha limitom uvedeným v čl. 10 ods. 2 dohovoru. Od predstaviteľov súdnej moci vo všeobecnosti, t. j. od sudcov, ako aj od prokurátorov, možno vyžadovať zdržanlivosť pri uplatňovaní slobody prejavu, pričom určenie jej mantinelov je ponechané na voľnom uvážení štátu. Ak sa však dotknutý prejav týka základných otázok fungovania súdneho systému, povinnosť zdržanlivosti v konkrétnom prípade môže ustúpiť diskusii o otázkach verejného záujmu (diskusii o riadnom fungovaní justície), keď sloboda prejavu požíva širšiu mieru ochrany.\nII. Je potrebné rozlišovať hranice slobody prejavu sudcov a prokurátorov. Rozdiel nespočíva len v tom, že sudca je primárne činný počas fázy trestného stíhania, ktoré je spravidla verejné, a prokurátor vykonáva dozor nad prípravným konaním ako neverejnou časťou trestného stíhania. Podstatným rozdielom je odlišná systémová charakteristika súdnej moci a jej ústavou garantované vlastnosti a postavenie (nezávislosť a nestrannosť, oddelenosť od ostatných zložiek štátnej moci a pod.). Na druhej strane prokuratúra má v ústave vlastné miesto a v zmysle čl. 149 ústavy chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu. Z jej ústavného postavenia vyplýva väčšia miera previazanosti so štátom, v trestnom konaní je zástupcom štátu, je preto namieste, aby štát od prokurátorov vyžadoval lojálnosť na účely riadneho výkonu štátnej moci.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:2ef940c8-d127-4074-8306-31b5ec98460b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2020 z 22. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-22", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2020.1"}, {"guid": "ussr:9d29cc78-bc6d-4de9-9ef3-fa9758fcb914", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.74.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 74/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 74/2019 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.74.2019.1"}, {"guid": "ussr:e7da9154-a7ad-4cda-ac14-fbc44fa945ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 259/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7da9154-a7ad-4cda-ac14-fbc44fa945ab"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:62b3fe7c-bf01-4614-bb8a-1c67f4271d93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2026 z 9. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2"}, {"guid": "ussr:ecd7e5eb-5ecb-407c-880a-8a570e4a32c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.118.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 118/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2025 z 25. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.118.2025.1"}, {"guid": "ussr:067469b5-65b3-46a4-b771-c30f6d2f6225", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.221.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/2023 z 15. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.221.2023.1"}, {"guid": "ussr:436804d6-5554-46c9-9441-607248c315a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.212.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 212/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 212/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.212.2023.2"}, {"guid": "ussr:c509f542-7f2a-40dd-8b88-cae7ae0648f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2023 z 14. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.2"}, {"guid": "ussr:59a8d971-40ca-4022-9774-b0f501e52ee2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 223/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 223/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1"}, {"guid": "ussr:c5d04a42-82bb-4294-8c06-3caddc84b29f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.173.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 173/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 173/2023 z 29. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.173.2023.1"}]}