{"guid": "ussr:93c5a710-d638-4504-b53b-d2b04097987f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 121/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 121/2023 z 5. 9. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. septembra 2023, sp. zn. IV. ÚS 121/2023, ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2023-09-05", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "nazov": "čl. 36 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/93c5a710-d638-4504-b53b-d2b04097987f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 121/2023-104\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša\n(sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127\nÚstavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Wüstenrot stavebnej\nsporiteľne, a. s., Grösslingová 77, Bratislava, IČO 31 351 026, zastúpeného Bartošík Šváby s. r. o.,\nPlynárenská 7/A, Bratislava, IČO 35 929 049, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter\nBartošík, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 323/2020\nz 28. júla 2022 takto\nrozhodol:\n1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 323/2020 z 28. júla 2022 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 323/2020 z 28. júla 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 757,74 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ označený v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému\nsúdu 16. novembra 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 323/2020\nz 28. júla 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada,\naby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie, a požaduje tiež náhradu trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil\n(ďalej len „žalobca“), ktorý u sťažovateľa pracoval ako oblastný riaditeľ, 20. júla 2001 okamžité\nskončenie pracovného pomeru, ktorého platnosť napadol žalobca žalobou na súde. Uvedený spor\nbol právoplatne skončený rozhodnutím o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného\npomeru so žalobcom.\n3. Dňa 25. novembra 2002 sťažovateľ doručil žalobcovi výpoveď z organizačných dôvodov\npodľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Zákonník práce“). Dňa 27. februára 2003 žalobca oznámil sťažovateľovi, že výpoveď\npovažuje za absolútne neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne sa žalobca žalobou\ndoručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou a po zmene žaloby aj náhrady mzdy od 1. marca 2003\ndo doby, keď mu bude umožnený výkon práce.\n4. Okresný súd prvým rozsudkom z 18. februára 2010 žalobu zamietol, pričom konštatoval splnenie\npodmienok platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Krajský súd\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. apríla 2011 tento prvý rozsudok zrušil a vec\nvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného preskúmania splnenia\nhmotnoprávnych podmienok výpovede (najmä prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov\na splnenie ponukovej povinnosti).\n5. Okresný súd rozsudkom z 24. novembra 2011 opätovne žalobu zamietol, teraz z dôvodu\noneskoreného podania žaloby po uplynutí prekluzívnej lehoty dvoch mesiacov v zmysle § 77\nZákonníka práce. Krajský súd uznesením zo 14. marca 2012 tento druhý rozsudok zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom\nna právny záver krajského súdu o podaní žaloby v rámci prekluzívnej lehoty. Najvyšší súd\nuznesením z 18. februára 2014 uznesenie krajského súdu zo 14. marca 2012 zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie uvedeného uznesenia. Krajský súd\nuznesením z 18. februára 2015 rozsudok z 24. novembra 2011 opätovne zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie z rovnakého dôvodu (včasnosť podania žaloby).\n6. Okresný súd rozsudkom z 11. februára 2016 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou\nje neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a sťažovateľom trvá (výrok 1), zamietol návrh\nsťažovateľa na rozhodnutie o tom, že pracovný pomer medzi sťažovateľom a žalobcom končí,\nkeďže nemožno od sťažovateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával (výrok 2),\na zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy (výrok 3). Krajský súd rozsudkom\nz 29. novembra 2017 potvrdil výrok rozsudku z 11. februára 2016 o určení neplatnosti skončenia\npracovného pomeru, zrušil výrok v časti zamietnutej žaloby o náhradu mzdy a odmietol odvolanie\nintervenienta na strane žalobcu (Základná organizácia integrovaného odborového zväzu Wüstenrot\nLand) pre jeho pasivitu v spore. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ\ndovolanie proti potvrdzujúcemu výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru\na proti zrušujúcemu výroku týkajúcemu sa zamietnutia žaloby v časti náhrady mzdy, namietol\n2\n\npritom nesprávne právne posúdenie veci vzhľadom na právny záver krajského súdu o neplatnosti\nvýpovede pre rozpor s dobrými mravmi. Najvyšší súd uznesením z 27. júna 2019 dovolanie\nsťažovateľa odmietol v zmysle § 447 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“), t. j. z dôvodu, že sťažovateľ nevymedzil dovolacie dôvody spôsobom\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) a § 431 až § 435 CSP.\n7. Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. júna 2019 podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť. Ústavný\nsúd nálezom č. k. II. ÚS 33/2020 z 24. novembra 2020 vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho\nsúdu a jeho uznesením z 27. júna 2019, toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie.\n8. Podaním z 11. mája 2021 sťažovateľ opravil chyby v písaní v dovolaní.\n9. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2022 dovolanie zamietol z dôvodu, že závislú\nprácu môžu podľa súčasnej právnej úpravy vykonávať iba zamestnanci. V prípade sťažovateľa\ntak pri transformácii zamestnancov na živnostníkov išlo o zastreté pracovné pomery a nútenie\nzamestnancov do tejto zmeny bolo v rozpore s dobrými mravmi.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n10. Podstatou argumentácie sťažovateľa je námietka, že najvyšší súd ako dovolací súd založil\nnapadnutý rozsudok na arbitrárnych právnych záveroch, pričom svoje rozhodnutie ani riadne\nneodôvodnil. Sťažovateľ v podstatnom namieta, (i) že najvyšší súd sa nezaoberal dovolacími\notázkami 2 a 3; (ii) aplikoval Zákonník práce v nesprávnom znení; (iii) odôvodnenie napadnutého\nrozsudku obsahuje nelogickú a irelevantnú argumentáciu; (iv) najvyšší súd sa nevysporiadal\ns podstatnou a relevantnou dovolacou argumentáciou. Najvyšší súd sa osobitne nevysporiadal\ns vyjadreniami (stanoviskami) sťažovateľa k vyjadreniam žalobcu a s podaním, ktorým opravil\nchyby v písaní v dovolaní (týkajúce sa vymedzenia dovolacích otázok 2 a 3). Z uvedených dôvodov\nnajvyšší súd porušil označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.\n11. Sťažovateľ uvádza, že v dovolaní vymedzil 3 dovolacie otázky, ktoré ešte neboli dosiaľ\ndovolacím súdom riešené. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že zhodne s ústavným\nsúdom konštatoval, že dovolacie otázky 2 a 3 neboli vymedzené v súlade s § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, na základe čoho dospel k záveru, že predmetom dovolacieho konania je iba dovolacia otázka\n1. Sťažovateľ nesúhlasí s uvedeným právnym záverom, keď ústavný súd uviedol, že sťažovateľ\nv dovolacích otázkach 2 a 3 odkazoval na body 3.4.1 a 3.4.2, ktoré sa v dovolaní nenachádzajú.\nÚstavný súd teda vôbec neposudzoval dôvody odmietnutia týchto dvoch otázok najvyšším súdom,\npričom konštatoval, že formulácia dovolacích otázok 2 a 3 nie je dostatočne jasná a jednoznačná,\na preto tieto otázky nie sú vymedzené v súlade s § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n12. Po vydaní nálezu ústavného súdu sťažovateľ opravil uvedené chyby v písaní svojím podaním\nz 11. mája 2021 tak, že čísla 3.4.1 a 3.4.2 opravil na čísla 3.3.1 a 3.3.2.\n13. Uvedené chyby v písaní predstavujú celkom zrejmú nesprávnosť, zo znenia predmetných bodov\n3.3.2 a 3.3.3 je nepochybné, na aké body sťažovateľ odkazoval, čo vyplýva aj z použitých\n\n3\n\nzadefinovaných pojmov začínajúcich veľkým písmenom („Konanie Žalovaného“, „Organizačná\nzmena“), pričom tieto pojmy sú zadefinované v bodoch 3.3.1 a 3.3.2 dovolania.\n14. Napriek tomu sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku otázkami 2 a 3 nezaoberal, hoci\nsťažovateľ odstránil dôvod ich nesprávnej formulácie. Chyby v písaní nemôžu spôsobiť trvalú\nnesprávnosť formulácie daných dovolacích otázok, keďže ide iba o formálnu chybu, ktorá navyše\nnespôsobovala nejasnosť daných dovolacích otázok. Najvyšší súd teda postupoval formalisticky,\nkeď sa uvedenými dovolacími otázkami nezaoberal.\n15. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd aplikoval na právnu vec Zákonník práce účinný v čase\nrozhodovania, pritom mal aplikovať Zákonník práce v znení účinnom ku dňu podania výpovede.\nVýpoveď sťažovateľa z pracovného pomeru bola žalobcovi doručená 25. novembra 2002, v súlade\ns prechodnými ustanoveniami preto bolo potrebné aplikovať Zákonník práce v znení zákona\nč. 408/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení\nneskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „starý Zákonník práce“).\n16. Najvyšší súd v bode 18 napadnutého rozsudku uviedol, že podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce\nzávislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti\nzamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho\nmene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. V bode 19 uviedol, že podľa § 1 ods. 3\nZákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom\npracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom\npracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom\nvzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.\n17. Starý Zákonník práce pritom neobsahuje definíciu závislej práce. Podľa § 7 ods. 4 starého\nZákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať plnenie svojich úloh najmä\nzamestnancami v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Zo znenia starého\nZákonníka práce vyplýva, že v čase udelenia výpovede žalobcovi bolo možné používať na plnenie\núloh sťažovateľa aj iné osoby ako zamestnancov, avšak väčšinu úloh mali zabezpečovať\nzamestnanci. Uvedené právne úpravy teda ustanovujú diametrálne odlišné podmienky,\nkeď podľa starého Zákonníka práce mohol sťažovateľ využívať na plnenie svojich úloh\naj živnostníkov.\n18. Vzhľadom na rozdielnosť právnej úpravy neobstojí právna argumentácia najvyššieho súdu\ntýkajúca sa simulovaných právnych úkonov o zastieraní pracovnoprávnych vzťahov a o tzv.\n„švarcsystéme“, ktorá je relevantná vo vzťahu k aktuálnemu Zákonníku práce,\nktorý však v predmetnej veci nemal byť aplikovaný.\n19. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol viaceré nelogické\nargumenty. V bode 27 napadnutého rozsudku odkazuje na nedeklarovanú prácu a na nepriaznivé\ndôsledky spojené s týmto fenoménom (neisté, resp. až nebezpečné pracovné podmienky, nižšie\nmzdy, vážne porušovanie pracovných práv, znížená ochrana na základe právnych predpisov).\nTáto argumentácia je nesprávna, pri nedeklarovanej práci ide o prácu načierno, t. j. bez akejkoľvek\nzmluvy. V prípade žalobcu a sťažovateľa malo ísť o tzv. „švarcsystém“, t. j. nepravú samostatnú\nzárobkovú činnosť – zamestnávanie živnostníkov na základe zmluvy so zamestnávateľom.\n\n4\n\nV takýchto situáciách pritom živnostníci majú často lepšie podmienky a vyššiu odmenu\nako zamestnanci, preto je argumentácia najvyššieho súdu nelogická a irelevantná.\n20. Neobstojí ani argumentácia v bode 28 napadnutého rozsudku o predstieranej organizačnej\nzmene. U sťažovateľa však reálne došlo k organizačnej zmene, keď rušil pracovné miesta,\npričom nechcel aj naďalej zamestnávať zamestnancov, ale chcel spolupracovať so živnostníkmi\nna inom právnom základe a spôsobe fungovania.\n21. Neobstojí ani argument najvyššieho súdu o rozpore organizačnej zmeny s dobrými mravmi.\nAj v súčasnosti existujú prípady, keď prácu, ktorú vykonávajú zamestnanci, právne predpisy\numožňujú vykonávať aj podnikateľom, napr. vykonávať finančné sprostredkovanie môžu finanční\nagenti podľa zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 186/2009 Z. z.“). V súčasnosti je teda konanie sťažovateľa z roku 2002, keď začal zabezpečovať\nvykonávanie finančného sprostredkovania prostredníctvom podnikateľov, dokonca výslovne\ndovolené zákonom. Sťažovateľ predložil aj relevantnú judikatúru, v ktorej bola pripustená možnosť\nza určitých podmienok, aby prácu zamestnancov vykonávali iné osoby, napr. podnikatelia.\nJe tiež nelogický argument najvyššieho súdu o rozpore s dobrými mravmi pre nesúhlas\nzamestnancov s prechodom na živnosť, keď pri súhlase zamestnancov s touto zmenou by nešlo\no rozpor s dobrými mravmi.\n22. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku nevymedzil obsah dovolania sťažovateľa, len stroho\nkonštatoval, že podal dovolanie. Následne sa v odôvodnení nijako nevysporiadal s podstatnou\na relevantnou dovolacou argumentáciou.\n23. Išlo o argumentáciu o možnosti používať na plnenie svojich úloh aj podnikateľov podľa starého\nZákonníka práce; neskôr prijatý zákon č. 186/2009 Z. z. vyslovene umožnil, aby zamestnávatelia\npoužívali na finančné sprostredkovanie podnikateľov, teda takáto prax u sťažovateľa nemohla\npredtým byť v rozpore s dobrými mravmi; zamestnávateľ má právo určovať počet svojich\npracovných miest a rušiť ich, možnosť prechodu na živnosť bola ústretovým krokom,\npreto nemohlo ísť o konanie v rozpore s dobrými mravmi, sťažovateľ mohol uzavrieť zmluvy\ns inými osobami ako bývalými zamestnancami; išlo aj o argumentáciu týkajúcu sa reálnosti\norganizačnej zmeny (zrušenie pracovného miesta umožňuje samotný Zákonník práce, preukázanie\númyslu ušetriť finančné prostriedky, prijatie písomného rozhodnutia a zrušenie pracovného miesta\nžalobcu, nevytvorenie zrušeného pracovného miesta a neprijatie iného zamestnanca počas troch\nmesiacov a pod.).\n24. Obdobne najvyšší súd nijako nespomenul tri podania sťažovateľa – stanoviská k vyjadreniam\nžalobcu a predloženie relevantnej judikatúry (o možnosti plnenia úloh zamestnávateľa\naj podnikateľmi) a taktiež podanie, ktorým opravil chybu v písaní v dovolaní. Najvyšší súd\nsa okrem toho s uvedenými podaniami nijako nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.\nRelevantné je aj to, že sťažovateľ v dovolaní výslovne poukázal na potrebu aplikovať starý\nZákonník práce.\n25. Z uvedených dôvodov sú právne závery najvyššieho súdu arbitrárne a zároveň napadnutý\nrozsudok nie je riadne odôvodnený, preto je ústavne neakceptovateľný. Na podporu svojej\n\n5\n\nargumentácie sťažovateľ obsiahlo poukazuje na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu\npre ľudské práva.\n26. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. IV. ÚS 121/2023-70 z 9. marca 2023 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenia najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n27. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podaní č. k. KP 3/2023-120 Cpj 75/2023 z 11. apríla 2023\nuviedla, že pripája vyjadrenie zákonnej sudkyne (predsedníčky senátu 2 C) k ústavnej sťažnosti.\n28. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že napadnutý rozsudok nemožno považovať\nza arbitrárny. Poukázala pritom na skorší nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 33/2020 z 24. novembra\n2020, ktorým ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu č. k. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019, „a to tým, že sa najvyšší súd vecne nezaoberal otázkou\n1/ uplatnenou sťažovateľkou v podanom dovolaní... Vo vzťahu k otázkam 2/ a 3/, ktoré dovolateľka\nuviedla, ústavný súd zhodne s najvyšším súdom konštatoval, že tieto otázky neboli vymedzené\nspôsobom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.“. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd\nv aktuálne prerokúvanej veci konštatoval, že predmetom dovolacieho konania je námietka\nsťažovateľa vyplývajúca z § 421 ods. 1 písm. b) CSP vzťahujúca sa na otázku 1. Najvyšší súd\ntakto nemohol riešiť iné dovolacie otázky s poukazom na § 430 CSP.\n29. Najvyšší súd tiež poukázal na to, že napadnutý rozsudok bol zaradený do Zbierky stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 43/2022, pričom pred jeho\nzaradením prešiel pripomienkovým konaním „a všetky dotknuté pripomienkové miesta (vrátane\nGenerálnej prokuratúry SR, Trnavskej univerzity v Trnave, Univerzity Komenského v Bratislave,\nUPJŠ v Košiciach atď.) konštatovali vecnú správnosť tohto rozhodnutia a navrhli jeho publikáciu\nv Zbierke.“. Z týchto dôvodov považuje zákonná sudkyňa ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n30. Žalobca ako zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadril v podaní doručenom 14. apríla\n2023, v ktorom uviedol, že najvyšší súd sa s pojmom závislá práca vysporiadal správne,\npričom odkazom na súčasnú právnu úpravu iba zvýraznil otázku právneho posúdenia nútených\nživností. Žalobca zdôrazňuje, že ani vtedajšia právna úprava neumožňovala výkon závislej práce\nv inom ako pracovnoprávnom vzťahu, pričom odkázal na znenie § 7 ods. 4 Zákonníka práce,\nktoré je potrebné vykladať tak, že zamestnávateľ na plnenie svojich úloh mohol využívať\nživnostníkov, avšak určite nie na výkon závislej práce. V prerokúvanej veci bolo podstatné\nvyriešenie otázky, či je v rozpore s dobrými mravmi účelovo označiť určitú skupinu zamestnancov\nza nadbytočných a následne v rámci tzv. transformácie odbytovej siete zmeniť ich status\nzo zamestnancov na živnostníkov. Primárnym teda nebolo posúdenie toho, či je teoreticky možné,\n\n6\n\naby túto prácu pre sťažovateľa vo všeobecnosti vykonávali živnostníci (napr. novoprijatí\nspolupracovníci).\n31. Najvyšší súd správne vyvodil, že závislá práca môže byť vykonávaná iba v pracovnoprávnom\nvzťahu podľa Zákonníka práce. Na podporu tohto právneho záveru žalobca poukazuje na § 11\nods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého závislá práca má byť vykonávaná v pracovnoprávnom\nvzťahu alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Relevantné je tiež to, že nemožno konštatovať,\nže «práca, ktorú vykonávali (mali vykonávať) takto „prevedení“ živnostníci napĺňala znaky\npodnikania.». V prerokúvanej veci konali živnostníci „v mene sťažovateľa a výhradne\niba pre neho.“. V predmetnej veci išlo takto o „ďalšie de facto pokračovanie vo výkone závislej\npráce, ale už nie v pracovnom pomere...“. Tento postup je konaním v rozpore s dobrými mravmi.\nNapokon sám sťažovateľ „v ním položenej otázke dosvedčuje, že takto prevedení zamestnanci,\nnevykonávali podnikateľskú činnosť samostatne, vo vlastnom mene, ale naopak na základe pokynov\na v mene sťažovateľa...“. Definičným znakom závislej práce je nadriadenosť a podriadenosť,\nčo bolo aj v čase, keď žalobca dostal výpoveď od sťažovateľa, čo vyplýva zo znenia § 47 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce.\n32. K spresneniu právnej úpravy v roku 2007 „došlo nie preto, že by dovtedy bolo možné vykonávať\nzávislú prácu aj v iných ako pracovnoprávnych vzťahoch, ale preto, že v aplikačnej praxi často\na v značnom rozsahu dochádzalo k prípadom, kedy boli zamestnanci nútení na zmenu svojho\npracovnoprávneho statusu na obchodný vzťah, a to aj napriek tomu, že tieto fyzické osoby mali\naj naďalej vykonávať tú istú závislú prácu.“.\n33. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je prelomový, keďže jasne identifikoval, „že aj v čase\nabsencie explicitného vymedzenia definičných znakov závislej práce... bol... výkon závislej práce...\nmožný len v pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce, a že dojednanie iného právneho\nvzťahu pre výkon závislej práce – pod hrozbou výpovede pre nadbytočnosť – je neplatné.“.\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n34. Sťažovateľ vo svojej replike doručenej 2. mája 2023 k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol,\nže ústavný súd vo svojom skoršom náleze uviedol, že dovolacie otázky 2 a 3 nie sú dostatočne jasné\nz dôvodu, že odkazujú na také číselne označené body dovolania, ktoré sa v ňom nenachádzajú,\npreto tieto otázky neboli vymedzené v súlade s § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Odkaz na § 430 CSP\nneobstojí, pretože sťažovateľ nerozširoval rozsah, v akom napádal rozsudok najvyššieho súdu.\nSťažovateľ odstránil chybu v písaní pri vymedzení dovolacích otázok 2 a 3, preto najvyššiemu súdu\nnič nebránilo posúdiť aj tieto dovolacie otázky. Právny záver, že chyba v písaní spôsobuje úplnú\nabsenciu dovolacích otázok 2 a 3, je neprípustným formalizmom najvyššieho súdu. Napokon\naj bez odstránenia uvedených chýb bolo zrejmé, na čo sťažovateľ v uvedených otázkach odkazuje.\nZaradenie napadnutého rozsudku do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky a pripomienkovacie konanie sú irelevantné. Uvedené skutočnosti\nneznamenajú, že napadnutý rozsudok je v súlade s právnym poriadkom a zásadami právneho štátu.\n35. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že uvedená argumentácia sa týka vecnej\ndôvodnosti dovolania, čo však nie je predmetom konania, keďže sťažovateľ namieta predovšetkým\nporušenie práva na súdnu ochranu napadnutým rozsudkom a postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu.\n\n7\n\n36. Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia zúčastnenej osoby, že najvyšší súd na zdôraznenie\nsprávnosti právneho názoru poukázal na súčasnú právnu úpravu, keďže ide o neprípustnú\nretroaktivitu, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu.\n37. Zúčastnená osoba interpretovala § 7 ods. 4 Zákonníka práce účelovo. Z citovaného ustanovenia\nvyplýva, že zamestnávateľ zabezpečuje svoje úlohy najmä zamestnancami, ale môže\naj živnostníkmi, preto sťažovateľ mohol používať na plnenie svojich úloh aj živnostníkov.\nZákonník práce v tej dobe neuvádzal, že závislú prácu môžu vykonávať iba zamestnanci,\nani neuvádzal, čo závislá práca je. V konaní nebolo preukázané, že práca, ktorú vykonávali\nživnostníci pre sťažovateľa, bola závislou prácou: „Išlo o finančné sprostredkovanie\na usmerňovanie a organizáciu týchto sprostredkovateľov, teda o činnosti, čo teraz vykonávajú\nfinanční agenti podľa zákona o finančnom sprostredkovaní. Z toho vyplýva, že nešlo o závislú\nprácu.“\n38. Ustanovenie § 11 ods. 1 Zákonníka práce uvádza zákonnú definíciu zamestnanca (osoba, ktorá\nvykonáva pre zamestnávateľa v pracovnom pomere závislú prácu). Uvedené ustanovenie\nnestanovuje, že nikto iný ako zamestnanci nemôže závislú prácu vykonávať. Takto závislú prácu\nmohli vykonávať osoby na základe dohody o vykonaní práce alebo o pracovnej činnosti, štátni\nzamestnanci alebo aj iné osoby v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu.\n39. Činnosť, ktorú živnostníci vykonávali pre sťažovateľa (finančné sprostredkovanie,\nusmerňovanie iných finančných sprostredkovateľov), mala všetky znaky podnikania.\nTo, že pri tejto činnosti zastupovali sťažovateľa pri uzatváraní zmlúv o finančných službách,\nneznamená, že nekonali vo vlastnom mene. Rôzni podnikatelia pri podnikaní zastupujú svojich\nklientov (napr. účtovníci, advokáti, obchodní zástupcovia, inžiniering, projektový manažér stavby\na pod.).\n40. Zamestnanci po transformácii na živnostníkov nevykonávali tú istú závislú prácu, ale tie isté\nčinnosti. Definičným znakom závislej práce nie je náplň danej práce, ale spôsob jej vykonávania.\nTú istú činnosť môžu vykonávať zamestnanci aj podnikatelia (napr. podnikový právnik a advokát,\npodnikový účtovník a externý účtovník a pod.). Je iba na uvážení spoločnosti, či tieto činnosti bude\nvykonávať zamestnancami alebo podnikateľmi, pričom tento stav je v súlade s právnym poriadkom\naj dnes.\n41. Noví živnostníci už nebolo závislí od sťažovateľa tak ako zamestnanci. Je potrebné tiež uviesť,\nže podnikatelia bežne plnia pokyny svojich klientov a konajú v ich mene (napr. daňový poradca,\núčtovník, advokát, obchodný zástupca a pod.).\n42. Nemožno akceptovať argument zúčastnenej osoby, podľa ktorého v dovolacej otázke 1 sám\npotvrdil, že zamestnanci po transformácii nevykonávali podnikateľskú činnosť samostatne,\nale v mene sťažovateľa a na základe jeho pokynov. Uvedené skutočnosti nevylučujú podnikanie\na patria k tejto činnosti úplne bežne. Sťažovateľ v dovolacej otázke uviedol skutkový stav tak,\nako ho zistili konajúce súdy.\n43. Odkaz najvyššieho súdu na aktuálnu právnu úpravu je arbitrárny a má za následok porušenie\noznačených práv sťažovateľa, preto ho nemožno akceptovať.\n44. Nemožno akceptovať tvrdenie zúčastnenej osoby, podľa ktorého len v pracovnoprávnych\nvzťahoch dochádza k prideľovaniu práce, keďže je to aj bežná prax medzi klientom\n8\n\na podnikateľom, keď klient prideľuje prácu podnikateľovi, preto uvedené nie je definičným\nkritériom. Je len nepodloženým tvrdením zúčastnenej osoby, že k explicitnému vymedzeniu závislej\npráce v roku 2007 došlo z dôvodu, aby bolo jasne vymedzené, že ju môže vykonávať\niba zamestnanec. Prijatím zákona č. 186/2009 Z. z. bolo explicitne umožnené vykonávať finančné\nsprostredkovanie podnikateľom, preto vykonávanie finančného sprostredkovania a riadenie iných\nfinančných sprostredkovateľov nie je závislou prácou.\n45. Živnostník, ktorý riadil a usmerňoval ostatných živnostníkov, síce vykonával prácu\npre sťažovateľa a v jeho mene a v časti aj na základe jeho pokynov, napriek tomu jeho činnosť\nnebola závislou prácou. Medzi živnostníkom a sťažovateľom nebol vzťah nadriadenosti\na podriadenosti, ale rovnocenný zmluvný vzťah dvoch podnikateľov, sťažovateľ nemal právo dávať\nživnostníkom pracovné pokyny, títo boli povinní plniť len povinnosti určené v Obchodnom\nzákonníku a v zmluve o finančnom sprostredkovaní. Sťažovateľ nemohol jednostranne vyslať\nživnostníka na pracovnú cestu ani prikázať miesto výkonu činnosti. Sťažovateľ nebol povinný\nprideľovať živnostníkom prácu na rozdiel od zamestnancov a taktiež im neurčoval pracovný čas\na nemuseli dodržiavať pracovnú disciplínu. Veľmi podobný režim existuje medzi advokátom\na klientom, pričom zjavne nejde o výkon závislej práce a zastreté pracovné pomery, ale o výkon\nslobodného povolania a podnikanie.\n46. Ak by aj existoval koordinujúci živnostník, bol by len kontaktnou osobou medzi sťažovateľom\na ostatnými živnostníkmi, pričom každý živnostník mal uzavretú samostatnú zmluvu\nso sťažovateľom. Tento stav je úplne bežný aj pri iných podnikateľoch, napríklad pri zhotovovaní\nstavby jeden podnikateľ (stavbyvedúci) koordinuje činnosť ostatných podnikateľov (murár,\nelektrikár atď.), pričom ich pri tom kontrolujú ďalší podnikatelia (stavebný dozor, architekt v rámci\nautorského dozoru).\n47. Zákon č. 186/2009 Z. z. „predpokladá, že finančný agent môže riadiť a koordinovať iných\nfinančných agentov, a to napríklad vo vzťahu samostatného finančného agenta... a podriadeného\nfinančného agenta... kedy PFA vykonáva svoju činnosť na základe zmluvy uzavretej s práve jedným\nSFA (§ 9 Zákona o FS).“. Na základe toho možno uzavrieť, že „výkon riadiacej a koordinačnej\nčinnosti živnostníka vo vzťahu k iným živnostníkom nie je zakázaný žiadnym právnym predpisom,\nani táto skutočnosť nespôsobuje, že by mala byť takáto činnosť považovaná za závislú prácu.“.\n48. Sťažovateľ zdôraznil, že úlohou ústavného súdu „nie je riešiť nútené živnosti a švarcsystém,\nteda či je Dovolanie Sťažovateľa vecne dôvodné, ale rozhodnúť, či je Rozsudok NS SR v súlade\ns ústavou a zákonmi a či boli porušené práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n49. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu boli porušené ním označené práva, keď najvyšší súd (i) sa nevysporiadal\ns dovolacími otázkami 2 a 3, hoci sťažovateľ opravil zrejmú nesprávnosť v ich znení (číselné\noznačenia odsekov); (ii) aplikoval Zákonník práce v nesprávnom znení (v znení účinnom v čase\nrozhodovania, a nie v čase doručenia výpovede); (iii) odôvodnil napadnutý rozsudok nelogicky\na sčasti irelevantne a (iv) nevysporiadal sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa (s vyjadreniami\nk vyjadreniam žalobcu a s podaním, ktorým opravil zrejmé chyby v znení dovolacích otázok 2 a 3).\n9\n\nIV.1. Všeobecné ústavnoprávne východiská:\n50. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu alebo iného orgánu verejnej moci nezávisle a nestranne vo veci konať\ntak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,\nktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu vykonávajú\n(čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej\nnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,\nktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne\ninterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m. II. ÚS 153/2018).\n51. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\n(prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka\nkonania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné\nskutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n52. Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní\nzákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n53. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu,\nktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu,\npričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie\n(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti\n(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom\ninterpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu\nprávnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05).\n54. Ústavne konformný výklad je všeobecný súd povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým\núčastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie\nv predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy,\nako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná (m. m. I. ÚS 465/2020).\n10\n\n55. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok\nporušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva\nje spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych\ninterpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok\nza také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle\nmožno interpretovať na prípady, keď orgán verejnej moci urobí taký výklad použitej právnej\nnormy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu a princípom\nspravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení\nkonsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016).\nO svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu orgánom verejnej moci\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n56. Ústavný súd už uviedol, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému orgánu verejnej\nmoci (všeobecným súdom) ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prejednávanej právnej veci,\nktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel\na účel príslušných zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje za samozrejmé\na určujúce, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach\nzaložených rozmerov každej veci orgánom verejnej moci (všeobecným súdom). Mnohé prípady\na ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické; to však nezbavuje orgán verejnej\nmoci (všeobecný súd) povinnosti urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia,\nakokoľvek sa to môže javiť zložité (I. ÚS 118/2013, m. m. I. ÚS 183/2019).\nIV.2. K námietkam sťažovateľa:\n57. Ústavný súd za rozhodujúcu námietku sťažovateľa považoval tú, v ktorej namietal, že najvyšší\nsúd sa nezaoberal dovolacími otázkami 2 a 3 v spojení s námietkou, že najvyšší súd\nsa v napadnutom rozsudku nijako nevysporiadal s podaním, ktorým sťažovateľ opravil chyby\nv písaní v dovolaní, a to v texte dovolacích otázok 2 a 3.\n58. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 33/2020\nz 24. novembra 2020, pričom uviedol, že „vo vzťahu k otázkam 2. a 3., ktoré dovolateľka uviedla,\nústavný súd zhodne s najvyšším súdom konštatoval, že tieto otázky neboli vymedzené spôsobom\nvyplývajúcim z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP... za daného stavu veci je tak predmetom konania\npred dovolacím súdom dovolanie dovolateľky (žalovanej) smerujúce proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave z 29. novembra 2017 sp. zn. 2 Co/138/2016 v zmysle ktorého je zrejmá námietka\nvyplývajúca z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vzťahujúca sa k otázke 1/...“. Na tomto základe potom\nnajvyšší súd neskúmal dovolacie otázky 2 a 3.\n59. Ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 33/2020 z 24. novembra 2020 k uvedeným dovolacím\notázkam pritom uviedol:\n„72. Otázka 2 (ako sa zdá) v podstate spochybňuje právny záver krajského súdu, podľa ktorého\norganizačná zmena uskutočnená sťažovateľkou bola vlastne iba simulovaná.\n73. Otázka 3 (ako sa zdá) smeruje k potvrdeniu záveru sťažovateľky, podľa ktorého ňou vykonaná\norganizačná zmena spĺňa zákonné podmienky ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.\n\n11\n\n74. Najvyšší súd vo vzťahu k otázke 2 (obdobne ako vo vzťahu k otázke 1) uviedol, že krajský súd\nju osobitne neriešil, pretože sťažovateľka ju nenastolila v odvolacom konaní, a že preto nejde\no otázku, od ktorej riešenia by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Vo vzťahu k otázke 3\nnajvyšší súd uviedol, že túto krajský súd síce riešil, ale sťažovateľka ju nevymedzila, resp.\nnekonkretizovala zákonným spôsobom, keďže neuviedla vlastný právny názor na jej riešenie\na na to, v čom má nesprávnosť, resp. nezákonnosť riešenia zo strany krajského súdu spočívať.\n75. Ústavný súd už v uznesení č. k. II. ÚS 33/2020-45 z 23. januára 2020 (ktorým ústavnú sťažnosť\nprijal na ďalšie konanie) v súvislosti s otázkou 2 a otázkou 3 konštatoval, že pri ich formulovaní\npoukazovala sťažovateľka na body 3.4.1, resp. 3.4.2 dovolania, hoci v skutočnosti v dovolaní\nz 19. marca 2018 sa takto číselne označené body vôbec nenachádzajú. Stalo sa tak v poznámkach\nuvedených v zátvorke v rámci citácie textu otázky 2 a otázky 3 [pozri bod 18 písm. b) a c)\nuznesenia č. k. II. ÚS 33/2020-45 z 23. januára 2020, resp. bod 18 písm. b) a c) tohto nálezu].\nSťažovateľka sa k týmto faktickým pripomienkam ústavného súdu nijako nevyjadrila, resp.\nsa proti nim neohradila.\n76. Za daného stavu ústavný súd bez toho, aby analyzoval oprávnenosť dôvodov, pre ktoré\nsa najvyšší súd odmietol otázkou 2 a otázkou 3 vecne zaoberať, konštatuje, že formulácia otázky 2\na otázky 3 uvedená v dovolaní nie je dostatočne jasná a jednoznačná z dôvodu, že odkazuje na také\nčíselne označené body dovolania, ktoré sa v ňom v skutočnosti nenachádzajú.\n77. Za uvedeného stavu sa dá dospieť k záveru zhodnému so záverom najvyššieho súdu,\npodľa ktorého otázka 2 a otázka 3 neboli v dovolaní vymedzené spôsobom vyplývajúcim\nz ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (i keď sa tento záver opiera\no iné skutočnosti, než na aké poukazuje najvyšší súd).“\n60. Vychádzajúc z odôvodnenia nálezu č. k. II. ÚS 33/2020, možno akceptovať konštatovanie\nnajvyššieho súdu v tom, že aj ústavný súd dospel k záveru, že dovolacie otázky 2 a 3 neboli\nvymedzené spôsobom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v každom prípade je tiež nepochybné,\nže ústavný súd dospel k tomuto záveru na základe iných skutočností, resp. z iných dôvodov,\nako to vymedzil najvyšší súd v uznesení č. k. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019. Ústavný súd\nk svojmu právnemu záveru dospel na tom základe, že „formulácia otázky 2 a otázky 3... odkazuje\nna také číselne označené body dovolania, ktoré sa v ňom v skutočnosti nenachádzajú“.\n61. Sťažovateľ právny záver ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 33/2020 interpretoval tak,\nže dovolacie otázky 2 a 3 nie sú dostatočne jasné a jednoznačné pre chybu v písaní,\npreto v následnom konaní najvyššieho súdu (v napadnutom konaní) opravil uvedené chyby v písaní\nsvojím podaním z 11. mája 2021 tak, že čísla 3.4.1 a 3.4.2 opravil na čísla 3.3.1 a 3.3.2. Sťažovateľ\nv tomto kontexte v ústavnej sťažnosti namietal, že uvedené chyby v písaní predstavujú celkom\nzrejmú nesprávnosť, zo znenia predmetných bodov 3.3.2 a 3.3.3 je nepochybné, na aké body\nsťažovateľ odkazoval, čo vyplýva aj z použitých zadefinovaných pojmov začínajúcich veľkým\npísmenom („Konanie Žalovaného“, „Organizačná zmena“), pričom tieto pojmy sú zadefinované\nv bodoch 3.3.1 a 3.3.2 dovolania.\n62. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol, že dovolacími otázkami 2 a 3\nsa nemohol zaoberať vzhľadom na § 430 CSP. Sťažovateľ v replike namietal, že odkaz na § 430\n\n12\n\nCSP neobstojí, keďže svojím podaním nerozširoval rozsah dovolania, ale len opravoval chybu\nv písaní, preto najvyššiemu súdu nič nebránilo posúdiť aj otázky 2 a 3.\n63. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku nespomenul doručenie podania sťažovateľa\nz 11. mája 2021, neuviedol jeho obsah a taktiež nijakým spôsobom nehodnotil jeho účinky, resp.\njeho spôsobilosť odstrániť nejasnosť a neurčitosť dovolacích otázok 2 a 3. Ústavný súd dospel\nk záveru, že týmto postupom najvyšší súd zaťažil napadnutý rozsudok vadou nepreskúmateľnosti\na absenciou riadneho odôvodnenia v rozsahu a intenzite, ktoré majú ústavnoprávny rozmer.\n64. Je nepochybné, že podanie sťažovateľa smerovalo k odstráneniu chyby v písaní, resp. inej\nzrejmej nesprávnosti v dovolaní, resp. v znení druhej a tretej dovolacej otázky, pričom zo strany\nsťažovateľa išlo o priamu reakciu na právny záver ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 33/2020.\nAk v kontexte týchto skutočností najvyšší súd formuloval právny záver, že predmetom dovolacieho\nprieskumu je len dovolacia otázka 1 s tým, že dovolacie otázky 2 a 3 nie sú vymedzené v súlade\ns § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ide o právny záver arbitrárny a nepreskúmateľný, preto je ústavne\nneakceptovateľný. Ak bol najvyšší súd toho názoru, že uvedený procesný postup predstavuje\nneakceptovateľné rozšírenie rozsahu dovolania v zmysle § 430 CSP (tak, ako to indikoval\nvo vyjadrení k ústavnej sťažnosti), mal tento právny záver uviesť v odôvodnení napadnutého\nrozsudku a následne tento právny záver zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodniť. Obdobne\nak sa domnieval, že iné procesné právne normy neumožňujú dodatočne odstrániť nejasnosti, resp.\nnepresnosti dovolania, resp. dovolacích otázok spôsobom, ktorý zvolil sťažovateľ, s dôsledkom,\nže tieto dovolacie otázky úplne vylúči z dovolacieho prieskumu, bolo jeho povinnosťou tieto právne\núvahy uviesť v odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže ide o podstatnú a relevantnú\nargumentáciu, keďže sa priamo a bezprostredne týka predmetu dovolacieho konania, resp.\nvymedzenia a limitácie dovolacieho prieskumu. S touto povinnosťou najvyššieho súdu koreluje\nprávo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, resp. jeho právo dostať primerane\nodôvodnenú odpoveď na podstatné a relevantné skutočnosti rámcujúce jeho právnu vec.\n65. Vzhľadom na uvedené je potrebné napadnutý rozsudok o zamietnutí dovolania sťažovateľa\npovažovať za zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a tak za ústavne neakceptovateľný. Na podklade\nuvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny\na jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol\nv súlade s čl. 127 ods. 2 prvou vetou ústavy a § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak,\nako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na formulovanie uvedeného právneho\nzáveru bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa.\n66. Vzhľadom na záver o porušení vymedzených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom ústavný\nsúd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku\ntohto nálezu). Najvyšší súd po vrátení veci bude podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde\npovinný vec znova prerokovať a rozhodnúť, pričom v tomto konaní alebo postupe je viazaný\nprávnym názorom ústavného súdu. Ústavný súd zároveň pripomína, že aj pri posudzovaní\npodmienok riadneho alebo mimoriadneho opravného konania musí všeobecný súd interpretovať\nzákon tak, aby táto interpretácia nebola v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku\nnapr. prílišného formalizmu. Obdobne je viazaný aj znením § 124 ods. 1 CSP, podľa ktorého každé\npodanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.\n\n13\n\nV.\nTrovy konania\n67. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v sume 757,74 eur.\n68. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nSťažovateľovi priznal trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava\nzastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a replika) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky.\nÚstavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby za rok\n2022 v sume 193,50 eur (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby\nza náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2022 v sume\n11,63 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za jeden úkon\nprávnej služby za rok 2023 v sume 208,67 eur a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov\n(režijný paušál) za jeden úkon právnej služby za rok 2023 v sume 12,52 eur, čo spolu predstavuje\nsumu 631,45 eur. Vychádzajúc zo zistenia, že právny zástupca sťažovateľa je platcom dane\nz pridanej hodnoty (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, pozn.), uvedená\nsuma bola zvýšená o túto daň vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 126,29 eur.\nCelková hodnota náhrady trov konania takto predstavuje sumu 757,74 eur (bod 3 výroku tohto\nnálezu).\n69. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2023\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práca, pracovný pomer-výpoveď", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/323/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bc3f57f9-66ca-470f-9f79-d868efc1924e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.465.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 465/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 465/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.465.2020.2"}, {"guid": "ussr:e1597334-5381-453b-b6e4-38ecf0d0ba1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 33/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 33/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2"}, {"guid": "ussr:0ddb2fa5-3354-4634-b160-48284088faa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.183.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 183/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 183/2019 z 11. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.183.2019.1"}, {"guid": "ussr:b2812102-c020-4257-bd7f-1aa7111b76da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.153.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.153.2018.2"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "562f7ea2-1b28-4331-8cfb-28107e5d0c67:eb6ba53d-b5ad-42f6-b026-eb323c2b0503", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1", "spisova_znacka": "2Co/138/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/138/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:88ab25fa-2f2c-4db0-9adc-a295a1687ca0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.536.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 536/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 536/2025 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.536.2025.1"}]}