{"guid": "ussr:7ccda3c0-4e88-4528-8205-18165b3de356", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.663.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 663/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 663/2022 z 8. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2022, sp. zn. III. ÚS 663/2022, ECLI:SK:USSR:2023:3.US.663.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2022-12-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7ccda3c0-4e88-4528-8205-18165b3de356", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.663.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.663.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.663.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 663/2022-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov\nRoberta Šorla (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n,\n, zastúpeného JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom,\nFarská 40, Nitra, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2To/3/2022\nzo 17. mája 2022 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. augusta 2022 domáha\nvyslovenia porušenia svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu o odvolaní v trestnom konaní, ktorý žiada zrušiť a vec vrátiť\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie 5 000 eur.\nII.\n2. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „trestný súd“) z 1. októbra 2021 boli\na\n,\nako členovia zločineckej\nskupiny uznaní vinnými zo zločinu podľa § 296 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť\nrozsiahlou drogovou trestnou činnosťou. Popritom bol sťažovateľ týmto rozsudkom uznaný vinným\nza zločin podporovania tejto zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre ktorú mal\nbyť činný tak, že ako vyšetrovateľ polície potom, keď ho niekedy v rokoch 2014 až 2015\nso svedkom\nzoznámil svedok\nponúkol, že vie z polície zabezpečiť\ninformácie najmä o policajnom rozpracovaní konkrétnych osôb, následne\nna začiatku roka\n2016 cez\npožiadal sťažovateľa o preverenie osôb\na\n, na čo\nsprostredkoval informáciu od sťažovateľa, že tieto osoby nie sú rozpracované políciou, za čo\na sťažovateľovi zaplatil 3 000 eur a asi o mesiac sťažovateľ\nosobne oznámil,\n\nže za ďalšie lustrácie bude požadovať viac, s čím\ns menami\n,\na\n\nsúhlasil, no len ak sa sťažovateľ stretne\n\n3. Ku konaniu sťažovateľa za usvedčujúce dôkazy trestný súd vyhodnotil výpovede svedkov.\nZ výpovede\nvyplynulo, že mu sťažovateľ poskytol možnosť zabezpečiť informácie\nzo systému polície, pričom nepovažoval za podstatné, či sťažovateľ mal oprávnenie lustrovať\nv tomto systéme, keďže sa svedkom vyjadril, že to vie iba zabezpečiť.\npotvrdil, že mu\nna lístku odovzdal údaje\na\n, ktoré sprostredkoval sťažovateľovi, aby ich preveril,\nza čo si s ním rozdelil 3 000 eur od\n. Za usvedčujúcu považoval aj výpoveď\n,\nhoci sa so sťažovateľom nestretol, no ktorému\noznámil, že vie získať informácie\nod vyšetrovateľa nitrianskej NAKA menom\n. Za usvedčujúcu považoval aj výpoveď svedka\n, ktorý uviedol, že sťažovateľ, hoci nemal priamy prístup do systému, z neho vynášal\ninformácie, keďže mal spriaznených operatívcov s prístupom a po zadržaní sťažovateľa\njeho spriaznená osoba riešila vymazanie údajov v telefóne sťažovateľa nasvedčujúcich jeho trestnej\nčinnosti, čo sa potvrdilo dvomi znaleckými posudkami. V neprospech sťažovateľa vyhodnotil\naj tú časť výpovede\n, podľa ktorej sťažovateľ počkal, kým jeho kolega odíde z práce,\nnásledne mu odpečatil skriňu, naštudoval si spis a tieto informácie mu ponúkal za peniaze.\n4. Obhajobe sťažovateľa, že údaje o lustrácii\na\nsi len vymyslel, súd neuveril.\nPoukázal na výpoveď\n, ktorý uviedol, že sťažovateľ za poskytnutie ďalších, no najmä\nkonkrétnych informácií požadoval vyššiu finančnú odmenu. Za usvedčujúce vo vzťahu\nk sťažovateľovi považoval súd aj to, že\nnevypovedal nič o tom, že by malo ísť o vymyslené\ninformácie. Tiež neuveril novej verzii obhajoby sťažovateľa, že peniaze prijaté od\nmali\nbyť splatením pôžičky, keďže\npoprel, že v roku 2016 by mal dlh voči sťažovateľovi a obaja\nsa zhodli v tom, že nevedeli uviesť, či nejaký dlh v čase hlavného pojednávania ešte existoval.\nSám sťažovateľ spochybnil túto výpoveď tým, že uviedol, že v čase sprostredkovania informácií\nuž voči nemu dlh nemal.\n5. Trestný súd z výpovedí spoluobžalovaných členov považoval za preukaznú existenciu\nzločineckej skupiny, keďže dospel k záveru, že pôsobili organizovane, koordinovane a mali\nneformálne rozdelené úlohy na sústavné páchanie drogovej trestnej činnosti. Odkázal\nna rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 5To/9/2013 z 24. apríla 2014, v ktorom sú vyčerpávajúco\nzdôvodnené znaky zločineckej skupiny, a hoci skupina nemala pevnú štruktúru ani formálne\nrozdelené úlohy medzi členov či doživotné členstvo, napriek tomu sa dokázala prispôsobiť situácii\nna trhu.\n6. Uzrozumenie sťažovateľa, že informácie o lustrovaných poskytuje zločineckej skupine,\npodľa trestného súdu vyplynula z výpovede\n, keď ten požiadal sťažovateľa,\naby ho informoval, ak bude polícia pracovať na\n,\na\n. Hoci tieto\ninformácie sťažovateľ neposkytol, uviedol, že\npozná a vie, že pracuje v\ns drogami.\nPrepojenie sťažovateľa na\nvzhliadol súd aj v tom, že sťažovateľ lustráciou\na\n(osoby spriaznené so skupinou) zistil, že táto vec je pozitívna a túto informáciu\nsprostredkoval\nna žiadosť\n. Súd neuveril obhajobe sťažovateľa,\nže o pripravovaných policajných akciách sa zúčastnení vyšetrovatelia dozvedeli až niekoľko hodín\npred samotnou akciou. Z výpovede svedka\n(bývalý kolega sťažovateľa) vyplynulo,\nže sťažovateľ lustráciu\na\nvykonal štyri dni pred plánovanou akciou a napokon\n\n2\n\ndošlo k vyzradeniu tejto akcie. Súd v neprospech sťažovateľa zohľadnil aj to, že\nuviedol,\nže kľúče od kancelárií vyšetrovateľov sa po pracovnej dobe odložili na sekretariáte,\na teda sa do nich dalo dostať.\ntiež uviedol, že hoci boli pracovné počítače chránené heslom,\non ho mal napísané v kalendári na pracovnom stole, takže sa k nemu mohol ktokoľvek dostať.\n7. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že na pracovnej ploche počítača sťažovateľa bol súbor\n„Cudzie realizácie“, v ktorom bol súbor „\ndrogy“, v ktorom bol záznam\no pripravovanej akcii s menami realizovaných osôb, pričom svedok\nvypovedal,\nže o tejto akcii nikomu nič nezasielal. Tento dôkaz potvrdila výpoveď\n, že sťažovateľ\ndokázal zistiť informácie, ktoré mohli poslúžiť záujmovým osobám polície, a tiež vyvracia\nobhajobu sťažovateľa, že nemohol vedieť, kto sú\na\n, teda že informácie\nsú pre zločineckú skupinu. Súd vychádzal aj z výsledkov domovej prehliadky u\npočas ktorej sa u neho našli listiny z trestných vecí vedených na nitrianskej NAKA, ktoré získal\nod sťažovateľa.\n8. Súd výpovede súčasných a bývalých kolegov sťažovateľa (\n) vyhodnotil\nako nevierohodné a účelové, keď sa tvárili, že o rozsiahlej drogovej činnosti v\nnič nevedeli,\nnepoznali nijaké skupiny ani osoby patriace do jednotlivých skupín. Tieto výpovede\nboli v protiklade s výpoveďami dílerky drog\na konzumenta\n, podľa ktorých\nbolo verejným tajomstvom, že existovali viaceré skupiny obchodujúce s drogami a bolo ľahko\nzistiteľné, kto do ktorej patrí.\n9. Sťažovateľ proti rozsudku trestného súdu podal odvolanie, v ktorom namietal, že skupinu\nobžalovaných, pre ktorú mal byť činný, nemožno kvalifikovať ako zločineckú, keďže nemala znak\nštruktúrovanosti. Analyzoval výpovede členov skupiny, z ktorých nevyplynulo sofistikované\nriadenie, dôsledné plánovanie, operatívne riadenie zložiek a formálnosť vzťahov v rámci\nnadriadenosti a podriadenosti jej členov. Preto maximálne šlo o organizovanú skupinu,\nkeďže obžalovaní uviedli, že o zisk sa delili rovným dielom, nikto nikoho neúkoloval, nedával\npríkazy a nikto nebol šéfom skupiny.\n10. Sťažovateľ namietal, že nebolo preukázané, že by zabezpečoval informácie o\na\nv systéme, keďže do neho nemal prístup, a v rámci vyšetrovania sa vyvrátilo,\nže by ktokoľvek nepovolaný začiatkom roka 2016 v systéme lustroval mená\na\n.\nPoukázal na vykonané listinné dôkazy, v ktorých sa konštatuje, že (i)\nbol v policajnom\nsystéme lustrovaný až 16. januára 2019, no nie na jeho podnet, a (ii)\nbol lustrovaný\nuž v roku 2015, no túto lustráciu vykonali policajti, z výpovedí ktorých vyplynulo, že sťažovateľa\nnepoznajú.\n11. Sťažovateľ namietal, že nebola preukázaná jeho vedomosť, že informácie poskytuje členom\nzločineckej skupiny. Poukázal na výpoveď\n, ktorý poprel, že by na ich stretnutiach\naj s\npadlo meno\n. Avšak, ak by sťažovateľ aj mal vedomosť o tom, že\nmal robiť s drogami, nepotvrdzuje to jeho vedomosť o tom, že okolo tejto osoby existovala\nzločinecká skupina. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď\n, ktorému sa ľudia\nokolo\nnejavili ako zločinecká skupina, a na výpovede\n,\nktorí ako policajti nemali vedomosť o existencii zločineckej skupiny. Sťažovateľ poukazoval\naj na to, že stretnutie, na ktorom sa mal vyjadriť, že\nrobí s drogami, sa udialo až po tom,\nako mal poskytnúť informácie o\na\n.\n\n3\n\n12. Sťažovateľ namietal svojvoľné, účelové a jednostranné hodnotenie dôkazov. Výpovede\na\nsú v súlade s jeho obhajobou, keď podvodom o nich chcel len získať peniaze. Poukazoval\nna to, že priebeh skutkového deja ohľadne poskytnutia informácií o\na\nnebol\nsporný. Sporné bolo len to, či informácie skutočne zisťoval, čo sa však žiadnym dôkazom\nnepotvrdilo, a či vedel, že tieto informácie poskytoval pre zločineckú skupinu. Sťažovateľ poukázal\nna svoje vyšetrenie na polygrafe po odvolaním napadnutom rozsudku realizované NBÚ\ns výsledkom, že nikdy neposkytol zločineckej skupine žiadne informácie, nemal vedomosť\no existencii zločineckej skupiny a že okrem služobných vecí nelustroval v prospech nikoho\nv informačnom policajnom systéme.\n13. K vyhodnoteniu výpovede svedka\nsťažovateľ namietal, že tento ku konkrétnemu skutku\nnič neuviedol.\ntvrdil len všeobecné informácie, že sťažovateľ mal z prostredia NAKA\nvynášať informácie a mal sa tak vyjadrovať pred ďalšími dvoma osobami, a to\na\n,\nktorých výsluch navrhol. K tvrdeniu, že mal odpečatiť skriňu kolegu, uviedol, že tento kolega\nmal kanceláriu v inej časti budovy ako on a nemal k nej autorizačný kód. Sťažovateľ zdôvodnil,\nprečo lustroval\na\n, pričom tieto argumenty potvrdzuje aj výpoveď\n.\nNa ten účel navrhoval vykonať dôkaz vyžiadaním si správy od ministerstva o tom,\nv akých obdobiach sa mala policajná akcia, ktorá bola viackrát presúvaná, uskutočňovať.\nSťažovateľ v medziobdobí lustroval tieto osoby, aby bol na akciu pripravený.\n14. Najvyšší súd konštatoval, že závery trestného súdu o zločineckej skupine, subjektívnej stránke\nkonania sťažovateľa a kvalifikácii skutku sú správne a v súlade so zákonom. Vykonanými dôkazmi\ntak, ako ich popísal prvostupňový súd, považoval za preukázané, že sťažovateľ vedel,\nkomu pomáha, nielen preto, že bol vyšetrovateľom NAKA, ale aj preto, že si za svoje konanie\nv prospech zločineckej skupiny žiadal peniaze. Obhajoba sťažovateľa, že nevedel pre koho majú\nbyť lustrované informácie a že\ns\nuviedol do omylu, bola vyvrátená výpoveďami\na\n15. K námietke, že sťažovateľovi kolegovia nevedeli, kto sú lustrovaní\na\n, najvyšší\nsúd poukázal na výpoveď svedka\n(nadriadený sťažovateľa), ktorý o obžalovaných vedel,\nže sú podozriví z drogovej trestnej činnosti.\ntiež uviedol, že sťažovateľ sa podieľal\nna operatívnom preverovaní osôb, ktoré patrili do organizovaných alebo zločineckých štruktúr.\nNajvyšší súd dodal, že sťažovateľ bol jedným zo služobne najstarších vyšetrovateľov v rámci\nNAKA Západ a bol v kontakte s\na\n, osobami tiež činnými pre zločineckú\nskupinu. Preto je len ťažko predstaviteľné, že by nemal vedomosť o tom, že je svojím konaním\nčinný pre zločineckú skupinu.\n16. K námietke, že hoci sťažovateľ nemal prístup do policajného systému, no i napriek tomu súd\nv odôvodnení uvádza, že v ňom lustroval, najvyšší súd uviedol, že v skutkovej vete je uvedené,\nže sťažovateľ vie zabezpečiť informácie z prostredia NAKA, ako aj z policajného systému. Obranu\nsťažovateľa, že si zisťovanie informácií v systéme mal vymyslieť, pričom peniaze od\nprijal\nako splátku pôžičky, ani najvyšší súd nepovažoval za vierohodnú. K tomu dodal, že sťažovateľovi\nbolo zrejmé, že\ninformácie nepýtal pre seba, a preto ani peniaze, ktoré od neho prijal,\nnepochádzali od\n, ale od tretej osoby. Z týchto dôvodov najvyšší súd považoval odvolacie\nnámietky za nedôvodné a konanie sťažovateľa za preukázané. Najvyšší súd návrh na vykonanie\n\n4\n\ndokazovania polygrafom vyhodnotil ako nadbytočný, keďže výsledky overenia pravdovravnosti\nnie sú použiteľným dôkazom (R 38/2003).\n17. Čo sa týka námietok o nesprávnej kvalifikácii zoskupenia obžalovaných ako členov zločineckej\nskupiny, najvyšší súd poukázal na odôvodnenie rozsudku trestného súdu. Stotožnil sa so záverom,\nže výrobu, získanie a obchodovanie s drogami táto skupina povýšila na najvyššiu úroveň svojej\nexistencie, keď všetci členovia skupiny vedeli, čo majú robiť, navzájom si nekonkurovali\na najmenej 10 rokov mali z výroby a predaja drog stabilný profit. Poukázal na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu týkajúce sa definície zločineckej skupiny č. k. 4Tost/51/2021 z 15. decembra\n2021. Poukázal na konkrétne výpovede spoluobžalovaných, z ktorých vyplynulo, že ako autoritu\nvnímali\na\nvaričom drog bol\na ostatní obžalovaní zabezpečovali tabletky\nna výrobu drog a drogy predávali. Z toho je zrejmé, že obžalovaní mali v skupine určené svoje\núlohy na rôznych stupňoch hierarchie. To, že splnenie týchto úloh nebolo potrebné vynucovať\nnásilím, plynie z toho, ako všetci zhodne vypovedali, že mali z postavenia v skupine ekonomický\nprofit.\nIII.\n18. Sťažovateľ namietané porušenie práv identifikuje v arbitrárnom prístupe súdov, v dôsledku\nktorého nesprávne a neúplne zistili skutkový stav. Sťažovateľ namietanému rozsudku a konaniu,\nktoré mu predchádzalo, vytýka, že (i) na časť odvolacích námietok najvyšší súd nereagoval vôbec,\n(ii) z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by došlo k naplneniu objektívnej stránky\ntrestného činu konania, ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľ zabezpečil a poskytol informácie\nz policajného systému, (iii) nebola preukázaná ani vedomostná zložka sťažovateľa o tom,\nže informácie o policajnej rozpracovanosti\na\nposkytol členom zločineckej skupiny\n(subjektívna stránka trestného činu), (iv) o sťažnosti sťažovateľa proti vzneseniu obvinenia\nrozhodol prokurátor, ktorý dal súhlas s uznesením o vznesení obvinenia, a (v) v rámci dokazovania\nsa nepotvrdili také skutkové okolnosti, ktoré by napĺňali definičné znaky pojmu zločinecká skupina.\n19. V súvislosti s vedomosťou o zločineckej skupine a osobe\nsťažovateľ poukazuje\nna výpoveď\n, ktorý uviedol, že na každom ich spoločnom stretnutí bol prítomný aj\nSťažovateľ namieta konštatovanie trestného súdu, že\na\nv podstatných skutočnostiach\nvypovedali rovnako, keď\ntvrdí, že na stretnutí so sťažovateľom spomenul meno\na\ntvrdí, že toto meno na ich spoločných stretnutiach nebolo nikdy spomenuté. Poukazuje\nna výpoveď\n, ktorý uviedol, že jediný krát zisťoval od sťažovateľa informácie, že lustrované\nosoby\na\nnepoznal, že\npovedal, že sú to jeho obchodní partneri,\na že sťažovateľ nemal vedomosť, kto sú tieto osoby. Navyše,\nvypovedal, že jemu sa osoby\nokolo\nnejavili ako zločinecká skupina. Sťažovateľ poukazuje na to, že\nje osoba,\nktorá má bydlisko v prostredí, kde bola trestná činnosť páchaná, dlhodobo pôsobil\nv bezpečnostných zložkách na útvaroch, kde sa dokumentuje táto trestná činnosť, a poznal\nnajbližších spolupracovníkov\n. Preto je v rozpore s vykonanými dôkazmi konštatovanie\nnajvyššieho súdu, že z výpovedí\na\nvyplynula vedomosť sťažovateľa o tom,\nže poskytnutím informácií mal podporovať zločineckú skupinu. Sťažovateľ poukazuje aj na to,\nže\nmu mal meno\nspomenúť až po tom, keď už odovzdal informácie o\na\n.\n\n5\n\n20. Sťažovateľ poukazuje na to, že z výpovede Kunu bola najvyšším súdom účelovo vytrhnutá\nlen tá časť, ktorá bola vhodná pre jeho usvedčenie. No tú časť, kde\nuviedol,\nže sťažovateľ sa aktívne operatívnym odhaľovaním nezaoberal, že nemávali porady, na ktorých\nby sa informovalo, kto v oblasti ich pôsobenia patrí do zločineckých skupín, už súdy nezohľadnili.\nVšetci bývalí alebo súčasní policajti (\n) zhodne uviedli,\nže na protizločineckej jednotke neboli žiadne porady k členom zločineckých skupín a že im mená\nlustrovaných osôb nič nehovoria. Pokiaľ teda o týchto osobách nemali vedomosť riaditeľ a zástupca\nútvaru, na ktorom sťažovateľ pracoval, tak je v rozpore s logikou, aby sa voči sťažovateľovi\nlen s ohľadom na jeho služobné zaradenie vyvodzovalo, že mal alebo mohol mať vedomosť o tom,\nže tieto osoby páchajú trestnú činnosť.\n21. Vo vzťahu k pojmu zločinecká skupina v nadväznosti na sťažovateľom predostretú početnú\njudikatúru najvyššiemu súdu vytýka, že jeho odôvodnenie je nedostatočné, keď konštatuje len to,\nže členovia zločineckej skupiny uviedli, že k\npociťovali prirodzený rešpekt. Sťažovateľ\nvýklad najvyššieho súdu o znakoch zločineckej skupiny považuje za extenzívny, čo je v trestnom\npráve neprípustné. Namietaný rozsudok podľa sťažovateľa neposkytuje okrem všeobecných\na opakujúcich sa záverov špecifické odpovede na jednotlivé odvolacie námietky z hľadiska danosti\nvšetkých podmienok pre jeho odsúdenie. Najvyšší súd v dôsledku nedostatočného odôvodnenia\nzaťažil namietaný rozsudok vadou nepreskúmateľnosti.\nIV.\n22. Sťažovateľ prípustnosť ústavnej sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu odvodzuje od toho,\nže prieskum správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu je v dovolacom konaní vylúčený\na dovolací súd ani arbitrárnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažuje za porušenie práva\nna obhajobu. Sťažovateľ, tvrdiac, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s odvolacími\nnámietkami, prevzal odvolaciu argumentáciu do argumentácie ústavnoprávnej. K tomu treba uviesť,\nže právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená\nna princípe subsidiarity. Ochrana ústavnosti nemôže byť splnená len prijatím ústavy a vytvorením\nústavného súdu. Je predovšetkým úlohou podústavného práva aplikovaného orgánmi verejnej moci.\nPodústavné právo vytvára nielen orgány verejnej moci s ich osobitými právomocami,\nale aj množstvo hmotnoprávnych a procesnoprávnych konštrukcií a inštitútov, ktorých súhrn\nvytvára právne prostriedky na ochranu základných práv. Preto podľa § 132 ods. 2 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavná sťažnosť neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných\npráv a slobôd.\n23. Sťažnostné námietky o nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku a o nepreukázaní\nnaplnenia objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený,\ntreba posudzovať vo vzájomnej súvislosti. K nedostatočnému odôvodneniu odvolacieho\nrozhodnutia treba poukázať na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,\npodľa ktorého musí ísť o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ktoré by bolo dôvodom\nna konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Také porušenie\nmusí mať vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu podstatný vplyv na výsledok konania,\nteda na rozhodnutie vo veci samej. Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\n\n6\n\ndohovoru je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03).\n24. Preto, ak sťažovateľ namieta nedostatočné vysporiadanie sa s jeho najmä skutkovými\nodvolacími námietkami a s tým súvisiace nepreukázanie spáchania skutku, zakladá to prípustnosť\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Opačný prípad by viedol k paradoxnému\nzáveru, že v rovine podústavného práva by odsúdený dovolaním nemohol dosiahnuť ochranu\npred nedostatočným odôvodnením skutkových záverov, arbitrárnosťou rozhodnutia, nesprávnym\nvyhodnotením dôkazov a extrémnym nesúladom dokazovania s rozhodnutím. Nedostatočné\na nepreskúmateľné rozhodnutie odvolacieho súdu bráni obvinenému v uplatnení jeho práva\nna obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Takýto záver by znamenal, že závery\nodvolacieho súdu z hľadiska nedostatku konkrétnej reakcie na odvolacie dôvody obvineného,\nz ktorých by nad všetky pochybnosti nebolo zrejmé, že odsúdený žalovaný skutok spáchal,\nby nebolo možné podrobiť prieskumu najvyššieho súdu.\n25. K tomu možno doplniť, že zákonné právo podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nmožno ústavne konformne vyložiť len tak, že jeho obsahom je i to, aby aspoň v súhrne odôvodnenia\nrozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu spĺňali zákonné požiadavky podľa § 168 ods. 1\nTrestného poriadku. Opačný prístup by mohol viesť k záveru, že dostatočnosť vysporiadania\nsa s odvolacími námietkami, resp. námietkami o hodnotení dôkazov prvostupňovým súdom,\nby mohla byť predmetom len konania o ústavnej sťažnosti. Keďže posúdenie trestnej zodpovednosti\nsťažovateľa je sčasti otázkou právnou, sčasti skutkovou, mohol by tento prístup viesť k formulácii\nrozdielnych predstáv o tom, čo v konkrétnom prípade treba v rovine podústavného práva rozumieť\npod skutkovou a právnou otázkou.\n26. Hoci do predstavy všeobecných súdov o týchto otázkach v rovine podústavného práva môže\nústavný súd zasiahnuť len z pohľadu základných práv, nebolo by správne, aby tento zásah smeroval\nzdola nahor – od odvolacieho súdu k dovolaciemu súdu. Takýto prístup by vytváral širokú medzeru\nv kontrole základných práv všeobecnými súdmi. Ani z pohľadu podústavného práva nie je takýto\nprístup systémový a efektívny a mal by byť len výnimkou. Hoci opačný prístup – kontrolu zhora\nnadol pre nie práve ideálne nastavenie opravných prostriedkov v systéme podústavného práva\nnemožno vždy dosiahnuť, ústavne konformný môže byť len taký prístup, ktorý rôznymi metódami\nnezužuje prieskum rozhodnutí odvolacích súdov najvyšším súdom ako dovolacím. To vedie\nk takmer nevyhnutnému záveru o tom, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku nemožno vykladať len jeho stotožnením s obsahom základných práv či už podľa čl. 50\nods. 3 ústavy alebo čl. 6 ods. 3 dohovoru. Ústavne konformný výklad prípustnosti dovolania\nči už v civilnom alebo v trestnom procese, a to v rovine výkladu podústavného práva, musí\nbyť okrem prípadov zjavnej neprípustnosti zásadne taký, aby i prípadné porušenia práv najmä\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bez povšimnutia neprepadávali\ncez už i tak podústavným právom vytvorené riedke sito kontroly. Len dostatočné hustá kontrola\nviacerých inštancií všeobecného súdnictva so zastrešujúcou inštitúciou najvyššieho súdu môže viesť\nk systémovej ochrane základných práv (III. ÚS 412/2020).\n27. Pokiaľ by ústavný súd už v tomto štádiu konania posudzoval ústavnú neudržateľnosť záverov\nodsudzujúcich rozsudkov bez toho, aby bolo dovolacím súdom preskúmané, či sa odvolací súd\n\n7\n\ndostatočne a náležite vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa svojvoľného\na tendenčného hodnotenia dôkazov, predčasne by si uzurpoval právomoc preskúmať namietaný\nrozsudok. Vychádzajúc z prípustnosti nedostatočného a svojvoľného odôvodnenia odvolacieho\nrozsudku ako dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, sťažovateľ\nnevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.\nPreto bola ústavná sťažnosť v časti tejto sťažnostnej námietky v rozsahu práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru odmietnutá podľa § 56 ods. 2\npísm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustná.\n28. V súvislosti s týmto záverom však treba poukázať na špecifiká veci sťažovateľa, ktorý\nsám poukazuje na to, že priebeh skutkového deja ohľadne poskytnutia informácií o\na\nnie je sporný a sporné je len to, či tieto informácie skutočne protiprávne zisťoval,\nčo sa podľa neho žiadnym dôkazom nepotvrdilo. K tomu treba doplniť, že skutková veta sčasti\ntýkajúcej sa sťažovateľa ani neobsahuje žiaden opis konania sťažovateľa, z ktorého by bolo možné\nvyvodiť záver o tom, že tieto informácie skutočne zisťoval. Ak však takéto okolnosti v skutkovej\nvete odsudzujúceho rozhodnutia absentujú, je otázkou, nie však skutkovou, či takto stroho opísané\nkonanie sťažovateľa možno právne posúdiť ako jeho činnosť pre zločineckú skupinu. Potom\nvšak nemožno dospieť k záveru o tom, že by doterajšie závery trestných súdov bolo možno posúdiť\nako ústavným súdom preskúmateľný zjavný skutkový omyl, ktorý vzhľadom na konštrukciu\ndovolania v trestnom procese, ktoré nepripúšťa prieskum skutkových záverov nižších súdov,\nmôže byť predmetom ústavnoprávneho prieskumu zameraného na rozhodnutie odvolacieho súdu\nv trestnom procese. Preto treba v tejto sťažnostnej námietke dospieť k záveru, že sťažovateľ\nnevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,\nčo odôvodňuje odmietnutie tejto námietky ako neprípustnej podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona\no ústavnom súde.\n29. K sťažnostnej námietke o nesprávnom vyhodnotení zoskupenia spoluobžalovaných\nako zločineckej skupiny možno konštatovať, že súdy z vykonaných dôkazov ustálili skutkový stav\na ten právne posúdili tak, že konanie spoluobžalovaných naplnilo všetky definičné znaky\nzločineckej skupiny. Pokiaľ sa sťažovateľ s takýmto právnym posúdením nestotožňuje,\nmal možnosť pre nesprávne právne posúdenie zisteného skutku podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku podať dovolanie. Keďže ani vo vzťahu k tejto sťažnostnej námietke sťažovateľ\nnevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,\nbola ústavná sťažnosť v tejto časti v rozsahu uvedených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2\nústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona\no ústavnom súde ako neprípustná.\n30. K sťažnostnej námietke, že o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia rozhodol prokurátor, ktorý\ndal súhlas na vznesenie obvinenia, treba uviesť, že podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku\nje prípustným dovolacím dôvodom, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní,\nktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Keďže sťažovateľ z tohto dôvodu\nnepodal dovolanie, nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd. Preto aj v časti tejto sťažnostnej námietky je ústavná sťažnosť v rozsahu\nuvedených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 písm. a)\ndohovoru neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde\nodmietnutá.\n\n8\n\n31. K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\ntreba uviesť, že zadržaným a zatknutým osobám poskytuje možnosť súdneho preskúmania\nobmedzenia osobnej slobody a aby súd rýchlo rozhodol o zákonnosti ich väzby a v prípade\nnezákonného zadržania prepustenie na slobodu. Sťažovateľ porušenie tohto práva odvodzuje\nod právoplatného odsudzujúceho rozsudku najvyššieho súdu, na podklade ktorého vykonáva trest\nodňatia slobody. Keďže sťažovateľ nenamieta väzobné rozhodnutie, tak medzi namietaným\nrozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť\nk záveru o jeho porušení. Preto bola ústavná sťažnosť podľa § 56 ods. ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde v tomto rozsahu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. decembra 2022\n\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "arbitrárnosť", "skutkový stav veci-zistenie", "dovolanie-prípustnosť", "dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie", "dovolanie-nepodanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2To/3/2022", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dc899ab2-5c31-4a8a-b763-00d4684faa04", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.412.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 412/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 412/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.412.2020.1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}