{"guid": "ussr:045b249d-7899-4070-8163-231b86dc86a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 83/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/2023 z 16. 2. 2023", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. februára 2023, sp. zn. II. ÚS 83/2023, ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2023-02-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12", "nazov": "čl. 12 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/045b249d-7899-4070-8163-231b86dc86a2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 83/2023-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho,\nzo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára v konaní\npodľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa mesta Moldava\nnad Bodvou, Školská 2, Moldava nad Bodvou, IČO 00 324 451, zastúpeného advokátkou\nJUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2 CoPr 5/2020-345 z 13. mája 2021 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 7 Cdo 124/2022 zo 6. septembra 2022 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. decembra 2022 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na rovnaké\nzaobchádzanie podľa čl. 12 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 2 CoPr 5/2020-345 z 13. mája 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7 Cdo 124/2022\nzo 6. septembra 2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd\nzrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného\npred Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cpr 2/2016,\na to na strane žalovaného, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhradu\n\nnemajetkovej ujmy a náhradu mzdy. Žalobca sa okrem iného domáhal aj určenia, že skončenie\npracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou 1. novembra 1991 výpoveďou\nsťažovateľa zo 4. septembra 2015 je neplatné a pracovný pomer žalobcu naďalej trvá.\n3. Okresný súd rozsudkom z 23. októbra 2019 určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu ako\nzamestnanca „založeného vymenovaním z 29.8.1991 so vznikom pracovnoprávneho vzťahu\n1.11.1991, výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa z 4.9.1995“ je neplatné a pracovný pomer\nžalobcu trvá. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie a konanie v časti\no náhradu nemajetkovej ujmy zastavil. Štvrtým výrokom okresný súd zamietol vzájomný návrh\nsťažovateľa na určenie, že pracovný pomer „založený pracovnou zmluvou z 1.11.1991 medzi\nžalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom“ končí dňom právoplatnosti\nrozhodnutia súdu. Ďalšími dvoma výrokmi rozhodol okresný súd o náhrade trov konania.\n3.1. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že mestské zastupiteľstvo\nsťažovateľa na zasadnutí konanom 29. augusta 1991 prijalo uznesenie, ktorým schválilo výsledky\nkonkurzného konania na funkciu náčelníka mestskej polície, a za náčelníka schválilo žalobcu.\nUznesenie bolo podpísané vtedajším primátorom sťažovateľa. Uznesením mestského zastupiteľstva\nsťažovateľa z 10. októbra 1991 bol schválený štatút mestskej polície všeobecne záväzným\nnariadením č. 2. Dňa 1. novembra 1991 uzavreli žalobca a sťažovateľ v zastúpení primátorom\nmesta pracovnú zmluvu, v ktorej bolo dojednané, že žalobca týmto dňom nastúpil do práce ako\nnáčelník mestskej polície a menovacím dekrétom z 1. novembra 1991 bol menovaný do funkcie\nnáčelníka mestskej polície. Podľa okresného súdu pracovný pomer žalobcu bol založený\nvymenovaním 29. augusta 1991, pričom pracovnoprávny vzťah žalobcovi vznikol 1. novembra\n1991. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že nemôže byť na ujmu žalobcu ako\nzamestnanca, že sťažovateľ ako zamestnávateľ napriek jednoznačnej právnej úprave postupoval\nzmätočne pri jeho ustanovení do funkcie: „Od účinnosti zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce\nteda od 1.4.2002, podľa jeho ust. § 251 ods. 1 pracovný pomer žalobcu založený vymenovaním sa\npovažuje za pracovný pomer vzniknutý pracovnou zmluvou podľa tohto zákona.“ Podľa okresného\nsúdu bola mestská polícia u sťažovateľa zriadená „najneskôr dňom 10.10.1991 podľa § 19 ods. 1\nzákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení účinnom do 31.12.1991“. Pokiaľ neskorší zákon\nSlovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o obecnej polícii“) „zakotvil“, že obecnú políciu zriaďuje a zrušuje obec všeobecne\nzáväzným nariadením, uvedené sa vzťahovalo na prípady zriadenia a zrušenia obecnej polície\nod „účinnosti tohto zákona, teda od 1.1.1992 do budúcna.“. Obce, ktoré zriadili obecnú políciu\npred týmto dátumom, mali len dať do súladu s týmto zákonom úlohy, oprávnenia a povinnosti\nobecnej polície.\n3.2. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu tiež vyplýva, že nový primátor sťažovateľa opatrením\noznačeným ako „rozhodnutie primátora mesta č. 6 zo dňa 13.7.2015“ (ďalej len „opatrenie“),\nktorým „pozastavil až do odvolania činnosť mestskej polície... nariadil bývalým\npríslušníkom mestskej polície... odovzdať zbrane, donucovacie prostriedky a motorové vozidlo\ndo úschovy... a ... nariadil zamestnancom dohliadať nad verejným poriadkom... ako členom\nobčianskych hliadok...“. Sťažovateľ pritom vychádzal zo skutočnosti, že mestské zastupiteľstvo\n20. júna 2013 zrušilo štatút mestskej polície, a teda zrušilo aj samotnú mestskú políciu. Žalobca bol\n\n2\n\ndo funkcie menovaný v rozpore so zákonom a išlo tak iba o faktický pracovný pomer vo funkcii\nnáčelníka mestskej polície.\n3.3. Písomnou výpoveďou sťažovateľa zo 4. septembra 2015 (doručenou žalobcovi\n9. septembra 2015) bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) bodu 1 Zákonníka\npráce z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa, keďže sťažovateľ ako zamestnávateľ nemal zriadenú\nmestskú políciu zákonnou normou (všeobecne záväzným nariadením), a teda nemohol žalobcovi\nprideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a ponuku inej vhodnej práce žalobca odmietol. Pracovný\npomer mal skončiť uplynutím trojmesačnej výpovednej doby.\n3.4. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 8 Sžo 53/2016\nz 12. júla 2018 (ďalej len „súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu“) bolo predmetné opatrenie\nsťažovateľa zrušené s odôvodnením, že primátor mesta zasiahol do kompetencie mestského\nzastupiteľstva a konal nad rámec svojich oprávnení, resp. bez oprávnenia, pretože o pozastavení\nčinnosti výkonu mestskej polície, odovzdaní zbraní, donucovacích prostriedkov a vymenovaní\nčlenov mestskej polície za členov občianskych hliadok rozhodoval samotný primátor, a nie mestské\nzastupiteľstvo, v ktorého výlučnej kompetencii je zriaďovanie, zrušovanie mestskej polície, ako aj\nvymenovávanie a odvolávanie náčelníka mestskej polície. Ani zrušením štatútu mestskej polície\nuznesením mestského zastupiteľstva (20. júna 2013, pozn.) nebola zrušená mestská polícia, pretože\nna jej zrušenie je potrebné prijať všeobecne záväzné nariadenie.\n3.5. Podľa okresného súdu výpovedný dôvod nebol daný, pretože mestská polícia u sťažovateľa\nbola zákonne zriadená uznesením mestského zastupiteľstva „najneskôr 10.10.1991“ a mestským\nzastupiteľstvom zrušená nebola. Pokiaľ bol zrušený štatút mestskej polície, nebola tým zrušená\nmestská polícia, len jej organizačný poriadok, a pokiaľ mestské zastupiteľstvo rozhodlo o zriadení\nmestskej polície (všeobecne záväzným nariadením z 28. októbra 2015, pozn.), šlo o jeho duplicitné\nrozhodnutie o zriadení mestskej polície ako poriadkového útvaru sťažovateľa. Osobitný predpis,\nktorým je zákon o obecnej polícii, ustanovuje ako predpoklad na ukončenie výkonu funkcie\nnáčelníka mestskej polície jeho odvolanie mestským zastupiteľstvom, čo u žalobcu splnené nebolo.\nNa základe uvedeného okresný súd žalobe vyhovel a určil neplatnosť výpovede. Zároveň určil, že\npracovný pomer žalobcu založený vymenovaním trvá.\n4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nnapadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil.\nKrajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu.\n5. K odvolacej námietke, že okresný súd rozhodol nad rámec petitu žaloby, keď zároveň určil, že\npracovný pomer žalobcu trvá, krajský súd uviedol, že v danej veci je nesporné, že žalobca sa\nv rámci žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru domáhal zároveň aj náhrady\nmzdy. Doručením žaloby tak sťažovateľovi bolo oznámené, že trvá na ďalšom zamestnávaní.\nKrajský súd, poukazujúc na dva judikáty najvyššieho súdu, na obsah žaloby a uplatnený nárok\nna náhradu mzdy, konštatoval, že žalobcom uplatnená žaloba v sebe subsumovala aj určenie\nďalšieho trvania pracovného pomeru, pričom okresný súd len spresnil výrok navrhnutý žalobou,\npreto nedošlo k takému procesnému pochybeniu, ktoré by zakladalo sťažovateľom uplatňovaný\nodvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n\n3\n\nPoukázal aj na podanie žalobcu zo 16. októbra 2018, ktorým spresnil petit tak, že žiadal vysloviť aj\nďalšie trvanie pracovného pomeru. Krajský súd uviedol, že toto podanie žalobcu sťažovateľ\n„prevzal 22.10.2018, preto nie je pravdou, že nemal vedomosť, že súd bude rozhodovať aj o ďalšom\ntrvaní pracovného pomeru žalobcu (ktorého uplatnenie v zmysle vyššie uvedeného vyplývalo už\nzo samotného uplatnenia náhrady mzdy v žalobe).“. Pokiaľ okresný súd nad rámec žalobou\nuplatneného petitu precizoval vo výroku svojho rozsudku, ako bol založený (vymenovaním),\nnemožno dospieť k záveru, že takýmto spôsobom došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa\na naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Krajský súd v tejto súvislosti\ns poukazom na § 42 Zákonníka práce zdôraznil, že pracovný pomer žalobcu bol založený\npracovnou zmluvou a vymenovanie je len určitým predstupňom na uzavretie pracovnej zmluvy.\n5.1. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu, ktorým\nbolo zrušené opatrenie, ktoré predchádzalo a následne viedlo ku skončeniu pracovného pomeru\nso žalobcom, lebo ním nový primátor sťažovateľa okrem iného pozastavil činnosť mestskej polície.\nNa základe tam uvedených záverov najvyššieho súdu (bod 3.4 tohto uznesenia, pozn.) krajský súd\nkonštatoval, že dôvody uvedené sťažovateľom v písomnej výpovedi (zo 4. septembra 2015) neboli\npreukázané, a preto neobstojí a nie je ani daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a)\nZákonníka práce, ktorým je zrušenie časti zamestnávateľa. Tento výpovedný dôvod je totiž\nnaplnený, len ak organizačná zmena spočíva v zrušení organizačnej jednotky, útvaru alebo inej\nzložky zamestnávateľa, ktorá predstavuje časť zamestnávateľa a zároveň musí dôjsť k tomu, že\nzamestnávateľ prestane naďalej vyvíjať činnosť, ktorú vykonávala zrušená časť. V prejednávanej\nveci však podľa výsledkov dokazovania k uvedenému nedošlo. Mestská polícia u sťažovateľa\nvznikla najneskôr 10. októbra 1991, od tohto času riadne fungovala, nikdy zrušená nebola.\nSo žalobcom uzavrel sťažovateľ riadnu pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s dojednaným druhom\npráce (náčelník mestskej polície, ktorý v tejto pozícii pôsobil až do výpovede v roku 2015). Podľa\nnázoru krajského súdu sťažovateľom „vymyslená“ konštrukcia, resp. teória len o faktickom\npracovnom pomere žalobcu je nesprávna, nezodpovedajúca zistenému skutkovému stavu «a priam\nnásilná. Niet žiadneho logického a racionálneho dôvodu v súčasnosti spochybňovať uzavretie tejto\npracovnej zmluvy, keď samotný žalovaný ju nemal za neplatnú ani v čase dania výpovede\na považoval pracovnú zmluvu so žalobcom za riadne a platne uzavretú, lebo práve z nej mu dal\nvýpoveď, v ktorej konštatoval, že „Mesto Moldava nad Bodvou ako zamestnávateľ uzatvoril s Vami\nako zamestnancom pracovnú zmluvu dňa 1.11.1991 na druh práce náčelník mestskej polície\nv Moldave nad Bodvou, s miestom výkonu práce MsP Moldava nad Bodvou“». Vzhľadom na to, že\npracovnú zmluvu koncipoval sťažovateľ, celý proces výberu náčelníka mestskej polície, jeho\nschvaľovanie, menovanie bolo v réžii sťažovateľa a žalobca ho nemohol ovplyvniť, krajský súd\nzastával názor, že ak by aj postup sťažovateľa viedol k neplatnosti vymenovania do funkcie\nnáčelníka mestskej polície a neplatnosti pracovnej zmluvy (ako tvrdí sťažovateľ), táto skutočnosť\nby nemohla byť vyhodnotená v neprospech zamestnanca, ktorý ju nevyvolal ani nespôsobil a viac\nako 20 rokov vykonával túto prácu na základe pracovnej zmluvy.\n6. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa k spôsobu hodnotenia dôkazov krajský súd konštatoval, že\nokresný súd svoje rozhodnutie založil po stránke skutkovej, ako i stránke právnej zrozumiteľne\na logicky vysvetlil svoju úvahu, ktorou sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, na ktorých\npodklade dospel k záveru o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo 4. septembra 2015.\n\n4\n\nPodľa názoru krajského súdu sa súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnou skutkovou a právnou\nargumentáciou strán a dal odpoveď na tie nastolené otázky stranami sporu, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, a preto konštatoval, že rozsudok okresného súdu nie je nepreskúmateľný\na zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí a plne\nrešpektuje právo strán na spravodlivý proces. Krajský súd tiež uviedol, že rovnako nemal žiadne\npochybnosti v súvislosti s výrokmi o zamietnutí vzájomnej žaloby a o trovách konania.\n7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f)\na podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnil tým, že\nz rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, prečo pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca „založil“\nvymenovaním z 29. augusta 1991 a so vznikom pracovnoprávneho vzťahu k 1. novembru 1991.\nSťažovateľ tiež namietal, že nie je zrejmé, prečo súdy ustálili založenie pracovného pomeru\nvymenovaním z 29. augusta 1991 s odkazom na „výpis z uznesenia z 17.9.1991, hoci mali\nzo Štátneho archívu SR zápisnicu z 8. zasadania MsZ konaného 29.8.1991 a samotné uznesenie\npodpísané primátorom mesta, v ktorom sa o vymenovaní náčelníka polície nepojednávalo“.\nPodľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s námietkou, že aj za existencie vyhodnotenia\nvýpovede ako neplatného právneho úkonu pracovný pomer skončil fikciou ukončenia pracovného\npomeru, keďže sa zamestnávateľ v lehote dvoch mesiacov nedozvedel, že žalobca rozviazanie\npracovného pomeru napadol žalobou. Krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami, ktoré sa\ntýkali neplatnosti vzniku pracovného pomeru žalobcu a absolútnou neplatnosťou pracovnej zmluvy.\nSťažovateľ ďalej namietol nesprávne právne posúdenie platnosti vzniku pracovného pomeru,\npostup súdov pri hodnotení dôkazov a nedostatočné odôvodnenie rozsudkov všeobecných súdov,\npretože sa nevysporiadali s jeho podstatnými námietkami.\n8. Sťažovateľ prípustnosť dovolania vyvodil aj z § 421 CSP, pričom formuloval tri právne otázky,\na to v nasledujúcom znení: (i) „ak je pracovný pomer založený neplatne / najmä ak je v rozpore\nso zákonom/, končí tento faktický pracovný pomer faktickým neprideľovaním práce bez potreby\nprávneho úkonu k jeho skončeniu, ktorý je uvedený v Zákonníku práce“, (ii) „ak zamestnávateľ\nskončil pracovný pomer neplatne a v rámci dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP zamestnávateľ neobdrží oznámenie zamestnanca\no tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v rovnakej lehote mu nebola doručená ani žaloba\no neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nezaniká pracovný pomer uplynutím výpovednej lehoty\npostupom podľa ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce“ a (iii) „otázku vplyvu právneho\nprostriedku dozoru prokuratúry (napr. upozornenia) na posudzovanie právnej súladnosti a\nvýznamu výpovede zamestnávateľa ktorým je obec, ktorej bolo upozornenie prokuratúry\nsmerované.“. Sťažovateľ tiež poukázal, že judikatúra najvyššieho súdu, od ktorej sa napadnuté\nuznesenie odklonilo (bez bližšej špecifikácie, pozn.), konštatuje povinnosť súdov vyhodnocovať\nprávne úkony v ich celkovom kontexte vzhľadom na skutkovú situáciu právnej entity, ktorá právny\núkon vykonáva a ktorá zohľadňuje zrušovanie zamestnávateľa ako celku alebo jeho časti\npri výpovednom dôvode v zmysle Zákonníka práce.\n9. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP\n[v časti namietanej procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP] a vo zvyšku podľa § 447\n\n5\n\npísm. f) CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd k časti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP poukázal na príslušnú časť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu (body 26 až 29, pozn.), ktorú považoval za zrozumiteľnú a jednoznačným spôsobom\nodôvodnenú. K záverom krajského súdu doplnil, že z obsahu spisu zistil, že súčasťou spisu je\n«fotokópia Výpisu uznesenia č. 9/91-MZ z 8. zasadnutia MsZ zo dňa 29.9.1991 [správne má byť\n„č. 8/91-MZ“ a „zo dňa 29. 8. 1991“, pozn.], z ktorej vyplýva, že MsZ schválilo za náčelníka MsP\nžalobcu. Predmetný výpis je opatrený pečiatkou MV SR a potvrdením, že kópia je úplnou\nreprodukciou archívneho dokumentu uloženého vo fonde: Mestský úrad v Moldave nad Bodvou,\nMZ z 29.8.1991». Podľa názoru najvyššieho súdu sa teda všeobecné súdy v zmysle uvedeného\nriadne vysporiadali s platnosťou pracovnej zmluvy. K námietkam vo vzťahu k dokazovaniu\ndovolací súd zároveň uviedol, že podľa judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\nSťažovateľ v dovolaní neuviedol nevykonanie takého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv\nna posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť.\n10. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd zdôraznil, že nevyhnutnou\npodmienkou prípustnosti dovolania je, že sa týka právnej otázky, na ktorej riešení odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie. Vo vzťahu k prvej otázke najvyšší súd uviedol, že nie je otázkou\nrelevantnou, keďže súdy nižších inštancií dospeli k záveru o platne uzatvorenom pracovnom\npomere žalobcu. Tretiu otázku tiež nepovažoval za otázku relevantnú, keďže uvedené nebolo\nodvolacím súdom riešené. K druhej nastolenej otázke najvyšší súd uviedol, že rozhodujúci dôvod,\npre ktorý bolo žalobe vyhovené, nespočíval v riešení otázky nedoručenia oznámenia žalobcu ako\nzamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale v otázke ne/splnenia zákonných\npodmienok výpovede danej žalobcovi. Krajský súd sa síce v odôvodnení napadnutého rozsudku\n(v bode 25) zaoberal aj nedoručením predmetného oznámenia sťažovateľovi, ale dôvodom,\npre ktorý bolo vyhovené žalobe, bolo ustálenie súdmi nižšej inštancie, že výpovedný dôvod nebol\ndaný. Na základe uvedeného najvyšší súd preto ani túto otázku, keďže krajský súd na nej nezaložil\nsvoje rozhodnutie, nepovažoval za relevantnú. Najvyšší súd tiež uviedol, že z obsahu dovolania\nmožno vyvodiť, že sťažovateľ v skutočnosti nesúhlasil s úvahami a so skutkovými závermi\nodvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, čo nezodpovedá kritériám\nuvedeným v § 421 ods. 1 CSP.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popísal svoj uhol pohľadu na okolnosti, ktoré ho viedli\nk písomnej výpovedi danej žalobcovi. Zotrval na tvrdeniach, že okresný súd rozhodol nad rámec\npetitu žaloby, keď určil aj to, že pracovný pomer žalobcu trvá, ako aj na tom, že žalobca mu ako\nzamestnávateľovi neoznámil, že výpoveď považuje za neplatnú a naďalej chce u sťažovateľa\npracovať. Z toho dôvodu považuje rozsudok okresného súdu aj za prekvapivý. Opakovane uviedol,\nže rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, pretože ten sa nevysporiadal\ns podstatnými námietkami uplatnenými sťažovateľom a svoje rozhodnutie založil na dôkazoch,\n\n6\n\nktorých hodnovernosť je spochybniteľná, a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako\npríklad uviedol výpis z uznesenia „zo dňa 17.9.1991, ktorý je nečitateľne podpísaný neznámou\nosobou a jeho obsah nekorešponduje so samotným uznesením , ktoré je podpísané primátorom\nmesta a do spisu doložené zo štátneho archívu“. Sťažovateľ zotrval na presvedčení, že\nmestská polícia „v podmienkach mesta Moldava nad Bodvou“ pracovala fakticky „od 10. 10. 1991\ndo 28. 10. 2015 , kedy bolo prijaté riadne VZN o zriadení mestskej polície“, a že žalobca vykonával\nfunkciu náčelníka mestskej polície od 1. novembra 1991 fakticky až do riadneho menovania\nnáčelníka mestskej polície mestským zastupiteľstvom v roku 2015. Žalobca teda mal\nso sťažovateľom iba faktický pracovný pomer založený nezákonným menovacím dekrétom\nod 1. novembra 1991 do uplynutia výpovednej doby, teda do 31. decembra 2015.\n12. Argumentáciu v ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieril aj proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu, pretože sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými\nv jeho odvolaní, pričom tieto argumenty v ústavnej sťažnosti opakovane opísal. S odkazom\nna upozornenie orgánov prokuratúry a súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu uviedol, že „mestská\npolícia v meste Moldava nad Bodvou fungovala až do roku 2015 faktický, znamená to, že fungovala\nmimo zákon a teda nezákonne.“. Nemohlo byť preto na ujmu nového vedenia sťažovateľa, že takéto\n„faktické“ fungovanie mestskej polície dalo do súladu so zákonom o obecnej polícii, prijalo\nvšeobecne záväzné nariadenie a mestské zastupiteľstvo vymenovalo do funkcie náčelníka mestskej\npolície inú osobu.\n13. Porušenie označených práv najvyšším súdom sťažovateľ odôvodnil tým, že dovolací súd\nnepreskúmal dovolanie, resp. nastolené dovolacie otázky v celom rozsahu.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že\nnajvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uviedol len svoje celkom všeobecné, na vec sa\nnevzťahujúce úvahy a riadne nevysvetlil, kde na špecifické argumenty sťažovateľa odpovedal\nkrajský súd alebo okresný súd.\n\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n14. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\nsenátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa\nobsahuje zákonom ustanovené náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n15. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práv na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy) a spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, i napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n7\n\nSťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v ústavnej sťažnosti tvrdí, že dovolací súd sa\nnevysporiadal s jeho dovolaním v celom rozsahu a krajský súd sa nevysporiadal so všetkými\nodvolacími námietkami. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu\nsťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ústavy.\nIII.1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu:\n16. Argumentácia sťažovateľa v ústavnej sťažnosti smerujúca proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu je argumentáciou použitou aj v dovolacom konaní, ktorého prípustnosť odvodzoval\npodľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n17. Hoci sťažovateľ v dovolacom konaní nebol úspešný, bolo pre neho dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok dostupným prostriedkom ochrany pred tvrdeným porušením jeho základných\npráv rozsudkom krajského súdu. Ak teda právny poriadok umožňoval sťažovateľovi domôcť\nsa tejto ochrany v dovolacom konaní, potom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy niet právomoci ústavného\nsúdu na jej opakované poskytnutie v konaní o ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ napokon ani netvrdí,\nže niektorú z jeho námietok v dovolacom konaní nemohol uplatniť. Ústavnú udržateľnosť\nrozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní posúdi ústavný súd v ďalšej časti tohto uznesenia.\n18. Vzhľadom na to, že nielen ústavný súd, ale aj všeobecné súdy poskytujú ochranu základným\nprávam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia s prihliadnutím na princíp subsidiarity\nodmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\nIII.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu:\n19. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto postavenia vyplýva, že úlohou\nústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba\nvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva\nalebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 75/2021).\n20. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte\ns rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu, ktoré mu predchádzali. Judikatúra\nústavného súdu je ustálená v tom zmysle, že za situácie, keď sťažovateľ v rámci odvolacej\nargumentácie nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvej inštancie a už v tomto konaní\ndostal dostatočné odpovede, prečo jeho argumentácia nebola opodstatnená, a najvyšší súd nedospel\n8\n\nk iným skutkovým alebo právnym záverom než prvoinštančný súd, neexistujú relevantné dôvody\nna to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané\nv rámci odvolacieho konania len na základe toho, že najvyšší súd sa v okolnostiach daného prípadu\nobmedzil na stručné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 206/2018, II. ÚS 560/2018,\nm. m. III. ÚS 120/2021). Uvedené je možné aplikovať aj v prípade predmetnej ústavnej sťažnosti.\n21. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namietal nedostatočné\nodôvodnenie, keďže podľa jeho názoru sa dovolací súd nezaoberal celým rozsahom dovolania.\nÚlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo posúdiť, či\nodôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť\nv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené možné\nporušenie ním označených ústavných práv alebo, naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne\nzávery najvyššieho súdu v ňom uvedené, je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej\nprijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv\nnapadnutým uznesením.\n22. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že záver najvyššieho súdu\no dostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu\nk dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP je opodstatnený. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia preskúmal rozsudok okresného súdu i odvolacieho súdu a dospel k záveru, že okresný\nsúd, ako aj krajský súd sa dostatočne vysporiadali s platnosťou pracovnej zmluvy uzavretej medzi\nžalobcom a sťažovateľom, pričom boli vyhodnotené všetky pre vec relevantné dôkazy. Ústavný súd\npreto aj napriek niektorým chybám v písaní (bod 9, tretia veta tohto uznesenia, pozn.) vyhodnotil\nzávery najvyššieho súdu v tejto časti z ústavného hľadiska za udržateľné.\n23. V súvislosti s opakovanými námietkami sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd sa\nnedostatočne vysporiadali s jeho tvrdeniami, ústavný súd poukazuje aj na súvisiaci rozsudok\nnajvyššieho súdu a tam uvedené závery podstatné pre danú posudzovanú vec: „primátor mesta\nzasiahol do kompetencie mestského zastupiteľstva a konal nad rámec svojich oprávnení,\nresp. bez oprávnenia ktoré vyplýva zo zákona o obecnej polícii... uznesením mestského\nzastupiteľstva Moldava nad Bodvou dňa 20.6.2013, ktorým bolo prijaté uznesenie č. 2013/230\nktorým sa zrušilo VZN č. 2 a štatút mestskej polície... nebola zrušená mestská polícia spôsobom\nupraveným v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii. Štatút mestskej polície\nbol zrušený uznesením č. 2013/230 zo dňa 20.6.2013 a nie všeobecne záväzným nariadením\nč. 23/MZ/2013, tak ako to uvádza prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí. Nesporným bola teda aj\nskutočnosť, že Mestská polícia v Moldave nad Bodvou bola zriadená najneskôr odo dňa 10.10.1991\npodľa § 19 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení účinnom do 31.12.1991. Prijatím\nVšeobecne záväzného nariadenia č. 91 z 28.10.2015 o zriadení Mestskej polície mestské\nzastupiteľstvo Mesta Moldava nad Bodvou aj podľa názoru odvolacieho súdu zosúladilo faktický\nstav s platnou právnou úpravou, t.j. zákonom č. 564/1991 Zb., ktorý bol účinný od 1.1.1992...\nvzhľadom k tomu, že mestská polícia nebola zákonným spôsobom zrušená, primátor mesta nemohol\nlen riešiť takzvaný faktický stav, ktorý existoval po zrušení mestskej polície v rámci kompetencie\nv zmysle § 13 ods. 4 písm. e/ zákona č. 369/1990 Zb., keďže je možné konštatovať, že právomoc,\n\n9\n\nkompetenciu zriadiť, resp. zrušiť mestskú políciu je možné len v súlade s § 2 ods. 2 zákona\nč. 564/1991 zb. o obecnej polícii.“\n24. Súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu bol predmetom ústavného prieskumu na základe\nústavnej sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd v bode 35 uznesenia č. k. IV. ÚS 157/2019\nz 11. decembra 2019, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť, uviedol: «Pokiaľ ide o námietku\nsťažovateľa... podľa ktorej v konaní nebolo preukázané, že „mestské zastupiteľstvo 10. 10. 1991\nprijalo VZN č. 2 o zriadení mestskej polície“, keďže podľa jeho názoru bol tento štatút prijatý\nformou uznesenia, ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že zo skutkového\nhľadiska ustáleného v priebehu konania pred všeobecnými súdmi sa javilo medzi účastníkmi\nkonania ako nesporné, že Mestské zastupiteľstvo mesta Moldava nad Bodvou zriadilo\nod 10. októbra 1991 postupom podľa § 19 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.\no obecnom zriadení v znení účinnom v relevantnom čase mestskú políciu ako svoj poriadkový útvar\na tiež prijalo štatút mestskej polície, a pritom k uvedenému došlo práve formou všeobecne\nzáväzného nariadenia označovaného v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov aj ako „VZN č. 2\nštatút MsP“. Tieto skutkové závery boli zo strany všeobecných súdov ustálené práve na podklade\npísomnej dokumentácie, ktorá bola výsledkom normotvornej činnosti Mestského zastupiteľstva\nmesta Moldava nad Bodvou.»\n25. Pokiaľ ide o časť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia uzavrel, že dovolacia argumentácia sťažovateľa nepredstavovala\nvymedzenie relevantnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP,\na túto časť dovolania posúdil ako neprípustnú. Najvyšší súd svoj prijatý záver aj náležitým\nspôsobom odôvodnil, a to samostatne vo vzťahu ku každej sťažovateľom sformulovanej otázke.\nPrvú sťažovateľom položenú dovolaciu otázku najvyšší súd považoval za otázku, ktorá nemá\nv okolnostiach prerokúvanej veci opodstatnenie, pretože okresný súd a krajský súd dospeli k záveru\no platne uzatvorenom pracovnom pomere žalobcu. Druhá dovolacia otázka sa netýkala riešenia\nskutočnosti, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Tretiu dovolaciu otázku nepovažoval\nnajvyšší súd za relevantnú, pretože tam uvedené okolnosti neboli krajským súdom vôbec riešené.\n26. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia\nkonštatuje, že najvyšší súd veľmi jasne, zrozumiteľne a ústavne udržateľným spôsobom vyhodnotil\nsťažovateľove námietky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného\nsúdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad\na závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich\npodstaty a zmyslu.\n27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná\nrozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n10\n\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,\nktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (II. ÚS 347/2022, II. ÚS 533/2022), čo sa v prípade\nsťažovateľa nestalo.\n28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že niet relevantnej spojitosti\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nS prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom, že obsahom práva\nna spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom\núčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,\nI. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n29. Len na okraj ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovanou právnou\nzástupkyňou v ústavnej sťažnosti nepredniesol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu takmer žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorou by odôvodnil porušenie označených práv\nrozhodnutím najvyššieho súdu, napriek tomu, že ide o obligatórnu náležitosť ústavnej sťažnosti.\nPodľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných\nnáležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody,\npre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Ústavný súd\nvšak s prihliadnutím na charakter sporu sťažovateľa a v záujme zachovania jeho právnej istoty\nneodmietol túto časť ústavnej sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.\nIII.3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 12 ústavy:\n30. Porušenie základného práva podľa čl. 12 ústavy na rovnaké zaobchádzanie „pri poskytnutí\nsúdnej ochrany“ sťažovateľ spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu. Zásady\nuvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených\npráv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým\norgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu\nbyť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97, II. ÚS 8/97,\nPL. ÚS 14/98). Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických\na fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Tento článok ústavy nemá priamy\nhorizontálny účinok, čo znamená, že sa neuplatní vo vzťahoch medzi osobami súkromného práva\n(PL. ÚS 8/04, I. ÚS 428/2020).\n31. Odhliadnuc od skutočnosti, že čl. 12 ods. 1 ústavy neupravuje konkrétne základné práva alebo\nslobody (preto jeho porušenie spravidla nemožno namietať samostatne bez spojitosti s namietaním\nporušenia niektorého konkrétneho základného práva alebo slobody podľa druhého oddielu druhej\nhlavy ústavy), ústavný súd konštatuje, že ako z obsahu sťažnosti vyplýva, jeho porušenie sťažovateľ\njednoznačne odvodzuje od tvrdeného zásahu do jeho práva na súdnu ochranu, k čomu\npodľa ústavného súdu nedošlo, preto nemohlo byť rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\n\n11\n\nsúdu dotknuté ani ustanovenie označeného článku ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd\nústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie čl. 12 ústavy napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. februára 2023\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "mesto-všeobecne záväzné nariadenie obcí a miest", "dovolanie-dovolacie konanie", "diskriminácia", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "práca, pracovný pomer-výpoveď"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2CoPr/5/2020", "guid": "ab7dd2a2-cf00-420b-af87-a056db359394:de5f574a-b8af-4146-be1d-144dcd374cc7", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d651cbd-dbf3-4613-bc6d-f069ba8a2b8e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.533.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 533/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 533/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.533.2022.1"}, {"guid": "ussr:ecf565ec-5022-41c0-8e81-5e3268a346cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.347.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 347/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 347/2022 z 12. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.347.2022.1"}, {"guid": "ussr:428bf6a6-f977-43f3-ac1c-4812be61098c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.206.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2018 z 16. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.206.2018.1"}, {"guid": "ussr:58095d38-8334-4407-9716-f60141d543a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.120.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.120.2021.2"}, {"guid": "ussr:9ba2c46a-4c5d-442f-9dcf-5ab1d254da12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.75.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 75/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 75/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.75.2021.1"}, {"guid": "ussr:60d1f315-4a2f-4c52-8535-eaa116f53fb8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.428.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 428/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 428/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.428.2020.1"}, {"guid": "ussr:e4853b40-d00f-437d-b05a-c00561ef8c30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 560/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 560/2018 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1"}, {"guid": "ussr:bd514a09-c241-4463-a720-2d3e39fd38b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.157.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 157/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 157/2019 z 11. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.157.2019.1"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:692e8396-566f-4a75-8696-c9d8bafcb0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/97 z 24. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-24", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1"}, {"guid": "ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d"}, {"guid": "9ce488a2-87d5-4d40-b006-11e37dd9a8f3:c4a370c3-51b6-4959-a7d5-59b2d610fed7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7516203142.1", "spisova_znacka": "7Cdo/124/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/124/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7516203142.1"}, {"guid": "ab7dd2a2-cf00-420b-af87-a056db359394:de5f574a-b8af-4146-be1d-144dcd374cc7", "ecli": null, "spisova_znacka": "2CoPr/5/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/5/2020 z 13. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ab7dd2a2-cf00-420b-af87-a056db359394:de5f574a-b8af-4146-be1d-144dcd374cc7"}, {"guid": "02aa5c27-dd0e-47c7-aba4-3a7be85b3fcf:3fa586cb-64e4-447c-8b39-bd00ba00c959", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Cpr/2/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 16Cpr/2/2016 z 8. 6. 2016", "sud": "Okresný súd Čadca", "datum_vydania": "2016-06-08", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/02aa5c27-dd0e-47c7-aba4-3a7be85b3fcf:3fa586cb-64e4-447c-8b39-bd00ba00c959"}], "citovane_v": []}