{"guid": "ussr:909cf4b4-c0b1-4d68-870c-cd2ed61a9c67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.245.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 245/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 245/2023 z 24. 10. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. októbra 2023, sp. zn. II. ÚS 245/2023, ECLI:SK:USSR:2023:2.US.245.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2023-10-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/909cf4b4-c0b1-4d68-870c-cd2ed61a9c67", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.245.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.245.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.245.2023.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 245/2023-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Molnára (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného\nJUDr. Dušanom Ivanom, advokátom, Pri suchom mlyne 6, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho\nsúdu v Slovenskej republiky sp. zn. 2To/4/2021 z 26. apríla 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/4/2021 z 26. apríla 2022 b o l i\np o r u š e n é základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/4/2021 z 26. apríla 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n758,53 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. septembra 2022 namieta\nporušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví\ntohto rozhodnutia. Ústavnému súdu zároveň navrhuje, aby uvedené rozhodnutie, ako aj ďalšie\n\npredchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vrátil jeho vec všeobecnému súdu na nové\nkonanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného\ntrestného súdu z 11. októbra 2019 (ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“) oslobodený spod obžaloby\npodanej pre zločin prijímania úplatku. Uvedený rozsudok Špecializovaného trestného súdu\nbol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 2To/12/2019 z 25. augusta 2020 (ďalej len „zrušujúce uznesenie“) a vec bola vrátená\nprvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Špecializovaný trestný súd následne rozsudkom\nsp. zn. BB-3T/10/2019 z 10. decembra 2020 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“) uznal sťažovateľa\nvinným zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku, za čo mu uložil trest odňatia\nslobody vo výmere piatich rokov a tiež peňažný trest vo výške 10 000 eur. Odvolanie sťažovateľa\npodané proti odsudzujúcemu rozsudku bolo zamietnuté uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2To/4/2021 z 26. apríla 2022 (ďalej len „namietané uznesenie“).\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera tvrdenie, že najvyšší súd vo svojom zrušujúcom\nuznesení vykonal odlišné vyhodnotenie dôkazov s inými závermi porovnaním s oslobodzujúcim\nrozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pričom prvostupňovému súdu nenariadil vykonať\nakékoľvek doplnenie dokazovania. Namieta, že najvyšší súd uvedeným postupom neprípustne\nautoritatívnym spôsobom oktrojoval prvostupňovému súdu spôsob hodnotenia dôkazov a z neho\nvyplývajúce skutkové závery, v zmysle ktorých sa oba skutky stali a sťažovateľ je vinný z ich\nspáchania. Podľa jeho názoru sa Špecializovaný trestný súd následne, vychádzajúc z princípu\nzáväznosti právnych názorov formulovaných odvolacím súdom, iba mechanicky priklonil\nk skutkovej verzii potvrdzujúcej vinu sťažovateľa, a to bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia\nsvojich „nových“ skutkových záverov. Uzatvára argumentáciu a dôvodí, že napriek tomu,\nže vzhľadom na uvedené skutočnosti odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného\ntrestného súdu nezodpovedá zákonným kritériám v zmysle § 168 Trestného poriadku, keďže\nv podstate neobsahuje žiadne odôvodnenie, najvyšší súd jeho odvolaniu namietaným uznesením\nnevyhovel a zamietol ho.\n4. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu považuje sťažovateľ celý postup konajúcich súdov\nza ústavne neudržateľný a v postupe najvyššieho súdu, ktorý jeho obdobnú argumentáciu\nprezentovanú v podanom odvolaní neakceptoval, vidí porušenie svojich označených práv.\n5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ústavný súd takisto oboznamuje, že ochranu svojich práv uplatnil\naj prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania, ktorým napadol namietané\nuznesenie najvyššieho súdu.\n\n2\n\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu\n6. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 245/2023-14 z 10. mája 2023 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu. V súvislosti s vecným prerokovaním ústavnej\nsťažnosti 17. mája 2023 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke\nústavnej sťažnosti. Na výzvu ústavného súdu reagovala podpredsedníčka najvyššieho súdu podaním\nč. KP 3/2023-242; Tpj 71/2023 z 29. mája 2023, v ktorom upozornila, že dovolanie sťažovateľa\npodané proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu bolo uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2TdoV/9/2022 zo 17. apríla 2023 odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\npre nesplnenie dôvodov dovolania, nie z dôvodu neprípustnosti. Uviedla, že dovolací súd reagoval\nvo svojom rozhodnutí aj na námietky smerujúce proti „vysloveniu záväzného právneho názoru“\nv skoršom uznesení odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený pôvodne oslobodzujúci rozsudok\nprvostupňového súdu, keď síce stručne, ale jasne konštatoval, že ten bol zrušený práve preto, že súd\nprvého stupňa nepostupoval podľa kritérií vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podľa\njej názoru dovolací súd postupoval plne v intenciách záverov plynúcich z nálezu ústavného súdu\nzverejneného v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 18/2021, a to jednak vo vzťahu\nk záveru odvolacieho súdu, že sa súd prvého stupňa pôvodne nevysporiadal so všetkými\npre rozhodnutie významnými okolnosťami, a tiež pokiaľ ide o to, že nešlo o pokyn, ako hodnotiť\ndôkazy, adresovaný súdu nižšieho stupňa. Prostredníctvom vyjadrenia predsedu senátu konajúceho\nv trestnej veci sťažovateľa takisto najvyšší súd poukázal na znenie § 321 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku a uviedol, že toto ustanovenie pri zrušení napadnutého rozsudku odvolaciemu súdu\nnekladie ako podmienku jeho aplikácie povinnosť použiť príkaz prvostupňovému súdu\nna vykonanie ďalších dôkazov, ako to naznačuje sťažovateľ v ústavnej sťažnosti. V tomto kontexte\ntakisto pripomenul, že je potrebné rozlišovať medzi nejasnosťou, neúplnosťou skutkových zistení\na nevysporiadaním sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ktoré rezultujú\ndo chybného výroku napadnutého rozsudku (ako tomu bolo v prípade sťažovateľa) a nejasnosťou\na neúplnosťou samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré však nemá vplyv na správnosť\nvýrokov rozsudku a proti ktorému samotnému (na rozdiel od výroku) nemožno účinne podať\nodvolanie. V závere dodal, že vytvorenie predstavy obžalovaným, že dokáže prijatie úplatku zakryť\nvytvorením zdania regulárnej stávky (o zjedenie steaku), nič nemení na jeho trestnej zodpovednosti\nza trestný čin prijímania úplatku, keďže takýto prípad predstavuje negatívny právny omyl, ktorý je\nvo vzťahu k trestnej zodpovednosti právne irelevantný a neznalosť zákona neospravedlňuje.\nIII.2. Replika sťažovateľa\n7. Sťažovateľ sa k stanovisku najvyššieho súdu vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu\n13. júla 2023, pričom v ňom zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a uviedol,\nže podľa jeho názoru v stanovisku najvyššieho súdu absentuje vyjadrenie k zásadnému tvrdeniu\nústavnej sťažnosti, že napadnuté rozhodnutie je vo svojej podstate arbitrárnym rozhodnutím\na zároveň výsledkom krikľavého, svojvoľného, nelogického a jednostranného vyhodnotenia\n\n3\n\nskutkového stavu najvyšším súdom v neprospech sťažovateľa na základe hrubého porušenia\nprocesných zásad Trestného poriadku o úprave skutkových záverov odvolacím súdom.\n8. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe\nobsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n9. Podstatou obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho práv v rámci\nrozhodovania o jeho odvolaní, kde toto svoje tvrdenie sťažovateľ podporuje argumentáciou\no arbitrárnosti odsudzujúceho rozsudku prvostupňového súdu, ktorá nebola v odvolacom konaní\nvedenom pred najvyšším súdom napravená. Arbitrárnosť prvostupňového rozhodnutia vidí\nv skutočnosti, keď podľa jeho vyjadrenia prvostupňový súd, odvolávajúc sa na záväznosť právneho\nnázoru odvolacej inštancie, rezignoval na povinnosť prezentovať vlastné vyhodnotenie skutkového\nstavu a prevzal skutkové závery (neprípustne) formulované odvolacou inštanciou.\n10. Ochrana základných práv a slobôd je v zmysle ústavy rozdelená medzi všeobecné súdy\na ústavný súd, kde je systém tejto ochrany založený na princípe subsidiarity, podľa ktorého sú\nprimárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov a tiež za dodržiavanie základných práv\na slobôd všeobecné súdy. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a aplikácii zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva\na slobody (obdobne napr. III. ÚS 509/2015).\n11. V nadväznosti na uvedené treba pripomenúť aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\na s ňou kompatibilnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nkde všeobecný súd nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia (obdobne napr. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 509/2015).\n12. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane základných\npráv a slobôd, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,\nboli relevantné aj v danej veci a ústavný súd preto na základe uvedených hľadísk posudzoval\naj sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho súdu.\n\n4\n\n13. Z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento zrušil\noslobodzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku, podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby\nv napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení\nalebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.\nNajvyšší súd pritom dôvodil, že prvostupňový súd vykonal vo veci všetky potrebné dôkazy,\navšak tieto nesprávne vyhodnotil. Vysvetlil, že považoval vytrhnutie z kontextu niektorých tvrdení\nobžalovaného sťažovateľa a špecifikovaného svedka bez opory v ďalších dôkazoch za nedostatočné\npre použitie zásady in dubio pro reo, keď vo veci vykonané ďalšie dôkazy tvoriace ucelenú reťaz\nničím nenarušovaných a logicky odôvodniteľných dôkazov nasvedčujú použitiu opačného záveru.\nĎalej prezentoval z listinných dôkazov plynúce skutočnosti, ktoré neboli prvostupňovým súdom\npodľa jeho názoru bližšie vyhodnotené takým spôsobom, aby boli objasnené okolnosti skutkov\nuvedených v obžalobe, a bez ktorých vyhodnotenia nebolo možné podľa najvyššieho súdu urobiť\nzáver o vine či nevine obžalovaného sťažovateľa. Zároveň tiež uviedol, že prvostupňový súd\npresvedčivo nevysvetlil, z akého dôvodu oprel svoje rozhodnutie o výpovede obžalovaného\nsťažovateľa, ktoré najvyšší súd vzhľadom na ich obsah považoval za nekonzistentné, rozporuplné\na nepresvedčivé. V nadväznosti na to v podrobnostiach popísal jednotlivé výpovede sťažovateľa\na konštatoval, že si z troch verzií vybral prvostupňový súd celkom nepresvedčivým spôsobom\nverziu najpriaznivejšiu pre sťažovateľa a tohto oslobodil. V nadväznosti na to podrobne popísal\nvýpovede špecifikovaných svedkov (\n), ktoré podľa jeho názoru stoja proti\nvýpovediam obžalovaného sťažovateľa (svedkovia, ktorí „z kontextu situácie vyvodili záver, že\nnešlo o stávku, ale o úplatok, ktorý spočiatku považovali za jemné vydieranie“). V závere\nprezentoval v štyroch bodoch skutkové závery, ktoré by mal z vykonaných dôkazov za preukázané,\nak by bol v postavení prvostupňového súdu (ďalej len „štyri body skutkových záverov“), a uzavrel,\nže tieto preukázané okolnosti nemali rezultovať v oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa\n§ 285 písm. a) Trestného poriadku („nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný\nstíhaný“), pretože podľa názoru najvyššieho súdu niet pochybností, že sa skutok stal.\n14. V odôvodnení odsudzujúceho rozsudku Špecializovaný trestný súd, poukazujúc na už\nprezentované odôvodnenie zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, poznamenal,\nže najdôležitejším odkazom, ktorý bol odvolacím súdom pre prvostupňový súd zanechaný,\nsú skutočnosti citované v štyroch bodoch skutkových záverov na strane 12 zrušujúceho uznesenia\nnajvyššieho súdu, pričom z týchto podľa Špecializovaného trestného súdu vyplýva,\nže prvostupňový súd pochybil, keď jeho analýza rezultovala v oslobodení obžalovaného, a tiež\nv nich odvolací súd uvádza, že niet pochybností o tom, že sa skutok stal. Špecializovaný trestný súd\nv nadväznosti na to zdôraznil záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu, a to aj v takej podobe,\nv akej ho uskutočnil najvyšší súd v zrušujúcom uznesení. Špecializovaný trestný súd poukázal\nna to, že obžalovaný sťažovateľ vo svojej záverečnej reči spochybnil postup najvyššieho súdu ako\nsúdu odvolacieho, keď tento podľa neho v podstate prikázal prvostupňovému súdu, ako má\nrozhodnúť, keď na takýto postup nemá právo. Uviedol, že s touto problematikou sa vysporiadal,\n„ako to vyplýva z vyššie uvedeného“, a akceptoval tak priebeh udalostí, tak ako to vysvetľujú\na opisujú v zrušujúcom uznesení špecifikovaní svedkovia, ktorí vypovedajú, že nešlo o stávku,\nale o úplatok, a ktorých výpovede teda podľa najvyššieho súdu stoja proti výpovediam\nobžalovaného sťažovateľa.\n\n5\n\n15. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ\nv podanom odvolaní prvostupňovému súdu vytýkal, že skutkové hodnotenie vykonaných dôkazov\nsa v odsudzujúcom rozsudku obmedzuje iba na dve vety, a to že je právny názor odvolacieho súdu\npre prvostupňový súd záväzný a že prvostupňový súd akceptoval priebeh udalostí tak, ako to\nvysvetľujú svedkovia\n, svedčiaci v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ bol tak\ntoho názoru, že odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku nezodpovedá zákonným kritériám uvedeným\nv § 168 Trestného poriadku, keďže Špecializovaný trestný súd rezignoval na požiadavku riadneho\nodôvodnenia rozhodnutia s poukazom na záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu. Podľa\njeho názoru najvyšší súd svojím zrušujúcim uznesením oktrojoval prvostupňovému súdu\nspôsob hodnotenia dôkazov a skutkové závery z toho vyplývajúce neprípustným spôsobom,\nkeďže v postupe odvolacieho súdu absentuje bezprostrednosť vnímania ústne vykonaných\ndôkazov. Najvyšší súd v namietanom uznesení reagoval na uvedené odvolacie námietky\nsťažovateľa uvádzajúc, že v zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu,\nže v oslobodzujúcom rozsudku nevysvetlil, z akého dôvodu považoval výpovede obžalovaného\nsťažovateľa a špecifikovaného svedka v časti, že išlo o regulárne uzavretú stávku, za vierohodnejšie\nnež výpovede svedkov\n, a že následne odvolací súd uviedol okolnosti,\nktoré vylučujú záver uvedený v oslobodzujúcom rozsudku o tom, že nebolo preukázané, že sa\nskutok stal, teda že v prípade oslobodenia obžalovaného sťažovateľa by prichádzalo do úvahy len\noslobodenie podľa § 285 písm. b) alebo c) Trestného poriadku. Takisto dôvodil, že v zrušujúcom\nuznesení odvolací súd prvostupňový súd nezaväzoval k tomu, akým spôsobom má hodnotiť dôkazy,\navšak konštatoval, že v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa prvostupňový súd\nnevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom jeho úlohou bude sa\npo vrátení veci s týmito okolnosťami vysporiadať. Argumentoval, že v zmysle § 327 ods. 1\nTrestného poriadku súd, ktorému bola vec vrátená, je viazaný právnym názorom vysloveným\nv rozhodnutí odvolacieho súdu a v duchu uvedeného bol prvostupňový súd po vrátení veci viazaný\nlen dôvodom zrušenia rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a v jeho intenciách\nbol povinný vec znovu prejednať a rozhodnúť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa,\nže v odsudzujúcom rozsudku absentuje riadne odôvodnenie, najvyšší súd dôvodil, že prvostupňový\nsúd po tom, čo v odsudzujúcom rozsudku zrekapituloval priebeh konania od podania obžaloby\ndo vydania prvého rozsudku, na stranách päť až pätnásť odcitoval podstatnú časť tohto svojho\npredchádzajúceho rozhodnutia, pričom na strane šestnásť uviedol, že táto časť odôvodnenia\nrozsudku nebola ďalším priebehom konania nijako ovplyvnená, a teda podľa najvyššieho súdu\nv napadnutom rozsudku je uvedené, z akých dôvodov prvostupňový súd uznal sťažovateľa\nza vinného.\n16. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne\nuvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými\núvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.\nZ odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom\nna vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané\nskutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje\nďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.\n17. Všeobecné súdy, ak majú učiniť spravodlivému procesu zadosť, sú povinné svoje konečné\nrozhodnutie dostatočným spôsobom, jasne, určito a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu\n6\n\nk vyrieknutému výroku. Odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu\ntieto požiadavky nespĺňa. Na nedostatky odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku sťažovateľ\nv uplatnenom odvolaní poukázal, avšak zo strany odvolacieho súdu v namietanom uznesení\nnedostal podľa názoru ústavného súdu akceptovateľnú odpoveď.\n18. Ústavný súd sa plne stotožňuje s konštatovaním najvyššieho súdu prezentovaným v odôvodnení\nnamietaného uznesenia, že viazanosť právnym názorom formulovaným odvolacím súdom\nv zrušujúcom uznesení sa vzťahovala na dôvod zrušenia, ktorý najvyšší súd formuloval vo výroku\nsvojho rozhodnutia a ktorý bližšie vysvetlil aj v odôvodnení tohto rozhodnutia (a ktorým bolo\nnevysporiadanie sa so špecifikovanými okolnosťami veci významnými pre rozhodnutie). Z obsahu\nodôvodnenia zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, tak ako je to popísané v bode 13 tohto\nrozhodnutia, je zjavné, že úlohou Špecializovaného trestného súdu po zrušení oslobodzujúceho\nrozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie bolo vysporiadať sa s otázkou dôveryhodností proti\nsebe stojacich výpovedí (na jednej strane výpovedí sťažovateľa a špecifikovaného svedka,\nktorí prezentovali posudzované konanie ako regulárne uzavretú stávku, na druhej strane výpovedí\nšpecifikovaných svedkov, ktorí posudzované konanie prezentovali ako „jemné vydieranie“,\nresp. vypýtanie si a poskytnutie úplatku). Išlo teda o potrebu vyhodnotenia dvoch skupín navzájom\nsi odporujúcich dôkazov a na to nadväzujúce vyvodenie skutkových záverov. Obsah odôvodnenia\nodsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu však svedčí o tom, že sa tento splneniu\noznačenej „úlohy“, ktorá mu bola nadriadenou inštanciou celkom regulárne uložená, vyhol,\nkeď bez predchádzajúcej vysvetľujúcej úvahy v otázke hodnotenia uvedených dôkazov iba\nkonštatoval, že prijal ako pravdivú verziu prezentovanú vo výpovediach špecifikovaných svedkov\no poskytnutom úplatku. Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že na stranách päť až pätnásť\nodsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu, na ktoré poukazuje najvyšší súd\nv namietanom uznesení, je síce odcitovaná podstatná časť jeho predchádzajúceho oslobodzujúceho\nrozsudku, avšak táto časť neobsahuje požadované vysporiadanie sa s okolnosťami významnými\npre rozhodnutie (posúdenie dôveryhodností proti sebe stojacich výpovedí), a teda v konečnom\ndôsledku uvedenie dôvodov, na základe ktorých prvostupňový súd uveril verzii špecifikovaných\nsvedkov usvedčujúcich sťažovateľa a uznal ho za vinného. Je totiž celkom zrejmé, že predmetná\nčasť, ktorá tvorila obsah odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu,\nobsahuje hodnotiace úvahy, ktoré vyústili do záveru o nevine sťažovateľa. Nemožno si samozrejme\nnevšimnúť, že najvyšší súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem záväzného právneho názoru\n(o potrebe vysporiadať sa s relevantnými otázkami dôveryhodnosti proti sebe stojacich výpovedí)\nnaformuloval aktivisticky, nad rámec, spomínané štyri body skutkových záverov („ako by on sám\nhodnotil skutkový stav, ak by bol v postavení prvostupňového súdu“), tieto však nemohli nahradiť\na ani nenahrádzali povinnosť prvostupňového súdu prezentovať vlastné právne úvahy týkajúce sa\nhodnotenia dvoch skupín proti sebe stojacich dôkazov. Prevzatie hodnotiacich záverov kreovaných\n(nad rámec) odvolacou inštanciou, pred ktorou dokazovanie vykonané nebolo, je totiž v rozpore\nso zásadou bezprostrednosti, v zmysle ktorej môže súd pri rozhodovaní prihliadať len na tie dôkazy,\nktoré v súdnom konaní aj vykonal, t. j. súd má rozhodnúť na základe vytvorenia si bezprostredného\nnázoru z vykonaného pojednávania.\n19. Ako už bolo povedané prostredníctvom citovanej judikatúry ústavného súdu, všeobecný súd\nposkytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju v požadovanej kvalite,\nktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky zásadné otázky. Ide pritom\n7\n\no otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam. Takouto otázkou zásadného významu je aj otázka\nvyhodnotenia vykonaných dôkazov, zvlášť v situácii, kde existujú proti sebe stojace skupiny\ndôkazov (ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľa). Napokon, prezentovanie úvah, ktorými sa\nvšeobecný súd pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov spravoval, predstavuje zákonom\npredpísanú náležitosť odôvodnenia rozsudku. Z predchádzajúcich záverov vyplýva,\nže v odsudzujúcom rozsudku Špecializovaného trestného súdu dotknutá úvaha absentovala\na napriek odvolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní túto neprípustnú\nsituáciu aproboval. Uvedené zistenie tak vedie ústavný súd k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku uvedeného aj k záveru o sekundárnom\nporušení základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 ústavy namietaným\nuznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).\nV.\nZrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie\n20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na zrušenie\nnamietaného uznesenia a na vrátenie veci najvyššiemu súdu na nové konanie ústavný súd dospel\nk záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel,\npreto namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu), v ktorom je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto\nrozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na zrušenie\nuznesenia najvyššieho súdu a odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu, uvádza,\nže tieto rozhodnutia neboli predmetom konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa (sťažovateľ\nnenavrhoval vyslovenie základných práv týmito rozhodnutiami). Preto nemohol pristúpiť k ich\nzrušeniu (bod 4 výroku nálezu).\nVI.\nTrovy konania\n21. Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli\nv súvislosti s jeho právnym zastúpením. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nvychádzal z obsahu súdneho spisu. Zároveň vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca\nhospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2021, ktorá bola 1 163 eur, keďže išlo o úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2022. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2022\nv zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 193,83 eur. Takto stanovená odmena spolu s režijným\npaušálom 11,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 205,46 eur za jeden úkon uskutočnený\nv roku 2022, za dva úkony právnych služieb (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie ústavnej\nsťažnosti) predstavuje sumu 410,92 eur. Ústavný súd rovnako vychádzal z priemernej mesačnej\nmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2022, ktorá bola 1 252 eur,\nkeďže šlo aj o úkon právnej služby vykonaný v roku 2023. Odmena za jeden úkon právnych služieb\n8\n\nza rok 2023 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 208,67 eur. Takto stanovená odmena\nspolu s režijným paušálom 12,52 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 221,19 eur za jeden\núkon uskutočnený v roku 2023 (vyjadrenie k stanovisku všeobecného súdu). Keďže právny\nzástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, celková suma za všetky tri úkony\nprávnych služieb bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky\na podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný\nsúd teda sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 758,53 eur (bod 3 výroku nálezu).\n22. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. októbra 2023\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-bezprostrednosti a ústnosti", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásady trestného konania", "rozsudok-náležitosti rozsudku", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trestné konanie-zásady trestného konania", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozsudok", "trest-nepodmienečný", "dokazovanie-priamosť vykonania dôkazov", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2To/4/2021", "guid": "d5dddf73-72a7-4dee-8992-8291ccb3cc32:61bbdee0-0673-4567-b269-371c7dd8b7d9", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3e5631b2-99fb-4a70-a228-87d6e78ec190", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.509.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 509/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 509/2015 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.509.2015.1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "d5dddf73-72a7-4dee-8992-8291ccb3cc32:61bbdee0-0673-4567-b269-371c7dd8b7d9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8819010488.1", "spisova_znacka": "2To/4/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/4/2021 z 14. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8819010488.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e348f874-0256-4425-b26d-835d888fa3db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.443.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 443/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 443/2026 z 31. 8. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-08-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.443.2026.1"}, {"guid": "8efb78f5-a2fd-44b0-880f-cf199e31b5b7:b28a011a-e295-44e9-9303-f0257e21d983", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2024:9519100082.8", "spisova_znacka": "3T/10/2019", "nazov": "Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3T/10/2019 z 18. 4. 2024", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2024-04-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2024:9519100082.8"}]}