{"guid": "ussr:c5cbd5ec-311c-42b6-81ed-0e1e89e73bd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.237.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 237/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 237/2023 z 20. 9. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. septembra 2023, sp. zn. II. ÚS 237/2023, ECLI:SK:USSR:2023:2.US.237.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2023-09-20", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c5cbd5ec-311c-42b6-81ed-0e1e89e73bd7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.237.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.237.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.237.2023.2/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 237/2023-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho,\nzo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára v konaní\npodľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Židovskej\nnáboženskej obce Košice, Zvonárska 5, Košice, IČO 31 304 311, právne zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Babjak s. r. o., Zvonárska 8, Košice, IČO 54 542 286, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Martin Babjak, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 6 Cdo 46/2020 z 24. augusta 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 46/2020 z 24. augusta 2022\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 46/2020 z 24. augusta 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\nv sume 758,53 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. decembra 2022 domáha\nvyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 5 Co 310/2018 z 27. augusta 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo 46/2020\nz 24. augusta 2022 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\nSťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 237/2023 z 10. mája 2023 prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie\nkonanie v časti smerujúcej proti namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu. V časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu ústavnú sťažnosť odmietol\nz dôvodu nedostatku právomoci. Uvedeným uznesením zároveň ústavný súd nevyhovel návrhu\nsťažovateľky na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.\n3. Sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobkyne domáhala žalobou podanou na Okresnom\nsúde Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti mestu Košice (ďalej len „mesto“) vydania\nnehnuteľností – budovy Domu umenia a k nemu prináležiacich pozemkov (všetky nehnuteľnosti\nbližšie určené v žalobe). Predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva mesta na základe kúpnej\nzmluvy z roku 1956. Sťažovateľka ako oprávnená osoba podľa zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám\na náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z. z.“)\nžiadala o vrátenie nehnuteľností prostredníctvom výzvy na vydanie nehnuteľností. Keďže mesto\nk vydaniu nehnuteľností nepristúpilo, podala na okresnom súde žalobu.\n4. Okresný súd vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 19 C 13/1996 z 30. mája 1997 tak,\nže žalobu zamietol z dôvodu, že výzva sťažovateľky neobsahovala žiadosť o vydanie budovy Domu\numenia, ktorý bol postavený v roku 1963, a tiež preto, lebo slúži na účely kultúry, teda ani nie je\nmožné túto budovu vydať. Po podanom odvolaní krajský súd uznesením č. k. 16 Co 494/97\nz 26. marca 1998 prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že Dom\numenia bol postavený v roku 1963, a preto ak sa v konaní preukáže, že došlo iba k zmene stavby,\nmôže byť táto vydaná.\n5. V poradí druhým rozsudkom (č. k. 19 C 13/1996 zo 14. novembra 2007) okresný súd rozhodol\ntak, že žalobe vyhovel. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 53/2008 z 8. októbra 2008\nrozsudok okresného súdu potvrdil. Následne však najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 88/2009\nz 31. mája 2010 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu“) zrušil potvrdzujúci rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd rovnako zrušil druhý rozsudok\nokresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom týchto zrušení bolo, že vo veci bolo\npotrebné (i) najprv vyriešiť otázku aktívnej legitimácie žalobkyne a potom to, (ii) či pôvodná stavba\nsynagógy v dôsledku prestavby nezanikla, resp. či sa ne/zachovala pôvodná povaha stavby, a tiež\nto, (iii) či sú splnené zákonné podmienky na vydanie veci v zmysle § 7 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 282/1993 Z. z.\n\n2\n\n6. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 19 C 13/1996 z 12. januára 2017 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.\nOtázku aktívnej legitimácie sťažovateľky v bode 46 odôvodnenia rozsudku okresný súd uzavrel tak,\nže „V konaní nebolo preukázané kedy a ako zanikla KŽMC ani ako vznikla žalobkyňa, preto je\nmožné prisvedčiť obrane žalovaného, že nebolo v konaní preukázané, že na žalobkyňu prešiel\nmajetok KŽMC. Teda žalobkyňa v konaní jednoznačne nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu\nv konaní...“.\nPokiaľ išlo o to, či kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok,\nokresný súd uviedol, že «... má za to, že boli dostatočne spochybnené závery znalca ohľadne\nhodnoty predmetných nehnuteľností v čase ich predaja a že nebolo v konaní dostatočným spôsobom\npreukázané, že dojednaná kúpna cena bola v zjavnom nepomere k hodnote veci, a teda že šlo\no nápadne nevýhodné podmienky. Navyše, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v konaní bolo\npreukázané, že ŽNO v Košiciach ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy sama ponúkla v r. 1948\na opätovne v r. 1955 predmetné nehnuteľnosti „ako dar“ za podmienky, že „obdarovaný“ uhradí\njej záväzky na nich sa viažuce a 300.000 Kčs, že počet Židov v Košiciach po vojne rapídne klesol\n(cca na 1/20), že už nevyužívali predmetné nehnuteľnosti na ich pôvodný účel a z toho možno\nvyvodiť, že vzhľadom na nevyhnutnosť starať sa o udržiavanie predmetných nehnuteľností\nvlastníctvo uvedených nehnuteľností pre ŽNO sa stalo skôr ťarchou, stratilo preň zmysel\na je uveriteľné, že uprednostnila ich „darovanie“ či predaj za cenu nižšiu s tým, že sa zbaví\nzáväzkov s nimi spojených a ešte k tomu niečo vyťaží.».\nVo vzťahu k posúdeniu toho, či predmetom vydania má byť pôvodná vec – synagóga alebo už vec\nnová – Dom umenia, okresný súd konštatoval, že podľa Občianskeho zákonníka vec v právnom\nzmysle charakterizuje prvok jej samostatnosti. Základným predpokladom súčasti veci je, že nemôže\nbyť od hlavnej veci oddelená bez toho, že by sa tým vec ako celok znehodnotila. Znamená to\nfyzickú neoddeliteľnosť, ale aj funkčné znehodnotenie. Súčasť veci zdieľa, čo sa po právnej stránke\ntýka, osud veci hlavnej. Tak to je aj vtedy, ak sa v dôsledku faktického spojenia stala súčasťou veci\ntaká vec, ktorá bola predtým samostatnou. Na tomto základe okresný súd uviedol: «V danom\nprípade sa bývalá synagóga stala súčasťou hlavnej veci „Domu umenia“. Ak teda Dom umenia bol\nvyhlásený ako celok za kultúrnu pamiatku bez ohľadu na používaný názov bužňa, či unifikovaný\nnázor NKP synagóga neznamená to, že si pôvodná synagóga podľa občianskeho zákonníka\nzachovala svoj pôvodný charakter (modlitebňa).» Okresný súd zároveň zdôraznil, že zmyslom\nreštitučných právnych predpisov je zmiernenie, nie odstránenie niektorých, teda nie všetkých\nmajetkových krívd. V občianskoprávnej oblasti, akou sú aj reštitučné spory, je potrebné pojem\nstavby vykladať ako jedinečný výsledok stavebnej činnosti, ktorý je možné podľa jeho technických\nvlastností individualizovať (Najvyšší súd Českej republiky v sp. zn. 28 Cdo 2794/2010). Vo vzťahu\nk prístavbe okresný súd uviedol: „... vykonanými stavebnými prácami došlo k spracovaniu veci\nv právnom slova zmysle, kedy sa z pôvodnej veci – synagógy vytvorila vec iná - Dom\numenia, od pôvodnej odlíšená vzhľadovo i funkčne, zmenila sa jej podstata, stratila svoj pôvodný\nstavebno-technický charakter. Došlo k jej zásadnej prestavbe - k zmene podstaty nehnuteľnej veci,\na to z hľadiska druhu, obsahu - účelu i rozsahu nehnuteľnosti aj k výmene prvkov dlhodobej\nživotnosti.“ Napokon okresný súd konštatoval, že od roku 1963 Dom umenia tvorí jeden nový\narchitektonický stavebnotechnický a prevádzkový (funkčný) komplex ako jediný ucelený objekt\nso samostatnou funkciou nielen do vnútra komplexu, ale aj vo vzťahu k okoliu či vonkajším\n3\n\npomerom. Výstavbou Domu umenia v rámci zásadnej prestavby pôvodná stavba synagógy stratila\nsvoju identitu (charakter stavby) a je iba súčasťou stavby Domu umenia. Podstatným tiež je, že\nakýmkoľvek zásahom smerujúcim k rozdeleniu či oddeleniu súčasti (bývalého objektu synagógy)\nod hlavnej veci (Dom umenia) by došlo k znehodnoteniu veci.\n7. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\ntak, že prvoinštančné rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd pripustil, že odôvodnenie rozsudku\nokresného súdu nezodpovedá úplne požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“) a zásadám ustálenej rozhodovacej praxe, avšak táto skutočnosť nemá\nvplyv na jeho vecnú správnosť, lebo právny záver súdu o dôvode, pre ktorý sťažovateľke nemožno\npredmetnú nehnuteľnosť vydať, je v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami.\nKrajský súd poukázal na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné najprv\nskúmať aktívnu legitimáciu sťažovateľky. V tejto súvislosti uviedol, že sa plne stotožnil\ns argumentáciou sťažovateľky prezentovanou v odvolaní. Pokiaľ okresný súd žalobu sťažovateľky\nmeritórne posúdil, hoci ju rozsudkom zamietol, museli byť procesné podmienky vrátane aktívnej\nlegitimácie splnené. V opačnom prípade by musel okresný súd zákonom predpokladaným\npostupom odstraňovať nesplnenie procesných podmienok, k čomu však zo strany konajúceho súdu\nnikdy nedošlo. Napokon vo vzťahu k posúdeniu sťažovateľkinej legitimácie odvolací súd uviedol:\n„Z listín predložených v prílohe podania žalobkyne zo 6.4.2016 (č.1.1280-1281,1282,1284-1292)\na vyhotovených v rokoch 1947-1949 treba urobiť jednoznačný a nepochybný záver, že UZ ŽNO\nna Slovensku v Bratislave považoval za právnu nástupkyňu ŽNO pôsobiacich pred 2. svet. vojnou\nv Košiciach iba žalobkyňu.“\n8. Odvolací súd nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, že aj keby bola kúpna zmluva\nneplatným právnym úkonom, štát by nehnuteľnosti, o ktoré ide, vydržal. V nadväznosti na toto\ntvrdenie okresného súdu krajský súd považoval za správne tvrdenie sťažovateľky, že štát by\nnemohol nadobudnúť nehnuteľnosti v dobrej viere, pretože na hypotetickom pochybení právneho\núkonu sa podieľal, teda o ňom musel vedieť.\nNapokon krajský súd pristúpil k časti námietok o posúdení, či je vôbec možné stavbu vydať,\nresp. či vykonanými zmenami a prístavbou nedošlo k vzniku novej veci. V tejto súvislosti krajský\nsúd konštatoval, že nehnuteľnosť, ktorú sťažovateľka žiada vydať, je druhom sakrálnej stavby.\nPokiaľ strany sporu, ale i okresný súd poukazovali na rozhodnutia najvyššieho súdu a rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky, nie je možné ich zohľadňovať, keďže neriešia vydanie\nsakrálnej stavby. Z tohto dôvodu je nutné vychádzať výlučne zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho\nsúdu. Odvolací súd sa s posúdením okresného súdu vyjadreným v bode 108 odôvodnenia rozsudku\no charaktere stavby ako novej, podstatne zmenenej stotožnil a na zdôraznenie správnosti\nv podstatnom uviedol: „Záver, že pôvodná Synagóga rekonštrukciou (prestavbou) nestratila svoj\npôvodný charakter sakrálnej (religióznej) stavby by bolo možné urobiť len vtedy, ak by terajšia\nstavba (Dom umenia) mohla bez zásadných stavebných uprav slúžiť na pôvodný účel, čo však – ako\nto vyplýva z bodu 108 odôvodnenia rozsudku - nie je možné.“ V závere krajský súd konštatoval, že\nsťažovateľka nespochybnila rozhodnutie o zamietnutí žaloby o vydanie pozemkov.\n\n4\n\n9. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie a v časti dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP argumentovala nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu,\npričom tvrdila, že v priebehu konania neboli odstránené rozpory vo vykonanom dokazovaní,\nz odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nevyplýva nadväznosť medzi\nskutkovými zisteniami, racionálnymi úvahami a prijatými právnymi závermi. Tiež tvrdila, že\nodvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí neodôvodnil odklon od už vysloveného právneho\nnázoru zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu.\nV rámci namietaného odklonu [dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP] sťažovateľka\nargumentovala judikatúrou najvyššieho súdu R 53/1992, R 29/1999 a sp. zn. 2 Cdo 22/2005.\nDôvodiac uvedenými rozhodnutiami, tvrdila, že neboli splnené podmienky, aby súdy nižších\ninštancií na účely vrátenia veci mohli konštatovať, že došlo k zmene charakteru stavby vzhľadom\nna to, že prístavba pôvodnej stavby neprevyšovala podstatným spôsobom – dvojnásobne pôvodnú\nstavbu, ani čo sa týka zastavanej plochy, ani pokiaľ ide o výšku stavby.\n10. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky napadnutým uznesením odmietol.\nVo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Na úvod\npoukázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie (z 31. mája 2010, pozn.) v tejto veci,\nz ktorého citoval časť o pokynoch pre súdy nižších inštancií. Týmito pokynmi boli (i) skúmanie\naktívnej legitimácie sťažovateľky ako prvý krok, pričom až po jej kladnom vyriešení bolo potrebné\npristúpiť (ii) ku skúmaniu, či sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona\nč. 282/1993 Z. z. (okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, charakter stavby ako veci spôsobilej\nna vydanie). Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v nadväznosti na námietku\nsťažovateľky, že súdy nižších inštancií sa odklonili od právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom\nuznesení, uviedol: „V danej veci odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie po zrušení rozsudku\na vrátení veci na ďalšie konanie postupovali v súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho\nsúdu. Odvolací súd správne ustálil, že aktívna legitimácie žalobkyne je daná. Následne sa odvolací\nsúd správne zaoberal a vysporiadal len s podstatnými uplatnenými námietkami týkajúcimi sa\n(ne)preukázania splnenia zákonných podmienok pre vydanie nehnuteľností v zmysle § 7 ods. 1\npísm. b/ zákona č. 282/1993 Z. z. účinného od 1.januára 1994. Konštatoval, že súd prvej inštancie\nvo vzťahu k žalobnému návrhu o vydanie stavby úplne zistil skutkový stav, ako aj vec správne\nprávne posúdil, preto sa v tejto časti stotožnil aj s jeho odôvodnením. Na zdôraznenie správnosti\ndoplnil, že žalobkyňa v spore nepreukázala, že by si synagóga aj po rekonštrukciách zachovala svoj\npôvodný (religiózny) charakter. Záver, že pôvodná synagóga rekonštrukciou (prestavbou)\nnestratila svoj pôvodný charakter sakrálnej stavby by bolo možné urobiť len vtedy, ak by terajšia\nstavba (Dom umenia) mohla bez zásadných stavebných úprav slúžiť na pôvodný účel, čo však nie je\nmožné. Odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené v bodoch 32 až 43 v spojení s odôvodnením\nuvedeným súdom prvej inštancie najmä v bodoch 83 až 108 (týkajúcich sa posúdenia stavby), na\nktoré odvolací súd poukázal, nemožno považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“\nNajvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že jeho odôvodnenie spĺňa\nvšetky atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Zároveň zdôraznil, že Civilný sporový poriadok\nvyslovene umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie a tiež odvolací súd musí\nposkytnúť odpovede na otázky pre vec podstatné. Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasila s procesným\npostupom odvolacieho súdu v rámci hodnotenia dôkazov, resp. s nevykonaním ďalších dôkazov,\n5\n\nktoré neboli relevantné pre opodstatnenosť uplatneného nároku, nemožno uvažovať o porušení jej\nprocesných práv. Podľa názoru dovolacieho súdu „Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade\nzodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia\nrozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\na právnym posúdením.“. Napokon dovolací súd zdôraznil, že nemôže v dovolacom konaní\nformulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\npretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní súd nemá\nmožnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie\nskutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\nK namietanému neodôvodnenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe a od kasačnej\nzáväznosti najvyšší súd poukázal na časť odôvodnenia odvolacieho súdu, v ktorej výslovne uviedol,\nže pri posudzovaní charakteru stavby bol viazaný názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné vychádzať z účelu zákona č. 282/1993 Z. z.,\na zároveň, že predmetom vydania môžu byť len tie veci (stavby), ktoré v čase vydania existujú\na zachovali si svoj pôvodný charakter. Následne najvyšší súd konštatoval správnosť záverov, že\npôvodná synagóga v rámci vykonaných stavebných zmien stratila svoju pôvodnú identitu a stala sa\nsúčasťou novej stavby Domu umenia slúžiaceho na úplne odlišné účely. V tejto súvislosti uviedol:\n„V danom prípade posúdenie súdmi nižších inštancií, či stavba existuje alebo zanikla ako vec\nv právnom zmysle nemožno vyhodnotiť ako odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ani ako\nporušenie kasačnej záväznosti, preto dovolateľka neopodstatnene namietala vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP.“\n11. Pokiaľ išlo o odmietnutie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, najvyšší súd konštatoval,\nže „dovolateľka poukázala na R 29/1999, R 53/1992 a rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Cdo 22/2005. Uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom nevymedzila (§ 432 ods. 2 CSP), lebo v dovolaní zároveň podotkla, že\nzásadnú otázku vymedzila v odvolaní a odvolací súd na ňu neodpovedal.“. V nadväznosti\nna uvedené dovolací súd poukázal na to, že podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť\ntak, že dovolateľ poukáže na svoje podanie pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím\nsúdom.\nNapriek tomu najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľkou uvedenému rozsudku sp. zn. 2 Cdo 22/2005\npoukázal na to, že z neho vyplýva, že spracovaním nie je možné nadobudnúť vlastníctvo iba časti\ncudzej veci a že nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej“ stavbe je možné, len pokiaľ pôvodná\nstavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej\nstavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia.\nZ judikátu R 29/1999 najvyšší súd citoval právnu vetu: „za demoláciu stavby v zmysle § 14 zákona\nč. 403/1990 Zb., kedy vec prestáva existovať v zmysle práva, treba považovať takú deštrukciu\npôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného\npodlažia Ak na mieste takto zdemolovanej stavby bola postavená nová stavba, i keď druhovo\nzhodná, v takomto prípade nejde o zhodnotenie stavby v zmysle § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona\nč. 403/1990 Zb, ale o zriadenie novej stavby na pozemku na mieste pôvodnej zaniknutej stavby“\n\n6\n\nZ judikátu R 53/1992 Najvyššieho súdu Českej republiky vyplýva, že v prípadoch prestavby\na prístavby nehnuteľností treba posudzovať, či sa stali súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti, či nedošlo\nk podstatnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo k zmene druhu stavby, prípadne či vznikla nová\nnehnuteľná vec.\nNapokon najvyšší súd k tejto časti dovolania uviedol: „K rozhodnutiam najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Cdo 22/2005, R 29/1999, R 53/1992, na ktoré dovolateľka poukázala v súvislosti\nuplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, preto dovolací súd uvádza, že\nsa týkali odlišných skutkových okolností ako boli v danej veci, preto posúdenie otázky, či stavba\nsynagógy jej prestavbou existuje alebo zanikla ako vec v právnom zmysle (súdmi nižších inštancií)\nnemožno považovať za ich odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“ Na základe\nuvedeného najvyšší súd v tejto časti dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n12. K odmietnutiu dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sťažovateľka uviedla, že v podanom\ndovolaní vymedzila ako právnu otázku to, že krajský súd na posúdenie otázky vzniku novej veci\n(resp. zmeny charakteru stavby) aplikoval vlastné kritériá a neaplikoval právne významné kritériá\nvyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Hoci táto otázka nebola priamo\na výslovne uvedená spôsobom označenia právnej otázky jednou vetou, v zmysle rozhodovacej\npraxe ústavného súdu je zrejmé, že vymedzenie právnej otázky nemožno izolovať len na jednu\nprípadnú vetu alebo na formálne vymedzenie. Sťažovateľka vo vzťahu k tejto časti napadnutého\nuznesenia najvyšší súd kritizuje aj v tom, že podľa nej ide o vnútorný rozpor odôvodnenia, pokiaľ\nna jednej strane najvyšší súd konštatoval nesplnenie náležitosti riadne vymedziť dovolací dôvod\na na druhej strane konštatoval, že judikatúra, na ktorú sťažovateľka poukazovala, vychádzala\nz odlišných skutkových okolností. Za absurdnú a absolútne alibisticky vytrhnutú z kontextu\npovažovala sťažovateľka tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší súd tvrdil,\nže právnu otázku vymedzila iba odkazom na podané odvolanie. V naznačenej súvislosti\nsťažovateľka aj citovala príslušnú pasáž dovolania. V tejto časti argumentácie napokon\nsťažovateľka uviedla: «Najvyšší súd, namiesto splnenia si povinností pokúsiť sa vyabstrahovať\nprávnu otázku, vo vzťahu ku ktorej sťažovateľka v dovolaní namietala odklon, sa uchýlil\nk „slovíčkareniu“ a vytrhávaniu z uceleného kontextu výlučne sledujúc konečný účel v podobe\nodopretia práva na meritórny prieskum podaného dovolania, čím v konečnom dôsledku\nsťažovateľke flagrantným spôsobom odoprel právo na prístup k spravodlivosti.»\n13. Sťažovateľka v otázke eventuálnej zmeny pôvodnej veci na novú poukázala na to, že už\nv zrušujúcom uznesení najvyšší súd poukázal na rozhodnutie R 53/1992. V zmysle tohto\nrozhodnutia k zmene charakteru stavby by mohlo dôjsť len vtedy, ak by prístavba mala\ndvojnásobnú plochu oproti pôvodnej stavbe. V prejednávanej veci však nešlo o prístavbu veľkosťou\nzastavanej plochy podstatne (dvojnásobne) presahujúcu rozmery pôvodnej stavby – synagógy\na rovnako prístavba ani výškou nepresahovala pôvodnú stavbu. Jednoznačne teda neboli splnené\npodmienky, aby mohli príslušné súdy na účely vrátenia veci konštatovať, že došlo k zmene\ncharakteru stavby. V danom prípade ide o zjavný skutkový a právny exces (nejde len\n7\n\no prehodnocovanie skutkových a právnych záverov, ale o stav, ktorý nemá podklad vo vykonanom\ndokazovaní a relevantnej právnej úprave). Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež argumentuje, že\nv rozhodnutí R 53/1992 neboli okrem veľkosti zastavanej plochy žiadne iné kritéria, na základe\nktorých by bolo možné posudzovať zmenu charakteru stavby. Pokiaľ okresný súd a krajský súd ako\nrelevantné kritériá posudzovali aj funkčné a účelové využitie, nerešpektovali ustálenú judikatúru.\nAk sťažovateľka poukazovala na rozhodnutia R 29/1999 a sp. zn. 2 Cdo 22/2005, potom tak urobila\nv zmysle zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí totiž vyplýva, že\npredpokladom novej stavby je aj to, že nesmie ísť iba o úpravu veci, ale predmetom spracovania\nmusí byť vec ako celok. S uvedeným súvisí skutočnosť, že sťažovateľka dobovými listinami\npreukazovala, že stavebnými prácami bola uskutočnená prístavba, ktorú ako legálny pojem\ncharakterizuje to, že pôdorysne rozširuje pôvodnú stavbu a je s ňou prevádzkovo spojená,\nno nemení jej identitu.\n14. K porušeniu princípu právnej istoty a kasačnej záväznosti uznesením najvyššieho súdu\nsťažovateľka uviedla: „... Najvyšší súd nedal na rozsiahle dovolacie námietky sťažovateľky\n[ktorými odôvodňovala dovolací dôvod jednak podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. a okrajovo aj\ndovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Csp] v podstate žiadne rozumné a právne (resp. ústavne)\nakceptovateľné vysvetlenie nemožnosti primeranej aplikácie sťažovateľkou uplatňovaných\nrozhodnutí spadajúcich pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (R 29/1999,\nR 53/1992).“\nSťažovateľka zdôraznila, že „Najvyšší súd absolútne ignoruje úlohy, ktoré boli zrušujúcim\nuznesením Najvyššieho súdu uložené súdom nižších inštancii a to konkrétne postupovať\npodľa rozsudku NS ČR R 53/1992... Krajský súd a Najvyšší súd totiž dospeli k tomu, že došlo\nk zmene charakteru stavby, avšak z dôvodu iných kritérií (vágnych, nejasných a absolútne\nirelevantných, čo bude bližšie rozobraté v ďalšom texte), nepochádzajúcich z ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, teda ich závery sú presne opačné, ako v prípade, ak by\npostupovali podľa kasačného právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom uznesení Najvyššieho\nsúdu, teda konkrétne tak, že bolo možné dospieť k jedinému logickému a zmysluplnému záveru\no tom, že nedošlo k zmene charakteru stavby z dôvodu nenaplnenia kritérií uvedených v rozsudku\nNS ČR R 53/1992.“.\n15. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,\nsťažovateľka tvrdí: „... odôvodnenie nedáva v podstate žiadnu relevantnú odpoveď na jej obsiahlu\nargumentáciu odôvodňujúcu uplatnený dovolací dôvod. Pokiaľ totiž sťažovateľka uviedla rozsiahlu\nargumentáciu voči množstvu konkrétnych častí odôvodnenia rozsudku Krajského súdu, ktoré\nvo svojom súhrne mali za následok celkovú nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť tohto rozhodnutia,\nstrohé konštatovanie v rozhodnutí Najvyššieho súdu o tom, že Krajský súd sa vysporiadal\nso všetkými podstatnými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci a rozsudok Krajského\nsúdu spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z C. s. p., a následné uvedenie všeobecných\nprávnych východísk porušenia práva na spravodlivý proces v súvislosti s nedostatkami\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia, možno považovať za prejav svojvôle v odôvodnení súdneho\nrozhodnutia...“\n\n8\n\nIII.\nVyjadrenie odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n16. Zúčastnená osoba v konaní pred ústavným súdom doručila svoje vyjadrenie k ústavnej sťažnosti\n7. júna 2023. Mesto vo vyjadrení uviedlo, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje\nza vecne správne, jeho odôvodnenie za presvedčivé a v podrobnostiach naň vo vyjadrení odkázalo.\nZúčastnená osoba zdôraznila, že sťažovateľka nesplnila podmienky na vyslovenie prípustnosti\ndovolania, čo je nevyhnutným predpokladom na jeho meritórne posúdenie. Podľa názoru\nzúčastnenej osoby všeobecné súdy správne vyhodnotili okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného\ndokazovania, a jasným spôsobom deklarovali, prečo nie je možné požadované nehnuteľnosti\nsťažovateľke vydať.\nIII.2. Vyjadrenie odporcu:\n17. Najvyšší súd vyjadrenie k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 13. júna 2023. Sudkyňa\nspravodajkyňa vo vyjadrení uviedla, že vec prejednávajúci senát posudzoval dovolanie „ako celok,\nv snahe autenticky porozumieť obsahu dovolania s prihliadnutím aj na predmet sporu, dĺžku jeho\ntrvania (konanie začaté v roku 1996) a s prihliadnutím najmä na už vyslovený právny názor\nnajvyššieho súdu v danej veci v uznesení z 31. mája 2010 sp. zn. 4 Cdo 88/2009 uvedený v bode 23\nuznesenia z 24. augusta 2022, sp. zn. 6 Cdo 46/2020, ktorým boli súdy nižších inštancií viazané.“.\nK namietanému právnemu posúdeniu a jeho nedostatočnému odôvodneniu najvyšší súd citoval\nz bodu 34 odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva, že na podklade výsledkov\nvykonaného dokazovania a po zhodnotení všetkých kritérií nešlo iba o zmenu pôvodnej stavby, ale\no zásadnú prestavbu, ktorej výsledkom bol vznik novej veci.\n18. Vo vzťahu k posúdeniu procesnej prípustnosti dovolania uplatneného podľa § 421 CSP dovolací\nsúd dodal, že sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri posudzovaní\nskutkového stavu či pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajú kritériám\nuvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n19. V závere vyjadrenia sudkyňa spravodajkyňa uviedla, že s argumentáciou sťažovateľky\no porušení označených práv nesúhlasí.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n20. Sťažovateľka ústavnému súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila repliku\nk vyjadreniu najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby 17. júla 2023. Podľa názoru sťažovateľky\nnajvyšší súd nevenoval jej argumentácii pozornosť a jeho vyjadrenie nemožno považovať\nza adekvátnu reakciu.\n\n9\n\nK záveru najvyššieho súdu, že dovolaciu otázku vymedzila neprípustným spôsobom – odkazom\nna podané odvolanie, sťažovateľka uviedla, že tento je nenáležitý a ani v hrubých rysoch\nnezodpovedajúci obsahu dovolania.\n21. Sťažovateľka zároveň v replike prezentovala nesúhlas s tvrdením najvyššieho súdu, že\nv dovolaní iba polemizovala s rozhodnutím odvolacieho súdu. Uviedla, že z dovolania je absolútne\nzrejmé, že „namietala absolútne kruciálnu otázku, teda to, že Krajský súd v rozpore s ustálenou\nrozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu a v rozpore so záväzným právnym názorom vyjadreným\nv zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu určil diametrálne odlišné rozhodujúce kritériá\npre posúdenie otázky vzniku novej stavby, a rovnako namietala aj to, že Krajský súd žiadnym\nrozumným spôsobom nevysvetlil, resp. neodôvodnil zásadný odklon od ustálenej rozhodovacej\npraxe (nakoľko prosté tvrdenie o tom, že vzhľadom k tomu, že išlo o sakrálnu stavbu, akékoľvek\nrozhodnutia, ktoré sú súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nie sú\nna prejednávaný prípad aplikovateľné, spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia Krajského súdu, ktoré\nani z ústavnoprávneho hľadiska nie je udržateľné).“.\n22. Sťažovateľka sa v ďalšej časti repliky zamerala na vyjadrenie zúčastnenej osoby. Poukázala\nna mylné chápanie skutkových a právnych otázok zúčastnenou osobu uvedených v jej vyjadrení.\nV tejto súvislosti uviedla, že nenamietala zistený skutkový stav, v rámci ktorého bolo ustálené,\nže stavba pôvodnej synagógy je výškou aj zastavanou plochou rozsiahlejšia ako novovybudovaná\nčasť Domu umenia, a rovnako tak bolo ustálené, že nedošlo k takej deštrukcii, že by nebolo\nrozpoznateľné prvé nadzemné podlažie. Podstatou dovolania je, že v danom prípade nastalo\n„... opomenutie aplikácie ustálenou rozhodovacou praxou stanovených kritérií pre určenie vzniku\nnovej stavby, a namiesto toho aplikovanie vlastných, nových a v podstate svojvoľných kritérií.\nAplikácia kritérií stanovených ustálenou rozhodovacou praxou na zistený skutkový stav pritom\npri žiadnej zmysluplnej interpretácii nie je otázkou skutkovou, ale ide výlučne o právnu otázku.“.\n23. Okrem uvedeného sťažovateľka znova argumentovala, že právny názor najvyššieho súdu\nvyjadrený v jeho zrušujúcom rozhodnutí bol pre krajský súd a následne i dovolací súd záväzný, teda\npokiaľ predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie obsahovalo výslovné uvedenie konkrétneho\nrozhodnutia spadajúceho pod ustálenú rozhodovaciu prax, krajský súd a ani najvyšší súd neboli\noprávnené s týmto záverom polemizovať a prekrúcať ho, ale boli povinné bezpodmienečne splniť\núlohy stanovené v rámci kasačného právneho názoru, a to vrátane nevyhnutnej aplikácie tam\nvýslovne uvedeného rozhodnutia.\n24. V závere sťažovateľka zhrnula, že najvyšší súd neposkytol odpovede na námietky vyčítané\nv rozsudku krajského súdu, a to „... - námietky týkajúce sa toho, že Krajský súd sa nevysporiadal\ns tvrdeniami sťažovateľky o tom, že účel využitia stavby je vo svojej podstate definovaný len\nrozhodnutím užívateľa stavby\n- námietku týkajúcu sa záveru Krajského súdu o tom, že stavba bez podstatných stavebných úprav\nnemôže slúžiť na sakrálne účely, ktorý záver je v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním;\n\n10\n\n- námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozsudku Krajského súdu z dôvodu,\nže z jeho obsahu nemožno vyvodiť, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej\nsúvislosti, resp. čo vôbec bolo z niektorých dôkazov zistené a na základe akých dôkazov\na podľa akých úvah ustálil skutkový stav.“.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n25. Ťažisko námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva\nna súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva vlastniť majetok je založené\nna tvrdení, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil jej dovolanie z hľadiska prípustnosti v zmysle\nCivilného sporového poriadku.\n26. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako\naj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby\npráva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej\njurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“\ndosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje\nv konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom\nna poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť\n(m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\nPrávo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces a tvorí\njeho esenciálny prvok (III. ÚS 875/2016 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nGolder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).\n27. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam\nzo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré vymedzujú prípady, keď je\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.\n28. Vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ústavný súd nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu\nvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo\nrozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n\n11\n\n29. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo\nk (i) neprimeranému posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)\nk nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia, pokiaľ ide o niektoré podstatné\nargumenty sťažovateľky ako dovolateľky.\n30. Poslednou spornou otázkou v danej veci ostalo, či zmeny vykonané na nehnuteľnosti majú\nalebo nemajú za následok vznik novej veci. Práve od tohto posúdenia sa totiž odvíja kompenzácia\nsťažovateľky v rámci uplatnených reštitučných nárokov.\n31. Sťažovateľka v dovolaní v nadväznosti na § 420 písm. f) CSP argumentovala nedostatočnou\nodôvodnenosťou rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka poukázala v dovolaní na to, že krajský súd\nkonštatoval, že nehnuteľnosť, o ktorú sťažovateľke ide, je druhom sakrálnej stavby a z toho dôvodu\nnemožno na vec aplikovať rozhodovaciu prax vyjadrenú v predchádzajúcich rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu a okresného súdu. Z dovolania potom jasne vyplýva, že sťažovateľka vadu\nzmätočnosti odôvodnila tým, že „Krajský súd v takýchto prípadoch musí presvedčivým spôsobom\nvysvetliť, prečo kritérium sakrálneho charakteru stavby je natoľko zásadné, že nemožno v danom\nprípade aplikovať ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu týkajúcu vydávania nehnuteľností,\nku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok.“. V tejto súvislosti ďalej zdôraznila, že právna úprava\nnepozná osobitný druh stavby označenej ako sakrálna či religiózna. S prihliadnutím na rozhodnutie\nsp. zn. 4 Cdo 88/2009 (zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu, pozn.) podľa názoru sťažovateľky\nprezentovaného v dovolaní jej odvolací súd neodôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom, prečo na daný\nprípad, čo sa týka určenia možného vzniku novej stavby, nemôžu byť aplikované kritériá\nvyplývajúce z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Aj prostý záver krajského súdu, že sporná\nnehnuteľnosť nemôže byť využívaná na sakrálne účely, považovala sťažovateľka za neodôvodnený\na nepreskúmateľný. Podľa jej názoru totiž účel, na ktorý bude stavba využívaná, je otázkou\nkonkrétnej vôle. Vnútornú rozpornosť rozsudku krajského súdu sťažovateľka vyčítala, že na jednej\nstrane poukázala na to, že krajský súd označil stavbu ako sakrálnu, no na strane druhej tvrdil, že\nsakrálny charakter stratila. Napokon tvrdila, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom\nokresného súdu je nepreskúmateľný, keďže neuvádza, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil\na z ktorých dôkazných prostriedkov vychádzal. Rovnako tak rozsudok krajského súdu neobsahoval\nodpovede na otázky týkajúce sa vykonaných prác súvisiacich s prístavbou v nadväznosti na závery\nznaleckého posudku, podľa ktorého „Synagóga si aj po rekonštrukciách zachovala svoj pôvodný\n(religiózny) charakter.“.\n32. K namietanej vade zmätočnosti dovolací súd uviedol, že krajský súd postupoval v súlade\ns právnym názorom vyjadreným v zrušujúcom rozhodnutí. Následne uviedol, že krajský súd sa\nzaoberal posúdením splnenia podmienky aktívnej legitimácie sťažovateľky a nesplnením\npodmienok na vydanie nehnuteľnosti podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z.\nV nadväzujúcej časti potom dovolací súd poukázal na tie časti dovolaním napadnutého rozhodnutia,\nktoré sa zaoberali prestavbou a charakterom stavby, až napokon uzavrel, že argumentácia\nodvolacieho súdu je koherentná, prijaté závery sú konzistentné, logické a presvedčivé.\n\n12\n\n33. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje, že najvyšší súd\nnedal žiadnu odpoveď na sťažovateľkou nastolenú otázku jasne vyplývajúcu z podaného dovolania,\nprečo práve sakrálny charakter stavby je tým znakom, pre ktorý nie je možné vo veci aplikovať\nkritériá vyplývajúce z judikatúry najvyššieho súdu. Pritom túto otázku považovala sťažovateľka\nvo svojej veci za kľúčovú. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že najvyšší súd\nnevenoval konkrétnym dovolacím námietkam vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti (bod 28)\nžiadnu pozornosť a v odôvodnení napadnutého uznesenia na nich nereagoval, prípadne tak urobil\nvyslovene formálnym spôsobom. Pokiaľ z vykonaného dokazovania (znaleckého posudku)\nvyplýval pomer medzi pôvodnou a súčasnou stavbou v dôsledku vykonaných stavebných prác\nv spojení s rozpoznateľným charakterom nehnuteľnosti, potom paušálne hodnotenia najvyššieho\nsúdu v opísaných súvislostiach nemožno bez ďalšieho odôvodnenia považovať za dostatočné\nz hľadiska posúdenia ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\n34. Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nV prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné\ns čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 243/07).\n35. Pokiaľ sťažovateľka namietala absolútny nedostatok odôvodnenia odvolacieho súdu vo vzťahu\nku konkrétnym právnym/skutkovým otázkam, potom úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať, či:\n- námietky sťažovateľky sú podstatné, a to s prihliadnutím na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou\nsporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04); a\n- ak ide o také námietky, ktoré majú podstatný význam, či sa s týmito námietkami odvolací súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, a to ústavne súladným spôsobom.\n36. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP. Najvyšší súd v tejto časti dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd konštatoval,\nže sťažovateľka neprípustným spôsobom odkázala na podania v skorších štádiách konania, čo je\npodľa § 433 CSP neprípustné. Na druhej strane však napriek tomuto záveru v stručnosti uviedol,\nže judikatúru, ktorou sťažovateľka tvrdený odklon odôvodňovala, nie je možné aplikovať z dôvodu\nrôznych skutkových okolností.\n37. V zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\n13\n\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n38. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP podmieňuje prípustnosť dovolania kumuláciou dvoch\npredpokladov, a to že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia konkrétnej právnej\notázky a zároveň že pri jej riešení nastal odklon od praxe dovolacieho súdu.\nZ toho ústavný súd vyvodzuje, že minimálnou požiadavkou vecného posúdenia prípustnosti\ndovolania musí byť poskytnutie zrozumiteľnej odpovede na otázku, či boli oba predpoklady\nprípustnosti splnené, resp. ktorý z nich splnený nebol a z akých dôvodov.\n39. Najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania záverom, že sťažovateľka nevymedzila dovolací\ndôvod zákonom predpokladaným spôsobom.\n40. Ústavný súd preskúmal podané dovolanie sťažovateľky podľa § 421 CSP v nadväznosti\nna odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska jeho prípustnosti a konštatuje,\nže záver dovolacieho súdu o nevymedzení dovolacieho dôvodu nepovažuje za ústavne konformný.\nBez veľkej námahy možno z podaného dovolania vyabstrahovať právnu otázku, (i) či realizovaná\nprestavba a prístavba pôvodnej stavby má za následok vytvorenie novej veci (rezultujúc v závere\no nutnosti považovať túto stavbu za nespôsobilú vydania z dôvodu zániku pôvodnej veci), a to\npri posúdení cez prizmu kritérií zániku veci vyplývajúcich z ustálenej judikatúry, a tiež otázku\n(ii) právnej relevancie sakrálneho charakteru stavby, prípadne právnej relevancie zmeny charakteru\na jeho rozsahu v nadväznosti na spôsobilosť stavby byť predmetom reštitučného vydania.\n41. Záver najvyššieho súdu o sťažovateľkinom nevymedzení dovolacieho dôvodu zákonom\npožadovaným spôsobom absolútne nekorešponduje s obsahom dovolania a je ústavne neudržateľný.\nPovinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba\nvnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,\na tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením\nprípustnosti viazaný a skúma ju aj sám (m. m. I. ÚS 336/2019, I. ÚS 51/2020).\nObsah práva na spravodlivý proces vyžaduje okrem iného aj naplnenie požiadaviek na určitú\nkvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, notabene ak ide o rozhodnutie o dovolaní. Všeobecne je\npotrebné zdôrazniť, že je povinnosťou všeobecného súdu poskytnúť sporovým stranám v každom\nprocesnom štádiu náležité odpovede na ich podstatné námietky v miere zodpovedajúcej\nokolnostiam prejednávanej veci. Ústavný súd zároveň jedným dychom zdôrazňuje, že sám nemá\nambíciu hodnotiť, či sťažovateľkou podané dovolanie je prípustné podľa § 421 CSP, čo by bolo\nneprípustným zásahom do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke posudzovania\nprípustnosti dovolania (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), tvrdí však, že aj záver o neprípustnosti\ndovolania musí byť riadne, nie iba formálne odôvodený. Ani argument predostretý vo vyjadrení\ndovolacieho súdu, že vo veci sťažovateľky dovolací súd prihliadal aj na dĺžku konania, nemôže\nústavný súd akceptovať. Uplynutie takmer 27 rokov od začiatku konania nezbavuje od povinnosti\n\n14\n\nzodpovedným spôsobom poskytnúť odpoveď aj na tú poslednú otázku, osobitne to platí v prípade,\nkeď na konkrétnej okolnosti (sakrálny charakter) založí súd konečné rozhodnutie.\n42. Vychádzajúc z uvedených názorov, ústavný súd uzatvára, že odôvodnenie napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nje paušalizované a nedalo náležité odpovede na jej podstatné námietky, takže ním bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n43. Podľa sťažovateľky má porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu pre ňu aj\npriamy negatívny dopad na vlastníctvo, čo vedie k porušeniu jej práva na ochranu majetku,\nresp. práva vlastniť majetok.\n44. Hoci ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným uznesením porušil\nzákladné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces, vo vzťahu k základnému\nprávu na vlastníctvo dospel k záveru, že toto pochybenie všeobecného súdu per se nepredstavuje\nzásah do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to najmä\ns prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd mal výhrady proti odôvodneniu napadnutého\nuznesenia a neposudzoval prípadný relevantný dopad argumentov, na ktoré najvyšší súd dostatočne\nnereagoval, na rozhodnutie vo veci samej. Pretože vo veci sťažovateľky ústavný súd za danej\nsituácie nezistil reálny zásah do tohto jej základného práva, ústavnej sťažnosti v tejto časti\nnevyhovel [§ 133 ods. 1 a contrario zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“); bod 4 výroku nálezu].\n\nV.\nVrátenie veci na ďalšie konanie\n45. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n46. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie\nveci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby\ntomuto návrhu vyhovel (výrok 2). Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1\nzákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\n47. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv\npotrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci\n15\n\npodľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyjadrenými v tomto náleze.\nVI.\nTrovy konania\n48. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 758,53 eur.\n49. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba\nodmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je v sume 193,83 eur a hodnota režijného\npaušálu predstavuje sumu 11,63 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva\núkony právnej služby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu) a jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2023 (replika).\nZákladná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2023 je v sume 208,67 eur\na hodnota režijného paušálu predstavuje sumu 12,52 eur. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky\nv konaní pred ústavným súdom predstavujú teda sumu 632,11 eur, ktorá sa vzhľadom\nna skutočnosť, že advokát je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje o 20 % na výslednú\nsumu 758,53 eur.\n50. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. septembra 2023\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolanie-prípustnosť", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolacie dôvody-zmätočnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cdo/46/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "459afbe2-9c75-4b98-b0af-0a38ab74e8f6:9310e9a6-5573-4225-9a9b-79305069f6f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1517217408.1", "spisova_znacka": "5Co/310/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/310/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1517217408.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bbb26f43-d04f-4caf-a4e8-5a57cf756f93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.199.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 199/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 199/2025 z 10. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.199.2025.2"}, {"guid": "fed84649-0a1e-4310-a590-c330c366deff:9130f26e-b49c-48ed-b641-b839e011fc59", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200572.1", "spisova_znacka": "7Svk/32/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/32/2025 z 25. 6. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200572.1"}, {"guid": "48b2d18d-563a-4fa3-ab61-8c0f18083be0:918f4ac9-1259-4acc-bcdd-3fdbde5361dc", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:7022200619.1", "spisova_znacka": "7Svk/35/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/35/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:7022200619.1"}, {"guid": "58f4d7cc-ec5d-48d7-bbd5-c278cd7c3ebb:88ec83a3-9969-4a9c-9a3e-2e989528ee88", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:4020200422.1", "spisova_znacka": "7Svk/27/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/27/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:4020200422.1"}, {"guid": "55783fb0-1310-4914-84bb-a433dac34cfe:8e818599-61a5-4832-be8e-5f9afb4187aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200523.1", "spisova_znacka": "7Ssk/69/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/69/2023 z 28. 5. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200523.1"}, {"guid": "9c3e79c2-0130-4532-aeb4-36bd7703b903:bee986cc-8cfc-4226-9951-75f2efa696b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200168.1", "spisova_znacka": "7Ssk/89/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/89/2023 z 28. 5. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200168.1"}, {"guid": "36053d7b-80cb-4089-a4ad-58c91956340c:aad190e2-00e3-4f70-8643-9192737cdd8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:3022200110.2", "spisova_znacka": "7Ssk/41/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/41/2023 z 30. 4. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-04-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:3022200110.2"}]}