{"guid": "ussr:ed1ab7bc-077a-4e99-b978-d2726277a245", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.149.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 149/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/2023 z 30. 3. 2023", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2023, sp. zn. II. ÚS 149/2023, ECLI:SK:USSR:2023:2.US.149.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2023-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ed1ab7bc-077a-4e99-b978-d2726277a245", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.149.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.149.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.149.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 149/2023-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, sudkyne\nJany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\nzastúpenej AZARIOVÁ\n& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, IČO 47 237 406, v mene ktorej koná\nadvokátka JUDr. Klaudia Azariová, proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 21 C 13/2019\nz 9. decembra 2021 a rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 49/2022 z 12. októbra 2022\ntakto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. januára 2023 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)\nč. k. 21 C 13/2019 z 9. decembra 2021 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom\nKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 49/2022 z 12. októbra 2022\n(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\nSťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie označených práv napadnutými rozhodnutiami a požaduje\nich zrušenie.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde\nproti žalovaným 1 až 5 domáhala určenia, že v návrhu špecifikované nehnuteľnosti patria\ndo dedičstva po jej právnom predchodcovi. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol\na svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľke sa nepodarilo preukázať, že jej právny\n\npredchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom dotknutých pozemkov, a rovnako sa jej nepodarilo\npreukázať, že by poručiteľ splnil podmienky vydržania na nadobudnutie vlastníckeho práva\nk pozemkom. Okresný súd vychádzal najmä zo skutočnosti, že medzi poručiteľom a právnym\npredchodcom žalovaného 1 bola v roku 1941 uzavretá neplatná kúpna zmluva. Neplatnosť kúpnej\nzmluvy okresný súd vyvodil z dobových reálií (arizácia majetku obyvateľov židovského etnika)\na tiež z úradne osvedčeného právneho úkonu z roku 1946, v ktorom poručiteľ vyhlásil, že kúpna\nzmluva medzi ním a jeho strýkom (právny predchodca žalovaného 1) bola iba formálna, kúpna cena\nnebola vyplatená a že súhlasí so spätným prevodom všetkých nehnuteľností, ktoré boli na neho\ntakým spôsobom formálne prevedené. Sťažovateľka síce v konaní predložila listinu z roku 1947,\nktorou poručiteľ svoje vyhlásenie zobral späť, avšak podpis na tejto listine nebol úradne osvedčený\na žalovaní jeho pravosť spochybnili (poukázali na rozdielnosť podpisov). Podľa okresného súdu\nsťažovateľka síce listinu z roku 1947 ako dôkaz predložila, no neuniesla dôkazné bremeno\no jej pravosti. Okresný súd tiež uviedol, že vo veci určenia, či pozemky patria do dedičstva,\nposudzoval výlučne možné vlastníctvo poručiteľa ku dňu jeho smrti, preto námietky týkajúce\nsa platnosti notárskej zápisnice, na podklade ktorej bol ako vlastník zapísaný žalovaný 1,\nnepovažoval za relevantné.\n3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia. Sťažovateľka tvrdila, že okresný súd nemal oprávnenie posudzovať platnosť zmluvy\nz roku 1941, a zároveň, že pre také posúdenie aplikoval nesprávnu právnu normu. Sťažovateľka\nzdôraznila, že právny predchodca žalovaného 1 ani jeho potomkovia sa nikdy nesnažili o vrátenie\nsporných pozemkov v rámci reštitučných konaní, čo svedčí o tom, že si boli vedomí,\nže nie sú ich vlastníkmi. Za nepreskúmateľný a nesprávny označila sťažovateľka záver okresného\nsúdu o nevierohodnosti dokumentu z roku 1947. Sťažovateľka tiež predložila súdu archívne\ndokumenty, ktorými preukazovala pohnútky, ktoré viedli k prepisu majetku pôvodného vlastníka\na ktorými prezentovala, že skutočným dôvodom prepisu majetku boli exekučné konania a dlhy\nprávneho predchodcu žalovaného 1. Tieto dokumenty sťažovateľka predložila krajskému súdu\nv rámci svojej dupliky a prezentovala ich ako novoty v odvolacom konaní. V odvolaní sťažovateľka\ntiež uviedla, že rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný a že prvoinštančný súd sa odmietol\nzaoberať notárskou zápisnicou o vydržaní, ktorá nemá zákonom vyžadované náležitosti,\nčím okresný súd legalizoval nezákonné nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným 1.\n4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd\nv odôvodnení rozsudku vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že pôvodný vlastník nežiadal pozemky\nreštitučne vrátiť v trojročnej lehote podľa zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti některých\nmajetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů\ndo majetku vcházejících v znení zákona 79/1948 Sb., uviedol, že na to nemal ani dôvod,\npretože povinná osoba majetok pôvodnému vlastníkovi dobrovoľne vrátila. Okrem toho uvedený\nzákon nemôže dopadať na majetkové prevody, ktoré neboli platné. Pokiaľ ide o pravosť\njednotlivých listín, krajský súd uviedol, že podpisy na listine z roku 1946 sú riadne úradne\nosvedčené, teda majú charakter verejnej listiny na rozdiel od listiny z roku 1947 predloženej\nsťažovateľkou. Ako nedôvodné postupne vyhodnotil krajský súd v bodoch 22 – 23 aj námietky\nsťažovateľky o identifikácii sporných pozemkov. Napokon sa krajský súd vysporiadal s dobovými\n2\n\ndokladmi, ktoré sťažovateľka predložila v priebehu odvolacieho konania, a neuznal ich ako novoty\n(predložené až 2 mesiace po skončení lehoty na podanie odvolania).\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým kritizovala notársku zápisnicu o vydržaní,\nna základe ktorej bolo vlastnícke právo k sporným pozemkom zapísané v prospech žalovaného 1.\nV tejto súvislosti popísala konkrétne dôvody, pre ktoré považuje notársku zápisnicu za nulitný\nprávny úkon. Zdôraznila, že notárska zápisnica bola vyhotovená 28. júna 2019, pričom okresný súd\nuznesením č. k. 14 D 475/2019 zo 4. júna 2019 začal dedičské konanie po poručiteľovi, právnom\npredchodcovi sťažovateľky. Až do zapísania žalovaného 1 ako vlastníka na podklade notárskej\nzápisnice bol ako neznámy vlastník na príslušnom liste vlastníctva evidovaný právny predchodca\nsťažovateľky. Vzhľadom na zmenu vlastníka tak bola sťažovateľka nútená podať žalobu o určenie,\nže nehnuteľnosti patria do dedičstva. V dôsledku tejto situácie nastala okolnosť,\nže to bola práve sťažovateľka, ktorá musela vlastníctvo poručiteľa ku dňu jeho smrti preukazovať,\npričom toto jeho vlastníctvo nebolo roky nikým spochybňované.\n6. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam sťažovateľka uviedla: „... okresný ani krajský súd\nžiadnym spôsobom neriešili nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade notárskou\nzápisnicou o vydržaní a naopak, žalobkyňa, ktorá nijako nezapríčinila danú situáciu a protiprávne\nprišla o predmet dedičstva, bola donútená historicky preukazovať vlastnícke právo, ktoré jej súdy\nneuznali. Výsledok rozhodnutia tak okresného ako aj krajského súdu teda je ten, že súdy priznali\nochranu žalovanému v 1. rade, ktorý získal pozemky protizákonné a následne k nim podiely\nreťazovo previedol na ďalšie osoby a naopak, súdny nepriznali žiadnu ochranu sťažovateľke\nako osobe, ktorej predok bol desiatky rokov na liste vlastníctva k pozemkom ako vlastník a desiatky\nrokov jeho vlastníctvo nebolo nijako spochybnené nikým.“\n7. Sťažovateľka spochybňovala aj to, ktoré pozemky boli predmetom komasácie, ROEP a následne\nvydržania, a uviedla, že okresný súd ani krajský súd sa týmito dôkazmi vôbec nezaoberali,\nčo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Vo veci konajúce súdy legitimizovali\nnezákonnú notársku zápisnicu, čím odopreli súdnu ochranu vlastníkovi, ktorého vlastníctvo nebolo\ndesiatky rokov spochybňované.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n8. Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1\nústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,\nktorými bola jej žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnom\npredchodcovi, zamietnutá.\n\n3\n\n9. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal rozhodovaciu\nčinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný\nsúd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú\nústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nepripúšťajú, aby si sťažovateľ\nako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.\nNaopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada\no ústavnú ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany\nsvojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu\nústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv\nv konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným sporovým\nporiadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07, II. ÚS 339/2020).\nIII.1. K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu:\n10. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu k namietanému\nporušeniu základných práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu\npodľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\n11. Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\n12. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie ako riadny opravný prostriedok,\na preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal krajský\nsúd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc\nústavného súdu.\nIII.2. K porušeniu práv rozsudkom krajského súdu:\n13. Ústavný súd hneď v úvode tejto časti opätovne poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení\nsťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže\ndomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,\nktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva\nv tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného\nsúdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný\nsúd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje\naž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným\nsúdom podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne\npozri sp. zn. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 137/2019).\n4\n\n14. K pojmu procesný postup súdu (ako určujúcemu limitu na dovolací prieskum) Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí č. k. 6 Cdo 98/2017 z 31. januára 2019\nuviedol: „Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach\npráve pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo\nna spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite\nodôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu\nrozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby,\nako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu\nna jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť\nsa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne\nargumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva\nv takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p.,\ntreba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne\ndôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci,\nprípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná,\nže rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.“\n15. Za arbitrárne, resp. nedostatočne odôvodnené je treba považovať rozhodnutie všeobecného súdu\naj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,\nktoré v danej situácii prichádzajú do úvahy (I. ÚS 154/2005).\n16. Nedostatočné odôvodnenie rovnako aj arbitrárnosť akéhokoľvek rozhodnutia majú za následok,\nže nie je možné spoľahlivo zistiť, na základe čoho orgán predmetné rozhodnutie vydal, na základe\nakých skutkových zistení a právnych záverov postupoval, a preto nie je možné spoľahlivo\npreskúmať toto rozhodnutie.\n17. Najvyšší súd v rozhodnutí č. k. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017 prezentoval názor,\nže „Citované ustanovenie § 420 písm. f) C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť\ndovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu\nporušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle\ntohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým\nv zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému\nale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne\nzaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,\nna zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného\npostupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutia spravodlivosti).“. Obdobné názory najvyšší súd prezentoval aj v rozhodnutiach\n5\n\nč. k. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 publikovanom v Zbierke č. 3/2019, č. k. 3 Cdo 3/2018\nz 13. decembra 2018, č. k. I Obdo 45/2017 z 22. marca 2018.\n18. Z analyzovaných rozhodnutí možno urobiť záver, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobená\nbuď nedostatkom odôvodnenia, alebo arbitrárnosťou rozhodnutia je porušením základného práva\nna spravodlivý proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a z týchto dôvodov najvyšší súd pripustil, že aj tento dôvod môže byť spôsobilým\ndovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, keď posúdil rozhodnutie\nsúdu ako výsledok procesného postupu súdu a jeho kvalitu ako odraz kvality poskytnutej ochrany\npráva na spravodlivé súdne konanie.\n19. Ústavný súd v tomto prípade považuje za potrebné zdôrazniť, že síce otázka posúdenia,\nči sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v konkrétnej veci\nv rámci takéhoto konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,\nnie do právomoci ústavného súdu, čo však zároveň nevylučuje, že ústavne konformné posúdenie\nvlastnej právomoci najvyšším súdom je ústavným súdom následne preskúmateľné v konaní\no ústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 559/2018).\n20. Sťažovateľka sa domnieva, ako to v ústavnej sťažnosti prezentuje, že v jej prípade neexistuje\niný súd, na ktorom by mohla účinne uplatniť ochranu označených práv. Ústavný súd\nvšak poukazuje na to, že sťažovateľkou prezentované nedostatky v postupe krajského súdu\nako súdu odvolacieho (nedostatky v odôvodnení, nevysporiadanie sa s predloženými dôkazmi)\nmohla uplatniť prostredníctvom § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, v zmysle\nktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Ústavný súd tak konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť uplatniť ochranu\nsvojich označených práv prostredníctvom v jej prípade účinného právneho prostriedku,\nktorý jej poskytujú príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku, teda prostredníctvom\ndovolania.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú\na ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. marca 2023\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dedenie, dedičstvo", "zápisnica-notárska", "vlastníctvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/13/2019", "guid": "a3d9f8ff-af5f-4204-8398-8af227368a4e:db8f95fd-f92c-4ead-b227-6d4ffda1a272", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b81dbe10-0285-4f83-9f96-a7fc8f85ff24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 339/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 339/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2020.1"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:9c2388d8-f282-4f8f-af51-dd740a47179a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.137.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2019 z 13. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-13", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.137.2019.1"}, {"guid": "ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/07 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:3abba93b-781b-459c-b94d-04592dc26bef", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 161/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 405, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3abba93b-781b-459c-b94d-04592dc26bef"}, {"guid": "4a2be678-cf24-4710-b857-e9ec2c584231:1cb2b903-a011-4b95-91f8-c153c092ccb6", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/49/2022", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/49/2022 z 12. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-10-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4a2be678-cf24-4710-b857-e9ec2c584231:1cb2b903-a011-4b95-91f8-c153c092ccb6"}], "citovane_v": []}