{"guid": "ussr:38267ec4-66d1-49ee-b397-4f8dd08de35e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.72.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 72/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 72/2023 z 7. 9. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. septembra 2023, sp. zn. I. ÚS 72/2023, ECLI:SK:USSR:2023:1.US.72.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2023-09-07", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Odmietnutie dôkazného návrhu v trestnom konaní a možnosti ústavnoprávneho prieskumu", "pravna_veta": "I. Základné východiská ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým tento odmietol návrh na doplnenie dokazovania stranou konania, môže vychádzať (čo i len implicitne) z posúdenia troch základných kritérií, a to (a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia, či (b) bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania (čím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by mali byť dôvody súdu na odmietnutie jej dôkazného návrhu) a napokon (c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania (tzv. Perna test). \n\nII. Bez zrozumiteľného, logického a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdu nemožno za obvyklý postup prijať stav, ak súdy vykonajú dôkazy navrhnuté obžalobou a dôkazy navrhnuté obhajobou odmietnu s odôvodnením, že už existuje dostatočná dôkazná báza pre odsúdenie obžalovaného. Rešpektovanie záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvoláva potrebu vyvážene posúdiť a preskúmať nielen verziu skutočností prezentovaných obžalobou, ale aj takú verziu vo vzťahu k rozhodujúcim okolnostiam prípadu, ktorou sa bráni obhajoba. Nie je možné vylúčiť ani situáciu, že dôkazný stav bude natoľko presvedčivý, že dôkazné návrhy obhajoby môžu byť súdom v individuálnych okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotené ako nadbytočné. Na to však musí nadväzovať pregnantná súdna argumentácia, ktorá tento postup vysvetlí bez vyvolania pochybností o spravodlivosti samotného konania.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-3", "nazov": "čl. 40 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-40", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/38267ec4-66d1-49ee-b397-4f8dd08de35e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.72.2023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.72.2023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.72.2023.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 72/2023-64\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej\na sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon\nväzby Leopoldov, zastúpeného JUDr. Ivanou Halahijovou, advokátkou, Kalinčiakova 33,\nBratislava, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 To 7/2013 z 13. mája 2014\na uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021 b o l o\np o r u š e n é právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021\nz r u š u j e v časti výroku vzťahujúcej sa na osobu sťažovateľa\na v e c m u v z r u š e n e j č a s t i v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n797,31 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. augusta 2021 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 38 ods. 2 a čl. 40\n\nods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. PK-1T\n10/2012-5692 z 28. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok špecializovaného trestného súdu“)\na rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľ navrhuje\nrozsudok špecializovaného trestného súdu, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) č. k. 4 To 7/2013 z 13. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“)\na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021 (ďalej aj „uznesenie\nnajvyššieho súdu“; spolu s rozsudkom najvyššieho súdu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) zrušiť.\nZároveň navrhuje priznať mu primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur, ako aj náhradu trov\nkonania pred ústavným súdom.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 72/2023-37 z 9. februára 2023 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nna ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17\nods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny\na práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 To 7/2013 z 13. mája\n2014 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021. Vo zvyšnej časti\nústavnú sťažnosť odmietol.\n3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu\nbol sťažovateľ (okrem iných) uznaný za vinného:\n- v 1. bode zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny\npodľa § 296 Trestného zákona;\n- v 2. bode z obzvlášť závažného zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1\na 2 písm. a) a ods. 4 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného\nzákona;\n- vo 4. bode z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4\npísm. c) s poukazom na § 138 písm. a) a j) a § 141 písm. a) Trestného zákona;\n- v 5. bode zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 4\npísm. b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona;\n- v 6. bode zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4\npísm. b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona a\n- v 10. bode z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 3 písm. b)\ns poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1\nTrestného zákona na tom skutkovom základe, ako to je uvedené vo výrokovej časti\nrozsudku, za čo bol odsúdený podľa § 144 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 37\npísm. a) a h) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a 7, § 39 ods. 2 písm. a) a ods. 3\npísm. a) a § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere\ndvadsiatich piatich rokov.\nZároveň špecializovaný trestný súd podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sťažovateľa\nzaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia\na podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad na tri roky.\nV zmysle § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona tiež rozhodol, že zhabáva originály listín\n2\n\npochádzajúcich od sťažovateľa, ktoré boli nájdené 20. apríla 2011 v Ústave na výkon väzby\nLeopoldov, a originály listín u neho zaistené 20. mája 2011 pred stretnutím s obhajcom,\npričom vlastníkom veci sa podľa § 83 ods. 2 Trestného zákona stal štát. V zmysle § 287 ods. 1\nTrestného poriadku ho tiež zaviazal na náhradu škody jednotlivým poškodeným špecifikovaným\nv rozsudku špecializovaného trestného súdu.\n4. Proti všetkým výrokom rozsudku špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ [a ďalší\nobžalovaní a proti výrokom o treste aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)] odvolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 4 To 7/2013 z 13. mája 2014 tak (okrem iného, pozn.),\nže podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa (a prokurátora úradu špeciálnej\nprokuratúry, ako aj ďalších troch obžalovaných) zamietol.\n5. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ (okrem iných) dovolanie z dôvodov podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného poriadku, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením\nč. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021 tak, že ho v zmysle 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n6. Proti napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje\nv niekoľkých argumentačných okruhoch.\n7. V súvislosti so svedkom\nsťažovateľ namieta použitie dôkazov\nzabezpečených po 23. marci 2011, a to tak všetkých nasledujúcich výpovedí tohto svedka,\nako aj priestorových zvukových záznamov, ktorých použitie v trestnom konaní nebolo podľa\njeho názoru a s poukazom na judikatúru najvyššieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu č. k.\n2 To 15/2015 z 25. októbra 2016, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky 1/2017) možné. Uvádza, že s touto jeho argumentáciou sa najvyšší súd\nv podstate stotožnil, avšak aj tak v rámci rozhodovania o (ním) podanom dovolaní dospel\nk nesprávnemu záveru, že obvinení nenamietali použiteľnosť uvedených dôkazov. Prezentuje názor,\nže najvyšší súd si „celkom zjavne nedôsledne naštudoval predmetný spisový materiál“, keďže\nna nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a porušenie § 117 Trestného poriadku\na od toho sa odvíjajúcu nezákonnosť získaných dôkazov poukazoval v rámci podaného odvolania,\nako aj jeho doplnenia (ktorého rozhodnú časť v ústavnej sťažnosti citoval). Sťažovateľ uvádza,\nže nezákonnosť konania svedka\nnamietal, pričom úlohou všeobecných súdov\nje podľa jeho tvrdenia „nezákonnosť jeho konania skúmať a s poukazom na nezákonnosť jeho\nkonania prijať záver o nepoužiteľnosti následne získaných dôkazov“. Najvyšší súd (odvolací\na ani dovolací senát) sa týmito jeho námietkami nezaoberal, keď sa obmedzil na konštatovanie,\nže obsah sťažovateľovho doplnenia odvolania nemožno klasifikovať ako námietku použiteľnosti\nvýpovedí svedka\npo 23. marci 2011. V tejto súvislosti upriamil pozornosť\naj na odvolanie obhajcu\n, ktorý predmetnú skutočnosť v podanom odvolaní\nnamietal, ako aj na to, že súd je priamo z úradnej moci povinný skúmať zákonnosť predložených\ndôkazov, pričom nie je povinnosťou obvinených upozorňovať súd na nezákonnosť dôkazov\npredložených prokuratúrou. Sťažovateľ dopĺňa, že zaznamenanie priestorového odposluchu\n3\n\nna základe príkazov sudcov pre prípravné konanie nebolo v súlade s Trestným poriadkom, keďže\ntieto neboli riadne odôvodnené.\n8. Sťažovateľ ďalej namieta, že mu neboli doručené odvolania ostatných obžalovaných\npred verejným zasadnutím, a teda nemal možnosť sa s nimi dôsledne oboznámiť. Vyplývala z nich\npritom podstatná zmena dovtedajších postojov obžalovaných\na\n,\nktorí sa nielen priznávali k vlastnej trestnej činnosti, ale usvedčovali z páchania trestnej činnosti\naj jeho samotného. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd priznal zásah do jeho práv v súvislosti\ns predmetnou námietkou, avšak nie takej intenzity, že by dosahovala zásadné porušenie jeho práva\nna obhajobu, keďže odvolací súd na verejnom zasadnutí oboznámil podstatný obsah spisu,\na súčasne sa aj\na\nvyjadrovali k svojim podaniam, k čomu sťažovateľ\nnemal pripomienky. Konštatuje porušenie práva na obhajobu, ako aj jeho práva na spravodlivý\nproces tak zo strany špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu [s poukazom\nna rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 12. 11. 2019, Adamčo\nproti Slovenskej republike, č. 45084/14].\n9. Porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ vidí aj v súvislosti\nso zamietnutím jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka\nbez akéhokoľvek odôvodnenia. Uvádza, že špecializovaný trestný súd odkázal na nemožnosť jeho\nzabezpečenia v prípravnom konaní, pričom sám sa ani nepokúsil o jeho predvolanie. Výsluch tejto\nosoby bol pritom dôležitý tak pre posúdenie skutkového stavu, ako aj právnej kvalifikácie.\nSťažovateľ argumentuje, že skutky v bode 4 a 5 rozsudku špecializovaného trestného súdu\nboli preukazované vo vzťahu k jeho osobe len na základe výpovede svedka\n,\npodľa ktorého mal byť ich objednávateľom práve\n.\n10. Sťažovateľ tvrdí, že v dovolaní namietal znenie skutkových viet popisujúcich jednotlivé skutky,\nv ktorých nie je explicitne konštatované, že by boli spáchané členmi zločineckej skupiny. Námietka\nsťažovateľa smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu v časti, v ktorej poukázal na to, že štruktúra\nzločineckej skupiny bola popísaná v skutku v bode 1 rozsudku špecializovaného trestného súdu.\nTakýto „odkaz“ (pri posudzovaní právnej kvalifikácie skutku) na iný skutok sťažovateľ považuje\nza popretie účelu zákona. Sťažovateľ tiež prezentuje názor, že právna úprava platná v rozhodnom\nčase odporuje zásade, že nikto nemôže byť opakovane trestaný za ten istý skutok – ne bis in idem\nz dôvodu, že trestné je samotné členstvo v zločineckej skupine a zároveň spáchanie trestného činu\nv rámci členstva v zločineckej skupine, čo spôsobuje „drakonické zvyšovanie trestnej sadzby\nna doslova likvidačné tresty“.\n11. Sťažovateľ argumentuje, že v dovolaní namietal zaujatosť senátu špecializovaného trestného\nsúdu, pričom sa nestotožňuje so spôsobom, akým sa najvyšší súd k predmetnej časti vyjadril,\nkeďže len poukázal na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k.\nTpj 11/2017 z 5. apríla 2017 pod č. 15 (ďalej aj „stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu“). Je toho názoru, aby „výklad tak závažnej otázky, na riešenie ktorej existujú rôzne názory\npriamo na Najvyššom súde, poskytol Ústavný súd Slovenskej republiky, ako orgán, ktorému\nje určená právomoc výklad práva poskytovať.“.\n12. Dňa 15. decembra 2021 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie ústavnej sťažnosti,\nv ktorom sťažovateľ poukázal na rozsudok ESĽP z 25. 11. 2021 vo veci Mucha proti Slovenskej\nrepublike (ďalej aj „rozsudok ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike“), v súvislosti\n4\n\ns ktorým akcentuje potrebu prihliadnuť naň pri posudzovaní jeho ústavnej sťažnosti.\nV konkrétnostiach uvádza: „... Špecializovaný trestný súd v Pezinku v senáte zloženom z predsedu\nsenátu\na členov senátu\na\nmimo\niné rozsudkom zo dňa 13.8.2012, pod spisovou značkou PK-1T/10/2012, schválil na hlavnom\npojednávaní dohodu o vine a treste podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku uzavretú dňa 13.8.2012\nmedzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry a obžalovaným\na obžalovaným\n, na podklade ktorej bol obžalovaný\nuznaný vinným zo spáchania skutkov v bode 1.) a 5.) napadnutého rozsudku Špecializovaného\ntrestného súdu zo dňa 28.5.2013. Už na začiatku dokazovania na hlavnom pojednávaní – dokonca\npred samotným prednesom obžaloby, tak senát Špecializovaného trestného súdu schválením dohody\no vine a treste prejudikoval vinu nielen obžalovaných, ktorí uzavreli dohodu o vine a treste,\nale aj ostatných obžalovaných, t. j. aj sťažovateľovu pokiaľ ide o skutky v bode 1.) a 5.)\nnapadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo dňa 28.5.2013.“\n13. Ďalšie doplnenie ústavnej sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 23. mája 2022.\nIšlo o reakciu samotného sťažovateľa (nie jeho právneho zástupcu) na uznesenie ústavného súdu\nč. k. I. ÚS 48/2022-15 z 26. januára 2022, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť\nako (sťažovateľovho) spoluobžalovaného v dotknutej trestnej veci. V danom podaní sťažovateľ\nzopakoval argumentáciu o nezákonnosti odposluchov a «činnosti svedka\nktorú\nvykonával ako agent, hoci ním „de iure“ nebol». Sťažovateľ zdôrazňuje schválenie dohody o vine\na treste\n, v ktorej podľa jeho názoru špecializovaný trestný súd verejne\nprejudikoval vinu aj za skutky iných osôb, ktorých sa dohoda netýkala, a to ešte pred tým, ako by\nvykonal dokazovanie. Táto dohoda je súčasťou trestného konania (sťažovateľa, pozn.) vedeného\nšpecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-1 T 10/2012 a bola vyhlásená v zložení senátu\nšpecializovaného trestného súdu, ktorý následne odsúdil ostatných spoluobžalovaných „a de facto\nani inak konať nemohol, lebo by nezachoval súlad s predchádzajúcim rozsudkom o vine a treste“.\nPodrobne pritom popisuje jednotlivé časti rozsudku ESĽP z 25. 11. 2021 vo veci Mucha proti\nSlovenskej republike (body 49 až 67), pričom označuje tie, v ktorých vidí totožnosť s jeho trestnou\nvecou.\n14. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (bod 2 tohto nálezu, pozn.) sťažovateľ doručil\nústavnému súdu 17. februára 2023 ďalšie doplnenie ústavnej sťažnosti. V ňom opätovne akcentuje\nzávery rozhodnutia ESĽP z 25. novembra 2021 vo veci Mucha proti Slovenskej republike.\nNad rámec už uvedeného upriamil pozornosť na existenciu uznesenia najvyššieho súdu č. k.\n4 Tost 24/2022 z 22. novembra 2022, ktorým najvyšší súd rozhodol o sťažnosti\nproti\nuzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. 1 Nt 1/2022 z 2. augusta 2022 o zamietnutí jeho\nnávrhu na obnovu konania podaný v nadväznosti na rozsudok ESĽP z 25. novembra 2021. Najvyšší\nsúd uvedené rozhodnutie špecializovaného trestného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\na rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej poukázal na rozhodnutie ESĽP z 15. decembra 2022 vo veci\nVasaráb a Paulus proti Slovenskej republike (v súvislosti s otázkou vykonávania dokazovania).\n\n5\n\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n15. Najvyšší súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril prostredníctvom vo veci konajúceho predsedu\nsenátu, ktorý v rozsahu sťažovateľom uplatnených námietok odkázal na obsah napadnutých\nrozhodnutí, v ktorých sa (podľa jeho presvedčenia) príslušné senáty jeho námietkami zaoberali.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n16. Sťažovateľ vo svojej replike podrobne popísal tri rozhodnutia ESĽP a aplikovateľnosť\nich záverov na jeho trestné konanie. Konkrétne išlo o rozsudok vo veci Adamčo proti Slovenskej\nrepublike z 12. 11. 2019, č. 45084/14, na ktorý odkázal v súvislosti s argumentáciou o nedoručení\nmu odvolania ostatných (v tom čase) spoluobžalovaných, z ktorých vyplývala podstatná zmena\nich dovtedajších postojov. Opätovne upriamil pozornosť aj na rozsudok vo veci Mucha proti\nSlovenskej republike z 25. novembra 2021, č. 63703/19, a to v súvislosti s otázkou namietanej\nzaujatosti vo veci konajúceho senátu špecializovaného trestného súdu a vysporiadania sa s touto\notázkou zo strany najvyššieho súdu. Poukázal aj na obdobnosť tohto prípadu s jeho trestným\nkonaním. V súvislosti s namietaným nevykonaním navrhovaného dokazovania a nedostatočnosti\nvysporiadania sa s takým postupom sťažovateľ akcentoval rozsudok ESĽP Vasaráb a Paulus proti\nSlovenskej republike z 15. decembra 2022, č. 28081/19 a 29664/19. V súvislosti s predmetnými\nskutočnosťami poukazuje na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.\n17. Ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov\nvrátane ich príloh a vyžiadanej časti spisu špecializovaného trestného súdu predložených ústavnému\nsúdu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 58 ods. 3\nzákona o ústavnom súde).\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením označených práv\n(bod 1 v spojení s bodom 19 tohto nálezu, pozn.) je založená na tvrdení o a) nedostatočnom\na nesprávnom vyhodnotení jeho argumentov o nezákonne získaných dôkazoch; b) neodstránení\npochybenia spočívajúceho v nedoručení mu odvolaní ostatných (v tom čase) obžalovaných\n(pred konaním verejného zasadnutia), z ktorých vyplývala podstatná zmena ich dovtedajších\npostojov; c) absencii odôvodnenia zamietnutia návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania\nvýsluchom svedka\na o d) nedostatočnom a nesprávnom posúdení otázky\nnamietanej zaujatosti/absencie nestrannosti senátu špecializovaného trestného súdu zo strany\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.\n19. Ústavný súd považoval v prvom rade za nevyhnutné ustáliť, vyslovenia porušenia ktorých práv\nsa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha. V návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite\nústavnej sťažnosti sťažovateľ síce označil základné práva a slobody, ktorých porušenie tvrdí,\navšak tieto práva bližšie pomenoval len vo vzťahu k namietanému čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48\nods. 2 ústavy (k tomuto článku je pomenovanie nesprávne). K špecifikácii ostatných označených\n6\n\nčlánkov (bod 1 tohto nálezu, pozn.) formou citácie a zvýraznenia jednotlivých namietaných častí\noznačených článkov pristúpil v časti IV ústavnej sťažnosti. K predmetnému konštatovaniu uvádza,\nže doslovná citácia príslušných ustanovení v ústavnej sťažnosti nie je nevyhnutná, treba však\nnamietané porušené základné právo alebo slobodu označiť dostatočne určito, najmä tam,\nkde príslušné ustanovenie ústavy či kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o základných ľudských\nprávach a slobodách obsahuje viacero práv. V tomto kontexte je zároveň potrebné uviesť,\nže viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti najmä petitom,\nteda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha,\nčím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky\nna poskytnutie ústavnej ochrany. Takto vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže\nbyť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej sťažnosti\n(tak ako to expressis verbis vyplýva z § 45 zákona o ústavnom súde), z ktorých ale musí\nzrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť ústavnoprávnemu\nprieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (vymedzený\npredmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami), na čo musí nevyhnutne vecne\nnadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa. Jedine\nza kumulatívneho splnenia týchto podmienok je tak potom možné prekročiť petit ústavnej sťažnosti\npri rešpektovaní ontologickej podstaty tohto ústavného inštitútu, potierajúc pritom prehnanú\nústavnoprávnu solemnitu, ktorej dôsledky by mohli ohroziť materiálnu ochranu sťažovateľových\nzákladných práv a slobôd (č. k. I. ÚS 514/2020 z 18. novembra 2020, č. 84/2020 ZNaU). Ústavný\nsúd sumarizuje, že v okolnostiach preskúmavanej veci definoval súvzťažnú ústavnoprávnu\nargumentáciu (mimo pomenovaných práv) aj vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy\na 6 ods. 2 dohovoru. Namietaný čl. 6 ods. 3 dohovoru obsahuje katalóg viacerých konkrétnych\nspôsobov „možného“ zásahu orgánu verejnej moci napr. do osobnej slobody fyzickej osoby,\nktorých konkrétne označenie (namietaného písmena) však nebolo prenesené ani do petitu ústavnej\nsťažnosti. Článok 8 ods. 2, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny zasa neboli pomenované ani v rámci\nčasti IV ústavnej sťažnosti, t. j. absentuje ich pomenovanie v petite ústavnej sťažnosti, ako aj ich\noznačenie v časti IV ústavnej sťažnosti. V nadväznosti na popísané skutočnosti preskúmal ústavnú\nsťažnosť tak, ako je uvedené v nasledujúcich bodoch tohto nálezu.\n20. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu prednesených námietok sťažovateľa v rozsahu\na z dôvodov, ktoré tento uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti, zamerajúc pritom svoju pozornosť\nna ústavnoprávne aspekty namietaných vád napadnutých rozhodnutí (časť II a bod 18 tohto\nnálezu, pozn.). V rozsahu tohto nálezu preskúmal, či skutočnosti namietané sťažovateľom v jeho\nústavnej sťažnosti majú oporu v spise a sú svojou povahou a intenzitou spôsobilé odobriť záver\no porušení základných práv sťažovateľa a následne privodiť kasačný zásah zo strany ústavného\nsúdu.\nIV.1. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu:\nIV.1.1. K namietanému porušeniu práv v kontexte posúdenia dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. e) Trestného poriadku:\n21. Ústavný súd sa v prvom rade zameral na posúdenie argumentácie sťažovateľa o zaujatosti\nvo veci konajúceho senátu prvostupňového súdu, s ktorou sa podľa jeho názoru najvyšší súd\nv rámci dovolacieho konania nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže poukázal\nlen na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. Tpj 11/2017\n7\n\nz 5. apríla 2017 pod č. 15. Predmetné tvrdenie sťažovateľ rozvinul v doplneniach ústavnej sťažnosti\no poukaz na podobnosť okolností jeho prípadu s tými, ktoré sú obsahom rozsudku ESĽP vo veci\nMucha proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP pristúpil k vysloveniu porušenia práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n22. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru (a medzi ktorými niet zásadných odlišností), patrí právo domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), ale aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.\n23. Nestrannosť sudcu, ktorý rozhoduje spor, je kľúčovou hodnotou súdnej moci. Len nestranné\nrozhodnutie môže byť spravodlivé. Nezávislosť súdov a sudcov ako dôležitá hodnota právneho\nštátu, ktorú ústavný súd intenzívne chráni, má v zmysle judikatúry tohto súdu len inštrumentálny\nvýznam (porovnaj PL. ÚS 52/99). Cieľ, ktorému nezávislosť slúži, je práve nestrannosť.\nNestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov,\nktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti\n(subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť nemá význam len z hľadiska\nvysluhovanej spravodlivosti pre konkrétny prípad, ale má aj širšie súvislosti. Prostredníctvom\nnestrannosti sudcov sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania,\nprávna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť (m. m. II. ÚS 36/2012,\nII. ÚS 44/2013, III. ÚS 39/2021, IV. ÚS 44/2023).\n24. Fundamentálnou úlohou ústavného súdu bolo teda v prvom rade preskúmať relevantnosť\nargumentácie sťažovateľa o neústavnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s jeho námietkou\nzaujatosti/absencie nestrannosti senátu špecializovaného trestného súdu vzhľadom\nna prejudikovanie sťažovateľovej viny už v rozhodnutí o schválení dohody o vine a treste iných\nobvinených.\n25. S poukazom na závery rozsudku ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike sťažovateľ\nv konkrétnostiach poukázal na rozsudok špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 10/20124130 z 13. augusta 2012, ktorý v senáte zloženom z predsedu senátu\na členov\nsenátu\na\nschválil dohodu o vine a treste uzatvorenú\nmedzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a obžalovaným\na medzi\nprokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a obžalovaným\n(ďalej len\n„dohoda o vine a treste z 13. augusta 2012“). Na jej podklade bol\nuznaný\nza vinného zo spáchania skutku v bode 1 a 3 predmetného rozsudku, v ktorého skutkových vetách\nbol sťažovateľ (okrem iných, pozn.) označený svojím menom a priezviskom ako účastný na týchto\nskutkoch, čím mal prvostupňový súd prejudikovať jeho vinu skôr, ako bol sťažovateľ právoplatne\nodsúdený. Sťažovateľ zdôraznil, že senát špecializovaného trestného súdu v tom istom zložení jeho\nčlenov následne rozhodol o jeho odsúdení rozsudkom č. k. PK-1 T 10/2012-5692 z 28. mája 2013\n(skutky v bodoch 1 a 5).\n\n8\n\nJudikatúra najvyšších súdnych autorít\n26. Ústavný súd považuje za potrebné najskôr poukázať na dotknutú judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej Únie (ďalej len „Súdny dvor“), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,\nna ktorú poukázal aj najvyšší súd v namietanom uznesení vydanom v dovolacom konaní.\n27. Už rozsudok Súdneho dvora vo veci C-377/2018 z 5. septembra 2019 sa týkal riešenia\nprejudiciálnej otázky vo vzťahu k správnej interpretácii práva na prezumpciu neviny v situácii,\nkeď je stíhaných viacero osôb za organizovanú trestnú činnosť, pričom jedna z týchto osôb\nsa rozhodne spolupracovať a uzatvoriť dohodu o vine a treste v samostatnom konaní.\nŠpecializovaný trestný súd v Bulharsku sa Súdneho dvora, opýtal či je v kontexte dohody, ktorou\nsa vina vopred uznáva, uzatvorenej medzi orgánom činným v trestnom konaní a osobou obvinenou\nzo spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva právo na prezumpciu neviny prekážkou\npravidla vnútroštátneho procesného práva, ktoré vyžaduje, aby sa v tejto dohode uvádzala účasť\nostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, na tomto trestnom čine a aby v nej boli\ntieto osoby identifikované. S poukazom na judikatúru ESĽP (rozhodnutie ESĽP z 27. februára 2014\nvo veci Karaman v. Nemecko, ES:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63), ako aj na to,\nčo v podstate uviedol generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, Súdny dvor vyhodnotil,\nže je potrebné čl. 4 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa\nv dohode, akou je dohoda vo veci samej, ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť\nobvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu,\nale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie\nje nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela,\na jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci\nsamostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.\nZ uvedených právny záverov tak vyplynuli dve podmienky, a teda že prezumpcia neviny nie je\nporušená v prípade, ak je uvádzanie označenia aj iných osôb, ktoré sa mali podieľať na trestnej\nčinnosti, nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu skutku osoby, ktorá má byť odsúdená (dohoda o vine\na treste), a súčasne je v dotknutom rozhodnutí jednoznačne a jasne uvedené, že ostatným osobám\nešte nebola vina zákonným spôsobom preukázaná.\n28. Uznesenie Súdneho dvora vo veci C-709/2018 z 28. mája 2020 sa týkalo riešenia ďalšej\nprejudiciálnej otázky, tentokrát už podanej zo strany Slovenskej republiky. Špecializovaný trestný\nsúd sa Súdneho dvora opýtal tri otázky. Vo vzťahu k prvej z nich a prvej časti druhej z nich Súdny\ndvor zhrnul, že špecializovaný trestný súd sa v podstate pýtal, či sa čl. 3 a 4 ods. 1 smernice\n2016/343 v spojení s čl. 47 druhým odsekom a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej\nlen „charta“) majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého\nproti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby\npre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou,\nktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa\nna skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine. V rozsahu tejto otázky Súdny dvor odkázal\nna svoje rozhodnutie C-377/2018 z 5. septembra 2019 a jeho uplatnenie mutatis mutandis s tým,\nže citované články smernice a charty nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého\nproti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby\npre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou,\nktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho\n9\n\nsa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine pod podmienkou, že uvedenie druhej osoby\nako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej\nzodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a súčasne, že v tom istom uznesení a/alebo\nobžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby\nnebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania\na rozhodnutia. Ďalšie otázky vyhodnotil Súdny dvor za zjavne neprípustné.\n29. Ústavný súd považuje na tomto mieste za nevyhnutné zdôrazniť, že výklad pravidla práva\nSpoločenstva, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci, objasňuje a v prípade\npotreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať\na uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri rozsudky z 27. 3. 1980, Denkavit italiana,\n61/79, Zb. s. 1205, bod 16; z 10. 2. 2000, Deutsche Telekom, C‑50/96, Zb. s. I‑743, bod 43,\nako aj Kühne & Heitz, bod 21). Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá\nkonštitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú\ndo času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri v tomto zmysle\nrozsudok z 19. 10. 1995, Richardson, C‑137/94, Zb. s. I‑3407, bod 33) (m. m. Kempter, C-2/06,\nz 12. 2. 2008, Zb. s. I-411, bod 35).\n30. Dotknutou otázkou (zachovaním práva na spravodlivý proces v spojení s právom na prezumpciu\nneviny a nestranný súd) sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku ESĽP Mucha\nproti Slovenskej republike, ktorý v tomto prípade poukázal (aj) na závery pertraktovanej judikatúry\nSúdneho dvora (bod 28 a 29 tohto nálezu). Z predmetného rozsudku vyplýva, že pri uplatnení zásad\ntýkajúcich sa nestrannosti v kontexte účasti sudcu na predchádzajúcich rozhodnutiach v tej istej\nveci vyslovil opodstatnenosť pochybností\no nestrannosti prvostupňového súdu\na porušenie jeho práva byť považovaný za nevinného až do preukázania jeho viny zákonným\nspôsobom. V tejto súvislosti bolo preto konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV konkrétnostiach ESĽP uviedol, že zmienky o sťažovateľovi (\n) a jeho konaní\nv rozsudkoch týkajúcich sa jeho spolupáchateľov (organizovaná trestná činnosť) nebolo možné\npovažovať za sformulované tak, aby sa zabránilo prípadnému predbežnému úsudku o jeho vine, t. j.\naby naznačovali, že v danom čase bol „iba“ obvinený a bol stíhaný v samostatnom trestnom konaní.\nZároveň sa ani v ich odôvodnení a ani na inom mieste neobjavila formulácia či iné vysvetlenie\nv zmysle, že by jeho vina nebola právoplatne preukázaná. Predmetné skutočnosti ESĽP konštatoval\nnapriek skutočnosti, že rozsudky odsudzujúce spolupáchateľov odkazovali na sťažovateľa\n) v dotknutej veci len jeho iniciálkami a prezývkou (považoval za zrejmé, že súd prvého\nstupňa dôkladne poznal jeho totožnosť). Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že prvostupňový súd\nv pertraktovanej veci považoval usvedčenie spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť konania\nvedeného proti nemu, t. j. mal podnet na zachovanie súladu s predchádzajúcimi rozsudkami.\nZároveň poukázal na to, že skutkové vymedzenie trestných činov pripisovaných sťažovateľovi\n(\nv danej veci bolo totožné s trestnými činmi jeho spolupáchateľov.\n31. Ústavný súd v tomto náleze nasledoval aplikačné východiská vyplývajúce z už uvedenej\njudikatúry Súdneho dvora a ESĽP. Vychádzal pritom z ich spoločných kritérií nevyhnutných\npre posúdenie tejto časti ústavnej sťažnosti, ktoré spočívali v tom, a) či bolo označenie sťažovateľa\n(\n), ktorý sa mal podieľať na dotknutej trestnej činnosti, nevyhnutné pre právnu\nkvalifikáciu skutku osoby, ktorá mala byť odsúdená (dohoda o vine a treste\na\n), a či b) súčasne bolo v dotknutom rozhodnutí (dohode o vine a treste\n10\n\na\n\n) jednoznačne a jasne uvedené, že ostatným osobám\n(mimo\na\n) ešte nebola vina zákonným spôsobom\npreukázaná. V kontexte uvedeného a pri zohľadnení konkrétnych okolností preskúmavanej veci\npreskúmal ústavnú udržateľnosť uznesenia najvyššieho súdu.\nAplikácia vyššie uvedených východísk v rámci preskúmania dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n32. Ústavný súd sa oboznámil so znením uznesenia najvyššieho súdu a dovolania sťažovateľa,\nz ktorých vyplýva, že dotknutú námietku sťažovateľ uplatnil aj v dovolacom konaní. Za podstatu\njeho dovolacej argumentácie najvyšší súd považoval vyslovené pochybnosti o nezaujatosti\na nestrannosti senátu prvostupňového súdu vzhľadom na prejudikovanie viny\n(a z toho vyplývajúce prejudikovanie viny sťažovateľa – uvedenie celého mena\npri schválení dohody o vine a treste\na\n) a viny sťažovateľa\nv rozhodnutí o schválení dohôd o vine a treste\na\n.\nNajvyšší súd sa s touto argumentáciou vysporiadaval v časti namietaného rozhodnutia, v ktorej\nsa zaoberal dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (s. 30 až 34\nuznesenia najvyššieho súdu, pozn.), so záverom o jeho nenaplnení. Konštatoval, že sťažovateľom\nuvádzaný prípad nepatrí medzi dôvody vylúčenia sudcu z prejednávania veci. Odkázal pritom\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého časť A v bode I až III citoval.\nZároveň doplnil, že názor najvyššieho súdu sa premietol aj do § 31 ods. 3 Trestného poriadku\n(účinného od 1. januára 2019), v zmysle ktorého dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je\nskoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených,\nktorých trestné činy spolu súvisia.\n33. Vo vzťahu k argumentácii o zaujatosti sudcov cez údajnú zaujatosť k\ndovolací súd uviedol, že prípadná zaujatosť sa posudzuje individuálne ku každému obvinenému.\nZároveň poukázal na to, že v dohode o vine a treste úplne iných obvinených nie je o sťažovateľovi,\nresp. jeho previazanosti s\nani zmienka. K rozsudku, ktorým bola schválená\ndohoda o vine a treste z 13. augusta 2012\na\n, najvyšší\nsúd ako dovolací súd vyhodnotil, že v predmetnej dohode síce nebolo v zmysle rozhodnutia\nSúdneho dvora (pozri bod 27 tohto nálezu, pozn.) uvedené, že proti ostatným obvineným (vrátane\nsťažovateľa, pozn.) sa vedie konanie a ich vina nebola právoplatne uznaná, avšak vzhľadom na to,\nže tieto dohody boli schválené na hlavnom pojednávaní v tej istej trestnej veci, posúdil uvádzanie\ndaných okolností za nadbytočné. Zároveň skonštatoval, že na tomto hlavnom pojednávaní\nbol prítomný aj sťažovateľ a jeho obhajca, ktorí nevzniesli pripomienky k tomu, že prokurátor\nnavrhol vypočuť ako svedkov tie osoby, u ktorých boli schválené dohody o vine a treste.\n34. Keďže v ústavnej sťažnosti sťažovateľ (okrem iného) namietal aj porušenie jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie v kontexte pochybností o nestrannosti vo veci konajúceho senátu\nprvostupňového súdu, ktorý podľa jeho názoru prejudikoval jeho vinu v rozsudku z 13. augusta\n2013, ktorým schvaľoval dohodu o vine a treste\na\ns príslušným prokurátorom, ústavný súd sa na účely komplexného posúdenia sťažovateľových\nnámietok oboznámil aj so znením predmetného rozsudku.\n35. Zo zistených skutočností je zrejmé, že vo veci konajúci senát rozhodoval v danom prípade\nv zložení, v akom následne rozhodol aj o vine sťažovateľa (rozsudkom špecializovaného trestného\nsúdu, pozn.).\nuzatvoril dohodu o vine a treste za skutky, ktoré sa v bodoch 1 a 3\n11\n\nich popisom/vymedzením skutkovej vety v zásade zhodujú s popisom skutkov v skutkovej vete\nobsiahnutej v bode 1 a 5 rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorým bol sťažovateľ (okrem\niných, pozn.) uznaný za vinného zo spáchania (v 1. bode) zločinu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a (v bode v 5) zločinu\npoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 141\npísm. a) Trestného zákona. V bode 1 a 3 skutku dohody o vine a treste z 13. augusta 2012\nbol sťažovateľ označený za člena zločineckej skupiny, a to najmä menom, priezviskom, ako aj jeho\npostavením v štruktúre tejto skupiny.\n36. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ ide o otázku, či bolo označenie sťažovateľa, ktorý sa mal\npodieľať na trestnej činnosti, nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu skutku osoby\n,\nktorý mal byť odsúdený (uzatvorená dohoda o vine a treste z 13. augusta 2012), ústavný súd\nnemôže vyhodnotiť, že by tu tento predpoklad nebol splnený (otázkou konkrétnej formy jeho\noznačenia sa ústavný súd v rámci svojej viazanosti rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti\nnezaoberal), čo nepochybne považoval za preukázané aj najvyšší súd. Predmetný záver je možné\noprieť o skutočnosť, že pokiaľ ide o zločin založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej\nskupiny podľa § 296 Trestného zákona vzhľadom na zákonnú definíciu takej skupiny v § 129 ods. 4\nTrestného zákona (štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb), musí skutok obsahovať aj skutkový\npopis uvedených znakov tak, aby predmetný skutok nemohol byť zamenený s iným.\n37. Ústavný súd sa ďalej zaoberal preskúmaním namietaného uznesenia najvyššieho súdu\nv kontexte druhého kritéria vymedzeného v bode 31 tohto nálezu. Konkrétne skúmal, či rozhodnutie\ndovolacieho súdu obsahuje ústavne udržateľný záver v otázke spôsobu, akým bolo v dohode o vine\na treste z 13. augusta 2012 definované, že sťažovateľovi (v tom čase) ešte nebola zákonným\nspôsobom preukázaná vina. Zo samotného rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste\nz 13. augusta 2012, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že takéto\ndefinovanie sa v dohode o vine a treste z 13. augusta 2012 nenachádzalo. Dovolací súd považoval\nuvedenie okolností, že sa proti sťažovateľovi vedie trestné stíhanie a jeho vina nebola právoplatne\nuznaná, za „nadbytočné“ (ako to sám vyslovil). K danému záveru dospel na základe toho,\nže dohoda o vine a treste z 13. augusta 2012 bola schválená na hlavnom pojednávaní v tej istej\ntrestnej veci. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle už uvedených skutočností túto argumentáciu\nnemožno z ústavného hľadiska akceptovať. Z namietaného uznesenia najvyššieho súdu\nje pritom jednoznačné, že o jednotlivých kritériách vymedzených ústavným súdom v bode 31\ntohto nálezu mal dovolací súd vedomosť, keďže na ne (na bod 45 rozhodnutia Súdneho dvora\nvo veci C-377/2018 z 5. septembra 2019 a rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-709/2018\nz 28. mája 2020 – pozri bod 27 a 28 tohto nálezu, pozn.) sám (pri posudzovaní opodstatnenosti\npodaného dovolania) poukázal priamo v namietanom uznesení.\n37.1. Pokiaľ ide o okolnosť, ktorou najvyšší súd odôvodňoval „odklon“ od jemu známej judikatúry\nSúdneho dvora (dohody o vine a treste boli schválené na hlavnom pojednávaní v tej istej trestnej\nveci), túto ústavný súd považoval za nedostatočnú hneď z dvoch dôvodov. Prvý z nich súvisí\ns otázkou nestrannosti súdu, ktorú je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho\na objektívneho hľadiska nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť\nsudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982 vo veci\nPiersach v. Belgicko). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych\nskutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne\n12\n\nnestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť\nvykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970 vo veci\nDelcourt v. Belgicko). Hoci sa v niektorých prípadoch môžu zdať pertraktované kritéria (bod 31\ntohto nálezu, pozn.) formalistickými, práve v nadväznosti na uvedenú teóriu zdania (t. j. hodnotenie\nobjektívnej perspektívy nestrannosti konajúceho súdu) má ústavný súd za to, že nie je možné\nich považovať bez ďalšieho za nadbytočné. Ústavný súd v tejto časti pre názornosť poukazuje\naj na bod 64 rozsudku ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP vymedzil,\nže prvostupňový súd považoval usvedčenie spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť konania\nvedeného proti nemu, a teda prinajmenšom na prvý pohľad mal zjavný podnet na to, aby zachoval\nsúlad s predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné zistenia v konaní proti\nsťažovateľovi by mohli podkopať dôveryhodnosť rozsudkov proti jeho spolupáchateľom.\n37.2. Druhý dôvod (podľa bodu 37.1. prvej vety tohto nálezu) vidí ústavný súd v kontexte\nuž uvedených záverov rozhodnutia Súdneho dvora C-709/2018 z 28. mája 2020. V predmetnom\nrozhodnutí bola z perspektívy už popísaných východísk testovaná aj slovenská právna úprava,\nv danom prípade v súvislosti s vyhlásením obžalovaného o vine podľa § 257 Trestného poriadku.\nSúdny dvor v podstate zotrval na svojich východiskách z predchádzajúcich rozhodnutí v podobných\nveciach, pričom zo samotného rozhodnutia vyplýva, že vo vzťahu k referenčných ustanoveniam\noznačeným súdom v uvedenej veci nie je vylúčené, aby v rámci trestného konania začatého proti\ndvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné\nčiny uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila\nvyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky\nvytýkané tejto druhej osobe o jej vine pod podmienkou dodržania kritérií podľa bodu 31 tohto\nnálezu. Pokiaľ teda Súdny dvor vyslovil takýto predpoklad v prípade schvaľovania vyhlásenia\nobžalovaného súdom, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených\nv obžalobe (ktoré súd robí uznesením, pričom takéto rozhodnutie ani nemá povahu meritórneho\nrozhodnutia, pozn.), o to viac to musí platiť v prípade dohody o vine a treste, ktorá sa schvaľuje\nzo strany všeobecného súdu rozsudkom (v tej istej trestnej veci). Pokiaľ všeobecné súdy nevideli\ndôvod na aplikáciu už zmienených východísk s odôvodnením, že nešlo o dve samostatné konania,\nv ktorých by súd rozhodoval v rovnakom zložení, ale išlo o jedno a to isté súdne konanie, takémuto\nargumentu nemožno poskytnúť ústavnoprávnu ochranu. Práve naopak, ak v jednom a tom istom\nkonaní súd rozsudkom schváli dohodu o vine a treste, v ktorom finálne uzavrie, že sťažovateľ\nsa mal dopustiť trestnej činnosti spolu s ostatnými osobami (bez akejkoľvek doložky, že konanie\nvo vzťahu k sťažovateľovi nie je ešte uzatvorené), je tým dokonca ešte viac umocnená potreba\nučiniť zadosť takým objektívnym prejavom nestrannosti, ktoré sú dostatočne kvalifikované\nubezpečiť objektívneho pozorovateľa (sťažovateľa ako osoby, voči ktorej sa trestné konanie vedie\nnevynímajúc), že súd, pred ktorým obžalovaný stojí, je stále nestranný.\n37.3. Najvyšší súd ako súd dovolací v namietanom uznesení tiež argumentoval, že k rovnakému\nzáveru o nestrannosti sudcu v prípade skôr uzatvorených dohôd o vine a treste tým istým sudcom\ndospel ESĽP 23. novembra 2010 aj vo veci Kriegisch proti Nemecku, č. 21698/06. Konštatoval,\nže samotná skutočnosť, že sudca už prejednával veci proti spoluobvinenému, sama osebe\nnepostačuje na vyvolanie pochybností o jeho nestrannosti. S poukazom na bod 544 rozhodnutia\nKhodorovskiy a Lebedev proti Rusku z 25. júla 2013 č. 11082/06 a č. 13772/05 tiež uviedol,\nže je potrebné skúmať, či predchádzajúce rozhodnutia obsahovali zistenia, ktoré prejudikovali vinu\nobvineného. Ústavný súd sa oboznámil aj so znením predmetných rozhodnutí, s ktorého závermi\n13\n\nsa v častiach, na ktoré poukázal najvyšší súd, dokonca stotožňuje, avšak tieto nemohli ovplyvniť\nzáver o ústavnej neudržateľnosti uznesenia najvyššieho súdu v pertraktovanej časti. Práve naopak,\naj v zmysle záverov označených rozhodnutí bolo potrebné skúmať, či tej-ktorej veci predchádzajúce\nrozhodnutia obsahovali zistenia, ktoré prejudikovali vinu obvineného – v tomto prípade dohoda\no vine a treste z 13. augusta 2012. Síce je aktuálny a správny názor, že ak pri rozhodovaní o návrhu\nna dohodu o vine a treste obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“, prvostupňový súd môže\nrozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení\nvo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu\nna dohodu o vine a treste, avšak ani predmetný zákonný postup nebráni splneniu druhého\npredpokladu vo vzťahu k objektívnemu prejavu nestrannosti konajúceho súdu, t. j. jednoznačného\nvyjadrenia skutočnosti v odôvodnení samotného rozhodnutia, že otázky viny a trestu sú predmetom\nsamostatného konania a do času schvaľovania dohody o vine a treste neboli ešte s konečnou\nplatnosťou vyriešené.\n37.4. Najvyšší súd sa v súvislosti s touto časťou odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal\naj na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (citoval pritom jeho časť A body I až III)\nso záverom, že názor, ktorý bol v tomto stanovisku prezentovaný, sa preniesol aj do legislatívneho\nprocesu a doplnenia § 31 Trestného poriadku o odsek 3, podľa ktorého dôvodom vylúčenia sudcu\nalebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo\no iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia. Predmetný záver dovolacieho súdu ústavný\nsúd nehodlá podrobovať kritike, avšak konštatuje, že tento dostatočne nezohľadňoval konkrétnosti\npreskúmavanej trestnej veci sťažovateľa (druhé kritérium podľa bodu 31 tohto nálezu, pozn.).\nObdobne, ako to vyhodnotil aj ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike, sú jeho obsahom\nrelevantné všeobecné procesné záruky, avšak vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti\npreskúmavanej veci tieto neboli dostatočné.\n38. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti možno sumarizovať, že najvyšší súd mal\npri posudzovaní dovolania sťažovateľa v čase rozhodovania vedomosť o rozhodovacej praxi\nnajvyšších súdnych autorít týkajúcich sa už zmienených skutočností. Sám poukázal na už skoršie\nrozhodnutia Súdneho dvora, ktorého závery sú v podstate kritériami, ktoré ústavný súd vymedzil\nv bode 31 tohto nálezu. Ich správnosť (vo všeobecnosti) či aktuálnosť aplikácie na okolnosti\npreskúmavanej veci pritom najvyšší súd nespochybňoval. Napriek tomu ich vo veci sťažovateľa\noznačil za nadbytočné. Urobil tak najmä z dôvodu, že dohody o vine a treste z 13. augusta 2012\nboli schválené na hlavnom pojednávaní v tej istej trestnej veci za účasti sťažovateľa a jeho obhajcu.\nÚstavný súd nepovažoval túto argumentáciu najvyššieho súdu za dostatočnú pre prípadný „odklon“\nod už zmienených kritérií. Rozhodol preto, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu)\nv súvislosti s nedostatočným vysporiadaním sa s namietanou otázkou nestrannosti súdu v dôsledku\nprejudikovania sťažovateľovej viny skôr, ako došlo k jeho právoplatnému odsúdeniu. Najvyšší súd\ntak bude mať po kasačnom náleze ústavného súdu (pozri aj bod 75 až 77 tohto nálezu, pozn.)\npríležitosť všetky do úvahy prichádzajúce (v podstate známe) skutočnosti nanovo posúdiť\na v prípade, ak sa rozhodne analyzované kritériá nezohľadniť, tento svoj postup ústavne\nudržateľným spôsobom odôvodniť.\n\n14\n\nIV.1.2. K namietanému porušeniu práv v kontexte tvrdenia o nedostatočnom a nesprávnom\nvyhodnotení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:\n39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich práv nedostatočným a nesprávnym\nvyhodnotením jeho námietok o použití nezákonne získaných dôkazov (výpovede svedka\n, ako aj priestorových zvukových záznamov zabezpečených po 23. marci 2011),\nktorých použitie v trestnom konaní nebolo s poukazom na judikatúru najvyššieho súdu (uznesenie\nnajvyššieho súdu č. k. 2 To 15/2015 z 25. októbra 2016, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2017 pod č. 2) možné. Rozporuje závery dovolacieho\nsúdu, podľa ktorého sťažovateľ v priebehu konania nenamietal nezákonnosť takýchto dôkazov.\nSťažovateľ pritom tvrdí, že v podanom odvolaní, ako aj jeho doplnení namietal nezákonnosť\npostupu orgánov činných v trestnom konaní a porušenie § 117 Trestného poriadku a od toho\nsa odvíjajúcu nezákonnosť získaných dôkazov. Z uvedeného dôvodu považuje vysporiadanie\nsa s jeho námietkami (tým spôsobom, že obsah doplnenia odvolania nemožno kvalifikovať\nako námietku použiteľnosti výpovedí svedka\npo 23. marci 2011, pozn.)\nza ústavne neakceptovateľné. Dopĺňa, že v súlade s Trestným poriadkom nebolo ani zaznamenanie\npriestorového odposluchu na základe príkazov sudcov pre prípravné konanie, keďže tieto neboli\nriadne odôvodnené, na čo tiež opakovane upozorňoval.\n40. Úlohou ústavného súdu nie je konkurovať všeobecným súdom, ale v konaní o ústavnej sťažnosti\nkvôli ústavnému dôrazu na ochranu individuálnej slobody ešte raz preveriť či všeobecné súdy,\nktoré sú tiež viazané ústavou a zákonmi, pri aplikácii práva dali zadosť ústave v priestore, ktorý\nim právny poriadok ponecháva (m. m. II. ÚS 480/2014, I. ÚS 336/2019).\n41. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že predmetnými (aj dovolacími)\nnámietkami sťažovateľa (podľa bodu 39 tohto nálezu, pozn.) sa najvyšší súd zaoberal v rámci\nposudzovania dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd\n(ako dovolací súd) v odôvodnení tohto uznesenia prisvedčil tvrdeniu, že svedok\nnebol a ani nemohol byť agentom v zmysle § 117 Trestného poriadku s ohľadom na § 10 ods.\n(vtedy) 20 (neskôr 19) Trestného poriadku, ako aj s ohľadom na nutnosť ustanovovať agentov\n(okrem výnimiek, ktoré sa na daný prípad nevzťahujú) výlučne z príslušníkov Policajného zboru.\nK neprípustnosti využívania oznamovateľov trestného činu na odhaľovaní trestnej činnosti najvyšší\nsúd poznamenal, že sa k tejto problematike vyjadril vo viacerých rozhodnutiach vrátane uznesenia\nč. k. 2 To 15/2015 z 25. októbra 2016 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2017 pod č. 2. Pre rozhodnutie v predmetnej veci však\ndovolací súd považoval za podstatné to, či okolnosť uplatnená v rámci dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku bola dovolateľovi (teda aj sťažovateľovi) známa\nv pôvodnom konaní a namietal ju najneskôr pred odvolacím súdom. V opačnom prípade v zmysle\n§ 371 ods. 4 Trestného poriadku tento dôvod dovolania nebolo možné použiť.\n42. Najvyšší súd ako dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru,\nže obvinení (vrátane sťažovateľa) počas konania vo vzťahu k chránenému svedkovi\nspochybňovali jeho vierohodnosť pre kriminálnu minulosť, posudzovali jeho\nvýpovede s inými dôkazmi a namietali zinscenovanie skutku svedkom na základe pokynov polície\n(tzv. policajnú provokáciu). Podľa jeho záverov však nenapádali použiteľnosť výpovedí chráneného\nsvedka\npo 23. marci 2011 alebo záznamov z priestorového odposluchu.\n15\n\nDovolací súd zhodnotil, že jedine obhajca\nv odvolaní žiadal, aby odvolací súd\nvyhodnotil výpovede\nokrem iného ako nezákonne získané z dôvodu, že svedok\ndostal ochranu v podobe dočasne odloženého vznesenia obvinenia, ktorá mu zo zákona\nneprináležala, t. j. namietal nezákonnosť dôkazov iba z dôvodu postavenia svedka ako „kajúcnika“.\nNepoužiteľnosť dôkazov z dôvodu postupu svedka ako ne/agenta podľa zistenia dovolacieho súdu\nnenamietal a takúto námietku nebolo možné vyvodiť ani z obsahu odvolania. Rovnako\npri vykonávaní týchto dôkazov na hlavnom pojednávaní obvinení a ich obhajcovia k nim nemali\npripomienky. V zmysle záverov dovolacieho súdu nikto z obvinených nenamietal nezákonnosť\nodposluchov.\n43. Podľa záverov dovolacieho súdu nebolo možné klasifikovať za riadne uplatnenie námietky\nnezákonnosti vykonaného dôkazu ani námietku sťažovateľa, ktorou argumentoval v doplnení\nodvolania, keďže tento sa podľa dovolacieho súdu zameral iba na nedostatky odposluchu,\njeho prepisu a konštatovanie, že chránený svedok\nnemohol manipulovať\ns odposluchom, pretože nebol zamestnancom polície alebo agentom. Najvyšší súd konštatoval,\nže obhajoba na hlavnom pojednávaní dokonca odstraňovala rozpory vo výpovediach chráneného\nsvedka\nčítaním častí zápisníc z výsluchov uskutočnených po uvedenom\ndátume a (v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom) obsahom\nzachytených rozhovorov z priestorového odposluchu argumentovala pri preukazovaní neviny\nobvinených a organizovaní priebehu deja zo strany polície. Z uvedeného je tak zrejmé, že najvyšší\nsúd považoval uvedenú námietku za riadne neuplatnenú.\n44. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na konkrétnu časť odôvodnenia jeho odvolania,\nv ktorom podľa jeho tvrdenia uplatnil dotknutú námietku: «„aj keby\nplnil úlohu agenta,\nani vtedy by nemohol navádzať na páchanie trestnej činnosti, pritom\nsa nahádzal\niba v pozícii svedka. Ak teda vôbec k nejakej trestnej činnosti došlo (plánovaniu), z doposiaľ\nzadovážených dôkazov, výsluchov obžalovaných, poškodeného, zo zvukového záznamu (odposluchu)\na z telefonických hovorov\ns políciou je zrejmé, že to bolo na popud a z iniciatívy\n– čo je protizákonné, svedok aj polícia nesmie navádzať, môže iba sledovať\na monitorovať“». Zároveň poukázal aj na nasledujúce odôvodnenie doplnenia odvolania:\n«„svedkom nemôže byť osoba, ktorá sa sama aktívne zúčastňovala na skutočnostiach, o ktorých\nsama vypovedá“» a že: «„\nnebol zamestnancom polície, ani nebol v pozícii agenta,\nnemal právo používať a manipulovať s odposluchom ITP.“»\n45. Na účel posúdenia sťažovateľovej námietky sa ústavný súd oboznámil so znením odvolania\nsťažovateľa (vrátane jeho doplnení) podaného proti rozsudku špecializovaného trestného súdu,\nz ktorých vyplýva citované znenie námietky, ako aj ďalšia – súvisiaca argumentácia sťažovateľa\ntýkajúca sa nezákonnosti vykonaných dôkazov uplatnená v doplnení dôvodov odvolania (č. l. 6361\na nasl.), ktoré bolo odvolaciemu súdu predložené na verejnom zasadnutí 12. mája 2014 (č. l. 6374).\nV ňom sa sťažovateľ vyjadruje aj k nezákonnosti dôkazov v nadväznosti na citáciu telefonických\nrozhovorov\nz marca 2011, a to s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu č. k.\nTzo V 5/2001 z 21. júna 2001, R 57/2002 [«„Základným procesným predpisom, ktorý upravuje\ntrestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že nikto nemôže byť stíhaný\nako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.\nToto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\ndo zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že pokiaľ orgán činný v trestnom\n16\n\nkonaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou,\naby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc\na pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom\nzískané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné (§ 89 ods. 2 Trestného\nporiadku).“»].\n46. Najvyšší súd pristúpil k sťažovateľovým odvolacím námietkam tým spôsobom, že dovolateľ\nvymedzil svoju argumentáciu príliš široko, resp. s poukazom na iné skutočnosti, a správne mal\nvymedziť namietanú otázku užšie, precíznejšie, keďže z obsahu (najneskôr) odvolania\nnie je explicitne zrejmé, že sťažovateľ namieta nezákonnosť (nepoužiteľnosť) konkrétnej svedeckej\nvýpovede z dôvodu postavenia svedka ako ne/agenta.\n47. Z už popísaných skutočností vyplýva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že minimálne\nv rozsahu podaného odvolania uplatnil námietku týkajúcu sa nezákonnosti vykonaného\npertraktovaného dôkazu v rozsahu potrebnom na to, aby následne (po podaní dovolania) mohla byť\nprieskumom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Úlohou ústavného súdu pri tejto námietke\nsťažovateľa nebolo posúdiť sťažovateľom tvrdené skutočnosti nanovo a svoje závery následne\nporovnať s argumentáciou najvyššieho súdu, ale po preskúmaní vznesených námietok vyhodnotiť\nústavnú udržateľnosť jeho uznesenia (v tomto prípade najmä rozsah a spôsob odôvodnenia\na existenciu prípadného zjavného omylu či excesu pri vyhodnocovaní referenčného dovolacieho\ndôvodu) s ohľadom na obsah podaného dovolania. Ústavný súd dbal pri tom na to, aby našiel\nspravodlivú rovnováhu medzi formálnymi podmienkami dovolacieho konania, ktoré boli\npre najvyšší súd v tomto prípade nosné (v okolnostiach prejednávanej veci aplikáciu § 371 ods. 4\nTrestného poriadku), a materiálnu ochranu práv sťažovateľa. Už v niekoľkých svojich\nrozhodnutiach na najvyšší súd ako súd dovolací apeloval, že sa od neho ako najvyššej autority\nv rámci všeobecného súdnictva právom očakáva, že svojou meritórnou rozhodovacou činnosťou\nbude vytvárať stabilnú súdnu judikatúru. Nesmie pritom rezignovať na hľadanie odpovedí\nna otázky, pre ktoré sa dovolatelia naň obrátili a splnenie náležitostí dovolania vykladať tak prísne\nreštriktívne, že k meritórnemu prieskumu bude dochádzať iba sporadicky. Najvyšší súd ako súd\ndovolací sa má pokúsiť vždy autenticky porozumieť dovolateľovi a jeho textu ako celku. Na druhej\nstrane nie je úlohou dovolacieho súdu „hádať“, čo povedal sťažovateľ, jeho argumenty dotvárať\nči precizovať (či už v dovolacom alebo v pôvodnom konaní). Táto úloha najvyššieho súdu ako súdu\ndovolacieho je mimoriadne náročná, pretože obhajoba býva často vrstvená, budovaná cez hlavné\na k nim priradené piliere obhajobnej argumentácie, ktoré sú zriedka sústredené na jednom mieste\nči v jednom procesnom úkone strán trestného konania.\n48. Ústavný súd tak mal za úlohu preskúmať, či vyhodnotenie nesplnenia podmienky prípustnosti\ndovolania v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku zo strany dovolacieho súdu nie je zaťažené\nprílišným formalizmom na ujmu sťažovateľových práv. Stabilne judikuje, že plne rešpektuje\nrozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom\nvymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní (m. m. II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020),\nno len pokiaľ neprekročí ústavné štandardy (I. ÚS 17/01). Konanie o mimoriadnych opravných\nprostriedkoch nie je vyňaté z rámca ústavnoprávnych princípov, preto ústavný súd musí dbať na to,\naby boli dodržané záruky spravodlivého konania. Z ústavného hľadiska je podmienkou,\naby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná\nani formalistická a aby bola čo najustálenejšia (m.m. II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Prílišný\n17\n\nformalizmus nemôže vytvoriť neprekonateľnú bariéru, ktorá znemožní strane konania prejednať vec\npred príslušným súdom, čo by nepochybne bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti\n(m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kart proti Turecku, sťažnosť\nč. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, bod 79 in fine).\n49. Vnútroštátny súd sa v zásade musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať\ns argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti, je a) releveantný, podstatný, významný\na týkajúci sa veci (relevant, important, pertinent), a rovnako b) konkrétny (specific) (Pronina\nv. Ukrajine, rozsudok z 18. 7. 2006 k sťažnosti č. 63566/00, bod 25), formulovaný dostatočne\njasným a presným spôsobom (formulated in a sufficiently clear and precise manner) (Krasulya\nv. Russia, rozsudok z 22. 2. 2007 k sťažnosti č. 12365, bod 52; Hiro Balani v. Spain, séria A, 1994,\nč. 303B, bod 28).\n50. Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd vo vzťahu k argumentácii v podanom dovolaní v časti\njej referenčného rozsahu predostrel, že táto obhajobná obrana nebola využitá najneskôr\npred odvolacím súdom, čím je Trestným poriadkom vylúčená možnosť uplatniť predmetný dovolací\ndôvod. Námietky sťažovateľa tak nepovažoval za uplatnené dostatočne jasným a presným\nspôsobom. Najvyšší súd ako súd dovolací pri hodnotení pre vec podstatnej otázky využil ústavnej\nkonformný a udržateľný prístup, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá\nby signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu nemajúce oporu v Trestnom\nporiadku. S námietkami sťažovateľa sa dovolací súd v napadnutom uznesení riadne vysporiadal\na dal na ne sťažovateľovi adekvátnu a zrozumiteľnú odpoveď. Na jednej strane ústavný súd\nopakovane artikuluje smerom ku všeobecným súdom, že podania strán trestného konania musia\nčítať s porozumením, na druhej strane to však neznamená, že kvalifikované námietky budú strany\nprednášať v takých rozvoľnených súvislostiach, ktoré neumožnia presne rozpoznať ich obsah.\nUvedené sa stalo aj v prejednávanom prípade, a preto ústavný súd tak v tejto súvislosti konštatuje,\nže nenašiel ústavný dôvod do už uvedenej argumentácie najvyššieho súdu zasiahnuť.\n51. Z dôvodov uvedených v bode IV.1.2. tohto nálezu ústavný súd podľa § 133 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.\n52. Pre doplnenie kontextu prejednávanej veci ústavný súd dodáva, že namietaným porušením práv\ntým istým uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Tdo V 11/2017 zo 17. mája 2021 sa už zaoberal\na rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 569/2021 o ústavnej sťažnosti\n,\nktorý bol v označenej trestnej veci stíhaný a odsúdený a o ktorej v jej identickej časti (rovnakých\nnámietok týkajúcich sa nezákonnosti dôkazu) ústavný súd uznesením z 2. decembra 2021 rozhodol\ntak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň o nich rozhodoval aj v konaní vedenom\npod sp. zn. I. ÚS 48/2022 o ústavnej sťažnosti\n, o ktorej v jej identickej časti\n(rovnakých námietok) uznesením z 26. januára 2022 rozhodol tiež tak, že ju odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nIV.1.3. K namietanému porušeniu práv v kontexte vyhodnotenia dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:\nK námietke nedoručenia odvolaní ostatných obžalovaných sťažovateľovi:\n53. Sťažovateľ argumentuje porušením jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie v súvislosti s vysporiadaním sa najvyššieho súdu s jeho dovolacou argumentáciou\no nedoručení mu odvolaní ostatných (v tom čase) obžalovaných v čase pred konaním verejného\n18\n\nzasadnutia (12 a 13. mája 2014), na ktorom sa o nich rozhodovalo. Tvrdí, že z uvedeného dôvodu\nnemal možnosť sa s nimi dôsledne oboznámiť, poradiť sa s advokátom a prispôsobiť tomu svoju\nobhajobu. Konkrétne poukazuje na odvolania\na\n, z ktorých podľa\njeho názoru vyplývala podstatná zmena ich dovtedajších postojov, keďže sa nielen priznávali\nk vlastnej trestnej činnosti, ale usvedčovali z páchania trestnej činnosti aj jeho. Tvrdí,\nže k porušeniu zákona došlo už zo strany špecializovaného trestného súdu, ktorý mu odvolania\nnedoručil, avšak túto nezákonnosť neodstránil ani odvolací súd a nakoniec ani dovolací súd.\n54. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej\nlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti\nnemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú.\n55. Podľa § 314 Trestného poriadku predseda senátu doručí rovnopis odvolania ostatným stranám,\nktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu\nk odvolaniu vyjadriť; len čo lehota na podanie odvolania všetkým oprávneným osobám uplynula,\npredloží spisy odvolaciemu súdu.\n56. Čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu\nobhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť\nprávne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie\npráva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý\nsa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie\npríležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (m. m. III. ÚS 175/2018).\n57. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté\ndo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo\nslobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol\nk obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.\n58. Vo vzťahu k predmetnej dovolacej námietke sťažovateľa dovolací súd uviedol, že súdy nižšieho\nstupňa sa riadne nespravovali § 314 Trestného poriadku, keď jednotlivé odvolania boli zaslané\niba prokurátorovi (pri niektorých z nich nebolo zrejmé či vôbec boli niekomu zaslané\nna vyjadrenie). V nadväznosti na tvrdené porušenie práva sťažovateľa však vyslovil, že toto\nnedosahovalo intenzitu zásadného porušenia práva na obhajobu, keďže odvolací súd na verejnom\nzasadnutí konanom 12 a 13. mája 2014 oboznámil podstatný obsah spisu vrátane pochybení, ktoré\nboli vytýkané rozsudku prvostupňového súdu. Vo vzťahu k osobám\na\nuviedol, že títo sa k svojim podaniam na uvedenom verejnom zasadnutí vyjadrovali,\nk čomu sťažovateľ nemal pripomienky. V nadväznosti na popísané skutočnosti teda bol\ntoho názoru, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebol naplnený.\n59. Zo samotného odôvodnenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, je zrejmé, že k určitému\nporušeniu zákonných ustanovení v okolnostiach preskúmavanej veci došlo. Ústavný súd teda\n19\n\nskúmal, či namietané porušenie zákona dosahuje ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval\nvyslovenie porušenia namietaných práv sťažovateľa. Nie každé porušenie zákona orgánom verejnej\nmoci má totiž automaticky za následok porušenie ústavou, resp. dohovorom garantovaného práva\n(m. m. IV. ÚS 104/2012).\n60. Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 12. a 13. mája 2014 (ďalej len „zápisnica\nz verejného zasadnutia“), na ktorom sa rozhodovalo o odvolaniach prokurátora a obžalovaných\n(vrátane sťažovateľa) a ktorého sa zúčastnil sťažovateľ, ako aj jeho obhajca, vyplýva, že odvolací\nsúd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu; pochybeniami, ktoré\nsa tomuto rozsudku či konaniu, ktoré mu predchádzalo, vytýkajú; podstatným obsahom\ndovtedajšieho trestného konania a obsahom spisu najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. Ns-V10/2014 a sp. zn. Ns-V-11/2014. Sťažovateľ a ani jeho obhajca po tomto nežiadali, aby boli\nzo spisu oboznámené ďalšie skutočnosti, a nemali ani žiadne návrhy. Z dotknutej zápisnice\nnevyplýva, že by sťažovateľ či jeho obhajca namietali nedoručenie odvolaní ostatných\nobžalovaných či nedostatočný čas na prípravu na verejné zasadnutie z uvedeného dôvodu. Pokiaľ\nsťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že z odvolaní\na\nvyplynula zmena ich dovtedajších postojov, možno uviesť, že obaja (\naj\n)\nboli v rámci verejného zasadnutia vyzvaní na vyjadrenie, pričom k poskytnutým stanoviskám\nopätovne nemali sťažovateľ, ako ani jeho obhajca pripomienky (vyplýva to zo zápisnice z verejného\nzasadnutia), t. j. mali príležitosť brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu. Vychádzajúc\nz už uvedených skutočností a odôvodnenia dovolacieho súdu, ústavný súd dospel k záveru,\nže v súvislosti s dotknutou námietkou sťažovateľa (podľa bodu 53 tohto nálezu) sa všeobecné súdy\nsíce riadne nespravovali zákonnými ustanoveniami, toto pochybenie však nedosahovalo\nv okolnostiach preskúmavanej veci ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval vyslovenie\nporušenia namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd tu nasledoval princíp racionality v konaní\no ústavných sťažnostiach, ktorý v okolnostiach individuálnych vecí prehodnocuje reálne dopady\nporušenia procesných práv na postavenie sťažovateľa a ochranu jeho základných práv a slobôd.\nPokiaľ sťažovateľ v súvislosti s argumentáciou o nedoručení mu odvolania ostatných obžalovaných\nnamietal aj porušenie práv zo strany odvolacieho súdu, ktorý toto pochybenie neodstránil, v tejto\nsúvislosti je potrebné aplikovať princíp subsidiarity. Predmetnú námietku sťažovateľ totiž následne\nuplatnil v dovolacom konaní, o ktorej dovolací súd rozhodol ústavne udržateľne, a tak poskytol\nsťažovateľovi účinnú ochranu ním namietaných práv.\n61. Z dôvodov uvedených v tejto časti bodu IV.1.3. tohto nálezu ústavný súd podľa § 133 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.\nK námietke nevykonania dôkazu výsluchom svedka\n\n:\n\n62. Sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na obhajobu zamietnutím jeho návrhu na doplnenie\ndokazovania, t. j. návrhu na výsluch svedka\nbez akéhokoľvek odôvodnenia\n(bod 9 tohto nálezu). Podľa jeho názoru špecializovaný trestný súd len poukázal na nemožnosť\nzabezpečenia tohto svedka v prípravnom konaní, pričom išlo o „mimoriadne dôležitého svedka“\nnajmä vo vzťahu k skutkom v bode 4 a 5 rozsudku špecializovaného trestného súdu. Tie boli\npreukazované vo vzťahu k osobe sťažovateľa len na základe výpovede svedka\n(podľa\nktorého mal byť\nobjednávateľom predmetných skutkov).\n\n20\n\n63. V úvode je potrebné uviesť, že sťažovateľ predmetnú argumentáciu jednoznačne nerozvíjal\nosobitne vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu či už ako odvolacieho súdu,\nalebo dovolacieho súdu. Napriek tejto skutočnosti sa ústavný súd zaoberal preskúmaním toho,\nako sa špecializovaný trestný súd vysporiadal so sťažovateľom navrhnutým dôkazom, a zároveň\naj tým, ako sa k predmetnej skutočnosti vyjadril najvyšší súd v rámci namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu. Jeho úlohou bolo preskúmať či bolo posúdenie navrhovaného dôkazu (v kontexte\nsťažovateľom prezentovaných námietok, pozn.) špecializovaným trestným súdom a v nadväznosti\nna to aj vysporiadanie sa s touto otázkou v kontexte uplatneného dovolacieho dôvodu v napadnutom\nuznesení najvyššieho súdu ústavne udržateľné vo vzťahu k okolnostiam preskúmavanej veci.\nNa tento účel ústavný súd v primeranom rozsahu použil aj tzv. „Perna test“ (Perna proti Taliansku,\nč. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. 5. 2003, doplnený koncepciou v zmysle rozsudku\nveľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. 12. 2018, č. 36658/05),\nktorý je založený (čo i len implicitne) na posúdení troch základných kritérií: (a) či bola žiadosť\no doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia, či (b) bol\nposúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody,\nprečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon (c) či toto rozhodnutie\nnenarušilo celkovú spravodlivosť konania.\n64. V nadväznosti na už uvedené skutočnosti je potrebné poukázať na to, že návrh na doplnenie\ndokazovania musí byť pritom adekvátne a dostatočne odôvodnený, čo je potrebné posudzovať\na hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu, a nie iba v abstraktných\nsúvislostiach [(napr. s ohľadom na štádium, v ktorom sa konanie nachádza, samotný priebeh\ndoterajšieho konania, doterajšiu argumentáciu a stratégiu strán konania, ich procesné správanie)\nPello c. Estónsko, č. 11423/03, § 33, 12. 4. 2007]. Individuálne posúdenie veci musí v sebe\nimplikovať aj druhé kritérium, ktorým je posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu\na poskytnutie dostatočného odôvodnenia súdom. Úvaha súdu, ktorý nevyhovel návrhu na vykonanie\nurčitého dôkazu, musí zodpovedať (čo sa týka rozsahu a podrobnosti poskytnutých dôvodov)\nargumentom, ktoré uviedla obhajoba. V tejto súvislosti možno hovoriť o priamej úmere, t. j.\nčím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by mali byť dôvody súdu\nna odmietnutie jej návrhu na výsluch svedka/svedkov. Je však súčasne vhodné pripomenúť,\nže nemožno od súdov vyžadovať, aby dávali podrobnú odpoveď na každý prednesený návrh\nobhajoby, dôvody by však mali byť kvalitou adekvátne (napr. v zmysle kritérií Van de Hurk\nc. Holandsko, 19. 4. 1994, § 61, séria A č. 288 a Boldea c. Rumunsku, č. 19997/02, § 30, 15. 2.\n2007). V zmysle tretieho kritéria, tzv. Perna testu, je nutné skúmať, či v prípade, ak súd odmietne\nnávrh na výsluch svedka, bola dodržaná spravodlivosť súdneho konania ako celku. V tejto\nsúvislosti je vhodné prízvukovať, že sa tak má diať vo vzťahu k priebehu celého konania,\na nie na základe izolovaného posúdenia jednej konkrétnej skutočnosti alebo udalosti. Práve\nposúdenie veci v zmysle posledného tretieho kritéria má za následok, že test bude dostatočne\nflexibilný, a nie príliš formalistický.\n65. Ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľa definovanej v bode 62 tohto nálezu\nv zmysle definovaných kritérií. S týmto cieľom sa oboznámil so znením napadnutých rozhodnutí,\ns rozsudkom špecializovaného trestného súdu, prílohami pripojenými k ústavnej sťažnosti,\nako aj so súdnym spisom (sp. zn. PK-1 T 10/2012, zväzok XIV. pozn.). Ústavný súd zistil,\nže sťažovateľ uplatnil návrh na vykonanie výsluchu svedka\nna hlavnom\n21\n\npojednávaní konanom 22. apríla 2013. Sťažovateľ chcel vykonať navrhovaný dôkaz, ktorý\nsa nepodarilo vykonať v priebehu prípravného konania, z dôvodu potvrdenia, resp. vyvrátenia\ntvrdenia o tom, či sa v minulosti niekedy so svedkom stretli, v nadväznosti na čo by sa overila\ndôveryhodnosť iného svedka –\n. Výsluch svedka mal byť podľa špecializovaného\ntrestného súdu uskutočnený „v súvislosti so skutkom na škodu“\n.\n66. Z pripojeného súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že o navrhovanom dôkaze rozhodol\nšpecializovaný trestný súd uznesením na hlavnom pojednávaní konanom 14. mája 2013 tak,\nže návrh na výsluch svedka\nz 22. apríla 2013 so stručným odôvodnením zamietol.\nZ uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ túto svoju námietku subsumoval pod dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd sa predmetnou problematikou\nexplicitne zaoberal v rozsahu strán 27 a 28, keď z časti prisvedčil námietkam sťažovateľa\no predčasnosti zamietnutia návrhu na výsluch tohto svedka, keď súd prvého stupňa ani nevyvinul\núsilie ho predvolať. Na druhej strane však konštatoval, že medzi práva sťažovateľa nepatrí právo\nna vyhovenie všetkým návrhom na vykonanie dokazovania, ale je na všeobecnom súde uvážiť,\nktorý dôkaz považuje za relevantný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností.\nPoukázal na to, že dôvodom nevykonania navrhovaného dôkazu bola jednak nemožnosť\nzabezpečenia prítomnosti svedka už v prípravnom konaní, v ktorom sa zjavne odmietal zúčastniť\nvýsluchu, ako aj dostatok iných dôkazov. V nadväznosti na to prezentoval názor o tom, že vo veci\nsťažovateľa boli vypočutí aj ďalší svedkovia a poškodení, ktorí preukazovali jeho vinu (a iných),\nt. j. podľa názoru najvyššieho súdu predmetná výpoveď „by zrejme nemohla byť rozhodujúcim\ndôkazom o nevine“ sťažovateľa. Najvyšší súd uzatvoril, že dôvodnosť zamietnutia návrhu nebol\noprávnený skúmať.\n67. V kontexte zistených skutočností a vopred nastavených kritérií ústavný súd posudzoval,\nči v okolnostiach\npreskúmavanej\nveci\nide\no ústavne\nudržateľné\nvysporiadanie\nsa so sťažovateľovými námietkami zo strany všeobecných súdov. Sumarizuje, že návrh sťažovateľa\nna vykonanie dôkazu bol v podstate odôvodnený potrebou preukázania vierohodnosti svedka\nčo sťažovateľ považoval za zásadné. K nevykonaniu navrhovaného dôkazu malo dôjsť\nz dôvodu nemožnosti zabezpečenia svedka v prípravnom konaní s poukazom na to, že súd mal\nk dispozícii dostatok iných dôkazov na usvedčenie obžalovaných z dotknutého skutku.\nPrvostupňový súd teda nepovažoval tento dôkaz za rozhodujúci pre objasnenie skutkových\nokolností (poukázal pritom na rozhodujúce dôkazy), pričom podotkol, že v priebehu trestného\nkonania vyhovel celému radu iných návrhov na doplnenie dokazovania (s čím sa stotožnil\naj odvolací súd). Dovolací súd, k tejto otázke (k skutkom pod bodmi 4 a 5 rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu) uzatvoril, že vo veci sťažovateľa boli vypočutí aj ďalší svedkovia\na poškodení, ktorí preukazovali jeho vinu, pričom táto výpoveď „by zrejme nemohla byť\nrozhodujúcim dôkazom o nevine“ sťažovateľa. Dotknutému návrhu na vykonanie dôkazu teda\nzodpovedalo odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov o jeho nevykonaní, z ktorých vyplynulo,\nže tento dôkaz nebol vo veci jediným a rozhodujúcim.\n68. Vo vzťahu k jednotlivým kritériám tzv. Perna testu (bod 64 tohto nálezu, pozn.) ústavný súd\nidentifikoval problém v rámci tretieho posudzovaného kritéria, t. j. celkovej spravodlivosti konania\nv spojení s časťou odôvodenia, v ktorej dovolací súd poukázal na „viacerých svedkov\na poškodených“, ktorí preukazovali vinu sťažovateľa. Na posúdenie tohto kritéria môže mať vplyv\n22\n\naj to, aká skutočnosť mala byť vykonaním navrhovaného výsluchu preukázaná, resp. spochybnená.\nPokiaľ by mal byť navrhovaným výsluchom svedka spochybnený jeden z priamych dôkazov,\nresp. jediný priamy dôkaz pre usvedčenie sťažovateľa, zamietnutím jeho vykonania\nbez dostatočného odôvodnenia mohli vzniknúť dôvodné pochybnosti o celkovej spravodlivosti\nkonania. Z tvrdení sťažovateľa (ale aj z odôvodenia rozsudku špecializovaného trestného súdu)\nvyplýva, že takýmto jedným priamym dôkazom usvedčujúcim sťažovateľa zo spáchania skutkov\nv bode 4 a 5 bola osoba\nku ktorého spochybneniu malo smerovať vykonanie dôkazu\nvýsluchom\nAk sťažovateľ nedostal ani len príležitosť (súd sa ani nepokúsil predvolať\nsvedka alebo iným zákonným spôsobom zabezpečiť jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní)\nspochybniť vierohodnosť hlavného usvedčujúceho dôkazu v jeho neprospech, vyvoláva to otázky\ntýkajúce sa celkovej spravodlivosti konania v namietanej časti. Pochybnosť o ústavnej udržateľnosti\nv uvedenom rozsahu prehlbuje aj konštatovanie samotného najvyššieho súdu v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, v ktorom tento uvádza, že výpoveď svedka „by zrejme nemohla\nbyť rozhodujúcim dôkazom o nevine“ sťažovateľa.\n68.1. Bez zrozumiteľného, logického a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdu nemožno za obvyklý\npostup prijať stav, ak súdy vykonajú dôkazy navrhnuté obžalobou a dôkazy navrhnuté obhajobou\nodmietnu s odôvodnením, že už existuje dostatočná dôkazná báza pre odsúdenie obžalovaného.\nJe potrebné vyvážene posúdiť a preskúmať nielen verziu skutočností prezentovaných obžalobou,\nale aj takú verziu vo vzťahu k rozhodujúcim okolnostiam prípadu, ktorou sa bráni obhajoba (m. m\nVasaráb a Paulus proti Slovenskej republike, rozsudok z 15. decembra 2022 k sťažnostiam\nč.28081/19 a 29664/19). Samozrejme tento prístup nemožno vnímať paušálne a nie je možné\nvylúčiť ani situáciu, že dôkazný stav bude natoľko presvedčivý, že dôkazné návrhy obhajoby môžu\nbyť súdom v individuálnych okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotené ako nadbytočné.\nNa to však musí nadväzovať pregnantná súdna argumentácia, ktorá tento postup vysvetlí\nbez vyvolania pochybností o spravodlivosti samotného konania.\n69. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju súdobú aplikačnú prax odvíjajúcu\nsa od nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. februára 2021 [postupne osvojenú\nzo strany ďalších senátov ústavného súdu (I. ÚS 343/2022, I. ÚS 339/2022, II. ÚS 514/2022,\nII. ÚS 559/2021, III. ÚS 302/2022, IV. ÚS 15/2023 atď.)], v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom\nrozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám\nalebo prostredníctvom obhajcu), ale obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6\ndohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku).\nZ hľadiska dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ide o prieskum\nobhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom,\nči sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí\ns otázkami podstatnými pre rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného. Takou\n(kľúčovou) otázkou môže byť podľa okolností prípadu aj preskúmavané odmietnutie výsluchu\nsvedka, pričom dovolací súd ju nehodnotí v pozícii prvostupňového súdu alebo odvolacieho súdu\n(teda ako primárne skutkovú otázku, resp. otázku hodnotenia dôkazov), ale spôsob vysporiadania\nsa s ňou v odôvodnení rozhodnutia (v konečnom dôsledku) odvolacím súdom (do úvahy sa berie\nkomplex oboch rozhodnutí, a to preskúmavaného a prieskumného, resp. druhostupňového).\nNa odobrenie záverov skôr konajúcich súdov musí ísť o vyrovnanie sa s dotknutou otázkou\nudržateľným spôsobom, dovolací súd nemusí nevyhnutne dospieť k rovnakému spôsobu vyriešenia\n23\n\ntejto otázky (stotožniť sa s obsahom a rozsahom vlastnej úvahy skôr konajúceho súdu o otázke\nvyhovenia alebo odmietnutia predmetného návrhu, taká úvaha však musí byť v odôvodnení\nrelevantne prítomná). V tom je paralela s posudzovaním predmetných okolností ústavným súdom\n(keď ochrancom ústavnosti je aj všeobecný, najmä najvyšší súd) a podľa naznačených kritérií\nposudzoval aj ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu. Rozdiel spočíva v tom, že sa pri\nposudzovaní dôvodnosti ústavnej sťažnosti k uplatneným námietkam sťažovateľa a vo vzťahu\nk dotknutým častiam odôvodnenia ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia priraďujú\naj referenčné ustanovenia ústavy a dohovoru. Pri hodnotení rozhodnutia súdu nižšieho stupňa\ndovolacím súdom nie je prekážkou ani § 371 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý pokrýva nemožnosť\natakovania (len) odôvodnenia rozhodnutia bez smerovania k odlišnému rozhodnutiu vo veci samej\n(výrokom dovolaním napadnutého rozhodnutia).\n70. Sumarizujúc všetky už uvedené argumenty, ústavný súd v rámci kultivovaného súdneho dialógu\nartikuluje najvyššiemu súdu ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia pri posudzovaní\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd považoval\nargumentáciu dovolacieho súdu v časti, v ktorej sa tento vysporiadal s námietkami sťažovateľa\no nevykonaní dôkazu výsluchom\n, za nedostatočnú. Preto rozhodol,\nže uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd bude mať po kasačnom\nnáleze ústavného súdu (pozri bod 75 až 77 tohto nálezu, pozn.) príležitosť všetky do úvahy\nprichádzajúce skutočnosti nanovo posúdiť a svoj postup ústavne akceptovateľným spôsobom\nodôvodniť.\nK ostatným námietkam sťažovateľa (bod 10 tohto nálezu):\n71. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta vysporiadanie sa dovolacieho súdu s jeho dovolacou\nnámietkou, že v skutkových vetách skutkov v bode 4 a 5 rozsudku špecializovaného trestného súdu\nnie je zmienka o tom, že by boli spáchané členmi zločineckej skupiny, t. j. nie je z nich zrejmé,\nže by bol prepojený s už postavenými osobami a koordinovane konal s nimi s cieľom získať\nfinančný prospech.\n72. Najvyšší súd posúdil predmetnú dovolaciu námietku sťažovateľa s poukazom na § 371 ods. 5\nTrestného poriadku. Uviedol, že trest mu bol uložený za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy\nv štádiu prípravy (skutok v bode 10 rozsudku špecializovaného trestného súdu) ako čin najprísnejšie\ntrestný, a teda prípadné konštatovanie absencie výslovného popisu prepojenia s inými členmi\nzločineckej skupiny a ich cieľmi v skutkoch 4 a 5 rozsudku by jeho postavenie nezmenilo (s. 42\nuznesenia najvyššieho súdu). Ústavný súd uvádza, že výklad a použitie príslušného ustanovenia\nTrestného poriadku sledovalo jeho zmysel a účel. Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie\nnamietaného rozhodnutia ani za nedostatočné a hodnotí ho ako ústavne konformné.\n73. Pokiaľ sťažovateľ vyjadroval nesúhlas so znením zákonnej právnej úpravy platnej a účinnej\nv rozhodnom čase, ústavný súd uvádza, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\naktuálne nemá právomoc posudzovať a rozhodovať o prípadnom nesúlade dotknutej zákonnej\nregulácie s ústavou a nedisponuje ani legitimáciou na podanie návrhu na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 ústavy.\n74. Aj v súvislosti s ostatnými námietkami sťažovateľa ústavný súd podľa § 133 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.\n24\n\nSpoločne k bodom IV.1.1. a IV.1.3. (v časti o námietke nevykonania dôkazu výsluchom svedka\n):\n75. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie,\nktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým\nboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu. Podľa § 133\nods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec\nna ďalšie konanie.\n76. Ústavný súd sumarizuje, že výsledkom preskúmania uznesenia najvyššieho súdu v bodoch\nIV.1.1. a IV.1.3. (v časti o námietke nevykonania dôkazu výsluchom svedka\n)\ntohto nálezu je vyslovenie porušenia práv sťažovateľa (pozri bod 38 a 70 tohto nálezu, pozn.),\nv nadväznosti na čo ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 2 zákona\no ústavnom súde uznesenie najvyššieho súdu zrušil (bod 2 výroku tohto nálezu) v tej časti výroku,\nktorá sa vzťahuje na osobu sťažovateľa, a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n77. Úlohou dovolacieho súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť v súlade\ns právnym názorom ústavného súdu (§ 134 zákona o ústavnom súde). Bude sa musieť v novom\nrozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadať s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa\ni) námietky nevykonania dôkazu výsluchom svedka\nv kontexte sťažovateľom\nuplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a ii) nestrannosti\nvo veci konajúceho senátu prvostupňového súdu v kontexte sťažovateľom uplatneného dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a použitej judikatúry najvyšších súdnych\nautorít.\n\nIV.2. K namietanému porušeniu práv rozsudkom najvyššieho súdu:\n78. Pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku najvyššieho\nsúdu ako odvolacieho súdu ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, aké námietky sťažovateľ podľa\nobsahu ústavnej sťažnosti uplatnil proti tomuto rozhodnutiu (argumenty, ktoré mohli byť dôvodmi\ndovolania či tie, ktoré neboli dovolacím dôvodom). Vo všeobecnosti je možné uviesť, že hoci\nsťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie práv rozhodnutím odvolacieho súdu,\njeho argumentácia smerujúca proti tomuto rozhodnutiu sa v ústavnej sťažnosti takmer nenachádza.\nOkrem námietok týkajúcich sa nedoručenia mu odvolaní odvolacím súdom (s čím sa ústavný súd\nvysporiadal v bode 61 tohto nálezu) považoval ústavný súd zmienky týkajúce sa tohto rozhodnutia\nlen za súčasť sťažovateľovej ústavnoprávnej argumentácie.\n79. Z dôvodov uvedených v bode 78 tohto nálezu ústavný súd podľa § 133 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.\nV.\nFinančné zadosťučinenie\n80. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil aj nárok na finančné zadosťučinenie v sume\n15 000 eur na účel kompenzácie nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť porušením jeho práva\nna prejednanie veci v primeranej lehote a porušením práva na obhajobu.\n\n25\n\n81. Ústavný súd uvádza, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo,\na to spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia,\nprípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. III. ÚS 169/2020,\nIII. ÚS 298/2021, III. ÚS 481/2021).\n82. Ústavný súd dospel k záveru, že vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a s tým spojené zrušenie\nuznesenia najvyššieho súdu je v okolnostiach sťažovateľovej veci dostatočným zadosťučinením,\nčím bola ujma, ktorá mu vznikla, kompenzovaná. Zároveň je nemenej podstatné dodať,\nže o finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiadal v súvislosti s vyslovením porušenia práva\nna obhajobu a prejednanie veci v primeranej lehote. Porušenie týchto práv však ústavný súd\nv nadväznosti na sťažovateľove námietky nevyslovil. V nadväznosti na uvedené skutočnosti\nsťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu, pozn.).\nVI.\nTrovy konania\n83. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 797,31 eur.\n84. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu\na vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2021 je 181,17\neur a hodnota režijného paušálu je 10,87 eur a v roku 2023 je 208,67 eur a hodnota režijného\npaušálu je 12,52 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej\nslužby uskutočnené v roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti\nústavnému súdu, doplnenie ústavnej sťažnosti) a jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku\n2023 (vyjadrenie k vyjadreniu najvyššieho súdu), čo predstavuje celkom sumu 797,31 eur. Písomné\nvyjadrenie sťažovateľa doručené 17. februára 2023 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho\nobsah ako podanie rozhodné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Zároveň\nnepriznal odmenu ani za písomné vyjadrenie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 23. mája 2022,\nkeďže predmetné (rukou písané) vyjadrenie sťažovateľ nezasielal prostredníctvom právnej\nzástupkyne.\n85. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového\nporiadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. septembra 2023\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "trestné konanie-dohoda o vine a treste", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "právna veta"], "pravna_veta": "I. Základné východiská ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým tento odmietol návrh na doplnenie dokazovania stranou konania, môže vychádzať (čo i len implicitne) z posúdenia troch základných kritérií, a to (a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia, či (b) bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania (čím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by mali byť dôvody súdu na odmietnutie jej dôkazného návrhu) a napokon (c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania (tzv. Perna test). \n\nII. Bez zrozumiteľného, logického a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdu nemožno za obvyklý postup prijať stav, ak súdy vykonajú dôkazy navrhnuté obžalobou a dôkazy navrhnuté obhajobou odmietnu s odôvodnením, že už existuje dostatočná dôkazná báza pre odsúdenie obžalovaného. Rešpektovanie záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvoláva potrebu vyvážene posúdiť a preskúmať nielen verziu skutočností prezentovaných obžalobou, ale aj takú verziu vo vzťahu k rozhodujúcim okolnostiam prípadu, ktorou sa bráni obhajoba. Nie je možné vylúčiť ani situáciu, že dôkazný stav bude natoľko presvedčivý, že dôkazné návrhy obhajoby môžu byť súdom v individuálnych okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotené ako nadbytočné. Na to však musí nadväzovať pregnantná súdna argumentácia, ktorá tento postup vysvetlí bez vyvolania pochybností o spravodlivosti samotného konania.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4To/7/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:81c6dd50-a380-492e-924b-96c36bbf4a59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.15.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.15.2023.1"}, {"guid": "ussr:991e614f-8d28-431e-a0c7-f2ee33e1252a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.514.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.514.2022.1"}, {"guid": "ussr:743da88b-70a6-4d94-b846-c4c014813506", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.343.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.343.2022.1"}, {"guid": "ussr:2a020c7e-be49-48f5-9cd3-bb99b9d91f9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.339.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 339/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.339.2022.1"}, {"guid": "ussr:881d9061-cce1-428d-94b8-6eefddd3c1cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 302/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 302/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1"}, {"guid": "ussr:6cf6d553-1672-4796-9206-dddc2518088c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.48.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2022 z 26. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.48.2022.1"}, {"guid": "ussr:e0265de0-68e1-4519-a888-6c22dd7aeb63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.559.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.559.2021.1"}, {"guid": "ussr:ebc174b2-b7e1-4db0-b3d7-291c3f700d66", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.569.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 569/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 569/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.569.2021.1"}, {"guid": "ussr:87615466-142b-49cb-a9e2-c4c27dfb5747", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.481.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 481/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 481/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.481.2021.2"}, {"guid": "ussr:118728d2-dbe6-4a95-ba2c-dfcd54616d7f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.298.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.298.2021.2"}, {"guid": "ussr:9ce4ac55-0d93-43b7-aeb1-2083263572b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 39/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2"}, {"guid": "ussr:0034ee2a-39a5-452c-a477-9a69b7488b93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 546/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1"}, {"guid": "ussr:4e4b80ec-87ff-478d-aef6-3237722ca38b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.169.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 169/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 169/2020 z 28. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.169.2020.1"}, {"guid": "ussr:205e5d99-51a2-4a4f-a4f9-c2fe85d93a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.514.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 514/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 514/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.514.2020.1"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:93e3afe9-3a48-4776-94df-43afe0919958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.18.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 18/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/2020 z 15. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-15", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.18.2020.1"}, {"guid": "ussr:554feb3d-2670-412e-bb01-fd5a8e9c9d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 175/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 175/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "b2a98c4c-2c5b-4997-a60a-0dda111f9a8b:72f182d7-dac0-46f8-9498-575f110fd6e9", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2022:9522100012.2", "spisova_znacka": "1Nt/1/2022", "nazov": "Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1Nt/1/2022 z 23. 3. 2022", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2022-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2022:9522100012.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:50043f8a-b79d-460b-94b7-f94ba5ad9ca4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.164.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 164/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 164/2026 z 12. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.164.2026.1"}, {"guid": "ussr:3d5ffb9c-83b2-40c3-947c-cda4f32699ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.372.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 372/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 372/2025 z 25. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.372.2025.1"}, {"guid": "ussr:5fd7d0ce-9a28-48a8-addf-8bb2f106f18b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.123.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 123/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2025 z 27. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.123.2025.1"}, {"guid": "ussr:b91a1a32-ea29-4ef7-96cb-e2cfd8180194", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.491.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 491/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 491/2024 z 15. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.491.2024.1"}, {"guid": "ussr:145f4898-ddd3-4696-87fd-06feb3893071", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2"}, {"guid": "ussr:1a138c84-c27e-45fb-90da-f3804386e6a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.585.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 585/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 585/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.585.2024.1"}, {"guid": "ussr:74fe4fb2-3009-4cde-b861-0a3ac9771601", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.74.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 74/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/2023 z 7. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.74.2023.1"}, {"guid": "951304ba-b4ea-4500-bc5b-b3be7c3bd8f4:7e283929-ac93-4c1c-b255-fc704bf3b16c", "ecli": "ECLI:SK:OSGA:2025:2325010181.1", "spisova_znacka": "33Nt/5/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 33Nt/5/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Galanta", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSGA:2025:2325010181.1"}]}