{"guid": "ussr:eeed5fb1-2e1e-4bd0-b829-855fcc9bbd84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2022 z 23. 11. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. novembra 2022, sp. zn. PLz. ÚS 4/2022, ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2022-11-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13", "nazov": "čl. 13 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eeed5fb1-2e1e-4bd0-b829-855fcc9bbd84", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 4/2022-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca)\na sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,\nJany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla\na Martina Vernarského o návrhu predsedu ústavného súdu podľa § 13 ods. 3 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov na zjednotenie právnych názorov vyjadrených III. senátom v uznesení č. k.\nIII. ÚS 153/2022-18 z 10. marca 2022 a I. senátom v uznesení č. k. I. ÚS 129/2022-40 zo 14. apríla\n2022 takto\nrozhodol:\nČlánok 3 ods. 1 druhú vetu ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri\nvýkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov je potrebné chápať ako časovú\núpravu deliktuálnej spôsobilosti dotknutej osoby, teda jej zodpovednosti za porušenie povinností\nalebo obmedzení vyplývajúcich z ústavného zákona, ktorého následkom je uloženie sankcie.\nOznačené ustanovenie však nevymedzuje lehotu na začatie ani na skončenie konania o uložení\nsankcie.\nOdôvodnenie:\nI.\nOdlišné právne názory\n1. Predsedovi Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. júna 2022\ndoručený podnet na predloženie návrhu plénu ústavného súdu na zjednotenie odlišných právnych\nnázorov, ktoré mali byť vyslovené v rozhodnutiach uvedených v záhlaví tohto uznesenia.\n2. Podnet na podanie návrhu na zjednotenie právnych názorov podal právny zástupca, ktorý\nv označených konaniach zastupoval dvoch rôznych navrhovateľov, ktorí boli v obdobnej skutkovej\na právnej situácii a vo vzťahu ku ktorým senáty ústavného súdu rozhodli odlišne.\n3. V oboch prípadoch išlo o bývalých verejných funkcionárov, proti ktorým sa viedli konania\nvo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona\nč. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“). Konania proti dotknutým osobám sa začali\nv čase, keď už neboli verejnými funkcionármi a uplynula im už aj lehota jedného roka od skončenia\n\nvýkonu verejnej funkcie, počas ktorej sa naďalej považovali za verejných funkcionárov (čl. 3 ods. 1\ndruhá veta ústavného zákona).\n4. V týchto obdobných veciach dospeli senáty ústavného súdu k odlišným právnym názorom, keď\npodľa rozhodnutia III. senátu bolo začatie konania v súlade s ústavným zákonom, zatiaľ čo I. senát\nvo svojom rozhodnutí vyslovil opačný názor.\n5. Po preskúmaní podnetu a dotknutých rozhodnutí predseda ústavného súdu v súlade s § 13 ods. 3\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predložil plénu\nústavného súdu návrh na zjednotenie odlišných právnych názorov vyjadrených III. senátom\na I. senátom ústavného súdu.\n6. Podstatu odlišných právnych názorov možno zhrnúť takto:\nI.1. Konanie vo veci sp. zn. III. ÚS 153/2022:\n7. V predmetnom konaní navrhovateľ napadol rozhodnutie Výboru Národnej rady pre\nnezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“), ktorým mu bola uložená pokuta pre nesplnenie\npovinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Predovšetkým namietal,\nže konanie o uloženej sankcii sa začalo až po uplynutí doby jedného roka od skončenia výkonu jeho\nverejnej funkcie, počas ktorej sa ešte považoval za verejného funkcionára v zmysle čl. 3 ods. 1\ndruhej vety ústavného zákona.\n8. Podľa navrhovateľa mu nemohla byť pokuta uložená, pretože v zmysle čl. 9 ods. 6 ústavného\nzákona môže byť táto sankcia uložená len verejnému funkcionárovi. Predmetné ustanovenie totiž\nvýslovne stanovuje, že nesplnenie povinnosti sa musí preukázať vo vzťahu k verejnému\nfunkcionárovi.\n9. Vo svojom rozhodnutí III. senát vo vzťahu k tejto argumentácii najprv poukázal na znenie čl. 3\nods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „Verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona\nkaždý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa\nporušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje\nza verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.“.\n10. Podľa III. senátu nebolo možné sa stotožniť s názorom navrhovateľa v tom, že ústavný zákon\nv čl. 3 ods. 1 druhej vete ustanovuje lehotu, po ktorej uplynutí už nie je možné začať konanie\no uložení sankcie. Ak by to tak bolo, nebolo by totiž možné v niektorých prípadoch dosiahnuť účel\nkonania o sankciách, ktorým je kontrola splnenia povinností vyplývajúcich z ústavného zákona.\n11. Pri tomto závere III. senát poukázal na skutočnosť, že ústavný zákon ustanovuje povinnosti\nverejným funkcionárom nielen počas aktívneho výkonu funkcie, ale aj po jeho skončení. Verejný\nfunkcionár je totiž povinný urobiť oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona aj vtedy, ak už\nverejnú funkciu nevykonáva, a to za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu\nfunkcie. Túto povinnosť musí splniť do 30. apríla nasledujúceho kalendárneho roku (bod 21\nodôvodnenia rozhodnutia III. senátu).\n12. Ak by sa však aplikoval názor navrhovateľa, nebolo by možné v niektorých prípadoch splnenie\npovinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vôbec skontrolovať. Prijatie\n\n2\n\nnavrhovateľovho výkladu čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona by totiž znamenalo rozdelenie\nbývalých verejných funkcionárov do dvoch skupín: tých, ktorí skončili výkon verejnej funkcie\ndo 30. apríla bežného roka, a tých, ktorí skončili výkon verejnej funkcie po 1. máji bežného roka.\n13. Pri prvej skupine bývalých verejných funkcionárov by výbor ani nemal možnosť začať konanie\na ak by ho začal, musel by ho zrejme zastaviť, pretože lehota podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona\nby uplynula ešte pred 30. aprílom príslušného roka, t. j. pred tým, ako by uplynula lehota\nna podanie oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Pri druhej skupine by výbor, naopak,\nmal možnosť začať konanie včas a dokonca aj rozhodnúť v lehote jedného roka od skončenia\nvýkonu verejnej funkcie.\n14. Takýto výklad ústavného zákona by bol podľa III. senátu nedovolene diskriminačný vo vzťahu\nk druhej skupine verejných funkcionárov a nie je možné ho pripustiť osobitne s prihliadnutím\nna skutočnosť, že ústavný zákon nestanovuje žiaden exaktný časový limit na začatie konania\nvo veci ochrany verejného záujmu.\n15. V okolnostiach veci navrhovateľa potom III. senát okrem iného uviedol, že navrhovateľ ukončil\nvýkon verejnej funkcie 28. mája 2020, v dôsledku čoho bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7\nods. 1 ústavného zákona do 30. apríla 2021. Túto svoju povinnosť nesplnil, preto výbor začal\nkonanie v jeho veci 22. júna 2021 a toto konanie sa skončilo 13. októbra 2021. Vzhľadom\nna uvedené potom III. senát skonštatoval, že „časové aspekty prípadu sťažovateľa teda\nnesignalizujú také porušenie princípu právnej istoty, ktoré by odôvodňovalo záver ústavného súdu\no rozpore napadnutého uznesenia s ústavným zákonom.“.\nI.2. Konanie vo veci sp. zn. I. ÚS 129/2022:\n16. Aj v tomto konaní navrhovateľ okrem iného namietal, že konanie o uložení sankcie za\nnesplnenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona sa v jeho prípade\nzačalo až po uplynutí doby jedného roka upravenej v čl. 3 ods. 1 druhej vete ústavného zákona\n(porovnaj s bodom 7 odôvodnenia tohto uznesenia).\n17. Navrhovateľ okrem iného uviedol, že v právnom poriadku Slovenskej republiky každý právny\npredpis ukladajúci sankciu za určité konanie obsahuje aj časové obmedzenie, do kedy je možné túto\nsankciu uložiť, a to buď vo forme premlčania, alebo preklúzie. Uvedená skutočnosť je prejavom\nprincípu právnej istoty a legality, pretože v opačnom prípade by príslušné orgány mohli sankcie\nukladať bez akéhokoľvek časového obmedzenia.\n18. Podľa navrhovateľa v prípade ústavného zákona plní funkciu časového obmedzenia možnosti\nuložiť sankciu práve jeho čl. 3 ods. 1 druhá veta. Z tohto dôvodu výbor, ktorý vykladal čl. 9\nústavného zákona rozširujúco, porušil už uvedené princípy. Výbor tým tiež prekročil svoje\nprávomoci, a teda postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n19. Vo svojom rozhodnutí potom I. senát okrem iného poukázal na skutočnosť, že v čl. 9 ústavného\nzákona, ktorý upravuje konanie vo veci sankcie za porušenie povinností podľa ústavného zákona,\nsa vždy používa pojem „verejný funkcionár“.\n20. V tejto súvislosti I. senát upozornil, že ústavný zákon síce neobsahuje ustanovenie, ktoré\nby so zánikom statusu verejného funkcionára spájalo aj zánik jeho zodpovednosti za porušenie\n\n3\n\npovinností vyplývajúcich z ústavného zákona; na druhej strane však neobsahuje ani ohraničenie\ndoby, počas ktorej táto zodpovednosť pretrváva.\n21. Na základe uvedeného potom I. senát uzavrel, že pri už uvedenom nedostatku právnej úpravy\nje potrebné stanoviť časové obmedzenie zodpovednosti za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej\nz ústavného zákona, pričom pri nedostatku inej úpravy je to možné aj prostredníctvom spojenia\ntejto zodpovednosti s trvaním výkonu verejnej funkcie (I. senát tu odkazoval aj na predchádzajúce\nrozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 356/2021).\n22. Vzhľadom na už uvedené I. senát považoval za primeraný aj názor navrhovateľa, že ústavný\nzákon s prihliadnutím na znenie svojho čl. 9 umožňuje viesť konanie iba proti verejnému\nfunkcionárovi, a nie proti osobám, ktorým sa výkon verejnej funkcie už skončil, resp. vo vzťahu\nku ktorým už uplynula doba vymedzená v čl. 3 ods. 1 druhej vete ústavného zákona, počas ktorej\nsa za verejných funkcionárov považovali.\n23. Pri tomto závere I. senát zdôraznil, že nedostatočnosť a nejasnosť právnej úpravy nemá znášať\njej adresát a že vyvodzovanie právnej zodpovednosti spojenej s uložením sankcií nemôže byť\nvýsledkom právneho posúdenia bez jasnej normatívnej opory, a to aj v rovine ústavného práva.\n24. Vychádzajúc z uvedeného, I. senát uzavrel, že ak navrhovateľ už nevykonával verejnú funkciu\na ani sa nepovažoval za verejného funkcionára podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona, potom výbor,\nktorý proti navrhovateľovi začal konania o sankcii, postupoval v rozpore s ústavným zákonom.\n25. Podľa názoru I. senátu ani skutočnosť, že by mohlo dochádzať k porušovaniu ústavného zákona\nbez toho, aby toto porušovanie výbor mohol preskúmať a potrestať (porovnaj s bodmi 12 a 13\nodôvodnenia tohto rozhodnutia), nemôže prevážiť potrebu ústavne súladného výkladu príslušných\nustanovení.\nII.\nZjednotenie odlišných právnych názorov\n26. Aj keď III. senát a I. senát ústavného súdu dospeli k odlišným záverom v otázke, či je možné\nzačať konanie o sankcii aj po uplynutí lehoty stanovenej v čl. 3 ods. 1 druhej vete ústavného\nzákona, spoločným znakom týchto rozhodnutí je snaha o nájdenie spôsobu, ako časovo ohraničiť\nzodpovednosť za nesplnenie povinností vyplývajúcich z ústavného zákona. Táto snaha bola v oboch\nprípadoch prejavom rešpektovania princípu právnej istoty, v zmysle ktorého v zásade nie je možné\nsankcie za porušenie povinností stanovených právnym predpisom ukladať bez časového\nobmedzenia (pozri bod 15 a body 17 a 22 odôvodnenia tohto uznesenia).\n27. Princíp právnej istoty je dôležitou súčasťou princípu právneho štátu zakotveného v čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čo jednoznačne vyplýva z judikatúry ústavného\nsúdu (pozri napr. PL. ÚS 7/2017, s. 107 odôvodnenia). Stručne však treba pripomenúť, že ani tento\nprincíp nie je absolútny, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že pri niektorých trestných činoch\nsa časové obmedzenie zodpovednosti nepoužije (pozri § 88 Trestného zákona). Samozrejme,\no takýto prípad pri sankciách podľa ústavného zákona nejde a princíp právnej istoty sa tu uplatňuje.\n28. Pri rešpektovaní potreby časového obmedzenia zodpovednosti za splnenie povinností\nvyplývajúcich z ústavného zákona sa III. senát priklonil k posudzovaniu časových súvislostí\nkonkrétneho prípadu (pozri bod 15 odôvodnenia tohto uznesenia). Urobil tak v záujme realizácie\n4\n\nzmyslu ústavného zákona, resp. konania o sankciách, ktorým je ochrana verejného záujmu\nna riadnom výkone verejnej funkcie. Tento záujem je chránený ukladaním povinností a obmedzení,\nktorých dodržiavanie je zabezpečované príslušnými sankciami.\n29. Na druhej strane I. senát jednoznačne preferoval ochranu adresátov právnej normy, a to aj za\ncenu toho, že v niektorých prípadoch by vôbec nebolo možné splnenie povinností podľa čl. 7 ods. 1\nústavného zákona skontrolovať (pozri bod 13 odôvodnenia tohto uznesenia).\n30. Rozhodnutie I. senátu sa pritom do značnej miery opieralo o predchádzajúce rozhodnutie\nvo veci sp. zn. I. ÚS 356/2021, v ktorom ústavný súd okrem iného vyslovil názor, že zmyslom\na účelom ústavného zákona v niektorých prípadoch môže byť aj možnosť vyhnúť sa sankcii za jeho\nporušenie. Tento záver vychádzal zo skutočnosti, že podľa čl. 9 ods. 13 štvrtej vety ústavného\nzákona sa konanie o sankcii zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním\no rozhodnutí o sankcii vzdá verejnej funkcie (pozri bod 47 odôvodnenia rozhodnutia vo veci\nsp. zn. I. ÚS 356/2021).\n31. V zmysle rozhodnutia I. senátu a aj v zmysle predchádzajúceho rozhodnutia vo veci\nsp. zn. I. ÚS 356/2021 je tak možné viesť konania o sankcii podľa ústavného zákona len proti\nosobe, ktorá vykonáva verejnú funkciu, resp. proti osobe, ktorá sa za verejného funkcionára\npovažuje podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona, pričom po uplynutí lehoty stanovenej v predmetom\nčlánku ústavného zákona nie je možné konanie začať a ani v začatom konaní pokračovať.\n32. Už uvedený záver sa do značnej miery opiera aj o gramatický výklad ústavného zákona, ktorého\nčl. 9 hovorí výslovne o konaní proti „verejnému funkcionárovi“.\n33. Takýto výklad má však medzery a nie je možné ho vždy použiť v prospech adresátov právnej\núpravy. Podľa čl. 10 ústavného zákona má totiž možnosť podať návrh, aby ústavný súd preskúmal\nrozhodnutie výboru o sankcii, výlučne verejný funkcionár. Pri prísnom zotrvaní na gramatickom\nvýklade ústavného zákona, by sa tak na ústavný súd nemohol obrátiť ani navrhovateľ v konaní pred\nI. senátom. Je zrejmé, že takýto výklad by nebol v súlade s účelom ústavného zákona.\n34. Okrem toho gramatický výklad nezabezpečuje právnu istotu všetkým adresátom dotknutej\nprávnej úpravy. Vychádzajúc z tohto výkladu, by totiž bolo možné proti osobám, ktoré verejnú\nfunkciu aktívne vykonávajú dlhodobo (opakovane), začať konanie o sankcii prakticky bez časového\nobmedzenia, teda aj so značným časovým odstupom od porušenia povinnosti vyplývajúcej\nz ústavného zákona. Rozhodujúcim kritériom by tu totiž nebolo plynutie času od spáchania deliktu,\nale trvanie verejnej funkcie.\n35. Nie je tiež možné súhlasiť s tvrdením, že čl. 9 ods. 13 štvrtá veta ústavného zákona vyjadruje\nzmysel a účel ústavného zákona, ktorým je možnosť vyhnúť sa sankcii za jeho porušenie. Ide\ntu totiž o situáciu, keď sa verejný funkcionár, ktorý svoju funkciu aj aktívne vykonáva, vzdá svojej\nfunkcie práve pod hrozbou trestu, čím sa zároveň naplní sankcia za nesplnenie povinností\nvyplývajúcich z ústavného zákona upravená v čl. 9 ods. 8 ústavného zákona.\n36. Už uvedenú situáciu pritom nie je možné porovnávať so situáciou, v ktorej ide o osobu, ktorá\nuž verejnú funkciu aktívne nevykonáva, pretože takáto osoba nemá nijakú možnosť využiť vzdanie\nsa funkcie v zmysle čl. 9 ods. 13 štvrtej vety ústavného zákona.\n\n5\n\n37. Napokon preferovanie právnej istoty adresátov s takým dôsledkom, že v niektorých prípadoch\nby nebolo možné vôbec postihnúť porušovanie ústavného zákona, je v zrejmom rozpore\naj s dlhodobo prevažujúcou judikatúrou ústavného súdu.\n38. Ústavný súd už totiž v mnohých svojich rozhodnutiach celkom jednoznačne uviedol, že\nzmyslom a účelom konania o sankciách, je preveriť plnenie ústavného zákona (za všetky\nrozhodnutia pozri napr. PLz. ÚS 1/2010, bod 7 odôvodnenia).\n39. Naplnenie už uvedeného účelu potom ústavný súd preferoval aj v situácii, keď konanie\no sankcii začalo až po uplynutí lehoty stanovenej v čl. 3 ods. 1 ústavného zákona (rozhodnutie\nvo veci sp. zn. II. ÚS 786/2014), resp. v situácii, keď už uvedená lehota uplynula po začatí konania\no sankcii (pozri rozhodnutie vo veci sp. zn. IV. ÚS 182/2020, ktoré bolo s právnou vetou\npublikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 2020).\n40. Podrobne sa nielen k tejto otázke ústavný súd vyjadril aj v rozhodnutí vo veci sp. zn.\nII. ÚS 789/2016, v ktorom upozornil na skutočnosť, že samotný ústavodarca odmietol v ústavnom\nzákone zakotviť objektívnu a subjektívnu lehotu na rozhodnutie príslušného orgánu o sankcii podľa\nústavného zákona (s. 21 odôvodnenia rozhodnutia).\n41. V rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 789/2016 potom ústavný súd vyslovil, že „pre ukladanie\nsankcií podľa ústavného zákona... by bolo vhodné ustanoviť primerané premlčacie doby, tak ako to\nje pri iných verejnoprávnych deliktoch (pozri prvú vetu § 20 ods. 1 zákona Slovenskej národnej\nrady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo § 87 Trestného zákona).\nAk však ústavný zákon v platnom znení neustanovuje lehotu, ktorej uplynutie by malo za následok\nzánik sankčnej zodpovednosti za nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia\nustanovenej ústavným zákonom, tak je potrebné túto skutočnosť vykladať v súlade s účelom\nústavného zákona...“ (s. 22 odôvodnenia rozhodnutia).\n42. Zo skutočnosti, že úprava ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií má právnu\nsilu ústavného zákona, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že záujem chránený\npredmetným ústavným zákonom je dôležitou ústavnou hodnotou.\n43. Zároveň je zrejmé, že ústavný súd už dlhodobo upozorňuje na nedostatočnú právnu úpravu\ntýkajúcu sa zodpovednosti za porušenie povinností vyplývajúcich z ústavného zákona. Táto\nnedostatočná úprava spôsobuje, že ústavná hodnota ochrany verejného záujmu pri výkone\nverejných funkcií sa dostáva do kolízie s inou ústavnou hodnotou, ktorou je právna istota\ndotknutých osôb.\n44. Vo svojich rozhodnutiach už ústavný súd v minulosti konštatoval, že v prípade kolízie dvoch\nústavných hodnôt je potrebné ich vyvažovať tak, aby došlo k ich čo najširšej harmonizácii, t. j. aby\nkaždá z týchto hodnôt zostala zachovaná v čo najširšej možnej miere, resp. aby žiadna z nich nebola\núplne popretá (pozri PL. ÚS 12/2001, s. 38 odôvodnenia a PL. ÚS 13/2010, s. 55 odôvodnenia).\n45. Už uvedenému prístupu, t. j. vzájomnému vyvažovaniu, zodpovedá právny názor vyslovený\nv rozhodnutí III. senátu, keďže podľa tohto názoru sa v každom jednom prípade podľa okolností\nprípadu zváži, či je potrebné dať prednosť princípu právnej istoty alebo potrebe ochrániť záujem\nzakotvený v ústavnom zákone. Plénum ústavného súdu sa s týmto právnym názorom III. senátu\nstotožnilo.\n\n6\n\n46. Pri akceptácii právneho názoru vysloveného I. senátom by na druhej strane v niektorých\nprípadoch totiž došlo, ako to už bolo konštatované, k úplnému popretiu záujmu chráneného\nústavným zákonom, pretože by proti niektorým dotknutým osobám nebolo vôbec možné začať\nkonanie vo veci kontroly dodržiavania ústavného zákona, a to bez možnosti zvážiť časové súvislosti\nprípadu.\n47. Je potrebné sa na tomto mieste vyjadriť aj k princípu legality vyplývajúcemu z čl. 2 ods. 2\nústavy (pozri napr. II. ÚS 387/2018, s. 13 odôvodnenia), keďže porušením aj tohto princípu\nargumentoval navrhovateľ v konaní sp. zn. I. ÚS 129/2022 (pozri bod 17 odôvodnenia tohto\nuznesenia).\n48. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že porušenie povinností podľa ústavného zákona\nje osobitým verejnoprávnym deliktom (pozri bod 41 odôvodnenia tohto uznesenia) a v konaní\no ukladaní sankcií za tieto delikty je potrebné zohľadniť princípy týkajúce sa správneho trestania\n(II. ÚS 220/2019, body 20 a 31 odôvodnenia).\n49. V tejto súvislosti je podstatné zopakovať a zdôrazniť, že ústavný zákon neobsahuje výslovnú\núpravu premlčania či preklúzie zodpovednosti za ním upravené delikty, pričom rovnako\nIII. senát a I. senát hľadali spôsob, ako tento nedostatok napraviť (pozri body 21, 26 a 41\nodôvodnenia tohto uznesenia). Žiadne z uvedených rozhodnutí preto nemožno považovať za také,\nktoré by porušovalo princípy zákonnosti v konaní pred výborom. Práve naopak, ich podstatou\nje náprava nedostatočnej právnej úpravy v záujme právnej istoty účastníkov konania.\n50. Z tohto uhla pohľadu potom možno prístup III. senátu považovať za vhodnejší, pretože\nna rozdiel od rozhodnutia I. senátu, podľa ktorého je rozhodujúce postavenie dotknutej osoby (pozri\nbod 34 odôvodnenia tohto uznesenia), rozhodnutie III. senátu ustanovuje obmedzenie\nzodpovednosti za delikty podľa ústavného zákona podľa časových okolností konkrétneho prípadu.\nInak povedané, rozhodnutie III. senátu zabezpečuje právnu istotu všetkým dotknutým adresátom\nbez ohľadu na ich postavenie, t. j. vrátane aktívne činných verejných funkcionárov a osôb, ktoré\nsa za verejných funkcionárov považujú podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona.\n51. Navyše rozhodnutie III. senátu nebolo možné pre navrhovateľa považovať za nepredvídateľné.\n52. Z princípu zákonnosti pri správnom trestaní totiž vyplýva, že sankcie nie je možné ukladať\nna základe nedostatočne jasnej (predvídateľnej) zákonnej úpravy. Zákonná úprava sa považuje\nza predvídateľnú vtedy, ak na jej základe, a to v prípade potreby aj za pomoci výkladu, ktorý jej\ndávajú súdy, môže dotknutá osoba zistiť, aké konania a opomenutia zakladajú jej deliktuálnu\nzodpovednosť. Dotknutá osoba pritom môže požiadať o radu odborne spôsobilú osobu (teda\nnapríklad aj advokáta) s cieľom posúdiť dôsledky, ktoré môžu z jej konania vyplynúť (pozri k tomu\nnapr. IV. ÚS 226/2022, body 97 a 98 odôvodnenia).\n53. Predvídateľnosť právnej normy sa však posudzuje okrem iného aj vzhľadom na počet\na postavenie jej adresátov, pričom sa predpokladá, že osoby vykonávajúce určité zamestnanie\n(professional activity) musia pri svojej pracovnej činnosti postupovať s vysokou mierou opatrnosti\na možno od nich očakávať, že budú s osobitnou starostlivosťou posudzovať riziká, ktoré sú s touto\nčinnosťou spojené (pozri Kononov proti Lotyšsku [GC], č. 36376/04, § 235, ESĽP 2010).\n54. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že okruhom adresátov ústavného zákona\nje špecifická skupina osôb so zvláštnym postavením, t. j. ústavný zákon sa týka výlučne verejných\n7\n\nfunkcionárov (II. ÚS 878/2014, bod 29 odôvodnenia). U verejných funkcionárov už uvedenú\nosobitnú mieru opatrnosti možno spravodlivo očakávať.\n55. Na základe uvedeného teda navrhovateľ, vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu\n(najmä II. ÚS 786/2014, ale tiež IV. ÚS 182/2020, PLz. 1/2010 a tiež II. ÚS 789/2016) a prípadne\naj za pomoci osoby znalej tejto judikatúry, mohol predvídať, že nesplnenie povinnosti podľa čl. 7\nods. 1 ústavného zákona bude mať za následok uloženie sankcie v konaní podľa ústavného zákona.\n56. V neposlednom rade je potrebné pripomenúť, že sporná otázka sa netýkala definície samotného\ndeliktu alebo sankcie, ale určenia v zákone chýbajúceho časového obmedzenia deliktuálnej\nzodpovednosti.\n57. Rozhodnutie III. senátu preto vychádza z takého výkladu príslušnej právnej úpravy, ktorý\nvyvažuje kolidujúce ústavné hodnoty a rešpektuje práva dotknutých osôb. Použitie čo\nnajvhodnejšieho výkladu dotknutej právnej úpravy je v konaniach začatých dotknutými osobami\njediným spôsobom, ako ústavný súd môže v rámci svojich právomocí reagovať na nedostatočnú\nprávnu úpravu ústavného zákona.\n58. Keďže ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že sankcia podľa ústavného zákona\nmôže mať podobu správnej alebo trestnej sankcie, bude potom v okolnostiach jednotlivého prípadu\npotrebné posudzovať časové súvislosti podľa princípov týkajúcich sa správneho trestania (pozri\nbody 41 a 48 odôvodnenia tohto uznesenia).\nIII.\nZávery\n59. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti plénum ústavného súdu zjednotilo odlišné právne\nnázory uvedené v rozhodnutiach III. senátu a I. senátu tak, že v záujme čo najširšej realizácie\nzmyslu ústavného zákona, ktorým je preverenie dodržiavania povinností a obmedzení pri výkone\nverejnej funkcie, nie je možné čl. 3 ods. 1 druhú vetu ústavného zákona vykladať ako vymedzenie\nlehoty na začatie alebo skončenie konania o uložení sankcie podľa ústavného zákona.\n60. Pri riešení nedostatočnosti právnej úpravy ústavného zákona a kolízie medzi zmyslom\nústavného zákona a princípom právnej istoty plénum potvrdilo právny názor, v zmysle ktorého\nje potrebné vždy vychádzať z časových okolností konkrétneho prípadu, pretože takto zostáva\nv čo najširšej miere zachovaná každá z dotknutých ústavných hodnôt. Pri skúmaní časových\nsúvislostí prípadu bude tiež potrebné prihliadnuť na princípy správneho trestania (pozri bod 48\nodôvodnenia tohto uznesenia).\n61. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto uzneseniu odlišné stanovisko sudca Peter\nStraka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. novembra 2022\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n8", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "verejná funkcia-zánik", "pokuta-uloženie", "Ústavný súd Slovenskej republiky-stanovisko pléna ústavného súdu", "Národná rada Slovenskej republiky-výbor"], "ustanovenia": ["§ 13 zákona o ústavnom súde"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:000e0279-c88a-4924-88ed-78580a02f7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2022 z 3. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-03", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1"}, {"guid": "ussr:31b5a47f-c8b9-4aee-9a53-01b33fee9286", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.129.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.129.2022.2"}, {"guid": "ussr:db546444-8f52-4a1f-97aa-4512dbff9dfd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.153.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 153/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/2022 z 10. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.153.2022.1"}, {"guid": "ussr:b93365c5-4b12-42e3-a392-29119abfb18b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.356.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 356/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 356/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.356.2021.2"}, {"guid": "ussr:cc56c643-7a08-41ec-91be-b288f81e0169", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.182.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/2020 z 10. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.182.2020.2"}, {"guid": "ussr:97c95c1a-382c-4281-883a-9df7598a06a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.220.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 220/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/2019 z 28. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.220.2019.1"}, {"guid": "ussr:0cca49ff-64fb-4574-a778-e6bc81465947", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.387.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.387.2018.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:9a7780dd-c76a-4b04-815b-6ca3fc95bd40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 789/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 789/2016 z 2. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-02", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1"}, {"guid": "ussr:43680f0c-1357-492f-a47b-33df9eb5dd52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.878.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 878/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.878.2014.1"}, {"guid": "ussr:54a6e127-2d47-495a-9422-fb624d4068f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 786/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 786/2014 z 13. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54a6e127-2d47-495a-9422-fb624d4068f1"}, {"guid": "ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a"}, {"guid": "ussr:6186c351-ec40-45ce-b68f-6acb76fd0df0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2010 z 23. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-23", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6186c351-ec40-45ce-b68f-6acb76fd0df0"}], "citovane_v": []}