{"guid": "ussr:1d8466a7-1b13-4d0e-8b34-1e8097efd158", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2022 z 15. 6. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júna 2022, sp. zn. PLz. ÚS 2/2022, ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2022-06-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13", "nazov": "čl. 13 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1d8466a7-1b13-4d0e-8b34-1e8097efd158", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.2.2022.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 2/2022-15\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov\nJany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Roberta Šorla a Martina\nVernarského podľa § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia\nprávneho názoru vysloveného II. senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k.\nII. ÚS 330/2020 zo 7. júla 2020 a odlišného právneho názoru, ku ktorému dospel IV. senát\nÚstavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 212/2022, takto\nrozhodol:\nI. Ak generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“), aj keď\nv zastúpení iným prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna\nprokuratúra“), rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom\nopravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený\nprieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého\ndielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) Trestného poriadku.\nII. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia\n(generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia\ngenerálneho prokurátora iným prokurátorom generálnej prokuratúry pri rozhodovaní, nie je\nzlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 Trestného poriadku na inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto osobám, najmä\nobvinenému pritom Trestný poriadok poskytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak\nv prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom konaní.\nOdôvodnenie:\nI.\nOdlišné právne názory\n1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) ústavný súd rozhoduje\no sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných\npráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\n\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n2. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nak senát ústavného súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospeje k právnemu názoru\nodlišnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov ústavného súdu,\nsudca spravodajca predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov. Plénum\nústavného súdu rozhodne o zjednotení právnych názorov uznesením. Senát ústavného súdu je\nv ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.\nKonanie vedené pod sp. zn. II. ÚS 330/2020:\n3. Ústavnému súdu bola elektronicky 29. mája 2020 a osobne do podateľne 2. júna 2020 doručená\nústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti D4R7 Construction s. r. o., Odborárska 21, Bratislava, IČO\n50 245 350 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1\na 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky a jej uznesením č. k. IV/1 GPt 416/19/1000-7 z 25. marca 2020.\n4. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 29. marca 2019 vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Bratislave, odboru kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“) vzniesol proti\nsťažovateľke ako právnickej osobe obvinenie zo zločinu ohrozenia a poškodenia životného\nprostredia podľa § 300 ods. 1 a 6 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom v čase skutku.\nSlovenská republika, zastúpená Okresným úradom Bratislava (ďalej len „poškodená“), podala\n21. októbra 2019 žiadosť o postup podľa § 50 Trestného poriadku, ktorá však neobsahovala\nvyčíslenie vzniknutej škody, stanovisko, či si poškodená uplatňuje alebo chce uplatniť nárok na\nnáhradu škody, ale ani žiadne argumenty na preukázanie dôvodnej obavy z marenia alebo\nsťažovania uspokojenia nároku poškodenej zo strany sťažovateľky. Krajská prokuratúra\nv Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) 21. januára 2020 vydala s odkazom na žiadosť\npoškodenej príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov na účte v banke sťažovateľky vo výške\n12 540 997,38 eur vrátane peňažných prostriedkov dodatočne došlých na uvedený účet aj\ns príslušenstvom, pričom súčasne zakázala akékoľvek dispozície so zaistenými peňažnými\nprostriedkami do uvedenej výšky zaistenia. Sťažovateľka 31. januára 2020 podala žiadosť\no zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov na účte v banke. Odôvodnila ju jednak nezákonnosťou\npríkazu na zaistenie, ďalej nezákonnosťou predchádzajúceho konania, ale aj nezákonným\na protiústavným zásahom do jej základných práv a slobôd.\n5. Rozhodnutím krajskej prokuratúry z 13. februára 2020 bola žiadosť sťažovateľky o zrušenie\nzaistenia zamietnutá. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka 24. februára 2020 sťažnosť, ktorú\nodôvodnila nezákonnosťou rozhodnutia krajskej prokuratúry, nezákonnosťou predchádzajúceho\nkonania, absenciou vysporiadania sa s podstatnými dôvodmi zrušenia zaistenia a napokon\nnezákonným a protiústavným zásahom do jej základných práv a slobôd. Prokurátor generálnej\nprokuratúry\n25. marca 2020 sťažnosť podanú sťažovateľkou podľa § 193\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako údajne nedôvodnú.\n\n2\n\n6. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie predložila vecné a právne dôvody opodstatňujúce\nneústavnosť zaistenia peňažných prostriedkov, pričom z hľadiska konania o zjednotenie odlišných\nprávnych názorov senátov ústavného súdu podľa § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde je však\npodstatná jej argumentácia, podľa ktorej si je vedomá existencie § 363 ods. 1 Trestného poriadku,\nv ktorom je upravená možnosť zrušenia právoplatných rozhodnutí vyšetrovateľa a prokurátora\nv prípravnom konaní, avšak v jej prípade nejde o taký právny prostriedok, ktorý by bola povinná\nvyčerpať ešte pred podaním ústavnej sťažnosti. Nejde totiž o účinný prostriedok nápravy.\nRozhodnutie generálnej prokuratúry o sťažnosti bolo vydané prokurátorom generálnej prokuratúry,\nna ktorého túto vec v rámci svojej právomoci delegoval priamo generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky. Prokurátor generálnej prokuratúry evidentne rozhodol v mene generálneho prokurátora,\nčo je zrejmé aj zo záhlavia a výroku rozhodnutia generálnej prokuratúry o sťažnosti. Rozhodnutie\ngenerálnej prokuratúry o sťažnosti bolo vydané na úrovni generálneho prokurátora zastúpeného po\nriadnom delegovaní veci prokurátorom generálnej prokuratúry. Podľa názoru sťažovateľky je\nzrejmé, že ak by urobila podanie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, nebolo by spôsobilé\ndosiahnuť účinnú nápravu zásahov do jej základných práv. Podanie podľa § 363 ods. 1 Trestného\nporiadku by totiž bolo preskúmavané na tej istej inštančnej úrovni ako sťažovateľkina\npredchádzajúca sťažnosť. V praxi by teda išlo o zopakovanie tej istej sťažnosti, o ktorej by\nrozhodoval ten istý orgán. Výsledok podania by bol preto rovnaký a sťažovateľka by ním\nnedosiahla (a ani by nikdy nemohla dosiahnuť) účinnú ochranu jej základných práv a slobôd.\nTakéto podanie tak bezpochyby nie je účinným prostriedkom nápravy, ktorý by sťažovateľka bola\npovinná vyčerpať pred podaním tejto ústavnej sťažnosti.\n7. V uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 330/2020 zo 7. júla 2020 o odmietnutí ústavnej sťažnosti\nsťažovateľky z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný\nsúd oproti právnemu názoru sťažovateľky uviedol, že „I keď prokurátor generálnej prokuratúry\nrozhodol o sťažnosti v mene generálneho prokurátora, napriek tomu sa tak stalo v rámci jeho\nvlastnej právomoci ako nadriadeného prokurátora pri rozhodovaní o riadnom opravnom\nprostriedku proti uzneseniu krajskej prokuratúry. Preto uznesenie prokurátora generálnej\nprokuratúry je vyjadrením jeho vlastného názoru na posudzovanú problematiku. Uvedená situácia\npodľa názoru ústavného súdu nebráni tomu, aby generálny prokurátor postupom podľa ustanovenia\n§ 363 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol odlišne, resp. nestotožnil sa so závermi prokurátora\ngenerálnej prokuratúry konajúceho v rámci riadneho opravného konania. Opačný výklad, ktorý\nzastáva sťažovateľka, by viedol vo svojich dôsledkoch k možnosti svojvoľne eliminovať aplikáciu\nustanovenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku tým, že by sa na úrovni generálnej prokuratúry\nrozhodovalo v rámci riadneho opravného konania v mene generálneho prokurátora. Vo všetkých\ntýchto prípadoch by už (pri právnom názore zastávanom sťažovateľkou) nebol postup podľa\nustanovenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku účelný.“. V nadväznosti na uvedené ústavný súd\nsťažovateľke odporučil postupovať podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko lehota na\nuplatnenie tohto právneho prostriedku nápravy uplynie 9. júla 2020 (uznesenie prokurátora\ngenerálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 416/19/1000-7 z 25. marca 2020 bolo sťažovateľke doručené\n9. apríla 2020).\nKonanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 212/2022:\n8. Ústavnému súdu bola 13. apríla 2022 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov\n,\n,\n,a\n3\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Petrom\nKubinom, advokátom spolupracujúcim so spoločnosťou Dentons Europe CS LLP, organizačnou\nzložkou, Bottova 2A, Bratislava, IČO 36 861 391, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu podľa\nčl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a základného práva nebyť stíhaný\ninak než zákonným spôsobom podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 49 ústavy uznesením vyšetrovateľa\nÚradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Západ, oddelenia vyšetrovania (ďalej len\n„policajt“) ČVS: UIS-340/OISZ-2021 zo 14. septembra 2021, uznesením generálneho prokurátora\nvydaným v zastúpení prokurátorkou generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27\nzo 4. februára 2022 v časti II jeho výroku a upovedomením generálnej prokuratúry č. k.\nIV/1 Pz 67/22/1000-8 z 1. apríla 2022.\n9. Z obsahu sťažovateľmi podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením policajta\nČVS: UIS-340/OISZ-2021 zo 14. septembra 2021 im bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku\nvznesené obvinenie pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva\npodľa § 20 k § 326 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona\ns poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona. Podstata stíhaného skutku spočíva v konaní\nsťažovateľov, ktorí po vzájomnej dohode aj s ďalšími stíhanými osobami vyhotovili uznesenie\no začatí trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1, 2 Trestného poriadku pod ČVS: PPZ205/NKA-BAI-2021 zo 16. júla 2021 pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného\nzákona a iné, ktoré bolo uznesením generálneho prokurátora č. k. IV/3 Pz 74/21/1000-3\nz 24. augusta 2021 podľa § 363 ods. 1, 3, § 366 ods. 1, 2 Trestného poriadku zrušené z dôvodu\nporušenia zákona v § 200 ods. 4 Trestného poriadku, § 10 ods. 7 písm. b) Trestného poriadku, § 199\nods. 1, 2 Trestného poriadku, § 2 ods. 1, 2, 10, 12 Trestného poriadku. Týmto konaním sa mali\nsťažovatelia dopustiť porušenia svojich povinností ako príslušníkov Policajného zboru, a to v § 2\nods. 1 písm. a), b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore\nv znení účinnom v čase skutku a § 48 ods. 3 písm. a), b), f) a i) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej\nslužbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej\nstráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom v čase skutku. Generálny\nprokurátor uznesením č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo 4. februára 2022 podľa § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku v časti II jeho výroku zamietol sťažovateľmi podanú sťažnosť\nsmerujúcu proti uzneseniu policajta ČVS: UIS-340/OISZ-2021 zo 14. septembra 2021. Generálna\nprokuratúra svojím upovedomením č. k. IV/1 Pz 67/22/1000-8 z 1. apríla 2022 sťažovateľmi\npodaný návrh na zrušenie uznesenia generálneho prokurátora vydaného v zastúpení prokurátorkou\ngenerálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo 4. februára 2022 v časti II jeho výroku ako\nprávoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku\nvybavila tak, že o ňom nerozhodla z dôvodu, že „generálny prokurátor by mal na základe návrhu\nna postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku preskúmavať právoplatné rozhodnutie,\nktoré sám vydal. Takýto postup by popieral základné zásady trestného procesu zaručujúce\nobjektívnosť rozhodovania. Aj prokuratúra musí rešpektovať princíp nestrannosti rozhodovania.\nV trestnom procese je tento princíp zaručený prostredníctvom inštitútu vylúčenia z konania.\nZ dôvodu zachovania nestrannosti rozhodovania je vylúčené, aby na nadriadenom orgáne\no sťažnosti rozhodoval prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas, čo je\npremietnuté do úpravy postupu podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.“.\n\n4\n\n10. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti rozdelili svoju argumentáciu do dvoch relevantných\noblastí, pričom v prvej rovine, ktorá je relevantná pre konanie podľa § 13 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, koncentrujú svoje argumentačné námietky k procesnému postupu generálnej prokuratúry,\nktorá odmietla vecne posúdiť návrh sťažovateľov na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku\nsmerujúci proti uzneseniu policajta ČVS: UIS-340/OISZ-2021 zo 14. septembra 2021 v spojení\ns uznesením generálneho prokurátora č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo 4. februára 2022\ns odôvodnením, že by mal generálny prokurátor na podklade podaného návrhu preskúmavať aj\nsvoje vlastné rozhodnutie, teda uznesenie č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo 4. februára 2022. Tento\nprávny názor sťažovatelia rozporovali argumentáciou vyplývajúcou z bodu 23 uznesenia ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 330/2020-53 zo 7. júla 2020 (pozri bod 7 uznesenia). Na podklade tohto\nvysloveného právneho názoru ústavného súdu sťažovatelia žiadajú zrušiť upovedomenie generálnej\nprokuratúry č. k. IV/1 Pz 67/22/1000-8 z 1. apríla 2022 ako arbitrárne spolu s uznesením\ngenerálneho prokurátora č. k. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo 4. februára 2022 a vec vrátiť\ngenerálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie.\n11. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 212/2022-26 z 26. apríla 2022 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť stíhaný inak než zákonným spôsobom podľa\nčl. 17 ods. 2 ústavy upovedomením generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Pz 67/22/1000-8 z 1. apríla\n2022 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona\no ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.\n12. Riaditeľ trestného odboru generálnej prokuratúry v písomnom upovedomení generálnej\nprokuratúry č. k. IV/1 Pz 67/22/1000-8 z 1. apríla 2022 podrobne rozobral, že «... generálny\nprokurátor nemá nadriadeného prokurátora, a preto jeho rozhodnutie nie je oprávnený zrušiť\npodľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku žiadny prokurátor činný v Slovenskej republike, a to\nbez ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie podpísal sám generálny prokurátor alebo na jeho\npodpísanie splnomocnil ktoréhokoľvek iného prokurátora.\nUznesenie sp. zn. UIS-340/OISZ-2021 zo dňa 14.09.2021 vydal vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej\nslužby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Západ po predchádzajúcom súhlase prokurátora\nKrajskej prokuratúry Bratislava. Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, ak lehota na\npodanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku\n1, predloží vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu, a ak\nide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento nadriadený prokurátor dal súhlas alebo pokyn,\njeho prostredníctvom jemu nadriadenému prokurátorovi. Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 153/2001\nZ. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) nadriadeným\nprokurátorom uvedeným v § 6 je generálny prokurátor. Podľa odseku 2 písm. a) citovaného\nustanovenia zákona o prokuratúre sa na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného\nzákona a na vybavenie podnetu nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide\no špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem prokurátora Úradu\nšpeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry. Podľa\nodseku 4 citovaného ustanovenia zákona o prokuratúre tam, kde sa v osobitnom zákone\nupravujúcom trestné konanie používa pojem nadriadený orgán prokurátora, rozumie sa tým\nnadriadený prokurátor uvedený v odsekoch 1 až 3.\n\n5\n\nZ citácie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že nakoľko dal na vydanie uznesenia\nvyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Západ sp. zn.\nUIS-340/OISZ-2021 zo dňa 14.09.2021 súhlas prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava, bol\no sťažnosti proti uvedenému uzneseniu oprávnený a povinný rozhodnúť generálny prokurátor\n(§ 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku v spojení s § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre).\nPodľa článku 20 ods. 1 písm. a) bod 2. Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nč. 2/2021 z 29. januára 2021, ktorým sa upravujú aprobačné oprávnenia (ďalej len „aprobačný\nporiadok“) prokurátor generálnej prokuratúry vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti organizačnej\nzložky, na ktorej vykonáva svoju funkciu, podpisuje v zastúpení generálneho prokurátora ak tento\npríkaz neustanovuje inak druhostupňové rozhodnutie vo veci, v ktorej na rozhodnutie prvého stupňa\ndal krajský prokurátor alebo prokurátor krajskej prokuratúry súhlas, pokyn alebo sám rozhodol.\nV zmysle aprobačného poriadku teda generálny prokurátor splnomocnil na podpísanie\npredmetného rozhodnutia o sťažnosti prokurátorku trestného odboru generálnej prokuratúry, ktorá\nrozhodla v jeho mene.\nV predmetnej veci vznikla situácia, že generálny prokurátor by mal na základe návrhu na postup\npodľa § 363 ods. 1 a naši. Trestného poriadku preskúmavať právoplatné rozhodnutie, ktoré sám\nvydal. Takýto postup by popieral základné zásady trestného procesu zaručujúce objektívnosť\nrozhodovania. Aj prokuratúra musí rešpektovať princíp nestrannosti rozhodovania. V trestnom\nprocese je tento princíp zaručený prostredníctvom inštitútu vylúčenia z konania. Z dôvodu\nzachovania nestrannosti rozhodovania je vylúčené, aby na nadriadenom orgáne o sťažnosti\nrozhodoval prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas, čo je premietnuté\ndo úpravy postupu podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Z tých istých dôvodov je\nvylúčené, aby generálny prokurátor v konaní o návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného\nporiadku preskúmaval zákonnosť rozhodnutia, ktoré sám vydal (m. m. uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky II. ÚS 494/2014).».\n13. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v príslušnej časti sa k veci vyjadrila generálna\nprokuratúra, ktorá vo svojom písomnom stanovisku č. k. 2 GÚp 48/22/1000 zo 4. mája 2022,\nvychádzajúc z relevantných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), k meritu veci argumentovala nasledovne:\n„Z platnej právnej úpravy inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní\ngenerálneho prokurátora vyplýva, že generálny prokurátor preskúmava rozhodnutie policajta alebo\nprokurátora. Zákonodarca neupravuje, že predmetom prieskumu môže byť aj rozhodnutie\nsamotného generálneho prokurátora. Ak by malo byť predmetom zrušenia právoplatných\nrozhodnutí v prípravnom konaní rozhodnutie aj generálneho prokurátora, Trestný poriadok by to\nnielen expressis verbis pripustil, ale upravil by aj procesný mechanizmus preskúmania jeho\nrozhodnutia zaručujúci predovšetkým objektivitu trestného konania a jeho ďalšie základné princípy.\nAplikujúc logický i teleologický výklad platných právnych noriem takýto prieskum je v konaní podľa\n§ 363 až 367 Trestného poriadku vylúčený.\nVo všeobecnosti platí, že podstatou a zmyslom použitia ako riadnych, tak aj mimoriadnych\nopravných prostriedkov proti neprávoplatným alebo právoplatným rozhodnutiam je docieliť zmenu\nrozhodnutia prijatého vo veci predloženej na rozhodnutie. Nevyhnutným predpokladom ich použitia\nje preto reálna (existujúca) možnosť zmeny tohto stavu, situácie, otázky alebo sporu, ktoré boli\npredtým predmetom predchádzajúceho konania pred iným subjektom (tu prokurátorom). Ak však\n6\n\nvzhľadom na špecifikum konkrétneho konania už použitie mimoriadneho opravného prostriedku\ntakéto účinky reálne mať nemôže, nemôže naplniť svoj zmysel a účel, a teda nemôže ísť o nesúlad\ns ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy (primerane PL. ÚS 38/99). Ak generálny prokurátor rozhodol\n(osobne alebo prostredníctvom povereného prokurátora generálnej prokuratúry) o riadnom\nopravnom prostriedku, nemôže v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku preskúmať\ndôvodnosť vlastného rozhodnutia.\nProkurátorka generálnej prokuratúry na základe všeobecného poverenia generálneho prokurátora\nrozhodla v jeho mene o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľov, čo predstavuje zákonnú\nvýluku z aplikácie postupu generálneho prokurátora podľa § 363 až 367 Trestného poriadku. Zo\nstrany generálnej prokuratúry ide o konečné právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia\nsťažovateľov, ktorého kasácia v režime mimoriadneho opravného prostriedku neprichádza do\núvahy. Prípravné konanie však nie je ukončené a sťažovatelia majú v nasledujúcom priebehu\ntrestného konania k dispozícii celý rad prostriedkov slúžiacich na efektívne uplatnenie ich práva na\nobhajobu.\nVo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 330/2020 zo 7. júla 2020 je potrebné\nupresniť, že ide o odlišnú procesnú situáciu, ako je tomu v prípade sťažovateľov. Prokurátor\ngenerálnej prokuratúry nerozhodol o riadnom opravnom prostriedku v mene generálneho\nprokurátora, ale svojím vlastným menom, o čom svedčí jeho podpisová doložka (príloha č. 2). Jej\nvzor poskytuje abrobačný poriadok v prílohe pod bodom 3. Ak teda prokurátor generálnej\nprokuratúry nerešpektoval tento príkaz, išlo z jeho strany o neprípustný exces, v dôsledku čoho\nmožno vnímať jeho rozhodnutie ako vlastný názor prokurátora na posudzovanú problematiku.\nNakoniec aj generálny prokurátor porušenie funkčnej príslušnosti v konaní o riadnych opravných\nprostriedkov reparuje cestou inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.\nPríkladom môže kasácia rozhodnutia prokurátorky krajskej prokuratúry, ktorá konala namiesto\npríslušnej krajskej prokurátorky (príloha č. 3).\nList riaditeľa trestného odboru generálnej prokuratúry jasným a dostatočne zrozumiteľným\nspôsobom oznámil sťažovateľom dôvody, ktoré bránia opätovnému prieskumu nimi napádaného\nrozhodnutia generálneho prokurátora. Z tohto dôvodu nejde o jeho arbitrárny, svojvoľný postup.\nRiaditeľ trestného odboru generálnej prokuratúry rešpektoval platné a účinné právne normy\n(Trestný poriadok a zákon o prokuratúre). Obdobne bol tento právny záver prijatý aj v iných\nprípadoch, napr. ak navrhovateľom podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku bol sudca (príloha\nč. 4).“\n14. Sťažovatelia v replike zo 4. mája 2022 v podstatnom rozdelili svoju argumentáciu do štyroch\nrovín, a to: (a) či právo oprávnených osôb na podanie a rozhodnutie o mimoriadnom opravnom\nprostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku je alebo nie je súčasťou ústavou zaručených\npráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, (b) či môže k obmedzeniu základného\npráva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dôjsť aplikáciou podzákonného predpisu\n(konkrétne interným predpisom prokuratúry), (c) či orgány činné v trestnom konaní môžu svojím\npostupom v konkrétnej trestnej veci vylúčiť oprávnenú osobu (v tomto prípade obvineného) z práva\npodať mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku a napokon (d) či\nprávnym názorom vyjadreným v bode 23 uznesenia č. k. III. ÚS 330/2020 zo 7. júla 2020 došlo\nk prekonaniu právneho názoru ústavného súdu judikovaného v časti II (s. 8 až 10) uznesenia č. k.\nII. ÚS 494/2014 z 22. augusta 2014.\n\n7\n\n15. K prvej nastolenej otázke sťažovatelia argumentujú tak, že „Ak Trestný poriadok priznáva\nsťažovateľom ako obvineným právo určitý opravný prostriedok priamo podať, potom majú po\nsplnení zákonných podmienok (včasnosť, splnenie obsahových a formálnych náležitostí podania\na pod.) právo aj na to, aby sa príslušný orgán týmto opravným prostriedkom meritórne zaoberal\na rozhodol o ňom, pričom ich návrhu môže ale nemusí vyhovieť. Je pritom bez právneho významu,\nči ide o opravný prostriedok riadny alebo mimoriadny, relevantné je iba to, či ho obvinený môže\npodať sám (napr. sťažnosť, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania), alebo či môže\nadresovať príslušnému orgánu iba podnet na jeho podanie (napr. dovolanie ministra\nspravodlivosti, dovolanie generálneho prokurátora). Ak ide o opravný prostriedok, ktorý môže\npodať a disponovať s ním priamo obvinený, potom tento opravný prostriedok je súčasťou jeho\npráva na súdnu a inú právnu ochranu.“.\n16. V rámci druhej nastolenej otázky sťažovatelia poukazujú na to, že „Priamo z ústavného textu\n(čl. 46 ods. 4 a 17 ods. 2 Ústavy) vyplýva, že rozsah a podmienky realizácie týchto základných práv\nustanovuje zákon. Trestný poriadok ustanovuje tak rozsah práva na súdnu a inú právnu ochranu\nv trestnom konaní, ako aj podrobné pravidlá pre vedenie trestného konania (stíhanie zákonným\nspôsobom).“. Tvrdia, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné\nprávo nebyť stíhaný inak než zákonným spôsobom podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „nie je možné\nobmedziť podzákonným predpisom, akým je interný predpis prokuratúry či polície.“. Naopak, ak\n„Trestný poriadok umožňuje obvinenému napadnúť právoplatné rozhodnutie policajta alebo\nprokurátora vydané v prípravnom konaní mimoriadnym opravným prostriedkom podľa § 363\na nasl. Trestného poriadku, pričom z tohto prieskumu explicitne nevylučuje ani rozhodnutia\ngenerálneho prokurátora (priamo alebo v zastúpení iným povereným prokurátorom), potom toto\nprávo nie je možné vylúčiť ani obmedziť internými predpismi prokuratúry.“.\n17. Pri tretej nastolenej otázke poukazujú na obvyklý postup orgánov činných v prípravnom konaní,\nktorý je taký, že prieskumnou inštanciou v rámci riadnych opravných prostriedkov je v prípade\nrozhodnutí vyšetrovateľa dozorujúci prokurátor a v prípade rozhodnutí dozorujúceho prokurátora\nv niektorých prípadoch bezprostredne nadriadený alebo nadriadený prokurátor a v niektorých\nprípadoch sudca pre prípravné konanie. Nie je pritom vylúčené, aby bezprostredne nadriadeným\nalebo nadriadeným prokurátorom dozorujúceho prokurátora bol v konkrétnej veci aj sám generálny\nprokurátor. Je pritom na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, ktorá ich zložka „bude\nrozhodovať v prvej inštancii, čím je automaticky určená aj zložka rozhodujúca o riadnom opravnom\nprostriedku. Obvinený na tieto procesy nemá žiadny vplyv.“. V ich trestnej veci „nič nebránilo\ntomu, aby im obvinenie vzniesol vyšetrovateľ, a aby následne o ich sťažnosti proti obvineniu\nrozhodoval dozorujúci prokurátor.“. Pokiaľ im bolo vznesené obvinenie so súhlasom dozorujúceho\nprokurátora na podklade žiadosti vyšetrovateľa, tak potom dozorujúci prokurátor zároveň predurčil\norgán, ktorý bude rozhodovať v sťažnostnom konaní a ktorým bol generálny prokurátor.\nK uvedenému postupu dodávajú, že ho nepovažujú za rozporný so zákonom, avšak predstavuje skôr\nvýnimku z pravidla obvyklého postupu, pričom poukazujú na to, že tento orgánmi činnými\nv prípravnom konaní zvolený postup nemôže sám osebe viesť k zúženiu ich základného práva na\ninú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť stíhaný inak než zákonným\nspôsobom podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Inými slovami, „takýmto postupom orgánov činných\nv trestnom konaní nemôže dôjsť k tomu, že obvinený bude ukrátený (resp. úplne pripravený)\no účinný opravný prostriedok, ktorý by za iných (obvyklých) procesných okolností mal obvinený vo\n8\n\nsvojej úplnej návrhovej dispozícii. Tento záver potvrdil aj Ústavný súd vo svojom uznesení vo veci\nIII. ÚS 330/2020 zo dňa 7. júla 2020.“.\n18. Napokon k poslednej nastolenej otázke sťažovatelia poukazujú predovšetkým na to, že právne\nnázory ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 494/2014 a I. ÚS 496/2016 «sú už dnes prekonané\npráve právnym názorom vysloveným vo veci III. ÚS 330/2020, a preto by sa naň nemalo v tomto\nkonaní prihliadať, a to z nasledovných dôvodov:\nPo prvé, v čase prijatia starších právnych názorov (roky 2012 až 2014) platil právny stav, ktorý je\noproti tomu dnešnému zásadne odlišný – konkrétne v tom, že v tom čase § 363 ods. 1 obsahoval aj\ndruhú vetu v znení: „Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť\nrozhodnutie vo veci“. Táto veta znamenala, že mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 ods. 1\nTrestného poriadku bol prípustný iba proti rozhodnutiam meritórnej povahy, medzi ktoré nepatrí\nuznesenie o vznesení obvinenia (čo potvrdil aj Ústavný súd vo veci II. ÚS 494/2014). V citovaných\nveciach, ktoré bola predmetom ústavného prieskumu v konaniach II. ÚS 494/2014\na I. ÚS 496/2012, však išlo o odmietnutie mimoriadneho opravného prostriedku práve proti\nuzneseniu o vznesení obvinenia, čo Trestný poriadok v danom čase ani nepripúšťal, a preto jeho\nodmietnutím zo strany generálneho prokurátora (hoci bolo založené na inom dôvode) nemohlo\ndôjsť k porušeniu základného práva obvineného na inú právnu ochranu. Predmetná veta bola\nz § 363 ods. 1 však vypustená s účinnosťou od 1. januára 2016 zákonom č. 401/2015 (čl. IV bod 3),\nčím došlo k rozšíreniu okruhu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, ktoré možno\nnapadnúť a zrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného\nporiadku aj o právoplatné rozhodnutia nemeritórnej povahy (teda aj o uznesenie o vznesení\nobvinenia). Tieto okolnosti samy osebe potvrdzujú, že starší právny názor je za dnešného právneho\nstavu už neaktuálny.\nPo druhé, v konkurencii medzi staršími a novším právnym názorom Ústavného súdu na určitú\notázku by [aj pri absencii okolností uvedených v bode (a) vyššie] mal mať prednosť novší právny\nnázor. Tento záver je možné oprieť o analogickú aplikáciu interpretačnej zásady lex posterior\nderogat legi priori.».\nII.\nZjednotenie odlišných právnych názorov\n19. Podľa § 13 ods. 2 zákona o ústavnom súde v konaní pred plénom ústavného súdu podľa odseku\n1 zostáva sudcom spravodajcom sudca ústavného súdu, ktorý bol sudcom spravodajcom v tejto veci\nv senáte ústavného súdu.\n20. Plénum ústavného súdu dospelo k záverom podporujúcim právny názor vymedzený vo výroku\ntohto uznesenia, a to na základe nasledujúcich úvah:\n21. Rozhodovanie o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch je aj v trestnom konaní\nzásadne (okrem výnimky výslovne ustanovenej zákonom) založené na prieskume rozhodnutia\nurčitého orgánu iným, inštančne vyšším orgánom. Hlavným dôvodom takého riešenia (spojeného\ns tzv. devolutívnym účinkom) je nemožnosť objektívne predpokladať, že orgán, ktorý rozhodnutie\nvydal, bude pri jeho prieskume dostatočne nestranný. Uvedená okolnosť má zásadný význam pre\nosobu, ktorá opravný prostriedok uplatnila (v zákonnom procesnom režime Trestného poriadku\na v ústavnom rámci práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).\n9\n\n22. Ak generálny prokurátor, aj keď v zastúpení iným prokurátorom generálnej prokuratúry\n(§ 16b veta druhá zákona o prokuratúre), rozhodoval (obligatórne) v prípravnom trestnom\nkonaní ako nadriadený prokurátor [§ 190 ods. 2 písm. a), b) Trestného poriadku, § 54 ods. 2\npísm. a) zákona o prokuratúre] o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) proti\nrozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený prieskum takého rozhodnutia\ngenerálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého dielu ôsmej hlavy tretej\nčasti (§ 363 a nasledujúce) Trestného poriadku. Išlo by totiž o prieskum rozhodnutia prokurátora\nako orgánu činného v trestnom konaní tým istým prokurátorom (v oboch prípadoch ide o výkon\nzákonnej pôsobnosti generálneho prokurátora), tzv. autoremedúru, ktorá je v trestnom konaní\nmožná, len ak to Trestný poriadok výslovne ustanovuje a len za týmto zákonom ustanovených\npodmienok; aj pri možnosti autoremedúry sa však v prípade nevyhovenia opravnému prostriedku\nprimárne rozhodujúcim orgánom vec predloží na rozhodnutie inému, inštančne vyššiemu orgánu\n(§ 190 ods. 1, 2 Trestného poriadku). V modifikovanej podobe sa totožnosť subjektu pri prieskume\nopravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia tým orgánom, ktorý ho vydal, vyskytuje pri\nrozhodovaní dotknutého orgánu (avšak) v inom telese ako pri preskúmavanom rozhodovaní,\nk čomu dochádza pri dovolacom prieskume päťčlenným senátom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnutia trojčlenného senátu najvyššieho súdu ako súdu\nodvolacieho. To však obsahovo predstavuje, na rozdiel od posudzovaného prípadu, aj internú\ninštitucionálnu odlišnosť (iný senát, aj keď nie súd), personálne zabezpečenú v zmysle § 31 ods. 4\nTrestného poriadku, obdobne v prípadoch podľa §§ 32 ods. 5 písm. d), 185 ods. 3 a 4 Trestného\nporiadku. Vo všetkých uvedených prípadoch (vrátane autoremedúry) však ide o osobitnú zákonnú\núpravu, ktorá je pri procesnom neštandarde vždy nevyhnutná. Jej použitie nemožno rozširovať\nanalógiou, a takto najmä eliminovať devolutívny účinok pri prieskume už právoplatného\nrozhodnutia (k tomu pozri aj II. ÚS 494/2014).\n23. Nemožnosť uplatnenia návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku je\nv posudzovanom prípade obdobná ako pri sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 a 5 Trestného\nporiadku v prípade, ak by sa mala týkať konania na najvyššom súde. Najvyšší súd nemá nadriadený\nsúd [a nejde o prípad osobitného zákonného riešenia takej situácie v rámci najvyššieho súdu, ako to\nje v prípade sťažnosti podľa § 32 ods. 5 písm. d), resp. § 185 ods. 3 a 4 Trestného poriadku], preto\nmu nemôže sťažnosť predložiť na rozhodnutie. V prípade najvyššieho súdu sa teda dotknutý\nzákonný inštitút neuplatní, aj keď to zákonný text priamo nevylučuje.\n24. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého\nrozhodnutia (generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na\nmožnosť zastúpenia generálneho prokurátora iným prokurátorom generálnej prokuratúry\npri rozhodovaní, nie je zlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1\nTrestného poriadku na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nTýmto osobám, najmä obvinenému pritom Trestný poriadok poskytuje iné prostriedky na\nochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom\nkonaní, v ktorom jedine môže dôjsť k uznaniu viny zo spáchania trestného činu, uloženiu trestu\na rozhodnutiu o náhrade škody.\n25. Vo vzťahu k záverom ústavného súdu v uznesení č. k. II. ÚS 330/2020 zo 7. júla 2020 (bod 7\ntohto odôvodnenia) je potrebné jednak uviesť, že pri rozhodovaní o riadnom opravnom prostriedku\nproti napadnutému uzneseniu nešlo o vlastnú právomoc prokurátora generálnej prokuratúry\n10\n\nkonajúceho v mene generálneho prokurátora, ale o právomoc generálneho prokurátora, ním\nsamotným delegovanú na dotknutého prokurátora v rámci zastúpenia, v súlade so zákonom\no prokuratúre a bez zmeny subjektu (orgánu) rozhodovania (čo je pre posúdenie predmetnej otázky\npodstatné). Ak by sa v dotknutých prípadoch nerozhodovalo v mene generálneho prokurátora, ale\ngenerálny prokurátor by rozhodol bez zastúpenia, problém prieskumu takto vydaného rozhodnutia\ntým istým orgánom (ktorý ho vydal) by to nijako neriešilo (navonok by sa javil ako ešte vypuklejší,\naj keď bez vplyvu na jeho podstatu). Je pritom nielen nezlučiteľné so zákonnou koncepciou výkonu\npôsobnosti generálneho prokurátora [vylúčenie možnosti jeho zastúpenia iným prokurátorom\ngenerálnej prokuratúry len v prípadoch ustanovených zákonom – §§ 16b, 40 ods. 2 písm. a) zákona\no prokuratúre], ale vzhľadom na rozsah označenej pôsobnosti aj fakticky nereálne, aby generálny\nprokurátor preberal rozhodovanie o opravných prostriedkoch, najmä o sťažnosti ako o riadnom\nopravnom prostriedku v konkrétnych veciach v širšom rozsahu. Rovnako nie je podľa platného\na účinného znenia zákona o prokuratúre a Trestného poriadku možné a z hľadiska práva na inú\nprávnu ochranu by bolo kontraproduktívne vylúčiť pokyn alebo súhlas prokurátora (ktorého\nnadriadeným prokurátorom je generálny prokurátor) na vznesenie, resp. so vznesením obvinenia.\n26. Argumentáciu generálnej prokuratúry vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti možno v zásade\nodobriť, okrem názoru, že v prípade konkurujúceho, resp. skoršieho rozhodnutia ústavného súdu\n(II. ÚS 330/2020) ide o odlišnú procesnú situáciu. Prokurátor generálnej prokuratúry aj tu\nrozhodoval v zastúpení generálneho prokurátora, čomu zodpovedá aj záhlavie dotknutého uznesenia\npri označení orgánu, ktorý ho vydal [§ 176 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], keď na uvedenom\nnič nemení okolnosť, že pri signovaní rozhodnutia je uvedené len meno prokurátora generálnej\nprokuratúry bez údaja, že je rozhodnutie podpísané v zastúpení generálneho prokurátora. Taký\npostup označuje aj vyjadrenie generálnej prokuratúry za neprípustný exces, ktorý je však porušením\n(len) aprobačného poriadku. Rozhodovanie generálnym prokurátorom ako orgánom aprobovaným\nTrestným poriadkom v kontexte zákona o prokuratúre takým nedostatkom nie je spochybnené, resp.\nprocesnú situáciu neodlišuje.\n27. K argumentom aktuálnych sťažovateľov v prvej a tretej, čiastočne aj druhej argumentačnej línii\n(body 15 a 17, resp. 16 tohto odôvodnenia) ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,\npodľa ktorého všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (v zásade) nemôže svojím postupom,\nresp. rozhodnutím porušiť ústavou alebo dohovorom zaručené právo, ak koná a rozhoduje v súlade\ns platným a účinným zákonom (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014,\nII. ÚS 46/2017, III. ÚS175/2018, I. ÚS 454/2020, IV. ÚS 110/2022), s čím súvisí aj prezumpcia\nsúladu právnych predpisov prekonateľná pri koncentrovanej kontrole ústavnosti derogačným\nnálezom ústavného súdu vydaným v konaní o súlade právnych predpisov. V nadväznosti na\nuvedené, ani postupom pri vznesení obvinenia v súlade so zákonom, vrátane pokynu alebo súhlasu\ndozorového prokurátora na vznesenie, resp. so vznesením obvinenia policajtom (s ktorým zákon\nvýslovne počíta), nemôže dôjsť k neprípustnému zásahu do základných práv obvineného. Pokiaľ ide\no zo zákona odvodené právo na rozhodnutie o návrhu na postup podľa § 363 Trestného poriadku,\ntaké právo môže byť v rámci zákonnej úpravy obmedzené, a to nielen výslovne, ale aj zákonným\nmechanizmom generovanou duplicitou (potenciálneho) subjektu prieskumu. Nejde o kardinálny\nproblém, keďže práva obvineného sú v relevantnom kontexte, a to aj z hľadiska základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, dostatočne chránené zákonnými procesnými prostriedkami v ďalšom\npriebehu trestného konania (k tomu aj uznesenie o čiastočnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\n11\n\nkonanie a jej odmietnutí vo zvyšnom rozsahu v tejto veci – č. k. IV. ÚS 210/2022-26 z 26. apríla\n2022, uznesenie č. k. IV. ÚS 80/2022-16 z 15. februára 2022 alebo uznesenie č. k. IV. ÚS 286/2022\nz 1. júna 2022).\n28. K argumentom aktuálnych sťažovateľov v druhej argumentačnej línii (bod 16 tohto\nodôvodnenia) platí, že aprobačný poriadok, vydaný príkazom generálneho prokurátora je síce\ninterným predpisom prokuratúry, zároveň je však naplnením (formou realizácie) zákonného\noprávnenia generálneho prokurátora dať sa pri výkone svojej pôsobnosti zastúpiť prokurátorom\ngenerálnej prokuratúry, ktorej je zákonom o prokuratúre zverené aj zabezpečenie plnenia úloh\npatriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora okrem zákonom ustanovených výnimiek [§ 16 b,\n§ 40 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre]. Zákonné poverovacie oprávnenie generálneho\nprokurátora na jeho zastupovanie pritom nemôže byť vykonané samotným zákonom, v kontexte\nčoho zákon výslovne predpokladá vydávanie príkazov, pokynov a iných služobných predpisov\ns normatívnou záväznosťou pre prokurátorov (§ 10 ods. 2 zákona o prokuratúre). Taká koncepcia\nvýkonu pôsobnosti generálneho prokurátora sa nijako neprieči ústavnej úprave sústavy orgánov\nprokuratúry (prvý oddiel ôsmej hlavy, resp. čl. 149 až 151 ústavy).\n29. K argumentom aktuálnych sťažovateľov vo štvrtej argumentačnej línii (bod 18 tohto\nodôvodnenia) je možné pripomenúť, že formulácia „vo veci“ nie je úplným synonymom formulácie\n„vo veci samej“ a má širší rozsah (napr. § 32 ods. 4 Trestného poriadku). Navyše, bez ohľadu na\nuvedenú terminológiu má vznesenie obvinenia minimálne kvázimeritórnu povahu, nakoľko bez\nneho trestné stíhanie konkrétnej osoby nie je možné. V konečnom dôsledku argumentácia\nústavného súdu (II. ÚS 494/2014), na ktorú sa odvoláva aj generálna prokuratúra v bode 29 svojho\nvyjadrenia k ústavnej sťažnosti, je, bez ohľadu na interpretáciu pôsobnosti generálneho prokurátora\npodľa skoršej, už neúčinnej právnej úpravy, aktuálna pre otázku riešenú týmto zjednotením\nprávnych názorov a ústavný súd sa jej bez obsahového posunu pridržal aj v podmienkach súčasne\núčinného znenia zákona.\n30. Podstata zjednotenia právnych názorov je vyjadrená vo výroku tohto uznesenia\ns konzekvenciami podľa poslednej vety § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde (viazanosť konajúceho\nsenátu ústavného súdu uznesením pléna ústavného súdu).\n31. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko sudcovia\nRastislav Kaššák, Robert Šorl a Martin Vernarský.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júna 2022\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n12", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "právomoc-spor o právomoc", "generálny prokurátor", "Ústavný súd Slovenskej republiky-stanovisko pléna ústavného súdu"], "ustanovenia": ["§ 13 zákona o ústavnom súde"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0967c42d-02ad-4055-8b5f-8141bfc2402b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.210.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.210.2022.2"}, {"guid": "ussr:d6d8768f-8e70-4ef9-9309-cdfb1e225a89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 212/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2"}, {"guid": "ussr:a658b602-70e8-4e55-be42-e79aa7c81ede", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.286.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 286/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 286/2022 z 1. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.286.2022.1"}, {"guid": "ussr:8d4516fb-5bd4-4dd4-8b9f-f2ee7fdc776c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.110.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/2022 z 1. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-01", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.110.2022.1"}, {"guid": "ussr:61fef10a-6c20-49bc-8afe-36422fed0456", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.80.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 80/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 80/2022 z 15. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-15", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.80.2022.1"}, {"guid": "ussr:cdba28c9-aa21-4407-ad46-8d985f9c73e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.454.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.454.2020.1"}, {"guid": "ussr:650ccf41-b9df-4174-a034-bb4773bbab54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.330.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 330/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 330/2020 z 19. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.330.2020.1"}, {"guid": "ussr:49783483-6fd3-4998-b45e-4eb7805b195e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.330.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 330/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 330/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.330.2020.1"}, {"guid": "ussr:554feb3d-2670-412e-bb01-fd5a8e9c9d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 175/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 175/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.175.2018.1"}, {"guid": "ussr:b357a673-98d2-4329-912c-177aa4b3ea21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 46/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/2017 z 19. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-19", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1"}, {"guid": "ussr:27e0a439-05cf-4b61-b6f6-7c8a504bca22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.496.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 496/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 496/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.496.2016.1"}, {"guid": "ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 660/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 660/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af"}, {"guid": "ussr:110eaa48-c9d0-4e38-85b0-942e847d55a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2014 z 22. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-22", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:110eaa48-c9d0-4e38-85b0-942e847d55a6"}, {"guid": "ussr:c4922622-58a2-4c45-9e7b-7f41625daf99", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 496/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 496/2012 z 17. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4922622-58a2-4c45-9e7b-7f41625daf99"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cae9d32a-3c02-4599-8d7e-faa92a6a938c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.594.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 594/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 594/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.594.2025.1"}, {"guid": "ussr:2a59c655-afeb-4eff-8553-37f6a3967104", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.588.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 588/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 588/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.588.2025.1"}, {"guid": "ussr:f66689d2-c963-4d13-8128-474a23c63d9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PLs.US.52.2025.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 52/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 52/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PLs.US.52.2025.1"}, {"guid": "ussr:904a8bfa-bd11-4527-9513-fba54b6ba410", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.618.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 618/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 618/2024 z 10. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.618.2024.1"}, {"guid": "ussr:45d3a10d-f9ed-47f7-88d4-21bb4fedd37d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.608.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 608/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 608/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.608.2024.1"}, {"guid": "ussr:ae6bc46f-94dd-498a-a506-b141903765a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.634.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 634/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 634/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.634.2023.1"}, {"guid": "ussr:26fd3087-94ee-49f0-9027-4c2491e2b351", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 21. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:d6d8768f-8e70-4ef9-9309-cdfb1e225a89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 212/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.212.2022.2"}]}