{"guid": "ussr:f2bd216a-530e-4b96-9a4f-65d43eef69d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.5.2022.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2022 z 13. 12. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. PL. ÚS 5/2022, ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.5.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f2bd216a-530e-4b96-9a4f-65d43eef69d9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.5.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.5.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.5.2022.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 5/2022-61\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta\nŠorla a Martina Vernarského o návrhu prezidentky Slovenskej republiky, zastúpenej\nJUDr. Petrom Kubinom, advokátom, Bottova 2A, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4 ods. 1 a § 15 ods. 1 písm. f) zákona\nč. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona\nč. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení čl. I bodov 12 a 32 zákona\nč. 516/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch\na verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových\nodvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 20\nods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 67 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 6 ods. 2 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti\na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti\nNárodnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka\nkonania takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 4 ods. 1 v slovách: „Opravy a údržbu vodovodnej prípojky zrealizovanej na\nverejnom priestranstve2a) vrátane projektovej činnosti2c) zabezpečuje a náklady znáša vlastník\nverejného vodovodu, na ktorý sa vodovodná prípojka pripája. Náklady na opravy a údržbu vrátane\nprojektovej činnosti sú ekonomicky oprávnený náklad.“ a ustanovenie § 15 ods. 1 písm. f)\nv slovách: „a opravy a údržbu vodovodnej prípojky zrealizovanej na verejnom priestranstve\nvrátane projektovej činnosti“ zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných\nkanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach\nv znení zákona č. 516/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných\nvodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii\nv sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony, n i e j e v s ú l a d e s čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4\n\nÚstavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 4. februára 2022 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky (ďalej aj\n„prezidentka“ alebo „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 4 ods. 1 a § 15 ods. 1 písm. f) zákona\nč. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona\nč. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení čl. I bodov 12 a 32 zákona č. 516/2021\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných\nkanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „napadnuté\nustanovenie“), s čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 67 ods. 3\na čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 2 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti\n(ďalej len „ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti“) a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n2. Napadnuté ustanovenie predstavuje pôvodné znenie § 4 ods. 1 a § 15 ods. 1 písm. f) zákona\nč. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona\nč. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon\no verejných vodovodoch“) doplnené o pravidlo, ktorým sa uložila povinnosť vlastníkom verejných\nvodovodov realizovať opravy a údržbu vodovodných prípojok zrealizovaných na verejnom\npriestranstve vrátane projektovej činnosti na vlastné náklady.\n3. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2022 z 30. marca 2022 prijal na ďalšie konanie návrh\nprezidentky v celom rozsahu a zároveň pozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia.\n4. Námietky navrhovateľky smerujúce proti napadnutému ustanoveniu možno rozdeliť do\nnasledujúcich oblastí:\nI.1. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia so základným právom podľa čl. 20 ods. 1\nv spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu:\n5. V úvode svojej argumentácie navrhovateľka poukazuje na rozhodujúci význam testu\nproporcionality pre účely posúdenia ústavnej konformity napadnutého ustanovenia, pričom\nústavnému súdu predkladá vlastnú analýzu jednotlivých komponentov testu proporcionality,\nz ktorých obsahu vyvodzuje, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s označenými článkami\nústavy a dodatkového protokolu. Navrhovateľka v tejto súvislosti polemizuje najmä na úrovni jeho\nkomponentov vhodnosti (v rámci ktorej analyzuje aj legitímnosť cieľa sledovaného napadnutým\nustanovením) a nevyhnutnosti.\n2\n\n6. Navrhovateľka v tejto časti návrhu predovšetkým namieta, že napadnuté ustanovenie „zasahuje\ndo jednej zo zložiek vlastníckeho práva, a síce do práva voľne s majetkom disponovať, pričom tento\nzásah nie je možné odôvodniť žiadnym legitímnym záujmom a cieľ, ktorý napadnuté ustanovenie\nsleduje, je možné naplniť aj menej obmedzujúcim zásahom, čím porušuje princíp minimalizácie\nzásahov do základných práv a slobôd.“.\n7. Na pozadí súčasnej právnej úpravy zákona o verejných vodovodoch navrhovateľka zvýrazňuje tú\nskutočnosť, že táto právna úprava rozlišuje medzi vlastníctvom verejného vodovodu a vlastníctvom\nvodovodnej prípojky, pričom z pohľadu účelu využitia jednotlivých zariadení diferencuje medzi\npovahou verejného vodovodu, ktorý slúži verenému záujmu (zásobovanie obyvateľov pitnou\nvodou), a povahou vodovodnej prípojky, ktorá slúži súkromnému záujmu (odberu vody z verejného\nvodovodu). Keďže podľa napadnutého ustanovenia povinnými subjektmi majú byť vlastníci\nverejných vodovodov, pričom tieto subjekty sú z pohľadu napadnutej právnej úpravy odlišné od\nštátu a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu sa im priznáva právo\npokojne užívať svoj majetok, navrhovateľka zastáva názor, že jednostranné ukladanie povinností zo\nstrany štátu neštátnym subjektom predstavuje zásah do označených práv podľa ústavy\na dodatkového protokolu.\n8. S poukazom na odôvodnenie pozmeňujúceho návrhu navrhovateľka konštatuje, že dôvodom\nprenesenia povinnosti údržby a opráv vodovodných prípojok a znášania nákladov na ne je\nzabezpečenie jednotného prístupu k opravám a údržbám vodovodných prípojok, pričom tento režim\nsa má uplatniť „najmä v situáciách s nejednoznačnou vlastníckou štruktúrou...“. V naznačenom\nkontexte konštatuje, že napadnuté ustanovenie nerozlišuje medzi situáciami, keď vlastníctvo\nvodovodnej prípojky je nesporné, a situáciami, keď vlastníctvo vodovodnej prípojky je nejasné\nalebo sporné.\n9. Za sporné ďalej navrhovateľka považuje aj to, „či zabezpečenie jednotného prístupu k opravám\nvodovodných prípojok je dostatočne legitímnym cieľom“, keďže predmetný cieľ podľa jej názoru\nnemožno označiť za verejný záujem, pretože nesplnením si povinnosti vlastníka vodovodnej\nprípojky túto udržiavať a opravovať môže dôjsť k obmedzeniu iba na jeho strane, a to tým, že\nnebude mať zabezpečený prístup k pitnej vode.\n10. Komparatívnou analýzou porovnateľnej právnej úpravy (energetika a plynárenstvo)\nnavrhovateľka dospieva k záveru, že legitimitu zákonodarcom označeného cieľa spochybňuje aj to,\nže v obdobných právnych úpravách sa s namietaným konštruktom regulácie neuvažuje (napr. § 39\nods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov).\n11. Navrhovateľka ďalej uvádza, že čl. 20 ods. 3 ústavy je potrebné interpretovať takým spôsobom,\nže „vlastníctvo určitej veci zaväzuje práve a len jej vlastníka a nikoho iného.“. Z už uvedeného\npodľa jej názoru vyplýva, že vlastníctvo vodovodnej prípojky preto musí a má zaväzovať jedine jej\nvlastníka s tým, že vlastník musí svoju vodovodnú prípojku udržiavať na vlastné náklady\n„prinajmenšom do tej miery, aby nedošlo k ohrozeniu verejného záujmu na riadnom zásobovaní\nobyvateľstva pitnou vodou.“. Keďže podľa navrhovateľky sa napadnuté ustanovenie koncepčne\nodchyľuje od takto načrtnutého ústavného rámca, zastáva názor, že je v rozpore s čl. 20 ods. 3\nústavy.\n\n3\n\n12. V závere svojej argumentácie navrhovateľka konštatuje, že napadnuté ustanovenie neprejde ani\nkritériom nevyhnutnosti, pretože existujú aj menej invazívne nástroje na dosiahnutie deklarovaného\ncieľa (napr. čiastočná úhrada vzniknutých nákladov štátom alebo udržiavanie vodovodných\nprípojok vlastníkom verejného vodovodu, ale na náklady vlastníka vodovodnej prípojky).\nI.2. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 67 ods. 3 ústavy\na čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti:\n13. Navrhovateľka v tejto časti svojho návrhu namieta, že napadnuté ustanovenie zasahuje do práva\nna samosprávu a porušuje právo samosprávy „vlastniť a voľne disponovať so svojím majetkom, a to\ntak, že jednostranne a bez legitímneho dôvodu ukladá povinnosť vynaložiť finančné prostriedky\nurčitým spôsobom bez toho, aby boli akýmkoľvek spôsobom samosprávam kompenzované, pričom\nsledovaný cieľ zákonodarcu sa dá docieliť aj značne menšími zásahmi do týchto práv“.\n14. Podľa navrhovateľky sa v uvedenom kontexte dostáva do kolízie právo samosprávy voľne\ndisponovať svojím majetkom a verejný záujem štátu, ktorým odôvodňuje jeho obmedzenie, keďže\nzastáva názor, že argumenty vo vzťahu k právu samosprávy voľne disponovať majetkom sú\nv zásade totožné ako argumenty uvedené v čl. I.1 tohto nálezu, a preto tvrdí, že výsledky testu\nproporcionality by boli totožné ako v už uvedenom prípade.\n15. Navrhovateľka ďalej tvrdí, že zákonodarca napadnutým ustanovením rozšíril okruh\noriginálnych kompetencií samosprávy o povinnosť udržiavať a opravovať vodovodné prípojky,\na preto by podľa čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti mal štát súčasne\ns týmto rozšírením zabezpečiť obciam aj zodpovedajúce finančné prostriedky na zabezpečenie\nfinancovania tejto kompetencie. Pre prípad, že by v uvedenej záležitosti nešlo o rozšírenie\noriginálnych právomocí, ale o prenos odvodených právomocí štátnej správy na samosprávu, zastáva\nnázor, že v takom prípade mal štát podľa čl. 71 ods. 1 ústavy zabezpečiť priamo úhradu nákladov na\nfinancovanie tejto prenesenej právomoci.\n16. Z už uvedených dôvodov navrhovateľka zastáva názor, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade\ns čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 67 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej\nzodpovednosti.\nI.3. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n17. Na záver svojej argumentácie navrhovateľka namieta, že napadnuté ustanovenie je v nesúlade\ns čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože porušuje princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, a to\ntým, že bolo prijaté mimo riadneho legislatívneho procesu bez konzultácie s odbornou verejnosťou\na bez riadneho vyhodnotenia jeho vplyvov a spôsobuje vnútorný rozpor, s ktorým sa zákonodarca\nnijako nevysporiadal.\n18. Na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenie nie je\nv súlade s ňou označenými referenčnými normami.\n\n4\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n19. Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády\nSlovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky.\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n20. Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 5/2022-51 z 5. apríla 2022 bez\nvyjadrenia k návrhu navrhovateľky zaslala podaním z 28. septembra 2022 (list č. PREDS-80/2022)\nústavnému súdu „návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 690), pozmeňujúci\na doplňujúci návrh poslanca Tomáša Šudíka, zákon vrátený prezidentkou Slovenskej republiky (tlač\n819) a prepis rozpravy z 51. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky z 25. novembra 2021 a zo\n14. decembra 2021.“. Národná rada zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania.\nII.2. Stanovisko vlády:\n21. Pokiaľ ide o stanovisko vlády, táto do dňa meritórneho prieskumu na výzvu ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 5/2022-53 z 5. apríla 2022 nereagovala.\nII.3. Upustenie od ústneho pojednávania:\n22. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku 1 písm.\nd) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov\npredložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný súd za rovnakých\npodmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov\nnepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.\n23. Z § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje\naj v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n24. Aplikujúc § 58 ods. 3 v spojení s § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavný súd\nkonštatuje, že žiaden z účastníkov konania nepožiadal o uskutočnenie ústneho pojednávania.\nÚstavný súd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii, usúdil, že od ústneho pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nupustil od ústneho pojednávania.\n\n5\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Ústavnoprávne relevantné východiská posudzovania dôvodnosti návrhu:\n25. Ústavný súd v prvom rade považuje za vhodné uviesť, že v rámci ústavného prieskumu\no abstraktnej kontrole noriem zasahuje do právnych úprav predovšetkým vtedy, ak je napadnutá\nprávna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, prípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry\nhodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv\na základných slobôd.\n26. Východiskom úvah ústavného súdu v rámci ním štandardne vykonávanej analýzy napadnutej\núpravy s referenčnými ústavnými normami z pohľadu označených kritérií je názor, podľa ktorého\nobmedziť základné práva a slobody možno len v záujme dosiahnutia nevylúčeného a dostatočného\n(legitímneho) cieľa spočívajúceho v ochrane dôležitého verejného záujmu (naliehavej spoločenskej\npotrebe), pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí byť vo vzťahu\nk sledovanému cieľu proporcionálne.\n27. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu podmienka legitímnosti vyžaduje, aby\nopatrenie, ktorým štát zasahuje do základného práva, zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho\nlegitimitu, ktorým môžu byť len záujmy uznané ústavným poriadkom, a to záujem štátu (z dôvodu\nochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti),\nzáujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho\nblahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov [z dôvodu ochrany ich práv a slobôd (m. m.\nPL. ÚS 10/2014)].\n28. Z už uvedeného vyplýva, že z pohľadu metodológie ústavného prieskumu napadnutej úpravy\nnevyhnutým predpokladom aplikácie testu proporcionality je posudzovanie napadnutej právnej\nnormy z hľadiska existencie legitímneho cieľa. Účelom tohto kroku je identifikácia v kolízii\nstojacich ústavných hodnôt prv než ústavný súd prikročí k nachádzaniu ich rovnováhy v rámci testu\nproporcionality. Uvedený prístup je determinovaný podstatou testu proporcionality, ktorou je\nnachádzanie rovnováhy medzi v kolízii stojacimi princípmi/ústavne chránenými hodnotami, a preto\njeho jednotlivé kroky môžu byť zmysluplne analyzované len za predpokladu, ak preskúmavaná\núprava obmedzuje jeden ústavne chránený záujem na účely ochrany iného ústavne chráneného\nzáujmu. V prípade, ak by posudzovaná úprava žiadny ústavne chránený záujem nesledovala\n(obmedzovala by chránený záujem samoúčelne), došlo by k obmedzeniu základného práva bez\ntomu zodpovedajúcej protiváhy v podobe ochrany v kolízii stojaceho ústavne významného záujmu.\nPosudzovanie jednotlivých kritérií v rámci testu proporcionality (kritéria vhodnosti, potrebnosti\na primeranosti v užšom slova zmysle) stráca v kontexte absencie legitímneho cieľa zmysluplný\nzáklad.\n29. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok navrhovateľky, po oboznámení sa listinami\npredloženými národnou radou dokumentujúcimi priebeh legislatívneho procesu prijímania\nnapadnutého ustanovenia sa ústavný súd zameral na posúdenie súladu napadnutého ustanovenia\ns označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu a dospel k nasledujúcim záverom.\n\n6\n\nIII.2. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 65 ods. 1 v spojení\ns čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu:\n30. Z obsahu návrhu navrhovateľky vyplýva, že tento je vecne orientovaný predovšetkým na\nporušenie čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n31. V posudzovanej veci je nesporné, že obmedzenie základného práva pokojne užívať majetok\nzavedené napadnutým ustanovením spĺňa ústavnú požiadavku zákonnej úpravy medzí základných\npráv a slobôd (čl. 13 ods. 2 ústavy), keďže je dané obmedzenie ustanovené vo forme zákona a spĺňa\naj ďalšie podmienky legality (prístupnosť a dostatočná jasnosť a presnosť právnej úpravy či\nmožnosť jej adresátov sa oboznámiť s jej obsahom, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 16/2018). Zároveň je\nv okolnostiach posudzovanej veci zrejmé, že napadnutou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu\nzákladného práva pokojne užívať majetok, ale iba k čiastočnému obmedzeniu jeho výkonu.\nNapadnuté ustanovenie tak prima facie zužuje možnosť realizácie základného práva na pokojné\nužívanie majetku so súčasným uložením namietaných povinností vlastníkom verejných vodovodov.\nNa dotknutý účel zákonnej úpravy je pri rešpektovaní ústavných kritérií potrebné okrem zachovania\nzákladných práv a slobôd [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] dostatočne zadefinovať legitímny cieľ\ntakého obmedzenia, na ktorého dosiahnutie bude úprava určená, pričom predmetný cieľ nesmie pri\nsvojom použití prekročiť (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy).\n32. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie jeho súladu s článkami ústavy a dodatkového\nprotokolu označenými v bode 30 tohto odôvodnenia, zahrnúc do tejto kategórie aj navrhovateľkou\noznačený čl. 65 ods. 1 ústavy, ktorý je derivátom základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy pre obce a vyššie územné celky zdôrazňujúcim samostatné hospodárenie týchto\nsubjektov s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami v súlade so zákonom (teda\nlen v rámci zákonného normatívneho režimu vymedzeného predovšetkým kompetenčne, nie\nakýkoľvek spôsobom mimo zákonných obmedzení).\n33. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých\nvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym\nporiadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje\n34. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo\nv rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie\npoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú\nzákonom.\n35. Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok\nustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými\nprostriedkami.\n36. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu\na za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n37. Ako už bolo uvedené, v okolnostiach danej veci sa z normatívneho hľadiska javí ako nesporné,\nže napadnutým ustanovením došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie majetku neštátnych\n\n7\n\nsubjektov zo strany štátu tým, že im bol zúžený priestor ich doterajšej autonómnej sféry, v rámci\nktorej rozhodujú o spôsobe, akým s ním nakladajú.\n38. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za podstatné zvýrazniť skutočnosť, že ústavou zaručené\nprávo pokojne užívať majetok nie je absolútne (neobmedziteľné) a odtrhnuté od spoločenských\npomerov, keď v tomto zmysle plní aj nie nevýznamnú sociálnu funkciu. Ústavný poriadok preto\nnelimituje zákonodarcu prijať zákon, ktorý upraví spôsob nakladania s majetkom jeho vlastníkom\nodlišným spôsobom od jeho doterajšieho užívania, za predpokladu, že to vyžaduje potreba\ndosiahnutia nevylúčeného a dostatočného (legitímneho) cieľa, a zároveň za predpokladu, že\nopatrenie obmedzujúce základné práva a slobody bude vo vzťahu k sledovanému cieľu\nproporcionálne.\n39. Pokiaľ ide o problematiku identifikácie legitímneho cieľa, je potrebné uviesť, že zákonodarca\nako normotvorná autorita má prijímať normatívne právne akty za určitých (spoločenských)\nokolností a s určitým regulačným zámerom, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah\ndotknutého základného práva. Z už uvedeného možno preto urobiť čiastkový záver, že nestačí\nakýkoľvek dôvod obmedzenia základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na\nústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo.\nV zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný záujem.\n40. Jedným z informačných prameňov poznania zámerov sledovaných zákonodarcom je dôvodová\nspráva, ktorá predstavuje obligatórnu súčasť každého návrhu zákona [§ 68 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku národnej rady“)].\nDôvodová správa odôvodňuje princípy novej právnej úpravy, hodnotí súčasný stav najmä zo\nspoločenskej, z ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby novej zákonnej úpravy\nv jej celku (všeobecná časť) aj jednotlivých ustanoveniach (osobitná časť), obsahuje aj\npredpokladaný hospodársky a finančný dosah vplyvu navrhovanej úpravy na rozpočet verejnej\nsprávy a zhodnotenie súladu návrhu zákona s medzinárodnými zmluvami a ústavným poriadkom.\nV prípade, ak návrh zákona bol schválený v znení pozmeňujúceho návrhu, je nutné posudzovať aj\ndôvody úspešných pozmeňujúcich alebo doplňujúcich návrhov. Myšlienkové východiská možno\nčerpať aj zo zápisov z rokovaní národnej rady zachytávajúcich argumentáciu prednesenú v rozprave\npri prijímaní návrhu zákona.\n41. V okolnostiach posudzovanej veci je v naznačenom kontexte potrebné uviesť, že znenie\ndôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu neposkytuje žiadne informácie, na základe ktorých\nmožno identifikovať dôvody navrhovateľkou napadnutého normatívneho riešenia. Uvedený\ninformačný deficit je determinovaný tým, že napadnuté ustanovenie sa stalo súčasťou textu zákona\nprostredníctvom pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov národnej rady. Napriek tomu ani\nnárodná rada a ani vláda za celé obdobie od prijatia návrhu prezidentky na ďalšie konanie\nnekonkretizovali účel, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti vykonávať opravy a údržbu\nvodovodných prípojok nachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve vlastníkom vodovodného\npotrubia bez primeranej náhrady, a tento účel nemožno identifikovať ani z rozpravy národnej rady\npri prijímaní napadnutého stanovenia. Účel napadnutej úpravy možno čiastočne rekonštruovať\nz odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu (odôvodnenie k bodu 2), z ktorého obsahu vyplýva, že\núčelom napadnutého ustanovenia je zabezpečenie „jednotného prístupu k opravám a údržbám\n\n8\n\nvodovodných prípojok, ktoré sú realizované vo verejnom priestranstve...“. Z odôvodnenia\npozmeňujúceho návrhu ďalej vyplýva, že napadnuté ustanovenie sa má „uplatňovať najmä\nv situáciách s nejednoznačnou vlastníckou štruktúrou, napr. pri starých stavbách vodovodných\nprípojok alebo pri stavbách, ktorých vlastník nie je známy.“.\n42. Pri úvahách o obmedzení základných práv a slobôd musí ústavný súd vziať do úvahy najmä\nštandard práv (právnu pozíciu) subjektov pred napadnutou právnou úpravou a rozsah, v akom bol\ndaný štandard zmenený novou právnou úpravou. V naznačenom kontexte ústavný súd považuje za\npotrebné poukázať na súčasný normatívny rámec regulácie súvisiacej s povahou vodovodných\npotrubí a vodovodných prípojok, ich vlastníctva a zákonných povinností spojených s užívaním\ntýchto zariadení.\n43. Podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona o verejných vodovodoch verejné vodovody a verejné\nkanalizácie sa zriaďujú a prevádzkujú vo verejnom záujme najmä na účely hromadného\nzásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných\nútvarov.\n44. Podľa § 3 ods. 2 prvej vety zákona o verejných vodovodoch vlastníkom verejných vodovodov\na verejných kanalizácií môže byť z dôvodu verejného záujmu len subjekt verejného práva.\n45. Podľa § 3 ods. 3 zákona o verejných vodovodoch subjektom verejného práva je a) obec, b)\nprávnická osoba zriadená podľa osobitného predpisu, na ktorej podnikaní sa majetkovou účasťou\npodieľajú len obce alebo združenia obcí, c) združenie právnických osôb uvedených v písmenách a)\na b).\n46. Podľa § 3 ods. 4 písm. e) zákona o verejných vodovodoch za verejný vodovod ani jeho súčasť\nsa nepovažujú vodovodné prípojky.\n47. Podľa § 4 ods. 6 zákona o verejných vodovodoch vlastníkom vodovodnej prípojky alebo\nvlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje náklady, a to spôsobom\nurčeným prevádzkovateľom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie\n48. Podľa § 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch vlastník vodovodnej prípojky je\npovinný zabezpečiť na vlastné náklady opravu a údržbu vodovodnej prípojky.\n49. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že táto jasne rozlišuje na jednej strane medzi verejným\nvodovodom, ktorý sa zriaďuje a prevádzkuje vo verejnom záujme, s čím koreluje aj otázka jeho\nvlastníctva, keď vlastníkom verejného vodovodu môžu byť iba subjekty verejného práva (§ 3 ods. 3\nzákona o verejných vodovodoch), a na strane druhej medzi vodovodnou prípojkou, ktorej\nvlastníkom je osoba, ktorá si ju zriadila na svoje náklady, z čoho implicitne vyplýva, že jej\nzriaďovanie a prevádzka slúži tomu subjektu, ktorý si ju zriadil.\n50. Z pohľadu účelu, ktorému označené zariadenia slúžia, možno determinovať aj okruh záujmov,\nktoré sa prostredníctvom nich realizujú. Z už uvedeného možno preto urobiť čiastkový záver, podľa\nktorého východiskový stav súčasnej zákonnej úpravy predstavuje koncepciu, ktorá zreteľne\nrozlišuje medzi súkromným a verejným záujmom a z toho pohľadu aj rovnomerne distribuuje\nmajetkové bremená potrebné na realizáciu týchto záujmov (náklady vniknuté pri plnení zákonných\npovinností znáša prioritne každý subjekt sám), s čím plne korešponduje aj ústavný rámec povinností\n\n9\n\nviažuci sa na výkon vlastníckeho práva a sociálnu povahu vlastníctva (čl. 20 ods. 3 prvá veta\nústavy).\n51. Komparatívnou analýzou pôvodnej (všeobecnej) úpravy a napadnutého ustanovenia (teda\ndotknutého ustanovenia v jeho doplnenom znení) možno dospieť k predbežnému záveru, že\npodstatou normatívneho riešenia je prenos povinnosti udržiavať a opravovať vodovodné prípojky\nnachádzajúce sa vo verejnom priestranstve z vlastníka tejto vodovodnej prípojky na vlastníka\nvodovodného potrubia, čím sa napadnuté ustanovenie koncepčne odkláňa od základného režimu\ntým, že vyčleňuje osobitnú skupinu prípadov (vodovodných prípojok zrealizovaných vo verejnom\npriestranstve) a zavádza pre ňu odlišný režim úhrady nákladov na opravy a údržbu týchto\nvodovodných prípojok.\n52. Uvedené normatívne riešenie tak prima facie narúša princíp rovnomerného rozloženia\nsúkromných a verejných bremien pre všetky dotknuté subjekty, a to z dôvodu bližšie\nnekonkretizovaného ústavou chráneného záujmu, ktorý sa má jednotným prístupom k opravám\na údržbám vodovodných prípojok naplniť.\n53. V súvislosti s účelom napadnutého ustanovenia je potrebné ďalej uviesť, že požiadavku na\njednotný prístup k opravám a údržbám vodovodných prípojok, ktoré sú realizované vo verejnom\npriestranstve, nemožno stotožňovať s požiadavkou na hromadné zásobovanie obyvateľov pitnou\nvodou a tiež nemožno prijať predpoklad, podľa ktorého realizácia jednotného prístupu k opravám\na údržbám má kauzálnu súvislosť s požiadavkou napĺňania verejného záujmu na hromadnom\nzásobovaní obyvateľstva pitnou vodou, prípadne predpoklad, že by z požiadavky na hromadné\nzásobovanie obyvateľstva pitnou vodou nutne vyplývala potreba jednotného prístupu k opravám\na údržbám vodovodných prípojok nachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve.\n54. Úvahu, podľa ktorej by sa jednotným prístupom k opravám a údržbám vodovodných prípojok\nrealizoval verejný záujem, výrazne oslabuje jednak selektívny prístup zákonodarcu k rozsahu\nrealizácie týchto opráv, keď údržba a opravy majú byť realizované len pri prípojkách\nnachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve (a podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu\ns aktuálnou potrebou dokonca len pri tých, kde je nejasná vlastnícka štruktúra), a jednak to, že\nvodovodné prípojky slúžia výlučne potrebám ich vlastníkov (čím sa in concreto realizuje ich\nvlastný záujem) bez ohľadu na to, na akom priestranstve sa nachádzajú. Ďalej v napadnutom\nustanovení (vrátane odôvodnenia jeho prijatia) chýba zmysluplné myšlienkové prepojenie medzi\nspoločenskou (verejnou) potrebou namietaného normatívneho prístupu (dôvodmi regulácie) a jeho\ndôsledkami (zásadnou zmenou právnej a sekundárne ekonomickej pozície jej adresátov) bez toho,\naby povinným subjektom boli náklady na opravy a údržbu cudzej veci kompenzované, či už ich\nvlastníkmi, alebo štátom.\n55. V naznačenej súvislosti ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci chýba\nminimálny a zmysluplný záujem (vyplývajúci z existencie konkrétne definovaného ohrozenia\nzákladných práv alebo iného ústavou chráneného verejného záujmu) sledovaný napadnutým\nustanovením (bod 39 tohto odôvodnenia), ktorý by zároveň vykazoval racionálnu súvislosť\ns potrebou obmedzenia práva pokojne užívať majetok (čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu), ako aj práva obce ako subjektu územnej samosprávy samostatne hospodáriť so svojimi\nfinančnými prostriedkami (čl. 65 ods. 1 ústavy) zavádzaného napadnutým ustanovením (m. m.\nPL. ÚS 14/2018 – bod 67). Inými slovami, obmedzenie práva pokojne užívať majetok so zásahom\n10\n\nv tomto prípade do majetkovej dispozície obcí v záujme požiadavky na jednotné zabezpečovanie\núdržby a opráv vodovodných prípojok nachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve sa nemôže\nzakladať iba na abstraktne formulovaných dôvodoch, ale dôvody na také obmedzenie musia mať\ndostatočne popísaný materiálny základ, ktorý je potrebné na účel kontroly ústavnosti náležite\nosvedčiť do takej miery, aby nevznikli dôvodné pochybnosti o jeho existencii. Keďže predpoklady\nobmedzenia základného práva a práva obce na samosprávu v ich finančno-právnom komponente\nneboli naplnené, napadnuté ustanovenie sa v rozsahu jeho kritickej zmeny (ktorá bola dôvodom\npodania prerokúvaného návrhu) dostáva do kolízie s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 65 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 druhou vetou ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (výrok 1 tohto\nnálezu).\nIII.3. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 67 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 2\nústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti:\n56. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov podľa ústavy a ústavného zákona\no rozpočtovej zodpovednosti ústavný súd konštatuje, že z obsahu návrhu vyplýva, že navrhovateľka\nsvoju argumentáciu v tejto časti myšlienkovo prepája primárne s porušením práva voľne disponovať\nmajetkom (časti I.1 a I.2 tohto nálezu) a v rámci nej z vecného hľadiska uplatňuje v podstatných\nokolnostiach totožné námietky.\n57. Vzhľadom na obsahový prienik týchto námietok s tými, ktoré navrhovateľka uplatnila\nv súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu a vo väzbe na už vyslovené porušenie označených článkov podľa ústavy\na dodatkového protokolu s využitím dotknutej argumentačnej podpory aj vo vzťahu k čl. 65 ods. 1\nústavy (výrok 1 tohto nálezu) ústavný súd zastáva názor, že v situácii nedostatočného podkladu na\nzadefinovanie (už) legitímneho cieľa obmedzenia majetkových základných práv, rešpektujúc aj\nprincíp minimalizácie rozsahu svojho aktuálneho zásahu, je nadbytočné pristúpiť k analýze\nnapadnutého ustanovenia aj z pohľadu jeho možnej kolízie s čl. 67 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 2\nústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, a preto návrhu navrhovateľky v tejto časti\nnevyhovel (výrok 2 tohto nálezu). Pokiaľ však ide o naostatok označené referenčné ustanovenie,\njeho relevancia je naznačená v kontexte eventuálneho ďalšieho legislatívneho vývoja (body 54 a 64\ntohto odôvodnenia).\nIII.4. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n58. Podstatou označenej námietky navrhovateľky je tvrdenie, podľa ktorého napadnuté ustanovenie\nporušuje princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, a to tým, že bolo prijaté mimo\nriadneho legislatívneho procesu bez konzultácie s odbornou verejnosťou a bez riadneho\nvyhodnotenia jeho vplyvov a spôsobuje vnútorný rozpor, s ktorým sa zákonodarca nijako\nnevysporiadal.\n59. V súvislosti s predmetnou námietkou ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na výrok 1 tohto\nnálezu, jeho derogačný rozsah a obsahové východiská (časť III.2 nálezu) je z pohľadu účelu\nkonania o súlade právnych predpisov nadbytočné pristúpiť k prieskumu napadnutého ustanovenia aj\nz pohľadu posudzovania navrhovateľkou popísanej diskvalifikácie napadnutého ustanovenia vo\n\n11\n\nväzbe na jeho kolíziu s referenčnou normu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, a preto návrhu navrhovateľky\nv tejto časti nevyhovel (výrok 2 tohto nálezu).\n60. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že ochrana diskusie a tvorby vôle poslancov\nnárodnej rady pri legislatívnom procese je jednou z ústavných hodnôt, ktorej rozsah je rámcovaný\njej normatívnou konkretizáciou v zákone o rokovacom poriadku národnej rady. V súvislosti\ns označenou námietkou ústavný súd konštatuje, že z návrhu navrhovateľky nevyplývajú žiadne\nkonkrétne okolnosti podložené príslušnou právnou úpravou (zákon o rokovacom poriadku národnej\nrady), ktoré by v danej veci signalizovali možné porušenie legislatívneho procesu (vrátane\nkonzultácií s odbornou verejnosťou a riadneho vyhodnotenia jeho vplyvov na sociálne\na podnikateľské prostredie).\n61. V tejto súvislosti je podstatné, že napadnuté ustanovenie bolo prijaté formou pozmeňujúceho\nnávrhu k vládnemu návrhu zákona, pričom pravidlá predkladania a hlasovania o pozmeňujúcom\nnávrhu sú ustanovené v § 29 zákona o rokovacom poriadku národnej rady. Bez potreby ich bližšej\nidentifikácie možno konštatovať, že z ich obsahu nevyplýva nič, čo by zároveň indikovalo\nnavrhovateľkou namietané porušenie legislatívneho procesu s ústavnou relevanciou (čo platí pre\ntento prípad, nie pre porušenie legislatívneho procesu pri podaní pozmeňujúceho návrhu generálne).\nInými slovami, na podanie dotknutého pozmeňujúceho návrhu mali jeho predkladatelia právo\na bolo povinnosťou poslancov o návrhu hlasovať, a to aj bez konzultácie s odbornou verejnosťou\na bez mimoparlamentnej diskusie. Bez vyslovenia nesúladu s ústavou dotknutých ustanovení\nzákona o rokovacom poriadku národnej rady (čo nie je predmetom konania ústavného súdu) je\npotom nedostatok vecných podkladov na zmenu zákonnej úpravy napadnutým ustanovením len\nvecou politickej zodpovednosti.\n62. S navrhovateľkou nemožno súhlasiť, ani pokiaľ namieta normatívny konflikt medzi\nnapadnutým ustanovením a ustanovením vyplývajúcim z § 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných\nvodovodoch. Z obsahu napadnutého ustanovenia je zrejmé, že pre vlastníkov verejných vodovodov\nzavádza povinnosť udržiavať a opravovať vodovodné prípojky [čo nepochybne vytvára významový\nkonflikt so znením § 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch], ale túto povinnosť vecne\nohraničuje len na tie vodovodné prípojky, ktoré sa nachádzajú vo verejnom priestranstve, čím tento\nzdanlivý konflikt noriem zároveň eliminuje (bod 50 tohto odôvodnenia). Z už uvedeného je totiž\nzrejmé, že v predmetnej súvislosti ide o vzťah medzi osobitnou právnou úpravou a všeobecnou\nprávnou úpravou [§ 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch], pričom tento potenciálny\nnormatívny konflikt možno odstrániť prostredníctvom interpretačného pravidla lex specialis\nderogat legi generali, a tým aj naplniť požiadavku na vnútornú bezrozpornosť právneho predpisu\n(zákona o verejných vodovodoch).\nIV.\nZávery\n63. Sumarizujúc už uvedené konklúzie, možno konštatovať, že v tomto konaní o súlade právnych\npredpisov nebola z dostupných informácií o účeloch napadnutého ustanovenia (v znení jeho\npredmetnej zmeny) náležite preukázaná existencia legitímneho cieľa, preto zásah do základného\npráva pokojne užívať majetok, ktorý uskutočnil zákonodarca prijatím napadnutého ustanovenia, je\nzásahom uskutočneným bez rešpektovania podmienok ústavne konformného obmedzenia výkonu\n\n12\n\ntohto základného práva. Ústavný súd ďalej dodáva, že ak posudzovaná právna norma neobstojí\nv teste legitimity cieľa, nie je už potrebné následne pristúpiť k jej preskúmavaniu v rámci\nnasledujúcich krokov testu proporcionality (bod 28 tohto odôvodnenia) a možno konštatovať, že\ntestovaná právna úprava nie je ústavne súladná. Z týchto dôvodov je zároveň nadbytočné\nanalyzovať obsah námietok navrhovateľky zameraných na kritériá tohto testu.\n64. Aj keď primárne nie je úlohou ústavného súdu ako negatívneho normotvorcu zadávať pokyny\nalebo metodiku na ďalšie normatívne pôsobenie národnej rady pre okruh spoločenských vzťahov\nregulovaných napadnutým ustanovením, považuje ústavný súd z hľadiska úplnosti za potrebné\npoukázať na to, že ak sa zákonodarca opätovne rozhodne regulovať namietanú problematiku\nspoločenských vzťahov, bude musieť pri prijímaní tomu zodpovedajúcej normatívnej úpravy (i)\nposúdiť a vyhodnotiť, aký záujem chce prenosom povinnosti zabezpečovať údržbu a opravy\nvodovodných prípojok napĺňať, (ii) náležite posudzovať primeranosť tohto zásahu do práva pokojne\nužívať majetok aj z pohľadu kritérií, ktoré ústavný súd štandardne posudzuje v rámci testu\nproporcionality, a zároveň (iii) bude musieť reflektovať skutočnosť, že takýmto alebo obdobným\nzásahom zároveň rozširuje okruh originálnych kompetencií obcí o povinnosť udržiavať a opravovať\nvodovodné prípojky, s čím je obligatórne spojené pravidlo vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 ústavného\nzákona o rozpočtovej zodpovednosti (podľa ktorého ak zákon ustanovuje nové úlohy obci alebo\nvyššiemu územnému celku, štát na ich plnenie súčasne zabezpečí obci alebo vyššiemu územnému\ncelku zodpovedajúce finančné prostriedky). Inými slovami, národná rada v prípade opätovného\nobdobne zameraného postupu bude musieť nájsť také normatívne riešenie predmetnej problematiky,\nktoré bude sledovať legitímny cieľ, bude proporcionálne a v rámci čl. 6 ods. 2 ústavného zákona\no rozpočtovej zodpovednosti zabezpečí pre subjekty verejného práva (§ 3 ods. 3 zákona o verejných\nvodovodoch) tomu zodpovedajúce materiálne krytie.\nV.\nZánik platnosti rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia\n65. Podľa § 81 druhej vety zákona o ústavnom súde platnosť rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.\n66. Vzhľadom na to, že ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2022 z 30. marca 2022, ktorým prijal\nnávrh prezidentky na ďalšie konanie, zároveň pozastavil aj účinnosť napadnutého ustanovenia,\nplatnosť označeného rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia\nzanikne právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia ústavného súdu v danej veci, teda tohto nálezu.\nNález ústavného súdu nadobudne právoplatnosť a všeobecnú záväznosť podľa čl. 125 ods. 6 ústavy\n(§ 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jeho vyhlásením spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie\nzákonov, čím zároveň nastanú účinky uvedené v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia.\nVI.\nVyhlásenie a účinky nálezu\n67. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\n13\n\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od\nvyhlásenia rozhodnutia.\n68. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n69. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n70. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými\nreferenčnými normami ústavný súd vyslovil vo výroku 1 tohto nálezu, strácajú podľa § 91 ods. 1\nzákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na znenie\nvýroku 1 tohto nálezu nie je aktuálne použitie § 93 zákona o ústavnom súde.\n71. Úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky uviesť ustanovenie § 4 ods. 1 a ustanovenie § 15 ods. 1 písm. f) zákona\nč. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona\nč. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, zákona\nč. 516/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch\na verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových\nodvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, do súladu\ns čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\nPritom bude viazaná právnym názorom vysloveným v tomto náleze. Ústavný nesúlad sa odstráni aj\nvypustením častí ustanovení dotknutých výrokom 1 tohto nálezu zo zákona o verejných\nvodovodoch, pričom rovnocenný účinok sa dosiahne aj bez akéhokoľvek legislatívneho zásahu\n(čl. 125 ods. 3 ústavy, § 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde). Prípadná modifikácia dotknutej\nprávnej úpravy podľa čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde) musí byť rovnako\nv súlade s právnym názorom ústavného súdu (finálne bod 63 tohto odôvodnenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2022\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n14", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "vlastníctvo-obmedzenie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "súlad-súlad právnych predpisov", "legitimita", "verejné priestranstvo"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}