{"guid": "ussr:a21f3b7b-9a6b-47fd-9e44-04f8a9554f96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2020 z 2. 2. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. februára 2022, sp. zn. PL. ÚS 2/2020, ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-02-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a21f3b7b-9a6b-47fd-9e44-04f8a9554f96", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 2/2020-130\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany\nLaššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca),\nRoberta Šorla a Martina Vernarského o spojených návrhoch skupiny 41 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpených advokátom Mgr. Marekom Staroňom, advokátska kancelária\nWhite & Case, s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\n- ustanovení § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (účinného od 1. januára 2017, pozn.) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a\n- ustanovenia § 13 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení\nzákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (účinného od 1. januára 2017, pozn.) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 40\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd takto\nrozhodol:\nNávrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 4. júla 2017 doručený návrh skupiny 41 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) pôvodne vedený pod\nsp. zn. Rvp 1204/2017 na začatie konania o súlade § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 1\nods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1\n\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dodatkový protokol“).\n2. Ústavnému súdu bol 4. júla 2017 doručený návrh skupiny 41 poslancov pôvodne vedený pod\nsp. zn. Rvp 1203/2017 na začatie konania o súlade § 13 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z.\no zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o zdravotnom\npoistení“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 40 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n3. Veci napadli ústavnému súdu 4. júla 2017 a boli pôvodne pridelené sudcom spravodajcom\nRudolfovi Tkáčikovi (sp. zn. Rvp 1203/2017) a Ivette Macejkovej (sp. zn. Rvp 1204/2017), ktorým\n16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. Ústavný súd na neverejnom\nzasadnutí 17. októbra 2018 veci pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 1203/2017 a sp. zn.\nRvp 1204/2017 spojil na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1203/2017.\nV zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla\n2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu\nprerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená\nsudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu.\nI.1. K namietanému nesúladu zákona o sociálnom poistení:\n4. Navrhovatelia v predloženom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov uvádzajú,\nže 1. januára 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 285/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon\nč. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Touto novelou bolo zmenené znenie\nustanovenia § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona o sociálnom poistení „zvýšením maximálneho\nvymeriavacieho základu na platenie poistného na sociálne poistenie z 5-násobku priemernej\nmesačnej mzdy v národnom hospodárstve na 7-násobok“.\n5. Znenie namietanej právnej úpravy:\n„Podľa § 138 ods. 6 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ v úhrne je mesačne najviac\na) na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom, povinne nemocensky poistenou\nsamostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne nemocensky poistenou osobou v kalendárnom\nroku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom\nroku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské\npoistenie,\nb) na platenie poistného na dôchodkové poistenie zamestnancom, povinne dôchodkovo poistenou\nsamostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne dôchodkovo poistenou osobou a na platenie\npoistného na poistenie v nezamestnanosti zamestnancom a dobrovoľne poistenou osobou\nv nezamestnanosti v kalendárnom roku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho\nzákladu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom\nsa platí poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti.\nPodľa § 138 ods. 7 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ na platenie poistného\ndo rezervného fondu solidarity povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou\n2\n\nosobou a dobrovoľne dôchodkovo poistenou osobou v úhrne je mesačne najviac v kalendárnom\nroku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom\nroku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné do rezervného fondu\nsolidarity.\nPodľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnávateľa na platenie\npoistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie, poistného na garančné\npoistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného do rezervného fondu solidarity\nza každého jeho zamestnanca je mesačne najviac v kalendárnom roku 7-násobok jednej dvanástiny\nvšeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza\nkalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové\npoistenie, poistné na garančné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti a poistné\ndo rezervného fondu solidarity.“\n6. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia namietajú, že\nlegislatívny proces spojený s predmetnou novelou nebol v súlade s princípmi materiálneho\nprávneho štátu, pričom konkrétne namietajú:\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakančnej lehoty (1),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania (2),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu (3),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel legislatívneho procesu (4).\n6.1. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakančnej lehoty\nnavrhovatelia v návrhu poukázali na význam legisvakančnej lehoty, ktorá slúži na poskytnutie\nčasového priestoru pre prípravu adresátov právnej normy na jej zmenu. Judikatúru ústavného súdu,\nktorá posúdila legisvakančnú lehotu 60 dní ako náhly zásah do ústavnoprávnej pozície adresátov\nprávnej normy (nález PL. ÚS 13/2012), navrhujú aplikovať aj v tomto prípade, pretože stanovená\n„65-dňová legisvakančná lehota nie je vzhľadom na zásah do majetkových práv dotknutých\nzamestnancov a zamestnávateľov dostatočná, keďže priami platitelia sociálneho poistenia dostali\nlen veľmi krátku lehotu na prehodnotenie svojich ročných rozpočtov, a to najmä vo vzťahu k vplyvu\nnákladov na budúce ekonomické aktivity. Zásah do majetkových práv je závažný, keďže sa dotýka\nviac ako 15.000 poistencov, z čoho významnú časť tvoria zamestnanci“.\n6.2. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania\nnavrhovatelia v návrhu uvádzajú, že „neočakávaná a zásadná zmena pravidiel predstavuje rozpor\ns princípmi právneho štátu z dôvodu porušenia legitímneho očakávania adresáta právnej normy,\nktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci“.\nNavrhovatelia považujú výrazné zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu na platenie\nsociálneho poistenia za náhle a zásadné porušenie legitímneho očakávania na strane adresátov\nprávnej normy, ktorými sú zamestnanec, zamestnávateľ a SZČO, pretože v prostredí slovenského\nprávneho poriadku je maximálny vymeriavací základ na platenie poistného na sociálne poistenie\ndlhodobo zavedeným inštitútom. Jeho neúmerným zvyšovaním sa de facto potláča jeden z účelov\nsamotného maximálneho vymeriavacieho základu, ktorým je nezaťažovať nad únosnú mieru\nmajetok platiteľov poistného a zachovať poistný princíp sociálneho poistenia t. j. ekvivalenciu\n3\n\nmedzi plateným poistným a následným poistným plnením. Zamestnávatelia a SZČO ako priami\nplatitelia poistného nemohli pri tvorbe svojich ročných rozpočtov na nasledujúci kalendárny rok\npredpokladať navýšenie maximálneho vymeriavacieho základu z 5-násobku na 7-násobok\npriemernej mesačnej mzdy, čo predstavuje 40 % zvýšenie.\n6.3. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu\nnavrhovatelia v návrhu uviedli, že široká diskréčna právomoc zákonodarcu v daňovej a poplatkovej\noblasti je limitovaná princípmi daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčením extrémnej\ndisproporcionality, zákazom svojvoľnosti a povinnosťou zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie\nobjektívnymi a racionálnymi dôvodmi.\nPoukázali na to, že jedným z bodov, ktoré ústavný súd zakomponoval do svojho ústavného testu\nústavnosti daní a poplatkov, je aj preskúmanie toho, či uloženie dane (resp. poplatku) sleduje\nlegitímny cieľ a má racionálny základ. Týmto má dôjsť k vylúčeniu svojvôle Národnej rady\nSlovenskej republiky pri zásahu do práv adresátov daňových, resp. poplatkových právnych noriem.\nTento test bol ústavným súdom skonštruovaný pre posúdenie daňovej povinnosti, podľa nálezu\nústavného súdu z 11. júla 2012 sa vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných\nobdobných povinností uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky. Podľa názoru\nnavrhovateľov predkladateľ novely ako ani zákonodarca a príslušné rezortné ministerstvo\nnedokázali podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi dôvodmi. Úlohou ústavného\nsúdu, samozrejme, nie je posudzovať správnosť či praktickosť prijatých zmien, avšak je jeho\npovinnosťou zvážiť, či právna úprava, ktorá zasahuje okrem iného aj do majetkových práv občanov,\nktoré sú chránené čl. 20 ods. 1 ústavy, nevyžaduje jasnejšie a rozsiahlejšie zdôvodnenie svojho\nprijatia, pretože bez takéhoto zdôvodnenia napĺňa definíciu svojvoľného zásahu zákonodarcu\ndo ústavných práv v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.\n6.4. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel\nlegislatívneho procesu navrhovatelia v návrhu poukázali na to, že pre vládne návrhy zákonov sa\nvyžaduje vo všeobecnosti vyššia kvalita legislatívneho procesu, ktorá okrem iného spočíva aj\nv medzirezortnom pripomienkovom konaní. Účelom medzirezortného pripomienkového konania je\nokrem iného aj účasť dotknutých orgánov a verejnosti na legislatívnom procese. Výbory národnej\nrady majú okrem práva zákonodarnej iniciatívy, ktorým sa vyvoláva proces tvorby zákona, aj právo\nvstúpiť už do začatého procesu tvorby zákona prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov. Obe práva\nsú samostatné a treba ich jednoznačne rozlíšiť, lebo právo predložiť návrh zákona je ústavným\nprávom, kým právo predložiť pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu zákona nie je právom,\nktoré priznáva ústava. Návrhom zákona sa začína originálny právotvorný proces, ktorý má vlastné\npravidlá. Pozmeňujúcim návrhom sa vstupuje do už začatého právotvorného procesu. Podľa názoru\nnavrhovateľov z účelu oboch úkonov možno odvodiť rozdiel medzi nimi ‒ pozmeňujúcim návrhom\nsa pôvodne predložený, originálny návrh, upravuje tak, že originálny návrh sa mení alebo dopĺňa,\nale je nevyhnutné, aby neprichádzalo k novým zásadným zmenám oproti pôvodnému návrhu.\nNavrhovatelia namietajú, že pozmeňovací návrh, ktorý v druhom čítaní do pléna národnej rady\npredložil gestorský výbor, ktorým bol výbor národnej rady pre sociálne veci, v skutočnosti nemal\npovahu pozmeňujúceho návrhu k pôvodne predloženému návrhu zákona, ale bol kvázi novým\nnávrhom zákona, pretože zásadným spôsobom menil vládny návrh novely zákona o sociálnom\npoistení. Predložením tohto pozmeňujúceho návrhu v druhom čítaní predkladateľ obišiel\n4\n\nustanovenia § 68 ods. 1 a 3 (povinnosť predloženia dôvodovej správy), § 70 ods. 2 (poskytnúť\nnávrh zákona, ktorý bol postúpený do druhého čítania vláde na prerokovanie a zaujatie stanoviska\nv spojení s pripomienkovým konaním), § 77 ods. 3, § 78 zákona (prerokovať návrh zákona\nv príslušných výboroch, ako aj vypracovať stanovisko výborov národnej rady k návrhu zákona)\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“), čím zmaril rokovanie o svojom novom\nnávrhu v pléne národnej rady v prvom čítaní, prerokovanie návrhu zákona vo výboroch národnej\nrady, ako aj medzirezortný pripomienkový proces. Obdobne prišlo k porušeniu čl. 31 legislatívnych\npravidiel vlády Slovenskej republiky.\nNárodná rada mala možnosť zamedziť rokovaniu o predloženom pozmeňujúcom návrhu. Tým, že\ntak neurobila, neodstránila protiprávnosť správania výboru národnej rady pre sociálne veci, ale\nznásobila počet postupov nerešpektujúcich ústavu o postup pléna národnej rady, ktorý tiež nebol\nv súlade s ústavou.\nPredložením pozmeňovacieho návrhu výbor národnej rady naplnil svoje oprávnenie, ktoré mu\npriznáva zákon o rokovacom poriadku, avšak svojím konaním obišiel povinnosť vlády (keďže\nväčšinu v príslušnom výbore majú poslanci vládnej koalície) predložiť návrh zákona na riadne\nmedzirezortné pripomienkové konanie, čím došlo k obmedzeniu dotknutých orgánov a verejnosti\nna participácii pri tak zásadnej zmene systému sociálneho poistenia, akou je zvýšenie maximálneho\nvymeriavacieho základu na platenie poistného na sociálne poistenie.\nNavrhovatelia dospeli k záveru, že postupom gestorského výboru došlo (i) k vedomému obídeniu\npovinnosti predložiť vládny návrh zákona na medzirezortné pripomienkové konanie a (ii)\nk zásadnej zmene vládneho návrhu novely zákona o sociálnom poistení, ktorá bola svojou povahou\npredložením nového návrhu zákona, čím došlo k obídeniu povinnosti prerokovať návrh zákona\nv 1. čítaní, ako aj prerokovať ho výbormi národnej rady, čo predstavuje zásadné porušenie pravidiel\nlegislatívneho procesu, a teda porušenie základných princípov materiálneho právneho štátu.\n7. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sú\nnavrhovatelia toho názoru, že prijatím novely došlo k neprimeranému a svojvoľnému zásahu\ndo ústavou garantovaných majetkových práv zamestnanca, zamestnávateľa a SZČO spôsobených\nkombináciou neprimeraného ekonomického a časového tlaku. Tento neprimeraný ekonomický\na časový tlak na očakávaný majetok je spôsobený neprimeraným zvýšením poistného na sociálne\npoistenie vo veľmi krátkej legisvakančnej lehote. Poukazujú na to, že diskrečná právomoc\nzákonodarcu vo vzťahu k regulácii daňovej či poplatkovej povinnosti nie je bezhraničná a limitujú\nju princípy daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčenie extrémnej disproporcionality, zákaz\nsvojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi\ndôvodmi. Prijatie novely nenapĺňa požiadavky ústavného testu, keďže neprišlo k žiadnemu\nzdôvodneniu navrhovanej zmeny.\nNavrhovatelia poukázali na to, že ústavný súd pristúpil vo svojom náleze z 19. júna 2013 pod\nsp. zn. PL. ÚS 13/2012 týkajúcom sa minimálnych mzdových nárokov zdravotných sestier\nk ochrane majetku súkromných zamestnávateľov zdravotných sestier, keď nárazové a skokové\nzvýšenie miezd na základe zákona posúdil za rozporné s čl. 20 ods. 1 ústavy. V danom náleze\npovažoval za neústavnú kombináciu ekonomického a časového tlaku, ktorý pôsobil na súkromných\nposkytovateľov zdravotných služieb.\n5\n\nS prihliadnutím na to je podľa názoru navrhovateľov novelu možné pokladať za značný zásah\ndo majetkových práv zamestnávateľov vysokopríjmových zamestnancov, týchto zamestnancov\na SZČO, ku ktorému došlo vo veľmi krátkej dobe od prijatia novely. Táto náhla a nečakaná zmena\nzasiahla primárne do práva na očakávaný majetok adresátov právnej normy, ktorý je chránený\nrovnakými princípmi ako už nadobudnutý majetok.\n8. V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy navrhovatelia zdôraznili, že (podľa\njudikatúry Ústavného súdu Českej republiky) výsledkom porušenia ekvivalencie medzi zaplateným\npoistným a následným poistným plnením je neústavná neprimeranosť hmotného zabezpečenia\nposkytnutého zo sociálneho poistenia. ÚS ČR vo svojom náleze č. k. Pl. ÚS 8/07 z 23. marca 2010\nstanovil, že poistencovi plynie základné právo na zákonodarcom transparentne určený komponent\nekvivalencie (primeranosti) vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to\nv takej miere, že si zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ho v daň. ÚS ČR\npovažoval za disproporčné a neekvivalentné, keď celková výška priznaného invalidného dôchodku\nčinila len 19 % z dovtedajších príjmov sťažovateľa, zatiaľ čo priemerná výška dôchodku v tej dobe\ntvorila 44 % hrubého priemerného príjmu. Podľa ÚS ČR tým došlo k porušeniu čl. 30 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ktorá spoločne s Ústavou Českej republiky tvorí ústavný poriadok Českej\nrepubliky (ekvivalent čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).\nS poukazom na tento nález sú navrhovatelia presvedčení, že zvýšením maximálneho\nvymeriavacieho základu na poistné na sociálne poistenie došlo k narušeniu ekvivalencie medzi\nzaplateným poistným a následne poskytovaným poistným plnením.\nVo vzťahu k disproporčnosti a neekvivalencii sociálneho poistenia vo vzťahu k zvýšeniu\nmaximálneho vymeriavacieho základu na poistné na sociálne poistenie navrhovatelia tvrdia, že pri\naktuálnom nastavení výplaty starobných dôchodkov predstavuje najvyšší možný vyplatený mesačný\nstarobný dôchodok pre poistenca, ktorý 40 rokov odvádza do systému sociálneho zabezpečenia\nodvody z maximálneho vymeriavacieho základu na poistné na sociálne poistenie len 22 %\nz maximálneho vymeriavacieho základu, čo pri mzde výrazne presahujúcej maximálny vymeriavací\nzáklad predstavuje ešte väčší rozdiel medzi mzdou a vyplateným dôchodkom, pričom poukazujeme\nna to, že podľa nálezu ÚS ČR 8/07 je nárok na sociálne zabezpečenie vo výške 19 %\nz predchádzajúcich príjmov v rozpore s ústavným právom na sociálne zabezpečenie.\n9. Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ustanovenia § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení novely) nie sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1,\nčl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy a čl.1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.“\nI.2. K namietanému nesúladu zákona o zdravotnom poistení:\n10. Navrhovatelia v predloženom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov uvádzajú,\nže 1. januára 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 356/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z.\no poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov. Touto novelou bolo zmenené\nznenie ustanovenia § 13 ods. 9 zákona o zdravotnom poistení „zrušením maximálneho\nvymeriavacieho základu na platenie poistného na zdravotné poistenie“.\n6\n\n11. Navrhovateľmi napadnuté ustanovenie § 13 ods. 9 zákona o zdravotnom poistení znie:\n„Vymeriavací základ je najmenej úhrn minimálnych základov podľa odsekov 10 a 11 za všetky\nkalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ poistného\npovinnosť platiť poistné.“\n12. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia namietajú, že\nlegislatívny proces spojený s predmetnou novelou nebol v súlade s princípmi materiálneho\nprávneho štátu, pričom konkrétne namietajú:\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakačnej lehoty (1),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania (2),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu (3),\n- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel legislatívneho procesu (4).\n12.1. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakančnej lehoty\nnavrhovatelia uviedli, že v prípade novely bola legisvakančná lehota len 3 dni, čo vzhľadom na\nzásah do majetkových práv dotknutých zamestnancov a zamestnávateľov nepredstavuje dostatočnú\nlehotu. Štandardná dĺžka legisvakančnej lehoty predpokladaná ustanovením § 19 ods. 2 zákona\nč. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov“)\nje 15 dní. Podľa zákona o Zbierke zákonov je možné túto lehotu skrátiť, ale len v prípadoch\nodôvodnených naliehavým všeobecným záujmom.\nNavrhovatelia vychádzajú z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej môže byť\npríliš krátka legisvakančná lehota vo vzťahu k daňovým zákonom dôvodom neústavnosti zákona.\nV náleze č. k. PI. ÚS 31/13 z 10. júla 2014 ÚS ČR uviedol, že pri zohľadnení, čoho sa právna\núprava dotýka a aké sú legitímne očakávania adresátov právnej úpravy, je pri otázkach úpravy daní\nštvordňová legisvakančná lehota materiálne v rozpore s ústavnou požiadavkou predvídateľnosti\nprávnej úpravy. Napriek tomu, že sa predmetný nález dotýka otázky daní, podľa nálezu ústavného\nsúdu č. k. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012 sa vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či\niných obdobných povinností uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.\nObdobne ako ÚS ČR, rozhodol ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2012, keď posúdil\nlegisvakančnú lehotu 60 dní ako nedostatočnú vo vzťahu k závažnosti spoločenského dopadu, ktorý\nbol preukázaný počtom dotknutých zmluvných vzťahov a závažnosťou zmeny.\nPodľa presvedčenia navrhovateľov argumenty uvedené v rozhodnutiach ÚS ČR a ústavného súdu\nplatia rovnako pre novelu. Stanovená 4-dňová legisvakančná lehota nemôže byť vzhľadom na zásah\ndo majetkových práv dotknutých zamestnancov a zamestnávateľov dostatočná, keďže priami\nplatitelia zdravotného poistenia dostali len extrémne krátku lehotu na prehodnotenie svojich\nročných rozpočtov (de facto nemali k dispozícii žiadnu lehotu), a to najmä vo vzťahu k vplyvu\nnákladov na budúce ekonomické aktivity. Zásah do majetkových práv je závažný, keďže sa dotýka\nviac ako 15000 poistencov, z čoho významnú časť tvoria zamestnanci.\n12.2. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania\nnavrhovatelia v návrhu uvádzajú, že ústavný súd zadefinoval legitímne očakávania a priznal im\nprávnu ochranu vo svojom rozhodnutí č. k. PL. ÚS 10/04 zo 6. februára 2008 ‒ „Už z pomenovania\n7\n\nlegitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred\nnepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého\nvýsledku sa spoliehali. Legitímne očakávame je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď\nnekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským\nzásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré\nspravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide\no jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci\nnositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom\nústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať.\nZákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom\nvrchnostenských predpisov... Náhle zmeny pravidiel sú vždy citlivé z ústavnoprávneho hľadiska,\na preto im ústavný súd venuje náležitú pozornosť.“.\nNavrhovatelia prezentujú názor, že úplným zrušením maximálneho vymeriavacieho základu\nna platenie poistného na zdravotné poistenie v nesmierne krátkej dobe došlo k zásadnému porušeniu\nlegitímneho očakávania na strane adresátov právnej normy, ktorými sú zamestnanec, zamestnávateľ\na SZČO.\nPoukázali na to, že v slovenskom právnom poriadku je maximálny vymeriavací základ na platenie\npoistného na zdravotné poistenie dlhodobo zavedeným inštitútom, pretože v rozličných podobách\na výškach existuje minimálne už od účinnosti pôvodného zákona o zdravotnom poistení, t. j.\nod 1. januára 1995. Zrušením maximálneho vymeriavacieho základu sa de facto potláča jeden\nz účelov samotného maximálneho vymeriavacieho základu, ktorým je nezaťažovať nad únosnú\nmieru majetok platiteľov poistného a zachovať primeranú mieru solidarity v systéme zdravotného\npoistenia.\nZamestnávatelia a SZČO ako priami platitelia poistného nemohli predpokladať prijatie takejto\nzásadnej zmeny pri tvorbe svojich ročných rozpočtov na nasledujúci kalendárny rok. Aj v prípade,\nak by niektorí z nich očakávali možnosť zvýšenia maximálneho vymeriavacieho základu, nikto\nnemohol predpokladať, že príde k jeho úplnému zrušeniu. Navyše, v situácii, keď samotné rezortné\nministerstvo konštatovalo v revízii výdavkov, že v sektore zdravotníctva je de facto dostatok\nzdrojov, keďže primárnym problémom je nízka efektivita využívania existujúcich zdrojov.\n12.3. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu\nnavrhovatelia v návrhu uviedli, že široká diskrečná právomoc vo vzťahu k regulácii daňovej či\npoplatkovej povinnosti nie je bezhraničná a limitujú ju princípy daňovej rovnosti a proporcionality,\nvylúčenie extrémnej disproporcionality, zákaz svojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť\nsvoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.\nS poukazom na rozhodnutie sp. zn. Pl. ÚS 22/92 Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej\nrepubliky, ktorý uviedol, že v oblasti daňovej je potrebné požadovať, aby zákonodarný orgán\npodložil svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi kritériami, sú navrhovatelia toho názoru, že\npredmetom ústavného prieskumu noriem v oblasti daní a poplatkov je aj preskúmanie toho, či\nuloženie dane (resp. poplatku) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ. Týmto má dôjsť\nk vylúčeniu svojvôle národnej rady pri zásahu do práv adresátov daňových, resp. poplatkových\nprávnych noriem. Preto je odôvodnené tvrdiť, že predkladateľ pozmeňovacieho návrhu, ako ani\n8\n\nzákonodarca a príslušné rezortné ministerstvo nedokázali podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi\na racionálnymi dôvodmi.\nV rámci rozpravy predstúpil predkladateľ pozmeňovacieho návrhu, ako aj minister zdravotníctva\nTomáš Drucker. V prípade zrušenia maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného\nna zdravotné poistenie minister zdravotníctva obhajoval tieto zmeny potrebou financovania\nrekonštrukcie a modernizácie nemocníc. Samotné Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky\nale v revízií výdavkov konštatuje: „Verejné výdavky Slovenska na zdravotníctvo v posledných\nrokoch rástli rýchlejšie ako celkové verejné výdavky... Slovensko dáva na zdravotníctvo väčší podiel\nHDP ako priemer krajín V3, vo výsledkoch však zaostáva... Jednou z príčin je nízka efektívnosť\nslovenského zdravotníctva v porovnaní s OECD a krajinami V3... Pri platbe štátu do systému\nverejného zdravotného poistenia chýba diskusia o potrebných výdavkoch a účeloch, na ktoré má byť\npoužité.“ Z revízie výdavkov je preto zrejmé, že prostriedky na financovanie rekonštrukcie\na modernizácie nemocníc je možné získať aj iným spôsobom ako zrušením maximálneho\nvymeriavacieho základu na platenie poistného na zdravotné poistenie, a to napr. zefektívnením\nslovenského zdravotníctva. Je verejne známe, že sektor zdravotníctva je zaťažený veľkým\nmnožstvom zmlúv, ktoré sú nevýhodné pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.\nNavrhovatelia poukázali na právny názor vyjadrený v náleze ÚS ČR č. k. Pl. ÚS 2/08 z 23. apríla\n2008, kde ústavný súd kritizoval zákonodarcu, resp. štát, ktorý „nezačal s úsporami sám u sebe\nrozborem, zda je současná správa věcí verejných účelná, efektívní a hospodárná, zda nedochází\nk plýtvání verejnými prostředky. Pokud by štát začal, alespoň částečně, nejprve u sebe, presvedčil\nby do jisté míry značnou část obyvatelstva o nutnosti a účelnosti zmeň i v oblasti sociálních dávek,\nkterá je samozrejmé vázána na možnosti státního rozpočtu.\nÚlohou Ústavného súdu samozrejme nie je posudzovať správnosť či praktickosť prijatých zmien,\navšak je potrebné zvážiť, či právna úprava, ktorá zasahuje okrem iného aj do majetkových práv\nobčanov, ktoré sú chránené čl. 20 ods. 1 Ústavy, nevyžaduje existenciu vecného dôvodu svojho\nprijatia, nakoľko bez takéhoto zdôvodnenia napĺňa definíciu svojvoľného zásahu zákonodarcu\ndo ústavných práv v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.“\n12.4. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel\nlegislatívneho procesu navrhovatelia v návrhu uvádzajú, že výbory národnej rady okrem práva\nzákonodarnej iniciatívy, ktorým sa vyvoláva proces tvorby zákona, majú aj právo vstúpiť už\ndo začatého procesu tvorby zákona prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov. Obe práva sú\nsamostatné a treba ich jednoznačne rozlíšiť, lebo právo predložiť návrh zákona je ústavným\nprávom, kým právo predložiť pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu zákona nie je právom,\nktoré priznáva ústava.\nNavrhovatelia vyjadrili presvedčenie, že pozmeňovací návrh, ktorý v druhom čítaní do pléna\nnárodnej rady predložil gestorský výbor, ktorým bol výbor národnej rady pre zdravotníctvo,\nv skutočnosti nemal povahu pozmeňujúceho návrhu k pôvodne predloženému návrhu zákona, ale\nbol de facto novým návrhom zákona, pretože zásadným spôsobom menil vládny návrh novely\nzákona o zdravotnom poistení. Predložením tohto pozmeňujúceho návrhu v druhom čítaní\npredkladateľ obišiel ustanovenia § 68 ods. 1 a 3 (povinnosť predloženia dôvodovej správy), § 70\nods. 2 (poskytnúť návrh zákona, ktorý bol postúpený do druhého čítania vláde na prerokovanie\na zaujatie stanoviska v spojení s pripomienkovým konaním), § 77 ods. 3, § 78 (prerokovať návrh\n9\n\nzákona v príslušných výboroch, ako aj vypracovať stanovisko výborov národnej rady k návrhu\nzákona) zákona o rokovacom poriadku, čím zmaril rokovanie o svojom novom návrhu v pléne\nnárodnej rady v prvom čítaní, prerokovanie návrhu zákona vo výboroch národnej rady, ako aj\nmedzirezortný pripomienkový proces. Obdobne prišlo k porušeniu čl. 31 legislatívnych pravidiel\nvlády Slovenskej republiky.\nZároveň navrhovatelia namietli, že národná rada mala možnosť zamedziť rokovaniu o predloženom\npozmeňujúcom návrhu. Tým, že tak neurobila, neodstránila protiprávnosť správania výboru\nnárodnej rady pre zdravotníctvo, ale znásobila počet postupov nerešpektujúcich ústavu o postup\npléna národnej rady, ktorý tiež nebol v súlade s ústavou.\nNavrhovatelia si uvedomujú, že predložením pozmeňovacieho návrhu výbor národnej rady pre\nzdravotníctvo naplnil svoje oprávnenie, ktoré mu priznáva zákon o rokovacom poriadku, avšak\nsvojím konaním obišiel povinnosť vlády (keďže väčšinu v príslušnom výbore majú poslanci vládnej\nkoalície) predložiť návrh zákona na riadne medzirezortné pripomienkové konanie, čím došlo\nk obmedzeniu dotknutých orgánov a verejnosti na participácii pri tak zásadnej zmene systému\nzdravotného poistenia, akou je zrušenie maximálneho vymeriavacieho základu na platenie\npoistného na zdravotné poistenie.\nNavrhovatelia tiež uviedli, že spoločná správa, ktorou došlo k predloženiu pozmeňovacieho návrhu\ndo druhého čítania vládnej novely zákona o zdravotnom poistení, bola schválená a predložená\nnárodnou radou 29. novembra 2016 (ďalej len „spoločná správa“). Novela v znení pozmeňovacieho\nnávrhu bola schválená už 30. novembra 2016. V tejto súvislosti tvrdia, že v prípade spoločnej\nsprávy došlo k rokovaniu o návrhu zákona hneď na druhý deň bez toho, aby gestorský výbor\nnavrhol skrátenie lehoty a aby národná rada tento návrh schválila. Zároveň poznamenali, že novela\nnemá charakter jednoduchého návrhu zákona.\nNavrhovatelia dospeli k záveru, že postupom gestorského výboru, v ktorom majú väčšinu poslanci\nvládnej koalície, došlo (i) k vedomému obídeniu povinnosti predložiť vládny návrh zákona\nna medzirezortné pripomienkové konanie a (ii) k zásadnej zmene vládneho návrhu novely zákona\no zdravotnom poistení, ktorá bola svojou povahou predložením nového návrhu zákona. V tom\nvzhliadli obídenie povinnosti prerokovať návrh zákona v 1. čítaní, ako aj prerokovať ho výbormi\nnárodnej rady. Národná rada zároveň nedodržala ani lehotu na rokovanie o predloženom\npozmeňovacom návrhu prostredníctvom spoločnej správy. Postupom gestorského výboru\na samotnej národnej rady tak došlo k zásadnému porušeniu pravidiel legislatívneho procesu\nv intenzite odporujúcej materiálnemu právnemu štátu.\n13. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\nnavrhovatelia tvrdia, že akékoľvek dane či odvody sú zásahom do pokojného užívania majetku,\nktorý je ospravedlnený verejným záujmom spoločnosti na potrebe financovania verejných statkov.\nNavrhovatelia sa ale domnievajú, že prijatím novely došlo k neprimeranému a svojvoľnému zásahu\ndo ústavou garantovaných majetkových práv zamestnanca, zamestnávateľa a SZČO spôsobených\nkombináciou neprimeraného ekonomického a časového tlaku. Tento neprimeraný ekonomický\na časový tlak na očakávaný majetok je spôsobený zrušením maximálneho vymeriavacieho základu\nna platenie poistného na zdravotné poistenie v extrémne krátkej legisvakančnej lehote.\n\n10\n\nNavrhovatelia pripomenuli, že vo sfére otázok primeranosti daní a poplatkov ústavný súd stanovil\nústavný test, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie:\na) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom, resp.\n„na základe zákona“, teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom verejnej moci a v medziach\ntohto splnomocnenia,\nb) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne nadmernú záťaž,\nt. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom a legitímnymi individuálnymi\nzáujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne disproporčná (zákaz extrémnej\ndisproporcionality),\nd) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitosti) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného\nporušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými skupinami daňovníkov\n(neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení s neprimeraným zásahom do niektorého\nzákladného práva alebo slobody, s osobitným zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická\nrovnosť).\nPrijatie novely hodnotia navrhovatelia ako zásadne rozporné s bodom b) tohto ústavného testu,\nkeďže dôvody, ktorými obhajovalo ministerstvo zdravotníctva zrušenie maximálneho\nvymeriavacieho základu (november 2016), sú v rozpore so zisteniami toho istého ministerstva\nv revízii výdavkov (október 2016), ktoré poukazuje na dostatočné množstvo zdrojov v systéme\nv spojení s ich neefektívnymi využívaním. Neodôvodnené zväčšovanie odvodovej záťaže pri\ndeklarovanej vedomosti rezortného ministerstva o problematickom využívaní zdrojov\nzo zdravotného poistenia v tom istom čase predstavuje rozpor so základným rámcom práva\nna ochranu majetku.\nNovelu je preto podľa ich názoru možné pokladať za značný zásah do majetkových práv\nzamestnávateľov vysokopríjmových zamestnancov, týchto zamestnancov a SZČO, ku ktorému\ndošlo vo veľmi krátkej dobe od prijatia novely. Táto náhla a nečakaná zmena zasiahla primárne\ndo práva na očakávaný majetok adresátov právnej normy, ktorý je chránený rovnakými princípmi\nako už nadobudnutý majetok.\n14. V súvislosti s namietaným porušením čl. 40 ústavy navrhovatelia namietajú, že zrušením\nmaximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného na zdravotné poistenie došlo\nk neakceptovateľnému zásahu do základného práva na zdravotnú starostlivosť, a to porušením\nekvivalencie medzi výškou poistného odvedeného do systému zdravotného poistenia a následného\npoistného plnenia.\nPoukázali na judikatúrou ÚS ČR, podľa ktorej je výsledkom porušenia ekvivalencie medzi\nzaplateným poistným a následným poistným plnením neústavná neprimeranosť hmotného\nzabezpečenia poskytnutého zo sociálneho poistenia. Toto zdôvodnenie považujú navrhovatelia\nza aplikovateľné aj na poistné na zdravotné poistenie.\nUviedli tiež, že ÚS ČR vo svojom náleze č. k. Pl. ÚS 8/07 z 23. marca 2010 stanovil, že poistencovi\nplynie základné právo na zákonodarcom transparentne určený komponent ekvivalencie\n\n11\n\n(primeranosti) vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to v takej miere,\nže si zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ho v daň.\nZ uvedeného navrhovatelia vyvodili, že zrušením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie\npoistného, na zdravotné poistenie došlo k narušeniu ekvivalencie medzi zaplateným poistným\na následne poskytovaným poistným plnením, ako aj úvahu, že zákonodarca by pri realizácii\nochrannej a prerozdeľovacej funkcie sociálnej politiky nemal potláčať ďalšie esenciálne funkcie\nsociálnej politiky, teda ani funkciu stimulačnú, ktorá by mala žiaducim spôsobom ovplyvňovať\nekonomické správanie poistencov a vo svojom dôsledku viesť k zvyšovaniu celkových príjmov\ndaného systému.\nNavrhovatelia zdôraznili údaje uvedené v revízii výdavkov, z ktorej vyplýva, že priemerné výdavky\nzdravotných poisťovní na poistenca boli v roku 2015 vo výške cca 700 eur ročne. Zrušením\nmaximálneho vymeriavacieho základu na výpočet poistného na zdravotné poistenie v prípade\nniektorých vysokopríjmových osôb dôjde k situácii, že do systému zdravotného poistenia odvedú\nročne mnohonásobne viac než je suma priemerných výdavkov zdravotných poisťovní na jedného\npoistenca, a tým dôjde k jasnej neekvivalencii systému zdravotného poistenia, tak ako je chápaná\nnálezom ÚS ČR Pl. ÚS 8/07.\n15. Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ustanovenie § 13 ods. 9 zákona\nč. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z.\no poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1\na čl. 40 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.“\n16. Ústavný súd uznesením č. k PL. ÚS 2/2020-46 z 5. februára 2020 prijal\nspojené návrhy navrhovateľov v celom rozsahu.\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n\nII.1. Stanovisko národnej rady a vlády:\n17. Národná rada vo svojom stanovisku z 11. júla 2020 uviedla v podstatnom obdobné výhrady\nk návrhu ako vláda, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo svojom\nstanovisku z 30. mája 2020. Obe stanoviská poukazujú na splnenie všetkých požiadaviek kladených\nna legislatívny proces v prípade poslaneckej iniciatívy pri predkladaní pozmeňujúcich návrhov,\nktoré boli prerokované v príslušnom výbore a predkladateľ s nimi vyjadril súhlas v rozprave\nk druhému čítaniu, ako aj dostatočnosť legisvakančných lehôt s poukazom na potrebu zavedenia\nnových úprav k 1. januáru kalendárneho roka, ako aj časový odstup od účinnosti napadnutých\nprávnych úprav a ich aplikácie v praxi (ročné zúčtovanie poistného na zdravotné poistenie pre\nSZČO, resp. platba poistného na zdravotné poistenia za zamestnanca a platba do systému\nsociálneho zabezpečenia za kalendárny mesiac pozadu určené z príjmu spred dvoch rokov).\n18. Vo vzťahu k namietaným substantívnym základným právam vyjadrenia poukázali na legitímny\ncieľ sporných právnych úprav, ktorý vylučuje tvrdenú svojvoľnosť ich prijatia zákonodarcom.\n12\n\nZásah do vlastníckeho práva nemožno podľa názoru vlády a národnej rady považovať za extrémne\ndisproporčný z dôvodu legálnych kompenzácií na výdavkovej strane rozpočtu sociálneho poistenia.\nNapätie medzi princípom zásluhovosti a solidarity systému sociálneho zabezpečenia je\ndeterminované princípom ekonomickej únosnosti systému. Vo vzťahu k zdravotnému poisteniu\nstanoviská považujú spornú novelu (vypustenie maximá vymeriavacieho základu) za odstránenie\ndeformity plne solidárneho systému zdravotného poistenia, ktorá znižovala solidaritu\nvysokopríjmových poistencov. V závere vláda, ako aj národná rada navrhli ústavnému súdu, aby\nnávrhu navrhovateľov nevyhovel.\nII.2. Replika navrhovateľov:\n19. Navrhovatelia v replike z 19. augusta 2020 precizovali najmä svoje už uplatnené námietky\nk vadám legislatívneho procesu a k pnutiu sporných právnych úprav s čl. 1 ods. 1 ústavy, zotrvali na\nsvojom presvedčení o neústavnosti sporných noviel a navrhli ústavnému súdu zaujatie stanoviska\nvymedzením konkrétnych mantinelov ústavnosti legislatívneho procesu, ktorých nedodržanie\ndosahuje ústavne relevantnú intenzitu spôsobujúcu neústavnosť „vadne prijatej“ právnej úpravy.\n20. So súhlasom účastníkov konania ústavný súd návrhy prejednal bez nariadenia ústneho\npojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. K namietanému nesúladu noviel s právom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe,\npri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a s právom\nna bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia podľa čl. 40 ústavy:\n21. Predmetom napadnutých noviel je zmena určenia rozsahu vymeriavacích základov pre určenie\nvýšky odvodových povinností podnikateľských subjektov, zamestnávateľov a zamestnancov,\nkonkrétne na účely určenia výšky poistného na sociálne poistenie došlo k zvýšeniu násobku\nurčujúceho maximálny vymeriavací základ a na účely určenia výšky poistného na zdravotné\npoistenie došlo k zrušeniu ustanovenia maximálneho vymeriavacieho základu ako takého.\n22. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne a kultúrne\npráva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí\nod ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa\nich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia\nvykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej\nústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite\na za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd už vyslovil právny\nnázor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov\nnemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch\na v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni... Ústavný súd\nmôže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma\nnerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51\n13\n\nods. 1 ústavy“ (PL. ÚS 11/2013). Pre prieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych\npráv je daný užší priestor, ako to je u základných práv podľa druhej, tretej a piatej hlavy listiny\n(PL. ÚS 8/07). Zakotvenie existencie týchto práv v listine znamená, že pri zákonnej úprave musí\nbyť zachovaný určitý minimálny štandard týchto sociálnych práv (PL. ÚS 2/08).\n23. Z rozdielov medzi základnými právami a slobodami prvej generácie a medzi základnými\nprávami a slobodami druhej generácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných práv\na slobôd podľa rozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality je testom určeným najmä pre\nprvú generáciu základných práv a slobôd. V tejto súvislosti ústavný súd už vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 12/2014 poukázal na komparatívnu skúsenosť: «Ústavný súd Českej republiky vo svojej\nrozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/08) v súvislosti s posudzovaním ústavnosti právnej úpravy\nsociálnych práv... konštatoval, že je vylúčené, aby metodológia ich prieskumu bola totožná\ns metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k tzv. klasickým základným právam, a preto\nuzavrel, že dosiaľ aplikovaný test proporcionality je, vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš\n„prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ\nregulovať túto oblasť spoločenských vzťahov. Rovnako poľský Ústavný tribunál odmietol aplikovať\n„prísny“ test proporcionality na prieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave\nobmedzenia základných práv a slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné práva\na slobody môžu byť obmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide o opatrenia, ktoré\nsú v demokratickom štáte nevyhnutne nutné pre ochranu jeho bezpečnosti alebo verejného\nporiadku, alebo pre ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej morálky, alebo slobôd\na práv iných. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv a slobôd.). Konštatoval pritom,\nrovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na problematiku obmedzenia sociálnych práv,\nktorých právna úprava je predovšetkým doménou zákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu\ntohto ustanovenia ústavy, podľa ktorej takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález\nsp. zn. K 6/09 z 24. 2. 2010, dostupný na www.trybunal.gov.pl).»\n24. Ústavný súd v inej veci (PL. ÚS 1/2012) v podobných súvislostiach (o rozdielnosti testovania\nprvej a druhej generácie základných práv a slobôd, pozn.) poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu\nČeskej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06, podľa ktorého „... v oblasti práv hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych je... potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe\nnajrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Listiny... nemusí byť zákonná úprava v prísnom\nvzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné, ako je to napríklad u iných práv, ktorých sa možno dovolávať priamo\nz Listiny... V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť\nsledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako\nrozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší,\nnajúčinnejší či najmúdrejší. Možno teda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality)\npri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky\nporovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv. Pre zákonodarcu to\nprináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými udeľuje\nhospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah. Ústavný súd, súc viazaný ústavou\n(vzťah čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), je povinný definované postavenie\nzákonodarcu rešpektovať.“. Ústavný súd Českej republiky v tomto náleze uviedol aj, že\n14\n\n«sa zaoberá iba ústavnoprávnymi aspektmi napadnutých ustanovení a nevyjadruje sa k ich\nvhodnosti a účelnosti, napr. z hľadiska existencie slobodného trhu a podobne; nie je povolaný\nna posudzovanie ekonomických aspektov potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav\ntýkajúcich sa podnikania vzhľadom na potrebu zabezpečenia jednotlivých, často vedľa seba, či\ndokonca proti sebe stojacich (údajne) verejných záujmov. Voľba obmedzujúcich kontrolných\nnástrojov a miera ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu.».\n25. Ústavný súd štandardne aplikuje (pozri napr. PL. ÚS 12/2014) v interpretácii a aplikácii\nsociálnych práv test racionality pozostávajúci zo 4 krokov vedúcich k záveru o ústavnosti či\nneústavnosti zákona, ktorý vykonáva ústavne garantované sociálne práva:\n1. vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho obsahu. Toto jadro\nsociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 39 ods. 1 ústavy, resp. z čl. 40 ústavy,\n2. vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho skutočnej\nrealizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu sociálneho práva, ďalej\n3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným zásadným\nznížením celkového štandardu základných práv, a napokon\n4. zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný (racionálny), aj\nkeď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.\nIba pri prípadnom zistení, že zákon svojím obsahom zasahuje do samotného esenciálneho obsahu\nzákladného práva, by mal prísť na rad test proporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či\nzásah do esenciálneho práva je odôvodnený úplnou výnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký\nzásah ospravedlňovala.\n26. Ústavný súd poznamenáva, že tam, kde sa v texte spomínajú sociálne práva (body 22 až 25),\nmajú sa na mysli hospodárske, sociálne a kultúrne práva (v užšom ponímaní), resp. práva druhej\ngenerácie (v širšom ponímaní). Inak povedané, závery uvedené v označených bodoch sú plne\naplikovateľné na namietané práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.\n27. Za esenciálny obsah dotknutého práva na sociálne zabezpečenie možno považovať právo\nobčana na zabezpečenie primeraného štandardu prostriedkami sociálneho poistenia vo všetkých\ntých prípadoch, keď si jednotlivec nedokáže vlastnými silami finančne zabezpečiť živobytie.\nImplikuje teda povinnosť štátu prostredníctvom systému sociálneho zabezpečenia umožniť\nobčanovi dosiahnuť primeraný štandard nevyhnutný na jeho dôstojnú existenciu. V nadväznosti\nna Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 právo na sociálne zabezpečenie zahŕňa tri\noblasti – ochranu v prípade práceneschopnosti (z dôvodu choroby, invalidity, materstva,\npracovného úrazu, nezamestnanosti, odchodu do dôchodku a smrti), prístup k zdravotným službám\nv čase finančnej núdze a podporu pre rodiny. V odbornej literatúre sa možno stretnúť\naj so zahrnutím oblasti vlastnej štátnej sociálnej pomoci, ktorá v pomeroch nášho právneho\nporiadku nie je upravená zákonom o sociálnom poistení a nie je viazaná nevyhnutne na participáciu\nna sociálnom poistení (dávka v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie a pod.).\n28. Systém sociálneho zabezpečenia je ovládaný dvoma princípmi (solidárnym a zásluhovým),\nktoré z povahy veci stoja vo vzájomnom protiklade, a je otázkou sociálnej politiky štátu, ktorý\nz nich je vzhľadom na neustálu zmenu spoločenských okolností (demografický vývoj, stav\nverejných financií, zvyšovanie priemerného veku dožitia, celkovej životnej úrovne a produktivity\npráce atď.) posilnený, resp. ustúpivší z vôle zákonodarcu.\n15\n\n29. Zmena horného maximá vymeriavacieho základu pre určenie výšky poistného na sociálne\npoistenie má čiastočný vplyv na vymedzenie rozsahu participácie poistencov s nadštandardnými\npríjmami na systéme, ktorý umožňuje realizáciu tohto práva. Z hľadiska fungovania systému má\ntáto zmena vplyv na tvorbu zdrojov, ktoré sú použité na splnenie záväzku štátu zabezpečiť\nživobytie osoby v prípade finančnej núdze z dôvodov aprobovaných zákonom o sociálnom poistení.\nSkúmanej otázke teda možno priznať postavenie v širšej sfére tohto ústavného práva. Nemožno\nvšak uvažovať o centrálnom postavení tohto aspektu z hľadiska esencie práva na sociálne\nzabezpečenie.\n30. Ako vyplýva z obsahu vyjadrení účastníkov konania, poslanecký pozmeňovací návrh neponúka\nzadefinovanie cieľa, ktorý sa novou právnou úpravou sleduje. Určitý názor predkladá stanovisko\nvlády, ktoré ako zamýšľaný cieľ definuje verejný záujem na „zvýšení miery solidarity“\nvysokopríjmových skupín poistencov pre účely použitia takto získaných prostriedkov na zvýšenie\npríjmov z dávok u nízkopríjmových poistencov. Ústavný súd považuje takto stanovený cieľa\nza legitímny vzhľadom na demografiou determinovanú zvýšenú nákladovosť systému sociálneho\npoistenia a nevyhnutnosť zabezpečenia jeho finančnej udržateľnosti pro futurum. Existencia\nlegitímneho cieľa pre zásah do vzdialenejšieho (okrajového) aspektu práva na sociálne\nzabezpečenie vylučuje úvahy o svojvoľnosti napadnutej právnej úpravy. Zásah zákonodarcu\nzvyšujúci zdroje financovania systému sociálneho zabezpečenia nespôsobuje zásadné zníženie\nštandardu garancie obsiahnutej v práve na sociálne zabezpečenie (práve naopak, prispieva\nk rozumnému predpokladu jeho udržania alebo zvýšenia, pozn.). Zvolený spôsob právnej úpravy\nnemožno považovať ani za „škrtiaci“ alebo príliš drastický, ktorý by dotknuté subjekty nútil\nk zániku účasti na sociálnom poistení alebo mal za následok iné neakceptovateľné spoločenské\njavy.\n31. Ako už bolo skôr konštatované judikatúrou ústavného súdu, v rámci abstraktnej kontroly\nústavnosti zásahov zákonodarcu do sociálnych práv nie je jeho úlohou posudzovať nevyhnutnosť\nzvolených prostriedkov, postačí, ak ide o prostriedok, ktorý rozumne smeruje k vytýčenému cieľu.\nZ tohto hľadiska sa zvolený spôsob (zvýšenie horného stropu vymeriavacieho základu\nu vysokopríjmových poistencov) javí ako zásah, ktorý je spôsobilý viesť k zamýšľanému cieľu,\nresp. prispieť k jeho napĺňaniu.\n32. Na základe uvedených úvah ústavný súd dospel k záveru o ústavnej konformite napadnutého\nustanovenia zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy a návrhu v tejto časti nevyhovel.\n33. Podstatným obsahom práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je garancia poskytnutá\nštátom, že svojim občanom v prípade choroby alebo zhoršenia ich zdravotného stavu zabezpečí\nzdravotnú starostlivosť na náklady systému zdravotného poistenia v rozsahu korelujúcom potrebám\nzdravotného stavu poistenca bez ohľadu na výšku jeho finančnej účasti v systéme verejného\nzdravotného poistenia, avšak s prihliadnutím na dostupné zdroje systému. Zdravotné poistenie teda\nnemožno považovať za poistenie v právnom slova zmysle. Ide o systém ovládaný zásadou plnej\nsolidarity založený na redistribúcii zdrojov získaných z príspevkov platiteľov poistného, resp. štátu.\nMaximálna výška dávky poskytovanej zo systému verejného zdravotníctva nie je nijakým\nspôsobom limitovaná, a to bez ohľadu na výšku finančnej účasti participienta systému. Uvedené\naspekty približujú povahu odvodu poistného na zdravotné poistenie k platbám daní (na rozdiel\nod odvodu do systému sociálneho poistenia, pozn.).\n16\n\n34. Vypustenie horného maxima vymeriavacieho základu pre určenie výšky poistného má (podobne\nako pri sociálnom poistení) čiastočný vplyv na vymedzenie rozsahu participácie poistencov\ns nadštandardnými príjmami na systéme umožňujúcom realizáciu práva na zdravotnú starostlivosť.\nDotýka sa tvorby zdrojov, ktoré sú použité na splnenie záväzku štátu zabezpečiť občanovi\nzdravotnú starostlivosť v chorobe. Skúmanej otázke teda možno priznať postavenie v širšej sfére\ntohto ústavného práva, nemožno však uvažovať o centrálnom postavení tohto aspektu z hľadiska\nesencie práva na zdravotnú starostlivosť.\n35. Podľa stanoviska vlády bolo účelom spornej právnej úpravy presadiť verejný záujem na vyššom\nstupni solidarity všetkých skupín poistencov a odstránení deformity systému (spôsobenej\nzakotvením hornej hranice vymeriavacieho základu), ktorá znižovala mieru solidarity u najvyšších\npríjmových skupín v porovnaní s poistencom, ktorý dosahoval príjem na hornej hranici\nvymeriavacieho základu. Ústavný súd aj v tomto prípade považuje takto stanovený cieľ\nza legitímny, čo vylučuje úvahy o svojvoľnosti napadnutej právnej úpravy. Zásah zákonodarcu\nzvyšujúci zdroje financovania systému zdravotného poistenia nespôsobuje zásadné zníženie\nštandardu garancie obsiahnutej v práve na zdravotnú starostlivosť. Zvolený spôsob právnej úpravy,\nako sa ukázalo v praxi, nemožno považovať ani za príliš drastický, ktorý by dotknuté subjekty nútil\nk zániku účasti na zdravotnom poistení.\n36. V rámci abstraktnej kontroly ústavnosti zásahov zákonodarcu do sociálnych práv sa úloha\nústavného súdu zameriava na posúdenie, či rozumne smeruje k dosiahnutiu legitímneho cieľa.\nZ tohto hľadiska sa zvolený spôsob (odstránenie horného stropu vymeriavacieho základu\nu vysokopríjmových poistencov) javí ako zásah, ktorý je spôsobilý viesť k zamýšľanému cieľu,\nresp. prispieť k jeho napĺňaniu.\n37. Na základe uvedených úvah ústavný súd dospel k záveru aj o ústavnej konformite napadnutých\nustanovení zákona o zdravotnom poistení s čl. 40 ústavy a návrhu v tejto časti nevyhovel.\nIII.2. K namietanému nesúladu namietaných právnych úprav s právom na ochranu\nvlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu:\n38. Vlastníctvo ako prvok zabezpečenia osobnej slobody v právnom štáte požíva osobitnú ochranu a\nje nedotknuteľné. Článok 20 ústavy pritom nechráni majetok (vlastníctvo) pred ukladaním\npovinností zo strany štátu (napr. peňažných, resp. daňových povinností). Preto napríklad daňové\nzákony neporušujú ústavné garancie nedotknuteľnosti vlastníctva (porovnaj PL. ÚS 29/05).\n39. Pokiaľ zákonodarca upravil v právnom poriadku a v právnych predpisoch regulujúcich oblasť\nodvodových povinností podnikateľov, resp. zamestnávateľov a zamestnancov limit pre maximálny\nvymeriavací základ na účely určenia výšky odvodových povinností a dotknuté subjekty za určitého\nnastavenia pravidiel hry vstupovali do systému (začali podnikať, resp. zamestnávať), potom náhla,\nnepredvídateľná a drastická zmena podmienok pre určenie výšky poistného by mohla obmedziť ich\nzákladné právo vlastniť majetok neústavným spôsobom.\n40. Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 5/2012, nález\nsp. zn. PL. ÚS 9/2014) poukázal na skutočnosť, že v rozhodovacej praxi sa kryštalizujú sféry\nprávnej úpravy, k ústavnej kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou\npozornosťou, čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak,\n17\n\nexistujú sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc\nvyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi (voličmi) priamo\nlegitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry tradične označovanej ako „politické otázky\n(political question)“ ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu len celkom výnimočne,\na to predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, príp.\npredstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných\nprincípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.\n41. Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 5/2012 za sféru, v rámci ktorej sa má\nrešpektovať vyššia miera autonómie (uváženia) zákonodarcu, výslovne označil rozpočtovú politiku\na v rámci nej tiež problematiku daní či odvodov ako základného zdroja príjmov štátneho rozpočtu,\nči príp. iných verejných rozpočtov. Tento svoj záver ústavný súd argumentačne podložil jednak\npoukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [konkrétne\nna právne názory vyslovené vo veci Gasus Dosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko,\nč. 15375/89, rozsudok ESĽP z 23. 2. 1995, bod 60, a tiež vo veci Wasa Liv Ömsesidigt,\nFörsäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a ďalší v. Švédsko, č. 13013/87, rozhodnutie Komisie\nzo 14. 12. 1998, DR 58, s. 186, v spojení s doktrínou voľného uváženia štátov (margin of\nappreciation doctrine) sformulovanou predovšetkým vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo,\nč. 5493/72, rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976], ako aj s poukazom na judikatúru iných (zahraničných)\nústavných súdov, osobitne Ústavného súdu Českej republiky (pozri okrem iných aj rozhodnutie\nPl. ÚS 24/07 a najmä rozhodnutie Pl. ÚS 29/08).\n42. Takto stanovený prieskum v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti právnej úpravy zasahujúcej\ndo vlastníckeho práva uložením finančnej povinnosti vo vzťahu k verejnému rozpočtu zahŕňa\npreskúmanie:\n- rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná finančná povinnosť uložená zákonom,\nresp. „na základe zákona“, teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom verejnej moci\na v medziach tohto splnomocnenia (čo nebolo v preskúmavanej veci sporné, pozn.),\n- či uloženie predmetnej finančnej povinnosti sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\n- či predmetná povinnosť nepredstavuje pre povinné subjekty alebo ich skupinu zjavne nadmernú\nzáťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom a legitímnymi\nindividuálnymi záujmami povinných subjektov extrémne disproporčná, a\n- či uloženie predmetnej povinnosti (vrátane jej náležitosti) nie je prejavom zjavného, resp.\nsvojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými skupinami\npovinných alebo či nie je spojené s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo\nslobody, s osobitným zreteľom na ochranu vlastníctva.\n43. V intenciách tohto „benevolentnejšieho prieskumu“ (modifikovaný test proporcionality pre\nfinančné povinnosti k verejným rozpočtom) hodnotí ústavný súd zásah do vlastníckeho práva\npovinných subjektov spôsobený vykonanou zmenou určenia rozsahu vymeriavacích základov pre\nplatenie poistného do verejných fondov ako obmedzenie vlastníckeho práva rešpektujúce\nspravodlivú rovnováhu medzi súkromným záujmom na ochrane vlastníckeho práva k majetku\npovinných subjektov a verejným záujmom na posilnení solidarity pri financovaní systémov\nsociálneho a zdravotného poistenia. Uvedený zásah nie je neprimeranou záťažou na strane\n18\n\npovinných subjektov z dôvodu poskytnutia čiastočných zákonných kompenzácií (vo forme\nrecipročnej úpravy maximálnych denných vymeriavacích základov pre určenie sumy nemocenskej\ndávky a úpravy koeficientu priemerného osobného mzdového bodu na účely výpočtu výšky\ndôchodkových dávok v oblasti sociálneho poistenia, ako aj zavedením zvýšených paušálnych\ndaňových výdavkov, čím došlo v niektorých prípadoch k zníženiu vymeriavacích základov pre\nplatbu poistného na zdravotné poistenie) s tým, že ide o systém, z ktorého na druhej strane tie isté\nsubjekty benefitujú v prípade zhoršenia zdravotného stavu alebo finančnej núdze. Hmotné\nzabezpečenie vysokopríjmových skupín v starobe a pri nespôsobilosti na prácu bolo zvýšením\nhornej sadzby vymeriavacieho základu na sociálne poistenie posilnené (napr. v súvislosti s tým, že\nvýška dôchodku z tzv. „II. piliera“ je závislá aj od množstva usporených prostriedkov, pozn.). Preto\nsa nejaví uloženie zvýšenej povinnosti participácie ako extrémne disproporčné. Zároveň nemožno\nuvažovať o porušení princípu rovnosti povinných subjektov, keďže nová právna úprava smeruje\npráve k odstráneniu tejto diskrepancie v systéme zdravotného poistenia. Pokiaľ v tejto súvislosti\nnavrhovatelia poukazujú na nižšiu mieru náhrady vysokopríjmových skupín poistencov formou\nvyplácaných dávok zo sociálneho poistenia s maximálnym stropom v pomere k zvýšeným odvodom\ndo systému, ústavný súd zastáva názor, že ide o zásah ústavne udržateľný sledujúci legitímny cieľ\nzvýšenia solidarity.\n44. Z pohľadu ochrany nerušeného užívania majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný\nsúd dodáva, že ustanovenie odvodového zaťaženia zo strany štátu vo všeobecnosti, ako aj jeho\núprava spornou novelou nesporne predstavuje zásah do pokojného užívania majetku adresátov\nnormy, avšak ide o zásah ospravedlniteľný verejným záujmom spoločnosti na finančnej únosnosti\nsystémov verejného poistenia, z ktorých sa financujú verejné statky (dávky sociálneho poistenia\na zdravotná starostlivosť). Ani takýto zásah však nesmie byť svojvoľný a neprimeraný. Ako už bolo\nskôr konkretizované, všetky uvedené atribúty zlučiteľnosti s garanciami čl. 1 dodatkového\nprotokolu sporný zásah spĺňa, a preto ani ochrana slobodného užívania majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu nebráni štátu prijímať také zákony v oblasti sociálnej politiky, ktoré\npovažuje pri zohľadnení judikovaných podmienok za potrebné a vhodné.\n45. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu\nnapadnutých ustanovení s obsahom a ochranou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\nIII.3. K namietanému porušeniu zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu vád\nv legislatívnom procese:\n46. Ústavný súd sa stotožňuje s tézou, že princípy demokratického právneho štátu sa uplatňujú\ni v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni (porov. Navot, S. Judicial review of the legislative\nprocess. Israel Law Review, Vol. 39, No. 2, 2006. p. 216). Na dôležitosť dodržiavania\na rešpektovania zákonodarných a legislatívnych pravidiel poukazuje aj nestor česko-slovenskej\nprávnej teórie Viktor Knapp, ktorý jednoznačne skonštatoval, že: „nezákonným spôsobom zákon\na ani iný právny predpis vzniknúť nemôže.“[KNAPP, Viktor. Teórie práva. C. H. Beck : Praha,\n1995, s. 107].\n47. Ústavný súd je toho názoru, že porušenie noriem ústavného procesu je v prípadoch hrubého\na svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť\ndo rozporu prijatého zákona s ústavou. Uvedený právny názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu\n19\n\nsvojvôle v postupe orgánov verejnej moci a v konkrétnych okolnostiach schvaľovania napadnutého\nzákona zo zákazu svojvôle v zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru\nústavného súdu považovať za integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1\nprvej vete ústavy. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov je však potrebné\npovažovať za zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo jednotlivé\nustanovenie) a označené články ústavy, s ktorými by sa mal dostať do nesúladu, vôbec spolu\nnesúvisia, pretože ich nesúlad sa vyvodzuje iba z nepodstatného porušenia procedurálnych pravidiel\npri prerokovaní návrhu zákona, prípadne sa v návrhu na začatie konania ani netvrdilo, že porušenie\nlegislatívnej procedúry malo priamy vplyv na ústavnosť prijatého zákona v materiálnom zmysle.\n48. Na vyslovenie protiústavnosti legislatívnych prílepkov si ústavný súd vytvoril argumentačný\npriestor, keď v náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 uviedol, že „nerešpektovanie zákonom ustanovených\npravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen\nnezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý\nspôsobí neústavnosť zákona ako celku (porovnaj k tomu napr. judikatúru Ústavného súdu Českej\nrepubliky vymedzenú najmä v náleze sp. zn. Pl. ÚS 77/06 z 15. februára 2007 alebo v náleze sp. zn.\nPl. ÚS 21/01 z 12. februára 2002)“.\n49. V záujme komparatívneho pohľadu na predmet konania ústavný súd pripomína aj judikatúru\nÚstavného súdu Českej republiky, z ktorej vyplýva, že: „Ústavní soud opětovně zdůraznil nutnost\ndodržování pravidel legislativního procesu, neboť elementárním požadavkem i jen formálně\nchápaného právního státu je vyloučení libovůle z rozhodování orgánů veřejné moci, kdy nedodržení\npravidel může vést nejen ke zpochybnění legitimity přijatého rozhodnutí (zákona), nýbrž i jeho\nlegality, což v daném případě skutečně vedlo ke zrušení napadených ustanovení zákona, a to pro\nrozpor procedury jejich přijetí s ústavními zásadami demokratického právního státu... Ústavní\nsoud... označil za základní princip parlamentního rozhodování i princip pluralismu... Za určující\ncharakteristiku parlamentního rozhodování je tak rovněž třeba považovat princip veřejnosti\nzásadně uplatňovaný při projednávání zákonů, který směřuje jak dovnitř, tak i vně parlamentní\nkomory .. V neposlední řadě je třeba mezi demokratické principy legislativního procesu zahrnout\ni princip většinového rozhodování a od něj neoddělitelný princip ochrany menšin... Mezi\nnejzákladnější práva parlamentní opozice... lze zařadit zejména práva zaručující parlamentní\nmenšině účast na parlamentních procedurách; práva umožňující parlamentní opozici výkon dozoru\na kontrolu vládnoucí většiny i vlády samotné.“ (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. Pl. ÚS 77/06 a sp. zn. Pl. ÚS 55/10).\n51. Aj v prípade hodnotenia dodržania ústavných princípov legislatívneho procesu národnou radou\npri prijímaní zákonov však ústavný súd plne rešpektuje princíp deľby moci a vyváženosti vzťahov\njednotlivých zložiek moci. Národná rada ako jediný zákonodarný a ústavodarný orgán verejnej\nmoci, ktorý disponuje (na rozdiel od ústavného súdu) legitimitou priamo od nositeľov moci v štáte,\nje povolaná na prijímanie všeobecne záväzných právnych predpisov a je priestorom, kde by mala\npráve počas legislatívneho procesu prebiehať diskusia. Aj z toho dôvodu je možnosť zásahu\ndo legislatívneho procesu vo forme prieskumu dodržania jeho ústavných princípov zo strany\nústavného súdu nutné vykladať reštriktívne v súlade s doktrínou minimalizácie zásahov\na sebaobmedzovania.\n\n20\n\n52. Z pohľadu dopadov na právne vzťahy adresátov práva a na princípy demokratického právneho\nštátu je rozhodujúca predovšetkým ústavnosť obsahu produktu legislatívneho procesu, teda\nprijatého zákona, kde ústava explicitne a jasne vyžaduje súlad zákona s právnymi predpismi vyššej\nprávnej sily.\n53. Zároveň platí, že aj pri skúmaní dodržania ústavných princípov legislatívneho procesu národnou\nradou pri prijímaní zákonov je nutné na prípadné pochybenia národnej rady nazerať optikovu ich\nústavnoprávnej intenzity.\n55. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie každé zákonné ustanovenie upravujúce legislatívny proces\nv národnej rade je odrazom určitého ústavného princípu. Nevyhnutným predpokladom derogačného\nzásahu ústavného súdu do legislatívy pre vady v rámci priebehu legislatívneho procesu je existencia\nzáveru, že v rámci legislatívneho procesu bol porušený konkrétny princíp legislatívneho procesu\nplynúci priamo z ústavy.\n56. Takými princípmi sú (okrem princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy) princípy materiálneho\nprávneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, medzi ktoré môžeme zaradiť princíp slobodnej súťaže\npolitických strán, princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp verejnosti v zmysle\npráva verejnosti oboznámiť sa s návrhom zákona a predostrieť pripomienky. Tieto princípy našli na\nzákonnej úrovni svoje ukotvenie napr. vo forme zákazu tzv. divokých jazdcov, zákazu tzv.\nprílepkov, možnosti prerokovať návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní len za stanovených\npodmienok a pod. (§ 6 ods. 3 zákona o tvorbe právnych predpisov, § 94 ods. 3 zákona o rokovacom\nporiadku, § 89 zákona o rokovacom poriadku a ďalšie). Prienik námietok navrhovateľov\nuplatnených v tomto konaní s identifikovanými ústavnoprávnymi princípmi vzťahujúcimi sa\nna legislatívny proces plynúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy je možno rozdeliť na tri časti – zákaz\nprílepkov, absencia dôvodovej správy, krátke legisvankačné lehoty.\n57. V prerokúvaných veciach bola sporná právna úprava (v oboch prípadoch, pozn.) prijatá\nna poslanecký pozmeňujúci návrh predložený v súlade s § 29 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku\nvo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, resp. vo Výbore Národnej rady\nSlovenskej republiky pre zdravotníctvo. Predmetný poslanecký návrh dopĺňal čl. I predloženého\nvládneho návrhu zákona, teda tú časť vládneho návrhu zákona, ktorá upravuje základné vzťahy\ntvoriace predmet jeho úpravy (novela zákona o sociálnom poistení, resp. o zdravotnom poistení,\npozn.). Nešlo teda o nový návrh zákona, resp. tzv. „prílepok“, ktorý by predstavoval nepriamu\nnovelizáciu iného nesúvisiaceho právneho predpisu. Navrhovateľ novely, zastúpený ministrom\npráce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, resp. ministrom zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky, vyslovil s predloženým poslaneckým návrhom súhlas v úvodnom slove druhého čítania\no návrhu zákona v pléne národnej rady a prebehla k nemu plenárna diskusia v druhom čítaní.\nPopísaný postup zodpovedá požiadavkám § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku. Dotknuté parlamentné\nvýbory o poslaneckom návrhu hlasovali, akceptovali ho a odporučil plénu národnej rady vládny\nnávrh zákona aj s uvedenými pozmeňovacími návrhmi schváliť, čím sa stal súčasťou spoločnej\nsprávy, o ktorej hlasovalo plénum národnej rady v druhom čítaní. Skrátenie lehoty 48 hodín medzi\ndruhým a tretím čítaním návrhu v súlade s rokovacím poriadkom odsúhlasilo plénum národnej rady\nsvojím hlasovaním.\n58. Ústavný súd nezistil rozpor s právnymi normami upravujúcimi legislatívny proces, práve\nnaopak, ide o postup aprobovaný § 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý priznáva poslancom\n21\n\nmožnosť podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k prerokúvaným veciam bez obmedzenia ich\nrozsahu alebo charakteru. Pozmeňujúce návrhy predstavovali priamu novelizáciu zákona\no sociálnom poistení, resp. zákona o zdravotnom poistení, nedošlo teda k porušeniu zákazu\nprílepkov (§ 94 ods. 3 rokovacieho poriadku). Navrhovatelia správne poukazujú na negatíva, ktoré\ntakáto tvorba právnych predpisov prináša vo forme nedostatku odbornej diskusie, oboznámenia\nverejnosti s jeho obsahom, širšieho zapojenia parlamentnej menšiny i odbornej verejnosti\ndo diskusie o ňom. Uvedené javy sú však dôsledkom zákonom predvídaného legislatívneho\npostupu, ktorý rešpektuje účinné presadenie poslaneckej iniciatívy v priebehu procesu tvorby\nprávnych predpisov. Inými slovami, takýto postup je v súlade s právnou úpravou rokovacieho\nporiadku, čiže v prejednávanej veci absentuje porušenie pravidiel legislatívneho procesu\n(nezákonnosť napádaného postupu), ktorá je prvým predpokladom na vyslovenie neústavnosti\nprijatej normy z procesných dôvodov. Zároveň platí, že až hrubé a svojvoľné porušenie\na nerešpektovanie princípov legislatívneho procesu národnou radou je v zásade spôsobilé vyústiť\ndo rozporu prijatého zákona s ústavou. Pokiaľ právna úprava rokovacieho poriadku v tejto oblasti\nnebola vyhlásená za protiústavnú rozhodnutím ústavného súdu (čo nie je predmetom tohto konania,\nkeďže navrhovatelia vyslovenie nesúladu ustanovení rokovacieho poriadku nenavrhli, pozn.), platí\nprezumpcia jej ústavnosti.\n59. Namietaná absencia dôvodovej správy k predloženému poslaneckému návrhu je javom\nnežiaducim z hľadiska princípu verejnosti procesu, ktorý môže mať vplyv na kvalitu zákona\nz hľadiska odbornosti (pre absenciu pripomienok odbornej verejnosti k návrhu), ako aj verejnej\nakceptovateľnosti predkladaného návrhu. Nemožno tejto vade však pripísať potrebnú ústavnú\nrelevanciu pre jej nižšiu intenzitu, keďže rozpoznateľný legitímny účel predmetná úprava\nmateriálne sledovala aj bez jeho explicitného vyjadrenia formou dôvodovej správy.\n60. Ďalšou relevantnou námietkou navrhovateľov je poukaz na pnutie krátkych legisvakančných\nlehôt nových právnych úprav s princípom právnej istoty nesporne obsiahnutým v čl. 1 ods. 1\nústavy. Legisvakančná lehota zmeny zákona o sociálnom poistení bola 65, resp. 60 dní, čo ústavný\nsúd nepovažuje za významne problematické z hľadiska jej dĺžky značne presahujúcej dispozitívny\nzákonný minimálny limit (15 dní), ktorá poskytla povinným subjektom dostatočný časový priestor\nna adaptáciu na zmenené podmienky. Ústavný súd ju z hľadiska pnutia s princípom právnej istoty\npodľa čl. 1 ods. 1 ústavy považuje za ústavne akceptovateľnú.\n61. Zásadné výhrady má však ústavný súd k štvordňovej legisvakančnej lehote stanovenej v prípade\nnovely zákona o zdravotnom poistení. K tomu vláda i národná rada vo svojich stanoviskách\nupriamili pozornosť na § 19 ods. 2 zákona o tvorbe právnych predpisov, podľa ktorého je\nv prípadoch odôvodnených naliehavým všeobecným záujmom možné skrátiť túto lehotu až na deň\nvyhlásenia zákona v Zbierke zákonov. Za naliehavý všeobecný záujem označili súvis novely aj\ns procesom 4. etapy oddlžovania nemocníc, ktorý si vyžiadal zvýšené dodatočné zdroje, pričom na\ntento účel mali byť použité aj prostriedky získané napadnutou novelou. Uvedený dôvod sa môže\njaviť ako akceptovateľný všeobecný záujem pre mimoriadnu aplikáciu § 19 ods. 2 zákona o tvorbe\nprávnych predpisov. Ústavný súd pri hodnotení ústavnej konformity tohto postupu vzal do úvahy aj\nfakt, že ide o normu upravujúcu vzťah k verejnému rozpočtu, ktorá musí mať začiatok účinnosti\nstanovený k 1. januáru kalendárneho roka, ako aj to, že vo vzťahu k významnej skupine povinných\nsubjektov (SZČO) sa reálne uplatnila s dostatočným časovým odstupom z dôvodu výkonu ročného\nzúčtovania poistného k 30. septembru 2017. Zvýšený ekonomický tlak bol vyvinutý najmä\n22\n\nna skupinu zamestnávateľov, ktorý však bol rozložený po 1/12 zvýšených výdavkov postupne\nv každom kalendárnom mesiaci. S časovým odstupom je však zrejmé, že nešlo o tlak likvidačný.\n62. Na základe načrtnutých úvah ústavný súd celkom výnimočne s prihliadnutím na skutkové\nokolnosti veci dospel k záveru, že ani uvedená procesná záťaž nie je spôsobila v okolnostiach tejto\nveci viesť ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy pre jej „podprahovú“\nústavnoprávnu intenzitu.\n63. Ústavný súd preto návrhu skupiny poslancov ani na vyslovenie nesúladu napadnutých\nustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2022\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n23", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "zdravotné poistenie", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu zdravia", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1"}, {"guid": "ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe"}, {"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 109/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1"}, {"guid": "ussr:1cbe824f-a43d-44e2-90ad-3d35611915a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/08 z 30. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cbe824f-a43d-44e2-90ad-3d35611915a2"}, {"guid": "ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}], "citovane_v": []}