{"guid": "ussr:8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. februára 2022, sp. zn. PL. ÚS 14/2021, ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-02-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 14/2021-107\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany\nLaššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára (sudca spravodajca), Petra Straku, Ľuboša Szigetiho,\nRoberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpených advokátskou kanceláriou KALLAN Legal, s. r. o., Súmračná 25,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 48 ods. 4\npísm. z) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13\nods. 1 písm. a), ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. augusta 2021 doručený\nnávrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“)\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade zákona č. 304/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „napadnutý zákon“), s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2,\n3 a 4 ústavy.\n\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 14/2021-52 z 27. októbra 2021 (ďalej len „uznesenie\no prijatí návrhu“) návrh navrhovateľov prijal na ďalšie konanie v časti namietaného nesúladu čl. I\nnapadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3 a 4 ústavy\na vo zvyšnej časti odmietol. Zároveň tým istým uznesením nevyhovel návrhu navrhovateľov\nna pozastavenie účinnosti napadnutého zákona.\n3. V odôvodnení uznesenia o prijatí návrhu ústavný súd (bod 9) upozornil navrhovateľov\nna formálny nedostatok ich návrhu spočívajúci v tom, že napádajú ako celok novelizujúci zákon,\na to napriek tomu, že v čase podania ich návrhu už napadnutý zákon nadobudol platnosť aj účinnosť\nvyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 28. júla 2021.\nV tejto súvislosti uviedol, že navrhovatelia mali namietať nesúlad nie novelizujúceho (napadnutého)\nzákona, ale príslušných ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného\nzdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane verejného zdravia“), ktoré tvorili obsah napadnutého zákona. Napadnutým zákonom sa\ndovtedajšie znenie § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia doplnilo o nové znenie písm. z),\nčo sa premietlo aj do legislatívno-technických úprav § 48 ods. 4 tohto zákona (čl. I body 1 a 2\nnapadnutého zákona). V čl. II napadnutého zákona sa ustanovilo nadobudnutie účinnosti\nnapadnutého zákona dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. Z uvedeného vyplýva, že podstatou\nnávrhu navrhovateľov je namietanie nesúladu nového znenia § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane\nverejného zdravia s označenými ustanoveniami ústavy, ktoré má v súčasnosti nasledujúcu podobu:\n„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození\nverejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: ... z) dočasné podmieňovanie vstupu\ndo prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb a vstupu\nna hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením o absolvovaní očkovania\nproti ochoreniu COVID-19, alebo potvrdením o prekonaní ochorenia COVID-19 alebo potvrdením\no negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19; potvrdenie, ktorým sa osoba preukazuje musí\nbyť platné v zmysle nariadeného opatrenia“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“).\n4. Ústavný súd v odôvodení uznesenia o prijatí návrhu zároveň uviedol, že v konaní vo veci samej\nbude návrh navrhovateľov preskúmavať ako návrh, ktorý smeruje proti príslušnému ustanoveniu\nnovelizovaného právneho predpisu, t. j. proti § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného\nzdravia, čo premietol do záhlavia tohto nálezu.\n5. Argumentácia navrhovateľov smerujúca k vysloveniu nesúladu napadnutého ustanovenia zákona\no ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4 ústavy\npozostáva z troch kľúčových námietok:\n5.1. Námietky porušenia „princípu trojdelenia štátnej moci (ako atribútu demokratického\na právneho štátu) z dôvodu zverenia úpravy medzí základných práv a slobôd zákonodarcom orgánu\nvýkonnej moci - rozpor s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. L písm. a), ods. 2 ústavy“ (ďalej aj „námietka\nporušenia princípu deľby moci“),\n5.2. Námietky nesúladu „napadnutého zákona s Ústavou Slovenskej republiky z dôvodu jeho\ndiskriminačnej podstaty - rozpor s čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 13 ods. 3, ods. 4 ústavy“ (ďalej aj\n„námietka porušenia zákazu diskriminácie“),\n\n2\n\n5.3. Námietky rozporu „napadnutého zákona s Ústavou Slovenskej republiky z dôvodu porušenia\nprincípu všeobecnosti právnych noriem (generalita práva ako atribút demokratického a právneho\nštátu) - rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy“ (ďalej aj „námietka porušenia princípu generality právnych\nnoriem“).\nI.1. Námietka porušenia princípu deľby moci, t. j. namietaný nesúlad napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a 2\nústavy\n6. Navrhovatelia v tejto časti návrhu zdôrazňujú, že „ústavne konformné obmedzenia všetkých\nzákladných práv a slobôd musia mať formu zákona“. V načrtnutom kontexte poukazujú na právne\nnázory ústavného súdu vyjadrené v jeho doterajšej judikatúre, zvlášť právny názor vyslovený\nv náleze č. k. PL. ÚS 8/94 zo 6. októbra 1994, podľa ktorého „... Z citovaných ustanovení ústavy\njednoznačne vyplýva, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie právnej\nnormy, ktorá by určovala medze základných práv a slobôd... Ústavný súd konštatuje, že\nsplnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli\nupravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené.\nPreto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho\nustanovenia zákona by nebol v súlade s ústavou.“\n7. Zákon, prostredníctvom ktorého sa splnomocňujú orgány výkonnej moci na vydávanie\npodzákonných právnych predpisov pri úprave medzí základných práv a slobôd, musí byť podľa\nnavrhovateľov „dostatočne presný, jasný a zrozumiteľný, pretože v opačnom prípade umožňuje\norgánu výkonnej moci určovať skutočný rozsah práv namiesto zákonodarcu“, pričom napadnuté\nustanovenie tieto požiadavky nespĺňa, naopak, „svojou vágnosťou ponecháva extrémne široký\npriestor na také uplatnenie normotvornej pôsobnosti ÚVZ, ktoré by mohlo viesť k protiústavnému\nzásahu do základných práv a slobôd nezaočkovaných osôb“. K protiústavnému zásahu\ndo základných práv a slobôd nezaočkovaných osôb by mohlo podľa navrhovateľov dôjsť nepriamo\ntým, že by Úrad verejného zdravotníctva (ďalej aj „ÚVZ“) „mohol stanoviť aj také kritériá\na podmienky povinnosti podrobiť sa testovaniu na COVID-19, ktoré by boli pre ľudí ekonomicky\nlikvidačné (napr. denné testovanie na ochorenie PCR testom, ktoré hradí testovaný) a preto by\nstavali tieto osoby do situácie, kedy by museli strpieť obmedzenie návštev aj tých prevádzok, ktoré\nsú z existenčného hľadiska nevyhnutné. Jedinou alternatívou pre uplatnenie základných práv\na slobôd týchto osôb v rozsahu, ktorý ich existenčne neohrozuje, by potom bolo podrobenie sa\nočkovaniu... čo predstavuje neprípustnú formu nepriameho donucovania k nepovinnej vakcinácii.\nZ uvedeného dôvodu zákon (nie podzákonná norma) musí jasne stanoviť, že akékoľvek testovanie na\nakékoľvek infekčné ochorenie (nielen na COVID-19), ktorým bude podmienený vstup do prevádzok\nexistenčnej nevyhnutnosti, bude bezplatné.“.\n8. Podľa navrhovateľov ústavne relevantné pochybenia spočívajú aj v tom, že napadnutý zákon\nneupravuje „Neobmedzený vstup do prevádzok existenčnej nevyhnutnosti (potraviny, lekárne,\ndrogéria, zamestnanie...) bez ďalších podmienok... čím ÚVZ nepriamo zveruje kompetenciu\nvymedzovať niektoré z ústavných práv a slobôd podzákonnou normou v rozpore s čl. 13 ods. 2\nústavy, resp. priamo zveruje ÚVZ kompetenciu ukladať subjektom povinnosti na základe\npodzákonnej normy mimo medzí zákona.“.\n\n3\n\n9. Uzatvárajúc túto časť svojej argumentácie navrhovatelia podčiarkujú, že napadnutý zákon\nnevytvoril zákonné predpoklady na tvorbu podzákonných právnych predpisov „... pre ukladanie\npovinností osobám v rámci medzí a pri zachovaní základných práv a slobôd (predovšetkým medze\nslobody pohybu a pobytu a s tým spojené medze ďalších práv a slobôd ako práva na prácu,\nna vzdelanie, na zhromažďovanie, na vzdelanie, na zdravie), v takej materiálnej kvalite, aby takáto\nnorma mohla plniť funkciu normy splnomocňujúcej štátny orgán“.\n10. Podľa navrhovateľov „napadnutý zákon nespĺňa prísne kritériá, ktoré ústava kladie\nna splnomocňovaciu zákonnú normu, ktorá tvorí právny základ pre zasahovanie výkonnej moci\ndo základných práv a slobôd svojou normotvorbou“, a preto „... nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy“.\nI.2. Námietka porušenia zákazu diskriminácie, t. j. namietaný nesúlad napadnutého\nustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy\n11. Navrhovatelia uvádzajú, že napadnutý zákon je vzorovým príkladom pozitívnej diskriminácie,\n„pretože zaočkované osoby a osoby, ktoré ochorenie prekonali, sa napriek aktuálnym vedeckým\nmedicínskym poznatkom, z ktorých vyplýva, že rovnako ako neočkovaní môžu byť nositeľmi\na šíriteľmi vírusu (predstavujú teda porovnateľné riziko z hľadiska šírenia nákazy), nemusia\ntestovať na ochorenie COVID-19. Napriek tomu, že všetky tri vymedzené skupiny sa\nz epidemiologického hľadiska nachádzajú v rovnakej situácii, zaočkované osoby a osoby, ktoré\nochorenie prekonali, sú zákonodarcom nelegitímne zvýhodňované tým, že nie sú zaťažené\npovinnosťou testovať sa na ochorenie a preto môžu, na rozdiel od osôb nezaočkovaných,\nbez obmedzenia plnohodnotne uplatňovať všetky základné práva a slobody bez obavy z ich\npotenciálneho obmedzenia podmienkami, ktorých úpravu zákonodarca protiústavné zveril ÚVZ.“.\n12. Navrhovatelia spochybňujú zákonodarcom deklarovaný legitímny cieľ napadnutého zákona –\nochranu verejného zdravia zabránením šírenia vírusu, keďže zvýhodnenie zaočkovaných osôb\na osôb, ktoré ochorenie prekonali, nie je spôsobilé tento cieľ naplniť. Podľa ich názoru\n„zákonodarca predstieraním záujmu o ochranu verejného zdravia zakrýva svoj primárny zámer\ndonútiť verejnosť ku nepovinnej vakcinácii experimentálnymi vakcínami“.\n13. Diskriminačne pôsobí podľa navrhovateľov aj skutočnosť, že očkovanie je bezplatné, zatiaľ čo\nalternatíva v podobe testovania na ochorenie podmieňujúce zachovanie plnohodnotného\nuplatňovania základných práv a slobôd nie je napadnutým zákonom upravená, čo poskytuje\n„podzákonnému normotvorcovi túto oblasť svojvoľne regulovať vrátane možnosti vytvárať\npovinnosťou úhrady za testovanie ekonomicky a sociálny tlak na neočkované subjekty s cieľom\ndonútiť ich k vakcinácii“.\n14. Podľa navrhovateľov „Delenie osôb na tie, ktoré sú zaočkované, ktoré prekonali ochorenie\na osoby nezaočkované, nie je pri súčasnej úrovni vedeckého poznania z epidemiologického hľadiska\n(ochrana verejného zdravia) racionálne odôvodniteľné, keďže vedecky preukázateľný rozdiel\nv potenciáli šírenia vírusu týmito troma kategóriami osôb neexistuje. Je úplne irelevantné, či je\nosoba zaočkovaná alebo nie, alebo či prekonala ochorenie, pretože z hľadiska šírenia vírusu je\nvýznamným iba prítomnosť ochorenia, ktorým môžu trpieť všetky tieto osoby.“.\n15. Uzatvárajúc túto časť svojej argumentácie, navrhovatelia zdôrazňujú, že „napadnutý zákon\nzavádza pozitívnu diskrimináciu (zvýhodňuje) plne zaočkovaných osôb a osôb, ktoré prekonali\n4\n\nochorenie COVID-19 tým, že týmto osobám ich základné práva a slobody ničím neobmedzuje, resp.\nich výkon nepodmieňuje splnením žiadnej povinnosti v porovnaní s osobami, ktoré sa vakcinácii\nnepodrobili“. V napadnutom zákone dochádza podľa navrhovateľov k neprípustnej diskriminácii\nnezaočkovaných osôb „na základe ich iného postavenia (osobná voľba a zdravotný stav)“, ktoré\numožňuje zhrnúť do množiny zakázaných diskriminačných dôvodov aj ďalšie, ústavou explicitne\nneformulované kritériá. Na podporu tohto názoru poukazujú na právne názory vyslovené\nv rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2012 a tiež v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské\npráva [(ďalej len „ESĽP“); rozsudok z 13. 7. 2010 o sťažnosti č. 7205/07 vo veci Clift proti\nSpojenému kráľovstvu a rozsudok zo 4. 5. 2010 o sťažnosti č. 21990/08 vo veci Peterka proti\nČeskej republike].\nI.3. Námietka porušenia princípu generality právnych noriem, t. j. nesúlad napadnutého\nustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy\n16. Navrhovatelia poukazujú na viacero rozhodnutí ústavného súdu, v ktorých sa zaoberal\npožiadavkou generality právnych noriem, a konštatujú, že napadnutý zákon ústavne konformné\nkritériá generality právnej normy nespĺňa, keďže „neupravuje reguláciu pandemických situácií\nvšeobecne (všetky vírusové ochorenia, ktoré ohrozujú verejné zdravie), ale je zameraný ad hoc na\nkonkrétne ochorenie COVID-19... (aj tento moment je len ďalším dôkazom nepoctivého zámeru\nzákonodarcu pod rúškom ohrozenia verejného zdravia akcelerovať predaj experimentálnych vakcín\nproti COVID-19)“.\n17. Parafrázujúc argumentáciu ústavného súdu uvedenú v náleze č. k. PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla\n2021, navrhovatelia uzatvárajú, že «Prijatie ad hoc zákona nie je úplne vylúčené vtedy, ak je to\nústavou výslovne predpokladané (napr. čl. 3 ods. 2, čl. 7 ods. 1 a čl. 58 ods. 1 ústavy). Regulácia\nkonkrétnej pandémie ochorenia COVID-19 však nie je ústavou výslovne predpokladaná. Preto jej\nad hoc úprava nespĺňa kritéria generality právnej normy (neupravuje reguláciu pandémií\nvšeobecne, ale iba jednu konkrétnu súvisiacu s ochorením COVID-19). Žiadne ochorenie v zákone\no ochrane verejného zdravia nemá špeciálnu úpravu, zákon pracuje iba so všeobecným pojmom\n„prenosné ochorenie“.». Výnimku predstavuje podľa ich názoru iba ochorenie COVID-19.\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n18. Po prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk návrhu navrhovateľov od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády\nSlovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n19. Národná rada svoje stanovisko k návrhu navrhovateľov (list č. PREDS-313-1/2021\nzo 4. februára 2022) doručila ústavnému súdu až po predchádzajúcej urgencii. Vo svojom\n5\n\nstanovisku sa vyjadrila k všetkým kľúčovým námietkam navrhovateľov a navrhla, aby ústavný súd\nnávrhu navrhovateľov nálezom nevyhovel. Svoj návrh národná rada zakladá na doterajšej\njudikatúre ústavného súdu, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožňuje a z ktorej obsiahlo vo svojom\nstanovisku cituje. Poukazuje najmä na právne názory vyslovené v náleze č. k. PL. ÚS 8/94\nzo 6. októbra 1994, v náleze č. k. PL. ÚS 8/04 z 18. októbra 2005, v uznesení č. k. IV. ÚS 16/09\nz 30. apríla 2009, v náleze č. k. PL. ÚS 18/06 z 9. septembra 2009,\nv uznesení č. k. IV. ÚS 249/2021 z 11. mája 2021, v náleze č. k. PL. ÚS 8/2021 z 1. decembra 2021\na v náleze č. k. PL. ÚS 4/2021 z 8. decembra 2021. Vzhľadom na skutočnosť, že z právnych\nnázorov citovaných v stanovisku národnej rady vychádzal aj ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu\n(body 39 a nasl.), nepovažuje za potrebné na nich podrobnejšie poukazovať aj na tomto mieste.\nII.2. Stanovisko vlády:\n20. Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom stanovisku č. 29078/2021/10\nz 15. decembra 2021 navrhla, aby ústavný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel. V úvodnej časti\nsvojho stanoviska zdôraznila, že zákon o ochrane verejného zdravia „predstavuje v prvom rade\nnaplnenie pozitívneho záväzku štátu chrániť aj legislatívnou cestou životy a zdravie obyvateľov“, čo\nmu vyplýva jednak z dikcie ústavy, ako aj judikatúry ústavného súdu. Vo vzťahu k tomuto\nvšeobecnému východisku poukazuje na nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra\n2014, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike\npredstavuje čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne\nzabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy\nzameranej na ochranu zdravia.“\n21. V rámci všeobecných východísk svojho stanoviska vláda poukazuje na osobitnú časť dôvodovej\nsprávy k vládnemu návrhu zákona (parlamentná tlač 614), v ktorej sa uvádza:\n«Navrhovanou právnou úpravou sa stanovuje možnosť ÚVZ SR v rámci protiepidemických opatrení\nreflektovať GreenPassy, t. j. zaočkovanie, prekonanie ochorenia COVID-19 alebo absolvovanie\nnegatívneho otestovania (testovanie v predmetnom zákone už v istej forme je reflektované\na umožňuje zohľadňovať pri Vyhláškach ÚVZ) pri tvorbe protipandemických opatrení.\nPri otázke zaočkovania nesmie byť prijatá podzákonná právna úprava (napr. Vyhláška ÚVZ SR),\nktorá by bez zmeny zákona (bez blanketovej normy) umožňovala (prikazovala) napr.\nprevádzkovateľom služieb umožniť využívanie týchto len pre očkovaných alebo pre očkovaných za\njemnejších podmienok ako pri neočkovaných.\nOproti povinnému preukazovaniu sa dokladom o prekonaní ochorenia COVID-19 alebo negatívnym\ntestom na prítomnosť ochorenia COVID-19, je (každé) očkovanie spojené s markantnejším zásahom\ndo základných práv a slobôd - do telesnej integrity, súkromia i presvedčenia, ochrany zdravia\na pod. obyvateľov. Navyše očkovanie je v Slovenskej republike dobrovoľné, zákon (ani ten\no verejnom zdraví) s ním ako s nástrojom boja proti ochoreniu COVID-19 nepočíta.\nZa ďalšie, pri doklade o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19 a doklade o prekonaní\nochorenia preukazuje dotyčná osoba, ktorá má byť nimi zvýhodnená vo vzťahu k využívaniu služieb,\nže nie je infekčná (nie je teda chorá a je nízky potenciál nákazy iných ľudí), čím sa dosahuje cieľ\nochrany zdravia tretích osôb v prevádzke alebo pri využívaní tej istej služby.\n\n6\n\nPrávny benefit (napr. plný vstup do prevádzky a na hromadné podujatia a pod.) pre zaočkovaných\njednak predpokladá podstatnejší zásah do telesnej integrity a súkromia, ktorého podstúpenie musí\ndotyčná osoba preukázať pre účely využitia benefitu, pričom očkovanie chráni v prvom rade\nzaočkovaného pred ochorením alebo jeho ťažkým priebehom, nevypovedá primárne o potenciálnej\ninfekčnosti alebo neinfekčnosti osoby voči tretím osobám (čiže ani dosahovaním legitímneho cieľa\nochrany zdravia tretích osôb sa nedá primárne argumentovať).\nZohľadnenie očkovania pri povolení využívania istých služieb týmto obyvateľom (oproti\nneočkovaným) aj počas pandémie musí byť upravené primárne zákonom (aspoň vo všeobecnej\nrovine). Bez zákonného splnomocnenia (na takéto zohľadnenie) pri súčasnej zákonnej úprave ÚVZ\nSR nesmie vydať takúto Vyhlášku zohľadňujúcu očkovanie ako „priepustku“ k službám.»\n22. Podľa osobitnej časti dôvodovej správy je navrhovaná právna úprava založená na nasledujúcich\nvšeobecných východiskách:\n«(i) zavádza sa zákonná možnosť zohľadňovať očkovanie proti ochoreniu COVID-19 pri prijímaní\nprotipandemických opatrení ÚVZ v tom smere, že\na) zaočkovaní ľudia,\nb) tí, ktorí prekonali ochorenie COVID-19, a\nc) negatívne otestovaní ľudia\nbudú môcť po preukázaní sa GreenPassom využívať „naplno“ služby prevádzkovateľov\n(poskytovateľov), ktoré budú inak v rámci protipandemických opatrení všeobecne (pre všetkých)\nobmedzené pre vstup a vjazd osôb;\n(ii) pôjde o služby, ktoré sú rizikové – kde sa zhromažďujú ľudia a riziko šírenia nákazy ochorením\nCOVID-19 (zohľadňujúc epidemiologické predikcie o šírení a nákazlivosti delta variantu) je väčšie\n– hromadné podujatia a prevádzky, kde sa zhromažďujú ľudia a napr. sa podávajú pokrmy a nápoje\na pod.;\n(iii) zákonná možnosť prijať opatrenia „zvýhodňujúce“ očkovaných musí byť postavená\nna dočasnosti prijímaných zvýhodňujúcich opatrení. V tomto smere ide o čas, pokým sa\nz epidemiologického hľadiska (i) spoločnosť nepremorí, (ii) kým neustúpi pandémia, (iii) kým\nnebude zaočkovaná kritická skupina;\n(iv) návrh zákona obsahuje dostatočne jasné a zrozumiteľné splnomocnenie pre ÚVZ SR na vydanie\ntakejto Vyhlášky s reflexiou GreenPassov, ktorá by ustanovovala podrobnosti v smere: ktoré\nprevádzky, v akom čase, za akých hygienických podmienok, vyvažovanie a stanovenie legitímnych\nvýnimiek a pod.»\n23. V ďalšej časti svojho stanoviska vláda konštatuje, že napadnutým ustanovením „nevzniknú\nžiadne práva alebo povinnosti dotknutých subjektov ani obmedzenia základných práv a slobôd\nobčanov (bez ohľadu na očkovanie), ani pre podnikateľské a ďalšie subjekty,“ zdôrazňujúc pritom,\nže ide „len“ o blanketovú (splnomocňujúcu) normu pre Úrad verejného zdravotníctva, ktorý by\nv prípade zlej epidemiologickej situácie mohol podmieniť vstup do prevádzok, kde dochádza\nk zhromažďovaniu ľudí alebo na hromadné podujatia, preukázaním sa GreenPassom.\n\n7\n\n24. Vo vzťahu k ukladaniu povinností, ktoré možno v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy ukladať\nlen zákonom alebo na základe zákona, vláda poukazuje predovšetkým na právne názory vyslovené\nústavným súdom v náleze č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014, ako aj v náleze\nč. k. PL. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007, z ktorých „sa dá vyčítať, že vyhláškou (napr. o umelom\nprerušení tehotenstva) sa neraz zasahuje/obmedzujú základné práva, pričom Ústavný súd takúto\nprávnu úpravu opakovane odobril, ak bol na jej vydanie zákonný základ s jasnými hranicami\nobmedzenia základných práv“.\nSumarizujúc svoj postoj k ustanoveniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, vláda zdôrazňuje, že na účely\nochrany základných práv je ho „nevyhnutné... interpretovať veľmi striktne ako ústavnú normu,\nktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne et intra legem s tým,\nže predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky (zmocnenie\nvýslovne uvedené v zákone spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia,\nktoré sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná\núprava prípustná (porov. PL. ÚS 10/2013)“.\n25. Podľa vlády „Napadnuté ustanovenia určujú dočasné a jasné pravidlá pre ÚVZ\nk podmieňovaniu vstupu osôb do prevádzok poskytujúcich služieb a hromadných podujatí...\na nenechávajú pre ÚVZ priestor pre úpravu ďalších neurčených povinností.“.\n26. Vláda zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia rešpektuje\neurópsku legislatívu, konkrétne Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/953\nzo 14. júna 2021 o rámci pre vydávanie, overovanie a uznávanie interoperabilných potvrdení\no očkovaní proti COVID-19, o vykonaní testu a prekonaní tohto ochorenia (digitálny COVID\npreukaz EÚ) s cieľom uľahčiť voľný pohyb počas pandémie ochorenia COVID-19, pričom toto\nnariadenie „dáva možnosť favorizovať na národnej úrovni pri upúšťaní od protipandemických\nobmedzení (a naopak pri ich zavádzaní) najmä zaočkované osoby (oproti osobám testovaným alebo\ns prekonaným ochorením)“.\n27. Podľa vlády napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia umožňujúce\nzohľadňovanie GreenPassov pri uplatňovaní protiepidemiologických opatrení predstavuje európsky\nštandard, keďže „mnohé európske (a iné) krajiny zaviedli možnosť alebo povinnosť podmieniť vstup\ndo prevádzok služieb a hromadných podujatí preukázaním sa GreenPasom, resp. obdobným (napr.\npapierovým) potvrdením o očkovaní proti ochoreniu COVID-19, potvrdením o prekonaní ochorenia\nCOVID-19 alebo potvrdením o negatívnom teste na COVID-19“. Na podporu citovaného záveru\npoukazuje na platnú legislatívu viacerých európskych štátov (Rakúska, Belgicka, Cypru,\nFrancúzska, Nemecka, Grécka, Talianska, Holandska, Portugalska, Írskej republiky a Slovinska)\na štátu Izrael.\n28. Vláda vo svojom stanovisku ďalej podčiarkuje, že ÚVZ je povinný „v zmysle napadnutých\nustanovení... pri každej prevádzke, kam sa rozhodne podmieniť v rámci protipandemických opatrení\nvstup preukázaním sa potvrdeniami o očkovaní, prekonaní, testovaní, vyvažovať záujem na ochrane\nzdravia populácie a subjektívne práva občanov“, pričom nemôže navyše konať «arbitrárne, ale sa\nriadi epidemiologickým dokumentom „COVID Automat“ schváleným vládou a odporúčaniami\ndobrej praxe v ňom uvedenými».\n\n8\n\n29. Podľa vlády dočasné zohľadňovanie GreenPassov v domácej právnej úprave sleduje „rovnako\nlegitímny cieľ\na) ochrany zdravia neočkovaných tým, že obmedzí ich vstup do prevádzok, kde dochádza\nk zhromažďovaniu ľudí a nezaočkovaným preukázateľne hrozí nákaza ochorením COVID-19... a\nb) týkajúci sa národného hospodárstva skrz podporu podnikateľského prostredia“.\n30. Vláda v neposlednom rade vo svojom stanovisku zdôrazňuje, že bez ohľadu na napadnuté\nustanovenia trvá „pre ÚVZ ústavná povinnosť vyvažovať a zohľadniť, že\na) niektoré prevádzky kde sa zhromažďujú ľudia musí byť vzhľadom na zabezpečovanie základných\nživotných potrieb pre všetkých otvorené - potraviny, lekárne, drogérie a pod.;\nb) zohľadňovať zdravotné kontraindikácie, tzn. že niektorí ľudia sa nemôžu očkovať alebo testovať\npre ich zdravotnú diagnózu“,\npričom na tejto ústavnej povinnosti „napadnuté ustanovenia nič nemenia, ani ju nenegujú. Ak by\nmali byť tieto princípy porušené, tak iba v konkrétnych prípadoch konkrétnej vyhlášky ÚVZ, ktorá\nby mohla byť následne volaná na zodpovednosť pred Ústavným súdom v konaní o súlade právnych\npredpisov.“.\nII.3. Replika navrhovateľov:\n31. Navrhovatelia vo svojej replike zo 17. januára 2022 k stanovisku vlády uviedli, že „je\nargumentačne vágne a nemá spôsobilosť ovplyvniť legitímnosť podaného Návrhu“ a, opakujúc\nsvoju doterajšiu argumentáciu, zdôraznili, že i) napadnutý zákon je ústavne nekonformnou\nsplnomocňujúcou normou, ii) napadnutý zákon vôbec nerešpektuje čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy,\niii) napadnuté ustanovenia nerešpektujú princíp proporcionality a nie sú ústavne aprobovateľné\na iv) napadnuté ustanovenia nerešpektujú európsku legislatívu. V replike k stanovisku národnej\nrady, doručenej ústavnému súdu 14. februára 2022, navrhovatelia konštatujú, že národná rada –\nokrem citácií vybraných častí rozhodnutí ústavného súdu – neprodukovala žiadne argumenty\nna podporu ústavnej udržateľnosti napadnutého právneho predpisu, a zhrnuli svoje argumenty\nz návrhu na začatie konania.\nII.4. Upustenie od ústneho pojednávania:\n32. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku 1\npísm. d) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov\npredložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný súd za rovnakých\npodmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov\nnepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.\n33. Z § 58 ods. 1 písm. a) vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje aj v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n34. Aplikujúc § 58 ods. 3 v spojení s § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd\nkonštatuje, že žiaden z účastníkov konania nepožiadal o uskutočnenie ústneho pojednávania.\nÚstavný súd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii, usúdil, že od ústneho pojednávania\n9\n\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nupustil od ústneho pojednávania.\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n35. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov a stanoviskom vlády (zastúpenej\nministerstvom spravodlivosti) podrobil argumentáciu navrhovateľov založenú na troch už\nuvedených kľúčových námietkach ústavnému prieskumu a dospel pritom k nasledujúcim záverom:\nIII.1. K námietke porušenia princípu deľby moci, t. j. k namietanému nesúladu napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2\nústavy\n36. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n37. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,\nv jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.\n38. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok\nustanovených touto ústavou len zákonom.\n39. Na úvod svojej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že základné práva\na slobody garantované ústavou majú verejnoprávny charakter, t. j. ide o verejne nárokovateľné\npráva, ktorých rešpektovania sa ich adresáti môžu domáhať voči štátu. Návrh navrhovateľov vecne\nsmeruje predovšetkým do sféry ochrany zdravia, ktorého ústavný základ tvorí čl. 40 ústavy.\nČlánok 40 ústavy garantuje každému právo na ochranu zdravia, ako aj právo občanov na bezplatnú\nzdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky na základe zákonného poistenia a za podmienok,\nktoré ustanoví zákon. Z čl. 40 ústavy vyplýva pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu\nzdravia a zdravotnú starostlivosť (porovnaj nález č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014).\n40. Štát napĺňa svoj pozitívny záväzok zabezpečovať efektívnu ochranu zdravia prostredníctvom\nrôznorodých opatrení, ktorých právny základ tvoria zákony. Medzi týmito zákonmi má mimoriadne\nvýznamné miesto zákon o ochrane verejného zdravia. Tento zákon ustanovuje organizáciu a výkon\nverejného zdravotníctva. Na jeho základe je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch zdravia,\nkontrola zdravých životných podmienok a pracovných podmienok a prijímané opatrenia orgánmi\nštátnej správy na úseku verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ktorých integrálnou\nsúčasťou sú aj protiepidemické opatrenia. Na základe zákona o ochrane verejného zdravia sa\nvykonáva aj štátny zdravotný dozor a epidemiologické vyšetrovanie.\n41. Základné právo na ochranu zdravia patrí v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy do skupiny základných\npráv, ktorých sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. O to\nviac je dôležitý obsah a ústavným princípom zodpovedajúca legislatívna kvalita každého zákona,\nktorý bol prijatý na účel naplnenia pozitívneho záväzku štátu zabezpečovať efektívnu ochranu\nzdravia a zdravotnú starostlivosť, a to predovšetkým so zreteľom na skutočnosť, že ústava\nprostredníctvom ustanovení čl. 13 ústavy striktne vymedzuje priestor na prípadné ustanovovanie\n10\n\npovinností a zasahovanie do obsahu ústavou garantovaných práv prostredníctvom podzákonnej\nnormotvorby, ktorá musí rešpektovať ústavné limity.\n42. Napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia bezprostredne súvisí\ns podzákonnou normotvorbou, keďže jeho obsah tvorí práve a „len“ splnomocnenie pre ÚVZ alebo\naj regionálne ÚVZ na vydanie podzákonných normatívnych právnych aktov. Z uvedeného vyplýva,\nže samotným napadnutým ustanovením zákona o ochrane verejného zdravia nemôže dôjsť\nk protiústavnému zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Protiústavné\nobmedzenie základných práv a slobôd môže za týchto okolností potenciálne vzniknúť z aplikácie\nzákonného splnomocnenia ustanoveného v § 58 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného zdravia,\nteda normatívnym opatrením ÚVZ alebo regionálneho ÚVZ, ako podzákonného právneho predpisu.\nK tomu by mohlo dôjsť jednak vtedy, ak by ÚVZ alebo regionálny ÚVZ prekročil vo svojom\nopatrení medze tohto zákonného splnomocnenia, ako aj vtedy, ak by toto návrhom navrhovateľov\nnapadnuté zákonné splnomocnenie nemalo požadovanú ústavnú kvalitu vyvoditeľnú predovšetkým\nz doterajšej judikatúry ústavného súdu.\n43. Vo vzťahu k právnemu charakteru normatívnych opatrení ÚVZ a regionálnych ÚVZ\nvydávaných na základe § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia ústavný súd považuje\nna úvod za potrebné poukázať na § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, z ktorých vyplýva, že\ntieto opatrenia majú charakter všeobecne záväzných právnych predpisov (odsek 1), ktoré sú\noznačované ako vyhlášky a platnosť nadobúdajú dňom vyhlásenia v úradnom Vestníku vlády\n(odsek 3). Ustanovenia § 59b zákona o ochrane verejného zdravia boli predmetom ústavného\nprieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 8/2021, pričom ústavný súd ich vyhodnotil ako\nústavne konformné. V bode 95 nálezu č. k. PL. ÚS 8/2021 z 1. decembra 2021 pritom ústavný súd\nzdôraznil, že „tak vyhlášky úradu verejného zdravotníctva, ako aj vyhlášky regionálnych úradov\nverejného zdravotníctva sú preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125\nústavy. V prvom prípade ide o konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, v tom druhom zas\no konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy.“. Z toho vyplýva, že prípadné prekročenie medzí\nzákonného splnomocnenia vymedzeného v napadnutom ustanovení zákona o ochrane verejného\nzdravia by mohlo tvoriť predmet samostatného ústavného prieskumu, a preto presahuje rámec tohto\nkonania vymedzeného navrhovateľmi v petite ich návrhu.\n44. Ako už bolo uvedené, protiústavný zásah do základných práv a slobôd by potenciálne mohla\nzakladať aj skutočnosť, že zákonné splnomocnenie na vydanie normatívneho opatrenia ÚVZ alebo\nregionálneho ÚVZ obsiahnuté v napadnutom ustanovení § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane\nverejného zdravia by nemalo požadovanú ústavnú kvalitu rešpektujúcu doterajšiu judikatúru\nústavného súdu a príp. aj judikatúru medzinárodných súdnych orgánov. Ústavný súd sa v tejto\nsúvislosti môže len stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že zákon, prostredníctvom ktorého sa\nsplnomocňujú orgány výkonnej moci na vydávanie podzákonných právnych predpisov pri úprave\nmedzí základných práv a slobôd, musí byť „dostatočne presný, jasný a zrozumiteľný, pretože\nv opačnom prípade umožňuje orgánu výkonnej moci určovať skutočný rozsah práv namiesto\nzákonodarcu“. Ústavný súd konštatuje, že citovaný právny názor v plnom rozsahu korešponduje\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu.\n45. Základné východiská na vec navrhovateľov aplikovateľnej judikatúry ústavný súd konštituoval\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013, v ktorom musel okrem iného zaujať postoj k § 62\n\n11\n\npísm. a) zákona o ochrane verejného zdravia, prostredníctvom ktorého zákonodarca splnomocňoval\nMinisterstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)\nna vydanie všeobecne záväzných nariadení, ktorými ustanoví „... podrobnosti o prevencii a kontrole\nprenosných ochorení“ (na základe tohto zákonného splnomocnenia bola vydaná vyhláška\nMinisterstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú\npodrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov, ktorej\nústavnú konformitu ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013 odobril, pozn.).\n46. V odôvodnení nálezu č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014 ústavný súd na margo kvality\nzákonného splnomocnenia na vydanie podzákonného právneho predpisu uviedol: „V právnom štáte\nzohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu sú orgány výkonnej\nmoci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov iba na základe a v medziach\nzákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej delegácie je, že zákonodarca\nproblematiku dostatočne upravenú vo svojich základných rysoch prenecháva na konkretizáciu\nrezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška ako vykonávací právny predpis potom svojím\ncharakterom upravuje technické či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže\nide o otázky vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej\nproblematiky, nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla\nk neúmernému nárastu rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti.\nZ tohto dôvodu musí zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným\noprávneniam a povinnostiam a technické či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom\nneovplyvňujú samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom),\nprenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom.“\n47. V náleze č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014 sa ústavný súd vyjadril aj k podstate a účelu\nčlánku 13 ústavy, keď zdôraznil, že „predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné\nkritériá a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že\nústavodarca rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, a to obsahovo aj\nformálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v čl. 13 ústavy formulované všeobecné podmienky\nukladania povinností na jednej strane a medzí základných práv a slobôd na strane druhej.“.\n48. V súvislosti s ukladaním povinností sa ústavný súd v citovanom náleze pregnantne vyjadril\nk ustanoveniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ktorého „Dominantnou črtou... je výhrada zákona\nvzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie\npovinností. Z uvedeného vyplýva, že samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva –\njednak zákonom alebo tak môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj\npodzákonný právny predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach\ntohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch,\nale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je\nnevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy interpretovať veľmi striktne ako ústavnú\nnormu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne et intra legem\ns tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky (zmocnenie\nvýslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia,\nktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná\núprava prípustná (porov. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín:\nHeuréka, 2007, s. 158).“.\n12\n\n49. Vo vzťahu k ustanoveniu čl. 13 ods. 2 ústavy ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 10/2013\nz 10. decembra 2014 uviedol, že „upravuje tak materiálne, ako aj formálne predpoklady, pri splnení\nktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym predpokladom je súlad úpravy\ns konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám\nustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona.\nAxiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického\nprávneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády.\nInými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami\nprávnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc\nexekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou\npodzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány\nako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam\nidúcim nad rámec zákona.“.\n50. K citovaným právnym názorom vysloveným v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013 sa\nústavný súd v plnom rozsahu prihlásil v náleze č. k. PL. ÚS 4/2021 z 8. decembra 2021, ktorého\npredmetom bolo preskúmavanie ústavnosti napadnutej časti protiepidemiologickej legislatívy,\npričom základné východisko pre ústavný prieskum splnomocňujúcich zákonných ustanovení\nsumarizoval v bode 72 tohto nálezu, v ktorom sa uvádza: „... pri vykonávacej úprave inými\npredpismi v medziach zákona pre naplnenie požiadavky intra legem zákonná úprava základu\npovinnosti a splnomocňovacieho ustanovenia podľa čl. 123 ústavy (ktorá môže splývať priamo\nv splnomocňovacom ustanovení) musí spĺňať podmienku náležitej kvality, ktorá je naplnená iba\nvtedy, keď splnomocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je takáto úprava prípustná.“\n51. Vychádzajúc z takto zhrnutých východísk svojej judikatúry, úlohou ústavného súdu bolo teda\npri preskúmavaní prvej námietky navrhovateľov preskúmať ústavnú konformnosť zákonného\nsplnomocnenia obsiahnutého v napadnutom ustanovení § 58 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane\nverejného zdravia.\n52. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že napadnuté zákonné\nsplnomocnenie „svojou vágnosťou ponecháva extrémne široký priestor na také uplatnenie\nnormotvornej pôsobnosti ÚVZ, ktoré by mohlo viesť k protiústavnému zásahu do základných práv\na slobôd nezaočkovaných osôb“. Naopak, z jeho textu zjavne vyplýva, že hranice vecného rozmeru\nnormatívneho opatrenia ÚVZ alebo regionálneho ÚVZ sú vymedzené dostatočne presne,\nzrozumiteľne a určito. Ich obsah a podstatu tvorí možné podmienenie vstupu do prevádzkových\nzariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, a tiež vstupu osôb na hromadné podujatia,\nkde taktiež z povahy veci dochádza k zhromažďovaniu osôb, preukázaním sa platným potvrdením\no absolvovaní očkovania proti ochoreniu COVID-19 alebo potvrdením preukazujúcim prekonanie\ntohto ochorenia, alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19.\nAkékoľvek prekročenie takto vecne vymedzeného zákonného splnomocnenia by zakladalo\nlegitímny dôvod na napadnutie dotknutého opatrenia ÚVZ alebo regionálneho úradu ÚVZ v konaní\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. b) alebo d) ústavy (pozri k tomu bod 43 tohto nálezu).\n53. Ústavný súd nemôže akceptovať ani argumentáciu navrhovateľov obsiahnutú v ich replike\nk stanovisku vlády, podľa ktorej ústavnú nekonformnosť zákonného splnomocnenia obsiahnutého\nv napadnutom ustanovení spôsobuje (aj) nedostatočná identifikácia „prevádzkových priestorov\n\n13\n\nzariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb...“. Použijúc argumentáciu a contrario by\nakceptovanie tejto námietky navrhovateľov vyžadovalo, aby napadnuté zákonné splnomocnenie\nobsahovalo taxatívny výpočet prevádzkových zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu\nosôb, čo z povahy veci, ako aj cieľov sledovaných napadnutou úpravou nie je možné, keďže\ndemonštratívny výpočet takýchto zariadení by nemohol nič zmeniť na podstate tejto námietky\nnavrhovateľov. Ústavný súd zastáva názor, že citované slovné spojenie vytvára dostatočný zákonný\nzáklad pre jeho racionálnu, a teda ústavne limitovanú aplikáciu v podzákonnej normotvorbe ÚVZ\na regionálnymi ÚVZ.\n54. Navyše, z textu napadnutého zákonného splnomocnenia vyplýva, že normatívne opatrenia ÚVZ\nalebo regionálnych ÚVZ musia mať dočasný charakter, ktorý je z povahy veci určený aktuálnou\nepidemiologickou situáciou. Vláda v tejto súvislosti, riadiac sa epidemiologickými dokumentmi\nministerstva zdravotníctva, v pravidelných časových intervaloch v uzneseniach vyhlasovaných\nv Zbierke zákonov aktualizuje mapu okresov, príp. celého územia podľa aktuálnej rizikovosti\ns ohľadom na šírenie ochorenia COVID-19. Z uvedeného vyplýva, že trvanie opatrení ÚVZ\na regionálnych ÚVZ sa neurčuje arbitrárne, ale v závislosti od aktuálnej epidemiologickej situácie,\npričom nerešpektovanie tejto požiadavky spočívajúce v neúmerne dlhom a neodôvodnenom trvaní\ndotknutých normatívnych opatrení vydávaných na základe napadnutého zákonného splnomocnenia\nby bolo taktiež samostatne preskúmateľné ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. b)\nalebo d) ústavy.\n55. K dočasnosti opatrení považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že vo svojom náleze\nč. k. PL. ÚS 2/2021-80 z 31. marca 2021 pri posudzovaní predĺženia núdzového stavu (uvedené je\nvšak potrebné analogicky aplikovať na akékoľvek opatrenia s potenciálom zásahu do základných\npráv) postuloval, že čím dlhšie núdzový stav trvá, tým väčšiu pozornosť je vláda povinná venovať\ndôkladnej analýze nevyhnutnosti jeho ďalšieho predlžovania s tým, že vláda musí byť schopná\nprimerane dokumentovať fakty predstavujúce racionálny základ pre ospravedlnenie ďalšieho\nvytvárania formálneho priestoru na prípadné invázie do základných práv a slobôd. Na druhej strane,\nnevyhnutnosť predĺženia opatrení sa nemôže odvíjať len od stavu aktuálneho vo chvíli\nrozhodovania o ich predĺžení, ale aj od reálnej hrozby prípadného zhoršenia, na ktorú nadväzuje\npožiadavka okamžitej akcieschopnosti zo strany štátu (body 87 a 88 predmetného nálezu).\n56. Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľov, že ÚVZ „mohol stanoviť aj také kritériá\na podmienky povinnosti podrobiť sa testovaniu na COVID-19, ktoré by boli pre ľudí ekonomicky\nlikvidačné (napr. denné testovanie na ochorenie PCR testom, ktoré hradí testovaný)...“, ústavný súd\npoznamenáva, že z obsahu napadnutého zákonného splnomocnenia zjavne vyplýva, že jeho\npredmetom nemôže byť stanovenie podmienok testovania na COVID-19. Preto je táto argumentácia\nnavrhovateľov zjavne neopodstatnená. Ústavný súd poznamenáva, že úprava podmienok testovania\nna COVID-19 tvorí predmet iných normatívnych aktov, ktorých ústavný prieskum netvorí predmet\ntohto konania.\n57. Navrhovatelia ďalej vytýkajú, že napadnuté zákonné splnomocnenie neupravuje problematiku\nneobmedzeného vstupu nezaočkovaných osôb „do prevádzok existenčnej nevyhnutnosti (potraviny,\nlekárne, drogéria, zamestnanie...) bez ďalších podmienok...“. Ústavný súd v súvislosti s touto\nvýhradou navrhovateľov zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenie je splnomocňovacím ustanovením\na úlohou ÚVZ a regionálnych ÚVZ je realizovať ho spôsobom neznemožňujúcim uspokojovanie\n\n14\n\nzákladných potrieb. Príkladom administrácie napadnutého ustanovenia sú ustanovenia § 2 ods. 2\nvyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 253/2021 Z. z. a § 2 ods. 2\nvyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 1/2022 V. v. SR, ktorými sa\nnariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok, z textu ktorých\nvyplýva, že prístup nezaočkovaných osôb do prevádzok existenčnej nevyhnutnosti znemožnený nie\nje.\n58. Na tomto základe ústavný súd uzatvára, že prvá námietka navrhovateľov k napadnutému\nustanoveniu zákona o ochrane verejného zdravia nezakladá dôvod na záver o jeho nesúlade\ns ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, keďže v ňom obsiahnuté\nzákonné splnomocnenie má požadovanú ústavnú kvalitu, je dostatočne presné, zrozumiteľné\na určité, pričom jeho dôsledné rešpektovanie ÚVZ a regionálnymi ÚVZ garantuje, že podzákonná\núprava bude zodpovedať požiadavke et intra legem.\nIII.2. K námietke porušenia zákazu diskriminácie, t. j. k namietanému nesúladu napadnutého\nustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy\n59. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva\na slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n60. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky\nvšetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné\nzmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,\nrod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo\nznevýhodňovať.\n61. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako\npre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\n62. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n63. V rámci svojej druhej námietky navrhovatelia tvrdia, že napadnuté ustanovenie zákona\no ochrane verejného zdravia zakladá vzorový príklad pozitívnej diskriminácie zaočkovaných osôb\na osôb, ktoré ochorenie COVID-19 prekonali, v porovnaní s nezaočkovanými osobami „napriek\naktuálnym vedeckým medicínskym poznatkom“, a spochybňujú zákonodarcom deklarovaný\nlegitímny cieľ napadnutého zákona – ochranu verejného zdravia zabránením šírenia vírusu, keďže\nzvýhodnenie zaočkovaných osôb a osôb, ktoré ochorenie prekonali, nie je podľa navrhovateľov\nspôsobilé tento cieľ naplniť (zaočkovanie alebo prekonanie choroby podľa navrhovateľov zvyšuje\nlen individuálnu ochranu jednotlivca, ale – vzhľadom na možnosť šírenia ochorenia takýmito\nosobami – nenapĺňa verejný záujem v podobe ochrany spoločnosti pred ochorením). Napadnutým\nustanovením zákona o ochrane verejného zdravia dochádza k pozitívnej diskriminácii\n(zvýhodneniu) plne zaočkovaných osôb a osôb, ktoré prekonali ochorenie COVID-19, tým, že\ntýmto osobám ich základné práva a slobody ničím neobmedzuje, resp. ich výkon nepodmieňuje\nsplnením žiadnej povinnosti v porovnaní s nezaočkovanými osobami, ktoré sú neprípustne\ndiskriminované „na základe ich iného postavenia (osobná voľba a zdravotný stav)“. Z návrhu\nna začatie konania vyplýva, že formuláciou „zdravotný stav“ v kontexte diskriminácie má skupina\n\n15\n\nposlancov na mysli zdravotný stav osôb s kontraindikáciami, ktoré im znemožňujú očkovanie.\nK takému záveru ústavný súd dospieva ako k jedinej rozumnej interpretačnej alternatíve\nargumentácie podaného návrhu k dotknutej formulácii, aj bez jej explicitného vymedzenia (body 11\naž 15 tohto odôvodnenia), keďže iná zmysluplná súvislosť pojmu „zdravotný stav“ a pojmu\n„nezaočkované osoby“ (ktoré majú byť diskriminované) neexistuje. Zdravotným stavom by bolo\n(významovo prirodzene) možné rozumieť pojem „nakazení“ (teda pozitívne testovaní), keď také\nkritérium vyčlenenia skupiny osôb v nadväznosti na účel zákona (ochrana verejného zdravia),\npodmieňujúce (dokonca) izoláciu nakazených osôb, je už prima facie ospravedlniteľné a (všade\nvo svete) samozrejmé. Ak by zdravotný stav v popísanej relevancii nemohol podmieniť\ndiferenciáciu skupín osôb pri opatreniach na boj proti pandémii, museli by platiť buď\nbezvýnimočné obmedzenia, alebo ich úplná absencia (oboje je reálne nemožné, resp. ťažko\nudržateľné).\n64. Ešte pred preskúmaním argumentácie navrhovateľov k ich druhej námietke považoval ústavný\nsúd za vhodné zhrnúť právne názory, ktoré vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre k čl. 12 ods. 1\na 2 ústavy, ako aj k ustanoveniam čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, a to aj v konfrontácii s právnymi názormi\nvyjadrenými predstaviteľmi domácej ústavnej doktríny.\n65. Z textu čl. 12 ods. 1 ústavy má na účely preskúmania argumentácie navrhovateľov význam\nv zásade len interpretácia prvej vety, prostredníctvom ktorej je vyjadrený ústavný princíp rovnosti\nvo všeobecnej podobe. Prvá veta čl. 12 ods. 1 ústavy zohľadňuje rovnosť vo faktickom („ľudia sú...\nrovní v dôstojnosti...“), ako i právnom význame. V právnom význame je rovnosť vymedzená ako\nrovnoprávnosť („ľudia... sú si rovní... v právach“), t. j. v úzkom spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý\nzakladá ochranu pred diskrimináciou.\n66. Zhŕňajúc svoju dovtedajšiu judikatúru k čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd v náleze\nč. k. PL. ÚS 12/2014 z 10. júna 2015 uviedol, že toto ustanovenie ústavy „nie je garanciou\nabsolútnej rovnosti, ale je ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti\ndiskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako\nkaždý spôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto\nosobu menej priaznivé než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu,\nktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup\nzákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa\nmusí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (napr. PL. ÚS 21/00).“.\n67. Princíp všeobecnej rovnosti chápanej ako právo byť si rovný v právach s inými (princíp\nrovnoprávnosti) zakotvený v prvej vete čl. 12 ods. 1 ústavy sa v čl. 12 ods. 2 ústavy premieta\ndo zákazu diskriminácie. Účelom čl. 12 ods. 2 ústavy „je ochrana pred diskrimináciou.\nDiskriminácia je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti\nk určitej spoločenskej skupine“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.\n2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019. s. 384). Podľa názoru\nústavného súdu (vyjadreného v náleze č. k. PL. ÚS 16/08 zo 7. 5. 2008) „Ustanovenie čl. 12 ods. 2\nústavy je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety\nčl. 12 ods. 1 ústavy, pretože prostredníctvom neho sa prirodzeno-právne poňatie rovnosti posúva\ndo roviny právnej. Toto ustanovenie ústavy slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou\na vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom, pričom v tomto zmysle je\n\n16\n\nadresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým jednotlivcom\n(subjektom práva), k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania\npristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou (pohlavie, rasu,\nfarbu pleti...).“.\n68. Diskrimináciu sa pokúsil ústavný súd definovať vo všeobecnej rovine už v náleze\nč. k. PL. ÚS 8/04 zo 6. októbra 2005, v ktorom uviedol: „Diskriminácia je vo všeobecnosti\nvymedzená ako každý spôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takéhoto zaobchádzania s osobou,\nktoré je pre túto osobu menej priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť,\nsexuálnu orientáciu a iné ústavne ustanovené charakteristiky.“\n69. V ústavnej doktríne sa štandardne rozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou.\nČlánok 12 ods. 2 ústavy „vymedzuje priamu diskrimináciu, ktorá je založená na rozdielnom\nzaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia (je\npotrebné ju odlišovať od pozitívnej diskriminácie, aj keď práve nepriama diskriminácia môže byť\npríčinou pozitívnej diskriminácie) je založená na rovnakom zaobchádzaní s osobami\nnachádzajúcimi sa vo výrazne odlišnom postavení“ [pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Thlimmenos\nproti Grécku (zo 6. 4. 2000, č. 34369/97)]. Nedovolenú nepriamu diskrimináciu predstavujú aj\nopatrenia, ktoré majú pre určitú skupinu neprimerane škodlivé účinky, aj keď neboli na vybranú\nskupinu úmyselne namierené. Pre úplnosť treba však uviesť, že „... porušením princípu rovnosti nie\nje to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami sa nakladá rozdielne. Také nakladanie nemožno\npovažovať za diskrimináciu“ (nález č. k. PL. ÚS 7/2013 z 25. júna 2014).\n70. Charakteristickým znakom zákazu diskriminácie vyplývajúcim z čl. 12 ods. 2 ústavy je jeho\nakcesorický charakter. Akcesorický charakter znamená, že zákaz diskriminácie možno uplatňovať\nlen v spojení so základným (ľudským) právom alebo slobodou chráneným ústavou alebo\ndohovorom. K tejto charakteristike zákazu diskriminácie sa ústavný súd vyjadril napr. v náleze\nč. k. PL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013, v ktorom sa uvádza, že porušenia zákazu diskriminácie podľa\nčl. 12 ods. 2 ústavy sa „... v zásade možno dovolávať len v súvislosti s porušením určitého\nzákladného práva a slobody alebo ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej\nz kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách“.\n71. Pre preskúmavanie porušenia zákazu diskriminácie si ústavný súd v zásadnej zhode\ns judikatúrou ESĽP postupne vytváral test diskriminácie, ktorý prvýkrát predstavil v náleze\nč. k. PL. ÚS 10/04 zo 6. februára 2008 a následne uplatnil v porovnateľnej podobe aj v ďalších\nrozhodnutiach (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 7/2013, PL. ÚS 98/2011,\nPL. ÚS 11/2013, alebo PL. ÚS 12/2014). V náleze č. k. PL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013 k testu\ndiskriminácie uviedol, že sa prostredníctvom neho hľadá odpoveď „na túto množinu otázok:\n(1) došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe alebo v spojitosti\ns výkonom základných práv a slobôd,\n(2) a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu,\n(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine,\n(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný,\nlegitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?\n\n17\n\nSúčasne treba konštatovať, že prezentovaný text je istým ideálom, ktorý ani ESĽP v každom\njednotlivom prípade v predstavenej podobe nesleduje (BOBEK, M., In KMEC, J., KOSAŘ, D.,\nKRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H.\nBeck, 2012. s. 1124).“.\n72. V prvej vete čl. 12 ods. 2 ústavy je obsiahnutý výpočet kvalifikovaných diskriminačných\ndôvodov (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,\nnárodný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo\niné postavenie), pre ktoré je diskriminácia (nerovnaké zaobchádzanie) zakázaná, keďže zakladá\nsubjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto\nustanovení ústavy.\n73. Výpočet kvalifikovaných diskriminačných dôvodov explicitne vymedzených v prvej vete čl. 12\nods. 2 ústavy sa na prvý pohľad javí ako taxatívny, ale v skutočnosti to tak nie je, keďže v jeho\ndikcii sú obsiahnuté pojmy „iné zmýšľanie“ a „iné postavenie“, ktoré umožňujú v konkrétnom\nprípade rozšíriť výpočet kvalifikovaných diskriminačných dôvod o ďalšie dôvody. V už\nspomenutom náleze č. k. PL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013 k tomu ústavný súd uviedol: «Výpočet\nzakázaných dôvodov je ale demonštratívny (m. m. rozsudok ESĽP týkajúci sa čl. 14 dohovoru\no sťažnosti č. 5100/71 z 8. júna 1976 vo veci Engel a spol. proti Nemecku, § 72). Použitý pojem\n„iné postavenie“ totiž umožňuje zahrnúť do množiny zakázaných diskriminačných dôvodov aj\nďalšie, ústavou explicitne neformulované kritériá. Pritom nemusí nevyhnutne ísť o dôvody\nspočívajúce vo vlastnostiach spätých s osobnostnými a inými nemennými črtami človeka (ako sa to\nna prvý pohľad na znenie čl. 12 ods. 2 ústavy môže javiť).»\n74. Pojem „iné postavenie“ nemožno stotožniť s nejakou jednoznačne určenou hodnotou alebo\nzáujmom. Možno ho vztiahnuť na fyzické osoby aj na právnické osoby. Pojmu „iné postavenie“\nmožno priznať povahu ústavného splnomocnenia na rozšírenie dôvodov diskriminácie nad rámec\ntaxatívneho výpočtu ustanoveného v čl. 12 ods. 2 ústavy. Pri uplatňovaní tohto splnomocnenia však\nnemožno postupovať svojvoľne. Každý z do úvahy prichádzajúcich diskriminačných dôvodov,\nktorý by sa potenciálne dal subsumovať pod pojem „iné postavenie“, treba vyhodnotiť objektívne,\npodľa jeho podstaty, účelu a spôsobilosti zapríčiniť diskrimináciu. Ústavným súdom uplatňovaný\nvýklad pojmu „iné postavenie“ hodnotí domáca ústavná doktrína ako reštriktívny (pozri napr.\nDRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2 prepracované a doplnené vydanie.\nBratislava: C. H. Beck, 2019. s. 387). Aj keď ESĽP tento pojem vykladá v ostatnom čase\nextenzívnejšie, ani on však «zatiaľ nenašiel, resp. neuplatnil žiadny teoretický koncept, na základe\nktorého by mohol postupovať pri interpretácii a aplikácii pojmu „iné postavenie“» (SABJÁN, N.,\nCENKER, M. Chránený dôvod iného postavenia a jeho interpretácia vysokými súdnymi autoritami.\nBratislava : Wolters Kluwer, 2018. s. 6).\n75. ESĽP posudzuje každý prípad podľa jeho konkrétnych okolností. Príkladom možno poukázať\nna niektoré rozhodnutia ESĽP, v ktorých za chránený diskriminačný dôvod označil napr. sexuálnu\norientáciu [rozhodnutie ESĽP vo veci L. a V. proti Rakúsku (z 9. 1. 2003, č. 39392/98)], povolanie\nvojaka [rozhodnutie ESĽP vo veci Markin proti Rusku (zo 7. 10. 2010, č. 30078/06)], miesto\ntrvalého bydliska (rozhodnutie ESĽP vo veci Carson a ostatné proti Spojenému kráľovstvu\n(zo 16. 3. 2010, č. 421854/05)], chudobu [rozhodnutie ESĽP vo veci Johnston a ostatní proti Írsku\n\n18\n\n(z 18. 12. 1986, č. 9697/82)], alebo aj zdravotný stav [rozhodnutie ESĽP vo veci Kinyitin proti\nRusku (z 10. 3. 2011, č. 2700/10)].\n76. Ústava ustanovuje pre obmedzujúce zásahy do základných práv a slobôd jednak formálne, ako\naj materiálne podmienky. Formálna podmienka je vyjadrená v čl. 13 ods. 2 ústavy a je založená\nna výhrade zákona, keďže „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok\nustanovených touto ústavou len zákonom.“. Materiálne predpoklady obmedzenia základných práv\na slobôd vyplývajú z ustanovení čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.\n77. Prvá materiálna podmienka obmedzenia základných práv a slobôd je obsiahnutá v ustanovení\nčl. 13 ods. 3 ústavy a je odvodená od všeobecného princípu rovnosti zakotveného v prvej vete čl. 12\nods. 1 ústavy, pričom na určenie diskriminačného obmedzenia základného práva alebo slobody sa\nvyužívajú kritériá (ústavou vymedzené zakázané diskriminačné dôvody) definované v čl. 12 ods. 2\nústavy.\n78. Materiálne podmienky obmedzenia základných práv a slobôd možno vyvodiť aj z čl. 13 ods. 4\nústavy. Ich obsah tvorí jednak existencia legitímneho cieľa (podmienka legitimity) obmedzujúceho\nzásahu do základných práv a slobôd, ako aj požiadavka zachovania podstaty a zmyslu základného\npráva alebo slobody pri uplatnení obmedzujúceho zásahu. Prítomnosť týchto materiálnych\npodmienok obmedzenia základných práv a slobôd, a teda ústavná konformnosť obmedzujúceho\nzásahu do základných práv a slobôd sa spravidla overuje prostredníctvom testu proporcionality,\nktorý je v súčasnosti už štandardnou súčasťou rozhodovacieho inštrumentária ústavného súdu.\nV náleze č. k. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2015 ústavný súd k testu proporcionality uviedol:\n„Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie\nzodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne\nšpecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej\nbezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany\nzdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov\n(z dôvodu ochrany ich práv a slobôd).\n(...) zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe\na musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia\nje dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00).\n(...) Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej úpravy je\nklasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je test existencie ústavou\nnevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej\nväzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)],\nteda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp.\npotrebnosti či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of\nnecessity, test of subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou\nprávnou úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly\nonerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané\nuplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL. ÚS 19/09,\nm. m. PL. ÚS 23/06).“\n\n19\n\n79. Argumentácia navrhovateľov popísaná v bode 5.2 tohto nálezu, na ktorej zakladajú svoje\ntvrdenie, že napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia je v rozpore s čl. 12 ods. 1\na 2 ústavy a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, vychádza z tvrdenia, že napadnutým ustanovením zákona\no ochrane verejného zdravia dochádza k ústavne neakceptovateľnej pozitívnej diskriminácii\n(zvýhodneniu) plne zaočkovaných osôb a osôb, ktoré prekonali ochorenie COVID-19, tým, že\ntýmto osobám ich základné práva a slobody ničím neobmedzuje, resp. ich výkon nepodmieňuje\nsplnením žiadnej povinnosti v porovnaní s nezaočkovanými osobami, ktoré sú neprípustne\ndiskriminované „na základe ich iného postavenia (osobná voľba a zdravotný stav)“.\n80. Ústavný súd v záujme presvedčivosti svojho rozhodnutia považoval za žiaduce preskúmať\ndruhú námietku navrhovateľov uplatnením diskriminačného testu pozostávajúceho zo štyroch\nnadväzujúcich krokov (pozri bod 71 tohto nálezu).\n81. V súvislosti s uplatnením prvého kroku diskriminačného testu ústavný súd konštatuje, že\nnapadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia, ktorého obsahom je zákonné\nsplnomocnenie na vydanie vykonávacích právnych predpisov ÚVZ a regionálnych ÚVZ, je\nzaložené na vyčlenení skupiny osôb, ktoré sú spôsobilé\na) preukázať, že absolvovali očkovanie proti ochoreniu COVID-19,\nb) preukázať, že prekonali ochorenie COVID-19 a\nc) preukázať sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19,\nod skupiny osôb, ktoré sú nezaočkované proti ochoreniu COVID-19, nie sú spôsobilé sa preukázať\npotvrdením o prekonaní ochorenia COVID-19 alebo negatívnym výsledkom testu na ochorenie\nCOVID-19. Navrhovatelia zvýrazňujú nezaočkovanosť týchto osôb (preto ďalej len „nezaočkované\nosoby“). Ide pritom o vyčlenenie osôb priamo spojené s výkonom slobody pohybu a pobytu, ktoré\nje garantované v čl. 23 ústavy, pričom sprostredkovane môže mať toto vyčlenenie dopad aj\nna uplatňovanie niektorých ďalších základných práv a slobôd, napr. slobodu zhromažďovania,\npráva na prácu, práva na vzdelanie atď.\nV súvislosti s nezaočkovanými osobami považuje ústavný súd za potrebné rozlišovať medzi\nosobami, ktoré sú nezaočkované z dôvodu osobnej voľby, a osobami, ktoré sú nezaočkované\nz dôvodu kontraindikácií, ktoré im znemožňujú očkovanie, teda z dôvodu zdravotného stavu.\nPre obe tieto skupiny osôb je spoločné to, že ich vstup do prevádzkových priestorov zariadení,\nv ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, a vstup na hromadné podujatia je podmienený\npreukázaním sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19.\n82. Navrhovatelia argumentujú, že k vyčleneniu, a teda diskriminácii nezaočkovaných osôb\nod zvýhodnených osôb došlo na základe kvalifikovaného kritéria, ktorým je „iné postavenie“,\npričom dôvodom priznania „iného postavenia“ má byť podľa navrhovateľov „zdravotný stav“ (ako\nuž bolo uvedené, z argumentácie navrhovateľov vyplýva, že majú na mysli zdravotný stav osôb\ns kontraindikáciami, ktoré im znemožňujú očkovanie) a „osobná voľba“. Vzhľadom na túto\nargumentáciu navrhovateľov bolo úlohou ústavného súdu v rámci druhého kroku diskriminačného\ntestu posúdiť, či v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci možno „zdravotný stav“ alebo\n„osobnú voľbu“ považovať za neospravedlniteľné dôvody vyčlenenia, ktoré by zakladali ústavne\nneprípustnú diskrimináciu (pozri body 72, 73 a 74 tohto nálezu).\n\n20\n\n83. Vo vzťahu k „zdravotnému stavu“ ako dôvodu rozdielneho zaobchádzania s nezaočkovanými\nosobami, ktoré nie sú zaočkované z dôvodu kontraindikácií znemožňujúcich im očkovanie, ústavný\nsúd, zohľadňujúc aj judikatúru ESĽP [napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Kinyitin proti Rusku\n(z 10. 3. 2011, č. 2700/10)], pripúšťa, že by mohlo ísť v okolnostiach posudzovanej veci\no kvalifikovaný, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľný dôvod rozdielneho zaobchádzania.\nAplikácia napadnutého ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia totiž zakladá pozitívnu\ndiskrimináciu osôb, ktoré sú zaočkované, a osôb, ktoré prekonali ochorenie COVID-19 v porovnaní\ns osobami, ktoré sú nezaočkované z dôvodu svojho zdravotného stavu, keďže ich vstup\ndo prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, a vstup\nna hromadné podujatia je podmienený jednak preukázaním toho, že trpia kontraindikáciami, ako aj\npreukázaním negatívneho výsledkom testu na ochorenie COVID-19.\n84. Osobná voľba, resp. právo na osobnú voľbu predstavuje kategóriu, ktorá je bezprostredne\nspojená so slobodou jednotlivca garantovanou v demokratickom a právnom štáte prostredníctvom\nrôznorodých právnych mechanizmov. V Slovenskej republike je sloboda jednotlivca vo všeobecnej\nrovine garantovaná prostredníctvom prvej vety čl. 12 ods. 1 ústavy („Ľudia sú slobodní a rovní\nv dôstojnosti a právach“). Sloboda jednotlivca však nie je absolútna, ústava ustanovuje jednak\nvšeobecné podmienky pre obmedzenie slobody jednotlivca predovšetkým prostredníctvom\nustanovení čl. 13 ústavy, ako aj špeciálne dôvody, ktoré sú spôsobilé ospravedlniť obmedzujúce\nzásahy do slobody jednotlivca. Vo vzťahu k slobode pohybu a pobytu, ktorá môže byť najviac\nobmedzená aplikáciou napadnutého zákonného splnomocnenia ustanoveného v § 48 ods. 4 písm. z)\nzákona o ochrane verejného zdravia, sú ospravedlniteľné dôvody obmedzenia slobody jednotlivca\nuvedené v čl. 23 ods. 3 ústavy, z ktorého vyplýva, že sloboda pohybu a pobytu „môžu byť\nobmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku,\nochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme\nochrany prírody“.\n85. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že sloboda jednotlivca, a teda aj osobná\nvoľba je spojená so zodpovednosťou jednotlivca, ktorý je v podmienkach demokratického\na právneho štátu povinný prihliadať na ochranu práv a slobôd iných, v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci najmä na ochranu zdravia iných osôb. Nezaočkovaná osoba, ktorá nie je\nspôsobilá (resp. ochotná) prostredníctvom GreenPassu alebo iného potvrdenia preukázať, že\nprekonala ochorenie COVID-19, alebo preukázať sa certifikátom o výnimke z očkovania, príp.\nnegatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, podľa aktuálnych medicínskych poznatkov\npreukázateľne potenciálne ohrozuje zdravie iných osôb a vystavuje sa aj zvýšenému riziku\nohrozenia vlastného zdravia, ktoré môže následne (po infikovaní nezaočkovanej osoby nákazlivým\nprenosným ochorením COVID-19) negatívne pôsobiť na ohrozenie zdravia iných osôb. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu v náleze č. k. PL. ÚS 4/2021 z 8. decembra\n2021, v rámci ktorej okrem iného uviedol, že „Pri posudzovaní povinností ukladaných jednotlivcom\nje... potrebné vziať do úvahy aj práva iných osôb, než sú tie, ktorým sú tieto povinnosti ukladané,\npretože každý má právo na ochranu zdravia (čl. 40 ústavy), ktorého súčasťou je i ochrana pred\nšírením nákazlivých chorôb.“.\n86. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach dotýkajúcich sa ochorenia COVID-19 uprednostňuje\nuplatňovanie primárne právnych argumentov pred argumentmi, ktoré majú mimoprávny pôvod, aj\nkeď tieto sú spravidla založené na odbornom (predovšetkým medicínskom) základe. Ústavný súd\n21\n\nvšak nemôže neprihliadnuť na exaktné informácie pravidelne sprístupňované Národným centrom\nzdravotných informácií, z ktorých vyplýva, že osoby, ktoré boli zaočkované proti ochoreniu\nCOVID-19, resp. osoby, ktoré toto ochorenie prekonali, síce môžu byť taktiež infikované, ale\nu nezaočkovaných osôb je zvýšené riziko toho, že priebeh ich ochorenia bude vyžadovať vyššie\npožiadavky na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, než to je u zvýhodnených osôb.\n87. Z dôvodov uvedených najmä v dvoch predchádzajúcich bodoch tohto nálezu ústavný súd dospel\nk záveru, že v konkrétnych okolnostiach, ktoré vyvoláva aplikácia napadnutého ustanovenia zákona\no ochrane verejného zdravia, uplatnenie práva na „osobnú voľbu“ nemožno považovať\nza kvalifikovaný dôvod, ktorý by zakladal ústavne neprípustnú diskrimináciu nezaočkovaných\nosôb.\n88. V rámci tretieho kroku diskriminačného testu ústavný súd konštatuje, že aplikácia napadnutého\nustanovenia nepochybne pôsobí na nezaočkované osoby v porovnaní so zvýhodnenými osobami\npriťažujúco z hľadiska potenciálneho zamedzenia ich prístupu do prevádzkových priestorov\nzariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb a vstupu na hromadné podujatia. Táto\nskutočnosť však sama osebe nemôže vyvolávať protiústavnosť napadnutého ustanovenia zákona\no ochrane verejného zdravia. Podstatnou je v tejto súvislosti otázka, či na nezaočkované osoby\npriťažujúco pôsobiace ustanovenie § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného zdravia je\nz ústavného hľadiska ospravedlniteľné legitímnym verejným záujmom a či možno toto priťažujúce\npôsobenie napadnutého ustanovenia považovať za primerané (proporcionálne). Na tieto otázky\ntreba hľadať odpoveď v rámci štvrtého kroku diskriminačného testu.\n89. Štvrtý krok testu diskriminácie je nepochybne kľúčovým bodom tohto ústavného testu. V rámci\nneho by sa mal identifikovať dôvod na ospravedlnenie diskriminačného zaobchádzania z hľadiska\njeho primeranosti a proporcionality. Ústavný súd pripúšťa opodstatnenosť tvrdenia J. Sváka\n(In OROSZ, L., SVÁK, J. a kolektív. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava :\nWolters Kluwer, 2021, s. 129), že v doterajšej rozhodovacej praxi sa k úplnému vykonaniu\nzáverečného kroku diskriminačného testu zatiaľ takmer nikdy nedostal. Výnimku z tejto skutočnosti\npredstavuje zrejme len nález sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. mája 2010, v rámci ktorého dospel\nk záveru, že „obmedzenie prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k osobám\nodkázaným na poskytovanie sociálnych služieb v danom prípade... nie je založené na žiadnom\nlegitímnom verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť, a preto už nie je potrebné\nposudzovať nevyhnutnosť a primeranosť tohto obmedzenia“.\n90. Ústavne akceptovateľným spôsobom sa k odpovedi na otázky tvoriace podstatu štvrtého kroku\ntestu diskriminácie možno dopracovať prostredníctvom testu proporcionality, ktorého podstatu\na postupnosť ústavný súd objasnil v bode 78 tohto nálezu.\n91. V rámci prvého kroku testu proporcionality je úlohou ústavného súdu identifikovať legitímny\nverejný záujem, ktorý by bol spôsobilý ospravedlniť priťažujúce pôsobenie napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia na nezaočkované osoby a zaujať postoj k jeho\nvhodnosti, t. j. k skutočnosti, či medzi napadnutým ustanovením zákona o ochrane verejného\nzdravia a napadnutou právnou úpravou sledovaným cieľom existuje racionálna väzba.\n92. Kľúčovým cieľom, ktorý sleduje zákon o ochrane verejného zdravia, je ochrana zdravia\nvšetkých fyzických osôb nachádzajúcich sa v územnej jurisdikcii Slovenskej republiky, teda\n\n22\n\nochrana verejného zdravia, pričom s týmto cieľom korešponduje aj cieľ sledovaný napadnutým\nustanovením § 48 ods. 4 písm. z) tohto zákona čitateľný už zo samotnej dôvodovej správy\nk napadnutému zákonu. Navrhovatelia spochybňujú tento zákonodarcom deklarovaný cieľ\nnapadnutého zákona. Podľa ich tvrdenia sa prostredníctvom napadnutého ustanovenia nedá tento\ncieľ naplniť, keďže „Delenie osôb na tie, ktoré sú zaočkované, ktoré prekonali ochorenie a osoby\nnezaočkované, nie je pri súčasnej úrovni vedeckého poznania z epidemiologického hľadiska\n(ochrana verejného zdravia) racionálne odôvodniteľné, keďže vedecky preukázateľný rozdiel\nv potenciáli šírenia vírusu týmito troma kategóriami osôb neexistuje...“.\n93. Ústavný súd rešpektuje, že na otázku šírenia ochorenia COVID-19 a účinnosti vakcinácie\nexistujú aj v odbornej verejnosti rozdielne názory. Z informácií, ktoré majú objektívny základ, však\nzjavne vyplýva, že nezaočkované osoby sú v porovnaní so zaočkovanými osobami a osobami, ktoré\nochorenie COVID-19 prekonali, vystavené väčšiemu riziku ťažšieho priebehu tohto ochorenia\nspojeného nie zriedka s nutnosťou poskytnúť im zdravotnú starostlivosť v nemocničných\nzariadeniach. Tento záver výslovne nespochybňujú ani navrhovatelia, ale pritom nepripúšťajú, resp.\nnechcú pripustiť, že napadnutá práva úprava primárne sleduje ochranu zdravia nezaočkovaných\nosôb tým, že kreuje právny základ pre obmedzenie ich vstupu do prevádzok, kde dochádza\nk zhromažďovaniu ľudí, a na hromadné podujatia, teda tam, kde sú prítomné vo zvýšenej miere\nrizikové faktory vedúce k infikovaniu vírusom COVID-19. Zároveň napadnutá právna úprava\nv druhom slede chráni aj zaočkované osoby a osoby, ktoré ochorenie COVID-19 prekonali, keďže\nobmedzenie šírenia ochorenia COVID-19 medzi nezaočkovanými osobami z dôvodu obmedzenia\nich prístupu do rizikových priestorov v konečnom dôsledku znižuje kapacitné zaťaženie nemocníc\na iných zdravotníckych zariadení, a tým znižuje nebezpečenstvo nemožnosti poskytovania\nzdravotnej starostlivosti na požadovanej úrovni pre všetky fyzické osoby. Z uvedeného podľa\nnázoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že napadnutá právna úprava slúži na ochranu verejného\nzdravia, t. j. sleduje legitímny cieľ.\n94. Vláda vo svojom stanovisku uvádza aj ďalší legitímny cieľ sledovaný napadnutou právnou\núpravou „... týkajúci sa národného hospodárstva skrz podporu podnikateľského prostredia“ (bod\n29 tohto nálezu). Ústavný súd nemá dôvod túto argumentáciu vlády spochybňovať, naopak,\nkonštatuje, že má racionálny základ. Opatrenia, ktoré môžu vyplynúť z realizácie napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia (obmedzený prístup do prevádzok, v ktorých\ndochádza k zhromažďovaniu osôb), na jednej strane obmedzujú výnosy hospodárskych jednotiek\nv porovnaní s takýmto spôsobom neobmedzenou prevádzkou, na druhej strane však znížením\ndopadov pandémie na verejné zdravie „udržujú“ početnosť masy schopnej konzumovať tovary\na služby a predchádzajú zavedeniu razantnejších opatrení s ešte negatívnejšími hospodárskymi\ndôsledkami spôsobenými pandémiou COVID-19.\n95. Sumarizujúc svoje závery týkajúce sa prvého kroku testu proporcionality, ústavný súd\nkonštatuje, že napadnutá právna úprava sleduje legitímne ciele (ochranu verejného zdravia\na podporu podnikateľského prostredia) a zakladá potrebný legislatívny priestor na prijímanie\nnormatívnych opatrení ÚVZ a regionálnych ÚVZ, ktoré sú spôsobilé svojimi účinkami napomôcť\nnaplneniu cieľov sledovaných touto právnou úpravou. Toto konštatovanie zároveň umožňuje\nústavnému súdu dospieť k záveru, že legitímny cieľ napadnutej úpravy vyvažuje skutočnosť, že\nzdravotný stav osôb, ktorým kontraindikácie znemožňujú očkovanie, vyhodnotil ako kvalifikovaný,\na teda zakázaný dôvod rozdielneho zaobchádzania (pozri bod 83 tohto nálezu).\n23\n\n96. V rámci druhého kroku testu proporcionality je úlohou ústavného súdu zaujať postoj k tomu, či\nje prijatie obmedzujúcich opatrní na základe napadnutého ustanovenia zákona o ochrane verejného\nzdravia nevyhnutné, resp. potrebné a či existujú možnosti použitia šetrnejších obmedzujúcich\nopatrení. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade opakovane zdôrazňuje, že napadnuté\nustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia má charakter zákonného splnomocnenia, t. j. samo\nosebe nepôsobí obmedzujúco na práva nezaočkovaných osôb, pričom k jeho aplikácii môže dôjsť\nlen vtedy, ak sa to bude javiť nevyhnutné, resp. potrebné z dôvodu aktuálnej epidemiologickej\nsituácie. Posúdenie tejto nevyhnutnosti, resp. potrebnosti je pritom závislé na odbornom posúdení\naktuálnej epidemiologickej situácie, a má teda primárne mimoprávny základ. Zároveň napadnuté\nustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia svojou konštrukciou a účelom podľa názoru\nústavného súdu vytvára už samo osebe potrebný priestor na šetrné a proporcionálne uplatňovanie\nobmedzujúcich opatrení podľa aktuálnej miery ohrozenia obyvateľstva šírením nákazlivého\nochorenia. Neprimeranosť obmedzujúcich opatrení teda nemožno odvádzať od napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ale od normatívnych opatrení ÚVZ a regionálnych\nÚVZ prijatých na jeho základe, ktoré, ako už bolo uvedené, podliehajú samostatnému ústavnému\nprieskumu (pozri bod 95 nálezu č. k. PL. ÚS 8/2021 z 1. decembra 2021).\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného\nzdravia obstálo aj v rámci druhého kroku testu proporcionality.\n97. V rámci tretieho kroku testu proporcionality je úlohou ústavného súdu posúdiť proporcionalitu\nnapadnutého ustanovenia v užšom zmysle slova, t. j. z hľadiska porovnania ním sledovaných\na dosiahnuteľných cieľov s obmedzujúcimi zásahmi do ústavou chránených hodnôt, ku ktorým jeho\naplikáciou môže dôjsť.\n98. Z dosiaľ už uvedeného vyplýva, že aplikácia zákonného splnomocnenia obsiahnutého\nv napadnutom ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia prostredníctvom vydávania\nnormatívnych opatrení ÚVZ a regionálnych ÚVZ môže významne prispieť k ochrane zdravia\nprimárne nezaočkovaných osôb a v konečnom dôsledku všetkých fyzických osôb, teda k napĺňaniu\npozitívneho záväzku štátu vyplývajúcemu z čl. 40 ústavy. Zároveň môže uplatnenie napadnutej\nprávnej úpravy pozitívne vplývať aj na podnikateľské prostredie, a teda napomáhať uplatňovaniu\npráva každého na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti (čl. 35 ods. 1 ústavy)\na v konečnom dôsledku vyvolať aj nie zanedbateľné pozitívne národohospodárske prínosy.\nNa druhej strane, normatívne opatrenia ÚVZ a regionálnych ÚVZ vydané na základe zákonného\nsplnomocnenia obsiahnutého v napadnutom ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia\nnepochybne môžu vyvolať obmedzujúce zásahy do slobody pohybu nezaočkovaných osôb, ktoré je\ngarantované v čl. 23 ústavy a sprostredkovane aj obmedzujúce zásahy do iných ústavou\ngarantovaných práv (napr. základného práva na zhromažďovanie garantovaného v čl. 28 ústavy).\n99. Z porovnania hodnôt, ku ktorých ochrane môže významne prispieť aplikácia napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia a hodnôt, ktoré môžu byť jeho uplatnením\nohrozené (resp. vystavené obmedzujúcim zásahom), podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že\nnapadnutá právna úprava obstojí aj z hľadiska tretieho kroku testu proporcionality, keďže ide\no porovnateľné ústavné hodnoty. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákonodarca\nexplicitne prostredníctvom dikcie napadnutého ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia\norgánom výkonnej moci prikazuje, že obmedzujúce opatrenia musia mať dočasný charakter, tzn.\n24\n\nich dĺžka je objektívne obmedzená aktuálnou epidemiologickou situáciou, ktorej posúdenie má\nvýsostne odborný charakter. Zároveň ústavný súd považuje za potrebné zopakovať záver, ktorý už\nuviedol pri vyhodnocovaní druhého kroku testu proporcionality, v zmysle ktorého proporcionalitu\nobmedzujúcich zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutého\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia možno vyhodnotiť len v spojení s normatívnymi\nopatreniami prijatými na jeho základe, podliehajúcimi ústavnému prieskumu.\n100. Na základe záverov, ku ktorým ústavný súd dospel v rámci testu proporcionality, môže\npristúpiť aj k vyhodnoteniu štvrtého kroku testu diskriminácie. Ústavný súd v tejto súvislosti\nkonštatuje, že z čiastkových záverov formulovaných pri uskutočňovaní testu proporcionality\nvyplýva, že napadnutá právna úprava je založená na legitímnom verejnom záujme (ochrane\nverejného zdravia a sprostredkovane aj ochrane podnikateľského prostredia), ktorý je spôsobilý\nospravedlniť obmedzujúce zásahy do práv nezaočkovaných osôb (a to aj osôb, ktorých zdravotný\nstav je kontraindikáciou znemožňujúcou ich zaočkovanie), ku ktorým môže dôjsť aplikáciou § 48\nods. 4 písm. z) zákona na ochranu verejného zdravia, pričom tieto hroziace obmedzujúce zásahy\nnemožno považovať za neprimerané, resp. neproporcionálne (pozri bod 95). Z toho v konečnom\ndôsledku vyplýva, že napadnutá právna úprava podľa názoru ústavného súdu obstála ako celok\nv teste diskriminácie, a preto je z ústavného hľadiska konformná s hodnotami, ktoré sú chránené\nprostredníctvom ustanovení čl. 12 ods. 1 písm. a), čl. 12 ods. 2, ako aj čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.\n101. Nad rámec záverov vyslovených k druhej námietke navrhovateľov ústavný súd poznamenáva,\nže nie zanedbateľným signálom o ústavnej akceptovateľnosti napadnutej právnej úpravy\nvytvárajúcej zákonný základ pre nerovnaké zaobchádzanie s nezaočkovanými osobami z hľadiska\nich prístupu po prevádzkových priestorov, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb,\na na hromadné podujatia sú aj poznatky sprostredkované v stanovisku vlády, podľa ktorých je\nanalogická právna úprava uplatňovaná v celom rade demokratických právnych štátov a zodpovedá\naktuálnemu európskemu štandardu (pozri bod 27 tohto nálezu).\nIII.3. K námietke porušenia princípu generality právnych noriem, t. j. k nesúladu\nnapadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n102. Podľa názoru navrhovateľov je napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia\nv nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že nespĺňa požiadavku generality právnych noriem,\nkeďže nevytvára zákonný základ pre nerovnaké zaobchádzanie s nezaočkovanými osobami\nz hľadiska ich prístupu do prevádzkových priestorov, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb,\na na hromadné podujatia pre „všetky vírusové ochorenia, ktoré ohrozujú verejné zdravie“, ale len\npre ochorenie COVID-19. Cieľom takejto právnej úpravy má byť podľa navrhovateľov\n„akcelerovať predaj experimentálnych vakcín proti COVID-19“.\n103. V teórii práva sa právne akty členia na normatívne právne akty a individuálne právne akty.\nRozdiel medzi nimi spočíva v tom, že normatívne právne akty sú finálnym produktom činnosti\norgánov verejnej moci s normotvornou právomocou. Esenciálnym znakom normatívnych právnych\naktov je to, že ich obsah tvoria právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania, ktoré sa\nvzťahujú na neurčitý počet prípadov rovnakého druhu. Právne normy sa teda vyznačujú generalitou\n(všeobecnosťou). „Princíp generality právnej normy spočíva vo všeobecnom vymedzení jej\nskutkovej podstaty, čo inými slovami znamená, že (právna norma) nikdy nemôže riešiť určitý\n25\n\nkonkrétny prípad. Táto stránka všeobecnosti právnej normy je celkom nepochybná“ (KNAPP, V.\na kol. Tvorba práva a její současné problémy. Praha : Linde, a. s., 1998. s. 34).\n104. V predchádzajúcom bode popísanú charakteristiku princípu generality právnych noriem si\nosvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd, ktorý už v náleze č. k. PL. ÚS 37/95 z 12. septembra\n1996 k nemu uviedol: „Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná\npožiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom ústavy je právna\nnorma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci (PL. ÚS 16/95). ... Princíp\ngenerality právnej normy spočíva aj v tom, že ňou ustanovené obmedzenia musia mať všeobecný\ncharakter. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako\npre všetky prípady, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, t. j. prípady druhovo rovnaké. Túto\npožiadavku musí zákonodarca rešpektovať už pri prijímaní zákona.“\n105. V doterajšej judikatúre ústavného súdu možno identifikovať viacero rozhodnutí, pri ktorých\nsúčasťou dôvodov, ktoré viedli k záveru o protiústavnosti napadnutej úpravy bolo aj porušenie\nprincípu generality. Popri už uvedenom náleze č. k. PL. ÚS 37/95 z 12. septembra 1996 išlo napr.\no nález č. k. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995, nález č. k. PL. ÚS 19/05 z 30. apríla 2008, nález\nč. k. PL. ÚS 18/06 z 9. septembra 2009 a nález č. k. PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla 2021 (v ktorom bolo\nporušenie princípu generality jedným z dôvodov vyslovenia nesúladu navrhovanej referendovej\notázky).\n106. V doterajšej rozhodovacej činnosti sa však objavil aj prípad, keď námietku nedostatku\ngenerality napadnutej právnej úpravy artikulovanú navrhovateľom ústavný súd vyhodnotil ako\nneopodstatnenú, resp. nesprávne charakterizovanú. Išlo o nález č. k. PL. ÚS 4/03 z 10. februára\n2005 (predmetom konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 4/03 bolo preskúmavanie namietaného\nnesúladu napadnutých ustanovení novelizácie zákona č. 281/1997 Z. z. vojenských obvodoch\na zákon, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii\nmiestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\npozn.), v ktorého odôvodnení ústavný súd uviedol: „... navrhovateľ chápe otázku generality právnej\nnormy príliš formálne. Napadnuté ustanovenie nespĺňa podľa neho požiadavku generality preto,\nlebo sa výslovne vzťahuje len na vojenský obvod Javorina, hoci by sa mal vzťahovať na všetky\nvojenské obvody. V takom prípade by podľa navrhovateľa nešlo o úpravu ojedinelého prípadu, ale\no úpravu neurčitého počtu prípadov. Navrhovateľovi možno prisvedčiť len z hľadiska jazykového\nvýkladu. Nepochybne formulácia, podľa ktorej sa napadnuté ustanovenie vzťahuje na vojenský\nobvod Javorina, budí dojem riešenia konkrétneho prípadu. Formulácia týkajúca sa nehnuteľností\nvo vojenských obvodoch sa zas javí ako riešenie neurčitého počtu prípadov. Skutočnosť je však\ntaká, že presný počet jestvujúcich vojenských obvodov je známy, a preto aj taká úprava, ktorá by sa\nvzťahovala na všetky vojenské obvody, by sa vzťahovala na konkrétne známe prípady, ktoré sa stali\nv minulosti na území teraz existujúcich presne vymedzených a všeobecne známych vojenských\nobvodov. Rozdiel by bol iba kvantitatívny. Kým úprava podľa napadnutého ustanovenia sa\nvzťahuje na menší počet konkrétnych prípadov, zatiaľ úprava presadzovaná navrhovateľom by sa\nvzťahovala na väčší počet tiež konkrétnych prípadov.“\n107. Podľa názoru ústavného súdu námietka navrhovateľov uplatnená v tomto konaní je\nporovnateľná s námietkou uplatnenou v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 40/03. Na prvý pohľad\nsa totiž javí, že napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia je skutočne v rozpore\n\n26\n\ns princípom generality právnych noriem, keďže jeho obsah tvorí zákonné splnomocnenie\nna vydanie normatívnych opatrení ÚVZ a regionálnych ÚVZ sťažujúcich prístup nezaočkovaných\nosôb do prevádzkových priestorov, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb a na hromadné\npodujatia len v súvislosti s ochorením COVID-19. Táto argumentácia navrhovateľov je však\nzjednodušená a obchádza podstatu princípu generality právnych noriem.\n108. Ústavný súd v zhode s navrhovateľmi konštatuje, že napadnutá právna úprava sa skutočne\ndotýka len ochorenia COVID-19, a nie všetkých prenosných ochorení. Podstatou napadnutej úpravy\nje však to, že sa vzťahuje na neurčitý počet nezaočkovaných osôb, resp. osôb, ktoré nevedia\npreukázať, že ochorenie COVID-19 prekonali, ako aj osôb, ktoré sa nevedia preukázať negatívnym\nvýsledkom textu na ochorenie COVID-19, ktoré chcú vstúpiť do prevádzkových priestorov\nindividuálne neurčených zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, a zúčastniť sa\nvopred neurčených (nekonkretizovaných) hromadných podujatí. Preto napadnutá právna úprava\ndisponuje dostatočnou mierou všeobecnosti (generality) a je z ústavného hľadiska akceptovateľná.\nVychádzajúc z tejto skutočnosti, možno považovať aj tretiu námietku navrhovateľov\nza neopodstatnenú.\n109. V prospech ústavnej konformnosti napadnutej právnej úpravy, ktorá podľa názoru ústavného\nsúdu rešpektuje princíp generality, možno ešte nad rámec dosiaľ uvedeného poznamenať, že\nprenosné ochorenia, ich výskyt, mutácie a najmä spôsob šírenia sú natoľko rôznorodé, že vyžadujú\nurčitú mieru individualizácie pri regulácii opatrení, ktoré by mali zabrániť nekontrolovateľnému\nšíreniu predmetného prenosného opatrenia. V prípade, ak by sa napadnutá právna úprava mala\ntýkať všetkých prenosných ochorení, tak by rozsah obmedzujúcich zásahov, ktoré by mohli byť\nvydané na jej základe, mohol (či dokonca musel) byť neporovnateľne širší ako v posudzovanom\nprípade. Ak by napadnuté zákonné splnomocnenie bolo konštruované tak, že je aplikovateľné\nna všetky druhy prenosných ochorení, tak by to mohlo negatívne pôsobiť na jeho presnosť\na určitosť, a tým znižovať jeho ústavnú kvalitu (pozri závery k prvej námietke navrhovateľov – bod\n57 tohto nálezu).\n\nIV.\nZáver\n110. Sumarizujúc svoje závery k jednotlivým námietkam navrhovateľov, ústavný súd konštatuje, že\nnávrhu navrhovateľov nebolo možné vyhovieť, a to z nasledujúcich dôvodov:\n111.1. Zákonné splnomocnenie na vydávanie podzákonných právnych predpisov Úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva obsiahnuté v napadnutom ustanovení\n§ 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného zdravia má požadovanú ústavnú kvalitu vzhľadom\nna to, že je podľa názoru ústavného súdu dostatočne presné, zrozumiteľné a určité, pričom jeho\ndôsledné rešpektovanie Úradom verejného zdravotníctva a regionálnymi úradmi verejného\nzdravotníctva pri ich normotvornej činnosti garantuje, že nimi vydané podzákonné právne predpisy\nbudú zodpovedať požiadavke et intra legem. Ústavná konformnosť jednotlivých podzákonných\nprávnych predpisov sa pritom môže stať predmetom samostatného ústavného prieskumu ústavného\nsúdu v osobitných konaniach o súlade právnych predpisov.\n\n27\n\n111.2. Nerovnaké zaobchádzanie s nezaočkovanými osobami v porovnaní s osobami, ktoré\ndisponujú platným potvrdením o absolvovaní očkovania proti ochoreniu COVID-19 alebo\npotvrdením o prekonaní ochorenia COVID-19 pri vstupe do prevádzkových priestorov zariadení,\nv ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, a vstupe na hromadné podujatia, ku ktorému môže\ndôjsť na základe aplikácie zákonného splnomocnenia obsiahnutého v napadnutom ustanovení\nzákona na ochranu verejného zdravia, nemožno považovať za prejav ústavne neakceptovateľnej\ndiskriminácie. Napadnuté zákonné ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia totiž sleduje\nlegitímny cieľ spočívajúci (popri ochrane podnikateľského prostredia) predovšetkým v ochrane\nzdravia, a to primárne nezaočkovaných osôb a sprostredkovane aj všetkých ostatných fyzických\nosôb. To vyplýva zo skutočnosti, že samotný priebeh ochorenia COVID-19 u nezaočkovaných osôb\nv porovnaní s ostatnými osobami vyvoláva vo väčšine prípadov zvýšené požiadavky a náklady\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Tieto zvýšené požiadavky na poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti môžu potenciálne ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti pri všetkých typoch\nochorení všetkým fyzickým osobám nachádzajúcim sa na území Slovenskej republiky, ktorých\nzdravotný stav poskytnutie (dokonca nielen akútnej) zdravotnej starostlivosti vyžaduje. Napadnutá\nprávna úprava je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá významne napomôcť naplneniu\nlegitímnych cieľov, ktoré sú ňou sledované. Ústavný súd považuje zároveň napadnuté zákonné\nustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia vo vzťahu k negatívnym zásahom do základných\npráv a slobôd nezaočkovaných osôb, ktoré jeho aplikácia môže vyvolať, za primerané, a preto je\nnapadnuté ustanovenie § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného zdravia z ústavného\nhľadiska akceptovateľné. Napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia obstálo ako\ncelok v teste diskriminácie, ktorý ústavný súd v rámci ústavného prieskumu vykonal, a aj preto je\nnapadnutá právna úprava z ústavného hľadiska konformná s hodnotami, ktoré sú chránené\nprostredníctvom ustanovení čl. 12 ods. 1 písm. a), čl. 12 ods. 2, ako aj čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.\n111.3. Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením navrhovateľov, že napadnutá právna úprava trpí\nnedostatkom generality, a preto je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z vykonaného ústavného\nprieskumu totiž zjavne vyplýva, že napadnutá právna úprava disponuje ústavne požadovanou\nmierou generality, keďže jej podstata sa vzťahuje na neurčitý počet nezaočkovaných osôb, resp.\nosôb, ktoré nevedia preukázať, že ochorenie COVID-19 prekonali, a tiež osôb, ktoré sa nevedia\npreukázať negatívnym výsledkom textu na ochorenie COVID-19, v súvislosti s ich vstupom\ndo prevádzkových priestorov individuálne neurčených zariadení, v ktorých dochádza\nk zhromažďovaniu osôb, a v súvislosti s ich účasťou na vopred neurčených (nekonkretizovaných)\nhromadných podujatiach.\n\nV.\nÚčinky nálezu\n111. Skutočnosť, že ústavný súd vo výroku tohto nálezu nevyhovel návrhu navrhovateľov,\nnevyvoláva žiadne (nové) právne účinky. Napadnuté ustanovenie § 48 ods. 4 písm. z) zákona\no ochrane verejného zdravia je aj po vydaní tohto nálezu naďalej platné a účinné a na jeho základe\nsú ÚVZ, ako aj regionálne ÚVZ oprávnené vydávať normatívne opatrenia, ktoré však musia byť\nvydané intra legem, t. j. v jeho medziach.\n\n28\n\n112. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko sudca\nPeter Straka, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. februára 2022\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n29", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "generalita právnych noriem", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu zdravia", "diskriminácia-zákaz", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu zdravia", "právny predpis-vykonávací", "diskriminácia-zákaz", "generalita právnych noriem"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 z 7. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2"}, {"guid": "ussr:aab0fbdb-0ddb-42c5-b653-980b2e0d8b43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.249.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 249/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 249/2021 z 11. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.249.2021.1"}, {"guid": "ussr:43dd9506-5602-41ec-8c6e-67d4a0456e72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 24. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2"}, {"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1"}, {"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:00f85103-d1d1-4b67-ba30-f7a867ffc289", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/03 z 10. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00f85103-d1d1-4b67-ba30-f7a867ffc289"}, {"guid": "ussr:d356a965-cce2-47b2-8d08-8ba51aef4f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/03 z 30. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d356a965-cce2-47b2-8d08-8ba51aef4f51"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}], "citovane_v": []}