{"guid": "ussr:7e140031-3bf2-4344-b093-e76c60beac64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. 10. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2022, sp. zn. PL. ÚS 12/2022, ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2022-10-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e140031-3bf2-4344-b093-e76c60beac64", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 12/2022-102\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany\nLaššákovej, Petra Molnára (sudca spravodajca), Petra Straku, Roberta Šorla a Martina Vernarského\npredbežne prerokoval návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nzastúpených advokátskou kanceláriou KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, v mene\nktorej koná konateľ a advokát JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu ustanovení\n1. Čl. I bodu 18 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorým bola z pôvodného znenia čl. 136 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky vypustená prvá veta v znení „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do\nväzby sudcu a generálneho prokurátora“, s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1\na čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky;\n2. Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa čl. 141a ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v znení „Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej\nlegitimity“ s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;\n3. Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa textu čl. 141a ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky za bodkočiarkou, ktorý znie „za člena Súdnej rady Slovenskej republiky\npodľa odseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky;\n4. Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej druhej vety čl. 141a ods. 5\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorá znie „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2 a čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky;\n5. Čl. I bodu 29 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa druhej vety čl. 148 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorá znie „Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene\nsústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti\nustanoví zákon“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky;\n6. Čl. I bodu 30 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa čl. 148 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorý znie „Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani\nprísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by\ntým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá“, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;\n7. Čl. XIV bodu 2 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv súvislosti s reformou súdnictva novelizujúceho zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý znie «V § 3\nods. 2 sa vypúšťa slovo „spravidla“», s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4\nÚstavy Slovenskej republiky;\n8. Čl. XIV bodu 38 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv súvislosti s reformou súdnictva novelizujúceho zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti týkajúcej\nsa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5\nv spojení s čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;\n9. Čl. VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva novelizujúceho zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a sa\nvrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový\nodsek 3, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas\npracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení\ns čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;\n10. Čl. VIII bodu 79 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv súvislosti s reformou súdnictva novelizujúceho zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti týkajúcej sa § 151zf\nods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej\nrade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje\na administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“, a v časti týkajúcej sa § 151zf\nods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného\nvypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní\na priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté“, s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;\n11. Čl. XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva novelizujúceho zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych\nčakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov v častiach bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa\nvypúšťa odsek 3“, bodu 4, ktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie\n2\n\n„V § 103 sa vypúšťa odsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a bodu 8,\nktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas\npracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1\na čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky,\nza účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, a takto\nrozhodol:\n1. Návrh v časti namietaného nesúladu\n- Čl. I bodu 18 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorým bola z pôvodného znenia čl. 136 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky vypustená prvá veta v znení „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do\nväzby sudcu a generálneho prokurátora“, s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1\na čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky;\n- Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa čl. 141a ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v znení „Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej\nlegitimity“ s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;\n- Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa textu čl. 141a ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky za bodkočiarkou, ktorý znie „za člena Súdnej rady Slovenskej republiky\npodľa odseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky;\n- Čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej druhej vety čl. 141a ods. 5\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorá znie „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2 a čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky;\n- Čl. I bodu 29 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa druhej vety čl. 148 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorá znie „Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene\nsústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti\nustanoví zákon“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky;\n- Čl. I bodu 30 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v časti týkajúcej sa čl. 148 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorý znie „Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani\nprísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by\ntým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá“, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nodmieta.\n2. Vo zvyšnej časti návrh p r i j í m a na ďalšie konanie.\n\n3\n\n3. Návrhu na pozastavenie účinnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 26. februára 2021 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpenej advokátskou\nkanceláriou KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. Robert Kaliňák (ďalej len „právny zástupca“), na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade v návrhu označených\nustanovení ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „justičná novela ústavy“), a zákona č. 423/2020\nZ. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva (ďalej aj „zákon\no reforme súdnictva“) s označenými ustanoveniami ústavy, Medzinárodného paktu a občianskych\na politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt), Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru (ďalej len\n„dodatkový protokol“).\n2. Z obsahu návrhu na začatie konanie a v ňom obsiahnutého (nepresne a v rozpore s legislatívnymi\npravidlami formulovaného) petitu ústavný súd identifikoval, že navrhovatelia namietajú nesúlad\nustanovení\n1. Čl. I bodu 18 justičnej novely ústavy, ktorým bola z pôvodného znenia čl. 136 ods. 3\nústavy vypustená prvá veta v znení „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do väzby sudcu\na generálneho prokurátora“, s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 150\nústavy;\n2. Čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa čl. 141a ods. 1 ústavy v znení\n„Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej legitimity“ s čl. 1 ods. 1 a čl. 2\nods. 2 ústavy;\n3. Čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa textu čl. 141a ods. 3 ústavy za\nbodkočiarkou, ktorý znie „za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. c) až e)\nmožno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1\na čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy;\n4. Čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej druhej vety čl. 141a ods. 5 ústavy,\nktorá znie „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím\nich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy;\n5. Čl. I bodu 29 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa druhej vety čl. 148 ods. 1\nÚstavy, ktorá znie „Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to\nnevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon“, s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy;\n6. Čl. I bodu 30 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa čl. 148 ods. 4 ústavy, ktorý znie\n„Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov\n4\n\nobčanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin;\ndisciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1\na čl. 144 ods. 1 ústavy;\n7. Čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), ktorý znie «V § 3 ods. 2 sa vypúšťa slovo\n„spravidla“», s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy;\n8. Čl. XIV bodu 38 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon o súdnej rade v časti\ntýkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5\nv spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1\ndodatkového protokolu;\n9. Čl. VIII zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sudcoch a prísediacich“) v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“,\na v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 o nový odsek 3 v znení „Príplatok k náhrade príjmu\na príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu\n60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy;\n10. Čl. VIII bodu 79 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon o sudcoch\na prísediacich v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2\npozostáva z verejného vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti;\nvýberové konanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“,\na v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje\npodľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného\npredpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým\nnie sú dotknuté“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy;\n11. Čl. XI zákona o reforme súdnictva zákona novelizujúceho zákon č. 154/2000 Z. z.\no prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no prokurátoroch“) v časti bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, v časti bodu 4, ktorý znie\n„V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, v časti bodu 5, ktorý znie „V § 103 sa vypúšťa odsek 5“,\nv časti bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu 8, ktorý znie\n„(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas pracovnej\nneschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149\nústavy.\n3. K navrhovateľmi formulovanému petitu ústavný súd považuje za potrebné skonštatovať, že\nv časti bodov 1 až 6 navrhovatelia namietajú neústavnosť označených častí ústavného zákona\nč. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov, ktorým bola novelizovaná ústava, a to napriek tomu, že v čase podania ich návrhu už\ntáto tzv. justičná novela ústavy nadobudla platnosť a väčšina jej ustanovení nadobudla aj účinnosť.\nV tejto súvislosti zdôrazňuje, že novelizujúci (ústavný) zákon plní len funkciu nosiča normatívnej\nmatérie, ktorá sa po nadobudnutí platnosti a účinnosti predmetného zákona zhmotňuje v obsahu\nnovelizovaného právneho predpisu (v tomto prípade ústavy) a novelizujúci zákon má v tomto čase\n\n5\n\nuž obsoletný charakter. Preto skupina poslancov mala napadnúť v konaní pred ústavným súdom\npríslušné ustanovenia ústavy, a nie justičnej novely ústavy. To isté sa vzťahuje aj na body 7 až 11\nnavrhovateľmi formulovaného petitu, z ktorých vyplýva, že navrhovatelia namietajú nesúlad\nzákona č. 423/2000 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva,\nktorý má ako celok charakter novelizujúceho zákona, prostredníctvom ktorého bolo novelizovaných\ncelkom 29 zákonov vrátane zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch a prísediacich a zákona\no prokurátoroch, ktorých ustanovenia sú navrhovateľmi napadnuté prostredníctvom bodov 7 až 11\npetitu.\n4. Namietanie nesúladu ustanovení novelizujúceho právneho predpisu návrhom na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy v čase, keď novelizovaný právny predpis už nadobudol platnosť\na účinnosť, ústavný súd hodnotí ako závažný formálny nedostatok, ktorý nekorešponduje\ns právnymi vlastnosťami právnych predpisov ani s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu,\npričom nie zanedbateľným spôsobom sťažuje prehľadnosť a zrozumiteľnosť návrhu na začatie\nkonania. Ústavný súd sa už aj v minulosti musel viackrát vysporiadavať s uvedeným formálnym\nnedostatkom návrhov na začatie konania v konaní o súlade právnych predpisov, pričom vzhľadom\nna materiálny prístup k ochrane ústavnosti dosiaľ navrhovateľov za tento nedostatok (na rozdiel\nod Ústavného súdu Českej republiky) nesankcionoval.\n5. Vo vzťahu k prerokúvanému návrhu na začatie konania tento formálny nedostatok ústavný súd\nosobitne pripomína aj preto, že právneho zástupcu navrhovateľov, ktorý zastupoval (inú) skupinu\nposlancov aj v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 14/2021, na tento formálny nedostatok\nupozornil v uznesení č. k. PL. ÚS 14/2021 z 27. októbra 2021 (bod 8). Právny zástupca\npri formulovaní prerokúvaného návrhu na začatie konania však toto upozornenie nevzal vôbec\ndo úvahy. Ústavný súd túto skutočnosť vníma nielen ako nedôslednosť právneho zástupcu, ale aj\nako nerešpektovanie autority nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti.\nV odôvodnení návrhu na začatie konania navrhovatelia po vyjadrení všeobecne formulovaných\nvýchodísk formulujú výhrady k jednotlivým bodom nimi navrhovaného petitu. Ich podstatné časti\nsú zhrnuté v statiach 3.1. až 3.11. tohto uznesenia.\n3.1. K namietanému nesúladu čl. I bodu 18 justičnej novely ústavy, ktorým bola z pôvodného\nznenia čl. 136 ods. 3 ústavy vypustená prvá veta v znení „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie\ndo väzby sudcu a generálneho prokurátora“, s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144\nods. 1 a čl. 150 ústavy\n6. V súvislosti s vypustením textu prvej vety čl. 136 ods. 3 ústavy, ktorá znela „Ústavný súd dáva\nsúhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora“, z ústavného textu navrhovatelia\nzdôrazňujú, že „Udeľovanie súhlasu ústavného súdu so vzatím do väzby sudcu všeobecného súdu\na generálneho prokurátora je konstitucionalistikou vnímané ako súčasť procesných garancií\nochrany nezávislosti samotnej súdnej moci pred pokusmi o neústavné zásahy zo strany iných zložiek\nmoci. Má byť predovšetkým výrazom ochrany deľby moci a má slúžiť ochrane sudcov pred\npotencionálnym zneužitím represívnych nástrojov trestného práva zo strany iných zložiek štátnej\nmoci... Úlohou ústavného súdu je totiž vytvorenie ústavnej hrádze voči prípadným pokusom\nneústavným spôsobom zasiahnuť do súdnej moci...“.\n\n6\n\n7. Podľa navrhovateľov „Ak... je návrh na väzbu šikanózny, arbitrárny a fabulovaný, je ochrana\nosobnej slobody ústavného činiteľa (nie iných osôb) najúčinnejšie chránená orgánom ochrany\nústavnosti (ústavným súdom) a nie všeobecnými súdmi...“. Podľa ich názoru neobstojí argumentácia\nobsiahnutá v dôvodovej správe k justičnej novele ústavy, podľa ktorej postačuje, ak bude o väzbe\nsudcu rozhodovať všeobecný súd, keďže sa tým „prehliada, zásadný rozdiel medzi právnym\npostavením sudcu a ostatných osôb, o väzbe ktorých rozhoduje všeobecný súd“.\n8. Na základe obdobnej argumentácie navrhovatelia spochybňujú aj zrušenie právomoci ústavného\nsúdu rozhodovať o vzatí do väzby generálneho prokurátora. Na tomto základe sa domáhajú, aby\nústavný súd rozhodol, že vypustenie čl. 136 ods. 3 ústavy z ústavného textu nie je v súlade s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 150 ústavy.\n3.2. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy, ktorým sa ustanovilo nové\nznenie čl. 141a ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným\norgánom sudcovskej legitimity“, s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\n9. Podľa navrhovateľov ústavná definícia Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna\nrada“) zavedená justičnou novelou ústavy „likviduje pôvodný základný zámer ústavodarcu z roku\n2000 (ústavný zákon č. 99/2001 Z. z.) na posilnenie inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci\nod ostatných orgánov verejnej moci...“.\n10. Z textu odôvodnenia návrhu vyplýva, že podľa navrhovateľov sa zavedením ústavnej definície\nsúdnej rady reálne vytvára jej „... absolútna závislosť od politickej moci. Zároveň to preukazuje\nporušenie (likvidáciu) záväzku SR schváleného pri vstupe do EÚ, t. j. zriadiť nezávislý súdny orgán\nreprezentujúci nevyhnutnú samosprávu súdnictva“.\n11. Z argumentácie navrhovateľov možno tiež vyvodiť, že ústavná definícia súdnej rady by mala\nobsahovať prívlastok „nezávislý“ a mala by byť formulovaná v podobe „nezávislý ústavný orgán\nsudcovskej legitimity garantujúci nezávislosť súdnej moci“. Navrhovatelia z novozavedenej\nústavnej definície súdnej rady odvodzujú, že na jej základe vzniká „Nerovnováha (disbalancia)\ntroch rovnocenných štátnych mocí, ktorý zabezpečuje ústavnú rovnováhu týchto mocí ako jeden\nzo základných ústavných princípov je porušením kritérií ústavného princípu deľby moci, ktorý je\nsúčasťou materiálneho jadra ústavy.“.\n12. Na základe svojej argumentácie sa navrhovatelia domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že nové\nznenie čl. 141a ods. 1 ústavy nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\n3.3. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa textu\nčl. 141a ods. 3 ústavy za bodkočiarkou „... za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa\nodseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“ s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\n13. Navrhovatelia namietajú novozavedené ústavné pravidlo, podľa ktorého môžu Národná rada\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezident a vláda ustanoviť za členov súdnej rady\nlen osoby, ktoré nie sú sudcami. Vo vzťahu k tomuto ustanoveniu justičnej novely ústavy namietajú\npredovšetkým jeho nesúlad so základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého má\nkaždý prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok, argumentujúc aj konštantnou judikatúrou\n\n7\n\nústavného súdu, z ktorej „... jednoznačne vyplýva, že význam rovnakých podmienok je v tom, že\nprávnymi predpismi akejkoľvek právnej sily nemožno preferovať, či diskriminovať niektoré skupiny\nobčanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejnej funkcii (II. ÚS 48/97, I. ÚS 76/2011,\nI. ÚS 397/14, PL. ÚS 35/10 – ÚS ČR)“, pričom zdôrazňujú, že „Zásah do základného\nneodňateľného ústavou garantovaného práva občana spĺňa kritériá o zásahu do materiálneho\njadra ústavy, čo nie je prípustné zmeniť ani ústavným zákonom (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 24/2014,\nPL. ÚS 21/2014).“. Podľa navrhovateľov pomer sudcov a nesudcov v súdnej rade možno „riešiť\ndohodou uvedených ústavných orgánov o zavedení vhodnej ústavnej praxe pri ustanovení členov,\nktorá zabráni justičnému korporativizmu a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci\na zodpovednosti“.\n14. Podľa navrhovateľov je pravidlo uvedené v texte za bodkočiarkou čl. 141a ods. 3 ústavy\nv rozpore aj so zákazom diskriminácie, keďže ide o základný princíp, ktorý „je porušený vždy\nvtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak,\nhoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého charakteru a takej závažnosti, že odôvodňujú\nnerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03, II. ÚS 161/03, III. ÚS 75/01, I. ÚS 76/2011,\nIV. ÚS 299/2011, I. ÚS 397/2014)“, pričom „Právne postavenie sudcov taktiež podlieha zásade\nzákazu diskriminácie a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého\nzaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1\nprvá veta ústavy).“.\n15. Na tomto základe sa navrhovatelia domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že text čl. 141a ods. 3\nústavy za bodkočiarkou nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4\nústavy.\n3.4. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy, prostredníctvom ktorého\nsa čl. 141a ods. 5 ústavy doplnil o druhú vetu, ktorá znie „Predsedu, podpredsedu a člena\nSúdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek\nodvolať“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\n16. Navrhovatelia tvrdia, že „Pri rešpektovaní ústavnej úpravy o nezávislosti orgánov súdnej moci,\nako ich základného princípu výkonu ústavných kompetencií, do ktorej je zaradená aj súdna rada\n(hlava VII. ústavy), je vylúčené umožniť odvolanie člena súdnej rady kedykoľvek... Ide\no neakceptovateľnú úpravu, ktorá likviduje inštitucionálnu aj individuálnu nezávislosť členov tohto\nústavného orgánu.“. Aj v tomto prípade ide podľa skupiny poslancov „... o zásadnú zmenu\nústavnej rovnováhy (disbalanciu) v rámci ústavného princípu deľby moci preukazujúcu zámer\nzmeniť súdnu radu z odborného orgánu na politický orgán, t. j. o politizáciu justície\nneakceptovateľnou ingerenciou výkonnej i zákonodarnej moci do chodu nezávislej súdnej moci\n(porušenie princípu deľby moci, ktorá je súčasťou nezmeniteľného materiálneho jadra ústavy)“.\n17. Na základe odôvodnenia tejto časti návrhu na začatie konania sa navrhovatelia domáhajú, aby\nústavný súd rozhodol o nesúlade druhej vety čl. 141a ods. 5 ústavy s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30\nods. 1 a 4 ústavy.\n\n8\n\n3.5. K namietanému nesúladu čl. I bodu 29 justičnej novely ústavy, prostredníctvom ktorého\nsa text čl. 148 ods. 1 ústavy doplnil o druhú vetu, ktorá znie „Súhlas sudcu s preložením sa\nnevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu\nsúdnictva; podrobnosti ustanoví zákon“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1\na čl. 144 ods. 1 ústavy\n18. Navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že prostredníctvom druhej vety čl. 148 ods. 1 ústavy sa\nzasahuje do zásady nepreložiteľnosti sudcov, keďže „reálne umožňuje, pri zmene sústavy súdov,\npreloženie sudcu na ktorýkoľvek súd bez ohľadu na príslušný stupeň súdu, kde sudca vykonáva\npovolanie, ktoré je určujúce nielen pre miestnu, ale aj pre vecnú príslušnosť súdu. Inak povedané,\nje daný priestor na voľné (ľubovoľné, svojvoľné) rozhodnutie o možnom preložení sudcu súdu\nvyššieho stupňa na súdy nižšieho stupňa (krajský súd, okresný súd).“. Podľa ich názoru je „Takýto\npostup aj v príkrom rozpore s ústavným princípom právnej istoty í legitímnych očakávaní v zmysle\nčl. 1 ods. 1 ústavy a nepreložiteľnosti sudcu bez jeho súhlasu (tzv. osobná garancia nezávislosti PL. ÚS 52/99).“.\n19. Navrhovatelia pripúšťajú, že nie je v rozpore s ústavným princípom nepreložiteľnosti sudcu, ak\nsa sudca pri zmene sústavy súdov preloží na súd príslušného (toho istého) stupňa súdov (zachovanie\nvecnej príslušnosti a len zmena miestnej príslušnosti), ale zároveň zdôrazňujú, že „text právneho\npredpisu (najmä ústavy) musí... vylúčiť akúkoľvek možnosť realizácie preloženia sudcu bez jeho\nsúhlasu na súd nižšieho stupňa...“.\n20. Na základe argumentácie uvedenej v tejto časti návrhu na začatie konania sa navrhovatelia\ndomáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že druhá veta čl. 148 ods. 1 ústavy nie je v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\n3.6. K namietanému nesúladu čl. I bodu 29 justičnej novely ústavy, prostredníctvom ktorého\nsa ustanovilo nové znenie čl. 148 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Za právny názor vyjadrený\npri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani\npo zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna\nzodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144\nods. 1 ústavy\n21. Nové znenie čl. 148 ods. 4 ústavy predstavuje podľa navrhovateľov neprípustný zásah\ndo princípu nezávislosti súdnej moci, ktorý «... vyplýva z neutrality sudcov ako záruky\nspravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania, pričom nezávislosť súdnictva nie je\nosobitným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu\nochrancu práv a slobôd ľudí... Nejde o „výsadu“ súdnej moci, ale nevyhnutný predpoklad\nnaplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia v zmysle čl. 141 ods. 1,\nčl. 144 ods. 1 ústavy (napr. PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 52/99, Stanovisko tzv. Benátskej komisie z marca\n2010).».\nPoukazujúc na judikatúru ústavného súdu, navrhovatelia zdôrazňujú, že „jednou z najdôležitejších\ngarancií nezávislosti funkcie sudcu je dôsledná ochrana jeho imunity pri výkone funkcie najmä pri\n\n9\n\nrozhodovaní a jeho účelom je ochrana funkcie sudcu pred zneužitím práva stíhať trestné činy\na priestupky používaním nátlaku prostriedkami trestného konania. Pri funkčnej imunite (pre\npotreby riadneho výkonu súdnictva) ide o zaručenie osobnej ochrany pri výkone verejnej moci, t. j.\npredovšetkým voľnosť rozhodovania, ktorá sa navonok prejavuje hlasovaním v senáte, pričom sa\npriznáva táto ochrana v neobmedzenom rozsahu a neobmedzený čas (napr. PL. ÚS 4/06,\nPL. ÚS 24/03, PL. ÚS 19/02)... Zámer zrušiť sudcovskú imunitu, ktorá je zakotvená výlučne iba pre\npotreby riadneho výkonu súdnictva aj v zmysle odporúčania tzv. Benátskej komisie z roku 2010,\nje... neakceptovateľným zásahom do jednej zo základných záruk sudcovskej nezávislosti a tým aj\nsúdnej nezávislosti...“.\n22. Podľa navrhovateľov „Zmena úpravy imunity výrazne znižuje stupeň (rozsah) imunity\ngarantovanej podľa pôvodnej úpravy čl. 148 ods. 4, ktorý v celom rozsahu zodpovedal (bol zhodný)\nsústavnou koncepciou poslaneckej imunity (za hlasovanie a výroky pri výkone funkcie – čl. 78\nods. 1, 2 ústavy) a imunitou sudcu ústavného súdu (taktiež predstaviteľ súdnej moci) v zmysle\nčl. 136 ods. 1 za rozhodovanie pri výkone funkcie.“. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že odlišná\nkoncepcia úpravy imunity sudcov všeobecných súdov oproti poslancom a sudcom Ústavného súdu\nzakladá neprípustnú diskrimináciu, keďže všetci ako ústavní činitelia sú z ústavného hľadiska\nrovnocenní, pričom v tomto prípade dochádza k bezdôvodnému znevýhodňovaniu sudcov\nvšeobecných súdov.\n23. Argumentáciu k namietanému nesúladu nového znenia čl. 148 ods. 4 ústavy s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy navrhovatelia uzatvárajú takto: „Návrh na vypustenie\npôvodného textu čl. 148 ods. 4 ústavy z Ústavy SR (nahradenie novým textom) je\nneakceptovateľným zásahom do materiálneho jadra ústavy, ktoré nie je prípustné ani ústavným\nzákonom (porušenie princípu deľby mocí, ústavnej rovnováhy, nezávislosti súdnictva a sudcov).“\nNa základe tejto argumentácie sa domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že čl. 148 ods. 4 ústavy nie\nje v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\n3.7. K namietanému nesúladu čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho\nzákon o súdnej rade, prostredníctvom ktorého sa z § 3 ods. 2 tohto zákona vypustilo slovo\n„spravidla“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\n24. Vo vzťahu k tejto časti návrhu navrhovatelia odkazujú na svoju argumentáciu k tej časti svojho\nnávrhu, ktorou namietali neústavnosť čl. 141a ods. 3 ústavy v texte za bodkočiarkou (k tomu pozri\nbod 3.3. tohto uznesenia).\nNavrhovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.\n3.8. K namietanému nesúladu čl. XIV bodu 38 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho\nzákon o súdnej rade v časti týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to\nza obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1\nmedzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu\n25. Ustanovenia § 27ha zákona o súdnej rade upravujú konanie vo veciach majetkových pomerov\nsudcov. Z § 27ha ods. 3 písm. d) tohto zákona vyplýva, že komisia súdnej rady je oprávnená vyzvať\n\n10\n\nsudcu, aby objasnil nielen svoje majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku, ale aj „majetkové\npomery a pôvod zdrojov svojho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý\ns ním žije v domácnosti...“. Navrhovatelia v tejto súvislosti spochybňujú ústavnosť koncepcie\npreverovania majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcu a zdôrazňujú, že „Úprava\nmajetkových prírastkov rodinných príslušníkov musí rešpektovať (dodržiavať) ústavnú úpravu\nochrany súkromia tak, aby sa nezakotvili prvky zabezpečujúce metódy policajného štátu, ktoré sú\nnezlučiteľné predovšetkým s právom na súkromie (ESĽP – Kvasnica v. Slovenská republika −\nrozsudok z 9. 6. 2003 k sťažnosti č. 72094/01)...“.\n26. Navrhovatelia namietajú aj § 27ha ods. 6 v časti, ktorou sa zakladá právo kancelárie súdnej rady\nzisťovať informácie o pohyboch na účtoch sudcu aj za minulé obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov z dôvodu, že „má všetky znaky pravej retroaktivity...“. Zakotvenie oprávnenia súdnej\nrady (jej kancelárie) na zistenie pohybu na účtoch sudcov v bankách, ku ktorým došlo v čase pred\nplatnosťou napadnutého zákona, podľa názoru navrhovateľov neprípustne zasahuje do uzavretého\nskutkového a právneho stavu, lebo sa nedovolene posudzujú úkony sudcu o vkladoch a výberoch na\núčtoch v bankách, ktoré vznikli (realizovali sa) pred účinnosťou navrhovanej zákonnej úpravy,\na preto „Dochádza k zásahu do ústavného princípu ochrany základných práv a slobôd občanov,\nzákazu pravej retroaktivity, čo je súčasťou materiálneho jadra ústavy a preto nedotknuteľné ani\nústavným zákonom.“.\n27. V súvislosti s povinnosťou sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov svojich\nrodinných príslušníkov navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že takáto úprava prenáša dôkazné\nbremeno na sudcu, pričom podľa ich názoru „Prenesenie dôkazného bremena na sudcu\no preukázaní, že iná osoba (vlastník) nenadobudol majetok v súlade s právnym poriadkom\nnekorešponduje (obchádza) ústavnú úpravu 61. 20 ods. 5 ústavy... Aj keď teda ide o osoby\nv príbuzenskom pomere so sudcom, ktoré s ňou žijú v spoločnej domácnosti, ide o výlučný majetok\ntýchto plnoletých osôb (nie sudcu), takže presunutie dôkazného bremena na sudcu (namiesto Štátu)\no majetkových pomeroch uvedených osôb je jednoznačne protiústavné.“.\n28. Na tomto základe sa navrhovatelia domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že § 27ha ods. 3\npísm. d) a § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1\ndohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.\n3.9. K namietanému nesúladu čl. VIII zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon\no sudcoch a prísediacich v časti bodu 45, ktorým sa z tohto zákona vypustil § 78a, a v časti\nbodu 49, prostredníctvom ktorého bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3 v znení\n„Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej\nneschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141\nods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy\n29. Navrhovatelia namietajú aj neústavnosť ustanovení zákona o reforme súdnictva novelizujúcich\nzákon o sudcoch a prísediacich, ktorými sa „zrušujú (likvidujú) niektoré z materiálnych záruk\nnezávislosti sudcu (pôvodnú úpravu výplaty nemocenského do výšky funkčného platu a podmienky\na výplatu odmeny ako fakultatívnej dávky), ktoré patria medzi tzv. osobné záruky nezávislosti sudcu\n\n11\n\n(PL. ÚS 52/99)“, a to predovšetkým z toho dôvodu, že „... nerešpektujú kľúčové časti doterajšej\njudikatúry ústavného súdu, ktoré predstavujú záväzné limity i pre budúcu zákonodarnú činnosť\nnárodnej rady...“. V tejto súvislosti navrhovatelia zdôrazňujú, že „Ústavný princíp nezávislosti\nsudcov zaručených článkom 144 ods. 1 ústavy limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho\nzabezpečenia, ktoré zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov\nsudcov spôsobom eliminujúcim potencionálne tlaky smerujúce všeobecne k ovplyvňovaniu ich\nchovania pri hľadaní práva (PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 17/08).“. Podľa názoru navrhovateľov súčasťou\nmateriálneho zabezpečenia sudcov sú „platové pomery sudcov spolu (súčasne) so sociálnym\nzabezpečením. Považujú sa zo širšieho pohľadu za ďalšie podmienky na riadny a nerušený výkon\nfunkcie sudcu, ktoré majú vplyv na sudcovskú i súdnu nezávislosť. Pod nezávislosťou sudcov\nv širšom slova zmysle treba chápať aj ich materiálu nezávislosť (PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 27/2015).“.\n30. V rámci ďalšej argumentácie navrhovatelia uvádzajú, že „Zásahy zákonodarcu do oblasti\nmateriálneho zabezpečenia sudcov, ktorého súčasťou je i sociálne zabezpečenie sudcov (platy\na sociálne zabezpečenie – obligatórne zložky) narúšajú právnu istotu sudcov. Neprípustnosť zásahu\ndo právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní sudcov všeobecných súdov je možné\npovažovať za spochybnenie, resp. za narušenie princípu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy...“. Podľa\nich názoru k zásahu do ústavného princípu nezávislosti sudov dochádza vtedy, ak reštrikčný zásah\ndo materiálneho zabezpečenia sudcov „... dosiahne určitý kvantitatívny rozmer a citeľným\nspôsobom ohrozí inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu\n(PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 27/15)“.\n31. Podstatnú časť argumentácie venujú navrhovatelia aj spochybňovaniu ústavnosti zrušenia\nnároku sudcov na odmenu, ku ktorému došlo vypustením § 78a zo zákona o sudcoch a prísediacich.\nAkceptujú, že sa nepripúšťa odmena za rozhodovaciu činnosť sudcov, keďže „sa musí vylúčiť\nmožnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, ktorá sa\npriznáva orgánmi správy súdnictva, ktoré podliehajú predstaviteľom výkonnej moci“. Zároveň však\npoukazujú na to, že zákon pri úprave možnosti priznania odmeny výslovne zakotvuje také\nšpecifické činnosti, ktoré sa nachádzajú jednoznačne mimo rozhodovacej činnosti, napr. členstvo\nv revíznom oddelení, výberovej a skúšobnej komisie, v orgánoch sudcovskej samosprávy, stáž,\nprednášková činnosť v rámci rezortu pre pracovníkov justície a pod. Podľa navrhovateľov je taktiež\nvylúčené ovplyvňovanie sudcu v jemu pridelených veciach podľa rozvrhu práce v prípadoch, ak\nzastupuje neprítomného zákonného sudcu. Rovnako nie je podľa ich názoru dosiahnutie (dožitie)\nveku 50 rokov „v žiadnej príčinnej súvislosti s ovplyvňovaním rozhodovania sudcu“.\n32. Na základe argumentácie uvedenej v tejto časti návrhu na začatie konania sa navrhovatelia\ndomáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že vypustenie § 78a zo zákona o sudcoch a prísediacich a jeho\ndoplnenie o § 93 ods. 3 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144\nods. 1 ústavy.\n3.10. K namietanému nesúladu čl. VIII bodu 79 zákona o reforme súdnictva novelizujúceho\nzákon o sudcoch a prísediacich v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 3 a 4 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2\na čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy\n33. V § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý má charakter prechodných\nustanovení, sa upravujú pravidlá výberového konania na voľné miesta sudcov Najvyššieho\n\n12\n\nsprávneho súdu uskutočňovaného súdnou radou do 31. júla 2021. Navrhovatelia predovšetkým\nnamietajú, že napadnuté ustanovenia sú v nesúlade s čl. 30 ods. 4 ústavy, a zároveň pozitívne\ndiskriminujú uchádzačov o voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu v porovnaní\ns uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných súdov, čo je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 ústavy.\nPodľa ich názoru je z ústavného hľadiska neakceptovateľný zvolený model vzniku funkcie sudcu\nNajvyššieho správneho súdu obsiahnutý v § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý\n„... zakotvuje zhodný postup, ako je rozhodovanie o voľbe a vymenovaní sudcov ústavného súdu\na zároveň odlišný od prístupu k funkcii sudcu všeobecného súdu...“.\n34. Navrhovatelia, vychádzajúc zo zásady rovného prístupu k sudcovským funkciám, zdôrazňujú,\nže z napadnutých ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich vyplýva, že „Uchádzači na funkciu\nsudcu Najvyššieho správneho súdu sú nespochybniteľné zvýhodňovaní (menší rozsah kritérií,\nvýrazne uľahčený procesný postup) a ostatní kandidáti na ostatné súdy všeobecného súdnictva\n(okresné, krajské a najvyšší súd) sú vzorovo diskriminovaní (znevýhodňovaní) náročnejšími\nkritériami a náročnejším procesným postupom.“. Podľa ich názoru aj čiastočne odlišné podmienky\npostupu výberu sudcov Najvyššieho správneho súdu a sudcov všeobecných súdov „preukazujú\nneprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy“, pričom v danom prípade ide\no „Zásah do základného neodňateľného ústavou garantovaného práva občana spĺňa kritériá\no zásahu do materiálneho jadra ústavy, čo nie je prípustné zmeniť ani ústavným zákonom\n(PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 21/2014).“.\n35. Na základe argumentácie uvedenej v tejto časti návrhu na začatie konania sa navrhovatelia\ndomáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.\n3.11. K namietanému nesúladu čl. XI zákona o reforme súdnictva novelizujúceho zákon\no prokurátoroch v časti týkajúcej sa bodu 3 v znení „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4\nv znení „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5 v znení „V § 103 sa vypúšťa odsek 5“,\nbodu 6 v znení „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“ a bodu 8, ktorým sa § 131 tohto zákona\ndoplnil o odsek 4, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí\nprokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy\n36. Prostredníctvom napadnutých ustanovení došlo k reštrikčným zásahom do materiálneho\nzabezpečenia prokurátorov (v častiach týkajúcich sa nároku na odmenu za lektorskú činnosť podľa\nzrušeného § 80 ods. 3, zrušenia odmeny ako súčasti platu prokurátora podľa zrušeného ustanovenia\n§ 93 ods. 1 písm. d), a v tejto súvislosti aj zrušenie § 103 ods. 5 upravujúceho spôsob vyplácania\nodmeny a § 115 upravujúceho pravidlá priznávania odmeny, ako aj skrátenia obdobia nároku\nna príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému podľa § 131 ods. 4, pozn.).\nNavrhovatelia v rámci tejto časti návrhu odkazujú na svoju argumentáciu vzťahujúcu sa\nna namietanú neústavnosť reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov (k tomu bod\n3.7. tohto uznesenia), poukazujúc na porovnateľné postavenie a úlohy sudcov a prokurátorov\nv štruktúre organizácie verejnej moci.\n37. Na základe argumentácie uvedenej v tejto časti návrhu na začatie konania sa navrhovatelia\ndomáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že zrušenie § 80 ods. 3, § 93 ods. 1 písm. d), § 105 ods. 5\n\n13\n\na § 115 zákona o prokurátoroch a jeho doplnenie o § 131 ods. 4 nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy.\n38. Na základe argumentácie uvedenej v odôvodnení návrhu na začatie konania, ktorej podstatné\nčasti boli premietnuté do bodov 3.1. až 3.11. tohto uznesenia, navrhovatelia navrhujú, aby ústavný\nsúd o ich návrhu takto rozhodol:\n«1. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. v čl. I. bod 18 o vypustení časti pôvodného textu čl. 136 ods. 3\nústavy v znení „ústavný súd dáva súhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora“ nie\nje v súlade s čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 150 Ústavy SR.\n2. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. v čl. I. bod 21 čl. 141a ods. 1 v znení „Súdna rada Slovenskej\nrepubliky je ústavným orgánom sudcovskej legitimity“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2\nÚstavy SR.\n3. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. čl. I. bod 21 čl. 141a ods. 3 veta druhá v znení „Za člena Súdnej\nrady SR podľa ods. 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“, nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR.\n4. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. čl. I bod 21 čl. 141a ods. 5 druhá veta v znení „Predsedu Súdnej\nrady SR a člena Súdnej rady SR možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“\nnie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR.\n5. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. čl. I. bod 29 čl. 148 ods. 1 ústavy druhá veta v znení „Súhlas\nsudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to nevyhnutné pre zabezpečenie\nvýkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení\ns čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.\n6. Ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. čl. I. bod 30 čl. 148 ods. 4 v znení „Za právny názor vyjadrený\npri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku\nich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu\ntým nie je dotknutá“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSR.\n7. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n(o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR čl. XIV. bod 2 v znení\n„v § 3 ods. 2 sa vypúšťa slovo „spravidla“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1,\nčl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR.\n8. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n(o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR čl. XIV. bod 38 v znení\n- § 27ha ods. 3 písm. d), § 27ha ods. 6 v znení „a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov,\nnajviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ nie sú v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5\nv spojení čl. 50 ods. 2, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\nčl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu\nč. 1 Dohovoru.\n9. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n(o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich čl. VIII.\nbod 45 v znení „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 49 - § 93 ods. 3, ktorý znie: Príplatok\nk náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak\nnajdlhšie po dobu 60 dní“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 144\nods. 1 Ústavy SR.\n\n14\n\n10. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 385/2000 Z. z. čl. VIII. bod 79 - § 151zf\nods. 3, 4 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.\n11. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona zák. č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch\na právnych čakateľoch prokuratúry čl. XI. bod 3 v znení „v § 80 sa vypúšťa ods. 3“, bod 4 v znení\n„v § 93 ods. 1 sa vypúšťa písm. d)“, bod 5 v znení „v § 103 sa vypúšťa ods. 5“, bod 6 v znení\n„§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 6 v znení „§ 131 sa dopĺňa ods. 4, ktorý znie: „Príplatok\nk náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti,\navšak najdlhšie po dobu 60 dní“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 149\nÚstavy SR.»\n39. K petitu obsiahnutému v citovanom znení v návrhu na začatie konania formulovanom\nnavrhovateľmi ústavný súd poznamenáva, že v záujme zabezpečenia jeho zrozumiteľnosti\na odstránenia v ňom obsiahnutých nepresností bolo potrebné na účely predbežného prerokovania\nuskutočniť jeho precizovanie, ktoré bolo premietnuté do záhlavia tohto uznesenia, ako aj jeho\nodôvodnenia.\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n40. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná\nrada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu\nna začatie konania. Vychádzal pritom z čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56\nods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom\npredbežného prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie\nkonanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n41. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia\npodali návrh ako subjekt, ktorý je k tomu procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)\nústavy [pozri tiež § 74 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy č. 1 k návrhu, v zmysle ktorej\nnavrhovatelia podpísali samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 32 poslancov\nnárodnej rady. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že podmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy,\naby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, bola v prerokúvanej veci splnená.\nZároveň je skupina poslancov riadne zastúpená právnym zástupcom.\n42. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina poslancov\nv súlade s § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako účastníka konania, proti ktorému\nnávrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnuté ustanovenia justičnej novely ústavy\na zákona o reforme súdnictva prijala. V návrhu nie je ako vedľajší účastník konania označená vláda,\nzastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá je však v zmysle § 76 zákona\no ústavnom súde ex lege vedľajším účastníkom konania o súlade právnych predpisov. Z tejto\nskutočnosti bude ústavný súd vychádzať v ďalšom priebehu konania.\n\n15\n\n43. Z obsahu návrhu na začatie konania ďalej vyplýva, že sú splnené aj požiadavky ustanovené\nv § 39 v spojení s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu označili jednotlivé\nustanovenia justičnej novely ústavy a zákona o reforme súdnictva, ktorých nesúlad s ústavou\na kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami namietajú, a uviedli dôvody, ktoré ich viedli\nk pochybnostiam o ich súlade s konkrétnymi článkami ústavy, medzinárodného paktu, dohovoru\na dodatkového protokolu.\n44. Návrh skupiny poslancov možno z vecného hľadiska rozdeliť na dve časti. V rámci prvej časti\nnamietajú nesúlad špecifikovaných ustanovení justičnej novely ústavy s označenými ustanoveniami\nústavy ako kľúčového referenčného právneho predpisu (body 1 až 6 petitu). Do druhej časti návrhu\nmožno zaradiť všetky ďalšie body petitu (7 až 11), prostredníctvom ktorých sa navrhovatelia\ndomáhajú, aby ústavný súd rozhodol o nesúlade označených ustanovení zákona o reforme súdnictva\ns referenčnými ustanoveniami ústavy, medzinárodného paktu, dohovoru a dodatkového protokolu.\n45. Vzhľadom na rôznorodosť záverov, ktoré sa už na prvý pohľad ponúkajú z bodov 1 až 6 petitu\na bodov 7 až 11, ústavný súd považoval za potrebné predbežne prerokovať najprv body 1 až 6 petitu\ntýkajúce sa namietaného nesúladu napadnutých ustanovení justičnej novely ústavy s označenými\nustanoveniami ústavy a následne sa zaoberať zvyšnou časťou návrhu skupiny poslancov (body 7\naž 11 petitu).\nII.1. Predbežné prerokovanie častí návrhu na začatie konania, ktoré sa týkajú namietaného\nnesúladu napadnutých ustanovení ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, s označenými\nustanoveniami ústavy\nII.1.1. Základné teoretické východiská\n46. Z bodov 1 až 6 navrhovaného petitu vyplýva, že skupina poslancov namieta nesúlad\noznačených ustanovení justičnej novely ústavy s označenými ustanoveniami ústavy. V súvislosti\ns touto skutočnosťou je nevyhnutné, aby sa ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní vysporiadal\nso vzťahom tejto časti návrhu k čl. 125 ods. 4 druhej vety ústavy, podľa ktorého „Ústavný súd\nnerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou.“.\n47. K uplatňovaniu ustanovenia druhej vety čl. 125 ods. 4 ústavy sa ústavný súd už autoritatívne\nvyjadril v uznesení č. k. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022, ktorým pri predbežnom prerokovaní\nodmietol pre nedostatok svojej právomoci návrh skupiny 30 poslancov národnej rady vo veci\nnamietaného nesúladu druhej vety čl. 125 ods. 4 ústavy s čl. 1, čl. 124, čl. 125 písm. a) a čl. 152\nods. 4 ústavy. Z argumentácie navrhovateľov vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2022 vyplynulo,\nže čl. 125 ods. 4 druhá veta neprípustným spôsobom zasahuje do materiálneho jadra ústavy.\nÚstavný súd sa s touto argumentáciou navrhovateľov nestotožnil, a preto pri predbežnom\nprerokovaní ich návrh odmietol pre nedostatok svojej právomoci.\n48. Uznesenie č. k. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022, ktoré predstavuje základné východisko\npre predbežné prekovanie prvej časti prerokúvaného návrhu skupiny poslancov, je založené na\ntýchto kľúčových tézach:\n48.1. Ústavný súd v bode 21 označeného uznesenia zdôraznil, že „... naďalej zotrváva na doktríne\nmateriálneho jadra ústavy, inkorporujúceho otázky základných, najmä ľudských práv a otázky\n16\n\nzákladných princípov demokratického a právneho štátu (PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 21/2014,\nPL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2021)...“, z ktorej vyplýva, že ústavodarca (národná rada) „nie je... ako\nsúčasť ustanovenej (nie pôvodnej ustanovujúcej) moci absolútnym suverénom a je obmedzený\nzákladným ústavným rámcom, vytvoreným už pri prijatí ústavy (k tomu porovnaj napr.\nč. k. PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla 2021, body 139 až 141)“.\n48.2. Vyjadrujúc kompetenčný rešpekt k napadnutému ustanoveniu druhej vety čl. 125 ods. 4\nústavy, ústavný súd konštatoval, že „inštitucionálnu kontrolu nad národnou radou v oblasti ústavnej\nnormotvorby“ nemôže „v bežnom ponímaní (bez výnimočných okolností)“ považovať za súčasť\nmateriálneho jadra ústavy (bod 26 označeného uznesenia).\n48.3. Ústavný súd však dikciu v tomto konaní napadnutého ustanovenia druhej vety čl. 125 ods. 4\nústavy, podľa ktorého „... nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou“, akceptoval len\ns výhradou, v zmysle ktorej „jeho osobitné postavenie ako nezávislého ochrancu ústavnosti podľa\nčl. 124 ústavy by mohlo generovať ochranu materiálneho jadra ústavy v prípade extrémneho zásahu\ndoň. Za takýto zásah možno považovať narušenie materiálneho jadra ústavy s intenzitou meniacou\ncharakter Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu“ (bod 27 označeného\nuznesenia). V načrtnutých súvislostiach ústavný súd podčiarkol, že „na obsahovo extrémny postup\nústavodarcu (nie však v pozícii absolútneho suveréna) pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti tvorby\nústavných zákonov, znamenajúci negáciu bazálnych ústavných hodnôt a princípov, by ústavný súd\nnemohol reagovať inak ako výkladom svojej pôsobnosti podľa čl. 125 ods. 4 ústavy adekvátne\nzohľadňujúcim generálne kompetenčné zmocnenie ústavného súdu obsiahnuté v čl. 124 ústavy...“.\n49. Rozvíjajúc kľúčové tézy, na ktorých je založené uznesenie č. k. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022,\nústavný súd poznamenáva, že ustanovenie druhej vety čl. 125 ods. 4 ústavy vo svojej podstate\nsubjekty oprávnené iniciovať kvalifikovaným spôsobom konanie o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy nabáda k zdržanlivosti pri napádaní nesúladu ústavných zákonov, ich\nčastí alebo ich jednotlivých ustanovení s ústavou. V praxi však napriek tomu nemožno vylúčiť, že\noprávnené subjekty doručia ústavnému súdu návrh, ktorým sa budú domáhať vyslovenia nesúladu\nústavných zákonov s ústavou. Zotrvávajúc na východiskách uvedených v uznesení\nč. k. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022 (koncentrovane vyjadrených v predchádzajúcom bode tohto\nuznesenia), ústavný súd pro futuro uvádza, že návrhy na začatie konania, ktorých predmetom bude\nnamietaný nesúlad ústavných zákonov s ústavou, bude s rešpektom k národnej rade ako\nodvodenému ústavodarcovi v zásade odmietať už pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku\nsvojej právomoci s výnimkou tých, pri ktorých preskúmavaní zistí, že neprípustným spôsobom\nzasahujú do materiálneho jadra ústavy.\n50. Praktické uplatnenie postupu načrtnutého v predchádzajúcom bode tohto uznesenia vyžaduje,\naby ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní návrhov na začatie konania, prostredníctvom ktorých\nsa navrhovatelia domáhajú vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení ústavného zákona\ns ústavnými normami, ktoré podľa ich názoru tvoria materiálne jadro ústavy, aspoň rámcovo\npreskúmal, či napadnutým ústavným zákonom, jeho časťou alebo jednotlivým ustanovením\nnedochádza (nemôže dôjsť) k neprípustnému zásahu do materiálneho jadra ústavy, a tento svoj\nzáver aj primerane odôvodnil. Rešpektujúc toto východisko, ústavný súd rámcovo preskúmal, či\nnapadnuté ustanovenia justičnej novely ústavy nezasahujú neprípustným spôsobom do materiálneho\njadra ústavy s intenzitou meniacou charakter Slovenskej republiky ako demokratického a právneho\n\n17\n\nštátu (PL. ÚS 8/2022, bod 27), a dospel v tejto súvislosti k nižšie uvedeným záverom (pozri body\n51 až 80).\nII.1.2. K namietanému nesúladu čl. I bodu 18 justičnej novely ústavy, ktorým bola\nz pôvodného znenia čl. 136 ods. 3 ústavy vypustená prvá veta v znení „Ústavný súd dáva\nsúhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora“, s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2,\nčl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 150 ústavy\n51. Navrhovatelia namietajú, že vypustenie prvej vety čl. 136 ods. 3 ústavy z ústavného textu,\nku ktorému došlo prostredníctvom justičnej novely ústavy, je v rozpore s materiálnym jadrom\nústavy, ktorého obsah je podľa nich premietnutý do čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1,\nčl. 144 ods. 1 a čl. 150 ústavy. Podľa ich názoru došlo vypustením citovanej vety z ústavného textu\nk neprípustnému zásahu do nezávislosti súdnej moci, v ktorá je výrazom deľby moci.\n52. Prvá veta čl. 136 ods. 3 ústavy sa stala súčasťou ústavného textu na základe novelizácie ústavy\nuskutočnenej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., pričom v osobitnej časti dôvodovej správy k tejto\nústavnej novele bolo rozšírenie ústavného textu o citovanú vetu odôvodnené takto: „Navrhuje sa\nrozšíriť pôsobnosť ústavného súdu vydávať súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby na\nvšetkých sudcov všeobecných súdov v súvislosti s novo navrhovaným spôsobom ustanovovania\nsudcov i potrebou dôslednejšieho premietnutia zásady deľby moci medzi jednotlivé ústavné orgány\n(podľa platnej ústavnej úpravy dával ústavný súd súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby\nlen na predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu). Obdobne sa navrhuje, aby ústavný súd\nrozhodoval o vydaní súhlasu na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby generálneho prokurátora.\nPotreba takejto ústavnej úpravy vyplýva okrem iného aj z monokratickej výstavby orgánov\nprokuratúry, ktorá by mohla v praxi spôsobiť praktickú nestíhateľnosť generálneho prokurátora.“\n(ptč. 643, II. volebné obdobie národnej rady).\n53. V dôvodovej správe k justičnej novele ústavy (ptč. 270, VIII. volebné obdobie národnej rady)\nbolo vypustenie prvej vety textu čl. 136 ods. 3 ústavy odôvodnené takto: „Aj v kontexte toho, že\ns účinnosťou od 1. septembra 2014 došlo k zrušeniu právnej úpravy udeľovania súhlasu ústavného\nsúdu so začatím trestného stíhania voči sudcom a generálnemu prokurátorovi, sa javí právna\núprava udeľovania súhlasu so vzatím do väzby v prípade uvedených ústavných činiteľov ako\nhistoricky prekonaná. Treba mať na pamäti aj to, že o vzatí do väzby vždy rozhoduje súd,\nčo vyplýva z čl. 17 ods. 5 ústavy. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy sa bude naďalej vzťahovať aj\nna sudcov všeobecných súdov, rovnako aj na generálneho prokurátora. V praxi to bude znamenať,\nže o vzatí sudcu alebo generálneho prokurátora do väzby bude rozhodovať ten súd, ktorý je\npríslušný na konanie a rozhodovanie v prípravnom konaní, t. j. okresný súd alebo Špecializovaný\ntrestný súd. Proti rozhodnutiu o vzatí do väzby je prípustný opravný prostriedok, a teda je\nzabezpečený aj prieskum rozhodnutia prvostupňového súdom vyššieho stupňa. Ak rozhodnutie\no vzatí do väzby sudcu alebo generálneho prokurátora, resp. proces, ktorý mu predchádzal,\nzasahujú do základných práv a slobôd dotknutých osôb spôsobom, ktorý nie je v súlade s ústavným\nporiadkom prípadne medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, je\nprípustná sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, a teda aj prieskum ústavnosti...“\n54. Ústavný súd nespochybňuje, že odňatím pôsobnosti vyslovovať súhlas so vzatím do väzby\nsudcu a generálneho prokurátora nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti došlo\n\n18\n\nk reštriktívnemu zásahu do procesných garancií nezávislosti sudcov a tiež generálneho prokurátora,\nnie však k samotnému spochybneniu princípu nezávislosti súdnej moci a v tejto súvislosti ani\nk spochybneniu princípu deľby moci, ktoré tvoria súčasť materiálneho jadra ústavy (pozri nález\nč. k. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, bod 171). Ústavný súd preto nemá dôvod na to, aby\nvypustenie textu prvej čl. 136 ods. 3 ústavy z ústavného textu hodnotil ako extrémny postup\nodvodeného ústavodarcu, ktorý by indikoval potrebu jeho mimoriadneho zásahu v záujme ochrany\nmateriálneho jadra ústavy, načrtnutý v uznesení č. k. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022 (bod 27).\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť návrhu skupiny\nposlancov s rešpektom k ustanoveniu druhej vety čl. 125 ods. 4 ústavy pre nedostatok svojej\nprávomoci.\nII.1.3. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy, ktorým sa ustanovilo\nnové znenie čl. 141a ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Súdna rada Slovenskej republiky je\nústavným orgánom sudcovskej legitimity“, s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\n55. Navrhovatelia namietajú nesúlad justičnou novelou ústavy zavedenej ústavnej definície súdnej\nrady, ktorá je podľa ich tvrdenia v rozpore s materiálnym jadrom ústavy z (zjednodušene) dôvodu,\nže neobsahuje prívlastok „nezávislý“, čím „likviduje pôvodný základný zámer ústavodarcu z roku\n2000 (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.) na posilnenie inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci\nod ostatných orgánov verejnej moci...“.\n56. K zriadeniu súdnej rady došlo na základe novelizácie ústavy uskutočnenej ústavným zákonom\nč. 90/2001 Z. z. Odvodený ústavodarca v dôvodovej správe k tomuto ústavnému zákonu odôvodnil\nzriadenie súdnej rady okrem iného potrebou reálne naplniť ústavnú zásadu nezávislosti a oddelenia\nvýkonu súdnej moci od iných orgánov štátu, odvolávajúc sa pritom na požiadavky „...\nOdporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13\noktóbra 1994 na nezávislosť orgánu zodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej\nsprávy.“.\nV súvislosti s citovaným treba však poznamenať, že v označenom odporúčaní Rady Európy sa\nčlenským štátom síce na účely rozhodovania o personálnych otázkach sudcov prednostne odporúča\nzriadenie súdnych rád, ale zároveň sa tam uvádza, že sa akceptujú aj iné systémy rozhodujúce\no personálnych otázkach sudcov, t. j. systémy bez súdnej rady (osobitný orgán typu súdnej rady\nneexistuje napr. v Českej republike, pozn.). Na požiadavke obligatórneho zriadenia súdnej rady ako\norgánu legitimizujúceho sudcov netrvá ani Benátska komisia, aj keď štátom, ktoré to ešte neurobili,\nodporúča, aby „... zvážili zriadenie nezávislej súdnej rady alebo podobného orgánu“ [pozri bod 32\nSprávy o nezávislosti súdneho systému. Nezávislosť sudcov, prijatej na 82. plenárnom zasadnutí\n(Benátky 12. – 13. marca 2010)]. Z toho možno vyvodiť, že požiadavku zriadenia ústavného orgánu\ntypu súdnej rady nemožno v podmienkach Slovenskej republiky vyvodiť ani z princípu uznávania\na dodržiavania medzinárodných záväzkov deklarovaného v čl. 1 ods. 2 ústavy.\n57. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa\nzriadenia, ústavného postavenia, kreovania a pôsobnosti súdnej rady nemožno zahrnúť\npod materiálne jadro slovenskej ústavy. Platí to aj o čl. 141a ods. 1 ústavy obsahujúcom ústavnú\ndefiníciu súdnej rady, ku ktorej úplnosti možno mať síce výhrady, ale nemožno spochybniť, že\nvyjadruje kľúčovú funkciu súdnej rady, ktorou je legitimovanie sudcov k výkonu sudcovskej\nfunkcie. Ústavný súd preto aj túto časť návrhu skupiny poslancov pri predbežnom prerokovaní\n19\n\nodmietol pre nedostatok svojej právomoci. Nad rámec tohto záveru považuje za potrebné zdôrazniť,\nže ním nijako nespochybňuje opodstatnenosť existencie a poslania súdnej rady v ústavnom systéme\nSlovenskej republiky, naopak, vyjadruje rešpekt k jej činnosti, ktorá predstavuje významnú\ngaranciu reálnej ochrany ústavného princípu nezávislosti sudcov.\nII.1.4. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy v časti týkajúcej sa textu\nčl. 141a ods. 3 ústavy za bodkočiarkou „... za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa\nodseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom“ s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\n58. Napadnutým čl. 141a ods. 3 ústavy v časti textu za bodkočiarkou sa explicitne v ústavnom texte\nustanovilo pravidlo, podľa ktorého môžu národná rada, prezident a vláda ustanoviť za členov súdnej\nrady len osoby, ktoré nie sú sudcami. Podľa navrhovateľov je toto pravidlo v nesúlade\nso základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré garantuje každému prístup k verejnej funkcii\nza rovnakých podmienok, pričom jeho uplatnením zároveň dochádza k diskriminácii sudcov\npri prístupe k funkcii člena súdnej rady.\n59. Aj v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd\nv prvom rade konštatuje, že pre jej odmietnutie pre nedostatok právomoci postačuje zopakovať\nzáver uvedený v bode 23 tohto uznesenia, v zmysle ktorého žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa\nkreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy.\n60. Nad rámec tohto záveru ústavný súd nesúhlasí s argumentáciou skupiny poslancov, že\nnapadnuté ustanovenie ústavy nie je v súlade so základným právom každého na prístup k verejnej\nfunkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Ide totiž o odvodeným ústavodarcom\nustanovený spôsob kreovania súdnej rady, ktorého účelom bolo zabrániť justičnému korporativizmu\na izolácii sudcovskej moci. Túto skutočnosť podčiarkol aj ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 2/2012\nz 19. novembra 2015, v ktorom uviedol, že «Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž súdna rada\nmôže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“», a prihovoril sa\nza „zavedenie takej vhodnej ústavnej praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni\njustičnému korporativizmu a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti“.\n61. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti tiež na postoj Benátskej komisie, podľa ktorej „by\nsúdna rada mala mať pluralitné zloženie s tým, že jej podstatnú časť, ak nie väčšinu, by tvorili\nsudcovia. S výnimkou pre ex offo členov by boli títo sudcovia volení alebo vymenovaní ostatnými\nsudcami.“ [pozri bod 32 Správy o nezávislosti súdneho systému. Nezávislosť sudcov, prijatej\nna 82. plenárnom zasadnutí (Benátky 12. – 13. marca 2010)].\n62. Zohľadňujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že aj po schválení napadnutého ustanovenia\njustičnej novely ústavy zloženie súdnej rady zodpovedá požiadavkám formulovaným Benátskou\nkomisiou a zdôrazňuje, že súdna rada bola «zriadená za účelom diverzifikácie zdrojov legitimity\nsudcov. V záujme toho, aby legitimitu sudcom nedávali iba sudcovia, ale ani výlučne politici, či\nobčania bol vytvorený model „deväť plus deväť“, ktorý znamená, že deviatich členov tejto rady\nvolia spomedzi seba sudcovia a ďalších deviatich po troch vláda, prezident a parlament»\n(SVÁK, J. Súdna moc a moc sudcov na Slovensku (tézy inauguračnej prednášky). Právny obzor,\nroč. 89, 2006, č. 1, s. 8 – 9). V nadväznosti na už uvedené považuje za vhodné poukázať aj\nna osobitnú časť dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z., v ktorej sa paritné\n20\n\nzloženie súdnej rady (zo sudcov a nesudcov) odôvodňuje aj tým, že „prispeje k zabezpečeniu\nvšestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu prípadnej jednostrannosti a presadzovaní\npartikulárnych záujmov v rozhodovaní Súdnej rady Slovenskej republiky“ (ptč. 543, II. volebné\nobdobie národnej rady).\n63. Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť návrhu skupiny poslancov pri predbežnom\nprerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.\nII.1.5. K namietanému nesúladu čl. I bodu 21 justičnej novely ústavy, prostredníctvom\nktorého sa čl. 141a ods. 5 ústavy doplnil o druhú vetu, ktorá znie „Predsedu, podpredsedu\na člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia\nkedykoľvek odvolať“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy\n64. Navrhovatelia, vychádzajúc z rešpektu k ústavného princípu nezávislosti orgánov súdnej moci,\ntvrdia, že explicitným ustanovením oprávnenia odvolať predsedu, podpredsedu a členov súdnej\nrady pred uplynutím ich päťročného funkčného obdobia dochádza k zásadnej zmene ústavnej\nrovnováhy v rámci ústavného princípu deľby moci, ktorá preukazuje „zámer zmeniť súdnu radu\nz odborného orgánu na politický orgán, t. j. o politizáciu justície neakceptovateľnou ingerenciou\nvýkonnej i zákonodarnej moci do chodu nezávislej súdnej moci...“.\n65. Aj vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu druhej vety čl. 141a ods. 5 ústavy ústavný súd,\npoukazujúc na bod 57 tohto uznesenia, konštatuje, že žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa\nkreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy, pričom táto skutočnosť sama osebe\nzakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti návrhu skupiny poslancov pre nedostatok právomoci\nústavného súdu.\n66. Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že aj v pôvodnom texte čl. 141a ods. 1 ústavy\nsa výslovne ustanovovalo oprávnenie sudcov, národnej rady, prezidenta a vlády odvolávať nimi\nustanovených členov súdnej rady z funkcie pred skončením ich funkčného obdobia, pričom\nnapadnuté ustanovenie justičnej novely ústavy túto skutočnosť v záujme nastolenia právnej istoty\nlen akcentuje slovným spojením „... kedykoľvek pred uplynutím ich funkčného obdobia“. Ústavný\nsúd považuje za neodôvodnenú obavu navrhovateľov založenú na tvrdení, že zvýraznením\noprávnenia odvolávať členov súdnej rady kedykoľvek v priebehu ich funkčného obdobia\nústavodarca zavádza neakceptovateľnú ingerenciu výkonnej i zákonodarnej moci do chodu\nnezávislej súdnej moci, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že polovicu členov súdnej rady tvorenú\nsudcami budú môcť odvolať z funkcie (napr. z dôvodu straty dôvery) len sudcovia, t. j. vplyv\norgánov zákonodarnej a výkonnej moci sa napadnutým ustanovením druhej vety čl. 141a ods. 5\nústavy na fungovanie súdnej rady nijakým spôsobom nezvyšuje.\n67. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že súdnu radu bez ohľadu na skutočnosť, že jej ústavná\núprava je lokalizovaná do VII. hlavy ústavy označenej nadpisom „Súdna moc“, nemožno\npovažovať za štandardný orgán súdnej moci, keďže nedisponuje sudcovskou právomocou.\n\n21\n\nII.1.6. K namietanému nesúladu čl. I bodu 29 justičnej novely ústavy, prostredníctvom\nktorého sa text čl. 148 ods. 1 ústavy doplnil o druhú vetu, ktorá znie „Súhlas sudcu\ns preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie\nriadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení\ns čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy\n68. Podľa navrhovateľov dochádza napadnutým doplnením čl. 148 ods. 1 ústavy o druhú vetu\nk neprípustnému zásahu do zásady nepreložiteľnosti sudcov.\n69. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti návrhu skupiny poslancov poznamenáva, že požiadavka\nnepreložiteľnosti sudcov na iný súd bez ich súhlasu nebola súčasťou pôvodného textu ústavy.\nNemožno však prehliadať, že požiadavku nepreložiteľnosti sudcov na iný súd možno nepriamo\nvyvodiť z princípu nezávislosti súdov a sudcov, ktorý bol explicitne zakotvený už v pôvodnom\nznení čl. 141 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Zásada nepreložiteľnosti sudcov sa stala\nexplicitnou súčasťou ústavného textu až na základe novelizácie ústavy uskutočnenej ústavným\nzákonom č. 90/2001 Z. z., prostredníctvom ktorej sa v čl. 148 ods. 1 ústavy ustanovil text „Sudcu\nmožno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho\nsenátu.“. Citovaný text tvorí naďalej súčasť čl. 148 ods. 1 ústavy a platí aj v súčasnosti v zásade\nv rovnakom znení (slová „rozhodnutia disciplinárneho senátu“ boli nahradené slovným spojením\n„disciplinárneho rozhodnutia“, pozn.). Prostredníctvom justičnej novely ústavy však bol čl. 148\nods. 1 ústavy doplnený o vetu napadnutú návrhom skupiny poslancov. Z jej textu vyplýva, že sudcu\nmožno bez jeho súhlasu preložiť na iný súd nielen na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu,\nale aj z dôvodu „zabezpečenia riadneho výkonu súdnictva“. Z dôvodovej správy k justičnej novele\nústavy vyplýva, že pod týmto slovným spojením treba rozumieť dôvod spočívajúci v zmenách\nv sústave súdov, ktoré môžu byť vyvolané rôznymi okolnosťami, pričom zmeny v organizácii\nsúdov sú v zásade v dispozícii zákonodarnej moci.\n70. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že nepreložiteľnosť sudcu (na iný súd)\nnemožno považovať za absolútny a neprekročiteľný ústavný princíp, ale ústavnú zásadu, ktorá\npripúšťa v odôvodnených prípadoch určité výnimky. Z uvedeného dôvodu ustanovenie\nodôvodnených výnimiek zo zásady nepreložiteľnosti sudcov v žiadnom prípade nemožno\nkvalifikovať ako neprípustný zásah do materiálneho jadra ústavy.\n71. V prospech uvedeného záveru ústavného súdu sa v podstate prikláňajú aj navrhovatelia, podľa\nktorých nie je v rozpore s požiadavkou nepreložiteľnosti sudcu, ak sa sudca preloží na iný súd\npri zmene sústavy súdov. Za neprípustné však považujú to, že napadnuté ustanovenie ústavy\nnevylučuje, že v súvislosti so zmenou sústavy súdov by mohlo dôjsť k preloženiu „sudcu bez jeho\nsúhlasu na súd nižšieho stupňa...“. K tejto argumentácii skupiny poslancov ústavný súd\npoznamenáva, že justičnou novelou ústavy schválené znenie druhej vety čl. 148 ods. 1 ústavy\npodmieňuje preloženie sudcov na iný súd v súvislosti s reorganizáciou sústavy súdov požiadavkou\n„nevyhnutnosti“ a zároveň podčiarkuje, že v zmysle textu za bodkočiarkou má podrobnosti\no zásahu do zásady nepreložiteľnosti sudcov ustanoviť zákon, ktorý podlieha ústavnému prieskumu\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Inými slovami, platný ústavný text garantuje ústavnému súdu\nmožnosť nespochybniteľným postupom eliminovať prípadné zásahy do zásady nepreložiteľnosti\nsudcov, ktoré by mohli spochybňovať ústavný princíp nezávislosti súdov a sudcov, ktorý v zmysle\n\n22\n\nnálezu č. k. PL. ÚS 21/2014 Z. z. z 30. januára 2019 (body 141 a 171) patrí do implicitného\nmateriálneho jadra ústavy.\n72. Z uvedených dôvodov aj túto časť návrhu skupiny poslancov ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.\nII.1.7. K namietanému nesúladu čl. I bodu 29 justičnej novely ústavy, prostredníctvom\nktorého sa ustanovilo nové znenie čl. 148 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Za právny názor\nvyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať,\na to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin;\ndisciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1\na čl. 144 ods. 1 ústavy\n73. V tejto časti svojho návrhu navrhovatelia tvrdia, že novým znením čl. 148 ods. 4 ústavy, ktoré\nsa súčasťou ústavného textu stalo na základe justičnej novely ústavy, došlo k neprípustnému zásahu\ndo princípu nezávislosti súdnej moci. Argumentujúc aj judikatúrou ústavného súdu a stanoviskom\nBenátskej komisie, navrhovatelia zdôrazňujú, že zámer zrušiť sudcovskú imunitu predstavuje\nneakceptovateľný zásah do jednej zo základných záruk sudcovskej nezávislosti a tým aj súdnej\nnezávislosti. Podľa skupiny poslancov došlo napadnutou ústavnou úpravou k výraznému zúženiu\nrozsahu sudcovskej imunity oproti pôvodnej ústavnej úprave. Navyše, z napadnutej ústavnej úpravy\nvyplýva, že imunita sudcov všeobecných súdov za rozhodovanie je v aktuálne platnom znení ústavy\nupravená rozdielne než materiálna imunita poslancov národnej rady a sudcov ústavného súdu,\nčo podľa navrhovateľov zakladá neprípustnú diskrimináciu sudcov všeobecných súdov.\nArgumentácia navrhovateľov vyúsťuje do záveru, podľa ktorého „Návrh na vypustenie pôvodného\ntextu čl. 148 ods. 4 ústavy z Ústavy SR (nahradenie novým textom) je neakceptovateľným zásahom\ndo materiálneho jadra ústavy, ktoré nie je prípustné ani ústavným zákonom (porušenie princípu\ndeľby mocí, ústavnej rovnováhy, nezávislosti súdnictva a sudcov).“.\n74. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumentáciu navrhovateľov, v zmysle ktorej\nmateriálna (funkčná) imunita sudcov za rozhodovanie predstavuje jednu zo základných záruk\nsudcovskej nezávislosti. Naopak, považuje za potrebné argumentáciu skupiny poslancov rozvinúť\nkonštatovaním, že materiálna (funkčná) imunita sudcov za rozhodovanie tvorí integrálnu súčasť\nsudcovskej nezávislosti, ktorá, ako už bolo uvedené, patrí v súlade s doterajšou judikatúrou\nústavného súdu do implicitného materiálneho jadra slovenskej ústavy. Zároveň však pripomína, že\nvo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že «Súdna ani sudcovská nezávislosť nie je absolútna.\nExistujú významné verejné záujmy, s ktorými nezávislosť súdnej moci musí byť v spravodlivej\nrovnováhe. „... privilégium sudcovskej nezodpovednosti nemôže byť cenou, ktorú spoločnosť\nobetuje pre sudcovskú nezávislosť“ [Cappelletti, M. Quis custodiet ipsos custodes? In: Le pouvoirs\ndes juges. Paris : ECONOMICA 1990. s. 131 (nález č. k. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, bod\n116]. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 uviedol, že nezávislosť súdov... ani\nnezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou neobmedzenou a samoúčelnou, keďže sa\nposkytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva.».\n75. V nadväznosti na záver vyslovený v predchádzajúcom bode tohto uznesenia ústavný súd\nzdôrazňuje, že nie každý reštriktívny zásah do materiálnej (funkčnej) imunity sudcov treba\npovažovať za neprípustný zásah do ústavného princípu sudcovskej nezávislosti, a teda zásah\n\n23\n\ndo implicitného materiálneho jadra ústavy. Naopak, ak sa aj po reštrikčnom zásahu odvodeného\nústavodarcu do sudcovskej imunity zachová jej podstata a zmysel, neexistuje dôvod na to, aby\nústavný súd aktivoval svoju mimoriadnu právomoc chrániť materiálne jadro.\n76. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sa v zásade stotožňuje s tvrdením\nnavrhovateľov, že justičnou novelou ústavy uskutočnená „Zmena úpravy imunity výrazne znižuje\nstupeň (rozsah) imunity garantovanej podľa pôvodnej úpravy čl. 148 ods. 4...“. Aj preto považuje\nza potrebné starostlivo posúdiť, či novým znením čl. 148 ods. 4 ústavy došlo, resp. mohlo dôjsť\nk neprípustnému zásahu do podstaty a zmyslu sudcovskej imunity.\n77. V súvislosti s posudzovaním novej ústavnej úpravy sudcovskej imunity napadnutej návrhom\nskupiny poslancov ústavný súd poznamenáva, že materiálna (funkčná) imunita sudcov bola až\ndo roku 2014 upravená len na zákonnej úrovni a súčasťou ústavného textu sa stala až na základe\nnovelizácie ústavy uskutočnenej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. Paradoxne pritom vyznieva,\nže v dôvodovej správe k návrhu tejto novely ústavy (ptč. 821, VI. volebné obdobie národnej rady)\njej autori poukazujú na „pretrvávajúci neuspokojivý stav v súdnictve...“, ale v konečnom dôsledku\ndošlo práve touto ústavnou novelou k ústavnej fixácii materiálnej imunity sudcov všeobecných\nsúdov, a to v mimoriadne širokom rozsahu („Za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho\nsudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie“ – pôvodné znenie čl. 148 ods. 4\nústavy). Vychádzajúc z argumentácie navrhovateľov, nie je bez významu poukázať na skutočnosť,\nže novelizáciou ústavy uskutočnenou ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. zavedená materiálna\n(funkčná) imunita sudcov všeobecných súdov bola koncipovaná širšie než tým istým ústavným\nzákonom zavedená materiálna imunita sudcov ústavného súdu („Za rozhodovanie pri výkone\nfunkcie nemožno sudcu ústavného súdu trestne stíhať, a to ani po zániku jeho funkcie“ – nové a aj\ndosiaľ platné znenie čl. 136 ods. 1 ústavy). Doslovný výklad pôvodného znenia čl. 148 ods. 4\nústavy vylučoval nielen trestné, ale aj disciplinárne stíhanie sudcu za rozhodovanie, pričom\nz ústavného hľadiska bolo možné trestné alebo disciplinárne stíhanie sudcu všeobecného súdu\nspochybniť aj v prípade svojvoľného rozhodovania.\n78. Za okolností, keď v druhej polovici minulého desaťročia naďalej významne narastala nedôvera\nverejnosti voči orgánom súdnej moci a široko koncipovaná ústavná úprava imunity sudcov\nvšeobecných súdov začala byť významnou časťou spoločnosti vnímaná nie ako nevyhnutná\ninštitucionálna záruka nezávislosti justície, ale skôr ako zneužívané privilégium jednotlivých\nsudcov, sa javil minimálne na prvý pohľad opodstatnený reštrikčný zásah do platnej ústavnej\núpravy materiálnej imunity všeobecných sudcov o to viac, že justičná novela ústavy bola prijímaná\nv období, keď došlo k obvineniam viacerých sudcov. Odvodený ústavodarca tento reštrikčný zásah\nv dôvodovej správe k justičnej novele ústavy (ptč. 270, VIII. volebné obdobie národnej rady)\nodôvodnil okrem iného aj argumentáciou, podľa ktorej „doterajší čl. 148 ods. 4 nedôvodne vyníma\nsudcov z možnej zodpovednosti vyvodzovanej za svoje rozhodovanie. Aj sudca musí byť zodpovedný\nza svoje rozhodnutie tak disciplinárne, ako aj trestne, ak daným rozhodnutím pácha trestný čin.\nTakáto úprava sa nachádza aj v iných právnych poriadkoch (napr. trestný čin „ohýbania práva“\npodľa § 339 Trestného zákonníka Spolkovej republiky Nemecko). Imunita sudcu pri rozhodovaní sa\nmusí týkať len právneho názoru vyjadreného pri rozhodovaní veci za predpokladu, že sudca svoj\nzáver formuluje na základe riadneho uváženia argumentov a náležite ho vysvetlí. Frivolné\nrozhodovanie zložky moci, ktorá má aplikovať právne predpisy nemôže byť chránené, o to viac nie\nna ústavnej úrovni.“.\n24\n\n79. Aj pri zohľadnení citovanej argumentácie obsiahnutej v dôvodovej správe k justičnej novele\nústavy nemôže ústavný súd obísť bez povšimnutia skutočnosť, že prostredníctvom nového znenia\nčl. 148 ods. 4 ústavy sa v podstate zaviedla možnosť trestnoprávneho stíhania sudcov aj za právny\nnázor vyjadrený pri rozhodovaní, i keď len v prípade, ak ide o právny názor, ktorý je „frivolný,\nsvojvoľný, ničím nepodložený, ignorujúci znenie právnych predpisov a prípadne ich účel...\njudikatúru, právnu literatúru a pod.“ (z dôvodovej správy k justičnej novele ústavy, ptč. 270,\nVIII. volebné obdobie národnej rady). Zároveň je potrebné zvýrazniť, že ide o stíhanie sudcu\nza správanie (skutok), ktoré napĺňa skutkovú podstatu úmyselného trestného činu.\n80. Nové znenie čl. 148 ods. 4 ústavy nie je optimálne. Pre zaujatie meritórneho postoja k nemu je\nvšak podstatné, či napadnutý text umožňuje uplatnenie takej interpretácie čl. 148 ods. 4 ústavy,\nktoré je konformné s materiálnym jadrom ústavy. Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či\nnapadnuté ustanovenie umožňuje interpretáciu konformnú s materiálnym jadrom ústavy, upriamuje\npozornosť na tú časť jeho textu, z ktorej a contrario nespochybniteľne vyplýva, že za právny názor\nvyjadrený pri rozhodovaní možno sudcu alebo prísediaceho stíhať len vtedy, „... ak by tým bol\nspáchaný trestný čin“. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy čl. 49 ústavy, ktorý okrem iného\nustanovuje, že „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom...“, pričom prieskum\nústavnosti zákona tvorí štandardnú právomoc ústavného súdu ustanovenú v čl. 125 ods. 1 písm. a)\nústavy. Navyše, aj v prípade ústavne nekonformného výkladu a aplikácie skutkovej podstaty\nakéhokoľvek trestného činu, ktorý by umožňoval trestné stíhanie sudcu za právny názor vyjadrený\npri rozhodovaní, má právo posledného slova v rukách ústavný súd, keďže sudca trestne stíhaný\nza právny názor uplatnený pri rozhodovaní má k dispozícii efektívny právny prostriedok ochrany\nv podobe ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len\nústavný súd. Inými slovami, ústava poskytuje ústavnému súdu právne prostriedky, prostredníctvom\nktorých môže zabrániť takej interpretácii a aplikácii napadnutého čl. 148 ods. 4 ústavy, ktoré by\nboli v rozpore s materiálnym jadrom ústavy, a zabezpečiť tým dôsledne ochranu sudcovskej\nnezávislosti, ktorá tvorí integrálnu súčasť implicitného jadra ústavy. Za týchto okolností nie je\npotrebné, aby ústavný súd aktivoval svoju implicitnú právomoc vyvoditeľnú z čl. 124 ústavy\nvo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu nového znenia čl. 148 ods. 4 ústavy\ns materiálnym jadrom ústavy, keďže jej aktivácia musí mať charakter „ultima ratio“, t. j. môže byť\nuplatnená len vtedy, ak ústavný súd nemá k dispozícii iné právne prostriedky k efektívnej ochrane\nústavných hodnôt tvoriacich implicitné materiálne jadro ústavy. Ústavný súd preto aj túto časť\nnávrhu skupiny poslancov pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.\nII.2. Predbežné prerokovanie častí návrhu na začatie konania týkajúcich sa namietaného\nnesúladu napadnutých ustanovení zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n81. Z bodov 7 až 11 navrhovaného petitu vyplýva, že skupina poslancov namieta nesúlad\noznačených ustanovení zákona o reforme súdnictva, ktoré po vyhlásení tohto zákona v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky tvoria súčasť zákona o súdnej rade (body 7 a 8), zákona o sudcoch\na prísediacich (body 9 a 10) a zákona o prokurátoroch (bod 11).\n82. Dôvody namietaného nesúladu napadnutých ustanovení zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch\na prísediacich a zákona o prokurátoroch právnych noriem uvedené v návrhu skupiny poslancov\npovažuje ústavný súd za potrebné podrobiť meritórnemu prieskumu.\n25\n\n83. Vychádzajúc z bodov 6 až 8 tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že návrh v tejto časti spĺňa\nvšeobecné, ako aj osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, pričom nezistil žiadne\ndôvody, pre ktoré by bolo možné túto časť návrhu pri predbežnom prerokovaní odmietnuť (§ 56\nods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto túto časť návrhu v súlade s § 56 ods. 5\nzákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto uznesenia).\nIII.\nNávrh na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov\nIII.1. Všeobecne k návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\n84. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí,\nprípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako\n§ 78 zákona o ústavnom súde).\n85. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že pozastavenie účinnosti zákona je vážnym zásahom\ndo právomoci zákonodarcu, preto ho uplatňuje len výnimočne, ak je ohrozenie základných práv\na slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku dostatočne\nkonkretizované, pričom z okolností posudzovanej veci zjavne vyplýva, že tieto následky možno\npovažovať za preukázané, a teda opodstatnené, a to najmä povahou zákona, ktorý bol napadnutý\nv konaní o súlade právnych predpisov (m. m. PL. ÚS 10/2014). Ústavný súd k tomu dodáva, že\nuvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali byť bezprostredné.\n86. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať o pozastavení účinnosti\nprávneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych predpokladov, ktorými sú:\n- ohrozenie základných práv a slobôd,\n- hrozba značnej hospodárskej škody alebo\n- iný vážny nenapraviteľný následok.\nKaždý z týchto predpokladov je iný, a preto musia byť iné aj podmienky ich aplikácie.\n86.1. O ohrozenie základných práv a slobôd ide vtedy, ak ďalším uplatňovaním napadnutého\nprávneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia bude významne zúžený chránený\nrozsah jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný\n(sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami [porovnaj napr. uznesenie\nč. k. PL. ÚS 1/02 z 10. januára 2002 (obmedzovanie slobody slova kriminalizáciou ohovárania)\nalebo uznesenie č. k. PL. ÚS 29/05 zo 6. októbra 2005 (hrozba, že prebiehajúce konania priamo\nzasiahnu do ochrany súkromia a majetku)].\n86.2. Za značnú hospodársku škodu treba v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu\npovažovať najmä hrozbu zániku, resp. vážneho postihnutia celého odvetvia národného hospodárstva\nalebo jeho podstatnej časti [napr. uznesenie č. k. PL. ÚS 13/2012 z 11. júla 2012 (zvýšenie miezd\nsestier, ktorého dôsledkom podľa analýzy Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že\npríjmy zdravotníctva budú kryť približne len 80 % celkových výdavkov) alebo uznesenie\nč. k. PL. ÚS 114/2011 z 23. novembra 2011 (zavedenie 80 % dane)], pričom uplatnenie\nnapadnutých právnych predpisov bude mať jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň\n\n26\n\nciteľnú časť podnikateľských subjektov a prípadne tiež vyvolá hrozbu výrazného zaťaženia\nverejných rozpočtov s rizikom, že dôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu.\n86.3. Pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno podľa doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu zahrnúť ďalšie hrozby podobnej naliehavosti a intenzity, ktoré budú mať nezvratné následky\n[porovnaj uznesenie č. k. PL. ÚS 18/06 z 18. októbra 2006 (nezvratný následok ustanovenia, ktoré\nupravovalo územnú zmenu konkrétnych obcí), uznesenie č. k. PL. ÚS 95/2011 z 15. júna 2011\n(hrozba vykonania voľby podľa neústavného právneho predpisu), alebo uznesenie\nč. k. PL. ÚS 115/2011 zo 7. decembra 2011 (hrozba nastolenia nezvratného stavu v exekúcii\nv dôsledku aplikácie napadnutého ustanovenia)].\n87. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti právneho predpisu vyplýva\nrozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych skutkových okolností\na vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať predovšetkým medzi\npriamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy [porovnaj uznesenie č. k. PL. ÚS 17/2014\nz 9. júla 2014 (platba za prístup do distribučnej sústavy)]. Priame dôsledky spočívajú v samotnej\nexistencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich abstraktnej podobe, v interferencii s inými\nprávnymi normami právneho poriadku. Priamym dôsledkom zodpovedá spravidla ohrozenie\nzákladných ľudských práv a slobôd, ktorých rozsah ochrany je upravený priamo v ústave; priame\ndôsledky možno často ustáliť už základným porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej\nvýkladu, s nadradenými právnymi normami a ich výkladom.\n88. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež do úvahy a)\nštandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou, b) rozsah, v akom\nbol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k c) čomu smeruje návrh na pozastavenie\na návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d) reverzibilnosť právnej pozície\njednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených napadnutou právnou úpravou] a tiež na e)\ncharakter základného práva, o ktorého ohrozenie ide (porovnaj uznesenie č. k. PL. ÚS 24/2019\nz 18. decembra 2019).\nIII.2. K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení justičnej novely ústavy\na zákona o reforme súdnictva\n89. Navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd pozastavil účinnosť všetkých napadnutých ustanovení\njustičnej novely ústavy (body 1 až 6 petitu), ako aj účinnosť napadnutých ustanovení zákona\no reforme súdnictva, prostredníctvom ktorých došlo k novelizácii zákona o sudcoch a prísediacich\n(body 9 a 10 petitu) a zákona o prokurátoroch (bod 11 petitu). Vzhľadom na skutočnosť, že návrh\nskupiny poslancov v časti namietaného nesúladu napadnutých ustanovení justičnej novely ústavy\ns ustanoveniami ústavy, ktoré tvoria podľa názoru navrhovateľov jej materiálne jadro, bol\nodmietnutý pre nedostatok právomoci (bod 1 výroku tohto uznesenia), ústavný súd sa na tomto\nmieste zaoberal už len argumentáciou navrhovateľov, prostredníctvom ktorej sa domáhajú\npozastavenia účinnosti napadnutých ustanovení zákona o reforme súdnictva, ktorými sa novelizoval\nzákon o sudcoch a prísediacich a zákon o prokurátoroch.\n90. Prostredníctvom zmien v zákone o sudcoch a prísediacich a v zákone o prokurátoroch,\nku ktorým došlo na základe napadnutých ustanovení zákona o reforme súdnictva (čl. VIII, časti\nbodov 45 a 49 a čl. XI, body 3 až 6 a bod 8 tohto zákona), došlo podľa navrhovateľov\n\n27\n\nk negatívnemu zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov (zrušenie odmeny ako\nfakultatívnej zložky platu a časové obmedzenie nároku na príplatok k nemocenskému do výšky\nfunkčného platu, pozn. ), ktoré sa považujú za súčasť materiálnych garancií nezávislosti sudcov\na tiež prokurátorov, „ktorí v zmysle stanoviska tzv. Benátskej komisie sa v širšom ponímaní\npovažujú za súčasť justície“. Navrhovatelia zdôrazňujú, že podľa konštantnej judikatúry je takýto\nzásah do materiálneho zabezpečenia prípustný len výnimočne a dočasne, „... len na dobu\nnevyhnutnú a nie zrušenie (zánik) nároku“. V danom prípade ide o zásahy, prostredníctvom ktorých\n„sa reálne zníži požadovaná (dosiahnutá) životná úroveň, ktorá sa dodatočne nedá odstrániť\n(napraviť). Nevzniká totiž nárok, po prípadnom vyslovení protiústavnosti zákona, na náhradu\n(materiálnu satisfakciu) nepriznaného (nevyplateného) príplatku k nemocenskému.“.\n91. Z citovaného vyplýva, že navrhovatelia sa domáhajú pozastavenia účinnosti napadnutých\nustanovení zákona o sudcoch a prísediacich a zákona o prokurátoroch z dôvodu iného vážneho\nnenapraviteľného zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov. Ústavný súd\nnespochybňuje, že uplatňovaním dotknutých ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich a zákona\no prokurátoroch môže dôjsť k negatívnemu zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcov\na prokurátorov. Zároveň však zastáva názor, že aj vzhľadom na funkčné platy a iné materiálne\nbenefity, ktoré sudcom a prokurátorom garantuje platná zákonná úprava, nepôjde v posudzovanej\nveci o tak citeľné zásahy, ktoré by odôvodnili uplatnenie výnimočnej právomoci ústavného súdu\nustanovenej v čl. 125 ods. 2 ústavy.\n92. Navrhovatelia sa domáhajú aj pozastavenia účinnosti napadnutých prechodných ustanovení\nzákona o sudcoch a prísediacich obsiahnutých v § 151zf ods. 3 a 4 (bod 10 petitu), ktorými sa\nustanovili pravidlá obsadzovania voľných miest novozriadeného Najvyššieho správneho súdu. Tieto\npravidlá podľa skupiny poslancov zakotvujú „neprípustnú diskrimináciu všetkých ostatných\nkandidátov o sudcovskú funkciu, t. j. v porovnaní s kandidátmi, ktorí sa budú uchádzať o uvedenú\nfunkciu sudcu najvyššieho stupňa výkonu súdnictva (zvýhodňovanie uvedených uchádzačov).\nKonštantná judikatúra jednoznačne zakotvuje neprípustnosť akýmkoľvek spôsobom (aj právnou\núpravou) porušiť ústavnú podmienku o rovnakých podmienkach prístupu k inej funkcii (čl. 30 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy). Rozhodovanie súdnej rady len na základe značne odlišných\nkritérií, aké sa vyžadujú u ostatných kandidátov na funkciu sudcov všeobecného súdnictva a sú\nneporovnateľne výrazne menej náročné než u ostatných kandidátov (sudcovia okresných, krajských\na Najvyššieho súdu SR) umožní aj osobám z mimojustičného prostredia výrazne uľahčiť vznik\n(ustanovenie) tejto ústavnej funkcie. Zároveň (v zmysle predkladacej správy) je zvolený odlišný\nprocesný postup, ktorý spočíva v aplikácii analogického postupu pri výbere uchádzačov o funkciu\nsudcov ústavného súdu. Nerovnosť kritérií (uľahčenie prístupu pre kandidátov na sudcov\nNajvyššieho správneho súdu) a odlišný procesný postup zabezpečí v prípade, že sa nepozastaví\núčinnosť zákona zrejmý neodstrániteľný stav (iný vážny následok) o legitimite vzniknutej funkcie\nsudcu všeobecného súdnictva, ktorého zánik je (bude) vylúčený i v prípade vyslovenia\nprotiústavnosti zákonnej úpravy.“.\n93. Vo vzťahu k návrhu na pozastavenie účinnosti § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch\na prísediacich ústavný súd poznamenáva, že tieto majú charakter prechodných ustanovení, pričom\nich účel bol v čase predbežného prerokovania návrhu skupiny poslancov už naplnený, t. j. v čase\nrozhodovania ústavného súdu o pozastavení ich účinnosti sú už obsolétne. Za týchto okolností by\n\n28\n\nprípadné rozhodnutie o pozastavení účinnosti označených ustanovení zákona o sudcoch\na prísediacich bolo bez akéhokoľvek právneho významu.\n94. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd uzavrel, že nie sú dané dôvody na pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení justičnej novely ústavy a zákona o reforme súdnictva, a preto\nnávrhu skupiny poslancov na pozastavenie ich účinnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto uznesenia).\nPoučenie:\nprostriedok.\n\nProti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\n\nV Košiciach 12. októbra 2022\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n29", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "Národná rada Slovenskej republiky", "právomoc", "materiálne jadro ústavy", "Najvyšší súd Slovenskej republiky", "sudca-nezávislosť", "Súdna rada Slovenskej republiky", "sudca", "sudca-nezávislosť", "majetok", "prokurátor, prokuratúra"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 z 7. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 115/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:fdc813ff-d3ae-4e4d-8ccf-6d411c31e590", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/06 z 13. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdc813ff-d3ae-4e4d-8ccf-6d411c31e590"}, {"guid": "ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/02 z 4. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d"}, {"guid": "ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/03 z 3. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-03", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c"}, {"guid": "ussr:f3212a5d-5ea6-4c2a-b9bd-90f31cc9fecc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/03 z 6. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-06", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3212a5d-5ea6-4c2a-b9bd-90f31cc9fecc"}, {"guid": "ussr:dcc745ea-f583-47fa-9fbf-a137ba92fc96", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/02 z 28. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dcc745ea-f583-47fa-9fbf-a137ba92fc96"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": []}