{"guid": "ussr:77a17999-10ef-46d4-944c-d37fe95fcc92", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2021 z 26. 10. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. októbra 2022, sp. zn. PL. ÚS 11/2021, ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2022-10-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/77a17999-10ef-46d4-944c-d37fe95fcc92", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 11/2021-86\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov\nLadislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara (sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla\na Martina Vernarského o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nzastúpených advokátskou kanceláriou Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade vyhlášky Úradu verejného\nzdravotníctva Slovenskej republiky č. 231/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia\npri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie\nSlovenskej republiky, uverejnenej 16. júla 2021, s Ústavou Slovenskej republiky za účasti vlády\nSlovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto\n\nrozhodol:\nKonanie z a s t a v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n\n1. Ústavnému súdu bol 19. júla 2021 doručený návrh navrhovateľov na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade vyhlášky\nÚradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 231/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú\nopatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe\nna územie Slovenskej republiky, v znení vyhlášky č. 244/2021 V. v. SR, uverejnenej 16. júla\n2021, medzičasom novelizovanej 30. augusta 2021 (ďalej len ,,napadnutý právny predpis“),\ns čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 4 ústavy. V návrhu na začatie konania\nnavrhovatelia zároveň navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti nimi\noznačeného napadnutého právneho predpisu.\n\n2. V odôvodnení návrhu na začatie konania navrhovatelia v prvom rade poukazujú na uznesenie\nústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2021-38 z 13. júla 2021, ktorým tento prijal na ďalšie konanie\nv celom rozsahu návrh na začatie konania o súlade vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva\nSlovenskej republiky č. 226/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného\nzdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky (ďalej aj\n„vyhláška č. 226/2021 V. v. SR“), pozastavil jej účinnosť (v znení vyhlášky Úradu verejného\nzdravotníctva Slovenskej republiky č. 227/2021 V. v. SR, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška\nÚradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 226/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú\nopatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe\nna územie Slovenskej republiky, pozn.) a zároveň obnovil platnosť a účinnosť vyhlášky Úradu\nverejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 218/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú\nopatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe\nna územie Slovenskej republiky. V kontexte označeného uznesenia ústavného súdu\nnavrhovatelia uvádzajú, že napriek skutočnostiam v ňom konštatovaným Úrad verejného\nzdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“) vydal napadnutý\nprávny predpis, ktorý je len „povrchnou kozmetickou zmenou“ a ktorým podľa ich názoru došlo\nk prehĺbeniu diskriminácie, a to stanovením prísnejších podmienok na vstup na územie\nSlovenskej republiky bez nutnosti podrobiť sa izolácii. Úrad verejného zdravotníctva\nv napadnutom právnom predpise podľa názoru navrhovateľov diskriminačne rozdelil osoby\nna „plne zaočkované“ a ,,nezaočkované“ a zároveň na tie, na ktoré sa vzťahuje výnimka\nz povinnosti izolácie bez ohľadu na ich „vakcinačný status“, a osoby, na ktoré sa vzťahuje\nvýnimka z povinnosti izolácie za súčasného splnenia ďalších podmienok. Navrhovatelia\npovažujú za neprípustné, aby sa formalistickou úpravou podzákonnej právnej normy, ktorej\núčinnosť pozastavil ústavný súd (vyhláška č. 226/2021 V. v. SR v znení jej zmien a doplnení,\npozn.), udržiaval protiústavný stav (diskriminácia osôb, obmedzovanie ich základných práv\na slobôd a ukladanie povinností nad rámec zákona).\n3. Navrhovatelia v podstatnom uvádzajú, že napadnutý právny predpis je nesúladný s čl. 12\nods. 1, 2 a 4 ústavy z dôvodu porušenia princípu rovnosti a nediskriminácie v súvislosti\ns porušením čl. 23 ods. 1 a 4 ústavy, pretože napadnutý právny predpis diskriminuje\nnezaočkované osoby oproti zaočkovaným osobám pri uplatňovaní ich ústavného práva\nna slobodu pohybu a pobytu, práva na slobodný bezpodmienečný vstup na územie Slovenskej\nrepubliky a tiež v súvislosti s čl. 35 ods. 3 ústavy, pretože napadnutý právny predpis\ndiskriminuje nezaočkované osoby, ktoré sú občanmi Slovenskej republiky s trvalým alebo\nprechodným pobytom na území iného členského štátu Európskej únie a ktoré sú zamestnané\nv Slovenskej republike, resp. sú občanmi Slovenskej republiky s trvalým alebo prechodným\npobytom na území Slovenskej republiky, a sú zamestnané v inom členskom štáte Európskej únie\n(tzv. pendleri), pri uplatňovaní ich základného práva na prácu. Zároveň uvádzajú, že napadnutý\nprávny predpis zakladá diskriminačný právny stav, keď osoby, ktoré nemôžu byť podrobené\nvakcinácii z dôvodu zdravotnej kontraindikácie, majú oproti zaočkovaným osobám, resp.\nosobám, na ktoré sa vzťahuje výnimka bez akýchkoľvek ďalších povinností, slobodu ich pohybu\na pobytu podmienenú povinnosťou preukázať sa pri vstupe na územie Slovenskej republiky\npotvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu nie starším ako 72 hodín, čo navrhovatelia\npovažujú za nezlučiteľné s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.\n2\n\n4. Navrhovatelia považujú za podstatu ústavného prieskumu zodpovedanie otázky,\nči „... napadnutá vyhláška ÚVZ predstavuje diskriminačnú právnu úpravu pre osoby, ktoré\nsa dobrovoľne nepodrobia nepovinnej vakcinácii, resp. ktoré sa z dôvodu zdravotnej\nkontraindikácie nepovinnej vakcinácii nemôžu podrobiť, ktorej dôsledkom je protiústavné\nobmedzenie ich základných práv a slobôd (sloboda pohybu a pobytu, právo na prácu)“. Súčasne\nvyslovujú právny záver, v zmysle ktorého napadnutý právny predpis zakladá neprípustnú\ndiskrimináciu osôb na základe ,,iného postavenia“ a neprechádza testom legality (zákonnosti),\nlegitimity ani proporcionality.\n5. Tzv. iné postavenie navrhovatelia identifikujú v osobnej voľbe osôb ,,nepodrobiť\nsa nepovinnej vakcinácii“, ktoré tak získajú postavenie nezaočkovanej osoby, čím strácajú\nmožnosť v plnom rozsahu realizovať svoje ústavné práva a slobody v porovnaní s osobami\nv postavení osôb zaočkovaných. Ďalej konštatujú, že v prípade osôb s kontraindikáciou\nočkovania je «... „iným postavením“ ich zdravotný stav».\n6. Vo vzťahu k testu legitimity a proporcionality navrhovatelia uvádzajú, že vyčlenenie\nnezaočkovaných osôb z plnohodnotného užívania ich základných práv a slobôd za súčasnej\n(priaznivej) epidemiologickej situácie a pri dobrovoľnosti očkovania je neprimeraným\na neproporcionálnym zásahom. Nejde o nevyhnutné legislatívne opatrenie sledujúce legitímny\ncieľ, a to minimalizáciu šírenia infekčných ochorení v záujme ochrany verejného zdravia, ktorý\nby nebolo možné dosiahnuť menej invazívnym spôsobom.\n7. Navrhovatelia namietajú aj nesúlad napadnutého právneho predpisu s čl. 13 ods. 1 písm. a)\nústavy, keďže podľa ich názoru napadnutý právny predpis ukladá povinnosť – plošnú izoláciu\nvšetkých osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky (nielen osôb chorých), ktorú zákon\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepozná. Argumentujú, že nedostatok\nzákonnej úpravy a aktuálna (priaznivá) epidemiologická situácia nie sú spôsobilé ospravedlniť\nzásah štátu do základných práv a slobôd ich obmedzením nad rámec stanovený zákonom.\n8. V nadväznosti na uvedené navrhovatelia konštatujú, že odber biologického materiálu (RT PCR test) osoby predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do telesnej integrity osoby, ktorá\nje chránená ústavne garantovanými právami jednotlivcov podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, v zmysle\nktorého môže byť nedotknuteľnosť osoby obmedzená len v prípadoch ustanovených zákonom,\nv dôsledku čoho je takýto invazívny zásah do práv prípustný len pri dodržaní ústavnoprávnych\nlimitov. Podľa navrhovateľov tieto limity prekračuje stanovenie povinnosti podrobiť\nsa obmedzeniu osobnej slobody nútenou izoláciou v domácom prostredí či v karanténnom\nzariadení s cieľom vykonania laboratórnej diagnostiky ochorenia, ak osoba prichádzajúca\nna územie Slovenskej republiky nie je chorá na prenosné ochorenie. Pokiaľ štát vynucuje odber\nbiologického materiálu, má povinnosť zabezpečiť také technické opatrenia a obsadenie\npersonálu na realizáciu tohto úkonu, ktoré minimalizujú obmedzenie osobnej slobody\njednotlivca (zásada proporcionality zásahu) na dobu nevyhnutnú (maximálne v hodinách).\nTakouto dobou preto nemôže byť niekoľkodňové obmedzenie osobnej slobody zdravých osôb\nich izoláciou iba z dôvodu potenciálneho ochorenia.\n3\n\n9. V navrhovanom petite navrhovatelia požadujú vysloviť nesúlad napadnutého právneho\npredpisu s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 4 ústavy. Z obsahu návrhu\nvyplýva, že namietajú nesúlad napadnutého právneho predpisu v súvislosti so zásahom do práv\na slobôd podľa čl. 23 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 16 ods. 1 ústavy.\n10. V rozhodnutí č. k. PL. ÚS 11/2021-55 z 27. júla 2021 ústavný súd prijal návrh\nnavrhovateľov na ďalšie konanie a v časti § 9 ods. 1 pozastavil účinnosť napadnutého právneho\npredpisu.\nII.\nZastavenie konania\n11. Podľa § 87 prvej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) ústavný súd konanie zastaví, ak preskúmavaný právny predpis stratí platnosť\npred vyhlásením nálezu vo veci.\n12. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil k posúdeniu, či s ohľadom na derogáciu napadnutého\nprávneho predpisu vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 255/2021\nV. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym\npovinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky z 15. októbra 2021, boli splnené\npodmienky na zastavenie konania v zmysle citovaného § 87 zákona o ústavnom súde.\n13. Na uvedenú derogáciu napadnutého predpisu z časového hľadiska plynule nadväzovali\nďalšie vyhlášky, ktorými úrad verejného zdravotníctva upravoval karanténne povinnosti osôb\npo vstupe na územie Slovenskej republiky. Vo všetkých nadväzujúcich vyhláškach úradu\nverejného zdravotníctva zostala zachovaná kontrola osôb vstupujúcich na územie Slovenskej\nrepubliky (aj) podľa plnej (kompletnej) zaočkovanosti proti ochoreniu COVID-19. Na osoby,\nktoré pri vstupe na územie Slovenskej republiky nepreukázali status kompletnej zaočkovanej\nosoby alebo neskôr aj status osoby, ktorá prekonala ochorenie COVID-19, sa vzťahovali\nprísnejšie karanténne povinnosti v porovnaní s osobami so statusom plnej zaočkovanosti alebo\nosobami, ktoré preukázali status prekonania ochorenia COVID-19. Podmienky na zaradenie\ndo týchto statusov sa vo vyhláškach úradu verejného zdravotníctva menili podľa dynamicky\nsa vyvíjajúcej epidemiologickej situácie. V konečnom dôsledku však vo všetkých vyhláškach\núradu verejného zdravotníctva, ktoré stanovovali karanténne povinnosti osôb po vstupe\nna územie Slovenskej republiky, zostala zachovaná kategorizácia osôb podľa statusu plného\nzaočkovania proti ochoreniu COVID-19, resp. neskôr aj prekonania ochorenia COVID-19.\n14. Na základe uvedeného preto podstata ústavnoprávnej argumentácie navrhovateľov\ndotýkajúcej sa odlišnej úrovne ochrany základných práv a slobôd zaočkovaných\na nezaočkovaných osôb (na základe „iného postavenia“ ako zakázaného dôvodu odlišného\nzaobchádzania podľa čl. 12 ods. 2 ústavy) zostala prítomná aj po derogácii napadnutého\npredpisu. Formálna derogácia napádaného predpisu mala s ohľadom na ďalšie vyhlášky úradu\nverejného zdravotníctva len technický charakter, t. j. bola realizovaná s minimálnymi,\nepidemiologickou\nsituáciou\nodôvodnenými\nzmenami.\nV rámci\nmateriálneho\nposudzovania konania podľa čl. 125 ods. 1 preto musel ústavný súd vziať do úvahy aj ďalšie\n4\n\nvyhlášky úradu verejného zdravotníctva, ktoré nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného\nzdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky. Opačný\npostup by totiž ad absurdum znamenal, že normotvorcovi by pre zastavenie konania o súlade\nprávnych predpisov podľa § 87 zákona o ústavnom súde postačovala derogácia napadnutého\nprávneho predpisu a následne opätovné vydanie identického právneho predpisu. Pomocou\nformálnych legislatívnych postupov by sa tým vyhol meritórnemu prieskumu súladu napádanej\nprávnej normy s ústavou, ako aj eventuálnemu pozastaveniu účinnosti takéhoto právneho\npredpisu.\n15. Naznačený materiálny prístup nasleduje predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť ústavného\nsúdu. V náleze č. k. PL. ÚS 16/05-116 ústavný súd uviedol: „Z uvedených dôvodov ústavný\nsúd nepovažoval za vhodné a správne vyhovieť už uvedenému návrhu ministerstva zdravotníctva\nna zastavenie konania v časti týkajúcej sa ustanovení, ktoré boli nahradené neskoršími\nustanoveniami. Z hľadiska námietok navrhovateľov totiž zmenou žiadneho z napadnutých\nustanovení nedošlo zároveň k zmene v podstate veci, ktorá je predmetom tohto konania, t. j.\nk zmene v spôsobe legislatívneho riešenia predmetnej vecnej problematiky. Naopak,\naj na neskoršie opatrenia, ktoré nahradili opatrenia skoršie, sa vzťahujú všetky výhrady\nnavrhovateľov opierajúce sa o už spomenutú výhradu zákona, t. j. o formálnu podmienku úpravy\nmedzí základných práv a slobôd. Ústavný súd je v tejto súvislosti presvedčený, že zastavením\nkonania v príslušnej časti by uprednostnil technicko-formalistické chápanie svojho\nposlania (ktorým je ochrana ústavnosti) pred chápaním vychádzajúcim z účelu a hodnotovej\nbázy konania o súlade právnych predpisov.“\n16. V uznesení sp zn. IV. ÚS 248/2012 ústavný súd konštatoval: „Z doterajšej judikatúry\nústavného súdu zároveň vyplýva, že v niekoľkých (ojedinelých) prípadoch ústavný súd,\nuprednostňujúc materiálne chápanie ochrany ústavnosti pred formálno-technickým prístupom\nk preskúmavaniu návrhov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, postupoval\nnad formálny rámec § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, keď preskúmaval meritórne návrh\nna začatie konania aj v tom prípade, ak niektoré z napadnutých ustanovení príslušného právneho\npredpisu v priebehu konania pred ústavným súdom síce stratili platnosť a boli nahradené novými\nustanoveniami schválenými novelizáciou príslušného právneho predpisu uskutočnenou\npo doručení návrhu ústavnému súdu, a to v prípadoch, ak neskôr schválené znenie napadnutých\nustanovení príslušného právneho predpisu bolo taktiež v zjavnom „napätí“ s argumentáciou\nnavrhovateľov, t. j. nedošlo k podstatnej vecnej zmene napadnutej právnej úpravy predmetnej\nproblematiky, ale v zásade len k zmene jej legislatívno-technického vyjadrenia, čo nemalo\nrelevantný dopad na predmet konania tak, ako ho svojím návrhom vymedzili navrhovatelia\n(m. m. pozri PL. ÚS 13/08, PL. ÚS 5/2012).“ Ústavný súd v tomto smere dodal, „že vo všetkých\ndoterajších prípadoch, v ktorých uplatnil (výnimočne) postup nad formálny rámec § 41a ods. 4\nzákona o ústavnom súde, došlo k zmene napadnutých ustanovení príslušného právneho predpisu\nprostredníctvom jeho novelizácie, t. j. ani v jednom prípade nešlo o situáciu, keď došlo\nk zrušeniu právneho predpisu, ktorý bol „nositeľom“ napadnutých ustanovení“. Naznačené\nposudzovanie „len“ novelizačných zmien v rámci napádaného predpisu je s ohľadom\nna aktuálne posudzovanú vyhlášku potrebné odlíšiť. Úrad verejného zdravotníctva totiž\nv prípade zmien, ktoré stanovovali karanténne povinnosti osôb po vstupe na územie Slovenskej\nrepubliky, pristupoval k novelizácii len výnimočne. Vo väčšine prípadov totiž radšej derogoval\n5\n\nvyhlášku ako celok a formálne vydal úplne novú vyhlášku. Práve preto musí ústavný súd\nzohľadniť takýto legislatívno-technický postup a posudzovať ústavnú súladnosť nových\nvyhlášok aj napriek derogácii celých predošlých nositeľov napádaných ustanovení.\n17. K takémuto materiálnemu prieskumu napádaných právnych predpisov sa pripájajú aj názory\nprávnej doktríny. V obdobnej situácii sa české doktrinálne názory vyslovili, že ak by sa prijatím\nnovej právnej úpravy s obsahovo zhodným znením v porovnaní s napadnutou právnou úpravou\nmohol normotvorca vyhnúť materiálnemu prieskumu ústavnosti, bola by takýmto postupom\nzmarená ústavodarcom zamýšľaná funkcia špecializovanej a koncentrovanej abstraktnej\nkontroly noriem ústavného súdu. Takýto postup by dokonca mohol byť chápaný ako faktický\nzásah do právomoci ústavného súdu a súčasne aj do princípov materiálneho právneho štátu\n(Wagnerová, E. a kol. Zákon o Ústavním soudu. Komentář, Praha : ASPI, a. s., 2007. s. 265 ‒\n266).\n18. S ohľadom na už uvedené skutočnosti možno konštatovať, že ústavný súd pri posudzovaní\nústavnej súladnosti napádaných právnych predpisov dlhodobo a konzistentne preferuje\nnaznačený materiálny prístup. Inými slovami, pri prieskume ústavnosti je pre ústavný súd\npodstatný obsah napádaných ustanovení, nie ich legislatívno-technické vyjadrenie. Ústavný súd\npri posudzovaní súladu právnych noriem s ústavou však víta aj priebežné snahy normotvorcu\no „nápravu“ napádanej právnej úpravy s cieľom zabezpečiť ochranu práv a slobôd tak,\nako to vyžaduje ústava, bez prípadne potrebných derogačných (meritórnych) rozhodnutí.\nS tým ráta aj § 87 zákona o ústavnom súde, keď formuluje, že ústavný súd rozhodne o zastavení\nkonania podľa povahy veci, t. j. nie vždy, keď právny predpis stratí platnosť pred vyhlásením\nnálezu vo veci. Pri tom je ale nutné citlivo vnímať, v čom konkrétne je potrebné právnu úpravu\nzmeniť a či prijatím nového právneho predpisu skutočne dôjde k náprave. Povinnosť ústavného\nsúdu zastaviť konanie o súlade právnych predpisov podľa § 87 zákona o ústavnom súde\npreto treba hodnotiť vždy s ohľadom na obsah a účel novoprijatého právneho predpisu (ktorý\nmá nahradiť tú právnu normu, o ktorej ústavnosti vyvstali pochybnosti), a to najmä\nz toho hľadiska, či novelizáciou napadnutého právneho predpisu skutočne došlo\nk takým zmenám v právnej úprave, ktoré odstránili ústavnoprávne pochybnosti o namietanom\nporušovaní.\n19. Bez ohľadu na formálne označenie vyhlášky (vyhlášok) úradu verejného zdravotníctva\nbol preto ústavný súd pripravený vykonať materiálny prieskum vyhlášky (vyhlášok) úradu\nverejného zdravotníctva, ktoré nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia\nku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky. To však napokon\nnebolo možné, keďže s ohľadom na zmenu objektívnych skutočností (najmä ukončenie\npandemickej situácie) došlo k úplnému zrušeniu všetkých karanténnych povinností pri vstupe\nna územie Slovenskej republiky. Z materiálneho hľadiska bola pre toto konanie naposledy\nrelevantná vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 28/2022 V. v. SR,\nktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb\npo vstupe na územie Slovenskej republiky, publikovaná 10. marca 2022. Táto vyhláška\nvšak bola s účinnosťou k 6. aprílu 2022 zrušená vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva\nSlovenskej republiky č. 31/2022 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného\nzdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Na základe toho stratila z obsahového\n6\n\nhľadiska platnosť právna úprava, ktorej neústavnosti sa v návrhu na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 domáhali navrhovatelia. Tým odpadol dôvod ďalšieho konania o súlade právnych\npredpisov. S ohľadom na uvedené ústavný súd rozhodol o zastavení konania tak,\nako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. októbra 2022\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n7", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny štát", "základné ľudské práva a slobody", "rozhodnutie-opravné", "právny predpis", "súlad-súlad právnych predpisov", "diskriminácia", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-sloboda pohybu a pobytu", "ústredný orgán štátnej správy"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e1c494eb-fc62-40c8-b41b-62a9d0101660", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1"}, {"guid": "ussr:21f6f30d-0b16-4c6e-999b-f1ae62854142", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-02", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21f6f30d-0b16-4c6e-999b-f1ae62854142"}, {"guid": "ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/08 z 9. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-09", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b"}], "citovane_v": []}