{"guid": "ussr:1f0b096a-6283-4d1d-8bca-34b774b99375", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.62.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/2022 z 26. 5. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. mája 2022, sp. zn. IV. ÚS 62/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.62.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-05-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1f0b096a-6283-4d1d-8bca-34b774b99375", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.62.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.62.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.62.2022.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 62/2022-77\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša\na zo sudcov Libora Duľu a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, Talianska republika, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom\nMiklóssym, Hlavná 1221, Vráble, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 2 Obdo 30/2020 z 29. apríla 2021 takto\nrozhodol:\n1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obdo 30/2020 z 29. apríla 2021\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obdo 30/2020 z 29. apríla 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 707,45 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. júla 2021 domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom všeobecného súdu\nuvedeným v záhlaví. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a priznať náhradu trov právneho\n\nzastúpenia. Ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu\nč. k. IV. ÚS 62/2022-51 z 8. februára 2022.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou\nv procesnom postavení žalobcu v konaní o určenie neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka pri\nvýkone pôsobnosti valného zhromaždenia proti žalovanému\n,\n,\n(ďalej aj „žalovaný“).\n3. Sťažovateľ podal proti žalovanému žalobu na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“),\nktorou bola namietaná neplatnosť rozhodnutia jediného spoločníka žalovaného pri výkone\npôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti z 22. marca 2016, ktorým bol daný súhlas\ns prevodom 100 % obchodného podielu sťažovateľa na tretiu osobu, ktorou je\n.\nZároveň bol týmto rozhodnutím sťažovateľ odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti a do funkcie\nkonateľa bol vymenovaný tiež\n.\n4. Pri prijatí rozhodnutia jediného spoločníka žalovaného pri výkone pôsobnosti valného\nzhromaždenia spoločnosti konal\n, a to na základe plnomocenstva\nz 15. októbra 2015. Teda\n, ktorý konal na základe plnej moci sťažovateľa ako\nsplnomocnenec, previedol obchodný podiel sťažovateľa na seba a zároveň sa namiesto sťažovateľa\nustanovil za konateľa spoločnosti.\n5. Podľa sťažovateľa v danom prípade išlo o konflikt záujmov medzi zástupcom a zastúpeným,\nna ktorý je potrebné aplikovať § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Samotný zástupca, ktorý v mene žalobcu\nrozhodnutie prijal, je aj treťou stranou, v ktorej prospech bolo napadnuté rozhodnutie jediného\nspoločníka prijaté. Napadnuté rozhodnutie urobil zástupca (\n) na základe plnej moci\nv mene sťažovateľa sám vo svoj vlastný prospech, pričom Občiansky zákonník výslovne\nustanovuje, že iného zastupovať nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami\nzastúpeného.\n6. Pokiaľ pri prijímaní rozhodnutia jediného spoločníka existuje konflikt záujmov medzi osobou\nzastúpeného jediného spoločníka a osobou zástupcu, ktorý na základe splnomocnenia rozhodnutie\nza zastúpeného jediného spoločníka prijíma, tak také rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone\npôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti je podľa sťažovateľa pre rozpor s § 22 ods. 2\nObčianskeho zákonníka absolútne neplatné.\n7. Podľa sťažovateľa ide o reálne existujúci rozpor záujmov medzi sťažovateľom a zástupcom,\nktorý v mene sťažovateľa na základe plnej moci rozhodnutie prijal sám vo svoj vlastný prospech.\nZástupca týmto v neprítomnosti sťažovateľa a bez toho, aby o tom sťažovateľ vedel, rozhodol\no tom, že si sám a zadarmo privlastní 100 % obchodný podiel sťažovateľa a sám sa namiesto\nsťažovateľa vymenuje do funkcie konateľa spoločnosti. Zástupca prijatím tohto rozhodnutia\nsťažovateľa úplne pripravil o jeho spoločnosť. Rozhodnutie, ktoré na základe plnej moci zástupca\nprijal v mene sťažovateľa, nesledovalo záujmy sťažovateľa, ale len a výlučne záujmy samotného\nzástupcu. Podľa názoru sťažovateľa je rozpor záujmov v tomto prípade evidentný.\n8. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 73/2016-295 z 20. marca 2019 žalobu o neplatnosť\nrozhodnutia jediného spoločníka žalovaného pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia\nspoločnosti zamietol.\n2\n\n9. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože\nneuviedol, v čom konkrétne mal konflikt záujmov medzi zastúpeným a zástupcom spočívať, a tento\nkonflikt záujmov sťažovateľ nepreukázal.\n10. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd\nv Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Cob 86/2019-379 z 19. novembra 2019 tak, že\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.\n11. Podľa názoru krajského súdu z udeleného splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ bez\nobmedzenia umožnil\nnapĺňať a realizovať vôľu sťažovateľa a jeho záujmy,\nčo má vylučovať konflikt záujmov, resp. rozpor so záujmami sťažovateľa, a napadnuté rozhodnutie\njediného spoločníka nie je v rozpore s udeleným splnomocnením.\n12. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f)\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)\na z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n13. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n14. Podstatou argumentácie sťažovateľa je to, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je arbitrárne z týchto dôvodov:\na) Zásadnou a kľúčovou právnou otázkou v prípade sťažovateľom uplatneného nároku je tá, či je\nrozhodnutie jediného spoločníka obchodnej spoločnosti urobené pri výkone pôsobnosti valného\nzhromaždenia spoločnosti neplatné v prípade, ak je urobené na základe plnej moci, keď samotný\nzástupca, ktorý prijal rozhodnutie v mene sťažovateľa, je aj treťou stranou, v ktorej prospech boli\nrozhodnutia prijaté.\nb) Podľa sťažovateľa ide o prípad tzv. „samovstupu zástupcu“, ktorý by mal byť dôvodom\nabsolútnej neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka obchodnej spoločnosti vykonávajúceho\npôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti, a to pre rozpor a kolíziu záujmov medzi zástupcom\na zastúpeným.\nc) Zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Cieľom\nnegatívneho vymedzenia osoby zástupcu je ochrana zastúpenej osoby pred neželateľnými\nnásledkami kolízie záujmov, ktorá hrozí najmä vtedy, ak sám zástupca je treťou stranou (samovstup\nzástupcu), zástupca koná aj ako zástupca pre tretiu stranu (sluha dvoch pánov) a zástupca je\nv značnej miere ovplyvnený záujmami tretej strany.\nd) V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží vec predať\nza čo najvyššiu kúpnu cenu a, naopak, snahou kupujúceho je dosiahnuť čo možno najnižšiu kúpnu\ncenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho\nzástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane kupujúceho.\ne) Hodnota prevádzaného obchodného podielu je determinovaná hodnotou spoločnosti a stret\nzáujmov by nebol daný vtedy, ak by zastúpený v dohode o plnej moci nezameniteľne a výslovne\nstanovil túto hodnotu.\n3\n\nf) Sťažovateľ nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého keď rozhodnutie valného\nzhromaždenia nie je právnym úkonom, preskúmanie jeho neplatnosti pre rozpor záujmov\nzastúpeného a jeho zástupcu v prípade „samovstupu zástupcu“, a to aplikáciou § 22 ods. 2\nObčianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, nie je prípustné.\ng) Pri prezentácii názoru, že neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia nie je možné posudzovať\npodľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, treba podľa\nsťažovateľa spresniť, že to platí vo vzťahu k okruhu osôb oprávnených napadnúť neplatnosť\nuznesenia valného zhromaždenia, vo vzťahu k lehote na podanie žaloby o neplatnosť uznesenia\nvalného zhromaždenia, resp. vo vzťahu k účinkom vyhlásenia uznesenia valného zhromaždenia za\nneplatné súdom. Na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy pravidiel namietania absolútnej\nneplatnosti právnych úkonov vyplývajúcej z Občianskeho zákonníka pravidlá namietania\nneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia vyplývajúce zo zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) sú iné. Neplatnosť\nuznesenia valného zhromaždenia nie je oprávnený napadnúť každý, nie je možné ju napadnúť bez\nobmedzenia lehoty, nepôsobí proti každému a neprihliada sa na ňu zo zákona.\nh) Z uvedeného právneho názoru podľa sťažovateľa nevyplýva, že ak by aj prípadné rozhodnutie\njediného spoločníka bolo v rozpore s iným zákonom ako Obchodným zákonníkom, tak nie je možné\nvysloviť jeho neplatnosť. Toto by bol absurdný právny záver úplne popierajúci realizáciu inštitútu\nneplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka. Ak je rozhodnutie jediného spoločníka v rozpore\nso zákonom (akýmkoľvek zákonom), je to dôvod (za splnenia aj ostatných podmienok)\nna vyslovenie jeho neplatnosti.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n15. Najvyšší súd ponechal rozhodnutie na úvahe ústavného súdu a súhlasil s upustením od ústneho\npojednávania. Pripojil vyjadrenie riadiacej predsedníčky senátu 2 O, ktorá zopakovala obsah\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa predsedníčky senátu najvyšší súd v napadnutom\nrozhodnutí nekonštatoval existenciu rozporu a kolízie záujmov medzi záujmami žalobcu ako\nzastúpeného a osobou zástupcu, ktorý v mene žalobcu prijal rozhodnutie vo svoj vlastný prospech, ako\nto nepravdivo uvádza sťažovateľ v bode 22 podanej ústavnej sťažnosti. Dovolací súd uzavrel, že keďže\nuznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, na posudzovanie neplatnosti uznesenia\nvalného zhromaždenia nemožno aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka\no neplatnosti právnych úkonov. Záver, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom,\nnapokon zaujal aj ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 792/2014 z 17. decembra 2014, a preto\ndovolací súd konštatoval, že ak rozhodnutie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom,\npreskúmanie jeho neplatnosti pre rozpor záujmov zastúpeného a jeho zástupcu v prípade\n„samovstupu zástupcu“, a to aplikáciou § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39\nObčianskeho zákonníka (ako to požadoval dovolateľ), nie je prípustné. Konajúce súdy v konaní\nprioritne skúmali platnosť udelenej plnej moci (resp. podklad rozhodnutia jediného spoločníka\nkonajúceho za valné zhromaždenie), pri ktorej nezistili žiadny konflikt záujmov medzi žalobcom\n(zastúpeným) a\n(zástupcom). Dovolací súd uviedol, že takto vyslovená hypotéza\n4\n\ndotknutého ustanovenia sa viaže na preukázanie rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného, takýto rozpor\nsúdy nižších inštancií v konaní skúmali a tieto konkrétne zistenia sa viažu na skutkové posúdenie\nprejednávaného sporu a ich preskúmanie v dovolaní je vylúčené.\n\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n16. Zúčastnená osoba\nnevyjadrila.\n\n, sa ani napriek výzve ústavného súdu k veci\n\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n17. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol, že uznesenie valného\nzhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, resp. rozhodnutie jediného spoločníka\nvykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti je potrebné považovať za právny\núkon, a to so všetkými dôsledkami, ktoré na to dopadajú, vrátane dôsledku, že na posudzovanie\nneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia je možné a potrebné aplikovať, ak sú na to\nv konkrétnom prípade splnené zákonné podmienky, relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka\no neplatnosti právnych úkonov. V tomto prípade išlo o prejav vôle jediného spoločníka (realizovaný\nzástupcom na základe plnomocenstva), ktorým bol sťažovateľ (zastúpený) odvolaný z funkcie\nkonateľa spoločnosti, zástupca sám seba vymenoval do funkcie konateľa spoločnosti a ktorým\nzástupca vyjadril súhlas s prevodom obchodného podielu sťažovateľa (zastúpeného) na neho\nsamotného (zástupcu). Tento prípad je prípadom konania v konflikte záujmov, ktorý je skutočný\na jasne sa prejavil vo výsledku konania zástupcu, keď sťažovateľ ako zastúpený za svoj majetok\n(obchodný podiel) nedostal žiadnu protihodnotu a zástupca si tento majetok tak, že konal vo svoj\nprospech a v neprospech sťažovateľa, prisvojil bezodplatne. Zástupca, ktorý konal a rozhodol\nv mene zastúpeného a v neprospech zastúpeného, bol sám aj stranou, v ktorej výlučný prospech\nkonal a rozhodnutie prijal. Sťažovateľ zastáva názor, že na posudzovanie neplatnosti uznesenia\nvalného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, resp. rozhodnutia jediného spoločníka\nvykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti je možné, resp. potrebné aplikovať\n§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka (ak sú na to\nv konkrétnom prípade splnené zákonom stanovené podmienky). V tomto prípade, keď zástupca\nkonal a rozhodol v mene zastúpeného a v neprospech zastúpeného, pričom sám zástupca bol\nzároveň stranou, v ktorej prospech konal a rozhodnutie prijal, je aplikácia uvedených zákonných\nustanovení namieste. Najvyšší súd pri existencii konfliktu záujmov zastúpeného a jeho zástupcu\nneaplikoval zákonné ustanovenia o vylúčení zástupcu z konania v konflikte záujmov so zastúpeným\nv spojení so zákonnými ustanoveniami o absolútnej neplatnosti právneho úkonu realizovaného\nzástupcom. Išlo o konanie zástupcu v konflikte záujmov a samovstup zástupcu s negatívnym\nvplyvom na právne postavenie a právne záujmy zastúpeného, pretože v jeho dôsledku právne\npostavenie sťažovateľa ako spoločníka a štatutárneho orgánu spoločnosti zaniklo. Určenie\nneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktorého sa sťažovateľ domáhal, malo viesť\nk obnoveniu právneho postavenia sťažovateľa ako jediného spoločníka a jediného konateľa\nspoločnosti. Sťažovateľovi však takáto právna ochrana poskytnutá nebola, a to z dôvodov, ktoré sú\nneprijateľné a právne neudržateľné. Odopretie právnej ochrany sťažovateľovi najvyšší súd oprel\nvýlučne o právny záver, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, a preto na\n\n5\n\nposudzovanie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nemožno aplikovať všeobecné\nustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n18. Podstata namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie spočíva v zásadných námietkach sťažovateľa, že najvyšší súd napadnuté rozhodnutie\nodôvodnil zmätočne a nedostatočne.\n19. Ústavný súd dospel k záveru, že obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zákonné\nnásledky z neho vyplývajúce otvárajú ústavnému súdu priestor na vykonanie jeho vecného\nprieskumu.\n20. Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či právne závery, na základe ktorých\nnajvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol, boli výsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem\nprocesného práva v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by\nmali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).\n21. Ústavný súd si uvedomuje úlohu najvyššieho súdu v civilnom procese, keď rozhoduje ako\ndovolací súd v už právoplatne skončenom spore. Rešpektuje aj jeho vlastnú diskréciu vo vzťahu\nk posudzovaniu prípustnosti a dôvodnosti dovolania za predpokladu, že sú realizované ústavne\nkonformným spôsobom. V týchto prípadoch je samozrejmosťou, že najvyšší súd sa snaží\nzabezpečiť jednotný výklad a používanie zákonov. Ani pri napĺňaní tejto úlohy ale nemôže byť\nopomenutá povinnosť rešpektovať práva sporových strán a dodržať zásady spravodlivého procesu,\nv okolnostiach prípadu princíp právnej istoty a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to\nminimálne v takom rozsahu, aby strany dostali konkrétne odpovede na ich podstatné námietky.\n22. Kvalita odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany ľudských práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV odôvodnení rozhodnutia má všeobecný súd odpovedať na konkrétne námietky účastníka konania,\nkeď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súdne rozhodnutia musia podľa Európskeho súdu pre\nľudské práva v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz\nv. Španielsko z 21. 1. 1999, č. 30544/96). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, č. 21522/93). Naplnenie práva na spravodlivý\nproces vyžaduje, aby súd preskúmal podstatné argumenty účastníka konania (Buzescu v. Rumunsko\nz 24. 5. 2005, č. 61302/00).\n23. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom\n\n6\n\nspravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n24. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom konaní\núčinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za ktorých splnenia súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích\nkonaní. Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane\nposúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu\ndovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami\nCivilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti\no realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, môže viesť\nk záveru o porušení označeného práva sťažovateľa len v prípade ústavnej neudržateľnosti takého\nvyriešenia. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je\npovinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za\nporušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť\nposúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku\nvôbec boli naplnené.\n25. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky\npritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť\nniektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.\n26. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol (bod 38 odôvodnenia), že sťažovateľ vyvodil\nprípustnosť svojho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ústavný súd z dovolania\nsťažovateľa zistil (bod 3 dovolania), že sťažovateľ uplatnil dovolanie nielen podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, ale aj podľa § 420 písm. f) CSP.\n27. Z bodov 19 a 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že\nsťažovateľ odôvodnil svoje dovolanie aj podľa § 420 písm. f) CSP tým, že súdy nižších inštancií sa\narbitrárnym spôsobom vysporiadali s tým, či v danom prípade došlo ku konaniu v konflikte\nzáujmov medzi sťažovateľom ako zastúpeným a zástupcom. Súdy oboch inštancií sa obmedzili len\nna konštatovanie platnosti udeleného plnomocenstva, resp. konštatovanie toho, že zástupca\nnemohol konať v rozpore so záujmami zastúpeného, keďže mu sťažovateľ ako zastúpený udelil\nplnomocenstvo bez obmedzenia, čo sa týka spôsobu rozhodovania.\n28. Z bodu 38 a nasl. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší\nsúd sa zaoberal len prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, avšak\nna sťažovateľom namietanú prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nereagoval.\n29. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre\nrozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných\nsúdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia\nvtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 CSP v miere spôsobilej\n7\n\npostaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné\nustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára\nvšeobecnému súdu priestor na ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa\nv procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor\npostupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením\nspravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania. V opačnom prípade by sa právomoc\nústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv a slobôd uvedených v čl. 127\nods. 1 ústavy stala neúčinnou (m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015).\n30. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých\n„Dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými\ndeficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného\nhodnotenia dôkazov a pod.) a či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo\nprijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces\n(IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.“ (z uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 105/2019, rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 54/2019, porov. IV. ÚS 198/2020).\n31. Vo vyjadrení najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti sa uvádza argumentácia, že sťažovateľ\nnapadol len neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia (rozhodnutie jediného spoločníka\nvykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti), ale nenapadol neplatnosť prevodu\nobchodného podielu ako následok rozhodnutia valného zhromaždenia (3. strana, 2. odsek\nvyjadrenia). Ústavný súd ale poznamenáva, že táto argumentácia najvyššieho súdu sa v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia nenachádza.\n32. V súhrne ústavný súd konštatuje, že takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže\nučiniť zadosť požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s právom\nna spravodlivý proces. Ústavný súd zastáva názor, že nedostatok odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu nebolo možné napraviť vyjadrením k ústavnej sťažnosti. Obsah tohto\nvyjadrenia je rozšírený o nový dôvod. Z pohľadu predmetu posúdenia vymedzeného v ústavnej\nsťažnosti je podstatný obsah napadnutého rozhodnutia a nie je prípustné, aby ústavný súd\nzohľadňoval aj doplňujúcu argumentáciu, ktorá sa vôbec nenachádza v dôvodoch napadnutého\nrozhodnutia.\n33. Ústavný súd nepovažuje za ústavne konformný takýto paušalizovaný prístup najvyššieho súdu.\nObsah práva na spravodlivý proces vyžaduje okrem iného aj naplnenie požiadaviek na určitú\nkvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, notabene ak ide o rozhodnutie o dovolaní. Všeobecne je\npotrebné zdôrazniť, že je povinnosťou všeobecného súdu poskytnúť sporovým stranám v každom\nprocesnom štádiu náležité odpovede na ich podstatné námietky v miere zodpovedajúcej\nokolnostiam prejednávanej veci.\n34. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ\nargumentoval tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Kľúčovou právnou otázkou bolo to,\nči rozhodnutie jediného spoločníka obchodnej spoločnosti urobené pri výkone pôsobnosti valného\nzhromaždenia spoločnosti je neplatné v prípade, ak je urobené na základe udelenej plnej moci, keď\n8\n\nsamotný zástupca, ktorý prijal rozhodnutie v mene sťažovateľa, je aj treťou stranou, v ktorej\nprospech boli rozhodnutia prijaté (kolízia záujmov medzi zástupcom a zastúpeným). Najvyšší súd\nskonštatoval, že právna úprava Obchodného zákonníka na danú situáciu nedopadá a aplikácia § 22\nods. 2 Občianskeho zákonníka by prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by išlo o posúdenie\nneplatnosti právneho úkonu, ktorým však rozhodnutie valného zhromaždenia nie je (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/22/1998). Z tohto dôvodu podľa názoru najvyššieho súdu\nsťažovateľ nedôvodne vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd v tejto súvislosti\nďalej uviedol, že sťažovateľom rozvinuté otázky smerujúce k preskúmaniu platnosti konkrétnej\nudelenej plnej moci a následnej neplatnosti konkrétneho rozhodnutia valného zhromaždenia,\nprípadne ku skúmaniu kauzy prevodu obchodného podielu sú úzko viazané na skutkový stav\nprejednávaného sporu a keďže skutkovým zistením je dovolací súd viazaný, v dovolacom konaní je\nvylúčené preskúmavanie jeho správnosti a nesprávnosti.\n35. V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu platí, že namietaná právna otázka môže\nvyplynúť z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Dovolací súd\nsa má pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane\nnedotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal\ndovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019,\nIV. ÚS 443/2020).\n36. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP podmieňuje prípustnosť dovolania kumuláciou dvoch\npredpokladov, a to že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia konkrétnej právnej\notázky a zároveň táto právna otázka nebola vyriešená v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.\n37. Z toho ústavný súd vyvodzuje, že minimálnou požiadavkou vecného posúdenia prípustnosti\ndovolania musí byť poskytnutie zrozumiteľnej odpovede na otázku, či boli oba predpoklady\nprípustnosti splnené, resp. ktorý z nich splnený nebol a z akých dôvodov.\n38. Ústavný súd zároveň jedným dychom zdôrazňuje, že sám nemá ambíciu hodnotiť, či\nsťažovateľom podané dovolanie je prípustné podľa § 421 CSP, čo by bolo neprípustným zásahom\ndo rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke posudzovania prípustnosti dovolania\n(II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).\n39. V konkrétnych okolnostiach je však pre posúdenie prípustnosti dovolania podstatné, či\nkonkrétne dovolacie otázky sú otázkami právnymi, či sú pre rozhodovanú vec podstatné, t. j. nie sú\notázkami hypotetickými či akademickými (II. ÚS 147/2020), a či konkrétne ide o otázky, ktoré\ndosiaľ neboli v praxi dovolacieho súdu riešené.\n40. Právne posúdenie veci musí korešpondovať so zisteným skutkovým stavom, ktorý je\nnepochybne v konkrétnej veci vždy individuálny. Aplikácia právnej normy na skutkový stav a jej\ninterpretácia môže jedine v individuálnom prípade vyvolať situáciu, že dovolateľ považuje právne\nposúdenie veci za nesprávne a zároveň právna otázka rozhodujúca pre rozhodnutie súdu nebola\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená.\n41. Sťažovateľ formuloval v dovolaní otázky (body 21 až 23 dovolania), ktoré podľa jeho názoru\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší\nsúd na to nedal odpoveď. Najvyšší súd sa pri položenej otázke, či rozhodnutie jediného spoločníka\nobchodnej spoločnosti urobené pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti je\nneplatné v prípade, ak je urobené na základe udelenej plnej moci, keď samotný zástupca, ktorý\n9\n\nprijal rozhodnutie v mene sťažovateľa, je aj treťou stranou, v ktorej prospech boli rozhodnutia\nprijaté, mal zaoberať aj otázkou, či neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia je možné vysloviť\nlen pre rozpor s Obchodným zákonníkom alebo aj pre rozpor s iným zákonom, ako to sťažovateľ\nnamietol.\n42. Najvyšší súd sa v posudzovanej veci podstatnými námietkami sťažovateľa dôsledne nezaoberal,\nlen odkazoval na svoje rozhodnutia, z ktorých vyplývalo, že v prípade rozhodovania o neplatnosti\nuznesenia valného zhromaždenia spoločnosti je potrebné aplikovať výlučne ustanovenia\nObchodného zákonníka, keďže uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom. Tieto\nsvoje závery vo vzťahu k posúdeniu špecifickej situácie konania jediného spoločníka (hoci aj\nsplnomocneného) vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti s ručením\nobmedzeným najvyšší súd napriek zreteľne položenej otázke bližšie neobjasnil. Najvyšší súd sa\nnevysporiadal so skutočnosťou, že situácia uvedená v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Obdo 22/98, na ktoré krátkou formuláciou v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal, je\ndiametrálne odlišná ako v prípade sťažovateľa. V uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu bol totiž\nprijatý záver, že domáhať sa vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia obchodnej\nspoločnosti súdom môžu iba osoby uvedené v § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to iba v lehote\na z dôvodov v ňom uvedených. V danom rozhodnutí išlo o prípad, keď súd „... zamietol žalobu,\nktorou žalobca (ústredný orgán štátnej správy) žiadal určiť, že uznesenie mimoriadneho valného\nzhromaždenia žalovanej akciovej spoločnosti z 24. mája 1996, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení\nžalovaného s likvidáciou a o voľbe likvidátora spoločnosti, je neplatné, že nemá žiadne účinky voči\ntretím osobám a že všetky úkony, ktoré boli a budú na jeho základe urobené, sú neplatné“. Žalobca\nv uvedenom prípade navyše ani nebol podľa § 131 Obchodného zákonníka osobou oprávnenou\nžiadať súd, aby vyslovil neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia.\n43. V prípade sťažovateľa však ide o situáciu, keď sťažovateľ je oprávnenou osobou žiadať súd\no vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 131 ods. 1 Obchodného\nzákonníka pre rozpor so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami spoločnosti za situácie,\nkeď tá istá osoba na základe udelenej plnej moci rozhoduje ako jediný spoločník pri výkone\npôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným a následne sama so sebou\nuzavrie aj ďalší nadväzujúci úkon, a to zmluvu o prevode obchodného podielu, ktorou bezodplatne\nprevedie obchodný podiel na seba. Uvedená skutočnosť je dôležitá aj pre posúdenie obmedzenia\npráv spoločníka (a to aj bývalého), ktorý sa určenia neplatnosti domáha (§ 131 ods. 2 Obchodného\nzákonníka).\n44. Vychádzajúc z uvedených názorov, ústavný súd uzatvára, že odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu je paušalizované a nedalo náležité odpovede na podstatné námietky\nsťažovateľa, takže ním bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46\nods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nerešpektoval a nedodržal\nprocesné garancie práva na súdnu ochranu, konkrétne požiadavku na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia a požiadavku právnej istoty. V konečnom dôsledku tieto nedostatky dosahujú intenzitu\nústavnoprávnej neakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd takto porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n\n10\n\n46. Pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby ústavný súd vyhovel aj návrhu sťažovateľa\nna zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu (bod 2 výroku nálezu).\nNajvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom\nsúde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými\nv tomto náleze.\n47. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že právoplatnosťou tohto rozhodnutia o zrušení\nnapadnutého kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu nastane v spore právny stav, že sa obnoví\nprávoplatnosť rozsudku okresného súdu a rozsudku odvolacieho súdu a povinnosťou najvyššieho\nsúdu bude opakovane rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa.\nV.\nTrovy konania\n48. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 707,45 eur.\n49. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3). Základná\nsadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2021 je vo výške 181,17 eur a hodnota\nrežijného paušálu je vo výške 10,87 eur a v roku 2022 je vo výške 193,83 eur a hodnota režijného\npaušálu je vo výške 11,63 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony\nprávnej služby uskutočnené v roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu) a v roku 2022 za jeden úkon právnej služby (replika sťažovateľa\nk vyjadreniu najvyššieho súdu). Advokát sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto\nvýsledná suma je zvýšená o 20 % (o sumu 117,91 eur).\n50. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2022\n\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "plnomocenstvo, splnomocnenie-udelenie", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "plnomocenstvo, splnomocnenie-udelenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Obdo/30/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:75a7de53-df8f-41e3-b33e-7dacd549a1f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 443/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 443/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:efa593aa-eaf9-4147-84ae-8f1e48bc93e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.198.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 198/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 198/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.198.2020.1"}, {"guid": "ussr:85959b69-06df-409b-be77-39e2099ae714", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.147.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.147.2020.1"}, {"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:66f7d36e-7708-4f1c-8a74-1c099c39087e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 792/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 792/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66f7d36e-7708-4f1c-8a74-1c099c39087e"}, {"guid": "ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 211/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 211/2012 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "c7aca06d-ec12-4ca4-a161-40c241e5d9e4:a0308d29-51e1-411f-b38d-d97d4c6a7551", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1213204547.1", "spisova_znacka": "4Cdo/54/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/54/2019 z 17. 10. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-10-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1213204547.1"}, {"guid": "828bf2ba-edaf-4314-9f74-0890000b9b4b:e72c5409-4998-403b-bbaf-5a4ee92ca944", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Cob/86/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Cob/86/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/828bf2ba-edaf-4314-9f74-0890000b9b4b:e72c5409-4998-403b-bbaf-5a4ee92ca944"}, {"guid": "1ebd77b8-e05e-4b29-a312-6c1d581f87d9:0d632a78-5165-4c19-b58b-ba353a9c8103", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/73/2016", "nazov": "Platobný rozkaz Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 23Cb/73/2016 z 3. 3. 2016", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2016-03-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1ebd77b8-e05e-4b29-a312-6c1d581f87d9:0d632a78-5165-4c19-b58b-ba353a9c8103"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ad31e399-0109-42cd-946d-423d5eef4e8e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.481.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 481/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 481/2024 z 11. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-11", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.481.2024.1"}, {"guid": "ussr:30c16317-81e0-4f1b-a719-cbb75c493bc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.493.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 493/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 493/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.493.2022.1"}, {"guid": "ussr:57b413be-9984-4fac-b751-7e71c980d8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.493.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 493/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 493/2022 z 28. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.493.2022.1"}]}