{"guid": "ussr:61eff706-1c19-4e88-9041-e82b795fe946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2022 z 24. 11. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. novembra 2022, sp. zn. IV. ÚS 438/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2022-11-24", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/61eff706-1c19-4e88-9041-e82b795fe946", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 438/2022-72\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša\na zo sudcov Libora Duľu a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127\nÚstavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti\n,\n,\n, zastúpenej advokátom\n,\nproti uzneseniu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 6 Cdo 35/2020 z 27. januára 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 35/2020 z 27. januára 2022\nb o l i p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 35/2020 z 27. januára 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\nv sume 616,38 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto nálezu sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému\nsúdu 13. mája 2022 v znení doplnení z 15. júna 2022 a 11. júla 2022 domáha vyslovenia porušenia\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) napadnutým\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označeným v záhlaví\ntohto nálezu. Navrhuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie, ako aj priznať jej náhradu trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že mesto\nsa proti sťažovateľke\nako žalovanej domáhalo v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 24 C 41/2008 určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným\nv samotnej žalobe. Predmetné konanie sa viedlo po tom, ako v žalobe označené nehnuteľnosti\nnadobudla sťažovateľka v konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len\n„krajský súd“) pod sp. zn. 2 K 620/95.\n3. Okresný súd žalobu rozsudkom č. k. 24 C 41/2008-136 z 27. februára 2009 (ďalej len „rozsudok\nz 27. februára 2009“) zamietol. Na odvolanie bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené\nako vecne správne rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 158/2009-171 z 8. októbra 2009 (ďalej len\n„rozsudok z 8. októbra 2009“).\n4. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal 5. januára 2011 na podnet mesta\nproti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu\nz 8. októbra 2009 mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením\nč. k. 6 MCdo 1/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie z 30. apríla 2012“), ktorým zrušil\nrozsudok krajského súdu z 8. októbra 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu\nz 27. februára 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n5. Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť,\nktorá bola uznesením č. k. II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012 odmietnutá ako zjavne\nneopodstatnená.\n6. Na podklade uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 rozhodol vo veci okresný súd nanovo,\npričom rozsudkom č. k. 18 C 154/2012 z 26. februára 2013 (ďalej len „rozsudok\nz 26. februára 2013“) dospel na základe odlišného právneho názoru na posúdenie veci vyjadreného\nv uznesení najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 k opačnému výsledku v merite a žalobe mesta\nvyhovel. Rozsudok okresného súdu z 26. februára 2013 bol potvrdený ako vecne správny\nrozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013 z 13. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok\nz 13. novembra 2014“).\n7. Následne sťažovateľka podala vo veci sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom z 9. júna 2015 (\n,\nproti Slovenskej republike, č. 25132 z 9. 6. 2015), ktorým bolo vyslovené porušenie práva\nsťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 MCdo 1/2011 a uznesením z 30. apríla 2012. V podstatných\nbodoch ESĽP zdôraznil, že jeho úlohou bolo určiť, či zásah do skončeného procesu v konaní\nsťažovateľky, ktorý mal spätný účinok na záležitosti určené v konkurznom konaní, bol v súlade\nso zárukami čl. 6 dohovoru, zvlášť s princípmi výkonu práva a právnej istoty. Berúc do úvahy\n\n2\n\nargumenty vlády Slovenskej republiky, ktorá tvrdila, že súdy nižších inštancií sa vo veci dopustili\nprávneho omylu, ktorý musel byť napravený podaním mimoriadneho dovolania z dôvodu\nnespornosti, ESĽP nebol presvedčený, že chyba prisudzovaná nižším súdom bola príčinou\nokolnosti podstatnej a závažnej povahy, resp. podstatnou chybou vo výkone práva,\nresp. že táto nezodpovedala skrytému, resp. zamaskovanému odvolaniu. Ďalej ESĽP konštatoval,\nže konanie v merite veci o určenie vlastníckeho práva na majetok získaný sťažujúcou\nsa spoločnosťou v konkurzom konaní stále prebieha. Avšak svojím rozhodnutím najvyšší súd riešil\npodstatné právne otázky v konaní sťažovateľky a týmto v podstatnej miere predurčil ich výsledok,\na tak ESĽP podotkol, že záležitostiam vyriešeným v danom prípade na okresnom súde a krajskom\nsúde s platnosťou právoplatného rozhodnutia predchádzalo právoplatné súdne rozhodnutie\nsúvisiacich záležitostí v konkurznom konaní a v následnom správnom konaní týkajúcom\nsa registrácie vlastníckeho práva sťažujúcej sa spoločnosti na daný majetok v katastri nehnuteľností.\nZrušenie rozhodnutí nižších súdov najvyšším súdom anulovalo celý súdny proces,\nktorý mu predchádzal. Tento proces skončil právoplatným rozhodnutím, ktoré bolo res iudicata\na ktoré bolo aj čiastočne vykonané. Podľa ESĽP bolo oneskorenie medzi tým, ako sa rozsudok stal\nprávoplatným, a stratou jeho účinku o to dôležitejšie, keďže uznesenie najvyššieho súdu\nz 30. apríla 2012 malo spätný účinok na záležitosti vyriešené v konkurznom konaní a v správnom\nkonaní týkajúcom sa registrácie vlastníckeho práva už v roku 2004. Predchádzajúce úvahy týkajúce\nsa dôvodov zrušenia právoplatného rozsudku v konaní sťažovateľky, ako aj relevantný časový\nrámec boli dostatočné na to, aby ESĽP dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu\nz 30. apríla 2012 je nezlučiteľné s princípom právnej istoty a porušilo právo sťažovateľky\nna spravodlivé súdne konanie.\n8. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu z 13. novembra 2014 ústavnú sťažnosť,\nktorej ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 154/2015 zo 16. septembra 2015 nevyhovel. Sťažovateľka\npodala 16. septembra 2015 vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 154/2012 žalobu\no povolenie obnovy konania, pričom konanie v tejto veci bolo pred okresným súdom vedené\npod sp. zn. 20 C 591/2015.\n9. Ústavný súd následne nálezom č. k. I. ÚS 76/2016-29 z 11. mája 2016 inter alia zrušil svoje\npôvodné uznesenie č. k. II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012 a vec vrátil ústavnému súdu na ďalšie\nkonanie. Vo veci ústavnej sťažnosti bolo v rámci obnoveného konania vydané uznesenie\nč. k. II. ÚS 421/2012-53 z 13. decembra 2016, ktorým bola ústavná sťažnosť sťažovateľky\nproti uzneseniu najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 odmietnutá.\n10. Rozsudkom č. k. 20 C 591/2015 z 24. novembra 2017 okresný súd povolil obnovu konania\nvedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 154/2012. V podstatnom konštatoval, že prvá\npodmienka prípustnosti žaloby podľa § 397 písm. d) Civilného sporového poriadku [ďalej aj „CSP“\n(ESĽP rozhodol alebo dospel v rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním,\nktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany v spore)]\nbola splnená (rozsudok ESĽP č. 25132/13 z 9. 6. 2015). Za splnenú rovnako považoval aj druhú\npodmienku, ktorá vyžaduje, aby závažné dôsledky porušenia neboli odstránené priznaným\nspravodlivým zadosťučinením. Okresný súd pritom prihliadal na predmet konania, ktorého obnovu\npovolil, a to určenie vlastníckeho práva k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území\nv celkovej výmere 24 923 m2. Okresný súd sa stotožnil so stanoviskom\nsťažovateľky, že prisúdená suma primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 7 500 eur\n3\n\nneodstraňuje závažné dôsledky tohto porušenia. Závažné dôsledky porušenia neboli\npodľa okresného súdu odstránené spravodlivým zadosťučinením, pričom uvedené konštatovanie\noprel o bod 5 citovaného rozsudku ESĽP, ktorým bola zostávajúca časť sťažnosti sťažovateľky\no spravodlivú satisfakciu zamietnutá.\n11. Rozsudok o povolení obnovy konania bol potvrdený rozsudkom krajského súdu\nč. k. 11 Co 114/2018-255 z 15. mája 2019 (ďalej len „rozsudok z 15. mája 2019“). V podstatnom\nkrajský súd zdôraznil, že odvolacie námietky nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu\nprvej inštancie. V súvislosti s odvolacími námietkami mesta\npoukázal\nna to, že v predmetnom rozsudku sa ESĽP nezaoberal otázkou hmotnoprávneho posúdenia sporu\nz hľadiska vnútroštátneho práva a vznikom majetkovej ujmy na strane sťažovateľky, ale priznal\njej satisfakciu za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do právoplatne skončeného procesu,\na teda za majetkovú ujmu spôsobenú odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,\nktoré sťažovateľka nadobudla v právoplatne skončenom konkurznom konaní a ktoré boli aj riadne\nzaevidované v katastri nehnuteľností, nebola sťažovateľke priznaná žiadna satisfakcia,\nresp. kompenzácia.\n12. Odvolací súd navyše konštatoval, že v prípade porušenia hmotných práv zaručených\ndohovorom je obnova konania aktuálna, ak negatívne dôsledky spôsobené sporným vnútroštátnym\nrozhodnutím nie sú dostatočne napravené priznaným spravodlivým zadosťučinením a nemôžu\nby odstránené inak, iba obnovou konania. Účelom obnoveného konania je v tomto prípade\ndosiahnutie pokiaľ možno takého stavu, ktorý by tu existoval, keby k porušeniu dohovoru nedošlo.\nZ hľadiska odôvodnenosti žaloby na obnovu konania je teda nepochybne relevantná závažnosť\nzisteného porušenia a existencia príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím vo veci.\nOdkázal ďalej na závery obsiahnuté v rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy č. R(2000)2\nz 19. januára 2000 a akcentoval predovšetkým požiadavku, aby vo vnútroštátnom právnom\nporiadku bola zakotvená možnosť obnovy konania bez ohľadu na to, či ESĽP priznal sťažovateľovi\nfinančné zadosťučinenie alebo nie. Podľa krajského súdu v predmetnej veci priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy nekompenzuje stratu vlastníckeho práva sťažovateľky zaručeného ústavou\na nemožno ju stotožňovať s majetkovým nárokom (ujmou), ktorý je predmetom konania\nsp. zn. 18 C 154/2012 vedeného na okresnom súde, preto náprava zisteného porušenia práv\nvyplývajúcich z dohovoru si aj podľa posúdenia odvolacieho súdu vyžaduje znovuotvorenie\nprocesu žalobcu a obnovu konania vo veci.\n13. Proti rozsudku krajského súdu z 15. mája 2019 podalo mesto\ndovolanie,\nktorého prípustnosť bola vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ dôvodil,\nže odvolací súd nesprávne vyriešil právnu otázku, ktorá nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená,\na to čo sa týka právneho posúdenia, či je možné obnovu konania v zmysle § 397 písm. d) CSP\npripustiť aj za nasledujúcich okolností: 1. Je prípustné povoliť obnovu konania v prípade, že ESĽP\nvyslovil záver, že k porušeniu práva sťažovateľky došlo, a zároveň priznal za toto porušenie\nzadosťučinenie, pričom však v rozhodnutí nekonštatoval, že by závažné dôsledky tohto porušenia\nneboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením sťažovateľke? 2. Je prípustné\nza situácie, že rozhodnutím ESĽP bolo sťažovateľke priznané spravodlivé zadosťučinenie, povoliť\nobnovu konania, a to na základe vlastnej úvahy súdu? V kontexte prvej právnej otázky dôvodil,\nže absencia uloženia povinnosti zo strany ESĽP vec znovu preskúmať a absencia konštatovania,\n\n4\n\nže dôsledky porušenia práva neboli odstránené spravodlivým zadosťučinením, neumožňujú obnovu\nkonania povoliť.\n14. Vo vzťahu k druhej právnej otázke rozporoval záver krajského súdu uvedený v bode 12\ntohto uznesenia in fine, ktorý považoval za nesprávny, pričom zdôraznil, že ESĽP vo svojom\nrozsudku konštatoval porušenie práv sťažovateľky z procesných dôvodov s vedomím, že konanie\nprebieha, pričom do merita veci nezasahoval. Rozsudok ESĽP sa preto podľa dovolateľa nedotýkal\nvýsledku konania v merite veci, ale len faktu, že právoplatný a záväzný rozsudok v prospech\nsťažovateľky bol zrušený a že rozhodnutá vec má byť opäť súdnymi orgánmi prerokovaná.\nV ďalšom dovolateľ doplnil, že odvolací súd svoju úvahu ani nekonfrontoval s tým, prečo\na na základe čoho ESĽP priznal sťažovateľke spravodlivé zadosťučinenie v sume 7 500 eur,\na nie v požadovanej sume 50 000 eur. Z uvedených dôvodov dovolateľ zastával názor,\nže „odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa nám javí ako arbitrárne nakoľko neobsahuje\nmyšlienkové pochody a kroky, ktoré by tento záver odôvodňovali. Odvolací súd rozhodol svojvoľne,\nkeď vyslovil právny záver o tom, že podľa súdu je suma odškodnenia priznaná a zdôvodnená ESĽP\nvo výške 7 500 Eur pre tento prípad nedostatočná, a to iba na základe vlastnej úvahy.“.\n15. Mesto\nako dovolateľ v dovolaní poukázalo na zásadu nezmeniteľnosti právoplatného\nrozhodnutia, ktorej povoleným prípadom prelomenia je obnova konania. S prihliadnutím na zásah\ndo princípu právnej istoty je však namieste reštriktívna aplikácia príslušných ustanovení zákona\no prípustnosti obnovy konania.\n16. Napokon dovolateľ v dovolaní spochybnil aj záver súdu prvej inštancie, že závažné dôsledky\nporušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, lebo prihliadal na predmet\nkonania, pričom odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil a doplnil ho úvahami\ntak, ako sú uvedené v bode 11 tohto uznesenia in fine. V tomto smere dovolateľ v dovolaní\nopätovne poukázal na to, že ESĽP sa nezaoberal vo svojom rozhodnutí hmotnoprávnou stránkou\nveci, ale túto ponechal na vnútroštátne súdy. Poukázal ďalej na to, že sám ESĽP vo svojom\nrozhodnutí dokonca predpokladal výsledok vnútroštátneho rozhodnutia o merite veci, keď zistil,\nže v predmetnej veci existuje ustálená rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít pri posudzovaní\nsporného ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších\npredpisov, a preto ani nie je možné prijať záver o tom, že zistené porušenie zo strany ESĽP\nspočívajúce v procesnom pochybení je takej závažnosti, že vrhá vážne pochybnosti na výsledok\nvnútroštátneho konania, ktoré bolo predmetom sťažnosti pred ESĽP.\n17. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že citované rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení\nnapadnutého uznesenia najvyšší súd po citácii zákonných ustanovení § 419, § 420, § 431 a § 440\nCSP uviedol, že dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal\narbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa náležitým spôsobom\nv súlade so zákonom nevysporiadal s ním uplatnenými odvolacími námietkami týkajúcimi\nsa posúdenia dôvodnosti podanej žaloby o povolenie obnovy konania.\n18. V konkrétnostiach akcentoval, že z „obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,\nže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom rozsahu,\nktorý sa ale vôbec nevysporiadal s uplatnenými námietkami žalovaného už v konaní na súde prvej\ninštancie (bod 8, 9 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Len citácia odôvodnenia\n5\n\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúceho sa v danom spore samo osebe nespĺňa\nnáležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.\nZ tohto dôvodu preto následne, ak sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia uvedeným súdom prvej inštancie a náležite nepostupoval v zmysle ustanovenia\n§ 387 ods. 3 CSP, možno preto konštatovať, že dovolateľ opodstatnene namietal porušenie\njeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uplatnený\ndovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP je dôvodný.“.\n19. Okrem toho zdôraznil, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými námietkami\nmesta\nv odvolaní (body 13, 14 a 16 odôvodnenia). Ďalej zdôraznil, že aj v konaní\nna odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti\nodôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne\nvýznamné dôvody odvolania, ale musí sa zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými\nv konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej\ninštancie (§ 387 ods. 3 CSP, sp. zn. 5 Cdo 204/2011).\n20. Na podklade už uvedeného najvyšší súd uzavrel, že mesto\nako dovolateľ opodstatnene\nnamieta porušenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\na preto uplatnený dovolací dôvod zmätočnosti zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd ďalším uplatneným\ndovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP vecne nezaoberal. Najvyšší súd následne uložil\nodvolaciemu súdu povinnosť sa s uplatnenými námietkami mesta\nv odvolaní, ale aj v konaní\npred súdom prvej inštancie vysporiadať a pri ich posudzovaní vychádzať z toho, že ESĽP\nkonštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru kasačným\nuznesením najvyššieho súdu, pričom žalobou na obnovu konania možno napadnúť ktorýkoľvek\nprávoplatný rozsudok. Ďalším dôvodom na povolenie obnovy konania je existencia rozsudku ESĽP,\nv ktorom sa konštatuje, či už vo výrokovej časti, alebo v odôvodnení tohto rozsudku,\nže rozhodnutím súdu alebo procesným postupom bezprostredne predchádzajúcim a súvisiacim\ns rozhodnutím súdu boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany sporu, pričom\ndôsledky toho porušenia neboli odstránené ani priznaným spravodlivým zadosťučinením.\nZ hľadiska odôvodnenosti žaloby na obnovu konania je nepochybne relevantná závažnosť zisteného\nporušenia a existencia príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím vo veci. V danom\nprípade došlo k porušeniu procesných práv (nie hmotných práv), za ktoré bolo priznané\naj primerané zadosťučinenie ESĽP. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby na obnovu konania\nje v tomto ohľade potrebné preskúmať výrok ESĽP o spravodlivom zadosťučinení a zamedziť\ntomu, aby nedochádzalo k odškodneniu opakovane.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n21. Sťažovateľka v podstatnom namieta, že najvyšší súd sa nespravoval pri rozhodovaní vo veci\ndovolania zákonnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (§ 439, § 440 a § 442 CSP),\nkeďže dovolanie podané mestom\nprejednal a rozhodol o ňom nad rozsah podaného\ndovolania, ako aj nad dovolateľom vymedzenú prípustnosť dovolania, resp. nad dovolací dôvod\na bez rešpektovania skutkového stavu, ako ho zistil odvolací súd.\n\n6\n\n22. Podľa sťažovateľky dovolateľ neuplatnil vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP,\nna základe ktorej došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu z 15. mája 2019. Dovolateľ namietal\nvadu konania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (nesprávne právne posúdenie veci), čo znamená,\nže najvyšší súd konal nad rozsah dovolania (§ 439 CSP) a nad rámec viazanosti dovolacím\ndôvodom (§ 440 CSP) uvedeným v dovolaní z 12. septembra 2019, a preto je napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu zjavne arbitrárne a svojvoľné.\n23. Za svojvoľné označuje aj konštatovanie najvyššieho súdu, že súdy nižších inštancií vo svojich\nrozhodnutiach len citovali odôvodnenie rozsudku ESĽP (bod 18 tohto uznesenia), keďže okresný\nsúd, ako aj krajský súd svoje rozhodnutia riadne odôvodnili a vysporiadali sa s námietkami mesta\nArbitrárnosť a svojvôľu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vidí sťažovateľka\nv tom, že z neho nemožno zistiť, s ktorými konkrétnymi námietkami mesta\nuvedenými\nv bodoch 8 a 9 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa súd prvej inštancie a odvolací súd\nnemali vysporiadať. Navyše skutočnosť, že súdy nižších inštancií sa nevysporiadali s námietkami\nmesta\nuvedenými v bodoch 8 a 9 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, dovolateľ\nv dovolaní z 12. septembra 2019 ani neuviedol.\n24. Za arbitrárnu a zjavne neodôvodnenú považuje sťažovateľka rovnako časť odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsiahnutú v bode 20 tohto nálezu. Namieta zjavnú\nneodôvodnenosť a neopodstatnenosť rozčlenenia vysloveného porušenia práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesné práva a hmotné práva tak, ako to urobil\nnajvyšší súd. Takéto rozčlenenie vôbec nenapĺňa požiadavku § 397 písm. d) CSP.\n25. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že najvyšší súd mal podľa § 419 CSP posudzovať iba dovolateľom\nnastolený dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP, a nie bez bližšieho odôvodnenia vysloviť\naj názor na rozhodnutie vo veci samej, podľa ktorého za porušenie bolo priznané aj primerané\nfinančné zadosťučinenie ESĽP (bod 20 šiesta veta tohto nálezu), čím v rozpore s § 442 CSP\nnerešpektoval skutkový stav tak, ako ho zistil odvolací súd, keďže tento zistil, že závažné dôsledky\nporušenia práva na spravodlivé súdne konanie neboli odstránené.\n26. Uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 bol spôsobený závažný následok, na čo najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení nepoukázal, a to anulovanie predchádzajúceho súdneho procesu\nprávoplatne skončeného v prospech sťažovateľky, ktorý nebol dodnes obnovený\na ktorý zabezpečoval vlastnícke právo k pozemkom nadobudnutým v roku 2004, ako aj zásah\ndo samotného vlastníckeho práva sťažovateľky (hmotné práva).\n27. Sťažovateľka odkazuje na rozsudok ESĽP, podľa ktorého predstavuje rozsudok okresného súdu\nz 27. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 8. októbra 2009 prekážku res iudicata.\nPodľa týchto rozhodnutí je sťažovateľka aj naďalej vlastníčkou predmetných nehnuteľností,\nktoré nadobudla v roku 2004. Okrem toho nedošlo ani k zrušeniu rozhodnutí vydaných na podklade\nuznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, vo veci tej istej žaloby pritom už bolo právoplatne\nrozhodnuté, a preto nebolo možné vo veci opätovne pojednávať a rozhodnúť. Podľa sťažovateľky\nide o závažný dôsledok porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré nebolo dosiaľ\nodstránené ani priznaným spravodlivým zadosťučinením. Vec je preto podľa sťažovateľky potrebné\nposudzovať v intenciách už uvedených skutočností, čo však najvyšší súd neurobil, ale vyslovil\narbitrárny a zjavne neodôvodnený právny názor na vec.\n\n7\n\n28. Podľa sťažovateľky závažné dôsledky porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neboli\ndosiaľ odstránené, keďže nebol dosiaľ obnovený rozsudok okresného súdu z 27. februára 2009\nv spojení s rozsudkom krajského súdu z 8. októbra 2009, na základe ktorých bola sťažovateľka,\na nie mesto\nvlastníkom predmetných nehnuteľností. Vydanie nasledujúcich rozhodnutí\nna podklade uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktoré bolo označené za rozporné s čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorým došlo k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetným\nnehnuteľnostiam, nezakladá inú možnosť len povolenie obnovy konania a zastavenie konania\nvo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 154/2012, a tak obnovenie meritórnych\nrozhodnutí vydaných v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 41/2008 (bod 3\ntohto nálezu).\n29. Podľa sťažovateľky z rozsudku ESĽP nevyplýva žiadne priznané spravodlivé zadosťučinenie\nza neobnovenie rozsudku okresného súdu z 27. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského\nsúdu z 8. októbra 2009, ktoré zaisťovali sťažovateľke vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.\n30. Nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 nebolo\nporušené hmotné právo vo vzťahu k sťažovateľke, keďže na podklade meritórnych rozhodnutí,\nktoré predchádzali citovanému rozhodnutiu najvyššieho súdu, je vlastníčkou predmetných\nnehnuteľností sťažovateľka. Zdôrazňuje aj časový rozmer, keď citované rozhodnutie najvyššieho\nsúdu malo spätné účinky na záležitosti vyriešené v konkurznom konaní a v správnom konaní\nuž v roku 2004. V tomto kontexte poukazuje na výrazné spochybnenie princípu právnej istoty.\n31. Pokiaľ je uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 neústavné, potom rovnakou vadou trpia\naj na jeho podklade následne vydané meritórne rozhodnutia.\n32. Sťažovateľka zároveň ústavný súd informovala, že ústavnú sťažnosť predložila v súlade s čl. 46\nods. 2 dohovoru aj Výboru ministrov Rady Európy, ktorý dohliada na výkon rozsudkov ESĽP.\nPodaním doručeným 15. júna 2022 sťažovateľka zaslala na vedomie podanie z 25. mája 2022\nadresované Výboru ministrov Rady Európy a podaním doručeným 11. júla 2022 sťažovateľka\nzaslala na vedomie písomnosť Výboru ministrov Rady Európy z 27. júna 2022 o prijatí podania\nsťažovateľky z 25. mája 2022.\n33. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 438/2022-30\nz 20. septembra 2022 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n34. Na výzvu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 438/2022-41 z 29. septembra 2022\nsa k ústavnej sťažnosti vyjadril najvyšší súd v zastúpení jeho podpredsedníčkou, ktorá prípisom\nč. k. KP 3/2022-372, Cpj 200/2022 z 24. októbra 2022 ústavnému súdu oznámila, že ponecháva\nrozhodnutie o ústavnej sťažnosti na úvahe ústavného súdu.\n35. Prílohou označeného prípisu bolo vyjadrenie sudkyne spravodajkyne, ktorá sa v podstatnom\nnestotožnila s názorom sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd prejednal dovolanie nad rozsah\na rámec dovolacieho dôvodu. V konkrétnostiach cituje z dovolania, v ktorom mesto\n8\n\nnamietlo, že „odvolací súd rozhodol svojvoľne (arbitrárne), keď vyslovil záver o tom, že suma\npriznaná Európskym súdom pre ľudské práva vo výške 7.500,- eur v rozsudku z 9. júna 2015 vo veci\nproti Slovenskej republike je nedostatočná. V tejto súvislosti dovolateľ namietol,\nže z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú zrejmé myšlienkové pochody a kroky,\nktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu takéhoto záveru uvedeného súdom prvej inštancie,\nkeď z vyššie uvedeného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva síce vyplýva porušenie čl. 6\nods. 1 Dohovoru, ale na druhej strane ani z výroku, ani z jeho odôvodnenia nevyplýva, že dôsledky\ntohto porušenia nie sú odstránené priznaným finančným zadosťučinením.“.\n36. Dovolanie nebolo prejednané nad uplatnený rozsah § 439 CSP ani v rozpore s § 440 CSP,\nkeďže dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania podľa jeho obsahu v súlade s § 124 ods. 1 CSP\nv spojení s čl. 11 ods. 1 až 3 CSP (základné princípy). Ustanovenie čl. 11 CSP totiž obsahuje určité\nmateriálne korektívy prílišnej formalizácie procesného postupu súdu, ktorými sa má zabrániť\nzjavnej nespravodlivosti vedúcej k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený postup\nje v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyššieho súdu a ústavného súdu.\n37. V závere poukazuje na odôvodnenie obsiahnuté v bode 27 napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu k vysloveniu porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom ESĽP\na zdôrazňuje, že išlo o porušenie procesných práv sťažovateľky spočívajúce v postupe dovolacieho\nsúdu, ktorý na podklade mimoriadneho dovolania zrušil právoplatné rozhodnutie. V sťažovateľkinej\nveci tak ESĽP neposudzoval otázku hmotného práva, preto priznané primerané zadosťučinenie\nnemožno stotožňovať s hodnotou nehnuteľností, ktorých sa spor o určenie vlastníckeho práva týkal,\nresp. obnovy konania, ktorého sa sťažovateľka domáha. Sudkyňa spravodajkyňa v závere\nzdôrazňuje, že povinnosťou súdov nižšej inštancie bolo zákonným spôsobom sa vysporiadať\ns podstatnými argumentmi žalovaného v spore týkajúcimi sa nedôvodnosti žalobného návrhu\nna obnovu konania. Z hľadiska odôvodnenosti žaloby na obnovu konania je nepochybne relevantná\nzávažnosť zisteného porušenia a existencia príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím\nvo veci. Porušenie procesných práv sťažovateľky sa týkalo len dovolacieho konania vedeného\nna najvyššom súde pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011, nie súdnych konaní vedených na súdoch nižších\ninštancií.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n38. Na výzvu ústavného súdu z 29. septembra 2022 sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila zúčastnená\nosoba (mesto\n) v konaní pred ústavným súdom zastúpená Advokátskou kanceláriou\n, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát\n. K otázke\nnerešpektovania zisteného skutkového stavu dovolacím súdom zúčastnená osoba uviedla,\nže najvyšší súd reagoval na zistený skutkový stav vo veci daný tým, že ESĽP priznal sťažovateľke\nprimerané finančné zadosťučinenia v sume 7 500 eur, pričom sťažovateľka požadovala priznanie\nsumy 50 000 eur. Najvyšší súd podľa zúčastnenej osoby iba skonštatoval, že hoci odvolací súd\nsprávne zistil skutkový stav vo veci a správne aplikoval § 397 písm. d) CSP, nesprávne\nho interpretoval, keďže dôsledky porušenia práva už boli odstránené priznaným spravodlivým\nzadosťučinením.\n\n9\n\n39. K sťažovateľkou atakovanému členeniu porušenia práv na procesné a hmotné zúčastnená osoba\npoukazuje na samotné dovolanie, rozsudok ESĽP, ako aj na uznesenie ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 421/2012-53 z 13. decembra 2016, ktoré sú založené na koncepte duality.\nJe toho názoru, že otázka, či závažné dôsledky porušenia práva na spravodlivé súdne konanie\nboli alebo neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, je výlučne vecou právneho\nposúdenia. Poukazuje aj na obsah samotného dovolania a tam nastolené otázky, ktoré nijakým\nspôsobom nespochybňovali skutkové závery, ako ich zistili súdy nižších inštancií.\n40. K sťažovateľkou namietanému konaniu dovolacieho súdu nad rozsah dovolania zúčastnená\nosoba uvádza, že záver krajského súdu o tom, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nnekompenzuje stratu vlastníckeho práva, nie je riadne odôvodnený z pohľadu formálnej logiky,\nresp. kvantitatívne či matematicky. Nie je pritom absolútne zrejmé, z čoho súdy vyvodili svoje\nzávery, keďže satisfakcia bola ESĽP priznaná za porušenie procesného práva, a nie práva\nvlastníckeho.\n41. Ďalej poukazuje na to, že predmetom vo veci samej je rozhodovanie o vlastníckom práve\nk nehnuteľnostiam, ktoré sťažovateľka nadobudla na základe kúpnej zmluvy z majetku patriaceho\ndo konkurznej podstaty úpadcu\nJe pritom\nnepochybné, že v momente konkurzného konania, resp. v momente ich predaja sťažovateľke neboli\ntieto nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadcu. Ide pritom o pozemky, na ktorých sa nachádzajú miestne\na mestské komunikácie.\n42. Na podklade už uvedeného zotrváva na stanovisku, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu sa javí ako arbitrárne, keďže nedáva odpoveď na otázku, prečo na zistený skutkový stav súd\naplikoval § 397 písm. d) CSP. Záver odvolacieho súdu o tom, že suma odškodnenia priznaná\na zdôvodnená ESĽP je nedostatočná, považuje zúčastnená osoba za svojvoľný. Zdôrazňuje,\nže ESĽP nekonštatoval, že by následky porušenia práva neboli odstránené priznaným spravodlivým\nzadosťučinením, pričom práve v tejto súvislosti zúčastnená osoba položila dovolaciu otázku,\nči je prípustné povoliť obnovu konania aj v takomto prípade. Podľa zúčastnenej osoby najvyšší súd\n„vo svojej podstate vyriešil v dovolaní nastolenú právnu otázku“, keď uviedol, že v danom prípade\ndošlo k porušeniu procesných práv (nie hmotných) zaručených dohovorom, za ktoré bolo priznané\naj primerané zadosťučinenie ESĽP. Keďže najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vo svojej podstate umožnil sťažovateľke, aby sa mohla\nproti právnemu posúdeniu veci brániť, je teda daný priestor na to, aby konečné rozhodnutie vo veci\nnebolo prekvapivé. Nejde tak o prípad, keď by dovolací súd dotváral vec na úkor protistrany\nv dovolacom konaní, keďže v podanom dovolaní zúčastnená osoba jasne formulovala právne\nposúdenie veci, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n43. Sťažovateľke boli ústavným súdom zaslané vyjadrenia najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby,\nku ktorým zaujala svoje stanovisko v replike doručenej 15. novembra 2022. Vo všeobecnosti\nzotrvala na podanej ústavnej sťažnosti. V konkrétnostiach doplnila, že z obsahu dovolania\njednoznačne vyplýva, že žalovaný uplatnil iba jeden dovolací dôvod, a to nesprávne právne\nposúdenie, pričom celé dovolanie je spísané iba v súvislosti s týmto jediným dovolacím dôvodom.\nDovolací dôvod nemôže byť vytvorený dovolacím súdom, a to aj v prípade, že sa domnieva, že mal\n10\n\nbyť uplatnený aj iný dovolací dôvod, keďže dovolací súd by nahrádzal strany v spore. Najvyšší súd\nrozhodol podľa sťažovateľky v rozpore s judikatúrou ústavného súdu vo veciach\nsp. zn. I. ÚS 75/2021 a II. ÚS 277/2021.\n44. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky vôbec nezaoberal uznaním ESĽP vo vzťahu k prekážke\nprávoplatne rozhodnutej veci. ESĽP pritom uviedol, že najvyšší súd zasiahol až do konkurzného\nkonania, v ktorom nadobudla sťažovateľka vlastnícke právo k pozemkom.\n45. Suma 7 500 eur priznaná iba ako nemajetková ujma za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nijako\nnenahrádza skutočnosť, že vlastníkom pozemkov od roku 2004 je podľa ESĽP sťažovateľka.\n46. Sťažovateľka poukazuje na to, že v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 76/2016 z 11. mája 2016\nbol s poukazom na rozsudok ESĽP z 9. júna 2015 vyslovený názor, že je v záujme poskytnutia\nmateriálnej ochrany práv sťažovateľky, aby ústavný súd opätovne preskúmal svoje skoršie\nrozhodnutie, a preto bolo uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012\nzrušené. Napokon ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 421/2012 z 13. decembra 2016 ústavnú\nsťažnosť sťažovateľky posúdil ako predčasnú, a to s odkazom na existenciu konania vedeného\nokresným súdom pod sp. zn. 18 C 154/2012.\n47. Sťažovateľka odmieta tvrdenia zúčastnenej osoby týkajúce sa neoprávneného zápisu do súpisu\npodstaty úpadcu. Predostiera ústavnému súdu skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver\no tom, že zúčastnená osoba vedela o prebiehajúcom konkurznom konaní vedenom krajským súdom\npod sp. zn. 2 K 620/95, v rámci ktorého došlo k prevodu vlastníckeho práva k žalovaným\nnehnuteľnostiam na sťažovateľku.\n48. Sťažovateľka nesúhlasí so zúčastnenou osobou, že najvyšší súd rešpektoval skutkový stav\nzistený odvolacím súdom, keď vyslovil v bode 27 napadnutého uznesenia, že za porušenie bolo\npriznané aj primerané zadosťučinenie ESĽP. Týmto tvrdením v rozpore s § 442 CSP nerešpektoval\nskutkový stav tak, ako ho zistil odvolací súd, ktorý zistil, že závažné dôsledky porušenia práva\nna spravodlivé súdne konanie neboli odstránené.\n49. Podľa sťažovateľky ESĽP konštatovaním o tom, že zamietnutie žaloby zúčastnenej osoby\nv konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 41/2008 malo silu res iudicata, vyslovil\nnázor, že žiadne iné rozhodnutie vo veci (vec vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 6 MCdo 1/2011\na vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 18 C 154/2012) nemôže byť ústavne konformné\na súladné s dohovorom.\n50. Rozčlenenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie ESĽP na procesné práva a hmotné\npráva, ako to urobil najvyšší súd v napadnutom uznesení a ako to uvádza aj zúčastnená osoba,\npovažuje sťažovateľka za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže takéto členenie nenapĺňa\npožiadavku § 397 písm. d) CSP.\n51. Dovolací dôvod nemôže byť vytvorený dovolacím súdom, zvlášť ak podanie spisuje\nkvalifikovaná osoba, pretože by to nahrádzalo strany v spore, resp. ich právnych zástupcov.\n52. Pochybenie najvyššieho súdu sťažovateľka videla v skutočnosti, že najvyšší súd sa vyhol\nodpovedi na právnu otázku, ktorú požadovala zúčastnená osoba prostredníctvom vyvodenej\nnespreskúmateľnosti.\n\n11\n\n53. V závere vyjadruje sťažovateľka nesúhlas s tvrdením zúčastnenej osoby, že najvyšší súd\nvo svojej podstate vyriešil v dovolaní nastolené právne otázky, keďže sa nimi ani nezaoberal.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n54. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj so skutočnosťami\nvyplývajúcimi z predmetného súdneho spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\n55. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napáda arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu, pričom\nv konkrétnostiach predostiera námietku konania najvyššieho súdu nad rámec viazanosti dovolacieho\ndôvodu (ďalej len „prvá námietka“), ako aj námietku nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia\ndovolacieho súdu v kontexte prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (ďalej\nlen „druhá námietka“). Nedostatok odôvodnenia sťažovateľka vidí v tom, že z napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu nemožno zistiť, s ktorými konkrétnymi námietkami zúčastnenej osoby\nsa nemali súdy nižších inštancií vysporiadať.\n56. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc zo svojho\nústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť\nlen vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02 atď.).\nIV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:\n57. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany.\nTento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“\ndo ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle\nčl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad\na uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov\n12\n\nv súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy\nvrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd\n(I. ÚS 22/03).\n58. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných\npredpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom\ntýchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim\ndo ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných\nprávnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným\nprávam a oprávneným záujmom strán v spore (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp\nspravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho\nprávneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým\nsúdnej).\n59. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 115/2020).\n60. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát konštatoval (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010),\nže rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom posudzovať otázku\nprípustnosti podaného dovolania a že je v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať koncepciu\ninterpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu,\nže táto je prijateľná z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska\nje podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická\na aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu. Uvedené východiská\nsa pochopiteľne vzťahujú nielen na prípustnosť, ale aj celkovú aplikáciu noriem o dovolaní\n(I. ÚS 75/2021).\n61. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody\nlen v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne.\nPostup dovolacieho súdu, podľa ktorého je tento viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), súvisí\ns dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej\nzodpovednosti strán za ochranu svojich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania\njemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania.\n(ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,\nTOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1420 ‒\n1422.).\n62. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia (§ 420 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom\n(§ 421 CSP). Súčasná právna úprava však už neumožňuje súdu ex offo prihliadať na vady\nzmätočnosti, t. j. závažné procesné pochybenia, v dôsledku existencie ktorých je potrebné\nrozhodnutie vždy zrušiť (II. ÚS 277/2021).\n\n13\n\n63. V konkrétnych okolnostiach veci zúčastnená osoba ako dovolateľ v dovolaní namietala výlučne\ndovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\npri ktorom výslovne konštatovala nesprávnosť právneho posúdenia v súvislosti s podmienkami,\nktorých splnenie je pre prípustnosť obnovy konania nevyhnutné [§ 397 písm. d) CSP],\na v tomto smere formulovala dve zásadné právne otázky tak, ako sú bližšie konkretizované v bode\n13 tohto nálezu. Súčasťou dovolania je v kontexte oboch právnych otázok uvedenie, v čom spočíva\nnesprávne právne posúdenie. Napokon v závere dovolania zúčastnená osoba prezentuje skutočnosti,\nktoré sú podľa jej názoru pre správne posúdenie danej veci rozhodujúce.\n64. Z citovaných častí dovolania vyplýva, že v súvislosti s druhou právnou otázkou, ktorú dovolateľ\nformuloval v reakcii na právny záver odvolacieho súdu o tom, že priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy zo strany ESĽP nekompenzuje stratu vlastníckeho práva sťažovateľky, čo si v konečnom\ndôsledku vyžaduje znovuotvorenie procesu, predostrel argumentáciu, na podklade ktorej uzavrel,\nže uvedený právny záver odvolacieho súdu považuje za nesprávny. Dovolateľ ďalej doplnil, že svoj\nprávny záver odvolací súd v tomto smere ani nekonfrontoval s dôvodmi, pre ktoré ESĽP priznal\nsťažovateľke zo žiadanej sumy 50 000 eur, len sumu 7 500 eur. V kontexte s uvedenou\nargumentáciou preto právny záver odvolacieho súdu o tom, že v predmetnej veci priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy nekompenzuje stratu vlastníckeho práva sťažovateľky považoval za arbitrárny,\nkeďže neobsahoval myšlienkové pochody a kroky, ktoré by tento záver odôvodňovali.\n65. Dovolateľ teda v súvislosti s druhou právnou otázkou uviedol konkrétne dôvody,\npre ktoré právny záver krajského súdu o tom, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nnekompenzuje stratu vlastníckeho práva sťažovateľky, nepovažuje za správne právne posúdený.\nZároveň však vzniesol všeobecnú námietku svojvoľnosti predmetného právneho záveru.\n66. Najvyšší súd v reakcii na námietku prejednania dovolania v rozpore s § 440 CSP uvádza,\nže táto je nedôvodná, poukazuje pritom na § 124 ods. 1 CSP a čl. 11 ods. 1 až 3 CSP, ktoré vo veci\naplikoval, keď dovolanie posúdil podľa jeho obsahu, uplatňujúc materiálne korektívy prílišnej\nformalizácie procesného postupu súdu. Ústavný súd nepovažuje argumentáciu najvyššieho súdu\nza dôvodnú, pričom k uvedenému záveru uvádza nasledujúce skutočnosti.\n67. Pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam,\nnež ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii,\nv podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania\ntaktiež neumožňuje súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery,\nktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,\nMESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok.\nKomentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 440 ‒ 446.).\n68. Najvyšší súd poukazuje vo svojom vyjadrení izolovane na dve vety obsiahnuté v dovolaní (bod\n14 tohto nálezu in fine), z ktorých vyvodzuje uplatnenie dovolacieho dôvodu zmätočnosti.\nNepochybne v dovolaní dovolateľ vzniesol námietku nedostatočnosti odôvodnenia krajského súdu\nk záveru o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nekompenzuje stratu vlastníckeho práva\nsťažovateľky. Túto však vzniesol v rámci druhej právnej otázky predostretej v súvislosti\ns predmetným právnym záverom krajského súdu, ktorý považoval za nesprávne právne posúdený,\npričom zároveň bližšie ozrejmil, v čom nesprávnosť právneho posúdenia vidí.\n\n14\n\n69. Predmetný záver odvolacieho súdu síce považoval aj za neodôvodnený, no táto námietka\nnedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je všeobecnou námietkou, ktorú dovolateľ\nbližšie nerozvádza ani nekonkretizuje, preto je prekvapivé konštatovanie najvyššieho súdu (bod 17\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu), ktorý z obsahu dovolania vyvodzuje, že vadu\nzmätočnosti (nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia) dovolateľ odôvodňuje absenciou náležitého\nvysporiadania sa s uplatnenými odvolacími námietkami žalovaného (dovolateľa) týkajúcimi\nsa posúdenia dôvodnosti podanej žaloby o povolenie obnovy konania podľa § 397 písm. d) CSP.\nTu treba prisvedčiť argumentu sťažovateľky, že dovolateľ skutočnosť, že súdy nižších inštancií\nsa nevysporiadali s námietkami mesta\nv dovolaní vôbec neuvádza (bod 23 tohto nálezu).\n70. V dovolaní dovolateľ výslovne uviedol, že zastáva názor, že v konaní pred krajským súdom\ndošlo (výlučne) k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. Následne v dovolaní formuloval právne otázky, a to opätovne s ohľadom na právne\nposúdenie prípustnosti obnovy konania podľa § 397 písm. d) CSP, uviedol právne posúdenie,\nktoré pokladá za nesprávne, ako aj to, v čom nesprávnosť právneho posúdenia spočíva. Najvyšší\nsúd tak v rozpore s obsahom dovolania, ako aj jeho vnútornou skladbou a v rozpore s celkovým\nzmyslom podaného dovolania (t. j. tým, čo dovolateľ sledoval) posúdil dovolanie\nlen na izolovanom vytrhnutí dvoch viet z celého podania ako dovolanie podané (aj) z dôvodu\nzmätočnosti podľa § 420 CSP a navyše v rozpore s § 431 CSP vymedzil dovolací dôvod\nzmätočnosti namiesto dovolateľa, čo nie je zákonne a ani ústavne súladné.\n71. S prihliadnutím na už uvádzané skutočnosti ústavný súd konštatuje, že posúdenie dovolania\nzo strany najvyššieho súdu nezodpovedá jeho obsahu, jeho celkovej vnútornej skladbe\na ani zvolenej argumentácii. Naopak, najvyšší súd posúdil dovolanie aplikáciou a výkladom noriem\ncivilného kódexu spôsobom, ktorý možno charakterizovať ako nedôvodný a formalistický,\nt. j. spôsobom, ktorý je v priamom rozpore s princípmi právnej istoty a procesnej zodpovednosti\nstrán v spore za ochranu svojich práv.\n72. Ústavný súd už konštatoval, že duálnosť dovolacích dôvodov (zmätočnosť a nesprávne právne\nposúdenie) nie je náhodná. Dovolacie dôvody už len s prihliadnutím na ich rozdielny zmysel\na sledovaný účel nemožno stotožňovať, resp. zamieňať. Zmyslom dovolania podaného\npodľa § 420 CSP je eliminovanie zmätočných rozhodnutí v konkrétnom prípade, zatiaľ čo zmyslom\ndovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP je vytvárať jednotnú rozhodovaciu\nprax týkajúcu sa vymedzených právnych otázok. Účelom dovolania podaného podľa § 421 CSP\nje riešenie právnych otázok, ktoré buď ešte neboli vyriešené, ktoré sú rozhodované rozdielne\nalebo pri ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe [m. m. I. ÚS 115/2020\n(k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,\nBAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.\nBeck, 2016, s. 1346.)]. Ústavný súd už judikoval, že „Zákonom ustanovený spôsob vymedzenia\ndovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie (§ 432 CSP), resp. pre existenciu vád\nzmätočnosti (§ 431 CSP) korešponduje s tým, že ide vo svojej podstate o rozdielne dovolacie\ndôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach popri sebe (I. ÚS 643/2017).\nPokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám vykonať dovolací prieskum\naj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom neoznačený dovolací\n\n15\n\ndôvod“ (uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 644/2021 zo 14. decembra 2021 zverejnené\nv ZNAU pod č. 113/2021).\n73. Už uvádzaný záver o tom, že takýto spôsob posúdenia dovolania najvyšším súdom\nje nedôvodný a formalistický, preukazuje nepriamo aj vyjadrenie samotného dovolateľa (zúčastnená\nosoba), ktorý zdôraznil, že dovolaciu otázku formuloval v súvislosti s posudzovaním jednej\nz podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania (závažné dôsledky porušenia základných\nľudských práv a slobôd neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením),\npričom najvyšší súd „vo svojej podstate vyriešil v dovolaní nastolenú právnu otázku“, keď uviedol,\nže v danom prípade došlo k porušeniu procesných práv (nie hmotných) zaručených dohovorom,\nza ktorých porušenie bolo priznané aj primerané zadosťučinenie ESĽP (bod 42 tohto nálezu).\n74. Riešenie v dovolaní nastolenej právnej otázky, prihliadajúc na úvahy obsiahnuté v bode\n72 tohto nálezu, prichádza do úvahy v zásade len v rámci dovolacieho dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia, nie však v rámci dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti.\nPokiaľ tak najvyšší súd urobil a v dovolaní, ktoré vyhodnotil ako podané z dôvodu zmätočnosti,\nformuloval odpovede na právne otázky predložené dovolateľom, jeho postup ústavný súd nemôže\nodobriť ako ústavne konformný. Okrem už uvedeného postup najvyššieho súdu, ktorý v rámci\nnamietanej vady zmätočnosti rieši nastolené právne otázky, resp. vyjadruje sa k právnemu\nposúdeniu veci, nereflektuje ani najvyšším súdom už judikovaný právny názor,\npodľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá (nemôže zakladať) vadu zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP [uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 1286/2015 z 20. decembra 2016\n(R 24/2017)].\n75. Zmyslom dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]\nje umožniť dovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou na vyslovenie právneho názoru\nk meritu veci v prípade, že právna otázka nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená.\nTakéto nazeranie na zmysel tohto ustanovenia má svoj racionálny základ, ktorý pramení\nv už spomínanom účele dovolania, a to umožňovať a vynucovať, aby najvyšší súd vlastným\nmeritórnym rozhodovaním rozvíjal a zjednocoval judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil\nprincíp právnej istoty ako jeden zo základných pilierov právneho štátu (m. m. I. ÚS 115/2020).\nV konkrétnych okolnostiach veci preto najvyšší súd svojím postupom rovnako obišiel povinnosť,\nktorú plní v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a to rozvíjať\njudikatúru všeobecných súdov, a tým napĺňať princíp právnej istoty a zároveň plniť v širšom\nkontexte celospoločenskú úlohu.\n76. Berúc do úvahy čiastkové závery ústavného súdu obsiahnuté v bodoch 61 až 75 tohto nálezu,\nústavný súd konštatuje, že aplikácia a výklad procesného kódexu najvyšším súdom\nsa pri posudzovaní dovolania zúčastnenej osoby natoľko odchýlili od znenia príslušných\nustanovení, že popreli ich účel a význam zásadným spôsobom. Postupom najvyššieho súdu\ndošlo pri posudzovaní dovolacieho dôvodu dovolania podaného dovolateľom ku konaniu v rozpore\ns § 440 CSP (dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný), ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.\nArbitrárnosť pri posudzovaní dovolacieho dôvodu dovolania zúčastnenej osoby zo strany\nnajvyššieho súdu tak predstavuje zásah do práv sťažovateľky ako druhej strany v spore. Ústavný\nsúd preto konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného\n\n16\n\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.\n77. V súlade s § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd napadnuté uznesenie\nzrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\n78. Najvyšší súd je v súlade s § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n79. Napokon ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o skutočnosť, že v danej veci pristúpil ku kasácii\nkasácie, vychádzal z toho, že ústavná sťažnosť je na rozdiel od tradičných opravných prostriedkov\nskonštruovaná dodatočne, teda „zhora“, aby pokryla rozhodnutia a zásahy verejnej moci\nv ich celej šírke a rozmanitosti (II. ÚS 50/2015). Ak spočíva neústavnosť v kasačnom rozhodnutí,\nktoré už neskôr nemožno procesne napadnúť, je potom dôvodné a nutné zrušiť aj kasačné\nrozhodnutie (m. m. III. ÚS 567/2021, IV. ÚS 273/2021).\n80. Keďže ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil pre dôvodnosť sťažovateľkou\nuplatňovanej prvej námietky (posúdenie dovolacieho dôvodu), druhou námietkou, ktorou\nsťažovateľka odôvodňovala porušenie identických práv zaručených ústavou a dohovorom,\nsa už nemusel zaoberať [námietka nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu].\nNapokon preskúmavanie námietky nedostatočnosti odôvodnenia prípustnosti a dôvodnosti\ndovolacieho dôvodu zmätočnosti z dôvodu vyslovenia ústavnej neudržateľnosti postupu\nnajvyššieho súdu pri samotnej identifikácii dovolacieho dôvodu, pre ktorý bolo dovolanie\nzúčastnenou osobou podané, stratilo svoje opodstatnenie.\n81. Ústavný súd sa z už identifikovaného dôvodu nezaoberal ani vecnými námietkami týkajúcimi\nsa právneho posúdenia splnenia podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania vznesenými\nv ústavnej sťažnosti.\n82. Keďže predmetom ústavného prieskumu neboli samotné právne závery prednesené v rámci\nvecného posúdenia žalobného návrhu (splnenie podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania),\nrozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti a vyslovenie porušenia práv zaručených\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu žiadnym\nspôsobom neprejudikuje prípadné rozhodnutie všeobecného súdu vo veci žalobného návrhu.\nIV.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu:\n83. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie, podľa názoru ústavného súdu sa pre sťažovateľku otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd\nsám vyrovnal s ochranou majetkových práv sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu, a to prostredníctvom nového rozhodnutia vo veci. Ústavný\nsúd preto tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\n\n17\n\nV.\nTrovy konania\n84. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú\núčastníkovi konania, uhrádza účastník konania.\n85. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n86. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej vznikli\nv súvislosti s jej právnym zastupovaním právnym zástupcom.\n87. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 616,38 eur v súlade s vyhláškou\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),\na to za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti\na replika k vyjadreniu najvyššieho súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd\nvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2022 v sume\n193,83 eur (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu\nhotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2022 v sume 11,63 eur\n(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania\ntak predstavuje sumu 616,38 eur. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania\nsťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Priznanú náhradu trov\nkonania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona\no ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nVI.\n88. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný\nopravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia\nrozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. novembra 2022\n\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "podmienky konania", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolacie dôvody-zmätočnosť", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cdo/35/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0d380934-76d9-434f-9cee-d96dccec71df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 644/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 644/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1"}, {"guid": "ussr:ddd978d9-2a86-4e40-bbd4-fdb6a206cc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 273/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 273/2021 z 7. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-07", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2"}, {"guid": "ussr:e27d507c-bfc7-4dfc-8e54-e7f443f07aa8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.75.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.75.2021.2"}, {"guid": "ussr:7e38656d-0387-4552-80eb-40c00aed2b51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.567.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 567/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 567/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.567.2021.1"}, {"guid": "ussr:fb661487-a46e-477b-8b10-a25281849ed2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.277.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 277/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 277/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.277.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:60e6fb52-78ac-4ca9-88fb-8291ffb9af48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 154/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2015 z 16. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2"}, {"guid": "ussr:f16dd63c-6532-48cd-8b33-20233efd7d84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2015 z 22. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-22", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "f5083e1d-657f-4633-bf39-a679a066a518:1af04a3e-3d28-4a5d-801d-4188ca1a55d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2011 z 29. 4. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1"}, {"guid": "c452c0e3-628d-4b41-b0f0-427fbd16ddc1:26eb22ab-2da9-47d2-969a-2e299a6246ff", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6217204131.1", "spisova_znacka": "11Co/114/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/114/2018 z 27. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6217204131.1"}, {"guid": "9a92b2f0-4355-4b25-9fed-84a409f2e9a1:9645744b-a1e3-4c4d-a730-1b11b36cf5c0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8111216312.1", "spisova_znacka": "2Co/253/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/253/2013 z 23. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-11-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8111216312.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:80f7ffdc-fbd6-4c9d-a525-db6a76e93f0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.581.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 581/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 581/2025 z 2. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.581.2025.1"}, {"guid": "ussr:450faf7f-df21-42c3-96fd-b21f3bf50dc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.494.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2025 z 24. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.494.2025.1"}, {"guid": "ussr:48336493-6106-414b-b4ad-9ecc7fb69eb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.46.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2024 z 6. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.46.2024.1"}, {"guid": "ussr:026a6f9c-f6c5-4eb9-a766-560c3173ca15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.636.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 636/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 636/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.636.2023.1"}, {"guid": "ussr:e482e491-246d-4807-a745-7c1347af16a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.545.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 545/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 545/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.545.2023.1"}, {"guid": "f88dad0e-62d3-44da-a924-5bf279d3a2d5:3c81c0a9-f3f2-402c-bd78-2fc3fe48d2b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/1/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/1/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1"}, {"guid": "37d8d2b0-2a38-4a6a-af55-5c3a8fea29c1:ee29d6d6-d453-4555-82df-f77f512c297e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6013200468.1", "spisova_znacka": "1ObdoV/7/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/7/2022 z 23. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6013200468.1"}, {"guid": "b60c8131-7bc8-45c8-a533-9d997c328a5a:caa4d1c5-bb28-4861-93ca-962801574573", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1113239434.1", "spisova_znacka": "3Obdo/56/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/56/2022 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1113239434.1"}]}