{"guid": "ussr:386569d2-646d-46b8-8c8c-fb6d592c3a6b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.394.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2022 z 24. 11. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. novembra 2022, sp. zn. IV. ÚS 394/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.394.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2022-11-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/386569d2-646d-46b8-8c8c-fb6d592c3a6b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.394.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.394.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.394.2022.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 394/2022-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša\na zo sudcov Libora Duľu (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,\nNitra, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo 21/2020 zo 7. decembra\n2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo 21/2020 zo 7. decembra 2021\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo 21/2020 zo 7. decembra 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 738,45 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára 2022 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1\npísm. a) a ods. 4 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) č. k. 2 Tdo 21/2020 zo 7. decembra 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T 15/2018 z 23. mája 2019 uznaný\nza vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon účinného v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a)\nTrestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania\ndomovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný\núhrnný trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov so zaradením do ústavu s minimálnym\nstupňom stráženia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 To 65/2019-488\nz 23. mája 2019 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 3 T 15/2018 z 23. mája 2019 vo výroku\no treste a sám podľa § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pri rovnakej trestnoprávnej kvalifikácii skutku\nsťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov so zaradením\ndo ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podané dovolanie z ním uplatnených\ndôvodov, a to podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku rozporoval právne posúdenie tohto dôvodu dovolania najvyšším súdom\nv jeho napadnutom uznesení, keď tvrdil, že „namietal právnu kvalifikáciu skutku a nie samotné\nskutkové zistenia, tak ako sa to Porušovateľ snaží v odôvodnení Napádaného rozhodnutia\npodsúvať.“. Zvýraznil, „že v prípadoch, kedy motívom a úmyslom páchateľa je vyhrážkami\na aj faktickým násilným konaním vzbudiť u poškodeného obavu o život, sa veľmi často stáva,\nže popri takomto konaní si páchateľ aj niečo vynucuje - rovnako ako v tomto prípade.\nZ tohto hľadiska je ale dôležité, že podstata skutku v mojom prípade (s ohľadom na skutkové\nokolnosti, motív a aj znenie skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Nitra)\nnespočívala a nesmerovala k nezákonnému vynucovaniu si určitého plnenia alebo konania,\n\n2\n\nale bola účelovo založená na vyhrážkach.“. Podľa predstáv sťažovateľa má byť v takýchto\nprípadoch aj vrátane jeho trestnej veci posudzované konanie páchateľa „ako prečin nebezpečného\nvyhrážania a nie zločin vydierania.“.\n4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti podrobne argumentoval k dovolaciemu dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli\nvykonané zákonným spôsobom, ktorým bola výpoveď poškodenej\nako kľúčový\ndôkaz vykonaný proti nemu v jeho trestnej veci. V rámci predostretej právnej argumentácie\nsťažovateľ považoval odpoveď na ním nastolené tri právne otázky, a to „(i) zápisnica o výsluchu\nsvedka (poškodeného) bola vyhotovená pred nepríslušným orgánom činným v trestnom konaní, (ii)\nzápisnica o výsluchu svedka (poškodeného) neobsahuje výslovné vyhlásenie poškodenej, či využíva\nalebo nevyužíva právo odmietnuť vypovedať a (iii) poučenie poškodenej nie je zaznamenané\nna kamerovom nosiči“, za kľúčovú pre nielen obsahové naplnenie ním predloženého dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ale aj pre obsahové vyjadrenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n5. V podrobnostiach sťažovateľ v prvom rade poukázal na postup orgánu činného v trestnom\nkonaní, ktorý mal konať ako nepríslušný, keď poškodená bola prvý a jediný raz vypočutá\nv jej procesnom postavení v rámci skráteného vyšetrovania povereným príslušníkom Policajného\nzboru, ktorý aj začínal trestné stíhanie vo veci, a nie vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorému\nbola vec neskôr odstúpená na vyšetrovanie a ktorý aj následne skutok právne kvalifikoval\naj ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona. Sťažovateľ\nspochybňuje tento postup orgánu činného v trestnom konaní, ktorý mal byť v rozpore s § 200 ods. 4\nTrestného poriadku, keďže „skutok sa neskôr a bez zmeny skutkových okolností, prejednával\nako zločin (preto mal byť príslušný na začatie trestného stíhania a ďalšie úkony vyšetrovateľ\na nie poverený príslušník). To znamená, že vyšetrovanie nemohol viesť nepríslušný orgán činný\nv trestnom konaní – poverený príslušník v rámci skráteného vyšetrovania (nemohol začať trestné\nstíhanie a z tohto dôvodu nemohol ani v takto iniciovanom trestnom konaní ani vypočúvať\npoškodenú).“. Tento procesný nedostatok nebolo možné zhojiť ani následným postupom\nvyšetrovateľa Policajného zboru, ktorý začal trestné stíhanie vo veci a vzniesol sťažovateľovi\nobvinenie pre stíhanú trestnú činnosť aj pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b)\nTrestného zákona. Navyše poškodená nebola po tomto postupe vyšetrovateľa Policajného zboru\nopätovne vypočutá ku skutku.\n6. V ďalšom sťažovateľ namietol postup okresného súdu podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku,\nna ktorý neboli podľa sťažovateľa splnené zákonné podmienky z dôvodu, že výsluch poškodenej\nv prípravnom konaní nebol vykonaný zákonným spôsobom. Nezákonnosť výsluchu poškodenej\nspočívala v nedostatočnom právnom poučení poškodenej pred samotným výsluchom\no jej právach a povinnostiach a v jej vyjadrení k tomu, či poučeniu porozumela alebo nie,\nktoré ani nie je zachytené na kamerovom zázname. Ďalšia nezákonnosť sa týkala samotného\nvyjadrenia/prehlásenia poškodenej k tomu, či využíva alebo nevyužíva svoje právo na odopretie\nvýpovede proti sťažovateľovi z dôvodov uvedených v § 130 ods. 2 Trestného poriadku.\nPodľa názoru sťažovateľa za nesplnenia už uvedených zákonných podmienok vykonania výsluchu\npoškodenej v prípravnom trestnom konaní nie je možné postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného\nporiadku pristúpiť na hlavnom pojednávaní k prečítaniu výpovede poškodenej z prípravného\n3\n\nkonania, ak tá navyše na hlavnom pojednávaní bezdôvodne odmietne vypovedať. Teda uvedenú\nnezákonnosť pri výsluchu poškodenej z prípravného konania by bolo možné odstrániť opätovným\nvykonaním tohto úkonu zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní, k čomu však z dôvodu\nbezdôvodného odmietnutia poškodenej vypovedať nedošlo.\n7. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd k predostretým pochybeniam vyjadril len veľmi stroho,\nbezobsažne, ignorujúc podstatu a právny význam označených námietok, čo je/má byť rovnocenné\nsituácii, keby nedal vo svojom napadnutom uznesení žiadnu odpoveď na podstatné dovolacie\nnámietky obsahovo napĺňajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nTýmto postupom tak najvyšší súd zaťažil svoje napadnuté uznesenie vadou nepreskúmateľnosti,\npričom „Nedodržanie požiadavky na objektívne odôvodnenie rozhodnutia má za následok zrušenie\nsúdneho rozhodnutia Ústavným súdom z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Taktiež v prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom\nnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami (čo možno akceptovať v tomto prípade\nnajmä s ohľadom na nerešpektovanie § 263 ods. 4 Trestného poriadku), treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 243/07).“.\n8. Na podklade uvedeného sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 21/2020 zo 07. decembra 2021 bolo porušené\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základné právo sťažovateľa na osobnú\nslobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd.\nUznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 21/2020 zo 07. decembra 2021 sa zrušuje a vec\nsa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5000,- EUR...\nNajvyšší súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“\n9. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 394/2022-14 zo 6. septembra 2022 ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nprijal na ďalšie konanie a v časti týkajúcej sa práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4\ndohovoru podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú\nneopodstatnenosť.\n\n4\n\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n10. Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom písomnom stanovisku z 26. septembra 2022\nodkázala na vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý vo veci konal a rozhodol\na z ktorého obsahu vyplývajú nasledujúce skutočnosti.\n11. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd odkazom\nna vlastnú argumentáciu z napadnutého uznesenia uzavrel, že sa nestotožnil so sťažovateľom\npredostretým názorom o kvalifikácii skutku len ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360\nTrestného poriadku, keďže obvinený poškodenú hrozbou ťažkej ujmy nútil, aby niečo konala,\na tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania (so zbraňou) a na chránenej osobe (blízkej\nosobe) a neoprávnene vnikol do obydlia poškodenej, čo je vyjadrené v samotnej skutkovej vete\nstíhaných trestných činov, pričom podľa § 371 ods. 1 písm. i) časti za bodkočiarkou Trestného\nporiadku nie je ako súd dovolací oprávnený skúmať ani meniť správnosť a úplnosť zisteného\nskutku. K rozhodnutiam všeobecných súdov, na ktoré sťažovateľ v rámci svojej argumentácie\nodkazoval, uviedol, že ich závermi nie je viazaný, keďže (i) ide o rozhodnutia nižších súdov\nv iných trestných veciach a (ii) taktiež nejde o rozhodnutia, ktoré by boli publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom (iii) sám sťažovateľ\nna rozhodnutia najvyššieho súdu podporujúce jeho právny názor nepoukázal.\n12. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd, odkazujúc\nna vlastnú argumentáciu z napadnutého uznesenia, doplnkovo uviedol, „že vyjadrenie svedka musí\nbyť urobené takým spôsobom, aby neboli pochybnosti o jeho prejavenej vôli odoprieť výpoveď\nalebo vypovedať a súčasne nemožno svedka nútiť, aby k tomu použil priamu formuláciu uvedenú\nv zákone (R 14/2012). V predmetnej veci pritom z obsahu zápisnice o výsluchu svedkyne poškodenej\nbez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že svedkyňa bola riadne poučená v zmysle príslušných\nzákonných ustanovení, priamo do zápisnice o výsluchu uviedla, že poučeniu (ktorého súčasťou\nbolo aj poučenie podľa § 130 Trestného poriadku) v plnej miere porozumela a vo veci vypovedala,\nčo bolo zachytené aj na obrazovo-zvukovom zázname, ktorý tvoril súčasť jej výpovede\na bol aj vykonaný spolu s prečítaním jej výpovede z prípravného konania na hlavnom pojednávaní.\nZ obsahu zápisnice o jej výsluchu ani z obrazovo-zvukového záznamu pritom nevyplýva,\nže by svedkyňa po zákonnom poučení podľa § 130 Trestného poriadku chcela využiť svoje právo\nodoprieť vypovedať, pričom ani zo samotného obsahu jej výpovede nie je zrejmé, že by svedkyňa\nmala záujem využiť svoje právo odoprieť vypovedať. Snáď len pre úplnosť najvyšší súd dopĺňa,\nže tento výsluch svedkyne sa uskutočnil 22. marca 2018 o 11.00 hod., po tom. ako 21. marca 2018\no 19.30 hod. svedkyňa poškodená podala na obvineného trestné oznámenie, s tým, že svedkyňa\npo zákonnom poučení pred vyšetrovateľom vypovedala, bez akýchkoľvek pochybností prejavila\nsvoju vôľu vypovedať a leda nevyužila svoje zákonné právo odoprieť vypovedať.\nV tomto prípade ide preto o obdobnú situáciu ako v R 14/2012, keď svedok v prípravnom konaní\nnevyužil právnu ochranu podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, pred vyšetrovateľom vypovedal\na následne na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, v nadväznosti na čo bola jeho výpoveď\nz prípravného konania postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku prečítaná. Krajský súd\n5\n\nv danej veci prečítanú výpoveď tohto svedka považoval za nezákonnú, s čím sa však najvyšší súd\nnestotožnil, keď v tomto judikovanom rozhodnutí konštatoval, že výpoveď tohto svedka považoval\nza zákonnú a použiteľnú, pričom judikoval, že vyjadrenie svedka, či svoje právo podľa § 130 ods. 2\nTrestného poriadku využíva alebo nevyužíva musí byť vyjadrené takým spôsobom,\naby nebolo pochybností o jeho prejavenej vôli. avšak na druhej strane nie je možné svedka nútiť,\naby k lomu použil priamo formuláciu uvedenú v zákone.“.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n13. Sťažovateľ v rámci svojej repliky z 12. októbra 2022 v podstatnom zrekapituloval svoje\nsťažnostné výhrady k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. K dovolaciemu dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ opätovne poukázal na to, že predniesol\nargumentáciu spochybňujúcu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu vydierania, ktorý mal\nvšak byť pri celkovom vnímaní všetkých rozhodujúcich skutkových a právnych okolností správne\nprávne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania, pričom najvyšší súd nereagoval\nna ním predloženú argumentáciu vyčerpávajúcim spôsobom, čím sa tak dopustil arbitrárneho\npostupu pri posúdení samostatne namietaného a právne vymedzeného dovolacieho dôvodu.\nSťažovateľ taktiež opakovane zvýraznil, že svojou argumentáciou neatakoval skutkové zistenia,\nako sa to snaží najvyšší súd neustále zvýrazňovať, keďže si je vedomý kompetenčného obmedzenia\nnajvyššieho súdu pri posudzovaní skutkových zistení ustálených súdmi nižšieho stupňa,\nale len nesprávne právne posúdenie skutku, ktoré obsahovo napĺňa dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\n14. Podrobnejšiu právnu argumentáciu, ktorú zároveň považuje za nosnú vo svojej veci, sťažovateľ\npredniesol k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Sťažovateľ\noponoval právnemu názoru najvyššieho súdu, ktorý považoval výsluch poškodenej vykonaný\nv prípravnom konaní za vykonaný v súlade so zákonom (ako podmienka prečítania zápisnice\no výsluchu svedka-poškodeného na hlavnom pojednávaní podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku)\nz dôvodu, že za postačujúce pre naplnenie zákonnej podmienky vyjadrenia sa vyslúchanej osoby\naj k možnosti o nevyužití/využití svojho práva nevypovedať je možné považovať aj postup orgánu\nčinného v trestnom konaní pri jej vypočutí spôsobom, že (i) poškodená bola riadne poučená, (ii)\nnásledne sa vyjadrila, že poučeniu porozumela a že nepotrebuje ďalšie vysvetlenie, a (iii) vo veci\nvypovedala, čím aj takýmto spôsobom dala konkludentne najavo, že nevyužíva svoje právo\nnevypovedať. Podľa sťažovateľa zo zákonnej dikcie § 263 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva,\nže „preukázanie poučenia ako aj porozumenia poučeniu, je len jednou z podmienok pre možnosť\nprečítania zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní a k tejto podmienke musí\nkumulatívne pristúpiť aj podmienka osobitného vyhlásenia svedka o nevyužití práva odmietnuť\nvypovedať.“. Sťažovateľ teda rozporuje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je možné\npre naplnenie zákonnej dikcie považovať za postačujúce už samotné poučenie svedka a vzatie\ntohto poučenia na vedomie svedkom samotným, čo nahrádza, resp. môže nahrádzať jeho výslovné\nvyjadrenie sa k možnosti odmietnuť vypovedať, čo je však «v príkrom rozpore so znením uvádzanej\nprávnej normy, kde je podmienka „výslovného vyhlásenia“ explicitne vyjadrená ako ďalšia\nosobitná podmienka popri poučení zo strany vyšetrovateľa.». Sťažovateľ je ďalej toho názoru,\nže „výklad podávaný porušovateľom, ako aj konajúcimi súdmi v nastolenej problematike,\nje nielenže v priamom rozpore so znením zákona, ale neobstojí ani v rámci zachovania účelu\nzákona, kde už aj ústavný súd s v ústavnej sťažnosti poukazovaných rozhodnutiach sa vyjadril,\n6\n\nže sprísnenie podmienok tu nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítanie\nzápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania predstavuje výnimku zo zásady bezprostrednosti\ngarantujúcej kontradiktórnosť konania. My dodávame, že z hľadiska účelu zákona sa potom práve\ntakýmto vyhlásením zabezpečuje stav istoty, že si svedok plne uvedomuje svoje právo nevypovedať\na výslovne sa tohto práva vzdáva.“. Na predostretej názorovej línii sťažovateľ zotrval aj pri judikáte\nnajvyššieho súdu R 14/2012, ktorým najvyšší súd argumentačne oponoval sťažovateľom pretláčanej\npredstave o povinnosti výslovného vyjadrenia sa vyslúchanej osoby k využitiu/nevyužitiu práva\nna odmietnutie výpovede (z pohľadu citovaného judikátu formuláciou upravenou v zákonnej\núprave, ku ktorej nemôže byť vypočúvaná osoba nútená), a takýto výklad najvyššieho súdu\nje podľa sťažovateľa „priamo nerešpektujúci citovanú procesnú normu obsiahnutú v § 263 ods. 4\nTP. Zákon tu totiž zreteľne hovorí o nutnosti výslovného vyhlásenia o nevyužití práva svedka\nodmietnuť vypovedať, teda zákon jasne formuluje požiadavku explicitného prejavu vo vzťahu\nk vyjadreniu o nevyužití práva odmietnuť vypovedať, čo z logiky veci rozumne nie je možné\nnahradiť nejakým faktickým správaním sa svedka v podobe, že začne vypovedať.“. Sťažovateľ\nzvýraznil, že nejde o „akési nútenie svedka k nejakej konkrétnej formulácii, ako na to poukazuje\nPorušovateľ, ale je tu daná hypotéza právnej normy jasne formulujúca jednu z podmienok,\nza ktorých je možné prečítanie zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní.“. Naopak,\n«keď zákon jasne vyžaduje existenciu vyhlásenia svedka, ktoré musí z logiky veci nastať\npred začatím výpovede, pričom z hľadiska formy zákon tiež jednoznačne hovorí o „výslovnom\nvyhlásení“, teda je mimo akéhokoľvek rozumného výkladu poukazovať na akési konkludentné\nsprávanie sa svedka v podobe, že veď keď začne vypovedať, už tým vlastne vyjadrí svoj postoj\nk právu odmietnuť vypovedať a takýto konkludentný postoj budeme považovať za „výslovné\nvyhlásenie“ o nevyužití práva odmietnuť vypovedať.».\n15. Napokon v rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ zotrval aj na svojich predošlých\nnámietkach týkajúcich sa vedenia vyšetrovania v predmetnej veci nepríslušným orgánom činným\nv trestnom konaní, ktorý aj vykonal jediný výsluch poškodenej v rámci prípravného konania\n(s výhradami o jeho nezákonnosti, ako už boli prezentované), k čomu sťažovateľ opätovne v súhrne\nzdôraznil úvahu, podľa ktorej «pokiaľ v trestnej veci, v rámci ktorej s prihliadnutím na povahu\nskutku z hľadiska do úvahy prichádzajúcej jeho právnej kvalifikácie (pokiaľ sa samozrejme nijako\nnezmenili skutkové okolnosti, k čomu v „našom“ prípade určite pri porovnaní si skutkových viet\nv uzneseniach povereného príslušníka a vyšetrovateľa, nedošlo) má vykonávať vyšetrovanie policajt\n- vyšetrovateľ, nemôžu byť zákonné úkony, ktoré v danej trestnej veci realizuje policajt - poverený\npríslušník PZ.».\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n16. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením označených základných\npráv je založená na arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, ktorým\nodmietol ním podané dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku proti rozsudku krajského\nsúdu č. k. 2 To 65/2019-488 z 23. mája 2019 z ním uplatnených dôvodov, a to podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané\nzákonným spôsobom, a podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda že rozhodnutie\nje založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.\n7\n\nIV.1. Zákonná úprava:\n17. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému\nrozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,\nktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.\n18. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol\nnepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom bolo porušené\nprávo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti\nobvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, e) vo veci konal alebo rozhodol orgán\nčinný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov\ntrestného konania, f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas\nsa podľa zákona vyžaduje, g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby\nalebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i)\nrozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací\nsúd nemôže skúmať a meniť.\n19. Podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak,\naby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vyčítajú rozhodnutiu\nalebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Podľa § 374 ods. 2 Trestného poriadku v dovolaní\nsa musí uviesť dôvod dovolania podľa § 371. Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní\nmožno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vyčítané pochybenia\nneboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.\n20. Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,\nktoré sú v ňom uvedené.\nIV.2. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu:\n21. Najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\nvo všeobecnej rovine uviedol, že ho možno uplatniť len v prípade porušenia zákonných ustanovení\nupravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov, teda v najdôležitejšej časti\ntrestného konania, a to dokazovaní, ktoré prebieha v štyroch fázach, a sťažovateľom uplatnený\ndovolací dôvod sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania spočívajúcej vo vykonávaní\ndôkazov súdom, pričom však v sebe zahŕňa aj predchádzajúce dve etapy dokazovania,\na to vyhľadávanie dôkazov a ich zabezpečovanie pre potreby trestného konania. V rámci\nuplatneného dovolacieho dôvodu sa skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom\nkonaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad na rozhodnutie\nvo veci.\n22. Najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nvo všeobecnej rovine uviedol, že sa pod týmto dovolacím dôvodom skúma nesprávne právne\nposúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia.\nPod nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie nesprávna kvalifikácia skutku\nako trestného činu alebo iného trestného činu, než mal byť posúdený, alebo z prísnejšieho trestného\nčinu, než mal byť posúdený.\n8\n\n23. K obom sťažovateľom uplatneným dôvodom najvyšší súd ustálil, že ich uplatnil z dôvodu\nnesprávnej právnej kvalifikácie skutku formulovaného v skutkovej vete a procesných nedostatkov\nvýpovede poškodenej, pričom nezistil ich dôvodnosť.\n24. K námietke sťažovateľa tvoriacej obsahovú náplň ním uplatneného dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku o nezákonnom vykonaní dôkazu – prečítania\nvýpovede poškodenej z prípravného konania v rozpore s § 263 ods. 4 Trestného poriadku vrátane\nnezákonného vykonania tohto dôkazu v prípravnom konaní uviedol, že „... obsah jej výslovného\nvyjadrenia k poučeniu podľa § 130 Trestného poriadku je uvedený v zápisnici o výsluchu svedka –\npoškodeného z 22. marca 2018 (č. l. 32), a preto možno predmetný dôkazný prostriedok považovať\nza vykonaný zákonným spôsobom. Z vyššie uvedenej zápisnice je zrejmé, že poškodená bola riadne\npoučená v zmysle príslušných zákonných ustanovení vrátane práva odoprieť vypovedať podľa § 130\nTrestného poriadku. Následne sa vyjadrila, že poučeniu v plnej miere porozumela a chce uviesť,\nže nepotrebuje jeho ďalšie vysvetlenie. Dovolací súd sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu,\nže predmetná výpoveď poškodenej bola vykonaná kontradiktórnym spôsobom (za prítomnosti\nobhajcu obvineného a psychológa), z ktorej bol aj vyhotovený kamerový záznam, rovnako\naj s názorom, že dôkaz bol získaný, vykonaný i hodnotený za spôsobilý vykonať ho na hlavnom\npojednávaní jeho prečítaním.“. Na záver najvyšší súd zvýraznil, že „hlavným účelom inštitútu\npoučenia svedka podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku je chrániť oprávnené záujmy vyslúchaného\nsvedka (a tým zabrániť jeho opakovanej viktimizácii), nie obvineného.“.\n25. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd opätovne\npoukázal na to, že v jeho rámci „... nie je prípustné namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi\nprvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, a tiež hodnotenie vykonaných\ndôkazov.“. Predmetný dovolací dôvod slúži len na nápravu hmotnoprávnych chýb\na na jeho podklade „nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu\nv zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania\na správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku,\nkeďže to sú otázky upravené normami procesného práva, a nie hmotným právom.“. Predmetom\ntohto dovolacieho dôvodu «môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného v skutkovej\nvete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia,\nktoré sú jej obsahom a ktoré už nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Dovolací súd nemôže\nposudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania\nje v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať\nlen odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú\nna preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Viazaný uvedenými skutkovými závermi,\ndovolací súd nemohol akceptovať tvrdenia obvineného o tom, že podstata celého skutku,\nktorý z hľadiska objektu ako znaku skutkovej podstaty trestného činu jednoznačne nesmeroval\nk nezákonnému vynucovaniu si nejakého plnenia alebo konania, spočíva jedine a podstatne v tom,\nže sa mal poškodenej rôznymi spôsobmi vyhrážať s úmyslom vzbudenia nejakej, či už väčšej\nalebo menšej obavy, a to všetko z dôvodu konfliktov súvisiacich s úpravou styku s ich spoločným\nmaloletým dieťaťom.». Napokon k namietanému zneniu skutkovej vety najvyšší súd uviedol,\nže táto obsahuje všetky zákonné znaky trestných činov, z ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným,\na z jej obsahu vyplýva, že poškodenú pod hrozbou ťažkej ujmy nútil, aby niečo konala, a tento čin\n9\n\nspáchal závažnejším spôsobom konania so zbraňou a na chránenej osobe a neoprávnene vnikol\naj do jej obydlia. Po oboznámení sa so spisovým materiálom teda najvyšší súd v rozhodnutiach\npodriadených súdov nezistil také pochybenia, ktoré by obsahovo napĺňali predmetný dovolací\ndôvod.\nIV.3. Všeobecné judikatúrne východiská k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:\n26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky.\n27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek\ntrestného obvinenia proti nemu.\n28. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012, IV. ÚS 546/2020, IV. ÚS 529/2022).\n29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý\nsa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu\nnezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\nvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne\ninterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n30. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy,\nak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo\nna všeobecnom súde (II. ÚS 8/01), alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho\nrozhodnutia (I. ÚS 241/07), prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(III. ÚS 264/05), teda ak súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv\nsťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného\na neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ\nje ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu\naj v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej\nmiery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného\n\n10\n\npredpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06,\nI. ÚS 88/07).\n31. Z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva\nna spravodlivé konanie je nevyhnutné zohľadniť to, či námietka, na ktorú súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná a či mohla mať vplyv na výsledok\nkonania (Luka proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52). Ak je námietka\npre výsledok konania rozhodujúca, vyžaduje si konkrétnu a jasnú odpoveď (Ruiz Torija\nproti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 30). Rozhodnutie vnútroštátneho súdu\nmožno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade,\nak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho\nsúdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85;\ntiež Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).\nIV.4. Posúdenie veci:\n32. Najvyšší súd sa dopustil v rámci dovolacieho konania ústavne neudržateľného postupu,\nkeď sťažovateľom prednesenú argumentáciu (s posúdením dôvodov dovolania v zmysle vlastnej\njudikatúry podľa R 120/2012) dostatočne nepreskúmal optikou prípustnosti prečítania zápisnice\no výsluchu poškodenej\nna hlavnom pojednávaní s konkrétnym zameraním\nnajmä na obsah jej vyjadrenia po poučení svedka a v tomto kontexte na použiteľnosť alebo rozdiel\noproti situácii zodpovedajúcej právnej vete publikovanej ako R 14/2012. Taktiež nedošlo\nk vysporiadaniu sa s námietkou nepríslušného orgánu pri (aj) výsluchu poškodenej v prípravnom\nkonaní, keď v tomto smere nepostačuje citácia stanoviska prokurátora k dovolaniu, ale z hľadiska\npráva na súdnu ochranu je nevyhnutné vlastné posúdenie dovolacieho súdu jednak z hľadiska\nuplatniteľných dôvodov dovolania a v nadväznosti na to potom obsahovo. Rovnako\nabsentuje posúdenie právnej kvalifikácie týkajúcej sa síce skutku zisteného odsudzujúcim\nrozsudkom (neposudzujúc takú námietku ako námietku nesprávnych skutkových zistení),\navšak oproti dovolacím námietkam (právna kvalifikácia trestného činu vydierania oproti trestnému\nčinu nebezpečného vyhrážania) a konkrétnym skutkovým reáliám predmetnej skutkovej vety\n(v tomto smere zohráva odkaz dovolateľa na rozhodnutia nižších súdov len orientačnú rolu),\na to všetko bez apriórnej konštatácie ústavného súdu, že by právna kvalifikácia bola nesprávna,\navšak nie je adekvátne a so zameraním na konkrétny prípad obhájená odôvodnením rozhodnutia\ndovolacieho súdu. Inými slovami (a zjednodušene), najvyšší súd bez ohľadu na to, či zmení\npodstatu svojho rozhodnutia, bude musieť konkretizovať použitú argumentáciu vo vzťahu\nk dovolacím námietkam, a teda opustiť líniu príliš zjednodušujúcej abstrakcie. Aj keď je vyjadrenie\ndotknutého orgánu verejnej moci (tu súdu) k ústavnej sťažnosti procesnou súčasťou konania\nústavného súdu, nemôže nahradiť odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia (ktoré by takto\nmalo byť dodatočne skoncipované až v konaní o ústavnej sťažnosti), pričom však obsah tohto bodu\nsa vo vecnom kontexte týka aj vyjadrenia najvyššieho súdu.\n33. V dôsledku uvedeného najvyšší súd porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 ústavy (ako súbežne vyvolaný následok porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na slobodu\n\n11\n\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (ako súbežne vyvolaný následok porušenia práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).\n34. V súhrne prezentovaných záverov napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorého\nodôvodnenie je ústavne neudržateľné, došlo k zásahu do sťažovateľom označených základných\npráv spôsobom vyvolávajúcim potrebu kasácie dotknutého uznesenia ústavným súdom a vrátenia\nveci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude najvyšší súd viazaný právnym názorom\nústavného súdu, resp. bude postupovať v kontexte § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.\nV.\nPrimerané finančné zadosťučinenie\n35. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti navrhol priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia vo výške 5000 eur, čo odôvodnil dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody a dĺžkou\nrozhodovania najvyššieho súdu o podanom dovolaní v trvaní viac ako dvoch rokov. Priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia vníma sťažovateľ aj ako dovŕšenie ochrany označených\npráv.\n36. K návrhu sťažovateľa týkajúceho sa primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť,\nže na jeho priznanie nemá sťažovateľ právny nárok ani v prípade, ak ústavný súd nálezom vysloví\nporušenie označených základných práv a slobôd (IV. ÚS 546/2020). Cieľom primeraného\nfinančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,\nv ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen samotné vyslovenie\nporušenia (IV. ÚS 210/04). V konkrétnych okolnostiach preskúmavaného prípadu však ústavný súd\nz odôvodnenia sťažovateľom uplatneného rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia\nneidentifikoval také kvalitatívne a kvantitatívne argumenty, ktoré by mu vôbec umožňovali\ntento návrh v rozumných intenciách posúdiť. Je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom bodu 1\nvýroku tohto nálezu ústavný súd nekonštatoval hmotnoprávnu nemožnosť vyvodenia trestnej\nzodpovednosti sťažovateľa za konkrétny trestný čin, ale deklaroval nedostatky odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, s ktorými sa bude nevyhnutné náležitým a zákonným spôsobom\nvysporiadať. V okolnostiach konkrétneho prípadu tak ústavný súd zastáva názor, že už samotné\nkonštatovanie vyslovenia porušenia sťažovateľom označených základných práv, resp. práv\nje dostatočným prostriedkom jeho nápravy. Či odsúdenie sťažovateľa ostane právoplatné\naj po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie,\nnie je ústavný súd oprávnený v odôvodnení tohto nálezu vopred prezumovať (ak by k odsúdeniu\nnedošlo, právne konzekvencie vyplývajú zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nZ týchto dôvodov ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia nevyhovel.\nVI.\nTrovy konania\n37. Ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní\npred ústavným súdom.\n\n12\n\n38. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n39. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022\nje v sume 193,50 eur a hodnota režijného paušálu je v sume 11,63 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok\nna náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu a replika sťažovateľa). Celková náhrada\ntrov konania tak predstavuje sumu 738,45 eur vrátane sadzby dane z pridanej hodnoty vo výške\n20 % (bod 3 výroku nálezu).\n40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet advokáta\nsťažovateľa označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný\nopravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia\nrozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. novembra 2022\n\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Tdo/21/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5b213fbb-74aa-43f5-862a-3f4975847c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.529.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 529/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 529/2022 z 25. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.529.2022.1"}, {"guid": "ussr:0034ee2a-39a5-452c-a477-9a69b7488b93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 546/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1"}, {"guid": "ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/01 z 18. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-18", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "152f2d96-1ba6-42d2-8bc2-f4e20f3bc046:af512478-340b-495c-a59d-113897daa9c3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3518010120.1", "spisova_znacka": "2To/65/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/65/2019 z 10. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-07-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3518010120.1"}], "citovane_v": []}