{"guid": "ussr:fd6f5f9d-0ec5-4ee4-8c88-b83e620e3700", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.366.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 366/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 366/2022 z 6. 7. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. júla 2022, sp. zn. IV. ÚS 366/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.366.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-07-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "nevyhovuje žiadosti o ustanovenie PZ", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fd6f5f9d-0ec5-4ee4-8c88-b83e620e3700", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.366.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.366.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.366.2022.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 366/2022-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša (sudca\nspravodajca) a zo sudcov Libora Duľu a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, proti\nuzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 4 To 37/2021 z 29. júla 2021 a proti uzneseniu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo 4/2022 zo 16. marca 2022 takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .\n2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. mája 2022 domáha\nvyslovenia porušenia práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a z čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia.\nSťažovateľ navrhuje zrušiť obidve napadnuté rozhodnutia a prepustiť ho na slobodu, prípadne\nprikázať Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby zrušil prvé\nnapadnuté rozhodnutie a aby sa vo veci konalo a rozhodlo.\n2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutých rozhodnutí a ostatných príloh vyplýva, že Okresný súd\nTopoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 1 T 20/2020 z 21. apríla 2021 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189\nods. 1, 2 písm. b), c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), i) Trestného zákona,\n§ 127 ods. 5 a § 140 písm. c) Trestného zákona a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 6 rokov. Skutkový základ predstavovalo navádzanie\npod hrozbami\nbližšie opísanými v listovej komunikácii, aby ako svedok – poškodená v inej trestnej veci vedenej\nproti sťažovateľovi ako obvinenému pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1\n\nTrestného zákona (ktorý mal sťažovateľ úmysel zakryť) zmenila svoju výpoveď v jeho prospech.\nKrajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) odvolanie sťažovateľa uznesením č. k. 4 To 37/2021\nz 29. júla 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) podľa § 319 Trestného poriadku\nzamietol. Najvyšší súd uznesením č. k. 2 Tdo 4/2022 zo 16. marca 2022 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu\nodmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\n3. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil na úvod všeobecne tým, že odvolanie nie je dôvodné,\nže v konaní bol zabezpečený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené základné skutočnosti\npotrebné pre rozhodnutie. Podľa krajského súdu okresný súd na hlavnom pojednávaní pri\nvykonávaní dôkazov postupoval podľa Trestného poriadku, nedopustil sa žiadnych podstatných\nchýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku. Okresný súd primerane odôvodnil svoje\nrozhodnutie s uvedením úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s uvedením\ndokázaných skutočností a dôkazov, o ktoré sa opierali. Krajský súd sa stotožnil s úvahou okresného\nsúdu, že z dokazovania je bez dôvodných pochybností preukázané, že sa skutku dopustil sťažovateľ\nkonaním opísaným v skutkovej vete. Existuje príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľa\na následkom. Krajský súd pri stotožnení sa so závermi okresného súdu týkajúcimi sa preukázania\nzavinenia poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Ten sa podľa neho zrejmým\nspôsobom vyrovnal s obhajobou sťažovateľa, správne svoje úvahy založil na výpovedi poškodenej\na na listinných dôkazoch, ktorých existenciu sťažovateľ nepoprel. Poškodená opísala podrobne\nobdobie doručovania listov a ich obsah, ako ich vnímala, v akom psychickom strese bola pod ich\nvplyvom. Z jej výpovede vyplynulo, že korešpondenciu s uvedeným obsahom jej sťažovateľ\nposielal bezprostredne po vzatí do väzby a žiadal ju, aby zmenila výpoveď, zrušila trestné\noznámenie za týranie blízkej a zverenej osoby. Poškodená zdôraznila, že sa usiloval, aby dcéru\ndostal do ústavu, aby jej poškodil, aby bola pod tlakom. To vnímala ako pomstu za to, že ho dostala\ntam, kde bol. Obsahom listov podľa nej boli nadávky, vyhrážky, osočovanie. Korešpondencia je\npodľa krajského súdu dostatočne uvedená v skutkovej vete. Z jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ sa\nopakovane v priebehu niekoľkých mesiacov formou rôzneho nátlaku a vyhrážania snažil, aby\npoškodená zmenila svoju výpoveď v procesnom postavení svedkyne v označenej veci vedenej\nOkresným riaditeľstvom Policajného zboru Topoľčany. Je zrejmé, že hrozbou ťažkej ujmy\npoškodenej sa snažil dosiahnuť, aby niečo konala, aby zmenila svoju svedeckú výpoveď. Ako\npríklad krajský súd uviedol tvrdenia z korešpondencie, ktoré možno považovať za takúto hrozbu.\nIšlo o hrozby zbavenia rodičovských práv poškodenej z dôvodu zistenia užívania omamných látok,\npsychiatrického vyšetrovania, straty kontaktu s maloletou dcérou a využívania kontaktov získaných\nvo výkone väzby na spôsobenie ujmy poškodenej. Takúto formu hrozieb sťažovateľa k poškodenej\naj s poukazom na právoplatné odsúdenie sťažovateľa za násilné konanie proti poškodenej možno\npodľa krajského súdu s poukazom na vnímanie obsahu korešpondencie poškodenou považovať\nza hrozbu ťažkej ujmy. Odvolacie námietky sťažovateľa o ďalšom fungovaní poškodenej smerujúce\nk zmierňovaniu zavinenia sú podľa krajského súdu vyvrátené už uvedenými tvrdeniami poškodenej.\nOkresný súd sa vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa psychického stavu poškodenej a s návrhom\nna skúmanie jej duševného stavu a s týmito úvahami sa krajský súd stotožnil, pretože okolnosti\nneodôvodňovali potrebu skúmania jej duševného stavu, prípadne znaleckým dokazovaním hodnotiť\njej osobnosť a schopnosť vierohodne vypovedať. Podľa krajského súdu z priamych dôkazov\nv súhrne možno vyvodiť logický záver že sa skutok stal a zavinenie sťažovateľa je preukázané.\n\n2\n\nOkresný súd nepochybil pri právnej kvalifikácii konania sťažovateľa, pretože hrozbou ťažkej ujmy\nnútil iného, aby niečo konal, spáchal trestný čin na blízkej osobe, na svedkovi a z osobitného\nmotívu.\n4. Najvyšší súd zistil že nie sú naplnené dôvody dovolania. K námietke nevykonania dôkazov\nnavrhovaných sťažovateľom a neodôvodnenia ich nevykonania citoval právne vety rozhodnutí\nuverejnených v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky\n(ďalej len „zbierka“) pod č. 7, roč. 2011 a pod č. 116, roč. 2014. Konkrétne uviedol, že návrhu\nsťažovateľa na doplnenie dokazovania vyšetrením duševného stavu poškodenej okresný súd\nna hlavnom pojednávaní z 25. novembra 2020 nevyhovel, pretože ide o nadbytočný a nedôvodný\ndôkaz. Posudok nie je potrebný pre rozhodnutie vo veci a tiež je potrebné, aby sa zabránilo\nopakovanej viktimizácii poškodenej. Okresný súd nevyhovel ani návrhu na vyšetrenie duševného\nstavu sťažovateľa ako nadbytočnému a neodôvodnenému dôkazu, pretože jeho stav bol vyšetrený\nv prípravnom konaní znalcom, ten bol vypočutý aj na hlavnom pojednávaní a o správnosti záverov\njeho znaleckého posudku okresný súd nemal pochybnosti. Najvyšší súd citoval aj z odôvodnenia\nrozsudku okresného súdu: „Okresný súd nezistil žiadne pochybenia znalca spôsobujúce\nnezákonnosť znaleckého posudku. Opätovné vyšetrenie nie je podľa okresného súdu odôvodnené\nani tým, že sa sťažovateľovi nepáčia závery posudku. Rovnako to neodôvodňuje vtedy aktuálna\nhospitalizácia vo výkone trestu odňatia slobody, pretože do úvahy bol braný duševný stav v čase\nspáchania skutku. Okresný súd nemal pochybnosti o schopnosti poškodenej objektívne vypovedať\na pre posúdenie skutkového stavu nie je potrebné znalecky dokazovať následky na jej psychike.“\nNajvyšší súd uzavrel, že konajúce súdy sa s návrhmi na doplnenie dokazovania vysporiadali, ich\nodmietnutie dostatočným spôsobom odôvodnili, čím sťažovateľ dostal odpoveď. Najvyšší súd sa\nvyjadril aj k súvisiacej námietke porušenia zásady rovnosti strán a kontradiktórnosti konania.\nSkonštatoval dodržanie zásady rovnosti strán, pretože strany mali rovnakú možnosť predniesť súdu\nsvoje návrhy na vykonanie dôkazov, čo v dovolaní sťažovateľ ani nespochybňoval. Najvyšší súd\nzvýraznil rámec prvého označeného dovolacieho dôvodu vo vzťahu k posudzovaniu správnosti\núvah okresného súdu pri vykonávaní dokazovania a nemožnosť skúmania správnosti a úplnosti\nzisteného skutku v zmysle druhého označeného dovolacieho dôvodu. K námietke nemožnosti účasti\nobhajcu na výsluchu poškodenej v prípravnom konaní najvyšší súd poukázal na § 371 ods. 4\nTrestného poriadku a citoval zo stanoviska trestnoprávneho kolégia uverejneného v zbierke\npod č. 11, roč. 2016. Potom konštatoval, že ak táto okolnosť nepochybne bola sťažovateľovi známa\nv priebehu prvostupňového a odvolacieho konania a neuplatnil ju najneskôr pred odvolacím súdom,\nale až v podanom dovolaní, tak táto okolnosť nemôže byť použitá ako podklad na splnenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O tejto okolnosti sťažovateľ\nmusel vedieť najneskôr od tohto momentu a napriek tomu to nenamietal. Nad rámec najvyšší súd\ndoplnil, že poškodená bola vypočutá na hlavnom pojednávaní, na ktorom bola prítomná obhajkyňa\nsťažovateľa, ktorá mala možnosť klásť otázky, ktorú využila. Pred súdom nebola výpoveď\npoškodenej z prípravného konania vykonaná (prečítaná, pozn.), ale poškodená bola vypočutá\nkontradiktórnym spôsobom, a preto nie je najvyššiemu súdu zrejmé, v čom by malo spočívať\nporušenie práva na obhajobu, a uzavrel, že prvý dovolací dôvod nebol naplnený.\n5. Vo vzťahu k druhému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd odkázal na rozhodnutia uverejnené\nv zbierke pod č. 57, roč. 2007-II a pod č. 47, roč. 2014. K namietanému nenaplneniu znakov\nskutkovej podstaty trestného činu vydierania, resp. iného trestného činu, k založeniu rozhodnutí len\n3\n\nna výpovedi poškodenej bez prihliadnutia na ďalšie dôkazy a k nerešpektovaniu zásady in dubio\npro reo uviedol, že sa vzťahujú na hodnotenie vykonaných dôkazov a posudzovanie skutkového\nstavu, ide o námietky k správnosti a úplnosti zisteného skutku, ktorý najvyšší súd nemôže skúmať\nani meniť. Skutkové námietky v rámci dovolania podaného obvineným nepatria medzi dovolacie\ndôvody podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ale sú vyhradené ministrovi spravodlivosti\nSlovenskej republiky v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Citoval\njudikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozsahu prieskumu dovolacieho súdu v trestnom konaní.\nPoukázal na rozpor tvrdení sťažovateľa v dovolaní, keď na jednej strane tvrdí, že po vykonaní\nvšetkých navrhnutých dôkazov by sa preukázalo, že skutok nenapĺňa znaky žiadneho trestného\nčinu, na druhej strane ani z vykonaných dôkazov podľa neho nebolo preukázané, že skutok kladený\nmu za vinu napĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu. K nepreukázaniu ujmy poškodenej najvyšší\nsúd zdôraznil, že skutková podstata trestného činu vydierania nevyžaduje spôsobenie ťažkej ujmy,\nale len hrozbu inou ťažkou ujmou. Nepreukázanie spôsobenia ujmy nemá potom žiaden vplyv\nna naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu. K námietke neskúmania možnosti\npodradiť skutok pod trestný čin nebezpečného prenasledovania najvyšší súd odkázal na dostatočné\nodôvodnenie rozsudku okresného súdu pri právnej kvalifikácii zločinu vydierania, ako aj\nna odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Súdy považovali právnu kvalifikáciu\nza správnu, plne zodpovedajúcu opísanému skutku a nemali dôvod na jej zmenu. Sťažovateľ okrem\nskutkových námietok v dovolaní neuviedol, v čom by ním navrhovaná kvalifikácia mala byť\nsprávnejšia, v čom spočíva nesprávnosť kvalifikácie konania ako zločinu vydierania. Najvyšší súd\nzdôraznil viazanosť dôvodmi dovolania ako vymedzením chýb napadnutého rozhodnutia a jemu\npredchádzajúceho konania. K namietanému nesprávnemu použitiu § 127 ods. 5 Trestného poriadku\nnajvyšší súd uviedol, že ak by aj poškodená v čase spáchania skutku nebola družkou sťažovateľa,\nako to v dovolaní tvrdil, bola by jeho bývalou družkou a je matkou ich spoločného dieťaťa, teda\nspadala by do definície blízkej osoby podľa Trestného poriadku. Najvyšší súd poukázal aj na rozpor\nv tvrdeniach sťažovateľa v dovolaní, keď tvrdí, že nebola blízkou osobou, ale dával jej najavo svoje\ncity, ktoré k nej prechovával, a mali mať podľa neho normálny vzťah, mali sa radi a nemali\nproblémy. Podľa uvedeného najvyšší súd uzavrel, že nebol naplnený ani druhý označený dovolací\ndôvod.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n6. Proti napadnutým rozhodnutiam sťažovateľ argumentuje:\na) Skutok kladený mu za vinu súdy posudzovali len v kontexte prokurátorom demonštratívne\nvytrhnutých statí z listov. Konali v priamom rozpore s voľným hodnotením dôkazov. Prakticky\nvýlučne opreli vinu o výpovede poškodenej. Okresný súd a krajský súd nesprávne právne posúdili\nzistený skutok. Mali skúmať, či skutok nie je možné podriadiť pod skutkovú podstatu priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu alebo niektorého z iných trestných činov, ako napr. nebezpečné\nprenasledovanie. Ani najvyšší súd neštudoval možnosť priradenia veci pod iný trestný čin,\nneposkytol nápravu. Najvyšší súd mal sám zmeniť kvalifikáciu alebo zrušiť napadnuté uznesenie\nkrajského súdu, vrátiť ho a prikázať krajskému súdu znova rozhodnúť, prípadne vrátiť vec\ndo prípravného konania.\n\n4\n\nb) Rozhodnutia nie sú riadne odôvodnené. Konanie súdov a orgánov činných v trestnom konaní\nbolo laxné, formálne, arbitrárne, nerešpektujúce procesnoprávne a hmotnoprávne predpisy. Súdy\nvyhodnotili tvrdenia sťažovateľa ako zľahčovanie konania bez akéhokoľvek vecného odôvodnenia,\nnevysvetlili, prečo sa im tvrdenia poškodenej javia vierohodné a sťažovateľove tvrdenia ako\núčelové zľahčovanie popisu priebehu skutku. Uznanie viny bolo vykonané bez náležitého\nprihliadnutia na dôkaznú situáciu, s prihliadnutím najmä na sťažovateľovu minulosť, čo nie je\nmožné akceptovať.\nc) Konania okresného súdu a krajského súdu neboli spravodlivé, pretože odôvodnenia sú v rozpore\ns vykonaným dokazovaním a pretože súdy mu neumožnili predvolať a vypočuť svedkov, dať urobiť\nznalecké posudky. Psychiatricko-psychologický posudok poškodenej by sťažovateľa vyvinil,\nrovnako ako to bolo vo veci týrania. Krajský súd a najvyšší súd nenapravili namietané pochybenia,\npreto nesú zodpovednosť a porušili právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Konania súdov vykazujú znaky jednostrannosti, nerešpektovania zásady in dubio pro reo\na svojvôle a bolo nimi zasiahnuté do práv podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Nevysvetliteľným\nodmietaním navrhovaných dôkazov sa ich konania dostali do rozporu s čl. 6 ods. 3 písm. d)\ndohovoru. Najvyšší súd sa nezoberal celým znením listov, ktoré sú obsahom spisu, ale len\nvyčlenenými pasážami, riadne a právne správne sa nevenoval dovolaniu.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n7. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a prítomnosti viacerých nedostatkov\nniektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti (prílohy, petit, právne a skutkové\ndôvody) ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,\nvyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný prieskum.\n8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1, 2, 3\ndohovoru) napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa proti\nrozsudku okresného súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa.\nSťažovateľom tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval len za súčasť jeho\nargumentácie, keďže táto sa nezhodovala s navrhovaným znením petitu (III. ÚS 149/04,\nII. ÚS 65/07) a obsah tohto základného práva nie je zásadne odlišný od práva na spravodlivý proces\n(m. m. II. ÚS 71/97). Požiadavky čl. 6 ods. 3 dohovoru vyjadrujú zvláštne aspekty práva\nna spravodlivý proces, ktoré je zaručené v odseku 1. Prezumpcia neviny zakotvená v odseku 2 je\njednou zo zložiek spravodlivého trestného procesu vyžadovaného odsekom 1. Vzhľadom na to, že\nnámietky uplatnené podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru sa prekrývajú, ústavný súd považuje\nza vhodné zaoberať sa nimi spoločne z pohľadu všetkých troch ustanovení.\nIII.1. K porušeniu práva na spravodlivý proces napadnutým uznesením krajského súdu:\n9. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, ktorých porušenie namieta, sa\nsťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.\nm. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu\n5\n\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (obdobne III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05)].\n10. Z obsahu sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vyčíta krajskému\nsúdu všeobecne svojvôľu, nedodržanie predpisov, formálnosť, laxnosť, nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia, nesprávne právne posúdenie skutku. Namieta nevysvetlenie hodnotenia dôkazov\nsúdom, nezohľadnenie celkového kontextu listov, spôsob hodnotenia dôkazov, nevykonanie\nnavrhnutých dôkazov.\n11. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal mimoriadny opravný\nprostriedok ‒ dovolanie, ktoré odôvodnil nevyrovnaním sa súdov s jeho obhajobou, neodôvodnením\nhodnotenia dôkazov, neodôvodnením nevykonania dôkazov, porušením rovnosti strán pri\ndokazovaní, formálnosťou, arbitrárnosťou a nerešpektovaním predpisov, nesprávnym právnym\nposúdením zisteného skutku, opretím rozhodnutia o vine výlučne o výpoveď poškodenej,\nnerešpektovaním zásady in dubio pro reo a nedostatočným odôvodnením.\n12. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie obsahuje rovnaké námietky ako ústavná sťažnosť,\nv ktorej sťažovateľ v prevažnej miere len reprodukuje text dovolania. Sťažnostné výhrady\nk prípadným závažným excesom v dokazovaní či k správnosti právneho posúdenia, ku kvalite\nodôvodnenia a k arbitrárnosti pritom mohli byť a boli predmetom dovolacieho prieskumu.\nRozhodovacia činnosť všeobecných súdov všetkých stupňov (vrátane dovolacieho) v zásade\npokrýva celý rozsah základných práv spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre\nkonanie o ústavnej sťažnosti, keďže všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj\nprvotných ochrancov ústavnosti.\n13. Ústavný súd nemá na opätovné posúdenie totožných argumentov sťažovateľa právomoc,\npretože už boli predmetom posúdenia v dovolacom konaní, ktoré sťažovateľ aj inicioval a ktoré\nnajvyšší súd zavŕšil vydaním napadnutého uznesenia, ktoré obsahovalo aj vecné posúdenie\nargumentov sťažovateľa, a to napriek tomu, že v konečnom dôsledku bolo dovolanie odmietnuté.\nDovolanie predstavuje účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa (m. m. napr.\nII. ÚS 345/2020, III. ÚS 420/2021).\n14. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov poskytovať\nochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia s ohľadom na princíp\nsubsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona\no ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 132 ods. 1\nzákona o ústavnom súde).\nIII.2. K porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:\n15. Sťažovateľ napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vyčíta arbitrárnosť, nesprávne právne\nposúdenie, neodstránenie vyčítaných nedostatkov, riadne nevenovanie sa dovolaniu.\n16. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstránenie závažných\nprocesných a hmotnoprávnych chýb v právoplatných rozhodnutiach súdov. Podmienky prípustnosti\ndovolania rieši zákon. Negatívne posúdenie otázky prípustnosti dovolania nemôže viesť k záveru\no porušení základných práv sťažovateľa vtedy, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis\n6\n\nmutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie\nporušenia označeného práva sťažovateľa. K takému záveru môže viesť len ústavne neudržateľný\nvýklad zákona najvyšším súdom v otázke posúdenia prípustnosti dovolania. Stanovenie podmienok\nobmedzujúcich prípustnosť dovolania je pritom v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje\ns postavením a úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti\ndovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej\nistoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím.\n17. Zásada in dubio pro reo je špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny a vyžaduje, aby\nsudcovia nevychádzali z vopred zaujatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal trestný čin, ktorý\nmu je kladený za vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe a aby prípadné pochybnosti\nboli využité v prospech obžalovaného (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Melich a Beck\nproti Česku z 24. 7. 2008, bod 49).\n18. V danej veci sťažovateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie dovolacieho\nsúdu. K uznaniu viny sťažovateľa došlo po jej dokázaní postupom upraveným príslušným zákonom\nna dvoch stupňoch súdnej sústavy. Po právoplatnosti uznesenia krajského súdu a v konaní\nna dovolacom súde sa už v zásade nemohla uplatňovať prezumpcia neviny. Sťažovateľ ani\nneuvádza konkrétnu námietku v tomto smere, skôr všeobecne namieta pri vykonanom dokazovaní\njednostrannosť, nerešpektovanie zásady in dubio pro reo a svojvôľu.\n19. Ústavný súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil prítomnosť postupu, ktorým by\nodobril nedostatky zo strany krajského súdu v otázke dokazovania z pohľadu rovnosti strán,\nprípadne ktoré by svedčili o vopred zaujatom presvedčení o vine sťažovateľa. Je evidentné, že\nnajvyšší súd sa nestotožnil so sťažovateľom naznačeným vnímaním povinnosti súdu vykonať\ndôkazy (rovnaký počet dôkazov navrhnutých obžalobou a obhajobou). Najvyšší súd dospel\nk záveru, že bola dodržaná možnosť predniesť návrhy na vykonanie dôkazov oboch strán konania,\nčo sťažovateľ nespochybňoval. Nedôvodná je podľa názoru ústavného súdu aj námietka\no nevysvetliteľnom odmietaní navrhovaných dôkazov, pretože najvyšší súd zreteľne upriamil\npozornosť na vysporiadanie sa súdov s týmto okruhom námietok obhajoby a pridal svoj záver\no dostatočnosti ich odpovedí. V týchto okolnostiach a pri zohľadnení uvedenia konkrétnych\ndôvodov odmietnutia návrhov na vykonanie dôkazov všeobecnými súdmi ústavný súd\nnespozoroval, že by v konečnom dôsledku bolo trestné konanie vo výsledku zaťažené nedostatkami\ndosahujúcimi intenzitu porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru.\n20. Ako z už zhrnutého obsahu napadnutých rozhodnutí, ale aj z rozsudku okresného súdu vyplýva,\nsúdy nezaložili rozhodnutie o vine sťažovateľa výlučne na výpovedi poškodenej bez ohľadu na\nďalšie skutkové okolnosti veci a vykonané dokazovanie. Zjavne vychádzali z listinných dôkazov,\nktoré boli priamym usvedčujúcim dôkazom. Sťažovateľova námietka o porušení princípu in dubio\npro reo nie je v okolnostiach prípadu dôvodná a v žiadnom prípade nemá presah do ústavnej\nneudržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Súdy sa totiž nenachádzali v situácii\ndôkaznej núdze, keď by bolo dôvodné pristupovať opatrnejšie k rozhodnutiu o vine, ale disponovali\npriamymi dôkazmi, ktoré boli doplnené výpoveďou poškodenej. Je pravdou, že pre naplnenie\nznakov skutkovej podstaty v časti „hrozby ťažkej ujmy“ bolo v tomto prípade podstatné\nvysporiadať sa s tým, ako vnímal konanie a prejavy sťažovateľa ich adresát, teda poškodená.\nVýznamným je aj celkový kontext konkrétnych okolností v momente skutku spolu so širším\n\n7\n\nrámcom daným predchádzajúcou vzájomnou interakciou týchto osôb. Konajúce súdy podľa názoru\nústavného súdu zohľadnili konanie sťažovateľa opísané v skutku spôsobom, ktorý zohľadňuje\nkomplexne kontext vzťahu sťažovateľa a poškodenej, ale aj dostatočne konkrétne špecifiká\njednotlivých vyjadrení.\n21. Svoju obhajobu sťažovateľ zakladá na inom hodnotení obsahu listov, aké napokon prijali\nvšeobecné súdy. Ústavný súd však nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva s právomocou\nvykonávať akési konečné hodnotenie dôkazov a následne korigovať právne a skutkové závery,\nku ktorým dospeli súdy vo svojich rozhodnutiach (I. ÚS 31/05). K takémuto zásahu by mohlo dôjsť\nlen v prípade zistenia svojvôle v rozhodnutiach súdov. Bolo výlučne na zvážení všeobecných\nsúdov, vykonanie ktorého z dôkazov malo pre rozhodnutie vo veci podstatný význam a vykonanie\nktorého, naopak, nebolo právne významné. Tento prípad podľa zistenia ústavného súdu nevykazuje\nzo strany najvyššieho súdu (resp. krajského súdu) znaky arbitrárnosti v procese hodnotenia\ndôkazov. Nosný právny záver o kvalifikácii skutku, ku ktorému tieto súdy dospeli, ústavný súd\nnepovažuje za arbitrárny, pretože súdom identifikované dôkazy takýto záver rozumne umožňovali\nprijať. Sťažovateľ v tomto smere zväčša opakuje svoje skoršie námietky a ústavný súd tým\nnepresvedčil o nutnosti zásahu do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n22. Ústavný súd na tomto mieste konformne s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ktorú si\nv konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy osvojuje (napr. III. ÚS 256/2018,\nIII. ÚS 358/2018), upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že pre vydanie rozhodnutia v trestnom\nkonaní nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta\nponderantur, non numerantur). V súlade s dohovorom je odmietnutie výsluchu svedkov,\nak nemožno očakávať, že ich výsluch bude podstatný. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa\no nevykonaní ním navrhovaného znaleckého dokazovania ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi\nnebola odňatá možnosť predložiť znalecký posudok. Ani osobitnú tresnoprocesnú garanciu\ndohovoru nemožno vykladať tak, že odmietnutie vykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov by\nmalo mať za následok porušenie jeho práva. To platí osobitne s ohľadom na to, že z tvrdení\nsťažovateľa nevyplýva, že by nevykonanie ním navrhnutých dôkazov bolo príčinou nesprávnosti\nnapadnutých rozhodnutí.\n23. Ústavný súd nepovažoval v tomto kontexte za dôvodnú ani námietku sťažovateľa o tom, že\nvyjadrenia boli vytrhnuté z kontextu. Vymedzenie skutku obsahuje konkrétne citácie tvrdení\nsťažovateľa, ďalšie citovanie obsahu listov sťažovateľa by viedlo k neprehľadnosti súdnych\nrozhodnutí. Súdy v odôvodneniach rozhodnutí uviedli aj konkrétne príklady, ktoré považovali\nza hrozby zo strany sťažovateľa, ako aj okolnosti, ktoré ich viedli k záveru o takej závažnosti\nhrozieb, že došlo k naplneniu zákonných znakov stíhaného trestného činu. Ústavný súd na tomto\nmieste v detailoch odkazuje na odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí, ktorých obsah je\nsťažovateľovi známy. Odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a krajského súdu\nobsahujú pri všetkých sťažovateľom namietaných okolnostiach dostatok úvah na prijatie záveru, že\nbolo učinené zadosť požiadavke na riadne odôvodnenie.\n24. Sumarizujúc uvedené, podľa názoru ústavného súdu nemožno závery, ku ktorým najvyšší súd\nvo veci sťažovateľa dospel, označiť za svojvoľné (arbitrárne), ktoré by mohli vyvolať účinky\nnezlučiteľné s čl. 6 dohovoru, práve naopak, ústavný súd ich považuje za ústavne udržateľné.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil\n\n8\n\ndôvody, pre ktoré dovolanie podané sťažovateľom odmietol. Skutočnosť, že sťažovateľ sa\ns právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o arbitrárnosti\nnapadnutého uznesenia. Sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti nepredložil konkrétnu ústavnoprávnu\nargumentáciu spochybňujúcu udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Skôr vyjadril svoje\nnestotožnenie sa s nimi, opakoval svoje skoršie námietky (vrátane svojho nazerania na skutkové\na právne otázky) a k nim predložil všeobecné výhrady o arbitrárnosti. V prevažnej miere ide\no opakovanie dôvodov uvedených v dovolaní, čím stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie,\nktorá by mala opätovne posudzovať rovnaké námietky.\n25. Nezistiac medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa\nčl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru a účinkami výkonu dovolacích právomocí prejavených\nv napadnutom uznesení žiadnu príčinnú súvislosť, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou\njudikatúrou (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07) pri predbežnom\nprerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde (prvý výrok).\nIII.3. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:\n26. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo\nprávnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové\npomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri\npredpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené\nsúčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom ustanoviť (I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej\nje daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu\nústavnosti, a preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred\nústavným súdom a ústavný súd žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nnevyhovel (druhý výrok).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. júla 2022\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-zásada voľného hodnotenia dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-vykonanie dôkazov", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4To/37/2021", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cc76d8ae-39f3-41b9-9c6b-f4e91b780c53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.420.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 420/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 420/2021 z 22. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-22", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.420.2021.1"}, {"guid": "ussr:31271c20-13f2-47f5-ac61-3dff772b1df2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.345.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 345/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 345/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.345.2020.1"}, {"guid": "ussr:95673546-efea-45d0-ab60-2176a9e01318", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.333.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 333/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 333/2020 z 30. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.333.2020.1"}, {"guid": "ussr:4685ccb8-99b8-44db-8431-42a87a76be0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.358.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 358/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 358/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.358.2018.1"}, {"guid": "ussr:cb2928dd-02ae-48ac-bb94-c339452f0195", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.256.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 256/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 256/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.256.2018.1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "24a6fc36-cbc8-4869-8618-74919ed89571:9f38a425-266f-4886-a1de-6eb664d675fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "4To/37/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/37/2021 z 29. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-07-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/24a6fc36-cbc8-4869-8618-74919ed89571:9f38a425-266f-4886-a1de-6eb664d675fd"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e35348da-be3b-4732-a3c4-a932ef72fad5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.449.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 449/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 449/2025 z 19. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.449.2025.1"}, {"guid": "ussr:d9795bd1-ae1a-489a-8f1f-d78e958b5207", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.611.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 611/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 611/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.611.2023.1"}, {"guid": "ussr:3b5b3ef1-eab4-4630-a1ab-165c39e2ca54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.394.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 394/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 394/2023 z 18. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-18", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.394.2023.1"}, {"guid": "ussr:60f77de3-be2d-45ce-8709-ae5f1d513456", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.389.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 389/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2023 z 18. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-18", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.389.2023.1"}, {"guid": "ussr:42ccd8a3-bdf2-49d1-9ef5-cd543de93471", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.569.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 569/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 569/2022 z 12. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.569.2022.1"}, {"guid": "ussr:cd86ae21-ae24-4914-a599-c745060d1aeb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.652.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 652/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 652/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.652.2022.1"}]}