{"guid": "ussr:ca23b6ee-77f3-4bf9-8686-a68f9addffd4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.295.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2022 z 27. 9. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. septembra 2022, sp. zn. IV. ÚS 295/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.295.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2022-09-27", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ca23b6ee-77f3-4bf9-8686-a68f9addffd4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.295.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.295.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.295.2022.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 295/2022-65\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša\na zo sudcov Libora Duľu a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127\nÚstavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti\nUNISTAV spol. s r. o., Priemyselná 279, Senica, IČO 31 409 539, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou IURISTHALIA s. r. o., Zelená 2, Bratislava, IČO 54 199 808, v mene ktorej koná\nkonateľka a advokátka JUDr. Natália Trubanová, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 4 Obdo 114/2020 zo 14. decembra 2021 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto nálezu sa ústavnou sťažnosťou doručenou 17. marca 2022\ndomáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie\nnapadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\noznačeným v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľka požaduje zrušenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Súčasne navrhuje priznanie náhrady trov\nkonania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou v konaní\nvedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 271/2017\nv procesnom postavení žalovanej 3 spolu so žalovanými 1 a 2, proti ktorým sa obchodná spoločnosť\n(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaných daním súhlasu\nna vyplatenie finančných prostriedkov zo súdnej úschovy vedenej na okresnom súde\npod sp. zn. 15 U 2/2014 v prospech žalobkyne v sume 2 160 712,65 eur. Okresný súd rozsudkom\n\nč. k. 18 Cb 271/2017 zo 16. mája 2019 (ďalej len „rozsudok zo 16. mája 2019“) rozhodol\ntak, že návrh žalovaného 1 na prerušenie konania zamietol a žalobe vyhovel. Žalobu odôvodnila\nžalobkyňa tým, že uznesením okresného súdu č. k. 15 U/2/2014 z 3. apríla 2014 bola do súdnej\núschovy prijatá suma 2 160 712,65 eur od zložiteľa – obce\n(ďalej aj „objednávateľ“)\npre príjemcov – žalobkyňu a žalovaných z dôvodu, že mala dôvodné pochybnosti\no tom, kto je veriteľom.\n3. Obec\nuzatvorila 17. septembra 2012 so žalobkyňou zmluvu o dielo č. 2/2012 (ďalej\nlen „zmluva o dielo“), ktorej predmetom bola výstavba stavby – kanalizácie (ďalej len „dielo“).\nObjednávateľ sa zaviazal zaplatiť žalobkyni cenu za dielo v zmysle čl. 5 zmluvy o dielo.\nPodľa zmluvy o dielo bola žalobkyňa oprávnená po prevzatí jednotlivých častí diela vystavovať\nobjednávateľovi čiastkové faktúry, na podklade čoho žalobkyňa vystavila faktúru č. 320130020\nna sumu 2 552 905,55 eur. Sťažovateľka spoločne s obchodnými spoločnosťami\n(žalovaný 1), a\n(žalovaný 2), boli subdodávateľmi žalobkyne na základe osobitných\nzmlúv o dielo, pričom sťažovateľka realizovala časť diela. Sťažovateľka ako zhotoviteľ uzatvorila\nso žalobkyňou ako objednávateľom osobitnú zmluvu o dielo č. 24/440103/12/03-303,\nktorej predmetom bolo zhotovenie kanalizačných vetiev na stavbe „\n– kanalizácia –\nII. etapa“ 26. novembra 2012. Dodatky 1 a 2 k osobitnej zmluve o dielo boli uzavreté\n20. marca 2013 a 10. mája 2013. Osobitná zmluva o dielo a dodatky k nej boli podpísané\npredsedom predstavenstva\na podpredsedom predstavenstva\n.\n4. Dňa 7. októbra 2013 sa uskutočnilo zasadnutie predstavenstva žalobkyne, ktoré vyslovilo súhlas\ns tým, aby podpredseda predstavenstva\nukončil pracovný pomer z dôvodu odchodu\ndo dôchodku a výkon funkcie podpredsedu k 11. októbru 2013. Predstavenstvo sa uznieslo\ntiež na tom, že bude dané splnomocnenie na výkon činnosti podpredsedu predstavenstva\npre\n–\npredsedu\npredstavenstva\nna\nobdobie\nod 11. októbra do 30. októbra 2013, a to vzhľadom na skutočnosť, že k 11. októbru 2013\nnie je možné previesť zmenu funkcie členov predstavenstva zápisom do obchodného registra.\n5. Následne 10. októbra 2013 podpredseda predstavenstva udelil plnú moc predsedovi\npredstavenstva, aby v období od 11. októbra 2013 do 30. októbra 2013 podpisoval za neho\nako podpredsedu predstavenstva v súlade so smernicou OS-R1-110-17 – podpisovým poriadkom\nžalobkyne dokumenty (ďalej len „plnomocenstvo“), pričom predseda predstavenstva\nplnomocenstvo prijal.\n6. Dňa 25. októbra 2013 sa konalo valné zhromaždenie žalobkyne, na ktorom jeho jediný akcionár\nvykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia (\n) odvolal z funkcie predsedu\npredstavenstva\na z funkcie podpredsedu predstavenstva\n. Za predsedu predstavenstva bol vymenovaný\n.\n7. Sťažovateľka ako postupník a žalobkyňa ako postupca uzatvorili 30. októbra 2013 zmluvu\no postúpení pohľadávky, na základe ktorej žalobkyňa postúpila na sťažovateľku časť pohľadávky\nvyplývajúcej z faktúry v sume 700 742,19 eur (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“).\nZa postupcu podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky\n, ktorý ju podpísal\nako predseda predstavenstva a zároveň aj ako zástupca\n, teda podpredseda\npredstavenstva podľa plnomocenstva z 10. októbra 2013.\n2\n\n8. Následne žalobkyňa ako postupca podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka oznámila\npostúpenie pohľadávky obci\nako dlžníkovi, a to oznámením o postúpení pohľadávok\nz 30. októbra 2013, ktoré bolo obci\ndoručené 5. novembra 2013.\n9. K 5. novembru 2013 došlo v obchodnom registri okresného súdu k zápisu údajov, z ktorých\nvyplýva, že ku skončeniu vykonávania funkcie podpredsedu predstavenstva žalobkyne\ndošlo 25. októbra 2013, a zároveň, že ku skončeniu vykonávania funkcie\npredsedu predstavenstva žalobkyne\ndošlo 25. októbra 2013.\n10. Dňa 20. novembra 2013 bol obci\nzo strany žalobkyne oznámený zánik funkcie\nako predsedu a člena štatutárneho orgánu žalobkyne. V predmetnom\noznámení žalobkyňa súčasne uviedla, že všetky úkony, ktoré podpísal za spoločnosť\na ktoré nie sú v evidencii spoločnosti k 25. októbru 2013, považuje\nžalobkyňa za neplatné.\n11. V Obchodnom vestníku bolo 12. decembra 2013 zverejnené uznesenie, ktorým okresný súd\nna návrh žalobkyne začal proti nej reštrukturalizačné konanie. Dňa 30. decembra 2013 bolo\nv Obchodnom vestníku zverejnené rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 3 R 4/2013 o povolení\nreštrukturalizácie žalobkyne.\n12. Obec\npodala 21. marca 2014 na okresnom súde návrh na prijatie peňažných prostriedkov\ndo súdnej úschovy, ktorým žiadala o vydanie uznesenia, ktorým súd prijme do súdnej úschovy\npeňažné prostriedky v celkovej sume 2 160 712,65 eur, ktoré predstavujú doplatok za cenu diela\npodľa zmluvy o dielo v zmysle faktúry. Konala tak z dôvodu právnej neistoty, keďže jej výzva\nna vyplatenie ceny diela bola zaslaná zo strany žalobkyne, ako aj zo strany sťažovateľky\na ostatných subdodávateľov na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.\n13. Návrhu okresný súd uznesením č. k. 15 U 2/2014-65 z 3. apríla 2014 v celom rozsahu vyhovel.\n14. Okresný súd v rozsudku zo 16. mája 2019 v podstatnom zdôraznil, že zastúpenie medzi členmi\npredstavenstva navzájom nie je možné akceptovať. Ak má obchodná spoločnosť stanovené,\nže v jej mene konajú dvaja konatelia/členovia predstavenstva spoločne, nie je možné, aby jeden\nz nich splnomocnil druhého z nich. Taká plná moc je neplatná a ide o obchádzanie zákona.\nAj keď tzv. pravidlo štyroch očí nie je v právnom poriadku upravené, jeho účelom je kontrolovať\njeden druhého. Povinnosť vzájomnej kontroly nie je možné vylúčiť tým, že by dvaja členovia\npredstavenstva udelili generálnu plnú moc iba jednému z nich. Z uvedeného dôvodu je právny úkon\nabsolútne neplatný.\n15. Podstatné preto bolo to, že za žalobkyňu nekonali oprávnené osoby, keďže jednak nie je možné\nzastúpenie podpredsedu predsedom predstavenstva a jednak aj tým, že\na\nskončili funkciu ešte pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky,\na to k 25. októbru 2013. Bolo vecou sťažovateľky konať obozretne a dôsledne a požadovať plnú\nmoc, ako aj vychádzať z výpisu z obchodného registra. Sťažovateľka tak nekonala\na bez relevantného dôvodu sa spoliehala na žalobkyňu a dôverovala jej, čím nepostupovala\nobozretne, starostlivo a odborne.\n\n3\n\n16. Keďže k platnému splnomocneniu dôjsť nemohlo, ani zmluva o postúpení pohľadávky,\nktorú uzavrela žalobkyňa so sťažovateľkou, nie je platná, pretože nebola uzavretá oprávnenými\nosobami, a tým nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom úschovy.\nŽalobkyňa je preto oprávneným príjemcom.\n17. Na odvolanie bol rozsudok okresného súdu zo 16. mája 2019 potvrdený ako vecne správny\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cob 207/2019\nz 27. mája 2020.\n18. V dovolaní podanom podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového\nporiadku sťažovateľka namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre jeho\nzmätočnosť a nedostatočnosť dôvodov (i), prekvapivé (ii) a právne otázky majúce zásadný význam\npre vec boli krajským súdom vyriešené nesprávne, pričom tieto otázky neboli dosiaľ predmetom\nrozhodnutia dovolacieho súdu (iii).\n19. Právne otázky zásadného významu sťažovateľka formulovala takto: Je plnomocenstvo,\nktorým podpredseda predstavenstva splnomocní predsedu predstavenstva, aby za neho konal\nv presne vymedzenom čase a z presne vymedzeného dôvodu (od oznámenia o vzdaní sa funkcie\npodpredsedu predstavenstva na predstavenstve spoločnosti z dôvodu odchodu do dôchodku do času\nzápisu týchto zmien do obchodného registra), absolútne neplatným právnym úkonom v dôsledku\nobchádzania zákona alebo konania v rozpore so zákonom? (ďalej len „prvá právna otázka“),\nJe v súlade s poctivým obchodným stykom, ak zmluvná strana, ktorá iniciuje uzatvorenie zmluvy\no postúpení pohľadávky a súčasne pripravuje návrh jej znenia, týmto zapríčiní jej neplatnosť,\ntejto neplatnosti sa následne po úspešnej reštrukturalizácii svojej spoločnosti domáha v súdnom\nkonaní, čím z takého konania získa prospech, ktorý by inak nebola dosiahla? (ďalej len „druhá\nprávna otázka“).\n20. Napadnutým rozsudkom bolo dovolanie žalovaného 2 a sťažovateľky (žalovanej 3) zamietnuté\n(výrok I). Súčasne bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania (výrok II).\n21. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd nepovažoval\nza dôvodnú. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax (R 111/1998 a R 2/2016), pričom zdôraznil,\nže v konkrétnych okolnostiach veci nejde o extrémny prípad, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, ktorý by zakladal\nprípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti. V konkrétnostiach uviedol, že obsah spisu nedáva\npodklad na záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. V rozhodnutí odvolací\nsúd podrobne vysvetlil argumenty, pre ktoré sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, a nad ich rámec doplnil vlastné dôvody v písomnom vyhotovení\nrozhodnutia, a to práve k relevantným odvolacím námietkam žalovaných vrátane dôvodu,\npre ktorý považuje súd v konaní posudzované plnomocenstvo z 10. októbra 2013 za generálnu plnú\nmoc. Vyjadril sa aj ku skutočnosti, podľa ktorej neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávok\nspôsobila svojím konaním samotná žalobkyňa, pričom zdôraznil s poukazom na rozhodnutie\nsp. zn. ZSP 39/1998, že dôsledky absolútnej neplatnosti zmluvy nie sú závislé\nod toho, kto neplatnosť zavinil. Hmotnoprávnym dôsledkom neplatnosti zmluvy podľa § 39\nObčianskeho zákonníka je to, že následky právneho úkonu nenastanú.\n\n4\n\n22. Rovnako ako neopodstatnenú vyhodnotil najvyšší súd aj námietku prekvapivého rozhodnutia\ns odôvodnením, že rozsudok odvolacieho súdu nebol založený na takej novej okolnosti,\nktorú by neriešil už súd prvej inštancie, ktorého odôvodnenie súd odvolací doplnil s dôrazom\nna podpis, bez ktorého existencie písomný právny úkon za platný považovať nemožno. Za kľúčové\npovažoval to, že sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti\npodpisu konajúcej osoby na plnomocenstve udelenom\n– podpredsedom\npredstavenstva predsedovi predstavenstva v dôsledku jeho rozporu so spôsobom konania v mene\nspoločnosti, ktorý bol zapísaný v obchodnom registri. Táto okolnosť spôsobila neplatnosť zmlúv\no postúpení pohľadávok z 30. októbra 2013.\n23. V rámci dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia sa najvyšší súd meritórne\nvyjadril len k prvej právnej otázke (bod 19 tohto uznesenia). V podstatnom pritom zdôraznil,\nže z výpisu z obchodného registra v spornom období vyplýva, že v čase udelenia plnomocenstva\n10. októbra 2013 bol spôsob konania za spoločnosť taký, že v mene spoločnosti konajú\npredseda a ktorýkoľvek podpredseda spoločne alebo obidvaja podpredsedovia spoločne,\nako aj to, že v spornom období bol predsedom predstavenstva\na\nbol podpredsedom predstavenstva, obidvaja do 25. októbra 2013, keď im funkcie\nskončili.\n24. Zo záznamu zo zasadnutia predstavenstva žalobkyne zo 7. októbra 2013 vyplýva, že\noznámil ukončenie pracovného pomeru a ukončenie funkcie podpredsedu predstavenstva\nz dôvodu odchodu do starobného dôchodku k 11. októbru 2013.\npredložil\nžiadosť o ukončenie činnosti funkcie predsedu predstavenstva v súvislosti s ukončením pracovného\npomeru dohodou. Z rozhodnutia predstavenstva žalobkyne vyplýva, že súhlasí s ukončením\npracovného pomeru\na činnosti jeho funkcie podpredsedu predstavenstva\nk 8. novembru 2013 a súčasne súhlasí s ukončením pracovného pomeru\na činnosti jeho funkcie predsedu predstavenstva ku dňu skončenia pracovného pomeru dohodou.\nZ predmetného rozhodnutia súčasne vyplýva, že vzhľadom na to, že k 11. októbru 2013\nnie je možné previesť zmenu funkcie členov predstavenstva zápisom do obchodného registra, bude\ndané splnomocnenie na výkon činnosti podpredsedu predstavenstva pre\n, predsedu predstavenstva, na obdobie od 11. októbra 2013 do 30. októbra 2013.\n25. Najvyšší súd poukázal na rozhodnutie ústavného súdu č. k. I. ÚS 198/09 zo 14. júla 2009,\ns ktorým sa stotožnil, v ktorom bolo konštatované, že bezvýnimočné spoločné konanie všetkých\nkonateľov ustanovené zakladateľskou listinou obchodnej spoločnosti je prejavom suverénnej\na slobodnej vôle spoločníka obchodnej spoločnosti, aby konatelia pri právnych úkonoch, ktorými\nzaväzujú spoločnosť, konali tak, ako to vyjadril spoločník v zakladateľskej listine. Ak v prípade\nzakladateľskou listinou zakotveného spoločného konania všetkých konateľov jeden konateľ\nsplnomocní iného konateľa na zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s funkciou konateľa,\nneguje (obchádza) tento stav vôľu spoločníka vyjadrenú v zakladateľskej listine, a tým obchádza\naj zákon, ktorý práve spoločníkovi zveruje určenie spôsobu konania konateľov v mene spoločnosti.\n26. Vyslovil ďalej súhlas aj s obdobným záverom obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu\nČeskej republiky č. k. 29 Odo 1082/2005 z 24. apríla 2007, z ktorého vyplýva, že pokiaľ stanovy\nspoločnosti určujú, že v mene spoločnosti musia konať spoločne najmenej dvaja členovia\npredstavenstva, nie je prípustné, aby dvaja členovia predstavenstva udelili generálnu plnú moc\n\n5\n\nlen jednému z nich. Takýto postup súd vyhodnotil ako rozporný s právnou úpravou konania\nštatutárneho orgánu spoločnosti v zákone a stanovách spoločnosti.\n27. Stotožnil sa aj s posúdením krajského súdu, podľa ktorého má udelené plnomocenstvo\nvšeobecný charakter, keďže bolo udelené na zastupovanie vo všetkých úkonoch. Ohraničenie doby,\nna ktorú je plná moc udelená, ako aj dôvod udelenia plnej moci nie sú pre určenie povahy plnej\nmoci rozhodujúce.\n28. Najvyšší súd tak uzavrel, že pokiaľ stanovy žalobkyne v období od 12. júla 2007\ndo 25. novembra 2013 určili, že konanie menom spoločnosti sa bude realizovať tak, že v mene\nspoločnosti konajú predseda a ktorýkoľvek podpredseda spoločne alebo obidvaja podpredsedovia\nspoločne, bolo neprípustné, aby podpredseda predstavenstva splnomocnil na zastupovanie svojej\nosoby pri podpisovaní dokumentov (v konkrétnom prípade zmluvy o postúpení pohľadávky)\npredsedu predstavenstva. Táto okolnosť viedla k tomu, že namietané zmluvy podpísal\nraz ako predseda predstavenstva vo vlastnom mene a raz na základe\nplnomocenstva za podpredsedu predstavenstva\n. V tomto kontexte poukázal\nna rozsudok najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 42/2007 z 31. januára 2008, v ktorom najvyšší súd\nkonštatoval, že spôsob konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorý vyplýva z výpisu\nz obchodného registra, treba dodržať.\n29. Záver súdov nižších inštancií o neplatnom postúpení pohľadávok preto najvyšší súd považoval\nza správny aj s prihliadnutím na to, že žalobkyňa svoje konanie za spoločnosť realizovala\nprostredníctvom prečiarknutého plnomocenstva. Pritom akcentoval, že prečiarknutie textu\nvo všeobecnosti znamená, že sa naň nemá prihliadať. Svojím spôsobom ho možno považovať\nza konkludentný právny úkon, keď je vôľa konajúceho prejavená konkludentným činom, t. j. inak\nnež výslovne. Ide o prejav, ktorý nemá znaky výslovného prejavu, ale je viditeľný a nevzbudzujúci\npochybnosti o tom, akú vôľu chce osoba prejaviť. Dôraz dal aj na okolnosť, že v čase podpísania\nzmlúv o postúpení\nani\nuž neboli členmi predstavenstva.\n30. Vo vzťahu k druhej právnej otázke (bod 19 tohto uznesenia) najvyšší súd konštatoval\nnesplnenie podmienky jej zovšeobecnenia, no aj napriek uvedenému vyabstrahoval zovšeobecnenie\nnastolenej otázky, ktorá sa v podstate týka posúdenia následkov absolútne neplatných právnych\núkonov. Táto problematika je judikatúrne riešená v rozhodnutiach dovolacieho súdu.\n31. Dovolací súd v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou právnou otázkou poukázal\nna rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 96/1995, podľa ktorého absolútna neplatnosť\nprávneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí\nna absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Dodal, že v takom prípade nemožno\nhodnotiť zmluvu o postúpení pohľadávky (ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý neexistuje)\nani cez prizmu dobrých mravov. Absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje, jej neplatnosti\nsa môže dovolať každý bez ohľadu na to, či bol alebo nebol účastníkom právneho úkonu. Absolútne\nneplatný právny úkon nemožno dodatočne schváliť ani odstrániť vadu, ktorá spôsobuje\njeho neplatnosť. Na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo, teda aj bez toho,\naby na to upozorňovali strany sporu.\n\n6\n\n32. Podľa najvyššieho súdu nie je možné absolútne neplatnú zmluvu o postúpení pohľadávky\nposudzovať cez prizmu dobrých mravov, keďže zmluvy nemajú žiadne právne účinky a nezaväzujú.\nIšlo by v podstate o posudzovanie, či sa (akoby) neexistujúce právne úkony priečia dobrým\nmravom, a teda či sú neakceptovateľné z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad\na princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, čo je nemožné. Nesprávne právne posúdenie\npreto sťažovateľka vyčítala odvolaciemu súdu nedôvodne.\n33. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 295/2022-29 zo 14. júna 2022 bola ústavná sťažnosť\nv časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietnutá.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n34. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnený\na nepreskúmateľný. V konkrétnostiach považuje za rozporné s materiálnym chápaním právneho\nštátu to, že sa v jej veci konajúce súdy neriadili imperatívom spravodlivosti, ale vychádzali z rýdzo\nformalistického výkladu a zaujali alibistický postoj k posúdeniu konkrétnych okolností,\nčím poskytli právnu ochranu tej zo strán, ktorá využila nekalé prostriedky na dosiahnutie svojich\ncieľov. Sťažovateľka neakceptuje vyjadrenú tézu, v zmysle ktorej nie je možné posudzovať konanie\nžalobkyne cez prizmu dobrých mravov a poctivého obchodného styku.\n35. Zdôrazňuje, že iniciátorom uzatvorenia zmlúv o postúpení pohľadávok bola samotná žalobkyňa,\npričom výsledkom konania pred všeobecnými súdmi je to, že žalobkyňa dostane úhradu za dielo\nv plnej sume vyplatením peňažnej sumy z úschovy, a to aj napriek tomu, že dielo nevykonala,\nkeďže dielo vykonali subdodávatelia vrátane sťažovateľky, pričom medzičasom sa žalobkyňa\nzbavila procesom reštrukturalizácie prevažnej časti svojich dlhov.\n36. S odkazom na § 265 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 5\nCivilného sporového poriadku zdôrazňuje, že zákon nechráni taký výkon práva, ktorý sa prieči\nzásadám poctivého obchodného styku. Poukazuje v tomto smere na rozsudok Najvyššieho súdu\nČeskej republiky č. k. 29 Cdo 359/2007 z 20. januára 2009, podľa ktorého má byť korektív\nzásadami poctivého obchodného styku poslednou možnosťou (ultima ratio), ako vo výnimočných\nprípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa priznanie\nuplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým (obdobne rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2 Cob 153/2014 z 28. novembra 2014).\n37. Odkazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 798/15 z 19. júla 2016,\npodľa ktorého konkrétny následok protiprávnosti nemožno riešiť inak ako vážením hodnôt,\nktoré má zákon chrániť, pričom týmito hodnotami sú zákonnosť a verejný poriadok na jednej strane\na (záverom o neplatnosti právneho úkonu) zasiahnutá autonómia vôle jednotlivca upraviť si svoje\nvzájomné vzťahy na strane druhej. Z rozhodnutia všeobecného súdu preto musí byť zrejmé,\naký konkrétny záujem má byť sankciou neplatnosti chránený, a tak aj to, či by takáto sankcia\nobstála pri vážení zákonom chránených hodnôt z hľadiska dôsledkov, ktoré nastali\npre sťažovateľku, a tých, ktoré nastali pre verejný záujem, a to na základe zistenia skutočnej vôle\nzmluvných strán a posúdenia konkrétnych okolností, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo.\n7\n\nPodľa sťažovateľky tak zmluva o postúpení pohľadávky nemohla byť posúdená ako neplatná,\nkeďže následky takéhoto záveru neproporčne zaťažujú sťažovateľku ako osobu konajúcu v dobrej\nviere a zvýhodňujú žalobkyňu konajúcu protiprávne.\n38. Za arbitrárne a svojvoľné považuje sťažovateľka odôvodnenie najvyššieho súdu k neplatnosti\nprávneho úkonu, keďže obchádza vôľu predstavenstva, a teda aj zákon. Sťažovateľke pritom nie je\nzrejmé, ako mohla byť obídená vôľa predstavenstva, keď to isté predstavenstvo sa rozhodlo konať\nuvedeným – posudzovaným konaním, pričom takýto postup si vopred odsúhlasilo na svojom\nrokovaní 7. októbra 2013.\n39. Sťažovateľka dôvodí, že najvyšší súd sa nevysporiadal s právnym názorom prezentovaným\nv rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 32 Cdo 4133/2009 z 25. januára 2011, na ktorý\npoukázala, podľa ktorého je zastúpenie medzi členmi predstavenstva, ak je takéto zastúpenie\nlimitované, prípustné. Sťažovateľka zdôrazňuje, že plná moc bola prijatá na časovo ohraničené\nobdobie, z objektívnych príčin a v záujme zachovania funkčnosti spoločnosti – žalobkyne, pričom\nna uvedenom postupe sa žalobkyňa aktívne podieľala a takýto postup konkludentne schválila.\n40. Najvyšší súd navyše zvýraznil skutočnosť, že\nani\nneboli v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky členmi predstavenstva, no žiadnym\nspôsobom sa nevyjadril k argumentácii sťažovateľky, že uvedená okolnosť nebola zapísaná\nv obchodnom registri, takže vo vzťahu k sťažovateľke nemohla vyvolať účinky a, naopak,\nžalobkyňa musela byť takýmito právnymi úkonmi viazaná.\n41. Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s názorom najvyššieho súdu, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nnie je prekvapivým rozhodnutím, keďže nemá ísť o novú skutočnosť, ale len o doplnenie právneho\nposúdenia. Podľa sťažovateľky totiž neplatnosť zmluvy pre absenciu formy predpísanej zákonom\nnebola predmetom konania. Nemožno hovoriť len o podpornom argumente, keďže toto právne\nposúdenie je kľúčové pre posúdenie celej veci, a teda pre rozhodnutie vo veci samej. Takýmto\nspôsobom je narušená kontradiktórnosť konania. Sťažovateľka nemala možnosť na novú\nargumentačnú líniu prezentovanú krajským súdom reagovať.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n42. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom č. k. KP 3/2022-255\nzo 14. júla 2022 najvyšší súd, ktorý v zastúpení jeho podpredsedníčkou konštatoval, že rozhodnutie\nvo veci ponecháva na úvahe ústavného súdu. Prílohou označeného prípisu bolo vyjadrenie\npredsedníčky senátu, ktorá vo vzťahu k vade zmätočnosti zotrvala na v napadnutom rozsudku\nprezentovanom názore, že poukazom odvolacieho súdu na nevyhnutnosť dodržania písomnej formy\nvrátane podpisu ako predpokladu platnosti právneho úkonu nedošlo k takej novej okolnosti,\nktorá by mala sama osebe za následok prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n43. Opakovane k prvej právnej otázke formulovanej v rámci dovolacieho dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia zdôraznila odôvodnenie obsiahnuté v bode 28 tohto nálezu, pričom,\nsumarizujúc už v časti I tohto nálezu uvedené dôvody, zdôraznila, že za platné nemožno považovať\n\n8\n\ntaké postúpenie pohľadávok, keď za postupcu konal iba jediný člen predstavenstva žalobkyne,\nhoci podľa spôsobu konania mali za spoločnosť konať dvaja členovia predstavenstva akciovej\nspoločnosti, navyše za situácie, keď žalobkyňa svoje konanie za spoločnosť realizovala\nprostredníctvom dvakrát prečiarknutého plnomocenstva.\n44. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom o arbitrárnosti ním vydaného napadnutého rozsudku.\nPodľa jeho názoru boli dôvody, pre ktoré neboli akceptované námietky sťažovateľky týkajúce\nsa prvej právnej otázky, dostatočne vymedzené, pričom dovolací súd dostatočne odôvodnil,\nz akého dôvodu nie je možné absolútne neplatnú zmluvu posudzovať cez prizmu dobrých mravov,\na teda prečo druhú nastolenú otázku nemôže meritórne preskúmať.\n45. Napokon k námietke, že najvyšší súd sa nevysporiadal s právnym názorom vysloveným\nv rozhodnutí označenom v bode 39 tohto nálezu najvyšší súd uviedol, že sťažovateľkou uvádzaná\ncitácia nie je presná, keďže v označenom rozhodnutí bola pripustená možnosť, aby člen\npredstavenstva, ktorého stanovy spoločnosti oprávňujú k písomným právnym úkonom\nza predstavenstvo menom spoločnosti, udelil individuálnu plnú moc na konkrétny písomný právny\núkon inému členovi predstavenstva z dôvodu dočasnej prekážky na svojej strane (choroba a pod.),\nktorá mu bráni vo výkone konateľského oprávnenia. Uvedené konštatovanie sa teda vzťahuje\nna individuálnu plnú moc, kým v posudzovanej veci ide o plnú moc všeobecnú (generálnu).\nNa potrebu rozlišovania medzi plnou mocou všeobecnou a individuálnou poukázal najvyšší súd\nosobitne v bode 83 napadnutého rozsudku.\n46. Na podklade uvedených skutočností dospel najvyšší súd k záveru, že k porušeniu práv\nsťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n47. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti podaním doručeným 28. júna 2022 vyjadrila\nzúčastnená osoba (žalobkyňa), ktorá konštatovala bezdôvodnosť ústavnej sťažnosti. Namieta,\nže v konaní pred ústavným súdom by sa nemala preskúmavať interpretácia ustanovení Obchodného\nzákonníka alebo Občianskeho zákonníka a ani skutkový stav, pričom práve uvedené je obsahom\nústavnej sťažnosti. Všeobecné súdy považovali konanie na základe dvakrát preškrtnutej plnej moci\na v rozpore so zápisom spôsobu konania v obchodnom registri za neplatné, pričom svoje dôvody\nobsiahlo vysvetlili.\n48. V konkrétnostiach sa vyjadrila ku skutkovému stavu, v ktorom sťažovateľka podľa zúčastnenej\nosoby hrubo zavádza. Pritom uvádza, že zúčastnená osoba bola predlžená a bolo zrejmé,\nže na ňu bude vyhlásený konkurz alebo sa pokúsi o povolenie reštrukturalizácie. Sťažovateľka bola\nmotivovaná pri postúpení pohľadávky záujmom, aby „predbehla“ ostatných veriteľov zúčastnenej\nosoby a nemusela sa zúčastňovať insolvenčného konania proti zúčastnenej osobe s nižšou mierou\nuspokojenia. Niet preto pochýb, že iniciátorom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky boli\npostupníci.\n49. Na uvedený účel rokovala sťažovateľka s\n, pričom tento odmietol podpísať\npostúpenie pohľadávky. Menovaný pritom v rozhodnom čase vykonával funkciu podpredsedu\npredstavenstva. Sťažovateľka však tvrdí, že\nmal byť na dôchodku, a preto mohol\nza neho vykonávať funkciu podpredsedu predstavenstva\n. Sťažovateľka pritom\n\n9\n\nvedela aj o tom, že novým predsedom predstavenstva zúčastnenej osoby je\n,\nkeďže s ním osobne priamo emailovo 29. októbra 2013 komunikovala, pričom keď zistila, že je im\nochotný postúpiť iba splatné pohľadávky proti obci\n, aj napriek jeho nesúhlasu uzatvorila\n30. októbra 2013 zmluvu o postúpení pohľadávok.\n50. Pokiaľ sťažovateľka upriamuje pozornosť na odôvodnenie najvyššieho súdu, podľa ktorého\nmala byť obídená „vôľa predstavenstva ako štatutárneho orgánu, ktorý určil konanie v mene\nspoločnosti vo vyššie uvedenom znení“, ide len o zjavnú chybu v písaní, keď je každému jasné,\nže najvyšší súd mal na mysli vôľu spoločníka/akcionára, ktorá určuje konanie v mene spoločnosti\nv stanovách.\n51. Za relevantné označuje sťažovateľka to, že súdy sa nezaoberali otázkou, že ku dňu podpisu\nzmluvy o postúpení pohľadávky mali byť\na\nzapísanými členmi\nštatutárneho orgánu v obchodnom registri a že ich odvolanie z týchto funkcií ešte nebolo\nv obchodnom registri zapísané. Ani jeden z konajúcich súdov však podľa zúčastnenej osoby\nnepovažoval to, že\na\nboli zo svojich funkcií 25. októbra 2013 odvolaní\nza relevantnú skutočnosť, teda takú, ktorá by bola dôvodom na určenie neplatnosti zmluvy,\na preto vo veci konajúce súdy nemali dôvod vyvracať irelevantnú skutočnosť.\n52. Po morálnej stránke a z hľadísk materiálneho právneho štátu a právnej istoty rozhodli\nvšeobecné súdy zákonne, vecne správne a najmä spravodlivo. Nie je možné, aby sa sťažovateľka\nv jasnom rozpore so spôsobom konania zúčastnenej osoby zmocnila pohľadávky, a tak svoje\nmajetkové záujmy uprednostnila pred nárokmi iných veriteľov obchodnej spoločnosti.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n53. Sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu akcentovala, že je len rekapituláciou\nargumentácie uvedenej v samotnom napadnutom rozhodnutí. K vyjadreniu týkajúcemu sa námietky\nprekvapivosti napadnutého rozhodnutia sťažovateľka zdôrazňuje, že sa ním opomína skutočnosť,\nže posúdenie neplatnosti dokumentov je v dovolaním napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu\nodôvodnené inou právnou skutočnosťou, akou odôvodnil svoj záver súd prvej inštancie. Dôvod\nneplatnosti (absencia formy) uvádzaný odvolacím súdom je odlišný od právneho posúdenia\nprezentovaného súdom prvej inštancie (obchádzanie zákona).\n54. Najvyšší súd dosiaľ v kontexte posúdenia o obchádzaní vôle predstavenstva nereagoval\nna ňou prednesené právne stanoviská a špecifické okolnosti prípadu, a preto je sťažovateľka\ntoho názoru, že najvyšší súd jej námietky dosiaľ nevyvrátil.\n55. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka zdôrazňuje, že sa v ňom uvádzajú nepravdivé\ninformácie. K údajnému preškrtnutiu plnomocenstva sťažovateľka konštatuje, že žiadnu okolnosť\nnemožno zovšeobecňovať bez primeraného zohľadnenia špecifík toho-ktorého prípadu. Takéto\nkonanie totiž musí byť posúdené cez prizmu dobrých mravov a poctivého obchodného styku.\nJe neprijateľné, aby sa ochrany cez neplatnosť úkonu domáhala tá strana, ktorá túto neplatnosť\nspôsobila.\n56. Pokiaľ ide o otázku iniciovania uzatvorenia zmlúv o postúpení práv, sťažovateľka akcentuje,\nže zúčastnená osoba opomína existenciu výhrady vlastníctva subdodávateľov zúčastnenej osoby\nvrátane sťažovateľky k dielu, bez ktorej by nemohlo dôjsť ku kolaudácii diela, a tak ani k plneniu\n10\n\nzo strany obce\n. Okrem toho zúčastnená osoba zvolené postúpenie pohľadávok nenamietala,\npričom neplatnosti sa začala domáhať až po reštrukturalizácii. Splnenie pohľadávky teda nezáviselo\nod výsledkov konkurzného konania, keďže sťažovateľka by bola vlastníčkou časti diela. Konanie\nzúčastnenej osoby tak bolo účelové a manipulatívne a jeho cieľom bolo získať plnenie za dielo\nv celej sume s tým, že náklady na jeho vyhotovenie ostali výlučne na sťažovateľke a ostatných\nsubdodávateľoch.\n57. Okrem toho zmluva o postúpení pohľadávok nebola uzatvorená bez vedomia jediného\nakcionára\n, keďže bolo preukázané, že návrh zmluvy bol zaslaný\nz jeho emailovej adresy a návrh bol vyhotovený jeho právnym zástupcom, ktorý bol prítomný\naj pri kolaudácii diela. Tvrdenie o tom, že sťažovateľka mala mať vedomosť o nesúhlase\ns takouto zmluvou vyvracia samotné zaslanie návrhu zmluvy z jeho strany.\n58. V závere svojej repliky sťažovateľka zdôrazňuje, že v samotnom reštrukturalizačnom konaní\nzúčastnená osoba uznala údajné nároky zo zmlúv, ktoré boli podpísané len jedným z členov\npredstavenstva, a teda v zmysle jej argumentácie neplatne z dôvodu obchádzania zákona\n(nepopretie pohľadávok obchodných spoločností\n,a\n).\n59. Podľa sťažovateľky subdodávatelia vrátane sťažovateľky zrealizovali dielo riadne a včas\na toto riadne odovzdali generálnemu zhotoviteľovi (zúčastnená osoba), pričom tento svojim\nsubdodávateľom neposkytol akékoľvek plnenie, ergo nezaplatil im cenu diela. Poskytnutie\nspravodlivosti ustúpilo formalizmu.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n60. Podstata námietok sťažovateľky tkvie v nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Vo veci sťažovateľky konajúce súdy sa mali riadiť\nimperatívom spravodlivosti a nevychádzať z formalistického výkladu, ale prihliadať na konkrétne\nokolnosti veci. Upriamuje pozornosť na to, že výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého\nobchodného styku, nemôže byť chránený. Podľa jej názoru zmluva o postúpení pohľadávky\nnemohla byť posúdená ako neplatná, keďže následky takéhoto záveru neproporčne zaťažujú\nsťažovateľku ako osobu konajúcu v dobrej viere a zvýhodňujú žalobkyňu konajúcu protiprávne.\nOkrem toho predostiera námietku porušenia kontradiktórnosti z dôvodu existencie prekvapivého\nrozhodnutia – rozhodnutia odvolacieho súdu.\n61. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe\npodaní najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a sťažovateľky, berúc do úvahy skutočnosti\nvyplývajúce zo spisu okresného súdu vzťahujúceho sa na konanie vedené\npod sp. zn. 18 Cb 271/2017, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\n62. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc\nzo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou\n\n11\n\nopravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní\nzákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný\nsúd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť\nlen vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02 atď.).\n63. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý\nsa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu\nnezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\nvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n64. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\nstrany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje\nna záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu\nochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n65. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre vzťahujúcej\nsa na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd\nuviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti\nod povahy rozhodnutia. S prihliadnutím na uvedené je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,\nktoré strana konania môže podať na súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch\nv súvislosti s právnou úpravou, so zvyklosťami, s právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním\nrozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť\nč. 18390/91, § 29). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania,\nnie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné\nvšak je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany\nkonania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP vo veci Z. a E.\nv. Rakúsko z 13. 10. 1986, sťažnosť č. 10153/82).\n66. V neposlednom rade je pre ústavnú akceptovateľnosť odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia nevyhnutné aj to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,\nku ktorým všeobecný súd na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný\n\n12\n\nsúd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v súdnom konaní\nmateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov strán v konaní (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\n67. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky\npritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť\nniektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).\n68. V medziach už prezentovaných východísk preskúmal ústavný súd ústavnou sťažnosťou\nnapadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom dospel k záveru, že námietky sťažovateľky\nnie sú dôvodné.\n69. Sťažovateľkina argumentácia atakuje v prvom rade právny názor dovolacieho súdu\nk ňou podanej prvej dovolacej otázke týkajúcej sa posúdenia plnomocenstva, ktorým podpredseda\npredstavenstva splnomocní predsedu predstavenstva, aby za neho konal, ako absolútne neplatného\nprávneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona.\n70. Riešenie právnej otázky najvyšším súdom (body 23 až 28 tohto nálezu), podľa ktorého\nje neprípustné, aby jeden člen predstavenstva udelil generálnu plnú moc ďalšiemu\nz nich, je vo svojej podstate založené na doterajších judikatúrnych záveroch prezentovaných\nv rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj záveroch ústavného súdu vyslovených\nza obdobných skutkových a právnych okolností (I. ÚS 198/09). Nad rámec už najvyšším súdom\nuvádzaných rozhodnutí ústavný súd zdôrazňuje, že na už prezentovaných záveroch ústavný súd\nzotrval aj v ďalšom svojom rozhodnutí, aj keď len v rámci obiter dictum, keď za logický\na presvedčivý považoval názor, podľa ktorého ak stanovy spoločnosti určujú, že jej menom musia\nkonať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, a teda zakladajú pre každý úkon,\nktorý predstavenstvo urobí v mene spoločnosti, povinnosť vzájomnej kontroly a zodpovednosti\nnajmenej dvoch členov predstavenstva, nemožno takúto kontrolu a zodpovednosť vylúčiť\ntým, že dvaja členovia predstavenstva udelia generálnu plnú moc jednému z nich. Takýto postup\nby bol v rozpore s právnou úpravou konania štatutárnych orgánov spoločnosti v zákone a stanovách\nspoločnosti. To platí o to viac, ak jednou z osôb konajúcich pri udelení „plnej moci“ v mene\npredstavenstva je sám „splnomocnený“ člen predstavenstva. Ústavný súd ďalej akcentoval\naj to, že splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné\ntam, kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti\nrozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán. Limitom sú najmä prípady, kde niet\ndôvodu na takúto ochranu pred konaním individuálneho zástupcu, napríklad ak je vôľa spoločnosti\nuž riadne vytvorená kolektívnym orgánom a konkrétny člen predstavenstva je splnomocnený\nlen na jej prejav navonok (I. ÚS 191/2019).\n71. Riešenie právnej otázky dovolacím súdom korešponduje aj so závermi obsiahnutými\nv sťažovateľkou namietanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (pozri bod 39\ntohto nálezu), v ktorom nebolo vylúčené, aby člen predstavenstva udelil individuálnu plnú moc\nku konkrétnemu písomnému právnemu úkonu inému členovi predstavenstva z dôvodu dočasnej\n13\n\nprekážky na svojej strane. Za podstatný pre záver o tom, či v konkrétnych okolnostiach veci ide\no priame konanie, resp. konanie za predstavenstvo v mene obchodnej spoločnosti, pritom považoval\ncharakter konkrétnej plnej moci, t. j. či ide o plnú moc generálnu alebo individuálnu.\nTeda existencia individuálnej plnej moci bola podľa uvedeného rozhodnutia conditio sine qua non\npre záver o tom, či v danom prípade ide o priame konanie v mene obchodnej spoločnosti alebo nie.\nZ obdobných záverov vychádzal aj najvyšší súd pri riešení prvej právnej otázky a aj z uvedených\ndôvodov preto preskúmal závery súdov nižších inštancií k charakteru plnomocenstva, pričom\nlogickou a riadne odôvodnenou argumentáciou dospel k záveru o tom, že v konkrétnych\nokolnostiach veci je záver o existencii všeobecnej, t. j. generálnej plnej moci, ktorá nemôže vyvolať\núčinky priameho konania v mene obchodnej spoločnosti, správny (body 82 a 83 napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu). V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na argumentáciu\npredloženú mu najvyšším súdom, s ktorou sa stotožňuje (bod 45 tohto nálezu).\n72. Sťažovateľka v ďalšom namieta, že najvyšší súd nezohľadnil špecifické okolnosti prípadu\na neriadil sa imperatívom spravodlivosti, ale jej vec posúdil formalisticky, v rozpore so zásadou\npoctivého obchodného styku.\n73. Ústavný súd nespochybňuje, že záver o arbitrárnosti súdnych rozhodnutí môže byť inter alia\naj dôsledkom postupu všeobecného súdu, ktorým boli normy podústavného práva interpretované\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napríklad aj v dôsledku prílišného formalizmu\n(IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). Uvedený prístup možno nájsť aj v judikatúre\nÚstavného súdu Českej republiky (porovnaj III. ÚS 150/99), ktorý judikoval, že prílišný\nformalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom\nznamená porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07). Spravodlivosť je totiž kritériom\nukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej\nveci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce\nzmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010).\n74. Určujúcim pre záver o ústavnej udržateľnosti rozhodnutia súdu je nevyhnutnosť prihliadania\nna individuálne, teda na konkrétnych zisteniach založené okolnosti. Len takýto postup súdu totiž\nkorešponduje s jeho povinnosťou urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek\nsa to môže javiť zložité (m. m. I. ÚS 118/2013, I. ÚS 191/2019).\n75. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo v konkrétnych okolnostiach veci nahradenie\nprejavu vôle – súhlasu žalovaných (vrátane sťažovateľky) s vydaním peňažných prostriedkov\nžalobkyni ako príjemkyni súdnej úschovy, pričom prejudiciálne a nevyhnutne pre záver\no tom, kto je oprávneným príjemcom súdnej úschovy, sa riešili otázky platnosti/neplatnosti\nplnomocenstva a platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky žalobkyne na žalovaných, t. j.\naj na sťažovateľku. Správny metodologický postup pre ústavnú udržateľnosť záveru\no platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky na sťažovateľku vyžadoval najprv posúdenie otázky\nplatnosti/neplatnosti plnomocenstva, na ktorého podklade k postúpeniu pohľadávky došlo.\nUž uvádzané čiastkové závery o ústavnej udržateľnosti odôvodnenia najvyššieho súdu k prvej\nprávnej otázke týkajúcej sa posúdenia (ne)platnosti plnomocenstva v podstate z dôvodu existencie\nvšeobecnej generálnej moci, ktorá vylučuje možnosť priameho konania v mene obchodnej\nspoločnosti, vedú logicky k nadväzujúcemu záveru o neplatnosti samotného postúpenia pohľadávky\nna sťažovateľku. Neplatnosť postúpenia pohľadávky nemožno posudzovať v konkrétnych\n\n14\n\nokolnostiach veci izolovane a neprihliadať na predbežný záver o neplatnosti právneho úkonu\nplnomocenstva.\n76. Právne závery najvyššieho súdu k prvej právnej otázke pritom nevylučujú možnosť udelenia\nindividuálnej plnej moci ku konkrétnemu právnemu úkonu inému členovi predstavenstva z dôvodu\ndočasnej prekážky na svojej strane. Práve v takomto prípade by prichádzalo do úvahy zohľadnenie\nvšetkých konkrétnych okolností prejednávanej veci podstatných pre\nposúdenie\ntoho, či je alebo nie je dôvod pri takomto konkrétnom právnom úkone k ochrane obchodnej\nspoločnosti pred konaním individuálneho zástupcu. Neexistencia individuálnej plnej moci\nvšak bráni sa týmito špecifickými okolnosťami zaoberať.\n77. Z už uvedených dôvodov je preto námietka sťažovateľky o tom, že súd nezohľadnil špecifické\nokolnosti prípadu a neriadil sa imperatívom spravodlivosti, ale jej vec posúdil formalisticky,\nnedôvodná.\n78. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že citlivo vníma nespravodlivosť,\nna ktorú sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje vo vzťahu k svojej osobe predovšetkým\nz dôvodu účelového konania žalobkyne. Akcentuje tu aj skutočnosť, že samotnému vyjadreniu\nzúčastnenej osoby chýbajú argumenty, ktoré by spochybnili dôvodnosť pohľadávky sťažovateľky,\nčo pocit nespravodlivosti znásobuje. Na druhej strane je nevyhnutné zdôrazniť, že podnikateľské\nprostredie kladie na účastníkov jednotlivých vzťahov vyššie nároky, než to je v prípade\nnepodnikateľského prostredia. Prevažujúca profesionalita v podnikateľskom prostredí si priam\nvyžaduje vyššiu mieru ostražitosti a nevyhnutnosť konania s odbornou starostlivosťou,\nčo sťažovateľka v konkrétnych okolnostiach veci podcenila.\n79. Napokon ani námietka sťažovateľky o prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a porušení\nkontradiktórnosti konania nie je dôvodná.\n80. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych\nzáveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie\nz pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne\nna iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom\nstrana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho\nnázoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011). V konkrétnych okolnostiach\nveci sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, z čoho je zrejmé,\nže na posudzovaný prípad uplatňoval rovnaké právne závery ako súd prvej inštancie, pričom svojím\npostupom nevylúčil sťažovateľku z realizácie jej procesných práv, a preto jeho rozhodnutie\nnie je prekvapivým či nepredvídateľným.\n81. Pravdou je, že vo svojom rozhodnutí odvolací súd nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie\nk záveru o obchádzaní zákona postupom na základe plnomocenstva, ktoré je v rozpore so spôsobom\nkonania v mene obchodnej spoločnosti, zapísaného v obchodnom registri uviedol, že žalobkyni\nnevznikli žiadne práva a povinnosti za stavu neplatnosti podpisu konajúcej osoby.\n82. Uvedené konštatovanie len dopĺňa už súdom prvej inštancie prezentovanú argumentáciu,\na preto ho nemožno označiť ako nový dôvod, na ktorom by bolo rozhodnutie odvolacieho súdu\nzaložené. V tomto smere sa ústavný súd stotožňuje so závermi prezentovanými vo vyjadrení\nnajvyšším súdom (bod 42 tohto nálezu).\n15\n\n83. Na podklade už uvedenej argumentácie k jednotlivým námietkam sťažovateľky preto ústavný\nsúd uzavrel, že v postupe najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci dovolania neidentifikoval\ntaké nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by mohol vysloviť porušenie\nsťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.\n84. V súlade s judikatúrou ústavného súdu nevyhovieť možno takej sťažnosti, ak namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov, napr. vtedy, ak ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva\nalebo slobody (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05,\nI. ÚS 213/05).\n85. Berúc do úvahy predbežné závery k jednotlivým námietkam, ktoré vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu v napadnutom konaní prezentovala v ústavnej sťažnosti sťažovateľka,\nústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárny\nči ústavne neudržateľný. Rozsudok najvyššieho súdu vydaný v napadnutom konaní je dostatočne\npodrobne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený, pričom odpovedá riadnym spôsobom na všetky\npodstatné otázky dovolacieho konania. Dovolací súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými\ndôvodmi namietanými v dovolaní sťažovateľkou, čo vylučuje vyslovenie porušenia ňou označených\npráv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.\n86. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej\nčasti tohto nálezu, a ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nevyhovel\n(§ 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario).\nV.\nTrovy konania\n87. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Vzhľadom na to, že sťažovateľka\nsvoje tvrdenia prezentované v ústavnej sťažnosti neobhájila, ústavný súd jej náhradu trov konania\nnepriznal.\nVI.\n88. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný\nopravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. septembra 2022\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "podmienky konania", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "predbežná (prejudiciálna) otázka", "zastúpenie, zastupovanie", "plnomocenstvo, splnomocnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a6238903-4d86-4168-86cb-9dd993f72a11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.191.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 191/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 191/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.191.2019.2"}, {"guid": "ussr:e25d46c3-4a3a-44f0-ae11-cceed8bcc923", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 336/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:814de2c4-2dbb-4f56-9894-28b9b3ea3979", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 198/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 198/09 z 14. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-14", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:814de2c4-2dbb-4f56-9894-28b9b3ea3979"}, {"guid": "ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 224, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:a6447180-db9e-48fd-9ee6-7dc055901bf1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 213/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 213/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6447180-db9e-48fd-9ee6-7dc055901bf1"}, {"guid": "ussr:722c44a5-0f26-45bf-b22f-44166c29a831", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 158/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 158/05 z 23. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-23", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:722c44a5-0f26-45bf-b22f-44166c29a831"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:18f89268-1d8f-4728-92a3-79ba81d62f0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 25/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 25/05 z 10. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-10", "citacie_n": 431, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18f89268-1d8f-4728-92a3-79ba81d62f0e"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "45fbc714-f4f5-4ba2-a63d-7f93a77cd43d:420ed5df-b88f-40e0-9a07-4ad8395040fc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5117233326.2", "spisova_znacka": "4Obdo/114/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/114/2020 z 14. 12. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5117233326.2"}, {"guid": "bb66fb8b-f6d0-44e8-9a81-6f1a9f395df9:82253587-f06a-4737-acab-c21de127f336", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Cob/207/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/207/2019 z 27. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bb66fb8b-f6d0-44e8-9a81-6f1a9f395df9:82253587-f06a-4737-acab-c21de127f336"}, {"guid": "c5e28d1b-d6c8-4c6d-bd86-06b9635b0c0b:6baedcf4-634e-4517-bc5d-7dcb596ba475", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1109245097.1", "spisova_znacka": "2Cob/153/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/153/2014 z 15. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-06-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1109245097.1"}, {"guid": "3a09c6a9-af54-496d-a729-b0ed99a3cebf:ae9a9da5-032e-436d-a64f-a98c5d6c5482", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cb/271/2017", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov sp. zn. 18Cb/271/2017 z 22. 3. 2018", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3a09c6a9-af54-496d-a729-b0ed99a3cebf:ae9a9da5-032e-436d-a64f-a98c5d6c5482"}], "citovane_v": [{"guid": "a2df5d3f-337f-4d48-a89e-dca2cd735ed3:7f9bd98a-9247-4f7a-b920-7dfbcc397337", "ecli": "ECLI:SK:OSMA:2024:1618202034.11", "spisova_znacka": "31C/187/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 31C/187/2018 z 19. 6. 2024", "sud": "Okresný súd Malacky", "datum_vydania": "2024-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMA:2024:1618202034.11"}]}