{"guid": "ussr:3e1c41fb-3bc6-4960-9d22-0c6c4b2f9854", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 157/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 157/2022 z 14. 6. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. júna 2022, sp. zn. IV. ÚS 157/2022, ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-06-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e1c41fb-3bc6-4960-9d22-0c6c4b2f9854", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 157/2022-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša\na zo sudcov Libora Duľu (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom,\nNám. osloboditeľov 10, Michalovce, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 1 Cdo 264/2019 z 27. októbra 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 264/2019 z 27. októbra 2021\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 264/2019 z 27. októbra 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 739,66 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. januára 2022 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nvšeobecného súdu označeným v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie\nzrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.\n\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 2490/2004-41 z 5. februára 2004 (ďalej aj „rozhodnutie\nministra spravodlivosti“) bol sťažovateľovi ako notárovi dočasne pozastavený výkon notárskeho\núradu. Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ podal rozklad. Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky o rozklade odmietlo konať a rozhodnúť, a preto sťažovateľ podal žalobu,\nktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ministra spravodlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 1Sž-o-NS 159/2005 z 5. septembra 2005 odložil\nvykonateľnosť rozhodnutia ministra spravodlivosti do rozhodnutia vo veci samej a následne\nuznesením č. k. l Sž-o-NS 159/2005 z 24. marca 2006 zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nč. k. 4 Sž 42/2004 z 31. marca 2005 (ktorým žalobu sťažovateľa zamietol) a konanie vo veci\nzastavil s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia vec postupuje Ministerstvu spravodlivosti\nSlovenskej republiky na rozhodnutie o rozklade sťažovateľa.\n3. Minister spravodlivosti rozhodnutím č. 2490/2004-41 zo 7. augusta 2006 zrušil rozhodnutie\nministra spravodlivosti č. 2490/2004-41 z 5. februára 2004, ktorým bol sťažovateľovi dočasne\npozastavený výkon notárskeho úradu.\n4. Žalobou z 15. februára 2010 si sťažovateľ uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody.\nŠkoda mu bola spôsobená tým, že mal rozhodnutím ministra spravodlivosti pozastavený výkon\nnotárskeho úradu v období od 5. marca 2004 do 22. septembra 2005, teda nemohol vykonávať\nnotársku činnosť a celkovú škodu (skutočnú škodu a ušlý zisk) vyčíslil na sumu 51 723,02 eur\nv zmysle znaleckého posudku. Za nezákonné rozhodnutie v žalobnom návrhu sťažovateľ označil\nrozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým mu bol dočasne pozastavený výkon notárskeho úradu.\n5. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 25 C 17/2010-42\nz 9. novembra 2011 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že sťažovateľ neoznačil v žalobnom\nnávrhu za odporcu štát, t. j. Slovenskú republiku, ale Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Co 62/2012-97 z 19. februára 2013 napadnutý rozsudok súdu\nprvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ proti predmetnému rozhodnutiu podal dovolanie.\n6. Najvyšší súd dal uznesením č. k. 1 Cdo 211/2013 z 30. júla 2015 sťažovateľovi za pravdu a zrušil\nrozsudok krajského súdu z 19. februára 2013 a rozsudok okresného súdu z 9. novembra 2011\na vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.\n7. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 540/2015-10 z 9. decembra 2015 sťažnosť Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 odmietol.\n8. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 25 C 17/2010-168 zo 14. októbra 2016 žalobu\nsťažovateľa z 15. februára 2010 o náhradu škody zamietol z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal\nzrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti pre nezákonnosť.\n9. Predmetný rozsudok sťažovateľ napadol odvolaním. Krajský súd rozsudkom\nč. k. 8 Co/101/2017-235 z 13. marca 2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Dospel k záveru,\nže rozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým bol sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon\n2\n\nnotárskeho úradu, je síce nezákonné rozhodnutie, ale v danom prípade nie je splnená podmienka\nexistencie takého nezákonného rozhodnutia, ktoré je relevantné z hľadiska vzniku zodpovednosti\nštátu za škodu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969\nZb.“), a to z dôvodu, že predmetné rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť\npo tom, ako nadobudlo právoplatnosť. Proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti sťažovateľ podal\nrozklad, s ktorého podaním správny poriadok spája odkladný účinok, a preto toto rozhodnutie\nnenadobudlo právoplatnosť a ani vykonateľnosť. Ďalej krajský súd konštatoval, že podmienka\nzrušenia právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť tak nebola splnená.\n10. Sťažovateľ podal dovolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd uznesením\nč. k. 1 Cdo 264/2019 z 27. októbra 2021 dovolanie odmietol z dôvodu, že v odôvodnení dovolania\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky\nzásadného právneho významu, ktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia\ndovolacieho dôvodu, t. j. odôvodnenie odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\n[ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)], a že dovolateľ\nmusí špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou\nkonkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu a označiť relevantné rozhodnutie\nv kontexte riešeného sporu dovolacieho súdu. V zmysle uvedeného odôvodnenia dovolací súd\nani neuskutočnil meritórny dovolací prieskum.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n11. Sťažovateľ namieta, že vo svojom dovolaní v zmysle citovaných ustanovení Civilného\nsporového poriadku presne uviedol, že súdy prvej aj druhej inštancie nesprávne (účelovo) právne\nposúdili jeho nárok na náhradu škody podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože ignorovali\n§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., hoci v žalobe, ale hlavne v odvolaní sťažovateľ ustanovenie\ntohto paragrafu jasne uviedol.\n12. Súd prvej inštancie, odvolací súd, ale aj dovolací súd mali nárok sťažovateľa na náhradu škody\nsprávne právne posúdiť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Je nepochybné, že rozhodnutie\nministra spravodlivosti, ktorým bol sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon jeho notárskeho\núradu, sa stalo vykonateľným a bolo aj vykonané. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje\nna uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Sž-o-NS 159/2005 z 5. septembra 2005, ktorým najvyšší súd\nodložil vykonateľnosť uvedeného rozhodnutia ministra spravodlivosti až do dňa rozhodnutia\nvo veci samej. Vykonateľnosť rozhodnutia ministra spravodlivosti a aj to, že predmetné rozhodnutie\nministra spravodlivosti bolo vykonané, potvrdzujú aj ďalšie listinné dôkazy, a to list Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 6369/2004 z 29. marca 2004, v ktorom sťažovateľovi\noznamuje, že ak bude naďalej vykonávať notársky úrad počas trvania dočasného pozastavenia\nvýkonu notárskej činnosti, môžu byť proti nemu vyvodené trestnoprávne následky. Vykonateľnosť\nrozhodnutia ministra spravodlivosti potvrdzuje aj uznesenie č. 126 zo zasadnutia prezídia Notárskej\nkomory Slovenskej republiky uskutočneného 25. marca 2004. V uvedenom uznesení je uvedené,\nže vzhľadom na rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu sťažovateľa\nprezident Notárskej komory Slovenskej republiky poveril\nna úkony\n3\n\nsmerujúce k pozastaveniu výkonu činnosti v notárskom úrade a zároveň poveril\n, notára so sídlom vo\n, zastupovaním sťažovateľa.\n13. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo vykonateľné\na vykonané bez toho, aby nadobudlo právoplatnosť, bolo zrušené uznesením najvyššieho súdu\nč. k. 1 Sž-o-NS 159/2005 z 24. marca 2006 v spojení s rozhodnutím ministra spravodlivosti\nč. 2490/2004-41 zo 7. augusta 2006. Z obsahu týchto rozhodnutí je zrejmé, že rozhodnutie ministra\nspravodlivosti bolo zrušené z jediného dôvodu, a to pre jeho nezákonnosť.\n14. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k nesprávnemu záveru, ktorý uvádza v bode 15\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že v odôvodnení dovolania z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho významu,\nktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia dovolacieho dôvodu, t. j. odôvodnenie\nodklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP]. Výklad\ncitovaných ustanovení § 421, § 428 a § 432 CSP dovolacím súdom má za následok znemožnenie\nrealizácie procesných práv sťažovateľa.\n15. Ani v jednom z citovaných ustanovení § 421, § 428, § 432 CSP nie je jednoznačne a striktne\nstanovené, že dovolateľ musí špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu a označiť\nrelevantné rozhodnutie v kontexte riešeného sporu dovolacieho súdu, ako to uvádza dovolací súd.\nVyplýva to aj z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, ako aj z nálezu\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/2017.\n16. Dovolací súd mal a mohol na základe dovolania sťažovateľa uskutočniť meritórny dovolací\nprieskum, pretože v žalobe sťažovateľa o náhradu škody boli uvedené všetky zákonné podmienky\nna vznik zodpovednosti štátu podľa § 1 ods. 1, § 3 a § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., t. j. subjekt –\norgán štátu (minister spravodlivosti); správanie subjektu (rozhodnutie ministra spravodlivosti);\nvýsledok spočívajúci v škode (skutočná škoda a ušlý zisk); príčinná súvislosť (vykonateľnosť\na výkon uvedeného rozhodnutia bez ohľadu na jeho právoplatnosť – pozastavenie výkonu\nnotárskeho úradu sťažovateľa, v dôsledku čoho mu vznikla škoda); protiprávnosť – nezákonnosť.\nSťažovateľ využil možnosť podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad.\n17. Dovolací súd mal osobitne skúmať, či postupom súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu\nnebola sťažovateľovi odňatá možnosť pred ním konať. Sťažovateľ vidí vadu tejto povahy\nv tom, že nižšie súdy si nesplnili poučovaciu povinnosť podľa § 128, § 129 ods. 1 CSP.\n18. V preskúmavanej veci sa sťažovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonným\nrozhodnutím ministra spravodlivosti. Podľa odôvodnenia žaloby svoj nárok vyvodzoval zo zákona\nč. 58/1969 Zb., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 1 ods. 1, 2, 4 a § 9 zákona č. 58/1969 Zb.\nMedzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti\nštátu, a označením § 421 ods. 1 písm. a), a nie § 421 ods. 1 písm. b) CSP na uskutočnenie\nmeritórneho dovolacieho prieskumu bol zjavný logický rozpor. Tento rozpor mal za následok\nmožnú neurčitosť, resp. neúplnosť žaloby. V zmysle citovaných § 128, § 129 CSP bolo\npovinnosťou súdu uznesením vyzvať sťažovateľa na odstránenie tejto možnej vady žaloby. Súd\nvšak takto nepostupoval a vo veci iba formalisticky odmietol dovolanie sťažovateľa\nbez toho, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum. Tým bolo konanie pred súdmi postihnuté\n4\n\nvadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, t. j. odňatím možnosti sťažovateľovi konať pred súdom,\nzakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady\nje porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv sťažovateľa.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n19. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že ponecháva rozhodnutie o nej na úvahe ústavného\nsúdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. V zmysle § 432 ods. 2 CSP je povinnosťou\ndovolateľa dovolací dôvod vymedziť tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá\nza nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ak dovolateľ uviedol\ndovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je nevyhnutné, aby dovolaciemu súdu\njednoznačne nastolil právny problém (otázku) a zároveň objasnil, v čom vidí odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia). Uvedené\nv podanom dovolaní sťažovateľa absentuje.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n20. Zúčastnená osoba, ktorou je Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, považuje napadnuté rozhodnutie za správne a ústavne konformné. Sám\nsťažovateľ zaťažil dovolanie takými vadami, ktoré znemožnili najvyššiemu súdu jeho meritórny\nprieskum a vyústili do jeho odmietnutia.\n21. Zo sťažovateľovho dovolania nebolo zrejmé, aký meritórny prieskum mal najvyšší súd\nvykonať. Podľa názoru zúčastnenej osoby je nesporné, že pri pluralite možných otázok bez toho,\naby sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom sám označil, ktorá konkrétna otázka mala\nbyť nesprávne právne posúdená, alebo aspoň označil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\npri riešení niektorej z možných otázok, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť, dovolací súd\nnemohol vykonať meritórny dovolací prieskum, a preto nemal inú možnosť ako dovolanie\nsťažovateľa odmietnuť. Rozhodnutie, ktoré v tomto smere dovolací súd prijal, zároveň\nzodpovedajúcim spôsobom odôvodnil (body 10 až 16 napadnutého uznesenia) vrátane poukazov\nna relevantné ustanovenia zákona, odbornú literatúru a rozhodovaciu prax.\n22. Zúčastnená osoba považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za nejasnú a rozporuplnú,\nkeďže iba čiastočne korešponduje s dôvodmi uvedenými v dovolaní. Sťažovateľ v dovolaní\nnamietal nesprávne právne posúdenie svojho nároku podľa § 4 ods. 2, prípadne § 18 ods. 1, 2\nzákona č. 58/1969 Zb., ktorým malo dôjsť k bližšie neurčenému odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu.\n23. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakovane poukazuje na § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.\nuž bez § 18 zákona č. 58/1969 Zb., namieta porušenie svojich ústavných práv odmietnutím\nsvojho dovolania bez uvedenia konkrétnej právnej otázky a ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu argumentom, že súd má poznať a zohľadniť vlastnú judikatúru bez ohľadu\nna to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú.\n5\n\n24. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ v bode 42 ústavnej sťažnosti zastáva názor,\nže správne mal byť v jeho dovolaní označený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\nkeďže medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby a označením § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nje zjavný logický rozpor. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že už len táto vada, ktorou sťažovateľ\nzaťažil svoje dovolanie, a nie žalobu, neguje celú jeho doterajšiu argumentáciu o povinnosti\ndovolacieho súdu poznať svoju ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť,\nkeď sťažovateľ neskôr vo svojej ústavnej sťažnosti zastáva názor, že ide o otázku,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a teda žiadna rozhodovacia\nprax, s ktorou by mal byť najvyšší súd oboznámený, ani nemôže existovať.\n25. Podľa názoru zúčastnenej osoby sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti prezentoval dodatočné\ndôvody, ktoré potvrdzujú správnosť napadnutého uznesenia, keďže z vyjadrení sťažovateľa\nani v tomto štádiu konania nie je zrejmé, či mal byť v dovolaní uvedený odkaz na § 421 ods. 1\npísm. a) CSP alebo § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Zúčastnená osoba však na tomto mieste poukazuje\nna už skôr uvedenú sumarizáciu dovolania, že o vôli žalobcu uplatniť dovolací dôvod podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP nemožno mať žiadnych pochýb.\n26. Na záver zúčastnená osoba zdôraznila, že trestné stíhanie sťažovateľa, na základe ktorého došlo\nk neprávoplatnému pozastaveniu jeho notárskej činnosti, bolo skončené jeho právoplatným\nodsúdením, v ktorom došlo aj konaním sťažovateľa k vzniku škody, a to primárne škody\nspôsobenej Slovenskej republike vo výške približne 42 miliónov eur.\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n27. Sťažovateľ vo svojej replike uviedol, že vo svojom dovolaní presne uviedol, že súdy prvej\naj druhej inštancie nesprávne (účelovo) právne posúdili jeho nárok na náhradu škody\npodľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože ignorovali § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.,\nhoci v žalobe, ale hlavne v odvolaní sťažovateľ predmetné ustanovenie jasne uviedol. Okresný súd\nžalobu sťažovateľa zamietol a odvolací súd zamietnutie potvrdil z dôvodu, že nebola splnená\npodmienka existencie takého nezákonného rozhodnutia, ktoré je relevantné z hľadiska vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože rozhodnutie ministra\nspravodlivosti nebolo pre nezákonnosť zrušené po tom, ako nadobudlo právoplatnosť. Konajúce\nsúdy mali nárok sťažovateľa na náhradu škody správne právne posúdiť podľa § 4 ods. 2 zákona\nč. 58/1969 Zb., pretože je nepochybné, že rozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým bol\nsťažovateľovi dočasne pozastavený výkon jeho notárskeho úradu, sa stalo vykonateľným\na bolo aj vykonané bez toho, aby nadobudlo právoplatnosť. Toto rozhodnutie ministra\nspravodlivosti bolo zrušené z jediného dôvodu, a to pre jeho nezákonnosť.\n28. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k nesprávnemu záveru, ktorý uvádza v bode\n15 odôvodnenia svojho uznesenia, že v odôvodnení dovolania z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho významu,\nktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia dovolacieho dôvodu, t. j. odôvodnenie\nodklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP].\n29. Ani v jednom z citovaných ustanovení § 421, § 428, § 432 CSP nie je jednoznačne a striktne\nstanovené, že dovolateľ musí špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu a označiť\n6\n\nrelevantné rozhodnutie v kontexte riešeného sporu dovolacieho súdu, ako to uvádza dovolací súd.\nVyplýva to aj z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, ako aj z nálezu\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/2017.\n30. Dovolací súd mal a mohol na základe dovolania sťažovateľa uskutočniť meritórny dovolací\nprieskum, pretože v žalobe, ako aj v dovolaní boli uvedené všetky vyžadované zákonné podmienky\nna vznik zodpovednosti štátu podľa § 1 ods. 1, § 3 a § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.\n31. Dovolací súd mal osobitne skúmať, či postupom súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu\nnebola sťažovateľovi odňatá možnosť pred ním konať. Sťažovateľ vidí vadu tejto povahy\nv tom, že nižšie súdy si nesplnili poučovaciu povinnosť podľa § 128, § 129 ods. 1 CSP.\n32. Sťažovateľ zastáva názor, že medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol\nuplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, a označením § 421 ods. 1 písm. a), a nie § 421 ods. 1\npísm. b) CSP na uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu bol zjavný logický rozpor.\nTento rozpor mal za následok možnú neurčitosť, resp. neúplnosť žaloby. V zmysle citovaného\nustanovení § 128, § 129 CSP bolo povinnosťou súdu uznesením vyzvať sťažovateľa na odstránenie\ntejto možnej vady žaloby. Súd však takto nepostupoval a vo veci iba formalisticky odmietol\ndovolanie sťažovateľa bez toho, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum. Tým bolo konanie\npred súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, t. j. odňatím možnosti sťažovateľa\nkonať pred súdom.\n33. Zúčastnená osoba tiež uviedla, že trestné stíhanie sťažovateľa bolo skončené jeho právoplatným\nodsúdením, v ktorom došlo aj konaním sťažovateľa k vzniku škody, a to primárne škody\nspôsobenej Slovenskej republike vo výške približne 42 miliónov eur. Toto tvrdenie sa nezakladá\nna pravde a nie je podložené žiadnym listinným dôkazom. Pravdou je len to, že trestné stíhanie\nsťažovateľa skončilo právoplatným odsúdením, v súčasnosti sťažovateľ pripravuje ústavnú\nsťažnosť, lebo v trestnom konaní, ktoré trvalo 24 rokov, došlo k porušeniu viacerých ústavných\npráv sťažovateľa. Uvedené konštatoval ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 323/2020-55\nz 26. januára 2022, ktorým rozhodol, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2T 1/2008 boli porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd v trestnej veci nikdy nerozhodol, že konaním\nsťažovateľa bola spôsobená škoda Slovenskej republike. Slovenská republika si totiž\nv tomto trestnom konaní náhradu škody neuplatnila.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n34. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na jeho tvrdení o nezákonnosti,\nsvojvoľnosti a neodôvodnenosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol\njeho dovolanie ako neprípustné bez toho, aby vykonal jeho meritórny prieskum. Sťažovateľ\nako žalobca si v dotknutom súdnom konaní uplatnil náhradu škody spôsobenej rozhodnutím\nministra spravodlivosti, na základe ktorého mu bol pozastavený výkon notárskeho úradu v období\n7\n\nod 5. marca 2004 do 22. septembra 2005, teda bolo vykonané napriek tomu, že nenadobudlo\nprávoplatnosť. Predmetné rozhodnutie bolo následne zrušené ako nezákonné.\n35. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či právne závery, ktorými najvyšší súd odôvodnil\nodmietnutie dovolania sťažovateľa, boli výsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem\nprocesného práva najvyšším súdom v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný\nsúd neskúmal správnosť skutkových zistení, pretože skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).\n36. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\n(prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka\nkonania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné\nskutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n37. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05).\n38. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia podmienok\nna uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí\ndo výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto\notázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,\nktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva\nna súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru),\nv konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(III. ÚS 450/2017). To, samozrejme, neplatí, ak by najvyšší súd posúdil otázku prípustnosti\ndovolania ústavne neudržateľne v neprospech sťažovateľa.\n39. Sťažovateľ podané dovolanie odôvodnil dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP, teda nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom.\n40. Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces arbitrárnym\nrozhodnutím o odmietnutí dovolania tým, že podľa najvyššieho súdu právna otázka nebola\nvymedzená tak, ako požaduje § 432 CSP, v dôsledku čoho dovolanie odmietol ako neprípustné.\n41. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že „dovolateľ uvedie právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia“.\nÚstavný súd teda posudzoval, či právna otázka bola vymedzená v súlade s týmto ustanovením.\nPri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší\nsúd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku. Nie je úlohou najvyššieho\nsúdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky\n(pozri I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020). Pri posudzovaní vymedzenia právnej otázky ústavný súd\nzdôrazňuje, že ,,prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\n8\n\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu\nzákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu“ (IV. ÚS 1/02).\n42. Ústavný súd vo vzťahu k právnym názorom citovaným v bodoch 12 až 15 odôvodnenia\ntohto nálezu dodáva, že sa nestotožňuje s postojom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou\nobsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci\nje uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP\nnemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje povinné obsahové náležitosti dovolania.\nObligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 CSP, ktorý okrem iného ukladá dovolateľovi\npovinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda „z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje\nza nesprávne“. Následne § 432 CSP vyžaduje vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 CSP\n(odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby dovolateľ uviedol právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\nOznačenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 428 CSP\nobligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie prípustné\npodľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou\npraxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný\n(III. ÚS 76/2021).\n43. Sťažovateľ relevantné právne otázky vymedzil predovšetkým v bodoch 29 a 41 dovolania\na je zrejmé, že za nesprávne vyriešené právne otázky, od ktorých podľa jeho názoru záviselo\nrozhodnutie vo veci samej, považuje jednak otázku posúdenia ním uplatnenej škody\npodľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (ktoré bolo súdmi nižšej inštancie ignorované), v zmysle\nktorého možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nvykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného\nprostriedku zrušené alebo zmenené, a jednak otázku možnosti posúdenia jeho nároku z titulu\nnesprávneho úradného postupu. V ďalších bodoch dovolania sťažovateľa možno jasne vyčítať\nuvedenie právneho posúdenia veci, ktoré sťažovateľ považuje za nesprávne (body 26, 27, 37),\nako aj uvedenie toho, v čom spočíva táto nesprávnosť (body 30 až 36, 38 až 40).\n44. Najvyšší súd k vymedzeniu prípustnosti dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nkonštatoval, že absentuje vymedzenie relevantnej právnej otázky, ktorú odvolací súd riešil\nnesprávne, ako aj odôvodnenie odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (neoznačil ani jedno rozhodnutie v kontexte riešeného sporu,\npoukazujúc na judikát R 71/2018 vymedzujúci, čo možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu), čo najvyššiemu súdu neumožnilo uskutočniť meritórny prieskum rozhodnutia\nodvolacieho súdu.\n45. Podľa názoru ústavného súdu sú právne otázky sťažovateľom v dovolaní vymedzené\ndostatočne, a preto sa nemožno stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že právne otázky neboli\nvymedzené tak, ako to požaduje § 432 CSP. Najvyšší súd nesmie vykladať splnenie podmienky\nprípustnosti dovolania reštriktívne tak, že k meritórnemu prieskumu ani nedôjde,\n9\n\nako to bolo v prípade sťažovateľa. Najvyšší súd totiž najskôr skúma, o akú právnu otázku má ísť,\na až následne sa zaoberá tým, či od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej\na o aký predpoklad prípustnosti ide [§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP]. Ústavný súd v danej\nsúvislosti odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 51/2020, v ktorom sa touto otázkou zaoberal,\npričom uviedol, že najvyšší súd nie je vymedzením prípustnosti dovolania viazaný. Je vecou\nnajvyššieho súdu, aby sám určil, pod ktorý dôvod prípustnosti môže danú právnu otázku podradiť,\na skúmal prípustnosť dovolania týkajúcu sa nastolenej právnej otázky v celej šírke § 421 ods. 1\nCSP, teda podľa písm. a), b) a c). Len takým postupom možno naplniť cieľ dovolania,\nktorým je riešenie právnych otázok a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania\nprincípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu (zároveň pri predpokladanej znalosti\ndovolacieho súdu vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe, jej absencie alebo rozpornosti). Uvedené\ntak vyvracia aj tvrdenia zúčastnenej osoby o striktnom pridŕžaní sa vymedzeného dôvodu\nprípustnosti dovolania sťažovateľom, pokiaľ namieta nesprávne právne posúdenie\npodľa § 421 ods. 1 CSP.\n46. Záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí je tak výsledkom nesprávneho právneho\nposúdenia procesnej otázky prípustnosti dovolania. Ústavný súd zároveň rešpektuje právomoc\nnajvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť dovolania,\ntáto interpretácia však nemôže byť z hľadiska ochrany základných práv formalistická. Vyslovením\nporušenia práv sťažovateľa sa ústavný súd nevyjadruje k správnosti hmotnoprávneho posúdenia\nveci, ktorú preferuje sťažovateľ.\n47. Keďže do obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch, ak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti, pričom sťažovateľ tieto podmienky\nsplnil, najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil základné právo sťažovateľa na prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\nV.\nZrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie\n48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n49. Podľa § 133 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n50. Vzhľadom na zistenie o porušení základných práv sťažovateľa ústavný súd napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n10\n\n51. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní\nalebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVI.\nTrovy konania\n52. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 616,38 eur, čo po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu\n739,66 eur.\n53. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba\nodmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je vo výške 193,83 eur a hodnota\nrežijného paušálu je vo výške 11,63 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za tri\núkony právnej služby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby).\n54. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. júna 2022\n\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-prípustnosť", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/264/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c0646f13-9bbc-4ccc-b940-2f561524daf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.323.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 323/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2020 z 26. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.323.2020.1"}, {"guid": "ussr:23e0d366-a21a-46a6-afc4-7ffd5981811f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 76/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:9de8bfd6-4aed-4d9f-8077-2bfa0895f64f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.450.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 450/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 450/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.450.2017.1"}, {"guid": "ussr:bc1cc9d1-fd45-4e38-98ff-016b8be96229", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "14038c7f-b2b1-45f8-8dba-82d100771505:3cfd30b2-b9af-4ea8-80d2-907ef1cd0679", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1110207447.1", "spisova_znacka": "8Co/101/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/101/2017 z 12. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1110207447.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5dd13ed6-ede8-4a77-90f9-b9f44d1ee181", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.308.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 308/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 308/2024 z 22. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.308.2024.2"}, {"guid": "ussr:91e437ec-e2ce-4d69-b9d6-18be3e1bdbce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 303/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1"}, {"guid": "ussr:da748e0a-21e8-4a3e-8390-23e0ad665986", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.4.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 4/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/2023 z 12. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.4.2023.1"}, {"guid": "37c6c203-de5f-4e77-b7f0-f89c15889893:ecad16fd-6481-4cbe-85a7-6cb35e6c3c29", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7919204154.1", "spisova_znacka": "4Cdo/3/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/3/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7919204154.1"}, {"guid": "cf29017b-4d1d-44eb-8845-1116e92e0f32:d57bcd50-7324-4aba-85db-7879e793ec94", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7919204154.1", "spisova_znacka": "4Cdo/185/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/185/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7919204154.1"}, {"guid": "025d8e9e-3792-4afa-a321-52504130f83c:6398750e-3a28-4742-b0c9-5074a5c1f790", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200971.1", "spisova_znacka": "1Svk/26/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/26/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200971.1"}]}