{"guid": "ussr:a6993bbc-6182-48cf-8caf-7ae2b4c8c1b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.37.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 37/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 37/2022 z 30. 6. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. III. ÚS 37/2022, ECLI:SK:USSR:2022:3.US.37.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2022-06-30", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "nazov": "čl. 47 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-4", "nazov": "čl. 50 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a6993bbc-6182-48cf-8caf-7ae2b4c8c1b9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.37.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.37.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.37.2022.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 37/2022-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov\nRoberta Šorla (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného RIBÁR & PARTNERS, s. r. o., Halenárska 18A, Trnava, proti postupu\na rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/87/2017-464 z 2. novembra 2017 a postupu\na uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Tdo/13/2020 zo 17. februára 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Tdo/13/2020 zo 17. februára 2021\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Tdo/13/2020 zo 17. februára 2021\nz r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n384,08 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4 . Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 3Tdo/13/2020 zo 17. februára 2021 n e v y h o v u j e .\n5. V časti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/87/2017-464 z 2. novembra 2017\nústavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. mája 2021 domáha\nvyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných\nsúdov v jeho trestnej veci, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\nOkrem toho žiada od krajského a najvyššieho súdu spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie\n10 000 eur.\nII.\n2. Rozsudkom okresného súdu z 28. júna 2017 bol sťažovateľ uznaný vinným za obzvlášť závažný\nzločin podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona (neoprávnene si\nzadovážil a prechovával drogu a už bol za taký čin odsúdený), ktorého sa dopustil tak, že hoci už\nbol za zločin podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona v roku 2013 odsúdený, 4. novembra 2015 mal\npri sebe injekčnú striekačku, ktorá obsahovala 3 342 mg kryštalického materiálu, z ktorých\n1 728 mg bol absolútny metamfetamín, čo zodpovedalo 43 bežným jednotlivým dávkam drogy.\nPri určení výmery trestu okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ už bol za zločin podľa\n§ 172 ods. 1 Trestného zákona v roku 2013 odsúdený, čo posúdil ako priťažujúcu okolnosť podľa\n§ 37 písm. m) Trestného zákona, a preto podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona vzhľadom\nna prevažujúci pomer priťažujúcich okolností zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu\nz 10 rokov na 11 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na hornú hranicu trestnej sadzby 15 rokov okresný\nsúd sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody na 12 rokov.\n3. Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietol právne\nposúdenie skutku, keď obžaloba bola podaná za prechovávanie drog pre vlastnú potrebu a bola\nv nej uvedená aj peňažná hodnota drogy, no v rozsudku len počet bežných dávok drogy. Ďalej\nnamietol, že jediný voči nemu usvedčujúci dôkaz bol získaný protizákonne, keď bol nezákonne\ndonútený predložiť injekčnú striekačku, na základe čoho došlo k jeho obvineniu. Podľa sťažovateľa\ndvaja policajti ho najprv vyzvali, aby vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti, ktoré\nnekonkretizovali, pričom ho nepoučili, že veci vydať nemusí. Namietol, že zápisnica o vydaní veci\nnebola vyhotovená na mieste a že jej obsah je sporný a nezrozumiteľný. Krajský súd ústavnou\nsťažnosťou napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, no rozhodol\nrovnako ako okresný súd len s tým, že v opise skutku množstvo drogy nevyjadril v počte bežných\ndávok, ale v peňažnej hodnote na trhu (150,39 eur).\n4. Krajský súd považoval skutok za preukázaný na základe toho, že sťažovateľ drogu vydal dvom\npolicajtom a z ich výpovedí ako svedkov na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že na mieste známom\ndistribúciou drog vykonávali pátraciu činnosť, pričom spozorovali sťažovateľa, o ktorom vedeli, že\npredáva drogy. Preto ho podľa § 89 Trestného poriadku po zákonnom poučení vyzvali na vydanie\nveci pochádzajúcej z možnej trestnej činnosti, na čo im sťažovateľ vydal injekčnú striekačku. Túto\nskutočnosť považoval krajský súd za preukázanú aj napriek tomu, že zápisnica o tomto úkone bola\nvyhotovená až po úkone, čo bolo odôvodnené § 58 Trestného poriadku, ktorý takýto postup\numožňuje, a na tomto závere nemení nič ani to, že policajti okrem zápisnice vypracovali o úkone\núradné záznamy, ktoré nemali byť na hlavnom pojednávaní vykonané ako dôkaz. Výpovede\npolicajtov ako svedkov považoval krajský súd za rozhodujúce aj vo vzťahu k nedostatkom\nzápisnice o vydaní veci a odmietol ich použiť ako dôkaz v tej časti, v ktorej opisovali komunikáciu\nso sťažovateľom v čase pred vznesením obvinenia. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného\nsúdu, že nebolo potrebné vykonať konfrontácie svedkov navrhované sťažovateľom, keďže títo\nz miesta skutku odišli ešte predtým, ako sťažovateľ vydal policajtom injekčnú striekačku.\n2\n\n5. Krajský súd nepovažoval za správne, že množstvo drogy bolo na rozdiel od obžaloby vyjadrené\njej celkovou hmotnosťou, hmotnosťou účinnej látky a počtom bežných jednotlivých dávok drogy.\nPoukázal, že obvykle jednorazová dávka je právny pojem podľa § 135 Trestného zákona, podľa\nktorého prechovávaním drogy pre vlastnú potrebu sa rozumie mať neoprávnene v držbe\npo akúkoľvek dobu drogu v množstve, ktoré zodpovedá najviac trojnásobku (desaťnásobku\nvo väčšom množstve) obvykle jednorazovej dávky pre osobnú spotrebu, a teda ide o interpretačné\nustanovenie vo vzťahu k privilegovanej skutkovej podstate stíhaného trestného činu podľa § 171\nTrestného zákona. Preto je nesprávne v tomto prípade objektívnu stránku vyjadrovať počtom\nobvykle jednorazovej dávky, ale správne hmotnosťou drogy s určením hmotnosti účinnej látky a jej\nceny. Krajský súd poznamenal, že táto úvaha vychádza z praxe súdnych rozhodnutí, pričom už\nv prvostupňovom konaní bolo zistené, že gram metamfetamínu sa v štvrtom štvrťroku 2015\nv Trnavskom kraji predával za 45 eur.\n6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, ktoré ústavnou sťažnosťou napadnutým\nuznesením najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre neexistenciu dovolacích\ndôvodov odmietol.\n7. K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva\nna obhajobu zásadným spôsobom) sťažovateľ uviedol, že krajský súd upravil v skutkovej vete\ncelkovú hodnotu zaistenej drogy, čím dotvoril objektívnu stránku trestného činu, a to spôsobom,\nna ktorý nemohol reagovať. K tomu najvyšší súd uviedol, že právo na obhajobu je potrebné chápať\nako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu tým, že\nsťažovateľ v konaní toto právo uplatňovať mohol. Sťažovateľ bol oboznámením na hlavnom\npojednávaní konfrontovaný s odborným vyjadrením, z ktorého vyplynula peňažná hodnota zaistenej\ndrogy, no nijak ho nenamietal. Rovnako z toho nemožno vyvodiť porušenie zásady zákazu zmeny\nk horšiemu, keďže šlo len o doplnenie skutkových zistení pri zachovaní totožnosti skutku bez\nzmeny rozsahu a závažnosti trestnej činnosti a bez zmeny uloženého trestu.\n8. K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (založenie rozhodnutia\nna dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) sťažovateľ uviedol, že policajti najprv\npostupovali podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), hoci mali postupovať podľa\nTrestného poriadku a najprv ho poučiť o tom, že k priznaniu nikoho nemožno nútiť, pričom\nzo zápisnice o vydaní veci nemožno ustáliť, kedy bola vyhotovená, a ani to, či bol skutočne\nvyzvaný podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku. Dôkaz proti nemu bol dosiahnutý nezákonným\ndonútením, keď policajti splnenie povinnosti vydať injekčnú striekačku vynucovali pod hrozbou\nuloženia poriadkovej pokuty. K tomu uviedol, že trestné konanie bolo začaté neodkladným\na neopakovateľným úkonom a vydanie veci takýmto úkonom nie je. Okrem toho namietal, že sa\ntreba vysporiadať s tým, či vyzvanie podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku a jeho zadržanie podľa\n§ 85 ods. 1 Trestného poriadku vykonal príslušný policajt podľa § 10 ods. 8 a 10 Trestného\nporiadku. Poukázal na to, že policajti boli vypočutí ako svedkovia, čo je nezlučiteľné s ich\npostavením orgánu činného v trestnom konaní, čo platí o to viac, že podľa § 129 ods. 1 Trestného\nporiadku neboli ako policajti zbavení mlčanlivosti. K tomu najvyšší súd uviedol, že policajt\nsťažovateľa nenútil na vydanie veci, ale ho vyzval na dobrovoľné vydanie veci podľa § 89 ods. 1\nTrestného poriadku. Najvyšší súd poukázal na to, že výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím, ale\n3\n\nústnym opatrením, ktorého vykonanie je zrejmé zo zápisnice o vydaní veci a zápisnice o zadržaní\na trestné stíhanie možno zákonne začať vykonaním zaisťovacieho, neodkladného\na neopakovateľného úkonu, ktorým je aj výzva na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku.\nK námietke nepríslušnosti policajta najvyšší súd odkázal na § 200 ods. 5 Trestného poriadku.\nNebola akceptovaná námietka sťažovateľa, že policajta nemožno vypočúvať ako svedka, keďže\npovinnosť svedčiť podľa § 127 ods. 1 Trestného poriadku sa vzťahuje aj na zakročujúceho\npolicajta. Napokon k nemožnosti výsluchu policajta bez zbavenia mlčanlivosti odkázal na § 80\nods. 1 zákona o Policajnom zbore a účel mlčanlivosti, ktorá nebráni výsluchu policajta ako svedka\n(uznesenie ústavného súdu č. k. II ÚS 175/2020 z 28. apríla 2020).\n9. K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne\nposúdenie skutku, nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia) sťažovateľ uviedol, že je\nneprípustné formulovať skutkovú vetu spôsobom, že vo výsledku obsahuje všetky zákonné znaky\nskutkovej podstaty, ale je nepreskúmateľná v tom, akým konkrétnym konaním a za akých\nkonkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu. Podľa sťažovateľa skutková veta\nobsahuje neurčité pojmy o presne nezistenom čase, mieste a osobe, od ktorej si mal drogy\nzadovážiť. Sťažovateľ namietol, že rovnaká okolnosť, jeho predchádzajúce odsúdenie za trestný\nčin, ktorá bola súčasťou opisu skutku, za ktorý bol v prejednávanej veci odsúdený, bola posúdená aj\nako priťažujúca okolnosť, hoci podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona nie je možné prihliadať na takú\nokolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, keďže ide o dvojité pričítanie tej istej\nokolnosti, čím dochádza k porušeniu zásady nie dvakrát o tom istom. K tomu najvyšší súd uviedol,\nže nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť činu, prípadne zániku trestnosti, resp. chybné rozhodnutia\nsúdu pri uložení úhrnného, súhrnného a spoločného trestu a podobne. V tejto súvislosti pripomenul,\nže má zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu\na v rámci toho vyslovovať iné skutkové závery ako okresný a krajský súd. Citoval z rozhodnutia\nR 18/2015, podľa ktorého otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich\na priťažujúcich okolností, je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmavania dovolacieho\nsúdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania podaného obvineným. S poukazom na uvedené\npotom skonštatoval, že použitie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona v prípade\nsťažovateľa nenapĺňa ním označený dovolací dôvod.\n10. Nad rámec nevyhnutného v súvislosti so sťažovateľom namietanou výškou trestu sa najvyšší\nsúd vyjadril k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (bol uložený\ntrest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon\nza prejednávaný trestný čin nepripúšťa), hoci ho sťažovateľ v dovolaní výslovne neoznačil.\nLen z tohto dôvodu výrok o treste možno napadnúť z hmotnoprávnej pozície, pokiaľ nejde\no situáciu, že tento nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine. V kontexte\nvzájomného vzťahu dovolacích dôvodov podľa písm. h) a i) môže byť výrok o treste napadnutý len\nprostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu [písm. h)], okrem prípadov nesprávnej aplikácie\nustanovení kogentnej povahy viažucich sa na rozhodovanie o treste, a neoznačenia tohto\ndovolacieho dôvodu sťažovateľom, najvyšší súd uviedol, že sa týmto dovolacím dôvodom nemôže\nzaoberať. Avšak aj napriek tomu v teoretickej rovine rozoberal, v akých alternatívach môže dôjsť\nk naplneniu tohto dovolacieho dôvodu, a následne zhrnul, z akých dôvodov nedošlo k naplneniu\ntohto dovolacieho dôvodu v sťažovateľovej veci.\n4\n\n11. S dovolacou námietkou sťažovateľa, že krajský súd nesprávne použil priťažujúcu okolnosť, sa\nnajvyšší súd stotožnil, avšak ku kumulácii priťažujúcej okolnosti a okolnosti podmieňujúcej\npoužitie vyššej trestnej sadzby sumarizoval, že aplikácia duplicitného použitia tej istej okolnosti\nnemala dopad na skutočnosť, že by bol konečný trest sťažovateľovi uložený mimo zákonom\nustanovenej trestnej sadzby podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, t. j. bol mu uložený\ntrest odňatia slobody na 12 rokov v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe 10 až 15 rokov podľa\n§ 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Posudzovanie správnosti aplikácie priťažujúcej okolnosti\nnenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nIII.\n12. Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorých\nobvinený má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia a má mať\nprimeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby, sťažovateľ identifikuje v tom, že krajský súd\nvyjadrením hodnoty zaistenej drogy sumou, za ktorú sa v mieste a v čase spáchania skutku\npredávala, keď v rozsudku okresného súdu bolo množstvo drogy vyjadrené jednak hmotnosťou,\nhmotnosťou účinnej látky a množstvom obvykle jednorazových dávok drogy, dotvoril objektívnu\nstránku trestného činu. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa došlo na základe jeho odvolania\nk porušeniu zákazu zmeny k horšiemu, keď jeho skutok bol popísaný tak, aby naplnil znaky\nskutkovej podstaty, hoci tak, ako bol popísaný v rozsudku okresného súdu, tieto znaky nenapĺňal.\n13. Namietané porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 46, 47 ods. 1, čl. 50 ods. 4\nústavy sťažovateľ vidí v tom, že rozhodnutie vychádza z dôkazov, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom. Sťažovateľ následne rovnako ako v dovolaní poukazuje na okolnosti,\nza ktorých došlo k vydaniu drogy, keď tvrdí, že nebol poučený podľa § 89 ods. 1 Trestného\nporiadku, že možno ustáliť, že policajti boli vyslaní s konkrétnym podozrením voči nemu, no\ntrestné konanie začalo až vykonaním neodkladného a neopakovateľného úkonu, vydaním veci, a je\nnepochybné, že policajti najprv postupovali podľa zákona o Policajnom zbore. V jeho prípade došlo\nku kumulácii postupov podľa zákona o Policajnom zbore a Trestného poriadku, čomu nasvedčuje\ni to, že ho policajti spoznali ešte pred zisťovaním jeho totožnosti. Podľa sťažovateľa už pred\nvydaním veci mu malo byť vzhľadom na podozrenia vznesené obvinenie a toto pochybenie je\nporušením práva na obhajobu s tým, že vydanie veci nie je neodkladný a neopakovateľný úkon,\nkeďže ide o úkon realizovaný zo strany podozrivého, a nie zo strany polície. Podľa sťažovateľa bol\ndonútený poskytnúť dôkaz proti sebe, čo je podľa čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru neprípustné.\n14. Sťažovateľ rovnako ako v dovolaní poukazuje na porušenie zásady nie dvakrát za to isté tým, že\nrovnaká skutočnosť bola posúdená nielen ako znak kvalifikovanej skutkovej podstaty, ale aj ako\npriťažujúca okolnosť. Hoci porušenie tejto zásady skonštatoval najvyšší súd, jeho dovolaniu\nnevyhovel. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že napriek konštatovaniu nezákonnosti mu bol\nuložený vyšší trest.\n15. Napokon sťažovateľ namieta to, že krajský a najvyšší súd svoje rozhodnutia riadne\nneodôvodnili, keď sa nevyrovnali s obhajobou, čo viedlo k porušeniu zásady nie dvakrát za to isté\na zásady zákazu zmeny k horšiemu. Napadnuté rozhodnutia podľa sťažovateľa nenapĺňajú\npožiadavky na zákonné odôvodnenie, pretože nereagujú na podstatné a konkrétne formulované\n\n5\n\nargumenty. Preto je nutné takéto nekonanie súdov hodnotiť ako porušenie jeho práva na dostatočnú\njasnosť dôvodov, na ktorých sú tieto rozhodnutia založené. Len tak môže účelne uplatňovať\nexistujúce opravné prostriedky. Porušenie tohto práva je teda zásadným porušením práva\nna obhajobu, ktoré predstavuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n16. Krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti všeobecne k jednotlivým dôvodom ústavnej\nsťažnosti poukázal na jeho odôvodnenie rozhodnutia a na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd sa k sťažnostným námietkam vyjadril totožne ako k dovolacím námietkam\nv napadnutom uznesení.\nIV.\n17. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne\nkonformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv\na slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná,\nale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu\n(II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu\npredpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom\npredpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí\nv celom rozsahu rešpektovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 249/2011,\nIV. ÚS 295/2012).\n18. Najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou namietanom uznesení skonštatoval, že krajský súd porušil\nzásadu nie dvakrát za to isté tým, že rovnakú okolnosť posúdil nielen ako znak kvalifikovanej\nskutkovej podstaty, ale aj ako priťažujúcu okolnosť. Toto zistenie však nevzhliadol ako dôvod\nna vyhovenie dovolaniu sťažovateľa s tým, že sa k nemu vyjadril „nad rámec nevyhnutného“\nk sťažovateľovi nenamietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku. K tomu treba uviesť, že dovolanie musí byť vyjadrené označením konkrétnych pochybení\ndovolaním napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Toto určenie vytvára\npredmet prieskumu dovolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku. Nedostatok\npomenovania dôvodu dovolania jeho podriadením pod niektoré z ustanovení podľa § 371 ods. 1\nTrestného poriadku je dôvodom odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. e) Trestného poriadku.\nTakýmto označením však nie je dovolací súd viazaný. Preto, pokiaľ chyba vytýkaná dovolaním je\naj chybou rozhodnutia alebo jemu predchádzajúceho konania, pričom táto chyba zároveň spĺňa\nznaky zákonného dovolacieho dôvodu, označí tento dôvod dovolací súd vo svojom rozhodnutí bez\nohľadu na jeho označenie v dovolaní. Preto aj napriek úvodnému konštatovaniu najvyššieho súdu\nnebol jeho postup preskúmania existencie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)\nTrestného poriadku v nadväznosti na sťažovateľom vecne špecifikované porušenie zásady zákazu\ndvakrát za to isté nad rámec nevyhnutného.\n19. Pokiaľ ide o názor najvyššieho súdu, že výrok o treste možno z hmotnoprávnej pozície\nnapadnúť len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku\n(s výnimkou prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucich sa\nna rozhodovanie o treste), je potrebné zohľadniť, že tento záver bol prijatý v súvislosti\n\n6\n\ns rozhodovaním o tom, či nepoužitie ustanovení o mimoriadnom znížení trestu podľa\n§ 39 Trestného zákona napĺňa dovolací dôvod o nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia. Preto nemožno vo veci sťažovateľa argumentovať týmito právnymi závermi, keďže\nmimoriadne zníženie trestu je na fakultatívnej úvahe súdu. Naproti tomu podľa § 38 ods. 2\nTrestného zákona musí súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery obligatórne prihliadnuť\nna pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Práve z dôvodu, že ustanovenia o mimoriadnom\nznížení trestu nie sú kogentnej povahy, bolo vylúčené ich subsumovanie pod dovolací dôvod\no nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\n20. Interpretáciu najvyššieho súdu o dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku v časti o nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia nemožno považovať\nza ústavne konformnú, keďže i pri zjavnom zistení nesprávneho právneho posúdenia krajským\nsúdom viedla k odmietnutiu dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd sám uviedol, že výrok o treste\nmôže byť napadnutý len prostredníctvom dovolacieho súdu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku, okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucich sa\nna rozhodovanie o treste. Zjavne však opomenul zohľadniť, že § 38 ods. 1 Trestného zákona je\nustanovením kogentnej povahy, ktoré nebolo na skutok sťažovateľa aplikované krajským súdom\nv súvislosti s ukladaním trestu. Vychádzajúc z názoru najvyššieho súdu, potom sťažovateľom\nvytýkané pochybenie malo byť podriadené pod všeobecný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku.\n21. Najvyšší súd, citujúc z rozhodnutia R 18/2015, vylúčil z dovolacieho prieskumu otázku\nzohľadnenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, hoci práve v tomto rozhodnutí dospel\nk záveru, podľa ktorého ak súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatuje danosť niektorej\ntakejto okolnosti, či už poľahčujúcej alebo priťažujúcej, ale v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy\npri ukladaní trestu, tak ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona, ide o skutočnosť, ktorá\nza splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Trestného poriadku môže znamenať naplnenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Toto východisko je\naplikovateľné aj na vec sťažovateľa, keďže krajský súd vo výroku rozhodnutia konštatoval\nokolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby a zároveň ju zohľadnil ako priťažujúcu\nokolnosť.\n22. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vylúčil preskúmanie správnosti\nakéhokoľvek modifikovania trestných sadzieb podľa § 38 Trestného zákona, čo nemožno\npovažovať za ústavne udržateľné. Je úlohou najvyššieho súdu naprávať právne omyly súdov nižších\nstupňov, spočívajúcich v nesprávnej aplikácii hmotnoprávnych ustanovení kogentnej povahy,\ndokonca v tak dôležitej otázke, akou je určenie výšky trestu odňatia slobody pri nespochybnenej\nexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Tým, že najvyšší súd pri rozhodnutí o dovolaní\nsťažovateľa takto nepostupoval, došlo namietaným uznesením najvyššieho súdu k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nebol interpretovaný ústavne\nnekonformným spôsobom. Preto bolo ústavnej sťažnosti v rozsahu tejto námietky sťažovateľa voči\nuzneseniu najvyššieho súdu vyhovené a toto uznesenie bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušené\ns tým, že vec sa vracia na ďalšie konanie.\n\n7\n\n23. Sťažovateľ požiadal o finančné zadosťučinenie 10 000 eur. Priznanie finančnej kompenzácie\nprichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, predovšetkým tam, kde porušené základné právo\nnie je možné zhojiť iným spôsobom, alebo v prípadoch silnej intenzity zásahu, keď samotné\nkonštatovanie porušenia sa nejaví ako dostatočná kompenzácia. V posudzovanom prípade však\nnáprava možná je, a to opätovným rozhodnutím vo veci dovolania sťažovateľa. Preto návrhu\nna priznanie finančného zadosťučinenia nebolo vyhovené.\nV.\n24. Čo sa týka ostatných námietok sťažovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných\npráva či už rozsudkom krajského súdu alebo uznesením najvyššieho súdu, treba uviesť, že ústavný\nsúd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou (III. ÚS 391/09).\nÚstavný súd preskúmava len to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný\n(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu\ntakýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08). Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia,\nodôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Rovnako o takýto stav\nide aj vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli\nvýznam a účel zákonného predpisu (I. ÚS 88/07). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva\nrozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť\nkonania iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej\nchybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti (Moreira Ferreira,\nbod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 2867/14,\nbod 119).\n25. Sťažnostnou námietkou o nezákonnosti vykonaných dôkazov sa najvyšší súd vysporiadal\nspôsobom, v ktorom nemožno identifikovať pochybenie, ktoré by odôvodňovalo porušenie\nzákladných práv sťažovateľa. Najvyšší súd vychádzal z toho, že k naplneniu tohto dovolacieho\ndôvodu dochádza vtedy, ak je odsúdenie páchateľa založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere\nna dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, K tomu však vo veci sťažovateľa nedošlo.\nO dobrovoľnosti vydania drog sťažovateľom a riadnom poučení o možnosti odmietnuť vydať vec\nsvedčí nielen zápisnica o zadržaní sťažovateľa a zápisnica o vydaní veci podpísaná sťažovateľom,\nale aj okresným súdom vykonané výsluchy policajtov. Najvyšší súd tiež uviedol, z akých dôvodov\nnebolo možné vyhovieť námietke o nezákonnosti postupu pri začatí trestného stíhania, námietke\no nepríslušnosti policajta, o nemožnosti vypočúvať policajta v postavení svedka a o potrebe\nzbavenia povinnosti mlčanlivosti pred výsluchom policajta ako svedka. Najvyšší súd sa ústavne\nsúladným spôsobom vyjadril ku všetkým dovolacím námietkam sťažovateľa, ktoré sú totožné s jeho\nsťažnostnými námietkami. Hodnotením dokazovania, v ktorom nemožno identifikovať prvky\nzjavného skutkového omylu, bolo ustálené, že sťažovateľ drogy policajtom vydal dobrovoľne\na po predchádzajúcom poučení. Preto nemožno dospieť k záveru o porušení základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n26. Námietkou sťažovateľa o porušení zákazu zmeny k horšiemu zmenou vyjadrenia množstva\nzaistenej drogy sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal najvyšší súd. Najvyšší súd\n8\n\ndospel k záveru, že totožnosť skutku bola zachovaná, keďže nedošlo k zmene rozsahu a ani\nzávažnosti trestnej činnosti, zo spáchania ktorej bol sťažovateľ pôvodne uznaný za vinného\nrozsudkom okresného súdu. Vypustením počtu obvykle jednorazových dávok a nahradením ho\npeňažnou hodnotou zaistenej drogy nedošlo k takej zmene objektívnej stránky trestného činu,\nz ktorej by bolo možno vyvodiť porušenie osobitných práv obvineného podľa čl. 6 ods. 3 písm. a)\na b) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorých podstatou je zabezpečenie práva obvineného\nna efektívnu obhajobu. Celkové množstvo zaistenej drogy a čisté množstvo účinnej látky zostali\nnezmenené a nesporné, pričom od začiatku trestného konania bol skutok kvalifikovaný podľa § 172\nods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ nielen množstvo, ale ani\nhodnotu drogy, ktoré mu boli známe, v priebehu trestného konania nenamietal a rovnako sa\nnedomáhal toho, aby bol jeho skutok posúdený podľa § 171 Trestného zákona, keď by zistenie\npočtu obvykle jednorazových dávok a jeho vyjadrenia v opise skutku mohlo byť rozhodujúce.\nOboznámenie sťažovateľa so skutkom, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, a pre ktoré bola\nneskôr podaná obžaloba, ako aj právna kvalifikácia tohto skutku bola dostatočná na to, aby bolo\nsťažovateľovi zrejmé, z čoho a z akých právnych dôvodov je obvinený tak, aby sa vznesenému\nobvineniu mohol efektívne a v primeranom čase brániť.\n27. Vychádzajúc z uvedeného, nebolo ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovené vo vzťahu\nk uznesenie najvyššieho súdu z dôvodov porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) dohovoru.\nVI.\n28. Proti ústavnou sťažnosťou namietanému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie,\nv ktorom sformuloval právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie krajského súdu, pričom\nnajvyšší súd sa týmito jeho námietkami zaoberal a rozhodol o nich. Vo svojom rozhodnutí sa mal\nvysporiadať aj s nesprávnosťou rozhodnutia krajského súdu sčasti nesprávneho posúdenia\npriťažujúcej okolnosti. Zrušením uznesenia najvyššieho súdu sa vytvára priestor, v ktorom najvyšší\nsúd môže poskytnúť ochranu základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu. Právomoc\nnajvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu preto vylučuje\nprávomoc ústavného súdu a z tohto dôvodu bola ústavná sťažnosť v rozsahu proti rozsudku\nkrajského súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“), hoc aj v náleze odmietnutá. Podľa § 56 ods. 2 úvodnej vety zákona o ústavnom\nsúde je odmietnutie v rámci predbežného prerokovania len možnosťou, a preto aj po prijatí veci\nna ďalšie konanie je možné návrh odmietnuť. Prijatie veci na ďalšie konanie nezakladá prekážku\nrozhodnutej veci v časti splnenia procesných podmienok (III. ÚS 231/2020, III. ÚS 167/2021).\nVII.\n29. Zistené porušenie základných práv sťažovateľa odôvodňuje to, aby mu najvyšší súd podľa § 73\nods. 3 zákona o ústavnom súde nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením.\nVýška náhrady bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon\nv roku 2021 je 181,17 eur. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu za dva úkony právnej služby\n9\n\n(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti 2 x 181,17 eur), čo spolu s náhradou podľa § 16\nods. 3 vyhlášky (2 x 10,87 eur) predstavuje 384,08 eur.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. júna 2022\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "poučenie, poučovacia povinnosť", "orgán činný v trestnom konaní-poučovacia povinnosť orgánov činných v trestnom konaní", "trestný čin-objektívna stránka", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestné konanie-rozhodnutie o treste", "návykové látky-drogy", "trest-odňatia slobody", "trest-poľahčujúce a priťažujúce okolnosti", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Tdo/13/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5To/87/2017", "guid": "414e71c8-e0e8-496b-96ae-726a0630fd90:ff285e87-30a3-45d8-b27b-37a8ff6893e5", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e6196547-7756-4465-b373-01ae9167ed37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2"}, {"guid": "ussr:ab47777e-acac-42f2-9d18-51da9af44a1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2"}, {"guid": "ussr:e816ca71-3242-4468-827e-c825753ce2c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.175.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 175/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.175.2020.1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 391/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/09 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/08 z 6. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-06", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "414e71c8-e0e8-496b-96ae-726a0630fd90:ff285e87-30a3-45d8-b27b-37a8ff6893e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "5To/87/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/87/2017 z 2. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-11-02", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/414e71c8-e0e8-496b-96ae-726a0630fd90:ff285e87-30a3-45d8-b27b-37a8ff6893e5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7ebc42a4-c8f5-4ddd-a5c1-f088e7398e01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.90.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.90.2026.1"}, {"guid": "ussr:d7030725-134b-4fce-b263-ea06d9ab6cf2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.604.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 604/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 604/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.604.2023.1"}]}