{"guid": "ussr:8b4ada3a-c366-41c9-87bc-e2b256f01dc1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.368.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 368/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 368/2020 z 27. 1. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. januára 2022, sp. zn. III. ÚS 368/2020, ECLI:SK:USSR:2022:3.US.368.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-01-27", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8b4ada3a-c366-41c9-87bc-e2b256f01dc1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.368.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.368.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.368.2020.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 368/2020-116\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov\nRoberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného Mgr. Petronelou\nZavackou, LL.M., advokátkou, Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, proti uzneseniu vlády Slovenskej\nrepubliky č. 353 zo 4. júna 2020 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 353 zo 4. júna 2020 b o l i p o r u š e n é základné\nprávo sťažovateľa na prístup k iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vláda Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 438,53\neur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. júna 2020 domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na prístup k iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 353 zo 4. júna\n2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec\nvrátiť vláde na ďalšie konanie.\n\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 345\nz 24. júla 2017 vymenovaný do funkcie predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len\n„úrad“) s účinnosťou od 25. júla 2017, a to na funkčné obdobie šiestich rokov. K vymenovaniu\nsťažovateľa došlo po prijatí zákona č. 164/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012\nZ. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o regulácii\nv sieťových odvetviach“ alebo „zákon“), ktorým bolo pôvodné ustanovenie § 5 ods. 1 prvej vety\nnahradené novým znením, podľa ktorého predsedu úradu vymenúva a odvoláva vláda.\n3. Vláda napadnutým uznesením odvolala sťažovateľa z funkcie predsedu úradu dňom 4. júna 2020,\nčo mu bolo oznámené prípisom predsedu vlády doručeným mu 12. júna 2020. V tomto prípise\nneboli uvedené žiadne zákonom ustanovené dôvody na jeho odvolanie z funkcie, ale len odkaz\nna napadnuté uznesenie vlády. Napadnuté uznesenie bolo prijaté v nadväznosti na prerokovanie\nmateriálu predloženého podpredsedom vlády a ministrom hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej\nlen „podpredseda vlády a minister hospodárstva“ alebo „predkladateľ“) označeného ako „Návrh\nna odvolanie predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví“ (ďalej len „návrh na odvolanie“),\nktorý obsahoval odôvodnenie. Odvolanie sťažovateľa bolo navrhnuté z dôvodu jeho konania\nv rozpore s § 5 ods. 7 zákona o regulácii v sieťových odvetviach (spochybnenie nezávislosti\nsťažovateľa) a z dôvodu naplnenia hypotézy § 5 ods. 11 zákona (zamestnanie syna sťažovateľa).\nSťažovateľ na rokovanie vlády o materiáli podpredsedu vlády a ministra hospodárstva 4. júna 2020\nnebol pozvaný.\n4. V návrhu na odvolanie sa uvádza, že sťažovateľ ako predseda úradu v čase vymenovania\nnespĺňal zákonné predpoklady na výkon funkcie podľa § 5 ods. 5 zákona, keďže v jeho prípade\nnebola dodržaná požiadavka najmenej desaťročnej, resp. sedemročnej praxe v sieťových\nodvetviach, v cenotvorbe alebo v tvorbe koncepcií v energetike. Na uvedené účely mu možno\nzapočítať najviac štyri roky v pozícii ministra hospodárstva Slovenskej republiky (v rokoch 2006 až\n2010).\n5. Podľa predkladateľa k porušeniu princípu nezávislosti regulačného orgánu došlo v súvislosti\ns predložením návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)\nna vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o regulácii v sieťových\nodvetviach (VII. volebné obdobie, parlamentná tlač 1467), ktorým sa okrem iného navrhovalo\nzavedenie osobitných podmienok pre uplatňovanie zľavy z tarify za prevádzkovanie systému\npre vybraných koncových odberateľov elektriny, a to v praxi v prospech jedného konkrétneho\nkoncového odberateľa elektriny – spoločnosti\nPo medializácii pripravovanej novely\nzákona poslanec\nposkytol rozhovor pre\nv ktorom uviedol, že návrh\nnovely zákona predkladal na pokyn Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo hospodárstva“) a úradu (článok v\ns názvom „\no novele, ktorá\nmala pomôcť\n; Ja ju mám od\n“ z 12. júla 2019). Poslanec\nokrem iného uviedol, že na príprave návrhu novely spolupracovali na podnet ministerstva\nhospodárstva aj odborníci z úradu. Do pôsobnosti úradu patrí aj určovanie podmienok individuálnej\nsadzby tarify za prevádzkovanie systému pre koncových odberateľov elektriny, ktorých spotreba\nelektriny je najmenej 1 GWh, a ktorí vykonávajú vymedzené ekonomické činnosti a spĺňajú\npožiadavku vysokej elektroenergetickej náročnosti (§ 12 ods. 7 zákona o regulácii v sieťových\nodvetviach). V tejto súvislosti úrad pripravoval v období prvej polovice roka 2019 návrh vyhlášky,\nv ktorej ustanovil podrobnosti o individuálnych sadzbách tarify za prevádzkovanie systému.\n2\n\nS cieľom zmeny podmienok v prospech ďalšieho koncového odberateľa elektriny predložil\nposlanec národnej rady\nnávrh novely zákona, na ktorej príprave sa mali v rozpore\ns § 5 ods. 7 zákona o regulácii v sieťových odvetviach podieľať aj zamestnanci úradu.\n6. K dôvodu odvolania podľa § 5 ods. 11 zákona predkladateľ uviedol, že syn sťažovateľa\n, MBA, je zamestnancom a členom manažmentu spoločnosti\n(ďalej len „spoločnosť\n“), v pozícii riaditeľa úseku\nekonomiky a financovania. Spoločnosť\nje dcérskou spoločnosťou spoločnosti\n(100 %-ná dcérska spoločnosť výrobcu a dodávateľa elektriny\n,\n) a\nspoločnosti\nktorá podniká pri výrobe a rozvode tepla, to\nznamená, že je pod spoločnou kontrolou osôb, ktoré podnikajú v sieťových odvetviach. Základnou\núlohou tejto spoločnosti je príprava projektu výstavby nového jadrového zdroja v\n. Ide teda o spoločnosť, ktorá má (spoločne so svojimi akcionármi) logický záujem\nna vhodnom regulačnom prostredí pre výstavbu a neskoršiu prevádzku jadrového zariadenia\nna výrobu elektriny. Účelom ustanovení § 5 ods. 7 a 11 zákona o regulácii v sieťových odvetviach\nje zabezpečenie plnej nezávislosti regulačného úradu od externých vplyvov pochádzajúcich\nz prostredia politického, ale aj podnikateľského. Cieľom je preventívne vylúčiť akékoľvek, aj\npotenciálne situácie, ktoré by mohli znamenať konflikt záujmov a ohroziť nezávislé fungovanie\núradu. Uvedené potvrdzujú aj energetické smernice Európskej únie, ktoré umožňujú odvolať členov\nnajvyššieho vedenia národného regulačného orgánu v prípade, ak títo prestanú spĺňať požiadavky\nnezávislosti od štátnych, verejnoprávnych alebo súkromných (trhových) záujmov. Vzhľadom na to,\nže každý zákon je potrebné vykladať podľa jeho účelu a zmyslu, a nie formalisticky, ako aj\nvzhľadom na potrebu eurokonformného výkladu zákona o regulácii v sieťových odvetviach,\nza konflikt záujmov je potrebné pokladať aj situáciu, keď je blízka osoba predsedu úradu\nzamestnancom a členom manažmentu subjektu kontrolovaného osobami podnikajúcimi v sieťových\nodvetviach, pokiaľ sa takýto subjekt sám pripravuje na samostatné podnikanie v sieťových\nodvetviach. Projekt výstavby nového jadrového zdroja pripravovaný\nuž úspešne\nabsolvoval proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) a disponuje aj osvedčením\nministerstva hospodárstva na výstavbu energetického zariadenia. Ako vyplýva z ustanovenia § 7\nods. 4 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), dispozícia osvedčením na výstavbu\nenergetického zariadenia je dostatočným dokladom preukazujúcim splnenie technických\npredpokladov na vykonávanie regulovanej činnosti, a teda oprávňuje žiadateľa na vydanie\npovolenia na podnikanie v energetike (§ 12 ods. 13 zákona o energetike).\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n7. Sťažovateľ v dôvodoch ústavnej sťažnosti poukázal na závery uvedené v náleze ústavného súdu\nč. k. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, v zmysle ktorého požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy sa vzťahujú aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády vrátane prípadov\nodvolávania z verejnej funkcie. Z rozhodnutia orgánu verejnej moci (vlády) musí jasne vyplývať, že\nvychádza z objektívnych postupov a ich uplatnenie bolo v súlade s príslušnými procesnými\npredpismi. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že dôvody na odvolanie predsedu úradu\npred uplynutím jeho šesťročného funkčného obdobia sú v zákone o regulácii v sieťových\n3\n\nodvetviach uvedené taxatívne (§ 5 ods. 10 a 11). Ak by aj reálne boli naplnené materiálne\npodmienky na odvolanie sťažovateľa, uvedené by nepostačovalo na dodržanie princípu legality.\nNestačí totiž konať v rozsahu ustanovenom zákonom, ale je nevyhnutné aj konať spôsobom\nustanoveným zákonom. Otázka spôsobu sa v tomto prípade vzťahuje na formálne podmienky\n(resp. procesné pravidlá) odvolania z funkcie. V právnom štáte, ktorého nevyhnutným znakom je to,\naby konanie orgánov verejnej moci bolo predvídateľné, transparentné, a teda aj preskúmateľné, sa\nvždy musí dbať aj na spôsob, akým je právomoc realizovaná. V prípade sťažovateľa je preto\ndôležité posúdiť jednak formálnu stránku jeho odvolania (spôsob, akým bol odvolaný) a zároveň aj\nmateriálnu stránku (dôvody jeho odvolania).\n8. Sťažovateľ, poukazujúc na čl. 35 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES\nz 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica\n2003/54/ES (ďalej aj „smernica 2009/72/ES“), ktorý vyžaduje, aby členské štáty zaručili\nnezávislosť národného regulačného orgánu a zabezpečili, aby tento svoje právomoci vykonával\nnestranným a transparentným spôsobom, považuje postup, akým došlo k jeho odvolaniu, za „prejav\nsvojvôle nerešpektujúci požiadavky na nezávislosť Úradu“. Zákon o regulácii v sieťových\nodvetviach stanovuje v § 5 ods. 3 šesťročné funkčné obdobie predsedu úradu, teda úmyslom\nzákonodarcu bolo zabezpečiť, aby funkcia predsedu úradu nebola „viazaná“ na jedno volebné\nobdobie národnej rady, a teda aby zmena vlády nemala automaticky za následok zmenu vo funkcii\npredsedu úradu.\n9. Vo vzťahu k namietaným formálnym nedostatkom napadnutého uznesenia sťažovateľ\nv odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedol, že vláda konala v príkrom rozpore s obsahom citovaného\nnálezu č. k. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, ktorým ústavný súd konštatoval zásah do práva\nna inú právnu ochranu iného sťažovateľa, ktorého prípad je takmer totožný. V tejto súvislosti\nsťažovateľ argumentoval, že nebol vopred informovaný o dôvodoch svojho odvolania, nemal ani\nmožnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť a na rokovanie vlády, na ktorom bol odvolaný (ani\nna skoršie rokovania), prizvaný nebol. Všetky informácie týkajúce sa jeho odvolania sa tak\nsťažovateľ dozvedal výlučne prostredníctvom médií, s výnimkou následného oznámenia o odvolaní.\nZ obsahu napadnutého uznesenia nemožno zistiť, z akého dôvodu bol sťažovateľ z funkcie\nodvolaný. Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie, je v ňom uvedené len kto, koho a\nku ktorému dňu sa odvoláva a kto odvolanie vykoná. Podľa sťažovateľa z hľadiska postupu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia došlo k porušeniu jeho práva na inú právnu\nochranu tým, že nebol vládou informovaný o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a nedostal\nmožnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré nebol čo i len\nprizvaný. Z hľadiska obsahu napadnutého uznesenia došlo k porušeniu jeho práva na inú právnu\nochranu tým, že v ňom nie sú uvedené dôvody jeho odvolania.\n10. Vo vzťahu k materiálnym nedostatkom napadnutého uznesenia sťažovateľ konštatuje\nnesprávnosť a neudržateľnosť dôvodov jeho odvolania, ku ktorým by sa mal ústavný súd vyjadriť\n(hoci len v rámci obiter dictum) v záujme efektívnosti jemu poskytnutej ochrany, čím by sa zároveň\npredišlo eventuálnemu množeniu sporov. Napadnuté uznesenie vôbec neobsahuje dôvody\nna odvolanie sťažovateľa, čo je závažným nedostatkom, ktorý nemôže byť „zhojený“ tým, že\nnámietky vlády sú obsiahnuté v návrhu na odvolanie. Keďže tieto dôvody nie sú obsiahnuté\nv samotnom napadnutom uznesení, sťažovateľ proti nim nemôže brojiť priamo.\n\n4\n\n11. Dôvodmi odvolania sťažovateľa vyplývajúcimi výlučne z návrhu na odvolanie sú: (i) nespĺňanie\npredpokladov na vymenovanie sťažovateľa, (ii) nedostatok nezávislosti sťažovateľa a\n(iii) zamestnanie syna sťažovateľa.\n12. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie o jeho vymenovaní do funkcie predsedu úradu implicitne\npredpokladá, že spĺňal podmienky pre vymenovanie. Naopak, napadnuté uznesenie, ktorým bol\nsťažovateľ odvolaný (hoci explicitne neobsahovalo dôvody odvolania), v konečnom dôsledku\npopiera uznesenie o vymenovaní, pretože sa opieralo o úplne opačný predpoklad. Vláda nebola\noprávnená po vymenovaní sťažovateľa arbitrárne nanovo prehodnocovať splnenie podmienok\nna jeho vymenovanie (spätne ku dňu jeho vymenovania) bez toho, aby disponovala akýmikoľvek\nnovými informáciami. Takýto postup totiž popiera účinky uznesenia o vymenovaní ako\nindividuálneho právneho aktu a tiež zmysel a účel ustanovení zákona o regulácii v sieťových\nodvetviach, ktoré taxatívne vymedzujú dôvody na odvolanie. Nesplnenie podmienok\npre vymenovanie, prehodnotené spätne napriek právnej perfektnosti uznesenia o vymenovaní nie je\nodvolacím dôvodom v zmysle zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Z tohto dôvodu preto\nsťažovateľ odvolaný byť nemohol. Pre úplnosť však sťažovateľ zdôrazňuje, že tvrdenie o tom, že\npodmienky pre vymenovanie nespĺňal, je nepravdivé a ničím nepodložené.\n13. V návrhu na odvolanie sa nezávislosť sťažovateľa spochybňuje uvádzaním okolností\npredloženia návrhu poslanca\nna prijatie novely zákona o regulácii v sieťových\nodvetviach, ktorý mal podľa medializovaných informácií uviesť, že na príprave návrhu\nspolupracovali aj odborníci z úradu. Je zrejmé, že tento dôvod je postavený výlučne\nna jednostrannom prezentovaní medializovaných informácií, bez akéhokoľvek preskúmania či\nvyhodnotenia. Sťažovateľ nie je poslancom a nemá dosah na zákonnú úpravu, pričom činnosti\núradu pri príprave vykonávacieho predpisu súvisiaceho s individuálnou sadzbou tarify\nza prevádzkovanie systému pre koncových odberateľov elektriny boli výlučne činnosťami, na ktoré\nbol úrad poverený zákonom.\n14. Argumentáciu vlády vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 5 ods. 11 zákona o regulácii\nv sieťových odvetviach sťažovateľ považuje za neprípustnú a v príkrom rozpore so znením zákona.\nZ predmetu činnosti\nzapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „obchodný register“) totiž vyplýva, že žiadna z týchto činností ani zďaleka\nnespadá pod regulované činnosti vymedzené v ustanovení § 2 písm. c) zákona o regulácii\nv sieťových odvetviach. Predkladateľ návrhu na odvolanie v konečnom dôsledku vytvoril nový\ndôvod odvolania predsedu úradu, a to situáciu, keď je blízka osoba predsedu úradu zamestnancom\nsubjektu kontrolovaného osobami podnikajúcimi v sieťových odvetviach, ktorý sa zároveň\npripravuje na samostatné podnikanie v sieťových odvetviach. Podľa sťažovateľa v tomto prípade\nide o „exemplárny prípad ohýbania práva na účely odvolania sťažovateľa“. Ustanovenie § 5\nods. 11 zákona o regulácii v sieťových odvetviach sa týka vzťahu blízkej osoby k regulovaným\nsubjektom, resp. k regulovaným činnostiam. Syn sťažovateľa pritom jednoznačne nie je\nzamestnancom regulovaného subjektu ani nepodniká v regulovaných činnostiach.\n\n5\n\nIII.\nVyjadrenie vlády a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie vlády:\n15. Vláda vo svojom vyjadrení uviedla, že vymenovaniu sťažovateľa za predsedu úradu\npredchádzalo účelové prijatie zákona č. 164/2017 Z. z., ktorým sa zrušil doterajší spôsob\nvymenovania prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) na návrh vlády a nanovo sa\nustanovilo, že predsedu úradu vymenúva vláda bez akejkoľvek participácie zo strany prezidenta.\nPodľa vlády uvedený spôsob vymenovania sťažovateľa vzhľadom aj na jeho politické konexie\noslabil garanciu nezávislosti úradu ako národného regulačného orgánu, ktorú vyžaduje európska\nlegislatíva. Vláda v úvode svojho vyjadrenia zdôraznila, že reálnym dôvodom na odvolanie\nsťažovateľa boli výlučne zistené závažné porušenia zákona.\n16. Čo sa týka spôsobu (priebehu) odvolania sťažovateľa, vláda poukázala na to, že návrh\nna odvolanie sťažovateľa bol riadne predložený 4. júna 2020 na rokovanie vlády. Materiál\npredložený pod č. 11806/2020 tvorili tieto dokumenty: A) vyhlásenie predkladateľa, B) vlastný\nmateriál, C) návrh uznesenia vlády, D) predkladacia správa a E) obal. Predkladacia správa\nobsahovala stručný opis skutočností, na základe ktorého sa navrhuje odvolanie sťažovateľa\nz funkcie, pričom vyslovene sa v ňom uvádza zmienka o jej verejnej prístupnosti, a to v znení:\n„Materiál podlieha sprístupňovaniu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe\nk informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení\nneskorších predpisov.“ Vlastný materiál predstavoval argumentačné jadro celého materiálu a\nobsahoval hlavné body odôvodňujúce odvolanie sťažovateľa z funkcie predsedu úradu. Všetky\nuvedené materiály boli riadne a včas (teda pred prijatím napadnutého uznesenia) voľne dostupné\nna webovom sídle vlády, teda mal k nim ktokoľvek prístup vrátane sťažovateľa. Rozhodnutie vlády\nnebolo prekvapivé a rovnako nie unáhlené, keďže sťažovateľ mal vopred prístup ku všetkým týmto\ndokumentom a rovnako už bol predtým opakovane (síce ústne) upozornený podpredsedom vlády a\nministrom hospodárstva, ako aj štátnym tajomníkom ministerstva hospodárstva na viaceré\npochybenia v jeho gescii. Návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie predsedu úradu vláda\nnapadnutým uznesením jednohlasne schválila.\n17. V súvislosti s obsahovými náležitosťami napadnutého uznesenia vláda uviedla, že žiadny\nvšeobecne záväzný právny predpis neustanovuje náležitosti uznesenia vlády, tieto možno nájsť\njedine v rokovacom poriadku vlády schválenom uznesením vlády č. 512 z 13. júna 2001 (ďalej len\n„rokovací poriadok vlády“). Podľa čl. 11 ods. 3 rokovacieho poriadku vlády uznesenie vlády má\nobsahovať: dátum prijatia a číslo uznesenia, presné znenie rozhodnutia vlády, najmä komu a aké\núlohy uložila alebo odporučila, termíny ich splnenia, prípadne termíny vyhodnotenia plnenia; kto\nuznesenie vykoná a komu sa dáva na vedomie. Predmetné ustanovenie rokovacieho poriadku vlády\nsa vzťahuje na en bloc všetky vzťahy, resp. typy uznesení, ktoré prijíma a schvaľuje vláda,\nbez ohľadu na fakt, či sa daným uznesením ukladá úloha (napr. príslušnému ministrovi) alebo sa\nním zasahuje do subjektívnych práv fyzickej osoby. Z uvedeného podľa vlády vyplýva, že\nuznesenie vlády nemusí obsahovať odôvodnenie, teda vláda nie je povinná odôvodňovať svoje\nrozhodnutia, a napadnuté uznesenie je plne v súlade s rokovacím poriadkom vlády. Je zjavné, že\nnapadnuté uznesenie nie je možné vykladať izolovane, bez zmyslu a účelu predkladaného\n6\n\nmateriálu. Lipnutie na fakte, že samotné uznesenie má duplicitne obsahovať odôvodnenie, resp.\nuvedenie dôvodov na odvolanie sťažovateľa, „nemá nič spoločné“ s právom na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tvrdenia sťažovateľa v tomto ohľade sú len tendenčné.\nNapadnuté uznesenie vychádza z predloženého návrhu na odvolanie, ktorý obsahuje jednak dôvody,\nktoré viedli vládu k rozhodnutiu, ako aj právne vymedzenie. Uvedenie dôvodov odvolania by\nmohlo mať svoje opodstatnenie vtedy, ak by zákon umožňoval odvolať predsedu úradu v prípade,\nak si neplní svoje povinnosti, avšak takýto dôvod odvolania sa v zákone nenachádza. Zákon\numožňuje odvolať predsedu úradu len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré v prípade, že\nnastanú, resp. nastane určitá právna skutočnosť predvídaná právnou normou, tieto sú „nezvratné“.\nV tejto súvislosti nie je bez významu, že uznesenie vlády o vymenovaní sťažovateľa za predsedu\núradu má rovnakú formu ako napadnuté uznesenie o jeho odvolaní.\n18. Aj keď uznesenia vlády o personálnych návrhoch majú povahu individuálnych právnych aktov\n„sui generis“, z uvedeného nemožno vyvodiť záver, že takýto individuálny právny akt musí mať\nvšetky náležitosti „klasického“ individuálneho správneho aktu vrátane kontradiktórnosti procesu\njeho prijímania, spočívajúcej v možnosti vyjadriť sa k dôvodom návrhu na odvolanie. Tieto\nnominačné akty vlády spadajú do oblasti ústavného práva, preto nie je možné nahliadať na ne len\noptikou správneho práva, ale aj ústavného práva, ktoré tak striktne neupravuje náležitosti\njednotlivých aktov ani samotný proces ich prijímania. V tejto súvislosti vláda uviedla, že obdobnú\nprávomoc rozhodovať o personálnych nomináciách má aj národná rada. Prijatie argumentov\nsťažovateľa by v praktickej rovine znamenalo, že každý personálny návrh na odvolanie funkcionára\nbude nevyhnutne spojený s jeho právom vyjadriť sa k dôvodom na jeho odvolanie, prípadne s jeho\núčasťou na rokovaní vlády, s možnosťou uviesť argumenty proti odvolaniu. Analogicky možno\ndospieť k záveru, že právo uviesť argumenty proti svojmu odvolaniu a aktívne sa zúčastniť\nrokovania by sa vzťahovalo aj na tých funkcionárov, ktorí sú volení a odvolávaní národnou radou,\npričom aj požiadavky na obsah uznesenia by sa per analogiam vzťahovali na personálne\nrozhodnutia národnej rady, ktorá o nich rozhoduje tiež uznesením.\n19. V súvislosti s nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 478/2011 vláda uviedla, že na prípad\nsťažovateľa nie je aplikovateľný, keďže predmetom jeho posúdenia bolo odvolanie generálneho\nriaditeľa Sociálnej poisťovne na základe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu podľa\n§ 122 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sociálnom poistení“), v zmysle ktorého vláda odvolá generálneho riaditeľa, ak si neplní\npovinnosti generálneho riaditeľa ustanovené zákonom. Naproti tomu zákon o regulácii v sieťových\nodvetviach neupravuje ako odvolací dôvod neplnenie si povinností ustanovených zákonom, ale\ntaxatívne vymedzuje dôvody, ktoré keď nastanú, vláda musí predsedu úradu odvolať. Výrazný\nobsahový rozdiel medzi obšírne formulovaným odvolacím dôvodom podľa zákona o sociálnom\npoistení a jednoznačne definovanými odvolacími dôvodmi upravenými v zákone o regulácii\nv sieťových odvetviach má dopad aj na aplikáciu uvádzaného nálezu na predmetný spor. Odvolací\ndôvod stanovený v zákone o sociálnom poistení umožňuje vláde uviesť konkrétny dôvod neplnenia\npovinností a posúdiť jeho intenzitu, teda skutočnosti, ktoré sú vecou individuálneho posúdenia a\nsprávnej úvahy vlády, čo však nie je prípad sťažovateľa a jeho odvolania. Zákon o regulácii\nv sieťových odvetviach takúto diskrečnú právomoc vláde neudeľuje. Podľa zákona vláda odvolá\npredsedu úradu z jednoznačne stanovených dôvodov, ktorými sú porušenie povinnosti nezávislosti a\nzamestnanie blízkej osoby v regulovanom subjekte. Ide o jednoznačne definovateľné skutočnosti,\n7\n\nktoré keď nastanú, vláda musí konať, teda odvolať predsedu úradu. Podľa vlády pochybnosti\no správnosti záverov uvedených v náleze č. k. IV. ÚS 478/2011 možno nájsť aj v uznesení\nústavného súdu č. k. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012, podľa ktorého je metodicky sporné\ntvrdiť, že z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplývajú určité procesné záruky pre konania, ktoré nie sú upravené\nžiadnym zákonom, a to navyše za situácie, že určité procesné garancie v prebiehajúcom konaní sú\npredmetom čl. 47 a čl. 48 (prípadne i čl. 50) ústavy.\n20. V ďalšej časti vyjadrenia vláda prezentovala a argumentačne zdôvodňovala názor, že sťažovateľ\nnemal byť vymenovaný do funkcie predsedu úradu, keďže nespĺňal kvalifikačné predpoklady\nustanovené zákonom o regulácii v sieťových odvetviach. Vláda, poukazujúc na ustanovenie § 5\nods. 5 v spojení s § 7 ods. 7 zákona, uvádza, že sťažovateľ „pravdepodobne“ disponuje II. stupňom\ntechnického vzdelania, ale nemá súvisiacu potrebnú prax, keďže „predbežne možno konštatovať, že\nnespĺňa nielen prax 7, ale ani 10 rokov“. Preto je toho názoru, že sťažovateľ bol v roku 2017\nvymenovaný do funkcie predsedu úradu bez splnenia zákonných predpokladov. Pokiaľ takéto\nnezákonné rozhodnutie bolo raz urobené, neznamená to, že ho nemožno zmeniť alebo\n(aj so spätnou platnosťou) zrušiť. Takéto konanie v omyle nemôže požívať právnu ochranu, teda by\nmalo byť od počiatku nulitné.\n21. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti sťažovateľa konať nezávisle vláda uviedla, že zákon\no regulácii v sieťových odvetviach, ktorý predstavuje transpozíciu európskej energetickej\nlegislatívy, ako aj európska legislatíva kladie zvýšené požiadavky na nestrannosť a nezávislosť\nregulačného orgánu, ako aj jeho najvyššieho predstaviteľa. K porušeniu povinnosti konať nezávisle\na nestranne vyplývajúcej z § 5 ods. 7 zákona došlo tým, že sťažovateľ ako predseda úradu dal\npokyn/inicioval cez vtedajšieho poslanca za politickú stranu SMER-SD pána\nzmenu zákona o regulácii v sieťových odvetviach, ktorá mohla mať výrazný ekonomický/finančný\nvplyv na obyvateľstvo Slovenskej republiky. Dôsledkom prijatia takejto zmeny zákona by bolo\nprávne zakotvenie zľavy z tarify za prevádzkovanie systému pre vybraných koncových odberateľov\nelektriny, a to v praxi v prospech jedného odberateľa elektriny ‒\n(bývalého\nzamestnávateľa sťažovateľa, pozn.). Rozšírenie okruhu oprávnených osôb o spoločnosť\n,\nby malo za následok, že množstvo elektriny, na ktorú sa vzťahuje tarifa za prevádzkovanie systému,\nbude nižšie, čo v ekonomickom vyčíslení predstavuje ročný výpadok cca 7 miliónov eur v systéme\ntarify za prevádzkovanie systému. Chýbajúci deficit by musel byť prerozdelený medzi všetkých\nostatných odberateľov elektriny vrátane domácností. Podľa vlády z vyhlásení poslanca\nvyplýva, že úrad v súčinnosti s ministerstvom hospodárstva (ako zložky výkonnej moci)\ndali pokyn poslancovi\n(ako zložky zákonodarnej moci), aby predložil nimi\npripravený návrh novely zákona do národnej rady, a teda je zjavné, že sťažovateľ ako predseda\núradu v rozpore s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti ovplyvňoval nielen výkonnú, ale aj\nzákonodarnú moc. Keďže žiadny zákon neoprávňuje úrad iniciovať zmenu zákonov, je zrejmé, že\nuvedeným konaním sťažovateľa bol naplnený dôvod na jeho odvolanie z funkcie predsedu úradu.\n22. Podľa vlády s požiadavkou zabezpečenia plnej nezávislosti úradu súvisí aj ďalší dôvod\nodvolania sťažovateľa, ktorým je zamestnávanie syna sťažovateľa v regulovanom subjekte. Účelom\nzákona je zabezpečenie nezávislosti úradu od externých vplyvov pochádzajúcich nielen z prostredia\npolitického a podnikateľského, ale aj predchádzanie konfliktu záujmov osobných [§ 5 ods. 10\npísm. c) zákona] a rodinných (§ 5 ods. 11 zákona). Cieľom je preventívne vylúčiť akékoľvek, aj\npotenciálne situácie, ktoré by mohli znamenať konflikt záujmov. Vláda je toho názoru, že pri takej\n8\n\ndôležitej skutočnosti, ako je výstavba nového jadrového zdroja s výkonom 1200 MW, presahujúcej\nzáujmy Slovenskej republiky, výklad pojmu „regulovaný subjekt“ by nemal byť absolútne viazaný\ndoslovným znením zákona. Vzhľadom na fakt, že výroba a predaj elektriny podlieha o. i. aj\nregulačným právam/ovplyvňovaniu zo strany úradu, ako aj z dôvodu, že v prípade jadrového zdroja\nide nepochybne o významnú investíciu v hodnote rádovo niekoľko\nmiliárd eur, vláda je toho názoru, že zamestnanie syna sťažovateľa je neprípustné vzhľadom\nna dikciu zákona, jeho eurokonformný výklad a zaistenie efektívneho a plného účinku práva\nEurópskej únie. Pokiaľ syn sťažovateľa aktívne (ako finančný riaditeľ) vykonával činnosti\nv spoločnosti zabezpečujúcej výstavbu a následnú prevádzku jedného z najväčších zdrojov\nna výrobu elektriny v Slovenskej republike, podľa názoru vlády jej výklad v tomto smere je správny\na súladný s predmetnými smernicami Európskej únie.\n23. Vláda v závere uviedla, že uznesením č. 446/2020 z 8. júla 2020 vymenovala\ndo funkcie predsedu úradu s účinnosťou od 9. júla 2020. Vzhľadom na fakt, že úrad má\nnového riadne a v súlade so zákonom vymenovaného predsedu, sťažovateľov návrh na zrušenie\nnapadnutého uznesenia a vrátenie veci vláde na ďalšie konanie „nie je z právneho a faktického\npohľadu možný“.\n24. Z uvedených dôvodov vláda považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby jej\nústavný súd nevyhovel. Vláda zároveň nesúhlasí s rozhodnutím veci bez ústneho pojednávania.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n25. Sťažovateľ vo svojej replike zotrval na svojom sťažnostnom návrhu a uviedol:\na) V náleze č. k. IV. ÚS 478/2011 ústavný súd zdôraznil potrebu rozlišovania medzi takými\nverejnými funkciami, pri ktorých nie je uplatnenie právomoci vlády odvolávať alebo vymenúvať\nverejného funkcionára obmedzené zákonom ustanovenými podmienkami a takými, pri ktorých je\nuplatnenie tejto právomoci viazané na splnenie zákonom vymedzených podmienok.\nV sťažovateľovom prípade rovnako ako v prípade riešenom v označenom náleze ide o situáciu, keď\nje možnosť odvolať verejného funkcionára jasne obmedzená zákonom. Ak aj existuje rozdiel\nv „šírke“ formulovaného odvolacieho dôvodu, tento rozdiel nemôže byť dôvodom\nneaplikovateľnosti označeného nálezu na prípad sťažovateľa. Keďže závery uvedené v náleze č. k.\nIV. ÚS 478/2011 sa týkajú prípadov odvolania verejného funkcionára na základe zákonom\nustanovených dôvodov, neexistuje priestor na pochybnosti o tom, či by sa jeho závery mali\nvzťahovať aj na prípad sťažovateľa. Podstatná časť záverov označeného nálezu týkajúca sa\nprocesných požiadaviek vyplývajúcich z práva na inú právnu ochranu nie je naviazaná na „šírku“\nformulácie konkrétneho zákonného odvolacieho dôvodu, ale na to, či je možnosť odvolania\nnaviazaná na zákonom formulované dôvody alebo je ponechaná na rýdzom uvážení vlády. Navyše,\naj v prípade sťažovateľa poskytovala formulácia odvolacích dôvodov priestor na určitú mieru\nsprávnej úvahy zo strany vlády. Nejde o „jednoznačne definovateľné skutočnosti“, ako zavádzajúco\ntvrdí vláda. Vláda zamieňa, resp. nerozlišuje svoju povinnosť uviesť v napadnutom uznesení\nkonkrétny zákonný dôvod, pre ktorý bol sťažovateľ odvolaný, a povinnosť uviesť odôvodnenie,\nprečo, resp. na základe ktorých skutočností vláda pristúpila k odvolaniu sťažovateľa.\nb) Argument vlády, že materiál predložený na rokovanie vlády, ktorý obsahoval návrh na odvolanie\nsťažovateľa, bol voľne dostupný na webovom sídle vlády, považuje sťažovateľ za absurdný.\n\n9\n\nSťažovateľ je priamym adresátom napadnutého uznesenia. Zverejnenie materiálu v zmysle zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), teda spôsobom určeným\npre všeobecné informovanie verejnosti, nemožno v žiadnom prípade považovať za informovanie\nsťažovateľa. Pri odvolávaní verejného funkcionára, obzvlášť ak ide o predsedu významného orgánu\nverejnej moci, je neudržateľné, aby bol verejný funkcionár informovaný o dôvodoch svojho\nodvolania prostriedkami určenými pre informovanie širokej verejnosti, a nie adresne. Ide o postup,\nktorý je nielen neústavný, ale priam nedôstojný. V uvedenej súvislosti sťažovateľ poukázal\nna závažnú skutočnosť, ktorú vláda opomenula, že jej rokovanie, na ktorom došlo k odvolaniu\nsťažovateľa, sa 4. júna 2020 začalo o 10.00 h, pričom materiál bol na stránke úradu vlády\nzverejnený až o 11.50 h, teda až takmer dve hodiny po začatí rokovania vlády. Pokiaľ ide\no tvrdenie, že sťažovateľ bol opakovane upozornený na pochybenia zo strany ministra hospodárstva\nči príslušného štátneho tajomníka, pravdou je, že sťažovateľ s nimi absolvoval iba jediný rozhovor,\nktorý sám inicioval, pričom jeho predmetom bola diskusia o spôsobe fungovania úradu a rozdielne\nstanoviská k pôsobnosti úradu. Sťažovateľ to vnímal ako snahu o konštruktívny dialóg, pričom\nnemal dojem, že by bol upozorňovaný na akékoľvek nedostatky týkajúce sa fungovania úradu.\nSťažovateľ teda nikdy nemal možnosť poznať dôvody svojho odvolania.\nc) Keďže sťažovateľ nebol o dôvodoch svojho odvolania informovaný, nemal možnosť sa k nim\nvyjadriť, pričom možnosť vyjadriť sa verejne (médiám, resp. verejnosti) sťažovateľ nepovažuje\nza ústavne relevantnú možnosť. Sťažovateľ netvrdí, že každý personálny návrh na odvolanie\nfunkcionára, menovanie a odvolanie ktorého patrí do právomoci vlády, bude nevyhnutne spojený\ns právom vyjadriť sa k dôvodom na jeho odvolanie. Táto povinnosť sa vzťahuje na prípady, keď\nodvolanie určitého verejného funkcionára (obzvlášť, ak ide o orgán verejnej moci, u ktorého sa\nvyžaduje určitá miera nezávislosti), nie je rýdzo iba politickým rozhodnutím (bez zákonných\nmantinelov), ale je dôsledkom naplnenia určitého zákonného dôvodu, bez ktorého k odvolaniu dôjsť\nnemôže. Skutočnosť, že vláda označí svoje uznesenia za „sui generis“, ju nevyníma z jej\npovinnosti rešpektovať základné práva ich adresátov.\nd) Napadnuté uznesenie je individuálnym právnym aktom, ktorým bol sťažovateľ odvolaný\nz funkcie predsedu úradu, pričom sa tak mohlo stať výlučne zo zákonom taxatívne vymedzených\ndôvodov. Na to, aby bol tento individuálny právny akt preskúmateľný, nevyhnutne musí obsahovať\naspoň informáciu o tom, z ktorých konkrétnych dôvodov bol sťažovateľ odvolaný. Uvedenie\ndôvodov len v rámci vláde predloženého materiálu nemôže byť postačujúce. Individuálnym\nprávnym aktom, a teda relevantnou právnou skutočnosťou pre sťažovateľa ako jeho adresáta, je\nnapadnuté uznesenie, nie materiál. Samotná skutočnosť, že vláda ako kolektívny orgán rozhodovala\nna základe materiálu, neznamená, že napadnuté uznesenie bolo prijaté z dôvodu stotožnenia sa\nso všetkými odvolacími dôvodmi v ňom uvedenými. Ani to, že napadnuté uznesenie bolo prijaté\njednohlasne, neznamená, že išlo o jednohlasnú zhodu na všetkých odvolacích dôvodoch. Hlasuje sa\ntotiž len o návrhu uznesenia, a keďže napadnuté uznesenie obsahuje len výrok o odvolaní\nbez uvedenia zákonných dôvodov a bez akéhokoľvek odôvodnenia, možno len hádať, z akých\nkonkrétnych dôvodov bol sťažovateľ odvolaný, resp. či existovala jednohlasná zhoda na všetkých\ndôvodoch odvolania uvedených v materiáli.\ne) Podľa sťažovateľa z nálezu č. k. IV. ÚS 478/2011 nad všetky pochybnosti vyplýva, že konanie\nvlády spadá do rámca práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nemožno tvrdiť, že\nodvolávanie verejných funkcionárov (v tomto prípade sťažovateľa) nie je vôbec upravené zákonom.\n10\n\nIde o konanie, ktoré právna úprava implicitne predpokladá, hoci je v dôsledku medzery\nnedostatočná. Nedostatočnosť právnej úpravy však nemôže byť na ťarchu sťažovateľa. Nemožno\nvychádzať z toho, že v dôsledku čl. 51 ods. 1 ústavy práva v ňom uvedené nemajú žiaden ústavný\nobsah, a teda sú „odkázané“ iba na zákonnú úpravu. Aj z praxe ústavného súdu vyplýva, že práva\nuvedené v čl. 51 ods. 1 ústavy už boli viackrát referenčnými normami v konaní o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ústavy. Ak by nemali ústavný obsah nezávislý od zákonnej úpravy,\nnemohli by potom byť ani referenčnými normami v konaní o súlade zákona s ústavou. Aj tieto\nzákladné práva zaväzujú k ústavne-konformnému výkladu právnych predpisov v prípadoch medzier\nv zákonnej úprave, resp. aj k dotváraniu práva. V súčasnosti nejde o medzeru v pravom slova\nzmysle, a to v dôsledku interpretácie obsiahnutej v náleze č. k. IV. ÚS 478/2011. Tým, že vláda\nignorovala označený nález a zároveň vyplnila „medzeru“ spôsobom nerešpektujúcim základné\npráva sťažovateľa, konala v rozpore s požiadavkami právnej istoty. Navyše, ak by sťažovateľom\nnapádaný postup vlády nespadal do rámca čl. 46 ods. 1 ústavy ani do rámca čl. 30 ods. 4 ústavy,\njeho možnosti obrany proti arbitrárnemu postupu vlády by prakticky neexistovali.\nf) Sťažovateľ sa vyjadril aj k argumentom vlády týkajúcim sa dôvodov na jeho odvolanie, ktoré sa\nvláda vo svojom vyjadrení snaží v mnohom doplniť či uviesť dôvody, ktoré dostatočne neobjasnila\nani v materiáli. Úvahu vlády, že sťažovateľ nespĺňa podmienku technického vzdelania, keďže získal\nvzdelanie III. stupňa v študijnom odbore makromolekulárnej chémie, ktorá patrí pod chémiu ako\nprírodno-vednú disciplínu (nie technickú), sťažovateľ považuje za neudržateľnú až absurdnú.\nTvrdenie, že profesor v odbore elektroenergetiky nespĺňa požiadavky na vzdelanie tam, kde\npostačuje aj technické vzdelanie druhého či tretieho stupňa, považuje sťažovateľ „za nezmysel“.\nArgumentácia vlády je podľa sťažovateľa tendenčná a neudržateľná aj vo vzťahu k údajnému\nnedostatku praxe sťažovateľa. Povinnosť podnikov dať si do predmetu podnikania predaj\nregulovaných služieb a komodít platí až od roku 2006, čo znamená, že do roku 2006 by sa nikomu\nnemohla uznať ani podniková prax. Úrad pritom funguje od roku 2001 a, prirodzene, stále mal\nriadne obsadené orgány. Do vzniku úradu takúto reguláciu vykonávalo ministerstvo hospodárstva,\nresp. Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Zákon pritom hovorí o praxi v regulovaných\nsubjektoch bez ohľadu na to, kto reguláciu vykonával. K tvrdeniu vlády o nulitnosti uznesenia\no vymenovaní sťažovateľa do funkcie predsedu úradu sťažovateľ uviedol, že uznesením\no vymenovaní sťažovateľa vláda de facto a de iure konštatovala, že sťažovateľ spĺňa všetky\npodmienky potrebné na takéto vymenovanie. Ak by bolo uznesenie o vymenovaní nulitné, vláda by\nnemala koho odvolávať, a teda nulitné by muselo byť aj napadnuté uznesenie. Ak by sme aj\npripustili, že uznesenie o vymenovaní sťažovateľa vychádzalo z nesprávnej interpretácie či\naplikácie právnej úpravy, nemohlo by ísť o vadu, ktorá by spôsobovala nulitu. Nulita je v zmysle\nteórie, ale aj konštantnej judikatúry dôsledkom tých najzásadnejších vád (napr. ak ho vydá\nnepríslušný orgán a pod.). Argument vlády, že ak bolo nezákonné rozhodnutie raz urobené,\nneznamená to, že je nemenné a nemôže byť zrušené, považuje sťažovateľ za irelevantný, keďže\nuznesenie o vymenovaní zrušené nebolo.\ng) Tvrdenia vlády, pokiaľ ide o údajnú absenciu nezávislosti sťažovateľa, sú podľa sťažovateľa\nzaložené iba na mediálnych výstupoch a neraz protirečiacich vyjadreniach\n.\nSťažovateľ pritom zdôrazňuje, že s ním o tejto téme nikdy nehovoril a nemal najmenší dôvod konať\ntak, ako je uvedené v tvrdeniach\n. Sťažovateľ obdobne o danej veci nekomunikoval\nani so žiadnym zamestnancom úradu, ktorý by prípadne poveril menovaného poslanca, aby konal\nspôsobom, ako uvádzal. Nemožno pritom prehliadnuť nedostatočnosť argumentácie vlády, ktorá\n11\n\nmala tvrdiť a preukázať, že sťažovateľ konal v zmysle § 5 ods. 7 zákona „na základe pokynu“\niného štátneho orgánu, orgánu územnej samosprávy, iného orgánu verejnej moci a ďalších osôb.\nVláda však opakovane tvrdí, že „Sťažovateľ, ako vtedajší predseda ÚRSO dal pokyn poslancovi\nNRSR\nna predloženie novely zákona.“. Inak povedané, vláda ani len netvrdí, že\nsťažovateľ konal na pokyn v zákone uvedeného subjektu, ale že údajne on sám mal dávať pokyny.\nh) Argumentácia, ktorá sa týka údajného zamestnávania syna sťažovateľa v regulovanom subjekte,\nje rovnako neudržateľná a nezodpovedá ani len zneniu zákona o regulácii v sieťových odvetviach.\nTvrdený teleologický výklad je v podaní vlády arbitrárny a je bližší skôr ohýbaniu zákona ako jeho\nvýkladu. Dôvody na odvolanie zakotvené v zákone sa v záujme zabezpečenia právnej istoty nemajú\na nemôžu dotvárať podľa potreby orgánu verejnej moci. Navyše, z regulačného zákona vyplýva\nopak argumentácie vlády. Úrad nereguluje výrobu elektrickej energie z jadra. V tomto prípade cenu\nelektriny reguluje výlučne iba burza a úrad na ňu nemá žiadny vplyv. Ak by sa prijal prístup vlády,\ntak\nby možno eventuálne v budúcnosti mohla byť výrobcom elektrickej energie,\nno podľa súčasnej právnej úpravy je výroba elektrickej energie z jadra neregulovanou činnosťou,\npretože ide o komoditu, a nie o službu.\ni) Pokiaľ ide o samotný sťažnostný návrh, sťažovateľ ponecháva záver na posúdení ústavného súdu.\nPetit ústavnej sťažnosti, predmetom ktorého bola aj požiadavka zrušenia napadnutého uznesenia a\nvrátenia veci na ďalšie konanie, bol vyhotovený v čase, keď funkcia predsedu úradu nebola\nobsadená. Sťažovateľ dodáva, že účelom sťažnosti bola a je primárne morálna satisfakcia za priam\nnedôstojný postup vlády, spočívajúca v konštatovaní porušenia jeho práv. Sťažovateľ súčasne\nuviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.\n26. Na ústnom pojednávaní o prijatej ústavnej sťažnosti sa nezúčastnila vláda ani sťažovateľ.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa v rámci svojho prednesu zotrvala na ústavnej sťažnosti v celom\nrozsahu. Na otázku predsedu senátu, či sťažovateľ má záujem o funkciu predsedu úradu, uviedla, že\npresné informácie od sťažovateľa nemá, avšak sťažovateľ si v súčasnosti nevie predstaviť\nkonsenzus v tejto veci s vládou.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n27. Vec napadla ústavnému súdu 30. júna 2020 a bola pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi\nVernarskému. V zmysle čl. II bodov 3.3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky\nna obdobie od 1. januára 2022 do 31. decembra 2022 je na konanie vo veci príslušný tretí senát\nústavného súdu v zložení Peter Straka (predseda senátu) a sudcovia Robert Šorl a Martin\nVernarský.\n28. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva\nna inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prístup k iným verejným\nfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy napadnutým uznesením vlády, ktorým bol odvolaný z funkcie\npredsedu úradu.\n29. Podľa § 5 ods. 1 zákona na čele úradu je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva vláda\nSlovenskej republiky.\n\n12\n\n30. Podľa § 5 ods. 2 zákona predseda úradu a podpredsedovia úradu sú štátnymi zamestnancami\npodľa osobitného predpisu.\n31. Podľa § 5 ods. 3 zákona funkčné obdobie predsedu úradu je šesť rokov. Tá istá osoba môže byť\nvymenovaná za predsedu úradu najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.\n32. Podľa § 5 ods. 5 zákona predseda úradu a podpredsedovia úradu musia spĺňať predpoklady\npodľa § 7 ods. 7.\n33. Podľa § 5 ods. 7 zákona predseda úradu pri výkone svojej pôsobnosti koná nezávisle\nod pokynov štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, iných orgánov verejnej moci\na od ďalších osôb.\n34. Podľa § 5 ods. 8 písm. c) zákona výkon funkcie predsedu úradu sa skončí odvolaním z funkcie.\n35. Podľa § 5 ods. 10 písm. c) a e) zákona vláda odvolá predsedu úradu z funkcie, ak\n- predseda úradu\n1. sa stal členom riadiacich, dozorných alebo kontrolných orgánov regulovaných subjektov,\n2. začal podnikať v sieťových odvetviach,\n3. začal vykonávať funkciu poslanca národnej rady, člena vlády, funkciu alebo členstvo v orgáne\núzemnej samosprávy,\n4. má majetkovú účasť na podnikaní regulovaných subjektov,\n- konal pri výkone svojej pôsobnosti v rozpore s odsekom 7.\n36. Podľa § 5 ods. 11 zákona vláda odvolá predsedu úradu aj vtedy, ak jemu blízka osoba podľa\n§ 116 Občianskeho zákonníka je zamestnancom regulovaných subjektov, má majetkovú účasť\nna podnikaní regulovaných subjektov, podniká v regulovaných činnostiach vo vlastnom mene alebo\nv cudzom mene, alebo prostredníctvom združenia osôb alebo je členom riadiacich, dozorných alebo\nkontrolných orgánov regulovaných subjektov.\nIV.1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy:\n37. Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či rozhodovanie vlády o odvolaní z funkcie\npredsedu úradu spadá do rozsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy. Základné právo na inú právnu ochranu je subjektívnym právom procesným, z čoho vyplýva,\nže slúži presadeniu iného subjektívneho práva hmotnej povahy, ktoré sa realizuje uplatnením\nkompetencie orgánu verejnej moci v individuálnej veci. Orgány verejnej moci teda v konkrétnych\nprípadoch poskytujú hmotným subjektívnym právam účinnú ochranu práve dôsledným\nrešpektovaním základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vláda je orgánom verejnej moci, ktorý\nrozhodovaním o odvolaní z funkcie predsedu úradu zasahuje do právneho statusu konkrétnej\nfyzickej osoby, dotknutého aktuálneho nositeľa danej verejnej funkcie. Pokiaľ je tento status\nchránený hmotným subjektívnym právom, nevynímajúc základné subjektívne právo zaručené\nústavou, je ústavnou povinnosťou vlády zaručiť v rámci svojho rozhodovania, tak pokiaľ ide\no rozhodnutie samotné, ako aj o postup, ktorý rozhodnutiu predchádza, právnu ochranu osobe\nzastávajúcej predmetnú funkciu. Právna ochrana okrem iného spočíva v požiadavke, aby vláda\nobjektívne a preskúmateľným spôsobom dospela k záveru, či u osoby vykonávajúcej funkciu\npredsedu úradu boli alebo neboli naplnené zákonné podmienky na jej odvolanie z funkcie.\n\n13\n\nV uvedenej požiadavke je daná spätosť hmotného subjektívneho práva (čl. 30 ods. 4 ústavy)\na subjektívneho práva procesnej povahy (čl. 46 ods. 1 ústavy).\n38. Vláda teda v procese rozhodovania o odvolaní z funkcie predsedu úradu poskytuje právnu\nochranu základnému právu dotknutej osoby na prístup k verejným funkciám za rovnakých\npodmienok. Z tohto hľadiska nie je podstatným, či alebo nakoľko detailne je rozhodovací proces\nvlády upravený zákonom. Ak by celý rozsah i obsah základného práva na inú právnu ochranu\nzakotveného v ústave mal byť závislý od zákonnej (podústavnej) regulácie, potom by tomuto\nzákladnému právu chýbala potrebná autonómia ako podmienka pre jeho postavenie ako\nreferenčného kritéria pre posudzovanie súladu podústavných mocenských aktov s ústavou. Podľa\nčl. 51 ods. 1 ústavy sa síce základného práva na inú právnu ochranu možno domáhať len\nv medziach zákonov, ktoré ustanovenie čl. 46 vykonávajú, nemožno však prijať záver, že ak štát\nneprijme zákon vykonávajúci základné právo podľa čl. 46 ods. 1, potom toto právo neexistuje.\nKaždé základné právo zaručené ústavou vrátane základného práva na inú právnu ochranu má\nvlastný obsah a rozsah, teda jadro či minimálny štandard nezávislý od zákonnej regulácie, ktorá\ndané základné právo vykonáva alebo spadá do rozsahu jeho pôsobnosti. Vyplýva to z povahy\nzákladných práv, ktoré štát netvorí a nepriznáva, ale uznáva a má ústavnú povinnosť ich zaručiť –\ngarantovať (porovnaj čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy). Jadro alebo minimálny štandard každého základného\npráva je daný jeho podstatou a zmyslom (porovnaj čl. 13 ods. 4 ústavy v prípade obmedzovania\nzákladných práv) vyplývajúcimi z okruhu spoločenských vzťahov, ktorých sa konkrétne základné\nprávo týka, a z jeho účelu spočívajúceho v ochrane špecifického aspektu ľudskej dôstojnosti,\nslobody alebo rovnosti v dotknutých oblastiach spoločenských vzťahov. Ústavný súd uznáva, že\nväčšinu obsahových komponentov základného práva na inú právnu ochranu garantuje zákonná\n(podústavná) úprava. Neopomína teda, že rozhodovanie vlády nemožno porovnávať\ns rozhodovaním súdov či správnych orgánov. Ani to však neznamená, že základné právo na inú\nprávnu ochranu sa na rozhodovanie vlády, ktorým poskytuje ochranu subjektívnemu právu\nkonkrétnej fyzickej osoby, nevzťahuje. Článok 46 ods. 1 ústavy totiž nehovorí o súde a správnom\norgáne, ale o súde a inom orgáne Slovenskej republiky. Iným orgánom Slovenskej republiky je\npotom každý orgán odlišný od súdu, ktorému štát prostredníctvom právnych predpisov zveruje\nkompetenciu ovplyvňovať v individuálnych veciach právne záväzným spôsobom hmotnoprávne\npomery fyzických osôb a právnických osôb.\n39. So zreteľom na prejednávanú vec sťažovateľa ústavný súd podčiarkuje i okolnosť spočívajúcu\nv taxatívnom zákonnom výpočte dôvodov odvolania predsedu úradu (§ 5 ods. 10 a 11 zákona).\nNešlo o prípad, v ktorom by vláda disponovala širokou mierou ústavnopolitického uváženia\numožňujúceho odvolať verejného funkcionára napr. z dôvodu straty či absencie politickej dôvery\nalebo na základe úvahy o vhodnejšom kandidátovi na výkon danej verejnej funkcie. Aktu odvolania\nsťažovateľa tak nevyhnutne musel predchádzať proces rozhodovania vlády o tom, či konkrétny\nskutkový stav je subsumovateľný pod ustanovenia zákona obsahujúce taxatívny výpočet\nskutkových podstát tvoriacich dôvody odvolania predsedu úradu. Napriek tomu, že tento proces\nz hľadiska formálnej stránky jeho priebehu nemožno porovnávať s formalizovaným súdnym či\nsprávnym konaním, zachováva si svoju povahu rozhodovania ako tvorby úsudku\no subsumovateľnosti faktov pod hypotézu právnej normy, pričom definitívny úsudok (rozhodnutie)\nmá priamy konštitutívny dopad na subjektívne práva sťažovateľa. I vďaka tejto črte prejednávanej\n\n14\n\nveci je potrebné záruky základného práva na inú právnu ochranu vztiahnuť i na rozhodovanie vlády\no odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu úradu.\n40. Rozhodnutie vlády o odvolaní predsedu úradu tak vykazuje charakter individuálneho právneho\naktu, ktorý je výsledkom aplikácie práva, nie charakter aktu vládnej moci, ktorý je prejavom\npolitickej vôle opierajúcej sa o parlamentnú väčšinu. Nadväzne potom možno od rozhodovania\nvlády očakávať zabezpečenie objektivity jej postupu i jeho preskúmateľnosť. Len objektívnym\npostupom sa totiž v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť\núvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými\nspôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02,\nIII. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).\n41. V súvislosti so zabezpečovaním požiadaviek vyvoditeľných zo základného práva na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda kľúčové, aby orgán verejnej moci poskytujúci a\ngarantujúci túto ochranu postupoval pri výkone svojich právomocí objektívne. Objektívny postup\norgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych\nzdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že z rozhodnutia musí byť\nzrejmé, že preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov.\n42. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že súčasťou obsahu\nzákladného práva na súdnu, ale aj inú právnu ochranu poskytovanú orgánmi verejnej moci podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej\nmoci, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom inej právnej ochrany. Príslušný orgán verejnej moci však musí dať odpoveď len na tie\notázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania\n(m. m. IV. ÚS 115/03). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verenej moci je daná\nvo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne,\nneprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n43. Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na výkon právomoci vlády odvolávať predsedu úradu, a\npreto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektovala pri rozhodovaní o odvolaní\nsťažovateľa z jeho funkcie, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska\nakceptovateľná a udržateľná; a či teda garantovala právo sťažovateľa na inú právnu ochranu\nvyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1 ústavy.\n44. Podľa čl. 119 písm. r) ústavy vláda rozhoduje mimo taxatívne určených vecí aj o ďalších\notázkach, ak to ustanoví zákon, t. j. aj o veciach ustanovených zákonom o regulácii v sieťových\nodvetviach.\n45. Tento zákon zveruje vláde v súvislosti s postavením predsedu úradu tieto oprávnenia:\na) oprávnenie vymenúvať do funkcie predsedu úradu (§ 5 ods. 1 zákona) kandidáta, ktorý spĺňa\nzákonom ustanovené predpoklady na výkon tejto funkcie (§ 7 ods. 7 zákona), pričom predseda túto\nfunkciu vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere;\nb) oprávnenie odvolať predsedu úradu z jeho funkcie (§ 5 ods. 1 zákona) pred uplynutím zákonom\nustanoveného funkčného obdobia z dôvodov ustanovených zákonom (§ 5 ods. 10, 11 a 12 zákona).\n\n15\n\n46. Ústavný súd pred samotným posúdením ústavnoprávneho sporu medzi sťažovateľom a vládou\npovažuje za potrebné vysporiadať sa s námietkou vlády o neaplikovateľnosti nálezu č. k.\nIV. ÚS 478/2011 na prípad sťažovateľa. Podľa argumentácie vlády je aplikovateľnosť označeného\nnálezu determinovaná šírkou formulácie hypotézy právnej normy, upravujúcej dôvod(y) odvolania,\nod ktorej potom závisí aj miera úvahy vlády (jej diskrečná právomoc) pri posudzovaní skutočností\nnapĺňajúcich zákonný dôvod odvolania. Odvolací dôvod stanovený v zákone o sociálnom poistení\nvzhľadom na jeho všeobecnú formuláciu umožňoval vláde uviesť konkrétny dôvod a vo vzťahu\nk nemu uplatniť diskrečnú právomoc, čo v prípade sťažovateľa zákon o regulácii v sieťových\nodvetviach vzhľadom na jednoznačne stanovené dôvody odvolania predsedu úradu vláde\nneumožňoval. Inak povedané, dôvody odvolania, ktorými sú porušenie povinnosti nezávislosti a\nzamestnanie blízkej osoby predsedu úradu v regulovanom subjekte, sú v zákone o regulácii\nv sieťových odvetviach stanovené jednoznačne, preto v prípade, ak nastanú, vláda nemá možnosť\nsprávnej úvahy, ale musí predsedu úradu z funkcie odvolať. V dôsledku naznačenej úvahy je podľa\nvlády vylúčená aplikovateľnosť označeného nálezu na prípad sťažovateľa.\n47. S uvedeným názorom vlády sa nemožno stotožniť. Miera, akou vláda pri realizácii svojej\nodvolávacej právomoci uplatní diskréciu, čo v konkrétnom prípade závisí od spôsobu formulácie\ndôvodu odvolania v príslušnom zákone, nemôže byť dôvodom na priznanie nižšieho štandardu\nprocesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z čl. 46 ods. 1 ústavy a ktorý ústavný súd vymedzil\nv náleze č. k. IV. ÚS 478/2011. Relevantnou v oboch prípadoch je skutočnosť, že uplatnenie\nprávomoci vlády odvolať verejného funkcionára je viazané na splnenie zákonom ustanovených\npodmienok. Spôsob formulácie hypotézy právnej normy je relatívnou otázkou a korešponduje\nrozdielne prípustnej miere uváženia vlády. Každý odvolací dôvod bez ohľadu na „šírku“ jeho\nformulácie vyžaduje pri svojej aplikácii konkretizáciu, keďže tento dôvod vzhľadom\nna rozmanitosť spoločenských vzťahov môže byť naplnený rôznymi vzorcami správania.\n48. Cieľom právnej úpravy v súvislosti so zánikom, resp. skončením funkcie predsedu úradu je\nnepochybne dosiahnuť, aby funkcia predsedu úradu mohla zaniknúť len z taxatívne uvedených\ndôvodov, teda aby nebolo možné svojvoľne využiť hrozbu zániku funkcie predsedu úradu ako\nnástroj na jeho ovplyvňovanie. Preto sú dôvody odvolania v zákone (§ 5 ods. 10, 11 a 12)\nvymedzené taxatívne a definované druhovo formulovanými skutočnosťami, ktoré keď nastanú,\nvláda obligatórne odvolá predsedu úradu z funkcie.\n49. Vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci (čl. 108 ústavy) sa zúčastňuje prostredníctvom\nvýkonu svojich právomocí na celom rade rozhodovacích procesov, výsledkom ktorých je vydanie\naktov riadenia, resp. rozhodnutí, ktoré majú nielen interné, ale aj externé účinky, ku ktorým\nnepochybne patria aj rozhodnutia o vymenovaní a odvolávaní do zákonom ustanovených verejných\nfunkcií. V náleze č. k. IV. ÚS 478/2011 ústavný súd uviedol, že „možno rozlišovať medzi\na) verejnými funkciami, pri ktorých nie je uplatnenie právomoci vlády vymenúvať, resp. odvolávať\npríslušného verejného funkcionára obmedzené zákonom ustanovenými podmienkami [dôvodmi\n(napr. vymenúvanie a odvolávanie prednostov obvodných úradov podľa § 2 ods. 2 zákona\nč. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov)]“, (podľa § 2 ods. 2 aktuálne platného zákona\nč. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov je\nto vymenúvanie a odvolávanie prednostov okresných úradov, pozn.) „a\n\n16\n\nb) verejnými funkciami, pri ktorých je uplatnenie právomoci vlády vymenúvať a odvolávať\npríslušného verejného funkcionára viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok\n(dôvodov).“. Do kategórie týchto verejných funkcií (verejných funkcionárov) patrí aj funkcia\npredsedu úradu.\n50. V prevažnej väčšine prípadov, pokiaľ nejde o vydávanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov (nariadení vlády), vláda svoje rozhodnutia, ktorými realizuje svoju ústavnú a zákonnú\nprávomoc, realizuje formou uznesení (vlády). Tak to je aj v prípade rozhodnutia o odvolaní\npredsedu úradu. Podľa názoru ústavného súdu má toto rozhodnutie v danom prípade povahu\nindividuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné pravidlá\nna realizáciu tejto svojej právomoci, t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom\nchránených záujmoch fyzických osôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych\nprávach). Rovnako neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti\ntakéhoto rozhodnutia vlády. Argumentácia vlády, že obsahové náležitosti uznesenia vlády stanovuje\nlen rokovací poriadok vlády, je v tejto súvislosti nesprávna. Úprava obsahových náležitostí\nuznesenia vlády podľa čl. 11 ods. 3 rokovacieho poriadku vlády sa vzťahuje na tie uznesenia, ktoré\nmajú povahu interného aktu riadenia činnosti vlády, s účinkami smerom do vnútra. To znamená, že\nsa netýkajú tých rozhodnutí, ktoré spadajú do kategórie individuálnych právnych aktov a ktorými\nvláda zasahuje do subjektívnych práv ich adresátov.\n51. No aj napriek absencii procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto\na obdobných prípadoch a absencii formálno-právnych náležitostí takéhoto rozhodnutia je vláda\npri uplatňovaní svojej zákonom ustanovenej právomoci povinná rešpektovať minimálny, priamo\nz ústavy (čl. 46 ods. 1) vyvoditeľný štandard práv jednotlivca priamo dotknutého jej rozhodnutím.\nK tomuto minimálnemu štandardu procesných práv predovšetkým patrí povinnosť príslušného\norgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre\nktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie, a povinnosť orgánu verejnej moci poskytnúť dotknutej\nosobe možnosť, aby sa k týmto dôvodom vyjadrila (IV. ÚS 478/2011).\n52. Tieto požiadavky sú opodstatnené v prípade predsedu úradu o to viac, že ide o predstaviteľa\nnajvyššieho vedenia národného regulačného orgánu, v prípade ktorého zákon, ako aj príslušné\nenergetické smernice Európskej únie vyžadujú, aby vykonával svoje právomoci nestranným a\ntransparentným spôsobom a konal nezávisle od akýchkoľvek verejnoprávnych či súkromných\n(trhových) záujmov.\n53. Sťažovateľ tvrdí, že z hľadiska postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia\ndošlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu tým, že nebol vládou informovaný\no dôvodoch svojho odvolania z funkcie a nedostal možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť najneskôr\nna rokovaní vlády, na ktoré nebol prizvaný. Z hľadiska obsahu napadnutého uznesenia sťažovateľ\nnamieta absenciu dôvodov jeho odvolania, pričom tento závažný nedostatok napadnutého uznesenia\nnemôže byť „zhojený“ tým, že dôvody na odvolanie sťažovateľa sú obsiahnuté v návrhu\nna odvolanie.\n54. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie vlády o odvolaní\nsťažovateľa z funkcie predsedu úradu prijaté formou uznesenia vlády okrem toho, že má povahu\nindividuálneho právneho aktu, je rozhodnutím, ktoré vydáva vláda ako orgán s mocenskou\nautoritou, pretože jeho obsahom je odvolanie z verejnej funkcie, ktoré nemôže byť prejavom\n17\n\nsvojvôle vlády voči dotknutej osobe, ktorá je v takejto funkcii. Musí byť preto predvídateľné,\nzaložené na presvedčivých a pre dotknutú osobu zrozumiteľných a jasných dôvodoch, ktoré vládu\nviedli k uplatneniu jej zákonom zverenej právomoci, t. j. dotknutej osobe musí byť zrejmé, z akých\ndôvodov ju vláda z verejnej funkcie odvolala. Táto požiadavka vystupuje do popredia zvlášť vtedy,\nak môže byť dotknutá osoba z verejnej funkcie odvolaná len zo zákonom taxatívne ustanovených\ndôvodov, čo je aj prípad sťažovateľa. V nadväznosti na to musí orgán, ktorý disponuje oprávnením\nodvolať predsedu úradu z funkcie, diferencovať aj pri uplatňovaní tejto svojej právomoci, o ktorý\nkonkrétny odvolací dôvod v danom prípade išlo a akými právnymi skutočnosťami, resp. akým\nkonkrétnym konaním bol tento odvolací dôvod naplnený. V opačnom prípade rozhodnutie vlády\no odvolaní z funkcie predsedu úradu neposkytuje dostatočnú garanciu vylúčenia svojvôle, ktorá je\nv podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a\nneudržateľná.\n55. V uvedených súvislostiach ústavný súd zdôrazňuje, že ak predsedu úradu možno odvolať\npred uplynutím jeho funkčného obdobia, musí ísť o výnimočnú situáciu a môže to byť len\nzo zákonom ustanovených dôvodov (§ 5 ods. 10, 11 a 12 zákona o regulácii v sieťových\nodvetviach). V zmysle príslušných energetických smerníc Európskej únie s cieľom chrániť\nnezávislosť regulačného orgánu majú členské štáty povinnosť zabezpečiť najmä, aby regulačný\norgán mohol nezávisle od akéhokoľvek politického subjektu samostatne prijímať rozhodnutia,\ndisponoval oddelenými rozpočtovými prostriedkami a bol nezávislý pri plnení vyčleneného\nrozpočtu a aby mal primerané ľudské a finančné zdroje na plnenie svojich povinností; a členovia\npredstavenstva regulačného orgánu alebo jeho najvyššie vedenie bolo vymenované na dobu určitú\nv trvaní piatich až siedmich rokov s možnosťou jedného predĺženia. So zreteľom na to členovia\npredstavenstva alebo najvyššieho vedenia môžu byť odvolaní počas ich funkčného obdobia, len ak\nprestanú spĺňať podmienky ustanovené v tomto článku alebo ak boli uznaní vinnými\nz protiprávneho konania podľa vnútroštátneho práva (čl. 35 smernice 2009/72/ES účinnej v čase\nodvolania sťažovateľa z funkcie predsedu úradu a čl. 39 smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa\nzrušuje smernica 2003/55/ES). Súdny dvor Európskej únie dodáva, že na dodržanie požiadavky\nnezávislosti národného regulačného orgánu musí byť právomoc vymenúvať a odvolávať\npredstavenstvo národného regulačného orgánu alebo, ak takéto predstavenstvo neexistuje, jeho\nnajvyššie vedenie prísne regulovaná zákonom a vykonávaná na základe objektívnych kritérií, ktoré\nsú jasne a vyčerpávajúcim spôsobom vymenované a overiteľné (rozsudok z 11. júna 2020, prezident\nSlovenskej republiky, C-378/19, bod 35, analogicky aj rozsudok z 13. júna 2018, Komisia/Poľsko,\nC‑530/16, bod 86). Hoci účelom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je poskytovanie ochrany\nnezávislosti založenej na zárukách inštitucionálnej povahy, ústavný súd zastáva názor, že\npožiadavka overiteľnosti naplnenia kritérií odvolania najvyššieho vedenia národného regulačného\norgánu sa prostredníctvom zákonnej úpravy dôvodov odvolania priamo podieľa na stvárnení obsahu\nzákladného práva fyzickej osoby zastávajúcej funkciu predsedu úradu na prístup k tejto verejnej\nfunkcii za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy), keďže jeho obsah tvorí aj ochrana\npred protiprávnym zbavením funkcie (III. ÚS 62/2011). Aj vzhľadom na uvedené je preto\npožiadavka, aby predseda úradu (sťažovateľ) bol o konkrétnych dôvodoch odvolania z funkcie\ninformovaný a mal možnosť na ne primerane reagovať, podľa názoru ústavného súdu\nz ústavnoprávneho hľadiska opodstatnená.\n\n18\n\n56. Uvedený procesný postup sa musí premietnuť aj do obsahu uznesenia vlády, t. j. právneho aktu,\nprostredníctvom ktorého vláda uplatňuje svoju zákonom ustanovenú právomoc. V podmienkach\nprávneho štátu to minimálne znamená, že z rozhodnutia vlády o odvolaní z funkcie predsedu úradu\nmusí byť zrejmé, ktorý zo zákonných dôvodov na odvolanie sa v danom prípade uplatnil, a tiež to,\nakými skutočnosťami bol tento odvolací dôvod naplnený. Dôvod odvolania musí byť totiž známy\nnielen vláde, ktorá odvoláva predsedu úradu a rozhoduje o jeho odvolaní v zbore, ale musí byť\ns ním oboznámená aj osoba, ktorej sa odvolanie týka, a to minimálne tak, že v príslušnom\nindividuálnom akte o odvolaní bude (musí byť) explicitne uvedený zákonom ustanovený dôvod\nodvolania z verejnej funkcie. Takýmto spôsobom sa zároveň zabezpečí nielen požiadavka\ntransparentnosti rozhodovania vlády, ale aj preskúmateľnosť jej rozhodovania (v danom prípade\nústavným súdom). Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno zaručiť vnútornú\nkonzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedu úradu z jeho funkcie a zároveň limitovať\nzásahy výkonnej moci do nezávislého a nestranného postavenia úradu pri výkone jeho pôsobnosti\n(§ 4 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových odvetviach). Takýto postup zodpovedá ústavnému\nprincípu právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj vo vnútornej štruktúre\nústavy.\n57. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou\nprincípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Ten spočíva\nokrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné orgány\nverejnej moci budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne\nvykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Rešpektovanie princípu\nprávnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti\nnormotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže predovšetkým na ňom sa zakladá dôvera\nobčanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).\n58. V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo len prijať uznesenie\nvlády na základe materiálu predloženého členom vlády, ktorého obsahom boli dôvody na odvolanie\npredsedu úradu, bez toho, aby jeho prijatiu predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť sťažovateľ\ninformovaný o dôvodoch navrhovaného odvolania z funkcie a mal mať možnosť na ne primeraným\nspôsobom reagovať. Ústavný súd podčiarkuje, že túto požiadavku nemožno nevyhnutne\ninterpretovať tak, že by sťažovateľovi musela byť vládou zabezpečená účasť na jej rokovaní.\nZároveň mali byť konkrétne dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie predsedu úradu premietnuté\ndo obsahu napadnutého uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinky napadnutého\nuznesenia vlády a jeho štátnozamestnanecké dôsledky na sťažovateľa (zánik verejnej funkcie a\nskončenie štátnozamestnaneckého pomeru). Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že návrh predložený\nna rokovanie vlády nemožno bez ďalšieho identifikovať s rozhodnutím o tomto návrhu.\nZ napadnutého uznesenia vlády nemožno zistiť, či dôvodom odvolania sťažovateľa boli všetky\nv návrhu formulované dôvody alebo iba niektorý z nich. Napadnuté uznesenie vlády je preto\nnepreskúmateľné.\n59. Vo vzťahu k argumentácii vlády spočívajúcej v tvrdení, že materiál predložený vláde\nobsahujúci návrh na odvolanie sťažovateľa bol pred prijatím napadnutého uznesenia sprístupnený\nna webovom sídle vlády, a teda sťažovateľ mal možnosť sa s ním oboznámiť, ústavný súd\nkonštatuje, že v § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. je na úrovni zákona premietnutá v ústave\nvymedzená povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti (čl. 26 ods. 5\n19\n\nústavy). Preto ak vláda sprístupnila materiál predložený na rokovanie vlády týkajúci sa sťažovateľa,\ntýmto len realizovala svoju ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti, ktorej\nkorešponduje právo (každého) na informácie. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať\ninformácie nie je ratione personae obmedzené, lebo patrí každému, teda akejkoľvek fyzickej osobe\nalebo právnickej osobe (I. ÚS 236/06). Uvedeným spôsobom preto nemohlo dôjsť k naplneniu\nprocesných požiadaviek vyplývajúcich z ústavného rámca základného práva na inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, súčasťou ktorých je aj povinnosť príslušného orgánu verejnej moci\noboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi odvolania a poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa\nk nim vyjadrila.\n60. Vláda v súvislosti s nálezom č. k. IV. ÚS 478/2011 tiež vyjadrila pochybnosti o správnosti jeho\nzáverov, poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012,\npodľa ktorého je metodicky sporné tvrdiť, že z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplývajú určité procesné\nzáruky pre konania, ktoré nie sú upravené žiadnym zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti\nkonštatuje, že aj napriek názoru prezentovanému v označenom rozhodnutí sa II. senát ústavného\nsúdu neodklonil od právneho názoru IV. senátu ústavného súdu a, vychádzajúc zo záveru\nvysloveného v náleze č. k. IV. ÚS 478/2011, preskúmal ústavnú konformitu uznesenia národnej\nrady o odvolaní bývalej generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska aj z pohľadu\nprocesných garancií vyvoditeľných z čl. 46 ods. 1 ústavy.\n61. Sumarizujúc doteraz uvedené skutočnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie\nvlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, neobsahuje ani len odkaz na príslušné\nustanovenie zákona identifikujúce dôvod odvolania sťažovateľa napriek právnej relevancii jeho\nexterných účinkov (pritom dôvod neobsahoval ani prípis predsedu vlády), čo je z hľadiska\npožiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska\nneakceptovateľné a neudržateľné. Zároveň vláda sťažovateľovi neumožnila primerane reagovať\nna navrhované dôvody jeho odvolania z funkcie predsedu úradu. Ústavný súd preto dospel k záveru,\nže vláda napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušila\nzákladné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\n62. Vzhľadom na uvedený právny záver a zistené procesno-právne pochybenia v postupe vlády\nbolo bez právneho významu zaoberať sa námietkou sťažovateľa atakujúcou dôvody jeho odvolania,\nku ktorým by sa mal ústavný súd podľa názoru sťažovateľa vyjadriť v záujme efektívnosti jemu\nposkytnutej ochrany, čím by sa zároveň predišlo eventuálnemu množeniu sporov. Ústavný súd\nv tejto súvislosti konštatuje, že účelom ústavnej sťažnosti nie je preventívne predchádzanie\n(súdnym) sporom, ale ochrana porušených alebo ohrozených práv konkrétneho sťažovateľa.\nIV.2. K namietanému porušeniu základného práva na prístup k iným verejným funkciám\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy:\n63. Zo znenia, systematiky i účelu čl. 30 ods. 4 ústavy vyplýva, že toto ustanovenie je obsiahnuté\nv treťom oddiele druhej hlavy ústavy, ktorého nadpis je „Politické práva“. Politické práva sú\nvo všeobecnosti práva, ktoré zaručujú občanom účasť na štátnej (verejnej) moci, teda na vytváraní\norgánov, jej vlastnom výkone a kontrole. Tomu zodpovedá i štruktúra čl. 30 ústavy – v odseku 1 sa\nzaručuje všeobecné právo zúčastňovať sa na výkone štátnej moci tak priamo, ako aj slobodnou\nvoľbou zástupcov, odseky 2 a 3 postulujú určité pravidlá a podmienky účasti na voľbe svojich\n20\n\nzástupcov a odsek 4 v systematickom závere uzatvára celú štruktúru tým, že zaručuje všetkým\nobčanom prístup k tým voľbám, resp. v širšom zmysle k procesom, ktorými sa štátna moc\nkonštituuje, ako kandidátom (podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 53/06).\n64. Z podaného výkladu preto podľa názoru ústavného súdu v súlade s už citovanou judikatúrou\nvyplýva, že za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy možno okrem funkcií\nv ústavou predpokladaných orgánoch (poslanec národnej rady, predseda a podpredseda Najvyššieho\nkontrolného úradu Slovenskej republiky, orgány obce, sudca či prokurátor) považovať len funkcie\nv takých orgánoch, ktoré vykonávajú aspoň minimum štátnej (verejnej) moci v rozsahu právomoci,\nktorá im je zverená zákonom (tzv. „imperium“, rovnaké kritériá porov. tiež u Pospíšila, I., In:\nWagnerová, E., et al.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha : Wolters Kluver 2011,\ns. 510, ods. 47, hoci s nekonzekventnou aplikáciou tohto kritéria v ods. 46). Použitie slova\n„funkcia“ pritom naznačuje, že nemôže ísť o každého zamestnanca v takom orgáne (porov.\nIII. ÚS 102/01), ale len o miesto, s ktorým je aj skutočne spätá rozhodovacia právomoc, teda\nmožnosť účinne výkon zverenej moci ovplyvňovať. Okrem vedúcich predstaviteľov ústredných\na miestnych orgánov štátnej správy a územnej samosprávy môže ísť najmä o predstaviteľov\nverejnoprávnych korporácií alebo inštitúcií, ktoré vykonávajú moc nad svojimi členmi alebo inými\nosobami (napríklad profesijné komory zriadené zákonom alebo Sociálna poisťovňa, ktorá vykonáva\nverejnú moc v podobe rozhodovania o poistnom a dávkach).\n65. Úrad je orgánom štátnej správy pre oblasť regulácie sieťových odvetví s celoslovenskou\npôsobnosťou (§ 4 ods. 1 zákona), ktorý nemá priamo nadriadený ústredný orgán štátnej správy.\nSieťovými odvetviami sú v zmysle § 2 písm. a) zákona elektroenergetika, plynárenstvo, tepelná\nenergetika a vodné hospodárstvo. Predmetom regulácie sú jednak ceny tovaru v sieťových\nodvetviach a podmienky ich uplatňovania a súčasne podmienky vykonávania regulovaných činností\n(§ 3 ods. 2 zákona). Podľa § 5 ods. 6 zákona predseda úradu najmä riadi úrad a koná v mene úradu\nnavonok vo všetkých veciach (teda je jeho štatutárnym orgánom), rozhoduje v prvom stupni podľa\n§ 13 ods. 1 písm. e) a g) (v niektorých konaniach o vecnej regulácii) a § 14 (v konaniach o cenovej\nregulácii), rozhoduje o uložení pokuty v odvolacom konaní a rozhoduje o ďalších otázkach.\n66. Vychádzajúc z rozsahu právomocí, ktorá je zákonom zverená úradu ako dozorovému\na regulačnému orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, možno\nkonštatovať, že úlohou úradu je výkon štátnej (verejnej) moci voči subjektom, ktoré sú voči nemu\nv podriadenom postavení. S funkciou predsedu úradu je reálne spätá rozhodovacia právomoc, teda\nmožnosť účinne výkon takej moci ovplyvňovať. Na základe uvedených argumentov dospel ústavný\nsúd k záveru, že funkcia predsedu úradu je inou verejnou funkciou a spadá pod rozsah funkcií\nchránených základným právom zaručeným v čl. 30 ods. 4 ústavy.\n67. Ústavný súd už judikoval, že v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci\npostupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho\nk ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu\nsamotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to\nbez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci\nfaktickej činnosti príslušného orgánu (II. ÚS 5/03).\n\n21\n\n68. Keďže obsahom základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy je nielen verejnú funkciu získať, ale aj právo volené a iné verejné funkcie\nnerušene vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením funkcie\n(III. ÚS 62/2011), ústavný súd rozhodol, že vláda napadnutým uznesením, ktorým zasiahla\ndo právneho statusu sťažovateľa spojeného s výkonom ním už nadobudnutej a vykonávanej verejnej\nfunkcie, porušila základné právo sťažovateľa na prístup k iným verejným funkciám zaručené čl. 30\nods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\n69. Sťažovateľ sa v zmysle petitu domáhal tiež zrušenia napadnutého uznesenia vlády a vrátenia\nveci vláde na ďalšie konanie.\n70. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo\nslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 2\ntretej vety ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody\npodľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n71. Citovaný čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy zakotvuje kasáciu zásahu, ktorý ústavný súd\nidentifikoval ako porušujúci základné práva a slobody, ako povinný decízny dôsledok vyhovenia\nústavnej sťažnosti. Aj v konaniach, akým je i predmetná vec, tento inštitút (kasácia zásahu) tvorí\nv zásade súčasť komplexu nápravy. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že ústavné normy je\npotrebné interpretovať i uplatňovať v ich vzájomných súvislostiach. Nemožno pripustiť mocenský\nakt (rozhodnutie), keď by rešpektovaním jednej ústavnej normy došlo k porušeniu iných ústavných\nnoriem. Článok 127 ods. 2 ústavy je kompetenčnou normou, no ústava obsahuje aj normy\nvyjadrujúce hodnoty, na ktorých náš ústavný systém stojí. K nim bezpochyby patria ustanovenia\ndruhej hlavy o základných právach a slobodách, no i čl. 1 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva princíp\nprávnej istoty ako imanentná súčasť kvality právneho štátu.\n72. Ústavný súd zdôrazňuje, že v právnom štáte je neakceptovateľný stav „dvojvládia“, ktorý by\nmohol nastať v prípade, ak by do tej istej verejnej funkcie boli vymenované v rovnakom čase dve\nosoby (I. ÚS 397/2014). Tento stav by podľa názoru ústavného súdu nastal v prípade zrušenia\nnapadnutého uznesenia vlády. V prvom rade by tým došlo k zásahu do základného práva podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy u aktuálneho predsedu úradu, proces menovania ktorého do funkcie netvoril\npredmet prieskumu ústavného súdu, a teda ani nebol ústavným súdom identifikovaný ako dôvod\nvyhovenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Zároveň by však uvedeným stavom „dvojvládia“ bola\nnezanedbateľným spôsobom narušená aj právna istota subjektov, voči ktorým úrad prostredníctvom\njeho predsedu uplatňuje zákonom zverenú moc.\n73. Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia vlády\nvzal do úvahy aj vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa na verejnom ústnom pojednávaní,\npodľa ktorého si sťažovateľ v súčasnosti nedokáže predstaviť konsenzus s vládou v otázke výkonu\nfunkcie predsedu úradu.\n\n22\n\n74. Navyše, vzhľadom na fakt, že úrad má nového vymenovaného predsedu, pričom ústavný súd\nnemá v tomto konaní ani oprávnenie a ani dôvod ústavnosť a zákonnosť jeho vymenovania\nspochybňovať a za takýto dôvod nemožno považovať ani výrok o porušení ústavou garantovaných\npráv sťažovateľa napadnutým uznesením vlády, ústavný súd nepristúpil k zrušeniu napadnutého\nuznesenia. S poukazom na princíp právnej istoty a princíp zachovania legitímnych očakávaní\nsubjektov, ktoré nadobudli subjektívne práva podmienené mocenským prejavom vôle úradu,\nústavný súd zastáva názor, že zrušením napadnutého uznesenia a vrátením veci na ďalšie konanie\nvláde nemôže dôjsť k obnove stavu pred porušením práv sťažovateľa.\n75. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu na rozhodnutie v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku\ntohto rozhodnutia).\n76. S ohľadom na záver ústavného súdu o porušení základných práv sťažovateľa napadnutým\nuznesením vlády a na nevyhovenie ústavnej sťažnosti v časti navrhovaného zrušenia napadnutého\nuznesenia vlády ústavný súd konštatuje, že dovŕšenie ochrany porušených základných práv\nsťažovateľa by odôvodňovalo priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.\nO priznanie finančného zadosťučinenia však sťažovateľ nepožiadal, preto ústavný súd o tejto otázke\nnemohol rozhodovať.\nV.\nTrovy konania\n77. Ústavný súd priznal sťažovateľovi [§ 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,zákon o ústavnom súde“)] nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho\nprávnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o priznanú výšku nároku, bol\nviazaný návrhom sťažovateľa.\n78. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13a ods. 1 písm. a), c) a e), § 15a, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky]. Základná\nsadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020 je 177 eur a hodnota režijného\npaušálu je 10,62 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je\n193,50 eur a hodnota režijného paušálu je 11,63 eur. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby\nuskutočnené v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu,\npodanie vyjadrenia k stanovisku vlády) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022\n(účasť na ústnom pojednávaní) v celkovej sume 921,59 eur (zvýšenej o 20 % DPH), keďže právna\nzástupkyňa sťažovateľa je platcom tejto dane. V súvislosti s konaním ústneho pojednávania\nústavného súdu 27. januára 2022 ústavný súd priznal sťažovateľovi hotové výdavky (cestovné\nnáhrady – trasa Bratislava/Košice a späť a náhrada za pohonné hmoty) uplatnené v sume 236,98 eur\na náhradu za stratu času (10 začatých polhodín x 19,38 eur) v sume 193,80 eur (zvýšených o 20 %\nDPH). Celková výška náhrady trov konania priznanej sťažovateľovi predstavuje 1 438,53 eur.\n\n23\n\n79. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je vláda povinná uhradiť na účet právnej zástupkyne\nsťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku)\noznačenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 2\nvýroku tohto nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. januára 2022\n\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "vláda-uznesenie", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "verejná funkcia-zánik", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "vláda-uznesenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 62/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4f82d952-bf81-4d0e-a84e-aafece4dd933", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/06 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f82d952-bf81-4d0e-a84e-aafece4dd933"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:5544a73f-65e7-438e-ae11-02c2d629d988", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 102/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/01 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5544a73f-65e7-438e-ae11-02c2d629d988"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:12b75f1e-0b19-40b5-856a-b061d0c08745", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.391.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 391/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/2026 z 1. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.391.2026.1"}, {"guid": "ussr:b349b29e-1627-4fda-900c-82ee61eb26c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.298.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.298.2024.1"}, {"guid": "ussr:0fc856dc-1b74-40af-8f55-0365d44f22b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc856dc-1b74-40af-8f55-0365d44f22b9"}, {"guid": "ussr:0731545e-1c0c-478a-9d44-9f05de1af426", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.161.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.161.2024.1"}, {"guid": "ussr:c3409ede-e2f5-4633-8d4e-1bae078324f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.84.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 84/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 84/2024 z 6. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.84.2024.1"}, {"guid": "ussr:0b7faffd-da40-4823-9403-91b1096c23d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.125.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 125/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2024 z 29. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.125.2024.1"}, {"guid": "ussr:e4727471-0690-4a83-8c51-faefc1abb09c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.440.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 440/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 440/2022 z 14. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.440.2022.1"}, {"guid": "ussr:14b6e417-c26f-4e96-985c-7ec7707f8f50", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 440/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 440/2022 z 14. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:14b6e417-c26f-4e96-985c-7ec7707f8f50"}, {"guid": "ussr:c4a23520-3c9e-4185-ad23-5ddd974a4618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1"}, {"guid": "6871a22e-b015-47fc-9571-3377d8551f43:157e5ca8-68f1-4422-9770-d36ccac4d430", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2119010422.1", "spisova_znacka": "3Tdo/48/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/48/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2119010422.1"}, {"guid": "fe5dba26-8e26-4fb5-91a7-154529ac4b24:3efab488-fbe3-4d6b-852b-d8f7c84799c5", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:4022200119.2", "spisova_znacka": "NR-8S/6/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-8S/6/2022 z 10. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:4022200119.2"}]}