{"guid": "ussr:10d0ef65-6f81-41b0-984d-33ec96c73509", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.312.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 312/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 312/2022 z 4. 8. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. augusta 2022, sp. zn. III. ÚS 312/2022, ECLI:SK:USSR:2022:3.US.312.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2022-08-04", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/10d0ef65-6f81-41b0-984d-33ec96c73509", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.312.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.312.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.312.2022.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 312/2022-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca\nspravodajca) a sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky AGRO Komárovce s. r. o.,\nKomárovce 66, IČO 36 206 971, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom,\nNámestie sv. Egídia 11/6, Poprad, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 4Obdo/17/2021 z 30. marca 2021 a konaniu, ktoré mu prechádzalo, takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obdo/17/2021 z 30. marca 2021\na konaním, ktoré mu prechádzalo, b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obdo/17/2021 z 30. marca 2021\nz r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\n384,08 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 312/2022-10 z 26. mája 2022 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky doručenú ústavnému súdu 16. júla 2021 v celom rozsahu na ďalšie konanie.\nSťažovateľka sa ňou domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv na súdnu a inú právu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1, vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n\na jeho konaním, ktoré mu predchádzalo. Tiež navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a vyjadrení zúčastnených vyplýva nasledujúci stav\nveci: Sťažovateľka bola v právnom postavení žalobcu voči žalovanej\nv konaní na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“),\nktorý rozsudkom č. k. 8Cb/159/2016 zo 4. marca 2019 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke\n22 261,10 eur a priznal sťažovateľke 100 % náhradu trov konania.\n3. Podľa žaloby žalovaná na základe nájomnej zmluvy z 1. apríla 2008 prenajala sťažovateľke\npozemky s výmerou 109.5943 ha pre účely poľnohospodárskej výroby od roku 2008 do roku 2020.\nSťažovateľka pozemky obhospodarovala a tiež v roku 2014 na nich zasiala a následne zbierala\nplodiny. V roku 2015 sa dozvedela, že žalovaná podala na Poľnohospodársku platobnú agentúru\n(ďalej len „PPA“) žiadosť o dotáciu na rok 2014 na rovnakú výmeru, ako prenajala sťažovateľke,\nza ktorú následne dostala od PPA 22 261,10 eur, pričom ju neobhospodaruje. Sťažovateľka\ns odkazom na § 1 ods. 2 a § 2 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 488/2010 Z. z.\no podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v znení\nneskorších predpisov namietala, že žalovaná pozemky v dotknutom období neobhospodarovala\na je to sťažovateľka, ktorá splnila podmienky na poskytnutie podpory. Dotáciu poskytnutú\nžalovanej tak kvalifikovala v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné\nobohatenie, ktoré žiadala vydať.\n4. Podľa tvrdenia žalovanej si sťažovateľka uplatnila dotáciu za rok 2014 na plochu 109.5943 ha,\nale po zistení, že si dotáciu uplatnila aj žalovaná, vzala žiadosť späť, čím spôsobila, že PPA\nnemohla krížovo skontrolovať, či sťažovateľke dotácia patrí. Žalovaná tvrdí, že v dôsledku\nspäťvzatia žiadosti sťažovateľka nevyužila všetky právne možnosti. Vyhovením žalobe\nsťažovateľky by podľa žalovanej súd obchádzal zákon, v dôsledku čoho by sa nároky na dotácie\nuplatňovali inou cestou, a to formou žiadosti o vydanie bezdôvodného obohatenia bez nutnosti\npodania žiadosti na PPA a preskúmania, či žiadateľ skutočne spĺňa podmienky na dotáciu,\na že podaním žaloby 13. decembra 2016 si sťažovateľka uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, pričom jej (žalovanej) bol nárok na dotáciu priznaný už 23. novembra 2014, v dôsledku\nčoho vzniesla žalovaná námietku premlčania.\n5. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom\nč. k. 3Cob/71/2019 z 27. februára 2020 podľa § 388 Civilného sporového poriadku (ďalej\nlen „CSP“) rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu sťažovateľky zamietol.\n6. Najvyšší súd podľa § 447 písm. f) CSP dovolanie sťažovateľky odmietol\nbez toho, aby sa zaoberal skúmaním merita veci z dôvodu, že sťažovateľka dovolacie dôvody\nnevymedzila spôsobom uvedeným v § 431 ods. 2, resp. § 432 ods. 2 CSP, čiže presne nevymedzila\nvady, pokiaľ šlo o prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktoré mali mať za následok\nzmätočnosť napadnutého uznesenia. Uvádza, že ako „procesný postup“ súdu môže byť chápaná\nlen činnosť, resp. nečinnosť súdu predchádzajúca vydaniu rozhodnutia vo veci, v dôsledku\nktorej bola marená realizácia procesných práv sťažovateľky a jej aktívna možnosť na konaní\n(R 129/1999, 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012), pričom tento pojem\nnemožno chápať extenzívne. Ide len o priebeh konania, nie však rozhodnutie vo veci samej.\nSťažovateľka tvrdí, že došlo k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP v dôsledku\n2\n\nnesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, ktorý mal na zistený skutkový stav\naplikovať správne ustanovenie právneho predpisu, ale nesprávne ho vyložiť. Podľa najvyššieho\nsúdu tvrdené nesprávne právne závery v rámci napadnutého uznesenia nezakladajú prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011 a iné). Rovnako ju nezakladajú ani neúplné skutkové zistenia, nevykonanie všetkých\nnavrhnutých dôkazov či nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Tu najvyšší súd odkazuje\nna judikáty (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993), ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu\n(1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,\n6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Najvyšší súd poukazuje aj na judikatúru (R 54/2012,\n1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010),\nv zmysle ktorých realizácia procesných oprávnení sa neznemožňuje právnym posúdením. Napokon\ndodáva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa právo účastníka vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom či dožadovať sa navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov súdom (I. ÚS 97/97).\n7. Sťažovateľka odôvodňovala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého\nje prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\npri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací dôvod\ndovolateľ vymedzuje tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a zároveň\nuvedie, v čom spočíva jeho nesprávnosť (§ 432 ods. 2 CSP). Nesprávne právne posúdenie\nje chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo použitý správny právny predpis nesprávne vyložil, prípadne\nak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie najvyššieho súdu\nč. k. 1Cdo/222/2009 z 26. februára 2010). Ak sťažovateľka stavia prípustnosť dovolania na odklone\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, musí jasne uviesť právne posúdenie odvolacieho\nsúdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne\nvyriešiť, a samozrejme, uviesť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\n(napr. č. k. 3Obdo/42/2018 z 21. august 2018). Odklon si nesmie zamieňať so svojou\nnespokojnosťou s postupom či rozhodnutím odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o vzťah § 451 ods. 1\nObčianskeho zákonníka a čl. 152 ods. 4 ústavy, sťažovateľka argumentuje odklonom\nod rozhodovacej praxe ústavného súdu. Najvyšší súd však podotýka, že tá nespadá\npod rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Tu najvyšší súd uvádza, že rozhodnutie\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018 ako judikát\nR 71/2018 vymedzili, čo možno považovať za rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.\nZ nich vyplýva, že pod pojem ustálenej súdnej praxe v nadväznosti na § 421 ods. 1 CSP nemožno\npovažovať rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľka. Zákon totiž viaže\nprípustnosť dovolania v § 421 ods. 1 písm. a) a c) len na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu\nako súdu dovolacieho. Iné rozhodnutia môžu slúžiť podpornej argumentácii pri odôvodňovaní\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b).\n\n3\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n8. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nemal jej dovolanie\nodmietnuť, ale sa ním mal meritórne zaoberať. Vo vzťahu k odklonu odvolacieho súdu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo sa týka posudzovania merita veci, poukázala\nna rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 338/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 259/2010). Tvrdí,\nže odmietnutím dovolania z procesných dôvodov bola zmarená jej možnosť na prieskum merita\nveci. Napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné, neodôvodnené, celkovo arbitrárne,\nnezákonné a ústavne nekonformné.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby\n9. Zákonná sudkyňa na výzvu ústavného súdu k prijatiu ústavnej sťažnosti uviedla najmä,\nže „... Pri dovolacom dôvode uplatnenom podľa § 420 písm. f) C.S.P., najvyšší súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol, že vadu zmätočnosti dovolateľ vzhliada v nesprávnom právnom\nposúdení veci, keď odvolací súd na zistený skutkový stav síce aplikoval správne ustanovenie\nprávneho predpisu, avšak aplikoval ho nesprávne, čoho následkom bol podľa dovolateľa nesprávny\nprávny názor (záver) odvolacieho súdu. ...najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že takéto\nvymedzenie dovolacieho dôvodu (nesprávnym právnym posúdením veci) nezodpovedá dovolaniu\nuplatnenému pre vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) C.S.P., k čomu pri odôvodnení tohto záveru\npoukázal aj na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré reprezentujú ustálený prístup\ndovolacieho súdu k tejto otázke. Z obsahu predloženej ústavnej sťažnosti nevyplýva,\nže by sťažovateľ namietal závery dovolacieho súdu v tejto časti, preto sa im najvyšší súd vo svojom\nvyjadrení ani nebude ďalej venovať.“.\nSťažovateľ najvyššiemu súdu vyčítal:\n- uloženie podmienky vymedzenia „dovolacej otázky“, ktorú dovolateľovi podľa sťažovateľa\nneukladá žiaden právny predpis,\n- nezaoberanie sa obsahovou stránkou nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom\n(bod 38 napadnutého uznesenia),\n- neodôvodnenie napadnutého uznesenia relevantným spôsobom.\nNajvyšší súd k uvedeným námietkam uviedol: «... povinnosť vymedzenia „dovolacej otázky“,\nako to uvádza sťažovateľ, priamo vyplýva z ust. § 432 ods. 2 C.S.P. Najvyšší súd pritom nekládol\nna dovolateľa povinnosť perfektnej formulácie konkrétnej právnej otázky, ale vychádzal\nz povinnosti dovolateľa uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a špecifikovať,\nv čom podľa dovolateľa spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci. Snaha najvyššieho súdu\nidentifikovať v dovolaní nesprávne právne posúdenie veci bez jednoznačného vymedzenia\ndovolateľom, pritom naráža tiež na svoje hranice, ktorých prekročenie je procesným excesom,\nktorým prichádza k porušeniu práv druhej sporovej strany. Najvyšší súd nie je oprávnený dopĺňať\ndovolateľom vymedzené dovolacie dôvody, ale musí opatrne pristupovať k prípadnému\nnejednoznačnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu, zohľadňujúc pritom koncepciu dovolania\n\n4\n\nako mimoriadneho opravného prostriedku a povinnosti kladené na dovolateľa ohľadom vymedzenia\ndovolacieho dôvodu (§431 a § 432 C.S.P.).\nK bodu 38. odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní\nvymedzenia dovolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzal zo samotného znenia ust. § 421 ods. 1\npísm. a) C.S.P. a z právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Obdo/42/2018 (vo vzťahu k otázke vymedzenia dovolacieho dôvodu) a uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/29/2017, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 71/2018 (vo vzťahu k výkladu ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Výklad pojmu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je otázka patriaca do posudzovania prípustnosti konkrétneho dovolania, čo patrí do výlučnej\npôsobnosti najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.\nVo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedostatočnému odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu\npoukazuje najvyšší súd na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia\nnemusí dať odpoveď na každú poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však\nnevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty\nsporovej strany a aby jej dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne\nnapr. II. ÚS 193/06. III. ÚS 198/00. III. ÚS 200/09)... boli sťažovateľovi jednoznačne\na zrozumiteľne vysvetlené dôvody pre prijatie rozhodnutia najvyššieho súdu a odôvodnenie\nnajvyššieho súdu nie je vnútorne rozporné alebo nelogické... vytýkané nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia skôr zodpovedá nespokojnosti sťažovateľa s posúdením vymedzenia dovolacích\ndôvodov dovolateľom než s nedostatkom samotného odôvodnenia.»\nK svojmu postoju o nedôvodnosti ústavnej sťažnosti najvyšší súd napokon dodáva: «Pokiaľ\nsťažovateľ poukazuje na „absurdnosť“ predmetného konania, a to vo vzťahu k doposiaľ\nvšeobecnými súdmi (teda aj súdom prvej inštancie a odvolacím súdom) vydaným rozhodnutiam,\nnajvyšší súd uvádza, že je viazaný dovolacími dôvodmi tak, ako ich vymedzí dovolateľ v lehote\nna podanie dovolania (§ 440 C.S.P.). Najvyšší súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné\npreskúmať akékoľvek rozhodnutie a uskutočniť bezbrehý dovolací prieskum, čomu zodpovedá\naj povinnosť dovolateľa byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a povinnosti kladené\nna dovolateľa ohľadom vymedzenia dovolacích dôvodov.»\n10. Zúčastnená osoba, ktorou je žalovaná, na výzvu ústavného súdu k prijatej ústavnej sťažnosti\nuviedla najmä: «... sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spĺňa\npredpoklady stanovené právnou úpravou na odôvodnenie rozhodnutia, je presvedčivé, poskytuje\nsťažovateľovi dostatočne podrobné, právnou teóriou odôvodnené stanovisko k odmietnutiu\nmateriálneho prieskumu jeho dovolania.\n... nesprávne právne posúdenie nezakladá dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku. Tento postoj súdu nebol svojvoľný, prekvapivý a ani neodôvodnený.\nJe pomaly notoricky známou skutočnosťou, že nesprávne právne posúdenie veci nie je dôvodom\npre kvalifikáciu existencie akéhokoľvek prvku zmätočnosti rozhodnutia...\n... K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písmeno a) sa Najvyšší súd SR vyjadril\nv tom zmysle, že jeho vymedzenie je nedostatočné a nesprávne. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR\ntoto vymedzenie neobsahuje náležitosti požadované právnou úpravou. Sťažovateľ totiž neodkázal\n\n5\n\nna rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, od ktorej by sa mal Krajský súd v Košiciach\nodkloniť ale zjavne nesprávne poukazoval na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR.\nZúčastnená osoba má za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR plne korešponduje s jedinou\nzákonnou možnosťou Najvyššieho súdu SR o podanom dovolaní rozhodnúť. Prieskum napádaného\nrozhodnutia a spôsob rozhodovania v dovolacom konaní závisí výlučne od dovolateľovho\nvymedzenia dovolacích dôvodov. V súlade s ustanovením § 440 Civilného sporového poriadku\nje súd dovolacími dôvodmi viazaný. Je preto úlohou dovolateľa (povinne zastúpeného advokátom)\nkoncipovať dovolanie na takej úrovni právnej kvality, ktorá toto dovolanie nevyraďuje\nz meritórneho prieskumu.\nSťažovateľ... prezentuje svoje úvahy o neprimeraných požiadavkách Najvyššieho súdu SR\nna odôvodnenie dovolania. Argumentuje nezodpovedajúcou požiadavkou vymedzenia akejsi\n„dovolacej otázky“, čím má byť na neho kladené bremeno tvrdení nad rámec zákona. Požadovaním\nvymedzenia „dovolacej otázky“ podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR vybočil zo zákonných\npožiadaviek na odôvodnenie dovolania. Dodáva, že Najvyšší súd SR meritórne nepreskúmal\nnapádané rozhodnutie...\n... pojem „dovolacia otázka“ je pojem vytvorený sťažovateľom, ktorý takýmto spôsobom stotožnil\npojmy „dovolací dôvod“ a „právna otázka“. Ak sťažovateľ vytvoril nový právny inštitút,\npotom sa nemôže odvolávať na nedostatky v jeho obsahovom rámci.\nPojmy dovolací dôvod a právna otázka sú, na rozdiel od pojmu „dovolacia otázka“, súčasťou\nprávnej úpravy inštitútu dovolania. Ich obsah nie je legálne definovaný (čo nediskvalifikuje\nich legitimitu), avšak za pomoci správnych výkladových metód vrátane výsledkov výkladovej\nčinnosti súdnych autorít je ich obsah (ako uvádza sťažovateľ - odborne spôsobilým osobám) dobre\nznámy.\nPokiaľ ide o vymedzenie dovolacieho dôvodu, táto povinnosť vyplýva dovolateľovi priamo\nz ustanovení § 431 a nasl. Civilného sporového poriadku... Okrem toho... spresňuje,\nakým spôsobom je potrebné tento dovolací dôvod vymedziť a tak poskytuje dovolateľovi de facto\nnávod na to, ako dovolanie riadne odôvodniť. S nesplnením tejto úlohy dovolateľa Civilný sporový\nporiadok spája povinnosť dovolacieho súdu rozhodnúť o odmietnutí dovolania...\nPovinnosť vymedzenia právnej otázky zas implicitne vyplýva z ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku a možno ju vyabstrahovať aj z ustanovenia § 432 Civilného sporového\nporiadku. Ani v tomto prípade neplatí, že Najvyšší súd SR požadujúci splnenie podmienky riadneho\nodôvodnenia dovolania koná nad rámec zákonných limitov a na sporové strany kladie neúnosné\nbremeno argumentačnej povinnosti. Sankcionovanie nesplnenia zákonných povinností v podobe\nvydania odmietavého rozhodnutia je pochopiteľným vyústením formálnych nedostatkov dovolania.\nAbsentujúce materiálne vymedzenie dovolania znemožňuje aj Najvyššiemu súdu SR, viazanému\ndovolacími dôvodmi, uskutočniť riadny prieskum dovolania. Najvyšší súd SR zreteľne ozrejmil\ndovolateľovi dôvody, na ktorých založil odmietavé rozhodnutie. Poukázal pritom na rozsiahlu\nrozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít a svoje rozhodnutie navyše odôvodnil\naj s odkazom na teoretické aspekty prejednávanej veci.\n... Najvyšší súdu SR jasne uviedol, že sťažovateľ nesprávne subsumoval pod dôvod zmätočnosti\nnesprávne právne posúdenie. Nesprávne právne posúdenie nie je vadou procesného postupu\n6\n\ntak, ako má na mysli ustanovenie § 420 písmeno f) Civilného sporového poriadku. Vada\nnesprávneho právneho posúdenia môže byť predpokladom na založenie prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd aj v tomto smere poukázal\nna rozsiahlu rozhodovaciu činnosť a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré nemôže považovať\nnesprávne právne posúdenie za dôvod zmätočnosti...\nSťažovateľ namiesto rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (zjavne nesprávne) poukazoval\nna rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR... tvrdí, že Najvyšší súd SR pochybil, ak nepovažoval\nrozhodnutia Ústavného súdu SR za rozhodnutia s odlišným právnym posúdením... argumentácia\nsťažovateľa je v rozpore s koncepciou dovolacieho konania v civilnom sporovom konaní a v rozpore\ns výslovným textom zákona. Najvyšší súd SR nemá povinnosť, dokonca ani možnosť suplovať\nčinnosť dovolateľa. Ak bolo v záujme dovolateľa, aby Najvyšší súd SR komparoval a analyzoval\njednotlivé rozhodnutia, potom mal na tieto rozhodnutia poukázať a v kontexte prejednávanej veci\nnáležite analyzovať sám dovolateľ. V opačnom prípade ide o nedôvodné očakávanie nadpráce\nzo strany Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa sťažovateľ nesmie v záujme svojej úspešnosti spoliehať\na už vôbec nie to považovať za postup zakladajúci porušenie práva na súdnu ochranu.\nNajvyšší súd SR vo svojom odôvodnení poukazoval na rozhodovaciu činnosť... s ktorou sa môže\ndopodrobna oboznámiť. Toto poznanie poskytne dovolateľovi dostatočné predpoklady na to,\naby nebol postupom Najvyššieho súdu SR prekvapený...\nRozhodnutie I. ÚS 338/06 je rozhodnutím vydaným v nadväznosti na trestné konanie, v ktorom\nsa vôbec nerieši otázka inštitútu bezdôvodného obohatenia, tobôž nie výkladu konkrétneho\nustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka.\nV prípade rozhodnutia III. ÚS 305/08 ide o prieskum rozhodnutí vydaných podľa administratívnych\npredpisov (týka sa uplatňovania už zrušeného predpisu o daňovom konaní).\n... rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 259/2010, ktoré úzko súvisí s konkurzným konaním.\nAni jedno... nemá žiaden súvis s prejednávanou vecou... Poukazovaním na nesúvisiacu judikatúru\niného ako dovolacieho súdu sťažovateľ predurčil osud rozhodnutia vo veci dovolania. Najvyšší súd\nnemal inú možnosť, len takto koncipovaný dovolací dôvod označiť ako nespĺňajúci zákonné\npožiadavky na odôvodnenie dovolania...“\n11. Sťažovateľ po výzve ústavného súdu už nevyužil možnosť vyjadriť sa formou repliky.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n12. Sťažovateľ kritickým podtónom namietal prax najvyššieho súdu od už aktuálne prekonanej\njudikatúry o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov (č. k. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018)\naž po neopodstatnené vyžadovanie od dovolateľov, aby označili dovolaciu otázku, čo procesný\nkódex nikde neuvádza. Sťažovateľka rovnako kriticky namieta, že dovolací súd mohol odmietnuť\ndovolanie len vtedy, ak by namietaným hmotnoprávnym záverom krajského súdu korešpondovalo\nuž existujúce (argumentačne podporné) rozhodnutie, čo najvyšší súd nenaplnil a formalisticky\ndovolanie odmietol. Ústavný súd už v minulosti vyhodnotil prístup najvyššieho súdu v prístupe\nk dovolaniam ako nadmerne zdržanlivý a rozhodnutia o odmietnutí dovolaní zrušil\n(III. ÚS 91/2021). Ústavný súd v nie nezanedbateľnej miere aprobuje námietky sťažovateľky\n7\n\nk dôvodom odmietnutia jej dovolania. Konanie pred všeobecnými súdmi je v Slovenskej republike\ndvojstupňové a dovolacie konanie pred najvyšším súdom je mimoriadnym opravným prostriedkom,\nna ktorý nemá sťažovateľka automaticky nárok. Dovolanie je možné, len ak to zákon pripúšťa\nv zmysle § 420 a § 421 CSP, pričom posúdenie splnenia dovolacích dôvodov spadá v zásade\ndo právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd ho môže preskúmať, pokiaľ by takéto posúdenie\nzo strany najvyššieho súdu porušovalo základné práva a slobody dovolateľa.\n13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. k čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1\ndohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné\nporušenie možno preskúmavať spoločne. Okrem nich sťažovateľka namietala aj porušenie práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.\n14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné postavenie (čl. 124\nÚstavy Slovenskej republiky), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti\nvšeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie\nbolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva\nalebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti\npri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať\nvtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n15. Pokiaľ ide o dovolací dôvod z zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, najvyšší súd, odkazujúc\nna svoju judikatúru, správne ustálil, že o tom, či sa ku konkrétnej veci už vzťahuje ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu, je príslušný rozhodnúť výlučne najvyšší súd ako súd dovolací.\nÚstavný súd len poznamenáva, že môže preskúmať, či takéto posúdenie zo strany najvyššieho súdu\nneporušuje základné práva a slobody dovolateľa. Najvyšší súd má zároveň vlastnú judikatúru\npoznať, čo sťažovateľka aj nepriamo naznačuje.\n16. V sťažovateľkinej veci sa najvyšší súd zameral na dovolaciu argumentáciu založenú\nna judikatúre ústavného súdu a odmietol ju dôvodiac, že pod pojem ustálenej praxe dovolacieho\nsúdu nemožno zahrnúť rozhodnutia ústavného súdu, ktoré z pohľadu prípustnosti dovolania môžu\nplniť nanajvýš úlohu podpornej argumentácie. Proti tomuto postoju najvyššieho súdu ústavný súd\nnemá s ohľadom na dikciu § 421 ods. 1 CSP ústavne relevantné výhrady. Najvyšší súd však\nbol povinný postupovať ďalej a skúmať svoju referenčnú judikatúru, pretože jej presná identifikácia\nna účel posúdenia prípustnosti dovolania nie je povinnosťou dovolateľa. Namiesto toho najvyšší\n\n8\n\nsúd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, keďže „vo vzťahu k prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., má... za nepochybné, že dovolateľ dovolacie dôvody (teda nie\ndôvody prípustnosti dovolania, pozn.) nevymedzil spôsobom uvedeným v... § 432 ods. 2 C. s. p.“.\n17. Ústavný súd neakceptuje rezignáciu najvyššieho súdu na jeho povinnosť prieskumu vlastnej\nreferenčnej judikatúry pri § 421 ods. 1 CSP, ako to už uviedol (napr. nález sp. zn. I. ÚS 51/2020 –\nbod 54, uznesenie sp. zn. III. ÚS 76/2021 – bod 57, obe rozhodnutia aprobované rozhodnutím\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021 vo veci sp. zn. 1VObdo/2/2020 – bod\n36). Odmietnutie dovolania tak nemožno založiť na tvrdení, že dovolateľ odkazoval na judikatúru\nústavného súdu. Dovolateľ totiž nie je povinný uvádzať akúkoľvek judikatúru na účel prípustnosti\njeho dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Tú si má vyhľadať najvyšší súd a skúmať, či niektorý\nz dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je daný.\n18. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov\núčastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí\ndo procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo\nnemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi\nspravodlivého procesu (IV. ÚS 1/02, I. ÚS 120/09).\n19. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj s obsahom\ndovolania sťažovateľky ústavný súd zistil, že účinky výkonu dovolacej právomoci nemožno\nvyhodnotiť ako zlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne\nkonanie.\n20. Keďže do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu/práva na prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch, ak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti, pričom sťažovateľka\ntieto podmienky splnila, najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil základné právo sťažovateľky\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.\n21. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npreto ústavný súd toto uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2\na 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil a vec\nvrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n22. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.\n23. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie podľa § 421\nCSP proti napadnutému rozsudku krajského súdu znova prerokovať a, riadiac sa právnymi názormi\nústavného súdu vyslovenými v tomto náleze, opätovne rozhodnúť o dovolaní, rešpektujúc obsah\na zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené. Záväzný právny názor ústavného\nsúdu nesmeruje k hmotnoprávnemu posúdeniu spornej kauzy. To ponecháva ústavný súd výlučne\nnajvyššiemu súdu. Najvyšší súd však podľa ústavného súdu aplikoval podústavné právo obsiahnuté\n9\n\nv § 432 ods. 2 CSP na dovolanie sťažovateľky tak, že mu nadmernou procesnou prísnosťou\nz hľadiska ústavnoprávneho znemožnil poskytnutie súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka\ndovolaním domáhala.\n24. K rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že proti nemu sťažovateľka podala dovolanie,\nv ktorom sformulovala právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie krajského súdu.\nJeho nesprávne odpovede na tieto otázky sú podstatou námietky porušenia základných práv\nsťažovateľky rozsudkom krajského súdu. Zrušením uznesenia najvyššieho súdu sa preň vytvára\npriestor, v ktorom môže poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky.\nV.\nTrovy konania\n25. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 384,08 eur (bod 3 výroku nálezu).\n26. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2021 je 181,17 eur a hodnota režijného paušálu je 10,87 eur. Sťažovateľke\nvznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2021\n(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu).\n27. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n28. Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že v zmysle § 73 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde\nje možné priznať náhradu trov konania len účastníkovi konania, nie zúčastnenej osobe.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. augusta 2022\n\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "pôda, pôdny fond", "rozhodnutie-odôvodnenie", "súd-procesný postup", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "pôda, pôdny fond"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Obdo/17/2021", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e3912361-9d91-472f-ad57-698dcfc22b4b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.91.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 91/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.91.2021.2"}, {"guid": "ussr:23e0d366-a21a-46a6-afc4-7ffd5981811f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 76/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:5c95406e-26dc-4518-a90e-3d4632da9d25", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 259/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 259/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c95406e-26dc-4518-a90e-3d4632da9d25"}, {"guid": "ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 200/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad"}, {"guid": "ussr:0c414977-1d56-4dcb-9126-925e7d33e050", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 120/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c414977-1d56-4dcb-9126-925e7d33e050"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 338/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 338/06 z 8. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-08", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "222d3074-f6a8-49a6-ab60-fbb7776eb27e:0d8cd601-a032-4f9a-9029-3a8302ac5c9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cob/71/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/71/2019 z 27. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/222d3074-f6a8-49a6-ab60-fbb7776eb27e:0d8cd601-a032-4f9a-9029-3a8302ac5c9a"}, {"guid": "cf81486b-0d87-4a94-ab6f-307958be20dc:be2c7b82-ed10-45e5-b7d1-a1230b68639e", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Cb/159/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 8Cb/159/2016 z 21. 7. 2021", "sud": "Okresný súd Košice okolie", "datum_vydania": "2021-07-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cf81486b-0d87-4a94-ab6f-307958be20dc:be2c7b82-ed10-45e5-b7d1-a1230b68639e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b4b7dc4e-89b9-4d47-b87d-61f44a12ba01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.509.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 509/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 509/2026 z 16. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.509.2026.1"}, {"guid": "ussr:36693c69-e9fb-4103-824e-80f37731f094", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.235.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 235/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 235/2025 z 13. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.235.2025.1"}, {"guid": "d4880025-7a12-4702-b03d-4c8aee8badea:d6cdf1e2-f84a-4ebc-b92f-16d5d5183d90", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7117222486.1", "spisova_znacka": "1ObdoK/4/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoK/4/2026 z 29. 5. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7117222486.1"}]}