{"guid": "ussr:f175a207-a2d0-45d5-b6de-e3113dd25a6b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.278.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 278/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/2022 z 10. 11. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. novembra 2022, sp. zn. III. ÚS 278/2022, ECLI:SK:USSR:2022:3.US.278.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2022-11-10", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f175a207-a2d0-45d5-b6de-e3113dd25a6b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.278.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.278.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.278.2022.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 278/2022-66\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov\nRoberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127\nÚstavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1.\n,\n,\n2.\n,\n,\n3.\n,\n,\n4.\n,\n,\na 5.\n,\n,\nzastúpených JUDr. Ivetou\nPetejovou, advokátkou, Hlavná 20, Košice, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní sp. zn. 4Cdo/236/2020 a jeho uzneseniu z 26. januára 2022 takto\nrozhodol:\n1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4Cdo/236/2020 a jeho\nuznesením z 26. januára 2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo/236/2020 z 26. januára 2022\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 625,70 eur\na zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. apríla 2022 domáhajú\nvyslovenia porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 4Cdo/236/2020 a jeho uznesením\nz 26. januára 2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažovatelia navrhujú napadnuté\nrozhodnutie zrušiť, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a priznať im náhradu trov konania.\nII.\nSkutkové východiská\n2. Sťažovatelia boli v procesnom postavení žalovaných stranou konania vedeného na Okresnom\nsúde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 142/2015, predmetom ktorého je nárok\nspoločnosti\n(ďalej len „žalobca“), na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nPodaním z 27. novembra 2016 vzal žalobca žalobu proti sťažovateľom 1 a 2 o zaplatenie sumy\n354 eur s príslušenstvom ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 12. marca 2013\ndo 12. marca 2015 späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Na pojednávaní konanom\n7. septembra 2018 sťažovatelia 1 a 2 vyslovili so späťvzatím súhlas.\n3. Okresný súd rozsudkom zo 7. septembra 2018 rozhodol o zastavení konania v časti\npožadovaného nároku žalobcu voči sťažovateľom 1 a 2 v sume 354 eur s 8,5 % ročným úrokom\nz omeškania od 29. októbra 2014 do zaplatenia (výrok I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol\n(výrok II) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %\n(výrok III). Súd považoval uplatňovanie práva z bezdôvodného obohatenia, ktoré nerieši kolíziu\nmedzi vlastníctvom stavby a vlastníctvom pozemku, a teda nerieši stav právnej neistoty,\nza udržiavanie protiprávneho stavu, a tým za rozporné s dobrými mravmi. Žalobca nepreukázal,\nakým spôsobom a na ktorých konkrétnych parcelách je mu bránené vo výkone jeho vlastníckeho\npráva, a na podporu svojich tvrdení neoznačil a nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Vzhľadom\nna zistený skutkový stav a právne posúdenie, čo sa týka neunesenia dôkazného bremena, považoval\nsúd prvej inštancie návrh na výsluch znalca za nadbytočný, preto ho zamietol.\n4. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal odvolanie v rozsahu výrokov o zamietnutí žaloby\nv prevyšujúcej časti a o trovách konania. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 22Co/39/2019 zo 14. mája 2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie\nvo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania (výrok I) a žalovaným\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II).\n5. Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal dovolanie, keď podľa jeho slov „odvolacie dôvody\nsú dané ust. § 432 C.s.p. za použitia ust. § 420 písm. f C.s.p.“. V dovolaní uviedol, že uplatneným\nnárokom je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúci v tom, že žalovaní užívajú\nbez právneho dôvodu parcely vo výlučnom vlastníctve žalobcu, pričom výšku bezdôvodného\nobohatenia žalobca určil s použitím predloženého znaleckého posudku. Podľa dovolateľa rozsudky\nkonajúcich súdov sú prekvapivé, pretože neobjektívne hodnotia zistený skutkový stav a vec\nnesprávne právne kvalifikujú. Dovolateľ nesúhlasil so závermi oboch súdov, že nemal záujem\nusporiadať pomery medzi vlastníkmi stavieb a vlastníkmi pozemkov a poukázal na konanie\nsp. zn. 7C/172/1994, v ktorom navrhol spôsob usporiadania vlastníckych pomerov formou uzavretia\nnájmu k nehnuteľnostiam, resp. k ich častiam. Ak konajúce súdy poukazujú na ochranu\nvlastníckeho práva danú ústavou, nemôžu túto ochranu povýšiť na úkor inej ochrany vlastníckeho\n\n2\n\npráva (bod 33 a nasl. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), čo má za následok okrem iného\nporušenie zásady rovného postavenia strán konania, pretože žalovaným bola poskytnutá ochrana\nna úkor ochrany vlastníckeho práva žalobcu.\n6. O dovolaní žalobcu najvyšší súd rozhodol napadnutým rozhodnutím, ktorým rozsudok krajského\nsúdu, ako aj rozsudok okresného súdu ako celok (vo všetkých jeho výrokoch) zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím\ndôvodom podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) namietal,\nže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je z dôvodu užívania nehnuteľností bez právneho\ndôvodu žalovanými prekvapivé, a zdôraznil, že ak súdy nižších inštancií poukázali na ochranu\nvlastníckeho práva vyplývajúcu z ústavy, nemožno túto ochranu povýšiť na úkor inej ochrany\nvlastníckeho práva, čo malo za následok porušenie zásady rovného postavenia strán. Rovnosť\nzbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možnosti uplatňovania prostriedkov procesného útoku,\nale aj procesnej obrany v medziach stanovených Civilným sporovým poriadkom. Súdy nižších\ninštancií žalobu v prevyšujúcom rozsahu (konanie bolo sčasti zastavené, pozn.) zamietli z dôvodu\nneunesenia dôkazného bremena žalobcom. V odôvodnení rozhodnutia sa nad rámec zaoberali inými\nskutkovými okolnosťami, z posúdenia ktorých je evidentné, že ochranu vlastníckeho práva\nzaručenú ústavou posúdili v prospech žalovaných. Navyše, právo žalobcu domáhať sa súdnej\nochrany posúdili ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd nesúhlasil s uvedeným\npostupom a názorom súdov nižších inštancií, keďže dovolateľ nielenže navrhoval vykonať dôkazy\nna preukázanie ním tvrdených skutkových okolností, napokon aj dôkazy predložil (napr. znalecký\nposudok týkajúci sa obvyklej výšky nájomného, listy vlastníctva), ale aj žalovaní navrhovali\nvykonať dokazovanie na účel zistenia skutočného rozsahu užívania nehnuteľností nad rozsah\nich vlastníctva (v spise č. l.\n), lebo užívanie nehnuteľností vlastnícky patriacich žalobcovi\nnespochybnili. Záver súdov nižších inštancií o neunesení dôkazného bremena žalobcom\npreto nemožno považovať za správny, pokiaľ sa náležite nevysporiadali s uplatneným nárokom\nna vydanie bezdôvodného obohatenia za stavu, keď spornou bola len otázka rozsahu obmedzenia\nvlastníckeho práva žalobcu, vo vzťahu ku ktorej súdy nižších inštancií nevykonali žiadne\ndokazovanie. Dovolateľ preto opodstatnene namietal porušenie zásady rovného postavenia strán\nv spore tým, že i napriek tomu, že v spore predložil návrhy na preukázanie ním tvrdených\nskutočnosti, súdy nižších inštancií sa s nimi nezaoberali ani procesným uznesením\n(okrem navrhovaného výsluchu znalca) o návrhoch na vykonanie dôkazov nerozhodli. I napriek\ntomu dospeli k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tento uplatnený dovolací dôvod\nv zmysle § 420 písm. f) CSP preto zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného\ndovolania. K uplatnenej námietke týkajúcej sa tzv. prekvapivého rozhodnutia dovolací súd uviedol,\nže nezistil jej dôvodnosť, lebo posúdením odvolania odvolacím súdom nedošlo k iným\nnepredvídateľným záverom, na ktorých by nebolo založené rozhodnutie súdu prvej inštancie.\nV závere konštatoval, že ani namietané nesprávne právne posúdenie v súvislosti s uplatneným\ndovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP prípustnosť dovolania nezakladá.\n\n3\n\nIII.\nArgumentácia sťažovateľov\n7. Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie za svojvoľné a arbitrárne, a preto ústavne\nneudržateľné. Podľa ich názoru najvyšší súd svojvoľne kreoval procesné úkony strán sporového\nkonania a následne o nich aj rozhodoval.\n8. Najvyšší súd postupoval v rozpore s Civilným sporovým poriadkom a v rozpore s čl. 2 ods. 2\nústavy, keď napadnutým rozhodnutím zasiahol do časti konania, ktorá nepredstavovala predmet\ndovolacieho konania, čím zjavne svojvoľne došlo k zrušeniu právoplatného stavu zastavenia časti\nkonania. Napadnutým rozhodnutím zrušil okrem rozsudku krajského súdu aj rozsudok okresného\nsúdu v celosti, teda všetky jeho výroky vrátane výroku o zastavení časti konania, ktoré bolo\nz dôvodu konsenzu strán sporu zastavené, a nikdy netvorilo predmet odvolania ani predmet\ndovolacieho konania. Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu žalobca nepodal odvolanie,\npreto ani nemohol podať dovolanie.\n9. V prípade sťažovateľov najvyšší súd rozhodol na základe neexistujúceho procesného stavu –\ndovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý v skutočnosti nebol uplatnený. Z podaného\ndovolania žalobcu nepochybne vyplýva, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 432 CSP.\nKeďže dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje § 432 ods. 2 CSP, dovolanie\nnespĺňalo potrebné náležitosti, preto ani nemohlo zasiahnuť do právoplatného rozsudku krajského\nsúdu a najvyšší súd ho mal odmietnuť. Najvyšší súd tým, že vykonal meritórny dovolací prieskum\na rozhodol o dovolaní, ktoré nemalo z dôvodu procesnej neprijateľnosti spôsobilosť zasiahnuť\ndo právoplatného stavu založeného meritórnymi rozsudkami, konal svojvoľne a vyvolal extrémnu\nnespravodlivosť v podobe zrušenia právoplatného stavu.\n10. Sťažovatelia nesúhlasia s tvrdením najvyššieho súdu, že žaloba bola zamietnutá len z dôvodu\nneunesenia dôkazného bremena. Konajúce súdy žalobu riadne v celom rozsahu preskúmali,\nžalobcovi bolo umožnené uskutočňovať procesné práva v celom rozsahu, a po meritórnom\npreskúmaní žalobu posúdili ako nedôvodnú. Okresný súd len podporne ako vedľajší argument\nvyslovil, že žalobca navyše neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia (bod 45 rozsudku\nokresného súdu). Navyše, okresný súd v odôvodnení popisuje celý rad vecných nesprávností,\npre ktoré je žalobný nárok už v teoretickej rovine nedôvodný. Najvyšší súd účelovo ignoroval\nskutočné základné dôvody zamietnutia žaloby a zaoberal sa skutočnosťami ktoré nie sú spôsobilé\novplyvniť výsledok konania, pričom svojou intenzitou ani nemohli dosiahnuť mieru porušenia\npráva na spravodlivý proces. Podľa názoru sťažovateľov problematiku vecnej správnosti\nzamietnutia žaloby z dôvodu rozporu s dobrými mravmi je možné subsumovať jedine pod § 432\nCSP, teda pod nesprávne právne posúdenie. Najvyšší súd však dovolanie skúmal a rozhodol o ňom,\naplikujúc § 420 písm. f) CSP. Navyše, dovolanie celkom zjavne považoval za „tretie odvolanie“\na v dovolacom konaní posudzoval skutkové zistenia súdov nižších inštancií, čo je ústavne\nneakceptovateľné. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania poprel účel a význam\ndovolacích dôvodov konštruovaných Civilným sporovým poriadkom a jeho osnovou.\n\n4\n\n11. Tvrdenia najvyššieho súdu, že konajúce súdy okrem navrhovaného výsluchu znalca nerozhodli\no návrhoch žalobcu na vykonanie dôkazov, sú v absolútnom rozpore s procesnou realitou. Žalobca\nv podanom odvolaní namietal, že okresný súd nevykonal výsluch znalca. Žiadne iné námietky\nku nevykonaniu dôkazov neuviedol, a to z dôvodu, že všetky navrhované dôkazy okresný súd\nvykonal.\nIV.\nVyjadrenia najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov\nIV.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n12. Najvyšší súd uvádza, že mu neprislúcha v tomto štádiu posúdenie prípustnosti a dôvodnosti\ndovolania dopĺňať o nové argumenty, ktorými by reagoval na jednotlivé namietané body ústavnej\nsťažnosti. Dôvodom zrušenia napadnutých rozhodnutí bolo najmä porušenie zásady rovnosti\nsporových strán vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku\nz dôvodov uvedených v bodoch 15 až 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Namietané\nnesprávne právne posúdenie v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP\nprípustnosť dovolania nezakladá (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Najvyšší súd\nponecháva rozhodnutie o ústavnej sťažnosti na úvahe ústavného súdu.\nIV.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n13. Zúčastnená osoba (žalobca, pozn.) vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedla, že súd prvej\ninštancie nevykonal všetky dôkazy, výsluch znalca na stanovenie obvyklej ceny nájmu,\nktorú sťažovatelia v priebehu konania spochybňovali. Konajúce súdy označili žalobu za šikanóznu\na v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že by nebolo spravodlivé požadovať od sťažovateľov\nplatenie nájomného. Niet pochýb o tom, kto je vlastníkom a kto je užívateľom nehnuteľností\nužívaných bez právneho dôvodu. Konajúce súdy vyvinuli úsilie najmä v ochrane vlastníckych práv\nsťažovateľov, ktorých rodinné domy sú postavené na parcelách žalobcu, neposkytli však ochranu\nvlastníckeho práva žalobcovi. V tomto prípade bola hrubým spôsobom porušená zásada rovnosti\núčastníkov konania a zásada rovnosti zbraní. Okresný súd konštatoval neunesenie dôkazného\nbremena, ktoré však vo svojom rozsudku bližšie neodôvodnil tak, aby bolo zrozumiteľné\na preskúmateľné. Sťažovatelia od vydania stavieb v reštitúcii nemali záujem riešiť užívacie pomery,\nnamiesto toho žalobcu zaťažili sporovými konaniami o určenie vlastníckeho práva vydržaním\nči o zriadenie vecného bremena, v ktorých boli neúspešní. Sťažovateľom nič nebránilo dohodou\nso žalobcom zriadiť vecné bremeno za odplatu alebo sa domáhať tohto práva súdnou cestou. Možno\nsa len domnievať, že užívanie dosiahnu iným spôsobom bez akéhokoľvek platenia.\nIV.3. Replika sťažovateľov:\n14. Sťažovatelia vo svojej replike zotrvali na sťažnostnej argumentácii. Tým, že najvyšší súd\nbezdôvodne zrušil I. výrok rozsudku okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť,\na tým záväznosť a zásadnú nemennosť (§ 226 CSP), postupoval arbitrárne a ústavne neudržateľne.\nŽaloba bola po riadnom prejednaní zamietnutá z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.\nTýmto vykonaným právnym posúdením došlo k vyriešeniu právnej otázky vyplývajúcej\nz hmotného práva. Dovolateľ však v podanom dovolaní žiadnu právnu otázku neuviedol,\npreto dovolanie nemá podstatné náležitosti a nemohlo zasiahnuť do právoplatného rozsudku\n\n5\n\nkrajského súdu. Podľa sťažovateľov v žiadnom prípade nedošlo k porušeniu zásady vyplývajúcej\nz čl. 6 ods. 1 CSP. Tá spočíva v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej obrany. Najvyšší súd uvádza údajné nevykonanie dôkazov, všetky návrhy\ndovolateľa na vykonanie dôkazov však boli okresným súdom vykonané.\nV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n15. Podstatou sťažnosti je námietka arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti napadnutého kasačného\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o dovolaní žalobcu. Podľa sťažovateľov najvyšší\nsúd pri posudzovaní prípustnosti dovolania poprel účel a význam dovolacích dôvodov\nkonštruovaných Civilným sporovým poriadkom a napadnutým rozhodnutím dokonca zasiahol\naj do tej časti konania, ktorá bola právoplatne zastavená.\n16. Ústavný súd zrušujúce rozhodnutia najvyššieho súdu v dovolacom konaní podrobuje ústavnému\nprieskumu len výnimočne. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil\nvýnimky zo zásady prieskumu len právoplatných rozhodnutí, ktorými sa konanie meritórne končí,\nišlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní\no sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania\nalebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto\nvýnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným\nspôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných\nzákladných práv alebo slobôd sťažovateľa. K preskúmaniu kasačného rozhodnutia\npotom môže dôjsť len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich súdne konanie,\nk čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení\nzákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 213/2017, III. ÚS 541/2015),\nako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla\nby už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel\nzároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom\npostupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).\n17. Podľa názoru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí\naj to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia\nmimoriadneho opravného súdu, ak neboli splnené ústavné a zákonom ustanovené predpoklady\nna to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval. Ak takýto opravný súd koná a rozhoduje\nnapriek tomu, že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup\nv opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť\nnapadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu\ntoho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej\npozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov\nspravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu,\nktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku\nzrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci\nznovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).\n\n6\n\n18. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie\npovažuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).\n19. Podľa § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (ods. 2).\n20. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n21. Ústavný súd v prvom rade konštatuje dôvodnosť námietky sťažovateľov 1 a 2, že zrušením\nrozsudku okresného súdu ako celku najvyšší súd neprípustne zasiahol do tej časti konania,\nktorá bola právoplatne zastavená. Keďže žalobca podal odvolanie len proti II. a III. výroku\nrozsudku okresného súdu, teda I. výrok rozsudku okresného súdu o zastavení časti konania nebol\nrozhodnutím odvolacieho súdu dotknutý, nemohol byť ani predmetom dovolacieho konania (§ 419\nCSP). Najvyšší súd preto zrušením rozsudku okresného súdu vo všetkých jeho výrokoch\n(teda aj vo výroku o čiastočnom zastavení konania) svojvoľne a neprípustne zasiahol do princípu\nprávnej istoty sťažovateľov 1 a 2 nastolenej právoplatným rozhodnutím súdu.\n22. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd, posudzujúc dovolanie žalobcu podľa jeho\nobsahu, konštatoval, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP\na v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom namietal aj nesprávne právne posúdenie.\n23. Pre prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP je potrebné, aby rozhodnutie trpelo niektorou z vád\nzmätočnosti. Dovolanie z dôvodu tzv. vád zmätočnosti (§ 420 CSP) možno odôvodniť existenciou\ntakejto vady. Vady zmätočnosti sú zároveň dovolacím dôvodom podľa § 431 CSP, ktorý musí byť\nvymedzený spôsobom uvedeným v § 431 ods. 2 CSP. Z dovolania musí byť jasné nielen to, z akých\ndovolacích dôvodov sa rozhodnutie napáda, ale dovolateľ musí zároveň uviesť aj to, na základe\nakých skutočností má za to, že tento dovolací dôvod je daný. Tieto dôvody by mali byť dostatočne\nindividualizované a špecifikované (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck,\n2016. s. 1397).\n24. Ústavný súd si uvedomuje, že v ostatnom období viackrát vyslovil porušenie základných práv\nv dôsledku nadmerne formalistických prístupov najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho\nk posudzovaniu obsahu dovolaní sťažovateľov. Dôsledné napĺňanie požiadavky, aby najvyšší súd\nodmietol formalizmus pri rozhodovaní v dovolacom konaní (teda, aby „nezatváral oči“\npred tým, čo je v dovolaní namietané), však nemôže dospieť do polohy opačného extrému,\nkeď najvyšší súd v dovolaní „nájde“ aj kritiku, ktorú v ňom dovolateľ v skutočnosti nevyjadril.\nÚstavný súd už opakovane judikoval, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť\nsa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno\ndotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (I. ÚS 336/2019,\nIII. ÚS 580/2021, III. ÚS 198/2022). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal\ndovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M.\nGlosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo\n3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒\n\n7\n\nodklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho\nvýznamu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).\n25. Už len z rekapitulácie obsahu dovolania v naratívnej časti jeho napadnutého uznesenia (bod 3)\nvyplýva, že podľa najvyššieho súdu bola prípustnosť dovolania založená na § 420 písm. f) CSP,\npričom „v tejto súvislosti namietala (dovolateľka, pozn.) nesprávne právne posúdenie veci.\nPodľa názoru dovolateľky závery súdov nižších inštancií sú prekvapivé, pretože neobjektívne\nhodnotia zistený skutkový stav. Nesúhlasila s tvrdením súdu, že nemala záujem usporiadať\npomery medzi vlastníkmi stavieb a vlastníkmi pozemkov. Poukázala na konanie vedené\npod sp. zn. 7 C 172/1994 o vypratanie nehnuteľností, v ktorom navrhla spôsob usporiadania\nvlastníckych pomerov vo forme uzavretia nájmu k nehnuteľnostiam, resp. časti nehnuteľnosti\nvlastníckym právom patriacim žalobkyni v rozsahu podľa žalovaných ich prístupu k studni,\naj keď rodinné domy sú napojené na verejný vodovod. Podotkla, že ak súdy nižších inštancií\npoukázali na ochranu vlastníckeho práva danú ústavou, nemôžu túto ochranu povýšiť na úkor\ninej ochrany vlastníckeho práva, ako na to poukázal odvolací súd v bode 33 odôvodnenia,\nčo malo za následok okrem iného aj porušenie zásady rovného postavenia strán v spore.“.\n26. Po preskúmaní obsahu dovolania nachádzajúceho sa vo vyžiadanom súdnom spise ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd z neho napriek tomu, že dovolateľ v dovolaní ním tvrdený dovolací\ndôvod podľa § 420 písm. f) CSP nevymedzil v súlade s § 431 ods. 2 CSP, teda neuviedol,\nv čom spočíva táto vada, vyabstrahoval, že tento dovolací dôvod má spočívať v porušení zásady\nrovného postavenia strán v spore tým, že napriek žalobcom predloženým návrhom na vykonanie\ndôkazov sa konajúce súdy týmito návrhmi nezaoberali ani o nich nerozhodli. Ústavný súd\nje toho názoru, že ide o deformovanú interpretáciu skutočného obsahu dovolania žalobcu.\nDovolateľ totiž v dovolaní nenamietal, že by mu súdy nesprávnym procesným postupom\nznemožnili uskutočňovať jemu patriace procesné práva, a už vôbec nenamietal, že sa nezaoberali\njeho návrhmi na vykonanie dôkazov, o ktorých nerozhodli.\n27. Z obsahu dovolania podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že dovolateľ\nargumentoval porušením „zásady rovného postavenia strán konania“ v súvislosti s nesprávnym\nprávnym posúdením veci konajúcimi súdmi, poukazujúc na ústavnú ochranu poskytovanú všetkým\nvlastníkom. Inak povedané, dovolateľ namietal, že konajúce súdy zamietnutím jeho žaloby\nuprednostnili ochranu vlastníckeho práva žalovaných pred ochranou jeho vlastníctva. Z pohľadu\nterminológie Civilného sporového poriadku a zákonodarcom zavedenej kategorizácie dovolacích\ndôvodov teda dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré zakladá prípustnosť\na dôvodnosť dovolania podľa § 421 CSP, nie podľa § 420 písm. f) CSP (čo in abstracto potvrdzuje\ni samotný najvyšší súd v bode 23 odôvodnenia svojho uznesenia). Skutočnosť, že by namietal\nporušenie zásady rovnosti strán v spore z hľadiska možnosti uplatňovania svojich procesných práv\n(ako to predpokladá čl. 6 ods. 1 CSP), z predmetného dovolania nevyplýva. Ústavný súd\npreto považuje záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého dovolateľom\nuplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť\npodaného dovolania, za ústavne neudržateľný. Najvyšší súd nerešpektovaním zákonných\npredpokladov prípustnosti dovolania žalobcu (§ 431 ods. 2, § 440 CSP) a deformovanou\ninterpretáciou jeho skutočného obsahu ústavne neakceptovateľným spôsobom prelomil zásadu\nzáväznosti a nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia, dôsledkom čoho bolo porušenie princípu\nprávnej istoty sťažovateľov nastolenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím odvolacieho\n8\n\nsúdu. Ústavný súd preto vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní o spornom dovolaní\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n28. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov na zrušenie rozhodnutia o dovolaní a vrátenie\nveci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné,\naby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu), keďže ústavne vadný postup najvyššieho súdu\nbol zavŕšený jeho kasačným uznesením. Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci\npodľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\nVI.\nTrovy konania\n29. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania, ktorý si v sťažnosti uplatnili, trovy konania však nevyčíslili.\n30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2022 je 193,50 eur a hodnota režijného paušálu je 11,63 eur. Základná sadzba\nodmeny sa pri zastupovaní dvoch a viacerých sťažovateľov znižuje o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky),\nteda na sumu 96,75 eur. Sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej\nslužby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému\nsúdu a stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia za tri\núkony právnej služby u piatich sťažovateľov (96,75 x 15 = 1 451,25 eur + režijný paušál 11,63 x 15\n= 174,45 eur) predstavuje 1 625,70 eur (bod 3 výroku nálezu). Priznanú náhradu trov právneho\nzastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 62 zákona\no ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2022\n\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dobré mravy (boni mores)", "dovolacie dôvody-zmätočnosť", "bezdôvodné obohatenie-vydanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/236/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96a1b5df-64bd-43f0-ad4e-ac65c14edb4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.198.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 198/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/2022 z 4. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-04", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.198.2022.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:6efe4449-1e1c-4c06-a784-01b9df175bab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.213.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 213/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 213/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.213.2017.1"}, {"guid": "ussr:34fa1d58-3ff9-40be-9698-f60fbc96c476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 541/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 541/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2015.1"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "bfa11186-14b8-4d34-8ff1-e0f7223bc892:c7c745b5-fbb4-4aa5-b39f-aec8d9934876", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Co/39/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/39/2019 z 14. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-05-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bfa11186-14b8-4d34-8ff1-e0f7223bc892:c7c745b5-fbb4-4aa5-b39f-aec8d9934876"}], "citovane_v": [{"guid": "cf29017b-4d1d-44eb-8845-1116e92e0f32:d57bcd50-7324-4aba-85db-7879e793ec94", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7919204154.1", "spisova_znacka": "4Cdo/185/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/185/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7919204154.1"}]}