{"guid": "ussr:2b417671-d3e4-43b5-8fef-d22a1d2f6100", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.10.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 10/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 10/2022 z 28. 7. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. júla 2022, sp. zn. III. ÚS 10/2022, ECLI:SK:USSR:2022:3.US.10.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2022-07-28", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2b417671-d3e4-43b5-8fef-d22a1d2f6100", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.10.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.10.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.10.2022.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 10/2022-90\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov\nRoberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Námestie SNP\n478/19, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1ObdoV/3/2020\nzo 7. júna 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1ObdoV/3/2020 zo 7. júna 2021 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1ObdoV/3/2020 zo 7. júna 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n582,65 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. septembra 2021 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a svojho práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) č. k. 1Obo/6/2017-586 z 18. októbra 2017 a jeho uznesením č. k. 1ObdoV/3/2020\nzo 7. júna 2021. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie. Zároveň požaduje priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.\n\nSťažovateľ zároveň s ústavnou sťažnosťou podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých\nrozhodnutí najvyššieho súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej podľa § 129 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“). Sťažovateľ podaním doručeným\nústavnému súdu 29. novembra 2021 v zmysle § 130 zákona o ústavnom súde žiadal ústavný súd\ntiež o rozhodnutie o dočasnom opatrení.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 10/2022-51 z 13. januára 2022 ústavnú sťažnosť v rozsahu\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu č. k. 1ObdoV/3/2020 zo 7. júna 2021 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti\nústavnú sťažnosť odmietol. Zároveň uložil správcovi konkurznej podstaty úpadcu\n, zdržať\nsa v konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\npod sp. zn. 6K/105/2001 speňaženia konkretizovaných nehnuteľností, a to až do právoplatnosti\nrozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Návrhu na odklad vykonateľnosti nevyhovel.\nII.\nSkutkové východiská\n3. Zmluvou z 27. júla 1992 obchodná spoločnosť\n,\n, v súlade\nso zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) nadobudla privatizovaný majetok, súčasťou ktorého\nboli aj nehnuteľnosti (aktuálne) zapísané na\npre k. ú.\n, a to pozemok parcela\nregistra „ “, parcelné číslo\n, zastavaná plocha a nádvorie, s výmerou\n, a stavba,\nsúp. č.\n, administratívna budova, postavená na pozemku parc. č.\n(ďalej len\n„nehnuteľnosti“). Na základe žiadosti o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti podniku z 28. júla\n2000 Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „fond národného majetku“) vydal\n31. augusta 2000 súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku vrátane predmetných nehnuteľností.\nNa základe dvoch kúpnych zmlúv z 1. decembra 2000 (ďalej len „kúpne zmluvy“) nehnuteľnosti\nkúpil\na na základe návrhu na vklad z 12. decembra 2000 boli predmetné kúpne\nzmluvy zavkladované a prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaný v katastri nehnuteľností\nv prospech nadobúdateľa\n. Na základe notárskej zápisnice č. Nz 178/02 z 3. mája\n2002\nako spoločník vložil predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do majetku\nsťažovateľa.\n4. Uznesením krajského súdu č. k. 6K/105/01-87 z 23. júla 2001 bol na majetok obchodnej\nspoločnosti\n,\n(ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz.\n5. Správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal nehnuteľnosti do súpisu majetku konkurznej\npodstaty úpadcu, považujúc kúpne zmluvy za neplatné. Sťažovateľ sa žalobou podanou 28. júna\n2010 domáhal vylúčenia nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu.\n6. Krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 9Cbi/27/2010-451 z 23. septembra 2014\nv spojení s opravným uznesením č. k. 9Cbi/27/2010-557 zo 6. marca 2017 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému (správcovi\nkonkurznej podstaty úpadcu) trovy konania.\n2\n\n7. V konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodoval najvyšší súd\nako odvolací súd a rozsudkom č. k. 1Obo/6/2017 z 18. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok\nnajvyššieho súdu“) rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil a rozhodol, že žalovaný\nmá proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Okrem iného dôvodil,\nže z kúpnych zmlúv je zrejmé, že zmluvné strany v článku III bode I dohodli zaplatenie kúpnych\ncien (v sume 7 153 954,30 Sk) v rozpore s § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., keďže sa dohodli\nna tom, že kúpne ceny budú zaplatené na účet súdnej exekútorky\n. Ustanovenie\n§ 19a zákona č. 92/1991 Zb. je kogentným ustanovením. Z ustanovenia § 19a ods. 4 zákona\nč. 92/1991 Zb. (ako zákona „lex specialis“ vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému\nprávnemu predpisu) vyplýva, že úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami\nodsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Ide o absolútnu neplatnosť právneho\núkonu. Pokiaľ úpadca (nadobúdateľ privatizovaného majetku) pri prevode (predaji) predmetných\nnehnuteľností (časti ním privatizovaného majetku) postupoval v rozpore s § 19a zákona č. 92/1991\nZb., keďže finančné prostriedky, ktoré získal za predaj nehnuteľností od\n(kúpne\nceny), nepoužil prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu národného majetku,\ntak prevod nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv medzi úpadcom a\n,\nako aj naň následne nadväzujúci právny úkon ‒ vklad predmetných nehnuteľností\n(ako spoločníkom) do majetku obchodnej spoločnosti sťažovateľa, treba považovať\nza neplatné právne úkony v zmysle § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Tiež konštatoval,\nže na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok z 21. februára 2001 nedošlo k platnému\nzapočítaniu pohľadávok medzi fondom národného majetku a úpadcom.\n8. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací\nuznesením č. k. 1 ObdoV/3/2018 z 31. mája 2018 dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. f)\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) odmietol. V odôvodnení konštatoval, že sťažovateľ\nv dovolaní nešpecifikoval právnu otázku a neuviedol, ako by mala byť otázka správne riešená,\nz ktorého dôvodu dovolacie dôvody nevymedzil zákonom predpísaným spôsobom. Prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP tak nie je procesné daná.\n9. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 596/2018 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 1\nObdoV/3/2018 z 31. mája 2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 ObdoV/3/2018 z 31. mája 2018 zrušil\na vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n10. O dovolaní sťažovateľa opätovne rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 1ObdoV/3/2020\nzo 7. júna 2021 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol\na priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd v odôvodnení\nuznesenia uviedol, že podrobil dovolaciemu prieskumu takú právnu otázku, akú špecifikoval\nsťažovateľ v podanom dovolaní, a to, či je § 19a zákona č. 92/1991 Zb. kogentného charakteru.\nPodľa sťažovateľa zúčastnené strany ako súkromnoprávne subjekty sa mohli dohodou odchýliť\nod § 19a zákona č. 92/1991 Zb. Sťažovateľ tvrdí, že túto právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil.\nSo zreteľom na sťažovateľom vymedzenú otázku najvyšší súd poukázal na rozhodnutia najvyššieho\nsúdu č. k. 1Cdo/238/2004, 4MCdo/15/2006 a č. k. 2ObdoV/9/2020 i rozhodnutia ústavného súdu\nč. k. III. ÚS 314/2008 a č. k. II. ÚS 796/2016, z ktorých je zrejmé, že právnu otázku nastolenú\nsťažovateľom najvyšší súd ako dovolací súd už v minulosti posudzoval. Podľa uvedenej judikatúry\n3\n\nnajvyššieho súdu je § 19a zákona č. 92/1991 Zb. nepochybne kogentným ustanovením. Dovolacia\nargumentácia týkajúca sa posúdenia dobromyseľnosti kupujúceho\n, prípadne otázka\nposudzovania súladu postupu žalovaného s dobrými mravmi je pre prejednávaný spor bez právneho\nvýznamu. Najvyšší súd uzavrel, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP\nnie je daná, preto dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.\nIII.\nArgumentácia sťažovateľa\n11. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje:\na) najvyšší súd v uznesení nereagoval a nevyrovnal sa s podaniami sťažovateľa zo 6. apríla 2020\na 16. marca 2021 (doručenými najvyššiemu súdu 8. apríla 2020 a 17. marca 2021). V podaní\nzo 6. apríla 2020 sťažovateľ poukazoval na možnosť kumulácie dovolacích dôvodov (vzhľadom\nna zmenu súdnej praxe po podaní jeho dovolania, v čase podania dovolania kumulácia dovolacích\ndôvodov podľa § 420 a § 421 CSP bola v zmysle súdnej praxe neprípustná) a upriamil pozornosť\nna skutočnosť, že v dovolaní namietal aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie\nz dôvodu absencie jasných a zrozumiteľných odpovedí najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho\nna skutkovo relevantné otázky, absencie súvislostí právnych argumentov a skutkových okolností\n[teda v dovolaní namietal aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP]. V podaní zo 16. marca\n2021 sťažovateľ poukazoval na závery najvyššieho súdu vyslovené v obdobnom prípade v uznesení\nč. k. 2ObdoV/9/2020, ktoré sú v celom rozsahu aplikovateľné aj na jeho vec. Dodatočná\nargumentácia sťažovateľa v tomto podaní nie je neprípustným dopĺňaním dôvodov, ale iba jeho\nspresnením. Najvyšší súd v uznesení č. k. 2ObdoV/9/2020 dospel k záveru, že v prípade, ak fond\nnárodného majetku udelil predchádzajúci súhlas podľa § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb.\nnadobúdateľovi (v tomto prípade úpadcovi) na prevod privatizovaného majetku na inú osobu\na došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi takýmto nadobúdateľom privatizovaného majetku\n(úpadcom) ako predávajúcim a treťou osobou (v tomto prípade\n)\nako kupujúcim, pričom strany sa dohodli na esenciálnych náležitostiach kúpnej zmluvy a dodržali\npísomnú formu kúpnej zmluvy, skutočnosť, že kúpna cena bola uhradená na účet súdnej\nexekútorky, nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.,\nokrem iného preto, že je to len miesto platenia kúpnej ceny;\nb) uznesenie nie je riadne odôvodnené, je svojvoľné a formalistické. Najvyšší súd neidentifikoval\ndovolací dôvod podľa § 421 CSP v súlade s obsahom dovolania, čím sťažovateľovi odňal právo\nna meritórny prieskum dovolania. Najvyšší súd sa bez ohľadu na obsah dovolania a ďalších podaní\nsťažovateľa vyrovnal iba s čiastkovou otázkou formulovanou sťažovateľom, ktorá bola vytrhnutá\nz kontextu dovolania, zaoberal sa izolovane samotnou kogentnosťou § 19a zákona č. 92/1991 Zb.,\nignoroval súvisiace dovolacie námietky. Najvyšší súd neposudzoval obsah dovolania\nvo vzájomných súvislostiach. Sťažovateľ jasne v dovolaní uviedol, že prípustnosť dovolania\nodôvodňuje tým, že otázka kogentnosti §19a zákona č. 92/1991 Zb. ešte nebola riešená, avšak\nv tom smere, že výklad a aplikácia §19a zákona č. 92/1991 Zb. má význam práve pre posúdenie\nprávnej otázky, či kúpna zmluva medzi úpadcom a\nbola uzatvorená platne.\nSťažovateľ v dovolaní (aj keď na viacerých miestach) vo väzbe na vnútornú štruktúru § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb. namietal, že v prípade, ak bol zo strany fondu národného majetku udelený\npredchádzajúci písomný súhlas úpadcovi na prevod pôvodne privatizovaného majetku, nemôže\n\n4\n\nskutočnosť, že úpadca kúpnu cenu získanú za predaj pôvodne privatizovaného majetku nepoužije\nvýlučne na úhradu svojho záväzku voči fondu národného majetku, resp. tá skutočnosť, že kupujúci\n(\n) uhradí kúpnu cenu na účet exekútorky, spôsobiť neplatnosť kúpnej zmluvy.\nOdôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je formalistické, chaotické vo svojom obsahu aj záveroch,\nnajvyšší súd neposkytol takú odpoveď na sťažovateľom formulované otázky, ktorú by bolo možné\nvyhodnotiť ako súladnú s právom na súdnu ochranu. Sťažovateľ je názoru, že neplatnosť kúpnych\nzmlúv ako celku by pri aplikácii § 19a zákona č. 92/1991 Zb. spôsobovala iba absencia\npredchádzajúceho súhlasu fondu národného majetku, v rozhodovanom spore však predošlý súhlas\nudelený bol;\nc) časť judikatúry, na ktorú najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje (uznesenie najvyššieho\nsúdu č. k. 4MCdo/15/2006), nerieši právnu otázku nastolenú sťažovateľom (v prípade sťažovateľa\ntotiž nešlo o situáciu, keď súhlas fondu národného majetku s prevodom majetku podľa § 19a ods. 2\nzákona č. 92/1991 Zb. pred uzatvorením kúpnej zmluvy udelený nebol), zvyšná judikatúra\n(uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1Cdo/238/2004, č. k. 2ObdoV/9/2020), ak by ju najvyšší súd\nvykladal v súlade s právom na súdnu ochranu sťažovateľa, by, naopak, odôvodňovala záver o tom,\nže dovolanie je dôvodné;\nd) uznesenie najvyššieho súdu nepravdivo vychádza len z toho, že sťažovateľ namietal iba právne\nposúdenie dobromyseľnosti\n. Sťažovateľ však jasne v dovolaní uviedol, že najvyšší\nsúd ako odvolací súd nesprávne posúdil dobromyseľnosť\na následne aj sťažovateľa\na právne posúdenie poskytnutia ochrany dobromyseľného nadobúdateľa; ide bezpochyby o otázku\nprávneho posúdenia, a nie o skutkovú rovinu sporu.\nIV.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIV.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n12. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že rozhodnutie o nej ponecháva na úvahe ústavného\nsúdu.\n13. Najvyšší súd určite a zrozumiteľne odôvodnil svoju právnu úvahu týkajúcu sa vyvodenia\nprávnej otázky, a to z kontextu podaného dovolania (keďže táto nebola sťažovateľom jednoznačne\nšpecifikovaná, právnu otázku vyvodzoval najvyšší súd v senátnom päťčlennom zložení), a v tejto\nsúvislosti poukázal na ustálenú judikatúru venujúcu sa právnemu posúdeniu kogentného charakteru\n§ 19a zákona č. 92/191 Zb. v celosti. Od týchto právnych záverov nebol dôvod odkloniť sa.\nNajvyšší súd neaplikoval rozhodnutie č. k. 2ObdoV/9/2020 aj z dôvodu, že proti nemu bola podaná\nústavná sťažnosť, o ktorej ústavný súd v čase rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní\nsťažovateľa nerozhodol. Na dovolaciu námietku týkajúcu sa plnenia v prospech právneho nástupcu\nfondu národného majetku nemohol najvyšší súd prihliadnuť, pretože táto skutočnosť bola prvýkrát\nuvedená až v dovolaní, pri ktorom je inštitút tzv. „novoty“ zo zákona vylúčený (§ 435 CSP). Otázky\ntýkajúce sa dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností a konania správcu v rozpore s dobrými\nmravmi nesúviseli s predmetom sporu a nemali žiadny vplyv pre rozhodnutie odvolacieho súdu.\nZa tohto stavu bolo bezpredmetné, či ide o otázky právne alebo skutkové s tým, že podľa názoru\nnajvyššieho súdu išlo o otázky skutkové.\n\n5\n\nIV.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n14. Zúčastnená osoba (správca konkurznej podstaty úpadcu) uviedla, že „prijatie záväzného\nstanoviska Veľkého senátu k otázke kumulácie dovolacích dôvodov po podaní dovolania\nSťažovateľom nemôže mať vplyv na dovolacie konanie Sťažovateľa, nakoľko na doplnenie\ndovolania prípadne jeho zmenu už uplynula lehota podľa §427 CSP v spojení s § 430 CSP“. Podľa\nzúčastnenej osoby sa najvyšší súd s dôvodmi, ktoré mu ústavný súd vytkol, vyrovnal a svoje\nv poradí druhé uznesenie o dovolaní sťažovateľa dôsledne odôvodnil. Výklad § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb. prezentovaný v rozsudku najvyššieho súdu zodpovedá praxi aplikovanej všetkými\nsenátmi najvyššieho súdu, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2020 rozhodovali v súvisiacich sporoch.\nSťažovateľ v dovolaní za právnu otázku jednoznačne považuje, či je ustanovenie § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb. kogentné. Pokiaľ ide o uznesenie č. k. 2ObdoV/9/2020, to „sa síce týka obdobnej\nveci, dovolací súd však prípustnosť založil na zodpovedaní úplne inej právnej otázky, a to výkladu\n§19a čo do pôsobenia ods. 3 v spojení s ods. 4, teda čo do systematickej nadväznosti jednotlivých\nodsekov ust. §19a. Ak Sťažovateľ vo svojom dovolaní a) nielen že neformuloval právnu otázku\nvnútornej systematiky §19a na ale ani b) nenamietal nesprávny výklad §19a odvolacím súdom,\ndovolací súd nemal dôvod zaoberať sa touto otázkou a v spojení s citovaným uznesením sa k tejto\notázke vyjadrovať... právny záver, ku ktorému dospel dovolací súd v uznesení sp. zn.\n2ObdoV/9/2020, keď z ust. §19a ods. 3 v spojení s ods. 4 odvodil neplatnosť tých právnych úkonov,\nktorými dlžník fondu nakladá s výnosom z predaja nehnuteľností považujem za prekvapivý, nakoľko\nje nielen v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou, ale je aj čo do aplikácie na reálne záväzkové\nvzťahy, t. j. v reálnom živote nepoužiteľný.“.\nIV.3. Replika sťažovateľa:\n15. Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na sťažnostnej argumentácii. Poukazujúc na odôvodnenie\nsvojho dovolania, argumentuje, že formulovať a abstrahovať právnu otázku má najvyšší súd v rámci\ndovolacieho konania vždy tak, aby to bolo v súlade s celým podaným dovolaním, argumentáciou\nobsiahnutou v dovolaní vo vzájomných súvislostiach a vo väzbe na predmet konania. Najvyšší súd\nna vec sťažovateľa neaplikoval ani sa nevyrovnal s právnymi závermi uznesenia najvyššieho súdu\nč. k. 2ObdoV/9/2020. Argumentácia najvyššieho súdu vo vzťahu k tomuto uzneseniu vo vyjadrení\nk ústavnej sťažnosti je zjednodušená, účelová, ktorou sa najvyšší súd snaží následne odôvodniť\nformalistický dovolací prieskum.\n16. Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2022 poukázal na závery ústavného\nsúdu vyslovené v uznesení č. k. IV. ÚS 242/2022-25 z 10. mája 2022, ktorým bola ústavná sťažnosť\npodaná proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 2ObdoV/9/2020 z 25. februára 2021 odmietnutá\nako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ konštatoval, že pokiaľ by najvyšší súd v jeho veci správne\nidentifikoval dovolaciu otázku s ohľadom na výklad a aplikáciu §19a zákona č. 92/1991 Zb.,\nnemohol by dospieť k inému záveru ako iný senát najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2ObdoV/9/2020.\nV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n17. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na tvrdení o formalistickom\n\n6\n\nprístupe najvyššieho súdu k dovolaniu sťažovateľa, o nesprávnom vyabstrahovaní právnej otázky\nz obsahu dovolania sťažovateľa.\n18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa nijako nevyrovnal s jeho podaním\nzo 6. apríla 2020, ktorým poukazoval na zmenu súdnej praxe, prelomenie zákazu kumulácie\ndovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP v čase po podaní dovolania a okolnosť,\nže dovolaním zo 17. januára 2018 namietal aj porušenie svojho práva na spravodlivý proces podľa\n§ 420 písm. f) CSP v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu. K tomuto\nústavný súd uvádza, že po oboznámení sa s obsahom dovolania ústavný súd neidentifikoval takú\nargumentáciu sťažovateľa, z ktorej by bolo zrejmé, že sťažovateľ namieta existenciu vady rozsudku\nnajvyššieho súdu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolacie námietky a tvrdenia sťažovateľa smerujú\nvýlučne k právnemu posúdeniu veci, ktoré sťažovateľ považuje za nesprávne. Pokiaľ sťažovateľ\nv dovolaní namieta závery vyslovené najvyšším súdom v rozsudku, činí tak vo vzťahu k právnemu\nposúdeniu, nie ku kvalite odôvodnenia rozsudku. Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje potrebu posudzovania dovolania ako celku, potrebu snahy porozumieť dovolateľovi,\nna druhej strane v záujme naplnenia práva na rovnosť účastníkov v konaní táto činnosť musí mať\nsvoje medze. Nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Za stavu, keď dovolacia\nargumentácia sťažovateľa neindikuje podanie dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431\nCSP, absencia vyjadrenia sa najvyššieho súdu k podaniu sťažovateľa zo 6. apríla 2020 a ku kvalite\nodôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v intenciách § 420 písm. f) CSP nezakladá ústavnoprávnu\nneudržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n19. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o dobromyseľnosti\npri nadobúdaní nehnuteľností (ako aj vo vzťahu k otázke súladu postupu správcu konkurznej\npodstaty s dobrými mravmi) konštatoval, že táto otázka nebola významná pre rozhodnutie\nkrajského súdu ani pre rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho. Dôvodom\nna zamietnutie žaloby sťažovateľa bol výlučne záver o neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých\nmedzi úpadcom a\na o neplatnosti nepeňažného vkladu nehnuteľností\ndo majetku sťažovateľa ako úkonov vykonaných úpadcom a všetkých na ne nadväzujúcich úkonov,\na to pre postup v rozpore s § 19a zákona č. 92/1991 Zb. (bod 59 odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu). Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že záver najvyššieho súdu\nv tomto smere nenesie znaky arbitrárnosti, keďže otázka dobromyseľnosti, či už\nalebo sťažovateľa pri nadobúdaní nehnuteľností, ako to vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu\nako súdu odvolacieho, nebola dôvodom, resp. nebola zásadná pre rozhodnutie o odvolaní\nsťažovateľa, keď nosným dôvodom na rozhodnutie najvyššieho súdu bol záver o neplatnosti\nkúpnych zmlúv a na ne nadväzujúceho nepeňažného vkladu nehnuteľností do majetku sťažovateľa\nv zmysle § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. z dôvodu nerešpektovania povinnosti zakotvenej\nv § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (povinnosť nadobúdateľa privatizovaného majetku použiť\nzískané finančné prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu národného\nmajetku).\n20. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že najvyšší súd v dovolaní\nsťažovateľa identifikoval právnu otázku ‒ či má § 19a zákona č. 92/1991 Zb. kogentný charakter.\nSo zreteľom k dovolacej otázke vymedzenej sťažovateľom najvyšší súd poukázal na rozhodnutia\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to na uznesenie č. k. 1Cdo/238/2004, č. k.\n4MCdo/15/2006 a č. k. 2ObdoV/9/2020. Uviedol, že nastolenú právnu otázku už vyriešil ustálenou\n7\n\njudikatúrou tak, že § 19a zákona č. 92/1991 Zb. je nepochybne ustanovením kogentným, od ktorého\nsa nie je možné dohodou odchýliť. Zároveň dodal, že „dovolateľom špecifikovaná právna otázka\nnebola pre rozhodnutie odvolacieho súdu tiež rozhodujúca, keď dôvodom zamietnutia žaloby bol\nzáver o neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom (nadobúdateľom privatizovaného\nmajetku) a\na neplatnosti nepeňažného vkladu nehnuteľností do majetku\ndovolateľa“. Pokiaľ ide izolovane o samotnú všeobecnú otázku kogentnosti § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb., záver najvyššieho súdu o existencii ustálenej judikatúry riešiacej predmetnú otázku\nnemožno označiť za svojvoľný, keďže najvyšším súdom vymedzené rozhodnutia najvyššieho súdu\nako súdu dovolacieho vychádzali zo záveru, že § 19a zákona č. 92/1991 Zb. má kogentnú povahu.\n21. Vo vzťahu k dovolaním namietanej vade rozsudku najvyššieho súdu podľa § 421 CSP ústavný\nsúd uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nv konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, síce patrí do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu, t. j. najvyššieho súdu, avšak toto posúdenie je z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti\npreskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti.\n22. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov\núčastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí\ndo procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona\nalebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi\nspravodlivého procesu (IV. ÚS 1/02, I. ÚS 120/09).\n23. Dovolanie je podľa ústavného súdu (II. ÚS 89/2018, I. ÚS 336/2019) priesečníkom (a) hodnoty\njednotnej, práve a len najvyšším súdom pre celé územie zveľaďovanej interpretácie práva s tým,\nže účelom § 421 CSP je tvorba, ustaľovanie a presadzovanie ustálenej rozhodovacej praxe,\n(b) ale rovnocenne je dovolanie podľa § 421 CSP prostriedkom ochrany individuálnej pozície\núčastníkov konania, resp. ochrany individuálnej spravodlivosti strán sporu, účastníkov konania.\nTieto hodnoty (normatívnosť a individuálnosť) sú rovnocenné a sú nastavené textom zákona.\nNajvyšší súd je pri rozhodovaní o dovolaní súdom, ktorý „súdi súdy“, a zároveň účastníkov konania\ns dôsledkami pre mnohých aktuálnych a budúcich účastníkov. Platí to rovnako pre dovolanie\ntýkajúce sa právneho posúdenia veci (§ 421 CSP), ako aj pre dovolanie pre zmätočnosť (§ 420\nCSP). Rozhodnutím o dovolaní sa cez interpretáciu vdychuje život právnym normám s dôsledkami\npre celé územie Slovenskej republiky.\n24. V náleze č. k. II. ÚS 637/2015 (bod 16) ústavný súd uviedol, že v zložitosti procesných vzťahov\nnie je v Slovenskej republike pre najvyšší súd ľahké vyjadrovať hmotnoprávny názor. Ak sa nejaký\nustaľuje, ba až fixuje a umocňuje tak právnu istotu, je namieste citlivý, precízny, a nie súťaživý\npostoj ústavného súdu. To neznamená akúsi právnu neangažovanosť, ale rešpekt k hodnote\nustálenej judikatúry v rozmanitosti podústavného práva, a to zvlášť na poli (mimoriadneho)\ndovolania. Ústavný súd tým okrem iného vyjadril ešte v období účinnosti Občianskeho súdneho\nporiadku podporu tvorby zvlášť hmotnoprávnej judikatúry. Možno dodať, že súčasná zákonná\npozícia najvyššieho súdu je v tomto smere otvorenejšia.\n25. Aby mohol najvyšší súd zistiť, či ide o zjednocovanie alebo tvorbu judikatúry – teda či chce\ndovolateľ, aby bola judikatúra zjednotená či tvorená, a taktiež či ide o nesprávne právne posúdenie\nveci, musí sa vymedziť, o čo vo veci ide, čo je jej jadrom, podstatou. Koncepcia Civilného\nsporového poriadku akcentuje zodpovednosť účastníkov, a preto podľa § 432 CSP dovolateľ uvedie\n8\n\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia.\n26. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd po zrušení jeho prvého uznesenia č. k. 1Obdo V 3/2018\nz 31. mája 2018 ústavným súdom (nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 596/2018 zo 16. januára\n2020) sa dovolaním sťažovateľa opätovne zaoberal, na rozdiel od prvotného rozhodnutia\nidentifikoval v dovolaní právnu otázku, a to otázku kogentnosti ustanovenia § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb., s touto sa aj vyrovnal, zaoberal sa zároveň argumentáciou sťažovateľa\no dobromyseľnosti a o súlade postupu správcu konkurznej podstaty s dobrými mravmi. Napriek\ntomu nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vyhodnotiť ako rešpektujúce základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie z nasledujúcich\ndôvodov.\n27. Dovolanie sťažovateľa je členené na VIII oddielov, pričom úvod a I. oddiel je venovaný\nskutkovému stavu, zhrnutiu rozhodovania všeobecných súdov vo veci sťažovateľa, v II. oddiele\nsťažovateľ argumentuje v tom smere, že podmienka uvedená v § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.\nnemá vplyv na platnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy, III. oddiel je venovaný kogentnosti\nustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb., IV. oddiel sa týka dobromyseľnosti\na sťažovateľa pri nadobúdaní nehnuteľností, v V. oddiele sťažovateľ poukazuje na závery uznesenia\nnajvyššieho súdu č .k. 2ObdoV/1/2014 z 28. apríla 2016 týkajúce sa obdobného prípadu, VI. oddiel\npojednáva o nesúlade postupu správcu konkurznej podstaty s dobrými mravmi, ktorý zapísal\nnehnuteľnosti do konkurznej podstaty s odstupom takmer 10 rokov od ich prevodu, v VII. oddiele\nsťažovateľ navrhuje najvyššiemu súdu odložiť právoplatnosť rozsudku najvyššieho súdu,\nVIII. oddiel predstavuje petit dovolania.\n28. Ústavný súd po oboznámení sa s dovolaním sťažovateľa dospel k záveru, že najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa náležite nezohľadnil argumentáciu obsiahnutú v oddiele\nII. dovolania sťažovateľa, ktorej obsahom je dovolacia právna otázka.\n29. Z oddielu II. dovolania je zrejmé, že sťažovateľ namieta právny záver rozsudku najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého porušenie § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. spôsobuje neplatnosť kúpnej\nzmluvy, a to v zmysle § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Sťažovateľ s predmetným záverom\nnesúhlasí, dôvodiac, že nesplnenie povinnosti zakotvenej v § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.\nnemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy. Nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 19a ods. 3 môže\nmať následky len vo sfére účinnosti, účinkov kúpnej zmluvy a nespôsobuje neplatnosť kúpnej\nzmluvy podľa § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Sťažovateľ okrem iného v dovolaní uvádza,\nže § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. sa dotýka „iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov\njeho vzniku“, a tiež konštatuje: „Ak sa teda žalovaný dovoláva účinkov zmluvy – použitia\nfinančných prostriedkov voči fondu, resp. pokiaľ z toho vyvodzuje procesné závery a následky súd,\nuznávajú tým, že zmluva musela byť a je podľa hmotného práva platná.“ Zároveň uvádza,\nže „Možnosti nakladania s výnosom sa prejavia až v čase účinnosti tohto právneho úkonu\nformulovaného v kúpnej zmluve.“. Sťažovateľ opakovane v dovolaní konštatuje, že súhlas fondu\nnárodného majetku podľa § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. pred uzatvorením kúpnej zmluvy\nudelený bol. Z dovolania tak vyplýva právna otázka, ktorou sa najvyšší súd nezaoberal, z obsahu\ndovolania ju neabstrahoval. Dovolaciu právnu otázku bolo možné formulovať aj koncentrovanejšie\na precíznejšie, ale z celkového kontextu dovolacej argumentácie sťažovateľa obsiahnutej\n\n9\n\nv II. oddiele dovolania, zohľadniac aj ďalší obsah dovolania ako celok, možno vyvodiť,\nže ide o otázku, „či porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.\nnadobúdateľom privatizovaného majetku spočívajúcej v použití finančných prostriedkov\nza privatizovaný majetok na prednostné vysporiadanie záväzkov voči FNM SR spôsobuje podľa\n§ 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej v súlade s ustanovením\n§ 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., ktorou nadobúdateľ privatizovaného majetku predmetné\npeňažné prostriedky získal“. Takýto variant právnej otázky je zmysluplný, umožňujúci prípustnosť\ndovolania.\n30. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, túto otázku najvyšší súd\nv dovolaní sťažovateľa neidentifikoval, a tak sa ňou v intenciách posúdenia prípustnosti dovolania\npodľa § 421 CSP v spojení s § 432 CSP ani nezaoberal. Za týchto okolností záver o neprípustnosti\ndovolania podaného podľa § 421 CSP nemožno vyhodnotiť ako ústavnoprávne konformný\na uznesenie najvyššieho súdu ako rešpektujúce, reálne napĺňajúce základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie.\n31. Podľa názoru ústavného súdu (I. ÚS 336/2019) nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len\nna jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho,\nako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne\nprávne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať\nprípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne\nvymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod,\nvyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto\notázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c)\nv § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku,\nale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg,\nale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ,\nale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M. Glosa\nk uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017,\ns. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒ odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu. In.\nSúkromné právo 4/2018, s. 170).\n32. Keďže do obsahu základného práva na súdnu ochranu/práva na prístup k súdu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch,\nak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti, pričom sťažovateľ tieto podmienky splnil, najvyšší\nsúd odmietnutím dovolania, ktorým sťažovateľ namietal vadu podľa § 421 CSP, porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n33. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd toto uznesenie\npodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom\nsúde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n34. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\n10\n\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní\nalebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n35. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie podľa § 421\nCSP proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu znova prerokovať a, riadiac sa právnymi\nnázormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze, opätovne rozhodnúť o dovolaní, rešpektujúc\nobsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené. Záväzný právny názor\nústavného súdu nesmeruje k hmotnoprávnemu posúdeniu spornej kauzy. Najvyšší súd však podľa\nústavného súdu aplikoval podústavné právo obsiahnuté v § 432 ods. 2 CSP na dovolanie\nsťažovateľa tak, že mu nadmernou procesnou prísnosťou z hľadiska ústavnoprávneho znemožnil\nposkytnutie súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ dovolaním domáhal.\n36. Dočasné opatrenie nariadené ústavným súdom uznesením č. k. III. ÚS 10/2022-51 z 13. januára\n2022 zaniká právoplatnosťou tohto nálezu ústavného súdu (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nVI.\nTrovy konania\n37. Ústavný súd priznal podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi nárok na náhradu\ntrov konania v celkovej sume 582,65 eur (bod 3 výroku nálezu).\n38. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13a ods. 2 písm. a), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3]. Základná sadzba odmeny\nza úkon právnej služby uskutočnený v roku 2021 je 181,17 eur a hodnota režijného paušálu\nje 10,87 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby\nuskutočnené v roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu, návrh\nna rozhodnutie o dočasnom opatrení). Právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej\nhodnoty, preto sa odmena advokáta zvyšuje o 20 % DPH (97,11 eur). Náhradu za úkon právnej\nslužby – repliku doručenú ústavnému súdu 9. marca 2022 a jej doplnenie z 21. júla 2022 ústavný\nsúd sťažovateľovi nepriznal, pretože jej obsah nepovažoval za prispievajúci k bližšiemu objasneniu\nposudzovanej veci.\n39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. júla 2022\n\nPeter Straka\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "zmluva-neplatnosť", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "Fond národného majetku", "dovolanie-prípustnosť", "privatizácia", "zmluva-kúpna zmluva", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-konkurzná podstata", "Fond národného majetku", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "privatizácia", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "nehnuteľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1ObdoV/3/2020", "guid": "9a22f4b8-7f51-468d-84a4-0fb502a28106:ff2f8a27-0a03-472e-94c8-2717671d2a0b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:812acd3e-7781-4235-8cf0-0bf9c0aada1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.242.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.242.2022.1"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:4e0cf08a-fae5-4c77-96f8-648f7b48f440", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.596.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.596.2018.1"}, {"guid": "ussr:9049eecf-052c-4501-bfee-a8a8e105f4ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 89/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 89/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2"}, {"guid": "ussr:0d3136c9-4410-4e61-b5e6-5add546de7f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1"}, {"guid": "ussr:681f1702-1d4c-4014-b3c6-32e3513a15d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 637/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 637/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1"}, {"guid": "ussr:0c414977-1d56-4dcb-9126-925e7d33e050", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 120/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c414977-1d56-4dcb-9126-925e7d33e050"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "9a22f4b8-7f51-468d-84a4-0fb502a28106:af502f6d-5070-432b-9225-aa017d2915de", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1010201242.1", "spisova_znacka": "1ObdoV/3/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/3/2020 z 6. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1010201242.1"}, {"guid": "4cdaa5a9-53e2-4c2e-a3db-52556cc0082e:df050fcb-b951-4410-9e8e-3e3db1548324", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1010201242.4", "spisova_znacka": "1ObdoV/3/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/3/2018 z 30. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1010201242.4"}, {"guid": "b1e641d5-287a-40f8-bf1b-fba2d9c647ff:a8605968-4218-4ec4-9bd2-919a1a232cb2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1010201242.2", "spisova_znacka": "1Obo/6/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/6/2017 z 17. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1010201242.2"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "96934db6-6a45-4d4e-9311-a8afb0ed7dfb:b0a20f64-dc76-437c-84b9-b5bf353efb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1010201243.1", "spisova_znacka": "2ObdoV/1/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/1/2014 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1010201243.1"}, {"guid": "269dbe8c-3716-4905-95b7-2bacb597edb5:b3e16ee8-6980-4fb5-b512-562744c34f2c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1010201242.10", "spisova_znacka": "9Cbi/27/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Cbi/27/2010 z 22. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1010201242.10"}], "citovane_v": []}