{"guid": "ussr:4b01b5d9-b677-439c-affb-17136b78ac60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 445/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 445/2021 z 17. 3. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. marca 2022, sp. zn. II. ÚS 445/2021, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2022-03-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4b01b5d9-b677-439c-affb-17136b78ac60", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 445/2021-43\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a zo sudcov\nPetra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\nzastúpeného advokátskou kanceláriou Procházka & partners spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD., proti uzneseniu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 8Cdo 120/2019 z 26. augusta 2020 a rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4Co 183/2016 z 19. septembra 2018 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a vymedzenie napadnutého konania\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. novembra 2020 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví\ntohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd obe napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o vyporiadanie\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedeného Okresným súdom\nBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8C 106/2003, v ktorom rozhodol (v poradí\ndruhým, pozn.) rozsudkom č. k. 8C 106/2003-1018 z 2. februára 2016 tak, že prikázal do výlučného\nvlastníctva sťažovateľa nehnuteľné veci špecifikované vo výroku, hnuteľné veci (medzi iným pod\npoložkou č. 20 „Súbor podnikateľského majetku žalovaného, podnik –\n–\n..., v hodnote 156 642,95 eur“), prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne\nšpecifikované hnuteľné veci a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie\npodielov strán na vyporiadavanom majetku sumu 191 484 eur (bod II výroku rozsudku, pozn.).\n\nK zaradeniu hodnoty podniku sťažovateľa do BSM okresný súd (už v skoršom rozsudku, čo nebolo\nodvolacím súdom vytknuté, pozn.) osobitne zdôraznil, že nešlo o vyporiadanie vecí, práv\na povinností z podnikania žalovaného, ale o vyporiadanie toho, čo bolo použité z prostriedkov BSM\nna oddelený majetok žalovaného a čo bolo z tohto majetku použité na získavanie prírastkov\ndo BSM. Vychádzal z tohto, že podnikanie treba hodnotiť ako činnosť, z ktorej výnosy patria obom\nmanželom a ktorá obvykle slúži aj na získavanie hodnôt patriacich do BSM, pričom je potrebné\nzohľadniť aj výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, ktoré mu v súvislosti s podnikaním\nvznikli, pretože ich nemožno od podnikania, z ktorého má prospech aj druhý z manželov, oddeliť.\nVychádzajúc z týchto úvah, okresný súd uzavrel, že podnikajúci manžel je preto povinný nahradiť\ndo BSM takú peňažnú sumu, ktorá zodpovedá kladnému rozdielu medzi aktívami a pasívami jeho\npodnikania ku dňu zániku BSM, teda peňažnú sumu v zásade zodpovedajúcu hodnote podniku.\n3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom (podľa obsahu\npredloženého napadnutého rozsudku krajského súdu – bod 32, pozn.) namietal, že jeho\npodnikateľský majetok je potrebné z masy BSM vylúčiť, pretože ho nadobudol pred uzavretím\nmanželstva. Rovnako žiadal vylúčiť svojpomocnú dielňu, pozemok v\na starožitný nábytok,\npretože ich (dielňu a nábytok) nadobudol pred uzavretím manželstva. Namietal tiež, že v konaní\nneboli predložené dôkazy o tom, aké spoločné prostriedky boli použité na stavbu dielne z BSM.\nVyjadril názor, že živnostníci majú výnimku z majetku patriaceho do BSM. Spochybňoval\npravdivosť výpovede svedkov v konaní.\n4. Na odvolanie oboch sporových strán krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok\nokresného súdu v odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej a zrušil ho\nv časti týkajúcej sa poplatkovej povinnosti pre nedostatok dôvodov a v tejto časti vec vrátil\nokresnému súdu na nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na nezrozumiteľnosť odvolania\nsťažovateľa a absenciu relevantnej vecnej a právnej odvolacej argumentácie. Odvolací súd bol toho\nnázoru, že okresný súd zákonným spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania\na správne ustálil masu BSM, žalobkyňa uniesla svoje dôkazné bremeno a sťažovateľ svoje tvrdenia\no tom, že plavecký bazén, stavba dielne, podnikateľský majetok, pozemok v\na starožitný\nnábytok nepatria do BSM, presvedčivým spôsobom nepreukázal.\n5. Sťažovateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval od § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) pre zmätočnosť a arbitrárnosť a § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n(odklon od ustálenej judikatúry). Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\ndôvodil, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne rozporný a arbitrárny, lebo nedáva\nodpoveď na zásadnú právnu otázku, či podnik žalovaného je alebo nie je súčasťou masy BSM.\nNamietal aj svojvoľnú aplikáciu § 143 a § 150 Občianskeho zákonníka a porušenie zásady rovnosti\nstrán v konaní, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Nesprávne právne\nposúdenie veci vzhliadol v zahrnutí jeho podniku do masy BSM, čím sa konajúci krajský súd\nodklonil od ustálenej súdnej praxe, pretože podnik neslúžil výkonu povolania oboch manželov.\nZároveň za nesprávne považoval aj posúdenie, že výška súm vynaložených zo spoločného majetku\nna jeho oddelený majetok slúžiaci podnikaniu sa automaticky rovná aktuálnej trhovej hodnote\noddeleného majetku a dožadoval sa určiť náhradu len za skutočne preukázanú výšku investície\ndo oddeleného majetku. Tvrdil, že podnik budoval už pred uzatvorením manželstva a nejakú časť\nz neho teda nadobudol zo svojich výlučných prostriedkov, čiže nie celý podnik bol financovaný\nz príjmu z podnikateľskej činnosti.\n2\n\n6. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol v časti námietky existencie dôvodov zmätočnosti\nnapadnutého rozsudku ako procesne neprípustné s poukazom na jeho dostatočné odôvodnenie\nspĺňajúce náležitosti podľa § 393 CSP. Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ riadne nevyužil\nprávo namietať vadu zmätočnosti pre rozpor výroku a odôvodnenia vo vzťahu k rozsudku súdu\nprvej inštancie vo svojom odvolaní, preto uvedená námietka nie je spôsobilá byť predmetom\ndovolacieho prieskumu. K dovolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia najvyšší súd\nkonštatoval, že právna otázka nebola vymedzená spôsobom, ktorý predpokladá úprava § 432 až\n§ 435 CSP. K odklonu od ustálenej judikatúry zahrnutím podniku manžela do masy BSM najvyšší\nsúd uviedol, že konajúcimi súdmi do masy BSM nebol zahrnutý „podnik“, ale len prostriedky\nz BSM použité na oddelený majetok a čo bol povinný sťažovateľ (podľa § 150 druhej vety\nObčianskeho zákonníka, pozn.) nahradiť do BSM s tým, že úvahy, ktoré okresný súd k tomuto\npostupu viedli, boli náležite zdôvodnené. Navyše, uvedenú otázku vyhodnotil najvyšší súd ako nie\nvýznamnú, pretože napadnuté rozhodnutie nespočívalo na vymedzenej právnej otázke. K námietke,\nže v konaní nebolo preukázané, že by celý podnik financoval z príjmu z podnikateľskej činnosti,\nje spochybňovaním skutkových záverov, nie otázkou právneho posúdenia veci, a preto takáto\nargumentácia nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a túto časť\ndovolania najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\nII.\nSťažnostná argumentácia\n7. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie o absencii akéhokoľvek dokazovania\nprvostupňového súdu k jednej z kľúčových právnych otázok (rozsah zákonnej povinnosti\nsťažovateľa podľa § 150 druhej vety Občianskeho zákonníka) a zjavným rozporom medzi výrokom\nrozhodnutia prvostupňového súdu na jednej strane a zákonom, judikatúrou a odôvodnením tohto\nrozhodnutia na strane druhej (povaha podniku ako spoločného alebo ostatného majetku). Krajský\nsúd sa výslovne a v plnom rozsahu prihlásil k skutkovým a právnym záverom prvostupňového\nsúdu, čím všetky vady, zaťažujúce prvostupňové rozhodnutia, atrahoval aj na svoje vlastné\nrozhodnutie. Najvyšší súd na rozhodnutie veci použil štandardnú „mustru“ o nedostatku svojej\nprávomoci, odhliadajúc pritom od vlastnej judikatúry. Celé odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia\nje sústredené na popis dôvodov, ktoré najvyššiemu súdu údajne bránia v meritórnom preskúmaní\nveci a tým aj v ochrane jeho vlastnej judikatúry. Najvyšší súd tiež tvrdí, že vadou prvostupňového\nrozhodnutia spočívajúcou v priamom rozpore medzi jeho výrokom (prikázanie podniku sťažovateľa\nz BSM do jeho výlučného vlastníctva) a zákonom, judikatúrou, odôvodnením rozhodnutia\na skutkovými a právnymi zisteniami prvostupňového súdu sa zaoberať nebude, pretože ju\nsťažovateľ údajne nenamietol v odvolaní. Sťažovateľ však v odvolaní (s. 4) tento výrok výslovne\nnamieta „v plnom rozsahu“, podrobne pritom odôvodňujúc jeho vadnosť. Odmietnuť vykonať\nprieskumnú právomoc voči napadnutému výroku z dôvodu, že odôvodnenie mu nezodpovedá,\nje podľa názoru sťažovateľa prima facie neudržateľné. V skratke, ak je výrokom rozhodnutia\nprikázané z BSM do výlučného vlastníctva čosi, čo predmetom BSM ex lege nebolo, nedá sa to\nignorovať s tým, že, v parafráze, „to nevadí, lebo v odôvodnení to súd právne rieši inak“.\n8. Sťažovateľ podľa svojho tvrdenia v dovolaní výslovne označil judikatúru najvyššieho súdu,\nod ktorej sa odchýlili súdy nižšieho stupňa, a nielen rozsiahlo, ale aj určito a zrozumiteľne\nvymedzil, v čom je táto odchýlka v právnom posúdení veci podstatná pre rozhodnutie. Dokonca ani\nodôvodnenie v relevantnej časti nezbavuje nastolenú právnu otázku naliehavosti a významu, pretože\n3\n\nv ňom chýba akékoľvek skutkové zistenie a akákoľvek zmienka o vykonanom dokazovaní\na chýbajú práve preto, že súdy nižšieho stupňa neaplikovali príslušnú právnu normu a už vôbec ju\nneaplikovali v súlade s výkladom vyššej súdnej autority. Keď najvyšší súd vo vlastnej judikatúre\ntvrdí, že to, čo sa z BSM vynaložilo na ostatný majetok, sa nahrádza v skutočnej výške, potom\nrozhodnutie súdov nižšieho stupňa úplne rezignovať na dokazovanie tejto výšky a príslušnú právnu\nnormu nahradiť vlastným pravidlom predstavuje zjavný odklon od ustáleného právneho\n(nie skutkového!) riešenia konkrétnej právnej otázky. Rozsah a spôsob, akým sťažovateľ právnu\notázku vymedzil a odôvodnil v dovolaní, je vyčerpávajúci a už len z hľadiska právnej istoty\na bazálnej spravodlivosti mal sťažovateľ ústavou a zákonom chránený nárok na to, aby ju najvyšší\nsúd posúdil a posúdil ju konzistentne s jeho doterajšou judikatúrou (napr. 3 Cdo 330/2006), o to\nviac, že táto judikatúra na rozdiel od rozhodnutí súdov nižšieho stupňa reflektuje zákon (§ 150\nObčianskeho zákonníka).\n9. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 445/2021\nzo 14. októbra 2021 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n10. Podpredsedníčka najvyššieho súdu listom č. k. KP 3/2021-111 z 2. novembra 2021 oznámila\nústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní, a k meritu odkázala na pripojené stanovisko\npredsedníčky občianskoprávneho kolégia, z ktorého vyplýva, že námietku o rozpore výroku\ns odôvodnením sťažovateľ neuplatnil vo svojom odvolaní, a preto nemohla byť spôsobilým\npredmetom dovolacieho konania. K námietke správne formulovanej právnej otázky (dovolací\ndôvod podľa § 421 Civilného sporového poriadku) najvyšší súd uviedol, že tak, ako bola\ndovolateľom formulovaná, smerovala k tomu, že súdy nižších inštancií zahrnuli podnik sťažovateľa\ndo masy BSM. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd,\nvyplýva, že podnik do masy BSM nezaradili a za predmet vyporiadania nepovažovali podnik ako\ntaký, ale len to, čo bolo použité z prostriedkov BSM na oddelený majetok sťažovateľa a čo bol\nsťažovateľ povinný nahradiť do BSM.\nII.2. Vyjadrenie krajského súdu:\n11. Predseda krajského súdu listom č. k. 1SprV/485/2021 z 8. novembra 2021 zaujal stanovisko\nk sťažnosti, v ktorom sa pridŕža v celosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\no neunesení dôkazného bremena sťažovateľom v konaní a nepreukázaní svojich tvrdení, čo viedlo\nk potvrdeniu odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Zároveň oznámil ústavnému\nsúdu, že na ústnom pojednávaní netrvá.\nII.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n12. Zúčastnená osoba (žalobkyňa v základnom konaní, pozn.) na výzvu ústavného súdu k sťažnosti\nuviedla vo vyjadrení zo 6. decembra 2021, že sťažovateľ neuvádza konkrétne tvrdenie o tom, v čom\nsa cíti ukrátený na svojich právach, a dožaduje sa len nápravy formálneho nedostatku výroku I.\nZúčastnená osoba zastáva názor, že okresný súd v súlade s ustálenou praxou posúdil právny režim\nvyporiadania podniku a vysvetlil, že podnikajúci manžel je povinný nahradiť do BSM sumu, ktorá\n4\n\nsa rovná hodnote podniku v čase zániku BSM. V tejto súvislosti poukázala na judikát Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 2105/2020, z ktorého vyplýva, že spor o vyporiadanie BSM\nnemôže byť vyúčtovací spor, v ktorom by sa dohľadávali jednotlivé výnosy a výdavky, z ktorých\núčelovým určením spravidla nie je možné dospieť k spoľahlivým záverom. Preto dovolací súd\nzastáva názor, že podnikajúci manžel je povinný nahradiť do BSM takú čiastku, ktorá sa rovná\npozitívnemu rozdielu medzi aktívami a pasívami jeho podniku ku dňu zániku BSM, čo je spravidla\ncena jeho podniku (pokiaľ nebol vytvorený i vynaložením oddelených prostriedkov podnikajúceho\nmanžela).\n13. Zúčastnená osoba ďalej poukázala na to, že sťažovateľ k týmto právnym názorom okresného\nsúdu nemal výhrady v žiadnom z opravných prostriedkov ani v rámci obrany nenavrhoval proti\ntýmto záverom žiadne dôkazy a nečiní tak ani v ústavnej sťažnosti. Preto nie je relevantná\nnámietka, že súdy nevykonali dokazovanie vo vzťahu k výške výnosov z BSM.\n14. Zúčastnená osoba považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za správne, pretože\nopravné prostriedky sťažovateľa boli založené na jeho tvrdení, že všetok majetok, ktorý okresný\nsúd zahrnul do BSM, je jeho výlučné vlastníctvo a do masy BSM nepatrí, pretože ho nadobudol\ndedením sťažovateľ alebo ide o podnikateľský majetok. Podstatná téza o tom, že sťažovateľ je\npovinný hodnotu podniku nahradiť do BSM, napadnutá nebola, preto navrhla, aby ústavný súd\nnevyhovel sťažnosti. Zúčastnená osoba tiež poukázala na to, že v súčasnosti jej už sťažovateľ nič\nnedlhuje, pretože svoju pohľadávku uspokojila vydražením nehnuteľnosti, ku ktorej\npo dobrovoľnom nesplnení uloženej povinnosti zo strany sťažovateľa zriadila záložné právo.\nII.3. Replika sťažovateľa:\n15. Sťažovateľ podaním z 18. novembra 2021 zotrval na ústavnej sťažnosti a k veci uviedol, že už\nv odvolaní namietol výrok prvostupňového rozsudku „v plnom rozsahu“ a vysvetlil. Namieta\nformalistické posúdenie obsahu jeho odvolania zo strany najvyššieho súdu, ak tento tvrdí, že\nnámietka nebola uplatnená. Sťažovateľ však rovnopis odvolania nepredložil. Nesúhlasí s tvrdením\nnajvyššieho súdu, že nebol podnik zahrnutý do masy BSM, pretože práve tohto sa sťažovateľ\ndožaduje a toto tvrdenie je v rozpore s výrokom I rozsudku okresného súdu. Namieta, že nebol\nv konaní preukázaný rozsah výnosov z BSM na oddelený majetok sťažovateľa. Dovolací dôvod\npodľa § 421 CSP formuloval ako odklon od ustáleného právneho posúdenia, ktoré je v dovolacom\nkonaní vždy späté s konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a žiadal vec posúdiť konzistentne\ns doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu (napr. 3Cdo 330/2006), z ktorej vyplýva, že investície\nzo spoločného majetku do oddeleného majetku manžela sa hradia vo výške, v akej boli vynaložené,\na zhodnotenie oddeleného majetku nemá vplyv na výšku podielov na vyporiadaní BSM. V závere\nzotrval na petite ústavnej sťažnosti a uplatnil si nárok na náhradu trov konania.\n16. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (berúc do úvahy aj\npredchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra\n2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu\npodaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\n\n5\n\n17. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 94/2022 z 10. februára 2022 vylúčil z konania\na rozhodovania tejto veci predsedníčku II. senátu\nz dôvodu ňou vyhlásenej\npredpojatosti pre pomer k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Preto ústavný súd prejednal vec\nv senáte zloženom z predsedu\na sudcov\na\n(sudca\nspravodajca).\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n18. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či najvyšší súd riadne skúmal\na vyhodnotil otázku zmätočnosti rozhodnutí súdov nižších stupňov, spočívajúcu v rozpore výroku\na odôvodnenia, keď výrokom bol zahrnutý do BSM aj podnik sťažovateľa a v odôvodnení výslovne\nokresný súd ustálil, že tento nie je predmetom BSM, ale z jeho hodnoty vychádzal pri určení výšky\nnáhrady do BSM za výnosy z neho. Druhá námietka smerovala k nesprávnemu posúdeniu\nnastoleného dovolacieho dôvodu právnej otázky kľúčovej pre rozhodnutie vo vzťahu k určeniu\nskutočných výnosov na oddelený majetok. Obe skutočnosti považuje sťažovateľ za dôvod porušenia\njeho práva na súdnu ochranu z dôvodu, že najvyšším súdom a krajským súdom nebola v jeho veci\nústavnokonformne uplatnená účinná právna norma (§ 150 Občianskeho zákonníka).\nIII.1. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu:\n19. K prvej sťažnostnej námietke logického rozporu výroku a odôvodnenia rozsudku okresného\nsúdu ústavný súd poznamenáva, že ide o tvrdenie sťažovateľa, ktoré nebolo podporené dôkazom\no jej uplatnení v odvolacom konaní (kópiou odvolania). Ústavný súd nie je súdom vyšetrovacím,\na preto vychádzal z obsahu odvolania, ako ho bolo možné zistiť z predložených dokumentov, teda\nz obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý odvolanie sumarizuje v bode 32 na strane 12.\nIde o odvolanie, ktoré nemá ucelenú právnu argumentáciu, ale dá sa z neho vyvodiť, že odvolateľ\nžiada podnikateľský majetok z BSM vylúčiť, pretože „živnostníci majú výnimku z majetku\npatriaceho do BSM“. Krajský súd sa nemohol vo svojom odôvodnení vysporiadať s námietkou\nlogického rozporu výroku a odôvodnenia, pretože nezrozumiteľnosť pre rozpor odvolateľ\nnenapádal. Krajský súd odvolanie vyhodnotil ako nezrozumiteľné, neprehľadné a bez relevantnej\nvecnej a právnej argumentácie, zároveň poukázal na dôkaznú povinnosť strany sporu. Krajský súd\nbol toho názoru, že okresný súd správne ustálil masu BSM, keďže sťažovateľ v konaní nepreukázal\nsvoje tvrdenia o rôznom vylúčenom majetku (chata, starožitný nábytok atď.).\n20. Nemožno prisvedčiť sťažovateľovi, že posun v jeho argumentácii je spôsobený len inštančným\npostupom konania. Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ v odvolaní neuplatnil riadne\na preskúmateľne námietku rozporu výroku a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ale len vyjadril\nnázor, že podnikateľský majetok nemá byť zahrnutý do masy BSM. S dovolacím dôvodom\nnezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov rozsudku krajského súdu vo vzťahu k logickému\nrozporu sa preto dovolací súd nemohol zaoberať, keďže išlo o novú námietku v odvolacom konaní\nneriešenú a nemožno mu vytýkať, že túto námietku odmietol ako neprípustnú.\n21. Pokiaľ ide o otázku odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, v dovolaní formuloval sťažovateľ\nnesprávne právne posúdenie (nadväzujúce na zahrnutie podniku do BSM), ktoré spočíva v tom, že\nv prípade posúdenia podniku ako oddeleného (ostatného) majetku sťažovateľa by bol povinný\nnahradiť len skutočné výnosy z BSM, teda nižšiu sumu. Najvyšší súd však uzavrel, že z rozhodnutí\n6\n\n(odôvodnení) nižších súdov vyplýva, že podnik do masy BSM zahrnutý nebol, a nastolenú otázku\ntak vyhodnotil ako tú, na ktorej vyriešení súd nezaložil svoje rozhodnutie, teda na tejto otázke\nnespočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie. Následne sťažovateľ namietal, že nebola v konaní\npreukázaná výška skutočných výnosov z BSM, k čomu najvyšší súd uviedol, že ide o otázku\nskutkovú, resp. spochybňovanie skutkových záverov. Uvedeným záverom z ústavného hľadiska nie\nje čo vytknúť.\nIII.2. K napadnutému rozsudku krajského súdu:\n22. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd pripomína, že jeho úlohou\nnebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje\nrozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa\nkrajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne\na preskúmateľne a taktiež či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.\nÚstavný súd predostiera, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred\nvšeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady.\nÚlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred\nvšeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď\nprocesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania\nako celku, a prípady, keď určitý procesný postup, hoci by ho aj bolo možné osamotene\n(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –\nprotiústavnosť konania nezaloží (m. m. I. ÚS 76/2015).\n23. Ústavný súd súčasne poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť\nvýkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Rovnako tak nezosúlaďuje rozdielnu\njudikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012,\nIII. ÚS 11/2014). Ústavný súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je\nústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd\ntak vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať\ndo výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len\nv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že\nto má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však po oboznámení sa\ns obsahom rozhodnutí všeobecných súdov konštatuje, že v okolnostiach prejednávanej veci o taký\nprípad nejde.\n24. Pokiaľ ďalej ide o otázku zahrnutia podniku do masy BSM vo výroku I rozsudku okresného\nsúdu, ústavný súd túto skutočnosť hodnotí ako pochybenie, ktoré mohlo a malo byť odstránené\nv odvolacom konaní jednoduchým vypustením tejto položky z výroku I odvolaním napadnutého\nrozsudku. Vzhľadom na to, že ide o pochybenie formálneho charakteru, ktoré nemalo vplyv\nna vecnú správnosť rozsudku krajského súdu a ktoré nijako nezasahuje do majetkovej sféry\nsťažovateľa, pretože aj v prípade jeho napravenia by nemohol dosiahnuť priaznivejšie právne\npostavenie, pokiaľ ide o jemu uloženú povinnosť náhrady, ústavný súd nasledujúc princíp\nracionality v konaní o ústavných sťažnostiach uzatvára, že v okolnostiach tohto prípadu nejde\no pochybenie ústavnorelevantnej intenzity, ktoré by činilo rozsudok krajského súdu ústavne\nneudržateľným a vyžadovalo by si zásah zo strany ústavného súdu do už právoplatne skončeného\nkonania a vykonaného rozsudku.\n\n7\n\n25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že vec sťažovateľa bola posúdená podľa účinnej\na právnej normy vyloženej ústavnokonformným spôsobom, a preto jeho ústavnej sťažnosti\nnevyhovel.\n26. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. marca 2022\n\nMiloš Maďar\npredseda senátu\n\n8", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "spoluvlastníctvo-bezpodielové spoluvlastníctvo manželov", "spoluvlastníctvo-vyporiadanie", "spoluvlastníctvo-bezpodielové spoluvlastníctvo manželov", "spoluvlastníctvo-vyporiadanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:75961a41-52c5-476b-a9bd-93198b86a71a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.94.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 94/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.94.2022.1"}, {"guid": "ussr:a57daa4a-f4ff-4f05-8365-ca1110271682", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.76.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2015 z 11. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-11", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.76.2015.1"}, {"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "6b7cdd6c-22c3-491d-91cc-92397c7e6e88:79bac285-5a03-4545-80b5-0d264295e76e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3", "spisova_znacka": "4Co/183/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/183/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3"}], "citovane_v": []}