{"guid": "ussr:c1d25fca-a54c-495b-873e-23a4cdf4bfae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.356.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2022 z 9. 11. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. novembra 2022, sp. zn. II. ÚS 356/2022, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.356.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2022-11-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35", "nazov": "čl. 35 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c1d25fca-a54c-495b-873e-23a4cdf4bfae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.356.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.356.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.356.2022.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 356/2022-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej\na sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, proti\nuzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 1 T 32/2020-233 z 10. februára 2022 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 1 T 32/2020-233 z 10. februára 2022\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 1 T 32/2020-233 z 10. februára 2022\nz r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. apríla 2022 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 a základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 32/2020-233\nz 10. februára 2022, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému\nsúdu.\n2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplýva nasledovný skutkový stav veci:\n3. Opatrením okresného súdu č. k. 3 Tp 103/2020 z 22. októbra 2020 bola sťažovateľka ako\nadvokátka ustanovená za obhajkyňu obvinenému\n(ďalej len „klient“), a to\n\nz dôvodu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (keďže klient bol\nvo výkone väzby v Košiciach). Klient bol trestne stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania podľa\n§ 360 ods. 1 a 2 písm. b) a za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.\n4. Sťažovateľka ako obhajkyňa obvineného vykonávala všetky úkony obhajoby substitučne\nprostredníctvom advokáta JUDr. Jána Slovinského, Štefánikovo námestie 13, Spišská Nová Ves\n(ďalej len „substitút“), ktorému na ten účel udelila substitučné splnomocnenie.\n5. Po právoplatnom skončení trestnej veci klienta sťažovateľka vyčíslila trovy povinnej obhajoby\npodaním z 29. marca 2021 doručeným okresnému súdu 30. marca 2021.\n6. Z podania vyplýva, že požadovala predovšetkým odmenu spolu s režijným paušálom za prevzatie\na prípravu obhajoby 27. októbra 2020 vrátane prvej porady s klientom 12. novembra 2020, za účasť\nna výsluchu svedka – poškodeného 19. novembra 2020, za poradu s klientom 25. novembra 2020,\nza účasť na výsluchu svedka 27. novembra 2020, za poradu s klientom 2. decembra 2020, za účasť\nna výsluchu klienta a preštudovanie spisu 4. decembra 2020, za poradu s klientom 22. decembra\n2020, za účasť na výsluchu klienta k trvaniu väzby 5. januára 2021, za písomnú sťažnosť klienta\nproti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 5. januára 2021, za poradu\ns klientom 5. februára 2021 a napokon za účasť na hlavnom pojednávaní 24. marca 2021.\n7. Ďalej požadovala náhradu hotových výdavkov v celkovej výške 312,91 eur, a to z dôvodu\ncestovného a náhrady za použitie vlastného motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves –\nKošice a späť 12. novembra 2020, 25. novembra 2020, 2. decembra 2020, 4. decembra 2020,\n22. decembra 2020 a 5. februára 2021. Uviedla k tomu, že náhrada za použitie vlastného\nmotorového vozidla je účtovaná na motorové vozidlo substitúta, ktorý sa reálne zúčastňoval\nvyšetrovacích úkonov, ako aj úkonov na súde.\n8. Napokon požadovala náhradu za stratu času v celkovej výške 639,72 eur, a to za čas strávený\nna ceste Spišská Nová Ves – Košice a späť 12. novembra 2020, 25. novembra 2020, 2. decembra\n2020, 4. decembra 2020, 22. decembra 2020 a 5. februára 2021.\n9. Sťažovateľka v závere ustálila výšku odmeny za právne služby na sumu 1 617,81 eur a 20 % daň\nz pridanej hodnoty 323,56 eur. Celkove teda požadovala uhradenie čiastky 1 941,37 eur.\n10. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu (ďalej len „vyšší súdny úradník“) č. k.\n1 T 32/2020-214 z 8. júla 2021 bola sťažovateľke priznaná odmena vo výške 595,08 eur.\n11. Podľa názoru vyššieho súdneho úradníka sťažovateľke bolo možné priznať odmenu za päť\núkonov právnych služieb a päť režijných paušálov (za výsluch svedka 19. novembra 2020,\nza výsluch svedka 27. novembra 2020, za výsluch klienta 4. decembra 2020, za výsluch klienta\nk trvaniu väzby 5. januára 2021 a za účasť na hlavnom pojednávaní 24. marca 2021). Ďalej bola\npriznaná náhrada za stratu času za cestu Spišská Nová Ves – Košice a späť 4. decembra 2020\nvo výške 106,20 eur. Celkove bola priznaná odmena spolu s režijným paušálom a náhradou\nza stratu času vo výške 495,90 eur. Spolu s daňou z pridanej hodnoty ide o úhrnnú čiastku\n595,08 eur.\n12. Naproti tomu sťažovateľke nebola priznaná predovšetkým odmena za prevzatie a prípravu\nobhajoby 27. októbra 2020 vrátane prvej porady s klientom 12. novembra 2020, lebo hoci\nsťažovateľka bola ustanovená za obhajkyňu 22. októbra 2020, k prvej porade s klientom došlo až\n\n2\n\n12. novembra 2020 a počas tejto doby nemožno konštatovať naplnenie účelu kumulatívnych\npodmienok pre priznanie úkonu právnej služby. Zrejmé je totiž len to, že k prevzatiu obhajoby\ndošlo doručením opatrenia okresného súdu sťažovateľke. Príprava obhajoby nie je nijako\npreukázaná, lebo vo vyšetrovacom spise nie je záznam o nazretí sťažovateľky do vyšetrovacieho\nspisu. Z toho možno usúdiť, že sťažovateľka nemohla naplniť účel prípravy na obhajobu. Následne\nprvá porada s klientom bola uskutočnená substitútom. Pre tieto dôvody nebolo možné tento úkon\nprávnej služby uznať. Ak totiž sťažovateľka nepreukázala prípravu obhajoby, tak ani nemohla\ninštruovať substitúta, aby konal v prospech klienta. V závere treba poukázať aj na skutočnosť, že\nprvú poradu s klientom mala uskutočniť sama sťažovateľka (nie teda poveriť jej uskutočnením\nsubstitúta). Nemožno ani predpokladať, že sťažovateľka mala od ustanovenia za obhajkyňu do prvej\nporady s klientom (v rozpätí 14 dní) kolíziu termínov. Rovnako z príloh predložených\nsťažovateľkou nie je zrejmé vyjadrenie klienta, či mu bola poskytnutá dostatočná právna pomoc,\nkeďže túto neposkytla sťažovateľka.\n13. Ďalej nebolo možné priznať odmenu za ďalšie porady s klientom 25. novembra 2020,\n2. decembra 2020, 22. decembra 2020 a 5. februára 2021. Je to tak preto, že sa týchto porád\nnezúčastnila sťažovateľka, ale substitút (v dňoch 25. novembra 2020 a 22. decembra 2020 sa ďalšej\nporady zúčastnila advokátska koncipientka substitúta). Jednotlivé porady s klientom neboli dané\npresným dátumom, resp. náhlou žiadosťou klienta o poradu, čo by mohlo vyvolať kolíziu termínov\nsťažovateľky. Bolo povinnosťou sťažovateľky ako ustanovenej obhajkyne chrániť záujmy klienta\na mala tieto porady naplánovať tak, aby sa ich mohla zúčastniť osobne. Na základe uvedených\nskutočností treba jednotlivé úkony považovať za nehospodárne, keďže sa ich z neznámych dôvodov\nnezúčastnila osobne sťažovateľka.\n14. Rovnako nebolo možné priznať odmenu za podanie sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí\nžiadosti klienta o prepustenie z väzby z 5. januára 2020. Túto sťažnosť nepodala za klienta\nsťažovateľka, ale substitút. V rámci trestného konania vznikajú trovy konania za jednotlivé úkony\nprávnej služby ustanovenému obhajcovi, a nie substitútovi. Keďže predmetné podanie nepripravila\nsťažovateľka ako ustanovená obhajkyňa, nemá ani nárok na odmenu za tento úkon právnej služby.\nNárok na odmenu vznikol substitútovi, avšak len vo vzťahu ku sťažovateľke.\n15. Za neakceptovateľné treba považovať aj sťažovateľkou uplatnené cestovné náklady vo výške\n312,91 eur. Náhrada za použitie motorového vozidla je účtovaná na motorové vozidlo substitúta,\nktorý sa reálne zúčastnil vyšetrovacích úkonov, ako aj úkonov na súde. Tieto cestovné náklady\nnebolo možné priznať, a to s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“).\nTento druh nákladov vzniká ustanovenému obhajcovi (nie substitútovi), pričom podľa § 20 a § 22\nAdvokátskeho poriadku má advokát poverený substitúciou nárok na náhradu hotových výdavkov\na na náhradu straty času voči poverujúcemu advokátovi, ktorý zodpovedá za riadne a včasné\nvyplatenie. Nebolo možné priznať cestovné náklady vzniknuté inému obhajcovi (substitútovi) ako\nustanovenému obhajcovi (sťažovateľke). Sťažovateľka neúčtovala náklady, aké by vznikli jej, keby\nsa úkonov zúčastnila ona.\n16. V rámci nepriznaných úkonov právnych služieb nebolo možné priznať ani k nim prislúchajúce\nrežijné paušály a náhradu za stratu času.\n\n3\n\n17. V závere treba dodať, že účelom poskytnutia práva na obhajobu je, aby sa ustanovený obhajca\nzúčastňoval procesných úkonov v záujme ochrany práv obvineného. V danom prípade však došlo\nk situácii, keď sťažovateľka ako ustanovená obhajkyňa opakovane poverila vykonaním procesných\núkonov substitúta. Dá sa porozumieť tomu, keď v ojedinelých prípadoch sa ustanovený obhajca pre\nkolíziu termínov nemôže zúčastniť určitého úkonu. V tejto veci to však vyzerá tak, ako by\nsťažovateľka mala kolíziu pri každom úkone vrátane takého, dátum ktorého si mohla sama určiť\n(ďalšie porady s klientom). Na základe uvedených dôvodov nebolo možné priznať odmenu\nza úkony právnej služby vykonané substitútom v tých prípadoch, keď ich mala a mohla vykonať\nsťažovateľka. Ustanovenému obhajcovi vzniká povinnosť zastupovať obvineného, ktorý má právo\nna priamy a osobný kontakt s obhajcom. V danom prípade klient nikdy v osobnom kontakte\nso sťažovateľkou nebol. Možno preto konštatovať, že pokiaľ sťažovateľka nebola prítomná\npri žiadnom úkone, nie je možné priznať odmenu substitútovi s výnimkou tých úkonov, dátum\nktorých bol daný orgánmi činnými v trestnom konaní.\n18. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľka doručila 15. júla 2021 okresnému súdu\nsťažnosť ako riadny opravný prostriedok.\n19. Sťažovateľka predovšetkým namietala, že hoci jej bola priznaná náhrada za stratu času za deň\n4. decembra 2020, náhrada cestovných nákladov podľa § 15 až § 17 advokátskej tarify jej za tento\ndeň bez akéhokoľvek odôvodnenia priznaná nebola.\n20. Pokiaľ nebola priznaná odmena za „prevzatie a prípravu obhajoby vrátane prvej porady\ns klientom“, je to v rozpore s advokátskou tarifou, podľa ktorej je tento úkon právnych služieb\nnaplnený kumulatívnym splnením prevzatia a prípravy obhajoby, teda doručením opatrenia\no ustanovení obhajcu z 22. októbra 2020 a vykonaním prvej porady s klientom 12. novembra 2020.\nOdôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemožno preto považovať za zákonné, keďže\nnemá oporu v právnych predpisoch.\n21. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o advokácii“) advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným\nadvokátom. Obhajoba bola teda poskytnutá riadnym a zákonným spôsobom, pričom klient vyjadril\nso substitučným zastúpením súhlas a jeho práva boli v celom rozsahu zachované. Obhajoba bola\nposkytnutá v súlade s ustanovením § 20 zákona o advokácii.\n22. V danom čase došlo k miernemu zhoršeniu zdravotného stavu sťažovateľky, o ktorom má\nokresný súd vedomosť zo svojej činnosti, čo jej však nebránilo vykonávať advokáciu.\n23. Je povinnosťou všeobecného súdu poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných\nsudcov (resp. senátov) toho istého súdu, pričom táto judikatúra sa musí zohľadniť bez ohľadu na to,\nči na ňu samotné strany poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou\nprístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon\nodôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu\n(nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017). V súlade s týmto nálezom\npoukazuje sťažovateľka na iné uznesenie okresného súdu o trovách konania vo veci sp. zn.\n2 T 29/2021, kde obhajkyni (sťažovateľke) bola za rovnakých okolností ako v tejto veci priznaná\nodmena v zmysle jej vyúčtovania. Ďalej poukazuje aj na skoršie uznesenia vyššieho súdneho\n\n4\n\núradníka (ktorý vydal v tejto veci uznesenie č. k. 1 T 32/2020-214 z 8. júla 2021) z obdobia, keď\npôsobil ešte v senáte 4 T (teda pred jeho zaradením do senátu 1 T).\n24. Z výzvy okresného súdu č. k. 1 T 32/2020 z 18. augusta 2021 doručenej sťažovateľke\n31. augusta 2021 vyplýva, že má v lehote 20 dní oznámiť, či namieta zaujatosť vyššieho súdneho\núradníka, a to vzhľadom na skutočnosť, že v podanej sťažnosti poukazovala na jeho\novplyvniteľnosť a predpojatosť voči jej osobe.\n25. Z ďalšej výzvy okresného súdu z 26. augusta 2021 doručenej sťažovateľke 22. septembra 2021\nvyplýva, že má v lehote 20 dní oznámiť, z akých dôvodov sa nezúčastnila žiadneho úkonu\nv predmetnom trestnom konaní, keďže je to dôležité pre rozhodnutie o priznaní trov obhajoby.\n26. Z odpovedí sťažovateľky zo 16. septembra 2021 a z 8. októbra 2021 (doručených okresnému\nsúdu 17. septembra 2021, resp. 11. októbra 2021) vyplýva jednak, že voči vyššiemu súdnemu\núradníkovi námietku zaujatosti nepodáva, ale tiež to, že na úkonoch trestného konania vo veci\nobhajoby klienta sa nezúčastnila zo zdravotných dôvodov (v čase úkonov trestného konania došlo\ntotiž k zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo negatívnym spôsobom ovplyvnilo jej schopnosť\npohybu).\n27. Z uznesenia samosudcu okresného súdu (ďalej len „samosudca“) č. k. 1 T 32/2020-233\nz 10. februára 2022 vyplýva, že ním bola podľa § 190 ods. 2 písm. c) a § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu vyššieho súdneho\núradníka z 8. júla 2021.\n28. Podľa názoru samosudcu nie sú žiadne pochybnosti o zákonnosti a správnosti vyšším súdnym\núradníkom priznaných odmien a náhrad za poskytovanie právnych služieb. Je potrebné v plnom\nrozsahu sa s uznesením vyššieho súdneho úradníka stotožniť.\n29. K namietanému nepriznaniu odmeny za prevzatie a prípravu obhajoby vrátane prvej porady\ns klientom treba jednak odkázať na obsiahle odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka, ale aj na to,\nže prvá porada sa má uskutočniť s ustanoveným obhajcom (inštitút substitúcie je prípustný len\nza mimoriadnych okolností).\n30. V súvislosti s cestovnými náhradami podľa § 15 a § 16 advokátskej tarify sa samosudca\nstotožnil s argumentáciou vyššieho súdneho úradníka v tom, že obhajcovi možno priznať iba tie\nnáklady, ktoré reálne vynaložil a ktoré znížili jeho majetkové hodnoty použitím vlastného osobného\nmotorového vozidla. V danom prípade však prílohou faktúry predloženej sťažovateľkou bolo\nosvedčenie o motorovom vozidle inej osoby než ustanovenej obhajkyne (sťažovateľky).\n31. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 356/2022-13 z 12. júla 2022 bola ústavná sťažnosť\nprijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n32. Vzhľadom na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o advokácii sťažovateľka trvá na tom, že\nobhajoba bola klientovi poskytnutá riadnym a zákonným spôsobom, klient vyjadril so substitučným\nzastúpením, ako aj s osobou substitúta súhlas, pričom kvalitu substitučne poskytnutých právnych\nslužieb nikdy nenamietal. Jeho práva boli v celom rozsahu zachované. Výklad ustanovení § 15, § 20\n5\n\na § 22 Advokátskeho poriadku v odôvodnení uznesenia vyššieho súdneho úradníka z 8. júla 2021\nnezodpovedá základným výkladovým pravidlám a je pre sťažovateľku nezrozumiteľný, keďže\nuvedené ustanovenia sa vzťahujú na vzájomné dohody a usporiadanie vzťahov medzi substituentom\na substitútom. V danej súvislosti je tiež podstatné, že sťažovateľka je advokátkou s dlhoročnou\npraxou a nikdy nečelila disciplinárnemu, ale ani súdnemu konaniu, v ktorom by klienti požadovali\nnáhradu škody za nekvalitné služby, resp. za zanedbanie povinností advokáta. Žiaľ v danom čase\ndošlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, o čom má konajúci okresný súd vedomosť zo svojej\nčinnosti, ako aj z písomného oznámenia sťažovateľky. Sťažovateľka v dôsledku postihnutia\npohybového systému môže chodiť iba s veľkými ťažkosťami a za použitia zdravotných pomôcok.\nZ tohto dôvodu využila zákonom o advokácii danú možnosť poveriť vykonaním úkonov\nvyžadujúcich mobilitu substitúta, a to so súhlasom klienta. Stalo sa tak aj z dôvodu, že nie všetky\ninštitúcie sú v súčasnosti vybavené bezbariérovým prístupom.\n33. Z rozhodovacej praxe všeobecných súdov je známe, že bežne priznávajú zákonnú odmenu\nustanoveným obhajcom aj v prípade, ak úkony vykonal poverený substitút. Z uznesenia okresného\nsúdu o trovách konania č. k. 2 T 29/2021 z 11. júna 2021 vyplýva, že okresný súd priznal\nsťažovateľke ako obhajkyni v inej veci odmenu za rovnakých okolností v zmysle jej vyúčtovania.\nTreba tiež poukázať na uznesenia o trovách konania, ktoré vydal vyšší súdny úradník v čase, keď\nešte pôsobil v senáte 4 T (teda pred jeho zaradením do senátu 1 T). Sťažovateľka je preto\npresvedčená, že má legitímne právo očakávať aj v tejto veci predvídateľné rozhodnutie.\n34. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo podnikať. Sťažovateľka riadne vykonáva povolanie\nadvokátky na základe licencie vydanej Slovenskou advokátskou komorou. V zmysle Advokátskeho\nporiadku je povinná za splnenia predpísaných podmienok uhradiť substitútovi substitučné, a preto\nnechápe diskriminačný postoj okresného súdu, ktorý jej protiústavne bráni v podnikaní, keďže jej\nza riadne poskytnuté právne služby nepriznal právom uplatnené nároky. Preto výklad okresného\nsúdu, podľa ktorého iba ustanovený obhajca má právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov,\nje neprípustný. Ak by sa pripustil ako správny záver, podľa ktorého substitučné splnomocnenie\nudelené sťažovateľkou ako ustanovenou obhajkyňou inému advokátovi neobstojí, potom vzniká\notázka, ako treba posudzovať celé právoplatne skončené konanie. Nikoho nemožno diskriminovať\npre jeho zdravotný stav. Napriek tomu okresný súd utvrdil sťažovateľku v tom, že ju možno\nz dôvodu jej zdravotného stavu diskriminovať ako advokátku.\nIII.\nVyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky\n35. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu č. k. 1 SprV/238/2022 z 8. augusta 2022 doručeného\nústavnému súdu 12. augusta 2022 vyplýva, že sa s obsahom podanej ústavnej sťažnosti\nnestotožňuje, a to najmä vo vzťahu k tvrdeniu, že v konaní okresného súdu a v jeho uznesení došlo\nk porušeniu práva sťažovateľky ako advokátky na spravodlivé súdne konanie, resp. jej práva\nna slobodné podnikanie. Naopak, v plnej miere sa stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v uzneseniach\nvyššieho súdneho úradníka a samosudcu. Vzhľadom na to nebude opakovať argumenty uvádzané\nokresným súdom v odôvodneniach jeho uznesení.\n35.1. Osobitne poukazuje na to, že právo sťažovateľky ako obhajkyne na slobodné podnikanie\nv spojení so spravodlivým súdnym konaním nebolo porušené, pretože okresný súd jej nebránil\nvo výkone povolania, resp. činnosti ustanovenej obhajkyne. Ako je však zrejmé zo spisu,\n6\n\nsťažovateľka sa žiadneho úkonu právnej pomoci nezúčastnila a obhajobu klienta osobne\nnezabezpečovala v rozpore s ustanovením § 41 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého je\nustanovený obhajca povinný obhajobu bez meškania prijať. Predseda okresného súdu zároveň\nnespochybňuje právo obhajcu dať sa zastúpiť substitútom, ako to bolo aj v tomto konaní, avšak\nsťažovateľka bez ohľadu na dôvody neúčasti na úkonoch (zlý zdravotný stav) prakticky porušila\nprávo klienta ako obvineného na riadnu obhajobu uvedené v § 44 Trestného poriadku. Z povahy\ninštitútu substitúta vyplýva, že iba zastupuje v nevyhnutnej miere ustanoveného obhajcu, pokiaľ\ntomuto bráni vo výkone činnosti krátkodobá prekážka. Sťažovateľka (podľa lustrácie okresného\nsúdu) bola od 22. októbra 2020 do 22. júna 2022 celkom 15-krát ustanovená v rámci tzv. povinnej\nobhajoby, no ani v jednom prípade nevykonala osobne úkon právnej pomoci s klientom, keďže sa\nvôbec nezúčastnila na žiadnom úkone vyšetrovacieho orgánu alebo súdu a vždy sa dala zastúpiť\ninou advokátskou kanceláriou. Vyplýva z toho, že sťažovateľka požiadala o zápis do zoznamu\nadvokátov ex offo iba formálne, hoci od počiatku vedela, že nemôže a nebude riadne vykonávať\nobhajobu, a to v rozpore napríklad s ustanovením § 2, resp. § 5 ods. 2 Advokátskeho poriadku.\n35.2. V uvedenom smere predseda okresného súdu poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to napr. v rozhodnutí uverejnenom pod\nR 24/2008, podľa ktorého „ak u advokáta, ktorý bol v trestnom konaní ustanovený obvinenému\nza obhajcu, vznikne akákoľvek prekážka, ktorá mu bráni vo vykonávaní advokácie, je tento povinný\ntúto skutočnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní, resp. súdu a rovnako aj obvinenému.\nV tejto situácii nie je možné, aby takýto advokát ustanovil za svojho zástupcu iného advokáta podľa\n§ 17 ZoA, keďže práva a povinnosti v trestnom konaní u takéhoto advokáta vo vzťahu k obvinenému\nnevznikli na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb ale rozhodnutím príslušného sudcu.\nV tomto prípade obvinený má právo v primeranej lehote zvoliť si iného obhajcu a v prípade, že si\nho nezvolí, resp. mu ho nezvolí iná oprávnená osoba, ustanoví mu nového obhajcu príslušný\nsudca.“.\n35.3. Poukazuje ďalej aj na niektoré rozhodnutia disciplinárnych senátov Slovenskej advokátskej\nkomory, podľa ktorých osobné stretnutie a prejednanie veci s klientom je prvým predpokladom\nriadneho zastupovania klienta.\n35.4. V predmetnej veci bol klient vo väzbe, no sťažovateľka ani jednu návštevu u neho nevykonala\nosobne. Pokiaľ preto namieta nepriznanie odmeny za úkon „prevzatie a príprava obhajoby vrátane\nprvej porady s klientom“, je zrejmé, že poradu vôbec nevykonala, a to prakticky v priebehu celého\nkonania. Preto ju klient ani nemohol poveriť, aby sa dala zastupovať v konaní substitútom\n(bez ohľadu na to, že pri úkone klient súhlasil so substitučným zastúpením).\n35.5. Substitút podľa obsahu spisu prakticky sám viedol obhajobu, hoci to prislúcha štátom\nustanovenému obhajcovi. Takto napríklad predkladal písomné podania do spisu vo svojom mene,\npričom je zrejmé, že sám „sa zhostil“ úlohy ustanoveného obhajcu. Za týchto okolností okresný súd\nzákonne rozhodol o nepriznaní úkonov právnych služieb sťažovateľke ako ustanovenej obhajkyni.\n35.6. Skutočnosť, že práva sťažovateľky porušené neboli vyplýva aj z toho, že napriek už\nuvedeným zisteniam predsedu okresného súdu nebolo urobené opatrenie, resp. rozhodnutie, ktorým\nby bol napríklad ustanovený iný obhajca z dôvodu dlhodobého neplnenia povinností sťažovateľkou,\nako to predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 Trestného poriadku.\n\n7\n\n36. Z repliky sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 22. augusta 2022 vyplýva, že predseda\nokresného súdu v podstate len opakuje argumenty prevzaté z odôvodnenia uznesenia sudcu\nokresného súdu.\n36.1. Okresný súd si svojvoľne a bez opory v zákone vykladá ustanovenia Advokátskeho poriadku\na Trestného poriadku, ako aj inštitút substitúta. Sťažovateľka opakuje, že svoje povinnosti\nustanoveného advokáta si riadne plnila a nikdy neboli žiadne sťažnosti klientov, že by ich\nzanedbala. Okresný súd sa napriek tomu snaží vyvolať dojem, že tomu tak nie je a že si svoje\npovinnosti riadne neplnila len preto, že nemala osobný kontakt s klientom, čo však v dobe\nvyspelých technológií a trendu elektronickej komunikácie treba považovať minimálne\nza prekvapivý názor. Sťažovateľka ako ustanovená advokátka totiž poskytuje všetky potrebné\núkony právnej služby v písomnej forme a substitúta jednoznačne inštruuje v súlade s ňou\npripravenou koncepciou obhajoby.\n36.2. Judikatúra najvyššieho súdu a rozhodnutia disciplinárnych senátov Slovenskej advokátskej\nkomory, na ktoré predseda okresného súdu poukazuje, sa na prípad sťažovateľky absolútne\nnevzťahujú. Sťažovateľke ako ustanovenej obhajkyni totiž nevznikla taká prekážka, ktorá by jej\nbránila vo vykonávaní advokácie, pretože svoju advokátsku prax riadne vykonáva, v dôsledku čoho\nnemala dôvod oznamovať niečo okresnému súdu alebo klientovi. Samotná skutočnosť, že pre\npohybové postihnutie v súvislosti s určitými úkonmi (napr. návšteva klienta vo väzbe, účasť\nna hlavnom pojednávaní) dá poverenie substitútovi, s ktorým klient výslovne súhlasí, neznamená,\nže nemôže vykonávať advokátsku činnosť. Uvádzané rozhodnutia disciplinárnych senátov sa týkali\nprípadov, v ktorých advokát klienta nekontaktoval a neurobil prvotné úkony, čo v prípade\nsťažovateľky nezodpovedá skutočnosti, keďže klienta okamžite kontaktovala a za jeho súhlasu\nsa osobné stretnutie uskutočnilo prostredníctvom substitúta. Predseda okresného súdu sa snaží\npodsunúť ústavnému súdu dojem, že prvotné úkony obhajoby neboli splnené, klient nebol\nkontaktovaný, nezisťovalo sa jeho stanovisko a niektoré úkony (ako je žiadosť o prepustenie\nz väzby) boli zanedbané, čo však nie je pravda a ide o priam zarážajúcu argumentáciu.\n36.3. Sťažovateľka vôbec nerozumie prístupu okresného súdu k jej osobe, považuje ho\nza diskriminačný len pre jej zdravotný stav, ba vyvoláva v nej až podozrenie z akejsi osobnej\naverzie voči nej.\n36.4. Nemožno pokladať za správny názor okresného súdu, podľa ktorého nemá právo byť\nustanovovaná za obhajcu podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku len preto, že jej pohyb je\nobmedzený a že využíva pri úkonoch právnej služby zákonnú možnosť poveriť (samozrejme,\nza súhlasu klienta) substitúta.\n36.5. Pre sťažovateľku je urážkou konštatovanie predsedu okresného súdu, podľa ktorého o zápis\ndo zoznamu advokátov ex offo požiadala len formálne, keďže vedela, že nemôže riadne vykonávať\nobhajobu. Trvá na tom, že obhajoba bola poskytnutá riadnym a zákonným spôsobom, klient vyjadril\nso substitučným zastúpením, ako aj s osobou substitúta súhlas a kvalitu ním poskytnutých služieb\nnikdy nenamietal. Práva klienta boli v celom rozsahu zachované a konštatovanie, podľa ktorého\nobhajoba nebola vykonávaná riadne, je iba subjektívnym názorom, ktorý nie je podložený\nrelevantnými skutočnosťami.\n\n8\n\n36.6. Za nehoráznu považuje sťažovateľka akúsi skrytú hrozbu uvedenú v závere vyjadrenia\npredsedu okresného súdu, podľa ktorej napriek predsedom okresného súdu zisteným skutočnostiam\nsa neurobili opatrenia podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku pre dlhodobé neplnenie povinností\nsťažovateľky ako ustanovenej obhajkyne. Toto konštatovanie predsedu okresného súdu je založené\nlen na jeho nezákonnom výklade a hrozba použitia ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného poriadku je\nneprijateľná a dotýka sa cti a dobrého mena sťažovateľky.\n36.7. Sťažovateľka napokon uvádza, že nemá námietky proti upusteniu od ústneho pojednávania.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n37. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto\nvšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade\nso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania\nna súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (obdobne\nII. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo\nna rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins\nc. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).\n38. Ústavný súd opakovane (z novšej judikatúry porov. napr. II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017)\npoukazuje na to, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania je zásadne výsadou\nvšeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého\npráva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom\nvýnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom\nz požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu\nspravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka\nkonania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania\nby mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel\nupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie\npríslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle\n(rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09,\nIV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016,\nII. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018, II. ÚS 566/2018).\n39. V súvislosti s pertraktovanou vecou je potrené upriamiť pozornosť (s prihliadnutím na písomné\nvyjadrenie predsedu súdu) i na to, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie\npodmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného\nporiadku). Právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a obhajovať sa sám a tiež\nprostredníctvom obhajcu je aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva základným\nprvkom práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Henri c. Taliansko\nz 18. októbra 2006). Ďalej na rozhodnutie III. disciplinárneho senátu SAK č. DS III. –\n3/09:3391/2008 z 20. októbra 2009, podľa ktorého advokát, ktorý ako súdom ustanovený obhajca\nklienta po prevzatí zastupovania klienta vo väzbe bezodkladne na účely prejednania spôsobu\nobhajoby nenavštívi ani ho iným spôsobom nekontaktuje, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia\n9\n\npodľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené\nv § 18 ods. 1 zákona o advokácii.\n40. Podľa § 16 ods. 1 zákona o advokácii advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť\niným advokátom.\n41. Podľa § 17 ods. 1 zákona o advokácii ak bráni advokátovi, ktorý vykonáva advokáciu\nsamostatne, vo vykonávaní advokácie akákoľvek prekážka a ak neurobí iné opatrenia na ochranu\npráv alebo záujmov svojho klienta, je povinný bezodkladne, najneskôr do jedného mesiaca odo dňa,\nkeď takáto prekážka vznikla, po dohode s iným advokátom ustanoviť ho za svojho zástupcu; o tom\nje povinný bezodkladne upovedomiť klienta. Ak advokát túto povinnosť nesplní, zástupcu určí\nkomora a podľa okolností prípadu určí aj výšku odmeny, ktorú je advokát povinný zástupcovi\nzaplatiť. Počas trvania prekážky na strane advokáta vykonáva zástupca v jeho mene práva\na povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov priamo súvisiacich s výkonom advokácie.\n42. Ústavný súd z metodologického hľadiska považuje v tomto prípade za účelné zaoberať sa najmä\nargumentáciou uvedenou v uznesení vyššieho súdneho úradníka č. k. 1 T 32/2020-214 z 8. júla\n2021, keďže tak samosudca v uznesení č. k. 1 T 32/2020-233 z 10. februára 2022, ktorým zamietol\nsťažnosť podanú sťažovateľkou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ako aj predseda\nokresného súdu vo vyjadrení k prijatej ústavnej sťažnosti na závery vyššieho súdneho úradníka\npoukázali ako na správne. Rozsah tohto prieskumu bude vymedzený námietkami, ktoré\nsťažovateľka uplatnila v ústavnej sťažnosti (pozri body 32 až 34).\n43. Ústavný súd konštatuje, že v otázke oprávnenia sťažovateľky dať sa v danom prípade\npri vykonávaní úkonov právnych služieb zastúpiť substitútom sa názory vyššieho súdneho úradníka\na samosudcu na jednej strane a predsedu okresného súdu na strane druhej zásadným spôsobom líšia.\nVo všeobecnej rovine všetci sú toho názoru, že ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o advokácii\nnemožno vykladať tak, že dáva ustanovenému obhajcovi úplnú voľnosť pri rozhodovaní o tom, či\nten-ktorý úkon právnej služby vykoná osobne alebo prostredníctvom substitúta. Všetci zastávajú\nstanovisko, podľa ktorého v zásade má úkony obhajoby vykonávať ustanovený obhajca a len\nvýnimočne (napr. v prípade kolízie termínov) sa môže dať zastúpiť substitútom. V konkrétnej\nrovine (teda z hľadiska posudzovaného prípadu) predseda okresného súdu s poukazom\nna judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie uverejnené pod R 24/2008) dospieva k názoru, podľa\nktorého sťažovateľka situáciu vyvolanú jej zdravotným stavom nemohla riešiť postupom podľa § 16\nods. 1 zákona o advokácii, pretože v danom prípade prichádzal do úvahy postup podľa § 17 ods. 1\nzákona o advokácii a vzhľadom na prekážku, ktorá jej bránila vo vykonávaní advokácie, mala túto\nskutočnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní, resp. súdu, ako aj klientovi, a nie ustanoviť\nza svojho zástupcu iného advokáta (pozri bod 35.2).\n44. Argumentácia, z ktorej vychádza predseda okresného súdu, je vo vzťahu k argumentácii\nvyššieho súdneho úradníka a samosudcu prioritná. Ak by totiž u sťažovateľky vznikla prekážka\nbrániaca jej vo výkone advokácie, potom by už nemalo význam polemizovať o tom, či v danom\nprípade bola substitučná obhajoba v zmysle § 16 ods. 1 zákona o advokácii namieste. Zrejmú\nprioritu by musela mať skutočnosť existencie prekážky brániacej vo výkone advokácie, ktorá by\nznamenala povinnosť postupovať podľa § 17 ods. 1 zákona o advokácii.\n\n10\n\n45. Kým predseda okresného súdu je toho názoru, že u sťažovateľky v dôsledku jej zdravotného\nstavu vznikla prekážka brániaca jej vo výkone advokácie, zatiaľ sťažovateľka tento záver predsedu\nokresného súdu jednoznačne popiera. Podľa nej totiž samotná skutočnosť, že pre pohybové\npostihnutie nemôže osobne vykonávať niektoré úkony právnej služby neznamená nemožnosť\nvykonávať advokátsku činnosť vôbec (pozri bod 36.2).\n46. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že daný prípad si vyžaduje jednoznačné\nvyriešenie otázky, či zdravotný stav sťažovateľky bol takého rázu, že jej výkon advokácie celkom\nznemožňoval alebo znemožňoval iba vykonávanie určitých úkonov (typov úkonov) právnej služby.\nZávery, ku ktorým v tejto súvislosti predseda okresného súdu dospel, sa neopierajú o dostatočné\ndôvody. V tejto súvislosti nie je bez významu ani skutočnosť, že hoci samosudca pred rozhodnutím\no sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka požiadal sťažovateľku o zdôvodnenie\npotreby substitučného vykonania celej obhajoby (keďže ide o okolnosť dôležitú pri rozhodovaní\no trovách obhajoby), a hoci sťažovateľka odôvodnenie poskytla, samosudca vo svojom uznesení\nna toto zdôvodnenie nijako neprihliadol a nevysporiadal sa s ním. Urobil tak až predseda okresného\nsúdu, argumentácia ktorého však nemôže nahradiť právny záver, ktorý prislúcha konajúcemu\nvyššiemu súdnemu úradníkovi, resp. samosudcovi (a to tým viac, že títo z pohľadu namietaného\npredsedom okresného súdu sa vecou vôbec nezaoberali).\n47. Riešenie otázky výkladu ustanovenia § 16 ods. 1 zákona o advokácii v súvislosti s rozsahom\noprávnenia ustanoveného obhajcu dať sa pri výkone obhajoby zastúpiť substitútom prichádza\nv danom prípade do úvahy iba vtedy, ak by sa v ďalšom dospelo k záveru, že u sťažovateľky nešlo\no prekážku brániacu jej vo výkone advokácie, a teda ani o postup podľa § 17 ods. 1 zákona\no advokácii.\n48. Pri riešení tejto otázky dochádza ku kolízii medzi doslovným znením ustanovenia § 16 ods. 1\nzákona o advokácii (ktoré presadzuje sťažovateľka) a výkladom vychádzajúcim zo zmyslu tohto\nustanovenia v súvislosti so zabezpečením náležitej kvality poskytovanej obhajoby (ako to\npresadzujú vyšší súdny úradník, samosudca, ale aj predseda okresného súdu).\n49. Z pohľadu ústavného súdu sa v uvedenej súvislosti vynára otázka, či sa má za konkrétnej\nsituácie uprednostniť právny názor okresného súdu, podľa ktorého sa má povinná obhajoba\nvykonávať prioritne ustanoveným obhajcom a iba výnimočne substitútom, alebo objektívna\nskutočnosť, že obhajoba klienta prebehla v celosti substitučne a jeho trestná vec bola právoplatne\nukončená napriek tomu, že obhajobu neposkytol ustanovený obhajca, ale substitút. Inými slovami,\nak sa pri rozhodovaní o trovách obhajoby uprednostní záver, že za niektoré úkony právnej služby\nsťažovateľke nepatrí odmena, pretože tieto boli bezdôvodne vykonané substitútom, potom to bude\nzároveň vlastne znamenať aj retrospektívny záver o tom, že právoplatne skončené trestné stíhanie\nklienta neprebehlo v súlade so zákonom. Je totiž celkom nepochybné, že orgány činné v trestnom\nkonaní o substitučnom zastúpení dobre vedeli, klient túto skutočnosť podľa všetkého nikdy\nnenamietal a ani v rámci súdneho konania vedúceho k právoplatnému odsúdeniu klienta sa na tento\nnedostatok nepochybne vyplývajúci zo spisu nevzal zreteľ, čo vedie k záveru o porušení\nobhajobných práv klienta.\n50. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnúť o vyslovení viny trestne stíhanej osoby a o uložení\ntrestu prislúcha všeobecnému súdu v konaní vo veci samej. Taký postup, ktorým pri následnom\nrozhodovaní o trovách obhajoby sa zákonnosť právoplatného odsúdenia z pohľadu dodržiavania\n11\n\nobhajobných práv výslovne spochybní nepriznaním odmeny za niektoré úkony právnej služby\nadvokáta s poukazom na to, že ich dal neoprávnene vykonať substitútovi (a to za situácie, keď\nvšeobecný súd o skutočnostiach vedúcich k záveru o neoprávnenosti substitúcie vedel),\nsa z pohľadu materiálneho právneho štátu javí ako neúnosný.\n51. Sťažovateľka ďalej namieta, že v iných prípadoch, v ktorých rovnako vystupovala ako\nobhajkyňa ex offo a úkony právnej služby realizoval za ňu substitút, bola jej odmena priznaná.\nJe preto presvedčená, že mala legitímne právo očakávať aj v tejto veci predvídateľné rozhodnutie\n(pozri bod 33).\n52. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ je tvrdenie sťažovateľky v súlade\nso skutočnosťou (pozri uznesenie okresného súdu o trovách konania č. k. 2 T 29/2021 z 11. júna\n2021), potom celkom nepochybne bolo povinnosťou okresného súdu vysvetliť, prečo (z akých\nkonkrétnych dôvodov) sa od skoršej praxe pri rozhodovaní o trovách obhajoby v obdobnej veci\nodchýlil. Opačný postup hrubo porušuje princíp právnej istoty, podľa ktorého v obdobných veciach\nby mali všeobecné súdy rozhodovať obdobne, lebo inak by bolo ich rozhodovanie nepredvídateľné\na znamenalo by porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.\n53. V ďalšom považuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa niektorými konkrétnymi spornými\núkonmi právnych služieb.\n54. Okresný súd nepriznal odmenu za štyri ďalšie porady s klientom vykonané substitútom, resp.\njeho koncipientkou, keďže tieto úkony sťažovateľka nevykonala osobne, hoci ich dátumy si\nobhajoba sama volila, čo vylučuje kolíziu termínov (pozri bod 13).\n55. Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že pokiaľ sa v ďalšom dospeje k záveru, že\nsťažovateľke bránila vo výkone advokácie prekážka, potom nemôžu byť pochybnosti o tom, že\nodmena za tieto úkony nebola priznaná právom. V opačnom prípade by však odmena priznaná byť\nmala. Zdravotné ťažkosti sťažovateľky sú takého rázu, že odôvodňovali substitučné vykonanie\ntýchto úkonov. Takýto záver nespochybňuje (skôr potvrdzuje), že obhajobné práva klienta neboli\nv právoplatne skončenom trestnom konaní porušené.\n56. Nebola priznaná ani odmena za spracovanie písomnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu\no zamietnutí žiadosti klienta o prepustenie z väzby z 5. januára 2020 z dôvodu, že tento opravný\nprostriedok podal substitút, hoci v rámci trestného konania vznikajú trovy za jednotlivé úkony\nprávnej služby ustanovenému obhajcovi, a nie substitútovi (pozri bod 14).\n57. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie predsedu okresného súdu k prijatej\nústavnej sťažnosti, podľa ktorého substitút predkladal písomné podania do spisu vo svojom mene\n(pozri bod 35.5). Na toto tvrdenie predsedu okresného súdu sťažovateľka v replike nijako\nnereagovala.\n58. Ak je tvrdenie predsedu okresného súdu v súlade so skutočnosťou, potom by sa na prvý pohľad\njavilo ako správne, že za spracovanie písomnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu\no zamietnutí žiadosti klienta o prepustenie z väzby z 5. januára 2020 nemohla byť sťažovateľke\npriznaná odmena. Mohlo by sa tak stať vtedy, keby substitút sťažnosť podal nie vo vlastnom mene,\nale v mene sťažovateľky ako substituentky. Ústavný súd považuje za rozhodujúce, ako bolo\nso sťažnosťou naložené. Ak jej nebolo vyhovené z dôvodu, že ju podala neoprávnená osoba\n(substitút vo vlastnom mene, ktorý ako taký obhajcom klienta nebol), potom by bolo zrejmé, že\n12\n\nodmena právom nebola priznaná. Ak však nadriadený súd považoval sťažnosť za podanú\noprávnenou osobou, potom vzhľadom na už spomínaný princíp materiálneho právneho štátu (pozri\nbod 50) odmena mala byť priznaná.\n59. Vyšší súdny úradník považoval za neakceptovateľné cestovné náklady vo výške 312,91 eur,\nkeďže náhrada za použitie motorového vozidla bola účtovaná na motorové vozidlo substitúta, ktorý\nsa reálne zúčastnil vyšetrovacích úkonov, ako aj úkonov na súde. Priznať by totiž bolo možné iba\ncestovné náklady vyúčtované na motorové vozidlo sťažovateľky (pozri bod 15), s čím súhlasil aj\nsamosudca (pozri bod 30).\n60. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať správnosť stanoviska vyššieho súdneho úradníka\na samosudcu, podľa ktorého vo vyúčtovaní cestovných nákladov mali figurovať popri dátach\ntýkajúcich sa motorového vozidla substitúta aj dáta motorového vozidla sťažovateľky, pretože\nz logiky veci naozaj vyplýva, že sťažovateľke z dôvodu náhrady cestovných nákladov bolo možné\npriznať najviac takú výšku náhrady, aká by vznikla pri použití jej motorového vozidla. Prichádzalo\nteda do úvahy priznať tieto náhrady vo výške, ako keby bolo použité motorové vozidlo\nsťažovateľky, avšak v sume neprevyšujúcej čiastku skutočných nákladov vzniknutých použitím\nmotorového vozidla substitúta. Ak by bola suma skutočných nákladov vzniknutých použitím\nmotorového vozidla substitúta oproti nákladom sťažovateľky nižšia, priznala by sa táto nižšia suma.\n61. Vychádzajúc zo všetkých uvádzaných skutočností a úvah dospel ústavný súd k záveru, že došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n62. Podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. a) a b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ústavný súd\nuznesenie okresného súdu č. k. 1 T 32/2020-233 z 10. februára 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude úlohou okresného súdu aplikovať právne závery\nústavného súdu na danú vec.\n63. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že zároveň došlo aj k porušeniu jej základného práva podnikať\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy (pozri bod 34).\n64. Podľa názoru predsedu okresného súdu právo sťažovateľky ako obhajkyne na slobodu\npodnikania nebolo porušené, pretože okresný súd jej nebránil vo výkone povolania, resp. v činnosti\nustanovenej obhajkyne. Napriek tomu sa sťažovateľka žiadneho úkonu právnej služby nezúčastnila\na obhajobu klienta osobne nezabezpečovala (pozri bod 35.1).\n65. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj\nprávo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n66. Sloboda podnikania zahŕňa aj právo zriadiť si a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.\nÚčelom ústavnej ochrany práva podnikať je umožniť každému za splnenia zákonných podmienok,\naby sa stal strojcom svojho životného šťastia v rozsahu voľby spôsobu, akým bude zabezpečovať\nprostriedky na svoju ekonomickú existenciu. Pomocou práva podnikať každý dostáva voľnú ruku\npre rozhodovanie, či zdroj obživy bude získavať „voľne“, svojimi znalosťami, zručnosťami,\ninvenciou, vlastnou ekonomickou aktivitou nezávislou od možností, príležitostí a pokynov\nod zamestnávateľa alebo či zdroj obživy bude získavať závislou činnosťou s pomocou (účasťou)\n\n13\n\nzamestnávateľa ako zamestnanec viazaný jeho rozhodnutiami a pokynmi (Drgonec: Ústava\nSlovenskej republiky, nakladateľstvo C.H. Beck, 2015, str. 770).\n67. Právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia.\nProstredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam,\nkde existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje\n(PL. ÚS 7/96 z 27. februára 1997).\n68. Podľa názoru ústavného súdu treba prisvedčiť predsedovi okresného súdu tvrdiacemu, že\nokresný súd sťažovateľke vo výkone povolania ako ustanovenej obhajkyni nebránil. Ani\nsťažovateľka netvrdí niečo iné, pretože jadro jej námietok smeruje proti nepriznaniu odmeny\nza časť vykonaných úkonov právnych služieb. Nenamieta teda, že by jej výkon obhajcovskej\nčinnosti bol zo strany okresného súdu obmedzovaný, či dokonca znemožnený. Jej námietky\nnaznačujú skôr možnosť porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, avšak\nporušenie tohto základného práva sťažovateľka nežiada vysloviť.\n69. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné dospieť k záveru, že k porušeniu základného\npráva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nedošlo, a preto ani nebolo možné\nústavnej sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. novembra 2022\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "trovy konania", "advokát, advokácia-odmena advokáta", "obhajoba, obhajca-ustanovený", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "trovy konania", "advokát, advokácia-odmena advokáta", "aplikácia právnych noriem", "výklad (interpretácia)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1T/32/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8bb5deb9-1d06-47ce-9a06-936d6d01007c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.566.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 566/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 566/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.566.2018.1"}, {"guid": "ussr:c1062b6d-4eb1-4cd0-8a6f-045828a67635", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.506.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.506.2018.1"}, {"guid": "ussr:f210e611-c8dd-45a3-a380-ddb2f7d4e35c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.494.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.494.2018.1"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:0913defc-b115-455e-8921-bec93ffe8777", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.383.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 383/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2017 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.383.2017.1"}, {"guid": "ussr:606fc829-884c-4dbc-9871-23bf374e1848", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.303.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 303/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.303.2017.1"}, {"guid": "ussr:8c807b44-9bde-4c71-90a4-b33829b8dec2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.681.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 681/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 681/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.681.2016.1"}, {"guid": "ussr:6cc6a83e-2c06-41c7-8c82-9f8f7ccf6abc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.357.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 357/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.357.2016.1"}, {"guid": "ussr:1fc1bba9-02ea-4b60-bd2d-bffc39f474de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.153.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.153.2016.1"}, {"guid": "ussr:b0920547-891e-4b33-96e3-7a3b86d9699a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 364/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 364/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b0920547-891e-4b33-96e3-7a3b86d9699a"}, {"guid": "ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353"}, {"guid": "ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6"}, {"guid": "ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 64/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42"}, {"guid": "ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 248/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 248/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:000a6266-aff8-4ee9-ab1e-8ad83f762f4b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.256.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 256/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.256.2023.2"}, {"guid": "ussr:e25b2a95-571a-4b64-80e1-66e80e34e5a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.629.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.629.2022.1"}]}