{"guid": "ussr:16947c4f-26bf-47d7-9818-4e88ee173198", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.201.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2021 z 29. 6. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. júna 2022, sp. zn. II. ÚS 201/2021, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.201.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2022-06-29", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/16947c4f-26bf-47d7-9818-4e88ee173198", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.201.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.201.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.201.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 201/2021-41\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej\na zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného spoločnosťou Viktória Hellenbart, advokátska kancelária\ns. r. o., M. Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Viktória\nHellenbart, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžk 33/2020\nz 19. novembra 2020 takto\nrozhodol:\n\n1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžk 33/2020 z 19. novembra 2020\nb o l i p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžk 33/2020 z 19. novembra 2020\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n576,12 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. marca 2021 domáha\nvyslovenia porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím\nvšeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje ústavnému súdu označené\nrozhodnutie všeobecného súdu zrušiť a vrátiť mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie a priznať mu\ntiež náhradu trov konania.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na základe personálneho\nrozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské\nriaditeľstvo Policajného zboru“) č. 473 z 18. novembra 2016 (ďalej len „personálny rozkaz“) podľa\n§ 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej\ninformačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) uvoľnený zo služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru. O odvolaní sťažovateľa, ktoré proti personálnemu rozkazu podal,\nrozhodol prezident Policajného zboru rozhodnutím sp. zn. KM-OLVS-5/2017/OPK zo 16. marca\n2017 (ďalej len „rozhodnutie prezidenta Policajného zboru“), ktorým odvolanie zamietol\na personálny rozkaz ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ napadol rozhodnutie prezidenta\nPolicajného zboru a personálny rozkaz riaditeľa krajského riaditeľstva Policajného zboru správnou\nžalobou adresovanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý ju\nrozsudkom č. k. 24 S 97/2019-89 z 11. júna 2020 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“) zamietol.\nO kasačnej sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom č. k. 5 Sžk 33/2020 z 19. novembra\n2020 (ďalej len „namietaný rozsudok“), ktorým ju ako nedôvodnú podľa § 461 Správneho súdneho\nporiadku zamietol.\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že sa so správnou žalobou obrátil na krajský súd na účel\npreskúmania zákonnosti postupu orgánov verejnej správy v administratívnom konaní, ktorého\nvýsledkom bolo uvoľnenie sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Podľa\nvyjadrenia sťažovateľa k jeho uvoľneniu zo služobného pomeru malo dôjsť na základe jeho\npísomnej žiadosti, vo vzťahu ku ktorej v administratívnom konaní namietal, že išlo o neplatný\nprávny úkon, pretože nemal úmysel takúto žiadosť podať, keďže nekonal slobodne, ale\npod nátlakom svojho nadriadeného, ktorý mu mal predložiť už vyplnenú žiadosť o uvoľnenie a túto\nsťažovateľ iba podpísal. Ďalej vysvetľuje, že súčasťou nátlakového konania zo strany jeho\nnadriadených malo byť aj konanie posudkového lekára žalovaného orgánu verejnej správy. Podľa\n\n2\n\nsťažovateľa posudkový lekár po tom, čo sťažovateľ ukončil na základe odporúčania ošetrujúceho\nlekára špecialistu svoju dlhšie trvajúcu práceneschopnosť, intervenoval u jeho obvodnej lekárky\na nariadil jej predĺžiť pokračovanie jeho práceneschopnosti. Následne si mal posudkový lekár\nsťažovateľa predvolať a informovať ho, že jeho zdravotný stav bude aj tak dôvodom na jeho\nuvoľnenie zo služobného pomeru, a preto bude preňho výhodnejšie, ak o uvoľnenie sám požiada,\nkeďže v opačnom prípade, ak by k uvoľneniu sťažovateľa zo služby došlo na základe posudkového\nkonania, uvádzal by sa v príslušnej dokumentácii aj dôvod uvoľnenia, čo by mohlo sťažovateľa\npodľa posudkového lekára znevýhodniť v jeho budúcej kariére. Sťažovateľ uvádza, že\ninkriminovaným zdravotným dôvodom mala byť depresívna epizóda, ktorú síce prekonal, avšak\npodľa ošetrujúceho lekára špecialistu bol jeho stav natoľko stabilizovaný, že ho tento lekár\npovažoval za schopného riadneho výkonu služby v Policajnom zbore. Ďalej sťažovateľ uvádza, že\npo tom, ako si uvedomil, do akej situácie bol nadriadenými „vmanévrovaný“, adresoval\nžalovanému orgánu verejnej správy podanie, v ktorom mu oznámil, že žiadosť o uvoľnenie\nzo služobného pomeru nepodal slobodne, a preto žiada, aby na ňu nebolo prihliadané. Dôvodí, že\ntoto podanie jeho nadriadení vyhodnotili ako späťvzatie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru\npodľa § 191 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. a následne mu prostredníctvom personálneho rozkazu,\nktorým bolo rozhodnuté o jeho uvoľnení zo služobného pomeru, bolo oznámené, že v zmysle\ncitovaného zákona je orgán verejnej správy povinný vždy žiadosti o uvoľnenie zo služobného\npomeru vyhovieť, pričom v zmysle relevantných ustanovení citovaného zákona už nemá možnosť\nrozhodnúť, či so späťvzatím súhlasí alebo nie. V sťažovateľovom prípade žalovaný orgán verejnej\nsprávy so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nesúhlasil, a preto personálnym\nrozkazom rozhodol o jeho uvoľnení zo služobného pomeru. Sťažovateľ dodáva, že na účel\nposúdenia uvedeného podania (späťvzatia žiadosti) bola jeho nadriadenými zvolaná porada,\nna ktorú nebol predvolaný, navyše sa domnieva, že sa predmetná porada reálne neuskutočnila.\n4. Sťažovateľ ústavný súd oboznamuje s obsahom prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý\nnepovažoval za preukázané žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť\nk záveru, že sťažovateľ podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru pod tlakom bezprávnej\nvyhrážky alebo že bol uvedený do omylu a podanie predmetnej žiadosti nebolo prejavom jeho\nslobodnej vôle. Ďalej poukazuje na to, že krajský súd vo svojom rozsudku uzavrel, že je plne\nv dispozičnej sfére žalovaného orgánu verejnej správy rozhodnúť podľa § 191 ods. 4 zákona\nč. 73/1998 Z. z., či so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie súhlasí alebo nie. Napokon uvádza, že\nkrajský súd vo svojom rozsudku konštatoval, že v žalobe sťažovateľ uviedol žalobné dôvody len\nveľmi všeobecne a takto vymedzeným dôvodom nemohol konajúci súd vyhovieť. Sťažovateľ\nargumentuje, že v uplatnenej kasačnej sťažnosti, ktorou napadol prvostupňový rozsudok krajského\nsúdu, oponoval, že v podanej správnej žalobe uviedol viacero konkrétnych skutkových okolností,\nktorými svoj žalobný návrh riadne odôvodnil, navyše ho krajský súd k uvedeným okolnostiam\nna pojednávaní aj vypočul, a preto považuje predmetné konštatovanie krajského súdu\nza nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Dôvodí, že v kasačnej sťažnosti podrobne prezentoval\nsvoje námietky k nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý bol podkladom na prvostupňový\nrozsudok krajského súdu. Na tomto mieste sťažovateľ konkretizuje a uvádza, že v kasačnej\nsťažnosti poukazoval na to, že závery prvostupňového rozsudku krajského súdu o tom, že zmienený\nposudkový lekár žalovaného orgánu verejnej správy mal právo rozhodovať o pokračovaní\n\n3\n\npráceneschopnosti sťažovateľa a prehodnocovať jeho zdravotný stav a vstupovať tak\ndo kompetencií obvodnej lekárky, nie sú správne, čo v kasačnej sťažnosti riadne odôvodnil, keď\nv podrobnostiach poukázal na to, aké má posudkový lekár zo zákona právomoci a že v jeho prípade\nposudkový lekár pri jednaní s ním konal nad rámec zákona a svojvoľne. Podľa jeho vyjadrenia mu\nnajvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku na tieto konkrétne námietky nedal žiadnu\nodpoveď. Podľa sťažovateľa pritom ide o námietky, ktorých posúdenie je podstatné pre rozhodnutie\no žalobe o preskúmanie zákonnosti postupu žalovaného orgánu verejnej správy. Argumentuje, že\nnajvyšší súd založil zamietnutie kasačnej sťažnosti okrem iného i na závere, podľa ktorého konanie\ndotknutého posudkového lekára, ktorý informoval sťažovateľa o postupe pri jeho ochorení\nupravenom v právnom predpise, nemá charakter bezprávnej vyhrážky, a teda toto nemohlo mať\nvplyv na platnosť sťažovateľovej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. Podľa sťažovateľa\ntakýto záver najvyššieho súdu by bolo možné akceptovať len vtedy, ak by bolo zrejmé, že sa\nkonajúci súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že by jeho zdravotný stav, ktorý by eventuálne\nmohol byť dôvodom na uvoľnenie zo služobného pomeru, musel byť zistený a konštatovaný\nv zákonom predpísanom konaní ako výsledok lekárskej posudkovej činnosti, k čomu v danom\nprípade nedošlo a takáto činnosť na posúdenie zdravotného stavu sťažovateľa sa ani nezačala\na pokiaľ by sa aj začala, nebol by výsledok založený len na individuálnom názore špecifikovaného\nposudkového lekára. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ dotknutý posudkový lekár bez toho, aby\nmal zákonom predpísaným spôsobom zistené závery o jeho zdravotnom stave, upozornil\nsťažovateľa na to, že môže byť zo služobného pomeru prepustený, takéto jeho konanie nemožno\npovažovať za regulárne informovanie, ale za zneužitie postavenia. Odporúčanie posudkového\nlekára ukončiť služobný pomer možno podľa sťažovateľa za takých okolností považovať\nza psychický nátlak. Je toho názoru, že podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru\nv takejto situácii nemožno hodnotiť ako slobodné jednanie, minimálne ide o konanie pod vplyvom\nzavádzajúcich a nepreukázaných informácií o jeho zdravotnom stave. Dôvodí, že najvyšší súd sa\ns týmito jeho námietkami vôbec nevysporiadal.\n5. Sťažovateľ v ďalšom bode ústavnej sťažnosti poukazuje na časť argumentácie kasačnej sťažnosti,\nv ktorej namietal, že skutočnosť, že žalovaný orgán verejnej správy rozhoduje o súhlase so\nspäťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sám, neznamená, že jeho postupu nemožno\nnič vytknúť, ako to konštatoval krajský súd. Podľa jeho názoru autonómia v rozhodovaní\nnelegitimizuje svojvôľu pri rozhodovaní orgánu verejnej správy a aj v takomto prípade mal\nsťažovateľ právo na odôvodnenie tohto rozhodnutia, a to aj v prípade, keď žalovaný orgán verejnej\nsprávy nemienil žiadosti vyhovieť. Najvyšší súd podľa jeho vyjadrenia reagoval na túto námietku\nlen čiastočne, a to konštatovaním, že orgán verejnej správy má právo zvoliť si vlastný postup\npri posudzovaní žiadosti podľa § 191 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. Sťažovateľ namieta, že aj\nv administratívnom konaní sa uplatňuje zásada zákonnosti, ako aj zásada, že štátny orgán môže\npostupovať len zákonom dovoleným spôsobom. Táto zásada podľa jeho názoru vylučuje akúkoľvek\nsvojvôľu pri rozhodovaní štátnych orgánov, pričom platí aj v prípade, ak mu zákon umožňuje\nsprávnu úvahu o určitej otázke, kde zvolenie vlastného postupu je limitované tým, že tento postup\nnemôže byť zjavne svojvoľný, sledujúci iný, než je zákonom predpokladaný cieľ, kde postup musí\nbyť adekvátnou reakciou na situáciu, pre riešenie ktorej bol zvolený. Sťažovateľ postup, ktorý\nžalovaný orgán verejnej správy zvolil, navyše za okolností, keď ho na poradu, kde sa podanie\n\n4\n\nsťažovateľa vyhodnocovalo, ani neprizval, považuje za postup, ktorý už na prvý pohľad nesledoval\nlegitímny cieľ, ktorým bolo riadne posúdenie a vyhodnotenie žiadosti sťažovateľa.\n6. Sťažovateľ v závere uzatvára svoju argumentáciu a uvádza, že namieta právne závery\nnajvyššieho súdu pri výklade slobody vôle sťažovateľa, ktoré považuje za ústavne neudržateľné.\nPodľa jeho názoru podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť jednoznačne\na výlučne osobným rozhodnutím príslušníka Policajného zboru, ktoré nemôže byť nijakým\nspôsobom vynucované ani podnecované zo strany služobného úradu, pričom pokiaľ služobný úrad\nsťažovateľa na podanie žiadosti akokoľvek nabádal, navyše s poukazovaním na zatiaľ nepreukázané\na nejestvujúce dôvody na ukončenie jeho služobného pomeru, nemožno hovoriť o slobodnom\nrozhodovaní. Tento záver podľa sťažovateľa platí o to viac, ak nabádajúcim je strana, ktorá je\nv zmluvnom vzťahu jednoznačne v pozícii silnejšieho a dominantného partnera.\n7. V označenom postupe najvyššieho súdu, ktorého výsledkom je namietaný rozsudok, vidí\nsťažovateľ porušenie svojich označených práv.\n\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\n8. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 201/2021-15 z 21. apríla 2021 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa v celom rozsahu na ďalšie konanie. V súvislosti s vecným prerokovaním ústavnej\nsťažnosti 11. mája 2021 vyzval ústavný súd predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie sa k vecnej\nstránke ústavnej sťažnosti. Ústavný súd v súlade s § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie\nupovedomil o ústavnej sťažnosti aj zúčastnenú osobu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo vnútra“) ako žalovaného v základnom konaní vedenom vo veci sťažovateľa\npred všeobecnými súdmi a poskytol mu možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.\n\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n9. Na výzvu ústavného súdu reagovala podpredsedníčka najvyššieho súdu podaním č. KP 3/2021245 z 18. mája 2021, v ktorom odkázala na stanovisko predsedu príslušného senátu. V uvedenom\nstanovisku najvyšší súd dôvodil, že v dotknutom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nriešil senát otázku, či bol postup nadriadeného, resp. žalovaného vo vzťahu k neakceptovaniu\nspäťvzatia žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru v súlade so zákonom č. 73/1998 Z. z.\nV nadväznosti na to poukázal na relevantné ustanovenia citovaného zákona, a to na ustanovenia\n§ 191 upravujúce postup pri žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, kde zdôraznil, že § 191\nods. 1 upravuje povinnosť príslušného orgánu uvoľniť zo služobného pomeru policajta, ak o to\npožiada, pričom § 191 ods. 4 citovaného zákona zakotvuje možnosť správnej úvahy príslušného\norgánu vo vzťahu k rozhodnutiu o tom, či bude akceptovať, resp. súhlasiť so späťvzatím žiadosti\no uvoľnenie. V prejednávanej veci išlo podľa vyjadrenia najvyššieho súdu o zákonom povolenú\n\n5\n\nsprávnu úvahu, ktorej výsledkom bol nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného\npomeru, kde podľa mienky najvyššieho súdu táto správna úvaha s prihliadnutím na obsah spisového\nmateriálu nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ako na relevantné časti spisového\nmateriálu odkázal najvyšší súd na zápisnicu z pracovného stretnutia zo 6. decembra 2016, z ktorej\nje zrejmé, že riaditeľ krajského riaditeľstva Policajného zboru si na účel náležitého posúdenia\nžiadosti sťažovateľa o späťvzatie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru zadovážil podklady\nv podobe vyjadrení subjektov zúčastnených na tejto porade. Najvyšší súd uzavrel, že nezistil rozpor\nso zákonom ani ústavnú nekonformnosť vykonanej správnej úvahy žalovaného, keďže nesúhlas\nso späťvzatím žiadosti o uvoľnenie má autonómny charakter a nie je závislý na okolnostiach\na dôvodoch, ktoré viedli k podaniu žiadosti o uvoľnenie. Podľa najvyššieho súdu možno situáciu\nsťažovateľa hodnotiť ako omyl v pohnútke, ktorý však z hľadiska súkromného práva nevyvoláva\nprávne následky neplatnosti právneho úkonu (žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru).\nNajvyšší súd v stanovisku napokon prezentoval aj svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci sťažovateľa.\n\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n10. Ministerstvo vnútra vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. mája 2021 dôvodilo,\nže vo veci uvoľnenia sťažovateľa zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného\nzboru bolo postupované v súlade s ustanoveniami § 191 zákona č. 73/1998 Z. z., keď prvostupňový\norgán verejnej správy posúdil žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru a rozhodol\no nej vydaním personálneho rozkazu. Služobný pomer bol teda ukončený zákonným spôsobom\nv zmysle § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ukladá nadriadenému povinnosť uvoľniť\npolicajta zo služobného pomeru, ak tento o to požiada, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia nie\nje zákonnou povinnosťou nadriadeného skúmať dôvody, ktoré viedli policajta k podaniu žiadosti\no uvoľnenie. V prípade sťažovateľa podľa ministerstva vnútra jediným dôvodom uvoľnenie\nsťažovateľa zo služobného pomeru bola jeho žiadosť a uplynutie lehoty, na ktorej sa sťažovateľ\ndohodol s nadriadeným. Ministerstvo vnútra argumentuje, že žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie\nzo služobného pomeru z 8. novembra 2016 nevykazovala atribúty nedostatku slobody vôle ani\nslobody a vážnosti jej prejavu, sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať, že by pri podaní uvedenej\nžiadosti konal neslobodne, pod nátlakom či z donútenia, neuviedol žiadnu bezprávnu vyhrážku,\nktorou by ho nadriadení nútili podať si žiadosť o uvoľnenie a ktorá by u neho vzbudzovala dôvodnú\nobavu z toho, čo mu v prípade nepodania si tejto žiadosti hrozí. Dôvodí, že slobodná a vážne\nmienená vôľa sťažovateľa ukončiť služobný pomer vyplýva z preukázaných skutočností, ktorými sú\ntie okolnosti, že sťažovateľ sa sám dostavil na pracovisko, aby požiadal nadriadeného o uvoľnenie\nzo služobného pomeru, pričom dobrovoľne sám zotrval na pracovisku minimálne jednu hodinu,\nkým nadriadený nezíska súhlas riaditeľa krajského riaditeľstva Policajného zboru k skráteniu\nzákonom stanovenej lehoty na uvoľnenie zo služobného pomeru, žiadosť sťažovateľ dobrovoľne\npodpísal a riadne doručil nadriadenému, pričom si jeden rovnopis ponechal.\nMinisterstvo vnútra v nadväznosti na uvedené tvrdenia predložilo svoju verziu skutkových\nokolností týkajúcich sa prípadu sťažovateľa a uviedlo, že sťažovateľ osobne požiadal 8. novembra\n2016 svojho nadriadeného o vytlačenie a vyplnenie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru,\nktorý mu vyhovel a v ten istý deň mu v dvoch výtlačkoch vyplnenú žiadosť odovzdal, po prečítaní\n6\n\na podpísaní ju sťažovateľ v jednom výtlačku odovzdal tomuto nadriadenému. Na základe takto\npodanej žiadosti bol 18. novembra 2016 vydaný personálny rozkaz, ktorým bol sťažovateľ\nzo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru uvoľnený k 31. decembru 2016, pričom tento\npersonálny rozkaz bol sťažovateľovi vyhlásený 6. decembra 2016. Sťažovateľ ešte predtým\n2. decembra 2016 adresoval krajskému riaditeľstvu Policajného zboru písomný podnet, v ktorom\nžiadal, aby sa na podanú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru neprihliadalo, keďže táto\nžiadosť nebola vyjadrením jeho slobodnej a vážne mienenej vôle (sťažovateľ v tomto podnete\ndôvodil obdobne ako v podanom odvolaní). V reakcii na uvedený písomný podnet sťažovateľa\nriaditeľ krajského riaditeľstva Policajného zboru požiadal osoby dotknuté v tomto podaní\no stretnutie a zaujatie stanoviska a keďže sťažovateľ uviedol svoje dôvody písomne v predmetnom\npodaní, nebola jeho prítomnosť na stretnutí potrebná. Na uvedenom stretnutí 6. decembra 2016 bolo\nprijaté zamietavé stanovisko k podnetu sťažovateľa. Ministerstvo vnútra ďalej odkázalo\nna vyjadrenie posudkového lekára oddelenia lekárskych posudkových činností odboru\nzdravotníctva, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu ministerstva vnútra,\nktorý uviedol, že ho koncom októbra 2016 telefonicky kontaktovala ošetrujúca lekárka sťažovateľa,\nktorému bola ukončená hospitalizácia a príslušný odborný lekár mu navrhol nástup do práce, z toho\ndôvodu teda ošetrujúca lekárka sťažovateľovu práceneschopnosť ukončila a keďže si nebola istá\nsvojím postupom, oslovila posudkového lekára a oboznámila ho so zdravotným stavom\nsťažovateľa. Na základe uvedeného kontaktoval posudkový lekár nadriadených sťažovateľa, aby\nsťažovateľa „nasmerovali“ späť k ošetrujúcej lekárke na účel pokračovania v práceneschopnosti\ns tým, že do práce nastúpi až po zhodnotení zdravotného stavu posudkovým lekárom. Na základe\nuvedeného si sťažovateľ dohodol stretnutie s posudkovým lekárom, ku ktorému sa dostavil\ns kompletnou zdravotnou dokumentáciou, po preštudovaní ktorej ho tento oboznámil, že mu jeho\nzdravotný stav neumožňuje zotrvať v služobnom pomere a bude musieť až do prepustenia\npokračovať v práceneschopnosti, keďže podľa relevantnej právnej úpravy zodpovedá jeho\nkonkrétna diagnóza zdravotnej klasifikácii, ktorá ho diskvalifikuje ako nespôsobilého pre výkon\nštátnej služby policajta.\n\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n11. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadril k stanovisku najvyššieho\nsúdu a zúčastnenej osoby podaním doručeným ústavnému súdu 26. júna 2021, pričom v ňom\nzotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a konštatoval, že najvyšší súd vo svojom stanovisku\nv podstate iba zopakoval odôvodnenie prezentované v samotnom namietanom rozsudku\na nepredložil v reakcii na sťažovateľom namietané porušenie práv žiadnu argumentáciu. Takisto\nuviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý hodnotí situáciu\nsťažovateľovho prípadu ako omyl v pohnútke, podľa mienky sťažovateľa totiž o omyle v pohnútke\nby bolo možné hovoriť vtedy, ak by chcel svojím konaním privodiť skončenie pracovného pomeru,\nale pomýlil by sa v dôvodoch, pre ktoré tak urobil, sťažovateľ však služobný pomer skončiť nechcel\na v ústavnej sťažnosti a takisto v podanej žalobe zdôraznil, že nekonal slobodne a pri rozhodovaní\nbol neadekvátnym spôsobom ovplyvňovaný zo strany nadriadeného a aj posudkového lekára.\nNa tieto námietky však všeobecné súdy pri prejednávaní žaloby sťažovateľa nereagovali.\nVo vzťahu k stanovisku zúčastnenej osoby sťažovateľ opätovne zdôraznil, že vyjadrenie\n\n7\n\nposudkového lekára, na ktoré sa zúčastnená osoba sama odvoláva, vlastne potvrdzuje pravdivosť\ntvrdení sťažovateľa, a to že hoci nedošlo k riadnemu preskúmaniu jeho zdravotného stavu, keďže\nlekárska posudková činnosť neprebehla a ani nezačala a jej výsledkom nemôže byť samostatný\nnázor dotknutého posudkového lekára, ale len názor celej komisie, posudkový lekár sťažovateľa\n„(dez)informoval“ o výsledku s cieľom naviesť ho na podanie žiadosti o ukončenie služobného\npomeru, lebo aj tak dôjde k jeho prepusteniu. Sťažovateľ takúto situáciu považuje za vyvíjanie\nnátlaku a nielen za obyčajné informovanie o skutočnostiach, ako sa to snaží interpretovať\nzúčastnená osoba. Je toho názoru, že zúčastnená osoba svojím vyjadrením opäť potvrdila, že\ndotknutý posudkový lekár aktívne zasahoval do dĺžky práceneschopnosti sťažovateľa napriek tomu,\nže nebol jeho ošetrujúcim lekárom a nepoznal jeho zdravotný stav ani prepúšťaciu správu, na čo\npodľa mienky sťažovateľa nemal oprávnenie a pokiaľ zúčastnená osoba tvrdí vo svojom stanovisku\nopak, jej výklad odporuje zákonu. Takáto nezákonná intervencia dotknutého posudkového lekára\nvoči sťažovateľovi pôsobila mocensky, agresívne a mala potenciál vyvolať v ňom pocit beznádeje\nplynúci z toho, že cez takúto silu sa nepresadí. Sťažovateľ argumentuje, že práceneschopnosť, ktorá\nmu bola pôvodne ošetrujúcou lekárkou ukončená a ktorá bola znovu predĺžená na základe zásahu\nposudkového lekára i napriek tomu, že sťažovateľ sa cítil zdravotne dobre a nemal predpísaný\nžiaden liečebný režim, bola vyvolaná zámerne, aby sa zabránilo jeho účasti na spomínanej porade\na celkovej prítomnosti na pracovisku až do termínu skončenia jeho pracovného pomeru. Uvádza, že\ndôrazne namieta spôsob, akým zúčastnená osoba interpretuje svoje zákonné povinnosti vyplývajúce\nzo zákona č. 73/1998 Z. z., keď uvádza, že nie je zákonnou povinnosťou nadriadeného skúmať\ndôvody, ktoré viedli policajta k podaniu žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. Podľa názoru\nsťažovateľa ak policajt doručí písomnú námietku, v ktorej uvedie závažné skutočnosti o tom, že bol\nk podaniu žiadosti donútený zo strany svojho nadriadeného, je zákonnou povinnosťou tieto\nskutočnosti prešetriť. Dodáva, že samotná skutočnosť, na ktorú poukazuje zúčastnená osoba, a to že\nsa sťažovateľ 8. novembra 2016 sám dostavil na pracovisko, nie je dôkazom o tom, že tam prišiel\nna účel podania žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, sťažovateľ uvádza, že sa v uvedený\ndeň dostavil, aby nastúpil do služby, avšak namiesto toho bol donútený podať inkriminovanú\nžiadosť. Je toho názoru, že konajúce súdy sa s týmito jeho námietkami o nezákonnosti postupu\nzo strany nadriadených sťažovateľa ani pri vykonávaní dokazovania a ani pri odôvodňovaní\nrozsudkov nevyrovnali, v čom vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces.\n12. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde vec prejednal a rozhodol bez nariadenia\nústneho pojednávania, keďže na základe obsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate namieta ústavnú neudržateľnosť právnych záverov\nnamietaného rozsudku najvyššieho súdu pri výklade slobody vôle sťažovateľa, ako aj pri výklade\n§ 191 zákona č. 73/1998 Z. z.\n\n8\n\n14. Ústavný súd hneď v úvode poukazuje na východiská svojej rozhodovacej činnosti, ktorými sa\nriadi pri posudzovaní námietok tzv. arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov a uvádza, že\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04). Takisto poukazuje aj na\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje a v zmysle ktorej ESĽP formuluje v rámci práva\nna spravodlivý proces požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia ako korelátu práva\núčastníka konania prednášať návrhy a argumenty, aby mu na nich bola poskytnutá relevantná\nodpoveď. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť\nposkytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van\nde Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994). Garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy zaväzujú konajúci\nsúd poskytnúť špecifickú odpoveď na argumenty majúce rozhodujúci význam pre výsledok\nrozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n15. Ústavný súd ozrejmuje, že arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu.\nPodľa doterajšej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je\nsvojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo\nmôže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu\nzákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané\nbez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej\ninterpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces.\nArbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak\nbyť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).\n16. Ústavný súd sa pre účely posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa podrobne oboznámil jednak\ns obsahom právnej úpravy aplikovanej vo veci sťažovateľa a tiež s obsahom odôvodnenia\nprvostupňového rozsudku krajského súdu a namietaného rozsudku najvyššieho súdu, a to v súlade\nso svojím ustáleným právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\nsúdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok. Uvedené závery\nzahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n17. 1. Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt musí byť uvoľnený zo služobného\npomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť písomná a doručená\nnadriadenému, inak je neplatná.\n\n9\n\nPodľa § 191 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. deň, v ktorom sa žiadosť o uvoľnenie zo služobného\npomeru doručí nadriadenému, sa považuje za deň doručenia žiadosti.\nPodľa § 191 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru podáva\npolicajt spravidla prostredníctvom bezprostredne nadriadeného tomu nadriadenému, ktorý je\noprávnený rozhodnúť o uvoľnení policajta zo služobného pomeru. Ak sa žiadosť o uvoľnenie\nzo služobného pomeru nepodáva na predpísanom tlačive, je policajt povinný na vyzvanie toto\ntlačivo vyplniť; žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru sa pripojí k vyplnenému predpísanému\ntlačivu.\nPodľa § 191 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. ak policajt písomne oznámi, že žiadosť o uvoľnenie\nzo služobného pomeru berie späť, skôr ako je o nej rozhodnuté, a príslušný nadriadený\nso späťvzatím tejto žiadosti súhlasí, konanie o uvoľnení sa tým bez ďalšieho opatrenia končí.\nPodľa § 191 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. súhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie\nzo služobného pomeru potvrdí nadriadený svojím podpisom na tejto žiadosti.\nPodľa § 191 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z. ak príslušný nadriadený so späťvzatím žiadosti\no uvoľnenie zo služobného pomeru nesúhlasí, bezodkladne to oznámi policajtovi.\nPodľa § 191 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. služobný pomer podľa odseku 1 sa skončí uplynutím\ndvoch kalendárnych mesiacov, ak sa policajt a nadriadený nedohodnú inak. Lehota pre skončenie\nslužobného pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení\nžiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nadriadenému.\nPodľa § 191 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením\noznámi nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti\no uvoľnenie zo služobného pomeru.\n17.2. Podľa § 222 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. lekárska posudková činnosť zahŕňa posudzovanie\na) zdravotnej spôsobilosti občana podľa § 14a,\nb) zdravotnej spôsobilosti policajta na ďalší výkon štátnej služby,\nc) lekárskych návrhov na preventívnu rehabilitáciu formou liečebno-preventívnej starostlivosti.\nPodľa § 222 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. zdravotná spôsobilosť sa na základe posúdenia\nzdravotného stavu určuje zdravotnou klasifikáciou takto:\na) zdravotná klasifikácia A – spôsobilý na výkon štátnej služby policajta,\nb) zdravotná klasifikácia C – spôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením,\nc) zdravotná klasifikácia D – nespôsobilý na výkon štátnej služby policajta.\nPodľa § 222 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. lekársku posudkovú činnosť vykonáva služobný\nposudkový lekár, služobný hlavný posudkový lekár a orgány lekárskej posudkovej činnosti.\nPodľa § 222 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. orgánmi lekárskej posudkovej činnosti sú lekárska\nkomisia a ústredná lekárska komisia. Orgány lekárskej posudkovej činnosti zriaďuje ministerstvo.\n\n10\n\nPodľa § 222 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. lekárska komisia vykonáva posudkovú činnosť podľa\nodseku 1 písm. b) a c).\nPodľa § 222 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z. ústredná lekárska komisia rozhoduje o odvolaní proti\nrozhodnutiu vydanému podľa odseku 1 písm. b).\nPodľa § 223 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. prieskumné konanie zamerané na posúdenie\nzdravotného stavu alebo zmeny zdravotného stavu policajta, pri ktorom sa určuje zdravotná\nspôsobilosť na ďalší výkon štátnej služby ustanovením zdravotnej klasifikácie a súvislosti choroby\nalebo úrazu s výkonom štátnej služby, vykonávajú príslušné lekárske komisie.\nPodľa § 223 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. ak je schopnosť policajta na výkon štátnej služby\nzo zdravotných dôvodov dlhodobo zmenená, určí mu príslušná lekárska komisia zdravotnú\nklasifikáciu a potrebné obmedzenie výkonu štátnej služby.\nPodľa § 223 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. ak sa policajtovi pri prieskumnom konaní zistila\nnespôsobilosť na ďalší výkon štátnej služby, môže policajt požiadať o posúdenie zdravotného stavu\nna účely sociálneho zabezpečenia alebo sociálneho poistenia.\n17.3. Podľa § 250 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. neplatný je právny úkon, ktorý nebol\nurobený slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne.\n17.4. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) Nariadenia ministerstva vnútra č. 139 z 19. októbra 2015\no lekárskej posudkovej činnosti v Policajnom zbore (ďalej len „nariadenie ministerstva vnútra\nč. 139“) toto nariadenie upravuje lekársku posudkovú činnosť vykonávanú u príslušníka\nPolicajného zboru (ďalej len ,,policajt“).\nPodľa čl. 2 ods. 2 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 lekársku posudkovú činnosť vykonáva\na) služobný posudkový lekár (ďalej len „posudkový lekár“),\nb) služobný hlavný posudkový lekár (ďalej len „hlavný posudkový lekár“),\nc) orgány lekárskej posudkovej činnosti.\nPodľa čl. 2 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 orgány lekárskej posudkovej činnosti sú\nustanovené osobitným predpisom, a to § 222 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. (lekárska komisia\na ústredná lekárska komisia).\nPodľa čl. 2 ods. 2 písm. a) nariadenia ministerstva vnútra č. 139 lekárska komisia ministerstva\nvnútra vykonáva prieskumné konanie zamerané na posúdenie zdravotného stavu alebo zmeny\nzdravotného stavu policajta, na rozhodovanie o jeho zdravotnej spôsobilosti na ďalší výkon štátnej\nslužby určením zdravotnej klasifikácie,\nPodľa čl. 3 ods. 1 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 na základe posúdenia zdravotného stavu\nobčana alebo policajta sa vykonáva určovanie zdravotnej klasifikácie podľa prílohy, ktorú tvorí\nzoznam chorôb a úrazov podľa diagnostických znakov, v súlade s desiatou revíziou medzinárodnej\nštatistickej klasifikácie chorôb a príbuzných zdravotných problémov. Príloha sa člení na stĺpce I až\nIII, v ktorých sú uvedené zdravotné klasifikácie zodpovedajúce jednotlivým chorobám a príbuzným\nzdravotným problémom podľa diagnostických znakov.\n11\n\nPodľa čl. 3 ods. 5 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 podľa stĺpca III sa posudzuje zdravotný stav\npolicajta.\nPodľa čl. 3 ods. 6 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 pri určení zdravotnej klasifikácie C –\nspôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením, posudkový lekár v Lekárskom\nvysvedčení alebo orgány lekárskej posudkovej činnosti v rozhodnutí súčasne uvedú obmedzenie\nvýkonu štátnej služby zodpovedajúce zdravotnému stavu občana alebo policajta, prípadne ďalšie\nodporúčania na ochranu jeho zdravia.\nPodľa čl. 3 ods. 7 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 ak je policajtovi v prieskumnom konaní\nurčená zdravotná klasifikácia D – nespôsobilý na výkon štátnej služby policajta, vystaví sa\npolicajtovi potvrdenie o dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz\n(ďalej len ,,dočasná neschopnosť služby“), pokiaľ už takéto potvrdenie nemá vystavené. Dočasná\nneschopnosť služby sa policajtovi skončí dňom skončenia jeho služobného pomeru, najneskôr však\nuplynutím doby uvedenej v osobitnom predpise (ďalej len „podporná doba“).\nPodľa čl. 5 ods. 1 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 na účely určenia zdravotnej spôsobilosti\npolicajta na ďalší výkon štátnej služby sa vykonáva prieskumné konanie.\nPodľa čl. 5 ods. 2 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 prieskumné konanie sa vykonáva na\na) návrh všeobecného lekára, s ktorým má policajt podpísanú dohodu o poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti (ďalej len „určený lekár“),\nb) návrh nadriadeného,\nc) žiadosť policajta.\nPodľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ministerstva vnútra č. 139 v prieskumnom konaní lekárska komisia\nministerstva posudzuje zdravotný stav policajta, určuje jeho zdravotnú spôsobilosť na ďalší výkon\nštátnej služby ustanovením zdravotnej klasifikácie podľa stĺpca III a zároveň stanovuje súvislosť\nchoroby alebo úrazu s výkonom štátnej služby.\nPodľa čl. 9 písm. a) nariadenia ministerstva vnútra č. 139 s posudkovým lekárom spolupracuje\npri výkone lekárskej posudkovej činnosti určený lekár, ktorý v rámci tejto spolupráce rozhoduje\no dočasnej neschopnosti služby policajta a s posudkovým lekárom prerokúva trvanie dočasnej\nneschopnosti služby, ak táto trvá dlhšie ako 21 dní, zároveň stanoví policajtovi dočasne\nneschopnému služby liečebný režim, ktorý zaznamená na potvrdení o dočasnej neschopnosti služby\na do zdravotnej dokumentácie policajta.\nV zmysle prílohy nariadenia ministerstva vnútra č. 139 afektívne poruchy označené kódom F30F39 v stĺpci III (posúdenie zdravotného stavu policajta):\n1. Sú pri trvalých alebo dlhotrvajúcich poruchách duševnej činnosti alebo trvalých následkoch,\npri plnom návrate normálnej duševnej činnosti, ale so zvyškovými prejavmi zo strany CNS, alebo\npri poruche jej funkcie kvalifikované zdravotnou klasifikáciou D, teda nespôsobilý na výkon štátnej\nslužby policajta.\n2. Sú pri úplnej úprave duševného stavu, po ústupe príznakov poruchy kvalifikované zdravotnou\nklasifikáciou C-D, teda spôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením – nespôsobilý\nna výkon štátnej služby policajta, a to s poznámkou, že zdravotná klasifikácia C v stĺpci III sa\n\n12\n\nuplatní len ak je policajt bez liečby, úprava duševného stavu je zistená psychiatrickým vyšetrením\na verifikovaná vyšetrením klinického psychológa.\n18. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah žalobných dôvodov\nprezentovaných sťažovateľom v podanej žalobe. Sťažovateľ v nej dôvodil, že na základe žiadosti,\nktorú mal podať 8. novembra 2016, bol personálnym rozkazom z 18. novembra 2016 uvoľnený\nzo služobného pomeru policajta k 31. decembru 2016, keď mu bol tento personálny rozkaz\noznámený 6. decembra 2016. Uviedol, že už 30. novembra 2016 namietal, že žiadosť o uvoľnenie\nzo služobného pomeru nepodal slobodne, ale pod nátlakom nadriadeného a na intervenciu\nposudkového lekára, a uviedol, že trvá na tom, aby jeho služobný pomer pokračoval. Nadriadený\nsťažovateľa mal na základe tejto námietky zvolať pracovné stretnutie, na ktoré sťažovateľa\nneprizval a na ktorom bolo rozhodnuté, že sa na žiadosť žalobcu o pokračovanie v služobnom\npomere neprihliadne. Sťažovateľ v žalobnej argumentácii namietal, že napadnuté rozhodnutie\nneobsahuje odôvodnenie, z akých dôvodov nebolo žalobcovej žiadosti o pokračovanie v služobnom\npomere vyhovené. Postup svojho nadriadeného a príslušného posudkového lekára podľa jeho\nnázoru zodpovedal zákonnému vymedzeniu psychického nátlaku, keď z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia žalovaného vyplýva, že mu tieto fakty boli známe, avšak ich interpretuje ako legitímny\npostup. Ozrejmil, že 27. októbra 2016 prijal sms – správu o tom, že môže nastúpiť do služby\nk 5. novembru 2016. Na základe odporúčania odborného lekára a žiadosti sťažovateľa ho jeho\nobvodná lekárka uznala práceschopným od 5. novembra 2016. Po tom, čo sťažovateľ odovzdal\n2. novembra 2016 nadriadenému na pracovisku oznámenie o ukončení práceneschopnosti, tento\ninicioval telefonát jeho obvodnej lekárke s tým, že jej bolo prikázané trvanie práceneschopnosti\nsťažovateľa. Sťažovateľ sa z iniciatívy nadriadeného následne 4. novembra 2016 stretol\ns posudkovým lekárom, ktorý ho informoval o tom, že jeho diagnóza ho diskvalifikuje\nzo spôsobilosti na výkon štátnej služby policajta. Sťažovateľ v žalobnej argumentácii poukázal\nna to, že žalovaný uznal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že to bol posudkový lekár, ktorý\nrozhodol o pokračovaní práceneschopnosti sťažovateľa a nemožnosti jej ukončenia, pričom\nv odôvodnení nesprávne argumentoval, že bol posudkový lekár k takémuto postupu oprávnený. Bol\nvšak toho názoru, že posudkový lekár nebol oprávnený nahrádzať závery obvodnej lekárky\na odborného lekára a rozhodovať o trvaní jeho práceneschopnosti, takýmto postupom prekročil\nsvoju právomoc a spoločne s nadriadeným sťažovateľa vytvorili naňho neprípustný psychický tlak.\nSťažovateľ namietal, že pokiaľ bol žalovaný presvedčený o závažnosti jeho zdravotného stavu,\nktorý ho robil nespôsobilým pre výkon služby policajta, mal iniciovať riadne vyšetrenie\nzdravotného stavu, nie ovplyvňovať obvodného lekára a určovať práceneschopnosť sťažovateľa.\nPodľa neho depresívna epizóda, keď bol prepustený z liečby v stabilizovanom stave a tiež\ndo služby, nie je automaticky dôvodom na to, aby bol vyhlásený za neschopného na výkon služby,\nako ho o tom zavádzal posudkový lekár. Ako dôkazy pripojil k žalobnej argumentácii potvrdenie\no dočasnej práceneschopnosti, z ktorého je zrejmé, že bolo na ňom dodatočne preškrtnuté\nukončenie práceneschopnosti, ďalej lekársku správu odborného lekára z 31. októbra 2016, z ktorej\nje zrejmé, že bol zdravotný stav sťažovateľa dobrý a bolo doporučené ukončenie práceneschopnosti,\na tiež lekársku správu obvodnej lekárky z 10. novembra 2016, v ktorej sa konštatuje, že\nna odporučenie posudkového lekára práceneschopnosť sťažovateľa pokračuje.\n\n13\n\nKrajský súd v odôvodnení prvostupňového rozsudku zhrnul, že sťažovateľ v podanej žalobe\nuplatnil dve skupiny konkretizovaných dôvodov, a to nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia\nsprávneho orgánu (rozhodnutia prezidenta Policajného zboru) pre chýbajúce odôvodnenie, z akých\ndôvodov nebolo vyhovené sťažovateľovej žiadosti o zotrvanie v služobnom pomere, a tiež\nnesprávne právne posúdenie, keď žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru nebola\nposúdená ako právny úkon, ktorému chýbala podstatná náležitosť, a to slobodná vôľa, v dôsledku\nčoho bol podľa sťažovateľa právny úkon neplatný.\nKrajský súd v prvom rade konštatoval, že námietka sťažovateľa o nezákonnosti napadnutého\nrozhodnutia pre chýbajúce dôvody je neopodstatnená, pretože predmetné rozhodnutie netrpí\nnedostatkom zákonom stanovených náležitostí odôvodnenia v zmysle § 241 zákona č. 73/1998 Z. z.\nPodľa vyjadrenia krajského súdu žalovaný (ministerstvo vnútra) v napadnutom rozhodnutí uviedol,\nže sa prvostupňový správny orgán zaoberal sťažovateľovou žiadosťou o anulovaní pôvodnej\nžiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, pričom nadriadený nesúhlasil s požiadavkou\nsťažovateľa, aby sa na túto žiadosť neprihliadalo, teda nesúhlasil ani s anulovaním a ani\nso späťvzatím, o čom sťažovateľa písomne informoval 6. decembra 2016. Podľa vyjadrenia\nkrajského súdu nebolo povinnosťou nadriadeného zdôvodňovať svoj nesúhlas so späťvzatím\nžiadosti sťažovateľa, keďže mu zákon takúto povinnosť neukladá. Podľa krajského súdu\nobsahovalo napadnuté rozhodnutie dostatočnú argumentáciu, v ktorej žalovaný vysvetlil\nsťažovateľovi, ako dospel k záveru, že predmetná žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bola\nplatným právnym úkonom.\nV druhom rade krajský súd argumentoval, že sťažovateľ v žalobe síce predostrel tvrdenie, že naňho\nnadriadený spolu s posudkovým lekárom vyvíjali nátlak, avšak nijako nezdôvodnil, v čom\nkonkrétne mal tento nátlak spočívať. V nadväznosti na to uviedol, že predmetom súdneho\nprieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Konanie sa\npodľa jeho vyjadrenia začalo podaním žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru\n8. novembra 2016, o ktorej sťažovateľ tvrdil, že bola neplatným právnym úkonom, a z tohto dôvodu\nsa krajský súd zaoberal aj posudzovaním okolností, za ktorých bola predmetná žiadosť podaná\na skutočnosťami, ktoré nastali pred začatím preskúmavaného konania. Na základe obsahu\nnapadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu vyvodil skutkové závery, že sa sťažovateľ\ndostavil s príslušnou zdravotnou dokumentáciou k posudkovému lekárovi, ktorý ho informoval, že\ndiagnóza sťažovateľa ho v zmysle interného právneho predpisu diskvalifikuje ako nespôsobilého na\nvýkon štátnej služby policajta, čo bude mať v jeho prípade za následok postup v zmysle § 222\nods. 1 písm. b), ods. 2 a ods. 3 zákona č. 73/1998, teda posúdenie jeho zdravotného stavu lekárskou\nkomisiou a uvoľnenie zo štátnej služby policajta vzhľadom na uvedenú diagnózu, čomu sa môže\nsťažovateľ vyhnúť podaním žiadosti o uvoľnenie. Podľa neho je posudkový lekár oprávnený\nk posudzovaniu zdravotného stavu policajta v zmysle citovaného zákona a tiež špecifikovaného\ninterného predpisu, pričom tak robí v spolupráci s obvodným lekárom policajta. Krajský súd bol tak\ntoho názoru, že postup dotknutého posudkového lekára mal oporu v právnej úprave, pričom to, že\nposudkový lekár informoval sťažovateľa o tom, že pri jeho diagnóze bude u neho iniciované\nprieskumné konanie a alternatívou preňho je podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru,\nnemožno považovať za nátlak, teda bezprávnu vyhrážku. Uzavrel, že bol postup žalovaného, ktorý\nposúdil žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru ako platný právny úkon, správny.\n\n14\n\n19. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku prezentoval skutkové závery totožné\nso závermi prvostupňového rozsudku krajského súdu. Ďalej odkázal na ustanovenia § 191 zákona\nč. 73/1998 Z. z. a interpretoval, že v prvom odseku je zakotvená povinnosť príslušného orgánu\nuvoľniť zo služobného pomeru policajta, ktorý o to požiada, v štvrtom odseku je prostredníctvom\nnormatívnej úpravy zakotvená možnosť správnej úvahy príslušného orgánu vo vzťahu\nk rozhodnutiu, či bude súhlasiť so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. Najvyšší súd v nadväznosti\nna to konštatoval, že ho obsah spisu, predovšetkým zápisnica z pracovného stretnutia\nzo 6. decembra 2016, z ktorej je zrejmé, že si riaditeľ krajského riaditeľstva na účel náležitého\nposúdenia žiadosti sťažovateľa o anulovanie, resp. späťvzatie žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie\nzo služobného pomeru, zabezpečil podklady v podobe vyjadrenia subjektov zúčastnených\nna predmetnej porade, presvedčili, že správna úvaha, výsledkom ktorej bol nesúhlas so späťvzatím,\nnebola svojvoľná a nevybočila z medzí ustanovených zákonom. K namietanej neprítomnosti\nsťažovateľa na tejto porade najvyšší súd dôvodil, že z § 191 ods. 4 citovaného zákona povinnosť\npríslušného orgánu predvolať sťažovateľa na takéto stretnutie nevyplýva, preto postup príslušného\norgánu nemožno považovať za nezákonný. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o absencii slobodnej\nvôle a s ňou spojenou neplatnosťou právneho úkonu najvyšší súd v podstate prevzal právny záver\na úvahy prvostupňového rozhodnutia, že sa sťažovateľovi nepodarilo hodnoverne preukázať\nexistenciu kvalifikovaného nátlaku na jeho osobu, keďže konanie posudkového lekára\npredstavovalo informovanie o zákonných alternatívach ďalšieho postupu vo veci jeho zdravotného\nstavu.\n20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom oboch rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj\ns obsahom príloh ústavnej sťažnosti sťažovateľa je toho názoru, že písomné podanie sťažovateľa\nv administratívnom konaní z 30. novembra 2016, ktoré sťažovateľ adresoval svojmu nadriadenému,\npredstavovalo vo svojej podstate námietku neplatnosti právneho úkonu – inkriminovanej žiadosti\no uvoľnenie zo služobného pomeru podanej 8. novembra 2016, kde sťažovateľ argumentoval\nnedostatkom slobodnej vôle pod vplyvom bezprávnej vyhrážky zo strany nadriadeného v súčinnosti\nso špecifikovaným posudkovým lekárom žalovaného správneho orgánu. Toto je právna otázka,\nktorá bola podstatná a ktorá mala byť v kontexte argumentácie sťažovateľa náležite zodpovedaná\nv administratívnom konaní v napadnutom rozhodnutí prezidenta Policajného zboru a následne aj\nv konaní pred všeobecnými súdmi.\n21. V odôvodnení prvostupňového rozsudku prezentoval krajský súd skutkový záver, ktorý sa stal\npodkladom na právny záver uvedeného rozsudku krajského súdu a tiež namietaného rozsudku\nnajvyššieho súdu, v ktorých oba všeobecné súdy konštatovali, že konanie posudkového lekára\nvlastne predstavovalo regulárne informovanie o zákonných alternatívach ďalšieho postupu vo veci\nzdravotného stavu sťažovateľa, ktoré nemožno považovať za neprípustný nátlak, teda bezprávnu\nvyhrážku. V konkrétnosti krajský súd predostrel skutkový záver, podľa ktorého sa sťažovateľ\ndostavil s príslušnou zdravotnou dokumentáciou k posudkovému lekárovi, ktorý ho informoval, že\ndiagnóza sťažovateľa v zmysle interného právneho predpisu diskvalifikuje ako nespôsobilého\nna výkon štátnej služby policajta, čo bude mať v jeho prípade za následok postup v zmysle § 222\nods. 1 písm. b), ods. 2 a ods. 3 zákona č. 73/1998, teda posúdenie jeho zdravotného stavu lekárskou\n\n15\n\nkomisiou a uvoľnenie zo štátnej služby policajta vzhľadom na uvedenú diagnózu, čomu sa môže\nsťažovateľ vyhnúť podaním žiadosti o uvoľnenie.\n22. Z právnej úpravy aplikovateľnej vo veci sťažovateľa, konkrétne z prílohy nariadenia\nministerstva vnútra č. 139 vyplýva, že pri afektívnych poruchách označených kódom F30 až F39\nv stĺpci III vzťahujúcom sa na posudzovanie zdravotného stavu policajta (u sťažovateľa v zmysle\n„Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti“ je jeho diagnóza označená kódom F33.8, teda\nspadá pod zmienené afektívne poruchy) sú prípady pri trvalých alebo dlhotrvajúcich poruchách\nduševnej činnosti alebo trvalých následkoch, pri plnom návrate normálnej duševnej činnosti, ale\nso zvyškovými prejavmi zo strany CNS alebo pri poruche jej funkcie kvalifikované zdravotnou\nklasifikáciou D, teda nespôsobilosťou na výkon štátnej služby policajta, avšak v prípadoch\npri úplnej úprave duševného stavu, po ústupe príznakov sú uvedené afektívne poruchy\nkvalifikované zdravotnou klasifikáciou C-D, teda spôsobilosťou na výkon štátnej služby policajta\ns obmedzením – nespôsobilosťou na výkon štátnej služby policajta, a to s poznámkou, že zdravotná\nklasifikácia C v stĺpci III sa uplatní, len ak je policajt bez liečby, úprava duševného stavu je zistená\npsychiatrickým vyšetrením a verifikovaná vyšetrením klinického psychológa.\n23. Z obsahu oboch rozsudkov vyplýva, že všeobecné súdy vyvodili čiastkový právny záver\no regulárnosti postupu posudkového lekára, ktorý mal podľa ich vyjadrenia sťažovateľa pravdivo\ninformovať o obsahu právnej úpravy vzťahujúcej sa na jeho ochorenie, bez toho, aby na obsah\ndotknutej internej právnej úpravy poukázali, analyzovali ju a konfrontovali ju so skutkovými\nokolnosťami týkajúcimi sa zdravotného stavu sťažovateľa vyplývajúcimi z relevantných dôkazov\n(dokumenty zaznamenávajúce zdravotný stav sťažovateľa). Z predchádzajúceho bodu odôvodnenia\ntohto nálezu je totiž na prvý pohľad zrejmé, že informácie o vplyve diagnózy sťažovateľa na jeho\nspôsobilosť k výkonu služby, ktoré posudkový lekár sťažovateľovi iniciatívne sprostredkoval, boli\noklieštené, nekomplexné, a teda nespoľahlivé a nekorektné.\n24. Ústavný súd poukazuje na to, že skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa tak, ako sú\nprezentované v jednotlivých rozhodnutiach, sú neprehliadnuteľné a zjavne signalizujú, že sa\nsťažovateľ, ktorý prekonal zložitejšie zdravotné obdobie, keď ho následne lekár špecialista síce\nuznal práceschopným, no napriek tomu sa ocitol na „nútenej“ dočasnej pracovnej neschopnosti\ns pocitom neistoty budúceho profesného života, nachádzal pod silným psychickým tlakom. Konanie\nposudkového lekára, ktorý síce bol v zmysle citovanej internej právnej úpravy [čl. 9 písm. a)\nnariadenia ministerstva vnútra č. 139] oprávnený prerokúvať so všeobecnou lekárkou sťažovateľa\ntrvanie jeho dočasnej služobnej neschopnosti, no napriek tomu, že nemal zákonnú kompetenciu\nustaľovať zdravotnú spôsobilosť sťažovateľa na ďalší výkon štátnej služby policajta, iniciatívne\nsprostredkoval sťažovateľovi oklieštené informácie ovplyvňujúce jeho rozhodovanie, vyznieva\nv okolnostiach prípadu sťažovateľa nátlakovo, neprofesionálne a netransparentne.\n25. Ústavný súd zdôrazňuje, že fakty každého prípadu sú jedinečné, a preto je potrebné vychádzať\nz individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Aj vtedy, ak sú špecifické okolnosti posudzovanej\nveci zložité alebo netypické, je konajúci súd povinný urobiť všetko pre spravodlivé vyriešenie veci.\n\n16\n\nSúčasťou práva na spravodlivý proces je nadväznosť medzi skutkovými zisteniami a prijatými\nprávnymi závermi. Nátlakové konanie nemôže súd v demokratickom právnom štáte aprobovať. Aj\nv prostredí silových zložiek má ochrana slobody vôle svoje miesto.\n26. Ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu nespĺňa atribúty ústavne\nakceptovateľného rozhodnutia súdu, pretože v ňom prijaté právne závery boli ustálené ústavne\nnekonformným spôsobom. V namietanom rozsudku najvyššieho súdu tak došlo k arbitrárnemu\nposúdeniu otázky neplatnosti právneho úkonu. V dôsledku toho neposkytuje odôvodnenie\nnamietaného rozsudku dostatok relevantných dôvodov na najvyšším súdom prijatý záver\no nedôvodnosti kasačnej sťažnosti sťažovateľa.\n27. Z uvedených dôvodov namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje základné právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n\nV.\nZrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie\n28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že\nprávoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označených práv\nsťažovateľa zaručených ústavou a dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia, v zmysle § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde namietaný rozsudok\nnajvyššieho súdu zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\n\nVI.\nTrovy konania\n29. Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli\nv súvislosti s jeho právnym zastúpením. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nvychádzal z obsahu súdneho spisu. Zároveň vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca\nhospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2020, ktorá bola 1 087 eur, keďže išlo o úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2021. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2021\nv zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 181,17 eur. Takto stanovená odmena spolu\ns režijným paušálom 10,87 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 192,04 eur za jeden úkon\nuskutočnený v roku 2021, za tri úkony právnych služieb (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie\nústavnej sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu) predstavuje sumu 576,12 eur.\nÚstavný súd teda priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 576,12 eur (bod 3\nvýroku rozhodnutia).\n\n17\n\n30. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového\nporiadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. júna 2022\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sťažnosť-kasačná", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "služobný pomer-policajta", "vôľa, prejav vôle-sloboda", "správne konanie-správne uváženie", "žaloba", "právny úkon-autonómia vôle strán", "sťažnosť-kasačná", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "žaloba", "správne konanie-správne uváženie", "služobný pomer-policajta"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Sžk/33/2020", "guid": "c28189fb-e155-4fe5-b917-9007acd5eb2f:dacb882d-a9e6-437f-a663-3eadbc10f017", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/03 z 29. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-29", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": []}