{"guid": "ussr:d9fc6ce6-4da1-4238-9725-1f623455028e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.158.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 158/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2022 z 13. 4. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. apríla 2022, sp. zn. II. ÚS 158/2022, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.158.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2022-04-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d9fc6ce6-4da1-4238-9725-1f623455028e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.158.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.158.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.158.2022.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 158/2022-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej\na zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AŠTARY, s. r. o.,\nMariánske námestie 29/6, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Adam Aštary, PhD.,\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 80/2019-270 zo 17. júna 2020 a uzneseniu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 194/2021 z 27. októbra 2021 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára 2022 domáha\nvyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 20 CoP 80/2019-270 zo 17. júna 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 2 Cdo 194/2021 z 27. októbra 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnutý\nrozsudok a napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Žiada tiež\no priznanie náhrady trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o úpravu\npráv a povinností rodičov k (v tom čase) maloletým deťom vedeného Okresným súdom Bratislava I\n(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 P 87/2017. Okresný súd rozsudkom č. k. 3 P 87/2017-219\nz 5. decembra 2018 rozhodol, že maloleté deti budú zverené do striedavej osobnej starostlivosti\nobidvoch rodičov, s tým, že matka bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti\n\nv bežnom kalendárnom týždni s výnimkou školských prázdnin a sviatkov, ktoré sú upravené\nosobitne, vždy od nedele v párnom kalendárnom týždni od 18.00 h nepretržite do nedele\nv nepárnom kalendárnom týždni do 18.00 h; otec bude zabezpečovať osobnú starostlivosť\no maloleté deti v bežnom kalendárnom týždni s výnimkou školských prázdnin a sviatkov, ktoré sú\nupravené osobitne, vždy od nedele v nepárnom kalendárnom týždni od 18.00 h nepretržite\ndo nedele v párnom kalendárnom týždni do 18.00 h; počas sviatkov a školských prázdnin bude\nosobnú starostlivosť o maloleté deti zabezpečovať matka takto: počas letných školských prázdnin\nkaždý rok od 1. 7. od 17.00 h do 15. 7. do 17.00 h a od 31. 7. od 17.00 h do 15. 08. do 17.00 h;\npočas vianočných školských prázdnin každý nepárny kalendárny rok od 23. 12. od 17.00 h\ndo 26. 12. do 17.00 h; počas sviatkov a školských prázdnin bude osobnú starostlivosť o maloleté\ndeti zabezpečovať otec takto: počas letných školských prázdnin každý rok od 15. 7. od 17.00 h\ndo 31. 7. do 17.00 h a od 15. 8. od 17.00 h do 31. 08. do 17.00 h; počas vianočných školských\nprázdnin každý párny kalendárny rok od 23. 12. od 17.00 h do 26. 12. do 17.00 h. Miestom\nodovzdania a prevzatia maloletých detí je bydlisko odovzdávajúceho rodiča (výrok I). Ďalej súd\nprvej inštancie rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia\n(výrok II); výživné okresný súd neurčil (výrok III); zmenil rozsudok okresného súdu\nč. k. 3 P 11/2012-251 z 15. marca 2013 v časti zverenia, úpravy styku a bežného výživného\n(výrok IV); žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok V).\n3. Po podaní odvolania zo strany otca maloletých krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil\nprvoinštančný rozsudok tak, že návrh matky na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov zamietol (výrok I); upravil styk matky s maloletými deťmi tak, že\nmatka je oprávnená stretávať sa s nimi vždy od nedele v párnom kalendárnom týždni od 18.00 h\nnepretržite do nedele v nepárnom kalendárnom týždni do 18.00 h, s výnimkou úpravy styku počas\nškolských prázdnin a sviatkov, ktorá je určená rozsudkom okresného súdu č. k. 3P/11/2012-251\nz 15. marca 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu v č. k. 11 CoP/276/2013-332 z 3. decembra\n2013 (výrok II); zmenil výrok rozsudku okresného súdu č. k. 3 P 11/2012-251 z 15. marca 2013\nvo výroku o úprave bežného styku matky s maloletými deťmi (výrok III); žiadnemu z účastníkov\nnepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (výrok IV).\n4. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky v časti, v ktorej boli\nnamietané vady zmätočnosti, ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj „CSP“) a v časti, v ktorej bolo namietané nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421\nods. 1 písm. b) CSP podľa § 447 písm. f) CSP ako „neodôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi“.\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n5. Podľa názoru sťažovateľky k zásahu do jej označených základných práv podľa ústavy a práva\npodľa dohovoru došlo tým, že\n\n2\n\na) krajský súd jej vec nesprávne právne posúdil a jeho závery sú neudržateľné, preto považuje\nnapadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny;\nb) krajský súd nerešpektoval pri svojom rozhodovaní relevantnú judikatúru Ústavného súdu Českej\nrepubliky, ale ani nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 361/2016 z 3. augusta 2017 týkajúci sa inštitútu\nstriedavej osobnej starostlivosti, a preto je potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu vyhodnotiť\nako svojvoľný a ústavne neudržateľný;\nc) krajský súd „priamo ignoroval“ výslovne prejavenú vôľu oboch maloletých detí byť zverené\ndo striedavej starostlivosti oboch rodičov, čo podľa názoru sťažovateľky predstavuje nielen\n„rozpor s ustanoveniami čl. 4 a čl. 6 základných princípov a § 38 Civilného mimosporového\nporiadku, ale je aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)...“;\nd) najvyšší súd sa vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v napadnutom uznesení nevysporiadal\nústavne akceptovateľným spôsobom s jej dovolacími námietkami, keďže ich „zúžil“ a hodnotil ako\nnámietky týkajúce sa nesprávneho zistenia skutkového stavu;\ne) najvyšší súd „nadmieru formalisticky“ v napadnutom uznesení vo vzťahu k námietke\nnevypočutia maloletých detí odvolacím súdom konštatuje „... je potrebné zdôrazniť, že z čl. 12\nDohovoru o právach dieťaťa, ako ani zo ZoR, či CMP, nevyplývajú v tomto smere pre dovolateľku\nžiadne práva, ide výlučne o práva dieťaťa, a preto aj prípadne porušenie citovaných ustanovení, či\ndohovoru (ktorým sa však dovolací súd nezaoberal), jej nemôže zakladať žiadnu ujmu, teda ani\nvadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP...“;\nf) najvyšší súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil vo vzťahu k namietanému opomenutiu\nodvolacieho súdu vyzvať účastníkov pred skončením odvolacieho pojednávania na prednes\nzáverečných rečí, keď bez bližšieho odôvodnenia dal prednosť jednému z dvoch možných výkladov\npríslušných ustanovení Civilného sporového poriadku;\ng) najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia „rezignoval“\nna svoju úlohu pri zjednocovaní judikatúry, pričom v napadnutom uznesení uviedol, že prakticky\nv rodinnoprávnej agende „sa teda ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho\nsúdu“. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutým uznesením jej bolo odopreté právo na prístup\nk dovolaciemu súdu, hoci na to splnila všetky zákonom stanovené predpoklady;\nh) dovolací súd bez vykonania dokazovania dopĺňal odôvodnenie napadnutého uznesenia\no skutkové zistenia, ktoré v rozsudku krajského súdu nie sú uvedené.\n\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n6. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4\na čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n\n3\n\nIII.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu:\n7. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je argumentácia sťažovateľky uplatnená\nv ústavnej sťažnosti založená na námietkach, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,\nnerešpektoval relevantnú judikatúru týkajúcu sa inštitútu striedavej osobnej starostlivosti,\nneprihliadal k výslovne prejavenej vôli maloletých detí, a preto je potrebné napadnutý rozsudok\nkrajského súdu vyhodnotiť ako svojvoľný, neodôvodnený a ústavne neudržateľný.\n8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je\nrozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou\nzaložená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc\nústavného súdu len subsidiárne.\n9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným\nprávam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá\nvšeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto\nsubsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.\nIV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ\nsa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu\ndostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\n10. V danom prípade mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok, ktorý jej zákon\nna ochranu jej základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nmohla podať dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu\nústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala\ndovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n11. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti preskúmal dovolanie\nsťažovateľky a zistil, že námietky v ňom uplatnené sa prekrývajú s argumentáciou sťažovateľky\nv ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.\n12. Dovolací súd po preskúmaní argumentácie sťažovateľky viažucej sa na prípustnosť dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP dovolanie v tejto časti odmietol ako neprípustné. V ďalšej časti dovolania\nnamietala sťažovateľka nesprávne právne posúdenie veci a jeho prípustnosť vyvodzovala z § 421\nods. 1 písm. b) CSP. Uznesením dovolacieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky i vo vzťahu\nk tomuto dovolaciemu dôvodu odmietnuté ako neprípustné s poukazom na § 447 písm. f) CSP,\nkeďže dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n13. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky vo vzťahu k namietanej vade\nzmätočnosti, ako i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vylučuje\n4\n\nprávomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená v tejto časti ústavnej sťažnosti je\ntotožná s argumentáciu uvedenou v dovolaní. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\n\nIII.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:\n14. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť\no veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní, v ktorých sa\n(popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj ďalšie, osobitné procesné podmienky\ndovolacieho konania.\n15. Ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že\notázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne\ndo výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného\nsúdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142\nods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pričom zistil, že sťažovateľka\nv dovolaní uplatnila oba dovolacie dôvody, teda podľa § 431 ods. 1 CSP, ktorý vymedzila vadou\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, a tiež dovolací dôvod nesprávneho právneho poúdenia veci\n(§ 432 ods. 1 CSP), pričom prípustnosť dovolania vyvodila z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n17. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dovolací súd dospel k záveru, že čo sa týka\ndôvodu podľa § 431 ods. 1 CSP, v zmysle uplatnenej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP je\ndovolanie neprípustné, pretože nezistil v konaní odvolacieho či prvoinštančného súdu namietanú\nvadu.\n18. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal\nústavne akceptovateľným spôsobom s jej dovolacími námietkami, keďže ich „zúžil“ a hodnotil ako\nnámietky týkajúce sa nesprávneho zistenia skutkového stavu, poukazuje ústavný súd na bod 9\nnapadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva rozsah dovolacieho prieskumu namietanej vady\nzmätočnosti: «... porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré (sťažovateľka) videla v nesprávnom\npostupe odvolacieho súdu na pojednávaní predovšetkým v súvislosti s ne/vykonaním „zopakovania\ndokazovania“, odňatím práva na záverečnú reč, neumožnením maloletým deťom, aby priamo pred\nodvolacím súdom vyjadrili svoj názor.»\n\n5\n\n19. V súvislosti s námietkou, že odvolací súd neumožnil maloletým deťom, aby priamo pred ním\nvyjadrili svoj názor, dovolací súd uvádza:\n„Niet sporu o tom, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo\nvšetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa\nalebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu\nmožnosť ovplyvniť určenie ich najlepšieho záujmu (viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna 2016,\nsp. zn. 5 Cdo 492/2015)... Je výlučne na zvážení konajúceho súdu, v akom rozsahu a akým\nspôsobom zabezpečí dieťaťu jeho právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 116 CMP tak, aby to\nzodpovedalo najlepšiemu záujmu dieťaťa... Vychádzajúc z obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že\nsúd prvej inštancie postupoval v súlade s § 116 CMP a vypočul maloletých za prítomnosti\nkolízneho opatrovníka a prokurátora bez prítomnosti rodičov, resp. ich právnych zástupcov (R\n34/2014, 7 Cdo 213/2017, 7 Cdo 27/2019). Postup odvolacieho súdu spočívajúci v rozhodnutí o\nodvolaní bez toho, aby opätovne vykonal dokazovanie výsluchom maloletých, keď disponoval podľa\nneho dostatočným podkladom pre rozhodnutie v podobe zápisnice z ich výsluchu okresným súdom,\nčo považoval aj za postačujúce pre zistenie skutočného stavu veci, nie je v rozpore so zákonom.\nV tomto smere dovolací súd nezistil zo strany súdov nižších inštancií porušenie procesných\npredpisov, ktoré by zasahovalo do práv dovolateľky. Napokon ani v záujme maloletého dieťaťa nie\nje jeho viacnásobné a nesystematické vypočúvanie, (pozri Kišová E.: Názor dieťaťa a právny rámec\nochrany jeho zisťovania, Bratislava, C. H. BECK, 2021, str. č. 69). Pre úplnosť najvyšší súd\nuvádza, že vzhľadom na to, že ide o mimosporové konanie, účelnosť vykonávaného dokazovania je\npotrebné posudzovať s ohľadom na záujem maloletých, ktorý sa sleduje mimosporovým konaním\na na potrebu rýchleho a spravodlivého rozhodnutia, o to viac, keď sa jedná o posúdenie toho, či je\npotrebné uskutočniť výsluch maloletých opätovne. Ne/vykonanie opakovaného výsluchu maloletých\nje vecou rozhodnutia odvolacieho súdu. Podstatné v danej veci je, že odvolací súd pri svojom\nrozhodovaní zohľadnil výpoveď maloletých v konaní pred súdom prvej inštancie (pozri bod 27.\nrozhodnutia odvolacieho súdu) a využil v ich najlepšom záujme (II. ÚS 662/2014) zápisnicu o ich\nvýsluchu, s ktorou bola mimo iného v zmysle obsahu dovolania, matka maloletých oboznámená.\nPodľa názoru dovolacieho súdu účel, resp. zmysel opätovne vypočuť maloleté sa v danom prípade\nvytráca aj s ohľadom na zložitosť právnej situácie, keď je nanajvýš otázna racionálna schopnosť\nmaloletých rozoznať rozdiel v zmene starostlivosti, ktorá je cieľom návrhu matky maloletých,\na taktiež schopnosť maloletých rozoznať reálny dopad takejto zmeny v starostlivosti o nich.\nUvedená námietka dovolateľky sa javí navyše ako účelová aj z dôvodu, že ne/vypočutie maloletých\nna odvolacom pojednávaní dňa 17. júna 2020 nenamietala ona sama, ani jej právna zástupkyňa.\nPokiaľ ide o tvrdenia dovolateľky, že samotným nevypočutím maloletých odvolacím súdom došlo\nk porušeniu Jej“ práv, je potrebné zdôrazniť, že z čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ako ani zo\nZoR, či CMP, nevyplývajú v tomto smere pre dovolateľku žiadne práva, ide výlučne o práva\ndieťaťa, a preto aj prípadne porušenie citovaných ustanovení, či dohovoru (ktorým sa však\ndovolací súd nezaoberal), jej nemôže zakladať žiadnu ujmu, teda ani vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f/ CSP.“\n20. Z citovanej časti odôvodnenia vyplýva, že dovolací súd sa podrobne a náležite vysporiadal\ns námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nevypočutia maloletých odvolacím súdom, svoje závery\nlogicky a zrozumiteľne odôvodnil s odvolaním sa na relevantnú judikatúru vyšších súdnych autorít,\n\n6\n\nako aj ustanovení medzinárodných zmlúv a príslušných právnych predpisov. Ústavný súd považuje\nvzhľadom na uvedené predmetnú námietku sťažovateľky za nedôvodnú.\n21. Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia v súvislosti\ns namietaným opomenutím odvolacieho súdu vyzvať účastníkov pred skončením odvolacieho\npojednávania na prednes záverečných rečí poukazuje ústavný súd na bod 21 napadnutého\nuznesenia, v ktorom dovolací súd predovšetkým odkazuje na zákonné ustanovenie § 182 CSP\nv spojení s § 156 až § 264 CSP, pričom cituje komentár: «... napriek zneniu § 378 ods. 1 CSP\no primeranom použití ustanovení o konaní pred súdom prvej inštancie na odvolacie konanie, sa\n§ 182 CSP na pojednávanie odvolacieho súdu neaplikuje. Odvolací súd sa v prípade pojednávania\nspravuje osobitným ustanovením § 385 ods. 2 CSP, podľa ktorého podá predseda alebo poverený\nčlen senátu na jeho začiatku správu o doterajšom priebehu konania, následne sa vyjadria strany\na iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy. Ak odvolací súd opakuje alebo dopĺňa dokazovanie\npodľa § 384 CSP, umožní stranám na záver pojednávania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu\na k právnej stránke veci (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,\nTomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. č. 678),“\npričom uvádza, že v právnej veci sťažovateľky „odvolací súd rozhodoval vo veci na pojednávaní\ndňa 17. júna 2020 okrem iných za prítomnosti otca maloletých, ako aj matky maloletých spolu\ns právnou zástupkyňou. Obsah úradného záznamu z pojednávania (č. 1. 267 a nasl. spisu) spolu\ns prepisom pojednávania (č. 1. 348 a nasl. spisu) na odvolacom súde nesvedčí o tom, že by súd\nnerešpektoval § 182 CSP, i keď formálny úkon zo strany súdu - výzva súdu na „záverečné reči“\nexpresis verbis (doslovne) v prepise z pojednávania obsiahnutý priamo nie je, avšak výzva na\nvyjadrenie bola voči účastníkom konania prezentovaná predsedníčkou pojednávajúceho senátu\n(č. 1. 361 spisu), pričom je potrebné poznamenať, že návrhy na doplnenie zápisnice, ani námietky\nproti jej zneniu matka maloletých, ani jej splnomocnená zástupkyňa nevzniesli, pričom uvedené\nplatí aj vo vzťahu k námietkam ohľadom vedenia pojednávania a jeho dôstojnosti. Vzhľadom na\nvyššie uvedené, aj za predpokladu prípustnosti aplikácie § 182 CSP na odvolacie konanie, si\nodvolací súd splnil svoju povinnosť a účastníkom konania vytvoril priestor na vyjadrenie sa\nk jednotlivým dôkazom, dokazovaniu, právnemu posúdeniu, ako aj možnosť uviesť „záverečnú reč“,\nneopodstatnená je preto námietka dovolateľky, že postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jej\nprocesných práv.»\n22. Ústavný súd považuje námietku sťažovateľky, že dovolací súd nedostatočne odôvodnil svoj\nzáver, prečo sa priklonil k jednému z možných výkladov § 182 CSP, za nedôvodnú, keďže z už\ncitovaného vyplýva, že najvyšší súd vychádzal z okolností posudzovanej veci a tento svoj záver\nnáležite odôvodnil. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ak všeobecný súd aplikuje\nvo veci jeden z možných výkladov právnej normy a tento svoj záver primerane odôvodní, nemožno\nbez ďalšieho dospieť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len\npreto, že sťažovateľ preferuje výklad odlišný (podobne sp. zn. II. ÚS 228/2020).\n23. V nadväznosti na námietky týkajúce sa postupu odvolacieho súdu a jeho ne/zopakovania\ndokazovania na pojednávaní dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia „dáva do\npozornosti znenie § 204 CSP za bodkočiarkou, ktoré reflektuje na hospodárnosť súdneho konania,\n7\n\na v prípade ak ide o listiny, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený, a ak\nlistina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené, nie je potrené listiny prečítať alebo\noznamovať ich obsah. Ide o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Jednak musí byť\nodpis listiny strane sporu v priebehu konania doručený a zároveň strana, ktorá listinu nepredložila,\nlistinu alebo jej obsah nespochybnila. Ak tak zo zákona nevyplýva výslovne, ide nielen\no spochybnenie pravosti, ale aj správnosti listiny. V prípade splnenia oboch podmienok postačí na\ntakú listinu len odkázať. Samozrejme ani v tomto prípade nie sú strany pripravené o právo sa\nk listine vyjadriť, (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,\nTomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. č. 753).\nV danom prípade obsah dovolania a ani spisu neindikuje, že by došlo k naplneniu potreby vykonať\ndokazovanie listín ich prečítaním a oboznamovaním ich obsahu v zmysle vyššie uvedeného, nedošlo\ntak k vadám v procese doručovania listinných dokumentov a ani k spochybňovaniu jednotlivých\nlistinných dokumentov, čo v konečnom dôsledku deklaruje aj skutočnosť, že takýchto vád konania\nsa dovolateľka v dovolaní, napokon ani v odvolacom konaní, nedovolávala. Predmetná\nargumentácia dovolateľky sa týkala správnosti postupu súdov v procese obstarávania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie, k čomu dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej úpravy\ndospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania\n(zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových\nokolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého\ndôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,\n2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej\núprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom\nzakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutočného\n(skutkového) stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie\nniektorého dôkazu...“.\n24. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že nemožno\nprisvedčiť námietke sťažovateľky, že dovolací súd „zúžil“ jej dovolacie námietky vo vzťahu\nk namietanej vade zmätočnosti a hodnotil ich ako námietky týkajúce sa nesprávneho zistenia\nskutkového stavu. Podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd podrobne, jasne a zrozumiteľne\nvysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré v dovolaní uplatnila, odôvodňujúc jeho\nprípustnosť § 420 písm. f) CSP, a jeho závery považuje za ústavne udržateľné.\n25. Dovolací súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia okrem iného\nuvádza: «... vo väzbe na dovolateľkou nastolené otázky (body 3. a 27. tohto rozhodnutia) dovolací\nsúd akcentuje, že vyhodnotenie názorov jednotlivých rodičov (súhlas, nesúhlas so striedavou\nstarostlivosťou), vzťahov medzi rodičmi (antipatie, nepriateľského nastavenia, či nedostatku riadnej\nkomunikácie medzi rodičmi) a ich vplyv na záujem maloletých a v konečnom dôsledku\nne/nariadenie striedavej osobnej starostlivosti je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,\njedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami\nrelevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti a úpravy styku\nmaloletých s konkrétnymi blízkymi osobami a vyhodnotenie súvisiacich okolností je založené na\n\n8\n\nriešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (por.\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 87/2017, 2 Cdo 98/2021, 4 Cdo 6/2021). Pokiaľ účelom\nustanovenia § 421 ods. 1 CSP zo širších hľadísk je tiež to, aby sa vyriešením niektorej právnej\notázky vytvorila alebo ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že\nv takejto individuálnej otázke (akou je posúdenie vzťahov medzi rodičmi a ich názorov, či už\nkladných alebo záporných k nariadeniu striedavej starostlivosti o maloleté) sa teda ani nemôže\nvytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\nOsobitne otázka antipatie rodičov a ich nepriateľského nastavenia, ktorá ovplyvňuje aj kvalitu\nvzájomnej komunikácie medzi rodičmi, je síce otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie súdu, či\nmaloleté dieťa zverí do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do výlučnej\nosobnej starostlivosti jedného z nich, pretože zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej\nstarostlivosti obidvoch rodičov predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú\nvôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať a najmä nezapájať dieťa do vzájomných\nproblémov, avšak ide len o jednu z množstva ďalších relevantných otázok, ktoré pri tomto posúdení\nsúd musí zvažovať. Z uvedeného teda vyplýva, že záujem maloletého dieťaťa a lepšie zabezpečenie\njeho potrieb musí súd zisťovať a posudzovať komplexne, a nie izolovanie v nadväznosti na jednu\nčiastkovú otázku - v danom prípade otázku antipatie, či nepriateľského nastavenia rodičov\nmaloletých detí.\nZ obsahu spisu v prejednávanej veci nevyplýva, že by odvolací súd postupoval v rozpore s vyššie\nuvádzanými postupmi a zákonnými ustanoveniami. Naopak obsah spisu svedčí, že odvolací súd\nveľmi citlivo a starostlivo zvažoval rozhodnutie v tejto veci, keď po vykonanom dokazovaní na\nnariadenom pojednávaní a dôslednom zhodnotení osobnostných predpokladov rodičov vychovávať\nmaloleté deti, najmä s ohľadom na ich citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho\nvýchovného prostredia, ako aj s rešpektom na názor maloletých detí a ich vôľu byť rovnocenný čas\ns oboma rodičmi, tiež na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o deti s druhým\nrodičom, dospel k záveru ponechať maloleté deti zverené v osobnej starostlivosti otca (pozri bližšie\nbody 26. a 27. rozsudku odvolacieho súdu), ktorý zároveň uznáva úlohu a dôležitosť druhého\nrodiča (matky) v živote maloletých detí a uzavrel, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre\nzverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, preto návrh matky zamietol a súčasne\nrozšíril styk matky s deťmi v súlade s ich názorom.\nDovolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že matkou namietané nesprávne právne\nposúdenie odvolacím súdom pretavené do vyššie uvedených otázok nespĺňa kritériá vymedzenia\ndovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 431 až § 435 CSP, z dôvodu, že dovolanie nie je\nprostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ani na prehodnotenie vykonaných dôkazov.\nTotiž (1) posúdenie konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa v danej veci posúdenia\nne/súhlasu (postoj/názor) jedného z rodičov na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti\no maloleté, (2) vyhodnotenie toho, či takýto „názor“ jedného z rodičov má vplyv na najlepší záujem\nmaloletých, (3) či vzťah rodičov (jeho charakter) predstavuje prekážku nariadenia striedavej\nosobnej starostlivosti - sa týka hodnotenia konkrétnych skutkových zistení v procese dokazovania.»\n26. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia najvyšší súd „rezignoval“ na svoju úlohu pri zjednocovaní judikatúry... pričom\n\n9\n\nv napadnutom uznesení uviedol, že prakticky v rodinnoprávnej agende „sa teda ani nemôže\nvytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, ústavný súd predovšetkým uvádza, že\nz napadnutého uznesenia nevyplýva všeobecné vylúčenie rodinnoprávnych vecí z prieskumu\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, ako to prezentuje sťažovateľka, ale záver\nnajvyššieho súdu, že v takejto individuálnej otázke (akou je posúdenie vzťahov medzi rodičmi a ich\nnázorov, či už kladných alebo záporných, k nariadeniu striedavej starostlivosti o maloleté) sa ani\nnemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\n27. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dôvodom odmietnutia\ndovolania sťažovateľky bola jeho neprípustnosť vyplývajúca z nenaplnenia kritérií vymedzenia\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 431 až § 435 CSP z dôvodu, že dovolanie nie je prostriedkom\nurčeným na revíziu skutkových zistení ani na prehodnotenie vykonaných dôkazov. Uvedený záver\ndovolacieho súdu považuje ústavný súd za riadne odôvodnený a ústavne udržateľný.\n28. Námietku sťažovateľky, že najvyšší súd bez vykonania dokazovania dopĺňal odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia o skutkové zistenia, ktoré v rozsudku krajského súdu nie sú uvedené\npovažuje za nedôvodnú, poukazujúc na bod 27 napadnutého rozsudku krajského súdu: „... Napriek\nuvedenému, otec v konaní pred odvolacím súdom uviedol, že nechce matke brániť v kontakte\ns maloletými deťmi, a preto súhlasil s tým, aby boli maloleté deti týždeň u matky a týždeň u otca,\na súčasne uviedol, že deti si to takto aj želajú“, ktoré možno chápať tak, že otec uznáva úlohu\na dôležitosť druhého rodiča (matky) v živote maloletých detí, i keď to nie je uvedené expressis\nverbis.\n29. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,\nv dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie\nním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho\nsúdu Civilný sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade\nnemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.\n30. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ako celku možno vyvodiť, že najvyšší súd odmietnutie\ndovolania sťažovateľky primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tieto jeho závery nemožno\npovažovať za arbitrárne. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu\nskutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu, t. j. postup, ktorý by nemal\noporu v zákone.\n31. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka\n\n10\n\nnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\n32. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska\nakceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto\nčasti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n33. Z ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka odvíja porušenie základného práva podľa\nčl. 41 ods. 4 ústavy od porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie odmietol ako zjavne neopodstatnenú,\nkonštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto sťažovateľkou označených\npráv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby\nústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. apríla 2022\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "maloletý-úprava práv a povinností k maloletému", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "20CoP/80/2019", "guid": "12c36f10-7b6b-41fa-8053-c466cb948814:53c8f94f-5b3f-4f2a-be3a-0e34929f5cc5", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:29322fe2-5a2a-43a9-8895-056a44f1b59b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.228.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 228/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 228/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.228.2020.1"}, {"guid": "ussr:69311b30-73c4-4cfb-a776-73b6a250de43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2016 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69311b30-73c4-4cfb-a776-73b6a250de43"}, {"guid": "ussr:b72ed328-3bea-4c45-ba6c-d0db51932c7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 662/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 662/2014 z 9. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-09", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b72ed328-3bea-4c45-ba6c-d0db51932c7c"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "9ef20a1d-caee-4195-8d58-ce4cf879c3af:7aa6d555-8ea4-4713-99c8-49215c7693ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8416206361.1", "spisova_znacka": "7Cdo/27/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/27/2019 z 23. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-23", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8416206361.1"}, {"guid": "847b5663-0ca7-419a-8222-eb1385f66251:f5faf764-5dbb-4673-81cd-14594b370066", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1", "spisova_znacka": "5Cdo/492/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/492/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1"}, {"guid": "12c36f10-7b6b-41fa-8053-c466cb948814:e5171de9-19fa-445c-95c0-27af68d0daeb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1117212058.2", "spisova_znacka": "20CoP/80/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/80/2019 z 16. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-06-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1117212058.2"}, {"guid": "d4527c39-64fb-4a24-97a1-e4b105391607:aa935f9c-f704-4c6e-ab12-0f5fd1075cee", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1112204272.1", "spisova_znacka": "11CoP/276/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/276/2013 z 2. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-12-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1112204272.1"}], "citovane_v": [{"guid": "45a51801-db72-40d6-98b5-88c222cfbbaa:c50f8c24-d2b4-48e0-99ec-3c654cdb96be", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8712210169.1", "spisova_znacka": "9Cdo/312/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/312/2021 z 11. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8712210169.1"}, {"guid": "4080190e-d2c2-4671-96a0-ce4e10438d7d:ed0d57c1-6e4e-4def-8d4f-ce5735063cf9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5921200545.1", "spisova_znacka": "1Cdo/68/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/68/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5921200545.1"}]}