{"guid": "ussr:f729023a-e12e-4be4-8a87-53d7b51dce13", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.152.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2022 z 30. 3. 2022", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2022, sp. zn. II. ÚS 152/2022, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.152.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2022-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f729023a-e12e-4be4-8a87-53d7b51dce13", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.152.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.152.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.152.2022.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 152/2022-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej,\nzo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov\n,\n,\nštátnej občianky Rakúska, a\nštátneho občana Portugalska, zastúpených Advokátskou\nkanceláriou JUDr. Ľuboš Novák s. r. o., Námestie Martina Benku 10, Bratislava, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Ľuboš Novák, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 1 Cdo 65/2021 z 29. septembra 2021 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. decembra 2021 domáhajú\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením označeným\nv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhujú napadnuté uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie a priznať náhradu trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a napadnutých rozhodnutí vyplýva nasledujúci stav veci:\nSťažovatelia mali procesné postavenie žalobcov v konaní o určenie, že v žalobe identifikované\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po ich matke\nrodenej\na následne\nalternatívne určenie, že sťažovatelia sú podielovými vlastníkmi sporných nehnuteľností, každý\nv jednej polovici s odôvodnením, že ich právnej predchodkyni starej mame\n, rodenej\n\ntieto nehnuteľnosti neboli účinne konfiškované, keďže zomrela skôr, ako bolo prijaté\nuznesenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady z 9. októbra 1945 č. 11343/1945, ktorým bol\npoľnohospodársky majetok\n, rodenej\nskonfiškovaný podľa § 1 ods. 1\npísm. b) nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom\nrozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov\nslovenského národa (ďalej len „nariadenie“). Upovedomením o konfiškácii z 12. januára 1946\nč. 21424/1945-I/B (ďalej len „rozhodnutie I“) mala byť stará mama upovedomená, že jej majetok sa\nkonfiškuje s okamžitou platnosťou bez náhrady. Keďže označené rozhodnutie predsedníctva SNR\na upovedomenie nebolo starej mame ani jej právnym nástupcom nikdy doručené, boli toho názoru,\nže na základe závetu starej mamy spísaného pred smrťou tento majetok zdedila jej nevesta, matka\nsťažovateľov. Okresný súd Martin o žalobe sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 98/2012745 z 15. januára 2018, ktorým žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že\nKonfiškačná komisia v Turčianskom svätom Martine (ďalej len „konfiškačná komisia“) vydala dve\nrozhodnutia o konfiškácii, a to rozhodnutie I a rozhodnutie proti\nč. k. 223/222/48 z 5. apríla 1948 (ďalej len „rozhodnutie II“), ktorým matke sťažovateľov ako\nMaďarke bola konfiškovaná pozostalosť po nebohej\n. Podľa právneho\nnázoru súdu prvej inštancie obe konfiškačné rozhodnutia len deklarovali zánik vlastníckeho práva\nk predmetným nehnuteľnostiam a ich prípadné formálne nedostatky nemôžu mať za následok\nzachovanie vlastníckeho práva právnymi predchodcami sťažovateľov. Poukázal tiež na\npredchádzajúce konania a rozhodnutia vo veciach sťažovateľov o určenie neúčinnosti správnych\naktov a rozhodnutí (vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 9 C 18/2002, Krajským\nsúdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 100/2005), z odôvodnenia ktorých vyplývalo, že všeobecné\nsúdy sú oprávnené preskúmavať správne akty len z hľadiska ich prípadnej nulity, inak pre ne platí\nprezumpcia správnosti, pričom rozhodnutia I a II konfiškačnej komisie nepovažovali za nulitné,\nďalej konanie sťažovateľov vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 7 C 100/2003,\nv ktorom vo veci konajúci odvolací súd prijal názor, že rozhodnutia I a II konfiškačnej komisie nie\nsú nulitné z dôvodov, ktoré uvádzali sťažovatelia, a mohlo ísť „len“ o nezákonné rozhodnutia.\nPokiaľ išlo o\nv konaní pred súdom prvej inštancie, bolo preukázané, že išlo\no osobu maďarskej národnosti, ktorá nemala československú štátnu príslušnosť, v prípade\nrodenej\nnebolo preukázané, že nie je osobou maďarskej národnosti\n(z úmrtného listu predloženého sťažovateľmi bolo zistené len to, že sa narodila v Nórsku a zomrela\nv Portugalsku, pozn.). Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nsťažovatelia neuniesli bremeno preukázať, že právnym predchodcom sťažovateľov bolo zachované\nvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, nepreukázali nulitu rozhodnutí I a II konfiškačnej\nkomisie ani v predmetnom konaní, ani v už označených predchádzajúcich konaniach, teda neuniesli\nani bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.\n3. O odvolaní rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorý svojím rozsudkom č. k. 10 Co 116/2018\nz 28. mája 2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. K rozhodnutiu I proti\nuviedol, že je bez významu, či bolo alebo nebolo doručené uznesenie\nPredsedníctva Slovenskej národnej rady z 9. októbra 1945 (č. 11343/1945), keďže konfiškácia\npodľa nariadenia nastala ex lege a súčasne ex tunc (bod 55 odôvodnenia). V súvislosti\ns národnostným princípom konfiškácie uviedol, že sťažovatelia nenamietali, že by\n\n2\n\nnespĺňala tento princíp, teda že by nebola maďarskej národnosti bez československej\nštátnej príslušnosti. Poukázal aj na právny záver ústavného súdu v náleze č. k. I. ÚS 379/2016\nz 29. marca 2017, ktorý konštatoval, že právnym titulom prechodu vlastníckeho práva konfiškáciou\nnebol právny akt, ale dekrét samotný. Neakceptoval argument sťažovateľov, že smrťou\n(30.11.1944) prešlo vlastnícke právo na ich matku ako závetnú dedičku\npretože podľa vtedy platnej právnej úpravy pre nadobudnutie dedičstva bolo potrebné sa\no neho uchádzať na súde a súd výrokom prikázal pozostalosť. V okolnostiach veci však bolo\nnesporné, že nenastal proces prechodu pozostalosti prikázaním pozostalosti súdom (bod 60\nodôvodnenia). Pokiaľ ide o rozhodnutie II, odvolací súd dospel k záveru, že namietaný dôvod nulity\nkonfiškačného rozhodnutia (že\nnebola osobou ani maďarskej, ani nemeckej\nnárodnosti, preto sa na ňu rozhodnutie vzťahovať nemôže) neobstojí, keďže bolo vydané\noprávneným orgánom s právomocou na jeho vydanie (bod 61 odôvodnenia). Vychádzajúc\nz uvedeného, konštatoval, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno tvrdeného vlastníctva\npo matke\n.\n4. Sťažovatelia proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie, ktorého prípustnosť založili\nna dôvodoch podľa § 421 ods. 1 a), b) a c) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že\nvšeobecný súd mal možnosť preskúmať konfiškačné rozhodnutia, nesprávne právne posúdil nulitu\nkonfiškačných rozhodnutí s odvolaním sa na závery rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 21/2000\nz 26. novembra 2011 (nulita konfiškačného rozhodnutia vydaného po smrti dotknutej osoby),\nodklon odôvodnili aj nesprávnym záverom o evidenčnej povahe konfiškačného rozhodnutia, ktorý\nje v rozpore so záverom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 110/2000, keďže aj naň sa\nvzťahovali ustanovenia správneho poriadku, hoci sťažnosť proti nemu nebola prípustná.\nRoztrieštenosť judikatúry (rozdielne riešenie právnej otázky) sťažovatelia videli v tom, že podľa ich\nnázoru je prax nejednotná v tom, či je možné realizovať prieskum vecnej správnosti individuálneho\nprávneho aktu ako predbežnú otázku v inom konaní ako v inštančnom konaní správneho súdnictva\ns poukazom na viaceré rozhodnutia v civilnom, ako aj správnom súdnictve. Vychádzajúc z tvrdenej\nnulity rozhodnutia I o konfiškácii majetku, odvolací súd nesprávne posúdil aj nulitu rozhodnutia II\nz dôvodu, že konfiškačné rozhodnutia sa mohli vzťahovať len na osoby maďarskej a nemeckej\nnárodnosti, pričom ich matka bola nórskej národnosti, preto jej majetok nemohol byť postihnutý\nkonfiškáciou z dôvodu nedostatku právomoci konfiškačnej komisie, keďže nedošlo k zrušeniu\nrozhodnutia I o konfiškácii majetku\n.\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľov\n5. Sťažovatelia v sťažnosti rozsiahlo akademicky argumentujú v prospech porušenia svojich práv\nnapadnutým uznesením dovolacieho súdu, pričom odôvodnenie a závery dovolacieho súdu\npovažujú za arbitrárne. V podstatnom tvrdia, že najvyšší súd odmietol ich dovolanie ako procesne\nneprípustné bez toho, aby svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Opakovane tvrdia, že najvyšší súd sa\nnezaoberal otázkou tvrdenej nulity konfiškačných rozhodnutí, ak tieto boli vydané a adresované ich\nprávnemu predchodcovi, ktorý v tom čase už nežil, a nie jeho dedičovi. Za arbitrárny a právne\nnesprávny názor považovali záver dovolacieho súdu, že aj prípadné preukázanie nezákonnosti,\n3\n\nnulitnosti namietaných konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade nemalo za následok, že by sa\nštát (žalovaná) nestal vlastníkom sporných nehnuteľností, podporený názorom najvyššieho súdu\nuvedeným v uznesení č. k. 4 MCdo 12/2014 z 29. septembra 2015, ktoré bolo predmetom skúmania\nústavným súdom v náleze č. k. I. ÚS 379/2016 z 29. marca 2016. Sťažovatelia poukázali na to, že\nv predmetnej veci nimi nastolené otázky riešené neboli a nezmenili nič na ustálenej judikatúre, čo\nsa týka ničotnosti konfiškačného rozhodnutia vydaného proti nebohej osobe. Navyše, najvyšším\nsúdom uvádzané rozhodnutia boli Európskym súdom pre ľudské práva vyhlásené za nesúladné\ns čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia sú preto toho názoru, že najvyšší súd svoj postup odôvodnil\nrozsudkom, ktorý sa na kľúčové otázky súdenej veci vôbec nevzťahuje. Takisto sa nevyjadril\nk otázke konkurencie dvoch konfiškačných rozhodnutí k tým istým nehnuteľnostiam. Vychádzajúc\nz uvedeného, dospievajú k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu\nich označených práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy\na dohovoru.\n\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n6. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil\nv požadovanej kvalite, či ho možno považovať za dostatočné, preskúmateľné alebo naopak, či je\narbitrárne, nedávajúce zrozumiteľné a konzistentné odpovede na základné otázky súvisiace\ns predmetom ochrany.\n7. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zameral na posúdenie toho, či odôvodnenie napadnutého\nuznesenia poskytuje dostatok dôvodov a argumentov pre prijatie záveru o sťažovateľmi namietanej\narbitrárnosti v rámci rozhodných skutočností a záverov vo veci konajúcich súdov.\n8. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozhodnutí\nzdôvodnené dostatočne a zrozumiteľným spôsobom. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočne\nvymedzil dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie odmietnuť, preto ho nie je možné považovať\nza arbitrárne ani svojvoľné. V odôvodnení svojho napadnutého uznesenia konštatoval, že\nsťažovateľmi vymedzené právne otázky nedostatočne korešpondovali s nimi uvedenými dôvodmi\na ďalej že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia týchto\nprávnych otázok. Argumentoval tým, že namietané konfiškačné rozhodnutia bez ohľadu na ich\nvadnosť nemali konštitutívnu povahu, ale len povahu deklaratórnu. Deklarovali splnenie podmienok\nkonfiškácie v zmysle nariadenia. K prechodu vlastníckeho práva na štát došlo ex lege účinnosťou\nnariadenia bez ohľadu na prípadnú nezákonnosť či nulitu týchto rozhodnutí. Prípadné preukázanie\nnezákonnosti alebo nulity namietaných konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade nemalo\nza následok, že by sa štát nestal vlastníkom sporných nehnuteľností. Poukázal pritom\nna rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 4 MCdo 12/2014 z 29. septembra 2015, ktoré bolo\npredmetom ústavnoprávneho prieskumu v náleze č. k. I. ÚS 379/2016 z 29. marca 2017.\n\n4\n\n9. V prípade tvrdenej nezákonnosti konfiškačného rozhodnutia, ktorá nezakladá jeho nulitu, sa\npodľa názoru ústavného súdu spravidla uprednostní prezumpcia správnosti takéhoto rozhodnutia\n(ako aj v prípade sťažovateľov, ktorí po viac ako 60 rokoch spochybňujú jeho vecnú správnosť,\npozn.) bez potreby vykonania dokazovania. Konfiškačné rozhodnutie je účinne spochybniteľné\nnajmä v inštančnom postupe v rámci správneho súdnictva, v ktorom sa vo veci konajúci súd musí\nzaoberať jeho tvrdenou nezákonnosťou. Pokiaľ však ide o konanie o určenie vlastníckeho práva\nalebo iné obdobné konanie (ako je tomu aj v prípade sťažovateľov), vo veci konajúci súd sa môže\nzaoberať účinkami konfiškačného rozhodnutia ako prejudiciálnou otázkou a prípadne aj dospieť\nk záveru o neúčinnosti takéhoto konfiškačného rozhodnutia, ale podľa názoru ústavného súdu nemá\npovinnosť skúmať zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Vychádzajúc zo znenia § 194 ods. 2 Civilného\nsporového poriadku, podľa ktorého súd prihliada na takéto rozhodnutie a vysporiada sa s ním,\npodľa názoru ústavného súdu nie je možné vyvodiť, že je povinnosťou súdu preskúmať vecnú\nsprávnosť rozhodnutia, a najmä za situácie, keď sťažovatelia účinne nespochybnili možnosť vecnej\nsprávnosti takého konfiškačného rozhodnutia. Sťažovatelia totiž v napadnutom konaní\nnepreukázali, že\nnemala maďarskú národnosť, pričom táto ich dôkazná\npovinnosť vyplynula z ich tvrdenia. V nadväznosti na uvedené v konaní ďalej tvrdili, že v prípade\nkonfiškačného rozhodnutia II vo vzťahu k\ndošlo k prekročeniu právomoci\nkonfiškačnej komisie, pretože označená osoba bola nórskej štátnej príslušnosti. Ústavný súd\nk uvedenej námietke konštatuje, že toto skutkové tvrdenie aj v prípade preukázania jeho správnosti\nnezakladá nulitu konfiškačného rozhodnutia, pretože ho vydal na to oprávnený orgán verejnej moci\nnadaný právomocou vydať takéto rozhodnutie proti existujúcej osobe.\n10. Ústavný súd v tejto súvislosti pre posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu považuje za kľúčový argument (a to vo väzbe na plynutie času) právny záver\nnajvyššieho súdu o tom, že ani prípadná nulita konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade\nnemala za následok, že by sa štát nestal vlastníkom sporných nehnuteľností. Stricto sensu,\nv dovolacom konaní nebol účinne spochybnený právny záver o nezachovaní vlastníckeho práva\npodľa vtedy platných právnych predpisov v súvislosti s neuchádzaním sa\ndedičov o prikázanie pozostalosti na súde, ktoré samo osebe vylučovalo zachovanie vlastníckeho\npráva právnych predchodcov sťažovateľov, a tým aj dôvodnosť ich žaloby.\n11. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za ústavne konformný záver najvyššieho súdu,\nže od vyriešenia sťažovateľmi v dovolaní nastolených právnych otázok nezáviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je logické,\nargumentačne konzistentné, a zároveň nepopiera zmysel a účel aplikovaných noriem týkajúcich sa\ndovolania, a preto ho možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.\nDospel preto k záveru o neopodstatnenosti námietok sťažovateľov v tomto smere.\n12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi\noznačeným základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu na druhej strane z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Preto sťažnosť v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\n5\n\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú.\n13. Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie ich práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 48 ods. 1\nústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetný článok\nústavy chráni parciálne právo na zákonného sudcu a absenciu námietok porušenia tohto ústavou\ngarantovaného práva v sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto jej časti trpí\nnedostatkom, ktoré vzhľadom na jeho kľúčovú povahu (kvalifikované odôvodnenie porušenia práva\nalebo slobody) nie je možné považovať za nedostatok, ktorý by mal ústavný súd odstraňovať\nprostredníctvom výzvy adresovanej sťažovateľom (m. m. I. ÚS 155/2019), preto sťažnosť v tejto\nčasti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí.\n14. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa už ústavný súd ostatnými\nnávrhmi obsiahnutými v sťažnosti nezaoberal.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. marca 2022\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "majetok-štátny", "vlastníctvo-konfiškácia majetku", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "rozhodnutie-nulitné", "dovolanie-prípustnosť", "dedenie, dedičstvo-dedičstvo", "dedič-závetný", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/65/2021", "guid": "dbc50e5b-16e9-4113-a112-268541db732d:a6eaa004-1150-475a-ac66-39eb69ec8e9e", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46304ab5-3034-4195-a8ba-e1d3d71a6640", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.155.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.155.2019.1"}, {"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "dbc50e5b-16e9-4113-a112-268541db732d:c50c5e26-3c4c-458d-8446-48510dd27552", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5712206969.1", "spisova_znacka": "1Cdo/65/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/65/2021 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5712206969.1"}, {"guid": "df561d2c-2c65-43b4-80ad-38d415b6c9df:53a2d36e-746b-4b89-9124-dd3bca528d02", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8209205485.1", "spisova_znacka": "4MCdo/12/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/12/2014 z 28. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-28", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8209205485.1"}, {"guid": "3b0dcad8-8c9f-4e5f-9979-0e5f97515a75:b3e587f0-ea0e-4398-be33-8e5cac4e62cf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5712206969.4", "spisova_znacka": "10Co/116/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/116/2018 z 27. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5712206969.4"}], "citovane_v": [{"guid": "bac8538d-da68-487c-a80a-5d470cdaf074:9d437f1a-0e9d-4091-b9f7-03e716b6a78f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1516206841.1", "spisova_znacka": "9Cdo/119/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/119/2024 z 6. 5. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1516206841.1"}, {"guid": "444e2127-cb45-4322-ac05-280c9f048cf4:a9137664-47aa-46b2-96ce-bfd0f013b981", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200071.1", "spisova_znacka": "BA-6S/9/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/9/2021 z 27. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200071.1"}]}