{"guid": "ussr:b66122c1-4132-45c1-8074-d021ffa143f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.106.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 106/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/2022 z 10. 5. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. mája 2022, sp. zn. II. ÚS 106/2022, ECLI:SK:USSR:2022:2.US.106.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2022-05-10", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "nazov": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "nazov": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b66122c1-4132-45c1-8074-d021ffa143f4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.106.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.106.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.106.2022.2/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 106/2022-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej\na sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky PCA Slovakia, s. r. o., IČO 362 560 13,\nAutomobilová 1, Trnava, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,\nKošice, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžfk 5/2020 z 20. januára\n2021 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžfk 5/2020 z 20. januára 2021\nporušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžfk 5/2020 z 20. januára 2021\nz r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 460,90 eur, ktorú j e Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu bola 1. apríla 2021 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom všeobecného súdu\n\noznačeným v záhlaví tohto uznesenia. Napadnutý rozsudok žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trnava (ďalej len „daňový úrad“) v poradí\npiatym rozhodnutím z 21. novembra 2014 vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH v sume 2 802 331,97\neur. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné riaditeľstvo“) predmetné\nrozhodnutie v odvolacom konaní potvrdilo.\n3. Právoplatným rozhodnutím daňového úradu vyrubenú sumu DPH sťažovateľka uhradila\n12. marca 2015, avšak toto rozhodnutie v zákonnej lehote napadla správnou žalobou, o ktorej\nKrajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom č. k. 14S/78/2015 z 9. februára 2017 tak, že obe\nrozhodnutia správnych orgánov zrušil z dôvodu, že právo vyrubiť daň zaniklo pred vydaním\nrozhodnutia daňového úradu. Rozsudok Krajského súdu v Trnave nadobudol právoplatnosť, pretože\nodvolanie žalovaným podané nebolo.\n4. Po právoplatnom zrušení rozhodnutia o vyrubení DPH sťažovateľka žiadosťou z 1. júna 2017\npožiadala daňový úrad ako správcu dane o vrátenie uhradenej sumy podľa § 62 ods. 1 písm. h)\nzákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Správca dane tejto žiadosti nevyhovel\nrozhodnutím z 30. júna 2017, dôvodiac, že lehota na zánik práva vyrubiť daň k 31. decembru 2011\nuplynula a podľa ustanovenia § 79 ods. 5 daňového poriadku daňový preplatok nemožno vrátiť\npo zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho rozpočtu.\nFinančné riaditeľstvo v odvolacom konaní ukončenom rozhodnutím zo 16. októbra 2017 sa s týmto\nposúdením plne stotožnilo a rozhodnutie daňového úradu o zamietnutí žiadosti o vrátenie uhradenej\nsumy potvrdilo.\n5. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva správnu žalobu, o ktorej rozhodol\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2S/305/17 z 2. októbra 2019 tak,\nže oba napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (prvostupňové z 30. júna 2017 a odvolacie\nzo 16. októbra 2017, pozn.) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie daňovému úradu.\n6. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalovaný správny orgán (finančné riaditeľstvo)\nkasačnú sťažnosť odôvodnenú nesprávnym právnym posúdením veci, keďže po zrušení právneho\ntitulu, podľa ktorého bola sťažovateľka povinná plniť, sa uhradená suma stala preplatkom a na tento\npreplatok daňové orgány aplikovali § 79 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého ho nemožno\nvrátiť po uplynutí lehoty na vyrubenie dane. Táto skutočnosť nastala 31. decembra 2011. Preto\nžalovaný považuje uplatnený postup za správny a zákonný.\n7. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie, keďže dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že\nrozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom, keďže správne orgány posudzovanú platbu\npovažovali za preplatok a na jeho vrátenie aplikovali právnu úpravu § 69 daňového poriadku. Podľa\nustanovenia § 2 písm. d) daňového poriadku preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.\nCharakter platby, ktorú vykonal žalobca na účet štátu 12. marca 2015, keď zaplatil rozdiel DPH za\n3. štvrťrok 2004, vzhľadom na chronológiu veci a následné skutkové a právne okolnosti, ktoré\nnastali po realizácii platby (po 12. marci 2015), jednoznačne napĺňajú a v čase rozhodovania\nžalovaného a prvostupňového správneho orgánu aj napĺňali definíciu daňového preplatku\n\n2\n\nupraveného v § 2 písm. d) daňového poriadku. Nie je možné konštatovať, že uvedená platba je\nnadmerný odpočet, ktorý nie je možné vrátiť formou preplatku na dani. Uvedenú platbu realizoval\ndaňový subjekt na účet štátu a nejde o skutkovú a právnu situáciu, keď štát na účet daňového\nsubjektu plní (poskytuje) nadmerný odpočet. Preto nie je možné podľa názoru kasačného súdu\nkonštatovať, že by zaplatenie sumy 2 802 331,97 eur 12. marca 2015 a následné skutkové a právne\nokolnosti veci (zrušenie právoplatných rozhodnutí daňových orgánov, na základe ktorých daňový\nsubjekt 12. marca 2015 zaplatil DPH za 3. štvrťrok 2004) mohlo byť považované za vrátenie\nnadmerného odpočtu, ktorý podľa názoru najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Sžf/97/2008 nie je\nmožné vrátiť formou preplatku na dani.\n8. Najvyšší súd ďalej dôvodil, že prejednávaná vec nerieši uplatnenie DPH v daňovom priznaní, ale\nnárok žalobcu na vrátenie sumy DPH, ktorá bola zaplatená na základe právneho titulu ‒\nprávoplatných rozhodnutí správcu dane, ktoré po zaplatení dane boli ako právne tituly platenia DPH\nzrušené. Platba žalobcu 12. marca 2015 je svojím charakterom daňovým preplatkom a z tohto\npohľadu je pre posúdenie veci irelevantné, že daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil v daňovom\npriznaní za 3. štvrťrok 2004. Relevantnou skutočnosťou bolo, že 12. marca 2015 na základe\nprávoplatných rozhodnutí správcu dane vyrubenú daň (rozdiel dane) zaplatil. Na základe zrušenia\nprávnych titulov zaplatenia odpadol dôvod na platenie rozdielu dane za 3. štvrťrok 2004, v dôsledku\nčoho sa dostal žalobca do situácie, keď zaplatil viac na DPH za 3. štvrťrok 2004, ako bola splatná\ndaň za toto zdaňovacie obdobie, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi daňový preplatok. Za uvedenej\nskutkovej situácie je potrebné považovať takto zaplatenú sumu aj nárok žalobcu uplatnený\nžiadosťou zo 6. januára 2017 za nárok na vrátenie dane formou preplatku, ktorá podlieha úprave\nzániku práva vyrubiť daň alebo uplatnenia nároku na sumu podľa osobitných predpisov podľa § 69\nv spojení s § 79 ods. 5 daňového poriadku.\n9. Najvyšší súd cituje príslušné ustanovenia § 69 a § 79 daňového poriadku a uvádza, že úprava\n§ 69 vo väzbe na § 79 ods. 5 daňového poriadku (v znení do 31. decembra 2017) je komplexná\na vzťahuje sa aj na vrátenie preplatku DPH prevyšujúcej splatnú daň. Kasačný súd opätovne\npoukazuje na skutkové okolnosti veci, ktoré nie sú sporné. Lehota zániku práva vyrubiť daň, rozdiel\ndane, ako aj uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov plynula do 31. decembra 2011,\na aj keď žalobca zaplatil DPH za 3. štvrťrok 2004 dňa 12. marca 2015, platbu treba považovať\nza preplatok dane. Nie je možné akceptovať právne argumenty žalobcu, keď skúmaná právna\nsituácia je v normách verejného práva (v zákone č. 563/2009 Z. z.) upravená komplexne, preto\nnebol dôvod aplikovať analógiu legis, resp. analógiu iuris.\n10. Podľa kasačného súdu § 69 daňového poriadku upravuje právne situácie, za ktorých\n(pri naplnení skutkových a právnych okolností) štát je oprávnený vyrubiť (daňovému subjektu) daň\na rozdiel dane, ako aj (na druhej strane) skutkovú situáciu, keď daňový subjekt žiada štát o vrátenie\nzaplatenej dane po tom, ako správne rozhodnutia, na základe ktorých daň štátu zaplatil, boli ako\nnezákonné zrušené. Lehoty upravené v ustanovení § 69 v spojení s ustanovením § 79 ods. 5\ndaňového poriadku upravujú obe právne situácie komplexne.\n11. Jedným z interpretačných postupov, ktorý je uplatňovaný súdmi v prípadoch, keď zákonná\núprava neposkytuje návod na riešenie konkrétneho právneho problému, je analógia. Ide o prípady\nnepredvídané žiadnou právnou normou, keď existuje tzv. medzera v práve, ktorú treba vyplniť\ns ohľadom na zásadu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Aj pri akceptácii\n\n3\n\nprávneho názoru, že žiadosť žalobcu o vrátenie DPH nemožno považovať za preplatok dane, s čím\nsa kasačný súd nestotožňuje, je potrebné konštatovať, že neexistuje právny inštitút na uvedenú\nskutkovú a právnu situáciu (na vrátenie takto zaplatenej dane). Najbližším právnym inštitútom\nz hľadiska analógie legis je inštitút daňového preplatku upravený v § 2 písm. d) daňového poriadku\na naň nadväzujúce právne úpravy. V danom prípade by výsledok právneho posúdenia veci aj pri\ntomto inom právnom názore bol rovnaký, posudzovaná platba by sa považovala za preplatok, keďže\nje to najbližší právny inštitút, aplikovateľný na danú skutkovú a právnu situáciu, v závislosti\nod ktorého by následne sa odvíjali ďalšie postupy vrátane aplikácie § 69 a § 79 daňového poriadku.\n12. Zmenu znenia § 79 ods. 5 daňového poriadku, ktorá je účinná od 1. januára 2018 a umožňuje\nna základe žiadosti daňového subjektu vrátiť daňový preplatok, ktorý vznikol z dôvodu, že daň bola\nzaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené\nz dôvodu jeho nezákonnosti, nie je možné vzhľadom na absenciu právnej úpravy prechodných\nustanovení § 79 ods. 5 daňového poriadku na daný stav aplikovať.\nII.\nSťažnostná argumentácia\n13. Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou vytýka najvyššiemu súdu nesprávne právne\nposúdenie veci, ktoré porušuje jej právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve a právo\nna spravodlivý proces. Dožaduje sa ústavne súladného výkladu aplikovaných právnych noriem.\n14. Sťažovateľka si uvedomuje, že ústavnou sťažnosťou napáda kasačné rozhodnutie najvyššieho\nsúdu, teda nejde o meritórne právoplatné konečné rozhodnutie, ale je toho názoru, že namietané\nporušenie svojich základných práv nebude možné napraviť v priebehu ďalšieho konania, pretože\nnapadnutým uznesením najvyšší súd ustálil interpretáciu povahy platby, ktorá bude v ďalšom\nkonaní záväzná pre správne súdy oboch stupňov. Zároveň považuje namietané porušenia svojich\npráv za natoľko vážne, že spochybňujú princípy fungovania právneho štátu.\n15. Sťažovateľka namieta, že kasačný súd považuje úhradu vyrubenej DPH (v dôsledku zrušenia\nprávoplatných rozhodnutí daňových orgánov) za daňový preplatok. Podľa kasačného súdu charakter\nplatby jednoznačne napĺňa a v čase rozhodovania žalovaného a prvostupňového správneho orgánu\naj napĺňal definíciu daňového preplatku. Z obsahu rozsudku kasačného súdu podľa názoru\nsťažovateľky vyplýva, že závažné skutkové a právne okolnosti, ktoré nastali pred vydaním\nuvedených rozhodnutí správnych orgánov, zostali mimo osobitnej pozornosti kasačného súdu, čím\nsa pre právne a správne posúdenie veci javia nepodstatnými.\n16. Sťažovateľka uvádza, že ustanovenie § 69 ods. 1 daňového poriadku upravuje aj právne\nsituácie, za ktorých (pri naplnení skutkových a právnych okolností) štát už nie je oprávnený vyrubiť\ndaňovému subjektu daň a rozdiel dane. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nemožno vyrubiť daň\nani rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové\npriznanie. Sporné nie je to, že lehota na vyrubenie dane alebo rozdielu dane v zmysle ustanovenia\n§ 69 ods. 1 daňového poriadku k 31. decembru 2011 uplynula, a rozhodnutia daňového úradu\nz 21. novembra 2014 a finančného riaditeľstva z 2. februára 2015, ktorými argumentuje kasačný\nsúd a posúdil ich ako právoplatné, boli vydané po zániku práva na vyrubenie dane.\n17. Pre rozhodnutia správnych orgánov platí prezumpcia ich správnosti, čo znamená, že na každé\nvydané rozhodnutie orgánom štátnej moci sa nazerá ako na zákonné a záväzné, až kým sa\n4\n\nzákonnými prostriedkami nepreukáže opak, teda že je nezákonné. Najvyšší súd ale pripúšťa, že\nrozhodnutia, ktoré sú postihnuté veľmi závažnými pochybeniami správnych orgánov a ktorých\nnápravu nie je možné samočinne zabezpečiť napríklad konvalidáciou, je možné označiť za nulitné\n(napr. rozsudok najvyššieho súdu č. k. 5Sžf10/2007). Na rozdiel od nezákonného rozhodnutia,\npri ktorom platí prezumpcia jeho správnosti, rozhodnutie nulitné nemá právne účinky a hľadí sa\nnaň, akoby nebolo vydané.\n18. Právna úprava Správneho súdneho poriadku (ďalej len ,,SSP“) nevypočítava dôvody nulity\nrozhodnutia ako individuálneho aktu a ponecháva právnej teórii a súdnej praxi, aby vymedzili okruh\nprípadov, keď vady dosahujú takú mieru, že už o rozhodnutí, akte, vôbec nemožno hovoriť. Podľa\nprávnej teórie správne akty, ktorých pochybnosť dosahuje takú mieru, že nemožno o nich ako\no správnych aktoch hovoriť, sú akty nulitné. Všeobecne prevažuje názor, že nulita aktu nastáva aj\nz dôvodu neexistencie kompetencie správneho orgánu vydať správny akt. Sťažovateľka\npoukazuje na ustanovenie § 64 daňového poriadku, ktoré upravuje nulitné rozhodnutie. Podľa\nustanovenia § 64 ods. 1 daňového poriadku na účely správy daní sa za nulitné rozhodnutie považuje\nrozhodnutie vydané podľa tohto zákona uvedené v odseku 2. Také rozhodnutie nemá právne účinky\na hľadí sa naň, akoby nebolo vydané. Zákonom č. 369/2019 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára\n2020 zmenené znenie ustanovenia § 64 ods. 2 daňového poriadku, z ktorého výslovne vyplýva, že\npri správe daní nulitným rozhodnutím je aj rozhodnutie, ktorým bola vyrubená daň po zániku práva\nvyrubiť daň [písm. c)] a ktoré nadväzuje na nulitné rozhodnutie [písm. d)]. Podľa ustanovenia § 134\nods. 2 písm. b) SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo\nopatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Z rovnakých dôvodov podľa\nustanovenia § 191 ods. 1 písm. b) SSP správny súd rozsudkom napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy zruší. Podľa ustanovenia § 453 ods. 2 prvej vety SSP kasačný súd je viazaný\nsťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský\nsúd nebol viazaný žalobnými bodmi.\n19. Rozhodnutia daňového úradu z 21. novembra 2014 a finančného riaditeľstva z 2. februára 2015\nboli vydané po zániku práva na vyrubenie dane a daňové orgány neboli oprávnené podľa\nustanovenia § 69 ods. 1 daňového poriadku tieto rozhodnutia vydať. Podľa sťažovateľky bez\nohľadu na to, že SSP osobitne nedefinuje nulitné rozhodnutie a znenie ustanovenia § 64 ods. 2\ndaňového poriadku, podľa ktorého rozhodnutie, ktorým bola vyrubená daň po zániku práva vyrubiť\ndaň, je nulitným rozhodnutím, je účinne až od 1. januára 2020, nulitu rozhodnutí správnych orgánov\nje možné subsumovať pod ustanovenie § 134 ods. 1 písm. b) SSP ako rozhodnutie, ktoré vydal\norgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.\n20. Kasačný súd dospel k záveru, že správny súd vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru\nsťažovateľky nebol to krajský súd, ktorý vec nesprávne právne posúdil, ale bol to práve kasačný\nsúd, ktorý vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci kasačným súdom\nprimáme spočívalo v tom, že rozhodnutia daňového úradu z 21. novembra 2014 a finančného\nriaditeľstva z 2. februára 2015 posúdil ako zákonné rozhodnutia, ktoré boli právoplatné a až\nKrajským súdom v Trnave boli zrušené. V danom prípade nešlo o právoplatné rozhodnutia, ale išlo\no nulitné rozhodnutia, ktoré správne orgány neboli oprávnené vôbec vydať. Ich vydanie\nnepredstavovalo právny titul na zaplatenie sumy 2 802 331, 97 eur ani ich zrušenie nemohlo\nvyvolať žiadne právne účinky a nemohlo viesť k finálnemu záveru, že právny titul bol zrušený\n\n5\n\na išlo o daňový preplatok, ktorý podľa ustanovenia § 79 ods. 5 daňového poriadku po zániku práva\nna vyrubenie dane nie je možné vrátiť.\n21. Sťažovateľka poukazuje na to, že kasačný súd v rozsudku prepisuje takmer celý čl. V rozsudku\nkrajského súdu č. k. 2S/305/17, no z neznámeho dôvodu, ako jediný bod z uvedeného rozsudku\nneuvádza bod 30. Krajský súd v bode 30 okrem iného uvádza, že súdu prislúcha, aby sa zaoberal\notázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu\nchráneného právnou normou nemôže priniesť absurdné následky, a v prípade, že tomu tak je, aby\ntakúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Aj v prípade rozsudku\nkasačného súdu k takému stavu došlo. Kasačný súd sa vôbec nezaoberal tým, že k preklúzii došlo\núplným odborným zlyhaním správnych orgánov a absurdne na zrušení ich nulitných rozhodnutí\nzaložil zákonnosť ich následného postupu spojeného s nevrátením neoprávnene zaplatenej sumy.\n22. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj v slovenskom práve sa uplatňuje zásada\nrímskeho práva „ius ex iniuria non orfitur“, t. j. právo nevzniká z bezprávia. Podľa sťažovateľky\nv právnom štáte nezákonný postup správnych orgánov a ich nulitné akty nemôžu zakladať žiadne\nprávo, a teda ani právo nevrátiť sumu vo výške 2 802 331,97 eur. Je neprípustné, aby v právnom\nštáte, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je štátny orgán, ktorý postupoval\nv rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy a má znášať následky tohto porušenia, profitoval\nna svojom nezákonnom postupe na úkor sťažovateľky, ktorá sama žiadnu svoju povinnosť\nneporušila.\n23. Nesprávne právne posúdenie vecí kasačným súdom má zásadný a priamy dopad na ústavnosť\njeho rozhodnutia. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zásada striktnej zákonnosti správy daní\nvyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 59 ods. 2\nústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6Sžfk/5/2020 však vyplýva, že medzi zákonným\npostupom a postupom nezákonným nie je žiadny rozdiel, čo zásadne popiera účel a význam čl. 2\nods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy a dôvody, na ktorých je založené uvedené súdne rozhodnutie, sú\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.\n24. Sťažovateľka poukázala aj na správnosť právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného\nv rozsudku č. k. 3Sžf/97/2008 (ktorý krajský súd v jeho veci aplikoval, pozn.), že v prípade\nnadmerného odpočtu po zrušení rozhodnutí právny titul existuje, pretože nárok na nadmerný\nodpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, ale vznikol ex lege podľa § 79\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Zrušením\nrozhodnutia správcu dane, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní,\ndošlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t. j. podľa podaného daňového priznania\nna DPH. K uvedenému kľúčovému žalobnému bodu sťažovateľky a argumentu krajského súdu\nsa kasačný sud nevyjadril a obmedzil sa len na opakovanie toho, že právny titul po zaplatení zanikol\na ide o preplatok na daní.\n25. Na podporu svojich úvah sťažovateľka ponúka aj názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu\nč. k. 5Sžf/39/2013 z 30. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.\n21S/90/2008 z 22. januára 2013: „Podľa názoru krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd\n\n6\n\nstotožňuje, odpadnutie titulu pre použitie nadmerného odpočtu DPH na úhradu daňovej povinnosti\nv dôsledku vyslovenia nezákonnosti a zrušenia rozhodnutia správcu dane, ktorým bola predpísaná,\nnemá vplyv na povahu pôvodného (neoprávnene zadržiavaného) nadmerného odpočtu DPH,\nnemení ho na preplatok podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. (Pozn. § 79 ods. 3 Daňového\nporiadku.), preto sa spravuje režimom § 23 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o daní z pridanej\nhodnoty v znení neskorších predpisov (Pozn. § 79 zákona č. 222/2004 Z. z.).“\n26. Sťažovateľka je toho názoru, že ak právna úprava § 69 vo väzbe na § 79 ods. 5 daňového\nporiadku v znení do 31. decembra 2017 nie je jednoznačná, potom kasačný súd mal povinnosť, tak\nako uvádza v rozsudku, medzeru v práve vyplniť s ohľadom na zásadu zákazu odopretia\nspravodlivosti (denegatio iusticiae) a v zmysle nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 241/07\nz 18. marca 2008 v prípade pochybností bol povinný postupovať miernejšie (in dubio mitius).\nSťažovateľka dodáva, že podľa ústavného princípu zákonnosti ukladania daní zákony s viac než\njedným možným výkladom je nutné vykladať v prospech subjektívnych práv, a nie v prospech\nzáujmov verejnej moci (in dubio pro libertate). Sťažovateľka žiada ústavný súd, aby preskúmal, či\nnajvyšší súd napadnutý rozsudok ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom zdôvodnil, či\nposkytnutá odpoveď mala vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky a dôvody rozsudku krajského\nsúdu vyčerpávajúci charakter, a tým boli naplnené požiadavky na spravodlivý súdny proces\nvyplývajúci z uvedených právnych záverov ústavného súdu.\n27. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 106/2022\nz 2. marca 2022 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho správneho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu:\n28. Predseda najvyššieho správneho súdu listom č. k. Kpr 79/2022 z 29. marca 2022 podal\nvyjadrenie k meritu veci, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na predmet konania (DPH, pozn.) nie je\nmožné vo veci sťažovateľky aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa nevzťahuje na vnútroštátne\nkonania vo veciach daní. Nejde totiž ani o správne trestanie, ani občianske právo. Vyjadril\npresvedčenie, že napadnutý rozsudok reaguje na podstatné námietky a spĺňa zákonné predpoklady,\nnajmä s poukazom na bod 46 odôvodnenia. Ďalej uviedol, že uplatnenie princípu in dubio mitius\nsamo osebe nemôže založiť úplne absentujúci právny základ pre vrátenie sumy, ktorú sťažovateľka\nzaplatila 12. marca 2015. Napadnutý rozsudok sa následne náležite vyjadruje k časovým účinkom\nzmeny relevantnej právnej úpravy, ktorá nastala od 1. januára 2018, a to v bodoch 54 až 59, pričom\nje zdôraznený časový moment, ku ktorému správny súd preskúmava napadnuté rozhodnutia\norgánov verejnej správy. V čase rozhodovania daňových orgánov (29. jún 2017 a 16. október 2017)\n§ 79 ods. 5 daňového poriadku neumožňoval postup požadovaný sťažovateľkou, takýto postup bol\nmožný až od 1. januára 2018. Na základe uvedeného navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť.\nIII.2 Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n29. Ústavný súd zaslal zúčastnenej osobe (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako žalovaný\nv konaní, pozn.) na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska v lehote 14 dní ústavnú sťažnosť\n7\n\nsťažovateľky listom z 3. marca 2022. V stanovenej lehote zúčastnená osoba svoje oprávnenie\nvyjadriť sa k veci nevyužila a na list nereagovala ani do rozhodnutia veci ústavným súdom.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n30. Sťažovateľke zaslal listom zo 6. apríla 2022 ústavný súd na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní\nvyjadrenie najvyššieho správneho súdu k sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka na tento list\nnereagovala a svoje oprávnenie vyjadriť sa k stanovisku protistrany nevyužila.\n31. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na\nzáklade obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n32. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či najvyšší súd poskytol\nmateriálnu ochranu práv sťažovateľky, keď uprednostnil takú interpretáciu relevantných právnych\nnoriem, ktorá viedla k ustáleniu právneho názoru o nemožnosti vrátenia platby DPH uskutočnenej\nsťažovateľkou na základe neskôr zrušených rozhodnutí o jej vyrubení, ktoré už boli vydané\npo uplynutí lehoty, v ktorej správca dane má oprávnenie DPH vyrubiť, pričom aj lehota na vrátenie\ndaňového preplatku bola právnou normou účinnou v čase rozhodovania viazaná len na totožnú\nlehotu stanovenú pre možnosť vyrubenia DPH.\n33. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n34. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia\ndbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe\ntýchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,\nže práve tieto súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola\nzabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr.\nIV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\n35. Ústavný súd pripomína, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom súdneho konania\nje nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi. S touto\npožiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od súdu\nočakáva aj strana žalovaná. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd\nvyloží a použije právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom (II. ÚS 50/2019).\n\n8\n\n36. Ústavný súd považuje taktiež za potrebné zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej činnosti\nuprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného v interpretácii\nprávnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych\nprípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj\nz hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Pod prílišným formalizmom sa rozumie taká interpretácia\nustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú\nfunkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel a účel právnej úpravy (m. m. IV. ÚS 19/2012).\n37. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavne\nsúladný výklad právnych noriem. Podľa názoru ústavného súdu každý má právo na to, aby sa v jeho\nveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, pričom k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná\nprávna norma (napr. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 77/02).\n38. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej uprednostní\nten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,\nrespektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).\n39. Tento princíp „in dubio pro libertate“ plynie priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy\na čl. 2 ods. 3 a čl. 4 listiny) a predstavuje „štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu,\nvyjadrujúci prioritu jednotlivca a jeho slobody pred štátom“ (porovnaj nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky č. k. I. ÚS 557/05 z 24. 7. 2007). V nadväznosti na uvedené nie je prípustné vykladať\nmedzerovitú právnu úpravu v neprospech jednotlivca, pretože verejná moc nemôže využívať\nnejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky č. k. III. ÚS 782/06 z 8. 1. 2009).\n40. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva\nCivilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj\nprincípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.\nPodľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných\nľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho\nkonania.\n41. Podľa primerane aplikovaného čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv\na právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej\nistoty.\n42. Podľa § 2 písm. d ) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom\nsuma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.\nPodľa § 79 ods. 5 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 daňový preplatok nemožno\nvrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho\nrozpočtu.\nPodľa § 69 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 ak tento zákon alebo osobitný\npredpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu\npodľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť\n9\n\npodať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti\npodať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy\npodľa osobitných predpisov.\n43. V prejednávanej veci bol sťažovateľke už vyrubený rozdiel DPH správcom dane po uplynutí\nlehoty podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, čo v konaní nebolo sporné. Uvedený postup jednak\npredstavuje vybočenie orgánu štátu z ústavného rámca jeho činnosti (konať spôsobom ustanoveným\nzákonom, pozn.), ale zároveň tento postup spôsobil aj objektívnu nemožnosť požadovať vrátenie\nsumy zaplatenej sťažovateľkou na základe tohto rozhodnutia ako preplatku na dani v lehote\npredpokladanej daňovým poriadkom, teda v lehote uplynuvšej ešte pred vyrubením dane. Inými\nslovami, sťažovateľka nemala reálnu možnosť požadovať vrátenie preplatku v čase, keď zákon\nvrátenie preplatku na dani pripúšťa. Preto nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že\naplikácia § 79 ods. 5 daňového poriadku na vec sťažovateľky je vylúčená. Predpokladom uplatnenia\ntohto ustanovenia v právnom štáte je totiž nevyhnutne vyrubenie dane štátnym orgánom v lehote,\nv ktorej zákon takéto vyrubenie pripúšťa a zároveň v ktorej je následne reálne možné požadovať\nzo strany daňového subjektu jeho vrátenie ako daňového preplatku, ak nastanú okolnosti, s ktorými\nprávny poriadok vrátenie platby spája. Výklad poskytnutý najvyšším súdom, ktorý nevzal na zreteľ\nokolnosť vyrubenia rozdielu dane po uplynutí zákonnej lehoty spôsobujúcu aj objektívnu\nnemožnosť naplnenia litery § 79 ods. 5 daňového poriadku zo strany sťažovateľky, ústavný súd\nhodnotí ako neprípustne formalistickú interpretáciu právnej normy bez zohľadnenia všetkých\nokolností prípadu, na základe ktorej dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé,\nvybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej úpravy vrátenia daňového\npreplatku, čo neakceptovateľne zasahuje do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\nv správnom súdnictve garantovaného ústavou (bod 1. výroku nálezu).\n44. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v právnom štáte nemôže byť pochybenie\nštátneho orgánu, či už vo forme nedokonalosti prijatej právnej úpravy, ktorá opomína prípadné\nvrátenie platby dane vyrubenej až po uplynutí zákonnej lehoty, alebo vo forme rozhodovacej\nčinnosti správcu dane v rozpore so zákonom, na ťarchu účastníka administratívneho konania, ktorý\nju nijako nezapríčinil a ani nedisponoval oprávnením nepriaznivé následky zvrátiť. Správny súd\nprvej inštancie vec posúdil z hľadiska všetkých jej skutkových okolností a v záujme materiálnej\nspravodlivosti aplikoval na platbu sťažovateľky ustanovenia zákona o DPH, vychádzajúc z judikátu\n„NS SR sp. zn. 3Sžf/97/2008 zo dňa 14.05.2009. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku sformuloval\nzásadné právne závery o nadmernom odpočte vo vzťahu k daňovému preplatku. V rozsudku sa\nuvádza, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane,\npretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zákona o DPH). Zrušením rozhodnutia správcu dane,\nktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní došlo ex lege k obnoveniu\nstavu pred rozhodnutím, t.j. podľa podaného daňového priznania na DPH. Daňový preplatok je\nsuma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Z uvedeného vyplýva, že daňový preplatok je reálne\nzaplatená suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte, a preto je potrebné ju\nvrátiť titulom preplatku. V prípade nadmerného odpočtu však právny titul existuje, ide o nárok\nvyplývajúci z § 79 zákona o DPH. Najvyšší súd SR v rozsudku ďalej uvádza, že nadmerný odpočet\nnie je možné vrátiť formou preplatku na dani.“. Z tejto premisy podľa názoru krajského súdu\nnasledovne vyplýva, že nie je možné preto ani zamietnuť jeho vrátenie ako preplatku na dani podľa\n§ 79 ods. 5 daňového poriadku z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. Povahu platby teda krajský súd\n10\n\nposúdil ako nadmerný odpočet DPH. Vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu sa takýto\nvýklad javí ako vhodný a účelne smerujúci k nastoleniu materiálnej spravodlivosti a poskytnutiu\nreálnej súdnej ochrany práv sťažovateľky.\n45. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd\npodľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo\nslobody porušil, vo veci konal.\n46. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok porušuje označené základné právo\nsťažovateľky, ústavný súd ho podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie\nnajvyššiemu správnemu súdu, na ktorý prešla agenda správneho súdnictva s účinnosťou\nod 1. augusta 2021 (bod 2 výroku tohto nálezu). Jeho úlohou v ďalšom konaní bude opätovne\nposúdiť podanú kasačnú sťažnosť žalovaného správneho orgánu v kontexte načrtnutého právneho\nposúdenia veci ústavným súdom, najmä využiť všetky správnemu súdu dané oprávnenia\nna nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi oprávnenými záujmami sťažovateľky a verejným\nzáujmom na výbere daní postupom správcu dane súladným s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n47. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych súdov a správnych orgánov\nv daňovom konaní, v ktorom sa koná o vrátenie zaplatenej DPH. V tomto smere je potrebné\nodkázať na judikatúru ESĽP, ktorá vylučuje aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové veci, pretože\ntvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v.\nTaliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Nejde teda ani\no rozhodovanie v občianskych veciach ani o rozhodovanie o trestnom obvinení, čo je predpokladom\naplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výnimku ESĽP nachádza v daňových veciach len v prípade\nukladania daňových sankcií, ktoré majú preventívno-represívny charakter v zmysle tzv.\nEngelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako\nkonanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade;\nk tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72,\nrozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).\n48. Ústavný súd konštantne nasleduje uvedenú judikatúru ESĽP a nevykladá čl. 6 ods. 1 dohovoru\nautonómne či extenzívnejšie. Keďže predmetom daňového konania nebolo uloženie sankcie\nza porušenie právnej povinnosti sťažovateľky, ústavný súd považuje čl. 6 ods. 1 dohovoru\nza neaplikovateľný na vec sťažovateľky, a preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (výrok 4.\nnálezu).\nV.\nTrovy konania\n49. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania.\n50. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)\na c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n11\n\n„vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie zastúpenia, podanie\nústavnej sťažnosti v roku 2021) a režijného paušálu k nim podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Takto určená\nsuma predstavuje celkom 384,08 eur a po jej zvýšení o DPH predstavuje celkom 460,90 eur (výrok\n3 nálezu).\n51. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť právnemu zástupcovi\nsťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde\nv spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n52. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. mája 2022\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní", "daň-z pridanej hodnoty", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sžfk/5/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:074ce4d2-11d0-458f-aaf4-5226f6511b41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.50.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2019 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.50.2019.1"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/04 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b372ff40-5f07-4c9b-82aa-46fdb1d5ad4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.355.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 355/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 355/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.355.2026.1"}, {"guid": "ussr:7d55c757-c1fb-41a4-93d7-927afc29fdb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.283.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.283.2025.2"}, {"guid": "ussr:d9e7a946-414a-4c5c-b492-9074de790126", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.680.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 680/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 680/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.680.2024.1"}, {"guid": "ussr:b304aa6a-c1c5-4019-a57a-e771ff5379bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.426.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 426/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.426.2023.1"}, {"guid": "ussr:94c78ff8-685c-40db-b4ef-3462daedadd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.622.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 622/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 622/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.622.2022.1"}, {"guid": "264cf490-6b17-4580-b362-19eb647983d9:0fa485fb-62e4-48dd-8880-49d3f6d46361", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1316213361.1", "spisova_znacka": "7CdoPr/14/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoPr/14/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1316213361.1"}, {"guid": "6a69a9db-1258-4221-9d82-6dcc27825a73:1179bbaa-98c9-4d35-98e2-b04db56a47a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201721.1", "spisova_znacka": "4Stk/19/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/19/2025 z 19. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201721.1"}, {"guid": "7c8ba835-9558-454d-9c6b-56ecd36695eb:9c0603d8-bf09-4809-98b2-cda6aafecba2", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100060.1", "spisova_znacka": "6Ssk/143/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/143/2024 z 21. 2. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-02-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100060.1"}, {"guid": "e10f184c-9584-4b37-b8e2-e15129101302:f637ba46-1b0b-4f7b-96b1-48d5f0824b68", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123211425.1", "spisova_znacka": "18Co/43/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/43/2024 z 4. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123211425.1"}, {"guid": "adf71b57-af74-44dc-abc8-c3a5afb6241b:87d0c1ed-dab8-4e21-a783-15134d18d318", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7112206834.3", "spisova_znacka": "5Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/26/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7112206834.3"}]}